C-758/21

Ryanair DAC , so sídlom vo Swords (Írsko),

Airport Marketing Services Ltd , so sídlom v Dubline (Írsko),

v zastúpení: B. Byrne, solicitor, S. Rating, abogado, a E. Vahida, avocat,

odvolateľky,

ďalší účastník konania:

Európska komisia , v zastúpení: pôvodne K. Blanck, A. Bouchagiar a J. Ringborg, neskôr A. Bouchagiar a J. Ringborg, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 30. marca 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Spoločnosti Ryanair DAC a Airport Marketing Services Ltd (ďalej len „AMS“) sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. septembra 2021, Ryanair a i./Komisia ( T‑448/18 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2021:626 ), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu o neplatnosť článkov 5 a 6 rozhodnutia Európskej komisie (EÚ) 2018/628, z 11. novembra 2016 o štátnej pomoci SA.24221 (2011/C) (ex 2011/NN), ktorú poskytlo Rakúsko letisku Klagenfurt, spoločnosti Ryanair a iným leteckým spoločnostiam využívajúcim toto letisko ( Ú. v. EÚ L 107, 2018, s. 1 , ďalej len „sporné rozhodnutie“), ako aj článkov 9 až 11 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týkajú.

Právo Únie

„Dotknutý členský štát poskytne v notifikácii [v oznámení – neoficiálny preklad ] všetky potrebné informácie s cieľom umožniť [Európskej k]omisii prijať rozhodnutie…“

4

Článok 5 uvedeného nariadenia s názvom „Žiadosť o informácie adresovaná notifikujúcemu [oznamujúcemu – neoficiálny preklad ] členskému štátu“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Ak Komisia považuje informácie poskytnuté dotknutým členským štátom v súvislosti s opatrením notifikovaným [oznámeným– neoficiálny preklad ] podľa článku 2 za neúplné, požiada o všetky potrebné dodatočné informácie. …

2. Ak dotknutý členský štát neposkytne požadované informácie v lehote stanovenej Komisiou, alebo poskytne neúplné informácie, Komisia zašle upomienku, ktorá poskytne primeranú dodatočnú lehotu, v ktorom sa majú informácie poskytnúť.“

5

6

Článok 17 nariadenia 2015/1589, nazvaný „Premlčacie doby pre vymáhanie pomoci“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Na právomoc Komisie vymáhať pomoc sa vzťahuje premlčacia doba desať rokov.

2. Premlčacia doba začína plynúť dňom, keď sa neoprávnená pomoc udelila príjemcovi buď ako individuálna pomoc alebo ako pomoc podľa schémy pomoci. Akýkoľvek úkon [Akékoľvek opatrenie – neoficiálny preklad ] Komisie alebo členského štátu, konajúceho na žiadosť Komisie, v súvislosti s neoprávnenou pomocou preruší premlčaciu dobu. Po každom prerušení začne premlčacia doba plynúť odznovu. …“

Rokovací poriadok Všeobecného súdu

7

„1. Dôkazy a návrhy dôkazov sa predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení.

2. Hlavní účastníci konania môžu tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené.

3. Hlavní účastníci konania môžu výnimočne predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené.

4. Bez toho, aby bolo dotknuté rozhodnutie Všeobecného súdu o prípustnosti predložených dôkazov alebo návrhov dôkazov vykonaných podľa odsekov 2 a 3, predseda umožní ostatným účastníkom konania vyjadriť sa k nim.“

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

9

Dňa 22. januára 2002 boli uzavreté štyri dohody, ktoré sú relevantné na účely prejednávanej veci. Po prvé KFBG a Ryanair uzavreli dohodu o letiskových službách (ďalej len „DLS z roku 2002“), ktorá nadobudla platnosť 27. júna 2002 na obdobie piatich rokov a stanovovala možnosť automatického predĺženia o ďalších päť rokov za určitých podmienok. Podľa tejto dohody sa Ryanair zaviazala, že bude aspoň raz denne ponúkať službu leteckej dopravy medzi letiskom Klagenfurt a letiskom Londýn‑Stansted (Spojené kráľovstvo) a platiť spoločnosti KFBG paušálny poplatok za spiatočný let. Ryanair mala okrem toho vyberať z každej letenky pevne stanovenú sumu na každého odlietajúceho cestujúceho ako letiskové poplatky, ako aj bezpečnostný poplatok, a platiť tieto poplatky letisku. Uvedená dohoda tiež stanovovala služby, ktoré malo toto letisko poskytovať spoločnosti Ryanair, ako aj ďalšie platby v prospech spoločnosti KFBG a povinnosti, ktoré bola táto spoločnosť povinná plniť.

12

Po druhé DMG a Leading Verge.com Ltd (ďalej len „LV“), teraz FR Financing (Malta) Ltd, dcérska spoločnosť spoločnosti Ryanair, ktorá medzitým zanikla, uzavreli dohodu o marketingových službách (ďalej len „DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a LV“), ktorá nadobudla platnosť v deň jej uzavretia a mala platiť do 26. júna 2007 s možnosťou automatického predĺženia o ďalších päť rokov za určitých podmienok. Podľa tejto dohody DMG poverila LV vypracovaním reklamného plánu a aktivovaním odkazov na domovskú stránku internetovej stránky spoločnosti DMG, ako aj vykonávaním určitých propagačných činností za pevne stanovenú ročnú platbu.

16

Dňa 23. augusta 2006 spoločnosti KFBG a Ryanair uzavreli dohodu o letiskových službách (ďalej len „DLS z roku 2006“), ktorá sa týkala služby leteckej dopravy na letisko Londýn‑Stansted poskytovanej trikrát týždenne od 19. decembra 2006 do 21. apríla 2007. Ryanair musela platiť oficiálne letiskové poplatky letisku Klagenfurt, ale v súlade so systémom stimulov zavedeným spoločnosťou KFBG v septembri 2005 sa jej poskytol stimul vo výške 7,62 eura za každého odlietajúceho cestujúceho.

17

Dňa 21. decembra 2006 DMG a AMS uzavreli dohodu o marketingových službách, ktorá nadobudla platnosť 28. februára 2007 a súvisela s povinnosťou spoločnosti Ryanair prevádzkovať lety stanovené v dohode uvedenej v predchádzajúcom bode. V tejto DMS sa AMS zaviazala poskytnúť ročný marketingový program, ktorého cieľom bolo najmä propagovať destináciu Klagenfurt/Korutánsko.

18

DLS z roku 2006 a dohoda o marketingových službách uzatvorená 21. decembra 2006 medzi spoločnosťami DMG a AMS (ďalej spoločne len „dohody z roku 2006“) boli platné do 21. apríla 2007.

22

E‑mailom z 28. mája 2014 Komisia požiadala Rakúsku republiku o dodatočné informácie týkajúce sa marketingovej dohody, ktorá bola uzatvorená medzi letiskom Klagenfurt a spoločnosťou Ryanair 22. januára 2002, na ktorú tieto orgány odpovedali 11. júna 2014.

23

Dňa 23. júla 2014 Komisia rozhodla o rozšírení vyšetrovacieho konania ( Ú. v. EÚ C 348, 2014, s. 36 ).

24

V spornom rozhodnutí Komisia okrem iného konštatovala, že na základe dohôd z rokov 2002 a 2006 (ďalej spoločne len „sporné dohody“) Rakúska republika poskytla spoločnostiam Ryanair, LV a AMS protiprávnu štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Stanovila sumy pomoci, ktoré možno vymáhať, na základe zápornej časti ročných prírastkových finančných tokov, ktoré sa predpokladali v čase uzavretia týchto dohôd, za každý z rokov, počas ktorých boli sporné dohody platné. Zastávala názor, že výška pomoci obsiahnutá v dohodách z roku 2002 a z roku 2006 predstavovala predbežnú sumu 1827267 eur a 141326 eur, čo konštatovala v článkoch 5 a 6 sporného rozhodnutia. Články 9 až 11 tohto rozhodnutia ukladajú Rakúskej republike povinnosť vymáhať túto pomoc.

27

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zrušil články 5 a 6 sporného rozhodnutia, ako aj články 9 až 11 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týkajú, alebo subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie a

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom zamietnutí dodatočných dôkazov z dôvodu neprípustnosti. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade článku 17 nariadenia 2015/1589 a nesprávnom uplatnení článku 296 ZFEÚ. Tretí odvolací dôvod je založený na skreslení dôkazov, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, keď posudzoval, či Komisia legálne uplatnila kritérium súkromného subjektu v trhovom hospodárstve. Štvrtý odvolací dôvod je v podstate založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd pri svojom posúdení určenia výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať, tak ako bolo vykonané v spornom rozhodnutí.

O prvom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

30

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 58 až 63 napadnutého rozsudku dopustil dvoch nesprávnych právnych posúdení, keď zamietol ako neprípustné dodatočné dôkazy, ktoré predložili 25. septembra 2020, teda po skončení písomnej časti konania, ku ktorému došlo 26. februára 2019, ale pred skončením ústnej časti konania 14. januára 2021, keďže neodôvodnili svoje oneskorené predloženie v zmysle článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

31

33

Všeobecný súd v tejto súvislosti po prvé porušil právne zásady, na ktorých je založený článok 85 ods. 1 až 3 jeho rokovacieho poriadku, ako sú vymedzené v judikatúre Súdneho dvora, a to zásadu kontradiktórnosti, zásadu rovnosti zbraní, právo na spravodlivý proces a riadny výkon spravodlivosti. Napadnutý rozsudok totiž neobsahuje nijaké vysvetlenie toho, ako alebo prečo pripustenie predmetných dôkazov porušilo tieto zásady alebo bránilo spôsobilosti Všeobecného súdu rozhodnúť vo veci v primeranej lehote. Z napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že tieto zásady boli dodržané, keďže Komisia mala na pojednávaní a v následných písomných pripomienkach možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a k ich možným dôsledkom na zákonnosť sporného rozhodnutia.

34

36

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

37

Na úvod treba pripomenúť, že preskúmanie Všeobecného súdu, ktoré sa týka prípustnosti dôkazov a návrhov dôkazov, ktoré mu boli predložené, predstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2020, BP/FRA, C‑669/19 P , EU:C:2020:713 , bod 42 a citovanú judikatúru).

38

Pokiaľ ide o ustanovenia starého Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 2. mája 1991 ( Ú. v. ES L 136, 1991, s. 1 ; Mim. vyd. 01/006, s. 110), podobné zásadným pravidlám, ktoré sú teraz uvedené v článku 76 písm. f) a v článku 85 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý je v súčasnosti platný, Súdny dvor uviedol, že tieto ustanovenia, ktoré spresňujú štádium konania, v ktorom musia byť predložené návrhy dôkazov, zohľadňujú v záujme riadneho výkonu spravodlivosti zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, ako aj právo na spravodlivý proces. Keďže totiž ukladajú účastníkom konania povinnosť poskytnúť svoje dôkazy a návrhy dôkazov už pri podaní žaloby alebo vyjadrenia k žalobe, ich cieľom je informovať ostatných účastníkov konania o dôkazoch predložených na podporu obhajovaných tvrdení a umožniť im pripraviť užitočnú obranu alebo repliku v súlade s uvedenými zásadami a právom. Súdny dvor tiež uviedol, že predloženie dôkazov a návrhov dôkazov v prvom štádiu konania je tiež odôvodnené cieľom riadneho výkonu spravodlivosti, keďže prostredníctvom rýchleho vypracovania spisov umožňuje prejednanie veci v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P , EU:C:2005:238 , bod 30 ).

42

Pokiaľ ide ďalej o ustanovenie tohto starého rokovacieho poriadku, ktoré sa teraz v podstate nachádza v článku 85 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, Súdny dvor spresnil, že toto ustanovenie vyjadruje tiež požiadavku spravodlivého konania a konkrétne ochrany práva na obranu, keďže umožňuje navrhnúť vykonanie dôkazov nad rámec situácií, ktoré sú teraz upravené v článku 76 písm. f) a článku 85 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P , EU:C:2005:238 , bod 32 ).

