C-795/21

62021CJ0795

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 26. septembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Štátna pomoc – Schéma pomoci, ktorú Spolková republika Nemecko poskytla veľkým odberateľom elektrickej energie – Oslobodenie od sieťových poplatkov za roky 2012 – 2013 – Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Prípustnosť – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Štátne prostriedky – Parafiškálny poplatok alebo iné povinné poplatky“

V spojených veciach C‑795/21 P a C‑796/21 P,

ktorých predmetom sú dve odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 16. decembra 2021,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Spolková republika Nemecko , v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

vedľajšia účastníčka v prvostupňovom konaní,

a

Spolková republika Nemecko , v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka vo veci C‑796/21 P,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Piçarra, N. Jääskinen a M. Gavalec,

generálna advokátka: L. Medina,

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. júna 2023,

Svojím odvolaním vo veci C‑796/21 P Spolková republika Nemecko navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku.

3

Európska komisia svojimi vzájomnými odvolaniami podanými v každej z vecí C‑795/21 P a C‑796/21 P navrhuje tiež zrušenie napadnutého rozsudku.

Právny rámec

4

V odôvodnení 39 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9 ) sa uvádza:

‚zainteresovaná strana‘ je akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnik alebo združenie podnikov, ktorých záujmy by mohli byť ovplyvnené poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúce si podniky a obchodné združenia.“

6

Článok 32 uvedeného nariadenia, nazvaný „Uverejnenie rozhodnutí“, v odseku 3 stanovuje:

„Komisia uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie rozhodnutia, ktoré prijala podľa článku 8 ods. 1 a 2 a článku 9.“

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

7

Ustanovenie § 24 EnWG z roku 2011 poverovalo nemeckú spolkovú vládu, aby jednak predpisom stanovila všeobecnú metodiku výpočtu sieťových poplatkov a jednak určila, v ktorých prípadoch netypického používania sústavy možno schváliť alebo zakázať individuálne sieťové poplatky a za akých podmienok tak môže regulačný orgán urobiť.

10

Ustanovenie § 17 Stromnetzentgeltverordnung (spolkové nariadenie o sieťových poplatkoch pre elektrické sústavy) z 25. júla 2005 (BGBl. 2005 I, s. 2225, ďalej len „StromNEV 2005“) vymedzuje metódu výpočtu, ktorú majú prevádzkovatelia sústavy používať na určovanie všeobecných poplatkov. Výpočet sa uskutočňuje v dvoch krokoch, ktoré pozostávajú v tom, že sa najprv zisťujú jednotlivé prvky ročných nákladov všetkých sústav a potom sa vypočítajú všeobecné poplatky na základe celkových ročných nákladov sústav.

11

Pri stanovovaní všeobecných poplatkov sa zohľadňujú tieto dva prvky, a to „funkcia simultánnosti“, ktorá vyjadruje pravdepodobnosť, že spotreba elektrickej energie jednotlivého používateľa sústavy prispieva k ročnému špičkovému zaťaženiu danej úrovne sústavy, a maximálna úroveň príjmov na prevádzkovateľa povolená Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre siete, Nemecko) (ďalej len „BNetzA“), ktorá sa stanovuje porovnávaním s ďalšími prevádzkovateľmi sústav tak, aby náklady vyplývajúce z neefektívnosti nebolo možné nahrádzať prostredníctvom sieťových poplatkov.

12

používatelia, ktorých ročný odber elektrickej energie predstavuje aspoň 7000 hodín využívania a viac než 10 gigawatthodín (ďalej len „odberatelia základného zaťaženia“).

14

StromNEV 2005, až do jeho zmeny EnWG 2011, stanovoval, že anticyklickí odberatelia a odberatelia základného zaťaženia podliehali individuálnym poplatkom vypočítaným na základe „metódy fyzickej stopy“, ktorú vypracovala BNetzA. Táto metóda zohľadňovala náklady sústavy spôsobené týmito anticyklickými odberateľmi a odberateľmi základného zaťaženia, pričom minimálny poplatok zodpovedal 20 % uverejnených všeobecných poplatkov (ďalej len „minimálny poplatok“). Tento poplatok zaručoval prevádzkovanie sústavy, ku ktorej boli títo odberatelia pripojení, ak individuálne poplatky vypočítané podľa metódy fyzickej stopy boli nižšie ako tento minimálny poplatok alebo sa dokonca blížili k nule.

O sporných opatreniach

15

V súlade s § 19 ods. 2 druhou a treťou vetou StromNEV 2005, v znení EnWG 2011 od 1. januára 2011, dátumu uplatňovania tohto ustanovenia so spätnou účinnosťou, boli individuálne poplatky pre odberateľov základného zaťaženia zrušené a nahradené úplným oslobodením od sieťových poplatkov (ďalej len „sporné oslobodenie“), o ktorom rozhodol príslušný regulačný orgán, a to BNetzA alebo regulačný orgán príslušnej spolkovej krajiny. Náklady tohto oslobodenia viedli k stratám prevádzkovateľov prenosových alebo distribučných sústav podľa úrovne sústavy, na ktorú boli príjemcovia pripojení.

19

Tieto ustanovenia sa neuplatňovali na náklady na sporné oslobodenie za rok 2011, a preto musel straty týkajúce sa tohto oslobodenia za uvedený rok znášať každý prevádzkovateľ prenosovej a distribučnej sústavy.

O systéme sieťového poplatku po prijatí sporných opatrení

20

Počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, bolo sporné oslobodenie najprv vyhlásené za absolútne neplatné súdnymi rozhodnutiami Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) z 8. mája 2013 a Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) zo 6. októbra 2015. Toto oslobodenie bolo následne s účinnosťou od 1. januára 2014 zrušené StromNEV 2005 v znení Verordnung zur Änderung von Verordnungen auf dem Gebiet des Energiewirtschaftsrechts (nariadenie, ktorým sa menia predpisy v oblasti energetiky) zo 14. augusta 2013 (BGBl. 2013 I, s. 3250) (ďalej len „StromNEV 2013“). Na základe StromNEV 2013 sa opätovne zaviedli do budúcnosti individuálne poplatky počítané na základe metódy fyzickej stopy, pričom namiesto minimálneho poplatku sa uplatňovali štandardné poplatky vo výške 10, 15 a 20 % všeobecných poplatkov v závislosti od odberu elektrickej energie (7000, 7500 a 8000 hodín ročného využívania sústavy).

21

24

Týmto rozhodnutím Komisia konštatovala, že od 1. januára 2012 do 31. decembra 2013 Spolková republika Nemecko protiprávne poskytovala štátnu pomoc vo forme sporného oslobodenia.

25

Konkrétne Komisia dospela k záveru, že výška štátnej pomoci zodpovedala sieťovým nákladom, ktoré v rokoch 2012 a 2013 spôsobili odberatelia základného zaťaženia, ktorí mali prospech z oslobodenia, alebo ak boli tieto náklady nižšie ako minimálny poplatok, tomuto poplatku.

26

Okrem toho Komisia uviedla, že sporná štátna pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, keďže nespĺňala podmienky ani jednej z výnimiek upravených v článku 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ a nemohla sa považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom ani z iných dôvodov.

–

individuálna pomoc poskytnutá podľa dotknutej schémy nepredstavuje štátnu pomoc, ak v čase jej poskytnutia spĺňala podmienky stanovené v nariadení o pomoci „de minimis“ prijatom podľa článku 2 nariadenia Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov [107] a [108 ZFEÚ] na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci ( Ú. v. ES L 142, 1998, s. 1 ; Mim. vyd. 08/001, s. 312) a

–

Spolková republika Nemecko bola na jednej strane povinná vymáhať od príjemcov pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, poskytnutú na základe dotknutej schémy pomoci, vrátane úrokov, a na druhej strane bola povinná zrušiť všetky platby, ktoré sa ešte nevykonali na základe tejto schémy, odo dňa prijatia sporného rozhodnutia.

Žaloba na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

28

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhlásil jej žalobu za prípustnú, následne zamietol tento žalobný dôvod a v dôsledku toho žalobu o neplatnosť v celom rozsahu.

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

32

Svojím odvolaním vo veci C‑795/21 P spoločnosti WEPA navrhujú, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

34

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑795/21 P a uložil spoločnostiam WEPA povinnosť nahradiť trovy konania.

35

Svojím odvolaním vo veci C‑796/21 P Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, akom bola zamietnutá jej žaloba o neplatnosť ako nedôvodná,

37

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑796/21 P a uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy konania.

38

Komisia svojimi vzájomnými odvolaniami vo veciach C‑795/21 P a C‑796/21 P navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

39

Spoločnosti WEPA a Spolková republika Nemecko navrhujú zamietnuť vzájomné odvolania a uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

40

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 18. apríla 2023 boli veci C‑795/21 P a C‑796/21 P spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

O vzájomných odvolaniach

41

Prvým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 36 až 43 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal široký výklad pojmu „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ. Všeobecný súd sa teda nesprávne domnieval, že každé uverejnenie v úradnom vestníku zodpovedá tomuto pojmu bez ohľadu na to, či je takéto uverejnenie podmienkou nadobudnutia účinnosti dotknutého aktu v súlade s článkom 297 ZFEÚ a či je stanovené samotnou Zmluvou.

44

V prvom rade výklad Všeobecného súdu je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora vyplývajúcou z rozsudku zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia ( C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , body 34 až 40 ), ako aj z uznesení z 31. januára 2019, Iordăchescu/Parlament a i. ( C‑426/18 P , EU:C:2019:89 , bod 22 ), a z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia ( C‑230/19 P , EU:C:2019:685 , bod 15 ). Touto judikatúrou Súdny dvor konštatoval paralelu medzi článkom 263 šiestym odsekom ZFEÚ a článkom 297 ZFEÚ v tom zmysle, že uverejnenie dotknutého aktu predstavuje začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby iba v prípade, že je podmienkou nadobudnutia účinnosti tohto aktu a že sa stanovuje v samotnej Zmluve.

45

Tento záver potvrdzuje doslovný, kontextuálny a teleologický výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ.

46

49

Na jednej strane je takéto rozhodnutie adresované dotknutému členskému štátu a oznámené len jemu. V súlade s článkom 297 ods. 2 tretím pododsekom ZFEÚ nadobúda účinnosť takýmto oznámením, a nie jeho uverejnením v úradnom vestníku, ktorého cieľom je len informovať verejnosť, vrátane príjemcov pomoci, od ktorých by mal dotknutý členský štát túto pomoc vymáhať ešte pred uverejnením rozhodnutia. Na druhej strane uvedené uverejnenie nevyplýva zo Zmluvy o FEÚ, ale z článku 32 nariadenia 2015/1589 v spojení s jeho odôvodnením 39. Za týchto podmienok je na určenie začiatku plynutia lehoty, v rámci ktorej môže podnik príjemca pomoci napadnúť rozhodnutie o ukončení formálneho vyšetrovacieho konania, vhodné vychádzať z toho, kedy sa o tomto rozhodnutí skutočne dozvedel. V prípade neexistencie preukázateľného predchádzajúceho oboznámenia sa, dátum uverejnenia aktu v úradnom vestníku sa na základe právnej fikcie považuje za skutočné oboznámenie sa.

50

V treťom rade Komisia uvádza rad tvrdení, ktoré podľa nej podporujú jej výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ.

51

Po prvé, opierajúc sa o štruktúru tohto ustanovenia, tvrdí, že uverejnenie a oznámenie aktu sú rovnocenné a že oboznámenie sa predstavuje subsidiárnu udalosť vo vzťahu k prvým dvom. Tento vzťah subsidiarity je narušený výkladom Všeobecného súdu, pretože ak by uverejnenie podľa článku 32 nariadenia 2015/1589 zodpovedalo uverejneniu podľa článku 297 ods. 1 ZFEÚ, lehota na podanie žaloby by musela začať plynúť, a to aj vo vzťahu k dotknutému členskému štátu a napriek oznámeniu, od dátumu tohto uverejnenia.

55

Spolková republika Nemecko a spoločnosti WEPA namietajú, že prvý dôvod vzájomných odvolaní nie je dôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

56

Prvým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia spochybňuje dôvodnosť posúdení Všeobecného súdu uvedených v bodoch 36 až 43 napadnutého rozsudku. Podľa jej názoru na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd v týchto bodoch rozhodol, lehota na podanie žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia spoločnostiam WEPA neplynie odo dňa uverejnenia tohto rozhodnutia v úradnom vestníku, ale odo dňa, keď sa tieto spoločnosti o uvedenom rozhodnutí skutočne dozvedeli.

57

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ „súdne konanie uvedené v tomto článku sa začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel“.

61

Zo znenia tohto ustanovenia, najmä z výrazov „alebo“ a „ak toto chýba“, jasne vyplýva, že začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby je určený v závislosti od danej situácie a že tri kritériá, ktoré môžu viesť k začatiu plynutia tejto lehoty, sú hierarchicky usporiadané.

62

Lehota na podanie žaloby o neplatnosť tak začína plynúť predovšetkým od uverejnenia aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi. Tieto dve hlavné kritériá sú v štruktúre uvedeného ustanovenia rovnocenné v tom zmysle, že žiadne z uvedených kritérií nie je vo vzťahu k druhému subsidiárne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, Nemecko/Komisia, C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , bod 38 ).

63

Naproti tomu z doslovného, teleologického a kontextuálneho výkladu článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ v spojení s judikatúrou Súdneho dvora vyplýva, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť začína pre ďalšie dotknuté osoby, ako sú spoločnosti WEPA, plynúť od uverejnenia aktu v úradnom vestníku, a to aj vtedy, keď toto uverejnenie nevyplýva z článku 297 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ, ale z ustanovenia sekundárneho práva, akým je článok 32 ods. 3 nariadenia 2015/1589.

67

Po prvé treba konštatovať, že znenie článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ odkazuje na „zverejnenie“ aktov vo všeobecnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑625/11 P , EU:C:2013:594 , bod 31 ). V tomto znení tak nie je tento pojem spojený so žiadnou osobitnou podmienkou, najmä pokiaľ ide o právny základ povinnosti uverejnenia.

