C-604/21

Vapo Atlantic SA

proti

Entidade Nacional para o Setor Energético E.P.E.,

za účasti:

Fundo Ambiental,

Fundo de Eficiência Energética (FEE),

–

Vapo Atlantic SA, v zastúpení: N. Franco Bruno, R. Leandro Vasconcelos a M. Martins Pereira, advogados,

–

Entidade Nacional para o Setor Energético E.P.E., v zastúpení: G. Capitão, advogado,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, M. Branco, C. Chambel Alves a J. Reis Silva, splnomocnení zástupcovia,

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 bodu 3, článku 8 ods. 1 a článku 10 ods. 1 tretej zarážky smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti ( Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37 ; Mim. vyd. 13/020, s. 337), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/96/ES z 20. novembra 2006 ( Ú. v. EÚ L 363, 2006, s. 81 ) (ďalej len „smernica 98/34“), článku 7a ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/70/ES z 13. októbra 1998 týkajúcej sa kvality benzínu a naftových palív, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/12/ES ( Ú. v. ES L 350, 1998, s. 58 ; Mim. vyd. 13/023, s. 182), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/30/ES z 23. apríla 2009 ( Ú. v. EÚ L 140, 2009, s. 88 ) (ďalej len „smernica 98/70“), článku 4 ods. 1 druhého pododseku smernice 2009/30 a článku 3 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES ( Ú. v. EÚ L 140, 2009, s. 16 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Vapo Atlantic SA a Entidade Nacional para o Setor Energético E.P.E. (Národná komisia pre odvetvie energetiky) (ďalej len „ENSE“) vo veci rozhodnutia ENSE, ktorým bola spoločnosti Vapo Atlantic uložená povinnosť zaplatiť finančnú kompenzáciu za to, že nepreukázala začlenenie biopalív do pohonných hmôt, ktoré táto spoločnosť uvoľnila na spotrebu v druhom štvrťroku 2020.

…

3.

‚technická špecifikácia‘ je špecifikácia obsiahnutá v dokumente upravujúcom charakteristiky, ktoré sa od výrobku vyžadujú, ako je napríklad stupeň kvality, funkčnosť, bezpečnosť a rozmery, vrátane požiadaviek vzťahujúcich sa na výrobok z hľadiska názvu, pod ktorým sa predáva, a tiež terminológie, symbolov, skúšania a skúšobných metód, balenia, označovania alebo štítkovania a postupov posudzovania zhody.

…

4.

‚iné požiadavky‘ sú požiadavky iné ako technická špecifikácia; sú kladené na výrobok s cieľom ochrany najmä spotrebiteľov alebo životného prostredia a ovplyvňujú životnosť výrobku po jeho uvedení na trh. Ide o požiadavky, ako sú podmienky používania, opätovného používania a spotreby alebo zneškodňovania v prípadoch, v ktorých môžu mať takéto podmienky významný vplyv na zloženie alebo povahu výrobku alebo na jeho odbyt;

európska norma: norma prijatá európskou organizáciou pre normalizáciu a sprístupnená verejnosti,

–

vnútroštátna norma: norma prijatá národnou organizáciou pre normalizáciu a sprístupnená verejnosti;

…

11.

‚technický predpis‘ sú technické špecifikácie a ďalšie požiadavky alebo pravidlá o službách vrátane príslušných správnych opatrení, dodržiavanie ktorých je v prípade predaja, poskytovania služieb, zriadenia poskytovateľa alebo používania služby v členskom štáte alebo na väčšej časti jeho územia de facto alebo de jure povinné, ako aj zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 10, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku alebo zakazujúce poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu v členskom štáte ako poskytovateľa služby.

„Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 10, všetky návrhy technických predpisov, okrem tých prípadov, keď návrh technického predpisu obsahuje iba prenos medzinárodnej alebo európskej normy a keď postačí informácia o príslušnej norme. Členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je uzákonenie takéhoto technického predpisu potrebné, keď to nebude zjavné už z návrhu technického predpisu.“

5

V zmysle článku 10 ods. 1 tretej zarážky uvedenej smernice:

„Články 8 a 9 sa nebudú vzťahovať na tie právne a správne predpisy alebo dobrovoľné dohody prijaté členskými štátmi, prostredníctvom ktorých:

–

…

S účinnosťou od 1. januára 2011 dodávatelia každoročne podávajú orgánu určenému členským štátom správu o intenzite skleníkových plynov z palív a dodávanej energie v rámci každého členského štátu, ktorá obsahuje aspoň tieto informácie:

a)

celkový objem každého typu paliva alebo dodávanej energie s údajom o mieste ich nákupu a pôvodu a

b)

emisie skleníkových plynov počas životného cyklu na jednotku energie.

Členské štáty zabezpečia overovanie týchto správ.

i)

dodávkami energie pre dopravu dodávanej pre všetky typy cestných vozidiel, necestných pojazdných strojov (vrátane plavidiel vnútrozemskej vodnej dopravy), poľnohospodárskych a lesných traktorov alebo rekreačných plavidiel;

ii)

použitím akejkoľvek technológie (vrátane zachytávania a uskladnenia uhlíka), ktorá umožní znížiť emisie skleníkových plynov počas životného cyklu na jednotku energie z palív alebo dodávanej energie;

c)

predbežný dodatočný cieľ 2 % do 31. decembra 2020 v súlade s článkom 9 ods. 1 písm. i), ktorý sa dosiahne použitím kreditov zakúpených prostredníctvom mechanizmu čistého rozvoja v rámci Kjótskeho protokolu za podmienok uvedených v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES z 13. októbra 2003 o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve [a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES ( Ú. v. EÚ L 275, 2003, s. 32 ; Mim. vyd. 15/007, s. 631)] s cieľom znižovať emisie v rámci odvetvia dodávok paliva.“

Dodávatelia by mali do 31. decembra 2020 postupne znižovať emisie skleníkových plynov počas životného cyklu na jednotku energie získanej z paliva a dodávanej energie až o 10 %. Do 31. decembra 2020 by mali dosiahnuť zníženie aspoň o 6 % v porovnaní s priemernou úrovňou emisií skleníkových plynov z fosílnych palív počas ich životného cyklu na jednotku energie v EÚ v roku 2010, a to používaním biopalív, alternatívnych palív a znížením spaľovania a odplyňovania na mieste produkcie. Pod podmienkou preskúmania by sa malo dosiahnuť ďalšie zníženie o 2 % využívaním ekologických technológií na zachytávanie a uskladnenie uhlíka a používaním elektrických vozidiel, ako aj zníženie o ďalšie 2 % nákupom kreditov v rámci mechanizmu čistého rozvoja v rámci Kjótskeho protokolu. Tieto dodatočné zníženia by nemali byť záväzné pre členské štáty alebo dodávateľov palív v čase nadobudnutia účinnosti tejto smernice. Preskúmanie by sa malo zaoberať ich nezáväzným charakterom.“

8

Článok 4 smernice 2009/30, nazvaný „Transpozícia“, stanovuje:

„1. Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 31. decembra 2010.

Komisii bezodkladne oznámia znenie týchto opatrení.

Členské štáty uvedú priamo v prijatých opatreniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze upravujú členské štáty.

