C-374/21
ECLI:EU:C:2022:850
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62021CO0374
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62021CO0374
UZNESENIE
SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 20. októbra 2022 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 53 ods. 2 a článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Nariadenie (ES, Euratom) č. 2988/95 – Vlastné zdroje Európskej únie – Ochrana finančných záujmov Únie – Konanie o nezrovnalostiach – Článok 4 – Prijatie administratívnych opatrení – Článok 3 ods. 1 – Lehota na premlčanie konania – Uplynutie – Možnosť odvolávať sa na premlčanie v exekučnom konaní – Článok 3 ods. 2 – Lehota na vykonanie – Uplatniteľnosť – Začiatok plynutia – Prerušenie a pozastavenie“
Vo veci C‑374/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd, Portugalsko) z 12. mája 2021 a doručený Súdnemu dvoru 18. júna 2021, ktorý súvisí s konaním:
Instituto de Financiamento da Agricultura e Pescas IP (IFAP)
proti
AB,
CD,
EF,
za účasti:
Biocentro – Produção de Energia Lda,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: sudcovia J.‑C. Bonichot (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, S. Rodin a O. Spineanu‑Matei,
generálny advokát: N. Emiliou,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 a článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 312, 1995, s. 1 ; Mim. vyd. 01/001, s. 340).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Instituto de Financiamento da Agricultura e Pescas IP (IFAP) [Inštitút pre financovanie poľnohospodárstva a rybolovu IP (IFAP), Portugalsko] a AB, CD a EF, konateľmi spoločnosti Biocentro – Produção de Energia Lda (ďalej len „Biocentro“) vo veci núteného vymáhania pomoci poskytnutej tejto spoločnosti v rámci projektu na podporu lesného hospodárstva prostredníctvom daňovej exekúcie.
Právny rámec
Rokovací poriadok Súdneho dvora
3
Článok 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje:
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania okrem znenia prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru obsahuje:
a)
stručné zhrnutie predmetu sporu, ako aj relevantné skutočnosti, ktoré zistil vnútroštátny súd, alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého prejudiciálne otázky vychádzajú;
b)
znenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré možno v danom prípade použiť, a prípadne príslušnú vnútroštátnu judikatúru;
c)
uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní.“
Nariadenie č. 2988/95
4
Tretie a štvrté odôvodnenie nariadenia č. 2988/95 stanovuje:
„… sa… treba brániť vo všetkých oblastiach činom, ktoré poškodzujú finančné záujmy spoločenstiev;
… účinnosť boja proti podvodom na finančných záujmoch spoločenstva si vyžaduje prijatie spoločného právneho rámca pre všetky oblasti, ktoré sú upravené politikami spoločenstva“.
5
Podľa článku 1 tohto nariadenia:
„1. Na účely ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev sa týmto prijíma všeobecná úprava týkajúca sa jednotných kontrol a správnych opatrení a sankcií, ktoré sa týkajú protiprávneho konania s ohľadom na právo spoločenstva.
2. ‚Nezrovnalosť‘ je akékoľvek porušenie ustanovenia práva spoločenstva vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu spoločenstiev alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene spoločenstiev alebo neoprávnenou výdajovou položkou.“
6
Článok 3 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v hlave I tohto nariadenia týkajúcej sa „všeobecných zásad“, znie:
„1. Premlčacia doba konania je štyri roky od času spáchania nezrovnalosti uvedenej v článku 1 ods. 1 Odvetvové predpisy však môžu ustanoviť kratšie obdobie, ktoré však nesmie byť kratšie ako tri roky.
V prípade pokračujúcej alebo opakujúcej sa nezrovnalosti, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa nezrovnalosť skončila. V prípade mnohoročných programov plynie premlčacia doba až do úplného skončenia programu.
Premlčacia doba sa prerušuje pri akomkoľvek akte príslušného orgánu, o ktorom je daná osoba upovedomená a týka sa vyšetrovania alebo právneho konania v súvislosti s nezrovnalosťou. Premlčacia doba začína plynúť znova po každom akte prerušenia.
Premlčanie sa však stane účinným najneskôr v deň, keď vyprší dvojnásobok premlčacej doby bez toho, aby príslušný orgán uložil sankciu, s výnimkou prípadu, keď bolo správne konanie prerušené v zmysle článku 6 ods. 1.
2. Lehota na vykonanie rozhodnutia ukladajúceho správnu sankciu je tri roky. Toto obdobie sa začína dňom, keď sa rozhodnutie stáva konečným.
Prípady prerušenia premlčacej doby a prerušenia správneho konania sú upravené príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva.
3. Členské štáty si zachovávajú možnosť uplatňovať obdobie dlhšie doby a lehoty ako tie, ktoré sú ustanovené v odsekoch 1 a 2 v tomto poradí.“
7
Hlava II toho istého nariadenia obsahuje pravidlá týkajúce sa „správnych opatrení a sankcií“, najmä v článku 4, ktorý stanovuje:
„1. Je všeobecným pravidlom, že pri akejkoľvek nezrovnalosti sa neprávom získaná výhoda odníme:
…
2. Uplatnenie opatrení uvedených v odseku 1 sa obmedzí na zrušenie poskytnutej výhody chody, ak je tak ustanovené, na úrok určený na základe paušálnej sadzby.
…
4. Opatrenia ustanovené v tomto článku sa nepovažujú za tresty.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8
Dňa 11. februára 2005 a 4. marca 2005 vyplatil IFAP spoločnosti Biocentro na základe zmluvy o poskytnutí pomoci uzavretej 3. novembra 2004 sumy vo výške 31930,78 eura a 21537,95 eura. Podľa vnútroštátneho súdu je táto pomoc súčasťou opatrenia spoločnej poľnohospodárskej politiky a vzťahuje sa na ňu nariadenie č. 2988/95.
9
Dňa 13. januára 2010 IFAP vyzval Biocentro, aby sa vyjadrila k ukončeniu tejto zmluvy.
10
Dňa 1. júla 2010 IFAP odovzdal tejto spoločnosti konečné rozhodnutie o jednostrannom ukončení uvedenej zmluvy. Keďže toto rozhodnutie nebolo napadnuté žalobou v stanovenej lehote, IFAP ukončil správne konanie podľa Código de Procedimento Administrativo (Správny súdny poriadok) a stal sa veriteľom spoločnosti Biocentro.
11
Dňa 3. septembra 2012 vydal IFAP uvedenej spoločnosti „osvedčenie o dlhu“ a daňová správa začala 27. septembra 2012 voči nej daňové exekučné konanie na účely vymáhania pohľadávok.
12
Začatie daňového exekučného konania bolo oznámené spoločnosti Biocentro 9. októbra 2012.
13
Návrh na rozšírenie zodpovednosti za dlhy týkajúce sa žalovaných vo veci samej, t. j. AB, CD a EF, ktorí sú konateľmi spoločnosti Biocentro, im bol doručený 20. septembra 2016. Tento návrh bol schválený daňovým úradom viacerými rozhodnutiami, ktoré boli doručené žalovaným vo veci samej 12. decembra 2016.
14
Poslední uvedení podali proti daňovému exekučnému konaniu námietku, ktorej sa vyhovelo rozsudkom Tribunal Administrativo e Fiscal de Leiria (Správny a daňový súd Leiria, Portugalsko) z 31. marca 2020.
15
Tento súd sa domnieval, že dlh, ktorý bol predmetom daňového exekučného konania, je premlčaný a že v dôsledku toho musí byť toto konanie skončené. Z jeho rozsudku vyplýva, že premlčacia doba konania, ktorá je v súlade s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 štyri roky, začala plynúť v deň posledného vyplatenia poľnohospodárskej pomoci, teda 4. marca 2005, a že táto lehota už uplynula v roku 2010.
16
IFAP pred vnútroštátnym súdom najmä tvrdí, že v čase začatia daňového exekučného konania bolo správne konanie, ktoré viedlo k ukončeniu zmluvy uvedenej v bode 8 tohto uznesenia, už ukončené, a preto už nie je možné spochybniť zákonnosť tohto rozhodnutia.
17
Tento súd potvrdzuje, že podľa ustálenej judikatúry nemožno v štádiu podania námietky proti daňovému exekučnému konaniu preskúmavať zákonnosť dlhu. Pýta sa však, či je tento prístup v súlade s právom Únie.
18
V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd pýta, či je s týmto právom v súlade na jednej strane to, že je plynutie premlčacej doby dlhu prerušené doručením rozšírenia daňového exekučného konania na subsidiárne zodpovedné osoby, a na strane druhej, že táto lehota môže byť prerušená až do prijatia konečného rozhodnutia alebo do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa rozhoduje o námietke podanej týmito subsidiárne zodpovednými osobami.
19
Za týchto podmienok Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd, Portugalsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Bráni článok 3 ods. 1 nariadenia [č. 2988/95] vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej premlčanie nemožno uplatniť z dôvodu uplynutia štvorročnej alebo osemročnej lehoty v rámci začatého súdneho exekučného konania, keďže uvedenú otázku možno posúdiť len v rámci správnej žaloby podanej proti aktu, ktorým sa nariaďuje vrátenie neoprávnene prijatých súm z dôvodu zistenej nezrovnalosti?
2.
V prípade zápornej odpovede na [prvú otázku], má sa lehota troch rokov stanovená v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 považovať za premlčaciu dobu pohľadávky, ktorá vyplýva z prijatia aktu, ktorým sa požaduje vrátenie neoprávnene prijatých súm z dôvodu existencie nezrovnalostí vo financovaní? Začína uvedená lehota plynúť odo dňa prijatia tohto aktu?
3.
V prípade zápornej odpovede na [druhú otázku], bráni článok 3 nariadenia č. 2988/95 vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa [premlčacia] doba pohľadávky preruší, ak pri exekúcii vedenej voči osobám, ktoré sú subsidiárne zodpovedné za spoločnosť, ktorá je príjemcom pomoci, tieto osoby dostanú príslušné oznámenie, a zostáva prerušená až do prijatia konečného alebo právoplatného rozhodnutia o námietke podanej týmito subsidiárne zodpovednými osobami?“
O prejudiciálnych otázkach
20
Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry, alebo ak odpoveď nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia. Okrem toho podľa článku 53 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku, ak je návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne neprípustný, Súdny dvor môže po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.
21
V prejednávanej veci je potrebné uplatniť tieto ustanovenia.
O prvej otázke
22
Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej na účely napadnutia rozhodnutia o vymáhaní neoprávnene vyplatených súm, ktoré bolo prijaté po uplynutí premlčacej lehoty na začatie konania podľa tohto ustanovenia, je jeho adresát povinný pod hrozbou preklúzie namietať nesprávnosť tohto rozhodnutia v určitej lehote na príslušnom správnom súde a nemôže sa už brániť výkonu tohto rozhodnutia odvolávaním sa na tú istú nesprávnosť v rámci súdneho exekučného konania, ktoré bolo proti nemu začaté.
23
Na úvod treba uviesť, že Súdny dvor už odpovedal na túto otázku v rozsudku zo 7. apríla 2022, IFAP ( C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 ).
24
Z bodu 52 tohto rozsudku vyplýva, že nariadenie č. 2988/95 nestanovuje opravné prostriedky na napadnutie rozhodnutí, ktorými sa ukladajú správne opatrenia a sankcie, ani súdy príslušné na ich prejednanie, a nestanovuje ani prekluzívnu alebo premlčaciu lehotu, po ktorej uplynutí tieto rozhodnutia, keďže neboli napadnuté na príslušnom súde, nadobúdajú konečnú povahu.
25
V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, že takéto podmienky jednak nie sú menej výhodné ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a jednak nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 53 ).
26
Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, z rozsudku zo 7. apríla 2022, IFAP ( C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 54 ), vyplýva, že s výhradou overení, ktoré prislúchajú súdu, ktorý podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veciach, v ktorých bol vydaný tento rozsudok, ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je článok 58 ods. 1 Código do Processo nos Tribunais (Správny súdny poriadok), ktorý stanovuje trojmesačnú lehotu na účely napadnutia správneho rozhodnutia, ako je rozhodnutie o vymáhaní incidenčne napadnuté vo veci samej, nie je v rozpore s touto zásadou.
27
Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor opakovane rozhodol, že stanovenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v zásade spĺňa požiadavku efektivity, keďže predstavuje uplatnenie základnej zásady právnej istoty. Tieto lehoty totiž nie sú takej povahy, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo k neprimeranému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie, aj keď ich uplynutie, ako vyplýva z ich podstaty, spôsobuje úplné alebo čiastočné zamietnutie podanej žaloby (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 55 ).
28
Vo vnútroštátnych právnych úpravách, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie, sú to práve členské štáty, ktoré majú určiť lehoty, najmä vzhľadom na význam rozhodnutí, ktoré sa majú prijať, pre zúčastnené osoby, komplexnosť postupov a právnych predpisov, ktoré sa majú uplatniť, počet osôb, ktoré môžu byť dotknuté, a ďalšie verejné a súkromné záujmy, na ktoré treba prihliadnuť. S touto výhradou môžu členské štáty stanoviť dlhšie alebo kratšie lehoty (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 56 ).
29
V tejto súvislosti sa zdá, že vnútroštátne ustanovenia, ako sú článok 58 ods. 1 a článok 59 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ktoré stanovujú, že adresát správneho rozhodnutia, akým sú rozhodnutia o vymáhaní incidenčne spochybnené v konaniach vo veci samej, má pod hrozbou preklúzie lehotu troch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia na jeho napadnutie, nie sú v rozpore so zásadou efektivity (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 57 ).
30
Takáto lehota je totiž primeraná v rozsahu, v akom umožňuje dotknutej osobe posúdiť, či existujú dôvody na napadnutie rozhodnutia, ktoré sa jej týka, a prípadne pripraviť žalobu proti tomuto rozhodnutiu. Okrem toho začiatok plynutia lehoty od oznámenia aktu zaručuje, že dotknutá osoba sa nenachádza v situácii, keď táto lehota uplynula bez toho, aby vedela o jeho prijatí (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 58 ).
31
Okrem toho, pokiaľ ide o opravné prostriedky umožňujúce napadnúť také správne rozhodnutia, akým je rozhodnutie o vymáhaní incidenčne napadnuté vo veci samej, Súdny dvor konštatoval, že povinnosť obrátiť sa na príslušný správny súd, akou je povinnosť stanovená v článku 163 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, nie je v zásade v rozpore so zásadami ekvivalencie a efektivity, ale predstavuje legitímny výkon procesnej autonómie členských štátov. Takáto povinnosť nemôže sama osebe viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 59 ).
32
Platí však, že zásada právnej istoty je odvodená zo zásady ochrany legitímnej dôvery a vyžaduje jednak, aby právne pravidlá boli jasné a presné, a jednak, aby ich uplatnenie mohli osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídať (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 60 ).
33
V tejto súvislosti z rozsudku zo 7. apríla 2022, IFAP ( C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 61 ), vyplýva, že s výhradou overenia, ktoré prislúchajú súdu, ktorý podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veciach, ktoré viedli k vydaniu tohto rozsudku, sa najmä nezdá, že by ustanovenia portugalského práva uvedené v bodoch 26, 29 a 31 tohto uznesenia neumožňovali jednotlivcom, ktorým je určené správne rozhodnutie, presne určiť súd, ktorý je príslušný rozhodovať o opravných prostriedkoch proti tomuto rozhodnutiu.
34
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 sa má vykladať v tom zmysle, že s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej na účely napadnutia rozhodnutia o vymáhaní neoprávnene vyplatených súm, ktoré bolo prijaté po uplynutí premlčacej lehoty na začatie konania podľa tohto ustanovenia, je jeho adresát povinný pod hrozbou preklúzie namietať nesprávnosť tohto rozhodnutia v určitej lehote na príslušnom správnom súde a nemôže sa už brániť výkonu tohto rozhodnutia odvolávaním sa na tú istú nesprávnosť v rámci súdneho exekučného konania, ktoré bolo proti nemu začaté.
O prvej časti druhej otázky
35
Prvou časťou svojej druhej otázky sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa má článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že uplynutie lehoty stanovenej v tomto ustanovení má za následok premlčanie pohľadávky, ktorá je predmetom rozhodnutia o vymáhaní.
36
Na úvod treba pripomenúť, že podľa znenia článku 3 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2988/95 je lehota na výkon rozhodnutia o uložení „správnej sankcie“ tri roky.
37
Ako však Súdny dvor rozhodol, článok 3 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 sa týka tak správnych sankcií v zmysle článku 5 ods. 1 tohto nariadenia, ako aj správnych opatrení v zmysle článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktoré možno prijať s cieľom ochrany finančných záujmov Európskej únie (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 83 ).
38
Článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 sa preto uplatní na vykonanie vnútroštátneho rozhodnutia, akým je rozhodnutie incidenčne napadnuté vo veci samej, ktoré nestanovuje sankciu, ale ukladá správne opatrenie, a to vymáhanie neoprávnene získanej pomoci.
39
Pokiaľ ide o prvú časť druhej otázky, treba uviesť, že vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora na povahu lehoty stanovenej v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 2988/95. Vnútroštátny súd sa teda snaží zistiť, či žalovaní vo veci samej ako subsidiárne zodpovední zástupcovia spoločnosti, ktorá je dlžníkom, konkrétne spoločnosti Biocentro, sa môžu brániť proti nútenému výkonu rozhodnutia o vymáhaní, ktoré bolo určené tejto spoločnosti.
40
Po tomto spresnení treba pripomenúť, že ako vyplýva z preskúmania pôsobnosti článku 3 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2988/95, tento článok stanovuje, že lehota na vykonanie rozhodnutí, ktorými sa ukladá opatrenie alebo správna sankcia, je tri roky. Z toho vyplýva, že bez toho, aby bola dotknutá možnosť, ktorú majú členské štáty podľa článku 3 ods. 3 tohto nariadenia, po uplynutí lehoty stanovenej v odseku 2 prvom pododseku tohto článku takéto rozhodnutia už nemožno vykonať (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 85 ).
41
Pokiaľ ide konkrétne o rozhodnutie, ktoré obsahuje správne opatrenie, ktoré ukladá jeho adresátovi povinnosť vrátiť neoprávnene prijatú sumu, uplynutie uvedenej lehoty má za následok, že predmetnú sumu už nemožno vymáhať prostredníctvom núteného výkonu rozhodnutia. Adresát tohto rozhodnutia teda prípadne môže namietať voči exekučným konaniam (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 86 ).
42
V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že prípadná neexistencia dôvodu námietky upraveného právom členského štátu v takomto prípade nemôže brániť tomu, aby sa adresát rozhodnutia o vymáhaní neoprávnene získaných súm odvolával na uplynutie lehoty na vykonanie stanovenej v článku 3 ods. 2 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95 alebo prípadne predĺženej lehoty na vymáhanie podľa článku 3 ods. 3 tohto nariadenia, aby sa mohol brániť proti vymáhaniu týchto súm (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , body 87 a 91 ).
43
Tie isté úvahy sa uplatňujú aj na subsidiárne zodpovedné osoby spoločnosti, ktorá je dlžníkom, na ktoré sa rozšírilo daňové exekučné konanie začaté voči tomuto subjektu.
44
Za týchto okolností na účely užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu na otázku, či sa po uplynutí lehoty stanovenej v článku 3 ods. 2 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95 môžu tieto subsidiárne zodpovedné osoby brániť proti nútenému výkonu rozhodnutia o vymáhaní neoprávnene prijatých súm, nie je potrebné určiť, či uplynutie tejto lehoty spôsobuje aj premlčanie dlhu, ktorý je predmetom tohto rozhodnutia (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 92 ).
45
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti treba na prvú časť druhej otázky odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 sa má vykladať v tom zmysle, že subsidiárne zodpovedné osoby spoločnosti, ktorá je dlžníkom, ktorej bolo určené rozhodnutie o vrátení neoprávnene vyplatených súm, na ktoré bolo rozšírené daňové exekučné konanie, musia mať právo namietať uplynutie lehoty na vymáhanie stanovenej v článku 3 ods. 2 prvom pododseku tohto nariadenia alebo prípadne predĺženej lehoty na vymáhanie podľa článku 3 ods. 3 uvedeného nariadenia, aby sa mohli brániť proti vymáhaniu týchto súm.
O druhej časti druhej otázky
46
Druhou časťou svojej druhej otázky sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa má článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o výkon rozhodnutia ukladajúceho vrátenie neoprávnene prijatých súm, lehota na výkon, ktorú stanovuje, začína plynúť od prijatia tohto rozhodnutia.
47
Pokiaľ ide o začiatok plynutia lehoty stanovenej v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 2988/95, z preskúmania pôsobnosti prvého pododseku tohto ustanovenia, ako aj z jeho znenia vyplýva, že táto lehota plynie odo dňa, keď sa rozhodnutie, ktorým sa ukladá správne opatrenie alebo sankcia, stáva konečným (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 95 ).
48
Toto ustanovenie neponecháva členským štátom žiadnu mieru voľnej úvahy, a teda bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že lehota na vykonanie začína plynúť od samotného prijatia rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje vrátenie neoprávnene prijatých súm predtým, ako sa toto rozhodnutie stalo konečným (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 98 ).
49
Okrem toho článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 neobsahuje nijaký odkaz na právo členských štátov. Preto vzhľadom na požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj na zásadu rovnosti sa toto ustanovenie musí vykladať autonómne a jednotne v celej Únii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , body 101 a 102 ).
50
V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že hoci znenie článku 3 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2988/95 nie je jednoznačné, odkaz v tomto ustanovení na rozhodnutie, ktoré sa stalo konečným, svedčí v prospech výkladu, podľa ktorého sa toto ustanovenie týka posledného rozhodnutia prijatého v rámci správneho konania, a teda vedie k tomu, že povinnosť vrátiť neoprávnene prijaté sumy alebo uloženie správnej sankcie sú konečné, a teda nenapadnuteľné (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 103 ).
51
Treba sa teda domnievať, že článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 sa týka rozhodnutia, ktoré nadobúda konečnú povahu buď po uplynutí primeraných lehôt na podanie opravného prostriedku stanovených vnútroštátnym právom, alebo vyčerpaním opravných prostriedkov (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 104 ).
52
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú časť druhej otázky odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o výkon rozhodnutia ukladajúceho vrátenie neoprávnene prijatých súm, lehota na výkon, ktorú stanovuje, začína plynúť odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, t. j. odo dňa uplynutia lehôt na odvolanie alebo odo dňa vyčerpania opravných prostriedkov.
O tretej otázke
53
Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa na jednej strane plynutie premlčacej lehoty dlhu prerušuje, ak je rozšírenie daňového exekučného konania oznámené osobám, ktoré sú subsidiárne zodpovedné za spoločnosť, ktorá je dlžníkom, a na druhej strane sa táto lehota pozastavuje až do prijatia konečného alebo právoplatného rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje o námietke podanej týmito subsidiárne zodpovednými osobami.
54
Treba pripomenúť, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 2988/95 stanovuje, že prislúcha členským štátom, aby vo svojom vnútroštátnom práve určili prípady prerušenia a pozastavenia lehoty na výkon rozhodnutia stanovenej v prvom pododseku tohto odseku.
55
V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa neuvádzajú ustanovenia vnútroštátneho práva upravujúce prípady prerušenia a pozastavenia konaní o výkone rozhodnutia, aké bolo začaté vo veci samej.
56
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ak nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (uznesenie z 1. októbra 2020, Inter Consulting, C‑89/20 , EU:C:2020:771 , bod 23 , ako aj citovaná judikatúra).
57
Okrem toho podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku (rozsudok z 11. novembra 2021, Dublin City Council, C‑214/20 , EU:C:2021:909 , bod 28 ).
58
Konkrétne podľa článku 94 písm. b) tohto nariadenia musí návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahovať znenie vnútroštátnych ustanovení, ktoré možno v prejednávanej veci uplatniť, a prípadne príslušnú vnútroštátnu judikatúru.
59
Je pravda, že Súdny dvor sa už vyjadril k otázke, či sa má článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu portugalského práva, podľa ktorého je lehota na vykonanie rozhodnutia stanovená v prvom pododseku tohto odseku prerušená oznámením začatia konania na vymáhanie dlhu, ktorý je predmetom rozhodnutia o vymáhaní (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 110 ).
60
V tejto súvislosti rozhodol, že hoci si členské štáty ponechávajú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o určenie prípadov, v ktorých môže byť lehota na vykonanie uvedená v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 prerušená a pozastavená, musia napriek tomu dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásady proporcionality a právnej istoty (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , body 113 až 115 ).
61
Práve vo svetle týchto zásad Súdny dvor konštatoval, že s výhradou overení, ktoré prislúchajú vnútroštátnemu súdu v konaniach vo veci samej, v ktorej bol vydaný rozsudok IFAP ( C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 ), článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 2988/95 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa lehota na vymáhanie stanovená v prvom pododseku tohto odseku prerušuje oznámením o začatí konania na vymáhanie dlhu, ktorý je predmetom rozhodnutia o vymáhaní (rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP, C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , body 117 až 120 ).
62
V tomto prípade sa však položená otázka netýka prerušenia lehoty na vykonanie vo vzťahu k subjektu, ktorému bolo určené rozhodnutie o vymáhaní, ale týka sa samostatného prípadu, a to prerušenia tejto lehoty vo vzťahu k subsidiárne zodpovedným osobám subjektu, ktorý je dlžníkom, na ktoré bolo rozšírené daňové exekučné konanie.
63
Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek informácií o uplatniteľných ustanoveniach vnútroštátneho práva, a najmä o opatreniach týkajúcich sa rozšírenia konania o výkone rozhodnutia a prerušenia plynutia lehôt v takýchto prípadoch, Súdny dvor nemôže poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď.
64
To isté platí aj pre otázky položené vnútroštátnym súdom týkajúce sa pozastavenia lehoty na výkon rozhodnutia.
65
Na jednej strane vnútroštátny súd neposkytol žiadne informácie o uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úprave, a tak Súdny dvor nemôže odpovedať na otázku, či sa právo Únie má vykladať v tom zmysle, že bráni tejto úprave.
66
Okrem toho z rozsudku zo 7. apríla 2022, IFAP ( C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 108 ), vyplýva, že na otázku týkajúcu sa úpravy pozastavenia plynutia lehoty na výkon rozhodnutia stanovenej portugalským právom podľa článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 2988/95, súd, ktorý podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veciach, v ktorých bol vydaný tento rozsudok, potvrdil, že „z občianskeho práva uplatniteľného v prejednávanej veci vyplýva, že neexistujú dôvody na pozastavenie tejto lehoty“.
67
Na druhej strane návrh na začatie prejudiciálneho konania neumožňuje určiť, či v tomto prípade bola lehota na výkon rozhodnutia, prípadne stanovená vnútroštátnym právom, skutočne pozastavená. Súdny dvor preto nemôže overiť, či táto časť otázky súvisí so skutočnosťou alebo predmetom konania vo veci samej, alebo či je len hypotetická.
68
Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora návrh na začatie prejudiciálneho konania nesmie smerovať k formulácii poradných stanovísk o všeobecných alebo hypotetických otázkach, ale musí byť odôvodnený potrebou spojenou s účinným vyriešením sporu týkajúceho sa práva Únie (rozsudok zo 7. apríla 2022, Autonome Provinz Bozen, C‑102/21 a C‑103/21 , EU:C:2022:272 , bod 57 ).
69
V dôsledku toho sa podľa článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku preto tretia otázka musí považovať za zjavne neprípustnú.
70
Treba však pripomenúť, že tento súd má možnosť podať nový návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď bude môcť Súdnemu dvoru poskytnúť všetky informácie, ktoré mu umožnia rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, Călin, C‑676/17 , EU:C:2019:700 , bod 41 a citovanú judikatúru).
O trovách
71
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
1.
Článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev
sa má vykladať v tom zmysle, že:
s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej na účely napadnutia rozhodnutia o vymáhaní neoprávnene vyplatených súm, ktoré bolo prijaté po uplynutí premlčacej lehoty na začatie konania podľa tohto ustanovenia, je jeho adresát povinný pod hrozbou preklúzie namietať nesprávnosť tohto rozhodnutia v určitej lehote na príslušnom správnom súde a nemôže sa už brániť výkonu tohto rozhodnutia odvolávaním sa na tú istú nesprávnosť v rámci súdneho exekučného konania, ktoré bolo proti nemu začaté.
2.
Článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95
sa má vykladať v tom zmysle, že:
subsidiárne zodpovedné osoby spoločnosti, ktorá je dlžníkom, ktorej bolo určené rozhodnutie o vrátení neoprávnene vyplatených súm, na ktoré bolo rozšírené daňové exekučné konanie, musia mať právo namietať uplynutie lehoty na vymáhanie stanovenej v článku 3 ods. 2 prvom pododseku tohto nariadenia alebo prípadne predĺženej lehoty na vymáhanie podľa článku 3 ods. 3 uvedeného nariadenia, aby sa mohli brániť proti vymáhaniu týchto súm.
3.
Článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pokiaľ ide o výkon rozhodnutia ukladajúceho vrátenie neoprávnene prijatých súm, lehota na výkon, ktorú stanovuje, začína plynúť odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, t. j. odo dňa uplynutia lehôt na odvolanie alebo odo dňa vyčerpania opravných prostriedkov.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: portugalčina.