C-794/21

62021CJ0794

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 26. septembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Štátna pomoc – Schéma pomoci, ktorú Spolková republika Nemecko poskytla veľkým odberateľom elektrickej energie – Oslobodenie od sieťových poplatkov za roky 2012 – 2013 – Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Prípustnosť – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Štátne prostriedky – Parafiškálny poplatok alebo iné povinné poplatky“

V spojených veciach C‑794/21 P a C‑800/21 P,

ktorých predmetom sú dve odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 16 a 17. decembra 2021,

žalobkyne v prvostupňovom konaní,

Európska komisia , v zastúpení: K. Herrmann, C. Kovács a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

a

Infineon Technologies AG , so sídlom v Neubibergu,

Infineon Technologies Dresden GmbH & Co. KG , so sídlom v Drážďanoch,

vedľajšia účastníčka v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Piçarra, N. Jääskinen a M. Gavalec,

generálna advokátka: L. Medina,

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. júna 2023,

Svojím odvolaním vo veci C‑800/21 P spoločnosti Infineon navrhujú zrušenie napadnutého rozsudku.

3

Európska komisia svojimi vzájomnými odvolaniami podanými v každej z vecí C‑794/21 P a C‑800/21 P navrhuje tiež zrušenie napadnutého rozsudku.

Právny rámec

4

V odôvodnení 39 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9 ) sa uvádza:

‚zainteresovaná strana‘ je akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnik alebo združenie podnikov, ktorých záujmy by mohli byť ovplyvnené poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúce si podniky a obchodné združenia.“

6

Článok 32 uvedeného nariadenia, nazvaný „Uverejnenie rozhodnutí“, v odseku 3 stanovuje:

„Komisia uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie rozhodnutia, ktoré prijala podľa článku 8 ods. 1 a 2 a článku 9.“

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

7

Ustanovenie § 24 EnWG z roku 2011 poverovalo nemeckú spolkovú vládu, aby jednak predpisom stanovila všeobecnú metodiku výpočtu sieťových poplatkov a jednak určila, v ktorých prípadoch netypického používania sústavy možno schváliť alebo zakázať individuálne sieťové poplatky a za akých podmienok tak môže regulačný orgán urobiť.

10

Ustanovenie § 17 Stromnetzentgeltverordnung (spolkové nariadenie o sieťových poplatkoch pre elektrické sústavy) z 25. júla 2005 (BGBl. 2005 I, s. 2225, ďalej len „StromNEV 2005“) vymedzuje metódu výpočtu, ktorú majú prevádzkovatelia sústavy používať na určovanie všeobecných poplatkov. Výpočet sa uskutočňuje v dvoch krokoch, ktoré pozostávajú v tom, že sa najprv zisťujú jednotlivé prvky ročných nákladov všetkých sústav a potom sa vypočítajú všeobecné poplatky na základe celkových ročných nákladov sústav.

11

Pri stanovovaní všeobecných poplatkov sa zohľadňujú tieto dva prvky, a to „funkcia simultánnosti“, ktorá vyjadruje pravdepodobnosť, že spotreba elektrickej energie jednotlivého používateľa sústavy prispieva k ročnému špičkovému zaťaženiu danej úrovne sústavy, a maximálna úroveň príjmov na prevádzkovateľa povolená Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre siete, Nemecko) (ďalej len „BNetzA“), ktorá sa stanovuje porovnávaním s ďalšími prevádzkovateľmi sústav tak, aby náklady vyplývajúce z neefektívnosti nebolo možné nahrádzať prostredníctvom sieťových poplatkov.

12

používatelia, ktorých ročný odber elektrickej energie predstavuje aspoň 7000 hodín využívania a viac než 10 gigawatthodín (ďalej len „odberatelia základného zaťaženia“).

14

StromNEV 2005, až do jeho zmeny EnWG 2011, stanovoval, že anticyklickí odberatelia a odberatelia základného zaťaženia podliehali individuálnym poplatkom vypočítaným na základe „metódy fyzickej stopy“, ktorú vypracovala BNetzA. Táto metóda zohľadňovala náklady sústavy spôsobené týmito anticyklickými odberateľmi a odberateľmi základného zaťaženia, pričom minimálny poplatok zodpovedal 20 % uverejnených všeobecných poplatkov (ďalej len „minimálny poplatok“). Tento poplatok zaručoval prevádzkovanie sústavy, ku ktorej boli uvedení odberatelia pripojení, ak individuálne poplatky vypočítané podľa metódy fyzickej stopy boli nižšie ako tento minimálny poplatok alebo sa dokonca blížili k nule.

