C-607/21

XXX

proti

État belge,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu predsedu prvej komory, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudcovia A. Kumin (spravodajca), M. Gavalec a I. Ziemele,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, C. Pochet a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci E. Derriks a K. de Haes, avocats,

–

česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

dánska vláda, v zastúpení: M. Jespersen, V. Pasternak Jørgensen, M. Søndahl Wolff a Y. Thyregod Kollberg, splnomocnení zástupcovia,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi XXX a Belgickým kráľovstvom vo veci zamietnutia žiadosti o pobytový preukaz podanej v postavení rodinného príslušníka občana Únie.

Právny rámec

Právo Únie

osoby uplatňujúce svoje právo pobytu by sa však nemali stať neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas počiatočného obdobia pobytu. Preto by sa právo pobytu pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov počas obdobia presahujúceho tri mesiace malo podriadiť podmienkam;

…

(13)

požiadavka pobytového preukazu by sa mala obmedziť na rodinných príslušníkov občanov Únie, ktorí nie sú štátni príslušníci členského štátu počas období pobytu dlhších ako tri mesiace;

(14)

podklady požadované príslušnými úradmi na vydanie osvedčenia o registrácii alebo pobytového preukazu by sa mali dôkladne špecifikovať, aby sa predišlo rozdielnym administratívnym postupom alebo výkladom, ktoré by predstavovali neprimeranú prekážku na uplatňovanie práva na pobyt občanmi Únie a ich rodinných príslušníkov;

Článok 2 tejto smernice znie:

„Na účely tejto smernice:

…

2)

‚Rodinný príslušník‘ znamená:

…

‚Hostiteľský členský štát‘ znamená členský štát, do ktorého sa občan Únie presťahuje, aby vykonal svoje právo voľného pohybu a pobytu.“

5

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1. Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.

2. Bez toho, aby boli dotknuté práva voľného pohybu a pobytu, ktoré dané osoby môžu mať plným právom, hostiteľský členský štát v súlade so svojou vnútroštátnou legislatívou umožní vstup a pobyt pre nasledujúce osoby:

a)

sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo

b)

majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte; alebo

c)

–

sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej inštitúcii, akreditovanej alebo financovanej hostiteľským členským štátom na základe jeho legislatívy alebo administratívneho postupu, s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania; a

Podľa článku 9 ods. 1 a 2 tejto smernice:

„1. Členské štáty vydajú pobytový preukaz rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ak plánované obdobie pobytu je dlhšie ako tri mesiace.

2. Termín podania žiadosti o pobytový preukaz nesmie byť kratší ako tri mesiace od dátumu príchodu.“

8

Článok 10 uvedenej smernice stanovuje:

„1. Právo pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sa dokazuje vydaním dokladu nazvaného ‚Pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie‘ nie neskôr ako šesť mesiacov od dátumu predloženia žiadosti. Potvrdenie o požiadaní o pobytový preukaz sa vydáva okamžite.

registračné potvrdenie alebo, v prípade neexistencie registračného systému, akýkoľvek dôkaz pobytu v hostiteľskom členskom štáte občana Únie, ktorého sprevádzajú, alebo ku ktorému sa pripájajú,

d)

v prípadoch spadajúcich pod body [písmená – neoficiálny preklad ] c) a d) článku 2 ods. 2 [bodu 2 – neoficiálny preklad ] dokumentačné dôkazy, že uvedené podmienky sú splnené,

…“

9

Článok 14 smernice 2004/38 v odseku 2 stanovuje:

Článok 16 ods. 1 a 2 uvedenej smernice stanovuje:

„1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkam uvedeným v kapitole III.

2. Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.“

Belgické právo

12

Článok 40a loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov) ( Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“) stanovuje:

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

13

XXX, marocká štátna príslušníčka, je matkou belgického štátneho príslušníka, ktorý býva v Belgicku so svojou partnerkou N. E. K., ktorá je holandskou štátnou príslušníčkou a ktorá 11. februára 2005 urobila vyhlásenie o spolužití so synom pani XXX pred úradníkom matričného úradu v Anderlechte (Belgicko).

14

XXX vstúpila na belgické územie 25. júla 2011 s cestovným pasom opatreným vízom vydaným holandskými orgánmi, ktoré bolo platné do 14. októbra 2011.

15

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že Belgicko túto žiadosť zamietlo po prvé preto, že XXX nepredložila dôkazy o tom, že rodinní príslušníci, ku ktorým sa pripojila, majú dostatočné prostriedky na jej výživu, a po druhé preto, že dokumenty predložené na preukázanie existencie aktuálneho vzťahu závislosti medzi XXX a týmito rodinnými príslušníkmi boli príliš staré na to, aby sa mohli zohľadniť. K tomuto zamietnutiu bol pripojený príkaz na opustenie belgického územia. Okrem toho Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) rozsudkom zo 14. apríla 2016 potvrdila uvedené zamietnutie, ako aj tento príkaz na opustenie belgického územia, pričom vychádzala len z prvého z týchto dôvodov.

19

Dňa 9. novembra 2017 XXX podala tretiu žiadosť o pobytový preukaz, pričom sa opäť opierala o svoje postavenie rodinného príslušníka pani N. E. K.

20

Belgické kráľovstvo, ktoré v tejto súvislosti vychádzalo najmä z druhého dôvodu uvedeného v bode 18 tohto rozsudku, túto žiadosť tiež zamietlo. Dokumenty predložené ako dôkaz odkázanosti XXX totiž boli datované rokom 2011. Rovnako dokumenty predložené ako dôkaz o finančnej pomoci poskytnutej domácnosťou sa koncentrovali na roky 2010 a 2011. Všetky tieto dokumenty boli preto príliš staré na to, aby preukazovali, že táto domácnosť sa pred podaním uvedenej žiadosti o XXX starala v jej krajine pôvodu.

21

23

Vnútroštátny súd uvádza, že výklad tohto pojmu podaný Súdnym dvorom neumožňuje určiť, či sa tento pojem uplatňuje v situácii, v ktorej na jednej strane osoba žiadajúca o priznanie práva na pobyt sa už mnoho rokov nachádzala na území členského štátu, v ktorom je usadený občan Únie, ku ktorému sa pripája, a na druhej strane táto osoba už od svojho príchodu na toto územie podala viacero žiadostí o pobytový preukaz, ktoré neboli úspešné. Tento súd sa pýta, či v takejto situácii pri skúmaní novej žiadosti o pobytový preukaz sa požiadavka, podľa ktorej rodinný príslušník musí byť „závislý“, posudzuje s prihliadnutím na situáciu existujúcu v čase podania tejto novej žiadosti, alebo naopak, s prihliadnutím na predchádzajúcu situáciu, ktorá existovala v krajine pôvodu predtým, ako sa uvedená osoba pripojila k občanovi Únie na území hostiteľského členského štátu.

24

V tomto kontexte Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa v rámci posúdenia pojmu závislá osoba v zmysle článku 2 [bodu 2 písm. d)] smernice [2004/38] zohľadniť situácia žiadateľa, ktorý sa už nachádza na území štátu, v ktorom je usadený garant, s ktorým sa chce zlúčiť?

Konanie pred Súdnym dvorom

25

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 28. októbra 2022 bolo konanie v tejto veci podľa článku 55 ods. 1 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora prerušené až do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa ukončí konanie vo veci C‑488/21.

26

Po vyhlásení rozsudku z 21. decembra 2023, Chief Appeals Officer a i. ( C‑488/21 , EU:C:2023:1013 ), Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu v prejednávanej veci kópiu tohto rozsudku a položil mu otázku, či vzhľadom na tento rozsudok trvá na svojich prejudiciálnych otázkach alebo ich chce vziať späť. Listom z 19. januára 2024 tento súd odpovedal Súdnemu dvoru, že trvá na všetkých svojich prejudiciálnych otázkach.

O prejudiciálnych otázkach

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice sa táto smernica uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v článku 2 bode 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.

30

Článok 2 bod 2 písm. d) tej istej smernice stanovuje, že na účely jej uplatňovania sa za rodinných príslušníkov považujú najmä „závislí priami príbuzní po vzostupnej línii a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je definovaný v [písmene] b)“.

31

Podľa tohto článku 2 bodu 2 písm. d) v spojení s článkom 3 ods. 1 smernice 2004/38 sa tak priami príbuzní po vzostupnej línii, ktorí sú závislí od partnera občana Únie, ktorý sa zdržiava v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, musia na účely uplatnenia práv zaručených touto smernicou, najmä práva na pobyt dlhší ako tri mesiace stanoveného v článku 7 ods. 2 uvedenej smernice, považovať za rodinných príslušníkov občana Únie, pokiaľ registrované partnerstvo spĺňa kritériá uvedené v článku 2 bode 2 písm. b) tej istej smernice.

