C-689/21

X

proti

Udlændinge‑ og Integrationsministeriet,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr A. Prechal, C. Lycourgos (spravodajca), E. Regan, P. G. Xuereb, L. S. Rossi, D. Gratsias a M. L. Arastey Sahún, sudcovia S. Rodin, F. Biltgen, N. Piçarra, N. Wahl, I. Ziemele a J. Passer,

generálny advokát: M. Szpunar,

dánska vláda, v zastúpení: V. Pasternak Jørgensen a M. Søndahl Wolff, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci R. Holdgaard a A. K. Rasmussen, advokater,

–

francúzska vláda, v zastúpení: A. Daniel, A.‑L. Desjonquères a J. Illouz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Grønfeldt a E. Montaguti, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta 26. januára 2023,

Právny rámec

Právo Únie

3

Článok 20 ZFEÚ stanovuje:

„1. Týmto sa ustanovuje občianstvo [Európskej ú]nie. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.

2. Občania Únie požívajú práva a podliehajú povinnostiam ustanoveným v zmluvách. Majú okrem iného:

Vyhlásenie č. 2 o štátnej príslušnosti členského štátu, ktoré členské štáty pripojili k záverečnému aktu Zmluvy o Európskej únii ( Ú. v. ES C 191, 1992, s. 98 , ďalej len „vyhlásenie č. 2“) znie takto:

„Konferencia vyhlasuje, že za každým, keď Zmluva o založení Európskeho spoločenstva odkazuje na štátnych príslušníkov členských štátov, sa otázka, ktorého členského štátu má osoba štátnu príslušnosť, rieši výlučne na základe vnútroštátneho práva príslušného členského štátu. …“ [ neoficiálny preklad ].

6

Oddiel A rozhodnutia hláv štátov a predsedov vlád zo zasadania v rámci Európskej rady v Edinburgu 11. a 12. decembra 1992, ktoré sa týka určitých problémov prednesených Dánskom k Zmluve o Európskej únii ( Ú. v. ES C 348, 1992, s. 1 , ďalej len „rozhodnutie z Edinburgu“), znie:

„Ustanovenia druhej časti Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorá sa týka občianstva Únie, priznávajú štátnym príslušníkom členských štátov dodatočné práva a ochranu, ako to stanovuje táto časť. V žiadnom prípade nenahrádzajú občianstvo štátu. Otázka, či má osoba štátnu príslušnosť členského štátu, sa rieši výlučne na základe vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu.“ [ neoficiálny preklad ]

Dánske právo

Podľa článku 13 obežníku o udelení štátneho občianstva v spojení s bodom 3 prílohy 1 k tomu istému obežníku sa všeobecné požiadavky na pobyt môžu zmierniť, pokiaľ ide o osoby, ktoré predtým mali dánsku štátnu príslušnosť alebo ktoré sú dánskeho pôvodu.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

10

X sa narodila 5. októbra 1992 v Spojených štátoch amerických dánskej matke a americkému otcovi. Od narodenia mala dánsku a americkú štátnu príslušnosť. Má brata a sestru, ktorí žijú v Spojených štátoch, pričom jeden z nich má dánsku štátnu príslušnosť. V Dánsku nežije nijaký z jej rodičov, ani jej brat alebo jej sestra.

11

Dňa 17. novembra 2014, t. j. po dovŕšení veku 22 rokov, podala X na ministerstvo žiadosť o zachovanie svojej dánskej štátnej príslušnosti.

15

Dňa 9. februára 2018 podala X na Københavns byret (Miestny súd Kodaň, Dánsko) žalobu na zrušenie rozhodnutia z 31. januára 2017 uvedeného v bode 13 tohto rozsudku, ktorou sa domáhala „opätovného preskúmania veci“. Táto žaloba bola uznesením z 3. apríla 2020 postúpená Østre Landsret (Východný vyšší súd, Dánsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

16

X na podporu svojej žaloby podanej na tento súd tvrdí, že hoci zachovanie skutočnej väzby a ochrana osobitného vzťahu solidarity a lojality s dotknutým členským štátom sú súčasťou legitímneho cieľa, automatická strata dánskej štátnej príslušnosti bez výnimky, ktorá je stanovená v § 8 ods. 1 zákona o štátnej príslušnosti, nie je vzhľadom na takýto cieľ primeraná, a teda je v rozpore s článkom 20 ZFEÚ v spojení s článkom 7 Charty.