O sporných opatreniach

15

V súlade s § 19 ods. 2 druhou a treťou vetou StromNEV 2005, v znení EnWG 2011 od 1. januára 2011, dátumu uplatňovania tohto ustanovenia so spätnou účinnosťou, boli individuálne poplatky pre odberateľov základného zaťaženia zrušené a nahradené úplným oslobodením od sieťových poplatkov (ďalej len „sporné oslobodenie“), o ktorom rozhodol príslušný regulačný orgán, a to BNetzA alebo regulačný orgán príslušnej spolkovej krajiny. Náklady tohto oslobodenia viedli k stratám prevádzkovateľov prenosových alebo distribučných sústav podľa úrovne sústavy, na ktorú boli príjemcovia pripojení.

19

Tieto ustanovenia sa neuplatňovali na náklady na sporné oslobodenie za rok 2011, a preto musel straty týkajúce sa tohto oslobodenia za uvedený rok znášať každý prevádzkovateľ prenosovej a distribučnej sústavy.

O systéme sieťového poplatku po prijatí sporných opatrení

20

Počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, bolo sporné oslobodenie najprv vyhlásené za absolútne neplatné súdnymi rozhodnutiami Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) z 8. mája 2013 a Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) zo 6. októbra 2015. Toto oslobodenie bolo následne s účinnosťou od 1. januára 2014 zrušené StromNEV 2005 v znení Verordnung zur Änderung von Verordnungen auf dem Gebiet des Energiewirtschaftsrechts (nariadenie, ktorým sa menia predpisy v oblasti energetiky) zo 14. augusta 2013 (BGBl. 2013 I, s. 3250) (ďalej len „StromNEV 2013“). Na základe StromNEV 2013 sa opätovne zaviedli do budúcnosti individuálne poplatky počítané na základe metódy fyzickej stopy, pričom namiesto minimálneho poplatku sa uplatňovali štandardné poplatky vo výške 10, 15 a 20 % všeobecných poplatkov v závislosti od odberu elektrickej energie (7000, 7500 a 8000 hodín ročného využívania sústavy).

21

24

Týmto rozhodnutím Komisia konštatovala, že od 1. januára 2012 do 31. decembra 2013 Spolková republika Nemecko neoprávnene poskytovala štátnu pomoc vo forme sporného oslobodenia.

25

Konkrétne Komisia dospela k záveru, že výška štátnej pomoci zodpovedala sieťovým nákladom, ktoré v rokoch 2012 a 2013 spôsobili odberatelia základného zaťaženia, ktorí mali prospech z oslobodenia, alebo ak boli tieto náklady nižšie ako minimálny poplatok, tomuto poplatku.

26

Okrem toho Komisia uviedla, že sporná štátna pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, keďže nespĺňala podmienky ani jednej z výnimiek upravených v článku 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ a nemohla sa považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom ani z iných dôvodov.

–

individuálna pomoc poskytnutá podľa dotknutej schémy nepredstavuje štátnu pomoc, ak v čase jej poskytnutia spĺňala podmienky stanovené v nariadení o pomoci „de minimis“ prijatom podľa článku 2 nariadenia Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov [107] a [108 ZFEÚ] na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci ( Ú. v. ES L 142, 1998, s. 1 ; Mim. vyd. 08/001, s. 312) a

–

Spolková republika Nemecko bola na jednej strane povinná vymáhať od príjemcov pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, poskytnutú na základe dotknutej schémy pomoci, vrátane úrokov, a na druhej strane bola povinná zrušiť všetky platby, ktoré sa ešte nevykonali na základe tejto schémy, odo dňa prijatia sporného rozhodnutia.

Žaloba na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

28

Na podporu svojich odvolaní uviedli spoločnosti Infineon jediný odvolací dôvod založený na neexistencii štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže sporné oslobodenie nebolo financované zo štátnych prostriedkov.

32

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhlásil žaloby za prípustné, následne zamietol tento žalobný dôvod a v dôsledku toho žaloby o neplatnosť v ich celom rozsahu.

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

33

Svojím odvolaním vo veci C‑794/21 P Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor:

34

Spoločnosti Infineon navrhujú, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu vo veci C‑794/21 P.

35

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑794/21 P a uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy konania.

36

Svojím odvolaním vo veci C‑800/21 P spoločnosti Infineon navrhujú, aby Súdny dvor:

37

Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu vo veci C‑800/21 P a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

38

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑800/21 P a uložil spoločnostiam Infineon povinnosť nahradiť trovy konania.

39

Komisia svojimi vzájomnými odvolaniami vo veciach C‑794/21 P a C‑800/21 P navrhuje, aby Súdny dvor:

–

vo veci C‑800/21 P uložil spoločnostiam Infineon povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v konaní pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom.

40

Spoločnosti Infineon a Spolková republika Nemecko navrhujú zamietnuť vzájomné odvolania a uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

41

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 18. apríla 2023 boli veci C‑794/21 P a C‑800/21 P spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

Argumentácia účastníkov konania

44

Prvým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 37 až 44 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnil široký výklad pojmu „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ. Všeobecný súd sa teda nesprávne domnieval, že každé uverejnenie v úradnom vestníku zodpovedá tomuto pojmu bez ohľadu na to, či je takéto uverejnenie podmienkou nadobudnutia účinnosti dotknutého aktu v súlade s článkom 297 ZFEÚ a či je stanovené samotnou Zmluvou.

