T-393/21
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62021TN0393
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2021349SK.01004302.xml
30.8.2021
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 349/43
Žaloba podaná 5. júla 2021 – Max Heinr. Sutor/SRB
(Vec T-393/21)
(2021/C 349/59)
Jazyk konania: nemčina
Účastníci konania
Žalobkyňa: Max Heinr. Sutor OHG (Hamburg, Nemecko) (v zastúpení: A. Glos, M. Rätz a T. Kreft, Rechsanwälte)
Žalovaná: Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB)
Návrhy
Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zrušil rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií zo 14. apríla 2021 o príspevkoch do jednotného fondu na riešenie krízových situácií za rok 2021 vyberaných ex ante (č. SRB/ES/2021/22) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, vrátane oznámenia žalovanej vysvetľujúceho rozhodnutie zo 14. apríla 2021, ktoré sa týka žalobkyne, vo vzťahu k údajom na výpočet príspevkov do jednotného fondu na riešenie krízových situácií za rok 2021 vyberaných ex ante (č. SRB/ES/2021/24),
—
uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.
Dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojej žaloby, žalobkyňa uvádza tieto žalobné dôvody.
1.
Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 ( 1 ) z dôvodu, že žalovaná nevylúčila peniaze klientov spravované žalobkyňou z výpočtu bankového odvodu. Článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 sa má prinajmenšom analogicky uplatniť na takéto peniaze klientov chránené pred konkurzom.
2.
Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality podľa článku 70 ods. 2 druhého pododseku nariadenia (EÚ) č. 806/2014 ( 2 ) v spojení s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59/EÚ ( 3 ) v rozsahu, v akom rozhodnutie výlučne na základe bezrizikových dôverníckych záväzkov vyplývajúcich zo spravovania peňažných prostriedkov, ktoré žalobkyňa vykázala v účtovnej súvahe, stanovuje stonásobne vyšší bankový odvod.
3.
Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pretože sa so žalobkyňou bez objektívneho dôvodu zaobchádza rozdielne ako s úverovými inštitúciami, ktorých vnútroštátne štandardy účtovných súvah nevyžadujú výpis dôverníckych záväzkov alebo ktoré robia súvahu podľa IFRS, ako aj s investičnými spoločnosťami, ktoré spravujú peniaze klientov.
4.
Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 16 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), pretože rozhodnutie zasahuje do slobody podnikania, keďže zahrnutie bezrizikových dôverníckych záväzkov do vymeriavacieho základu vedie k zvýšeniu bankového odvodu žalobkyne za rok 2020 o faktor 100 bez toho, aby bol takýto zásah odôvodnený.
5.
Piaty žalobný dôvod je založený na porušení článku 49 v spojení s článkom 54 ZFEÚ, keďže rozhodnutie žalobkyňu obmedzuje v jej slobodnej zárobkovej činnosti v členskom štáte jej hlavného sídla, pričom toto obmedzenie je neprimerané a diskriminuje žalobkyňu v porovnaní s úverovými inštitúciami v iných členských štátoch.
6.
Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení článku 17 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63, pretože žalovaná pri určovaní ročného príspevku, ktorý sa má zaplatiť za príspevkové obdobie 2021, nezohľadnila dodatočne opravené údaje zo súvahy žalobkyne za príspevkové roky 2018 až 2020 a neznížila primerane bankový odvod žalobkyne za rok 2021.
7.
Siedmy žalobný dôvod je založený na porušení práva byť vypočutý podľa článku 41 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Charty, pretože žalobkyni bola v skutočnosti priznaná iba trojdňová lehota, aby v rámci konzultácie preskúmala návrh individuálneho oznámenia na výber bankového odvodu za rok 2021 a žalovanej predložila pripomienky.
8.
Ôsmy žalobný dôvod je založený na porušení článku 41 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Charty, ako aj článku 296 ods. 2 ZFEÚ, pretože žalobkyňa na základe odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevie overiť výšku jej príspevku.
9.
Deviaty žalobný dôvod je založený na porušení zásady účinnej právnej ochrany podľa článku 47 ods. 1 Charty, pretože odôvodnenie žalobkyni neumožňuje overiť, či je účelné obrátiť sa na príslušný súd.
10.
Desiaty žalobný dôvod (subsidiárne): neplatnosť článkov 4 až 7 a článku 9, ako aj prílohy I delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63, pretože z dôvodu vzájomnej závislosti príspevkov a zohľadnenia dôverných údajov tretích osôb žalovanej ukladá povinnosť prijať rozhodnutie, ktoré je v rozpore s povinnosťou odôvodnenia.
11.
Jedenásty žalobný dôvod (subsidiárne): neplatnosť článkov 4 až 7 a článku 9, ako aj prílohy I delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 z dôvodu porušenia zásady účinnej právnej ochrany podľa článku 47 ods. 1 Charty.
12.
Dvanásty žalobný dôvod (subsidiárne): neplatnosť vymeriavacieho základu podľa článku 14 ods. 2 v spojení s článkom 3 bodom 11 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 z dôvodu porušenia článku 103 ods. 7 smernice 2014/59/EÚ a zásady rovnosti zaobchádzania.
13.
Trinásty žalobný dôvod (subsidiárne): neplatnosť vymeriavacieho základu podľa článku 14 ods. 2 v spojení s článkom 3 bodom 11 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 z dôvodu porušenia článku 16 Charty.
14.
Štrnásty žalobný dôvod (subsidiárne): neplatnosť vymeriavacieho základu podľa článku 14 ods. 2 v spojení s článkom 3 bodom 11 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 z dôvodu porušenia článku 49 v spojení s článkom 54 ZFEÚ.
( 1 ) Delegované nariadenie Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií ( Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44 ).
( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1 ).
( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ).