C-790/21

62021CJ0790

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 26. septembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Štátna pomoc – Schéma pomoci, ktorú Spolková republika Nemecko poskytla veľkým odberateľom elektrickej energie – Oslobodenie od sieťových poplatkov za roky 2012 – 2013 – Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Prípustnosť – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Štátne prostriedky – Parafiškálny poplatok alebo iné povinné poplatky“

V spojených veciach C‑790/21 P a C‑791/21 P,

ktorých predmetom sú dve odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 16. decembra 2021,

vedľajšia účastníčka v prvostupňovom konaní,

a

Spolková republika Nemecko , v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka vo veci C‑791/21 P,

ďalší účastníci konania:

Covestro Deutschland AG , so sídlom v Leverkusene, v zastúpení: D. Fouquet, T. Hartmann, M. Kachel, J. Panknin a R. Wilde, Rechtsanwälte,

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. júna 2023,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky 9. novembra 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

4

V odôvodnení 39 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9 ) sa uvádza:

„V záujme transparentnosti a právnej istoty je vhodné poskytovať informácie verejnosti o rozhodnutiach Komisie, pričom je súčasne vhodné zachovávanie princípu, že rozhodnutia v prípadoch štátnej pomoci sa zasielajú dotknutému členskému štátu. Je preto vhodné zverejniť všetky rozhodnutia, ktoré by mohli ovplyvniť záujmy zainteresovaných strán buď v plnej, alebo sumárnej forme, alebo sprístupniť kópie takých rozhodnutí zainteresovaným stranám, ak tieto neboli zverejnené alebo ak neboli zverejnené celé.“

5

Článok 1 písm. h) tohto nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia platia nasledujúce vymedzenia pojmov:

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

7

Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré sa uvádzajú v bodoch 1 až 22 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

O sporných legislatívnych a regulačných opatreniach

O systéme sieťových poplatkov pred zavedením sporných opatrení

8

Pri stanovovaní všeobecných poplatkov sa zohľadňujú tieto dva prvky, a to „funkcia simultánnosti“, ktorá vyjadruje pravdepodobnosť, že spotreba elektrickej energie jednotlivého používateľa sústavy prispieva k ročnému špičkovému zaťaženiu danej úrovne sústavy, a maximálna úroveň príjmov na prevádzkovateľa povolená Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre siete, Nemecko) (ďalej len „BNetzA“), ktorá sa stanovuje porovnávaním s ďalšími prevádzkovateľmi sústav tak, aby náklady vyplývajúce z neefektívnosti nebolo možné nahrádzať prostredníctvom sieťových poplatkov.

12

Ustanovenie § 19 StromNEV 2005 stanovuje individuálne poplatky pre kategórie používateľov, ktorých profily odberu a zaťaženia sa výrazne líšia od profilov iných používateľov (ďalej len „netypickí používatelia“). Pri týchto poplatkoch sa v súlade so zásadou, podľa ktorej sieťové poplatky odrážajú náklady siete, zohľadňuje príspevok týchto netypických používateľov k znižovaniu nákladov sústavy alebo k predchádzaniu zvýšeniu týchto nákladov.

13

V tejto súvislosti § 19 ods. 2 StromNEV 2005 zavádza individuálne poplatky pre tieto dve kategórie netypických používateľov:

–

15

V súlade s § 19 ods. 2 druhou a treťou vetou StromNEV 2005, v znení EnWG 2011 (ďalej len „StromNEV 2011“) od 1. januára 2011, dátumu uplatňovania tohto ustanovenia so spätnou účinnosťou, boli individuálne poplatky pre odberateľov základného zaťaženia zrušené a nahradené úplným oslobodením od sieťových poplatkov (ďalej len „sporné oslobodenie“), o ktorom rozhodol príslušný regulačný orgán, a to BNetzA alebo regulačný orgán príslušnej spolkovej krajiny. Náklady tohto oslobodenia viedli k stratám prevádzkovateľov prenosových alebo distribučných sústav podľa úrovne sústavy, na ktorú boli príjemcovia pripojení.

16

V súlade s § 19 ods. 2 šiestou a siedmou vetou StromNEV 2011 boli prevádzkovatelia prenosovej sústavy povinní nahradiť prevádzkovateľom distribučnej sústavy stratu vyplývajúcu zo sporného oslobodenia a museli si medzi sebou vyrovnať náklady spôsobené týmto oslobodením prostredníctvom finančnej kompenzácie v súlade s § 9 Kraft‑Wärme‑Kopplungsgesetz (zákon o podpore kogenerácie tepla a elektrickej energie) z 19. marca 2002 (BGBl. 2002 I, s. 1092), v dôsledku čoho každý z nich znášal rovnakú finančnú záťaž vyčíslenú podľa množstva elektrickej energie, ktorú dodával konečným odberateľom pripojeným k jeho sústave.

17

Od roku 2012 zaviedlo rozhodnutie BNetzA zo 14. decembra 2011 (BK8‑11‑024, ďalej len „rozhodnutie BNetzA z roku 2011“) mechanizmus financovania. V rámci tohto mechanizmu vyberali prevádzkovatelia distribučnej sústavy od konečných odberateľov alebo dodávateľov elektrickej energie prirážku (ďalej len „sporná prirážka“), ktorej suma sa odvádzala prevádzkovateľom prenosovej sústavy na kompenzáciu straty príjmov spôsobenej sporným oslobodením.

Počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, bolo sporné oslobodenie najprv vyhlásené za absolútne neplatné súdnymi rozhodnutiami Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) z 8. mája 2013 a Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) zo 6. októbra 2015. Toto oslobodenie bolo následne s účinnosťou od 1. januára 2014 zrušené StromNEV 2005 v znení Verordnung zur Änderung von Verordnungen auf dem Gebiet des Energiewirtschaftsrechts (nariadenie, ktorým sa menia predpisy v oblasti energetiky) zo 14. augusta 2013 (BGBl. 2013 I, s. 3250) (ďalej len „StromNEV 2013“). StromNEV 2013 sa opätovne zaviedli do budúcnosti individuálne poplatky počítané na základe metódy fyzickej stopy, pričom namiesto minimálneho poplatku sa uplatňovali štandardné poplatky vo výške 10, 15 a 20 % všeobecných poplatkov v závislosti od odberu elektrickej energie (7000, 7500 a 8000 hodín ročného využívania sústavy) (ďalej len „štandardné poplatky“).

21

StromNEV 2013 zaviedol prechodný režim účinný od 22. augusta 2013 a spätne uplatniteľný na odberateľov základného zaťaženia, ktorí ešte nemali prospech zo sporného oslobodenia za roky 2012 a 2013 (ďalej len „prechodný režim“). Namiesto individuálnych poplatkov počítaných na základe metódy fyzickej stopy a minimálneho poplatku tento režim stanovoval výlučne uplatnenie štandardných poplatkov na týchto odberateľov.

Správne konanie a sporné rozhodnutie

22

V nadväznosti na viaceré sťažnosti Komisia 4. mája 2013 uverejnila svoje rozhodnutie o začatí konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ vo veci schémy pomoci založenej na sporných opatreniach ( Ú. v. EÚ C 128, 2013, s. 43 ).

26

Okrem toho Komisia uviedla, že sporná štátna pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, keďže nespĺňala podmienky ani jednej z výnimiek upravených v článku 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ a nemohla sa považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom ani z iných dôvodov.

27

V dôsledku toho Komisia rozhodla takto:

–

sporné oslobodenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže odberatelia základného zaťaženia boli oslobodení od sieťových poplatkov zodpovedajúcich nákladom sústavy, ktoré spôsobili, alebo od minimálneho poplatku v prípade, že tieto náklady boli nižšie než tento poplatok,

Žaloba na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

28

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. decembra 2018 podala Covestro žalobu, ktorou sa domáha zrušenia sporného rozhodnutia.

29

Rozhodnutím predsedu šiestej komory Všeobecného súdu zo 4. júna 2019 bolo Spolkovej republike Nemecko povolené vstúpiť do konania ako vedľajšej účastníčke na podporu návrhov spoločnosti Covestro v súlade s návrhom tohto členského štátu.

30

–

zrušil napadnutý rozsudok a zrušil sporné rozhodnutie, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013 v jeho celom rozsahu alebo subsidiárne v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týka,

–

subsidiárne zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

–

zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, akom bola zamietnutá žaloba o neplatnosť ako nedôvodná,

–

zrušil sporné rozhodnutie a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom.

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

vyhlásil žalobu o neplatnosť za neprípustnú,

–

vo veci C‑790/21 P uložil spoločnosti Covestro povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v konaní pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom, a

O návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania vo veci C‑790/21 P

41

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 1. februára 2024 Covestro podala návrh na opätovné začatie ústnej časti konania v zmysle článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

42

Na podporu tohto návrhu Covestro v prvom rade uvádza, že generálna advokátka vo svojich návrhoch riadne nezohľadnila rozhodujúce tvrdenie uvedené touto účastníčkou konania na preukázanie neexistencie povinného poplatku v prejednávanej veci.

43

Po prvé, pokiaľ ide o údajné nezohľadnenie rozhodujúceho tvrdenia generálnou advokátkou, treba pripomenúť, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie a Rokovací poriadok Súdneho dvora neupravujú možnosť účastníkov konania podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom. Podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého generálny advokát k týmto návrhom dospel. V dôsledku toho nesúhlas účastníka konania s návrhmi generálneho advokáta, a to bez ohľadu na otázky, ktoré v nich generálny advokát skúma, nemôže byť sám osebe dôvodom opodstatňujúcim opätovné začatie ústnej časti konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 2023, Grupa Azoty a i./Komisia, C‑73/22 P a C‑77/22 P , EU:C:2023:570 , bod 25 , ako aj citovanú judikatúru, a z 8. februára 2024, Pilatus Bank/ECB, C‑256/22 P , EU:C:2024:125 , body 29 a 30 , ako aj citovanú judikatúru).

46

V druhom rade, pokiaľ ide o odvolávanie sa na rozsudok Všeobecného súdu z 24. januára 2024, Nemecko/Komisia ( T‑409/21 , EU:T:2024:34 ), treba konštatovať, že rozsudok vydaný Všeobecným súdom nemôže zaväzovať Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2019, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia, C‑342/18 P , EU:C:2019:1043 , bod 60 ).

47

Za týchto podmienok Súdny dvor po vypočutí generálnej advokátky konštatuje, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

Argumentácia účastníkov konania

50

Prvým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 37 až 44 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnil široký výklad pojmu „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ. Všeobecný súd sa teda nesprávne domnieval, že každé uverejnenie v úradnom vestníku zodpovedá tomuto pojmu bez ohľadu na to, či je takéto uverejnenie podmienkou nadobudnutia účinnosti dotknutého aktu v súlade s článkom 297 ZFEÚ a či je stanovené samotnou Zmluvou.

51

V prvom rade výklad Všeobecného súdu je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora vyplývajúcou z rozsudku zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia ( C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , body 34 až 40 ), ako aj z uznesení z 31. januára 2019, Iordăchescu/Parlament a i. ( C‑426/18 P , EU:C:2019:89 , bod 22 ), a z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia ( C‑230/19 P , EU:C:2019:685 , bod 15 ). Touto judikatúrou Súdny dvor zaviedol paralelu medzi článkom 263 šiestym odsekom ZFEÚ a článkom 297 ZFEÚ v tom zmysle, že uverejnenie dotknutého aktu predstavuje začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby iba v prípade, že je podmienkou nadobudnutia účinnosti tohto aktu a keď sa stanovuje v samotnej Zmluve.