45

V prvom rade výklad Všeobecného súdu je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora vyplývajúcou z rozsudku zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia ( C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , body 34 až 40 ), ako aj z uznesení z 31. januára 2019, Iordăchescu/Parlament a i. ( C‑426/18 P , EU:C:2019:89 , bod 22 ), a z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia ( C‑230/19 P , EU:C:2019:685 , bod 15 ). Touto judikatúrou Súdny dvor zaviedol paralelu medzi článkom 263 šiestym odsekom ZFEÚ a článkom 297 ZFEÚ v tom zmysle, že uverejnenie dotknutého aktu predstavuje začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby iba v prípade, že je podmienkou nadobudnutia účinnosti tohto aktu a keď sa stanovuje v samotnej Zmluve.

46

V druhom rade uverejnenie rozhodnutia Komisie o ukončení formálneho vyšetrovacieho konania v úradnom vestníku nepredstavuje „uverejnenie“ v zmysle článku 297 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ. Nepredstavuje teda začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby.

50

Na jednej strane je takéto rozhodnutie adresované dotknutému členskému štátu a oznámené len jemu. V súlade s článkom 297 ods. 2 tretím pododsekom ZFEÚ nadobúda účinnosť takýmto oznámením, a nie jeho uverejnením v úradnom vestníku, ktorého cieľom je len informovať verejnosť, vrátane príjemcov pomoci, od ktorých by mal dotknutý členský štát túto pomoc vymáhať ešte pred uverejnením rozhodnutia. Na druhej strane uvedené uverejnenie nevyplýva zo Zmluvy o FEÚ, ale z článku 32 nariadenia 2015/1589 v spojení s jeho odôvodnením 39. Za týchto podmienok je na určenie začiatku plynutia lehoty, v rámci ktorej môže podnik príjemca pomoci napadnúť rozhodnutie o ukončení formálneho vyšetrovacieho konania, vhodné vychádzať z toho, kedy sa o tomto rozhodnutí skutočne dozvedel. V prípade neexistencie preukázateľného predchádzajúceho oboznámenia sa, dátum uverejnenia aktu v úradnom vestníku sa na základe právnej fikcie považuje za skutočné oboznámenie sa.

51

V treťom rade Komisia uvádza rad tvrdení, ktoré podľa nej podporujú jej výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ.

52

Po štvrté bod 39 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd uviedol, že spoločnosti Infineon mohli subjektívne očakávať uverejnenie sporného rozhodnutia v úradnom vestníku, porušuje kogentnú povahu lehôt na podanie žaloby.

56

Spolková republika Nemecko a spoločnosti Infineon namietajú, že prvý dôvod vzájomných odvolaní nie je dôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

57

Prvým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia spochybňuje dôvodnosť posúdení Všeobecného súdu uvedených v bodoch 37 až 44 napadnutého rozsudku. Podľa jej názoru na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd v týchto bodoch rozhodol, lehota na podanie žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia spoločnostiam Infineon neplynie odo dňa uverejnenia tohto rozhodnutia v úradnom vestníku, ale odo dňa, keď sa tieto spoločnosti o uvedenom rozhodnutí skutočne dozvedeli.

61

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ „súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel“.

62

Zo znenia tohto ustanovenia, najmä z výrazov „alebo“ a „ak toto chýba“, jasne vyplýva, že začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby je určený v závislosti od danej situácie a že tri kritériá, ktoré môžu viesť k začatiu plynutia tejto lehoty, sú hierarchicky usporiadané.

63

Lehota na podanie žaloby o neplatnosť tak začína plynúť predovšetkým od uverejnenia aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi. Tieto dve hlavné kritériá sú v štruktúre uvedeného ustanovenia rovnocenné v tom zmysle, že žiadne z uvedených kritérií nie je vo vzťahu k druhému subsidiárne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , bod 38 ).

67

Naproti tomu z doslovného, teleologického a kontextuálneho výkladu článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ v spojení s judikatúrou Súdneho dvora vyplýva, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť začína pre ďalšie dotknuté osoby, ako sú spoločnosti Infineon, plynúť od uverejnenia aktu v úradnom vestníku, a to aj vtedy, keď toto uverejnenie nevyplýva z článku 297 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ, ale z ustanovenia sekundárneho práva, akým je článok 32 ods. 3 nariadenia 2015/1589.

68

Po prvé treba konštatovať, že znenie článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ odkazuje na „zverejnenie“ aktov vo všeobecnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑625/11 P , EU:C:2013:594 , bod 31 ). V tomto znení tak nie je tento pojem spojený so žiadnou osobitnou podmienkou, najmä pokiaľ ide o právny základ povinnosti uverejnenia.