Tieto zásady vyplývajúce z judikatúry pripomenutej v bodoch 41 až 43 tohto rozsudku platia a fortiori na predložené dôkazy a návrhy na vykonanie dôkazov podľa článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Toto ustanovenie totiž nepredstavuje, rovnako ako odsek 2 tohto článku, len odchýlku od všeobecného pravidla stanoveného v odseku 1 uvedeného článku, ale výnimku zo základného pravidla a z odchýlky stanovenej v týchto odsekoch 1 a 2, pričom možnosť stanovenú v tomto odseku 3 možno podľa samotného znenia tohto ustanovenia využiť len výnimočne (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P , EU:C:2005:238 , bod 33 , ako aj zo 16. septembra 2020, BP/FRA, C‑669/19 P , EU:C:2020:713 , bod 47 ), a jeho uplatnenie teda predpokladá preukázanie existencie výnimočných okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, HX/Rada, C‑540/18 P , EU:C:2019:707 , bod 67 ).

45

Z celej tejto judikatúry vyplýva, že práve uplatnenie pravidiel vykonávania dôkazov uvedených v článku 85 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu umožňuje zabezpečiť dodržiavanie zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti zbraní, práva na spravodlivý proces alebo aj riadneho výkonu spravodlivosti. Všeobecný súd preto nemohol tým, že uplatnil pravidlo stanovené v článku 85 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku, porušiť tieto zásady a práva, a to aj napriek tomu, že sa domnieval, že dodatočné dôkazy sú neprípustné z dôvodu, že omeškanie s ich predložením nebolo z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené (pozri analogicky rozsudok zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P , EU:C:2005:238 , bod 34 ).

49

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, ktorej argumentácia je uvedená v bode 34 tohto rozsudku, je na jednej strane pravda, ako tvrdia odvolateľky a v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 43 a 44 tohto rozsudku, že oneskorené predloženie dôkazov alebo návrhov na vykonanie dôkazov účastníkom konania podľa článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu môže byť odôvodnené najmä skutočnosťou, že tento účastník konania nemohol mať predmetné dôkazy skôr k dispozícii. Nič to však nemení na tom, že na jednej strane podľa tej istej judikatúry má Všeobecný súd právomoc odmietnuť dotknuté dôkazy, ak sa domnieva, že toto oneskorené predloženie nie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené alebo nie je dôvodné, a na druhej strane uplatnenie tohto odseku 3 predpokladá preukázanie existencie výnimočných okolností.

50

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 59 až 62 napadnutého rozsudku preskúmal okolnosti, ktoré pred ním uviedli Ryanair a i. s cieľom preukázať prípustnosť dodatočných dôkazov, a v bode 63 tohto rozsudku, ako už uviedol v bode 58 uvedeného rozsudku, z toho vyvodil, že je potrebné konštatovať, že Ryanair a i. nepredložili dôkazy, ktoré by mohli v zmysle článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu odôvodniť oneskorené predloženie týchto dôkazov 25. septembra 2020, teda štyri dni pred pojednávaním, ktoré sa pred ním konalo, a že sú teda neprípustné.

51

Pokiaľ ide v tejto súvislosti o tabuľku príjmov z činností nesúvisiacich s leteckou dopravou, v bode 59 tohto rozsudku uviedol, že ani žiadosť zaslaná Komisii počas správneho konania, ani návrh na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania predložený Všeobecnému súdu v auguste 2018 nezaručovali spoločnosti Ryanair a i. prístup k požadovaným údajom. Konštatoval tiež, že Ryanair a i. neuviedli dôvody, pre ktoré im bolo zabránené podniknúť v tom istom čase potrebné kroky na letisku Klagenfurt, aby mali prístup k údajom v správnom spise, ktoré by tiež obsahovali túto tabuľku.

55

Najprv vzhľadom na ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1 ; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ktoré bolo platné v čase, keď boli tieto žiadosti o prístup k spisu Komisie podané, ako aj na v tom čase už ustálenú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa neexistencie práva dotknutých osôb na prístup k správnemu spisu Komisie v rámci konania o preskúmaní začatého podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, či už na základe tohto nariadenia, alebo v zásade v rámci nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ( Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43 ; Mim. vyd. 01/003, s. 331), s výnimkou toho, že by bola vyvrátená všeobecná domnienka narušenia ochrany cieľov vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P , EU:C:2010:376 , body 54 až 62 a 67 až 70 ), Všeobecný súd oprávnene zastával názor, že tieto žiadosti neboli dostatočné na preukázanie toho, že Ryanair a i. nemohli disponovať touto tabuľkou v skoršom štádiu konania. Mohol sa teda oprávnene domnievať, že ich negatívny výsledok nebol dostatočný na preukázanie ich nemožnosti mať k dispozícii túto tabuľku v skoršom štádiu konania a že vzhľadom na neexistenciu vysvetlenia, pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý nebolo letisko Klagenfurt priamo kontaktované v skoršom štádiu, tento negatívny výsledok neumožnil z právneho hľadiska dostatočne odôvodniť prípustnosť uvedenej tabuľky v zmysle článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

58

Pokiaľ ide o údaje týkajúce sa nákladov, Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku uviedol, že odsek obsahujúci tieto údaje bol zahrnutý do štúdie ekonomického poradcu spoločnosti Ryanair, ktorá bola vypracovaná pre Ryanair a i. v novembri 2014, a že sa im nepodarilo preukázať dôvod, pre ktorý nemohli pripojiť tento dokument k svojej žalobe alebo k svojej replike. V tejto súvislosti sa domnieval, že ich tvrdenie založené na „neoddeliteľnej prepojenosti“, ktorá existovala medzi predložením týchto údajov a predložením tabuľky príjmov z činností nesúvisiacich s leteckou dopravou, nemožno prijať, keďže otázku výpočtu zo strany Komisie, pokiaľ ide o prírastkové prevádzkové náklady, ktoré mohlo letisko Klagenfurt očakávať, už vzniesli spoločnosti Ryanair a i. vo svojom návrhu na začatie konania, ako aj vo svojej replike a že tieto údaje už mali v tomto období k dispozícii.

59

Vzhľadom na tieto okolnosti, ktoré odvolateľky nespochybňujú, a vzhľadom na to, že článok 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu má povahu výnimky, mohol Všeobecný súd tiež oprávnene zastávať názor, že Ryanair a i. z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnili oneskorené predloženie týchto údajov a že v dôsledku toho tento dodatočný dôkaz zamietol ako neprípustný.

