C-629/21

62021CO0629

UZNESENIE

PODPREDSEDU SÚDNEHO DVORA

z 24. mája 2022 ( *1 )

„Odvolanie – Predbežné opatrenie – Inštitucionálne právo – Poslanci Európskeho parlamentu – Výsady a imunity – Zbavenie imunity poslanca Európskeho parlamentu – Fumus boni iuris – Nestrannosť spravodajcu pri skúmaní návrhu na zbavenie parlamentnej imunity – Naliehavosť – Európsky zatykač – Zápis o osobách hľadaných v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania – Výkon mandátu poslanca – Rovnováha záujmov“

Vo veci C‑629/21 P(R),

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 57 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 11. októbra 2021,

Európsky parlament , v zastúpení: N. Lorenz, N. Görlitz a J.‑C. Puffer, splnomocnení zástupcovia,

žalovaný v prvostupňovom konaní,

Španielske kráľovstvo , v zastúpení: S. Centeno Huerta a A. Gavela Llopis, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník v prvostupňovom konaní,

PODPREDSEDA SÚDNEHO DVORA,

po vypočutí generálneho advokáta M. Szpunara,

Právny rámec

Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV

3

Odôvodnenie

6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34) znie takto:

„Európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva.“

4

Článok 5 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát poskytnúť vo zvláštnych prípadoch.

7

Článok 11 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 znie takto:

„Ak je vyžiadaná osoba zatknutá, vykonávajúci kompetentný súdny orgán v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi informuje túto osobu o európskom zatykači a jeho obsahu, ako aj o možnom súhlase na odovzdanie vydávajúcemu súdnemu orgánu.“

8

V článku 12 rámcového rozhodnutia sa stanovuje:

„1. Európsky zatykač sa prejednáva a vykonáva ako naliehavá záležitosť.

2. V prípadoch, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojím odovzdaním, konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote 10 dní po prejavení súhlasu.

3. V ostatných prípadoch konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote 60 dní po zatknutí vyžiadanej osoby.

4. Ak sa v osobitných prípadoch európsky zatykač nemôže vykonať v lehotách stanovených v odseku 2 alebo 3, vykonávajúci súdny orgán to okamžite oznámi vydávajúcemu súdnemu orgánu, pričom uvedie dôvody prieťahu. V takom prípade lehoty sa môžu predĺžiť o ďalších 30 dní.

5. Pokiaľ vykonávajúci súdny orgán neprijal konečné rozhodnutie o európskom zatykači, zabezpečí, aby materiálne podmienky potrebné na účinné odovzdanie príslušnej osoby boli splnené.“

Rozhodnutie 2007/533/SVV

2. Na príkaz príslušného justičného orgánu podľa vnútroštátneho práva, a to buď na základe všeobecného pokynu, alebo v konkrétnom prípade, sa však označenie indikátorom nevykonateľnosti môže vyžadovať aj v prípade zápisu v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania, ak je zrejmé, že sa vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť odmietnuť.“

13

Článok 26 ods. 1 rozhodnutia 2007/533 znie takto:

„Údaje o osobách hľadaných v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu alebo hľadaných v súvislosti so zatknutím na účely vydania sa vkladajú na žiadosť justičného orgánu vydávajúceho členského štátu.“

14

Článok 27 ods. 1 tohto rozhodnutia stanovuje:

„Zápis vložený do SIS II v súlade s článkom 26 spolu s dodatočnými údajmi uvedenými v článku 27 predstavuje európsky zatýkací rozkaz vydaný v súlade s rámcovým rozhodnutím [2002/584] a má rovnaký účinok ako takýto zatýkací rozkaz v prípade, ak sa uplatňuje uvedené rámcové rozhodnutie.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

17

Okolnosti sporu sú uvedené v bodoch 1 až 20 napadnutého uznesenia. Na účely tohto konania o nariadení predbežného opatrenia ich možno zhrnúť takto.

18

21

Dňa 17. júna 2019 ústredná volebná komisia odmietla umožniť odvolateľom zložiť prísahu a sľub, že budú dodržiavať španielsku Ústavu, vyžadované španielskym právom, a oznámila Parlamentu zoznam kandidátov zvolených v Španielsku, na ktorom neboli uvedení pán Puigdemont i Casamajó a pán Comín i Oliveres. Predseda Parlamentu 27. júna 2019 oznámil pánovi Puigdemontovi i Casamajóvi a pánovi Comínovi i Oliveresovi, že ich nemôže považovať za budúcich poslancov Parlamentu.

22

Vyšetrujúci sudca trestného senátu Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) vydal 14. októbra 2019 európsky zatykač na pána Puigdemonta i Casamajóa a 4. novembra 2019 na pána Comína i Oliveresa a pani Ponsatíovú i Obiolsovú.

23

Predseda druhej komory Tribunal Supremo (Najvyšší súd) zaslal 10. januára 2020 Parlamentu návrh vyplývajúci z uznesenia vyšetrujúceho sudcu Trestného senátu Tribunal Supremo (Najvyšší súd) z toho istého dňa, v ktorom žiadal o zbavenie poslaneckej imunity pána Puigdemonta i Casamajóa a pána Comína i Oliveresa.

27

Po vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie 31. januára 2020 vzal Parlament 10. februára 2020 na vedomie zvolenie pani Ponsatíovej i Obiolsovej za poslankyňu s účinnosťou od 1. februára 2020.

28

Dňa 13. februára 2020 podpredseda Parlamentu oznámil na plenárnom zasadnutí návrh na zbavenie imunity pani Ponsatíovej i Obiolsovej a postúpil ho výboru JURI.

29

Po tom, ako odvolatelia predložili Parlamentu svoje pripomienky a boli vypočutí pred výborom JURI, prijal výbor JURI 23. februára 2021 správy A 9‑0020/2021, A 9‑0021/2021 a A 9‑0022/2021 týkajúce sa návrhov na zbavenie imunity odvolateľov. Parlament spornými rozhodnutiami pozbavil odvolateľov imunity na základe článku 9 prvého odseku písm. b) Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie ( Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 266 , ďalej len „Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie“).

Uznesením z 2. júna 2021, Puigdemont i Casamajó a i./Parlament (T‑272/21 R, neuverejnené), prijatým na základe článku 157 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, podpredseda Všeobecného súdu nariadil odklad výkonu sporných rozhodnutí do vydania uznesenia, ktorým sa skončí konanie o nariadení predbežného opatrenia začaté na Všeobecnom súde.

33

Rozhodnutím z 24. júna 2021 podpredseda Všeobecného súdu povolil vstup Španielskeho kráľovstva do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov Parlamentu.

34

Podpredseda Všeobecného súdu napadnutým uznesením zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaného odvolateľmi.

35

Po tretie podpredseda Všeobecného súdu skúmal, či podmienku týkajúcu sa naliehavosti možno považovať za splnenú z dôvodu (i) údajnej existencie nebezpečenstva bezprostredného zatknutia odvolateľov v dôsledku kombinovaného účinku sporných rozhodnutí, a (ii) európskych zatykačov vydaných na odvolateľov a zápisov o osobách hľadaných v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania vzťahujúcich sa na odvolateľov (ďalej len „zápisy v SIS II“).

39

V bode 45 napadnutého uznesenia podpredseda Všeobecného súdu uviedol, že justičné orgány vykonávajúceho členského štátu majú možnosť odmietnuť vykonať európsky zatykač najmä za podmienok stanovených v článkoch 3 a 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 a že vyžiadaná osoba môže odmietnuť súhlas s odovzdaním, takže rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača prináleží vykonávajúcemu súdnemu orgánu. Z toho vyvodil, že vznik ujmy uvádzanej odvolateľmi závisí od súbehu viacerých faktorov.

40

V bode 46 napadnutého uznesenia podpredseda Všeobecného súdu konštatoval, že odvolatelia nepreukázali, že ich zatknutie alebo a fortiori ich odovzdanie španielskym orgánom bolo predvídateľné s dostatočnou mierou pravdepodobnosti.

41

Vzhľadom na všetky tieto úvahy podpredseda Všeobecného súdu v bode 58 napadnutého uznesenia dospel k záveru, že odvolatelia nepreukázali, že podmienka týkajúca sa naliehavosti bola splnená, keďže za súčasného stavu nimi uvádzanú vážnu a nenapraviteľnú ujmu nemožno kvalifikovať ako ujmu, ktorá bola istá alebo zistená s dostatočnou mierou pravdepodobnosti.

Návrhy účastníkov konania

Návrhy účastníkov konania na rozhodnutie v odvolacom konaní

45

Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:

–

rozhodol o trovách konania neskôr.

46

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

zamietol odvolanie a nahradil odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ ide o jeho bod 43 a bod 52 prvú vetu,

–

subsidiárne odvolanie zamietol a

–

zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

Návrhy účastníkov konania na rozhodnutie vo vzájomnom odvolacom konaní

–

subsidiárne zamietol toto odvolanie a

–

zaviazal Španielske kráľovstvo na náhradu trov konania.

50

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú dva odvolacie dôvody založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil podpredseda Všeobecného súdu jednak tým, že nezohľadnil skutočnosť, že pred prijatím konečného rozhodnutia o výkone európskych zatykačov vydaných na odvolateľov mohlo dôjsť k vážnej a nenapraviteľnej ujme, a jednak záverom, že údajnú ujmu nebolo možné predvídať s dostatočnou mierou pravdepodobnosti.

52

Okrem toho Španielske kráľovstvo a Parlament žiadajú Súdny dvor, aby nahradil odôvodnenie.

O prípustnosti odvolania

Argumentácia

53

56

Za týchto podmienok tieto tvrdenia Španielskeho kráľovstva v žiadnom prípade nemôžu odôvodniť záver, že toto odvolanie je v celom rozsahu neprípustné.

57

Po druhé, keďže cieľom návrhov odvolania je len zrušenie napadnutého uznesenia a prípadný odklad výkonu sporných rozhodnutí, nemožno sa domnievať, že sa toto odvolanie snaží dosiahnuť od Súdneho dvora pozastavenie európskych zatykačov vydaných na odvolateľov.

58

Po tretie, aj keď, ako tvrdí Španielske kráľovstvo, stav tohto konania neumožňuje vydať konečný rozsudok v prípade, že by bolo napadnuté uznesenie zrušené, znamenalo by to v súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, že by sa vec v takejto situácii musela vrátiť Všeobecnému súdu. Táto okolnosť však nemôže spôsobiť, že odvolanie podané odvolateľmi je neprípustné.

61

Odvolatelia predovšetkým tvrdia, že viaceré body napadnutého uznesenia sú založené na predpoklade, že iba odovzdanie odvolateľov Španielskemu kráľovstvu by predstavovalo vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

62

Podpredseda Všeobecného súdu teda v bode 45 napadnutého uznesenia zohľadnil iba ujmu, ktorá by mohla vzniknúť vydaním odvolateľov španielskym orgánom. Vážna a nenapraviteľná ujma by však vznikla už v prípade zatknutia odvolateľov a ich ďalšieho zadržiavania, a to aj počas obmedzeného obdobia, najmä preto, že takéto riziko by existovalo pri každej ceste do členského štátu. Odvolatelia môžu byť zatknutí s cieľom vykonať európske zatykače, ktoré boli na nich vydané na základe zápisov v SIS II. Okrem toho by ich ďalšie zadržanie mohol následne nariadiť vykonávajúci súdny orgán podľa článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584. Zatknutie a zadržanie pána Puigdemonta i Casamajóa na Sardínii (Taliansko) 23. septembra 2021 ukazuje, že argumenty odvolateľov sú opodstatnené.

63

Body 47 až 49, 56 a 57 napadnutého uznesenia tiež vychádzajú z predpokladu, že zatknutie odvolateľov nemôže predstavovať vážnu a nenapraviteľnú ujmu. Rovnako v bode 60 tohto uznesenia je takéto zatknutie opísané ako príklad situácie, v ktorej by mohla vzniknúť údajná ujma, a nie ako situácia, v ktorej už k tejto ujme došlo.

67

Okrem toho je prvý odvolací dôvod založený na nesprávnom výklade napadnutého uznesenia, keďže podpredseda Všeobecného súdu nezaujal stanovisko k tomu, či by zatknutie odvolateľov alebo ich odovzdanie španielskym orgánom malo byť kvalifikované ako „vážna a nenapraviteľná ujma“. Podpredseda Všeobecného súdu navyše správne usúdil, že vznik ujmy uvádzanej odvolateľmi závisí od viacerých faktorov. Sporné rozhodnutia nie sú rozhodujúcou príčinou tejto ujmy.

68

Španielske kráľovstvo navrhuje, aby sa bod 45 napadnutého uznesenia vykladal v tom zmysle, že sporné rozhodnutia nepredstavujú rozhodujúcu príčinu ujmy uvádzanej odvolateľmi. Táto ujma v skutočnosti vyplýva z ich rozhodnutia opustiť Španielsko a vnútroštátnych opatrení prijatých v dôsledku tohto rozhodnutia.

Posúdenie

69

Z toho vyplýva, že tvrdenie, že prvý odvolací dôvod treba považovať za neprípustný v rozsahu, v akom smeruje k spochybneniu skutkových zistení podpredsedu Všeobecného súdu, treba zamietnuť.

73

Po druhé podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, keďže v rámci odvolania sa právomoc Súdneho dvora obmedzuje na preskúmanie právnych zistení o žalobných dôvodoch a tvrdeniach prejednávaných pred Všeobecným súdom, účastník konania nemôže po prvýkrát pred Súdnym dvorom vzniesť námietky alebo tvrdenia, ktoré nepredložil pred Všeobecným súdom (uznesenie podpredsedu Súdneho dvora zo 17. decembra 2020, Anglo Austrian AAB a Belegging‑Maatschappij Far‑East/ECB, C‑207/20 P(R ), neuverejnené, EU:C:2020:1057 , bod 72 a citovaná judikatúra).

74

Odvolatelia sa preto pred Súdnym dvorom nemôžu platne odvolávať na tvrdenia založené na skutočnostiach po vydaní napadnutého uznesenia. Z toho vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého zatknutie a väzba pána Puigdemonta i Casamajóa na Sardínii preukazuje reálnosť rizika, ktorému sú odvolatelia vystavení, musí byť zamietnuté ako neprípustné.

75

78

V tejto súvislosti treba bod 45 tohto uznesenia chápať v tom zmysle, že zatknutie a vydanie odvolateľov španielskym orgánom záviselo od súbehu viacerých faktorov.

79

Podpredseda Všeobecného súdu pri takomto zistení teda žiadnym spôsobom nevylúčil, že prípadné zatknutie odvolateľov im môže spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

80

Z toho vyplýva, že hlavné tvrdenia uvádzané na podporu prvého odvolacieho dôvodu sa v rozsahu, v akom odkazujú na bod 45 napadnutého uznesenia, zakladajú na nesprávnom výklade tohto uznesenia a musia byť z tohto dôvodu zamietnuté.

84

V dôsledku toho musia byť hlavné tvrdenia uvedené na podporu prvého odvolacieho dôvodu zamietnuté ako čiastočne nedôvodné a čiastočne neúčinné.

85

Pokiaľ ide o tvrdenia uvedené subsidiárne na podporu tohto odvolacieho dôvodu, je potrebné uviesť, že na účely konštatovania v bode 45 napadnutého uznesenia, že vznik ujmy uvádzanej odvolateľmi závisel od súbehu viacerých faktorov, podpredseda Všeobecného súdu vychádzal jednak z právomoci justičných orgánov vykonávajúceho členského štátu odmietnuť vykonať európsky zatykač a jednak zo skutočnosti, že vydanie vyžiadanej osoby je podmienené zásahom rozhodnutia týchto orgánov v prípade, že táto osoba nesúhlasí s jej odovzdaním.

86

Pokiaľ teda bod 45 napadnutého uznesenia odkazuje výlučne na určité mechanizmy stanovené rámcovým rozhodnutím 2002/584, nemožno ho v rozpore s tvrdeniami Parlamentu a Španielskeho kráľovstva chápať tak, že rozhodujúcou príčinou ujmy tvrdenej odvolateľmi sú vnútroštátne opatrenia prijaté týmto členským štátom, a nie sporné rozhodnutia.

90

Tento výklad je potvrdený pravidlom uvedeným v článku 12 tohto rámcového rozhodnutia, podľa ktorého v prípade zatknutia osoby na základe európskeho zatykača má vykonávajúci súdny orgán rozhodnúť o tom, či sa „vyžiadaná osoba má naďalej zadržiavať“.

91

Okrem toho z článku 12 a článku 17 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že ak vykonávajúci súdny orgán rozhodne, že väzbu tejto osoby ukončí, je povinný prijať v súvislosti s jej dočasným prepustením všetky potrebné opatrenia na zabránenie jej úteku a zabezpečiť, aby materiálne podmienky potrebné na jej účinné odovzdanie boli splnené, kým sa neprijme konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača (rozsudok zo 16. júla 2015, Lanigan, C‑237/15 PPU , EU:C:2015:474 , bod 63 ).

92

Rozhodnutie o odovzdaní, na ktoré odkazuje bod 45 napadnutého uznesenia, sa prijíma v súlade s článkami 15 a 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 na konci konania o výkone tohto zatykača, t. j. po zatknutí vyžiadanej osoby a prijatí rozhodnutia o jej ponechaní vo väzbe alebo predbežnom prepustení.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia

96

Druhý odvolací dôvod sa delí na päť častí. Na úvod je potrebné spoločne preskúmať prvé tri časti tohto odvolacieho dôvodu.

97

V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že existencia zápisov v SIS II bola dostatočným základom na vyvodenie záveru, že im hrozí reálne nebezpečenstvo zatknutia, a v dôsledku toho vážna a nenapraviteľná ujma. Podľa ich názoru policajné útvary členských štátov, ktoré do predmetných zápisov v SIS II nepridali indikátor nevykonateľnosti podľa článku 25 ods. 2 rozhodnutia 2007/533, takéto zatknutie vykonajú. Podpredseda Všeobecného súdu sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 55 napadnutého uznesenia odmietol relevantnosť zápisov v SIS II.

101

Podľa Parlamentu treba prvé tri časti tohto odvolacieho dôvodu vyhlásiť za neprípustné aspoň čiastočne, keďže jednak smerujú k jednoduchému opätovnému preskúmaniu žaloby podanej Všeobecnému súdu, ďalej napádajú skutkové zistenia podpredsedu Všeobecného súdu, a napokon sa odvolávajú na skutkové okolnosti, ktoré neboli uvedené v konaní na prvom stupni. Okrem toho prvá a tretia časť tohto odvolacieho dôvodu neodkazujú na body napadnutého uznesenia, ktorých sa týkajú.

102

Španielske kráľovstvo tvrdí, že odvolatelia sa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neopierali o zápisy v SIS II ani o potrebu zohľadniť riziko, že by mohli byť zatknutí v inom členskom štáte ako v Belgickom kráľovstve, Španielskom kráľovstve alebo Francúzskej republike. V dôsledku toho sa domnieva, že tvrdenia založené na týchto varovaniach alebo na tomto riziku musia byť preto zamietnuté ako neprípustné. K rovnakému záveru treba dospieť v súvislosti s tvrdeniami založenými na oznámeniach vyšetrujúceho sudcu Tribunal Supremo (Najvyšší súd), na ktoré sa odvolatelia odvolávajú.

103

Španielske kráľovstvo okrem toho tvrdí, že pravidlá, na ktoré sa odvolatelia odvolávajú, nie sú takého charakteru, aby mohli vyvrátiť záver podpredsedu Všeobecného súdu, že pozastavenie výkonu európskych zatykačov vydaných na odvolateľov belgickými orgánmi vylučuje riziko ich vydania španielskym orgánom.

Pokiaľ ide o tvrdenia Parlamentu a Španielskeho kráľovstva smerujúce k spochybneniu prípustnosti prvých troch častí druhého odvolacieho dôvodu, treba v prvom rade pripomenúť, že v súlade s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ, článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí odvolanie presne uvádzať napadnuté prvky rozsudku alebo uznesenia, ktorých zrušenia sa odvolateľ domáha, ako aj právne argumenty, ktoré konkrétne uvádza na podporu odvolania. Tejto požiadavke nevyhovuje odvolanie, ktoré sa bez toho, aby obsahovalo argumentáciu, v ktorej by bolo konkrétne uvedené nesprávne právne posúdenie, ktoré má byť dôvodom napadnutého rozsudku alebo uznesenia, obmedzuje na zopakovanie dôvodov a argumentov, ktoré boli predtým predložené Všeobecnému súdu. Takéto odvolanie sa v skutočnosti rovná len návrhu na opätovné preskúmanie žaloby podanej Všeobecnému súdu, na čo Súdny dvor nemá právomoc (uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 10. januára 2018, Komisia/RW, C‑442/17 P(R ), neuverejnené, EU:C:2018:6 , bod 66 a citovaná judikatúra).

107

V prejednávanej veci sa zdá, že v prvých troch častiach druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia identifikujú viacero chýb, ktorými je údajne postihnuté napadnuté uznesenie, a uvádzajú sériu právnych argumentov, ktorých cieľom je preukázať existenciu týchto chýb. Z toho vyplýva, že tieto prvé tri časti nemožno považovať za smerujúce len k opätovnému preskúmaniu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného na Všeobecnom súde.

108

Tvrdenie Parlamentu, že prvá a tretia časť druhého odvolacieho dôvodu by mali byť vyhlásené za neprípustné z dôvodu, že neodkazujú na konkrétne body napadnutého uznesenia, musí byť tiež zamietnuté.

112

Na jednej strane prvou a treťou časťou tohto odvolacieho dôvodu odvolatelia kritizujú, že podpredseda Všeobecného súdu uplatnil požiadavku, aby údajná ujma bola dostatočne pravdepodobná na preukázanie naliehavosti. Takéto tvrdenie, ktoré nespochybňuje skutkový stav uvedený v napadnutom uznesení, treba považovať za tvrdenie, ktoré sa týka právnej kvalifikácie týchto skutkových okolností vzhľadom na kritériá, ktorými sa riadi použitie pojmu naliehavosť v konaní o nariadení predbežného opatrenia (pozri analogicky uznesenie predsedu Súdneho dvora z 29. marca 2012, Gollnisch/Parlament, C‑569/11 P(R ), neuverejnené, EU:C:2012:199 , bod 27 ).

113

Na druhej strane druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je zameraná na spochybnenie úrovne dokazovania, ktorá bola uložená odvolateľom pri preukázaní, že ujma, ktorú uvádzajú, je dostatočne pravdepodobná. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že údajné nerešpektovanie pravidiel dokazovania je právnou otázkou, ktorá je v odvolaní prípustná (rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P , EU:C:2008:392 , bod 44 a citovaná judikatúra).

114

V treťom rade z judikatúry citovanej v bode 73 tohto uznesenia vyplýva, že účastník konania nemôže po prvýkrát pred Súdnym dvorom vzniesť dôvody alebo tvrdenia, ktoré neuplatnil pred Všeobecným súdom.

118

Z bodov 46 až 57 napadnutého uznesenia vyplýva, že podpredseda Všeobecného súdu sa domnieval, že existencia európskych zatykačov vydaných na odvolateľov a zápisov v SIS II nepostačujú na preukázanie, že ich zatknutie bolo predvídateľné s dostatočnou mierou pravdepodobnosti.

119

Podpredseda Všeobecného súdu po preskúmaní opatrení prijatých belgickými orgánmi s cieľom konať v súvislosti s európskymi zatykačmi vydanými na odvolateľov a po zistení, že výkon týchto európskych zatykačov bol odložený, rozhodol v bode 55 napadnutého uznesenia, že skutočnosť uvádzaná odvolateľmi, že Španielske kráľovstvo neodstránilo zápisy v SIS II, nemôže preukázať, že predmetné trestné konanie nebolo prerušené.

120

Okrem iného na základe týchto zistení podpredseda Všeobecného súdu v bode 58 tohto uznesenia usúdil, že ujma uvádzaná odvolateľmi nemôže byť kvalifikovaná ako ujma, ktorá je istá alebo preukázaná s dostatočnou mierou pravdepodobnosti, a že teda odvolatelia nepreukázali splnenie podmienky naliehavosti.

124

Ak sa uplatňuje rámcové rozhodnutie 2002/584, takéto označenie sa môže v súlade s článkom 25 rozhodnutia 2007/533 pridať do zápisu v SIS II len vtedy, ak vykonávajúci súdny orgán odmietol vykonať európsky zatykač, ktorého sa tento zápis týka, alebo ak príslušný súdny orgán požiadal o pridanie tohto označenia buď na základe všeobecného vyšetrovania, alebo ak je v konkrétnom prípade zrejmé, že výkon tohto európskeho zatykača bude musieť byť odmietnutý.

125

Okrem toho z článku 30 rozhodnutia 2007/533 vyplýva, že ak bol zápis o osobách hľadaných v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania vydaný na základe európskeho zatykača, normotvorca Únie predpokladal, že zatknutie nie je možné vykonať iba vtedy, ak bol pridaný indikátor nevykonateľnosti v súlade s postupmi stanovenými v článkoch 24 a 25 tohto rozhodnutia.

126

Z toho vyplýva, že pokiaľ sa nepreukáže, že toto rozhodnutie je systematicky neúčinné alebo že každý členský štát, do ktorého môže dotknutá osoba cestovať, pridal indikátor nevykonateľnosti – okolnosti, ktoré v napadnutom uznesení neboli konštatované – existencia zápisu v SIS II o osobách hľadaných v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania sama osebe znamená veľkú pravdepodobnosť, že táto osoba bude zatknutá.

130

Skutočnosť, že súdny orgán členského štátu počas určitého obdobia nevykonal európsky zatykač vydaný na tieto osoby, ako konštatoval podpredseda Všeobecného súdu vo vzťahu k odvolateľom v bodoch 48 až 50 napadnutého uznesenia, tiež nie je takého charakteru, že by zatknutie týchto osôb nebolo dostatočne pravdepodobné.

131

Po prvé v prípade neexistencie konečného rozhodnutia táto skutočnosť nijako nepreukazuje, že tento súdny orgán si v konečnom dôsledku nesplní svoje povinnosti vyplývajúce z práva Únie. Po druhé táto skutočnosť nijako nenaznačuje postoj, ktorý zaujmú orgány iných členských štátov, do ktorých môžu dotknuté osoby cestovať.

132

Pokiaľ ide o odloženie výkonu európskych zatykačov vydaných na odvolateľov, na ktoré sa odvolávajú body 51 až 56 napadnutého uznesenia, je potrebné konštatovať, že toto odloženie nemá vplyv na predvídateľnosť zatknutia odvolateľov podľa zápisu v SIS II, pokiaľ tieto zápisy neboli španielskymi orgánmi odstránené.

136

Pokiaľ ide o dôsledky chýb, ktorými sú postihnuté body 45 a 46 napadnutého uznesenia, je potrebné pripomenúť, že z bodu 41 tohto uznesenia vyplýva, že odvolatelia sa odvolávali na ujmu spôsobenú odňatím slobody, ktorá by bola spôsobená ich zatknutím a ich odovzdaním španielskym orgánom.