69

V tejto súvislosti je pravda, ako tvrdí Komisia, že Súdny dvor okrem iného rozhodol, že pojem „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa týka uverejnenia v úradnom vestníku, ktoré je podmienkou nadobudnutia účinnosti aktu a je stanovené Zmluvou o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , bod 36 ; uznesenia z 31. januára 2019, Iordăchescu/Parlament a i., C‑426/18 P , EU:C:2019:89 , bod 22 , ako aj z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia, C‑230/19 P , EU:C:2019:685 , bod 15 ).

73

Na jednej strane, pokiaľ pritom ide o rozhodnutie, akým je sporné rozhodnutie, ktorým sa ukončuje formálne vyšetrovacie konanie štátnej pomoci, zdá sa, že na rozdiel od dátumu oboznámenia sa, môže byť dátum uverejnenia aktu v úradnom vestníku v záujme právnej istoty objektívne a s istotou stanovený vo vzťahu ku všetkým dotknutým osobám, ktorým sa toto rozhodnutie neoznámilo. V tejto súvislosti je irelevantné, že sa tieto osoby mohli s týmto aktom oboznámiť pred jeho uverejnením.

74

To navyše vysvetľuje, že vo všeobecnej štruktúre článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a v záujme právnej istoty má dátum uverejnenia prednosť pred dátumom oboznámenia sa, ktorý je, ako bolo pripomenuté v bode 64 tohto rozsudku, subsidiárnym kritériom pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby. S Komisiou sa tak nemožno stotožniť, keď v skutočnosti navrhuje obrátiť vzťah medzi týmito dvoma kritériami uvedenými v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ.

75

Na druhej strane na rozdiel od tvrdení Komisie výklad uvedený v bodoch 67 a 71 tohto rozsudku môže tiež zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti a zabezpečiť tak rovnosť zbraní príjemcov štátnej pomoci a konkurenčných podnikov. Pre všetky tieto dotknuté osoby totiž lehota na podanie žaloby začína plynúť od toho istého dňa, a to od dátumu uverejnenia rozhodnutia v úradnom vestníku. Okrem toho, keďže Komisia je autorom takéhoto rozhodnutia a je zodpovedná za jeho uverejnenie v úradnom vestníku, nemôže sa platne dovolávať údajnej nerovnosti zbraní v jej neprospech.

O druhom dôvode vzájomných odvolaní

Argumentácia účastníkov konania

79

Druhým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bode 42 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

80

Všeobecný súd tým, že v bode 42 napadnutého rozsudku uviedol, že „sa nepreukázalo, že v danej veci sa [spoločnosti Infineon] ‚preukázateľne‘ dozvedeli o [spornom] rozhodnutí“ pred jeho uverejnením, skreslil skutkové okolnosti a dôkazy. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré Komisia uviedla pred Všeobecným súdom, je totiž zjavné, že tieto spoločnosti vedeli o existencii sporného rozhodnutia pred jeho uverejnením v úradnom vestníku najneskôr 26. septembra 2018.

V tejto súvislosti výraz „v každom prípade“ naznačuje, že tento dôvod predstavuje doplňujúce odôvodnenie napadnutého rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry pritom tvrdenia smerujúce proti doplňujúcemu odôvodneniu rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia, a sú teda neúčinné (uznesenie z 21. decembra 2023, United Parcel Service/Komisia, C‑297/22 P , EU:C:2023:1027 , bod 55 a citovaná judikatúra).

84

Druhý dôvod uvedený na podporu vzájomných odvolaní sa preto musí zamietnuť ako neúčinný.

85

V dôsledku toho musia byť vzájomné odvolania zamietnuté v celom rozsahu.

O hlavných odvolaniach

Jediným odvolacím dôvodom vo veci C‑794/21 P Spolková republika Nemeckom a prvým odvolacím dôvodom vo veci C‑800/21 P spoločnosti Infineon vytýkajú Všeobecnému súdu, že porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ tým, že nesprávne konštatoval, že sporné oslobodenie predstavuje pomoc poskytnutú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle tohto ustanovenia.

89

Jediný odvolací dôvodov vznesený Spolkovou republikou Nemecko je rozdelený do troch častí, z ktorých prvá sa týka právneho kritéria umožňujúceho posúdiť existenciu opatrenia poskytnutého zo „štátnych prostriedkov“, druhá existencie povinného zaťaženia a tretia štátnej kontroly.

90

Prvý odvolací dôvod uvedený spoločnosťami Infineon možno rozdeliť na štyri výhrady, z ktorých prvé tri sa v podstate týkajú právneho kritéria uvedeného v predchádzajúcom bode a štvrtá existencie povinného zaťaženia.

O právnom kritériu umožňujúcom posúdiť existenciu opatrenia poskytnutého zo „štátnych prostriedkov“

Podľa Spolkovej republiky Nemecko je okrem toho tento výklad Všeobecného súdu založený na alternatívnych kritériách v rozpore s bodmi 98 až 110 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd preskúmal existenciu štátnej kontroly, hoci už dospel k záveru o existencii povinného zaťaženia.

94

V druhom rade tento prístup Všeobecného súdu nemá podľa Spolkovej republiky Nemecko oporu ani v článkoch 30 a 110 ZFEÚ, ktoré sa predovšetkým týkajú zrušenia a zákazu protekcionistických opatrení.

95

V treťom rade Spolková republika Nemecko tvrdí, že výklad článku 107 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého treba predpokladať, že každý poplatok má štátny pôvod bez ohľadu na ciele sledované týmto ustanovením, je z právneho hľadiska nesprávny. Tento výklad by viedol k dôsledku, ktorý Zmluvy nestanovujú, a to, že by akákoľvek regulácia trhových cien viedla k použitiu štátnych prostriedkov, a musela by tak byť oznámená v súlade s článkom 108 ZFEÚ. Takáto regulácia pritom patrí do pôsobnosti voľného pohybu tovaru, a nie do pôsobnosti pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci.

96

V treťom rade existencia tejto väzby musí byť preukázaná v každom jednotlivom prípade s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora, ktorú Všeobecný súd nezohľadnil. Podľa tejto judikatúry uvedená väzba existuje vtedy, keď štát využíva výsady verejnej moci na účely výberu povinného príspevku, napríklad keď priamo stanovuje výšku tohto príspevku zákonom voči platiteľom uvedeného príspevku alebo stanovuje správne sankcie v prípade nesplnenia povinnosti platby. Väzbu možno konštatovať aj vtedy, ak sa prebytočná suma musí previesť do štátneho rozpočtu, ak štát poskytne verejnú záruku alebo keď správcovská spoločnosť vo vlastníctve štátu. Naopak, dostatočne úzka väzba medzi povinným príspevkom a štátnym rozpočtom neexistuje, ak sa štát nevzdá žiadnych prostriedkov alebo keď si povinné poplatky zachovávajú svoju súkromnú povahu po celý čas. Na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bode 77 napadnutého rozsudku, povinný režim zavedený zákonom preto nie je dostatočný na to, aby sa dospelo k záveru o existencii „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

100

Komisia sa domnieva, že prvá časť jediného odvolacieho dôvodu vzneseného Spolkovou republikou Nemecko je ako taká neúčinná. Tvrdí, že cieľom prvých troch výhrad prvého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťami Infineon je len vysvetliť ich výklad, ktorý je navyše nesprávny, judikatúry Súdneho dvora a treba ich preskúmať spoločne so štvrtou výhradou tohto dôvodu.

– Posúdenie Súdnym dvorom

101

Spolková republika Nemecko a spoločnosti Infineon v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že uplatnil nesprávne právne kritérium na určenie, či sumy vyplývajúce zo spornej prirážky pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

105

V prvom rade tak finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných poplatkov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a ktoré sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, predstavujú „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 38 ).

106

Podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá spresňuje toto kritérium, sumy vyplývajúce z tarifného príplatku, ktorého povinnosť platiť uložil štát odberateľom elektrickej energie, sú podobné dani, ktorá zaťažuje elektrickú energiu, a pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Na to, aby sa finančné prostriedky mohli za také považovať, musia pochádzať z povinných príspevkov uložených právnou úpravou dotknutého členského štátu a musia byť spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou bez ohľadu na to, či mechanizmus financovania patrí v úzkom slova zmysle do kategórie poplatkov daňovej povahy vo vnútroštátnom práve. Naopak nestačí, aby prevádzkovatelia sietí premietli do predajnej ceny elektrickej energie pre svojich koncových odberateľov zvýšené náklady spôsobené ich povinnosťou nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z určitých zdrojov energie za zákonom stanovené sadzby, ak táto kompenzácia nevyplýva zo zákonnej povinnosti, ale len praxe. V takom prípade totiž poplatok nemožno považovať za povinný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELS HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , body 34 až 37 , ako aj citovanú judikatúru).