60

Odvolateľky okrem toho nemôžu v prejednávanej veci vyvodiť užitočné tvrdenie z toho, ako Všeobecný súd rozhodol o dodatočných dôkazoch predložených hlavnými účastníkmi konania po skončení písomnej časti konania vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 15. júna 2022, Qualcomm/Komisia (Qualcomm – platby za exkluzivitu) ( T‑235/18 , EU:T:2022:358 ), na ktoré sa odvolávali na pojednávaní pred Súdnym dvorom. Ako totiž v podstate uviedla aj generálna advokátka v bodoch 39 a 40 svojich návrhov, odôvodnenia uvedené v tejto veci nesúvisia s odôvodneniami uvedenými v prejednávanej veci.

64

V prvom z týchto citovaných rozsudkov totiž nešlo o dôkazy v pravom zmysle slova, ale o skutočnosti založené na judikatúre súdu Únie, ako aj na vnútroštátnej alebo medzinárodnej judikatúre, v súvislosti s ktorými Všeobecný súd už rozhodol, že ani účastníkom konania, ani jemu samému nemožno brániť v tom, aby sa nimi inšpirovali pri výklade práva Únie. Navyše odkaz na skutočnosť, že tieto dôkazy už boli predložené odvolaciemu senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) a preskúmané týmto senátom, bol uvedený len pre úplnosť. Pokiaľ ide o druhý z týchto rozsudkov, z bodu 23 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd tiež pre úplnosť uviedol, že predmetné dôkazy sa nenachádzali v spise z konania pred odvolacím senátom, pričom Všeobecný súd ich zamietol z dôvodu, že dotknutí účastníci konania nepredložili nijaké odôvodnenie ich oneskoreného predloženia.

65

V tejto súvislosti treba ešte zdôrazniť, že toto doplňujúce odôvodnenie Všeobecného súdu možno vysvetliť osobitosťami sporov týkajúcich sa práv ochranných známok Európskej únie. Podľa článku 178 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu totiž po doručení žaloby, ktorá bola podaná na Všeobecný súd, mu EUIPO zašle spisový materiál týkajúci sa konania pred odvolacím senátom. Všeobecný súd tak má od doručenia tejto žaloby k dispozícii tento spis a všetky dôkazy, ktoré obsahuje. To však nie je prípad správneho spisu Komisie v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci.

66

Z týchto úvah vyplýva, že druhú časť tohto odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú a v dôsledku toho aj prvý odvolací dôvod v celom rozsahu.

69

Po prvé samotné znenie článku 17 ods. 2 nariadenia 2015/1589, ktorý odkazuje na „neoprávnenú pomoc“, však vyžaduje, aby sa žiadosti o informácie týkali osobitného opatrenia, ktoré Komisia skúma.

70

Po druhé v predchádzajúcich veciach, v ktorých súdy Únie potvrdili, že žiadosť Komisie o informácie prerušuje premlčaciu dobu, predmetné žiadosti označili konkrétne opatrenia, ktoré Komisia skúmala. Žalobkyne v tejto súvislosti odkazujú na uznesenie zo 7. decembra 2017, Írsko/Komisia ( C‑369/16 P , EU:C:2017:955 , bod 42 ), a na rozsudky z 26. apríla 2018, ANGED ( C‑233/16 , EU:C:2018:280 , bod 84 ); z 10. apríla 2003, Département du Loiret/Komisia ( T‑369/00 , EU:T:2003:114 , bod 85 ), ako aj z 22. apríla 2016, Írsko a Aughinish Alumina/Komisia ( T‑50/06 RENV II a T‑69/06 RENV II , EU:T:2016:227 , body 3 , 7 a 183 ).

71

Po tretie desaťročná premlčacia doba stanovená v článku 17 nariadenia 2015/1589 má za cieľ zaručiť právnu istotu, a teda smeruje najmä k ochrane určitých zainteresovaných strán, medzi ktoré patrí dotknutý členský štát a príjemca pomoci. Napadnutý rozsudok je však nezlučiteľný s týmto cieľom. Ak by sa totiž táto doba mohla prerušiť žiadosťou o informácie, ktorá nešpecifikuje skúmané opatrenie, napríklad preto, že Komisia ešte nevie o jeho existencii, bola by vo vzťahu k dotknutému členskému štátu porušená zásada právnej istoty, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré poskytol a ktoré ešte môžu viesť k vymáhaniu, a opatrenia, ktoré poskytol a ktoré už nemôžu viesť k vymáhaniu podľa tohto článku 17.

74

Na to, aby odvolateľky mohli účinne vykonať svoje právo na súdne preskúmanie v prvostupňovom konaní a aby Všeobecný súd mohol správne vykonať svoje preskúmavacie právomoci, bolo potrebné, aby mohli len na základe obsahu sporného rozhodnutia pochopiť dôvody, pre ktoré Komisia zamietla tvrdenia týchto odvolateliek uvedené počas vyšetrovania v súvislosti s premlčacou dobou. Takéto chápanie nebolo možné len na základe odôvodnení 2 až 4 tohto rozhodnutia, ktoré v tejto súvislosti neuvádzajú jediný relevantný dôvod, a to skutočnosť, že žiadosti o informácie uvedené v týchto odôvodneniach prerušili plynutie premlčacej doby.

75

Komisia odpovedá, že tento druhý odvolací dôvod nie je dôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

76

Všeobecný súd v bode 74 toho istého rozsudku tiež uviedol, že Komisia vo svojej žiadosti o doplňujúce informácie zaslanej spoločnosti Ryanair 8. apríla 2011 vyzvala Ryanair, aby predložila informácie o zmluvách uzavretých počas predchádzajúcich desiatich rokov, a predovšetkým ju požiadala, aby jej poskytla zoznam všetkých zmlúv, ktoré neboli predlžené alebo ktorých plnenie bolo počas tohto obdobia ukončené, a aby vysvetlila dôvody ukončenia a nepredĺženia. Všeobecný súd v tomto bode tiež uviedol, že Ryanair vo svojej odpovedi Komisii zo 4. júla 2011 tvrdila, že všetky zmluvy s týmto letiskom boli predĺžené alebo zmenené v dôsledku obchodných rokovaní, s výnimkou DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a LV, ktorá bola ukončená pred uplynutím jej platnosti. Všeobecný súd sa domnieval, že zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že všetky vyššie uvedené žiadosti o informácie sa týkali aj DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a AMS, ako aj dodatku z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a LV.

