T-509/21

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: J. Baquero Cruz, J.‑F. Brakeland, S. Delaude a L. Puccio, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory L. Truchot (spravodajca), sudcovia H. Kanninen, R. Frendo, M. Sampol Pucurull a T. Perišin,

Žalobkyňa International Management Group (IMG) sa svojou žalobou domáha na jednej strane na základe článku 263 ZFEÚ zrušenia rozhodnutia z 8. júna 2021, ktorým jej Európska komisia odmietla priznať so spätnou účinnosťou k 16. decembru 2014 postavenie medzinárodnej organizácie stanovené rozpočtovými pravidlami Európskej únie pre použitie finančných prostriedkov Únie v rámci nepriameho hospodárenia (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a na druhej strane na základe článku 268 ZFEÚ náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla.

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

A. Okolnosti predchádzajúce správnemu konaniu

2

Žalobkyňa, s pôvodným názvom International Management Group – Infrastructure for Bosnia and Herzegovina (IMG‑IBH), ktorá má v súčasnosti hlavné sídlo v Belehrade (Srbsko), bola vytvorená 25. novembra 1994 s cieľom umožniť štátom a medzinárodným organizáciám zúčastňujúcim sa na obnove Bosny a Hercegoviny mať na tento účel určený subjekt. Odvtedy postupne rozšírila svoje činnosti v oblasti rekonštrukcie a rozvoja.

3

6

Napokon 8. mája 2015 Komisia zaslala žalobkyni list s cieľom informovať ju o postupe, ktorý zamýšľala prijať v súvislosti so správou OLAF‑u, a v ktorom ju informovala, že síce upustila od vykonania väčšiny odporúčaní OLAF‑u, ale okrem iného rozhodla, že kým nebude existovať absolútna istota, pokiaľ ide o právne postavenie žalobkyne ako medzinárodnej organizácie, jej útvary s ňou už neuzavrú novú dohodu o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia stanoveného v nariadení č. 966/2012 (ďalej len „rozhodnutie z 8. mája 2015“).

B. Okolnosti predchádzajúce súdnemu konaniu

7

Prvým návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. januára 2015 a zaregistrovaným pod číslom T‑29/15, potom druhým návrhom podaným 14. júla 2015 a zaregistrovaným pod číslom T‑381/15 žalobkyňa podala žaloby, pričom prvou sa domáhala zrušenia rozhodnutia zo 16. decembra 2014 a druhou zrušenia rozhodnutia z 8. mája 2015 a náhrady škody spôsobenej týmto rozhodnutím.

8

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 10. januára 2020 žalobkyňa požiadala Súdny dvor o výklad bodov 1 až 3 výroku rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ). Uznesením z 9. júna 2020, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P‑INT , EU:C:2020:507 ) Súdny dvor zamietol túto žiadosť o výklad ako zjavne neprípustnú.

C. Administratívne dôsledky rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia (C‑183/17 P a C‑184/17 P)

12

Listom zo 6. mája 2019 Komisia vyzvala žalobkyňu, aby v rámci vykonania rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) predložila určité dokumenty na preukázanie toho, že skutočne spĺňa požiadavky vyžadované na to, aby s ňou bolo možné pracovať spôsobom nepriameho hospodárenia.

13

Listom z 25. júna 2019 žalobkyňa v podstate požiadala Komisiu, aby prestala spochybňovať jej postavenie medzinárodnej organizácie.

17

Komisia 25. mája 2020 znovu zaslala žiadosť o informácie z 26. novembra 2019 uvedenú v bode 15 vyššie Belgicku, Dánsku, Nemecku, Grécku, Španielsku, Francúzsku, Švédsku, Kanade a Turecku a následne 14. októbra 2020 Nemecku a Turecku.

18

Listom z 19. februára 2021 Komisia informovala žalobkyňu, že mala v úmysle prijať rozhodnutie, ktorým jej odmietne priznať postavenie medzinárodnej organizácie a vyzvala ju, aby predložila pripomienky.

19

V dňoch 5. a 30. marca 2021 žalobkyňa predložila písomné pripomienky v odpovedi na list Komisie z 19. februára 2021 uvedený v bode 18 vyššie.

Uznesením z 9. septembra 2020, IMG/Komisia ( T‑645/19 , neuverejnené, EU:T:2020:388 ), Všeobecný súd zamietol túto žalobu ako neprípustnú.

23

Okrem toho rozsudkom z 9. septembra 2020, IMG/Komisia ( T‑381/15 RENV , EU:T:2020:406 ), Všeobecný súd zamietol návrh žalobkyne na náhradu škody údajne spôsobenej rozhodnutím z 8. mája 2015.

24

Dňa 19. novembra 2020 žalobkyňa podala dve odvolania, zaregistrované pod číslami C‑619/20 P a C‑620/20 P, ktorými sa domáhala zrušenia uznesenia a rozsudku uvedených postupne v bodoch 22 a 23 vyššie.

II. Skutkové okolnosti, ktoré nastali po podaní žaloby

zrušil napadnuté rozhodnutie;

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť jej sumu 23 671 903 eur ako náhradu rôznej majetkovej a nemajetkovej ujmy;

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

27

A. O prípustnosti

28

Pred posúdením prípustnosti príloh A.24 žaloby a C.1 repliky, o ktorých Komisia tvrdila, že sú neprípustné, Všeobecnému súdu prislúcha preskúmať otázku zákonnosti splnomocnenia, ktoré žalobkyňa udelila svojim advokátom.

1.

O otázke zákonnosti splnomocnenia, ktoré žalobkyňa udelila svojim advokátom

29

Predovšetkým podľa článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na Všeobecný súd v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu a článkom 51 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, na to, aby mohli konať pred súdmi Únie, právnické osoby, ktoré nie sú členskými štátmi, inštitúciami Únie, zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 ( Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3 ; Mim. vyd. 11/052, s. 3) a Dozorný úrad EZVO uvedený v tejto dohode, musia byť zastúpené advokátom oprávneným konať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou uvedenej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2023, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, C‑478/21 P , EU:C:2023:685 , bod 91 ).

33

V prípade spochybnenia zákonnosti splnomocnenia udeleného účastníkom konania svojmu advokátovi tento účastník konania musí preukázať zákonnosť tohto splnomocnenia, čo prislúcha overiť Všeobecnému súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2023, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, C‑478/21 P , EU:C:2023:685 , bod 93 a citovanú judikatúru).

34

Hoci súdy Únie musia vyžadovať od účastníka konania preukázanie zákonnosti splnomocnenia, ktoré udelil svojmu advokátovi, v prípade jeho spochybňovania protistranou, takáto požiadavka vzniká, iba ak je toto spochybňovanie založené na dostatočne konkrétnych a presných indíciách (rozsudok z 21. septembra 2023, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, C‑478/21 P , EU:C:2023:685 , bod 97 ).

2.

O prípustnosti prílohy A.24 žaloby

38

Komisia na pojednávaní namietla neprípustnosť prílohy A.24 žaloby, keďže obsahovala stanovisko jej právneho oddelenia zo 16. januára 2015, ktorého sprístupnenie nepovolila.

39

Žalobkyňa spochybňuje dôvodnosť tejto námietky neprípustnosti.

43

Treba však vziať do úvahy zásadu transparentnosti upravenú v článku 1 druhom odseku a v článku 10 ods. 3 ZEÚ, ako aj v článku 15 ods. 1 a v článku 298 ods. 1 ZFEÚ, ktorá najmä umožňuje zaručiť väčšiu legitímnosť, účinnosť a zodpovednosť správnych orgánov voči občanom v demokratickom systéme. Transparentnosť tým, že umožňuje otvorenú diskusiu o rozdielnych uhloch pohľadu, tak prispieva k zvyšovaniu dôvery občanov (pozri rozsudok zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑156/21 , EU:C:2022:97 , bod 55 a citovanú judikatúru).

44

Za týchto okolností treba vyhovieť námietke neprípustnosti prílohy A.24 a vyhlásiť túto prílohu za neprípustnú.

3.

O prípustnosti prílohy C.1 repliky

48

Komisia tvrdí, že žalobkyňa neodôvodnila omeškanie s predložením osvedčenia predsedníčky jej stáleho výboru z 13. októbra 2022, ktoré je uvedené v prílohe C.1 repliky (ďalej len „osvedčenie z 13. októbra 2022“), čím porušila požiadavky stanovené v článku 85 ods. 2 rokovacieho poriadku.

49

Je pravda, že osvedčenie z 13. októbra 2022 bolo vystavené po tom, čo jeho signatárka, bývalá členka francúzskeho diplomatického zboru, ktorá uviedla, že sa zúčastnila na schválení stanov žalobkyne v roku 1995, bola zvolená za predsedníčku jej stáleho výboru 29. júna 2022, teda po dátume podania žaloby z 18. augusta 2021.

53

V piatej zarážke bodu 25 žaloby však žalobkyňa spresňuje, že predložila OLAF‑u, ako aj Všeobecnému súdu vyhlásenie a e‑mail od tejto diplomatky z 20. mája 2014 a 19. septembra 2014, ktoré potvrdzujú, že sa skutočne zúčastnila na podpise jej stanov pri jej založení.

54

Okrem toho v bode 104 prvej zarážke žaloby žalobkyňa tvrdí, že skoršie vyhlásenia tejto diplomatky potvrdili, že všetky štáty, ktoré sa zúčastnili na stretnutí z 25. novembra 1994, podpísali jej zakladajúci listinu, na základe čoho mali byť považované za jej zakladajúcich členov.

55

58

Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na viacerých nesprávnych právnych posúdeniach, najmä na porušení článku 266 ZFEÚ, právnej sily rozhodnutej veci a zásady zákazu retroaktivity, druhý je založený na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, najmä povinnosti odôvodnenia a povinnosti náležitej starostlivosti, tretí je založený na porušení zásady právnej istoty a štvrtý na zjavne nesprávnych posúdeniach a iných nesprávnych právnych posúdeniach.

59

Konkrétne druhý žalobný dôvod sa v podstate skladá z troch častí, z ktorých prvá je založená na porušení povinnosti odôvodnenia, druhá na porušení povinnosti náležitej starostlivosti a tretia na porušení povinnosti nestrannosti.

60

Komisia spochybňuje dôvodnosť týchto žalobných dôvodov.

63

V tejto súvislosti z článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) vyplýva, že právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä povinnosť administratívneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutia.

64

Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie aktov inštitúcií Únie, vyžadované v článku 296 ZFEÚ a v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak, aby dotknuté osoby mohli pochopiť dôvody jeho prijatia a príslušný súd ich mohol preskúmať. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto objasnení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júna 2020, Maďarsko/Komisia, C‑456/18 P , EU:C:2020:421 , bod 57 a citovanú judikatúru, a z 3. mája 2018, Malta/Komisia, T‑653/16 , EU:T:2018:241 , bod 53 a citovanú judikatúru).

65

Okrem toho nedostatok odôvodnenia možno konštatovať aj vtedy, ak dotknuté rozhodnutie obsahuje určité prvky odôvodnenia. Rozporuplné alebo nezrozumiteľné odôvodnenie tak predstavuje nedostatok odôvodnenia. To isté platí v prípade, keď sú prvky odôvodnenia nachádzajúce sa v dotknutom rozhodnutí natoľko neúplné, že v nijakom prípade neumožňujú jeho adresátovi v kontexte jeho prijatia pochopiť úvahy jeho autora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo, C‑114/19 P , EU:C:2020:457 , bod 55 a citovanú judikatúru).

69

V druhom rade z konečného posúdenia vyplýva, že sa skladá zo štyroch častí, pričom prvá sa týka možnosti poskytnutej žalobkyni Komisiou, aby predložila svoje pripomienky k návrhu rozhodnutia, druhá sa týka posúdenia pripomienok žalobkyne, tretia komentárov žalobkyne k odpovediam štátov, ktorým Komisia položila otázky a štvrtá záveru.

70

Po prvé v prvej podčasti prvej časti konečného posúdenia Komisia uviedla, že Súdny dvor rozsudkom z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) zrušil rozhodnutia zo 16. decembra 2014 a 8. mája 2015 predovšetkým z dôvodu, že pochybnosti Komisie o postavení žalobkyne ako medzinárodnej organizácie vyplývali zo zaujatia stanovísk menšiny jej členov, a to piatich štátov zo šestnástich, a že na vykonanie tohto rozsudku bolo preto potrebné kompletné prehodnotenie jej právneho postavenia na účely určenia, či bola ako medzinárodná organizácia oprávnená plniť rozpočet Únie v rámci nepriameho hospodárenia.

71

Po druhé v tretej a štvrtej podčasti prvej časti konečného posúdenia Komisia pripomenula postupné rozpočtové pravidlá Únie, ktoré stanovujú podmienky oprávnenosti na účely použitia finančných prostriedkov Únie v rámci nepriameho hospodárenia medzinárodnými organizáciami od 16. decembra 2014.

75

Po tretie v piatej podčasti prvej časti konečného posúdenia Komisia odkázala na body 94 a 95 rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komissia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) a vyvodila z nich, že ak štáty, ktoré sú údajne členmi organizácie, vyhlásia, že nedali platný súhlas na pristúpenie k zmluve alebo k zmluve o založení tejto organizácie, alebo vyhlásia, že nie sú alebo už nie sú jej členmi, Komisia nemá právny základ, ktorý by jej umožňoval domnievať sa, že tento subjekt ako taký predstavoval medzinárodnú organizáciu v zmysle rozpočtových pravidiel Únie.

76

Komisia sa najmä domnievala, že ak by jediný štát v plnom rozsahu uznal svoju účasť v medzinárodnej organizácii alebo by uznal, že súhlasil s tým, že bude viazaný zakladajúcou zmluvou tejto organizácie, tieto okolnosti by nestačili na to, aby jej umožnili považovať tento subjekt za medzinárodnú organizáciu v zmysle rozpočtových pravidiel Únie, keďže existencia takejto organizácie a medzinárodnej dohody vyžaduje účasť aspoň dvoch štátov.

77

Po štvrté v šiestej podčasti prvej časti konečného posúdenia týkajúcej sa dokumentov, ktoré Komisia dostala a zohľadnila pri prehodnotení právneho postavenia žalobkyne Komisia pripomenula, že žalobkyňa nepredložila žiaden z dokumentov, ktoré od nej požadovala v listoch zo 6. mája 2019 a 18. júla 2019 uvedených v bode 12 a v bode 14 vyššie a že vzhľadom na to, že dokumenty, ktoré mala k dispozícii, jej neumožňovali dospieť k záveru s požadovanou mierou právnej istoty, že údajní členovia žalujúcej organizácie platne súhlasili s jej zriadením ako medzinárodnej organizácie a boli jej členmi, požiadala v novembri 2019 o informácie orgány štátov, ktoré sú na internetovej stránke žalobkyne uvedené a prezentované ako jej členovia.

81

Okrem toho Komisia spresnila, že iba Rakúsko uznalo, že je členom žalobkyne a že podľa orgánov tohto štátu bola žalobkyňa v čase svojho vzniku dočasným a nezávislým medzinárodným orgánom s obmedzenou právnou spôsobilosťou, a nie medzinárodnou organizáciou.

82

Okrem toho Komisia sa domnievala, že hoci niektoré medzinárodné organizácie neboli formálne založené zmluvou, ale nadobudli toto postavenie v praxi, tieto organizácie boli ako také jasne a všeobecne uznávané štátmi, ktoré boli ich členmi, a rôznymi medzinárodnými subjektmi, čo nebol prípad žalobkyne.

83

Navyše, Komisia pri konkrétnom spomenutí odpovedí Belgicka, Talianska, Rakúska a Fínska usúdila, že vyhlásenia niektorých konzultovaných štátov, podľa ktorých tieto štáty potvrdili, že podpísali dokument z 25. novembra 1994 týkajúci sa založenia IMG‑IBH (ďalej len „rezolúcia z 25. novembra 1994“), zúčastnili sa na zasadnutí v ten istý deň, na ktorom bol tento dokument prijatý a boli členmi riadiaceho výboru žalobkyne, neboli spôsobilé preukázať, že žalobkyňa je medzinárodnou organizáciou zriadenou medzinárodnou dohodou.

87

Po prvé, pokiaľ ide o to, že v napadnutom rozhodnutí chýba údaj o tom, že Komisia odmietla uskutočniť akékoľvek stretnutie, diskusiu alebo komunikáciu so žalobkyňou napriek jej opakovaným žiadostiam, takýto postoj, aj keby bol pravdivý, nie je relevantný na účely určenia, či je uvedené rozhodnutie dostatočne odôvodnené.

88

Uvedenie prípadnej komunikácie medzi Komisiou a žalobkyňou pred prijatím napadnutého rozhodnutia sa totiž týka postupu prijatia tohto rozhodnutia, a nie jeho dôvodnosti. Vzhľadom na to, že takýto údaj nie je relevantný z hľadiska skutkových a právnych dôvodov, na ktorých je založený záver, ku ktorému Komisia dospela v napadnutom rozhodnutí, žalobkyňa nemôže Komisii účinne vytýkať nedostatočné odôvodnenie z dôvodu jej mlčania v tejto súvislosti.

89

Po druhé v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne, podľa ktorých Komisia nevysvetlila dôvody, pre ktoré dokumenty, ktoré mala k dispozícii, neboli dostatočné na určenie, či mala postavenie medzinárodnej organizácie, z napadnutého rozhodnutia, predovšetkým zo šiestej podčasti prvej časti konečného posúdenia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že tieto dokumenty, ktoré vymenovala v poznámke pod čiarou č. 23 daného posúdenia, nepreukazovali z jej pohľadu požadovaný stupeň právnej istoty, čo predstavuje síce krátke, ale dostatočné odôvodnenie.

92

Prvý žalobný dôvod obsahuje v podstate tri časti, pričom prvá je založená na porušení článku 266 ZFEÚ a právnej sily rozhodnutej veci spojenej s rozsudkom z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), druhá na porušení rozpočtových pravidiel Únie a usmernení Komisie zo 7. januára 2015 o posudzovaní postavenia medzinárodných organizácií a možnosti považovať neziskové organizácie za medzinárodné organizácie (ďalej len „usmernenia“), ako aj rôznych zásad, najmä zásady zákazu retroaktivity, a tretia časť je založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

a)

O prvej časti založenej na porušení článku 266 ZFEÚ a právnej sily rozhodnutej veci spojenej s rozsudkom z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia (C‑183/17 P a C‑184/17 P)

93

Prvá časť prvého žalobného dôvodu sa skladá z dvoch výhrad, pričom prvá sa týka porušenia článku 266 ZFEÚ a druhá porušenia právnej sily rozhodnutej veci.

Keďže však článok 266 ZFEÚ nekonkretizuje povahu opatrení, ktoré má autor aktu, ktorý bol vyhlásený za neplatný, prijať na účely splnenia povinnosti uvedenej v bode 95 vyššie, prináleží mu určiť tieto opatrenia, pričom pri ich výbere má širokú mieru voľnej úvahy s tým, že tieto opatrenia musia byť zlučiteľné s výrokom rozsudku, ktorý tento akt zrušil, ako aj s dôvodmi, o ktoré sa tento akt nevyhnutne opiera (pozri rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 102 a citovanú judikatúru).

97

Predovšetkým z judikatúry vyplýva, že opatrenie prijaté na účely výkonu rozsudku, ktorým bol akt zrušený, môže mať výnimočne retroaktívny účinok, pokiaľ je to nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, teda ak retroaktívne rozhodnutie sleduje splnenie aspoň jedného cieľa všeobecného záujmu a ak je legitímna dôvera dotknutých osôb náležite dodržaná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2016, Éditions Odile Jacob/Komisia, C‑514/14 P , neuverejnený, EU:C:2016:55 , bod 50 a citovanú judikatúru).

98

Retroaktívne rozhodnutie, ktoré bolo prijaté na vykonanie rozsudku o zrušení a ktoré má za cieľ napraviť nezákonnosť vytýkanú týmto rozsudkom, tak sleduje splnenie cieľa verejného záujmu, a to dodržanie zákonnosti a právnej sily rozhodnutej veci zo strany správneho orgánu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11 , EU:T:2014:739 , bod 106 ).

99

102

Okrem toho z bodov 92 až 97 a 104 rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), ktorého obsah bol uvedený v bodoch 22 a 23 uznesenia z 9. júna 2020, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P‑INT , EU:C:2020:507 ) vyplýva, že rozhodnutia zo 16. decembra 2014 a 8. mája 2015 neboli právne ani fakticky odôvodnené (rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 112 ).

103

Vzhľadom na tieto posúdenia a konštatovania, ktoré podporujú výrok rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), Komisia nebola povinná uznať, s retroaktívnym účinkom, postavenie medzinárodnej organizácie, ktoré si žalobkyňa nárokuje, ale mohla splniť svoju povinnosť vykonať daný rozsudok tým, že prijala procesné opatrenia umožňujúce jej napraviť nezrovnalosť, ktorú konštatoval Súdny dvor, a potenciálne prijať nový akt určený na nahradenie rozhodnutí zrušených Súdnym dvorom po získaní informácií, ktoré považovala za potrebné na právne a skutkové odôvodnenie tohto nového aktu (rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 113 ).

104

Z odôvodnenia rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), ktorého zmysel a dosah Súdny dvor pripomenul v uznesení z 9. júna 2020, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P‑INT , EU:C:2020:507 ) vyplýva, že Komisii nebolo zakázané neskôr vykonať, v nadväznosti na tento rozsudok, nové posúdenie postavenia žalobkyne ako medzinárodnej organizácie s prihliadnutím na všetky relevantné skutkové a právne okolnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 142 ).

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že právna sila rozhodnutej veci sa netýka len výroku dotknutého súdneho rozhodnutia, ale vzťahuje sa aj na jeho odôvodnenie, ktoré predstavuje nevyhnutnú podporu samotného výroku a preto je od neho neoddeliteľné (pozri rozsudok zo 17. septembra 2020, Alfamicro/Komisia, C‑623/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:734 , bod 37 a citovanú judikatúru).

108

Okrem toho právna sila rozhodnutej veci sa týka len skutkových a právnych okolností, o ktorých sa účinne alebo nevyhnutne rozhodlo súdnym rozhodnutím (pozri rozsudok zo 17. septembra 2020, Alfamicro/Komisia, C‑623/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:734 , bod 38 a citovanú judikatúru).

109

Ako je uvedené v bode 102 vyššie, z bodov 92 až 97 a 104 rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) vyplýva, že rozhodnutia zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015 neboli právne ani fakticky odôvodnené, na základe čoho ich Súdny dvor zrušil.

110

Podľa týchto troch skutočností sa po prvé päť členských štátov Únie, ktoré žalobkyňa prezentovala ako svojich členov, nepovažovalo za jej členov, po druhé generálny tajomník Organizácie spojených národov (OSN) uviedol, že žalobkyňa nepredstavovala špecializovanú agentúru OSN a po tretie existovali pochybnosti o splnomocnení osôb, ktoré zastupovali niektoré štáty pri podpise zakladajúceho aktu žalobkyne.

114

Súdny dvor tak konštatoval, že tieto tri skutočnosti sa týkali len piatich štátov, ktoré žalobkyňa uvádzala ako štáty, ktoré patria alebo patrili medzi jej členov, ako aj splnomocnení osôb, ktoré zastupovali tieto štáty pri podpise jej zakladajúceho aktu, a nie všetkých členských štátov žalobkyne alebo jej vlastného postavenia.

115

Predovšetkým, Súdny dvor v bode 94 rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), rozhodol, že:

„Pokiaľ ide o prvú z týchto skutočností týkajúcu sa otázky, či viaceré členské štáty, prezentované zo strany IMG ako jej členovia, nimi aj skutočne sú, z vlastných konštatovaní Všeobecného súdu vyplýva, že pochybnosti Komisie sa v tejto súvislosti týkali iba ‚niektorých‘ z členov IMG, a to presnejšie piatich z celkového počtu šestnásť. Takéto pochybnosti však aj za predpokladu, že sú dôvodné, nemôžu viesť v medzinárodnom práve k tomu, že by pripravili subjekt, ktorého členmi tieto štáty neboli alebo nimi prestali byť, o postavenie ‚medzinárodnej organizácie‘, a to o to viac, ak ako v prejednávanej veci dotknuté členské štáty predstavujú len výrazne menšinovú časť členov daného subjektu“.

118

Z vyššie uvedeného po prvé vyplýva, že dôvody uvedené v bodoch 94 a 104 rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) nemožno čítať nezávisle od bodov 92 až 96 tohto rozsudku, na ktoré odkazuje bod 104 uvedeného rozsudku, ktoré predstavujú nevyhnutnú oporu výroku, ktorým Súdny dvor zrušil rozhodnutia zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015. Vyplýva z toho, že právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa viaže najmä na bod 94 rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), sa vzťahuje aj na bod 104 tohto rozsudku.

119

Po druhé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, tak ako je zhrnuté v bodoch 66 až 84 vyššie, nevyplýva, že by toto rozhodnutie bolo založené na niektorej z troch skutočností, ktoré vyvolali pochybnosti Komisie a viedli ju k prijatiu rozhodnutí zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015.

120

Keďže teda Komisia založila napadnuté rozhodnutie na dôvodoch odlišných od tých, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015, ktoré Súdny dvor vyhlásil za nezákonné v rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), žalobkyňa nesprávne tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje právnu silu rozhodnutej veci, ktorá sa viaže najmä na body 94 a 104 tohto rozsudku. Túto výhradu treba preto zamietnuť ako nedôvodnú, rovnako ako prvú časť tohto žalobného dôvodu v celom rozsahu.

1) O druhej výhrade založenej na porušení zásady zákazu retroaktivity aktov Únie

123

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu zákazu retroaktivity aktov Únie, keďže nič neodôvodňovalo spätné prehodnotenie jej postavenia. Okrem toho uvádza, že retroaktívnosť napadnutého rozhodnutia nie je odôvodnená skutkovými okolnosťami veci, ale novými skutočnosťami, analyzovanými z hľadiska nových predpisov.

124

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry cieľom základnej požiadavky právnej istoty v jej rôznych vyjadreniach je zaručiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov patriacich do práva Únie. Zásada právnej istoty bráni najmä tomu, aby bola účinnosť aktu Únie stanovená k dátumu predchádzajúcemu jeho uverejneniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Galeote a Watson/Parlament, C‑715/21 P a C‑716/21 P , neuverejnený, EU:C:2023:190 , bod 113 a citovanú judikatúru).

125

V prejednávanej veci z preskúmania prvej časti tohto žalobného dôvodu, najmä z bodu 103 vyššie vyplýva, že Komisia mohla splniť svoju povinnosť vykonať rozsudok z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) tým, že prijala procesné opatrenia, ktoré jej mali umožniť napraviť nezrovnalosť konštatovanú Súdnym dvorom a prípadne prijať nový akt určený na nahradenie rozhodnutí zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015, ktoré Súdny dvor zrušil, po získaní informácií, ktoré považovala za nevyhnutné na právne a skutkové odôvodnenie tohto nového aktu.

129

Keďže teda Komisia prijala napadnuté rozhodnutie s cieľom napraviť nezákonnosť rozhodnutí zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015 a zabrániť právnemu vákuu po ich zrušení Súdnym dvorom, nachádzala sa vo výnimočnej situácii, v ktorej mohla napadnutému rozhodnutiu priznať retroaktívny účinok.

130

Táto retroaktivita bola navyše o to potrebnejšia, že ako vyplýva z bodu 23 uznesenia z 9. júna 2020, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P‑INT , EU:C:2020:507 ), Súdny dvor v rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), v žiadnom prípade nerozhodol o otázke, či na základe analýzy, ktorá nebola poznačená nesprávnym právnym posúdením, a všetkých relevantných skutočností bolo potrebné konštatovať alebo naopak vylúčiť, že žalobkyňa mala v čase prijatia rozhodnutí zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015 postavenie medzinárodnej organizácie.

131

134

V dôsledku toho objasnenie právneho postavenia žalobkyne a povinnosť napraviť nezákonnosť rozhodnutí zo 16. decembra 2014 a 8. mája 2015 predstavovali ciele verejného záujmu, ktoré umožnili Komisii prijať nové rozhodnutie so spätnou účinnosťou, od rozhodnutia zo 16. decembra 2014, takže prvá z podmienok uvedených v bode 125 vyššie je splnená.

135

Po druhé, pokiaľ ide o druhú podmienku týkajúcu sa rešpektovania legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry konštatovanie porušenia tejto zásady predpokladá, že dotknutému subjektu boli zo strany príslušných orgánov Únie poskytnuté presné, bezpodmienečné a zhodné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov (pozri v tomto zmysle uznesenie z 2. júna 2022, Arnautu/Parlament, C‑573/21 P , neuverejnené, EU:C:2022:448 , bod 34 a citovanú judikatúru).

136

V tejto súvislosti prislúcha Všeobecnému súdu overiť, či akty správneho orgánu vyvolali vo vnímaní pozorného a obozretného dotknutého subjektu odôvodnenú dôveru, a ak to tak je, preukázať legitímnu povahu tejto dôvery (pozri v tomto zmysle uznesenie z 2. júna 2022, Arnautu/Parlament, C‑573/21 P , neuverejnené, EU:C:2022:448 , bod 35 a citovanú judikatúru).

140

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že pri prijímaní rozhodnutia s retroaktívnym účinkom dodržanie zásad upravujúcich uplatňovanie právnych predpisov v čase, ako aj požiadavky týkajúce sa právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vyžadujú uplatnenie hmotnoprávnej úpravy platnej v čase, keď vznikli predmetné skutočnosti, aj keď táto právna úprava už nie je platná v čase prijatia daného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i., C‑361/14 P , EU:C:2016:434 , bod 40 a citovanú judikatúru).

141

Predovšetkým v rámci postupu, ktorým sa má nahradiť zrušený akt, musí dotknutá inštitúcia vychádzať zo situácie ku dňu, keď prijala zrušený akt, a takto prijať náhradný akt, bez toho, aby to malo vplyv na jej možnosť odvolať sa vo svojom novom rozhodnutí na iné dôvody, ako sú tie, na ktorých založila svoje prvé rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11 , EU:T:2014:739 , bod 58 a citovanú judikatúru).

142

Žalobkyňa teda oprávnene tvrdí, že zásada zákazu retroaktivity, ktorá predstavuje jednu zo zložiek zásady právnej istoty, bráni tomu, aby v prípade, že inštitúcia pristúpi k výkonu rozsudku o zrušení, prijala retroaktívne rozhodnutie na základe skutočností, ktoré neboli relevantné z hľadiska časovej pôsobnosti tohto rozhodnutia alebo na základe hmotnoprávnych predpisov, ktoré neboli účinné v období, ktorého sa toto rozhodnutie týka.

Z tretej podčasti prvej časti konečného posúdenia totiž vyplýva, že Komisia uplatnila na obdobie od 16. decembra 2014 do 31. decembra 2015 článok 58 nariadenia č. 966/2012 a článok 43 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia č. 966/2012 na obdobie od 1. januára 2016 do 1. augusta 2018, rovnaké pravidlá zmenené v prvom prípade nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2015/1929 z 28. októbra 2015 ( Ú. v. EÚ L 286, 2015, s. 1 ) a v druhom prípade delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2015/2462 z 30. októbra 2015 ( Ú. v. EÚ L 342, 2015, s. 7 ) a na obdobie od 2. augusta 2018 články 62 a 156 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Eutarom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia č. 966/2012 ( Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1 ).

146

Na druhej strane žalobkyňa nepreukázala, že by sa stanoviská štátov, o ktorých tvrdí, že sú alebo boli jej členmi a ktoré Komisia zohľadnila pri prijatí napadnutého rozhodnutia, zmenili medzi 16. decembrom 2014 a dátumom prijatia tohto rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku, či predstavovala medzinárodnú organizáciu.

147

Je pravda, že na účely prijatia napadnutého rozhodnutia Komisia po vyhlásení rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) pristúpila ku konzultáciám so štátmi, o ktorých si myslela, že sú alebo boli členmi žalobkyne. Z preskúmania odpovedí týchto štátov však vyplýva, že hoci nie sú formulované rovnako ako odpovede, ktoré tie isté štáty poskytli v roku 2014 na otázky OLAF‑u, ich obsah je v podstate totožný.

Na podporu prvej výhrady žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom jej odmieta uznať postavenie medzinárodnej organizácie od 16. decembra 2014, porušuje zásadu dobrej viery a zásadu nemo auditur .

151

Treba pripomenúť, že článok 76 písm. d) rokovacieho poriadku stanovuje, že žaloba podaná v prvom stupni musí obsahovať „dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov“. Podľa ustálenej judikatúry tak súdu Únie neprislúcha, aby odpovedal na tvrdenia uvedené účastníkom konania, ktoré nie sú dostatočne jasné a presné, pokiaľ nie sú nijako osobitne rozvedené a nesprevádza ich osobitná argumentácia na ich podporu (pozri rozsudok z 18. novembra 2021, Grécko/Komisia, C‑107/20 P , neuverejnený, EU:C:2021:937 , bod 76 a citovanú judikatúru).

152

V prvom rade treba konštatovať, že žalobkyňa neuviedla žiadne vysvetlenie v súvislosti s vplyvom zásady nemo auditur , podľa ktorej „nikto sa nemôže dovolávať svojej vlastnej nepoctivosti“, na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

153

V druhom rade, pokiaľ ide o zásadu dobrej viery, treba tiež konštatovať, že žalobkyňa nedefinovala ani rozsah tejto zásady, ani ustanovenia, z ktorých vychádza.

157

Po prvé za predpokladu, že žalobkyňa chcela odkázať na povinnosť zmluvných strán plniť v dobrej viere ustanovenia danej zmluvy, ktorá ich zaväzuje, treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nevzniklo v rámci zmluvy, ktorú by žalobkyňa uzavrela s Komisiou.

158

Okrem toho treba spresniť, že zrušenie rozhodnutí zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015 Súdnym dvorom nemá žiadny vplyv na neexistenciu zmluvných vzťahov medzi žalobkyňou a Komisiou od 16. decembra 2014.

159

Po druhé za predpokladu, že sa žalobkyňa chcela odvolať na zásadu dobrej viery, v rozsahu, v akom zodpovedá obyčajovej zásade medzinárodného práva verejného, treba pripomenúť, že táto zásada, tak ako je stanovená v článku 18 Viedenského dohovoru vyžaduje, aby sa štát zdržal konania, ktoré by bolo v rozpore s predmetom a účelom zmluvy pred nadobudnutím jej platnosti, keď podpísal zmluvu alebo si vymenil listiny tvoriace zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, kým jasne neprejavil úmysel, že sa nehodlá stať jej zmluvnou stranou alebo keď vyjadril svoj súhlasil s tým, že bude zmluvou viazaný.

163

Hoci je pravda, že zásada dobrej viery sa vzťahuje na inštitúcie Únie (pozri rozsudok zo 17. januára 2007, Grécko/Komisia, T‑231/04 , EU:T:2007:9 bod 85 a citovanú judikatúru), žalobkyňa v rámci svojich písomných tvrdení týkajúcich sa tohto žalobného dôvodu nepreukázala a ani netvrdila, že by Únia podpísala zmluvu, ktorou by ju zriadila ako medzinárodnú organizáciu, alebo že by si vymenila listiny, ktoré tvoria takúto zmluvu, s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, alebo že by súhlasila s tým, že bude takouto zmluvou viazaná.

164

V tomto ohľade z judikatúry vyplýva, že žalobkyňa je povinná na podporu každého zo žalobných dôvodov, ktoré uviedla, dostatočne jasne uviesť právnu a skutkovú argumentáciu, ktorá ich môže odôvodniť, bez toho, aby bol Všeobecný súd z dôvodu nedostatočnej štruktúry žaloby alebo nedostatočnej presnosti či dôslednosti odôvodnenia povinný preformulovať ju spojením rôznych skutočností vytrhnutých z kontextu žaloby, s rizikom preformulovania tohto žalobného dôvodu tak, že by mu prisúdil význam, ktorý žalobkyňa nemala v úmysle. Opačné rozhodnutie by bolo v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, dispozičnou zásadou, ako aj s právom žalovanej na obranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2020, Fleig/ESVČ, C‑446/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:918 , body 60 a 61 ).

167

Žalobkyňa tiež tvrdí, že Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) nie je uznaná ako medzinárodná organizácia všetkými štátmi, ktoré sa podieľali na jej vytvorení a jej činnosti, nemá ani právny akt o jej založení podľa medzinárodného práva a že tieto okolnosti nebránili Komisii uznať jej postavenie medzinárodnej organizácie.

168

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnakého zaobchádzania zakotvená v článku 20 Charty je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i., C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 , bod 95 a citovanú judikatúru).

169

Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa má posudzovať z hľadiska všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ opatrenia, ktorým sa zavádza predmetné rozlišovanie, pričom na tento účel sa musia zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej toto opatrenie patrí. Pokiaľ dotknuté situácie nie sú porovnateľné, rozdielne zaobchádzanie s predmetnými situáciami nepredstavuje porušenie rovnosti pred zákonom zakotvenej v článku 20 Charty (pozri rozsudok zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i., C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 , bod 96 a citovanú judikatúru).

173

Po druhé okrem toho, že z dokumentov v spise nevyplýva, že by Komisia uznala OBSE ako medzinárodnú organizáciu na účely nepriameho hospodárenia s rozpočtom Únie, treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že sa nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou tejto organizácie.

174

Žalobkyňa totiž nespochybnila tvrdenia Komisie, podľa ktorých je OBSE na rozdiel od nej uznaná za medzinárodnú organizáciu veľkým počtom subjektov medzinárodného práva, najmä väčšinou členov tejto organizácie.

175

Preto bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o jej prípustnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2022, TK/Komisia, T‑435/21 , neuverejnený, EU:T:2022:303 , bod 42 ; pozri tiež analogicky rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P , EU:C:2002:118 , bod 52 ), treba zamietnuť tretiu časť a v dôsledku toho aj prvý žalobný dôvod v celom rozsahu.

178

Hoci táto požiadavka v zásade bráni tomu, aby bolo nadobudnutie účinnosti aktu Únie stanovené k dátumu predchádzajúcemu jeho uverejneniu, z preskúmania prvého žalobného dôvodu, najmä z bodu 149 vyššie vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity, ktorá je osobitným vyjadrením zásady právnej istoty.

179

V dôsledku toho za predpokladu, že žalobkyňa mala v úmysle dovolávať sa porušenia zásady právnej istoty v rozsahu, v akom zahŕňa zásadu zákazu retroaktivity aktov inštitúcií Únie, treba tento žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

180

Po druhé zo zásady právnej istoty tiež vyplýva, že právna úprava Únie musí byť jasná a jej uplatnenie musí byť pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, pričom táto požiadavka právnej istoty je mimoriadne záväzná, ak ide o právnu úpravu, ktorá môže mať finančné dôsledky, a to s cieľom umožniť dotknutým osobám presne sa oboznámiť s rozsahom povinností, ktoré im táto právna úprava ukladá (pozri rozsudok z 9. júla 2015, Cabinet Medical Veterinar Dr. Tomoiagă Andrei, C‑144/14 , EU:C:2015:452 , bod 34 a citovanú judikatúru).

184

Pojem „medzinárodná organizácia“ uvedený v článku 53 písm. c) a v článku 53d nariadenia č. 1605/2002, v článku 58 ods. 1 písm. c) bod ii) a odseku 8 nariadenia č. 966/2012, ako aj v článku 62 ods. 1 písm. c) ii) nariadenia 2018/1046 bol definovaný v takmer rovnakom znení v článku 43 ods. 2 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia č. 1605/2002 ( Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 01/004, s. 145) a neskôr v článku 43 ods. 1 delegovaného nariadenia č. 1268/2012, ktoré zrušilo a nahradilo nariadenie č. 2342/2002, a v článku 156 nariadenia 2018/1046. Podľa týchto posledných troch uvedených ustanovení tento pojem zahŕňa organizácie podľa medzinárodného práva verejného zriadené medzinárodnými dohodami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia, C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 , bod 91 ).

185

Preto za predpokladu, že by sa žalobkyňa chcela odvolávať na porušenie zásady právnej istoty, tak ako je definovaná v bode 180 vyššie, nemohla by dôvodne tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie vyplýva z neurčitých právnych predpisov Únie alebo predstavuje nepredvídateľné uplatnenie právnych predpisov alebo rozpočtových pravidiel Únie.

186

Po tretie z bodu 111 rozsudku z 22. septembra 2022, IMG/Komisia ( C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 ) uvedeného v bode 101 vyššie, ako aj zo zásady riadneho finančného hospodárenia vyplýva, že Komisia má povinnosť uistiť sa, že subjekty, ktorým zverila alebo plánuje zveriť úlohy plnenia rozpočtu v zmysle ustanovení rozpočtových pravidiel týkajúcich sa nepriameho hospodárenia s rozpočtom Únie medzinárodnými organizáciami, majú takéto postavenie v zmysle týchto ustanovení.

4.

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnych posúdeniach a iných nesprávnych právnych posúdeniach

190

Štvrtý žalobný dôvod sa v podstate skladá z troch častí založených na zjavne nesprávnych posúdeniach a nesprávnych právnych posúdeniach, ktoré vyplývajú, pokiaľ ide o prvú časť, zo skutočnosti, že Komisia nesprávne identifikovala členov žalobkyne, pokiaľ ide o druhú časť, zo skutočnosti, že odmietla kvalifikovať zakladajúci akt žalobkyne ako medzinárodnú dohodu o založení medzinárodnej organizácie a, pokiaľ ide o tretiu časť, zo skutočnosti, že odmietla uznať žalobkyni postavenie medzinárodnej organizácie napriek neskoršej praxi jej členov a uznaniu tohto postavenia Úniou a niektorými tretími štátmi.

191

Na úvod treba pripomenúť, že ako je uvedené v bode 183 vyššie, Komisia má pri výkone svojej zodpovednosti za plnenie rozpočtu Únie širokú mieru voľnej úvahy, najmä keď sa rozhodne plniť tento rozpočet prostredníctvom nepriameho hospodárenia, a že v rámci tohto spôsobu hospodárenia poveruje plnením rozpočtu medzinárodné organizácie.

195

Na druhej strane výklad pravidiel organizácie, ktorá sa označuje za medzinárodnú organizáciu na účely plnenia rozpočtu EÚ spôsobom nepriameho hospodárenia, ako aj výklad stanovísk jej členov, ktoré môžu byť do určitej miery zložité, podlieha preskúmaniu obmedzenému na zjavne nesprávne posúdenie.

196

Po týchto spresneniach je potrebné, aby Všeobecný súd pred preskúmaním argumentácie žalobkyne spresnil definíciu pojmu „medzinárodná organizácia“, tak ako je stanovená v rozpočtových pravidlách Únie pre plnenie rozpočtu Únie v rámci nepriameho hospodárenia.

a)

O definícii pojmu „medzinárodná organizácia“ stanovenej rozpočtovými pravidlami Únie

200

Keďže sú pojmy „medzinárodná organizácia“ a „medzinárodná dohoda“ použité v rozpočtových pravidlách Únie na špecifický účel plnenia jej rozpočtu, musia byť predmetom reštriktívneho výkladu, a to na účely ochrany finančných záujmov Únie (pozri analogicky rozsudky z 2. júla 2015, Demmer, C‑684/13 , EU:C:2015:439 , bod 85 , a z 20. decembra 2017, Erzeugerorganisation Tiefkühlgemüse, C‑516/16 , EU:C:2017:1011 , bod 58 ; pozri tiež v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci IMG/Komisia, C‑620/20 P , EU:C:2022:158 , bod 51 ).

201

V spore, akým je spor prejednávanej veci, musí teda Všeobecný súd uplatniť pojmy medzinárodného práva verejného, na ktoré odkazujú rozpočtové pravidlá Únie, a to tak, že sa odvolá na nástroje tohto práva, ktoré tieto pojmy definujú, tak ako sú vykladané v judikatúre.

202

V prejednávanej veci treba najmä vykladať pojmy „medzinárodná organizácia“ a „medzinárodná dohoda“ stanovené rozpočtovými pravidlami Únie na účely plnenia jej rozpočtu v rámci nepriameho hospodárenia s ohľadom na obyčajové zásady medzinárodného práva verejného, obsiahnuté najmä vo Viedenskom dohovore a v návrhu článkov.

206

Okrem toho z judikatúry medzinárodných súdov vyplýva, že bez ohľadu na jeho význam z politického hľadiska dokument podpísaný štátmi nemôže predstavovať medzinárodnú dohodu, pokiaľ neobsahuje žiadne ustanovenie zakladajúce práva alebo povinnosti, s ktorými tieto štáty súhlasili [pozri rozsudok Medzinárodného súdneho dvora, Povinnosť rokovať o prístupe do Tichého oceánu (Bolívia v. Chile) z 1. októbra 2018, Zbierka 2018, s. 507, body 105 a 106 a citovaná judikatúra].

207

V druhom rade, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa vlastnej medzinárodnej právnej subjektivity, z judikatúry medzinárodných súdov po prvé vyplýva, že uznanie medzinárodnej organizácie je podmienené tým, že dotknutá organizácia má právnu subjektivitu.

208

Subjekt zriadený štátmi a prípadne jednou alebo viacerými medzinárodnými organizáciami totiž nemá v prípade neexistencie vlastnej právnej subjektivity charakter medzinárodnej organizácie, ale charakter orgánu závislého buď od štátov, ktoré ho vytvorili [pozri v tomto zmysle rozsudok Medzinárodného súdneho dvora, Niektoré fosfátové pozemky v Nauru (Nauru v. Austrália), z 26. júna 1992, predbežné námietky, Zbierka 1992, s. 240, bod 47], alebo od medzinárodnej organizácie, v rámci ktorej sa tento subjekt nachádza [pozri v tomto zmysle poradné stanovisko Medzinárodného súdneho dvora, rozsudok č. 2867 Administratívneho súdu Medzinárodnej organizácie práce o žalobe proti Medzinárodnému fondu pre rozvoj poľnohospodárstva, z 1. februára 2012, Zbierka 2012, s. 10, body 57 a 61].

Po tretie z judikatúry vyplýva, že zakladajúce akty medzinárodných organizácií sú zmluvami osobitného druhu, keďže ich účelom je vytvoriť nové právne subjekty s určitou mierou autonómie, ktorým zmluvné strany zverujú napĺňanie spoločných cieľov. Medzinárodné organizácie sa tak riadia zásadou špeciality, teda že členské štáty, ktoré ich zriadili, im zveria právomoci, ktorých hranice závisia od spoločných záujmov, ktoré im tieto štáty dávajú za úlohu presadzovať a ktoré sú zvyčajne predmetom výslovnej formulácie v ich zakladajúcej listine [pozri v tomto zmysle poradné stanovisko Medzinárodného súdneho dvora, Legálnosť použitia jadrových zbraní štátom v ozbrojenom konflikte, z 8. júla 1996, Zbierka MSD 1996, s. 66, body 19 a 25; rozsudky Medzinárodného súdneho dvora, Pozemné a námorné hranice medzi Kamerunom a Nigériou, z 11. júna 1998, predbežné námietky, Zbierka MSD 1998, s. 275, body 64 až 67, a Celulózka na rieke Uruguaj (Argentína v. Uruguaj), z 20. apríla 2010, Zbierka MSD 2010, s. 14, bod 89].

212

Medzinárodnú organizáciu teda nemožno obmedziť len na fakultatívny mechanizmus poskytnutý stranám, ktorý môže každá z nich využiť podľa vlastného uváženia. Vytvorením medzinárodnej organizácie a poskytnutím všetkých prostriedkov potrebných na jej fungovanie totiž jej zakladatelia prejavujú svoj úmysel poskytnúť čo najlepšie záruky stability, kontinuity a účinnosti výkonu úloh zverených tejto organizácii, takže nemôžu kedykoľvek podľa vlastného uváženia jednostranne opustiť tento rámec, ani ho nahradiť inými komunikačnými kanálmi [pozri v tomto zmysle rozsudok Medzinárodného súdneho dvora, Celulózka na rieke Uruguaj (Argentína v. Uruguaj, z 20. apríla 2010, Zbierka MSD 2010, s. 14, body 90 a 91].

1) O prvej výhrade založenej na zjavne nesprávnom posúdení vyplývajúcom z toho, že Komisia umelo rozlišovala medzi zakladajúcimi štátmi žalobkyne, prispievateľskými štátmi a členmi jej riadiaceho výboru

215

Žalobkyňa Komisii v podstate vytýka, že nesprávne identifikovala jej členov, keď umelo rozlišovala medzi jej zakladajúcimi štátmi, prispievateľskými štátmi, členmi jej riadiaceho výboru a členmi GSG. Podľa žalobkyne tak všetky štáty a medzinárodné alebo regionálne organizácie, ktoré finančne alebo vecne prispievajú na operácie, ktoré vykonáva, ako aj členovia GSG, ktorí sú jej zakladajúcimi členmi, treba považovať za členov jej riadiaceho výboru a teda za jej členov, aj keď v tomto výbore skutočne nezasadajú.

216

V prvom rade treba uviesť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by Komisia formálne rozlišovala medzi zakladajúcimi štátmi žalobkyne, prispievateľskými štátmi, členmi jej riadiaceho výboru, ktorý sa zmenou stanov v roku 2012 stal stálym výborom, a členmi GSG.

217

Po druhé táto sloboda štátov a medzinárodných organizácií, ktoré podpísali rezolúciu z 25. novembra 1994, pristúpiť k žalobkyni, je potvrdená návrhmi predsedu zasadnutia z 25. novembra 1994, na ktorom bola prijatá rezolúcia z toho istého dňa, tak ako sú uvedené v zápisnici z tohto zasadnutia z 29. novembra 1994 (ďalej len „zápisnica z 29. novembra 1994“).

221

Zo zápisnice z 29. novembra 1994 totiž vyplýva, že predseda zasadnutia z 25. novembra 1994, na ktorom bola prijatá rezolúcia z toho istého dňa, trval na tom, aby sa podpísaním tohto dokumentu štáty, ktoré sa zúčastnili tohto zasadnutia ako členovia GSG, nestali automaticky členmi riadiaceho výboru žalobkyne.

222

V dôsledku toho žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že samotná skutočnosť, že štát alebo medzinárodná organizácia bol členom GSG a že sa podpísaním rezolúcie z 25. novembra 1994 podieľal na jej založení, robí z tohto štátu alebo z tejto organizácie jedného z jej členov.

223

Zo stanov žalobkyne teda vyplýva, že postup prijatia štátu alebo medzinárodnej organizácie do jej riadiaceho výboru, ktorý sa stal stálym výborom, je pre dotknutý štát alebo medzinárodnú organizáciu rovnocenný s postupom pristúpenia k žalobkyni.

227

Okrem toho stanovy žalobkyne treba vykladať v tom zmysle, že bez toho, aby boli dotknuté postupy preskúmania a zrušenia postavenia člena v stálom výbore, mohli prijaté štáty a medzinárodné organizácie z členstva vystúpiť bez vykonania osobitných formalít.

228

Z toho, že v stanovách žalobkyne chýba ustanovenie definujúce postup dobrovoľného vzdania sa členstva v jej riadiacom výbore totiž nemožno vyvodiť, že štáty alebo medzinárodné organizácie, ktoré boli prijaté do tohto orgánu, boli prijaté natrvalo, bez možnosti vystúpiť z tejto organizácie.

229

Z toho vyplýva, že túto výhradu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

2) O druhej výhrade založenej na zjavne nesprávnom posúdení pri výklade stanovísk Belgicka a Rakúska

233

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že z analýzy odpovedí konzultovaných štátov vyplýva, že minimálne dva z nich uznávajú, konkrétne Belgicko a Rakúsko, že je medzinárodnou organizáciou a sú alebo boli jej zakladajúcimi členmi, čím odôvodňuje skutočnosť, že má medzi svojimi členmi aspoň dva štáty a mala by byť uznaná ako medzinárodná organizácia.

234

Je potrebné samostatne preskúmať tvrdenia, ktoré tvoria túto výhradu a ktoré sa týkajú výkladu odpovedí belgických a rakúskych orgánov.

Okrem toho z odpovede rakúskych orgánov z 8. apríla 2020 tiež vyplýva, že podľa rezolúcie z 25. novembra 1994, ktorá podľa ich názoru nepredstavovala medzinárodnú dohodu, bola žalobkyňa v čase svojho založenia medzinárodným, nezávislým, dočasným orgánom s obmedzenou právnou subjektivitou, a nie medzinárodnou organizáciou. Tie isté orgány sa však tiež domnievali, že neskoršia prax spočívajúca v uzatváraní dohôd o sídle a iných medzinárodných zmlúv, ako aj už stály charakter žalobkyne zrejme naznačovali, že má medzinárodnú právnu subjektivitu v rozsahu potrebnom na plnenie svojich funkcií. Na tomto základe sa domnievali, že žalobkyňa predstavovala medzinárodnú organizáciu.

238

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia verne prevzala obsah odpovede rakúskych orgánov, pričom sa domnievala, že táto odpoveď nespochybnila záver, ku ktorému táto inštitúcia dospela v bode A.7 písm. b) konečného posúdenia, podľa ktorého žalobkyňa nespĺňala podmienky stanovené rozpočtovými pravidlami Únie pre uplatnenie nepriameho hospodárenia. Na jednej strane žalobkyňa nebola zriadená medzinárodnou dohodou ako medzinárodná organizácia a na strane druhej z odpovedí štátov, ktoré Komisia konzultovala vyplýva, že neskoršia prax nesvedčila o tom, že by štáty a medzinárodné organizácie, ktoré sú jej členmi, všeobecne a jednoznačne uznávali jej postavenie medzinárodnej organizácie.

239

Z toho vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri výklade odpovede rakúskych orgánov z 8. apríla 2020. Toto prvé tvrdenie preto treba zamietnuť ako nedôvodné.

Komisia sa predovšetkým domnievala, že uznanie postavenia žalobkyne ako medzinárodnej organizácie vo forme dohody o sídle, ktorú uzavrelo okrem iných Belgicko, nemohlo preukázať, že táto organizácia predstavovala medzinárodnú organizáciu, keďže belgické orgány Komisii oznámili, že Belgicko nebolo jej členom.

243

Po druhé žalobkyňa sa na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej Belgicko malo byť považované za jedného z jej členov, odvoláva na analytickú správu právneho oddelenia belgického ministerstva zahraničných vecí z 9. novembra 2009, ktorá je prílohou správy OLAF‑u.

244

Hoci však z tejto správy vyplýva, že Belgicko sa vtedy domnievalo, že žalobkyňa mala povahu medzinárodnej organizácie, táto správa sa nevyjadruje k otázke, či bol tento štát členom žalobkyne k 9. novembru 2009.

245

V dôsledku toho treba toto druhé tvrdenie zamietnuť ako nedôvodné a v dôsledku toho treba zamietnuť aj druhú výhradu v celom rozsahu.

3) O tretej výhrade založenej na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnom posúdení, ktorých sa dopustila Komisia, keď odmietla uznať pristúpenie Únie k žalobkyni

249

Tretia výhrada pozostáva v podstate z troch tvrdení. Na podporu prvého tvrdenia žalobkyňa uvádza nesprávne právne posúdenie založené na tom, že Komisia sa domnievala, že Únia nemohla pristúpiť k medzinárodnej organizácii, ak táto organizácia nemala medzi svojimi členmi aspoň dva štáty. Na podporu druhého tvrdenia sa odvoláva na zjavne nesprávne posúdenie založené na tom, že Komisia sa domnievala, že Únia sa nikdy nestala jedným z jej členov. Na podporu tretieho tvrdenia uvádza nesprávne právne posúdenie založené na tom, že Komisia usúdila, že sa nemožno domnievať, že Únia platne pristúpila k rezolúcii z 25. novembra 1994, keďže neuplatnila postup pre uzatváranie medzinárodných zmlúv, ktorý bol vtedy stanovený Zmluvami.

250

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žiadne ustanovenie Zmlúv neukladá súdu Únie povinnosť v každom prípade preskúmať podstatu dôvodov alebo tvrdení uvedených na podporu návrhov, ktoré mu boli predložené. Naopak, súd Únie môže najmä z dôvodov týkajúcich sa efektívneho výkonu spravodlivosti upustiť od meritórneho preskúmania žalobných dôvodov, ktoré musia byť zamietnuté ako neprípustné alebo neúčinné (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 29. septembra 2022, HIM/Komisia, C‑500/21 P , neuverejnený, EU:C:2022:741 , body 72 a 73 ).

254

Za týchto podmienok, ako vyplýva z preskúmania prvej výhrady tejto časti, nemožno Úniu považovať za člena žalobkyne počas obdobia účinnosti napadnutého rozhodnutia.

255

Na druhej strane žalobkyňa nepreukázala a ani netvrdila, že ku dňu nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia mala medzi svojimi členmi inú medzinárodnú organizáciu.

256

V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci rezolúcia z 25. novembra 1994 a článok 5 ods. 1 stanov žalobkyne stanovujú, že Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) je členom jej riadiaceho výboru, z listu generálneho tajomníka UNHCR z 25. februára 2014 vyplýva, že UNHCR od roku 2000 už finančne neprispievala na projekty realizované žalobkyňou a od roku 2010 sa už nezúčastňovala na zasadnutiach uvedeného riadiaceho výboru a nezasadala v tomto orgáne.

1) O prvej výhrade založenej na nesprávnych právnych posúdeniach vyplývajúcich z odmietnutia Komisie kvalifikovať rezolúciu z 25. novembra 1994 za medzinárodnú dohodu

259

Prvá výhrada sa v podstate skladá z troch tvrdení, z ktorých prvé je založené na nesprávnom právnom posúdení Komisie, pokiaľ ide o právne záväznú povahu rezolúcie z 25. novembra 1994, druhé je založené na nesprávnom právnom posúdení Komisie, pokiaľ ide o požiadavku podpísania tejto rezolúcie na to splnomocnenými zástupcami a tretie je založené na nesprávnom právnom posúdení Komisie, pokiaľ ide o požiadavku podpisových alebo ratifikačných listín danej rezolúcie.

i) O prvom tvrdení založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právne záväzný charakter rezolúcie z 25. novembra 1994

260

Na podporu tohto tvrdenia žalobkyňa v podstate uvádza, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď prebrala stanovisko Rakúska, Fínska a Švédska, podľa ktorého rezolúcia z 25. novembra 1994 predstavovala politickú deklaráciu, ktorá nie je právne záväzná, takže ju nemožno kvalifikovať ako medzinárodnú dohodu.

264

Okrem toho, hoci z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa Komisia výslovne opierala o stanovisko švédskych orgánov k otázke, či rezolúcia z 25. novembra 1994 predstavuje medzinárodnú dohodu, z odpovede tohto štátu z 2. júla 2020 vyplýva, že aj tieto orgány sa rovnako ako rakúske a fínske orgány domnievajú, že uvedená rezolúcia nemá povahu medzinárodnej dohody.

265

Ako je uvedené v bode 206 vyššie, dokument podpísaný štátmi nemôže predstavovať medzinárodnú dohodu, ak neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakladalo práva alebo povinnosti, s ktorými tieto štáty súhlasili. V prejednávanej veci teda prislúcha Všeobecnému súdu preskúmať obsah a rozsah rezolúcie z 25. novembra 1994 s cieľom určiť, či tento dokument obsahuje záväzky, ktoré sú pre jeho signatárov právne záväzné (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 6. novembra 2008, Grécko/Komisia, C‑203/07 P , EU:C:2008:606 , bod 56 ).

266

Po prvé bod 1 rezolúcie z 25. novembra 1994 odkazuje na dohodu zástupcov vlád a medzinárodných organizácií, ktorí sa zúčastnili na zasadnutí v ten istý deň, o formálnom založení žalobkyne od tohto dátumu, ako to bolo plánované počas predbežných stretnutí, ktoré sa konali v Ženeve od júla 1993, a to v súlade so zápisnicou pripojenou k tejto rezolúcii.

270

Po piate bod 5 rezolúcie z 25. novembra 1994 zaznamenal dohodu účastníkov zasadnutia z toho istého dňa, podľa ktorej po prijatí celkového rámca pre obnovu Bosny a Hercegoviny mala byť žalobkyňa začlenená do tohto celkového rámca alebo postupne ukončiť svoju činnosť v súlade s rozhodnutím GSG v tomto zmysle. Medzitým sa činnosti žalobkyne mali vykonávať integrovane s činnosťami UNHCR a v úzkom vzťahu s činnosťami UNPROFOR.

271

Z podmienok rezolúcie z 25. novembra 1994 teda vyplýva, že jej signatári schválili organizačný poriadok žalobkyne najmä potvrdením jej generálneho riaditeľa a rozhodnutím o zriadení jej riadiaceho výboru.

272

Predovšetkým, hoci rezolúcia z 25. novembra 1994 neukladá svojím signatárom žiadnu povinnosť stať sa členmi žalobkyne, jej bod 5 stanovil členským štátom GSG povinnosť rozhodnúť o začlenení žalobkyne do celkového rámca obnovy Bosny a Hercegoviny alebo o postupnom ukončení jej činností.

Na podporu druhého tvrdenia žalobkyňa uvádza, že z formálneho hľadiska sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia v napadnutom rozhodnutí vzhľadom na pravidlá stanovené v článku 7 ods. 1 Viedenského dohovoru, keď od štátov, ktorých sa pýtala na jej právne postavenie, požadovala predložiť splnomocnenia oprávňujúce vyjednávačov prijať rezolúciu z 25. novembra 1994.

276

Na úvod treba pripomenúť, že medzinárodné zmluvné právo bolo v podstate kodifikované Viedenským dohovorom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2015, Oberto a O’Leary, C‑464/13 a C‑465/13 , EU:C:2015:163 , bod 35 ).

277

Predovšetkým článok 7 ods. 1 Viedenského dohovoru týkajúci sa plnomocenstva stanovuje, že určitá osoba sa považuje za zástupcu štátu pre prijatie alebo overenie textu zmluvy alebo pre vyjadrenie súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, ak predloží riadne plnomocenstvo alebo ak z praxe príslušných štátov alebo z iných okolností vyplýva, že bolo ich úmyslom považovať túto osobu za zástupcu štátu pre uvedené úkony a upustiť od predloženia plnomocenstva.

