C-775/21

Blue Air Aviation SA

proti

UCMR – ADA Asociažia pentru Drepturi de Autor a Compozitorilor (C‑775/21),

a

Uniunea Producătorilor de Fonograme din România (UPFR)

proti

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Societatea Nažională de Transport Feroviar de Călători (SNTFC) „CFR Călători“ SA, v zastúpení: T. Preoteasa, splnomocnený zástupca,

–

rumunská vláda, v zastúpení: E. Gane, A. Rotăreanu a A. Wellman, splnomocnené zástupkyne,

–

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, a to po prvé vo veci C‑775/21 medzi spoločnosťou Blue Air Aviation SA (ďalej len „Blue Air“) na jednej strane a organizáciou UCMR – ADA Asociažia pentru Drepturi de Autor a Compozitorilor (ďalej len „UCMR – ADA“) na druhej strane v súvislosti s povinnosťou spoločnosti Blue Air zaplatiť poplatky organizácii UCMR – ADA za šírenie hudobných diel ako hudobnej kulisy na palube lietadiel prepravujúcich cestujúcich a po druhé vo veci C‑826/21 medzi organizáciou Uniunea Producătorilor de Fonograme din România (UPFR) na jednej strane a spoločnosťou Societatea Nažională de Transport Feroviar de Călători (SNTFC) „CFR Călători“ SA (ďalej len „CFR“) na druhej strane v súvislosti s povinnosťou platiť poplatky za to, že vo vlakoch sú inštalované zariadenia, ktoré sa môžu používať na verejný prenos hudobných diel.

Právny rámec

Medzinárodné právo

3

Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 v Ženeve (Švajčiarsko) Zmluvu WIPO o autorskom práve (ďalej len „WCT“), ktorá bola schválená rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva ( Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6 ; Mim. vyd. 11/033, s. 208) a nadobudla platnosť vo vzťahu k Európskej únii 14. marca 2010 ( Ú. v. EÚ L 32, 2010, s. 1 ).

Spoločné vyhlásenie týkajúce sa článku 8 WCT znie:

„Rozumie sa, že len zabezpečenie fyzických zariadení, ktoré umožňujú alebo dovoľujú vysielanie samo osebe, nemožno pokladať za vysielanie v zmysle tejto zmluvy alebo [Dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel podpísaného v Berne 9. septembra 1886 (Parížsky akt z 24. júla 1971), v znení zmien z 28. septembra 1979]. …“

Právo Únie

Smernica 2001/29

7

Odôvodnenia 1, 4, 6, 7, 9, 10, 23 a 27 smernice 2001/29 znejú:

(6)

Bez harmonizácie na úrovni spoločenstva by legislatívne aktivity na vnútroštátnej úrovni, ktoré sa už začali uskutočňovať v mnohých členských štátoch, aby zodpovedali technologickej úrovni, mohli vyústiť do značných rozdielov v ochrane a tým aj v obmedzeniach voľného pohybu služieb a produktov zahŕňajúcich duševné vlastníctvo alebo na ňom založených, čo by viedlo k opätovnej rozdrobenosti vnútorného trhu a k legislatívnej nezlučiteľnosti. Dopad podobných legislatívnych rozdielov a nejasností sa stane výraznejším v súvislosti s ďalším rozvojom informačnej spoločnosti, ktorá už značne zvýšila cezhraničné využívanie duševného vlastníctva. Tento rozvoj sa bude a mal by sa ďalej prehlbovať. Významné právne rozdiely a nejasnosti v ochrane môžu brániť úsporám z veľkosériovej výroby nových produktov a služieb zahŕňajúcich autorské práva a s nimi súvisiace práva.

(7)

Právny rámec spoločenstva na ochranu autorských práv a s nimi súvisiacich práv sa preto musí upraviť a doplniť, pokiaľ to je potrebné pre plynulé fungovanie vnútorného trhu. Z tohto dôvodu tie vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv, ktoré sa navzájom v jednotlivých členských štátoch výrazne líšia, alebo ktoré vyvolávajú právnu neistotu brániacu plynulému fungovaniu vnútorného trhu a správnemu vývoju informačnej spoločnosti v Európe, sa musia upraviť a je potrebné vyhnúť sa nezl[u]čiteľným vnútroštátnym reakciám na rozvoj technológií, zatiaľ čo tie rozdiely, ktoré neovplyvňujú nepriaznivo fungovanie vnútorného trhu, nie je potrebné odstraňovať, ani sa im vyhýbať.

(23)

Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.

…

(27)

Samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.

…“

b)

pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;

c)

pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;

d)

pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.

Zákon č. 8/1996

10

Legea nr. 8/1996 privind dreptul de autor și drepturile conexe (zákon č. 8/1996 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, Monitorul Oficial al României , časť I, č. 60 z 26. marca 1996) bol viackrát zmenený, a to najmä zákonom č. 285/2004 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 587 z 30. júna 2004) (ďalej len „zákon č. 8/1996“). Relevantné ustanovenia tohto zákona sú uvedené v bodoch 11 až 20 nižšie v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej.

11

Článok 13 zákona č. 8/1996 stanovuje:

„Použitím diela vznikajú autorovi samostatné a výhradné majetkové práva, ktoré mu umožňujú povoliť alebo zakázať:

„Za verejný prenos sa považuje každý prenos diela, uskutočnený priamo alebo prostredníctvom akýchkoľvek technických prostriedkov na verejne prístupnom mieste alebo na akomkoľvek inom mieste, kde sa zhromažďuje počet osôb presahujúci bežný okruh rodinných príslušníkov a ich známych, a to vrátane scénického predvedenia, recitácie alebo akejkoľvek inej formy priameho predvedenia alebo prezentácie diela na verejnosti, verejného vystavovania diel výtvarného umenia, úžitkového umenia, fotografie a architektúry, verejného premietania kinematografických a iných audiovizuálnych diel vrátane digitálnych umeleckých diel, verejnej prezentácie prostredníctvom zvukových alebo audiovizuálnych záznamov, ako aj verejnej prezentácie vysielaného diela akýmkoľvek spôsobom. Za verejný sa považuje takisto každý prenos diela po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami sprístupnením verejnosti, a to aj prostredníctvom internetu alebo iných počítačových sietí, takže každý člen verejnosti môže mať k dielu prístup z miesta a v čase, ktoré si sám zvolí.

…“

13

Podľa článku 105 ods. 1 písm. f) uvedeného zákona:

„… výrobca zvukových záznamov má výlučné majetkové právo povoliť alebo zakázať:

…

15

Článok 123 ods. 1 až 3 zákona č. 8/1996 stanovuje:

„1. Nositelia autorského práva a s ním súvisiacich práv môžu vykonávať práva, ktoré im priznáva tento zákon, osobne alebo na základe zastúpenia organizáciami kolektívnej správy za podmienok stanovených týmto zákonom.

2. Kolektívna správa autorských práv sa môže vykonávať len v prípade diel, ktoré boli predtým sprístupnené verejnosti, a kolektívna správa práv súvisiacich s autorským právom sa môže vykonávať len v prípade predtým zaznamenaných alebo vysielaných umeleckých výkonov, ako aj v prípade zvukových záznamov alebo obrazových záznamov, ktoré boli predtým sprístupnené verejnosti.

3. Nositelia autorských práv alebo s nimi súvisiacich práv nemôžu previesť majetkové práva priznané týmto zákonom na organizácie kolektívnej správy.“

16

právo na primeranú odmenu priznanú výkonným umelcom a výrobcom zvukových záznamov za verejný prenos a vysielanie komerčných zvukových záznamov alebo ich rozmnoženín“.

17

Článok 130 ods. 1 písm. a) a b) uvedeného zákona znie:

„Organizácie kolektívnej správy sú povinné:

a)

udeliť nevýhradné povolenia používateľom, ktorí o ne požiadajú pred akýmkoľvek použitím chráneného repertoáru, za odplatu prostredníctvom písomného uzavretia nevýhradnej licenčnej zmluvy na také použitie;

19

Článok 131 1 ods. 1 až 3 zákona č. 8/1996 stanovuje:

„1. Metodiky vyjednajú organizácie kolektívnej správy a zástupcovia uvedení v článku 131 ods. 2 písm. b)…