52

V druhom rade uverejnenie rozhodnutia Komisie o ukončení formálneho vyšetrovacieho konania v úradnom vestníku nepredstavuje „uverejnenie“ v zmysle článku 297 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ. Nepredstavuje teda začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby.

56

Na jednej strane je takéto rozhodnutie adresované dotknutému členskému štátu a oznámené len jemu. V súlade s článkom 297 ods. 2 tretím pododsekom ZFEÚ nadobúda účinnosť takýmto oznámením, a nie jeho uverejnením v úradnom vestníku, ktorého cieľom je len informovať verejnosť, vrátane príjemcov pomoci, od ktorých by mal dotknutý členský štát túto pomoc vymáhať ešte pred uverejnením rozhodnutia. Na druhej strane uvedené uverejnenie nevyplýva zo Zmluvy o FEÚ, ale z článku 32 nariadenia 2015/1589 v spojení s jeho odôvodnením 39. Za týchto podmienok je na určenie začiatku plynutia lehoty, v rámci ktorej môže podnik príjemca pomoci napadnúť rozhodnutie o ukončení formálneho vyšetrovacieho konania, vhodné vychádzať z toho, kedy sa o tomto rozhodnutí skutočne dozvedel. V prípade neexistencie preukázateľného predchádzajúceho oboznámenia sa, dátum uverejnenia aktu v úradnom vestníku sa na základe právnej fikcie považuje za skutočné oboznámenie sa.

57

V treťom rade Komisia uvádza rad tvrdení, ktoré podľa nej podporujú jej výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ.

58

Po štvrté bod 39 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd uviedol, že Covestro mohla subjektívne očakávať uverejnenie sporného rozhodnutia v úradnom vestníku, porušuje kogentnú povahu lehôt na podanie žaloby.

62

Spolková republika Nemecko namieta, že prvý dôvod vzájomných odvolaní nie je dôvodný. Covestro navrhuje zamietnuť tento odvolací dôvod ako neprípustný v rozsahu, v akom je založený na tvrdeniach vychádzajúcich zo súdnych rozhodnutí, ktorých sa Komisia v konaní pred Všeobecným súdom nedovolávala, a v zostávajúcej časti ako nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prípustnosti prvého dôvodu vzájomných odvolaní

63

66

Prvým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia spochybňuje dôvodnosť posúdení Všeobecného súdu uvedených v bodoch 37 až 44 napadnutého rozsudku. Podľa jej názoru na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd v týchto bodoch rozhodol, lehota na podanie žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia spoločnosťou Covestro neplynie odo dňa uverejnenia tohto rozhodnutia v úradnom vestníku, ale odo dňa, keď sa táto spoločnosť o uvedenom rozhodnutí skutočne dozvedela.

67

V tejto súvislosti treba konštatovať, že v bodoch 37 až 44 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti Komisie založenú na údajnej oneskorenosti žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia podanej spoločnosťou Covestro.

68

Zo znenia bodov 37 až 39 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že lehota na podanie žaloby začala v prejednávaných veciach plynúť odo dňa uverejnenia sporného rozhodnutia v úradnom vestníku, ku ktorému došlo 16. januára 2019, a že táto lehota bola dodržaná.

72

Lehota na podanie žaloby o neplatnosť tak začína plynúť predovšetkým od uverejnenia aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi. Tieto dve hlavné kritériá sú v štruktúre uvedeného ustanovenia rovnocenné v tom zmysle, že žiadne z uvedených kritérií nie je vo vzťahu k druhému subsidiárne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , bod 38 ).

73

Naopak, ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 38 napadnutého rozsudku, dátum oboznámenia sa s napadnutým aktom ako kritérium pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby má subsidiárny charakter vo vzťahu ku kritériám uverejnenia alebo oznámenia tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C‑122/95 , EU:C:1998:94 , bod 35 ), čo navyše nie je v prejednávaných veciach spochybnené.

74

V prejednávaných veciach sporné rozhodnutie, ktorým bolo ukončené formálne vyšetrovacie konanie štátnej pomoci, označovalo ako adresáta dotknutý členský štát, a to Spolkovú republiku Nemecko, a bolo tomuto členskému štátu oznámené v súlade s článkom 297 ods. 2 tretím pododsekom ZFEÚ. Zároveň bolo toto rozhodnutie uverejnené v úradnom vestníku v súlade s článkom 32 ods. 3 nariadenia 2015/1589.

78

V tejto súvislosti je pravda, ako tvrdí Komisia, že Súdny dvor okrem iného rozhodol, že pojem „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa týka uverejnenia v úradnom vestníku, ktoré je podmienkou nadobudnutia účinnosti aktu a je stanovené Zmluvou o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , bod 36 ; uznesenia z 31. januára 2019, Iordăchescu/Parlament a i., C‑426/18 P , EU:C:2019:89 , bod 22 , ako aj z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia, C‑230/19 P , EU:C:2019:685 , bod 15 ).

79

Na rozdiel od stanoviska, ktoré zastáva Komisia, však z toho nemožno vyvodiť, že pojem „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa obmedzuje na tento prípad.

80

82

Na jednej strane, pokiaľ pritom ide o rozhodnutie, akým je sporné rozhodnutie, ktorým sa ukončuje formálne vyšetrovacie konanie štátnej pomoci, zdá sa, že na rozdiel od dátumu oboznámenia sa, môže byť dátum uverejnenia aktu v úradnom vestníku v záujme právnej istoty objektívne a s istotou stanovený vo vzťahu ku všetkým dotknutým osobám, ktorým sa toto rozhodnutie neoznámilo. V tejto súvislosti je irelevantné, že sa tieto osoby mohli s týmto aktom oboznámiť pred jeho uverejnením.