68

V tejto súvislosti je pravda, ako tvrdí Komisia, že Súdny dvor okrem iného rozhodol, že pojem „zverejnenie“ v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa týka uverejnenia v úradnom vestníku, ktoré je podmienkou nadobudnutia účinnosti aktu a je stanovené Zmluvou o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P , EU:C:2017:384 , bod 36 ; uznesenia z 31. januára 2019, Iordăchescu/Parlament a i., C‑426/18 P , EU:C:2019:89 , bod 22 , ako aj z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia, C‑230/19 P , EU:C:2019:685 , bod 15 ).

69

72

Na jednej strane, pokiaľ pritom ide o rozhodnutie, akým je sporné rozhodnutie, ktorým sa ukončuje formálne vyšetrovacie konanie štátnej pomoci, zdá sa, že na rozdiel od dátumu oboznámenia sa, môže byť dátum uverejnenia aktu v úradnom vestníku v záujme právnej istoty objektívne a s istotou stanovený vo vzťahu ku všetkým dotknutým osobám, ktorým sa toto rozhodnutie neoznámilo. V tejto súvislosti je irelevantné, že sa tieto osoby mohli s týmto aktom oboznámiť pred jeho uverejnením.

73

To navyše vysvetľuje, že vo všeobecnej štruktúre článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a v záujme právnej istoty má dátum uverejnenia prednosť pred dátumom oboznámenia sa, ktorý je, ako bolo pripomenuté v bode 63 tohto rozsudku, subsidiárnym kritériom pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby. S Komisiou sa tak nemožno stotožniť, keď v skutočnosti navrhuje obrátiť vzťah medzi týmito dvoma kritériami uvedenými v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ.

74

Na druhej strane na rozdiel od tvrdení Komisie výklad uvedený v bodoch 66 a 70 tohto rozsudku môže tiež zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti a zabezpečiť tak rovnosť zbraní príjemcov štátnej pomoci a konkurenčných podnikov. Pre všetky tieto dotknuté osoby totiž lehota na podanie žaloby začína plynúť od toho istého dňa, a to od dátumu uverejnenia rozhodnutia v úradnom vestníku. Okrem toho, keďže Komisia je autorom takéhoto rozhodnutia a je zodpovedná za jeho uverejnenie v úradnom vestníku, nemôže sa platne dovolávať údajnej nerovnosti zbraní v jej neprospech.

O druhom dôvode vzájomných odvolaní

Argumentácia účastníkov konania

78

Druhým dôvodom uvedeným na podporu svojich vzájomných odvolaní Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bode 41 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

79

Všeobecný súd tým, že v bode 41 napadnutého rozsudku uviedol, že „sa nepreukázalo, že v danej veci sa [spoločnosti WEPA] ‚preukázateľne‘ dozvedeli o [spornom] rozhodnutí“ pred jeho uverejnením, skreslil skutkové okolnosti a dôkazy. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré Komisia uviedla pred Všeobecným súdom, je totiž zjavné, že tieto spoločnosti vedeli o existencii sporného rozhodnutia pred jeho uverejnením v úradnom vestníku najneskôr 26. septembra 2018.

V tejto súvislosti výraz „v každom prípade“ naznačuje, že tento dôvod predstavuje doplňujúce odôvodnenie napadnutého rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry pritom tvrdenia smerujúce proti doplňujúcemu odôvodneniu rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia, a sú teda neúčinné (uznesenie z 21. decembra 2023, United Parcel Service/Komisia, C‑297/22 P , EU:C:2023:1027 , bod 55 a citovaná judikatúra).

83

Druhý dôvod uvedený na podporu vzájomných odvolaní sa preto musí zamietnuť ako neúčinný.

84

V dôsledku toho musia byť vzájomné odvolania zamietnuté v celom rozsahu.

O hlavných odvolaniach

87

Svojím prvým odvolacím dôvodom uvedeným na podporu svojho odvolania spoločnosti WEPA vytýkajú Všeobecnému súdu, že skreslil skutkové okolnosti a nesprávne zohľadnil obsah, ako aj dosah vnútroštátneho práva. Tento odvolací dôvod je formálne rozdelený do troch častí.

88

V prvej časti spoločnosti WEPA tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 12, 66, 93 a 99 napadnutého rozsudku nepresne konštatoval, že BNetzA záväzne stanovila výšku spornej prirážky. V tejto súvislosti z odôvodnení 61, 75 a 123 sporného rozhodnutia vyplýva, že výšku tejto prirážky určovali prevádzkovatelia sústav. To isté platí aj pre rok 2012, za ktorý títo prevádzkovatelia prvýkrát vybrali uvedenú prirážku. BNetzA nikdy neurčila výšku tejto prirážky. Pokiaľ ide o tento rok 2012, BNetzA sa obmedzila na odhad celkovej sumy strát, ktoré utrpeli prevádzkovatelia sústav, ale neurčila výšku spornej prirážky, keďže takéto určenie by si vyžadovalo zohľadniť ďalšie prvky.

89

Druhou časťou spoločnosti WEPA v podstate spochybňujú bod 93 napadnutého rozsudku. Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd potvrdil v tomto bode, BNetzA neuložila prevádzkovateľom prenosových sústav „veľmi podrobnú metódu výpočtu“ spornej prirážky. Konštatovanie Všeobecného súdu je tak v rozpore s odôvodneniami 61, 75 a 123 sporného rozhodnutia. Požiadavky BNetzA sú veľmi všeobecné a týkali sa predpokladaných strát príjmov v priebehu nasledujúceho roka. Neobsahovali žiadnu požiadavku týkajúcu sa konkrétneho spôsobu, akým mali prevádzkovatelia prenosových sústav vypočítať spornú prirážku na základe predpokladaných strát príjmov.

Posúdenie Súdnym dvorom

93

Na úvod, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa pochybení Všeobecného súdu, ktorých sa dopustil pri analýze nemeckého práva, treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav, ako aj posúdiť dôkazy. Posúdenie týchto skutočností a dôkazných prostriedkov teda nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P , EU:C:2021:169 , bod 46 a citovaná judikatúra).

94

Pokiaľ tak ide o preskúmanie posúdení Všeobecného súdu týkajúcich sa vnútroštátneho práva v rámci odvolania, ktoré v oblasti štátnej pomoci predstavujú posúdenie skutkového stavu, Súdny dvor má právomoc len overiť, či došlo ku skresleniu tohto práva (rozsudky z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 79 , a zo 14. decembra 2023, Komisia/Amazon.com a i., C‑457/21 P , EU:C:2023:985 , bod 20 , ako aj citovaná judikatúra). Skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 80 ).

95

Z celkového výkladu bodov 12, 66, 93 a 99 napadnutého rozsudku, ktoré sú týmto tvrdením spochybnené, totiž jednoznačne vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že sporná prirážka mala byť určená prevádzkovateľmi prenosových sústav na základe metódy stanovenej BNetzA a že pre rok 2012 určila celkovú výšku tejto prirážky táto agentúra. Tento výklad výslovne vyplýva z bodu 66 tohto rozsudku. Neuvedenie prídavného mena „celkovú“ v tomto bode 12 uvedeného rozsudku je v tejto súvislosti irelevantné, keďže Všeobecný súd v odôvodnení toho istého rozsudku jasne vychádzal zo zohľadnenia celkovej pôvodnej sumy. Rovnako v bode 93 tohto rozsudku odkázal na určenie pôvodnej výšky spornej prirážky na rok 2012, z ktorej je ľahko pochopiteľné, že ide o celkovú sumu, ako aj na metódu výpočtu tejto prirážky na nasledujúci rok určenú BNetzA. Okrem toho jediné miesto, kde je zmienená „sporn[á] prirážk[a] tak, ako ju vyčíslila BNetzA (za rok 2012)“, v bode 99 napadnutého rozsudku nemôže viesť k odlišnému záveru, keďže túto formuláciu, hoci je nepresná, možno úplne dobre chápať ako odkaz na celkovú výšku tejto prirážky, čo potvrdzuje celkový výklad napadnutého rozsudku. Tento bod 99 navyše odkazuje aj na metódu stanovenú BNetzA na rok 2013.

99

Z odôvodnení 61, 75 a 123 sporného rozhodnutia, na ktoré odkazujú spoločnosti WEPA, nemožno vyvodiť žiadny iný záver. Z týchto odôvodnení totiž vyplýva, že hoci prevádzkovatelia prenosových sústav mali určiť konkrétnu výšku spornej prirážky, Komisia rovnako ako Všeobecný súd uviedla, že v tejto súvislosti museli dodržiavať rámec a metódu stanovenú BNetzA.

103

Na druhej strane sú v zostávajúcej časti tvrdenia spoločností WEPA týkajúce sa rozhodovacej voľnosti prevádzkovateľov prenosovej sústavy pri výpočte spornej prirážky v konečnom dôsledku v rozpore s posúdeniami uvedenými v odôvodnení 123 sporného rozhodnutia, podľa ktorých títo prevádzkovatelia nemali žiadnu rozhodovaciu voľnosť. Tieto spoločnosti tak vyzývajú Súdny dvor, aby vykonal nové posúdenie metódy určenia spornej prirážky, ktoré v prípade neexistencie skreslenia nepatrí do jeho právomoci v štádiu odvolania.

104

Pokiaľ ide o tretiu časť, treba uviesť, že Všeobecný súd sa v bodoch 90, 91, 93, 94, 99, 106 a 107 napadnutého rozsudku s odkazom na rozhodnutie BNetzA z roku 2011 stotožnil s konštatovaním Komisie v spornom rozhodnutí, podľa ktorého mechanizmus spornej prirážky zabezpečuje prevádzkovateľom sústav úplnú kompenzáciu straty príjmov, ktorá im vznikla z dôvodu sporného oslobodenia, pretože výška tejto prirážky bola prispôsobená sume zdrojov požadovaných z dôvodu tohto oslobodenia. Predovšetkým v bode 94 tohto rozsudku dodal, že straty príjmov v dôsledku platobnej neschopnosti, ktorú ekonomicky znášajú prevádzkovatelia distribučnej sústavy, nepredstavujú stratu príjmov v zmysle dotknutej schémy a sú odôvodnené skutočnosťou, že vzťahy medzi prevádzkovateľmi sústavy a konečnými platiteľmi spornej prirážky sú súkromnoprávnymi vzťahmi.