2. Organizácie kolektívnej správy môžu od rovnakej kategórie používateľov vyžadovať paušálnu alebo pomernú odmenu vypočítanú na základe príjmov používateľa z činnosti, v rámci ktorej sa repertoár používa, napríklad z: vysielania, káblovej retransmisie alebo verejného prenosu, pričom sa zohľadní európska prax týkajúca sa výsledkov rokovaní medzi používateľmi a organizáciami kolektívnej správy. V prípade činnosti spočívajúcej vo vysielaní sú pomerné odmeny stanovené diferencovane, priamo úmerne podielu použitia kolektívne spravovaného repertoáru v rámci tejto činnosti a v prípade absencie príjmov v závislosti od výdavkov vzniknutých používaním.

3. O paušálnu alebo pomernú odmenu uvedenú v odseku 2 možno žiadať len vtedy, ak a v rozsahu, v akom sa použitie týka diel, na ktoré sa ešte vzťahuje zákonná ochrana autorských alebo s nimi súvisiacich práv.

…“

„Osoba, ktorá uvedie tvrdenie v priebehu súdneho konania, je povinná preukázať toto tvrdenie, okrem prípadov výslovne stanovených zákonom.“

22

Článok 329 tohto poriadku znie:

„Súd môže založiť svoje rozhodnutie na domnienkach ponechaných na jeho posúdení len vtedy, ak majú dostatočnú váhu a sú spôsobilé zvýšiť pravdepodobnosť tvrdenej skutočnosti; možno ich však pripustiť len v prípadoch, keď zákon umožňuje svedeckú výpoveď.“

Metodika týkajúca sa odmeny, ktorá prináleží nositeľom majetkových autorských práv k hudobným dielam za verejný prenos hudobných diel ako hudobnej kulisy

23

používateľ hudobných diel ako hudobnej kulisy – každá oprávnená právnická alebo fyzická osoba, ktorá vlastní alebo používa z akéhokoľvek titulu (vlastníctvo, správa, koncesia, nájom, podnájom, výpožička atď.) priestory, či už uzavreté alebo otvorené, v ktorých sú nainštalované alebo držané zariadenia a akékoľvek iné technické alebo elektronické prostriedky, ako sú televízne prijímače, rozhlasové prijímače, kazetové prehrávače, hudobné mixážne pulty, počítačové zariadenia, CD prehrávače, zosilňovacie systémy a akékoľvek iné prístroje umožňujúce príjem, reprodukciu alebo vysielanie zvukov alebo obrazov sprevádzaných zvukom.

…

6. Na obdobie, na ktoré používateľ nezískal povolenie vo forme nevýhradnej licencie od UCMR – ADA, je povinný zaplatiť tejto organizácii sumu rovnajúcu sa trojnásobku odmien, ktoré by boli zo zákona dlžné, ak by získal povolenie vo forme nevýhradnej licencie.

7. Organizácie kolektívnej správy môžu prostredníctvom zástupcov oprávnených na tento účel kontrolovať používanie hudobných diel ako hudobnej kulisy, pričom im je zaručený voľný prístup na každé miesto, kde sa hudba používa ako hudobná kulisa. Zástupcovia organizácií kolektívnej správy môžu používať prenosné zvukové a/alebo obrazové nahrávacie zariadenia na miestach, kde sa používajú hudobné diela, pričom takto vyhotovené záznamy plne vypovedajú o používaní hudobných diel ako hudobnej kulisy.“

24

V prílohe tejto metodiky sa nachádza sadzobník odmien za verejný prenos hudobných diel ako hudobnej kulisy, ktoré sú individualizované podľa druhu obchodných priestorov alebo vozidiel, v ktorých sa takýto prenos uskutočňuje. Bod 11 tohto sadzobníka stanovuje pre leteckú prepravu cestujúcich paušálnu odmenu vo výške 200 rumunských lei (RON) mesačne a za lietadlo.