32

Pokiaľ ide o prvú a tretiu položenú otázku, ako boli preformulované v bode 27 tohto rozsudku, a najmä dátum, ku ktorému sa má posúdiť podmienka, podľa ktorej priamy príbuzný po vzostupnej línii partnera občana Únie musí byť závislý od tohto občana Únie a/alebo tohto partnera, ktorá je uvedená v článku 2 bode 2 písm. d) smernice 2004/38, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že situácia závislosti musí existovať v krajine pôvodu alebo v krajine, odkiaľ prichádza tento priamy príbuzný po vzostupnej línii, k dátumu, keď žiada o pripojenie sa k tomuto partnerovi a tomuto občanovi Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. januára 2007, Jia, C‑1/05 , EU:C:2007:1 , bod 37 , ako aj zo 16. januára 2014, Reyes, C‑423/12 , EU:C:2014:16 , body 22 a 30 ).

36

Táto judikatúra však bola vydaná vzhľadom na situácie, v ktorých k žiadosti o povolenie na pobyt podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny a k príchodu tohto štátneho príslušníka na územie hostiteľského členského štátu došlo súčasne v tom zmysle, že táto žiadosť bola podaná niekoľko dní alebo niekoľko mesiacov po tomto príchode.

37

Za týchto podmienok, ako v podstate zdôraznila generálna advokátka v bode 63 svojich návrhov, odkaz na krajinu pôvodu vo veciach, v ktorých bola vydaná uvedená judikatúra, bol odôvodnený skutočnosťou, že orgány rozhodujúce o vydaní alebo nevydaní povolenia na pobyt mohli na účely posúdenia, či sú dotknuté osoby závislé od občana Únie, preskúmať len obdobie predchádzajúce presťahovaniu do hostiteľského členského štátu. Vzhľadom na skutkové okolnosti, o ktoré išlo v týchto veciach, teda miestom posúdenia situácie závislosti v čase podania žiadostí o povolenie na pobyt mohla byť jedine krajina pôvodu, v ktorej dotknuté osoby žili predtým, ako sa pripojili k občanovi Únie.

41

V tomto kontexte treba zdôrazniť, že Súdny dvor spresnil, že vydanie povolenia na pobyt, akým je preukaz uvedený v článku 10 ods. 1 smernice 2004/38, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa musí považovať za akt, ktorý nezakladá práva, ale slúži na to, aby ním členský štát vyjadril, aké je osobné postavenie takéhoto štátneho príslušníka z hľadiska ustanovení práva Únie (rozsudok z 27. júna 2018, Diallo, C‑246/17 , EU:C:2018:499 , bod 48 a citovaná judikatúra).

42

Deklaratívna povaha pobytových preukazov v sebe zahŕňa, že sú určené na to, aby konštatovali už existujúce právo dotknutej osoby na pobyt (rozsudok z 27. júna 2018, Diallo, C‑246/17 , EU:C:2018:499 , bod 49 a citovaná judikatúra), nadobudnuté nezávisle od vydania takéhoto preukazu príslušným orgánom členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. apríla 1976, Royer, 48/75 , EU:C:1976:57 , bod 32 ).

43

V rámci správneho konania stanoveného v článku 10 smernice 2004/38 tak príslušný vnútroštátny orgán musí vystaviť pobytový preukaz žiadateľovi, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, po tom, čo overil, že tento žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie práva na pobyt na viac ako tri mesiace podľa článku 7 ods. 2 tejto smernice, najmä že spadá pod pojem „rodinný príslušník“ v zmysle uvedenej smernice.

47

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zo smernice 2004/38 nevyplýva právo na vstup a pobyt v členskom štáte pre všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ale len pre tých, ktorí sú v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice „rodinnými príslušníkmi“ občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte než v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom (rozsudok z 27. júna 2018, Diallo, C‑246/17 , EU:C:2018:499 , bod 53 a citovaná judikatúra).

48

Preto, ako bolo pripomenuté v bodoch 29 a 31 tohto rozsudku, samotná uplatniteľnosť smernice 2004/38, a v dôsledku toho uplatnenie práv zaručených touto smernicou, najmä práva vstupu podľa článku 5 smernice 2004/38 a práva na pobyt dlhší ako tri mesiace podľa článku 7 ods. 2 tejto smernice, podliehajú v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa chce pripojiť k občanovi Únie a jeho partnerovi, najmä podmienke, že tento štátny príslušník má postavenie „rodinného príslušníka“ v zmysle článku 2 bodu 2 uvedenej smernice, čo pri priamych príbuzných po vzostupnej línii predpokladá, že sú závislí od tohto občana Únie a/alebo tohto partnera.

