C-15/22

proti

Finanzamt G

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Európsky rozvojový fond (ERF) – Daň z príjmov – Výnimka udeľovaná pracovným odmenám v súvislosti s projektmi týkajúcimi sa rozvojovej pomoci financovanej z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov – Rozdielne zaobchádzanie v prípade pracovnej odmeny získanej v súvislosti s projektom financovaným z ERF – Článok 63 ZFEÚ – Voľný pohyb kapitálu – Článok 4 ods. 4 ZFEÚ – Vykonávanie paralelných právomocí – Články 208 a 210 ZFEÚ – Rozvojová spolupráca – Povinnosť podporovať politiky rozvojovej spolupráce – Zásada lojálnej spolupráce – Napomáhanie úloh EÚ – Dosahovanie cieľov EÚ – Priamy účinok“

1.

Môže členský štát na účely dane z príjmov fyzickej osoby zaobchádzať s pracovnými odmenami osôb pracujúcich na projektoch rozvojovej spolupráce, ktoré sa vykonávajú v tretích krajinách ( 2 ) a sú financované z Európskeho rozvojového fondu (ďalej len „ERF“), rozdielne než s odmenami získanými za prácu na podobných projektoch, ktoré sú však financované z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov?

I. Právny rámec

A.

Medzinárodné právo

1. IV. dohovor z Lomé

5.

Štvrtý dohovor medzi AKT a EHS podpísaný v Lomé 15. decembra 1989 [ neoficiálny preklad ] uzavreli medzi sebou štáty skupiny afrických, karibských a tichomorských štátov (ďalej len „štáty AKT“) a Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) (ďalej len „IV. dohovor z Lomé“) ( 6 ). Tento dohovor bol schválený rozhodnutím Rady a Komisie z 25. februára 1991 ( 7 ).

8.

Partnerská dohoda medzi [krajinami AKT] na jednej strane a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na strane druhej, podpísaná v Cotonou 23. júna 2000 (ďalej len „Dohoda z Cotonou“) ( 8 ), schválená nariadením Rady 2003/159/ES z 19. decembra 2002 ( 9 ). Platnosť nadobudla 1. apríla 2003 a nahradila dohovory z Lomé.

9.

V článku 2 Dohody z Cotonou sa stanovujú základné zásady spolupráce medzi AKT a ES, ktorá je „podporovaná právne záväzným systémom a existenciou spoločných inštitúcií“.

10.

V článku 3 Dohody z Cotonou sa stanovuje, že „strany… prijmú primerané kroky, všeobecné alebo konkrétne, na zabezpečenie splnenia záväzkov vyplývajúcich z tejto dohody a na uľahčenie dosiahnutia jej cieľov. …“

a)

miestne spoločenstvo v prípade mikroprojektov (buď materiálne, alebo vo forme služieb, alebo hotovosti, a upravené podľa schopnosti prispieť);

…

c)

vo výnimočných prípadoch dotknutým štátom AKT, buď vo forme finančného príspevku, alebo prostredníctvom využívania verejného vybavenia alebo dodávky služieb.

…“

Zástupcovia vlád členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva zasadajúci v Rade 16. júla 1990 prijali vnútornú dohodu 91/401/EHS o financovaní a správe pomoci Spoločenstva podľa [IV. dohovoru z Lomé] [ neoficiálny preklad ] ( 12 ). Touto dohodou členské štáty zriadili siedmy ERF. Ustanovenia na vykonávanie tejto vnútornej dohody sú predmetom finančného nariadenia 91/491/EHS z 29. júla 1991 týkajúceho sa spolupráce na financovaní rozvoja podľa [IV. dohovoru z Lomé] [ neoficiálny preklad ] ( 13 ).

15.

Povoľujúci úradník rozhodol o ukončení siedmeho ERF 31. augusta 2008. Keďže právny základ pre uzavretie ERF neexistuje, zostatky a súvisiace zmluvy a rozhodnutia boli prevedené do deviateho ERF v súlade s ustanoveniami 3. časti finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF. ( 14 )

2. Deviaty ERF

16.

Po dohode z Cotonou bola prijatá vnútorná dohoda 2000/770/ES medzi zástupcami vlád členských štátov zasadajúcimi v Rade o financovaní a správe pomoci Spoločenstva podľa finančného protokolu k [Dohode z Cotonou] a rozdelení finančnej pomoci pre zámorské krajiny a teritóriá, na ktoré sa vzťahuje časť štyri Zmluvy o ES ( 15 ). Ustanovenia na vykonávanie tejto vnútornej dohody sú predmetom finančného nariadenia z 27. marca 2003.

19.

V § 34 písm. c) EStG sa stanovuje:

„1. V prípade, keď osoby, na ktoré sa vzťahuje neobmedzená daňová povinnosť, zaplatia daň z príjmov zahraničného pôvodu v štáte pôvodu týchto príjmov, ktorá zodpovedá nemeckej dani z príjmov, započíta sa zahraničná daň, ktorá bola vypočítaná, zaplatená a znížená o sumu vyplývajúcu z nároku na zľavu na dani, na nemeckú daň z príjmov, ktorú majú zaplatiť v súvislosti s príjmami získanými v uvedenom štáte;…

…

5. Najvyššie daňové úrady spolkových krajín alebo nimi poverené daňové úrady môžu so súhlasom spolkového ministerstva financií úplne alebo čiastočne upustiť od zdanenia zahraničných príjmov nemeckou daňou z príjmov alebo stanoviť paušálnu sumu, pokiaľ je to z hospodárskeho dôvodu účelné alebo je uplatnenie odseku 1 obzvlášť zložité.“

20.

23.

Bydlisko a centrum záujmov žalobkyne boli v tomto čase v Nemecku, kde sa preto na ňu vzťahovala neobmedzená daňová povinnosť, pričom miesto jej zamestnania bolo v Afrike.

24.

Keďže spoločnosť pre rozvojovú pomoc sa domnievala, že pracovná odmena RF bola oslobodená od dane na základe výnosu ministerstva financií, nevykonala vo finančných rokoch 2011 a 2012 zrážku dane z tejto odmeny a nezaplatila daň príslušným daňovým orgánom. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že tejto spoločnosti bolo najskôr vydané osvedčenie o oslobodení od dane, ktoré bolo podmienené dodržiavaním súladu s výnosom ministerstva financií. Pracovná odmena RF nebola zdanená ani v Afrike v mieste zamestnania.