278

V tejto súvislosti z pripomienok Komisie pre medzinárodné právo k návrhom článkov o zmluvnom práve ( Ročenka Komisie pre medzinárodné právo , 1966, zv. II., 210‑211), ktoré možno v súlade s pravidlami výkladu zmlúv stanovenými v článkoch 31 a 32 Viedenského dohovoru zohľadniť na účely výkladu článku 8 tohto dohovoru vyplýva, že napriek pôvodnému nedostatku splnomocnenia svojho zástupcu sa štát môže následne prihlásiť k vykonanému úkonu a tým preukázať svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a že sa bude mať za to, že tak urobil aj implicitne, ak sa odvolá na ustanovenia zmluvy alebo koná tak, že sa zdá, že úkon svojho zástupcu považuje za prijatý.

282

Po prvé z odpovedí štátov, ktorým Komisia položila otázky a ktoré vyslali zástupcov na zasadnutie z 25. novembra 1994 vyplýva, že žiaden z týchto štátov nebol schopný predložiť splnomocnenia, ktoré by boli týmto zástupcom udelené na to, aby ich v súlade s článkom 7 ods. 1 Viedenského dohovoru oprávnili podpísať rezolúciu z toho istého dňa.

283

Okrem toho z týchto odpovedí nevyplýva prax týchto štátov alebo iné okolnosti, ktoré by preukazovali ich úmysel považovať účastníkov zasadnutia z 25. novembra 1994 za svojich zástupcov na účely podpísania rezolúcie z toho istého dňa a nevyžadovať predloženie splnomocnení.

284

Po štvrté a v každom prípade, zo spisu a najmä z odpovedí štátov, ktoré Komisia vypočula vyplýva, že okrem toho, že Rakúsko uznalo svoje postavenie člena žalobkyne, niektoré z nich sa 10. marca 1995 zúčastnili na prijímaní jej stanov (ďalej len „pôvodné stanovy“), najmä Francúzsko, ktorého zástupkyňa podpísala tieto stanovy v postavení predsedníčky riadiaceho výboru, a Fínsko, a že niektoré z týchto štátov boli členmi jej riadiaceho výboru alebo stáleho výboru, najmä Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Švédsko a Nórsko, pričom zástupcovia posledných dvoch uvedených štátov podpísali stanovy žalobkyne prijaté v rokoch 2008 a 2012 ako predsedovia jej riadiaceho výboru, ktorý sa stal jej stálym výborom.

288

Štáty uvedené v bode 287 svojou účasťou na prijatí pôvodných alebo neskorších stanov žalobkyne alebo tým, že zasadali v jej riadiacom výbore alebo stálom výbore konali tak, že sa zdalo, že podpisové listiny rezolúcie z 25. novembra 1994 ich zástupcov sa zdali ako dané, a tak následne potvrdili v zmysle článku 8 Viedenského dohovoru podpis tejto rezolúcie, ktorej účelom bolo založenie žalobkyne.

289

Za týchto okolností sa Komisia dopustila v napadnutom rozhodnutí nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietla kvalifikovať rezolúciu z 25. novembra 1994 ako medzinárodnú dohodu z dôvodu absencie splnomocnení účastníkov zasadnutia z toho istého dňa, keďže podpis tejto rezolúcie bol následne potvrdený najmenej dvoma štátmi. Toto tvrdenie preto treba prijať.

iii) O treťom tvrdení založenom na nesprávnych právnych posúdeniach, pokiaľ ide o požiadavku podpisových a ratifikačných listín k rezolúcii z 25. novembra 1994

293

Okrem toho článok 12 ods. 2 Viedenského dohovoru stanovuje, že na účely odseku 1 tohto článku parafovanie textu má účinky podpisu zmluvy, ak je potvrdené, že sa tak dohodli štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, a podpis zmluvy ad referendum zástupcom štátu má účinky konečného podpisu zmluvy, ak ho tento štát potvrdil.

294

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z bodu 6 rezolúcie z 25. novembra 1994 a zo zápisnice z 29. novembra 1994 vyplýva, že účastníci zasadnutia z 25. novembra 1994 boli vyzvaní podpísať túto rezolúciu.

295

V rozsahu, v akom podpis dohody predstavuje podľa Viedenského dohovoru jeden zo spôsobov vyjadrenia súhlasu štátu byť viazaný touto dohodou, sa teda Komisia vzhľadom na článok 12 tohto dohovoru nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v tejto súvislosti položila otázky štátom, ktoré boli údajne členmi žalobkyne a keď ich žiadala o predloženie prípadných podpisových listín.

299

V dôsledku toho žalobkyňa nemôže Komisii dôvodne vytýkať ani to, že štátom, ktoré považovala za jej členov, položila otázky o existencii ratifikačnej listiny na účely preukázania existencie ich súhlasu s tým, že budú viazané rezolúciou z 25. novembra 1994.

300

V dôsledku toho treba toto tretie tvrdenie zamietnuť ako nedôvodné.

iv) O dosahu dôvodnosti prvého a druhého tvrdenia tejto výhrady na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

301

304

Na podporu tejto výhrady žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia týkajúceho sa obsahu rezolúcie z 25. novembra 1994, keďže sa domnievala, že účelom tohto aktu nebolo vytvorenie medzinárodnej organizácie, ale dočasného mechanizmu spoločného financovania.

305

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 31 Viedenského dohovoru, ktorý vyjadruje medzinárodné obyčajové právo, sa zmluva musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti a s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy (pozri rozsudok z 11. marca 2015, Oberto a O’Leary, C‑464/13 a C‑465/13 , EU:C:2015:163 , bod 37 a citovanú judikatúru).

306

V prvom rade treba konštatovať, že rezolúcia z 25. novembra 1994 nekvalifikuje žalobkyňu ako medzinárodnú organizáciu, ani nedefinuje jej právne postavenie.

310

Po prvé pokiaľ totiž ide o stabilitu a kontinuitu úloh žalobkyne, bod 3 rezolúcie z 25. novembra 1994 stanovil, že riadiaci výbor mal každých šesť mesiacov prehodnotiť potrebu zachovania činností žalobkyne, zatiaľ čo podľa bodu 5 mali štáty, ktoré sú zmluvnými štátmi rezolúcie z 25. novembra 1994, rozhodnúť buď o jej začlenení do celkového rámca obnovy Bosny a Hercegoviny, alebo o postupnom ukončení jej činností.

311

Po druhé, pokiaľ ide o účinnosť úloh žalobkyne, hoci bod 3 rezolúcie z 25. novembra 1994 uvádza pravidelné platenie príspevkov v jej prospech zo strany štátov a medzinárodných organizácií, ktoré sú zmluvnými stranami tejto rezolúcie, táto rezolúcia neukladá týmto štátom a týmto organizáciám povinnosť prispievať do rozpočtu žalobkyne. Naopak rezolúcia výslovne stanovuje dobrovoľnú povahu príspevkov, či už finančných alebo vecných, od členov žalobkyne.

312

Po tretie rezolúcia z 25. novembra 1994 nestanovila povinný transfer právomocí zo strany štátov a organizácií, ktoré sú stranami tejto rezolúcie, na žalobkyňu, tieto štáty a organizácie majú naopak možnosť pristúpiť k nej, jednostranne od nej odstúpiť a v čase, ktorý považujú za vhodný, ju nahradiť inými komunikačnými kanálmi.

316

Špecifikácie IMG‑IBH však neuvádzajú právne postavenie žalobkyne, ani jej nepriznávajú právomoc uzatvárať medzinárodné dohody.

317

Po tretie osvedčenie zo 14. decembra 1994 vypracované koordinátorom špeciálnej operácie UNHCR v bývalej Juhoslávii, ktorý predsedal zasadnutiu z 25. novembra 1994, na ktorom bola prijatá rezolúcia z toho istého dňa, sa obmedzuje na formálne založenie žalobkyne na tomto zasadnutí, bez toho, aby spresnilo, či táto iniciatíva mala za cieľ udeliť žalobkyni právnu subjektivitu a prípadne jej priznať postavenie medzinárodnej organizácie.

318

Po štvrté z pozvánky na zasadnutie z 25. novembra 1994 jasne vyplýva, že cieľom zasadnutia bolo preskúmať reštrukturalizáciu subjektu, ktorý žalobkyňu vytvoril, ako aj jej budúce postavenie, a nie vytvoriť medzinárodnú organizáciu.

1) O prvej výhrade založenej na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o neskoršiu prax signatárov rezolúcie z 25. novembra 1994

321

Na podporu tejto výhrady žalobkyňa v podstate uvádza, že aj za predpokladu, že by svojou zakladajúcou zmluvou nebola zriadená ako medzinárodná organizácia, Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietla uznať, že postupne nadobudla postavenie stálej medzinárodnej organizácie vzhľadom na neskoršiu prax signatárov rezolúcie z 25. novembra 1994 a najmä jej členov. Uvádza totiž, že jej pôvodné stanovy boli zmenené v rokoch 2008 a 2012 s cieľom poskytnúť jej prostriedky a výsady medzinárodnej organizácie, ktoré boli potrebné na pokračovanie v jej konaní a vykonávanie jej činností.

322

Na úvod treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí zastávala názor, že z odpovedí konzultovaných štátov vyplývalo, že prax sledovaná po prijatí rezolúcie z 25. novembra 1994 nepreukazovala široké a jasné uznanie postavenia žalobkyne ako medzinárodnej organizácie zo strany štátov a medzinárodných organizácií, ktoré boli jej členmi.

323

V takomto prípade v súlade so závermi Komisie pre medzinárodné právo o následnej dohode a praxi, ktoré sú prílohou rezolúcie Valného zhromaždenia 73/202 z 20. decembra 2018 [text prijatý Komisiou pre medzinárodné právo na jej sedemdesiatom zasadnutí v roku 2018 a predložený Valnému zhromaždeniu v rámci správy o práci tohto zasadnutia (A/73/10)], neskoršia prax pozostáva z akéhokoľvek správania jednej alebo viacerých strán pri uplatňovaní zmluvy po jej uzavretí.

327

Vzhľadom na tieto ustanovenia a zásady prináleží Všeobecnému súdu preskúmať, či sa žalobkyňa môže na podporu tejto výhrady odvolávať na prax, ktorú neskôr uplatňovali jej členovia, ako vyplýva z jej pôvodných stanov a z ich zmien z rokov 2008 a 2012.

328

Z preskúmania druhej výhrady druhej časti štvrtého žalobného dôvodu vyplýva, že ustanovenia rezolúcie z 25. novembra 1994 v rozsahu, v akom nezaložili postavenie žalobkyne ako medzinárodnej organizácie, nie sú nejasné alebo nejednoznačné a nevedú k výkladu, ktorý je zrejme protizmyselný alebo nerozumný v zmysle článku 32 Viedenského dohovoru.

329

Naopak, v prvom rade pokiaľ ide o pôvodné stanovy, zo zápisnice zo zasadnutia riadiaceho výboru z 13. februára 1995, na ktorom sa zúčastnili pod záštitou UNHCR zástupcovia Dánska, Nemecka, Francúzska, Talianska, Fínska, Švédska, Spojeného kráľovstva, Nórska a Európskeho spoločenstva s cieľom vypracovať tieto stanovy vyplýva, že na základe otázky Fínska úradník UNHCR trval na skutočnosti, že žalobkyňa bola vytvorená na vykonávanie dočasnej úlohy, že nebol plán vytvoriť plnohodnotnú medzinárodnú organizáciu a že stanovy žalobkyne nemali mať voči štátom, ktoré ich schvália, rovnaký právne záväzný účinok, aký by vyplynul z postupu ratifikácie jej zakladajúcej zmluvy všetkými dotknutými štátmi.

333

Okrem toho z listu fínskych orgánov z 29. apríla 2014 vyplýva, že na zasadnutí riadiaceho výboru z 10. marca 1995, na ktorom boli pôvodné stanovy schválené požadovanou dvojtretinovou väčšinou členov uvedeného výboru, zástupca Fínska uvedené stanovy nepodpísal z dôvodu pochybností o právnej povahe tohto dokumentu a že vzhľadom na ubezpečenia zástupcu UNHCR uvedené v bode 332 vyššie Fínsko napokon podpísalo tieto stanovy na zasadnutí riadiaceho výboru z 19. júna 1995, pričom vyhlásilo, že stanovy žalobkyne majú podľa neho politickú povahu.