17

X zastáva názor, že pravidlá týkajúce sa straty dánskej štátnej príslušnosti možno považovať za primerané len vtedy, ak – ako vyplýva z rozsudku z 12. marca 2019, Tjebbes a i. ( C‑221/17 , EU:C:2019:189 ) – vnútroštátna právna úprava zároveň umožňuje výrazne zjednodušený prístup k opätovnému nadobudnutiu štátnej príslušnosti. Takýto prístup však dánska právna úprava nestanovuje. Navyše podľa tejto právnej úpravy opätovné nadobudnutie štátnej príslušnosti nemá účinky ex tunc .

21

Na druhej strane, pokiaľ ide o možnosť povoliť zachovanie dánskej štátnej príslušnosti v súlade s § 8 ods. 1 druhou vetou zákona o štátnej príslušnosti, dôraz sa kladie na niekoľko ďalších prvkov, ako je celková dĺžka pobytu žiadateľa na území Dánskeho kráľovstva, počet pobytov v tomto členskom štáte, či sa pobyty uskutočnili krátko pred dovŕšením veku 22 rokov alebo o niekoľko rokov skôr a či žiadateľ ovláda dánsky jazyk a má vzťah k uvedenému členskému štátu, napríklad na základe kontaktov s dánskymi rodičmi alebo vzťahov s dánskymi alebo inými organizáciami.

22

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že výklad § 8 ods. 1 zákona o štátnej príslušnosti bol objasnený v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku z 12. marca 2019, Tjebbes a i. ( C‑221/17 , EU:C:2019:189 ). V súčasnosti sa zastáva názor, že ministerstvo musí v prípade žiadosti o zachovanie dánskej štátnej príslušnosti podanej pred dosiahnutím veku 22 rokov zohľadniť určitý počet ďalších faktorov, aby mohlo individuálne a z hľadiska práva Únie preskúmať primeranosť dôsledkov straty tejto štátnej príslušnosti, a tým aj občianstva Únie. V tejto súvislosti musí ministerstvo posúdiť, či sú dôsledky straty občianstva Únie z hľadiska práva Únie primerané cieľu straty uvedenej štátnej príslušnosti, ktorým je zabezpečiť existenciu skutočnej väzby s Dánskym kráľovstvom.

23

Vnútroštátny súd zastáva názor, že vzhľadom na rozsudok z 12. marca 2019, Tjebbes a i. ( C‑221/17 , EU:C:2019:189 ), existujú pochybnosti o tom, či je strata dánskej štátnej príslušnosti, a prípadne občianstva Únie, ku ktorému podľa § 8 ods. 1 prvej vety zákona o štátnej príslušnosti dochádza zo zákona a bez výnimky vo veku 22 rokov, zlučiteľná s článkom 20 ZFEÚ v spojení s článkom 7 Charty, a to aj vzhľadom na sťažený prístup k opätovnému nadobudnutiu tejto štátnej príslušnosti prostredníctvom udelenia štátneho občianstva po dosiahnutí tohto veku. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že v prípade straty uvedenej štátnej príslušnosti musia bývalí dánski štátni príslušníci v zásade spĺňať všeobecné podmienky na udelenie štátneho občianstva, aj keď možno tieto podmienky do určitej miery zmierniť, a to pokiaľ ide o dĺžku pobytu v Dánsku.

v prípade podania žiadosti o zachovanie štátnej príslušnosti pred dosiahnutím veku 22 rokov je možné získať povolenie na zachovanie štátnej príslušnosti členského štátu za menej prísnych podmienok a na tento účel musia príslušné orgány preskúmať dôsledky straty štátnej príslušnosti, a

c)

stratenú štátnu príslušnosť je možné opätovne nadobudnúť po dosiahnutí veku 22 rokov len na základe udelenia štátneho občianstva, s ktorým sú spojené viaceré podmienky, vrátane nepretržitého dlhodobého pobytu v danom členskom štáte, aj keď požiadavka dĺžky pobytu môže byť pre bývalých štátnych príslušníkov tohto členského štátu do určitej miery zmiernená?“