105

Všeobecný súd pritom dostatočne vysvetlil dôvody, na základe ktorých zamietol tvrdenia spoločností WEPA založené na neexistencii úplnej kompenzácie straty vyplývajúcej zo sporného oslobodenia.

Druhým odvolacím dôvodom uvedeným na podporu odvolania vo veci C‑795/21 P spoločnosti WEPA a jediným odvolacím dôvodom vo veci C‑796/21 P Spolková republika Nemecko vytýkajú Všeobecnému súdu, že porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ tým, že nesprávne konštatoval, že sporné oslobodenie predstavuje pomoc poskytnutú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle tohto ustanovenia.

109

Ich argumentácia sa v podstate týka troch otázok, z ktorých prvá sa týka právneho kritéria umožňujúceho posúdiť existenciu opatrenia poskytnutého zo „štátnych prostriedkov“, druhá existencie povinného zaťaženia a tretia štátnej kontroly.

O právnom kritériu umožňujúcom posúdiť existenciu opatrenia poskytnutého zo „štátnych prostriedkov“

– Argumentácia účastníkov konania

110

112

Navyše Všeobecný súd v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora neoveril existenciu zákonnej platobnej povinnosti platiteľa.

113

V druhom rade spoločnosti WEPA v rámci svojich písomných podaní predložených Súdnemu dvoru v rámci tretej výhrady druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu spochybnili body 62 a nasl., 76, 79 a 110 a Spolková republika Nemecko body 62 až 64 a 76 napadnutého rozsudku z dôvodu, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že na účely určenia, či sú dotknuté prostriedky štátne, sú existencia povinného zaťaženia konečných odberateľov alebo zákazníkov a štátna kontrola nad prostriedkami alebo správcami týchto prostriedkov dva prvky, ktoré „tvoria alternatívu“. Naopak, ide o kumulatívne kritériá, ako vyplýva najmä z judikatúry vyplývajúcej najmä z rozsudkov zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. ( C‑206/06 , EU:C:2008:413 , body 66 , 69 , 70 , 72 a 75 ); z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia ( C‑405/16 P , EU:C:2019:268 , bod 72 ); z 15. mája 2019, Achema a i. ( C‑706/17 , EU:C:2019:407 ), ako aj zo 16. septembra 2021, FVE Holýšov I a i./Komisia ( C‑850/19 P , EU:C:2021:740 ).

114

Okrem toho spoločnosti WEPA v druhej výhrade druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu tvrdia, že musí byť splnené aj tretie kritérium. Z judikatúry Súdneho dvora tak vyplýva, že na to, aby bolo možné dospieť k záveru o existencii pomoci „poskytnutej zo štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, sa musí preukázať dostatočne úzka väzba medzi spornou prirážkou a štátnym rozpočtom. Ani sporné rozhodnutie, ani napadnutý rozsudok pritom neobsahujú prvky, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že sporná prirážka má takúto väzbu na štátny rozpočet. Navyše zo zistení Komisie a Všeobecného súdu vyplýva, že ani BNetzA, ani žiadny iný štátny orgán nepreberali zodpovednosť za úplnú kompenzáciu strát príjmov.

118

Komisia spochybňuje dôvodnosť prvej a druhej výhrady druhej časti druhého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťou WEPA a domnieva sa, že prvá časť, ako aj tretia výhrada druhej časti tohto odvolacieho dôvodu, rovnako ako prvá časť jediného odvolacieho dôvodu predloženého Spolkovou republikou Nemecko sú ako také neúčinné.

– Posúdenie Súdnym dvorom

119

Spoločnosti WEPA a Spolková republika Nemecko Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že uplatnil nesprávne právne kritérium na určenie, či sumy vyplývajúce zo spornej prirážky pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

120

V prvom rade tak finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných poplatkov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a ktoré sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, predstavujú „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , bod 38 ).

124

Podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá spresňuje toto kritérium, sumy vyplývajúce z tarifného príplatku, ktorého povinnosť platiť uložil štát odberateľom elektrickej energie, sú podobné dani, ktorá zaťažuje elektrickú energiu, a pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Na to, aby sa finančné prostriedky mohli za také považovať, musia pochádzať z povinných príspevkov uložených právnou úpravou dotknutého členského štátu a musia byť spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou bez ohľadu na to, či mechanizmus financovania patrí v úzkom slova zmysle do kategórie poplatkov daňovej povahy vo vnútroštátnom práve. Naopak nestačí, aby prevádzkovatelia sietí premietli do predajnej ceny elektrickej energie pre svojich koncových odberateľov zvýšené náklady spôsobené ich povinnosťou nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z určitých zdrojov energie za zákonom stanovené sadzby, ak táto kompenzácia nevyplýva zo zákonnej povinnosti, ale len praxe. V takom prípade totiž poplatok nemožno považovať za povinný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 , body 34 až 37 , ako aj citovanú judikatúru).