…

5. Používateľ je povinný získať súhlas vo forme nevýhradných licencií, ktoré vydávajú organizácie kolektívnej správy práv… výrobcov zvukových záznamov, na verejný prenos zvukových záznamov uverejnených na komerčné účely…, a to za odmenu podľa nižšie uvedených sadzobníkov a bez ohľadu na skutočnú dĺžku verejného prenosu.“

26

V prílohe tejto metodiky sa nachádzajú dva sadzobníky, z ktorých prvý upravuje odmeny splatné v prípade činností vykonávaných pri hudobnej kulise, individualizované podľa druhu obchodných priestorov alebo vozidiel, v ktorých sa tieto činnosti vykonávajú. Bod E3 ods. 1 tohto prvého sadzobníka stanovuje pre železničnú prepravu cestujúcich mesačnú odmenu 30 RON za vozidlo, v ktorom je nainštalovaný systém ozvučenia.

Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

Vec C‑775/21

30

V nadväznosti na tieto spresnenia UCMR – ADA rozšírila svoje návrhy na zaplatenie súm, keďže sa domnievala, že existencia systémov ozvučenia v približne 22 lietadlách odôvodňuje záver, že chránené diela boli sprístupnené verejnosti vo všetkých lietadlách flotily spoločnosti Blue Air.

31

Rozsudkom z 8. apríla 2019 sa žalobe, ktorú podala UCMR – ADA, vyhovelo. Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) sa na základe rozsudkov zo 7. decembra 2006, SGAE ( C‑306/05 , EU:C:2006:764 ), a z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland) ( C‑162/10 , EU:C:2012:141 ), v podstate domnieval, že skutočnosť, že Blue Air vybavila dopravné prostriedky, ktoré prevádzkuje, zariadeniami umožňujúcimi verejný prenos hudobných diel ako hudobnej kulisy, zakladá vyvrátiteľnú domnienku používania týchto diel, ktorá vyžaduje, aby sa rozhodlo, že každé lietadlo vybavené systémom ozvučenia používa toto zariadenie na verejný prenos predmetného hudobného diela, a to bez toho, aby bolo v tejto súvislosti potrebné predložiť ďalšie dôkazy.

32

Blue Air podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom najmä tvrdila, že na palube lietadiel, ktoré prevádzkuje a pre ktoré nebola získaná žiadna licencia, nešírila hudobnú kulisu a že samotná existencia zariadení nepredstavuje verejný prenos hudobných diel. Ďalej uviedla, že šírením hudobnej kulisy nesledovala žiadny cieľ spočívajúci v dosahovaní zisku. Napokon poznamenala, že existencia systémov ozvučenia v lietadlách sa vyžaduje z bezpečnostných dôvodov, aby sa umožnila komunikácia medzi členmi posádky lietadla, ako aj komunikácia medzi členmi tejto posádky a cestujúcimi.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

2.

Predstavuje existencia systému ozvučenia v lietadle, ktorý zodpovedá požiadavkám právnych predpisov o bezpečnosti letovej prevádzky, dostatočný základ na vyvodenie vyvrátiteľnej domnienky, že na palube uvedeného lietadla dochádza k verejnému prenosu hudobných diel?

V prípade zápornej odpovede na túto otázku:

3.

Predstavuje existencia systému ozvučenia v lietadle, ktorý zodpovedá požiadavkám právnych predpisov o bezpečnosti letovej prevádzky, a tiež softvéru umožňujúceho prenos zvukových záznamov (obsahujúcich chránené hudobné diela) prostredníctvom takéhoto systému ozvučenia dostatočný základ na vyvodenie vyvrátiteľnej domnienky, že na palube tohto lietadla dochádza k verejnému prenosu hudobných diel?“

Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) túto žalobu zamietol, pričom konštatoval, že hoci samotná inštalácia systému ozvučenia, ktorý technicky umožňuje prístup verejnosti k zvukovým nahrávkam, predstavuje verejný prenos hudobných diel, nebolo preukázané, že prevádzkované vlaky boli takýmto systémom vybavené.

38

UPFR podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

39

Vnútroštátny súd uvádza, že vo vnútroštátnej judikatúre prevláda, a to najmä na základe rozsudku zo 7. decembra 2006, SGAE ( C‑306/05 , EU:C:2006:764 ), názor, že existencia systémov ozvučenia v železničnom vozni predstavuje verejný prenos hudobných diel. Tento súd však vyjadruje v tejto súvislosti pochybnosti.

40

41

Rozhodnutím z 1. marca 2022 boli veci C‑775/21 a C‑826/21 v súlade s článkom 54 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke vo veci C‑775/21

42

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že šírenie hudobného diela ako hudobnej kulisy v dopravnom prostriedku na prepravu cestujúcich predstavuje verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.

46

Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul, že tento pojem, ako zdôrazňuje odôvodnenie 23 smernice 2001/29, sa má vykladať v širokom zmysle tak, že zahŕňa každý prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká, a teda zahŕňa všetky transmisie alebo retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Z odôvodnení 4, 9 a 10 tejto smernice totiž vyplýva, že jej hlavným cieľom je zavedenie vysokej úrovne ochrany autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom (rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18 , EU:C:2021:503 , bod 63 , ako aj citovaná judikatúra).

47

V tejto súvislosti, ako Súdny dvor už opakovane rozhodol, pojem „verejný prenos“ v zmysle tohto článku 3 ods. 1 zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a verejný prenos tohto diela, a vyžaduje si individuálne posúdenie (rozsudky z 2. apríla 2020, Stim a SAMI, C‑753/18 , EU:C:2020:268 , bod 30 , a z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18 , EU:C:2021:503 , bod 66 , ako aj citovaná judikatúra).

48

Na účely takého posúdenia treba zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Tieto kritériá sa majú uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keďže v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú intenzitu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 2017, Stichting Brein, C‑610/15 , EU:C:2017:456 , bod 25 , a z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18 , EU:C:2021:503 , bod 67 , ako aj citovanú judikatúru).

52

Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že pojem „verejný“ sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa celkom významný počet osôb (rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18 , EU:C:2021:503 , bod 69 , ako aj citovaná judikatúra).

53

V prejednávanej veci, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 49 tohto rozsudku, treba v prvom rade konštatovať, že šírenie hudobného diela ako hudobnej kulisy v dopravnom prostriedku na prepravu cestujúcich, ktoré uskutočňuje prevádzkovateľ tohto dopravného prostriedku, predstavuje prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keďže tento prevádzkovateľ tým s plnou znalosťou dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto zásahu títo zákazníci v zásade nemohli využívať šírené dielo.

54

V druhom rade takéto hudobné dielo je skutočne sprístupnené verejnosti v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 51 tohto rozsudku. Hoci je pravda, ako rozhodol Súdny dvor, že pojem „verejný“ obsahuje určitú prahovú hodnotu de minimis , čo z tohto pojmu vylučuje príliš malý počet dotknutých osôb, či dokonca bezvýznamný počet, Súdny dvor tiež zdôraznil, že na účely určenia tohto počtu treba zohľadniť najmä to, koľko osôb má súbežne prístup k tomu istému dielu, ale takisto koľko z týchto osôb má prístup k tomuto dielu postupne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15 , EU:C:2016:379 , body 43 a 44 , ako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C‑263/18 , EU:C:2019:1111 , bod 68 , ako aj citovanú judikatúru).

O druhej a tretej otázke vo veci C‑775/21 a o prvej otázke vo veci C‑826/21

58

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť o spore, ktorý prejednáva. V tomto smere Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral tie prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (rozsudok z 22. júna 2022, Volvo a DAF Trucks, C‑267/20 , EU:C:2022:494 , bod 28 , ako aj citovaná judikatúra).

59

V prejednávanej veci je vzhľadom na všetky informácie, ktoré poskytol vnútroštátny súd vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, potrebné preformulovať prejudiciálne otázky na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu.

60

63

V prvom rade, pokiaľ ide o znenie predmetných ustanovení, v bode 43 tohto rozsudku bolo pripomenuté, že z článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vyplýva, že členské štáty majú povinnosť dohliadať nad tým, aby autori mali výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos svojich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane sprístupňovania svojich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

64

Okrem toho podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 vnútroštátna právna úprava členských štátov musí jednak zabezpečiť, aby pri použití zvukového záznamu vydaného na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu na rozhlasové vysielanie alebo akýkoľvek iný verejný prenos platil používateľ jedinú primeranú odmenu, a jednak, aby sa táto odmena rozdelila medzi príslušných výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov.