83

To navyše vysvetľuje, že vo všeobecnej štruktúre článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a v záujme právnej istoty má dátum uverejnenia prednosť pred dátumom oboznámenia sa, ktorý je, ako bolo pripomenuté v bode 73 tohto rozsudku, subsidiárnym kritériom pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby. S Komisiou sa tak nemožno stotožniť, keď v skutočnosti navrhuje obrátiť vzťah medzi týmito dvoma kritériami uvedenými v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ.

84

Na druhej strane na rozdiel od tvrdení Komisie výklad uvedený v bodoch 76 a 80 tohto rozsudku môže tiež zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti a zabezpečiť tak rovnosť zbraní príjemcov štátnej pomoci a konkurenčných podnikov. Pre všetky tieto dotknuté osoby totiž lehota na podanie žaloby začína plynúť od toho istého dňa, a to od dátumu uverejnenia rozhodnutia v úradnom vestníku. Okrem toho, keďže Komisia je autorom takéhoto rozhodnutia a je zodpovedná za jeho uverejnenie v úradnom vestníku, nemôže sa platne dovolávať údajnej nerovnosti zbraní v jej neprospech.

O druhom dôvode vzájomných odvolaní

Argumentácia účastníkov konania

88

Druhým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 37 a 42 napadnutého rozsudku dopustil dvoch nesprávnych právnych posúdení.

89

V prvom rade bod 37 tohto rozsudku obsahuje zjavné skreslenie žaloby. Komisia tvrdí, že na rozdiel od toho, čo v ňom konštatoval Všeobecný súd, žaloba nebola podaná v lehote dvoch mesiacov a desiatich dní po uverejnení, 16. januára 2019, sporného rozhodnutia v úradnom vestníku, ale 20. decembra 2018, teda približne mesiac pred uverejnením tohto rozhodnutia.

V prvom rade, pokiaľ ide o údajné nesprávne právne posúdenie v bode 37 napadnutého rozsudku, treba poznamenať, že Všeobecný súd v tomto bode konštatoval, že „žaloba [spoločnosti Covestro] bola podaná v lehote dvoch mesiacov a desiatich dní od uverejnenia [sporného] rozhodnutia v úradnom vestníku, ktoré sa uskutočnilo 16. januára 2019“.

93

Treba poznamenať, rovnako ako Komisia, že je pravda, že táto žaloba bola podaná 20. decembra 2018, inak povedané ešte pred uverejnením sporného rozhodnutia v úradnom vestníku. Táto okolnosť však nemá žiadny vplyv na prípustnosť uvedenej žaloby a najmä na dodržanie lehoty na podanie žaloby.

94

Z judikatúry totiž vyplýva, že okolnosť, že lehota na podanie žaloby proti takému aktu, akým je sporné rozhodnutie, začína v súlade s článkom 263 šiestym odsekom ZFEÚ plynúť až od jeho uverejnenia, neznamená, že žalobca nemôže napadnúť akt prijatý Úniou pred jeho uverejnením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑626/11 P , EU:C:2013:595 , body 34 až 38 ).

95

Tvrdenie založené na údajnom nesprávnom právnom posúdení v bode 42 napadnutého rozsudku treba preto zamietnuť ako neúčinné.

99

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhý dôvod uvedený na podporu vzájomných odvolaní musí byť zamietnutý v celom rozsahu, pričom nie je potrebné rozhodnúť o jeho prípustnosti.

O treťom dôvode vzájomných odvolaní

100

Tretím dôvodom uvedeným subsidiárne na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 89 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku tým, že nepožiadal Covestro o predloženie dokumentov, ktoré by uvádzali presný okamih, kedy sa Covestro oboznámila s obsahom napadnutého rozhodnutia.

Na podporu svojho odvolania vo veci C‑790/21 P Covestro uvádza formálne štyri dôvody. S odvolacími dôvodmi, ktoré označuje ako prvý a druhý, však zaobchádza spoločne a nerozlišuje medzi nimi. Treba teda vychádzať z toho, že Covestro v podstate uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod, ktorý sa delí na štyri časti, je založený na porušení práva byť vypočutý a povinnosti odôvodnenia. Druhý odvolací dôvod, ktorý možno rozdeliť na dve časti, je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Tretí odvolací dôvod je založený na porušení zásady zákazu diskriminácie.

104

Na podporu svojho odvolania vo veci C‑791/21 P Spolková republika Nemecko podporovaná spoločnosťou Covestro uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Tento dôvod sa v podstate pripája k druhej časti druhého dôvodu predloženého spoločnosťou Covestro, ktorú podporuje Spolková republika Nemecko, na podporu jej odvolania vo veci C‑790/21 P.

O prvom odvolacom dôvode vo veci C‑790/21 P

Argumentácia účastníkov konania

105

V druhej časti Covestro vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 12, 94, 103, 129, 135 a 146 napadnutého rozsudku nezohľadnil jej argumentáciu týkajúcu sa určenia výšky spornej prirážky. Všeobecný súd nesprávne vychádzal zo zásady, že táto výška bola pre rok 2012 vypočítaná a stanovená rozhodnutím BNetzA z roku 2011, z čoho v bode 134 tohto rozsudku dospel k nesprávnemu záveru o existencii štátnej kontroly nad touto prirážkou. Podľa spoločnosti Covestro pritom práve prevádzkovatelia sústav disponujú voľnosťou pri výpočte a stanovení uvedenej prirážky, ktorá nepodlieha žiadnej štátnej kontrole ani žiadnej regulácii.

109

V tretej časti Covestro vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 130 a 143 napadnutého rozsudku nezohľadnil jej argumentáciu týkajúcu sa neexistencie náhrady straty všetkých príjmov a nákladov vyplývajúcich zo sporného oslobodenia. Všeobecný súd tým porušil svoju povinnosť odôvodnenia, ako aj právo spoločnosti Covestro byť vypočutá. Ak by Všeobecný súd zohľadnil túto argumentáciu, musel by dospieť k záveru, že sporná prirážka nepredstavuje poplatok.

110

Vo štvrtej časti Covestro vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 107 a 125 napadnutého rozsudku nezohľadnil jej argumentáciu týkajúcu sa neplatnosti rozhodnutia BNetzA z roku 2011. Všeobecný súd tým, že rozhodol, že toto rozhodnutie sa skutočne uplatňovalo a mohlo vyvolávať účinky, kým nie je zrušené alebo vyhlásené za protiprávne, vychádzal z nesprávneho výkladu vnútroštátneho práva. Podľa spoločnosti Covestro bolo totiž uvedené rozhodnutie zrušené so spätnou účinnosťou k 1. januáru 2012, takže bolo neplatné od začiatku.

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s jeho článkom 53 prvým odsekom, mu ukladá povinnosť jasne a jednoznačne oznámiť úvahy, ktorými sa riadil, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie (rozsudok zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P , EU:C:2010:603 , body 135 a 136 , ako aj citovaná judikatúra).

114

Táto povinnosť však neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia vyjadrené účastníkmi konania. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania (rozsudok z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P , EU:C:2016:912 , bod 80 , ako aj citovaná judikatúra).

115

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o prvú časť tohto odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že bod 8 napadnutého rozsudku nie je súčasťou odôvodnenia, na základe ktorého Všeobecný súd rozhodol o žalobných dôvodoch a tvrdeniach účastníkov konania, ale je súčasťou skutkového opisu sporu. V rozsahu, v akom Covestro tvrdí, že tvrdenie obsiahnuté v tomto bode nezohľadňuje jej tvrdenia uvedené v bodoch 29 až 33 jej repliky v prvostupňovom konaní, treba uviesť, že tieto tvrdenia boli predložené v rámci štvrtého žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť uplatneného pred Všeobecným súdom. Všeobecný súd ich preskúmal v bodoch 194 až 210 napadnutého rozsudku, ktoré nie sú v rámci tohto dôvodu spochybnené.

119

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa pochybení Všeobecného súdu, ktorých sa dopustil pri analýze nemeckého práva, treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav, ako aj posúdiť dôkazy. Posúdenie týchto skutočností a dôkazných prostriedkov teda nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P , EU:C:2021:169 , bod 46 a citovaná judikatúra).

120

Pokiaľ tak ide o preskúmanie posúdení Všeobecného súdu týkajúcich sa vnútroštátneho práva v rámci odvolania, ktoré v oblasti štátnej pomoci predstavujú posúdenie skutkového stavu, Súdny dvor má právomoc len overiť, či došlo ku skresleniu tohto práva (rozsudky z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 79 , a zo 14. decembra 2023, Komisia/Amazon.com a i., C‑457/21 P , EU:C:2023:985 , bod 20 , ako aj citovaná judikatúra). Skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 80 ).

121

V prejednávanej veci je po prvé pravda, ako navyše pripúšťa Komisia, že prezentácia nemeckého práva, ktorú uviedol Všeobecný súd v bode 8 napadnutého rozsudku, je nepresná. Na rozdiel od toho, čo by z tohto bodu mohlo vyplývať, sa pred zavedením sporného oslobodenia podľa metódy fyzickej stopy vypočítali iba individuálne poplatky pre odberateľov základného zaťaženia a nie poplatky uplatniteľné na anticyklických odberateľov. Covestro však v rámci tohto odvolacieho dôvodu nepreukázala, že táto nepresnosť v štádiu opisu okolností predchádzajúcich sporu mala vplyv na posúdenie dôvodnosti žaloby podanej na prvom stupni Všeobecným súdom.

O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑790/21 P

Argumentácia účastníkov konania

125

V prvej časti druhého dôvodu uvedeného na podporu svojho odvolania Covestro tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý nesprávnym právnym posúdením, pretože Všeobecný súd v bodoch 47 až 77 tohto rozsudku nesprávne konštatoval, že sporné oslobodenie predstavuje „zvýhodnenie“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Všeobecný súd tým neprimerane rozšíril pojem „štátna pomoc“ v zmysle tohto ustanovenia.

126

Predovšetkým preskúmanie sporného oslobodenia z hľadiska kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve v bode 56 a nasledujúcich uvedeného rozsudku je nesprávne. Všeobecný súd mal posúdiť sporné oslobodenie s prihliadnutím na to, ako Covestro prispieva k stabilite siete v Nemecku a na náklady, ktoré vďaka tomuto príspevku nevznikli. Napokon v bode 208 toho istého rozsudku uznal dôvodnosť tvrdení spoločnosti Covestro v tomto ohľade.

V prvom rade tvrdenia týkajúce sa neexistencie „zvýhodnenia“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ majú v podstate za cieľ spochybniť posúdenia skutkového stavu vykonané Všeobecným súdom, pričom nepreukázali ani dokonca nenamietali skreslenie skutkového stavu alebo dôkazov Všeobecným súdom.

130

V súlade s judikatúrou citovanou v bode 119 tohto rozsudku pritom takéto posúdenia, s výnimkou prípadu skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov, nepodliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania.

131

Vzhľadom na to, že sa zdá, že Covestro v tomto kontexte namieta rozpor v odôvodnení medzi posúdeniami Všeobecného súdu v súvislosti s pojmom „zvýhodnenie“ a bodom 208 napadnutého rozsudku, stačí konštatovať, že toto tvrdenie je nepresné a nedostatočne podložené.

132

Prvú časť druhého odvolacieho dôvodu uvedeného vo veci C‑790/21 P treba preto zamietnuť ako neprípustnú v celom rozsahu.

O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑790/21 P a o jedinom odvolacom dôvode vo veci C‑791/21 P

136

Druhou časťou druhého odvolacieho dôvodu uvedeného na podporu odvolania vo veci C‑790/21 P Covestro a jediným odvolacím dôvodom uvedeným na podporu odvolania vo veci C‑791/21 P Spolková republika Nemecko vytýkajú Všeobecnému súdu, že porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ tým, že nesprávne konštatoval, že sporné oslobodenie predstavuje pomoc poskytnutú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle tohto ustanovenia.

137

Ich argumentácia sa v podstate týka troch otázok, z ktorých prvá sa týka právneho kritéria umožňujúceho posúdiť existenciu opatrenia poskytnutého zo „štátnych prostriedkov“, druhá existencie povinného zaťaženia a tretia štátnej kontroly.

140

Podľa Spolkovej republiky Nemecko je okrem toho tento výklad Všeobecného súdu založený na alternatívnych kritériách v rozpore s bodmi 133 až 145 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd preskúmal existenciu štátnej kontroly, hoci už dospel k záveru o existencii povinného zaťaženia.

141

V druhom rade tento prístup Všeobecného súdu nemá podľa Spolkovej republiky Nemecko oporu ani v článkoch 30 a 110 ZFEÚ, ktoré sa predovšetkým týkajú zrušenia a zákazu protekcionistických opatrení.

142

Covestro v tejto súvislosti tvrdí, že Všeobecný súd v bode 121 napadnutého rozsudku nesprávne dospel k záveru, že sporná prirážka zodpovedá pojmu „poplatok“ či „daň“ v zmysle článkov 30 a 110 ZFEÚ. Táto prirážka nespĺňa kritériá vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto pojmu. Sporná prirážka sa odlišuje od poplatkov dotknutých vo veciach, ktoré viedli k tejto judikatúre.

Covestro a Spolková republika Nemecko v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že uplatnil nesprávne právne kritérium na určenie, či sumy vyplývajúce zo spornej prirážky pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

146

Podľa ustálenej judikatúry kvalifikácia „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predpokladá splnenie štyroch podmienok, a to, že existuje zásah zo strany štátu alebo „zo štátnych prostriedkov“, že tento zásah je schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že uvedený zásah priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že tento zásah narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 31 , ako aj citovaná judikatúra).

147

Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, z ustálenej judikatúry vyplýva, že opatrenie možno kvalifikovať ako zásah zo strany štátu alebo pomoc poskytnutú „zo štátnych prostriedkov“ v prípade, že je opatrenie jednak poskytnuté priamo alebo nepriamo z týchto prostriedkov, a jednak že je pripísateľné členskému štátu (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 32 , ako aj citovaná judikatúra).

148

Kritériá uvedené v bodoch 149 a 150 tohto rozsudku predstavujú alternatívne kritériá umožňujúce preukázať, že opatrenie sa poskytuje „prostredníctvom štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 42 ), ako to na pojednávaní uznali Covestro a Spolková republika Nemecko v odpovedi na otázku Súdneho dvora týkajúcu sa dosahu rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES ( C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 ).

152

Z toho po prvé vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 95 až 97 a 109 napadnutého rozsudku konštatoval, že štátnu povahu prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno preukázať dvoma alternatívnymi podmienkami, z ktorých jedna sa týka existencie povinného zaťaženia konečných odberateľov a zákazníkov a druhá štátnej kontroly nad riadením systému a najmä nad prostriedkami alebo správcami týchto prostriedkov. Vzhľadom na odpovede, ktoré poskytli Covestro a Spolková republika Nemecko na pojednávaní, musia byť všetky tvrdenia spochybňujúce toto posúdenie zamietnuté.

153

Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Spolková republika Nemecko, nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že v bodoch 133 až 145 napadnutého rozsudku považoval za vhodné preskúmať existenciu štátnej kontroly nad prostriedkami vyberanými prostredníctvom spornej prirážky alebo nad prevádzkovateľmi sústav po tom, čo v bode 132 tohto rozsudku konštatoval existenciu parafiškálneho poplatku alebo povinného poplatku zahŕňajúceho použitie štátnych prostriedkov.

157

Po štvrté, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti Covestro a Spolkovej republiky Nemecko týkajúcu sa článkov 30 a 110 ZFEÚ, treba konštatovať, že v bode 121 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zohľadnil judikatúru týkajúcu sa týchto ustanovení, a to v doplňujúcom odôvodnení uvedenom príslovkou „okrem toho“. Z toho vyvodil, že nezáleží na postavení platiteľa poplatku alebo dane, pokiaľ sa poplatok alebo daň týkajú dotknutého výrobku alebo činnosti nevyhnutne spojenej s týmto výrobkom. Dodal, že rozhodujúci prvok spočíva v tom, že subjekty, ktoré vyberali poplatok, nie sú iba povinné uskutočniť nákup zo svojich vlastných finančných prostriedkov, ale sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky.

158

Keďže tento bod uvádza doplňujúce odôvodnenie, argumentácia, ktorá ho kritizuje, je neúčinná.

159

V každom prípade treba konštatovať, že Všeobecný súd odkázal na judikatúru týkajúcu sa článkov 30 a 110 ZFEÚ nie na účely posúdenia spornej prirážky z hľadiska týchto ustanovení, ale na podporu svojej analýzy tejto prirážky z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že si zamenil rozdielne právne režimy vyplývajúce z týchto prvých dvoch ustanovení Zmluvy o FEÚ a z tretieho z nich.