110

Okrem toho v rozsahu, v akom spoločnosti Infineon v podstate tvrdia, že Všeobecný súd mal uplatniť kritérium týkajúce sa existencie dostatočne úzkej väzby medzi štátnym rozpočtom a spornou prirážkou, treba konštatovať, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bodoch 105 až 107 tohto rozsudku žiadna z alternatív, ktoré správne zvolil Všeobecný súd, takéto kritérium nezahŕňa. V rámci prejednávaných odvolaní tieto spoločnosti spochybňujú len existenciu povinného poplatku v zmysle judikatúry uvedenej v bode 105 tohto rozsudku, ktorá sa musí posúdiť vzhľadom na prvky uvedené v jeho bode 106. Tie určila judikatúra Súdneho dvora uvedená v bodoch 55 až 62 napadnutého rozsudku a zrekapitulovaná v bodoch 34 až 37 rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES ( C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 ), pričom to nebolo osobitne spochybnené v rámci prejednávaných odvolaní. Spoločnosti Infineon pritom nepreukázali a dokonca ani netvrdia, že Všeobecný súd riadne nezohľadnil tieto prvky. V každom prípade treba dodať, že Všeobecný súd sa práve snažil na základe tejto judikatúry overiť, ako vyplýva z bodov 77 a 78 napadnutého rozsudku, či bola sporná prirážka uložená štátom a v celom rozsahu formou právnej povinnosti prenesená na konečných platiteľov tejto prirážky.

111

Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Spolková republika Nemecko, nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že v bodoch 98 až 110 napadnutého rozsudku považoval za vhodné preskúmať existenciu štátnej kontroly nad prostriedkami vyberanými prostredníctvom spornej prirážky alebo nad prevádzkovateľmi sústav po tom, čo v bode 97 tohto rozsudku konštatoval existenciu parafiškálneho poplatku alebo povinného poplatku zahŕňajúceho použitie štátnych prostriedkov.

115

Po štvrté, pokiaľ ide o argumentáciu Spolkovej republiky Nemecko týkajúcu sa článkov 30 a 110 ZFEÚ, treba konštatovať, že v bode 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zohľadnil judikatúru týkajúcu sa týchto ustanovení, a to v doplňujúcom odôvodnení uvedenom príslovkou „okrem toho“. Z toho vyvodil, že nezáleží na postavení platiteľa poplatku alebo dane, pokiaľ sa poplatok alebo daň týkajú dotknutého výrobku alebo činnosti nevyhnutne spojenej s týmto výrobkom. Dodal, že rozhodujúci prvok spočíva v tom, že subjekty, ktoré vyberali poplatok, nie sú iba povinné uskutočniť nákup zo svojich vlastných finančných prostriedkov, ale sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky.

116

Keďže tento bod uvádza doplňujúce odôvodnenie, argumentácia, ktorá ho kritizuje, je neúčinná.

117

V každom prípade treba konštatovať, že Všeobecný súd odkázal na judikatúru týkajúcu sa článkov 30 a 110 ZFEÚ nie na účely posúdenia spornej prirážky z hľadiska týchto ustanovení, ale na podporu svojej analýzy tejto prirážky z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že si zamenil rozdielne právne režimy vyplývajúce z týchto prvých dvoch ustanovení Zmluvy o FEÚ a z tretieho z nich.

120

Spolková republika Nemecko na jednej strane tvrdí, že Všeobecný súd najmä v bodoch 78, 83, 84 a 86 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že vzťah medzi dodávateľom a konečným odberateľom elektrickej energie nie je rozhodujúci pre záver o existencii povinného poplatku, a to z dôvodu, ktorý je nesprávny, že sporná prirážka sa nevyberá za spotrebu elektrickej energie, ale za používanie sústavy. Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 85 a 87 až 90 tohto rozsudku nesprávne a bez akéhokoľvek odôvodnenia odkázal na povinnosť úhrady a nesprávne z toho vyvodil povinnosť platiť spornú prirážku stanovenú vnútroštátnym právom. Vzhľadom na neexistenciu zákonnej povinnosti zaplatiť túto prirážku by k jej výberu mohlo dôjsť len na základe predpisov občianskeho práva. Odôvodnenie, ktorým Všeobecný súd dospel k tomuto zisteniu a záveru, je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

121

Podľa spoločností Infineon sa Všeobecný súd nesprávne domnieval, že sporná prirážka predstavuje štátne prostriedky, hoci táto prirážka nemá dostatočne úzku väzbu so štátnym rozpočtom, a preto zostáva súkromným prostriedkom.

122

124

Po tretie výšku spornej prirážky neukladá štát, ale musia ju vypočítať súkromní prevádzkovatelia sústav na svoje vlastné riziko. Ako Všeobecný súd konštatoval v bode 95 napadnutého rozsudku, Komisia uznala, že straty vyplývajúce z nevymožiteľných pohľadávok v prípade platobnej neschopnosti používateľov sústavy znáša prevádzkovateľ sústavy. Všeobecný súd sa pritom dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že tento aspekt nie je podstatný na určenie toho, či boli použité štátne prostriedky.

125

Po štvrté sporná prirážka si po celý čas zachováva svoju súkromnú povahu. Prevádzkovatelia sústav ju prijímali na základe zmluvy o používaní sústavy, ktorá je súkromnoprávnym vzťahom. V prípade nezaplatenia tejto prirážky nie je stanovená žiadna správna sankcia. Štát neposkytuje žiadnu verejnú záruku v prípade nezaplatenia alebo v prípade, že vybrané prostriedky nestačia na pokrytie oslobodení od sieťových poplatkov. Štát nemá právomoc priamo alebo nepriamo nakladať s vybranými sumami, ale len dohliada nad riadnym používaním uvedenej prirážky.

