C-792/21

AZ , v zastúpení: D. Fouquet, T. Hartmann, M. Kachel, M. J. Panknin a R. Wilde, Rechtsanwälte,

odvolateľka vo veci C‑792/21 P,

ďalší účastníci konania:

Európska komisia , v zastúpení: pôvodne K. Herrmann, C. Kovács a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci C. von Donat a G. Quardt, Rechtsanwälte, neskôr K. Herrmann, C. Kovács a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Spolková republika Nemecko , v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

Európska komisia , v zastúpení: K. Herrmann, C. Kovács a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Piçarra, N. Jääskinen a M. Gavalec,

generálna advokátka: L. Medina,

Svojím odvolaním vo veci C‑792/21 P sa spoločnosť AZ domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. októbra 2021, AZ/Komisia ( T‑196/19 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2021:646 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia Komisie (EÚ) 2019/56 z 28. mája 2018 o schéme pomoci SA.34045 (2013/c) (ex 2012/NN) uplatnenej Nemeckom pre odberateľov základného zaťaženia podľa paragrafu 19 StromNEV ( Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1 , ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Svojím odvolaním vo veci C‑793/21 P Spolková republika Nemecko navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku.

3

Európska komisia svojimi vzájomnými odvolaniami podanými v každej z vecí C‑792/21 P a C‑793/21 P navrhuje tiež zrušenie napadnutého rozsudku.

Právny rámec

…

h)

‚zainteresovaná strana‘ je akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnik alebo združenie podnikov, ktorých záujmy by mohli byť ovplyvnené poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúce si podniky a obchodné združenia.“

6

Článok 32 uvedeného nariadenia, nazvaný „Uverejnenie rozhodnutí“, v odseku 3 stanovuje:

„Komisia uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie rozhodnutia, ktoré prijala podľa článku 8 ods. 1 a 2 a článku 9.“

Ustanovenie § 21 Energiewirtschaftsgesetz (zákon o ochrane dodávok energie) v znení Gesetz zur Neuregelung energiewirtschaftsrechtlicher Vorschriften (zákon o revízii predpisov v oblasti energetiky) z 26. júla 2011 (BGBl. 2011 I, s. 1554), ale pred novelizáciou uskutočnenou prostredníctvom Gesetz zur Weiterentwicklung des Strommarktes (zákon o rozvoji trhu s elektrickou energiou) z 26. júla 2016 (BGBl. 2016 I, s. 1786) (ďalej len „EnWG 2011“) stanovoval okrem iného to, že sieťové poplatky musia byť primerané, nediskriminačné, transparentné a musia vychádzať z nákladov na efektívnu prevádzku siete.

9

Ustanovenie § 24 EnWG z roku 2011 poverovalo nemeckú spolkovú vládu, aby jednak predpisom stanovila všeobecnú metodiku výpočtu sieťových poplatkov a jednak určila, v ktorých prípadoch netypického používania sústavy možno schváliť alebo zakázať individuálne sieťové poplatky a za akých podmienok tak môže regulačný orgán urobiť.

10

Ustanovenie § 17 Stromnetzentgeltverordnung (spolkové nariadenie o sieťových poplatkoch pre elektrické sústavy) z 25. júla 2005 (BGBl. 2005 I, s. 2225, ďalej len „StromNEV 2005“) vymedzuje metódu výpočtu, ktorú majú prevádzkovatelia sústavy používať na určovanie všeobecných poplatkov. Výpočet sa uskutočňuje v dvoch krokoch, ktoré pozostávajú v tom, že sa najprv zisťujú jednotlivé prvky ročných nákladov všetkých sústav a potom sa vypočítajú všeobecné poplatky na základe celkových ročných nákladov sústav.

11

používatelia, ktorých príspevok k nákladom v čase špičky sa môže výrazne odlišovať od simultánneho ročného špičkového zaťaženia všetkých ostatných používateľov pripojených k tej istej úrovni sústavy, t. j. používatelia, ktorí systematicky odoberajú elektrickú energiu mimo času špičky (ďalej len „anticyklickí odberatelia“),

–

používatelia, ktorých ročný odber elektrickej energie predstavuje aspoň 7000 hodín využívania a viac než 10 gigawatthodín (ďalej len „odberatelia základného zaťaženia“).

14

StromNEV 2005, až do jeho zmeny EnWG 2011, stanovoval, že anticyklickí odberatelia a odberatelia základného zaťaženia podliehali individuálnym poplatkom vypočítaným na základe „metódy fyzickej stopy“, ktorú vypracovala BNetzA. Táto metóda zohľadňovala náklady sústavy spôsobené týmito odberateľmi, pričom minimálny poplatok zodpovedal 20 % uverejnených všeobecných poplatkov (ďalej len „minimálny poplatok“). Tento poplatok zaručoval prevádzkovanie sústavy, ku ktorej boli uvedení odberatelia pripojení, ak individuálne poplatky vypočítané podľa metódy fyzickej stopy boli nižšie ako tento minimálny poplatok alebo sa dokonca blížili k nule.

O sporných opatreniach

18

Výšku spornej prirážky každoročne vopred určovali prevádzkovatelia prenosovej sústavy na základe metodiky, ktorú stanovila BNetzA. Jej výšku za rok 2012, ktorý bol prvým rokom zavedenia tohto mechanizmu, stanovila priamo BNetzA.

19

Tieto ustanovenia sa neuplatňovali na náklady na sporné oslobodenie za rok 2011, a preto musel straty týkajúce sa tohto oslobodenia za uvedený rok znášať každý prevádzkovateľ prenosovej a distribučnej sústavy.

O systéme sieťového poplatku po prijatí sporných opatrení

20

23

Na záver konania, v ktorom Spolková republika Nemecko a ďalšie dotknuté osoby predložili svoje pripomienky, Komisia prijala 28. mája 2018 sporné rozhodnutie.

