C-341/21

Európska komisia , v zastúpení: T. S. Bohr a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka vo veci C‑341/21 P,

ďalší účastníci konania:

KM , v zastúpení: M. Müller‑Trawinski, Rechtsanwalt,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

Európsky parlament , v zastúpení J. Van Pottelberge, splnomocnený zástupca,

KM , v zastúpení: M. Müller‑Trawinski, Rechtsanwalt,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

Európska komisia , v zastúpení: T. S. Bohr a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Európsky parlament , v zastúpení J. Van Pottelberge, splnomocnený zástupca,

vedľajší účastník v prvostupňovom konaní,

Uznesenie

1

Svojimi odvolaniami Európska komisia (C‑341/21 P) a Rada Európskej únie (C‑357/21 P) navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu z 24. marca 2021, KM/Komisia (T‑374/20, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:162 ), ktorým tento súd zrušil rozhodnutie Komisie zo 7. októbra 2019, ktorým bola zamietnutá žiadosť KM o priznanie pozostalostného dôchodku (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

Právny rámec

2

Článok 1d Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) znie:

3

Článok 35 služobného poriadku stanovuje:

„Úradníkom sa prideľuje jedno z nasledujúcich administratívnych postavení:

a)

aktívny služobný pomer,

b)

pracovné voľno na vojenskú službu,

f)

rodičovská dovolenka alebo rodinná dovolenka,

g)

pracovné voľno zo služobných dôvodov.“

4

c)

prepustením zo služobných dôvodov,

d)

prepustením pre nespôsobilosť,

e)

odvolaním z funkcie,

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 50, úradník odchádza do dôchodku:

a)

buď automaticky v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne vek 66 rokov; alebo,

b)

na vlastnú žiadosť v posledný deň mesiaca, v ktorom podal žiadosť, ak dosiahol vek odchodu do dôchodku alebo je vo veku medzi 58 rokmi a vekom odchodu do dôchodku a spĺňa požiadavky pre bezodkladnú výplatu dôchodku podľa článku 9 prílohy VIII. Článok 48 druhý odsek druhá veta sa uplatňuje podobne.

Úradník však môže na vlastnú žiadosť, a ak to menovací orgán pokladá za odôvodnené v záujme služby, pokračovať v práci až do veku 67 rokov alebo výnimočne do veku 70 rokov a v tom prípade odíde do dôchodku automaticky v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne tento vek.“

i)

dvojica predloží právny dokument, uznaný ako taký členským štátom alebo iným príslušným orgánom členského štátu, potvrdzujúci ich stav ako partnerov v nemanželskom zväzku,

ii)

ani jeden z partnerov nie je v manželskom zväzku alebo inom nemanželskom partnerskom vzťahu,

iii)

partneri nie sú v žiadnom z nasledujúcich príbuzenských vzťahov: rodič, dieťa, prarodič, vnuk/vnučka, brat, sestra, teta, strýko, synovec, neter, zať, nevesta,

Dĺžka manželstva sa neberie do úvahy, ak sa z manželstva alebo predchádzajúceho manželstva úradníka narodilo jedno alebo viac detí, pod podmienkou, že pozostalý manžel/pozostalá manželka vyživuje alebo vyživovala tieto deti, alebo ak príčinou smrti úradníka bola jeho telesná invalidita alebo choroba, ktorú získal pri plnení svojich povinností alebo v dôsledku úrazu.“

8

Článok 18 prílohy VIII k služobnému poriadku stanovuje:

„Ak bývalý úradník poberal starobný dôchodok, podľa ustanovení článku 22 má pozostalá manželka nárok na pozostalostný dôchodok, zodpovedajúci 60 % starobného dôchodku manžela, ktorý dostával v čase svojej smrti, ak bola dvojica zosobášená už predtým, ako úradník odišiel zo služieb inštitúcie a ak manželstvo trvalo aspoň jeden rok. Minimálny pozostalostný dôchodok je 35 % z poslednej základnej mzdy; výška pozostalostného dôchodku však v žiadnom prípade nesmie presiahnuť výšku starobného dôchodku, ktorý manžel/manželka dostával/dostávala v čase svojej smrti.

