T-310/21

62021TJ0310

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora zasadajúca v päťčlennom zložení)

z 25. marca 2026 ( *1 )

„Mimozmluvná zodpovednosť – Hospodárska súťaž – Kartely – Trh nákladnej leteckej dopravy – Zníženie pokuty Všeobecným súdom – Odmietnutie Komisie zaplatiť úroky z omeškania – Premlčacia lehota – Začiatok plynutia – Prerušenie – Prípustnosť – Pojem ‚úroky‘ – Uplatniteľná sadzba“

Vo veci T‑310/21,

Air Canada , so sídlom v Saint‑Laurent, Québec (Kanada), v zastúpení: T. Soames, I.‑Z. Prodromou‑Stamoudi, advokáti, a T. Johnston, advokát,

tajomník: M. Zwozdziak‑Carbonne, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania, najmä na:

–

uznesenie

z 5. júla 2022, ktorým sa konanie o námietke neprípustnosti vznesené Komisiou spája s konaním vo veci samej,

–

rozhodnutie z 10. augusta 2023 prijaté na základe článku 69 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a po vypočutí účastníkov konania o prerušení konania až do vydania konečného rozhodnutia vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ),

Spoločnosť Air Canada, žalobkyňa, sa svojou žalobou na základe článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ v prvom rade domáha náhrady škody, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu, že Európska komisia jej odmietla zaplatiť úroky dlžné podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ pri vykonaní rozsudku zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia ( T‑9/11 , neuverejnený, EU:T:2015:994 ), alebo subsidiárne na základe článku 263 ZFEÚ zrušenia rozhodnutia Komisie z 25. marca 2021 o odmietnutí zaplatiť úroky v zákonom stanovenej výške.

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Air Canada je leteckou dopravnou spoločnosťou, ktorá pôsobí na trhu nákladnej leteckej dopravy.

3

Komisia prijala 9. novembra 2010 rozhodnutie K(2010) 7694 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (Vec COMP/39258 – Nákladná letecká doprava) (ďalej len „rozhodnutie z 9. novembra 2010“).

„Za porušenia uvedené v článkoch 1 až 4 [rozhodnutia z 9. novembra 2010] sa ukladajú tieto pokuty:

a)

Air Canada: 21037500 [eur];

…

Uložené pokuty musia byť zaplatené v eurách v lehote troch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia…

Po uplynutí tejto lehoty sa automaticky stávajú splatnými úroky vo výške úrokovej sadzby uplatňovanej Európskou centrálnou bankou na jej hlavné refinančné operácie k prvému dňu mesiaca, v ktorom bolo [rozhodnutie z 9. novembra 2010] prijaté, zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu.

Rozsudkom zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia ( T‑9/11 , neuverejnený, EU:T:2015:994 ), Všeobecný súd zrušil rozhodnutie z 9. novembra 2010 v rozsahu, v akom sa týkalo žalobkyne.

10

Dňa 5. februára 2016 Komisia informovala žalobkyňu o svojom rozhodnutí vrátiť jej sumu zodpovedajúcu pokute, ktorú predbežne zaplatila (21037500 eur), zvýšenú o garantovaný výnos (468540,80 eura) (ďalej len „rozhodnutie z 5. februára 2016“). Spresnila, že táto suma vo výške 21506040,80 eura bude „predmetom prevodu v tento deň“.

11

Žalobkyňa prijala uvedenú sumu 8. februára 2016.

12

Dňa 25. marca 2021 Komisia oznámila žalobkyni svoje rozhodnutie nevyhovieť jej žiadosti opísanej v bode 12 vyššie (ďalej len „list z 25. marca 2021“), z dôvodu, že táto žiadosť bola premlčaná podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

II. Návrhy účastníkov konania

14

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia,

–

sumu rovnajúcu sa dlžným zloženým úrokom zo sumy zodpovedajúcej nezaplateným úrokom zo sumy dlžnej ku dňu žiadosti o zaplatenie úrokov (5223446,84 eura) alebo akejkoľvek inej sumy, ktorú Všeobecný súd uzná za primeranú za obdobie od 5. februára 2021 do dňa, ku ktorému Komisia vráti dlžné sumy úrokov s úrokovou sadzbou ECB na jej refinančné operácie k 1. novembru 2010, teda 1 % zvýšenou o 3,5 percentuálnych bodov, alebo, ak to nie je možné, s úrokovou sadzbou a za obdobie, ktoré Všeobecný súd uzná za primerané,

–

subsidiárne zrušil list z 25. marca 2021,

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

16

Keďže žalobkyňa predložila svoje návrhy na náhradu škody ako hlavné, treba ich preskúmať ako prvé.

A. O návrhoch na náhradu škody

a)

O druhom dôvode neprípustnosti založenom na nevhodnosti žaloby o náhradu škody na spochybnenie vykonania rozsudku zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia (T‑9/11)

19

Komisia v podstate tvrdí, že žalobkyňa použila nevhodný prostriedok nápravy na spochybnenie vykonania rozsudku zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia ( T‑9/11 , neuverejnený, EU:T:2015:994 ). Mala podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktorým Komisia stanovila sumu, ktorá jej mala byť vrátená, teda istinu pokuty zaplatenej bez právneho dôvodu, zvýšenú o vytvorený výnos, namiesto podania žaloby o náhradu škody.

20

Komisia dodáva, že žaloba na náhradu škody predstavuje obchádzanie lehoty stanovenej v článku 263 ZFEÚ na napadnutie rozhodnutia o vrátení. Uvedené rozhodnutie je totiž z februára 2016, zatiaľ čo táto žaloba o náhradu škody bola podaná až v júni 2021.

24

Článok 266 ZFEÚ nezriaďuje osobitný právny prostriedok na zabezpečenie výkonu rozsudkov súdov Únie. Ak sa osoba podliehajúca súdnej právomoci domnieva, že akt prijatý ako náhrada za zrušený akt nie je v súlade s dôvodmi a výrokom rozsudku, môže podať novú žalobu o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ. Žaloba na nečinnosť, upravená v článku 265 ZFEÚ, predstavuje naopak vhodnú cestu na konštatovanie protiprávneho opomenutia inštitúcie prijať opatrenia na vykonanie rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11 , EU:T:2014:739 , bod 71 a citovanú judikatúru). Žaloba o náhradu škody podľa článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ zase smeruje k priznaniu náhrady škôd spôsobených protiprávnosťou, ku ktorej došlo pri vykonaní rozhodnutia súdu Únie.

25

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry žaloba o náhradu škody bola vytvorená ako samostatný opravný prostriedok, ktorý má v rámci systému opravných prostriedkov svoju osobitnú funkciu a je podriadený vykonávacím podmienkam, ktoré sú definované vzhľadom na jeho osobitný cieľ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 21. júna 1993, Van Parijs a i./Rada a Komisia, C‑257/93 , EU:C:1993:249 , bod 14 a citovanú judikatúru; rozsudok z 23. marca 2004, Médiateur/Lamberts, C‑234/02 P , EU:C:2004:174 , bod 59 , a uznesenie z 3. februára 2025, Kerkosand/Komisia, T‑216/24 , neuverejnený, EU:T:2025:142 , bod 32 a citovanú judikatúru).

26

Hoci účastník konania môže postupovať tak, že podá žalobu o náhradu škody, pričom žiadne ustanovenie ho nenúti domáhať sa zrušenia protiprávneho aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, napriek tomu nemôže týmto spôsobom obchádzať neprípustnosť návrhu, ktorý sa týka rovnakej protiprávnosti a smeruje k rovnakému peňažnému výsledku (pozri rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia, C‑447/17 P a C‑479/17 P , EU:C:2019:672 , bod 50 a citovanú judikatúru).

30

Na jednej strane žiadne ustanovenie práva Únie nestanovuje, že mlčanie Komisie zakladá implicitné rozhodnutie o zamietnutí pri vykonávaní rozsudku podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ. Na druhej strane sa nezdá, že by mlčanie Komisie bolo možné považovať za implicitné rozhodnutie o zamietnutí za okolností, o aké ide v prejednávanej veci. V rozhodnutí z 5. februára 2016 adresovanom žalobkyni sa totiž Komisia obmedzila len na uvedenie sumy, ktorú zamýšľala zaplatiť. Je pravda, že uviedla, že vráti nielen predbežne zaplatenú pokutu, ale tiež že táto suma bude zvýšená o garantovaný výnos. Z uvedeného rozhodnutia z 5. februára 2016, ako aj z e‑mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a Komisiou v období od 23. decembra 2015 do 17. februára 2016 týkajúcej sa vrátenia vyplýva, že Komisia sa nikdy výslovne nevyjadrila k zaplateniu úrokov, o ktoré žiadala žalobkyňa v prejednávanej veci. V rámci tohto konania neuviedla žiadnu osobitnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala, aby sa toto rozhodnutie výnimočne považovalo za implicitné rozhodnutie o zamietnutí zaplatiť úroky, a z obsahu spisu navyše žiadna takáto okolnosť nevyplýva.

31

Za týchto podmienok práve akt, ktorý výslovne odmieta žiadosť o zaplatenie úrokov, rovnako ako list z 25. marca 2021 v prejednávanej veci, predstavuje akt, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2004, Komisia/Greencore, C‑123/03 P , EU:C:2004:783 , bod 47 , a uznesenie zo 4. mája 2005, Holcim (Francúzsko)/Komisia, T‑86/03 , EU:T:2005:157 , bod 43 ].

32

V dôsledku uvedeného treba konštatovať, že rozhodnutie z 5. februára 2016 sa nezaoberalo zaplatením úrokov, a preto ho nemožno považovať za rozhodnutie o zamietnutí ich zaplatenia, ktoré je možné napadnúť žalobou o neplatnosť. Komisia teda mylne tvrdí, že podanie žaloby o náhradu škody predstavuje obchádzanie opomenutia žalobkyne podať žalobu o neplatnosť proti uvedenému rozhodnutiu.

35

Domnieva sa, že za predpokladu, že premlčacia lehota začala plynúť najneskôr 8. februára 2016, teda dňom vrátenia, päťročná premlčacia lehota stanovená v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplynula najneskôr 8. februára 2021. Okrem toho aj za predpokladu, že premlčacia lehota ešte neuplynula a list z 25. marca 2021 mal za následok prerušenie tejto lehoty, predĺžil by túto lehotu len do 25. mája 2021 v súlade s článkom 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Toto posledné uvedené ustanovenie totiž odkazuje len na lehotu dvoch mesiacov uvedenú v článku 263 ZFEÚ a nie aj na desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 60 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Uvedený článok 60 sa totiž uplatňuje len na procesné lehoty. Článok 46 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie však stanovuje premlčaciu lehotu a nie procesnú lehotu. Na podporu svojej argumentácie sa Komisia odvoláva na rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Commission ( C‑469/11 P , EU:C:2012:705 , body 52 , 54 a 56 ).

36

Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia Komisie a domnieva sa, že lehota dvoch mesiacov uvedená v článku 263 ZFEÚ, na ktorú odkazuje článok 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie na podanie žaloby proti odpovedi na predchádzajúcu žiadosť, musí byť predĺžená o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 60 rokovacieho poriadku. Jej žaloba o náhradu škody tak bola podaná v stanovených lehotách.

1) O začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody

37

40

V prejednávanej veci sa údajné opomenutie Komisie prijať opatrenia, ktoré si vyžaduje vykonanie rozsudku zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia ( T‑9/11 , neuverejnený, EU:T:2015:994 ), prejavilo 8. februára 2016 skutočným vrátením istiny pokuty zaplatenej bez právneho dôvodu, ktorá bola zvýšená o garantovaný výnos, avšak bez úhrady úrokov uvedených v bode 23 vyššie.

41

Treba teda konštatovať, že premlčacia lehota začala plynúť 8. februára 2016, na čom sa účastníci konania navyše zhodujú.

2) O uplynutí premlčacej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody

42

45

Ako je uvedené v bode 41 vyššie, premlčacia lehota začala plynúť 8. februára 2016. Žalobkyňa podala svoju predchádzajúcu žiadosť 4. februára 2021, teda pred 8. februárom 2021, ktorý je dňom uplynutia premlčacej lehoty. Komisia túto žiadosť zamietla 25. marca 2021.

46

Žalobkyňa podala túto žalobu 2. júna 2021, teda dva mesiace a osem dní po tom, čo Komisia 25. marca 2021 zamietla jej predchádzajúcu žiadosť.

47

Medzi účastníkmi konania je sporná otázka uplatnenia desaťdňovej lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť, ktorá je stanovená v článku 60 rokovacieho poriadku, na lehotu dvoch mesiacov uvedenú v článku 46 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odkazujúcom na článok 263 ZFEÚ.

51

Z judikatúry vyplýva, že odkaz v článku 46 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie na lehotu dvoch mesiacov stanovenú v článku 263 ZFEÚ má v súvislosti s prerušením premlčacej lehoty za následok uplatnenie pravidiel výpočtu lehôt, ktoré sa používajú v rámci tohto posledného uvedeného článku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. februára 2002, Schulte/Rada a Komisia, T‑261/94 , EU:T:2002:27 , bod 63 a citovanú judikatúru), čo zahŕňa aj lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 60 rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. septembra 2001, Jestädt/Rada a Komisia, T‑332/99 , EU:T:2001:218 , bod 53 ).

52

Keďže lehota stanovená v článku 263 ZFEÚ je teda procesnou lehotou, z článku 60 rokovacieho poriadku vyplýva, že každé uplatnenie tejto lehoty sa musí predĺžiť o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť. Vzhľadom na to, že článok 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie výslovne odkazuje na lehotu stanovenú v článku 263 ZFEÚ, a keďže uvedený článok 46 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by bránilo uplatneniu článku 60 rokovacieho poriadku, samotná neexistencia odkazu na uvedený článok 60 nemôže, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, brániť uplatneniu tohto článku 60 v prejednávanej veci.

53

Na záver treba konštatovať, že premlčacia lehota bola prerušená predchádzajúcou žiadosťou žalobkyne 4. februára 2021, pred uplynutím päťročnej lehoty. Následne podala svoju žalobu v lehote dvoch mesiacov a desiatich dní od odpovede Komisie na jej žiadosť z 25. marca 2021. Návrh na náhradu škody podaný v rámci tejto žaloby teda nie je premlčaný.

56

Na jednej strane sa žalobkyňa v podstate domáha náhrady škody vyplývajúcej z neúplného vykonania rozsudku zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia ( T‑9/11 , neuverejnený, EU:T:2015:994 ), Komisiou, z dôvodu, že 8. februára 2016 neboli uhradené všetky dlžné úroky v rámci vrátenia neoprávnene prijatej pokuty, a na druhej strane zaplatenia úrokov z omeškania vypočítaných zo sumy tejto náhrady za obdobie po uvedenom dátume až do vykonania tohto rozsudku.

57

Článok 340 druhý odsek ZFEÚ stanovuje, že v prípade mimozmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.

58

Podľa ustálenej judikatúry vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to existenciou dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti autorom aktu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (pozri rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P , EU:C:2019:694 , bod 32 a citovanú judikatúru).

Komisia vo vyjadrení k žalobe a v duplike tvrdí, že neporušila článok 266 ZFEÚ a už vôbec sa nedopustila dostatočne závažného porušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti pripomína, že žalobkyni vrátila predbežne zaplatenú pokutu, zvýšenú o vytvorené úroky v súlade s článkom 85a ods. 2 nariadenia č. 2342/2002, s cieľom vylúčiť akékoľvek bezdôvodné obohatenie.

61

Komisia vo svojich pripomienkach k rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), uznáva, že tento rozsudok rieši v prospech žalobkyne všeobecnú otázku jej nároku na paušálne úroky a že sadzbu týchto úrokov možno stanoviť okrem iného odkazom na článok 83 ods. 2 písm. b) delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1268/2012, z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie ( Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1 ), na obdobie medzi predbežným zaplatením pokuty a rozhodnutím o vrátení.

62

Komisia však tvrdí, že hoci rozsudky z 20. januára 2021, Komisia/Printeos ( C‑301/19 P , EU:C:2021:39 ), a z 12. februára 2019, Printeos/Komisia ( T‑201/17 , EU:T:2019:81 ), poskytujú správny právny výklad, ich nedodržanie vo februári 2016 nepredstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie. Objektívne požiadavky práva Únie neboli v čase prijatia rozhodnutia z 5. februára 2016 jasne definované, čo preukazuje existenciu ťažkostí pri uplatňovaní alebo výklade. Podľa nej rozsudok z 12. februára 2019, Printeos/Komisia ( T‑201/17 , EU:T:2019:81 ), vytvoril úplne nový nárok na vrátenie. V rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), však táto otázka nebola položená, pretože rozsudok z 12. februára 2019, Printeos/Komisia ( T‑201/17 , EU:T:2019:81 ), bol vydaný ešte predtým, ako Komisia 19. februára 2019 pristúpila k vráteniu sumy v prospech spoločnosti Deutsche Telekom.

66

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zaplatenie úrokov predstavuje opatrenie na vykonanie zrušujúceho rozsudku v zmysle článku 266 prvého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom má za cieľ paušálne odškodniť stratu úžitkov vyplývajúcich z pohľadávky a okrem toho po vyhlásení tohto zrušujúceho rozsudku prinútiť dlžníka, aby čo najskôr vykonal zrušujúci rozsudok (pozri rozsudok z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom, C‑221/22 P , EU:C:2024:488 , bod 52 a citovanú judikatúru).

67

Z článku 266 prvého odseku ZFEÚ teda vyplýva, že v prípade zrušenia alebo zníženia s účinkom ex tunc pokuty uloženej rozhodnutím Komisie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zo strany súdu Únie, je táto inštitúcia povinná vrátiť celú predbežne zaplatenú sumu pokuty alebo jej časť spolu s úrokmi za obdobie odo dňa predbežného zaplatenia tejto pokuty do dňa jej vrátenia (rozsudok z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom, C‑221/22 P , EU:C:2024:488 , bod 53 ).

68

V prejednávanej veci bola teda Komisia povinná nielen vrátiť predbežne zaplatenú pokutu, ale tiež zaplatiť úroky, čo Komisia nespochybňuje. Skutočne totiž zaplatila úroky, a to vytvorené úroky.

72

Komisia totiž uvádza, že v čase zaplatenia úrokov v prejednávanej veci v roku 2016 iba uplatňovala judikatúru platnú v danom čase. Povinnosť zaplatiť paušálne úroky vyplýva až z rozsudku z 12. februára 2019, Printeos/Komisia ( T‑201/17 , EU:T:2019:81 ), vyhláseného 12. februára 2019.

73

Komisia tvrdí, že zákonnosť jej konania sa musí posudzovať podľa právnych a skutkových okolností existujúcich v čase jeho prijatia. V prípade významnej zmeny judikatúry, ku ktorej došlo po prijatí aktu, ktorý spôsobil škodu, tak tento akt nemôže predstavovať dostatočne závažné porušenie práva Únie spôsobilé založiť mimozmluvnú zodpovednosť v zmysle článkov 268 a 340 ZFEÚ. Jej konanie nemožno posudzovať s odkazom na neskorší vývoj práva vyplývajúci z rozsudkov z 12. februára 2019, Printeos/Komisia ( T‑201/17 , EU:T:2019:81 ); z 20. januára 2021, Komisia/Printeos ( C‑301/19 P , EU:C:2021:39 ), a z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ).

74

Na jednej strane je v tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou (pozri rozsudok z 11. januára 2024, Dyson a i./Komisia, C‑122/22 P , EU:C:2024:11 , bod 48 a citovanú judikatúru).

78

Pojem „dostatočne závažné porušenie“ je totiž statickým pojmom ustáleným v čase prijatia dotknutého aktu alebo protiprávneho správania (rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P , EU:C:2019:694 , bod 55 ). Stupeň porušenia právnej normy Únie, ktorého sa predmetná inštitúcia dopustila, vyžadovaný judikatúrou v rozsahu, v akom je neoddeliteľne spojený s týmto porušením, tak nemožno posudzovať v inom okamihu, než v ktorom bolo spáchané uvedené porušenie (rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P , EU:C:2019:694 , bod 45 ).

79

Súdny dvor v rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 , body 52 až 57 ), zdôraznil na základe ustálenej judikatúry (rozsudok z 12. februára 2015, Komisia/IPK International, C‑336/13 P , EU:C:2015:83 , bod 30 ; pozri tiež rozsudok z 10. októbra 2001, Corus UK/Komisia, T‑171/99 , EU:T:2001:249 , body 53 a 54 a citovanú judikatúru), že zaplatenie úrokov predstavuje opatrenie vykonania zrušujúceho rozsudku v zmysle článku 266 prvého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom má za cieľ paušálne odškodniť stratu požitkov vyplývajúcich z pohľadávky a prinútiť dlžníka, aby čo najskôr vykonal zrušujúci rozsudok.

80

Podľa tej istej judikatúry priznanie úrokov zo sumy zaplatenej bez právneho dôvodu sa javí ako nevyhnutná súčasť povinnosti Komisie vrátiť vec do pôvodného stavu po vyhlásení rozsudku o zrušení alebo rozsudku vydaného v rámci výkonu neobmedzenej právomoci. Ich cieľom je uviesť dotknutú osobu do situácie, v akej by sa oprávnene nachádzala, ak by zrušený akt nebol prijatý, pričom sa zohľadní skutočnosť, že k takémuto obnoveniu pôvodnej situácie dochádza až po uplynutí dlhšieho časového obdobia, počas ktorého bola vystavená strate úžitkov vyplývajúcich zo sumy zaplatenej bez právneho dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2001, Corus UK/Komisia, T‑171/99 , EU:T:2001:249 , bod 54 ).

84

Vzhľadom na odmietnutie vyplatiť paušálne úroky za stratu úžitkov vyplývajúcich zo sumy zaplatenej žalobkyňou bez právneho dôvodu ako pokuty len z toho dôvodu, že Komisia vrátila vytvorené úroky bez toho, aby sa uistila, že táto suma bola aspoň rovnaká ako suma dlžných paušálnych úrokov, je potrebné konštatovať, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu článku 266 prvého odseku ZFEÚ, ktoré môže viesť ku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 268 ZFEÚ v spojení s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ.

2) O škode

85

Podľa ustálenej judikatúry škoda, ktorej náhrada sa žiada v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, musí byť skutočná a určitá, čo má preukázať žalobca (pozri rozsudok z 9. novembra 2006, Agraz a i./Komisia, C‑243/05 P , EU:C:2006:708 , bod 27 a citovanú judikatúru). Žalobcovi prináleží predložiť presvedčivé dôkazy tak o existencii, ako aj o rozsahu škody, ktorú si uplatňuje (pozri rozsudok zo 16. septembra 1997, Blackspur DIY a i./Rada a Komisia, C‑362/95 P , EU:C:1997:401 , bod 31 a citovanú judikatúru).

86

Žalobkyňa sa domáha náhrady škody vo výške 4264896,70 eura, ktorá zodpovedá paušálnym úrokom vypočítaným z istiny pokuty zaplatenej bez právneho dôvodu (21037500 eur) vo výške 4,5 % za obdobie od 10. februára 2011 do 8. februára 2016, po odpočítaní sumy 468540,80 eura zodpovedajúcej vytvoreným úrokom, ktoré už Komisia uhradila.

90

Komisia vo svojich pripomienkach k rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), uvádza, že Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri „analogickom uplatnení“ úrokovej sadzby rovnajúcej sa refinančnej sadzbe ECB zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu.

91

Komisia však tvrdí, že existujú dôvody, ktoré nie sú uvedené v rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), na základe ktorých postačuje na náhradu straty úžitkov vyplývajúcich z predbežne zaplatených finančných prostriedkov nižšia sadzba, než je tá, ktorú požaduje žalobkyňa. Dodáva, že hoci úroková sadzba požadovaná žalobkyňou bola v bode 84 uvedeného rozsudku posúdená v tom zmysle, že „sa nezdá byť neprimeraná alebo neúmerná“, formulácia, ktorou je toto vyjadrené v dotknutom rozsudku, naznačuje, že nejde o jedinú úrokovú sadzbu, ktorá môže byť priznaná. Na pojednávaní Komisia tvrdila, že nariadenie č. 2342/2002 sa v prejednávanej veci uplatňuje.

92

Je pravda, že v rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 , bod 83 ), Súdny dvor konštatoval, že ani článok 83 delegovaného nariadenia č. 1268/2012, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovuje sadzbu úrokov zodpovedajúcu paušálnej náhrade takej povahy, o akú ide v prejednávanej veci. Za týchto okolností Súdny dvor v bode 84 spomínaného rozsudku nepovažoval za pochybenie, že Všeobecný súd analogicky uplatnil úrokovú sadzbu stanovenú v článku 83 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia, teda refinančnú sadzbu ECB zvýšenú o 3,5 percentuálneho bodu, hoci toto ustanovenie sa týka prípadu omeškania s platbou, teda prípadu, keď pohľadávka nie je uhradená v stanovenej lehote. V tejto súvislosti Súdny dvor ďalej konštatoval, že táto úroková sadzba sa nezdá neprimeraná alebo neúmerná vzhľadom na účel predmetných úrokov (rozsudok z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom, C‑221/22 P , EU:C:2024:488 , bod 84 ).

96

Na účely rozhodnutia o úrokovej sadzbe uplatniteľnej v prejednávanej veci je potrebné predovšetkým pripomenúť, že žalobkyňa predbežne zaplatila pokutu 10. februára 2011, teda počas účinnosti nariadenia č. 2342/2002. Po uskutočnení tejto platby boli nariadenie č. 1605/2002 a nariadenie č. 2342/2002 nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 ( Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1 ), a delegovaným nariadením č. 1268/2012. Tieto nariadenia nadobudli účinnosť 27. októbra 2012 a 1. januára 2013. Vydanie rozsudku zo 16. decembra 2015, Air Canada/Komisia ( T‑9/11 , neuverejnený, EU:T:2015:994 ), a vrátenie istiny pokuty a vytvorených úrokov žalobkyni 8. februára 2016 boli uskutočnené po nadobudnutí účinnosti tejto novej právnej úpravy.

100

Treba však uviesť, že v bodoch 85 až 87 rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), Súdny dvor takéto tvrdenie zamietol.

101

Komisia však tvrdí, že dôvody uvádzané Súdnym dvorom neodpovedajú na jej argument, podľa ktorého v prípade, ak by Všeobecný súd potvrdil pokutu zabezpečenú bankovou zárukou, čo by viedlo k záveru, že finančné prostriedky by mali byť poskytnuté Komisii k dispozícii od dátumu splatnosti platby na základe rozhodnutia o uložení pokuty, Komisia by bola pozbavená možnosti užívať túto sumu počas trvania sporu. Podľa Komisie by v takomto prípade mohla požadovať iba nižšiu úrokovú sadzbu stanovenú v článku 83 ods. 4 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 alebo v článku 86 ods. 5 nariadenia č. 2342/2002.

102

Je potrebné pripomenúť, že článok 86 ods. 5 nariadenia č. 2342/2002 a článok 83 ods. 4 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 sa uplatňujú na pokuty v prípade, ak dlžník zloží finančnú zábezpeku prijatú účtovníkom namiesto platby. Z tohto dôvodu treba konštatovať, že normotvorca stanovil pre tento prípad osobitnú úrokovú povinnosť (rozsudok z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom, C‑221/22 P , EU:C:2024:488 , bod 85 ).

106

Z uvedeného vyplýva, že v prípade zamietnutia žaloby proti rozhodnutiu, ktorým sa ukladá pokuta, úrok stanovený v článku 86 ods. 5 nariadenia č. 2342/2002 a v článku 83 ods. 4 delegovaného nariadenia č. 1268/2012, ktorý musí podnik zaplatiť Komisii, nie je porovnateľný s paušálnym úrokom, ktorý musí Komisia zaplatiť v nadväznosti na rozhodnutie súdu Únie konštatujúce protiprávnosť jej rozhodnutia.

107

Z uvedeného tiež vyplýva, že Komisia sa nachádza v odlišnej situácii podľa toho, či dlžník pokuty do vydania súdneho rozhodnutia využije finančnú zábezpeku, alebo vykoná predbežnú platbu pokuty. Táto rozdielna situácia, v ktorej sa Komisia nachádza v závislosti od voľby uskutočnenej dlžníkom pokuty, teda nemôže v prejednávanej veci odôvodniť uplatnenie úrokovej sadzby, na ktorú sa odvoláva Komisia.

108

Je preto potrebné zamietnuť tvrdenie Komisie založené na existencii primeranej úrokovej sadzby, ktorá je nižšia ako úroková sadzba uvedená v bode 101 vyššie.

Žalobkyňa tvrdí, že škoda, ktorá jej vznikla, priamo vyplýva z toho, že Komisia si nesplnila povinnosti podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ. Na jednej strane tvrdí, že mala právo vybrať si medzi zriadením bankovej záruky, o ktorej Komisia nepreukázala, že by bola menej nákladná, a predbežnou platbou pokuty. Na druhej strane tvrdí, že je oprávnená podať návrh na zaplatenie paušálnych úrokov v ktoromkoľvek okamihu, pokiaľ tento okamih predchádza uplynutiu premlčacej lehoty pre žalobu o náhradu škody.

112

Komisia tvrdí, že výška paušálnych úrokov musí byť zamietnutá alebo znížená z dôvodu, že žalobkyňa opomenula obmedziť svoje straty, čo je v rozpore so základnou zásadou v tomto zmysle. Žalobkyňa nepreukázala, že paušálne úroky, o ktoré žiada, sú nižšie ako strata, ktorú by utrpela, ak by zriadila bankovú záruku namiesto uskutočnenia predbežnej platby. Vzhľadom na to, že sa mohla rozhodnúť medzi dvoma riešeniami na splnenie povinnosti uhradiť pokutu, v okamihu uskutočnia predbežnej platby pokuty si mala zvoliť riešenie, ktoré by v čo najväčšej miere obmedzilo výšku jej škody v prípade zrušenia pokuty.

113

Treba pripomenúť, že podmienka týkajúca sa príčinnej súvislosti, ako je stanovená v článku 340 druhom odseku ZFEÚ, sa týka existencie dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi konaním inštitúcií Únie a škodou, pričom túto súvislosť musí preukázať žalobca tak, že vytýkané konanie musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy (pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Európska únia/Kendrion, C‑150/17 P , EU:C:2018:1014 , bod 52 a citovanú judikatúru).

117

V prejednávanej veci Komisia zaplatila len výšku vytvorených úrokov, a tým porušila svoju povinnosť zaplatiť paušálne úroky podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ. Toto nesplnenie povinnosti má teda dostatočne priamu príčinnú súvislosť so škodou, ktorú utrpela žalobkyňa (pozri body 92 až 110 vyššie).

118

V tejto súvislosti Komisia nemôže žalobkyni vytýkať, že sa slobodne rozhodla predbežne zaplatiť pokutu namiesto zriadenia bankovej záruky. Skutočnosť, že si žalobkyňa zvolila možnosť predbežne zaplatiť pokutu, je totiž v súlade s rozhodnutím z 9. novembra 2010, a najmä s jeho článkom 5 ods. 4, a nemôže viesť k zániku príčinnej súvislosti medzi konštatovanou protiprávnosťou a spôsobenou škodou.

119

V dôsledku uvedeného existuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi dostatočne závažným porušením práva Únie a škodou, ktorú žalobkyňa utrpela.

122

Pokiaľ ide o úroky uvedené v bode 120 vyššie, Komisia tvrdí, že žalobkyňa neprimerane oneskorila podanie svojej predchádzajúcej žiadosti podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, a teda istina jej pohľadávky vo výške 4264896,70 eura, ktorá predstavuje úroky požadované za obdobie od predbežného zaplatenia pokuty do rozhodnutia o vrátení, sa zvýšila o 958550 eur, čo predstavuje nárast o viac ako 20 %. Tento nárast nemožno pripísať žiadnemu pochybeniu Komisie, ktoré by mohlo byť zohľadnené na základe článku 340 ZFEÚ, ale je v celom rozsahu spôsobené nečinnosťou žalobkyne. Podľa nej žalobkyňa nevyvinula primerané úsilie, aby obmedzila výšku svojej škody, z dôvodu oneskoreného podania svojej predchádzajúcej žiadosti podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Premlčacia lehota stanovená v tomto článku totiž nemôže odôvodniť jej zavinenú nečinnosť v období po vrátení pokuty Komisiou. Komisia vo svojich pripomienkach k rozsudku z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), tvrdí, že táto otázka sa v uvedenom rozsudku neposudzovala.

123

Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o žalobu založenú na mimozmluvnej zodpovednosti Únie stanovenej v článku 340 druhom odseku ZFEÚ, z judikatúry vyplýva, že v prípade neexistencie osobitných okolností povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká na základe rozsudku, ktorým sa konštatuje povinnosť nahradiť škodu (pozri rozsudky z 10. januára 2017, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia, T‑577/14 , EU:T:2017:1 , bod 178 a citovanú judikatúru, a z 19. januára 2022, Deutsche Telekom/Komisia, T‑610/19 , EU:T:2022:15 , bod 141 a citovanú judikatúru).

127

Keďže osobitné okolnosti opísané v bodoch 125 a 126 vyššie sú splnené ku dňu predchádzajúcej žiadosti žalobkyne predloženej v liste zo 4. februára 2021 adresovanom Komisii, treba priznať úroky z omeškania zo sumy 4264896,70 eura od 5. februára 2021 až do úplného zaplatenia Komisiou. Naproti tomu neexistuje žiadna osobitná okolnosť, ktorá by odôvodňovala priznanie úrokov z omeškania za obdobie odo dňa vrátenia pokuty, teda od 8. februára 2016, do dátumu predchádzajúcej žiadosti, teda 4. februára 2021, keďže oneskorenie s podaním uvedenej predchádzajúcej žiadosti možno pripísať len konaniu žalobkyne.

128

Pokiaľ ide o uplatniteľnú úrokovú sadzbu, treba uplatniť článok 99 ods. 2 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia č. 966/2012 ( Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1 ), ktoré sa uplatňovalo v čase podania predchádzajúcej žiadosti v zmysle článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v prejednávanej veci. Podľa tohto ustanovenia sa úroky z omeškania priznané žalobkyni musia vypočítať na základe sadzby, ktorú ECB uplatnila na svoje hlavné refinančné operácie 4. februára 2021, teda vo výške 0 % zvýšených o 3,5 percentuálneho bodu, teda v prejednávanej veci 3,5 %.

129

V dôsledku toho treba žalobkyni priznať úroky z omeškania zo sumy 4264896,70 eura s úrokovou sadzbou 3,5 % od 5. februára 2021, a to až do úplného zaplatenia Komisiou.

B. O návrhoch na zrušenie

132

Žalobkyňa subsidiárne navrhuje zrušenie listu z 25. marca 2021, ktorým Komisia zamietla jej žiadosť o zaplatenie súm zodpovedajúcich paušálnym úrokom a úrokom z omeškania. Jediný žalobný dôvod žalobkyne je založený na nesprávnom posúdení Komisie v rozsahu, v akom sa domnievala, že žiadosť o zaplatenie úrokov bola premlčaná.

133

Komisia namieta neprípustnosť návrhu žalobkyne na zrušenie z dôvodu neexistencie záujmu na konaní a subsidiárne potvrdzujúcej povahy listu z 25. marca 2021.

134

Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky alebo, inak povedané, že žaloba je spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal (pozri uznesenie z 25. novembra 2014, Global Steel Wire/Komisia, T‑429/10 a T‑578/10 , neuverejnené, EU:T:2014:1008 , bod 18 a citovanú judikatúru).

138

Cieľom návrhov smerujúcich k zrušeniu zamietavého stanoviska zo strany inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie k priznaniu práva na náhradu škody, ktoré žalobca okrem iného uplatňuje na základe článkov 268 a 340 ZFEÚ, musia byť zamietnuté ako neprípustné, keďže žalobca v zásade nepreukázal nijaký záujem na prednesení takýchto návrhov popri svojom návrhu na náhradu škody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júna 1972, Compagnie d’approvisionnement, de transport et de crédit et Grands Moulins de Paris/Komisia, 9/71 a 11/71 , EU:C:1972:52 , body 9 až 11 , a zo 17. júla 2024, Montanari/EUCAP Sahel Niger, T‑371/22 , EU:T:2024:494 , bod 63 a citovanú judikatúru).

139

Treba uviesť, že v liste z 25. marca 2021 sa Komisia vyjadruje k začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorým je dátum predbežného zaplatenia pokuty žalobkyňou. Komisia sa teda domnievala, že táto žaloba bola premlčaná, a preto žiadosť žalobkyne zamietla.

140

143

Keďže v prejednávanom prípade mal každý účastník konania úspech len v časti predmetu konania, je opodstatnené rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora zasadajúca v päťčlennom zložení)

rozhodol takto:

1.

Air Canada a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Papasavvas

Truchot

Kanninen

Sampol Pucurull

Perišin