24

Týmto rozhodnutím Komisia konštatovala, že od 1. januára 2012 do 31. decembra 2013 Spolková republika Nemecko protiprávne poskytovala štátnu pomoc vo forme sporného oslobodenia.

25

Konkrétne Komisia dospela k záveru, že výška štátnej pomoci zodpovedala sieťovým nákladom, ktoré v rokoch 2012 a 2013 spôsobili odberatelia základného zaťaženia, ktorí mali prospech z oslobodenia, alebo ak boli tieto náklady nižšie ako minimálny poplatok, tomuto poplatku.

–

spornú pomoc uplatnila Spolková republika Nemecko v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a je nezlučiteľná s vnútorným trhom,

–

individuálna pomoc poskytnutá podľa dotknutej schémy nepredstavuje štátnu pomoc, ak v čase jej poskytnutia spĺňala podmienky stanovené v nariadení o pomoci „de minimis“ prijatom podľa článku 2 nariadenia Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov [107] a [108 ZFEÚ] na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci ( Ú. v. ES L 142, 1998, s. 1 ; Mim. vyd. 08/001, s. 312) a

–

Spolková republika Nemecko bola na jednej strane povinná vymáhať od príjemcov pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, poskytnutú na základe dotknutej schémy pomoci, vrátane úrokov, a na druhej strane bola povinná zrušiť všetky platby, ktoré sa ešte nevykonali na základe tejto schémy, odo dňa prijatia sporného rozhodnutia.

AZ na podporu svojej žaloby uviedla tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na neexistencii štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, druhý na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a tretí na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery.

31

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhlásil jej žalobu za prípustnú, následne zamietol tieto žalobné dôvody a v dôsledku toho žalobu o neplatnosť v celom rozsahu.

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

32

Svojím odvolaním vo veci C‑792/21 P AZ v podstate navrhuje, aby Súdny dvor:

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

33

Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu vo veci C‑792/21 P a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

34

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑792/21 P a uložil spoločnosti AZ povinnosť nahradiť trovy konania.

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom.

36

AZ navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu vo veci C‑793/21 P a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

37

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑793/21 P a uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy konania.

–

uložil spoločnosti AZ povinnosť nahradiť trovy konania pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom.

39

AZ a Spolková republika Nemecko navrhujú zamietnuť vzájomné odvolania a uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

40

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 18. apríla 2023 boli veci C‑792/21 P a C‑793/21 P spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

V druhom rade AZ zastáva názor, že bod 61 rozsudku Všeobecného súdu z 24. januára 2024, Nemecko/Komisia ( T‑409/21 , EU:T:2024:34 ), v ktorom tento súd rozhodol, že „prevádzkovatelia sietí nie sú zo zákona povinní požadovať od svojich odberateľov poplatok [dotknutý vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok], takže tento poplatok nemožno kvalifikovať ako povinný odvod“, predstavuje na účely tohto konania novú a rozhodujúcu skutočnosť.

44

V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor môže v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa ešte účastníci konania nevyjadrili.

45

O vzájomných odvolaniach

48

Vzájomné odvolania podané Komisiou majú za cieľ spochybniť prípustnosť žaloby na prvom stupni, čo predstavuje predbežnú otázku vo vzťahu k meritórnym otázkam položeným v hlavných odvolaniach. Vzájomné odvolania teda treba preskúmať ako prvé (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2020, Changmao Biochemical Engineering/Distillerie Bonollo a i., C‑461/18 P , EU:C:2020:979 , bod 43 ).

49

Komisia na podporu svojich vzájomných odvolaní uvádza dva odvolacie dôvody.

O prvom dôvode vzájomných odvolaní

Tento záver potvrdzuje doslovný, kontextuálny a teleologický výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ.

53

Pokiaľ ide na jednej strane o znenie tohto ustanovenia, Komisia tvrdí, že vo všetkých jazykových verziách s výnimkou nemeckej jazykovej verzie sa pojmy „zverejnenie/uverejnenie“ a „oznámenie“ nachádzajú tak v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, ako aj v článku 297 ZFEÚ, čo preukazuje, že medzi týmito dvoma ustanoveniami existuje paralela.

54

Pokiaľ ide na druhej strane o zmysel a účel článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, lehoty na podanie žaloby stanovené v tomto ustanovení sú súčasťou cieľa právnej istoty. Ak osoba podliehajúca súdnej právomoci mala v úmysle napadnúť akt, mala by tak v zásade urobiť v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa oboznámila s konečným znením jeho obsahu. Naproti tomu v prípade všeobecne záväzných aktov, ktoré nemajú adresátov, je týmto dátumom dátum uverejnenia v úradnom vestníku. V prípade aktov označujúcich adresáta je uvedeným dátumom deň oznámenia tomuto adresátovi. Iba výnimočne a subsidiárne, pokiaľ ide o akt, ktorý sa nemá ani uverejniť, ani oznámiť, môže oboznámenie sa s vecou predstavovať skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie žaloby. Paralela medzi článkom 263 šiestym odsekom ZFEÚ a článkom 297 ZFEÚ tak zaručuje, že následné uverejnenie aktu v úradnom vestníku na informačné účely nevedie k predĺženiu lehôt na podanie žaloby, a teda k právnej neistote.

55

Po prvé, opierajúc sa o štruktúru tohto ustanovenia, tvrdí, že uverejnenie a oznámenie aktu sú rovnocenné a že oboznámenie sa predstavuje subsidiárnu udalosť vo vzťahu k prvým dvom. Tento vzťah subsidiarity je narušený výkladom Všeobecného súdu, pretože ak by uverejnenie podľa článku 32 nariadenia 2015/1589 zodpovedalo uverejneniu podľa článku 297 ods. 1 ZFEÚ, lehota na podanie žaloby by musela začať plynúť, a to aj vo vzťahu k dotknutému členskému štátu a napriek oznámeniu, od dátumu tohto uverejnenia.