79

V bode 75 napadnutého rozsudku následne konštatoval, že vzhľadom na judikatúru, ktorú pripomenul v bode 70 tohto rozsudku, tieto žiadosti o informácie predstavujú opatrenia v zmysle článku 17 ods. 2 nariadenia 2015/1589, ktoré môžu prerušiť desaťročnú premlčaciu dobu. V bode 76 toho istého rozsudku konštatoval, že vzhľadom na to, že Komisia zaslala všetky tieto žiadosti rakúskym orgánom a spoločnosti Ryanair počas obdobia desiatich rokov, ktoré začalo 9. augusta 2002, nemožno konštatovať, že právomoci Komisie vymáhať pomoc boli premlčané na základe článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589.

83

Po druhé sa nemožno domnievať, ako to tiež v podstate tvrdia odvolateľky, že na to, aby bolo možné postup vyšetrovania vykonaný Komisiou kvalifikovať ako opatrenie prerušujúce plynutie premlčacej doby v zmysle tohto odseku 2, je nevyhnutné, aby Komisia úplne špecifickým spôsobom identifikovala každú z dohôd patriacich do zmluvného celku predstavujúceho opatrenie pomoci, ktoré je predmetom tohto vyšetrovania.

84

Je pravda, že podľa článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 právomoci Komisie vymáhať pomoc podliehajú desaťročnej premlčacej dobe a odsek 2 druhá veta tohto článku spresňuje, že túto dobu preruší najmä „[akékoľvek opatrenie] Komisie… v súvislosti s neoprávnenou pomocou“.

85

Navyše z odôvodnenia 26 tohto nariadenia vyplýva, že premlčacia doba uvedená v tomto článku 17 ods. 1 bola stanovená z dôvodov právnej istoty a má teda za cieľ najmä chrániť niektoré zainteresované strany, medzi ktoré patrí dotknutý členský štát a príjemca pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia, C‑276/03 P , EU:C:2005:590 , bod 30 ).

Zo znenia článku 12 ods. 2 v spojení s článkom 2 ods. 2 nariadenia 2015/1589 navyše vyplýva, že ak Komisia v rámci konania týkajúceho sa neoprávnenej pomoci požiada dotknutý členský štát o poskytnutie informácií, členský štát poskytne všetky informácie potrebné na to, aby Komisia mohla prijať rozhodnutie v súlade s článkami 4 a 9 tohto nariadenia. Zo znenia tohto článku 12 ods. 2 v spojení s článkom 5 ods. 1 a 2 tohto nariadenia rovnako vyplýva, že ak sa Komisia domnieva, že informácie poskytnuté dotknutým členským štátom v súvislosti s určitým opatrením sú neúplné, požiada o všetky potrebné dodatočné informácie, a ak členský štát neodpovie na takúto žiadosť v stanovenej lehote, alebo poskytne neúplné informácie, Komisia mu zašle upomienku stanovujúcu primeranú dodatočnú lehotu na poskytnutie informácií. Uvedený článok 12 navyše vo svojom odseku 3 stanovuje, že ak napriek tejto upomienke daný členský štát neposkytne požadované informácie v lehote stanovenej Komisiou, alebo ak poskytne neúplné informácie, táto inštitúcia si rozhodnutím vyžiada poskytnutie týchto informácií, pričom najmä spresní povahu požadovaných informácií.

88

Ak by sa však prijal výklad pojmu „[akékoľvek opatrenie]… v súvislosti s neoprávnenou pomocou“, aký uvádzajú odvolateľky v prejednávanej veci, došlo by k neprimeranému zásahu do vyšetrovacích právomocí Komisie, a teda do jej schopnosti zabezpečiť, v súlade s poslaním, ktoré jej zveruje Zmluva o FEÚ, zachovanie podmienok nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu prostredníctvom kontroly pomoci poskytnutej štátmi. To platí o to viac v prípade, ako je to v prejednávanej veci, keď ide o protiprávnu štátnu pomoc, o ktorej má Komisia z povahy veci menej informácií ako o opatreniach pomoci, ktoré jej boli oznámené v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

92

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu týkajúcu sa údajného porušenia článku 296 ZFEÚ, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bodoch 80, 81 a 83 až 85 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 80 a 81 tohto rozsudku pripomenul relevantnú judikatúru v danej oblasti, v bode 82 uvedeného rozsudku konštatoval, že z odôvodnení 2 až 4 sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia odkázala na dátumy, keď si vyžiadala od rakúskych orgánov a spoločnosti Ryanair dodatočné informácie o dohodách, ktoré sú predmetom sťažnosti z 5. októbra 2007, na základe ktorej sa konkurent spoločnosti Ryanair sťažoval na Komisii, že tejto leteckej spoločnosti bola poskytnutá neoprávnená štátna pomoc v súvislosti s letiskom Klagenfurt.

93

V bode 83 toho istého rozsudku konštatoval, že Komisia tak dostatočne jasne uviedla dátumy, kedy bola prerušená desaťročná doba stanovená v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589. Dodal, že vzhľadom na to, že rakúske orgány a Ryanair ako adresáti poznali obsah žiadostí o doplňujúce informácie, ktoré im zaslala Komisia, bola Komisia povinná uviesť len skutočnosti, ktoré mali v štruktúre sporného rozhodnutia zásadný význam, a to dátumy, kedy prijala opatrenia, ktoré by mohli prerušiť premlčaciu dobu.

94

V bodoch 84 a 85 napadnutého rozsudku z toho vyvodil, že za týchto okolností nebola Komisia povinná v uvedenom rozhodnutí uviesť k tomuto bodu osobitné odôvodnenie a že teda v tejto súvislosti dostatočne odôvodnila toto rozhodnutie.

Treba tiež pripomenúť, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci je vzhľadom na svoju všeobecnú štruktúru konaním začatým proti členskému štátu, ktorý je vzhľadom na svoje povinnosti podľa práva Únie zodpovedný za poskytnutie pomoci. V tomto konaní tak iné zúčastnené strany ako dotknutý členský štát nemôžu žiadať o takú kontradiktórnu diskusiu s Komisiou, na ktorú má nárok uvedený členský štát. Žiadne ustanovenie uvedeného konania nevyhradzuje medzi zúčastnenými stranami osobitné postavenie príjemcovi takejto pomoci. V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci nie je konaním proti príjemcovi alebo príjemcom pomoci, ktoré by znamenalo, že príjemca alebo príjemcovia by sa mohli dovolávať tak širokých práv, akým je právo na obranu ako také (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P , EU:C:2020:192 , body 73 až 75 , ako aj citovanú judikatúru).