Dĺžka manželstva sa neberie do úvahy, ak sa z manželstva uzatvoreného úradníkom pred odchodom zo služby, narodilo jedno alebo viac detí, pod podmienkou, že pozostalá manželka vyživuje alebo vyživovala tieto deti.“

9

11

Podľa článku 27 prílohy VIII k služobnému poriadku:

„Rozvedený manžel/rozvedená manželka úradníka alebo bývalého úradníka má nárok na pozostalostný dôchodok, definovaný v tejto kapitole, ak po smrti svojho bývalého manžela/bývalej manželky môže odôvodniť svoj vlastný nárok na výživné od bývalého manžela/manželky na základe rozsudku súdu, alebo právoplatného úradne zaregistrovaného vysporiadania medzi ním/ňou a jeho bývalou manželkou/jej bývalým manželom.

Pozostalostný dôchodok nesmie presiahnuť výšku výživného, vyplácaného v čase smrti bývalého manžela/bývalej manželky, ktorá bola aktualizovaná v súlade s postupom, stanoveným v článku 82 služobného poriadku.

Nárok rozvedeného manžela/rozvedenej manželky zaniká, ak sa znovu ožení/vydá pred smrťou svojho bývalého manžela/svojej bývalej manželky. Ustanovenia článku 26 sa uplatnia v prípade, že sa znovu ožení/vydá po smrti svojej bývalej manželky/svojho bývalého manžela.“

Okolnosti predchádzajúce sporom a sporné rozhodnutie

15

Sporným rozhodnutím Úrad Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) zamietol žiadosť KM z dôvodu, že nespĺňala podmienky stanovené v článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku pre nárok na pozostalostný dôchodok, keďže jej manželstvo so zosnulým úradníkom, ktoré bolo uzavreté po ukončení jeho služobného pomeru, trvalo menej ako päť rokov.

16

Sťažnosť KM proti tomuto rozhodnutiu bola zamietnutá.

Žaloba na prvom stupni a napadnutý rozsudok

17

Pri rozhodovaní o tomto žalobnom dôvode Všeobecný súd konštatoval, že na účely priznania pozostalostného dôchodku je situácia upravená v článku 18 prílohy VIII k služobnému poriadku, a to situácia pozostalého manželského partnera bývalého úradníka Únie, ktorý uzavrel manželstvo pred ukončením služobného pomeru, porovnateľná so situáciou upravenou v článku 20 tejto prílohy, a to situáciou pozostalého manželského partnera bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo po ukončení služobného pomeru. Všeobecný súd potom rozhodol, že existuje rozdiel v zaobchádzaní s porovnateľnými situáciami v závislosti od dátumu uzavretia manželstva, keďže pozostalostný dôchodok sa priznáva pozostalému manželskému partnerovi pod podmienkou, že manželstvo trvalo najmenej jeden rok podľa článku 18 prílohy VIII k služobnému poriadku a najmenej päť rokov podľa článku 20 tejto prílohy. Všeobecný súd dodal, že takýto rozdiel v zaobchádzaní znevýhodňuje pozostalého manželského partnera bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo po ukončení svojho služobného pomeru, v porovnaní s pozostalým manželským partnerom bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo pred ukončením jeho služobného pomeru. Všeobecný súd tiež zistil rozdiel v zaobchádzaní s porovnateľnými situáciami nepriamo na základe veku bývalého úradníka v deň uzavretia manželstva.

21

Po konštatovaní, že rozdielne zaobchádzanie zavedené článkom 20 prílohy VIII k služobnému poriadku bolo stanovené zákonom v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), Všeobecný súd zisťoval, či zistené rozdielne zaobchádzanie môže byť odôvodnené cieľom všeobecného záujmu a či je primerané vzhľadom na sledovaný cieľ, najmä vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 42 napadnutého rozsudku.

Svojím odvolaním vo veci C‑341/21 P Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zamietol žalobu podanú v prvostupňovom konaní a

–

rozhodol s konečnou platnosťou vo veci a zamietol žalobu podanú v prvostupňovom konaní ako nedôvodnú a

–

uložil KM povinnosť nahradiť trovy prvostupňového konania a odvolacieho konania.