126

Komisia namieta, že tvrdenia uvádzané Spolkovou republikou Nemecko sú založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku a judikatúry Súdneho dvora a že sú v každom prípade neúčinné. Domnieva sa, že štvrtá výhrada prvého odvolacieho dôvodu uplatneného spoločnosťami Infineon je sčasti neúčinná a v každom prípadne nedôvodná.

Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 105 tohto rozsudku finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných poplatkov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a ktoré sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, predstavujú „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

130

V prejednávaných veciach Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 78 až 96 napadnutého rozsudku posúdil spornú prirážku, dospel v bode 97 tohto rozsudku k záveru, že táto prirážka znamená použitie štátnych prostriedkov. Na podporu tohto záveru uviedol, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od používateľov sústavy a previesť príslušné príjmy prevádzkovateľom prenosových sústav. Tiež sa domnieval, že mechanizmus tejto prirážky zabezpečoval prevádzkovateľom sústavy úplnú kompenzáciu straty príjmov, ktorá im vznikla z dôvodu sporného oslobodenia, pretože výška uvedenej prirážky bola prispôsobená sume zdrojov požadovaných z dôvodu tohto oslobodenia. Ďalej zdôraznil, že táto výška bola určená podľa metodiky stanovenej rozhodnutím BNetzA z roku 2011, pričom sa spresnilo, že na rok 2012 toto rozhodnutie stanovilo počiatočnú výšku tejto prirážky.

131

Spolková republika Nemecko a spoločnosti Infineon spochybňujú tieto posúdenia štyrmi okruhmi tvrdení.

132

Je totiž nesporné, že spoločnosti Infineon tieto tvrdenia uplatnili pred Všeobecným súdom až vo fáze odpovede na otázky položené Všeobecným súdom. Uvedené tvrdenie navyše nemožno považovať za rozšírenie jediného žalobného dôvodu uvedeného v žalobe na prvom stupni a založeného na neexistencii „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže tento žalobný dôvod ako taký nespochybňoval existenciu účinkov vyvolaných rozhodnutím BNetzA z roku 2011, ale jeho cieľom bolo spochybnenie záverov, ktoré Komisia z tohto rozhodnutia vyvodila. Všeobecný súd preto správne uplatnil ustanovenia článku 84 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, keď konštatoval, že to isté tvrdenie je neprípustné z dôvodu jeho oneskorenosti.

136

Po druhé treba v každom prípade uviesť, že tvrdenia uvedené v bode 132 tohto rozsudku nemôžu obstáť.

137

140

V tejto súvislosti záver, podľa ktorého sa sporná prirážka vyberá v dôsledku používania sústavy, a záver, podľa ktorého sa používatelia sústavy musia považovať za konečných odberateľov, patria do posúdenia skutkového stavu. Súdnemu dvoru pritom neprináleží preskúmavať takéto posúdenie, ak neexistuje žiadne tvrdenie o skreslení.

141

Z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie totiž vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav, ako aj posúdiť dôkazy. Posúdenie týchto skutočností a dôkazných prostriedkov teda nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P , EU:C:2021:169 , bod 46 a citovaná judikatúra).

142

Po druhé, pokiaľ ide o existenciu platobnej povinnosti používateľov sústavy, z bodov 85 a 87 až 89 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa stotožnil s posúdeniami Komisie, podľa ktorých rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať a preniesť spornú prirážku a že toto rozhodnutie stanovilo mesačný prevod príjmov z tejto prirážky rôznym prevádzkovateľom prenosových sústav. Na základe toho dospel k záveru, že sporná prirážka zavedená správnym orgánom prostredníctvom regulačného opatrenia bola záväzná pre používateľov sústav.

146

Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že okolnosť, že taký poplatok, akým je sporná prirážka, sa vyberá na „medzistupni“ bez toho, aby ho dodávatelia elektrickej energie povinne prenášali na konečných odberateľov, nie je rozhodujúcim prvkom na účely kvalifikácie tejto prirážky ako dane alebo povinného poplatku v zmysle judikatúry uvedenej v bode 105 tohto rozsudku.

147

Okrem toho v rozsahu, v akom spoločnosti Infineon uvádzajú tvrdenie o neexistencii akejkoľvek povinnosti vyberať spornú prirážku pred rokom 2012, stačí konštatovať, že ako vyplýva z bodu 24 tohto rozsudku, že sporné rozhodnutie sa týka len obdobia od 1. januára 2012 do 31. decembra 2013.