49

Ak by preskúmanie podmienky týkajúcej sa vzťahu závislosti zo strany príslušného vnútroštátneho orgánu bolo obmedzené na preskúmanie situácie priameho príbuzného po vzostupnej línii v hostiteľskom členskom štáte k dátumu podania žiadosti o pobytový preukaz, tomuto príbuznému by bolo možné vydať takýto preukaz, hoci k dátumu, keď sa fyzicky pripojil k občanovi Únie, nespĺňal podmienky potrebné na priznanie práva pobytu na viac ako tri mesiace, čo by bolo navyše v rozpore s cieľmi sledovanými smernicou 2004/38.

53

Ak by však skutočnosť, že priamy príbuzný po vzostupnej línii partnera občana Únie podal žiadosť o pobytový preukaz niekoľko rokov po tom, čo sa pripojil k tomuto občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, mala za následok, že pri vybavovaní tejto žiadosti príslušný vnútroštátny orgán už nemusí overovať existenciu situácie závislosti, uvedenej v článku 2 bode 2 písm. d) smernice 2004/38, v krajine pôvodu alebo krajine, z ktorej prichádza tento príbuzný po vzostupnej línii – zatiaľ čo podľa judikatúry citovanej v bode 35 tohto rozsudku by sa toto overenie vyžadovalo, ak by táto žiadosť bola podaná súčasne s príchodom uvedeného príbuzného po vzostupnej línii na územie tohto členského štátu –, existovalo by nielen riziko rozšírenia počtu potenciálnych nositeľov práv priznaných touto smernicou, čo by bolo v rozpore s vôľou vyjadrenou normotvorcom Únie, ale aj riziko obchádzania požiadaviek stanovených uvedenou smernicou.

54

Tieto riziká však neexistujú, ak dotknutý priamy príbuzný po vzostupnej línii vstúpil na územie hostiteľského členského štátu a najprv sa tam zdržiaval na základe samostatného alebo odvodeného práva na pobyt, ktoré môže byť priznané v práve Únie na základe iného ustanovenia, než je článok 7 ods. 2 smernice 2004/38, alebo dokonca na základe vnútroštátneho práva. V takejto situácii preto stačí, aby tento príbuzný po vzostupnej línii predložil dôkaz o tom, že je závislý od občana Únie a/alebo jeho partnera v tomto členskom štáte k dátumu podania svojej žiadosti o pobytový preukaz podľa článku 10 tejto smernice.

55

58

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v situácii, keď je žiadosť o pobytový preukaz podaná niekoľko rokov po tom, čo sa priamy príbuzný po vzostupnej línii partnera občana Únie k tomuto občanovi pripojil v hostiteľskom členskom štáte, tento priamy príbuzný po vzostupnej línii – s cieľom preukázať, že má postavenie „rodinného príslušníka“ v zmysle článku 2 bodu 2 písm. d) smernice 2004/38, a teda využiť odvodené právo na pobyt v súlade s článkom 7 ods. 2 tejto smernice – musí byť schopný predložiť na podporu tejto žiadosti najmä doklady vydané v minulosti, ktoré potvrdzujú existenciu situácie závislosti v jeho krajine pôvodu k dátumu, keď sa fyzicky pripojil k tomuto občanovi Únie a tomuto partnerovi. Tieto dokumenty nemožno považovať za príliš staré.

59

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 2 písm. d) smernice 2004/38 v spojení s článkom 7 ods. 2 a článkom 10 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či je priamy príbuzný po vzostupnej línii partnera občana Únie závislý od tohto občana Únie a/alebo od tohto partnera, príslušný vnútroštátny orgán musí zohľadniť situáciu tohto príbuzného po vzostupnej línii v jeho krajine pôvodu k dátumu, keď ju opustil a pripojil sa k uvedenému občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, prípadne na základe dokladov vydaných pred týmto dátumom, ako aj situáciu uvedeného príbuzného po vzostupnej línii v tomto členskom štáte k dátumu podania žiadosti o pobytový preukaz, ak medzi týmito dvoma dátumami uplynulo niekoľko rokov.

V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica 2004/38 nerobí postavenie „rodinného príslušníka“ v zmysle článku 2 bodu 2 písm. d) tejto smernice závislým od podmienky „legálneho pobytu“ v hostiteľskom členskom štáte. Definícia rodinných príslušníkov, ktorá je uvedená v tomto ustanovení, teda nerozlišuje podľa toho, či sa už legálne zdržiavali na základe vnútroštátnej právnej úpravy v hostiteľskom členskom štáte alebo nie.

63

Naopak, ako bolo uvedené v bode 48 tohto rozsudku, je to práve vzťah závislosti uvedený v podstate v článku 2 bode 2 písm. d) smernice 2004/38, ktorý pre priamych príbuzných po vzostupnej línii podmieňuje uplatniteľnosť tejto smernice a predstavuje jednu z podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby mohli požívať práva zaručené touto smernicou, najmä právo pobytu na viac ako tri mesiace v súlade s článkom 7 ods. 2 uvedenej smernice.

64

Ako vyplýva z odpovede na prvú a tretiu otázku, pokiaľ po prvé priamy príbuzný po vzostupnej línii partnera občana Únie môže preukázať, že tak k dátumu svojej žiadosti o pobytový preukaz, podanej niekoľko rokov po svojom príchode do hostiteľského členského štátu, ako aj k dátumu tohto príchodu je závislý od tohto občana Únie a/alebo tohto partnera, a pokiaľ po druhé uvedený občan Únie spĺňa podmienky uvedené v článku 7 smernice 2004/38, tento priamy príbuzný po vzostupnej línii má odvodené právo pobytu na viac ako tri mesiace podľa článku 7 ods. 2 tejto smernice, ktoré sa konštatuje vydaním pobytového preukazu.

65

68

Táto otázka je položená pre prípad, že článok 2 bod 2 písm. d) smernice 2004/38 by sa mal vykladať v tom zmysle, že priamy príbuzný po vzostupnej línii sa nemôže na preukázanie, že je závislý od občana Únie, ku ktorému sa pripája, a/alebo partnera tohto občana, odvolávať na dokumenty vydané vo svojej krajine pôvodu, ktoré potvrdzujú existenciu vzťahu závislosti, a to z dôvodu, že tieto doklady sú príliš staré na to, aby k dátumu podania žiadosti o pobytový preukaz preukazovali existenciu vzťahu závislosti v jeho krajine pôvodu.

69

Z bodov 58 a 59 tohto rozsudku pritom vyplýva, že takýto príbuzný vo vzostupnej línii sa na účely preukázania, že je závislý od občana Únie, ku ktorému sa pripája, a/alebo partnera tohto občana, môže odvolávať na takéto dokumenty na podporu svojej žiadosti o pobytový preukaz.

70

V dôsledku toho nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na účely určenia, či je priamy príbuzný po vzostupnej línii partnera občana Únie závislý od tohto občana Únie a/alebo od tohto partnera, príslušný vnútroštátny orgán musí zohľadniť situáciu tohto príbuzného po vzostupnej línii v jeho krajine pôvodu k dátumu, keď ju opustil a pripojil sa k uvedenému občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, prípadne na základe dokladov vydaných pred týmto dátumom, ako aj situáciu uvedeného príbuzného po vzostupnej línii v tomto členskom štáte k dátumu podania žiadosti o pobytový preukaz, ak medzi týmito dvoma dátumami uplynulo niekoľko rokov.

2.

Článok 7 ods. 2 smernice 2004/38 v spojení s článkom 2 bodom 2 písm. d) a článkom 10 tejto smernice

sa má vykladať v tom zmysle, že:

priamy príbuzný po vzostupnej línii partnera občana Únie, ktorý môže preukázať, že tak k dátumu svojej žiadosti o pobytový preukaz podanej niekoľko rokov po svojom príchode do hostiteľského členského štátu, ako aj k dátumu tohto príchodu, je závislý od tohto občana Únie a/alebo od tohto partnera, má od práv prislúchajúcich občanovi Únie odvodené právo pobytu na viac ako tri mesiace, konštatované vydaním pobytového preukazu, ak uvedený občan Únie spĺňa podmienky stanovené v článku 7 tejto smernice. Toto právo na pobyt nemožno odoprieť z dôvodu, že pri uplatnení vnútroštátnej právnej úpravy sa tento priamy príbuzný po vzostupnej línii k dátumu tejto žiadosti zdržiava na území tohto členského štátu neoprávnene.