65

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora, keďže normotvorca Únie nevyjadril opačný záujem, pojem „verejný prenos“ použitý v týchto vyššie uvedených ustanoveniach sa má vykladať tak, že má rovnaký význam (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2016, GS Media, C‑160/15 , EU:C:2016:644 , bod 33 , a zo 17. júna 2021, M.I.C.M., C‑597/19 , EU:C:2021:492 , bod 41 , ako aj citovanú judikatúru).

69

Vzhľadom na tieto úvahy treba konštatovať, že skutočnosť, že v dopravnom prostriedku je k dispozícii zvukové zariadenie a prípadne softvér umožňujúci šírenie hudobnej kulisy, nepredstavuje prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, keďže ide len o poskytnutie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos.

70

Na jednej strane Súdny dvor nepochybne rozhodol, že prevádzkovateľ pohostinstva, hotela alebo kúpeľného zariadenia, ktorý svojim klientom vedome sprostredkováva chránené diela prostredníctvom vedomého sprístupnenia signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových prijímačov inštalovaných vo svojom zariadení, vykonáva prenos (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05 , EU:C:2006:764 , bod 47 ; zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08 , EU:C:2011:631 , bod 196 , ako aj z 27. februára 2014, OSA, C‑351/12 , EU:C:2014:110 , bod 26 ). Rovnako prevádzkovateľ rehabilitačného centra, ktorý svojim pacientom zámerne sprostredkováva chránené diela pomocou televíznych prijímačov nainštalovaných na viacerých miestach tohto zariadenia, vykonáva prenos (rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15 , EU:C:2016:379 , body 55 a 56 ).

71

Samotnú inštaláciu zvukového zariadenia v dopravnom prostriedku však nemožno stotožniť s úkonmi, ktorými poskytovatelia služieb zámerne prenášajú chránené diela svojim zákazníkom tým, že šíria signál prostredníctvom prijímačov, ktoré nainštalovali vo svojej prevádzkarni, a umožňujú tak prístup k takýmto dielam.

Vzhľadom na úvahy uvedené v bode 60 tohto rozsudku treba na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu konštatovať, že tento súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, tak ako ju vykladajú vnútroštátne súdy, ktorá stanovuje vyvrátiteľnú domnienku verejného prenosu hudobných diel založenú na existencii systémov ozvučenia v dopravných prostriedkoch.

75

Na úvod treba uviesť, že rumunská vláda vo svojich písomných pripomienkach spochybňuje predpoklad, z ktorého vychádza vnútroštátny súd a podľa ktorého vnútroštátna právna úprava stanovuje vyvrátiteľnú domnienku verejného prenosu hudobných diel založenú na existencii systémov ozvučenia v dopravných prostriedkoch.

76

Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú v rámci postupu upraveného v článku 267 ZFEÚ úlohy Súdneho dvora a vnútroštátneho súdu jasne oddelené a výklad vnútroštátnych právnych predpisov prináleží výhradne vnútroštátnemu súdu (rozsudok zo 17. marca 2022, Daimler, C‑232/20 , EU:C:2022:196 , bod 91 a citovaná judikatúra).

77

80

Z toho vyplýva, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát mohol poskytnúť väčšiu ochranu nositeľom autorského práva prostredníctvom stanovenia, že pojem verejný prenos zahŕňa viac úkonov, než je uvedené v tomto ustanovení (rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i., C‑466/12 , EU:C:2014:76 , bod 41 ).

81

Takýto výklad je vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 65 tohto rozsudku analogicky uplatniteľný na pojem „verejný prenos“ v zmysle smernice 2006/115.

82

V prejednávanej veci z odpovede na prvú otázku vo veci C‑826/21 vyplýva, že článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že inštalácia zvukového zariadenia a prípadne softvéru umožňujúceho šírenie hudobnej kulisy pre cestujúcich, ktorí ju nezávisle od svojej vôle využívajú, v dopravnom prostriedku nepredstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

1.

Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že šírenie hudobného diela ako hudobnej kulisy v dopravnom prostriedku na prepravu cestujúcich predstavuje verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.

2.

Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článok 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva sa majú vykladať v tom zmysle, že inštalácia zvukového zariadenia a prípadne softvéru umožňujúceho šírenie hudobnej kulisy v dopravnom prostriedku nepredstavuje verejný prenos v zmysle týchto ustanovení.