„(8)

Oznámenie Komisie z 10. januára 2007 s názvom Cestovná mapa pre obnoviteľnú energiu – obnoviteľná energia v 21. storočí: budovanie udržateľnejšej budúcnosti preukázalo, že cieľ 20 % pre celkový podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie a cieľ 10 % pre energiu z obnoviteľných zdrojov energie v doprave by boli vhodné a dosiahnuteľné ciele a že rámec, ktorý obsahuje záväzné ciele, by mal poskytnúť podnikateľskej komunite dlhodobú stabilitu, ktorú potrebuje na uskutočňovanie racionálnych a trvalo udržateľných investícií v odvetví energie z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré môžu znížiť závislosť na dovážaných fosílnych palivách a zvýšiť využívanie nových energetických technológií. Tieto ciele existujú v kontexte zvýšenia energetickej efektívnosti o 20 % do roku 2020 stanoveného v oznámení Komisie z 19. októbra 2006 s názvom Akčný plán pre energetickú účinnosť: využitie potenciálu, ktorý schválila Európska rada na svojom zasadnutí v marci 2007 a Európsky parlament vo svojom uznesení z 31. januára 2008 o tomto akčnom pláne.

(9)

12

Článok 3 smernice 2009/28, nazvaný „Záväzné národné celkové ciele a opatrenia pre využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie“, v odseku 4 uvádzal:

„Každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie vo všetkých formách dopravy predstavoval v roku 2020 aspoň 10 % konečnej energetickej spotreby v doprave v danom členskom štáte.

…“

13

Vo svojom poslednom platnom znení bola smernica 2009/28 zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1513 z 9. septembra 2015 ( Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 1 ), ktorá v súlade s jej článkom 4 ods. 1 stanovovala, že zmeny zavedené touto smernicou musia byť členskými štátmi prebraté najneskôr do 10. septembra 2017, pričom členské štáty boli tiež povinné bezodkladne informovať Komisiu o každom opatrení na prebratie.

b)

2013 a 2014 – 5,5 %;

c)

2015 a 2016 – 7,5 %;

d)

2017 a 2018 – 9,0 %;

Vapo Atlantic je spoločnosť vykonávajúca svoju činnosť na trhu s palivami v Portugalsku.

17

Keďže má daňový štatút registrovaného príjemcu, nespĺňa zákonné podmienky na fyzické začlenenie biopalív do pohonných hmôt, ktoré uvoľňuje na spotrebu v Portugalsku. V dôsledku toho od spoločnosti so sídlom v Španielsku nakupuje takéto pohonné hmoty obsahujúce biopalivo v rozsahu, ktorý je v súlade s ustanoveniami španielskych právnych predpisov.

18

Vapo Atlantic nepredložila ENSE žiadny dôkaz o tom, že Európska komisia schválila systém dobrovoľnej certifikácie uplatňovaný spoločnosťou, od ktorej nakupuje pohonné hmoty v Španielsku.

19

Vapo Atlantic napadla toto rozhodnutie na Tribunal Administrativo e Fiscal de Braga (Správny a daňový súd Braga, Portugalsko), ktorý je vnútroštátnym súdom.

23

Tento súd zdôrazňuje, že návrh vnútroštátnej právnej úpravy uvedený v bode 21 tohto rozsudku podľa všetkého nebol oznámený Komisii pred uverejnením a nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy.

24

Uvedený súd sa v podstate pýta na výklad ustanovení smernice 98/34 s cieľom určiť, či uvedená právna úprava predstavuje „technický predpis“, ktorý mal byť oznámený Komisii.

25

Po štvrté sa uvedený súd subsidiárne pýta na dôsledky vyplývajúce z nesplnenia povinnosti oznámiť návrh právnej úpravy stanovenej v článku 8 ods. 1 smernice 98/34. Vnútroštátny súd uznáva, že neoznámenie vnútroštátnych ustanovení podľa tohto ustanovenia v zásade spôsobuje nemožnosť ich namietania. V tejto súvislosti má však pochybnosti, pretože takýto výklad by viedol k rozsiahlemu nedodržiavaniu povinnosti začleniť biopalivá do pohonných hmôt uvoľnených na spotrebu. Ten istý výklad by ohrozil nielen vnútroštátny cieľ, ale aj európsky cieľ spočívajúci v znížení emisií skleníkových plynov a podpore obnoviteľných zdrojov energie.