334

Pokiaľ ide o stanoviská, ktoré zaujali UNHCR a Fínsko pri prijímaní pôvodných stanov žalobkyne, z okolností, za ktorých boli tieto stanovy prijaté nevyplýva, že by vyjadrovali vôľu všetkých signatárov rezolúcie z 25. novembra 1994 alebo členov žalobkyne priznať jej postavenie medzinárodnej organizácie.

335

Po tretie aj za predpokladu, že by v čase prijatia stanov z roku 2012 mala žalobkyňa za členov len päť štátov uvedených v bode 335 vyššie, zo stanovísk, ktoré tieto štáty zaujali v odpovedi na vyšetrovanie OLAF‑u a na konzultácie, ktoré začala Komisia na účely prijatia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sú v rozpore s doložkou stanov z roku 2012, ktorá priznáva žalobkyni postavenie medzinárodnej organizácie.

339

Na jednej strane totiž z listu, ktorý švédske orgány zaslali OLAF‑u 23. júna 2014, ako aj z odpovede týchto orgánov Komisii z 2. júla 2020 vyplýva, že Švédsko sa domnieva, že žalobkyňa nie je medzinárodnou organizáciou, a to napriek tomu, že je nesporné, že švédsky veľvyslanec v Belehrade podpísal stanovy žalobkyne z roku 2012 ako predseda jej riadiaceho výboru, ktorý sa stal stálym výborom.

340

Na druhej strane z odpovedí Francúzska, Talianska, Fínska a Nórska v rámci vyšetrovania OLAF‑u, ako aj z ich odpovedí Komisii z 22. júla, 13. marca, 14. januára 2020 a z 20. decembra 2019 vyplýva, že tieto štáty sa domnievajú, že žalobkyňa nie je medzinárodnou organizáciou.

341

V tomto kontexte treba konštatovať, že význam ustanovení pôvodných stanov týkajúcich sa imunít a právnej subjektivity žalobkyne, ako aj doložky stanov z roku 2012, podľa ktorej je medzinárodnou organizáciou, zostáva nejednoznačný v zmysle článku 32 Viedenského dohovoru.

345

Okrem toho z odpovedí štátov, ktorým Komisia položila otázky vyplýva, že spomedzi členov žalobkyne sa iba Rakúsko domnieva, že žalobkyňa môže byť uznaná za medzinárodnú organizáciu.

346

V dôsledku toho sa Komisia nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že neskoršia prax, ktorá nasledovala po prijatí rezolúcie z 25. novembra 1994 a následne po prijatí pôvodných stanov a stanov z roku 2012, nepreukazovala dostatočne široké a jasné uznanie postavenia žalobkyne ako medzinárodnej organizácie tak zo strany signatárov tejto rezolúcie, ako aj zo strany členov žalobkyne.

347

Žalobkyňa na podporu prvého tvrdenia uvádza, že uzavretie dohôd medzi ňou a Komisiou v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia nevyhnutne znamenalo povinnosť tejto inštitúcie uznať jej postavenie medzinárodnej organizácie podľa článkov 27 a 46 Viedenského dohovoru.

350

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 1 a článku 2 ods. 1 písm. a) Viedenského dohovoru sa tento dohovor vzťahuje na medzinárodné dohody uzavreté medzi štátmi písomnou formou, spravujúce sa medzinárodným právom. Podľa článku 3 tohto dohovoru sa tak nevzťahuje na medzinárodné dohody dojednané medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva, akým je Únia.

351

V dôsledku toho žalobkyňa nemôže na podporu tohto tvrdenia účinne vytýkať Komisii, že porušila články 27 a 46 Viedenského dohovoru, ktorých ustanovenia nie sú priamo uplatniteľné na Úniu.

352

355

V každom prípade z bodu 253 vyššie vyplýva, že vzhľadom na to, že Komisia už od 20. mája 2003 nezasadala v riadiacom výbore žalobkyne, Únia už nebola jej členom počas obdobia účinnosti napadnutého rozhodnutia.

356

Aj keby teda Komisia riadne pristúpila k žalobkyni v roku 1994 alebo neskôr, ku dňu nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia bola oslobodená od akejkoľvek povinnosti uznať jej postavenie medzinárodnej organizácie, ktorá by vyplývala z prípadnej neskoršej praxe po prijatí rezolúcie z 25. novembra 1994 alebo prijatí jej stanov.

357

Po druhé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že hoci Komisia spochybňuje, že riadne pristúpila k rezolúcii z 25. novembra 1994, toto rozhodnutie prijala z dôvodu, že jej súhlas byť viazaná touto rezolúciou bol vyjadrený v rozpore s pravidlami Únie týkajúcimi sa právomoci uzatvárať medzinárodné zmluvy.

Na podporu druhého tvrdenia žalobkyňa uvádza, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietla zohľadniť odpovede Belgicka a Rakúska v rozsahu, v akom tieto štáty odkazovali na dohody o sídle, ktoré uzavrela, keďže tieto dohody vyjadrujú uznanie jej postavenia medzinárodnej organizácie štátmi, ktoré tieto dohody podpísali, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú členmi tejto organizácie. Odkazuje tak na podpisy dohôd o sídle s Belgickom, Bosnou a Hercegovinou, Severným Macedónskom, Mjanmarskom/Barmou a Srbskom.

361

V tejto súvislosti je pravda, že Rakúsko vo svojej odpovedi Komisii z 8. apríla 2020 uviedlo, že neskoršia prax po prijatí rezolúcie z 25. novembra 1994 a stanov žalobkyne, najmä uzavretie dohôd o sídle zrejme preukazuje, že žalobkyňa získala medzinárodnú právnu subjektivitu v rozsahu potrebnom na plnenie svojich úloh. Okrem toho Belgicko vo svojej odpovedi Komisii z 30. júna 2020 poukázalo na dohodu o sídle, ktorú uzavrelo so žalobkyňou.

362

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že Komisia sa domnievala, že uznanie postavenia medzinárodnej organizácie v prospech žalobkyne zo strany štátov, ktoré nie sú členmi tohto subjektu, nepostačuje na preukázanie toho, že žalobkyňa spĺňa kritériá definície medzinárodných organizácií stanovené medzinárodným právom, najmä zásadami uvedenými v návrhoch článkov.

363

366

Na podporu tretej výhrady žalobkyňa uvádza, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď nezohľadnila na jednej strane skutočnosť, že štáty, ktoré ju založili, nikdy nepristúpili k jej zrušeniu, napriek tomu, že od začiatku mala dočasný charakter, a na strane druhej skutočnosť, že spĺňala zásadu špeciality.

367

V tejto súvislosti je pravda, že signatári rezolúcie z 25. novembra 1994, ktorí pristúpili k žalobkyni, mali pri prijímaní stanov z rokov 2008 a 2012 v úmysle zabezpečiť jej určitú stabilitu a zveriť jej osobitné úlohy v oblasti obnovy a rozvoja, aj mimo územia Bosny a Hercegoviny.

368

Z preskúmania druhej výhrady druhej časti tohto žalobného dôvodu a prvej výhrady tejto časti však vyplýva, že ani signatári rezolúcie z 25. novembra 1994, ani členovia žalobkyne neprejavili jednomyseľný alebo aspoň väčšinový úmysel priznať jej postavenie medzinárodnej organizácie.

a)

O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti náležitej starostlivosti

371

Na podporu druhej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate uvádza sedem výhrad, z ktorých prvá sa týka pochybení Komisie pri identifikovaní štátov, ktoré mali byť vypočuté v súvislosti s jej právnym postavením, druhá sa týka pochybení, ktorých sa Komisia dopustila v súvislosti s dosahom dohody o sídle, ktorú žalobkyňa uzavrela s belgickými orgánmi, tretia sa týka pochybení, ktorých sa Komisia dopustila v súvislosti s definíciou pojmu „medzinárodná organizácia“, štvrtá pochybení, ktorých sa Komisia dopustila z dôvodu nezohľadnenia dokumentov, ktoré už mala k dispozícii, piata výhrada sa týka pochybení, ktorých sa Komisia dopustila v dôsledku neúplnosti dotazníka, ktorý zaslala štátom, ktoré boli údajne členmi žalobkyne, šiesta sa týka pochybení, ktorých sa Komisia dopustila z dôvodu zbytočnosti žiadosti Komisie, aby štáty, ktorým boli položené otázky, predložili riadne podpísanú zakladateľskú zmluvu žalobkyne a siedma výhrada sa týka pochybení, ktorých sa Komisia dopustila z dôvodu absencie druhej konzultácie so štátmi, ktorým Komisia položila otázky, po doručení pripomienok žalobkyne z 5. a 30. marca 2021.

372

Na úvod treba pripomenúť, že povinnosť náležitej starostlivosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty a ktorá sa vo všeobecnosti uplatňuje na činnosť správneho orgánu Únie v jeho vzťahoch s verejnosťou, vyžaduje, aby inštitúcie Únie konali starostlivo a obozretne pri preskúmaní všetkých relevantných okolností danej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 168 a citovanú judikatúru).

376

Keďže z bodu 370 vyššie vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod, ktorý je okrem iného založený na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach, musí byť zamietnutý ako nedôvodný, žalobkyňa dôsledkom toho nie je oprávnená vytýkať Komisii, že nepreskúmala jej situáciu s náležitou starostlivosťou a obozretnosťou, a že tak porušila povinnosť náležitej starostlivosti pri prijímaní napadnutého rozhodnutia.

377

V každom prípade, pokiaľ ide o prvú výhradu založenú na tom, že Komisia sa na jednej strane nesprávne obrátila na Turecko s otázkou o právnom postavení žalobkyne a na druhej strane nepoložila otázky Bosne a Hercegovine, Severnému Macedónsku, Mjanmarsku/Barme a Srbsku, treba pripomenúť, že po vyhlásení rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) žalobkyňa odmietla oznámiť Komisii totožnosť jej členov.

378

V tomto kontexte sa nemožno domnievať, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť náležitej starostlivosti tým, že položila otázky štátom, ktoré žalobkyňa označila za svojich členov 26. novembra 2019 na svojej vlastnej internetovej stránke a medzi ktorými bolo aj Turecko.

382

Okrem toho z usmernení nevyplýva, že definícia pojmu „medzinárodná organizácia“ uvedená v tomto dokumente je odlišná od tej, z ktorej vychádzala Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia.

383

Pokiaľ ide o štvrtú výhradu založenú na tom, že Komisia nezohľadnila dokumenty, ktoré už mala k dispozícii, z preskúmania štvrtého žalobného dôvodu vyplýva, že rôzne dokumenty predložené žalobkyňou, z ktorých väčšina je priložená k vyšetrovacej správe OLAF‑u, nepreukazujú jednomyseľný alebo väčšinový úmysel signatárov rezolúcie z 25. novembra 1994 alebo aspoň jej členov priznať jej postavenie medzinárodnej organizácie.

384

Pokiaľ ide o piatu výhradu týkajúcu sa neúplnosti dotazníka, ktorý Komisia zaslala štátom, ktoré boli údajne členmi žalobkyne, z tohto dotazníka vyplýva, že Komisia sa dotknutých štátov pýtala nielen na to, či sú alebo boli členmi žalobkyne a či podpísali medzinárodnú alebo medzivládnu dohodu o jej založení ako medzinárodnej organizácie, ale aj to, či sa domnievajú, že spĺňa podmienky na to, aby mohla byť kvalifikovaná ako medzinárodná organizácia v zmysle rozpočtových pravidiel Únie, na základe čoho treba vzhľadom na definíciu pojmu „medzinárodná organizácia“ uvedenú v bodoch 197 až 212 vyššie túto výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.

388

Druhú časť tretieho žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

b)

O tretej časti založenej na porušení povinnosti nestrannosti

389

Na podporu tretej časti žalobkyňa v podstate uvádza štyri výhrady založené na tom, že Komisia porušila povinnosť nestrannosti chápanú v jej objektívnom rozmere, po prvé tým, že položila štátom, ktoré si vybrala na vypočutie, otázky, ktoré neboli relevantné, užitočné alebo v súlade s právom alebo skutočnosťami uvedenými v spise, po druhé tým, že rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) priznala dosah, ktorý zjavne nemal a tvrdením, že bola povinná prehodnotiť právne postavenie žalobkyne, s cieľom usmerniť odpovede týchto štátov, po tretie tým, že sa o žalobkyni vyjadrila nepresne a po štvrté tým, že vyvíjala nátlak na tieto štáty s cieľom získať odpovede formulované tak, aby lepšie podporovali jej stanovisko.

393

Okrem toho, pokiaľ ide o iné spôsoby vyjadrenia súhlasu štátov s tým, že budú viazané rezolúciou z 25. novembra 1994, je pravda, že listy zaslané štátom, ktoré Komisia vypočula, neuvádzajú iné spôsoby ako podpis a ratifikáciu tejto listiny.