137

Z toho vyplýva, že posúdenie podpredsedu Všeobecného súdu v bode 58 tohto uznesenia, podľa ktorého odvolatelia nepreukázali, že podmienka týkajúca sa naliehavosti bola splnená, musí byť nevyhnutne založené na zamietnutí tvrdenia odvolateľov, že sú vystavení predvídateľnému riziku zatknutia, ktoré by im mohlo spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

138

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, sa teda toto posúdenie nemôže z právneho hľadiska dostatočne zakladať na konštatovaní podpredsedu Všeobecného súdu, že riziko odovzdania odvolateľov španielskym orgánom nebolo preukázané s dostatočnou mierou pravdepodobnosti.

141

Parlament, podporovaný Španielskym kráľovstvom, navrhuje, aby Súdny dvor v prípade, že vyhovie odvolacím dôvodom predloženým odvolateľmi, nahradil odôvodnenie tak, že rozhodne, že ujma súvisiaca s rizikom zatknutia, na ktoré sa odvolatelia odvolávajú, nepredstavuje vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

142

V tejto súvislosti tvrdí, že prístup navrhovaný odvolateľmi nie je v súlade s výnimočnou povahou predbežných opatrení, keďže umožňuje systematicky stanoviť, že podmienka naliehavosti je splnená, ak je zbavený imunity poslanec Parlamentu, ktorý odmieta spolupracovať s vnútroštátnymi orgánmi.

143

Okrem toho, keďže cieľom parlamentnej imunity je zabrániť akémukoľvek zásahu do riadneho fungovania Parlamentu, odvolatelia boli povinní preukázať, že sporné rozhodnutia predstavovali riziko prekážok pri plnení ich úloh a že riadne fungovanie Parlamentu vylučovalo akýkoľvek zásah do výkonu ich mandátu. V žiadnom prípade však nepreukázali, že by donucovacie opatrenia, ktoré môže členský štát prijať voči poslancovi Parlamentu, narušili nezávislosť a riadne fungovanie tejto inštitúcie.

Ako bolo zdôraznené v bode 75 tohto uznesenia, je na účastníkovi konania, ktorý žiada o nariadenie predbežného opatrenia, aby preukázal, že nemôže čakať na výsledok konania vo veci samej bez toho, aby utrpel vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

147

Preto, hoci sa podpredseda Všeobecného súdu nesprávne domnieval, že zatknutie odvolateľov nebolo predvídateľné s dostatočnou mierou pravdepodobnosti, posúdenie nesplnenia podmienky naliehavosti musí byť napriek tomu potvrdené, ak toto zatknutie nemohlo spôsobiť odvolateľom vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

148

Návrh na nahradenie odôvodnenia predložený Parlamentom sa preto musí považovať za prípustný.

149

152

Takto prijaté opatrenia môžu v prípade zbavenia parlamentnej imunity viesť v súlade s rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rozhodnutím 2007/533 k zatknutiu dotknutých poslancov Parlamentu a ich ďalšiemu zadržiavaniu, prípadne aj niekoľko týždňov, až do prijatia rozhodnutia o ich odovzdaní.

153

Takéto pozbavenie slobody, ktoré sa navyše môže opakovať pri viacerých príležitostiach a vyskytnúť sa vo viacerých členských štátoch, môže dotknutým poslancom Parlamentu brániť vo výkone činností spojených s výkonom ich mandátu, ako je účasť na parlamentných cestách alebo uskutočnenie ciest potrebných v súvislosti s vypracovaním správ, a teda narušiť riadne fungovanie Parlamentu. Vzhľadom na povahu činností poslanca Európskeho parlamentu a na skutočnosť, že môže byť vyzvaný na vykonávanie týchto činností v celej Európskej únii, existencia takejto prekážky výkonu mandátu poslanca musí byť preukázaná bez toho, aby osoba, ktorá sa jej dovoláva, musela predložiť konkrétne informácie o skutočných činnostiach, ktoré by mohla byť povinná vykonávať v iných členských štátoch, ako sú štáty, v ktorých sa konajú parlamentné zasadnutia.

154

Treba dodať, že vzhľadom na to, že dotknutí poslanci Parlamentu, ak sa v takomto prípade nepozastaví účinnosť rozhodnutí o ich zbavení imunity, nebudú môcť v plnom rozsahu pokračovať vo výkone svojich funkcií poslancov Európskeho parlamentu až do konca svojho funkčného obdobia, ujma, ktorá im takto vznikne, bude nenapraviteľná (pozri analogicky uznesenie predsedu Súdneho dvora z 31. júla 2003, Le Pen/Parlament, C‑208/03 P‑R , EU:C:2003:424 , bod 102 ).

157

Španielske kráľovstvo tvrdí, že bod 43 napadnutého uznesenia je poznačený nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti sporných rozhodnutí, a preto navrhuje, aby Súdny dvor nahradil odôvodnenie vypustením tohto bodu 43.

158

V zásade tvrdí, že podpredseda Všeobecného súdu prekročil funkciu sudcu rozhodujúceho o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tým, že prijal výklad sporných rozhodnutí, ktorý sa v podstate rovná rozhodnutiu o jednom z dôvodov uvedených odvolateľmi v ich žalobe o neplatnosť.

159

Subsidiárne Španielske kráľovstvo tvrdí, že spornými rozhodnutiami boli odvolatelia pozbavení imunity v celom rozsahu a nemožno sa domnievať, že by sa ešte mohli odvolávať na údajnú „cestovnú imunitu“, ktorá nie je v žiadnom prípade upravená Protokolom o výsadách a imunitách Európskej únie.

Ako bolo pripomenuté v bode 145 tohto uznesenia, návrh na nahradenie odôvodnenia je prípustný len vtedy, ak je spôsobilý v prípade úspechu poskytnúť výhodu účastníkovi konania, ktorý ho podal.

163

V prejednávanej veci sa návrh Španielskeho kráľovstva na nahradenie dôvodov týka zrušenia bodu 43 napadnutého uznesenia a zmeny bodu 52 prvej vety tohto uznesenia.

164

Po prvé v bode 43 tohto uznesenia podpredseda Všeobecného súdu v podstate konštatoval, že sporné rozhodnutia neviedli k zbaveniu imunity priznanej článkom 9 druhým odsekom Protokolu o výsadách a imunitách Európskej únie. Z toho vyvodil, že odvolatelia sa nemôžu spoliehať na údajné riziko zatknutia pri ceste na zasadnutie Parlamentu v Štrasburgu alebo z nej.

165

Po druhé, pokiaľ ide o zmenu dôvodu uvedeného v bode 52 prvej vete napadnutého uznesenia, je potrebné konštatovať, že by tiež nemohla priniesť Španielskemu kráľovstvu výhodu.

169

Táto zmena by len umožnila opraviť chybu, ktorej sa údajne dopustil podpredseda Všeobecného súdu pri výklade písomných vyjadrení Španielskeho kráľovstva, ale nemala by žiadny vplyv na zistenie skutkového stavu v napadnutom uznesení ani na jeho kvalifikáciu.

170

Z toho vyplýva, že návrh Španielskeho kráľovstva na nahradenie odôvodnenia musí byť zamietnutý ako neprípustný, a preto musí byť napadnuté uznesenie zrušené v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné skúmať štvrtú a piatu časť druhého odvolacieho dôvodu.

O vzájomnom odvolaní

V prejednávanej veci má Súdny dvor k dispozícii informácie potrebné na to, aby mohol s konečnou platnosťou rozhodnúť o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podanom odvolateľmi.

174

Pokiaľ sa účastníci konania mohli v konaní na prvom stupni v plnom rozsahu vyjadriť k trom podmienkam nariadenia predbežných opatrení, skutočnosť, že podpredseda Všeobecného súdu preskúmal iba jednu z týchto podmienok, nemôže brániť Súdnemu dvoru, aby sám vydal konečné rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

175

Posúdenie

177

Je potrebné pripomenúť, že otázka prípustnosti žaloby vo veci samej by sa nemala skúmať v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, aby sa neprejudikovala podstata veci samej. Ak sa však tvrdí, že hlavná žaloba je zjavne neprípustná, je úlohou sudcu, ktorý rozhoduje o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, aby overil, či táto žaloba obsahuje prima facie dôvod na to, aby mohlo byť s dostatočnou pravdepodobnosťou konštatované, že je prípustná (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 26. júna 2003, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 R a C‑217/03 R , EU:C:2003:385 , bod 98 ).

178

V prejednávanej veci sa Parlament obmedzil len na „vážne pochybnosti“ o prípustnosti žaloby vo veci samej, ktoré sa v podstate týkajú skutočnosti, že žiaden z odvolateľov nie je oprávnený podať žalobu proti rozhodnutiam týkajúcim sa ostatných odvolateľov a na predloženie niektorých žalobných dôvodov v žalobe o neplatnosť.

179

Na preukázanie fumus boni iuris sa odvolatelia odvolávajú na osem žalobných dôvodov predložených na podporu žaloby vo veci samej.

182

Vo svojich tvrdeniach týkajúcich sa tretieho z týchto žalobných dôvodov, ktorý treba preskúmať ako prvý, odvolatelia okrem iného uvádzajú, že postup použitý na prijatie sporných rozhodnutí porušil zásadu nestrannosti vyplývajúcu z článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v spojení s jej článkom 39 ods. 2 tejto Charty.

183

V bode 8 oznámenia pre poslancov parlamentného výboru pre právne veci z 19. novembra 2019, ktorým sa stanovujú zásady pre prípady imunity, sa uvádza, že pozícia spravodajcu sa bude medzi politickými skupinami striedať na rovnakom základe, ale vylučuje sa možnosť, aby spravodajca mohol byť členom tej istej politickej skupiny alebo mohol byť zvolený v tom istom členskom štáte ako poslanec, o ktorého imunite sa diskutuje.

184

Z rovnakých dôvodov je irelevantná skutočnosť, že spravodajca a predseda výboru JURI údajne urobili politické vyhlásenia, ktoré sa líšili od politického programu, ktorý presadzovali odvolatelia. Navyše tvrdenia odvolateľov v tomto smere nie sú podložené hmatateľnými dôkazmi.

Posúdenie

188

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je podmienka týkajúca sa fumus boni iuris splnená, ak sa aspoň jeden z dôvodov, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ predbežného opatrenia na podporu žaloby vo veci samej, prima facie nezdá byť nedôvodný. Je to tak najmä vtedy, ak jeden z uvádzaných dôvodov odhaľuje existenciu zložitých právnych otázok, ktorých riešenie nie je bezprostredne zrejmé, a preto si vyžaduje podrobné preskúmanie, ktoré nemôže vykonať súd rozhodujúci o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale musí byť predmetom konania vo veci samej, alebo ak z diskusie účastníkov konania o otázkach vyplýva, že existuje závažný právny spor, ktorého riešenie nie je bezprostredne zrejmé (uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R , EU:C:2018:1021 , bod 30 a citovaná judikatúra).

189

Účastníci konania sa v prvom rade nezhodujú v otázke uplatniteľnosti zásady nestrannosti na spravodajcu a predsedu výboru JURI v rámci konania o návrhu na zbavenie imunity poslanca Parlamentu.

193

Okrem toho článok 41 ods. 1 Charty základných práv stanovuje, že každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Európskej únie vybavovali jeho záležitosti nestranne bez toho, aby sa rozlišovalo medzi dotknutými inštitúciami alebo postupmi, akým sa tieto záležitosti vybavujú.

194

Hoci uplatnenie tohto ustanovenia na konanie týkajúce sa uvoľnenia miesta v Parlamente z dôvodu pozbavenia mandátu člena tejto inštitúcie bolo skutočne vylúčené, toto riešenie nevychádzalo z politickej povahy tohto konania, ale z úplnej absencie diskrečnej právomoci Parlamentu v rámci tohto konania (uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 8. októbra 2020, Junqueras i Vies/Parlament, C‑201/20 P(R) , neuverejnené, EU:C:2020:818 , body 93 a 94 ).

195

Vzhľadom na to, že ani Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie, ani Rokovací poriadok Parlamentu presne nevymedzujú prípady, v ktorých je potrebné zbaviť člena tejto inštitúcie imunity, Parlament má a priori širokú diskrečnú právomoc pri rozhodovaní o návrhu na zbavenie imunity jedného z jeho členov.

199

V súlade s touto zásadou sú inštitúcie, orgány a agentúry Európskej únie povinné dodržiavať obe zložky požiadavky nestrannosti, ktorými sú na jednej strane subjektívna nestrannosť, na základe ktorej žiadny člen dotknutej inštitúcie nesmie prejavovať zaujatosť alebo osobnú predpojatosť, a na druhej strane objektívna nestrannosť, v rámci ktorej musia existovať dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností o možnej zaujatosti dotknutého orgánu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 2021, Dalli/Komisia, C‑615/19 P , EU:C:2021:133 , bod 112 a citovanú judikatúru).

200

V tomto prípade správanie spravodajcu a predsedu výboru JURI, na ktoré sa odvolávajú odvolatelia, na prvý pohľad preukazuje zaujatosť alebo osobnú predpojatosť voči nim.

201

Prináleží však súdu rozhodujúcemu vo veci samej, aby posúdil, či je toto správanie skutočne preukázané, pokiaľ Parlament tvrdí, že dokumenty predložené odvolateľmi to nepreukazujú, avšak bez toho, aby poprel existenciu tohto správania.

205

Bez toho, aby sa v tomto štádiu rozhodovalo o dôvodnosti tretieho žalobného dôvodu, čo prináleží výlučne súdu rozhodujúcemu vo veci samej, je zrejmé, že tento dôvod nemožno považovať za nedostatočne závažný.

206

Vzhľadom na to, že tento žalobný dôvod môže v prípade, ak ho uzná súd rozhodujúci vo veci samej, viesť k zrušeniu sporných rozhodnutí, treba konštatovať, že podmienka týkajúca sa fumus boni iuris je splnená.

O naliehavosti

Argumentácia

210

Tvrdenie Španielskeho kráľovstva, podľa ktorého je výkon európskeho zatykača pozastavený, pretože Tribunal Supremo (Najvyšší súd) predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, musí byť navyše zamietnuté. Takéto pozastavenie totiž nevyplýva z judikatúry Súdneho dvora a španielske orgány sa rozhodli ponechať zápisy v SIS II, čím demonštrujú, že sa stále snažia dosiahnuť výkon európskych zatykačov vydaných na odvolateľov.

211

Napokon odvolatelia tvrdia, že akékoľvek zrušenie sporných rozhodnutí by nastalo príliš neskoro na to, aby ich ochránilo pred rizikom, na ktoré sa odvolávajú, a preto by nestačilo na to, aby im umožnilo vykonávať ich mandáty poslancov Európskeho parlamentu.

212

Parlament v prvom rade tvrdí, že sporné rozhodnutia nie sú rozhodujúcou príčinou ujmy uvádzanej odvolateľmi. Táto ujma vyplýva z rozhodnutí prijatých španielskymi orgánmi, keďže sporné rozhodnutia len odstraňujú jednu z procesných prekážok výkonu týchto rozhodnutí.

216

Španielske kráľovstvo tvrdí, že sporné rozhodnutia nepredstavujú rozhodujúcu príčinu ujmy tvrdenej odvolateľmi. Okrem toho, keďže odvolatelia majú bydlisko v Belgicku a na výkon svojich mandátov musia cestovať do Bruselu (Belgicko) a Štrasburgu, nie je zrejmé, že by výkon ich mandátov ako poslancov Európskeho parlamentu mohol byť sťažený ich prípadným zadržaním v Španielsku.

217

Okrem toho sa zdá, že žiadny členský štát nezačal konanie na vykonanie európskych zatykačov vydaných na odvolateľov. Je veľmi nepravdepodobné, že členský štát vykoná tieto európske zatykače, kým bude prebiehať prejudiciálne konanie vo veci C‑158/21. Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ vedie k prerušeniu vnútroštátneho konania vrátane konania o rozhodnutí o týchto európskych zatykačoch.

Posúdenie

218

Podobne z bodov 121 až 125 tohto uznesenia vyplýva, že existencia zápisu v SIS II o osobách hľadaných v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania vo všeobecnosti sama osebe zahŕňa povinnosť zatknúť osoby, na ktoré sa takéto zápisy vzťahujú, pokiaľ tieto zápisy neboli označené indikátorom nevykonateľnosti.

222

Európsky zatykač okrem toho zahŕňa nielen povinnosť zatknúť vyžiadanú osobu, ale aj povinnosť odovzdať túto osobu vydávajúcemu súdnemu orgánu.

223

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že rámcové rozhodnutie 2002/584 zavedením zjednodušeného a efektívnejšieho systému vydávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona usiluje o zjednodušenie a zrýchlenie súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem), C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 37 a citovaná judikatúra].

224

Netvrdí sa a ani a fortiori nepreukazuje, že rámcové rozhodnutie 2002/584 a rozhodnutie 2007/533 členské štáty vo všeobecnosti neuplatňujú.

228

Hoci Parlament napriek tomu tvrdí, že členské štáty sa zjavne zdráhajú konať v súlade s európskymi zatykačmi vydanými na odvolateľov, pričom sa odvoláva na skutočnosť, že pán Puigdemont i Casamajó cestoval do niekoľkých členských štátov bez toho, aby bol zatknutý, hoci nepožíval parlamentnú imunitu, treba konštatovať, že toto tvrdenie nie je podložené žiadnymi dôkazmi a odvolatelia ho formálne spochybňujú.

229

Rovnako skutočnosť, že belgické orgány neodovzdali odvolateľov španielskym orgánom, nemožno použiť na vylúčenie vysokej pravdepodobnosti ich zatknutia z dôvodov uvedených v bode 131 tohto uznesenia.

230

Z toho vyplýva, že rozhodnutie o prerušení konania vo veci samej vo veci C‑158/21 znamená, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nemá v úmysle rozhodnúť pred odpoveďou Súdneho dvora na prejudiciálne otázky o tom, či európske zatykače vydané na odvolateľov budú zachované alebo zrušené.

234

Pri absencii formálneho rozhodnutia Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v tejto súvislosti sa však nemožno domnievať, že tento súd mal v úmysle spochybniť už vydané európske zatykače alebo pozastaviť ich výkon. Takéto pozastavenie, ktoré navyše nie je upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, nemôže vyplývať priamo z článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v žiadnom prípade nestanovuje, že uplatňovanie prijatých opatrení vnútroštátnym súdom vo veci samej pred podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania je nevyhnutne pozastavené až do vydania prejudiciálneho rozhodnutia.

235

Preto je potrebné konštatovať, že odvolatelia z právneho hľadiska dostatočne preukázali, že ich zatknutie a odovzdanie španielskym orgánom je predvídateľné s dostatočnou mierou pravdepodobnosti, ak sa výkon sporných rozhodnutí neodloží.

236

Z tejto judikatúry vyplýva, že odklad výkonu aktu nemožno nariadiť, ak je údajná ujma v podstate spôsobená faktormi nezávislými od tohto aktu a rozhodujúci podiel aktu na vzniku tejto ujmy nebol preukázaný. V takom prípade nemožno tento odklad výkonu považovať za vhodný na zabránenie vážnej a nenapraviteľnej ujmy, ktorá by vznikla účastníkovi, ktorý sa ho domáha.

240

V prejednávanej veci predstavovala parlamentná imunita, ktorú požívali odvolatelia pred prijatím sporných rozhodnutí, neprekonateľnú prekážku ich zatknutia a odovzdania na základe európskych zatykačov, ktoré boli na nich vydané, a zápisov v SIS II. Z toho vyplýva, že sporné rozhodnutia sú nevyhnutnou podmienkou vzniku ujmy, na ktorú sa odvolatelia odvolávajú, a že v prípade odkladu výkonu týchto rozhodnutí možno vzniku tejto ujmy predísť.

241

V dôsledku toho treba konštatovať, že odvolatelia preukázali, že podmienka týkajúca sa naliehavosti bola splnená.

O rovnováhe záujmov

Okrem toho jediným účinkom vydania požadovaného predbežného opatrenia by bolo oddialenie ďalšieho výkonu európskych zatykačov vydaných na odvolateľov, ktorý sa už oddialil z dôvodu dvojnásobného zrušenia európskych zatykačov, ktoré boli na nich predtým vydané, a z dôvodu dlhého obdobia, ktoré uplynulo, kým boli vydané nové európske zatykače.

245

Parlament tvrdí, že účelom parlamentných imunít nie je oddialiť vnútroštátne súdne konania alebo ponúknuť poslancom Európskeho parlamentu spôsob, ako sa vyhnúť spravodlivosti, ale zabezpečiť nezávislosť Parlamentu.

246

V súlade s článkom 4 ods. 2 a 3 ZEÚ je potrebné zohľadniť ústavné záujmy Španielskeho kráľovstva. Keďže Parlament jednoznačne rozhodol o zbavení odvolateľov imunity, trestné konanie začaté v tomto členskom štáte by nezasahovalo do inštitucionálnych práv Parlamentu.

247

Je zrejmé, že vo väčšine konaní o nariadení predbežného opatrenia rozhodnutie o udelení alebo zamietnutí požadovaného odkladu vykonateľnosti môže mať do určitej miery určité konečné účinky a je úlohou súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, aby zvážil riziká spojené s každým z možných riešení. V praxi to zahŕňa najmä preskúmanie, či záujem navrhovateľa predbežného opatrenia na dosiahnutí odkladu vykonateľnosti napadnutého aktu prevažuje nad záujmom na okamžitom vykonaní tohto aktu. V rámci tohto skúmania je potrebné určiť, či by prípadné zrušenie tohto aktu rozsudkom vo veci samej umožnilo zvrátiť situáciu, ktorá by nastala jeho okamžitým vykonaním, a naopak, či by pozastavenie jeho účinnosti mohlo brániť cieľom sledovaným napadnutým aktom v prípade zamietnutia žaloby vo veci samej (pozri v tomto zmysle uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 10. januára 2018, Komisia/RW, C‑442/17 P(R ), neuverejnené, EU:C:2018:6 , bod 60 , a uznesenie z 8. apríla 2020, Komisia/Poľsko, C‑791/19 R , EU:C:2020:277 , bod 104 a citovanú judikatúru).

249

Pokiaľ ide v prvom rade o záujem na nariadení navrhovaných predbežných opatrení, z preskúmania podmienky týkajúcej sa naliehavosti vyplýva, že ak sa výkon sporných rozhodnutí neodloží, odvolatelia už nemusia byť schopní efektívne vykonávať svoje funkcie poslancov Európskeho parlamentu.

250

V tejto súvislosti treba mať na pamäti, že podľa článku 10 ods. 1 ZEÚ je fungovanie Únie založené na zastupiteľskej demokracii, ktorá konkretizuje hodnotu demokracie uvedenú v článku 2 ZEÚ. Na implementáciu tejto zásady sa v článku 14 ods. 3 ZEÚ stanovuje, že poslanci Európskeho parlamentu sú volení vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním na volebné obdobie piatich rokov (rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies, C‑502/19 , EU:C:2019:1115 , body 63 a 64 ).

254

Skutočnosť, že Parlament spornými rozhodnutiami usúdil, že odvolateľov možno zbaviť imunity, nemôže preukázať, že okamžitá vykonateľnosť týchto rozhodnutí by nebránila riadnemu fungovaniu tohto orgánu, keďže (i) cieľom žaloby vo veci samej je posúdiť zákonnosť týchto rozhodnutí, a (ii) táto žaloba je založená aspoň na jednom dôvode, ktorý prima facie nie je neopodstatnený.

255

Na druhej strane pri zvažovaní relevantných záujmov nie je potrebné zohľadniť záujem na zachovaní osobnej slobody a slobody pohybu odvolateľov, keďže, ako bolo zdôraznené v bode 149 tohto uznesenia, poslanec Parlamentu, ktorý čelí rozhodnutiu o zbavení imunity, sa môže užitočne odvolávať len na skutočnosť, že toto rozhodnutie by poškodilo tak jeho právo slobodne vykonávať svoj mandát, ako aj na riadny chod Parlamentu.

256

Po druhé, pokiaľ ide o záujem spojený s okamžitým výkonom sporných rozhodnutí, je potrebné zdôrazniť, že odklad výkonu týchto rozhodnutí môže brániť vedeniu súdneho konania začatého španielskymi orgánmi proti odvolateľom tým, že zabránili ich odovzdaniu týmto orgánom.

260

Naopak v prípade, že žaloba vo veci samej bude nakoniec zamietnutá, zo spisov, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by prieťahy vo vedení trestného konania proti odvolateľom v dôsledku pozastavenia výkonu sporných rozhodnutí boli také, že by bránili dokončeniu tohto konania.

261

Treba tiež uviesť, že toto konanie prebieha od roku 2017 a že Španielske kráľovstvo nespochybnilo tvrdenie odvolateľov, že dĺžka tohto konania je čiastočne spôsobená tým, že európske zatykače, ktoré boli na nich predtým vydané, boli v dvoch prípadoch zrušené a že pred vydaním nových európskych zatykačov uplynulo dlhé obdobie.

262

Okrem toho, keďže vydanie požadovaných predbežných opatrení by znamenalo len dočasné obnovenie poslaneckej imunity odvolateľov, v konečnom dôsledku by neznamenalo nič iné, než že by sa na obmedzené obdobie zachoval status quo , ktorý existuje už niekoľko rokov (pozri analogicky uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 2. marca 2016, Evonik Degussa/Komisia, C‑162/15 P‑R , EU:C:2016:142 , bod 114 ).

V súlade s článkom 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

266

Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa na konanie o odvolaní uplatní na základe článku 184 ods. 1 toho poriadku, sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to navrhol účastník konania, ktorý vo veci uspel. Napriek tomu, že Parlament a Španielske kráľovstvo nemali vo veci úspech, odvolatelia nepožiadali o náhradu trov konania. Každý z účastníkov konania preto znáša svoje vlastné trovy konania o odvolaní.

267

Pokiaľ ide o trovy konania týkajúce sa vzájomného odvolania podaného Španielskym kráľovstvom, podľa článku 142 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa na konanie o odvolaní uplatní na základe článku 184 tohto poriadku, ak Súdny dvor konanie vo veci samej zastaví, rozhodne o náhrade trov konania podľa voľnej úvahy. V prejednávanej veci, keďže v dôsledku zrušenia napadnutého uznesenia na základe odvolania podaného odvolateľmi nie je potrebné rozhodnúť o vzájomnom odvolaní, je opodstatnené rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania súvisiace so vzájomným odvolaním.

268

2.

Výkon rozhodnutí Európskeho parlamentu P9_TA(2021)0059, P9_TA(2021)0060 a P9_TA(2021)0061 z 9. marca 2021 o návrhoch, aby boli pán Carles Puigdemont i Casamajó, pán Antoni Comín i Oliveres a pani Clara Ponsatí i Obiols zbavení imunity, sa pozastavuje.

3.

Pán Puigdemont i Casamajó, pán Comín i Oliveres, pani Ponsatí i Obiols a Európsky parlament znášajú svoje vlastné trovy odvolacieho konania.

4.

O trovách konania, ktoré vynaložili pán Puigdemont i Casamajó, pán Comín i Oliveres, pani Ponsatí i Obiols a Európsky parlament v prvostupňovom konaní, sa rozhodne neskôr.