59

Po druhé Komisia zastáva názor, že výklad Všeobecného súdu vedie k nerovnosti zbraní medzi podnikmi, od ktorých sa pomoc vymáha, a ich konkurentmi, ktorí pomoc nedostali. Zatiaľ čo prvá skupina podnikov v praxi dostane od dotknutého členského štátu kópiu rozhodnutia, druhá skupina podnikov musí počkať na uverejnenie rozhodnutia v úradnom vestníku v súlade s článkom 32 nariadenia 2015/1589, takže lehoty na účinné podanie žalôb pre tieto podniky sú odlišné. Tento výklad tiež vedie k nerovnosti medzi Komisiou a podnikmi, od ktorých sa má pomoc vymáhať. Komisia má totiž na prípravu žalobnej odpovede dva mesiace, zatiaľ čo podniky by v dôsledku uvedeného výkladu mali dlhšiu lehotu na prípravu svojej žaloby.

60

Po tretie Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho výkladu rozsudku z 10. marca 1998, Nemecko/Rada ( C‑122/95 , EU:C:1998:94 ). Na rozdiel od sporného rozhodnutia totiž v rozhodnutí dotknutom vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, nebol označený žiadny adresát.

61

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci je pravda, že Súdnemu dvoru, ktorý má v odvolacom konaní obmedzené právomoci, nemožno predložiť spor v širšom rozsahu, než bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd (rozsudok z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P , EU:C:1994:211 , bod 59 ), nič to nemení na tom, že odvolateľ má právo podať odvolanie na Súdny dvor, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, a ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P , EU:C:2007:730 , bod 17 , ako aj z 26. februára 2020, ESVČ/Alba Aguilera a i., C‑427/18 P , EU:C:2020:109 , bod 54 ).

64

Prvým dôvodom svojich vzájomných odvolaní Komisia spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa námietky neprípustnosti, ktorú vzniesla pred Všeobecným súdom a ktorá vychádzala z oneskorenosti žaloby podanej spoločnosťou AZ. Odvolávanie sa v tomto rámci na súdne rozhodnutia, ktorých sa pred Všeobecným súdom nedovolávala, je tak len rozšírením jej argumentácie, a preto musí byť vyhlásené za prípustné (pozri analogicky rozsudky z 19. mája 1983, Verros/Parlament, 306/81 , EU:C:1983:143 , bod 9 ; z 26. apríla 2007, Alcon/ÚHVT, C‑412/05 P , EU:C:2007:252 , bod 40 , a z 5. marca 2024, Kočner/Europol, C‑755/21 P , EU:C:2024:202 , bod 41 ).

65

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí AZ, je tento odvolací dôvod prípustný v celom rozsahu.

– O dôvodnosti prvého dôvodu vzájomných odvolaní

69

Na podporu tejto úvahy Všeobecný súd v bode 37 uvedeného rozsudku pripomenul, že dátum oboznámenia sa s aktom má ako kritérium pre začiatok plynutia uvedenej lehoty subsidiárny charakter vo vzťahu ku kritériám uverejnenia alebo oznámenia aktu. Hoci zdôraznil, že uverejnenie nebolo podmienkou nadobudnutia účinnosti sporného rozhodnutia, v bode 38 toho istého rozsudku uviedol, že toto rozhodnutie musí byť uverejnené v úradnom vestníku v súlade s článkom 32 ods. 3 nariadenia 2015/1589, takže AZ mohla legitímne očakávať, že uvedené rozhodnutie bude uverejnené.

70

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ „súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel“.

71

Zo znenia tohto ustanovenia, najmä z výrazov „alebo“ a „ak toto chýba“, jasne vyplýva, že začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby je určený v závislosti od danej situácie a že tri kritériá, ktoré môžu viesť k začatiu plynutia tejto lehoty, sú hierarchicky usporiadané.

75

V takom prípade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pre adresáta aktu, ktorému mal byť oznámený, a to pre dotknutý členský štát, lehota na podanie žaloby o neplatnosť plynie odo dňa tohto oznámenia, a to aj vtedy, ak je akt tiež uverejnený v úradnom vestníku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, Nemecko/Komisia, C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , bod 37 ).

76

Naproti tomu z doslovného, teleologického a kontextuálneho výkladu článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ v spojení s judikatúrou Súdneho dvora vyplýva, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť začína pre ďalšie dotknuté osoby, ako je AZ, plynúť od uverejnenia aktu v úradnom vestníku, a to aj vtedy, keď toto uverejnenie nevyplýva z článku 297 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ, ale z ustanovenia sekundárneho práva, akým je článok 32 ods. 3 nariadenia 2015/1589.

77

Po prvé treba konštatovať, že na znenie článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ odkazuje na „zverejnenie“ aktov vo všeobecnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑625/11 P , EU:C:2013:594 , bod 31 ). V tomto znení tak nie je tento pojem spojený so žiadnou osobitnou podmienkou, najmä pokiaľ ide o právny základ povinnosti uverejnenia.

Súdne rozhodnutia citované v bode 78 tohto rozsudku totiž nemožno vykladať izolovane, ale sú súčasťou judikatúry Súdneho dvora, ktorá vykladá pojem „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ široko. Tento pojem sa tak okrem prípadu uvedeného v tomto bode 78 vzťahuje aj na uverejnenie napadnutého aktu v úradnom vestníku, ktoré nevyplýva z povinnosti uloženej Zmluvou, ale z ustálenej praxe inštitúcií Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C‑122/95 , EU:C:1998:94 , body 36 a 39 ) alebo z ustanovenia sekundárneho práva, akým je článok 32 ods. 3 nariadenia 2015/1589 (pozri v tomto zmysle uznesenie z 25. novembra 2008, S.A.BA.R./Komisia, C‑501/07 P , EU:C:2008:652 , bod 23 ), či dokonca na uverejnenie na internetovej stránke inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie, ak je to stanovené sekundárnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑625/11 P , EU:C:2013:594 , body 30 až 32 ).

81

Po druhé, pokiaľ ide o ciele článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sú lehoty na podanie žaloby podľa tohto ustanovenia kogentné a nemôžu sa od nich odchýliť ani účastníci konania, ani súd. Boli zavedené s cieľom zabezpečiť právnu istotu tým, že sa zabráni časovo neobmedzenému spochybňovaniu aktov Únie, ktoré vyvolávajú právne účinky, ako aj akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1967, Muller‑Collignon/Komisia, 4/67 , EU:C:1967:51 , s. 479; z 23. januára 1997, Coen, C‑246/95 , EU:C:1997:33 , bod 21 ; uznesenia zo 16. novembra 2010, Internationale Fruchtimport Gesellschaft Weichert/Komisia, C‑73/10 P , EU:C:2010:684 , bod 52 , ako aj z 31. januára 2019, Iordăchescu/Parlament a i., C‑426/18 P , EU:C:2019:89 , bod 21 ).

85

Po tretie, pokiaľ ide o kontext, štruktúra Zmlúv tiež svedčí proti prísnej paralele, ktorú navrhuje Komisia, medzi pojmami „zverejnenie/uverejnenie“ použitými v článku 263 šiestom odseku a v článku 297 ods. 2 druhom pododseku ZFEÚ. V tejto súvislosti totiž stačí konštatovať, že hoci tieto dve ustanovenia patria do hlavy I šiestej časti Zmluvy o FEÚ, neupravujú ten istý predmet. Zatiaľ čo prvé sa nachádza v kapitole 1 venovanej inštitúciám, a konkrétnejšie v jej oddiele 5 venovanom Súdnemu dvoru Európskej únie, druhý sa nachádza v kapitole 2 venovanej právnym aktom Únie a postupom ich prijímania.

86

Na základe všetkých týchto dôvodov je potrebné dospieť k záveru, že Všeobecný súd v bodoch 36 až 43 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že lehota na podanie žaloby začala spoločnosti AZ plynúť v deň uverejnenia sporného rozhodnutia v úradnom vestníku.

87

Prvý dôvod uvedený na podporu vzájomných odvolaní sa preto musí zamietnuť ako nedôvodný.

90

Spolková republika Nemecko sa domnieva, že vzhľadom na to, že prvý dôvod vzájomných odvolaní je nedôvodný, je druhý odvolací dôvod pre výsledok týchto odvolaní irelevantný. AZ sa domnieva, že tento druhý dôvod vzájomných odvolaní je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

91

V bode 41 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „v každom prípade sa… v prejednávanej veci nepreukázalo, že [AZ] sa ‚preukázateľne‘ dozvedela o [spornom] rozhodnutí“.

92

95

Na podporu svojho odvolania vo veci C‑792/21 P AZ uvádza formálne štyri dôvody. S odvolacími dôvodmi, ktoré označuje ako prvý a druhý, však zaobchádza spoločne a nerozlišuje medzi nimi. Treba teda vychádzať z toho, že AZ v podstate uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod, ktorý sa delí na štyri časti, je založený na porušení práva byť vypočutý a povinnosti odôvodnenia. Druhý odvolací dôvod, ktorý možno rozdeliť na štyri časti, je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Tretí odvolací dôvod je založený na porušení zásady zákazu diskriminácie.

96

Na podporu svojho odvolania vo veci C‑793/21 P Spolková republika Nemecko podporovaná spoločnosťou AZ uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Tento dôvod sa v podstate pripája k prvým trom častiam druhého dôvodu spoločnosťou AZ, ktorú podporuje Spolková republika Nemecko, na podporu jej odvolania vo veci C‑792/21 P.

O prvom odvolacom dôvode vo veci C‑792/21 P

Argumentácia účastníkov konania

100

V druhej časti AZ vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 12, 68 a 101 napadnutého rozsudku nezohľadnil jej argumentáciu týkajúcu sa určenia výšky spornej prirážky. Všeobecný súd nesprávne vychádzal zo zásady, že táto výška bola pre rok 2012 vypočítaná a stanovená rozhodnutím BNetzA z roku 2011, z čoho v bode 100 tohto rozsudku dospel k nesprávnemu záveru o existencii štátnej kontroly nad touto prirážkou. Podľa spoločnosti AZ pritom práve prevádzkovatelia sústav disponujú voľnosťou pri výpočte a stanovení uvedenej prirážky, ktorá nepodlieha žiadnej štátnej kontrole ani žiadnej regulácii.

101

V tretej časti AZ vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 95 a 96 napadnutého rozsudku nezohľadnil jej argumentáciu týkajúcu sa neexistencie náhrady straty všetkých príjmov a nákladov vyplývajúcich zo sporného oslobodenia. Všeobecný súd tým porušil svoju povinnosť odôvodnenia, ako aj právo spoločnosti AZ byť vypočutá. Ak by Všeobecný súd zohľadnil túto argumentáciu, musel by dospieť k záveru, že sporná prirážka nepredstavuje poplatok.

102

Vo štvrtej časti AZ vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 76 napadnutého rozsudku nezohľadnil jej argumentáciu týkajúcu sa neplatnosti rozhodnutia BNetzA z roku 2011. Všeobecný súd tým, že rozhodol, že toto rozhodnutie sa skutočne uplatňovalo a mohlo vyvolávať účinky, kým nie je zrušené alebo vyhlásené za protiprávne, vychádzal z nesprávneho výkladu vnútroštátneho práva. Podľa spoločnosti AZ bolo totiž uvedené rozhodnutie zrušené so spätnou účinnosťou k 1. januáru 2012, takže bolo neplatné od začiatku.

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s jeho článkom 53 prvým odsekom, mu ukladá povinnosť jasne a jednoznačne oznámiť úvahy, ktorými sa riadil, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie (rozsudok zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P , EU:C:2010:603 , body 135 a 136 , ako aj citovaná judikatúra).