394

Táto okolnosť však nemôže preukázať, že konzultačný postup, ktorý Komisia začala so štátmi, o ktorých sa domnievala, že sú alebo boli členmi žalobkyne, neposkytoval dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností o možnej zaujatosti alebo neobjektívnom správaní z jej strany.

395

V listoch zaslaných týmto štátom totiž Komisia položila všeobecnú otázku, či sa považujú za členov žalobkyne. Tieto štáty teda mohli uviesť, v prípade absencie podpisu alebo ratifikácie zakladajúcej dohody žalobkyne, či s touto dohodou súhlasili iným spôsobom.

399

Z bodov 105, 120 a 149 vyššie totiž vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho výkladu rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), keď sa domnievala, že správny výkon tohto rozsudku pre ňu znamenal povinnosť vykonať retroaktívne prehodnotenie právneho postavenia žalobkyne.

400

Po tretie na podporu tretej výhrady založenej na tom, že Komisia vo svojej korešpondencii s vypočúvanými štátmi uviedla niekoľko nepresností, žalobkyňa po prvé Komisii vytýka, že tak v listoch z 26. novembra 2019 adresovaných týmto štátom, ako aj v upomienkových listoch z 11. marca 2020 uviedla, že bola povinná posúdiť jej postavenie podľa článku 266 ZFEÚ.

401

Vzhľadom na zamietnutie prvej výhrady prvej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá sa týkala porušenia článku 266 ZFEÚ, žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že tento údaj je nesprávny.

405

Okrem toho žalobkyňa neodpovedala na upomienku Komisie z 18. júla 2019.

406

Údaj, že žalobkyňa odmietla poskytnúť Komisii dohodu, ktorou bola založená, je preto správny.

407

Okrem toho, hoci žalobkyňa tvrdí, že toto odmietnutie spolupráce bolo odôvodnené tým, že Komisia už mala k dispozícii jej zakladajúce dokumenty, v jej odpovedi z 25. júna 2019 sa takéto odôvodnenie nenachádza.

411

Okrem toho Súdny dvor rozsudkom z 22. septembra 2022, IMG/Komisia ( C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 ) zamietol odvolanie, ktoré žalobkyňa podala proti uzneseniu z 9. septembra 2020, IMG/Komisia ( T‑645/19 , neuverejnené, EU:T:2020:388 ).

412

V dôsledku toho sa nezdá byť nepresné tvrdenie uvedené v rôznych pripomienkových e‑mailoch Komisie, že Všeobecný súd rozhodol, že Komisia správne vykonala rozsudok z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ), takže túto tretiu výhradu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

413

Po štvrté na podporu štvrtej výhrady založenej na tom, že Komisia vyvíjala nátlak na niektoré z vypočúvaných štátov s cieľom získať odpovede vypracované tak, aby lepšie podporili jej závery, žalobkyňa uvádza komunikáciu medzi Komisiou a dánskymi orgánmi z 5. a 12. júna 2020, v ktorej Komisia požiadala tieto orgány, aby potvrdili, či Dánsko podpísalo medzinárodnú dohodu o založení žalobkyne ako medzinárodnej organizácie, keďže Komisia sa obávala, že prvú odpoveď týchto orgánov by Všeobecný súd alebo Súdny dvor v prípade odvolania mohol považovať za nedostatočne presvedčivú.

417

Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrhy smerujúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia treba zamietnuť.

C. O návrhoch na náhradu škody

418

Na podporu svojich návrhov na náhradu škody žalobkyňa uvádza dva dôvody škody, ktoré predstavujú dve samostatné časti. V rámci prvej časti žiada náhradu škody vo výške 20000 eur z dôvodu neprimeranej doby trvania konania v rámci ktorého bolo prijaté napadnuté rozhodnutie. V rámci druhej časti požaduje náhradu škody vo výške 23651903 eur za finančnú a nemajetkovú ujmu, ktorú pripisuje nezákonnostiam napadnutého rozhodnutia, ktoré nahradilo rozhodnutia zo 16. decembra 2014 a z 8. mája 2015.

419

Okrem toho toto porušenie musí byť dostatočne závažné, čo je požiadavka, ktorá samotná závisí od právomoci posúdenia, ktorou disponuje inštitúcia, ktorá porušila toto pravidlo, a od toho, či táto inštitúcia prekročila hranice stanovené pre túto právomoc zjavným a závažným spôsobom, najmä vzhľadom na stupeň jasnosti a presnosti uvedeného pravidla, na ťažkosti s výkladom alebo uplatnením, ktoré z toho môžu vyplývať, ako aj zložitosť situácie, ktorú treba upraviť (pozri rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 146 a citovanú judikatúru).

422

Po druhé každá škoda, ktorej náhrada sa požaduje v rámci žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti Únie na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ, musí byť skutočná a určitá. V každom prípade účastníkovi konania, ktorý sa dovoláva mimozmluvnej zodpovednosti Únie prináleží, aby predložil presvedčivé dôkazy tak o existencii, ako aj o rozsahu škody, ktorú uplatňuje (pozri rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia, C‑447/17 P a C‑479/17 P , EU:C:2019:672 , bod 135 a citovanú judikatúru).

423

O existencii skutočnej a určitej škody tak súd Únie nemôže uvažovať abstraktne, ale táto existencia musí byť posúdená na základe konkrétnych skutkových okolností, ktorými sa vyznačuje každý jednotlivý prípad, ktorý bol tomuto súdu predložený (pozri rozsudok z 18. novembra 2021, Mahmoudian/Rada, C‑681/19 P , neuverejnený, EU:C:2021:933 , bod 32 a citovanú judikatúru).

424

Príčinná súvislosť môže byť totiž prerušená nedbanlivým konaním poškodenej osoby, keď sa toto konanie ukáže byť rozhodujúcou príčinou ujmy (rozsudok z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P , EU:C:2010:147 , bod 61 ).

428

S prihliadnutím na tieto zásady prislúcha Všeobecnému súdu preskúmať návrhy na náhradu škody, ktoré predložila žalobkyňa.

2.

O prvej časti týkajúcej sa náhrady škody vyplývajúcej z porušenia primeranej lehoty

429

Okrem toho primeranosť dĺžky konania nemožno stanoviť odkazom na konkrétnu minimálnu hranicu vymedzenú abstraktným spôsobom. Musí sa posudzovať v závislosti od všetkých okolností každej veci a najmä od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a rôznych procesných štádií, ktoré inštitúcia Únie vykonala, ako aj od správania účastníkov konania v priebehu konania. V tejto súvislosti zoznam relevantných kritérií nie je vyčerpávajúci a posúdenie primeranosti uvedenej lehoty nevyžaduje systematické preskúmanie okolností prípadu súdom Únie vo vzťahu ku každému z týchto kritérií (pozri rozsudok z 12. mája 2022, Klein/Komisia, C‑430/20 P , EU:C:2022:377 , bod 86 a citovanú judikatúru).

433

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, v prvom rade treba určiť či lehota, ktorú Komisia potrebovala na prijatie napadnutého rozhodnutia, predstavuje prekročenie primeranej lehoty, na základe čoho by Komisia porušila požiadavky uvedené v bodoch 430 a 431 vyššie.

434

Po prvé treba uviesť, že lehotu troch mesiacov, ktorá uplynula medzi vyhlásením rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ) a listom zo 6. mája 2019, ktorým Komisia vyzvala žalobkyňu na predloženie určitých dokumentov, nemožno považovať za neprimeranú vzhľadom na právnu zložitosť veci a tohto rozsudku.

435

V dôsledku toho túto časť spornej lehoty medzi 6. májom 2019 a 10. februárom 2021, teda dátumom poslednej odpovede v rámci konzultácie začatej Komisiou, nemožno pripísať Komisii, ale žalobkyni, ktorá nekonala s náležitou starostlivosťou po vyhlásení rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia ( C‑183/17 P a C‑184/17 P , EU:C:2019:78 ).

439

Po tretie nemožno sa domnievať, že Komisia sa dopustila omeškania v období od 10. februára 2021 do 19. februára 2021, kedy zaslala žalobkyni svoj návrh rozhodnutia na účely toho, aby táto predložila svoje pripomienky. Okrem toho žalobkyňa nie je oprávnená sťažovať sa na obdobie o niečo dlhšie ako tri mesiace medzi 19. februárom 2021 a 8. júnom 2021, ktoré zodpovedá tak lehote, ktorú mala na predloženie pripomienok, ako aj lehote, ktorú Komisia potrebovala na riadne zohľadnenie jej pripomienok v súlade s jej právom byť vypočutá.

440

Z uvedeného vyplýva, že lehota, ktorú Komisia potrebovala na vypracovanie a prijatie napadnutého rozhodnutia, nemá neprimeraný charakter v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 430 a 431 vyššie.

441

Na podporu druhej časti sa žalobkyňa domáha toho, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 8651903 eur ako náhradu finančnej ujmy, ktorú jej spôsobilo napadnuté rozhodnutie, ako aj sumu 15 miliónov eur ako náhradu jej nemajetkovej ujmy.

444

V tejto súvislosti z bodu 417 vyššie vyplýva, že návrhy na zrušenie napadnutého rozhodnutia boli zamietnuté, v dôsledku čoho nie je splnená prvá podmienka uvedená v bode 420 vyššie, ktorá umožňuje vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie a ktorá sa týka existencie porušenia právnej normy, ktorej predmetom je priznať práva jednotlivcom.

445

Okrem toho, hoci je pravda, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia v napadnutom rozhodnutí tým, že odmietla kvalifikovať rezolúciu z 25. novembra 1994 za medzinárodnú dohodu, tieto chyby nemajú vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia a preto ich nemožno považovať za priamu a určitú príčinu škôd, ktoré žalobkyňa uvádza.

446

449

V prejednávanej veci žalobkyňa nemala úspech vo svojich návrhoch. Bolo však konštatované, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vychádzajúceho z toho, že rezolúciu z 25. novembra 1994 nebolo možné kvalifikovať za medzinárodnú dohodu, čo mohlo viesť žalobkyňu k podaniu tejto žaloby na účely konštatovania tejto nezákonnosti. Za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že je spravodlivé uložiť každému z účastníkov konania povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.

Sampol Pucurull

Perišin

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. septembra 2024.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

IV. Právny stav

A. O prípustnosti

1. O otázke zákonnosti splnomocnenia, ktoré žalobkyňa udelila svojim advokátom

2. O prípustnosti prílohy A.24 žaloby

3. O prípustnosti prílohy C.1 repliky

B. O návrhoch na zrušenie

1) O druhej výhrade založenej na porušení zásady zákazu retroaktivity aktov Únie

2) O prvej výhrade založenej na porušení zásady dobre viery a zásady nemo auditur

c) O tretej časti založenej na porušení zásady rovnosti

3. O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty

4. O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnych posúdeniach a iných nesprávnych právnych posúdeniach

a) O definícii pojmu „medzinárodná organizácia“ stanovenej rozpočtovými pravidlami Únie

c) O druhej časti založenej na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa Komisia dopustila tým, že odmietla kvalifikovať rezolúciu z 25. novembra 1994 za medzinárodnú dohodu o založení medzinárodnej organizácie

1) O prvej výhrade založenej na nesprávnych právnych posúdeniach vyplývajúcich z odmietnutia Komisie kvalifikovať rezolúciu z 25. novembra 1994 za medzinárodnú dohodu

i) O prvom tvrdení založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právne záväzný charakter rezolúcie z 25. novembra 1994

i) ii) O druhom tvrdení založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o požiadavku podpísania rezolúcie z 25. novembra 1994 zástupcami splnomocnenými na tento účel

iii) O treťom tvrdení založenom na nesprávnych právnych posúdeniach, pokiaľ ide o požiadavku podpisových a ratifikačných listín k rezolúcii z 25. novembra 1994

iv) O dosahu dôvodnosti prvého a druhého tvrdenia tejto výhrady na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

3) O tretej výhrade založenej na nesprávnom právnom posúdení, keď Komisia nezohľadnila skutočnosť, že členovia žalobkyne ju nezrušili a že žalobkyňa spĺňala zásadu špeciality

5. O druhej a tretej časti druhého žalobného dôvodu, ktoré sú založené na porušení povinnosti náležitej starostlivosti a povinnosti nestrannosti

a) O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti náležitej starostlivosti

b) O tretej časti založenej na porušení povinnosti nestrannosti

C. O návrhoch na náhradu škody

1. O podmienkach vzniku zodpovednosti inštitúcií Únie