25.

Príslušné daňové orgány vykonali v danej spoločnosti pre rozvojovú pomoc daňovú kontrolu mzdového účtovníctva. Tieto orgány uviedli, že program nebol financovaný spolkovým ministerstvom zodpovedným za rozvojovú spoluprácu ani prostredníctvom GIZ, ale z ERF. V daňových výmeroch z 13. februára 2014 tieto orgány rozhodli, že pracovná odmena RF musí za roky 2011 a 2012 podliehať dani z príjmov.

29.

Podľa vnútroštátneho súdu by predmetný daňový predpis mohol byť v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ. RF v tomto smere tvrdí, že z tejto zásady a z povinnosti členských štátov koordinovať svoje rozvojové politiky vyplýva, že existuje povinnosť zahrnúť projekty financované zo zdrojov EÚ do pôsobnosti predmetného oslobodenia od dane. Vnútroštátny súd však zastáva názor, že vzhľadom na vlastné právomoci členských štátov v oblasti rozvojovej pomoci nie je isté, či im je možné zakázať prijímanie politických opatrení v oblasti rozvojovej politiky zamerané na podporu ich zahraničného obchodu. Takáto povinnosť nevyplýva ani z Dohody z Cotonou.

30.

Za týchto podmienok vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 4 ods. 3 [ZEÚ] a článok 208 [ZFEÚ] v spojení s článkom 210 [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej správnej praxi, podľa ktorej sa daňová úľava neposkytne v prípadoch, v ktorých je projekt rozvojovej spolupráce financovaný [ERF], zatiaľ čo za určitých podmienok sa upustí od zdanenia pracovnej odmeny, ktorú dosiahne pracovník na základe pracovnej zmluvy za činnosť v súvislosti s nemeckou verejnou rozvojovou pomocou v rámci technickej alebo finančnej spolupráce, ktorá je aspoň zo 75 % financovaná spolkovým ministerstvom príslušným pre rozvojovú spoluprácu alebo štátom vlastnenou súkromnoprávnou spoločnosťou pre rozvojovú pomoc?“

31.

33.

V tejto súvislosti by som rada uviedla, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. ( 20 )

34.

Podľa môjho názoru, aj keď právny základ stanovený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania môže mať nedostatky, je zrejmé, ako predmetný vnútroštátny daňový predpis funguje. Vnútroštátny súd v zásade vysvetlil, že týmto pravidlom sa stanovuje, že pracovná odmena poberaná v súvislosti s činnosťou v oblasti rozvojovej pomoci je oslobodená od dane z príjmov za predpokladu, že daná činnosť je financovaná pomocou prostriedkov z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov, pričom pracovná odmena získaná v súvislosti s takouto činnosťou financovanou z ERF podlieha zdaneniu. Následne sa domnievam, že Súdny dvor môže vnútroštátnemu súdu v rámci posúdenia predmetného daňového predpisu predostrieť určité prvky výkladu práva Únie.

35.

Po druhé vnútroštátny súd sa svojou otázkou v zásade pýta, či článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkami 208 a 210 ZFEÚ bráni predmetnému vnútroštátnemu daňovému predpisu. Komisia však vo svojich písomných pripomienkach navrhla, aby sa do znenia otázky vložil výslovný odkaz na základné slobody ustanovené v Zmluvách. Preto Súdny dvor vo svojich písomných otázkach účastníkov konania požiadal, aby sa k otázke základných slobôd vyjadrili na ústnom pojednávaní. RF aj Komisia sa na pojednávaní vyjadrili v tom zmysle, že predmetný daňový predpis patrí do pôsobnosti základných slobôd, kým nemecká vláda namietala, že tieto slobody sa v prejednávanej veci neuplatňujú.

Je dôležité poznamenať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci Petersen ( 23 ) sa týkal toho istého vnútroštátneho daňového predpisu stanoveného vo výnose ministerstva financií, akého sa týka predmet prejednávanej veci. Súdny dvor však skúmal iný aspekt tohto predpisu, a to miesto usadenia zamestnávateľa. Vo veci Petersen bol predmetný pracovník zamestnaný u zamestnávateľa usadeného v Dánsku, ktorý vykonával projekt rozvojovej pomoci financovaný Dánskou agentúrou pre medzinárodný rozvoj. Súdny dvor uviedol, že oslobodenie od dane z príjmov si vyžaduje, aby mal zamestnávateľ sídlo v Nemecku, a rozhodol, že takáto požiadavka predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov zakázané podľa článku 45 ZFEÚ ( 24 ).V prejednávanej veci sa skutkové okolnosti netýkajú uvedenej požiadavky (ktorá je v skutočnosti splnená), keďže RF aj spoločnosť pre rozvojovú pomoc sú usadené v Nemecku. V každom prípade ide v súvislosti s voľným pohybom pracovníkov o čisto vnútornú otázku.

39.

Napriek tomu by som zdôraznila, že v rámci predmetného daňového predpisu sa so zamestnancami zaobchádza rozdielne na základe pôvodu finančných prostriedkov poskytovaných projektu pomoci. Oslobodenie od dane sa zamestnancovi pracujúcemu na takomto projekte poskytne alebo zamietne v závislosti od toho, či je projekt rozvojovej pomoci financovaný priamo z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov alebo zo zdrojov ERF. Preto je vhodné začať určením toho, či sa môžu na prejednávanú vec uplatňovať ďalšie základné slobody, a ak áno, ktoré.

B.

Relevantnosť ďalších základných slobôd

Poznamenávam, že daňový predpis, akým je predmetný predpis v prejednávanej veci, vedie v tejto veci k rozdielnemu zaobchádzaniu v závislosti od pôvodu finančných prostriedkov . Ako jasne vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, predmetné oslobodenie od dane sa poskytuje v súvislosti s činnosťou rozvojovej pomoci v zahraničí financovanou z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov, ale zamieta sa v prípade financovania z ERF. V tomto smere Súdny dvor vo svojom najnovšom rozsudku veľkej komory vo veci Komisia/Maďarsko ( 30 ) rozhodol, že vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa rôzne zaobchádza so združeniami a nadáciami usadenými v Maďarsku v závislosti od vnútroštátneho alebo „zahraničného“ pôvodu finančnej podpory, ktorú dostávajú, patria do pôsobnosti článku 63 ZFEÚ. ( 31 ) Keďže v prejednávanej veci spočíva predmetné rozdielne zaobchádzanie v pôvode finančných prostriedkov, malo by sa preto preskúmať, či môže vnútroštátny daňový predpis, akým je predmetný vnútroštátny daňový predpis v prejednávanej veci, ovplyvniť vykonávanie voľného pohybu kapitálu zakotveného v článku 63, a ak áno, do akej miery. V tomto smere by som mala upozorniť, že pokiaľ ide o článok 63 ZFEÚ, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok má priamy účinok , takže sa naň možno odvolávať na vnútroštátnych súdoch a môže viesť k tomu, že vnútroštátne predpisy, ktoré s ním nie sú v súlade, sa nebudú môcť uplatňovať. ( 32 )

43.

Berúc do úvahy takýto priamy účinok a vzhľadom na tvrdenia, ktoré predniesli RF a Komisia, začnem preskúmaním toho, či sa článok 63 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu daňového predpisu členského štátu, v ktorom sa ustanovuje oslobodenie od dane pre pracovnú odmenu poberanú zamestnancom povereným vykonávaním činností rozvojovej pomoci len v prípade, že je takáto činnosť financovaná na úrovni minimálne 75 % z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov, ale ktoré zamestnancovi upiera výhodu takéhoto oslobodenia, pokiaľ je poverený vykonávaním činnosti takého charakteru financovanej v rovnakej miere z jedného z ERF.

45.

V tomto smere by som upozornila, že v prejednávanej veci sa financovanie pre spoločnosť pre rozvojovú pomoc na vykonávanie činností rozvojovej pomoci v zahraničí poskytuje z ERF. Ako už bolo vysvetlené v bodoch 13 a 16 vyššie, financovanie ERF bolo prijaté vnútornou dohodou medzi zástupcami vlád členských štátov zasadajúcimi v Rade a podlieha finančným nariadeniam. Hoci financovanie predmetného podniku neposkytuje priamo iný členský štát, výdavky potrebné na finančnú pomoc (vtedajšieho) Spoločenstva hradili priamo členské štáty, ( 34 ) ktoré odovzdávali finančné príspevky do ERF. Napríklad z konečnej účtovnej uzávierky deviateho ERF za finančný rok 2009 vyplýva, že zdroje ERF sú ad hoc príspevky od členských štátov EÚ. ( 35 ) Dodávam, že podľa finančných nariadení má Komisia „riadiť ERF na vlastnú zodpovednosť“ a vymenúvať najmä hlavného povoľovacieho úradníka a finančného kontrolóra ERF. ( 36 ) Stručne povedané, počas predmetného obdobia v prejednávanej veci bol ERF vo svojej podstate medzivládny a zostával mimo rozpočtu EÚ napriek skutočnosti, že väčšinu jeho zdrojov riadila Európska komisia. ( 37 )

46.

Podľa mňa možno na základe uvedeného zistenia dospieť k nasledujúcim záverom. Po prvé, ak by financovanie poskytované predmetnej spoločnosti pochádzalo z nemeckých rozpočtových zdrojov, situácia by sa mohla považovať za čisto vnútornú situáciu. V danej situácii však financovanie poskytujú vonkajšie subjekty, konkrétne ERF, ktorý má vlastnosti uvedené vyššie. ( 38 ) Po druhé financovanie poskytované z ERF sa skladá z priamych príspevkov členských štátov. Môže sa teda prirovnať k pohybu kapitálu z iných členských štátov . Tento cezhraničný prvok, pre ktorý sa môžu uplatňovať ustanovenia Zmluvy týkajúce sa voľného pohybu kapitálu, vzniká presunom kapitálu z ERF do predmetného podniku.

Hoci ekonomický a právny význam pojmu „kapitál“ nie je vždy totožný, ( 46 ) v prejednávanej veci by v žiadnom prípade nemalo byť nijako sporné tvrdenie, že poskytovanie finančných prostriedkov, akým je financovanie poskytnuté fondom spoločnosti pre rozvojovú pomoc usadenú v Nemecku, patrí do konceptu kapitálu, keďže, pokiaľ to potvrdia overenia, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, zahŕňa prevod peňažnej sumy do podniku na účely rozvojového projektu, ktorý má daná spoločnosť vykonávať.

50.

53.

Generálny advokát Mengozzi upozornil na „[samotnú povahu] voľného pohybu kapitálu, ktorá je slobodou zameranou skôr na predmet operácií než na postavenie osôb, ktoré ju vykonávajú“ ( 49 ). V rovnakom zmysle už Súdny dvor napríklad rozhodol, že voľný pohyb kapitálu sa uplatňuje na operácie vykonávané neziskovou charitatívnou nadáciou ( 50 ) a na daň z dedičstva, ktoré získalo náboženské združenie, ktoré bolo neziskovou organizáciou. ( 51 ) Navyše v prípade, že Súdny dvor kvalifikuje ERF ako fond ES alebo EÚ, na úradníkov Európskej únie sa budú vzťahovať ďalšie základné slobody, ( 52 ) pričom sa tieto slobody budú môcť uplatňovať na dva rôzne druhy pohybu – osôb alebo vecí – medzi Európskou úniou a členským štátom.

54.

Niet pochýb o tom, že spoločnosť, ktorej projekty rozvojovej pomoci sú financované z ERF, môže ako príjemca tohto kapitálu napadnúť zlučiteľnosť predmetného daňového predpisu s voľným pohybom kapitálu. Všeobecne možno povedať, že pracovník podieľajúci sa na procese výroby alebo poskytovaní služieb určitej spoločnosti sa považuje za vstup alebo výrobný faktor. ( 53 ) Inými slovami, spôsob, akým sa s pracovníkom zaobchádza, ovplyvňuje spoločnosť a jej vstupnú a výstupnú hodnotu. Napríklad náklady práce majú vplyv na počet a kvalitu pracovníkov, ktorých môže spoločnosť zamestnať. Keďže pojem „pohyb“ by sa mal vzťahovať na všetky prvky reťazca vedúceho od ERF k projektu v štáte AKT, ( 54 ) mal by preto takisto zahŕňať odmenu zamestnanca, ktorý sa podieľa na projekte a pre spoločnosť predstavuje vstup.