29

Za týchto okolností Tribunal Administrativo e Fiscal de Braga (Správny a daňový súd Braga, Portugalsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 1 bod 3 smernice 98/34 vykladať v tom zmysle, že pojmu ‚iné požiadavky‘ zodpovedá na účely článku 8 ods. 1 tejto smernice určenie percentuálneho podielu biopalív, ktorý je v súlade s článkom 7a smernice 98/70, zavedeným smernicou 2009/30, a v súlade s cieľom uvedeným v článku 3 ods. 4 smernice 2009/28, dotknutý hospodársky subjekt povinný začleniť do palív, ktoré uvoľňuje na spotrebu, ako je to v prípade spornej vnútroštátnej právnej úpravy?

2.

30

ENSE sa domnieva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pretože znenie ustanovení, o ktorých výklad žiada vnútroštátny súd, je jasné, a preto neexistuje žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné objasniť.

31

V tejto súvislosti je judikatúrou ustálené, že v rámci postupu spolupráce zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 27 a citovaná judikatúra).

32

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, položené otázky majú priamy vzťah k sporu vo veci samej a že sú relevantné na to, aby umožnili vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o tomto spore. Tento návrh obsahuje navyše dostatok podkladov na to, aby sa určil rozsah týchto otázok a poskytla užitočná odpoveď.

35

Na úvod treba pripomenúť, že v spore vo veci samej bola spoločnosti Vapo Atlantic uložená povinnosť zaplatiť finančnú kompenzáciu za porušenie článku 11 ods. 1 zákonného dekrétu č. 117/2010, keďže táto spoločnosť si nesplnila svoju povinnosť predložiť certifikáty umožňujúce preukázať začlenenie biopalív do pohonných hmôt, ktoré táto spoločnosť uvoľnila na spotrebu počas druhého štvrťroka 2020.

36

V tejto súvislosti, hoci vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke formálne odkázal na článok 1 bod 3 smernice 98/34, zo znenia tejto otázky vyplýva, že sa pýta, či povinnosť uložená vnútroštátnou právnou úpravou patrí pod pojem „iné požiadavky“ v zmysle článku 1 bodu 4 tejto smernice, a teda predstavuje „technický predpis“ v zmysle článku 1 bodu 11 uvedenej smernice.

37

Preto treba dospieť k záveru, že vnútroštátny súd sa svojou prvou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa článok 1 bod 4 smernice 98/34 má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje cieľ spočívajúci v začlenení 10 % biopalív do pohonných hmôt uvoľnených na spotrebu hospodárskym subjektom v danom roku, patrí pod pojem „iná požiadavka“ v zmysle článku 1 bodu 4 tejto smernice, a teda predstavuje „technický predpis“ v zmysle článku 1 bodu 11 uvedenej smernice, ktorého sa možno dovolávať voči jednotlivcom len vtedy, ak bol jeho návrh oznámený v súlade s článkom 8 ods. 1 tej istej smernice.

41

Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje cieľ spočívajúci v začlenení 10 % biopalív do pohonných hmôt uvoľnených na spotrebu hospodárskym subjektom v roku 2020, patrí pod pojem „iné požiadavky“ v zmysle článku 1 bodu 4 smernice 98/34, a tak predstavuje „technický predpis“ v zmysle článku 1 bodu 11 tejto smernice.

42

V druhom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry smernica 98/34 sleduje prostredníctvom preventívnej kontroly ochranu voľného pohybu tovaru, ktorý je jedným zo základných pilierov Únie. Táto kontrola je užitočná vtedy, ak technické normy v pôsobnosti tejto smernice môžu byť prekážkou obchodu medzi členskými štátmi, keďže takéto prekážky sú prípustné len vtedy, ak sú nevyhnutné na dosiahnutie naliehavých požiadaviek všeobecného záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. apríla 1996, CIA Security International, C‑194/94 , EU:C:1996:172 , bod 40 , a z 19. júla 2012, Fortuna a i., C‑213/11, C‑214/11 a C‑217/11 , EU:C:2012:495 , bod 26 , ako aj citovanú judikatúru).