O prejudiciálnej otázke

25

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ZFEÚ v spojení s článkom 7 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej platí, že jeho štátni príslušníci, ktorí sa narodili mimo územia tohto štátu, nikdy v ňom nežili ani nemali pobyt za podmienok, ktoré by preukazovali skutočnú väzbu s týmto členským štátom, strácajú zo zákona štátnu príslušnosť tohto členského štátu vo veku 22 rokov, čo má za následok, že osoby, ktoré nie sú zároveň štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, strácajú svoje postavenie občana Únie a s ním spojené práva, ale ktorá v prípade, že takýto štátny príslušník podá v roku predchádzajúcom jeho 22. narodeninám žiadosť o zachovanie tejto štátnej príslušnosti, umožňuje príslušným orgánom preskúmať primeranosť dôsledkov straty štátnej príslušnosti z hľadiska práva Únie, a prípadne rozhodnúť o jej zachovaní.

29

Článok 20 ZFEÚ však priznáva každej osobe, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu, postavenie občana Únie, ktoré má byť základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov [rozsudok z 18. januára 2022, Wiener Landesregierung (Odvolanie prísľubu udelenia štátneho občianstva), C‑118/20 , EU:C:2022:34 , bod 38 a citovaná judikatúra].

30

Situácia občanov Únie, ktorí sú rovnako ako žalobkyňa vo veci samej štátnymi príslušníkmi len jedného členského štátu a ktorým v dôsledku straty tejto štátnej príslušnosti hrozí strata postavenia, ktoré im priznáva článok 20 ZFEÚ, ako aj s ním spojených práv, patrí teda svojou povahou a svojimi dôsledkami do pôsobnosti práva Únie. Členské štáty tak musia pri výkone svojej právomoci v oblasti štátnej príslušnosti dodržiavať právo Únie a najmä zásadu proporcionality [rozsudky z 2. marca 2010, Rottmann, C‑135/08 , EU:C:2010:104 , body 42 a 45 ; z 12. marca 2019, Tjebbes a i., C‑221/17 , EU:C:2019:189 , bod 32 , ako aj z 18. januára 2022, Wiener Landesregierung (Odvolanie prísľubu udelenia štátneho občianstva), C‑118/20 , EU:C:2022:34 , bod 51 ].

31

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že je legitímne, že členský štát chce chrániť osobitný vzťah solidarity a lojality medzi ním samotným a jeho štátnymi príslušníkmi, ako aj reciprocitu práv a povinností, ktoré tvoria základ väzby štátnej príslušnosti [rozsudky z 2. marca 2010, Rottmann, C‑135/08 , EU:C:2010:104 , bod 51 ; z 12. marca 2019, Tjebbes a i., C‑221/17 , EU:C:2019:189 , bod 33 , ako aj z 18. januára 2022, Wiener Landesregierung (Odvolanie prísľubu udelenia štátneho občianstva), C‑118/20 , EU:C:2022:34 , bod 52 ].

35

V tejto súvislosti treba uviesť, že právo Únie nebráni ani tomu, aby členský štát stanovil, že posúdenie existencie alebo neexistencie skutočnej väzby s týmto členským štátom sa zakladá na zohľadnení kritérií, akými sú kritériá uvedené v § 8 ods. 1 prvej vete zákona o štátnej príslušnosti, ktoré sú založené na mieste narodenia a bydliska dotknutej osoby a na podmienkach jej pobytu v tuzemsku, ani tomu, aby tento členský štát obmedzil toto posúdenie na obdobie do dňa, keď táto osoba dosiahne vek 22 rokov.

36

Na účely prejednávanej veci nie je potrebné skúmať legitímnosť takýchto kritérií, keďže na účely uvedeného posúdenia sa v rámci týchto kritérií nerozlišuje medzi narodením a bydliskom alebo pobytom dotknutej osoby v členskom štáte a narodením a bydliskom alebo pobytom tejto osoby v tretej krajine. Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, X v prejednávanej veci neuviedla nijakú skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že pred svojimi 22. narodeninami – s výnimkou niekoľkých týždňov – žila alebo mala pobyt v niektorom z členských štátov.

37

Za týchto podmienok právo Únie v zásade nebráni tomu, aby členský štát v situáciách, ako sú uvedené v § 8 ods. 1 zákona o štátnej príslušnosti, z dôvodov všeobecného záujmu stanovil stratu jeho štátnej príslušnosti, a to aj vtedy, keď táto strata má pre dotknutú osobu za následok stratu jej postavenia občana Únie.

41

Právo Únie v tejto súvislosti nestanovuje nijakú presnú lehotu na podanie žiadosti o takéto preskúmanie. Vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu tak prináleží, aby upravil procesné podmienky určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v tomto prípade práv spojených s občianstvom Únie, najmä za predpokladu, že tieto podmienky rešpektujú zásadu efektivity v tom zmysle, že nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1976, Rewe‑Zentralfinanz a Rewe‑Zentral, 33/76 , EU:C:1976:188 , bod 5 , ako aj z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06 , EU:C:2008:223 , bod 46 ).

42

Súdny dvor v tejto súvislosti uznal, že s právom Únie je zlučiteľné stanovenie primeraných prekluzívnych lehôt, a to v záujme právnej istoty. Takéto lehoty totiž nie sú takej povahy, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie [rozsudky z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06 , EU:C:2008:78 , bod 58 , ako aj z 9. septembra 2020, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Zamietnutie následnej žiadosti – Lehota na podanie opravného prostriedku), C‑651/19 , EU:C:2020:681 , bod 53 ].

43

Z toho vyplýva, že členské štáty môžu vzhľadom na zásadu právnej istoty požadovať, aby bola žiadosť o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie štátnej príslušnosti podaná na príslušné orgány v primeranej lehote.

47

V prvom rade však treba uviesť, že z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že táto lehota jedného roka medzi 21. a 22. narodeninami dotknutej osoby plynie aj v prípade, že táto osoba nebola príslušnými orgánmi náležite informovaná o tom, že jej hrozí bezprostredná strata dánskej štátnej príslušnosti zo zákona a že má právo požiadať v uvedenej lehote o zachovanie tejto štátnej príslušnosti.

48

Vzhľadom na závažné dôsledky spôsobené stratou štátnej príslušnosti členského štátu, pokiaľ táto strata vedie k strate postavenia občana Únie, však nemožno na účely účinného výkonu práv, ktoré občanovi Únie vyplývajú z článku 20 ZFEÚ, zastávať názor, že by vnútroštátne normy alebo prax, ktoré môžu osobe, ktorej hrozí táto strata štátnej príslušnosti, brániť v podaní žiadosti o preskúmanie primeranosti dôsledkov uvedenej straty z hľadiska práva Únie, a to z dôvodu, že lehota na podanie žiadosti o toto preskúmanie uplynula, boli v situácii, v ktorej táto osoba nebola náležite informovaná o práve požiadať o takéto preskúmanie, ani o lehote, v ktorej má byť takáto žiadosť podaná, v súlade so zásadou efektivity.

49

Po druhé lehota jedného roka uvedená v bode 47 tohto rozsudku končí dňom 22. narodenín dotknutej osoby, teda dňom, ku ktorému musia byť v súlade s dánskou právnou úpravou splnené podmienky umožňujúce tejto osobe preukázať dostatočnú väzbu s Dánskym kráľovstvom na účely zachovania jej štátnej príslušnosti. Uvedená osoba teda musí mať možnosť sa v rámci preskúmania primeranosti dôsledkov straty dánskej štátnej príslušnosti z hľadiska práva Únie, ktoré musí vykonať príslušný orgán, dovolávať všetkých relevantných skutočností, ktoré mohli nastať do jej 22. narodením. Z toho nevyhnutne vyplýva, že musí byť zabezpečené, aby táto osoba mohla predložiť takéto skutočnosti aj po svojich 22. narodeninách.

53

V prejednávanej veci bude vnútroštátnemu súdu prislúchať, aby vykonal takéto preskúmanie, alebo prípadne zabezpečil, aby ho v reakcii na žiadosť uvedenú v bode 11 tohto rozsudku vykonali príslušné orgány.

54

Takéto preskúmanie si vyžaduje posúdenie individuálnej situácie dotknutej osoby, ako aj jej rodinných príslušníkov, aby bolo možné určiť, či strata štátnej príslušnosti dotknutého členského štátu, ak zahŕňa stratu postavenia občana Únie, vyvoláva dôsledky, ktoré by v porovnaní s cieľom sledovaným vnútroštátnym zákonodarcom neprimerane narúšali normálny vývoj jej rodinného a profesijného života z hľadiska práva Únie. Takéto dôsledky nemôžu byť hypotetickej či náhodnej povahy (rozsudok z 12. marca 2019, Tjebbes. a i., C‑221/17 , EU:C:2019:189 , bod 44 ).

55

V rámci tohto preskúmania primeranosti prináleží najmä príslušným vnútroštátnym orgánom a prípadne vnútroštátnym súdom, aby sa ubezpečili, že takáto strata štátnej príslušnosti je v súlade so základnými právami zaručenými Chartou, na ktorých dodržiavanie dohliada Súdny dvor, a osobitne s právom na rešpektovanie rodinného života, ako je uvedené v článku 7 Charty. Tento článok treba prípadne vykladať v spojení s povinnosťou zohľadniť najlepší záujem dieťaťa uznaný v článku 24 ods. 2 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. marca 2019, Tjebbes a i., C‑221/17 , EU:C:2019:189 , bod 45 , a z 18. januára 2022, Wiener Landesregierung (Odvolanie prísľubu udelenia štátneho občianstva), C‑118/20 , EU:C:2022:34 , bod 61 ].

59

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na položenú otázku treba odpovedať tak, že článok 20 ZFEÚ v spojení s článkom 7 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej platí, že jeho štátni príslušníci, ktorí sa narodili mimo územia tohto štátu, nikdy v ňom nežili ani nemali pobyt za podmienok, ktoré by preukazovali skutočnú väzbu s týmto členským štátom, strácajú zo zákona štátnu príslušnosť tohto členského štátu vo veku 22 rokov, čo má za následok, že osoby, ktoré nie sú zároveň štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, strácajú svoje postavenie občana Únie a s ním spojené práva, za predpokladu, že je dotknutým osobám umožnené podať v primeranej lehote žiadosť o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie štátnej príslušnosti, čo umožňuje príslušným orgánom preskúmať primeranosť dôsledkov straty tejto štátnej príslušnosti z hľadiska práva Únie, a prípadne rozhodnúť o zachovaní uvedenej štátnej príslušnosti alebo o jej opätovnom nadobudnutí ex tunc . Takáto lehota musí na primeraný čas plynúť aj po tom, čo dotknutá osoba dosiahne tento vek, a môže začať plynúť len vtedy, ak tieto orgány túto osobu náležite informovali o strate jej štátnej príslušnosti, alebo o tom, že jej takáto strata bezprostredne hrozí, ako aj o jej práve požiadať v tejto lehote o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie tejto štátnej príslušnosti. V opačnom prípade musia mať uvedené orgány možnosť vykonať takéto preskúmanie incidenčne v súvislosti so žiadosťou dotknutej osoby o vydanie cestovného dokladu alebo akéhokoľvek iného dokladu potvrdzujúceho jej štátnu príslušnosť.

nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej platí, že jeho štátni príslušníci, ktorí sa narodili mimo územia tohto štátu, nikdy v ňom nežili ani nemali pobyt za podmienok, ktoré by preukazovali skutočnú väzbu s týmto členským štátom, strácajú zo zákona štátnu príslušnosť tohto členského štátu vo veku 22 rokov, čo má za následok, že osoby, ktoré nie sú zároveň štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, strácajú svoje postavenie občana Únie a s ním spojené práva, za predpokladu, že je dotknutým osobám umožnené podať v primeranej lehote žiadosť o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie štátnej príslušnosti, čo umožňuje príslušným orgánom preskúmať primeranosť dôsledkov straty tejto štátnej príslušnosti z hľadiska práva Únie, a prípadne rozhodnúť o zachovaní uvedenej štátnej príslušnosti alebo o jej opätovnom nadobudnutí ex tunc . Takáto lehota musí na primeraný čas plynúť aj po tom, čo dotknutá osoba dosiahne tento vek, a môže začať plynúť len vtedy, ak tieto orgány túto osobu náležite informovali o strate jej štátnej príslušnosti, alebo o tom, že jej takáto strata bezprostredne hrozí, ako aj o jej práve požiadať v tejto lehote o zachovanie alebo opätovné nadobudnutie tejto štátnej príslušnosti. V opačnom prípade musia mať uvedené orgány možnosť vykonať takéto preskúmanie incidenčne v súvislosti so žiadosťou dotknutej osoby o vydanie cestovného dokladu alebo akéhokoľvek iného dokladu potvrdzujúceho jej štátnu príslušnosť.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: dánčina.