55.

58.

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora opatrenia zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ ako obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajú opatrenia, ktoré môžu odradiť nerezidentov od investovania v členskom štáte alebo odradiť rezidentov členského štátu od investovania v iných štátoch. ( 56 )

59.

Vo veci Komisia/Maďarsko ( 57 ) Súdny dvor v rámci konania o nesplnenie povinnosti posudzoval zlučiteľnosť voľného pohybu kapitálu s ustanoveniami vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými sa niektorým kategóriám organizácií občianskej spoločnosti, ktoré priamo alebo nepriamo dostávali podporu zo zahraničia prekračujúcu určitú hraničnú hodnotu, ukladali povinnosti registrovania, oznamovania a zverejňovania informácií a v ktorých sa stanovovala možnosť uplatnenia postihov pre organizácie, ktoré tieto povinnosti nesplnia. Rozhodol, že tieto ustanovenia boli zamerané na osoby z iných členských štátov alebo tretích krajín poskytujúce finančnú podporu združeniam alebo nadáciám usadeným v Maďarsku tým, že sa v nich ustanovilo verejné šírenie informácií týkajúcich sa týchto osôb a tejto finančnej pomoci, čo môže takisto odradiť uvedené osoby od poskytovania takejto pomoci. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že tieto ustanovenia ako celok tak zavádzali rozdielne zaobchádzanie nielen so združeniami a nadáciami usadenými v Maďarsku, ktoré boli príjemcami finančnej pomoci z iných členských štátov alebo z tretích krajín, v porovnaní s tými, ktoré prijímali finančnú pomoc z maďarských zdrojov, ale aj s osobami, ktoré týmto združeniam a nadáciám poskytovali finančnú pomoc z iného členského štátu alebo z tretej krajiny v porovnaní s osobami, ktoré by tak robili z miesta bydliska alebo sídla v Maďarsku. ( 58 )

63.

Takéto rozdielne daňové zaobchádzanie má vplyv na to, ako prijaté finančné prostriedky využívajú spoločnosti pre rozvojovú pomoc ( 62 ), a to konkrétne tým, že zvyšuje náklady práce v rámci daných projektov pomoci, a tým znižuje dostupné zdroje pre tieto projekty, ako aj kapitál, ktorý bol spoločnostiam sprístupnený. Na jednej strane sa predmetná spoločnosť v zásade musí rozhodnúť, po prvé, či požiada o financovanie z vnútroštátnych rozpočtových prostriedkov alebo z ERF, po druhé, či zamestná menej zamestnancov alebo zamestnancov, ktorí sú v danom sektore menej konkurencieschopní, a/alebo po tretie, či zníži svoje náklady. Pracovník na druhej strane môže čeliť voľbe projektov zahraničnej pomoci, ktoré sú finančne nevýhodnejšie než projekty financované z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov. Ak si pracovník vyberie projekty financované z ERF, príslušný daňový orgán uplatní zrážkovú daň (alebo ju podobne ako v prejednávanej veci môže vymáhať neskôr), čo znamená, že daňové zaťaženie tejto osoby je oveľa vyššie. ( 63 )

64.

V dôsledku toho zastávam názor, že takýto daňový predpis predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktoré je v článku 63 ZFEÚ zakázané.

3. O existencii odôvodnenia obmedzenia voľného pohybu kapitálu podľa článku 65 ZFEÚ

65.

Podotýkam, že v prejednávanej veci je predmetné oslobodenie od dane späté s kritériom rozlišovania, ktoré je v podstate založené na pôvode finančných prostriedkov. Pokiaľ ide o projekty financovania z vnútroštátnych rozpočtových prostriedkov, žalobkyňa uvádza, že účelom oslobodenia stanoveného v § 34 písm. c) bode 5 EStG je podpora subjektov rozvojovej pomoci tým, že sa im pomáha prilákať pracovníkov s najlepším výkonom. Podľa všetkého je tak všeobecným účelom podporovať rozvojové projekty v zahraničí. ERF je hlavným nástrojom EÚ v oblasti rozvojovej spolupráce, ktorého cieľom je financovanie projektov, a to najmä v štátoch AKT. Vzhľadom na uvedené ciele by sa projekty financované z ERF a projekty financované z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov mali považovať za projekty v podobnej situácii. Ak by aj Súdny dvor mal preskúmať odôvodnenie nemeckej vlády, že mzdy v rámci projektov ERF sú vyššie než tie, ktoré sa vyplácajú v súvislosti s vnútroštátne financovanými projektmi, malo by sa zdôrazniť, že vláda toto tvrdenie nepodložila a v každom prípade sa toto tvrdenie neopiera o cieľ predmetného daňového predpisu. Na základe uvedeného zastávam názor, že rozdielne zaobchádzanie, o ktoré ide v spore vo veci samej, sa týka objektívne porovnateľných situácií.

69.

Po druhé je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora obmedzenie voľného pohybu kapitálu prípustné len vtedy, ak je v prípade priamej diskriminácie odôvodnené jedným z dôvodov výslovne uvedených v Zmluvách, a ak je, tak len vtedy, ak je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia daného cieľa a ak nejde nad rámec potrebný na jeho dosiahnutie. ( 68 )

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby odpoveď Súdneho dvora na položenú prejudiciálnu otázku znela, že článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu daňového predpisu členského štátu, akým je predmetný daňový predpis v prejednávanej veci, v ktorom sa ustanovuje oslobodenie od dane pre pracovnú odmenu poberanú zamestnancom povereným vykonávaním činností rozvojovej pomoci len v prípade, že je takáto činnosť financovaná minimálne do úrovne 75 % z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov, ale ktoré zamestnancovi upiera výhodu takéhoto oslobodenia, pokiaľ je poverený vykonávaním činnosti takého charakteru financovanej v rovnakej miere z jedného z ERF.

73.