162

Covestro po prvé tvrdí, že Všeobecný súd porušil vnútroštátne právo, keď nesprávne konštatoval existenciu povinnosti prevádzkovateľov sústav vyberať spornú prirážku. Na tento účel Všeobecný súd nesprávne vychádzal len z rozhodnutia BNetzA z roku 2011. Toto rozhodnutie však nemecké súdy vyhlásili nielen za protiprávne, ale aj za neplatné od samého začiatku, takže na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bode 107 napadnutého rozsudku, uvedené rozhodnutie nemohlo vyvolať účinky. Podľa spoločnosti Covestro bolo potrebné posúdiť fungovanie mechanizmu spornej prirážky z hľadiska StromNEV 2013, uplatniteľného so spätnou účinnosťou od 1. januára 2012 po zrušení § 19 ods. 2 siedmej vety StromNEV 2011. Tieto predpisy pritom nestanovili povinnosť prevádzkovateľov sústav vyberať spornú prirážku, ani neoprávňovali BNetzA uložiť týmto prevádzkovateľom takúto povinnosť. Okrem toho rozsudok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) zo 6. októbra 2015, z ktorého Všeobecný súd vychádzal v bode 120 napadnutého rozsudku, neobsahuje žiadnu povinnosť tohto druhu.

163

165

Podobne Spolková republika Nemecko na jednej strane tvrdí, že Všeobecný súd najmä v bodoch 110, 118, 119 a 121 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že vzťah medzi dodávateľom a konečným odberateľom elektrickej energie nie je rozhodujúci pre záver o existencii povinného poplatku, a to z dôvodu, ktorý je nesprávny, že sporná prirážka sa nevyberá za spotrebu elektrickej energie, ale za používanie sústavy. Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 120 a 122 až 125 tohto rozsudku nesprávne a bez akéhokoľvek odôvodnenia odkázal na povinnosť úhrady a nesprávne z toho vyvodil povinnosť platiť spornú prirážku stanovenú vnútroštátnym právom. Vzhľadom na neexistenciu zákonnej povinnosti zaplatiť túto prirážku by k jej výberu mohlo dôjsť len na základe predpisov občianskeho práva. Odôvodnenie, ktorým Všeobecný súd dospel k tomuto zisteniu a záveru, je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

166

Komisia odpovedá, že tretia výhrada druhej časti druhého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťou Covestro je nedôvodná. Domnieva sa, že tvrdenia uvádzané Spolkovou republikou Nemecko sú založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku a judikatúry Súdneho dvora a že sú v každom prípade neúčinné.

– Posúdenie Súdnym dvorom

167

Po prvé Covestro vytýka Všeobecnému súdu, že povinnosť vybrať spornú prirážku vyvodil z rozhodnutia BNetzA z roku 2011, hoci toto rozhodnutie bolo nemeckými súdmi vyhlásené za neplatné a legislatívny rámec neumožňoval BNetzA uložiť takúto povinnosť.

171

V tejto súvislosti okrem skutočnosti, že ako vyplýva z bodov 107 a 125 napadnutého rozsudku, tieto tvrdenia boli pred Všeobecným súdom predložené oneskorene, treba uviesť, že nemôžu obstáť.

172

174

V druhom rade Covestro a Spolková republika Nemecko tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že koneční odberatelia, ktorí boli okrem toho nesprávne definovaní tak, že zahŕňajú používateľov sústav, sú povinní platiť spornú prirážku.

175

Po prvé, pokiaľ ide o identifikáciu konečných platiteľov spornej prirážky, Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku konštatoval, že táto prirážka sa týka len vzťahu medzi prevádzkovateľmi sústavy a používateľmi sústavy, keďže táto prirážka sa vyberá nie ako dôsledok spotreby elektrickej energie, ale používania sústavy. V bode 119 tohto rozsudku z toho vyvodil, že otázka, či dodávatelia elektrickej energie boli povinní preniesť uvedenú prirážku na konečných odberateľov elektrickej energie, je irelevantná. Podľa neho totiž konečnými platiteľmi prirážky boli používatelia sústavy, teda samotní dodávatelia, ako aj koneční odberatelia priamo pripojení do sústavy, a nie ostatní koneční odberatelia.

176

V tejto súvislosti záver, podľa ktorého sa sporná prirážka vyberá v dôsledku používania sústavy, a záver, podľa ktorého sa používatelia sústavy musia považovať za konečných odberateľov, patria do posúdenia skutkového stavu. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 119 tohto rozsudku pritom Súdnemu dvoru neprináleží preskúmavať takéto posúdenie, ak neexistuje žiadne tvrdenie o skreslení.

Podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá spresňuje kritérium pripomenuté v bodoch 149 a 167 tohto rozsudku, sumy vyplývajúce z tarifného príplatku, ktorého povinnosť platiť uložil štát odberateľom elektrickej energie, sú podobné dani, ktorá zaťažuje elektrickú energiu, a pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Na to, aby sa finančné prostriedky mohli za také považovať, musia pochádzať z povinných príspevkov uložených právnou úpravou dotknutého členského štátu a musia byť spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou bez ohľadu na to, či mechanizmus financovania patrí v úzkom slova zmysle do kategórie poplatkov daňovej povahy vo vnútroštátnom práve. Naopak nestačí, aby prevádzkovatelia sietí premietli do predajnej ceny elektrickej energie pre svojich koncových odberateľov zvýšené náklady spôsobené ich povinnosťou nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z určitých zdrojov energie za zákonom stanovené sadzby, ak táto kompenzácia nevyplýva zo zákonnej povinnosti, ale len praxe. V takom prípade totiž poplatok nemožno považovať za povinný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELS HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , body 34 až 37 , ako aj citovanú judikatúru).