128

Tvrdenia spoločností WEPA, podľa ktorých judikatúra Súdneho dvora nestanovila alternatívne kritériá, sú založené práve na judikatúre Súdneho dvora, ktorú Súdny dvor zhrnul v rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES ( C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 ) a z ktorej vyvodil existenciu dvoch alternatívnych kritérií. Tieto tvrdenia sú teda tiež odsúdené na neúspech.

129

Okrem toho v rozsahu, v akom spoločnosti WEPA v podstate tvrdia, že Všeobecný súd mal uplatniť pojem „poplatok“ či „daň“, chápaný ako jednostranné uloženie platobnej povinnosti aktom orgánu verejnej moci, ako aj kritérium týkajúce sa existencie dostatočne úzkej väzby medzi štátnym rozpočtom a spornou prirážkou, treba konštatovať, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bodoch 123 až 125 tohto rozsudku žiadna z alternatív, ktoré Všeobecný súd správne zvolil, takýto pojem ani takéto kritérium nezahŕňa. Existencia povinného poplatku v zmysle judikatúry uvedenej v bode 123 tohto rozsudku sa musí posúdiť vzhľadom na prvky uvedené v jeho bode 124. Tie určila judikatúra Súdneho dvora uvedená v bodoch 55 až 62 napadnutého rozsudku a zrekapitulovaná v bodoch 34 až 37 rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES ( C‑702/20 a C‑17/21 , EU:C:2023:1 ), pričom to nebolo osobitne spochybnené v rámci prejednávaných odvolaní. Všeobecný súd tým, že overil, ako to uviedol v bodoch 76 a 77 napadnutého rozsudku, či bola sporná prirážka uložená štátom a v celom rozsahu zákonnou povinnosťou prenesená na konečných platiteľov tejto prirážky, postupoval v súlade s touto judikatúrou.

130

Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Spolková republika Nemecko, nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že v bodoch 97 až 109 napadnutého rozsudku považoval za vhodné preskúmať existenciu štátnej kontroly nad prostriedkami vyberanými prostredníctvom spornej prirážky alebo nad prevádzkovateľmi sústav po tom, čo v bode 96 tohto rozsudku konštatoval existenciu parafiškálneho poplatku alebo povinného poplatku zahŕňajúceho použitie štátnych prostriedkov.

134

Po štvrté, pokiaľ ide o argumentáciu Spolkovej republiky Nemecko týkajúcu sa článkov 30 a 110 ZFEÚ, treba konštatovať, že v bode 85 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zohľadnil judikatúru týkajúcu sa týchto ustanovení, a to v doplňujúcom odôvodnení uvedenom príslovkou „okrem toho“. Z toho vyvodil, že nezáleží na postavení platiteľa poplatku alebo dane, pokiaľ sa poplatok alebo daň týkajú dotknutého výrobku alebo činnosti nevyhnutne spojenej s týmto výrobkom. Dodal, že rozhodujúci prvok spočíva v tom, že subjekty, ktoré vyberali poplatok, nie sú iba povinné uskutočniť nákup zo svojich vlastných finančných prostriedkov, ale sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky.

135

Keďže tento bod uvádza doplňujúce odôvodnenie, argumentácia, ktorá ho kritizuje, je neúčinná.

136

V každom prípade treba konštatovať, že Všeobecný súd odkázal na judikatúru týkajúcu sa článkov 30 a 110 ZFEÚ nie na účely posúdenia spornej prirážky z hľadiska týchto ustanovení, ale na podporu svojej analýzy tejto prirážky z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že si zamenil rozdielne právne režimy vyplývajúce z týchto prvých dvoch ustanovení Zmluvy o FEÚ a z tretieho z nich.

139

Spoločnosti WEPA niektorými svojimi tvrdenia uvedenými v bodoch 112 a 114 tohto rozsudku a Spolková republika Nemecko v druhej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 78 a 82 až 89 napadnutého rozsudku nesprávne uplatnil článok 107 ods. 1 ZFEÚ, keď kvalifikoval spornú prirážku ako parafiškálny poplatok alebo povinný poplatok.