43

V tomto rámci článok 8 ods. 1 smernice 98/34 v zásade ukladá členským štátom povinnosť okamžite oznámiť Komisii všetky návrhy technických predpisov. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nesplnenie oznamovacej povinnosti stanovenej v tomto článku 8 ods. 1 predstavuje podstatnú procesnú vadu, ktorá môže spôsobiť neuplatniteľnosť dotknutých technických predpisov, takže ich nemožno uplatniť voči jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 1996, CIA Security International, C‑194/94 , EU:C:1996:172 , bod 54 ).

V tejto súvislosti podľa článku 1 bodu 6 smernice 98/34 predstavuje „normu“ v zmysle tejto smernice technická špecifikácia schválená uznaným normalizačným orgánom, s ktorou súlad nie je povinný a ktorá patrí do kategórie medzinárodných noriem, kategórie európskych noriem alebo do kategórie vnútroštátnych noriem. „Európska norma“ je v tomto ustanovení definovaná ako norma prijatá európskou organizáciou pre normalizáciu a sprístupnená verejnosti.

47

Z týchto definícií teda vyplýva, že pojem „európska norma“ chápaný v kontexte technických predpisov, konkrétne smernice 98/34, je obmedzený na normy prijaté európskou organizáciou pre normalizáciu.

48

Ani z článku 3 ods. 4 smernice 2009/28, ani z článku 7a ods. 2 smernice 98/70 nevyplýva, že normotvorca Únie prijal prostredníctvom týchto ustanovení „európske normy“ v zmysle článku 1 bodu 6 smernice 98/34.

49

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 1 smernice 98/34 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorej cieľom je prebrať článok 7a ods. 2 smernice 98/70 v súlade s cieľom uvedeným v článku 3 ods. 4 smernice 2009/28, nemôže predstavovať iba prenos európskej normy v zmysle článku 8 ods. 1 smernice 98/34, a teda vymykať sa povinnosti oznámenia stanovenej týmto ustanovením.

O tretej otázke

53

Na úvod treba poznamenať, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej nadobudla účinnosť 18. januára 2012, zatiaľ čo smernica 2015/1513, na ktorú vnútroštátny súd odkazuje v tretej otázke, nadobudla účinnosť v súlade s jej článkom 5 až 5. októbra 2015. Za týchto podmienok nie je na účely odpovede na túto otázku potrebné zohľadniť túto smernicu.

54

Treba preto konštatovať, že svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 druhý pododsek smernice 2009/30 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie predstavuje ochrannú doložku umožnenú záväznými právnymi normami Únie v zmysle článku 10 ods. 1 tretej zarážky smernice 98/34.

58

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 druhý pododsek smernice 2009/30 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie nepredstavuje ochrannú doložku umožnenú záväznými právnymi normami Únie v zmysle článku 10 ods. 1 tretej zarážky smernice 98/34.

O trovách

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vnútroštátna právna úprava, ktorej cieľom je prebrať článok 7a ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/70/ES z 13. októbra 1998 týkajúcej sa kvality benzínu a naftových palív, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/12/ES, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/30/ES z 23. apríla 2009, v súlade s cieľom uvedeným v článku 3 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES, nemôže predstavovať iba prenos európskej normy v zmysle článku 8 ods. 1 smernice 98/34 v znení zmien a doplnení, a teda vymykať sa povinnosti oznámenia stanovenej týmto ustanovením.

3.

Článok 4 ods. 1 druhý pododsek smernice 2009/30

sa má vykladať v tom zmysle, že:

toto ustanovenie nepredstavuje ochrannú doložku umožnenú záväznými právnymi normami Únie v zmysle článku 10 ods. 1 tretej zarážky smernice 98/34, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/96.