97

Všeobecný súd teda správne konštatoval, že pokiaľ ide o uplatnenie premlčacej doby stanovenej v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589, sporné rozhodnutie bolo z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené. Najmä na to, aby si Komisia splnila svoju povinnosť odôvodniť sporné rozhodnutie v tejto súvislosti, nebolo nevyhnutné, aby odpovedala na tvrdenia odvolateliek, keďže v súlade s judikatúrou pripomenutou v predchádzajúcom bode príjemca pomoci nemôže žiadať o takú kontradiktórnu diskusiu s Komisiou, na ktorú má nárok dotknutý členský štát, a keďže z tohto rozhodnutia prinajmenšom implicitne vyplýva, že Komisia sa domnievala, že argumentáciu, ktorú pred ňou odvolateľky uviedli, nemožno prijať.

100

Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené pri posudzovaní otázky, či Komisia oprávnene uplatnila kritérium súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na účely určenia, či Ryanair a i. získali výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Na účely výpočtu ziskovosti sporných dohôd ex ante totiž Komisia použila neúplné, nespoľahlivé a nevhodné údaje, ktoré spôsobili, že jej záver o existencii výhody bol chybný. Došlo k trom skresleniam.

101

Po prvé v bodoch 331 a 332 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o analýzu ziskovosti ex ante v prípade dohôd z roku 2006, Všeobecný súd skreslil ustanovenie 7.1 DLS z roku 2006, ktoré je súčasťou prílohy A.2.5 k návrhu na začatie konania. Toto ustanovenie označuje bezpečnostný poplatok ako poplatok, ktorý mala Ryanair podľa zmluvy platiť letisku. Okrem toho skreslil oddiel 2.2.3 správy z 31. augusta 2012, ktorú pripravil ekonomický poradca odvolateliek a ktorá je súčasťou prílohy A.3.5.1 k tejto žalobe, ako aj tabuľku 2.21 uvedenú v správe tohto poradcu z 13. apríla 2012, ktorá je súčasťou prílohy A.3.4.1 k uvedenej žalobe, ktoré potvrdzujú, že Ryanair skutočne zaplatila letisku tento bezpečnostný poplatok.

102

Všeobecný súd však potvrdil pochybenie Komisie spočívajúce v tom, že tento poplatok považovala za prírastkové náklady pre letisko Klagenfurt, čo viedlo Komisiu k podhodnoteniu očakávanej ziskovosti dohôd z roku 2006 z pohľadu tohto letiska. Na rozdiel od toho, čo sa uvádza v bode 331 napadnutého rozsudku, spis neobsahuje nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že tento poplatok bol spoločnosti Ryanair vrátený, alebo že by uvádzal účastníka konania, ktorý znášal náklady na toto vrátenie. Iba body 101 až 103 dupliky Komisie v prvostupňovom konaní môžu podporiť posúdenie Všeobecného súdu, ale Komisia sa v nej bez akéhokoľvek dôkazu obmedzila na tvrdenie, že rakúske orgány dvakrát potvrdili, že bezpečnostný poplatok bol spoločnosti Ryanair vrátený.

Po tretie v bode 306 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skreslil v prvom rade článok 2 písm. a) DLS z roku 2002, ktorý tvorí prílohu A.2.1 k návrhu na začatie konania, z ktorého vyplýva, že cieľová miera vyťaženosti bola 76 %; v druhom rade odôvodnenie 382 a tabuľku 10 sporného rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že Komisia použila mieru vyťaženosti vo výške 70 % pri svojej analýze DLS z roku 2002, ako aj odôvodnenie 415 písm. a) a tabuľku 11 tohto rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že Komisia použila mieru vyťaženosti vo výške 85 % pri svojej analýze dohôd z roku 2006; v treťom rade odôvodnenie 17 uvedeného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že civilné letectvo začalo prevádzkovať lety na letisku „krátko“ po svojom vzniku v roku 1915, a vo štvrtom a poslednom rade bod 2.14 správy ekonomického poradcu z 18. júla 2018, ktorá tvorí prílohu A.7.6 k návrhu na začatie konania, z ktorého vyplýva, že miera vyťaženosti vo výške 76 % sa blížila, hoci len mierne nižšie, miere vyťaženosti približne vo výške 80 %, ktorú Ryanair dosiahla na svojej sieti leteckých spojení v čase podpísania DLS z roku 2002.

106

Z týchto dôkazov vyplýva, že miera vyťaženosti vo výške 70 %, ktorú Komisia použila na vykonanie svojej analýzy ziskovosti ex ante v prípade DLS z roku 2002, bola príliš nízka. Preukazujú totiž, že bola o 6 bodov nižšia ako cieľová miera vyťaženosti dohodnutá medzi stranami a o 15 bodov nižšia ako miera, ktorú Komisia použila pri analýze dohôd z roku 2006, a ďalej, že letisko malo v čase podpísania DLS z roku 2002 niekoľko desaťročí skúsenosti v civilnom letectve, čo by spochybnilo tézu, že jeho neskúsenosť s konkrétnou leteckou spoločnosťou, v tomto prípade spoločnosťou Ryanair, mala veľký vplyv na jeho predpoklady o miere vyťaženosti.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ len právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené. Posúdenie skutkového stavu teda s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P , EU:C:2021:76 , bod 42 , ako aj citovaná judikatúra).

110

Pri tvrdení, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, musí odvolateľ v súlade s článkom 256 ZFEÚ, článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať pochybenia v rámci posudzovania, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Skreslenie okrem toho musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov (rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P , EU:C:2021:76 , bod 43 , ako aj citovaná judikatúra).

111

Okrem toho hoci skreslenie dôkazov môže spočívať vo výklade dokumentu v rozpore s jeho obsahom, musí zjavne vyplývať zo spisu predloženého Súdnemu dvoru a jeho predpokladom je, že Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia týchto dôkazov V tejto súvislosti nestačí preukázať, že dokument mohol byť vykladaný odlišne od výkladu, ktorý zvolil Všeobecný súd (rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P , EU:C:2021:76 , bod 44 , ako aj citovaná judikatúra).