106

Táto povinnosť však neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia vyjadrené účastníkmi konania. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania (rozsudok z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P , EU:C:2016:912 , bod 80 , ako aj citovaná judikatúra).

107

V prejednávanej veci, pokiaľ ide jednak o prvú časť tohto odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že bod 8 napadnutého rozsudku nie je súčasťou odôvodnenia, na základe ktorého Všeobecný súd rozhodol o žalobných dôvodoch a tvrdeniach účastníkov konania, ale je súčasťou skutkového opisu sporu. Na druhej strane, pokiaľ ide o body 117 a 127 tohto rozsudku, treba uviesť, že obsahujú zhrnutie niektorých tvrdení, ktoré AZ uviedla pred Všeobecným súdom a ktoré tento súd v bodoch 128 až 132 uvedeného rozsudku preskúmal a odôvodneným spôsobom zamietol s prihliadnutím na judikatúru, ktorú pripomenul v bodoch 122 až 125 toho istého rozsudku. Tvrdenie o porušení povinnosti odôvodnenia, ku ktorému malo dôjsť v bode 8 napadnutého rozsudku, je teda čiastočne neúčinné a čiastočne nedôvodné.

111

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa pochybení Všeobecného súdu, ktorých sa dopustil pri analýze nemeckého práva, treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav, ako aj posúdiť dôkazy. Posúdenie týchto skutočností a dôkazných prostriedkov teda nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P , EU:C:2021:169 , bod 46 a citovaná judikatúra).

112

Pokiaľ tak ide o preskúmanie posúdení Všeobecného súdu týkajúcich sa vnútroštátneho práva v rámci odvolania, ktoré v oblasti štátnej pomoci predstavujú posúdenie skutkového stavu, Súdny dvor má právomoc len overiť, či došlo ku skresleniu tohto práva (rozsudky z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 79 , a zo 14. decembra 2023, Komisia/Amazon.com a i., C‑457/21 P , EU:C:2023:985 , bod 20 , ako aj citovaná judikatúra). Skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 80 ).

113

Navyše ak odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav alebo dôkazy, musí podľa článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať pochybenia v rámci posudzovania, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu (rozsudky z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P , EU:C:2016:912 , bod 99 , ako aj z 28. apríla 2022, Yieh United Steel/Komisia, C‑79/20 P , EU:C:2022:305 , bod 53 ).

117

S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy a s výhradou vyjadrenou v predchádzajúcom bode treba prvý odvolací dôvod uvedený vo veci C‑792/21 P zamietnuť ako sčasti neúčinný a sčasti nedôvodný.

O prvých troch častiach druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑792/21 P a o jedinom odvolacom dôvode vo veci C‑793/21 P

118

AZ a Spolková republika Nemecko vytýkajú Všeobecnému súdu, že porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ tým, že nesprávne konštatoval, že sporné oslobodenie predstavuje pomoc poskytnutú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle tohto ustanovenia.

119

V prvom rade AZ a Spolková republika Nemecko v rámci svojich písomných podaní predložených Súdnemu dvoru spochybnili bod 77, ako aj body 64 až 66 a 77 napadnutého rozsudku z dôvodu, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že na účely určenia, či sú prostriedky štátne, sú existencia povinného zaťaženia konečných odberateľov alebo zákazníkov a štátna kontrola nad prostriedkami alebo správcami týchto prostriedkov dva prvky, ktoré „tvoria alternatívu“, takže stačí overiť, či sporná prirážka je povinným zaťažením porovnateľným s parafiškálnym poplatkom. Naopak, ide o kumulatívne kritériá, ako vyplýva najmä z judikatúry vyplývajúcej najmä z rozsudkov zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. ( C‑206/06 , EU:C:2008:413 , body 66 , 69 , 70 , 72 a 75 ); z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia ( C‑405/16 P , EU:C:2019:268 , bod 72 ); z 15. mája 2019, Achema a i. ( C‑706/17 , EU:C:2019:407 ), ako aj zo 16. septembra 2021, FVE Holýšov I a i./Komisia ( C‑850/19 P , EU:C:2021:740 ).

122

Podľa Spolkovej republiky Nemecko je okrem toho tento výklad Všeobecného súdu založený na alternatívnych kritériách v rozpore s bodom 99 a nasl. napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd preskúmal existenciu štátnej kontroly, hoci už dospel k záveru o existencii povinného zaťaženia.

123

V druhom rade tento prístup Všeobecného súdu nemá podľa Spolkovej republiky Nemecko oporu ani v článkoch 30 a 110 ZFEÚ, ktoré sa predovšetkým týkajú zrušenia a zákazu protekcionistických opatrení.

124

Komisia namieta, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťou AZ je sčasti neprípustná a sčasti nedôvodná. Domnieva sa, že prvá časť jediného odvolacieho dôvodu vzneseného Spolkovou republikou Nemecko je ako taká neúčinná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

128

AZ a Spolková republika Nemecko v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že uplatnil nesprávne právne kritérium na určenie, či sumy vyplývajúce zo spornej prirážky pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

129

Podľa ustálenej judikatúry kvalifikácia „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predpokladá splnenie štyroch podmienok, a to, že existuje zásah zo strany štátu alebo „zo štátnych prostriedkov“, že tento zásah je schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že uvedený zásah priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že tento zásah narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 31 , ako aj citovaná judikatúra).

133

V druhom rade skutočnosť, že finančné prostriedky zostávajú nepretržite pod kontrolou štátu, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, postačuje na to, aby boli kvalifikované ako „štátne prostriedky“ v zmysle tohto ustanovenia (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 39 , ako aj citovaná judikatúra).