Vnútroštátny súd však vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania požiadal Súdny dvor, aby preskúmal zlučiteľnosť predmetného daňového predpisu so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkami 208 a 210 ZFEÚ. Touto problematikou sa nižšie zaoberám len pre prípad, že Súdny dvor nebude súhlasiť s uvedeným záverom a napriek uvedenému sa rozhodne preskúmať uplatňovanie týchto ustanovení.

74.

Skôr ako prejdem k analýze otázky vnútroštátneho súdu v znení, v akom ju formuloval, zdôraznila by som, že ako už bolo vysvetlené, ( 70 ) z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 63 ZFEÚ má priamy účinok , takže sa naň možno odvolávať na vnútroštátnom súde a môže viesť k neuplatniteľnosti vnútroštátnych pravidiel, ktoré s ním nie sú v súlade. Zásada lojálnej spolupráce však takýto účinok nemá. ( 71 ) Súdny dvor navyše toto ustanovenie pri viacerých príležitostiach uplatnil na vnútroštátne daňové právo, čo však nie je prípad zásady lojálnej spolupráce. ( 72 ) Odvolávanie sa na základné slobody vnútorného trhu, a najmä na voľný pohyb kapitálu, preto menej narúša právomoci členských štátov než odvolávanie sa na článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkami 208 a 210 ZFEÚ v oblasti paralelných právomocí, čomu sa budem venovať nižšie.

1. O vykonávaní právomocí zo strany Európskej únie a členských štátov

a) Pravidlá týkajúce sa právomocí v oblasti rozvojovej spolupráce a povinnosť efektívnosti

77.

Na úvod by som mala pripomenúť, že Európska únia má v závislosti od oblasti výlučné, spoločné alebo „podporné“ právomoci. ( 73 ) Oblasti týchto osobitných právomocí sa uvádzajú v článkoch 3 až 6 ZFEÚ.

78.

V oblasti rozvojovej spolupráce sa v článku 4 ods. 4 ZFEÚ stanovuje, že Únia má „právomoc vykonávať činnosti a uskutočňovať spoločnú politiku“, pričom sa však dodáva: „avšak vykonávanie tejto právomoci nesmie viesť k tomu, aby sa členským štátom bránilo vykonávať ich právomoci“. Druhá uvedená právomoc preto nie je zahrnutá v zozname „štandardných“ spoločných právomocí stanovenom v článku 4 ods. 2 ZFEÚ, v ktorom sa uvádzajú oblasti ako vnútorný trh, poľnohospodárstvo a rybárstvo, ochrana spotrebiteľa a doprava. ( 74 ) Pokiaľ ide o spoločné právomoci, v článku 2 ods. 2 ZFEÚ sa uplatňuje zásada prednosti, v rámci ktorej „členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala“. Naopak v pravidle o právomociach stanovenom v článku 4 ods. 4 ZFEÚ ( 75 ) sa uvádza, že vykonávanie právomocí Únie nesmie brániť členským štátom vo vykonávaní ich právomocí. Vyčlenilo sa to ako niečo, čo by sa mohlo nazývať „vedľajšia oblasť spoločnej právomoci“ ( 76 ),„neprednostná právomoc“ ( 77 ) alebo „spoločná paralelná právomoc“ ( 78 ). Stručne povedané článok 4 ods. 4 ZFEÚ sa vyznačuje tým, že Únii aj členským štátom umožňuje, aby svoje právomoci vykonávali paralelne. ( 79 )

Podľa môjho názoru z uvedeného vyplýva, že článkom 4 ods. 4, článkom 208 ods. 1 a článkom 210 ods. 1 ZFEÚ ako samostatnými ustanoveniami sa Únii a členským štátom ukladá povinnosť navzájom posilňovať svoje činnosti v oblasti rozvojovej spolupráce s cieľom dosiahnuť efektívnosť týchto činností. Okrem toho sa v článku 4 ods. 4 ZFEÚ uvádza, že vykonávanie právomoci Únie v oblasti rozvojovej spolupráce „nesmie viesť k tomu, aby sa členským štátom bránilo vykonávať ich právomoci“. V uvedených ustanovenia Zmluvy sa však nič nehovorí o tom, či existuje podobná povinnosť zdržať sa konania, pokiaľ ide o členské štáty, podľa ktorej sa musia zdržať toho, aby nebránili vykonávaniu právomocí Únie v oblasti rozvojovej spolupráce, ani ho neobmedzovali. Výklad článku 4 ods. 4, článku 208 ods. 1 a článku 210 ZFEÚ, ktorý zahŕňa reciprocitu medzi Úniou a členskými štátmi, si podľa môjho názoru vyžaduje uplatnenie zásady lojálnej spolupráce.

b) Zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ

81.

Znenie tretieho pododseku článku 4 ods. 3 sa na účely prejednávanej veci javí ako veľmi relevantné. Týmto pododsekom sa členským štátom ukladá povinnosť „[pomáhať] Únii pri plnení jej úloh“ a „[neprijať] žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie“ ( 80 ). Ukladá sa tým pozitívna povinnosť napomáhať dosahovanie úloh Únie a všeobecný zákaz členským štátom prijímať akékoľvek také opatrenia. Dodávam, že v uvedený odsek sa týka úloh a cieľov Únie, a nie práva Únie. ( 81 )

82.

Pokiaľ ide o kontext, upozorňujem, že v oblasti rozvojovej spolupráce by sa mal článok 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v spojení s cieľmi, na ktoré sa odkazuje v článku 21 ZEÚ. ( 82 ) Práve v tomto kontexte sú členské štáty z dôvodu zásady lojálnej spolupráce stanovenej v treťom pododseku článku 4 ods. 3 ZFEÚ povinné zdržať sa prijímania všetkých opatrení, ktoré by mohli sťažiť plnenie úloh Únie alebo ohroziť dosiahnutie jej cieľov.

Treba poznamenať, že v prejednávanej veci existujú dva druhy rôznych právomocí, ktoré sa vykonávajú. Po prvé Únia vykonáva „spoločnú paralelnú právomoc“ v oblasti rozvojovej spolupráce podľa článku 4 ods. 4 a článkov 208 a 210 ZFEÚ.

86.

Konkrétne, pokiaľ ide o vonkajšiu úroveň, spoločne s členskými štátmi uzavrela IV. dohovor z Lomé a Dohodu z Cotonou, ktoré boli schválené rozhodnutiami Rady. ( 87 ) Súdny dvor už v minulosti rozhodol, že členské štáty a Únia sú „spoločne zodpovedné“ za plnenie povinností vyplývajúcich zo IV. dohovoru z Lomé. ( 88 ) Pokiaľ ide o vnútornú úroveň, povinnosti vyplývajúce z týchto dohôd Únia vykonala prostredníctvom finančného nariadenia 91/491/EHS uplatňovaného na 7. ERF a finančného nariadenia z 27. marca 2003 uplatňovaného na 9. ERF. Ako už bolo vysvetlené, Komisia je podľa týchto dohôd a dohovorov, na základe ktorých sa zriadilo viacero ERF, a podľa príslušných finančných nariadení zodpovedná za riadenie siedmeho a deviateho ERF ( 89 ). Z tohto rámca vyplýva, že Únia v prejednávanej veci vykonáva svoju „spoločnú paralelnú“ právomoc z vonkajšieho hľadiska tým, že uzatvára zmiešané dohody uvedené vyššie, a z vnútorného hľadiska tým, že prijíma predmetné finančné nariadenia.

87.

Po druhé predmetným daňovým predpisom Nemecko prijalo daňové opatrenie v oblasti priameho zdanenia, ktoré podľa súčasne platného práva nie je oblasťou Únie, ( 90 ) ale patrí do právomocí, ktoré si členské štáty ponechali. Podobne Nemecko prijatím tohto daňového predpisu vykonávalo svoju právomoc v oblasti daňovej spolupráce, keďže predmetom tohto predpisu je rozvojová pomoc.

2. O porušení článku 4 ods. 4, článku 208 ods. 1, článku 210 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ

90.

Na úvod by som mala zdôrazniť, že keď členské štáty súhlasia s vytvorením spoločného fondu, ako je ERF, mali by vytvoriť pravidlá, pokiaľ ide o zdanenie príjmov z financovania v rámci tohto fondu. Keďže takého pravidlá však neexistujú, Súdny dvor musí prejednávanú vec preskúmať so zreteľom na existujúce ustanovenia primárneho práva. Objavuje sa otázka, čo predstavuje porušenie týchto ustanovení Zmluvy v spojení so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 3 ods. 4 ZEÚ.

91.

93.

Z toho vyplýva, že keď ERF poskytne peniaze na MPP, jeho cieľom je financovať predmetný program a podporovať miestnych obyvateľov, ktorí majú z daného projektu prospech. Jeho účelom, naopak, nie je financovanie rozpočtu jedného z členských štátov. ( 99 ) Preto by bez ohľadu na príspevky súvisiace so sociálnym zabezpečením pracovníkov alebo s podobnými službami, ktoré poskytujú členské štáty, tieto členské štáty nemali v zásade zdaňovať projekty a osobné príjmy v súvislosti s projektmi financovanými z ERF. Zdanenie takýchto projektov zameraných na štáty AKT vedie k zníženiu výšky finančnej podpory, ktorú dostanú príjemcovia daných projektov pomoci v týchto štátoch a samo osebe predstavuje porušenie článku 4 ods. 4, článku 208 ods. 1 a článku 210 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ.

94.

96.

V prejednávanej veci je však aktom, ktorý má priamy účinok, rozhodnutie Komisie alebo rozhodnutie povoľujúceho úradníka, ktorým Komisia rozhoduje o udelení verejnej zákazky alebo grantu umožňujúceho financovanie predmetnej spoločnosti. V zásade by malo existovať rozhodnutie alebo zmluva o zadaní verejnej zákazky alebo o grante medzi Komisiu konajúcou v mene ERF a predmetnou spoločnosťou, v ktorých sa uvádzajú povinnosti jednotlivých strán. V spise Súdneho dvora sa však tento akt, žiaľ, nenachádza. Z ustanovení predmetných finančných nariadení ale vyplýva, že Komisia koná ako orgán, ktorý môže prijímať právne záväzné rozhodnutia s tretími stranami. ( 104 ) V prejednávanej veci sa predmetná spoločnosť, a teda aj RF, môžu na toto rozhodnutie odvolávať. Zistiť, či toto individuálne rozhodnutie existuje a aký je jeho obsah, však prislúcha vnútroštátnemu súdu.

4. Predbežný návrh

97.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, že Súdny dvor by mal na položenú prejudiciálnu otázku odpovedať, že článok 4 ods. 4, článok 208 ods. 1 a článok 210 ods. 1 ZFEÚ v spojení so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatňovaniu daňového predpisu členského štátu, ktorým sa zamestnancovi upiera výhoda oslobodenia od dane na základe skutočnosti, že tento zamestnanec je poverený vykonávaním činností rozvojovej pomoci financovaných z ERF, keďže takéto zdaňovanie financovania poskytnutého z ERF zo strany členských štátov vedie k zníženiu výšky finančnej podpory, ktorú dostanú príjemcovia dotknutých projektov pomoci v tretích krajinách, a pre tieto projekty predstavuje finančné prekážky.

Subsidiárne:

Článok 4 ods. 4, článok 208 ods. 1 a článok 210 ods. 1 ZFEÚ v spojení so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatňovaniu daňového predpisu členského štátu, ktorým sa zamestnancovi upiera výhoda oslobodenia od dane na základe skutočnosti, že tento zamestnanec je poverený vykonávaním činností rozvojovej pomoci financovaných z ERF, keďže takéto zdaňovanie financovania poskytnutého z ERF zo strany členských štátov vedie k zníženiu výšky finančnej podpory, ktorú dostanú príjemcovia dotknutých projektov pomoci v tretích krajinách, a pre tieto projekty predstavuje finančné prekážky.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Spolupráca môže mať rôzne formy, ale „rozvojová spolupráca“ sa zvyčajne chápe ako to isté, čo oficiálna rozvojová pomoc.

( 3 ) Gesellschaft für internationale Zusammenarbeit (GIZ) GmbH.

( 4 ) Podľa článku 4 ods. 4 ZFEÚ má Únia v oblasti rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci právomoc vykonávať činnosti a uskutočňovať spoločnú politiku, avšak vykonávanie tejto právomoci nesmie viesť k tomu, aby sa členským štátom bránilo vykonávať ich právomoci.

( 11 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa odkazuje na siedmy a deviaty ERF. Zistiť, či sa na prejednávanú vec uplatňujú obidva, prislúcha vnútroštátnemu súdu.

( 12 ) Ú. v. ES L 229, 1991, s. 288 .

( 13 ) Ú. v. ES L 266, 1991, s. 1 .

( 14 ) Pozri Konečnú účtovnú závierku siedmeho, ôsmeho, deviateho a desiateho ERF za finančný rok 2008 ( Ú. v. EÚ C 274, 2009, s. 1 ).

( 15 ) Ú. v. ES L 317, 2000, s. 355 ; Mim. vyd. 11/035, s. 380.

( 16 ) BStBl. 1983 I, s. 470.

( 23 ) Rozsudok z 28. februára 2013 ( C‑544/11 , EU:C:2013:124 ).

( 24 ) Tamže (body 39 až 43).

( 25 ) Pozri predovšetkým rozsudky z 1. júla 2010, Dijkman a Dijkman‑Lavaleije ( C‑233/09 , EU:C:2010:397 , bod 26 ); z 13. novembra 2012, Test Claimants in the FII Group Litigation ( C‑35/11 , EU:C:2012:707 , bod 90 ), a z 21. mája 2015, Wagner‑Raith, ( C‑560/13 , EU:C:2015:347 , bod 31 ).

( 26 ) Pozri bod 38 vyššie.

( 27 ) Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ sa vnútroštátne opatrenie týka dvoch základných slobôd zároveň, je potrebné preskúmať dotknuté opatrenie v zásade z hľadiska iba jednej z týchto dvoch slobôd, ak sa ukáže, že za okolností, o ktoré ide vo veci samej, má jedna z nich prednosť pred druhou a môže byť s ňou spojená (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02 , EU:C:2004:614 , bod 26 a citovanú judikatúru, a zo 17. septembra 2009, Glaxo Wellcome, C‑182/08 , EU:C:2009:559 , bod 37 ).

( 28 ) Pozri napríklad rozsudok z 11. júna 2009, X a Passenheim‑van Schoot ( C‑155/08 a C‑157/08 , EU:C:2009:368 , bod 40 ). Sloboda usadiť sa a voľný pohyb kapitálu sa môžu prekrývať, a to najmä v prípade podielov a dividend (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. mája 2007, Holböck, C‑157/05 , EU:C:2007:297 , body 23 a 24 ).

( 35 ) Pozri Účtovnú závierku 8., 9. a 10. Európskeho rozvojového fondu – rozpočtový rok 2009 ( Ú. v. EÚ C 310, 2010, s. 1 ). V uvedenom dokumente sa dodáva, že zástupcovia členských štátov by sa mali stretávať približne raz za päť rokov na medzivládnej úrovni, aby rozhodli o celkovej sume, ktorá sa fondu pridelí, a dohliadli na jeho plnenie. Príspevky týkajúce sa deviateho ERF sa v rokoch 2008 a 2009 vyžiadali od 15 účastníckych členských štátov.

Komisia pred Súdnym dvorom poznamenala, že siedmy ERF (1990 – 1995) získal od členských štátov príspevky vo výške 10940 miliónov v ECU (vrátane príspevku Nemecka vo výške 2840 miliónov ECU). To znamená, že 8100 miliónov ECU (74 %) poskytli iné členské štáty než Nemecko. Komisia dodáva, že deviaty ERF (2000 – 2007) získal príspevky vo výške 13800 miliónov eur od členských štátov a 1700 miliónov eur od Európskej investičnej banky. Príspevok Nemecka do deviateho ERF nie je v pripomienkach Komisie podrobne uvedený.

( 36 ) Pozri článok 9 ods. 1 a články 11 a 13 finančného nariadenia 91/491 a článok 1 ods. 2 a články 18 a 27 finančného nariadenia z 27. marca 2003 uplatňovaného na 9. ERF.

( 37 ) Ďalej by som podotkla, že pokiaľ ide o MPP, teda program, o ktorý v prejednávanej veci ide, môže doň prispievať príslušná miestna komunita a výnimočne aj dotknutý štát AKT [pozri článok 71 ods. 2 písm. a) a c) Dohody z Cotonou].

( 38 ) Pozri body 13 až 16 a 45 vyššie.

( 39 ) Nomenklatúra stanovená v prílohe I k smernici Rady 88/361/EHS z 24. júna 1988, ktorou sa vykonáva článok 67 zmluvy [o ES] (článok zrušený Amsterdamskou zmluvou) ( Ú. v. ES L 178, 1988, s. 5 ; Mim. vyd. 10/001, s. 10).

( 46 ) Pozri poznámku pod čiarou 42 vyššie.

( 47 ) V tomto smere musím takisto poznamenať, že programy MPP, o ktoré ide, sú nástrojmi rozvojovej spolupráce medzi EÚ a AKT. Napríklad v rokoch 1999 až 2012 sa v Nigérii realizovalo viacero programov pre deväť štátov regiónu, ako napríklad MPP3 (2000 – 2004), MPP6 (2004 – 2008) a MPP9 (2008 – 2012), pričom sa na ne vynaložilo 210 miliónov eur. Pozri NWAODU, N. O., ODEY, S. A., EMMA EGBUMOKEI, N. S.: The European Union and UN Millennium Development Goals in Nigeria: A Study of the Micro Projects Programmes (MPPs) in the Niger Delta Region. In: Africa’s Public Service Delivery & Performance Review, AOSIS, 2016, s. 459 – 481 .

( 48 ) Pozri na tento účel Usmernenia Organizácie Spojených národov o daňovom zaobchádzaní s projektami medzivládnej pomoci. Dostupné na https://www.un.org/development/desa/financing/sites/www.un.org.development.desa.financing/files/2021‑09/G‑to‑G%20PDF.pdf, body 10 a 37.

( 49 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Persche ( C‑318/07 , EU:C:2008:561 , bod 35 ), a pozri aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix‑Hackl vo veci Centro di Musicologia Walter Stauffer ( C‑386/04 , EU:C:2005:785 , body 58 až 60 ).