140

Spoločnosti WEPA na jednej strane vytýkajú Všeobecnému súdu, že neoveril existenciu zákonnej platobnej povinnosti platiteľa. Podľa nich je nesporné, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 takúto povinnosť neobsahuje a nie je adresované používateľom sústavy, takže povinnosť zaplatiť spornú prirážku mala výlučne zmluvnú povahu. Aj za predpokladu, že by na základe tohto rozhodnutia existovala povinnosť vyberať spornú prirážku a preniesť ju na používateľov sústav, takáto povinnosť by nestačila na konštatovanie použitia štátnych prostriedkov. Okrem toho BNetzA nestanovila výšku tejto prirážky, ani ju nevyberala. Komisia nemá žiadnu dispozičnú právomoc vo vzťahu k vybraným sumám.

141

Na druhej strane spoločnosti WEPA tvrdia, že ako vyplýva z konštatovaní Komisie a Všeobecného súdu, ani BNetzA, ani žiadny iný štátny orgán nepreberali zodpovednosť za úplnú kompenzáciu strát príjmov.

Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 123 tohto rozsudku finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných poplatkov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a ktoré sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, predstavujú „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

145

V prejednávaných veciach Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 77 až 95 napadnutého rozsudku posúdil spornú prirážku, dospel v bode 96 tohto rozsudku k záveru, že táto prirážka znamená použitie štátnych prostriedkov. Na podporu tohto záveru uviedol, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od používateľov sústavy a previesť príslušné príjmy prevádzkovateľom prenosových sústav. Tiež sa domnieval, že mechanizmus tejto prirážky zabezpečoval prevádzkovateľom sústavy úplnú kompenzáciu straty príjmov, ktorá im vznikla z dôvodu sporného oslobodenia, pretože výška uvedenej prirážky bola prispôsobená sume zdrojov požadovaných z dôvodu tohto oslobodenia. Ďalej zdôraznil, že táto suma bola určená podľa metodiky stanovenej rozhodnutím BNetzA z roku 2011, pričom sa spresnilo, že na rok 2012 toto rozhodnutie počiatočnú výšku tejto prirážky.

146

V prvom rade spoločnosti WEPA a Spolková republika Nemecko tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že koneční odberatelia, ktorí boli okrem toho nesprávne definovaní tak, že zahŕňajú používateľov sústav, sú povinní platiť spornú prirážku.

147

150

Zo skutkových zistení Všeobecného súdu, ktoré Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať, tak vyplýva, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od používateľov sústav. Vzhľadom na skutkové zistenia Všeobecného súdu v bodoch 12, 66 a 93 napadnutého rozsudku, ktoré Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať, je tiež nesporné, že toto rozhodnutie stanovovalo metódu, podľa ktorej výšku spornej prirážky mali každoročne určovať prevádzkovatelia prenosových sústav.

151

S prihliadnutím na judikatúru pripomenutú v bode 124 tohto rozsudku treba pritom konštatovať, že sumy vyplývajúce z povinného poplatku, ktorý je rovnako ako sporná prirážka uložený regulačným opatrením, ktoré identifikuje subjekty, hoci aj súkromné, zodpovedné za výber tohto poplatku od platiteľov tiež identifikovaných týmto opatrením, a ktoré vymedzuje metódu, hoci len všeobecnú, umožňujúcu určiť výšku uvedeného poplatku a jeho každoročnú úpravu, pochádzajú zo „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Konkrétne, keďže ten istý poplatok má svoj pôvod v regulačnom opatrení, ktoré ukladá prevádzkovateľom sústavy povinnosť vyberať ho, nemožno tvrdiť, že je len výsledkom praxe.

152

V tejto súvislosti je irelevantné, že regulačné opatrenie stanovuje len povinnosť prevádzkovateľov sústav vyberať spornú prirážku, pričom výslovne nestanovuje povinnosť platiť túto prirážku používateľmi sústav. Potrebný účinok zákonnej povinnosti vyberať uvedenú prirážku totiž nevyhnutne zahŕňa symetrickú povinnosť platiteľov platiť tento poplatok.

O štátnej kontrole

– Argumentácia účastníkov konania

156

Spoločnosti WEPA prvou výhradou druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu a Spolková republika Nemecko treťou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že nad prostriedkami pochádzajúcimi zo spornej prirážky existuje štátna kontrola.

157

Komisia sa domnieva, že táto prvá výhrada, ako aj táto tretia časť sú nedôvodné a v každom prípade neúčinné.

Uvedené zistenie pritom samo osebe postačuje na konštatovanie, že dotknuté opatrenie bolo poskytnuté zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či dotknuté sumy boli pod štátnou kontrolou.

161

Prvá výhrada druhej časti druhého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťami WEPA a tretia časť jediného odvolacieho dôvodu Spolkovej republiky Nemecko sú tak neúčinné.

162

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že druhý odvolací dôvod uvedený na podporu odvolania vo veci C‑795/21 P, ako aj jediný odvolací dôvod uvedený na podporu odvolania vo veci C‑796/21 P treba zamietnuť v celom rozsahu.

163

166

Za týchto okolnosti je spravodlivé rozhodnúť tak, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.

Hlavné odvolania a vzájomné odvolania sa zamietajú.

2.