26

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 14. septembra 2021 bolo konanie o týchto veciach prerušené až do vyhlásenia rozsudku v spojených veciach C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P. Po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i. ( C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 ), konanie pokračovalo na základe rozhodnutia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 2022.

27

Komisia a KM spresňujú, že nemajú námietky proti uplatneniu tohto článku. Rada na výzvu Súdneho dvora, aby sa k tejto otázke vyjadrila, neodpovedala.

30

V prejednávanej veci treba konštatovať, že odvolacie dôvody predložené v rámci prejednávaných vecí vyvolávajú rovnaké právne otázky ako tie, o ktorých Súdny dvor rozhodol v rozsudku zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i. ( C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 ). V dôsledku toho treba v týchto veciach uplatniť článok 182 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

O veci samej

31

Na podporu svojho odvolania vo veci C‑341/21 P Komisia uvádza tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení kritérií posúdenia zákonnosti rozhodnutí prijatých normotvorcom Únie a na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade zásady zákazu diskriminácie a tretí je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 52 ods. 1 Charty a viacerých porušeniach povinnosti odôvodnenia.

34

Tieto inštitúcie sa domnievajú, že Všeobecný súd sa v bodoch 49 a 50 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že dátum uzavretia manželstva bol jediným faktorom určujúcim uplatnenie článku 18 alebo článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku a že teda situácie, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia, sú porovnateľné. Ak by však Všeobecný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré charakterizujú tieto situácie, musel by konštatovať, že existuje podstatný a objektívny rozdiel medzi úradníkmi v služobnom pomere a úradníkmi, ktorí ukončili služobný pomer v inštitúcii Únie, týkajúci sa príslušného právneho postavenia týchto úradníkov, najmä pokiaľ ide o služobné práva a povinnosti, ktoré sa na rozdiel od úradníkov, ktorí ukončili služobný pomer v inštitúcii Únie, vzťahujú na úradníkov v služobnom pomere počas celého ich služobného pomeru.

35

37

Komisia tiež tvrdí, že Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku pri svojej analýze nesprávne nezohľadnil účel minimálnej dĺžky trvania manželstva stanovený v článkoch 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku, a to, ako vyplýva z bodov 87 a 88 rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia ( C‑460/18 P , EU EU:C:2019:1119 ), vyhnúť sa dohodám o dedičstve, a teda uzavrieť manželstvo len na účely získania výplaty pozostalostného dôchodku bez toho, aby toto manželstvo zodpovedalo akejkoľvek realite alebo stabilite vzťahu medzi dotknutými osobami. Všeobecný súd teda nedodržal kritérium, podľa ktorého sa pri posudzovaní porovnateľnosti situácií musia zohľadniť všetky faktory, ktoré ich charakterizujú, ako aj všetky právne normy, ktoré upravujú postavenie v každej z porovnávaných situácií. Konkrétne tým, že Všeobecný súd práve v tomto bode napadnutého rozsudku konštatoval, že manželstvo uzavreté po ukončení služobného pomeru nemení zásadne situáciu pozostalého manželského partnera, pokiaľ ide o jeho majetkové práva, v porovnaní so situáciou, na ktorú sa vzťahuje článok 18 prílohy VIII k služobnému poriadku, okrem toho, že túto úvahu vôbec neodôvodnil, nezohľadnil riziko, že takéto manželstvo môže byť použité ako zámienka na uzavretie dedičských dohôd. V skutočnosti nemožno poprieť, že vzhľadom na situáciu úradníka, ktorý uzavrie manželstvo po ukončení služobného pomeru, je riziko podvodu a zneužitia vyššie ako v prípade úradníka, ktorý uzavrel manželstvo pred ukončením služobného pomeru.

– Posúdenie Súdnym dvorom

38

Na úvod treba pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je rovnosť pred zákonom upravená v článku 20 Charty všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (rozsudok zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i., C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 , bod 95 , ako aj citovaná judikatúra).