179

V prejednávanej veci zo skutkových zistení Všeobecného súdu, ktoré Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať, vyplýva, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od používateľov sústav. Vzhľadom na skutkové zistenia Všeobecného súdu v bodoch 12, 99 a 129 napadnutého rozsudku, ktoré Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať, je tiež nesporné, že toto rozhodnutie stanovovalo metódu, podľa ktorej výšku spornej prirážky mali každoročne určovať prevádzkovatelia prenosových sústav.

183

Posúdenie, podľa ktorého metóda určenia výšky spornej prirážky stanovená rozhodnutím BNetzA z roku 2011 mala umožniť pokryť všetky náklady spojené so sporným oslobodením, pritom patrí do posúdenia skutkových okolností Všeobecným súdom, ktoré v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 119 tohto rozsudku Súdnemu dvoru neprináleží preskúmavať v štádiu odvolania, ak neexistuje žiadne tvrdenie o skreslení.

184

Na druhej strane, pokiaľ ide o straty príjmov v dôsledku platobnej neschopnosti, ktorú ekonomicky znášajú prevádzkovatelia distribučnej sústavy, Všeobecný súd v bode 130 napadnutého rozsudku konštatoval, že takáto strata príjmov nepredstavuje stratu príjmov v zmysle dotknutej schémy a je odôvodnená skutočnosťou, že vzťahy medzi prevádzkovateľmi sústavy a konečnými platiteľmi spornej prirážky sú súkromnoprávnymi vzťahmi.

185

Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi (rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12 , EU:C:2013:851 , bod 25 , ako aj z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17 , EU:C:2019:407 , bod 54 ).

188

Covestro štvrtou výhradou druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu a Spolková republika Nemecko treťou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že nad prostriedkami pochádzajúcimi zo spornej prirážky existuje štátna kontrola.

189

Komisia sa domnieva, že táto štvrtá výhrada, ako aj táto tretia časť sú nedôvodné a v každom prípade neúčinné.

– Posúdenie Súdnym dvorom

190

Štvrtá výhrada druhej časti druhého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťou Covestro a tretia časť jediného odvolacieho dôvodu Spolkovej republiky Nemecko sú tak neúčinné.

194

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu uvedeného na podporu odvolania vo veci C‑790/21 P, ako aj jediný odvolací dôvod uvedený na podporu odvolania vo veci C‑791/21 P treba zamietnuť v celom rozsahu.

O treťom odvolacom dôvode vo veci C‑790/21 P

Argumentácia účastníkov konania

195

197

Po druhé Všeobecný súd nepreskúmal, či bolo rozdielne zaobchádzanie v rámci skupiny odberateľov základného zaťaženia odôvodnené. Podľa Covestro pritom títo odberatelia tvorili homogénnu skupinu.

198

Po tretie v bodoch 207 a 210 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že sa anticyklickí odberatelia a odberatelia základného zaťaženia pri nákupe správali odlišne, pričom uviedol, že individuálne poplatky boli napriek tomuto rozdielu primerané. Tento rozsudok je postihnutý nesprávnym právnym posúdením, keďže považuje za odôvodnené rovnaké zaobchádzanie s týmito dvoma kategóriami odberateľov, ktorí sa však nachádzajú v rozdielnych situáciách. Okrem toho je napadnutý rozsudok založený na rozpore v tom, že Všeobecný súd na jednej strane v bode 208 tohto rozsudku uviedol, že individuálne poplatky vypočítané podľa metódy fyzickej stopy môžu byť nulové alebo takmer nulové, a na druhej strane v bode 65 uvedeného rozsudku uviedol, že prakticky bezplatný prístup k sieti neprichádza do úvahy. Napokon v bode 209 toho istého rozsudku sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že postavenie anticyklických užívateľov na roveň odberateľom základného zaťaženia je dielom nemeckého zákonodarcu. V tejto súvislosti opomenul, že prechodný režim nadobudol účinnosť retroaktívne.

199

Komisia odpovedá, že tretí odvolací dôvod vo veci C‑790/21 P je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

Na jednej strane ich Všeobecný súd v bodoch 194 a 195 tohto rozsudku zamietol ako neúčinné. V tejto súvislosti uviedol, že Covestro nespochybňuje selektívnu, a teda diskriminačnú povahu sporného oslobodenia, a že nevysvetlila, v akom rozsahu môže byť príkaz na vymáhanie opatrenia diskriminačný, keď nespochybnila diskriminačnú povahu samotného opatrenia.

203

Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 196 až 209 uvedeného rozsudku zamietol uvedené tvrdenia ako nedôvodné. V tejto súvislosti z použitia výrazu „v každom prípade“ v bode 196 toho istého rozsudku vyplýva, že žalobné dôvody uvedené v týchto bodoch 196 až 209 sú doplňujúcimi dôvodmi.

204

Týmto odvolacím dôvodom pritom Covestro neuviedla nijaké tvrdenie, ktoré by konkrétne spochybňovalo hlavné odôvodnenie uvedené v bodoch 194 a 195 napadnutého rozsudku. Cieľom všetkých jej tvrdení je v skutočnosti spochybniť doplňujúce dôvody uvedené v bodoch 196 až 209 tohto rozsudku.

205

208

V prejednávanej veci Covestro nemala úspech vo všetkých svojich návrhoch týkajúcich sa hlavného odvolania vo veci C‑790/21 P a Spolková republika Nemecko vo všetkých svojich návrhoch týkajúcich sa hlavného odvolania vo veci C‑791/21 P a Komisia nemala úspech vo všetkých svojich návrhoch týkajúcich sa vzájomných odvolaní v týchto veciach.

209

Za týchto okolnosti je spravodlivé rozhodnúť tak, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.