134

Kritériá uvedené v bodoch 132 a 133 tohto rozsudku predstavujú alternatívne kritériá umožňujúce preukázať, že opatrenie sa poskytuje „prostredníctvom štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 42 ), ako to na pojednávaní uznali AZ a Spolková republika Nemecko v odpovedi na otázku Súdneho dvora týkajúcu sa dosahu rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES ( C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 ).

135

Z toho po prvé vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 64 až 66 a 77 napadnutého rozsudku konštatoval, že štátnu povahu prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno preukázať dvoma alternatívnymi podmienkami, z ktorých jedna sa týka existencie povinného zaťaženia konečných odberateľov a zákazníkov a druhá štátnej kontroly nad riadením systému a najmä nad prostriedkami alebo správcami týchto prostriedkov. Vzhľadom na odpovede, ktoré poskytli AZ a Spolková republika Nemecko na pojednávaní, musia byť všetky tvrdenia spochybňujúce toto posúdenie zamietnuté.

139

Na jednej strane totiž, ako vyplýva z bodu 132 tohto rozsudku, „štátne prostriedky“ v zmysle tohto ustanovenia nemôžu byť prostriedky pochádzajúce z dane či iných poplatkov, ale len tie, ktoré pochádzajú z povinného zaťaženia stanoveného vnútroštátnou právnou úpravou, ktorý je spravovaný a rozdeľovaný v súlade s touto právnou úpravou. Na druhej strane, ako vyplýva z bodov 77 a 78 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa práve snažil overiť, či bola sporná prirážka uložená štátom a v celom rozsahu formou právnej povinnosti prenesená na konečných platiteľov tejto prirážky.

140

Po štvrté, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti AZ a Spolkovej republiky Nemecko týkajúcu sa článkov 30 a 110 ZFEÚ, treba konštatovať, že v bode 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zohľadnil judikatúru týkajúcu sa týchto ustanovení, a to v doplňujúcom odôvodnení uvedenom príslovkou „okrem toho“. Z toho vyvodil, nezáleží na postavení platiteľa poplatku alebo dane, pokiaľ sa poplatok alebo daň týkajú dotknutého výrobku alebo činnosti nevyhnutne spojenej s týmto výrobkom. Dodal, že rozhodujúci prvok spočíva v tom, že subjekty, ktoré vyberali poplatok, nie sú iba povinné uskutočniť nákup zo svojich vlastných finančných prostriedkov, ale sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky.

141

Keďže tento bod uvádza doplňujúce odôvodnenie, argumentácia, ktorá ho kritizuje, je neúčinná.

145

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, s výhradami vyjadrenými v bodoch 143 a 144 tohto rozsudku, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťou AZ a prvá časť jediného odvolacieho dôvodu predloženého Spolkovou republikou Nemecko sa musia zamietnuť ako sčasti neúčinné a sčasti nedôvodné.

O existencii povinného zaťaženia

– Argumentácia účastníkov konania

146

AZ druhou časťou svojho druhého odvolacieho dôvodu a Spolková republika Nemecko v druhej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 68 a 75 až 115 napadnutého rozsudku nesprávne uplatnil článok 107 ods. 1 ZFEÚ, keď kvalifikoval spornú prirážku ako parafiškálny poplatok alebo povinný poplatok.

Po druhé AZ tvrdí, že vnútroštátne právo neobsahuje žiadnu povinnosť platiť spornú prirážku ani pre užívateľov sústavy, ktorých Všeobecný súd nesprávne označil za „konečných odberateľov“, ani pre konečných odberateľov v pravom zmysle slova. Aj za predpokladu, že by rozhodnutie BNetzA z roku 2011 uložilo prevádzkovateľom sústavy povinnosť vyberať túto prirážku, takáto povinnosť nemôže stačiť, na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 85, 88 a 90 napadnutého rozsudku, na to, aby používatelia sústavy mali symetrickú povinnosť platiť prirážku. Povinnosť platiť bolo možné stanoviť len na základe zmluvy dojednanej v každom jednotlivom prípade, keďže na roky 2012 a 2013 nebola stanovená zákonná požiadavka týkajúca sa prijatia alebo obsahu zmluvnej povinnosti preniesť spornú prirážku na používateľov sústavy. AZ zastáva názor, že v skutočnosti prináležalo každému dodávateľovi elektrickej energie ako používateľovi sústavy rozhodnúť o prenesení spornej prirážky na konečných odberateľov, čo Všeobecný súd nepreskúmal. Aj keby všetci dodávatelia rozhodli systematicky preniesť túto prirážku na konečných odberateľov, takýto postup by nepostačoval na konštatovanie existencie právnej povinnosti.

149

Po tretie sa AZ domnieva, že na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 91 až 96 napadnutého rozsudku, prevádzkovatelia sústavy nedostali náhradu straty všetkých príjmov a nákladov spôsobenú sporným oslobodením. Konkrétne v prípade platobnej neschopnosti odberateľa základného zaťaženia, na ktorého sa vzťahovalo toto oslobodenie napriek nesplneniu podmienok, by tak rozhodnutie BNetzA z roku 2011, ako aj uplatniteľný právny rámec vylúčili kompenzáciu strát z pohľadávok prevádzkovateľa siete voči takémuto odberateľovi. Všeobecný súd navyše skreslil vnútroštátny právny kontext, keď v bode 96 tohto rozsudku odmietol tvrdenie AZ založené na tom, že prevádzkovatelia uzavretých distribučných sústav utrpeli straty príjmov z dôvodu sporných oslobodení.

Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 132 tohto rozsudku finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných poplatkov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a ktoré sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, predstavujú „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

153

V prejednávaných veciach Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 78 až 97 napadnutého rozsudku posúdil spornú prirážku, dospel v bode 98 tohto rozsudku k záveru, že táto prirážka znamená použitie štátnych prostriedkov. Na podporu tohto záveru uviedol, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od používateľov sústavy a previesť príslušné príjmy prevádzkovateľom prenosových sústav. Tiež sa domnieval, že mechanizmus tejto prirážky zabezpečoval prevádzkovateľom sústavy úplnú kompenzáciu straty príjmov, ktorá im vznikla z dôvodu sporného oslobodenia, pretože výška uvedenej prirážky bola prispôsobená sume zdrojov požadovaných z dôvodu tohto oslobodenia. Ďalej zdôraznil, že táto suma bola určená podľa metodiky stanovenej rozhodnutím BNetzA z roku 2011, pričom sa spresnilo, že na rok 2012 toto rozhodnutie počiatočnú výšku tejto prirážky.

154

AZ a Spolková republika Nemecko spochybňujú tieto posúdenia tromi okruhmi tvrdení.

155

Je totiž nesporné, že AZ tieto tvrdenia uplatnila pred Všeobecným súdom až vo fáze odpovede na otázky položené Všeobecným súdom. Uvedené tvrdenia navyše nemožno považovať za rozšírenie prvého žalobného dôvodu uvedeného v žalobe na prvom stupni a založeného na neexistencii „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže tento žalobný dôvod ako taký nespochybňoval existenciu účinkov vyvolaných rozhodnutím BNetzA z roku 2011, ale jeho cieľom bola spochybnenie záverov, ktoré Komisia z tohto rozhodnutia vyvodila. Všeobecný súd preto správne uplatnil ustanovenia článku 84 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, keď konštatoval, že tie isté tvrdenia sú neprípustné z dôvodu ich oneskorenosti.

159

Po druhé treba v každom prípade uviesť, že tvrdenia uvedené v bode 155 tohto rozsudku nemôžu obstáť.

160

162

V druhom rade AZ a Spolková republika Nemecko tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že koneční odberatelia, ktorí boli okrem toho nesprávne definovaní tak, že zahŕňajú používateľov sústav, sú povinní platiť spornú prirážku.

163

Po prvé, pokiaľ ide o identifikáciu konečných platiteľov spornej prirážky, Všeobecný súd v bode 83 napadnutého rozsudku konštatoval, že táto prirážka sa týka len vzťahu medzi prevádzkovateľmi sústavy a používateľmi sústavy, keďže táto prirážka sa vyberá nie ako dôsledok spotreby elektrickej energie, ale používania sústavy. V bode 84 tohto rozsudku z toho vyvodil, že otázka, či dodávatelia elektrickej energie boli povinní preniesť uvedenú prirážku na konečných odberateľov elektrickej energie, je irelevantná. Podľa neho totiž konečnými dlžníkmi prirážky boli užívatelia sústavy, teda samotní dodávatelia, ako aj koneční odberatelia priamo pripojení do sústavy, a nie ostatní koneční odberatelia.

164

V tejto súvislosti záver, podľa ktorého sa sporná prirážka vyberá v dôsledku používania sústavy, a záver, podľa ktorého sa používatelia sústavy musia považovať za konečných odberateľov, patria do posúdenia skutkového stavu. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 111 tohto rozsudku pritom Súdnemu dvoru neprináleží preskúmavať takéto posúdenie, ak neexistuje žiadne tvrdenie o skreslení.

Podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá spresňuje kritérium pripomenuté v bodoch 132 a 152 tohto rozsudku, sumy vyplývajúce z tarifného príplatku, povinnosť platenia ktorého uložil štát odberateľom elektrickej energie, sú podobné dani, ktorá zaťažuje elektrickú energiu, a pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Na to, aby sa finančné prostriedky mohli za také považovať, musia pochádzať z povinných príspevkov uložených právnou úpravou dotknutého členského štátu a musia byť spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou bez ohľadu na to, či mechanizmus financovania patrí v úzkom slova zmysle do kategórie poplatkov daňovej povahy vo vnútroštátnom práve. Naopak nestačí, aby prevádzkovatelia sietí premietli do predajnej ceny elektrickej energie pre svojich koncových odberateľov zvýšené náklady spôsobené ich povinnosťou nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z určitých zdrojov energie za zákonom stanovené sadzby, ak táto kompenzácia nevyplýva zo zákonnej povinnosti, ale len praxe. V takom prípade totiž poplatok nemožno považovať za povinný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELS HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , body 34 až 37 , ako aj citovanú judikatúru).

167

V prejednávaných veciach zo skutkových zistení Všeobecného súdu, ktoré Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať, vyplýva, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od používateľov sústav. Vzhľadom na skutkové zistenia Všeobecného súdu v bodoch 12, 68 a 94 napadnutého rozsudku, ktoré Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať, je tiež nesporné, že toto rozhodnutie stanovovalo metódu, podľa ktorej výšku spornej prirážky mali každoročne určovať prevádzkovatelia prenosových sústav.

171

Posúdenie, podľa ktorého metóda určenia výšky spornej prirážky stanovená rozhodnutím BNetzA z roku 2011 mala umožniť pokryť všetky náklady spojené so sporným oslobodením, pritom patrí do posúdenia skutkových okolností Všeobecným súdom, ktoré v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 111 tohto rozsudku Súdnemu dvoru neprináleží preskúmavať v štádiu odvolania, ak neexistuje žiadne tvrdenie o skreslení.

172

Po druhé, pokiaľ ide o straty príjmov v dôsledku platobnej neschopnosti, ktorú ekonomicky znášajú prevádzkovatelia distribučnej sústavy, Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku konštatoval, že takáto strata príjmov nepredstavuje stratu príjmov v zmysle dotknutej schémy a je odôvodnená skutočnosťou, že vzťahy medzi prevádzkovateľmi sústavy a konečnými platiteľmi spornej prirážky sú súkromnoprávnymi vzťahmi.

173

Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi (rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12 , EU:C:2013:851 , bod 25 , ako aj z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17 , EU:C:2019:407 , bod 54 ).