42

Všeobecný súd teda v podstate usúdil, že tieto dve ustanovenia prílohy VIII k služobnému poriadku majú v podstate rovnaký predmet a účel vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 39 tohto uznesenia a pripomenutú samotným Všeobecným súdom v bode 38 napadnutého rozsudku. Podľa Všeobecného súdu je hlavným znakom dotknutých pozostalostných dôchodkov právna povaha vzťahu medzi pozostalým manželským partnerom ako osobou, ktorej tieto ustanovenia priznávajú nárok, a zosnulým bývalým úradníkom. Jediným rozdielom pri uplatňovaní článkov 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku je naďalej podľa Všeobecného súdu požiadavka minimálnej dĺžky trvania manželstva, ktorá je sama osebe podmienená dátumom uzavretia manželstva vo vzťahu k postaveniu úradníka podľa služobného poriadku k tomuto dátumu, ako to bez pochybností vyplýva z bodu 46 napadnutého rozsudku.

43

Za týchto okolností mohol Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku jednak rozhodnúť bez toho, aby by sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že situácie, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článkov 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku, sú porovnateľné, a na druhej strane v bodoch 46 a 50 napadnutého rozsudku konštatovať, že situácie, na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia, sa líšia len vzhľadom na dátum uzavretia manželstva vo vzťahu k postaveniu úradníka podľa služobného poriadku.

44

Komisia a Rada však po prvé tvrdia, že situácie uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku sa zásadne a objektívne odlišujú tým, že práve v deň uzavretia manželstva bol úradník v zmysle prvého uvedeného ustanovenia stále v služobnom pomere s inštitúciou Únie, zatiaľ čo v zmysle druhého uvedeného ustanovenia už v služobnom pomere nebol. Všeobecný súd teda pri posudzovaní porovnateľnosti situácií dostatočne nezohľadnil tento charakteristický prvok.

Dátum uzavretia manželstva je v skutočnosti určený výhradne vôľou budúcich manželov. Toto rozhodnutie je výsledkom slobodnej voľby úradníka na základe viacerých hľadísk, ktoré nemusia nevyhnutne ani výlučne zahŕňať zohľadnenie okolností súvisiacich s vykonávaním alebo nevykonávaním zárobkovej činnosti. Na rozdiel od tvrdení Komisie a Rady teda skutočnosť, že úradník bol alebo nebol k tomuto dátumu v služobnom pomere, nemôže mať rozhodujúci vplyv na posúdenie porovnateľnosti predmetných situácií z hľadiska kritérií uvedených v bode 39 tohto uznesenia, a najmä predmetu a cieľa článkov 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku, ako sú uvedené v bode 41 tohto uznesenia. V tejto súvislosti sa odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v predchádzajúcom bode tohto uznesenia v podstate zakladá na tomto predmete a účele, ako aj na hlavnom charakteristickom prvku nároku na pozostalostný dôchodok uvedenom v bode 42 tohto uznesenia.

47

Je pravda, že ako vyplýva z toho istého bodu 42 tohto uznesenia, postavenie úradníka podľa služobného poriadku ku dňu uzavretia manželstva má vplyv na podmienku minimálneho trvania tohto manželstva. Zatiaľ čo v prípade, že sa manželstvo uzatvára počas trvania služobného pomeru úradníka, je požadované obdobie len jeden rok, v prípade, že úradník uzatvára manželstvo po ukončení služobného pomeru v inštitúcii Únie, toto obdobie sa predlžuje na päť rokov.

48

Ako však vyplýva z bodov 45 a 46 tohto uznesenia, ani postavenie úradníka podľa služobného poriadku, ani dátum uzavretia manželstva nie sú relevantnými faktormi vo fáze posudzovania porovnateľnosti situácií, pretože priamo nesúvisia s predmetom, účelom a hlavnou charakteristikou nároku na pozostalostný dôchodok podľa článkov 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku.

52

Komisia a Rada po druhé tvrdia, že situácia bývalého úradníka, ktorý vstúpi do manželstva po ukončení služobného pomeru, nevyžaduje, aby sa pozostalému manželskému partnerovi poskytol náhradný príjem rovnako očividne ako v prípade úradníka, ktorý vstúpi do manželstva ešte počas služobného pomeru. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, ako to správne uviedol Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku, pričom poukázal na bod 69 rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia ( C‑460/18 P , EU:C:2019:1119 ), že nárok na pozostalostné dôchodky uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku nepodlieha podmienkam týkajúcim sa prostriedkov alebo majetku, ktoré majú charakterizovať neschopnosť pozostalého manžela zabezpečiť svoje potreby, a tým svedčia o jeho finančnej závislosti od zosnulého.

53

Komisia po tretie tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil účel minimálnej dĺžky trvania manželstva stanovený v článkoch 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku, ktorým je, ako vyplýva z bodu 89 rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia ( C‑460/18 P , EU:C:2019:1119 ), zabrániť uzatváraniu podvodných alebo zneužívajúcich dedičských dohôd, keďže takéto riziko zneužitia alebo podvodu rozlišuje z osobného hľadiska situácie, na ktoré sa vzťahujú tieto dva články. V tejto súvislosti stačí poznamenať, že tento aspekt nie je vo fáze posudzovania porovnateľnosti situácií relevantný. Toto tvrdenie sa totiž týka odôvodnenia väčšej alebo menšej dĺžky trvania manželstva, a tak sa môže uplatniť až vo fáze posudzovania primeranosti prípadného zisteného rozdielneho zaobchádzania.

O prvých dvoch častiach prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑341/21 P, ako aj o druhom odvolacom dôvode vo veci C‑357/21 P

– Tvrdenia účastníkov konania

57

Týmito odvolacími dôvodmi Komisia a Rada v podstate Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa v napadnutom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania.

58

Tieto dve inštitúcie tvrdia, že Všeobecný súd v bode 42 druhej vete napadnutého rozsudku uplatnil judikatúru Únie vytvorenú v radikálne odlišnom kontexte rozhodnutí o personálnej politike v situáciách, keď má normotvorca k dispozícii viacero možností. Všeobecný súd teda najmä v bode 78 napadnutého rozsudku dospel k nesprávnemu záveru, že rozhodnutie normotvorcu Únie týkajúce sa minimálnej dĺžky trvania manželstva uvedenej v článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku je jednoducho „nerozumné“. Pristúpil pritom k súdnemu preskúmaniu, ktoré presahovalo rámec „zjavne nevhodnej alebo neprimeranej“ povahy predmetného ustanovenia vo vzťahu k cieľu, ktorý sledovali príslušné inštitúcie, a to v tomto prípade cieľu zabrániť zneužívaniu práv a podvodom. Všeobecný súd tak nahradil posúdenie normotvorcu Únie vlastným posúdením, čím prekročil hranice preskúmania zákonnosti.

Ako tvrdia Komisia a Rada, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade existencie pravidiel služobného poriadku, o aké ide v prejednávanej veci, a vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou v tejto súvislosti disponuje normotvorca Únie, je zásada rovnosti zaobchádzania, ako ju upravuje článok 20 Charty, porušená iba vtedy, ak normotvorca Únie pristúpi k svojvoľnému alebo zjavne neprimeranému rozlišovaniu vo vzťahu k cieľu, ktorý sleduje predmetná právna úprava (rozsudok zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i., C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 , bod 127 , ako aj citovaná judikatúra).

62

Táto judikatúra je uplatniteľná v kontexte overovania požiadavky proporcionality uloženej v článku 52 ods. 1 Charty (rozsudok zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i., C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 , bod 128 ).

63

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 43 napadnutého rozsudku rozhodol, že musí overiť, či sa nejavilo ako nerozumné, aby sa normotvorca Únie domnieval, že zavedené rozdielne zaobchádzanie môže byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu sledovaného podmienkou týkajúcou sa minimálnej dĺžky trvania manželstva, ktorá je stanovená v článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku.

64

Tento nesprávny výklad rozsahu súdneho preskúmania sa prejavil aj v bode 63 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd totiž, vychádzajúc z tohto bodu, preskúmal, či podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva v trvaní piatich rokov stanovená v článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku, posudzovaná samostatne a nezávisle od podmienky jedného roka stanovenej v článku 18 tejto prílohy, je v kontexte článku 52 ods. 1 Charty primeraná v tom zmysle, že zjavne neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného normotvorcom Únie. Ako však vyplýva z bodu 62 tohto uznesenia, aj v kontexte tohto ustanovenia Charty sa mal Všeobecný súd obmedziť na preskúmanie toho, či rozdiel zistený v tomto prípade, konkrétne skutočnosť, že podmienka minimálnej doby trvania manželstva je v situáciách, na ktoré sa vzťahuje článok 20 prílohy VIII k služobnému poriadku päťkrát vyššia ako tá, ktorá je stanovená pre situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 18 uvedenej prílohy, hoci všetky tieto situácie sú porovnateľné, bolo potrebné považovať za svojvoľný alebo zjavne neprimeraný vzhľadom na cieľ sledovaný normotvorcom Únie, ktorý je spoločný pre tieto dve ustanovenia.

66

Za týchto okolností a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia Komisie a Rady, treba vyhovieť druhej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑341/21 P, ako aj druhému odvolaciemu dôvodu vo veci C‑357/21 P.

67

Preto bez toho, aby bolo potrebné preskúmať prvú časť prvého odvolacieho dôvodu a tretí odvolací dôvod vo veci C‑341/21 P, ako aj tretí odvolací dôvod vo veci C‑357/21 P, treba odvolaniam vyhovieť a napadnutý rozsudok zrušiť.

Na podporu svojej žaloby pred Všeobecným súdom KM uviedla dva žalobné dôvody založené na nezákonnosti po prvé článku 18 prílohy VIII k služobnému poriadku a po druhé článku 20 tejto prílohy.

O prvom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti článku 18 prílohy VIII k služobnému poriadku

71

Týmto prvým žalobným dôvodom KM v podstate tvrdí, že došlo k porušeniu zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe sexuálnej orientácie z dôvodu, že ak by jej zosnulý partner a ona sama tvorili pár rovnakého pohlavia, ktorému by bol zamietnutý prístup k manželstvu, mala by na základe skutočnosti, že ich notárska partnerská dohoda, ktorá bola následne zaregistrovaná ako vyhlásenie o zákonnom spolužití, bola uzatvorená pred ukončením služobného pomeru jej manžela a viac ako jeden rok pred jeho smrťou, nárok na pozostalostný dôchodok na základe spojených ustanovení článku 1 prílohy VII k služobnému poriadku a článku 18 prílohy VIII k služobnému poriadku. Bolo by teda diskriminačné vyžadovať od párov rôzneho pohlavia, aby uzavreli manželstvo, zatiaľ čo v prípade párov rovnakého pohlavia by na vznik nároku na pozostalostný dôchodok stačila deklarovaná forma trvalého spolužitia.

72

Komisia s podporou Parlamentu a Rady túto argumentáciu spochybňuje.

76

Na účely určenia, či je článok 18 prílohy VIII k služobnému poriadku v spojení s článkom 1d ods. 1 druhým pododsekom služobného poriadku a článkom 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII k služobnému poriadku diskriminačný, ako tvrdí KM, a teda nezákonný z dôvodu, že sa jeho pôsobnosť vzťahuje len na niektoré páry, ktoré podliehajú nemanželskému režimu, je potrebné najprv preskúmať, či sa dotknuté kategórie párov nachádzajú v porovnateľnej situácii.

77

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 18 prílohy VIII k služobnému poriadku sa podľa svojho znenia v zásade vzťahuje len na páry, ktoré uzavreli manželstvo, pričom sa spresňuje, že do pôsobnosti tohto ustanovenia môžu patriť partneri rôzneho pohlavia aj partneri rovnakého pohlavia v závislosti od usporiadania práva členských štátov.

78

Avšak prostredníctvom spoločného účinku článku 1d ods. 1 druhého pododseku služobného poriadku a článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII k služobnému poriadku, normotvorca Únie výslovne rozšíril uplatnenie ustanovení služobného poriadku týkajúcich sa zosobášených osôb za určitých podmienok na osoby žijúce v registrovanom nemanželskom partnerstve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P , EU:C:2019:1119 , bod 74 ).

82

Tieto situácie však nemožno považovať za porovnateľné.

83

Cieľom článku 1d ods. 1 druhého pododseku služobného poriadku a článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII k služobnému poriadku je považovať registrované nemanželské partnerstvá za rovnocenné s manželstvami s cieľom umožniť osobám, ktoré vo svojom členskom štáte nemajú prístup k manželstvu, využívať ustanovenia služobného poriadku týkajúce sa osôb žijúcich v manželstve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P , EU:C:2019:1119 , body 74 až 76 ). Táto asimilácia je v súlade so základným cieľom služobného poriadku, ktorý je pripomenutý v jeho hlavnom ustanovení článku 1d, ktorým je zaručiť zásadu rovnakého zaobchádzania, a najmä zabrániť akejkoľvek diskriminácii na základe sexuálnej orientácie osôb. Preto normotvorca Únie považoval za potrebné v záujme dosiahnutia tohto cieľa umožniť osobám, ktoré síce nemajú možnosť uzavrieť manželstvo v členskom štáte, ale rozhodli sa pre zväzok, ktorý je manželstvu najbližší, využívať ustanovenia služobného poriadku týkajúce sa osôb žijúcich v manželstve.

84

Na druhej strane takáto asimilácia a ochrana nie sú potrebné v prípade, ak pár v registrovanom nemanželskom partnerstve nie je zbavený možnosti uzavrieť manželstvo, a teda využívať ustanovenia služobného poriadku týkajúce sa osôb žijúcich v manželstve. Ako totiž uviedla Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe pred Všeobecným súdom, v takomto prípade je voľba registrovaného nemanželského partnerstva pred manželstvom výsledkom vedomého rozhodnutia oboch partnerov o právnych dôsledkoch tejto voľby, a tak ak sa pár nerozhodne pre manželstvo, hoci mu vnútroštátna právna úprava túto možnosť ponúka, nemožno ho považovať za pár v porovnateľnej situácii s pármi, ktoré sa rozhodli pre manželstvo alebo ktoré boli zo zákona vylúčené z možnosti uzavrieť manželstvo.

Svojím druhým žalobným dôvodom KM uvádza, že článok 20 prílohy VIII k služobnému poriadku porušuje zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe veku, keďže tým, že stanovuje minimálnu dĺžku trvania manželstva päť rokov, zatiaľ čo článok 18 prílohy VIII k služobnému poriadku stanovuje dĺžku trvania len jeden rok, ju neoprávnene zbavuje nároku na pozostalostný dôchodok.

88

Komisia s podporou Parlamentu a Rady tento argument spochybňuje.

89

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 1 Charty musí byť každé obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných Chartou ustanovené zákonom a musí rešpektovať základný obsah týchto práv a slobôd. V súlade so zásadou proporcionality sa obmedzenia môžu uložiť len vtedy, ak sú nevyhnutné a účinne slúžia na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu uznaných Úniou, alebo potreby chrániť práva a slobody iných.

90

Po prvé, pokiaľ ide o porovnateľnosť situácií uvedených v článkoch 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku, z dôvodov uvedených v bodoch 41 až 56 tohto uznesenia treba konštatovať, že tieto situácie sú porovnateľné.

94

Po druhé je potrebné poznamenať, že normotvorca Únie tým, že v uvedených ustanoveniach prílohy VIII k služobnému poriadku stanovil rôzne minimálne obdobia trvania manželstva, zaobchádzal s porovnateľnými situáciami rôznym spôsobom.

95

Okrem toho treba poznamenať, že tento rozdiel v zaobchádzaní je tiež nepriamo založený aj na veku.

96

98

Po tretie je potrebné preskúmať, či rozdiel v zaobchádzaní uvedený v bodoch 94 až 97 tohto uznesenia je v súlade s článkom 20 a článkom 21 ods. 1 Charty, pokiaľ spĺňa kritériá stanovené v jej článku 52 ods. 1 a pripomenuté v bode 89 tohto uznesenia.

