C-711/21

62021CJ0711

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 22. júna 2023 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 267 ZFEÚ – Prípustnosť – Pretrvávanie záujmu na konaní v spore vo veci samej – Povinnosť overenia zo strany vnútroštátneho súdu“

V spojených veciach C‑711/21 a C‑712/21,

ktorých predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutím Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) zo 4. novembra 2021 a doručené Súdnemu dvoru 25. novembra 2021, ktoré súvisia s konaniami:

generálny advokát: A. M. Collins,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

XXX a XXX, v zastúpení: D. Andrien, avocat,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 2. marca 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 4, 7 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článku 5, článku 6 ods. 6 a článku 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ).

2

a)

najlepšie záujmy dieťaťa,

b)

rodinný život,

c)

zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny

5

Podľa článku 13 uvedenej smernice:

„1. Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2. Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.

…“

Belgické právo

7

Článok 52/3 ods. 1 tohto zákona znel takto:

„V prípade, že Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides [Generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti] nezohľadní žiadosť cudzinca o azyl alebo mu odmietne priznať postavenie utečenca alebo postavenie doplnkovej ochrany a tento cudzinec sa v Belgickom kráľovstve zdržiava neoprávnene, minister alebo ním poverená osoba bezodkladne vydá príkaz na opustenie územia z dôvodov uvedených v článku 7 prvom odseku bodoch 1° až 12°. Toto rozhodnutie sa dotknutému cudzincovi oznámi podľa článku 51/2.

Ak Conseil du Contentieux des étrangers [Rada pre cudzinecké spory] zamietne žalobu cudzinca proti rozhodnutiu generálneho komisára na základe článku 39/2 ods. 1 bodu 1°a cudzinec sa na belgickom území zdržiava neoprávnene, minister alebo ním poverená osoba bezodkladne rozhodne predĺžiť platnosť príkazu na opustenie územia podľa odseku 1. Toto rozhodnutie sa dotknutej osobe bezodkladne oznámi podľa článku 51/2.

…“

8

10

XXX bol 26. júla 2017 adresovaný príkaz na opustenie územia.

11

Dňa 21. augusta 2017 podal XXX na Conseil du contentieux des étrangers [Rada pre cudzinecké spory (Belgicko) (ďalej len „CCE“)] žalobu proti rozhodnutiu CGRA o zamietnutí udelenia medzinárodnej ochrany.

12

XXX podal 24. augusta 2017 na CCE žalobu proti rozhodnutiu, ktorým mu bola uložená povinnosť opustiť štátne územie.

16

CCE dospela k záveru, že v zmysle rozsudku z 19. júna 2018, Gnandi ( C‑181/16 , EU:C:2018:465 , ďalej len „rozsudok Gnandi“) bola povinná zohľadniť udalosti týkajúce sa rodinného života a zdravotného stavu XXX len vtedy, ak nastali pred ukončením konania o medzinárodnej ochrane. Udalosti, na ktoré sa odvolával XXX v doplňujúcej poznámke, ktorú predložil CCE, však nastali po dátume vyhlásenia rozsudku CCE, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu CGRA.

17

Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti tomuto rozsudku CCE, v prvom rade uvádza, že v rámci žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu o povinnosti opustiť územie musí CCE v zásade pristúpiť k preskúmaniu tohto rozhodnutia ex tunc .

18

Vnútroštátny súd sa v druhom rade domnieva, že v rozsudku Gnandi sa jednoznačne neuvádza, dokedy sa môže štátny príslušník tretej krajiny odvolať na zmenu okolností, ku ktorej došlo po prijatí na neho sa vzťahujúceho rozhodnutia o návrate a ktorá by mohla mať významný vplyv na posúdenie jeho situácie z hľadiska smernice 2008/115 a najmä jej článku 5.

2.

Musia okolnosti uvedené v článku 5 smernice 2008/115 nastať v čase, keď mal cudzinec oprávnený pobyt alebo mal povolenie zostať na štátnom území?“

Vec C‑712/21

21

CGRA odmietol 30. septembra 2016 priznať XXX postavenie utečenca a priznať mu doplnkovú ochranu.

22

Rozsudkom z 19. januára 2017 CCE zamietla žalobu podanú proti rozhodnutiu CGRA.

26

CCE rozsudkom z 22. októbra 2019 nasledujúcim po pojednávaní, na ktorom XXX predložil doplňujúcu poznámku a dokumenty týkajúce sa jeho súkromného života, zamietla žalobu podanú proti rozhodnutiu, ktorým mu bolo nariadené opustiť územie z analogických dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 15 a 16 tohto rozsudku.

27

Vnútroštátny súd, na ktorý bolo podané odvolanie proti tomuto rozsudku, sa z dôvodov podobných dôvodom uvedeným v bodoch 17 až 19 tohto rozsudku domnieva, že treba spresniť rozsah pôsobnosti rozsudku Gnandi, aby sa určilo, dokedy môže súd, ktorý má rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia o návrate, zohľadniť zmenu okolností týkajúcich sa rodinného života štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému bolo takéto rozhodnutie vydané. Tento súd sa naopak domnieva, že v rámci tejto veci nie je potrebné položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa prípadného porušenia článku 4 Charty, keďže XXX na nijaké také porušenie nepoukázal.

28

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 4. januára 2022 boli veci C‑711/21 a C‑712/21 spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku.