177

Treba pritom konštatovať, že AZ z vecného hľadiska nespochybňuje ani jeden z týchto dvoch dôvodov a bez toho, aby preukázala skreslenie skutkových okolností a vnútroštátneho práva Všeobecným súdom, len tvrdí, že prevádzkovateľom uzavretých distribučných sústav vznikli v súvislosti so sporným oslobodením straty príjmov. Takúto argumentáciu treba teda v štádiu odvolania odmietnuť ako neprípustnú.

178

Po štvrté, pokiaľ AZ v rámci tretej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktorú je potrebné v tejto fáze preskúmať, tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil jej tvrdenie týkajúce sa neexistencie náhrady „iných nákladov“ spojených so sporným oslobodením, stačí uviesť, že takéto tvrdenie v žalobe podanej v prvostupňovom konaní neuviedla. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že ich riadne nezohľadnil.

179

S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody sa musí druhá časť druhého odvolacieho dôvodu predloženého AZ zamietnuť ako sčasti neprípustná, sčasti neúčinná a sčasti nedôvodná. Druhá časť jediného odvolacieho dôvodu predloženého Spolkovou republikou Nemecko musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

182

Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 131 až 134 tohto rozsudku, existencia dane alebo iných poplatkov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, a existencia štátnej kontroly nad predmetnými sumami predstavujú dve alternatívne kritériá umožňujúce identifikovať „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

183

V prejednávaných veciach Všeobecný súd v bode 98 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporná prirážka predstavuje parafiškálny poplatok alebo povinný poplatok zahŕňajúci použitie „štátnych prostriedkov“ v zmysle tejto judikatúry. Ako teda vyplýva z bodov 152 až 179 tohto rozsudku, spoločnosti AZ a Spolkovej republike Nemecko sa nepodarilo preukázať, že toto konštatovanie Všeobecného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

184

Argumentácia účastníkov konania

187

AZ tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 8 a 128 až 131 napadnutého rozsudku dopustil nesprávnych právnych posúdení pri určení referenčného rámca zvoleného Komisiou na účely analýzy selektívnej povahy sporného opatrenia.

188

Po prvé sa Všeobecný súd nesprávne domnieval, že Komisia nevychádzala len z osobitného sieťového poplatku upraveného v § 19 ods. 2 StromNEV z roku 2011. Mal dospieť k záveru, že Komisia mala preskúmať všetky osobitné sieťové poplatky, a to poplatky uvedené v § 19 ods. 1 a 3 StromNEV 2011, čo však neurobila.

189

192

Vo svojom prvom tvrdení uvedenom na podporu tejto časti jej druhého odvolacieho dôvodu sa AZ pritom v podstate obmedzuje na opakovanie svojej výhrady uvedenej pred Všeobecným súdom bez toho, aby uviedla osobitné dôvody, pre ktoré sa Všeobecný súd mal dopustiť nesprávneho právneho posúdenia v bodoch 128 až 131 napadnutého rozsudku. Toto tvrdenie je preto neprípustné.

193

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie uvedené spoločnosťou AZ na podporu tejto časti druhého odvolacieho dôvodu, je pravda, ako bolo uvedené v bode 114 tohto rozsudku, že bod 8 napadnutého rozsudku je nepresný. Nič v odôvodneniach uvedených v bodoch 128 až 131 napadnutého rozsudku však neumožňuje dospieť k záveru, že táto nepresnosť mala vplyv na posúdenie porovnateľnosti sieťových poplatkov vymedzujúcich referenčný rámec. AZ síce tvrdí opak, ale nepreukázala ho. Jej tvrdenie je teda nedôvodné.

194

Zo všetkých týchto dôvodov treba štvrtú časť druhého odvolacieho dôvodu uvedeného na podporu odvolania vo veci C‑792/21 P zamietnuť ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.

197

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod nie je len neprípustný, ale aj neúčinný a v každom prípade nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

198

Na úvod treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, tento odvolací dôvod je prípustný. Týmto dôvodom AZ v podstate Všeobecnému súdu vytýka, že porušil zásadu zákazu diskriminácie, keď v bode 141 napadnutého rozsudku v spojení s jeho bodom 132 zamietol jej tvrdenia založené na diskriminačnej povahe príkazu na vymáhanie pomoci. Hoci AZ vo svojej argumentácii opakuje niektoré tvrdenia, ktoré už uviedla pred Všeobecným súdom, nič to nemení na tom, že konkrétne kritizuje dôvody, pre ktoré Všeobecný súd odmietol relevantnosť týchto tvrdení.

199

V tejto súvislosti judikatúra, ktorú uvádza AZ, podľa ktorej zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci musí súd Únie posudzovať v závislosti od informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v čase, keď toto rozhodnutie prijala (rozsudok zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76 , EU:C:1979:29 , bod 7 ), nie je relevantná. Táto judikatúra sa totiž týka inej otázky, než je otázka uvedená v tomto odvolacom dôvode, keďže sa týka otázky, na základe akých skutkových okolností možno preskúmať zákonnosť napadnutého aktu.

203

Okrem toho treba dodať, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, príjemcovia protiprávnej pomoci, ktorí sú povinní ju vrátiť, sa zjavne nenachádzajú v rovnakej situácii ako osoby, ktoré z pomoci nemali prospech a netýka sa ich vymáhanie, takže nemožno hovoriť o odlišnom zaobchádzaní v podobných situáciách, pri porušení zásady rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/Aer Lingus a Ryanair Designated Activity, C‑164/15 P a C‑165/15 P , EU:C:2016:990 , bod 117 ).

204

Z toho vyplýva, pričom nie je dotknutá otázka, či je prechodný režim ako taký zlučiteľný s právom Únie, ktorá je pre túto vec irelevantná, že tretí odvolací dôvod, ktorý AZ uviedla na podporu svojho odvolania vo veci C‑792/21 P, musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

205

208

Za týchto okolnosti je spravodlivé rozhodnúť tak, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.

Hlavné odvolania a vzájomné odvolania sa zamietajú.

2.