( 50 ) Rozsudok zo 14. septembra 2006, Centro di Musicologia Walter Stauffer ( C‑386/04 , EU:C:2006:568 ).

( 51 ) Pozri rozsudok z 10. februára 2011, Missionwerk Werner Heukelbach ( C‑25/10 , EU:C:2011:65 ).

( 58 ) Tamže (body 60 a 61).

( 59 ) Tamže (bod 62).

( 60 ) Pozri bod 47 vyššie.

( 61 ) Pozri analogicky rozsudok z 11. októbra 2007, Hollmann ( C‑443/06 , EU:C:2007:600 , bod 37 ).

( 62 ) Pozri analogicky rozsudok zo 17. októbra 2013, Welte ( C‑181/12 , EU:C:2013:662 , body 24 a 26 a citovaná judikatúra).

( 63 ) V prejednávanej veci bolo na pojednávaní uvedené, že suma zaplatená ako daň predstavovala dôchodkové úspory RF.

( 70 ) Pozri bod 42 vyššie.

( 71 ) Pozri rozsudky z 24. októbra 1973, Schlüter ( 9/73 , EU:C:1973:110 ), a z 15. januára 1986, Hurd ( 44/84 , EU:C:1986:2 ).

( 72 ) Súdny dvor už v minulosti rozhodol, že zásada lojálnej spolupráce ustanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ sa nemôže vykladať v tom zmysle, že z nej vyplývajú akékoľvek nezávislé povinnosti pre členské štáty okrem povinností vyplývajúcich z článkov 63 a 65 ZFEÚ (pozri na tento účel rozsudok z 30. júna 2016, Riskin a Timmermans, C‑176/15 , EU:C:2016:488 , bod 36 , a uznesenie z 19. septembra 2012, Levy a Sebbag, C‑540/11 , neuverejnené, EU:C:2012:581 , body 27 až 29 ).

( 73 ) Pozri článok 2 ods. 1, 2 a 5 ZFEÚ. Pojem „podporné“ zahŕňa právomoci vykonávať činnosti na podporu, koordináciu alebo doplnenie činností členských štátov, ktoré Európska únia má podľa článku 2 ods. 5 ZFEÚ.

( 74 ) Článok 4 ods. 2 ZFEÚ sa má vykladať v spojení s článkom 2 ods. 2 ZFEÚ. Naproti tomu podľa článku 2 ods. 1 ZFEÚ výlučné právomoci bránia členským štátom konať a podobne podľa článku 2 ods. 2 ZFEÚ spoločné právomoci bránia členským štátom konať, ak už danú právomoc vykonala Únia.

( 75 ) Článok 4 ods. 3 ZFEÚ obsahuje veľmi podobné znenie, pokiaľ ide o právomoci v oblasti výskumu, technologického rozvoja a vesmíru.

( 82 ) Pozri rozsudok z 2. septembra 2021, Komisia/Rada (Dohoda s Arménskom) ( C‑180/20 , EU:C:2021:658 , bod 49 a citovaná judikatúra).

( 83 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. júna 2005, Komisia/Luxembursko ( C‑266/03 , EU:C:2005:341 , bod 58 ), a zo 14. júla 2005, Komisia/Nemecko ( C‑433/03 , EU:C:2005:462 , bod 64 ).

( 84 ) Pozri rozsudok z 20. apríla 2010, Komisia/Švédsko ( C‑246/07 , EU:C:2010:203 ).

( 85 ) Pozri rozsudok z 20. apríla 2010, Komisia/Švédsko ( C‑246/07 , EU:C:2010:203 , bod 91 ). Treba takisto uviesť, že v uvedenej veci Súdny dvor uplatnil článok 4 ods. 3 ZEÚ samostatne ako samostatné ustanovenie, keďže povinnosť spolupráce vyplýva z požiadavky jednoty pri medzinárodnom zastupovaní Únie.

( 86 ) Pozri body 79 a 80 vyššie.

( 87 ) Pokiaľ ide o Dohodu z Cotonou, zdá sa, že podľa článkov 2, 3 a 12 tejto dohody, musia zmluvné strany na jej vykonávanie koordinovať svoje politiky, čiže pozitívne opatrenia prijaté v prospech dotknutých štátov, ale nie prostriedky vykonávania týchto politík. Podobné povinnosti vyplývajú z článkov 2 a 9 IV. dohovoru z Lomé.

( 94 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci Bruce of Donington ( C‑208/80 , EU:C:1981:194 , body 14 až 20 ).

( 95 ) Pozri bod 44 jej pripomienok.

( 96 ) Programy MPP môžu totiž zahŕňať celú škálu projektov „od školských objektov, zdravotníckych stredísk, vodovodných a kanalizačných projektov, závodov na spracúvanie olejov a palmových jadier, trhových stánkov, priepustov a ďalšieho, boli procesy navrhnuté v súlade s pozitívnym vytváraním rovnostárskej spoločnosti tak, aby mali rovnaký vplyv na chudobných aj na menšinové skupiny v spoločnosti“ (pozri poznámku pod čiarou 47 vyššie).

( 97 ) Napríklad pokiaľ ide o vidiecke komunity štátov produkujúcich olej, ako je Nigéria (v oblasti delty Nigeru), bolo uvedené, že opatrenia Únie „jasne poukazujú“ na jej záväzok v rámci „globálnej snahy o odstránenie chudoby“. V rokoch 1999 až 2012 dosiahli výdavky na tri programy MPP v deviatich štátoch regiónu vyše 210 miliónov eur. Podľa dostupných správ programy MPP znížili úroveň chudoby v regióne prostredníctvom poskytnutia viac ako 20000 mikroprojektov vyše 4000 vidieckych komunít v deviatich štátoch, ktoré pokrývali (pozri poznámku pod čiarou 47 vyššie).

( 98 ) Tamže.

( 99 ) V tomto smere treba poznamenať, že projekty zahraničnej pomoci financované minimálne na úrovni 75 % z vnútroštátnych rozpočtových zdrojov sú od dane z príjmov oslobodené. To ukazuje, že z technického hľadiska neexistujú žiadne prekážky pre oslobodenie takýchto príjmov.