C-638/21
ECLI:EU:C:2022:339
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62021CO0638
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
UZNESENIE
SÚDNEHO DVORA (desiata komora)
z 28. apríla 2022 ( * )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 53 ods. 2 a článok 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Pôsobnosť – Právny vzťah medzi národnou inštitúciou rozhlasového vysielania a televízneho vysielania a fyzickou osobou podliehajúcou povinnosti platiť úhradu za vysielanie – Zjavná neprípustnosť“
Vo veci C‑638/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Okresného súdu Prešov (Slovenská republika) z 8. septembra 2021 a doručený Súdnemu dvoru 19. októbra 2021, ktorý súvisí s konaním:
Rozhlas a televízia Slovenska
proti
CI,
SÚDNY DVOR (desiata komora),
v zložení: predseda desiatej komory I. Jarukaitis, sudcovia M. Ilešič a Z. Csehi (spravodajca),
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude rozhodnutá odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi verejnoprávnou inštitúciou Rozhlas a televízia Slovenska (ďalej len „RTVS“) a CI, fyzickou osobou podliehajúcou povinnosti platiť úhradu za rozhlasové vysielanie a televízne vysielanie (ďalej len „platiteľ úhrady“), vo veci vymáhania úhrady, ktorú tento platiteľ nezaplatil.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje:
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania okrem znenia prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru obsahuje:
a) stručné zhrnutie predmetu sporu, ako aj relevantné skutočnosti, ktoré zistil vnútroštátny súd, alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého prejudiciálne otázky vychádzajú;
b) znenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré možno v danom prípade použiť, a prípadne príslušnú vnútroštátnu judikatúru;
c) uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní.“
4 Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje:
„Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“
5 Článok 2 písm. b) a c) tejto smernice stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
b) ‚spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;
c) ‚predajca alebo dodávateľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.“
Slovenské právo
6 § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. – Civilný sporový poriadok, stanovuje:
„Spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
7 RTVS je slovenskou verejnoprávnou národnou inštitúciou. Je financovaná najmä z povinnej úhrady, ktorú platia osoby, ktoré sú vlastníkmi alebo držiteľmi rozhlasových alebo televíznych prijímačov, a poskytuje služby v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.
8 Keďže RTVS konštatovala, že platiteľ úhrady nezaplatil úhradu stanovenú vnútroštátnou právnou úpravou za obdobie od 1. júna 2014 do 30. júna 2019, podala na vnútroštátny súd žalobu o zaplatenie istiny vo výške 284,49 eura a pokuty vo výške 17 eur, ako aj náhrady poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Tento súd uvedenej žalobe vyhovel.
9 Krajský súd v Prešove rozhodnutie uvedeného súdu zrušil a vec vrátil vnútroštátnemu súdu na ďalšie konanie. Na rozdiel od tohto súdu odvolací súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi RTVS a platiteľom úhrady by sa mal považovať za vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. – Civilný sporový poriadok, keďže platiteľ úhrady nevyužíva službu rozhlasového vysielania a televízneho vysielania v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V dôsledku toho mal vnútroštátny súd preskúmať dôvodnosť žaloby z hľadiska ochrany spotrebiteľa.
10 Vnútroštátny súd sa však domnieva, že platiteľa úhrady nemožno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle smernice 93/13, pretože na jednej strane dotknutá úhrada má povahu dane a na druhej strane vznik a obsah právneho vzťahu medzi RTVS a platiteľom úhrady upravujú vnútroštátne ustanovenia verejného práva a nie súkromnoprávna zmluva.
11 Za týchto okolností Okresný súd Prešov rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Či spotrebiteľskou zmluvou v zmysle smernice [93/13] môže byť právny vzťah založený a výlučne normovaný verejnoprávnou normou?
2. Či subjekt typu žalobcu je vo veci, ako je predmetom tohto konania, dodávateľom a žalovaný spotrebiteľom?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
12 Podľa článku 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne neprípustný, môže Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.
13 Toto ustanovenie sa musí uplatniť v prejednávanej veci.
14 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie, ktorý potrebujú na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú tieto súdy (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).
15 Vzhľadom na to, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu slúži ako základ pre toto konanie, je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol skutkový a právny rámec, do ktorého zapadá spor vo veci samej, a aby aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou vzťahujúcou sa na spor, o ktorom rozhoduje [pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 4. júna 2020, C. F. (Daňová kontrola), C‑430/19, EU:C:2020:429, bod 23 a citovanú judikatúru].
16 V tejto súvislosti treba tiež zdôrazniť, že informácie obsiahnuté v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania musia jednak umožniť Súdnemu dvoru poskytnúť užitočné odpovede na otázky položené vnútroštátnym súdom a jednak vládam členských štátov, ako aj iným oprávneným subjektom uplatniť právo predložiť pripomienky, ktoré im priznáva článok 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Súdnemu dvoru prináleží dbať na to, aby toto právo bolo zachované, vzhľadom na skutočnosť, že podľa uvedeného ustanovenia sa oprávneným subjektom oznamujú iba návrhy na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, Irish Ferries, C‑570/19, EU:C:2021:664, bod 134 a citovanú judikatúru).
17 Tieto kumulatívne požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku a vnútroštátny súd ich v rámci spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ má poznať a je ich povinný starostlivo dodržiavať (uznesenie z 3. júla 2014, Talasca, C‑19/14, EU:C:2014:2049, bod 21, a rozsudok z 9. septembra 2021, Toplofikacija Sofia a i., C‑208/20 a C‑256/20, EU:C:2021:719, bod 20, ako aj citovaná judikatúra). Okrem toho sú pripomenuté v bodoch 13, 15 a 16 Odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1).
18 V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne nespĺňa požiadavku stanovenú v článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku.
19 Vnútroštátny súd vo svojich otázkach predovšetkým vôbec neoznačuje ustanovenia práva Únie, ktorých výklad požaduje, v rozpore s bodom 16 vyššie uvedených odporúčaní, podľa ktorého „musí vnútroštátny súd presne uviesť vnútroštátne právne predpisy, ktoré sa uplatnia na skutkový stav vo vnútroštátnom konaní, ako aj ustanovenia práva Únie, o ktorých výklad sa žiada alebo ktorých platnosť je spochybnená“. Hoci bez ohľadu na túto nedostatočnú presnosť z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tento súd odkazuje na článok 1 ods. 2 smernice 93/13 týkajúci sa pôsobnosti tejto smernice, ako aj na článok 2 písm. b) a c) tejto smernice, ktorý obsahuje definície pojmov „spotrebiteľ“ a „predajca alebo dodávateľ“, určenie, s požadovanou presnosťou, ustanovení práva Únie, ktorých výklad sa požaduje, je o to potrebnejšie, že uvedená smernica neupravuje „spotrebiteľské zmluvy“ uvedené v prvej otázke ako také, ale týka sa nekalých podmienok v takýchto zmluvách.
20 Vzhľadom na okolnosť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza žiadnu osobitnú zmluvnú podmienku, o ktorú ide vo veci samej, a a fortiori neobsahuje nijakú skutočnosť vyvolávajúcu pochybnosti, pokiaľ ide o prípadnú nekalú povahu takejto podmienky, vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa žiada výklad smernice 93/13, má osobitný význam, keďže skutkové okolnosti vo veci samej zrejme nepatria do pôsobnosti tejto smernice.
21 Ďalej pokiaľ ide o otázku, či sa majú účastníci konania vo veci samej považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ a „spotrebiteľa“, čo je predmetom druhej otázky, treba pripomenúť, že v rámci konania upraveného v článku 267 ZFEÚ, založeného na jasnej deľbe právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, prináleží jedine vnútroštátnemu súdu zistiť a posúdiť skutkové okolnosti veci samej, ako aj určiť presný rozsah vnútroštátnych zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení (rozsudok z 3. októbra 2019, Fonds du Logement de la Région de Bruxelles‑Capitale, C‑632/18, EU:C:2019:833, bod 48 a citovaná judikatúra).
22 Okrem toho vnútroštátny súd nemá žiadne pochybnosti, pokiaľ ide o výsledok tejto kvalifikácie. Domnieva sa, že „žalobca nie je dodávateľom, žalovaný nie je spotrebiteľom a spor nie je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy alebo sporom so spotrebiteľskou zmluvou súvisiacim. … Vznik ani obsah právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nie je založený dispozitívnymi úkonmi strán sporu, ale [vyplýva] zo zákona verejnoprávnej povahy, ktorým je celý tento vzťah aj normovaný“. Vnútroštátny súd ani nevyjadril pochybnosti, ktoré v tejto súvislosti vyjadrili účastníci konania vo veci samej.
23 Nakoniec v rámci prejudiciálneho konania musí medzi sporom vo veci samej a ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, existovať taká spojitosť, aby tento výklad bol objektívne nevyhnutný na rozhodnutie, ktoré musí vnútroštátny súd prijať (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 48, ako aj citovaná judikatúra).
24 V predmetnej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by medzi ustanoveniami smernice 93/13 a sporom vo veci samej existovala spojitosť, ktorá by mohla preukázať nevyhnutnosť požadovaného výkladu na to, aby vnútroštátny súd mohol na základe záverov vyplývajúcich z takéhoto výkladu prijať rozhodnutie, ktoré by sa vyžadovalo na účely rozhodnutia tohto sporu (pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 52, ako aj citovanú judikatúru).
25 Z tohto návrhu totiž nevyplýva, v čom spor vo veci samej patrí z vecného hľadiska do pôsobnosti tejto smernice tak, aby výklad jedného alebo druhého z jej ustanovení napĺňal objektívnu potrebu rozhodnutia vo veci samej týkajúceho sa tohto sporu.
26 Okrem toho sa nezdá, že by odpoveď Súdneho dvora na uvedené otázky mohla vnútroštátnemu súdu poskytnúť výklad práva Únie, ktorý by mu umožnil rozhodnúť o procesných otázkach vnútroštátneho práva predtým, ako bude môcť rozhodnúť o merite sporu, ktorý mu bol predložený (pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 51, ako aj citovanú judikatúru).
27 Vnútroštátny súd totiž dostatočne presne nevysvetlil vzťah medzi právom Únie a prípadne uplatniteľnými vnútroštátnymi procesnými ustanoveniami, ani dôvody, pre ktoré sa domnieva, že je potrebné vykladať ustanovenia smernice 93/13 a nie iné legislatívne opatrenie Únie na tento účel.
28 Vnútroštátny súd preto nesplnil požiadavku stanovenú v článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku.
29 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku zjavne neprípustný.
30 Treba však pripomenúť, že vnútroštátny súd má možnosť podať nový návrh na začatie prejudiciálneho konania tak, že Súdnemu dvoru poskytne všetky informácie, ktoré mu umožnia rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, Călin, C‑676/17, EU:C:2019:700, bod 41 a citovanú judikatúru).
O trovách
31 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:
Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný rozhodnutím Okresného súdu Prešov z 8. septembra 2021 je zjavne neprípustný.
Podpisy
* Jazyk konania: slovenčina.