99

Po prvé je nepochybné, že tento rozdiel v zaobchádzaní je stanovený zákonom v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, keďže vyplýva z článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku v spojení s článkom 18 tejto prílohy. Tieto ustanovenia práva Únie stanovujú presne určené podmienky minimálnej dĺžky trvania manželstva, čím vymedzujú rozsah obmedzenia výkonu práva na rovnaké zaobchádzanie a zákazu diskrimináciu na základe veku (pozri, pokiaľ ide o rozsah požiadavky, aby každé obmedzenie výkonu základných práv muselo byť stanovené zákonom, rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19 , EU:C:2022:297 , bod 64 , ako aj citovanú judikatúru).

100

Po druhé obmedzenie systému pozostalostných dôchodkov predmetným rozdielnym zaobchádzaním rešpektuje základný obsah zásady rovnakého zaobchádzania a zásady zákazu diskriminácie na základe veku v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty. Toto obmedzenie v skutočnosti nespochybňuje tieto zásady ako také, pokiaľ sa týka len obmedzenej otázky minimálnej podmienky dĺžky trvania manželstva, ktorú musia pozostalí manželskí partneri zosnulých úradníkov alebo bývalých úradníkov spĺňať, aby mali nárok na pozostalostný dôchodok, bez toho, aby boli títo partneri zbavení možnosti poberať takýto dôchodok v každom z prípadov uvedených v článkoch 18 a 20 prílohy VIII k služobnému poriadku.

103

Súdny dvor už rozhodol, že podmienka minimálnej dĺžky trvania jedného roka stanovená v článku 17 prílohy VIII k služobnému poriadku nie je vzhľadom na tento cieľ ani svojvoľná, ani zjavne neprimeraná, a táto analýza sa mutatis mutandis vzťahuje na podmienku minimálnej dĺžky trvania jedného roka stanovenú v článku 18 prílohy VIII k služobnému poriadku (pozri analogicky rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P , EU:C:2019:1119 , bod 90 ).

104

Ako Komisia, podporovaná Radou a Parlamentom, v podstate vo svojich písomných podaniach uviedla, nezdá sa byť svojvoľné ani zjavne nevhodné požadovať v článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku dlhšiu minimálnu dĺžku trvania manželstva, ako je stanovená v článku 18 tejto prílohy. V prípade uvedenom v tomto článku 20, ktorý sa vyznačuje tým, že manželstvo sa uzatvára ukončení služobného pomeru úradníka, môže totiž pohnútku k zneužitiu alebo podvodu zosilňovať väčšia predvídateľnosť a blízkosť úmrtia úradníka, ak k tomuto ukončeniu služobného pomeru dôjde, ako v tomto prípade, odchodom do dôchodku v zmysle článku 52 služobného poriadku.

105

Za týchto okolností treba konštatovať, že tým, že v článku 20 prílohy VIII k služobnému poriadku stanovil minimálnu dĺžku trvania manželstva na päť rokov s cieľom zabrániť zneužívaniu a podvodom, zatiaľ čo v situáciách, na ktoré sa vzťahuje článok 18 tejto prílohy, je táto dĺžka len jeden rok, normotvorca Únie nepristúpil v rámci širokej diskrečnej právomoci, ktorou disponuje, k svojvoľnému alebo zjavne neprimeranému rozlíšeniu.

V súlade s článkom 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

109

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

110

Keďže Komisia a Rada navrhli zaviazať KM na náhradu trov konania a KM po tom, ako sa vyhovelo odvolaniam, nemala úspech vo svojich žalobných dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu svojich vlastných trov konania, ako aj trov konania vynaložených týmito dvoma inštitúciami v prvostupňovom konaní a v tomto odvolacom konaní.

111

2.

Žaloba KM vo veci T‑374/20 sa zamieta.

3.

KM znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou a Radou Európskej únie vo veci T‑374/20 a vo veciach C‑341/21 P a C‑357/21 P.

4.

Európsky parlament znáša trovy konania vynaložené vo veci T‑374/20.