115

Z bodu 328 tohto rozsudku okrem toho vyplýva, že Ryanair a i. v tejto súvislosti pred Všeobecným súdom s odkazom na ustanovenia DLS z roku 2006 vytýkali Komisii, že sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že pokiaľ ide o dohody z roku 2006, bezpečnostný poplatok predstavoval náklady pre letisko Klagenfurt a že uviedli, že údaje uvedené na faktúrach spoločnosti Ryanair preukazujú, že Ryanair platila tomuto letisku sumu bezpečnostných poplatkov.

116

Z toho, čo bolo uvedené v bodoch 113 a 114 tohto rozsudku, však na jednej strane vyplýva, že Všeobecný súd v bodoch 331 a 332 napadnutého rozsudku vôbec neodkázal na správy uvedené v bode 101 tohto rozsudku. Nemožno mu preto vytýkať, že v tejto časti napadnutého rozsudku skreslil tieto správy.

117

Na druhej strane v bodoch 331 a 332 napadnutého rozsudku Všeobecný súd netvrdil, že bezpečnostný poplatok nebol vyfakturovaný spoločnosti Ryanair zo strany letiska Klagenfurt, ani nespochybnil skutočnosť, že Ryanair zaplatila tomuto letisku tento poplatok, ale len uviedol, že Komisia si v tejto súvislosti dvakrát vyžiadala informácie od Rakúskej republiky, ktorá dvakrát uviedla, že uvedený poplatok a všetky poplatky za spiatočný let boli spoločnosti Ryanair vrátené. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd neskreslil ani ustanovenie 7.1 DLS z roku 2006.

Pokiaľ ide v druhom rade o druhú časť uvedeného odvolacieho dôvodu, ktorá smeruje proti bodom 301 a 302 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa v prvom z týchto bodov zaoberal tvrdením spoločností Ryanair a i., podľa ktorého sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď potvrdila rozhodnutie rakúskych orgánov pridať bezpečnostnú maržu k hodnotám, na základe ktorých boli vypočítané prírastkové prevádzkové náklady pripadajúce na očakávaný objem prírastkovej dopravy počas platnosti dohôd z roku 2002. Uviedol, že z odôvodnenia 379 písm. e) sporného rozhodnutia vyplýva, že hodnoty, na základe ktorých boli vypočítané tieto náklady, boli stanovené na základe systému výpočtu nákladov, ktorý letisko Klagenfurt používalo v roku 2002 a že tento systém zahŕňal pristávací poplatok, poplatok za cestujúceho, poplatok za obsluhu na odbavovacej ploche, poplatok za dopravnú obsluhu, poplatok za infraštruktúru, ako aj poplatok za parkovanie v hangári. V tom istom bode spresnil, že Komisia uviedla a Ryanair a i. na pojednávaní potvrdili, že systém výpočtu nákladov, ktoré toto letisko používalo v roku 2002, umožňoval menej podrobné členenie nákladov ako systém, ktorý bol zavedený v roku 2005 a opísaný v odôvodnení 415 sporného rozhodnutia.

121

V bode 302 tohto rozsudku dodal, že Komisia v tejto súvislosti v tomto odôvodnení 379 písm. e) uviedla vysvetlenia rakúskych orgánov, podľa ktorých použili najoptimistickejšie odhady hodnôt zodpovedajúcich prírastkovým prevádzkovým nákladom na ďalší spiatočný let a na tonu maximálnej vzletovej hmotnosti, ako aj na ďalšieho odlietajúceho cestujúceho. Z toho v tomto bode vyvodil, že Komisii teda nemožno vytýkať, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď potvrdila tento spôsob výpočtu prírastkových prevádzkových nákladov, pokiaľ ide o dohody z roku 2002, keďže vzhľadom na neexistenciu podrobných údajov a na optimistický základný odhad rakúskych orgánov bol jej zámer dospieť ku konzervatívnemu odhadu primeraný.

125

Táto druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu sa teda musí zamietnuť ako sčasti nedôvodná a sčasti neprípustná.

126

Pokiaľ ide v treťom rade o tretiu časť tohto odvolacieho dôvodu, ktorá smeruje proti bodu 306 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v tomto bode konštatoval, ako správne uviedla Komisia, že nebolo neprimerané, aby letisko Klagenfurt prijalo konzervatívny prístup, pokiaľ ide o mieru vyťaženosti pri hodnotení dohôd z roku 2002, keďže ešte nemalo skúsenosti so spoločnosťami Ryanair a i. a že navyše nízkonákladové letecké spoločnosti boli vo všeobecnosti v tom čase menej zastúpené ako dnes. Dodal, že je potrebné konštatovať, že miera vyťaženosti vo výške 70 % odhadnutá týmto letiskom nebola vzdialená od cieľa vo výške 76 %, ktorý vyplýva z DLS z roku 2002, a že v dôsledku toho sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď použila túto mieru vo výške 70 %. Ďalej dodal, že to platí o to viac, že údaj 50000 očakávaných prichádzajúcich cestujúcich ročne, uvedený v preambule DLS z roku 2002, z ktorého vyplýva miera vyťaženosti vo výške 76 %, je cieľom, ktorý sa má dosiahnuť, a nie záväznou povinnosťou.

127

Z tohto odôvodnenia napadnutého rozsudku po prvé vyplýva, že Všeobecný súd neskreslil DLS z roku 2002, ako to tvrdia odvolateľky, keďže výslovne uviedol, že cieľom tejto dohody bolo dosiahnuť mieru vyťaženosti vo výške 76 %. Neskreslil ani odôvodnenie 382 a tabuľku 10 sporného rozhodnutia, keďže uviedol, že Komisia pri svojej analýze uvedenej dohody použila mieru vyťaženosti vo výške 70 %.

131

Okrem toho v rozsahu, v akom odvolateľky svojou argumentáciou uvedenou v bodoch 106 a 107 tohto rozsudku v podstate tvrdia, že z dôkazov, na ktoré sa odvolávajú, vyplýva, že miera vyťaženosti použitá Komisiou na vykonanie jej analýzy ziskovosti ex ante v prípade DLS z roku 2002 bola príliš nízka, v skutočnosti sa domáhajú toho, aby Súdny dvor v tejto súvislosti vykonal nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov, takže táto časť tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu je na základe judikatúry pripomenutej v bode 109 tohto rozsudku neprípustná.