O prejudiciálnych otázkach

30

Po prvé z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzuje na vlastnú zodpovednosť a jeho správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti, nič to nemení na tom, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ predstavuje nástroj spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom prvky výkladu práva Únie, ktoré potrebujú na vyriešenie im predložených sporov. Dôvodom podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba efektívneho riešenia sporu. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozhodnutie“ vo veci, ktorá mu bola predložená [rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 167 , ako aj citovaná judikatúra].

31

Preto hoci sa musí Súdny dvor opierať čo najviac o posúdenie vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o nevyhnutnosť otázok, ktoré mu boli predložené, musí byť schopný vykonať akékoľvek posúdenie spojené s plnením jeho funkcie, a to najmä s cieľom overiť prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý mu bol predložený, pričom vnútroštátny súd musí pri využití možností stanovených v článku 267 ZFEÚ brať do úvahu funkciu, ktorú v danej oblasti Súdny dvor plní (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia, 244/80 , EU:C:1981:302 , body 19 a 20 , ako aj z 9. decembra 2010, Fluxys, C‑241/09 , EU:C:2010:753 , bod 31 ).

35

V tejto súvislosti treba uviesť, že ak by sa ukázalo, že žalobcovia vo veci samej skutočne stratili záujem na zrušení rozsudkov CCE, o ktoré ide vo veci samej, prejudiciálne otázky by už neboli relevantné pre rozhodnutie sporov prebiehajúcich pred Conseil d’État (Štátna rada) a Súdny dvor by musel rozhodnúť o zastavení konania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 70 ].

36

Z tohto hľadiska bola Conseil d’État (Štátna rada) vyzvaná, aby Súdny dvor informovala, či žalobcovia vo veci samej už majú právo na pobyt na belgickom území, a ak áno, či trvá na svojich prejudiciálnych otázkach.

37

Conseil d’État (Štátna rada) odpovedala, že právny zástupca žalobcov v konaní vo veci samej uviedol, že hoci žalobcom skutočne bolo priznané právo na prechodný pobyt na belgickom území, nič to nemení na tom, že v prípade nepredĺženia tohto práva na pobyt môžu belgické orgány pokračovať v konaní o návrate na základe existujúcich rozhodnutí o návrate, keďže neboli zrušené. Vzhľadom na tieto vysvetlenia Conseil d’État (Štátna rada) uviedla, že na svojich prejudiciálnych otázkach trvá.

41

Vzhľadom na túto odpoveď Súdny dvor požiadal Conseil d’État (Štátna rada), aby mu oznámila, či trvá na svojich prejudiciálnych otázkach, a ak áno, z akých dôvodov.

42

Conseil d’État (Štátna rada) odpovedala, že na svojich prejudiciálnych otázkach trvá. Toto rozhodnutie odôvodnila tým, že na jednej strane pripomenula stanovisko právneho zástupcu žalobcov vo veci samej, pričom zároveň uznala, že belgická vláda zastáva opačný názor. Na druhej strane zdôraznila, že konania, ktoré pred ňou prebiehajú, boli prerušené až do odpovede Súdneho dvora a že bez ďalšej kontradiktórnej diskusie medzi účastníkmi konania na pojednávaní a bez nového rozsudku, ktorým by sa rozhodlo o zachovaní záujmu žalobcov vo veci samej na zrušení rozsudkov CCE, nemôže rozhodnúť, že rozhodnutia o návrate už nie sú súčasťou právneho poriadku a že títo žalobcovia už nemajú záujem na konaní.

43

Z toho vyplýva, že napriek výslovnej žiadosti Súdneho dvora v tomto zmysle Conseil d’État (Štátna rada) neumožnila Súdnemu dvoru uistiť sa, že vzhľadom na skutočnosti, ktoré nastali po podaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania, zostávajú prejudiciálne otázky, ktoré predložila, relevantné pre rozhodnutie o žalobách podaných žalobcami vo veci samej, a teda odôvodnené potrebou spojenou s účinným vyriešením sporov, o ktorých má rozhodnúť.

47

Ako uviedol generálny advokát v bode 24 svojich návrhov, treba ešte pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa uplatnenie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré bráni vykonaniu postupu upraveného v článku 267 ZFEÚ, musí vylúčiť bez toho, aby dotknutý súd musel navrhnúť zrušenie alebo čakať na predchádzajúce zrušenie tohto vnútroštátneho ustanovenia legislatívnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [rozsudky zo 14. decembra 1995, Peterbroeck, C‑312/93 , EU:C:1995:437 , bod 13 , ako aj z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 141 ].

48

Z toho vyplýva, že každý vnútroštátny súd je povinný neuplatniť akékoľvek ustanovenie svojho vnútroštátneho práva, ktoré by mu neumožnilo poskytnúť užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu Súdny dvor adresuje v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ.

49

Napokon treba dodať, že prejednávaná vec sa odlišuje od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 15. apríla 2021, État belge (Okolnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o odovzdaní) ( C‑194/19 , EU:C:2021:270 ). V tejto veci totiž Conseil d’État (Štátna rada) jednak odpovedala na otázku položenú Súdnym dvorom, že spor, o ktorom rozhoduje, stále existuje, a jednak Súdnemu dvoru nebolo oznámené, že tento súd vytvoril judikatúru, v zmysle ktorej usúdil, že v prípadoch podobných sporu, o ktorý išlo vo veci samej, treba na žalobcov hľadieť tak, že stratili záujem na konaní.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podala Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) rozhodnutiami zo 4. novembra 2021 sú neprípustné.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.