C-302/21
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62021CN0302
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2021382SK.01000703.xml
20.9.2021
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 382/7
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de Primera Instancia n o 4 de Castellón de la Plana (Španielsko) 12. mája 2021 – Casilda/Banco Cetelem SA
(Vec C-302/21)
(2021/C 382/11)
Jazyk konania: španielčina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Juzgado de Primera Instancia n o 4 de Castellón de la Plana
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobkyňa: Casilda
Žalovaná: Banco Cetelem SA
Prejudiciálne otázky
Prvá prejudiciálna otázka:
a)
V súlade so zásadou prednosti práva Únie v oblasti, ktorá patrí do jej právomoci, najmä v rámci úpravy spotrebiteľských úverov a spotrebiteľských zmlúv, sa vnútroštátny súd pýta, či má ex offo posúdiť súlad judikatúry, ktorú vydal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) ako najvyšší súd pri výklade a uplatňovaní Ley de 23 de julio de 1908 sobre nulidad de los contratos de préstamos usurarios (zákon z 23. júla 1908 o neplatnosti zmlúv o úvere s neprimerane vysokými úrokmi) ako vnútroštátneho predpisu, s právom Únie, pokiaľ sa uvedená judikatúra nedotýka len roviny neplatnosti uzavretej zmluvy, ale vymedzenia „hlavného predmetu“ zmluvy o spotrebiteľskom úvere, poskytnutom formou revolvingového úveru, a primeranosti pomeru kvality a ceny poskytovanej služby, alebo naopak – ako konštatuje Tribunal Supremo (Najvyšší súd) – uvedená povinnosť posúdiť súlad s právom Únie a so smernicami Únie je podmienená alebo závislá od žalobného návrhu žalobcu (dispozičná zásada), takže ak sa v rámci „jediného alebo hlavného“ žalobného návrhu, ktorý je založený na vnútroštátnom predpise, navrhuje určiť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná z dôvodu „uplatnenia neprimerane vysokých úrokov“, treba konštatovať, že „sa neuplatní“ prednosť práva Únie a jeho harmonizačný dosah, hoci judikatúra, ktorú Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vydal pri výklade a uplatňovaní uvedeného zákona o uplatňovaní neprimerane vysokých úrokov, sa dotýka vymedzenia hlavného predmetu a primeranosti pomeru kvality a ceny spotrebiteľského úveru, ktorý je predmetom veci, ktorú má rozhodnúť vnútroštátny súd;
b)
v súlade s uvedenou prednosťou a harmonizačným dosahom práva Európskej únie v rámci úpravy spotrebiteľských úverov a zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa vnútroštátny súd vzhľadom na to, že samotný Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v mnohých svojich rozsudkoch opakovane rozhodol, že „vylúčenie“ stanovené v článku 4 ods. 2 smernice 93/13/ES ( 1 ) ako harmonizovanom predpise bolo v plnom rozsahu prebraté do španielskeho právneho poriadku, a preto nie je prípustné, aby vnútroštátny súd vykonal súdne preskúmanie cien, keďže v španielskom právnom poriadku neexistuje právny predpis, ktorý by dovoľoval alebo všeobecne upravoval uvedené súdne preskúmanie cien, vrátane samotného zákona o uplatňovaní neprimerane vysokých úrokov z roku 1908, a keďže sa neposudzovala možná netransparentnosť podmienky, ktorá stanovuje cenu spotrebiteľského úveru, pýta, či je v rozpore s článkom 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS, aby vnútroštátny súd na základe vnútroštátneho predpisu – uvedeného zákona o boji proti uplatňovaniu neprimerane vysokých úrokov z roku 1908 – mimo jeho prirodzeného uplatnenia v rámci určenia neplatnosti uzavretej zmluvy vykonal na základe „novej“ právomoci „súdne preskúmanie“ týkajúce sa hlavného predmetu zmluvy, ktorým sa všeobecne stanoví buď cena spotrebiteľského úveru, ktorú určujú bežné úroky úveru (nominálna úroková sadzba – NÚS), alebo náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré určuje jeho ročná percentuálna miera nákladov (RPMN);
c)
v súlade s vyššie uvedeným a vzhľadom na kontext úpravy a harmonizácie stanovený Zmluvou o fungovaní Európskej únie, najmä jej právomoc pre fungovanie vnútorného trhu, sa vnútroštátny súd pýta, či je preskúmanie zo strany vnútroštátneho súdu na účely všeobecného stanovenia ceny spotrebiteľského úveru alebo nákladov, ktoré sú s ním spojené, hoci neexistuje vnútroštátny predpis, ktorý by výslovne túto právomoc preskúmania upravoval, „zlučiteľné“ s článkom 120 ZFEÚ, pokiaľ ide o otvorené trhové hospodárstvo a zásadu zmluvnej slobody zmluvných strán.
Druhá prejudiciálna otázka:
V súlade so zásadou prednosti práva Európskej únie v harmonizovanej oblasti, ktorá patrí do jej právomoci, najmä v rámci smerníc, ktoré upravujú spotrebiteľské úvery a spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na to, že zásada právnej istoty je nevyhnutným predpokladom správneho a efektívneho fungovania vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi, sa vnútroštátny súd pýta, či je v rozpore s uvedenou zásadou právnej istoty – na účely správneho fungovania vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi – obmedzenie RPMN, ktoré možno všeobecne uložiť spotrebiteľovi v zmluve o spotrebiteľskom úvere s cieľom bojovať proti uplatňovaniu neprimerane vysokých úrokov, o ktorom rozhodol Tribunal Supremo (Najvyšší súd), a to na základe kritérií, ktoré nie sú objektívne a presné, ale len na základe približného odkazu, takže sa necháva na každý vnútroštátny súd, aby pri rozhodovaní sporu, ktorý prejednáva, v rámci svojej voľnej úvahy konkrétne stanovil toto obmedzenie.
( 1 ) Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).