132

Tretiu časť tohto odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako čiastočne nedôvodnú a čiastočne neprípustnú. Tretí odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť.

O štvrtom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

136

Judikatúra, z ktorej Všeobecný súd vychádzal, a to rozsudky z 19. októbra 2005, Freistaat Thüringen/Komisia ( T‑318/00 , EU:T:2005:363 ), a z 26. marca 2020, Larko/Komisia ( C‑244/18 P , EU:C:2020:238 ), sa týka zásady, podľa ktorej sa existencia a výška pomoci musia posúdiť vzhľadom na situáciu, ktorá existovala v čase jej poskytnutia. Tieto rozsudky však nezakazujú Komisii, aby opravila chyby v posúdení situácie existujúcej v čase poskytnutia pomoci. Neoprávňujú ani Komisiu, aby pripustila posúdenie výšky pomoci založené na nesprávnych údajoch. Tieto rozsudky sa okrem toho týkajú záruk, t. j. druhu opatrenia pomoci, v prípade ktorého je rozlišovanie medzi poskytnutím pomoci, ktoré spočíva v úmysle poskytnúť výhodu, a jej vyplatením, ktoré sa vo všeobecnosti týka následnej fázy prevodu prostriedkov, menej jasné ako pri iných druhoch opatrení pomoci.

137

Navyše Všeobecný súd a Komisia zneužívajúcim výkladom týchto dvoch rozsudkov vylúčili riziko chýb v prognózach poskytovateľov pomoci. Je však možné, že štátny subjekt, ktorý mal v úmysle poskytnúť pomoc v určitej výške, sa pomýlil pri ohodnotení očakávaných nákladov a prínosov a že suma pomoci, ktorú mal v úmysle poskytnúť, teda napokon nebola vyplatená, alebo nebola vyplatená v celom rozsahu.

138

Podľa odvolateliek je Komisia povinná na základe skutočností uvedených v spise v čase, keď prijíma svoje rozhodnutie, overiť, či ohodnotenia vykonané poskytovateľom pomoci týkajúce sa jeho vlastných nákladov a príjmov neboli nesprávne. Príkaz na vymáhanie pomoci založený na nadhodnotených nákladoch alebo podhodnotených príjmoch by totiž obohatil tieto príjmy, pretože by mu boli vrátené príliš vysoké sumy a získal by tak finančný zisk na základe svojich vlastných chýb. Takéto vrátenie by bolo tiež v rozpore s cieľom vymáhania protiprávnej pomoci, ktorým je nastolenie situácie, ktorá existovala pred vyplatením pomoci.

Vzhľadom teda na cieľ článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorým je zabezpečiť nerušenú hospodársku súťaž, sa pojem „pomoc“ v zmysle tohto ustanovenia nemôže vzťahovať na opatrenie, ktoré bolo poskytnuté podniku zo štátnych prostriedkov, ak by tento podnik mohol za okolností zodpovedajúcich normálnym trhovým podmienkam dosiahnuť rovnakú výhodu. Podmienky, za ktorých je takáto výhoda poskytnutá, sa v podstate teda posudzujú podľa zásady súkromného hospodárskeho subjektu (rozsudok zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16 P , EU:C:2018:159 , bod 45 , ako aj citovaná judikatúra).

142

Na účely posúdenia otázky, či by rovnaké opatrenie za normálnych trhových podmienok prijal aj súkromný hospodársky subjekt, treba odkázať na takýto subjekt, ktorý sa nachádza v čo najpodobnejšej situácii ako štát (rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P , EU:C:2020:238 , bod 28 a citovaná judikatúra).

143

Komisii v tomto rámci prináleží uskutočniť celkové posúdenie zohľadnením všetkých relevantných okolností, ktoré jej v danom prípade umožnia určiť, či prijímajúci podnik zjavne nezískal úľavy porovnateľné s úľavami od takéhoto súkromného hospodárskeho subjektu (rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P , EU:C:2020:238 , bod 29 a citovaná judikatúra).

144

147

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode však odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri posudzovaní výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať, ako bola stanovená v spornom rozhodnutí. V tejto súvislosti tvrdia, že Všeobecný súd mal dospieť k záveru, že Komisia mala na účely stanovenia tejto sumy zohľadniť „údaje ex post nachádzajúce sa v spise v čase prijatia sporného rozhodnutia“ namiesto toho, aby vychádzala z „dôkazov ex ante “, teda, ako konštatoval Všeobecný súd v bode 420 napadnutého rozsudku, z predpokladaného vývoja pre súkromného investora v trhovom hospodárstve v čase uzavretia sporných dohôd.

148

Všeobecný súd tak v tomto bode spresnil, že Komisia v spornom rozhodnutí určila výšku pomoci, ktorá sa má vymáhať, pokiaľ ide o sporné dohody, na základe „zápornej časti predbežných prírastkových tokov (príjmy po odrátaní nákladov) v čase uzavretia transakcie“. Odvolateľky však v podstate tvrdia, že očakávané náklady a príjmy pre letisko Klagenfurt v čase tohto záveru, sa nakoniec ukázali odlišné od tých, ktoré boli predvídateľné v čase uvedeného záveru.

149

Okrem toho je nesporné, že v prejednávanej veci boli predmetné opatrenia pomoci poskytnuté práve uzavretím príslušných sporných dohôd.

153

Spresnenie, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 570 sporného rozhodnutia, teda malo za cieľ, ako to uviedol Všeobecný súd v tomto bode 425, len umožniť uvedenému členskému štátu predložiť dôkaz v tomto zmysle a prípadne vylúčiť z výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať, pomoc, ktorá sa mala vyplatiť na základe uvedenej dohody, pod podmienkou, že sa preukáže, že vzhľadom na to, že táto dohoda nenadobudla platnosť, pomoc, ktorú obsahovala, nebola príjemcovi vyplatená, takže na základe tejto dohody nebola poskytnutá nijaká hospodárska výhoda a že v dôsledku toho sa na jej základe nemala vymáhať žiadna suma pomoci.

154

157

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

158

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

1.