148

V treťom rade, pokiaľ ide o kompenzáciu nákladov spojených so sporným oslobodením, Všeobecný súd sa na jednej strane s odkazom na rozhodnutie BNetzA z roku 2011 stotožnil v bodoch 91, 92 a 95 napadnutého rozsudku s konštatovaním Komisie v spornom rozhodnutí, podľa ktorého mechanizmus spornej prirážky zabezpečuje prevádzkovateľom sústav úplnú kompenzáciu straty príjmov, ktorá im vznikla z dôvodu sporného oslobodenia, pretože výška tejto prirážky bola prispôsobená sume zdrojov požadovaných z dôvodu tohto oslobodenia.

152

Pokiaľ takéto subjekty, podobne ako prevádzkovatelia sústav, podliehajú povinnosti vyberať dotknuté poplatky, okolnosť, že vzťahy medzi týmito prevádzkovateľmi a konečnými platiteľmi spornej prirážky sú súkromnoprávnymi vzťahmi, nebráni tomu, aby sa finančné prostriedky pochádzajúce z tejto prirážky považovali za „štátne prostriedky“. To isté platí pre okolnosť, že straty príjmov, vrátane nedoplatkov spornej prirážky, znášajú v prípade platobnej neschopnosti uvedení prevádzkovatelia. V každom prípade spoločnosti Infineon neuviedli žiadne tvrdenie, ktoré by konkrétne preukazovalo, že úvaha Všeobecného súdu, podľa ktorej takéto straty nepredstavujú stratu príjmov v zmysle dotknutej schémy, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

153

Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenia spoločností Infineon založené na neexistencii sankcie alebo verejnej záruky v prípade nezaplatenia spornej prirážky, ako aj na okolnosti, že štát nemal priamu dispozičnú právomoc nad vybranými sumami, stačí konštatovať, že vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 106 tohto rozsudku tieto skutočnosti nie sú striktne nevyhnutné na konštatovanie existencie dane alebo iných povinných poplatkov v zmysle judikatúry citovanej v bode 105 tohto rozsudku, ktoré zahŕňajú použitie štátnych prostriedkov.

154

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba druhú časť jediného odvolacieho dôvodu uvedeného Spolkovou republikou Nemecko, ktorú podporujú spoločnosti Infineon, zamietnuť ako nedôvodnú. Štvrtá výhrada prvého odvolacieho dôvodu vznesená spoločnosťami Infineon je neúčinná, takže tento odvolací dôvod musí byť zamietnutý v celom rozsahu.

– Posúdenie Súdnym dvorom

157

Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 104 až 108 tohto rozsudku, existencia dane alebo iných poplatkov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, a existencia štátnej kontroly nad predmetnými sumami predstavujú dve alternatívne kritériá umožňujúce identifikovať „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

158

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 97 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporná prirážka predstavuje parafiškálny poplatok alebo povinný poplatok zahŕňajúci použitie „štátnych prostriedkov“ v zmysle tejto judikatúry. Ako teda vyplýva z bodov 127 až 154 tohto rozsudku, Spolkovej republike Nemecko sa nepodarilo preukázať, že toto konštatovanie Všeobecného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

159

Argumentácia účastníkov konania

162

Spoločnosti Infineon tvrdia, že Všeobecný súd viackrát skreslil skutkový stav a vnútroštátne právo.

163

Po prvé na rozdiel od tvrdení uvedených v bodoch 12, 66, 93 a 99 napadnutého rozsudku BNetzA nestanovila výšku spornej prirážky. Túto prirážku naopak určujú prevádzkovatelia sústav, ako to vyplýva z odôvodnení 61, 75 a 123 sporného rozhodnutia.

164

Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

168

Ako bolo pripomenuté v bode 141 tohto rozsudku, odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Keďže Všeobecný súd má výlučnú právomoc zisťovať a hodnotiť rozhodujúce skutkové okolnosti, ako aj posudzovať dôkazy, hodnotenie týchto skutočností a dôkazov nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania.

169

Pokiaľ tak ide o preskúmanie posúdení Všeobecného súdu týkajúcich sa vnútroštátneho práva v rámci odvolania, ktoré v oblasti štátnej pomoci predstavujú posúdenie skutkového stavu, Súdny dvor má právomoc len overiť, či došlo ku skresleniu tohto práva (rozsudky z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 79 , a zo 14. decembra 2023, Komisia/Amazon.com a i., C‑457/21 P , EU:C:2023:985 , bod 20 , ako aj citovaná judikatúra). Skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 80 ).

173

V dôsledku toho, keďže všetky dôvody uvedené na podporu hlavných odvolaní vo veciach C‑794/21 P a C‑800/21 P boli zamietnuté, musia byť tieto odvolania zamietnuté v celom rozsahu.

O trovách

174

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 a 2 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté, a ak je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Súdny dvor medzi nich rozdelí náhradu trov konania.

175

2.

Spolková republika Nemecko, Infineon Technologies Dresden GmbH & Co. KG, Infineon Technologies AG a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.