C-30/21

Nemzeti Útdíjfizetési Szolgáltató Zrt.

proti

NW,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predseda šiestej komory L. Bay Larsen, sudcovia C. Toader (spravodajkyňa) a M. Safjan,

generálny advokát: M. Szpunar,

Európska komisia, v zastúpení: M. Heller a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,

vydal toto

Uznesenie

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

„(10)

Rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by sa mal vzťahovať na všetky hlavné občianske a obchodné veci okrem určitých presne vymedzených vecí…

…

(15)

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.“

4

6

Zákon č. I z roku 1988 o cestnej premávke (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) v § 33a ods. 1 stanovuje, že za použitie niektorých ciest sa má zaplatiť poplatok za používanie. V prípade jeho nezaplatenia sa vyžaduje dodatočný poplatok.

7

Tento zákon zmocňuje príslušného ministra, aby prostredníctvom nariadenia spoplatnil používanie určitých ciest mýtom a stanovil výšku poplatkov za ich používanie a dodatočných poplatkov, ktoré musí zaplatiť registrovaný držiteľ vozidla.

8

Zákon o cestnej premávke predstavuje právny základ nariadenia ministra hospodárstva a dopravy č. 36/2007 o poplatku za používanie diaľnic, rýchlostných ciest a hlavných ciest (ďalej len „nariadenie č. 36/2007“).

12

Výška dodatočného poplatku je upravená ustanoveniami § 7a ods. 10 v spojení s bodom 1 prílohy 1 k nariadeniu č. 36/2007. Pri platbe do 60 dní po prijatí výzvy na zaplatenie predstavuje dodatočný poplatok 14875 HUF (približne 50 eur). Ak k platbe nedôjde do 60 dní po prijatí výzvy na zaplatenie, potom sa dodatočný poplatok zvýši na 59500 HUF (približne 190 eur).

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

13

Žalobkyňa vo veci samej poverila spoločnosť Ungarische Autobahn Inkasso GmbH (ďalej len „UAI“) so sídlom v Eggenfeldene (Nemecko), aby zisťovala motorové vozidlá registrované v Nemecku, ktorých sa týka dodatočný poplatok, respektíve ich držiteľov, a vymáhala dodatočný poplatok.

14

V rámci konania vo veci samej tak žalobkyňa požaduje od NW zaplatenie celkovej sumy 260,76 eura. Domnieva sa, že spor je založený na súkromnoprávnom zmluvnom vzťahu, a spresňuje, že ak si má svoju pohľadávku vymôcť, musí sa riadiť všeobecnými právnymi predpismi.

18

Vnútroštátny súd si kladie otázku, aký je rozsah pojmu „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, aby zistil, či také konanie, akým je konanie vo veci samej, spadá pod tento pojem.

19

Podľa tohto súdu, ak si používateľ spoplatnenej cesty nekúpil úsekový lístok, dodatočný poplatok sa musí kvalifikovať ako sankčný poplatok jednostranne určený verejnoprávnym predpisom s tým, že nepredstavuje len protiplnenie za poskytnutú službu v zmysle bodu 36 rozsudku z 9. marca 2017, Pula Parking, C‑551/15 , EU:C:2017:193 . Zavedenie a vyberanie tohto poplatku, ktorý má podľa tohto súdu sankčnú povahu, by sa teda mali považovať za akty orgánu verejnej moci, a v dôsledku toho by sa mali vylúčiť z vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.

20

Toto ustanovenie sa musí uplatniť aj pri tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

23

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že žaloba na vymoženie poplatku za používanie spoplatnenej cesty, ktorú podala spoločnosť zmocnená zákonom, spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle tohto ustanovenia.

24

Pokiaľ ide o pojem „občianske a obchodné veci“ uvedený v článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, Súdny dvor už viackrát rozhodol, že na účely zabezpečenia, a to v rámci možností, rovnosti a jednotnosti práv a povinností, ktoré vyplývajú z tohto nariadenia pre členské štáty a dotknuté osoby, je potrebné nevykladať tento pojem ako jednoduchý odkaz na vnútroštátne právo jedného alebo druhého z dotknutých štátov. Tento pojem sa musí považovať za samostatný pojem, ktorý treba vykladať s odkazom na jednej strane na ciele a systematiku tohto nariadenia a na druhej strane na všeobecné zásady vyplývajúce zo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkov (rozsudok z 28. februára 2019, Gradbeništvo Korana, C‑579/17 , EU:C:2019:162 , bod 46 a citovaná judikatúra).

25

Verejný účel určitých činností totiž sám osebe nepredstavuje dostatočný prvok na kvalifikáciu týchto činností ako vykonávaných iure imperii , keďže nezodpovedajú výkonu právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami (rozsudok z 3. septembra 2020, Supreme Site Services a i., C‑186/19 , EU:C:2020:638 , bod 66 a citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o predmet sporu vo veci samej, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že sa týka vymáhania pohľadávky zodpovedajúcej dodatočnému poplatku za používanie spoplatnenej cesty. V dôsledku porušenia povinnosti zaplatiť poplatok za používanie takejto cesty totiž vnútroštátna právna úprava stanovuje zvýšenie pôvodnej sumy. Suma požadovaná v prejednávanej veci zodpovedá tomuto dodatočnému poplatku spolu s ďalšími nákladmi súvisiacimi s postupom zistenia držiteľa vozidla a vymáhaním. Táto žaloba, ktorú podala žalobkyňa vo veci samej, sa týka súkromnoprávneho vzťahu v zmysle nariadenia č. 36/2007.

30

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, výška poplatku za použitie cesty, o ktoré ide vo veci samej, ako aj výška dodatočného poplatku sú stanovené týmto nariadením, pričom žalobkyňa vo veci samej nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o vhodnosť ich uplatnenia. Okrem toho, hoci dodatočný poplatok vedie k podstatnému zvýšeniu pôvodne dlžnej sumy, z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by predstavoval sankciu za akýkoľvek dopravný priestupok. Ako totiž uvádza žalobkyňa vo svojich písomných pripomienkach, povinnosť zaplatiť poplatok za používanie a dodatočný poplatok sa líšia od právomoci príslušného orgánu uložiť pokutu, ktorej výška môže byť v rozmedzí od 10000 do 300000 HUF (približne 25 až 830 eur) na základe § 21 ods. 2 zákona o cestnej premávke, ak majiteľ vozidla poruší svoju povinnosť zaplatiť cestné poplatky.

34

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že žaloba na vymoženie poplatku za používanie spoplatnenej cesty súdnou cestou, ktorú podala spoločnosť zmocnená zákonom, ktorý kvalifikuje vzťah vyplývajúci z tohto používania ako súkromnoprávny, spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle tohto ustanovenia.

O trovách

35

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a ktoré nie sú trovami týchto účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: