C-21/22

za účasti:

Justyny Gawlicovej, notárka

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Okręgowy w Opolu (Krajský súd Opole, Poľsko)]

„Prejudiciálne konanie – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právomoc, rozhodné právo, uznávanie a výkon rozhodnutí a prijatie a výkon verejných listín v dedičských veciach – Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 – Pôsobnosť – Voľba rozhodného práva – Bilaterálna dohoda medzi členským štátom a tretím štátom“

1.

V prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa od Súdneho dvora žiada, aby po druhý raz v súvislosti s tým istým skutkovým stavom ( 2 ) podal výklad nariadenia (EÚ) č. 650/2012 ( 3 ).

3.

Na základe žiadosti Súdneho dvora sa v týchto návrhoch budem zaoberať len druhou otázkou, čo si vyžaduje preskúmať vplyv článku 75 nariadenia č. 650/2012 na spor vo veci samej. ( 4 )

I. Právny rámec

A. Právo Európskej únie

1.

ZFEÚ

5.

V odôvodnení 37 sa uvádza:

„S cieľom umožniť občanom využívať výhody vnútorného trhu pri úplnej právnej istote by im toto nariadenie malo umožniť vopred poznať rozhodné právo pre ich dedičstvo. Mali by sa zaviesť harmonizované kolízne normy, aby sa zamedzilo protichodným výsledkom. Základné pravidlo by malo zabezpečiť, že sa dedenie bude predvídateľne spravovať právnym poriadkom, s ktorým má úzku väzbu. Z dôvodu právnej istoty a s cieľom predísť rozdeleniu dedičstva na niekoľko častí by sa malo uvedeným právnym poriadkom spravovať celé dedičstvo, t. j. všetok majetok tvoriaci dedičstvo bez ohľadu na povahu majetku a bez ohľadu na to, či sa majetok nachádza v inom členskom štáte alebo v treťom štáte.“

6.

Odôvodnenie

38 stanovuje:

„Týmto nariadením by sa malo občanom umožniť vopred usporiadať svoje dedičstvo prostredníctvom voľby rozhodného práva pre dedenie po nich. Táto voľba by mala byť obmedzená na právny poriadok štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, aby sa zaručila väzba medzi zosnulým a zvoleným právnym poriadkom a predišlo tomu, že sa právny poriadok zvolí s úmyslom zmariť legitímne očakávania osôb oprávnených na povinný dedičský podiel.“

9.

Článok 22 s názvom „Voľba práva“ v odseku 1 stanovuje:

„Osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva, zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom.“

10.

Článok 75 s názvom „Vzťah k existujúcim medzinárodným dohovorom“ znie:

„1. Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou je v čase prijatia tohto nariadenia jeden alebo viacero členských štátov a ktoré sa týkajú otázok upravených v tomto nariadení.

„Právne vzťahy týkajúce sa dedenia hnuteľných vecí sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany, ktorej štátnym príslušníkom bol zosnulý v čase smrti.

Právne vzťahy týkajúce sa dedenia nehnuteľností sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej sa nehnuteľnosť nachádza.

Pri posudzovaní, či je majetok, ktorý je súčasťou dedičstva, hnuteľnou vecou alebo nehnuteľnosťou, sa použije právny poriadok zmluvnej strany, na území ktorej sa majetok nachádza.“

II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

12.

OP, ktorá je ukrajinskou štátnou príslušníčkou a má bydlisko v Poľsku, je spoluvlastníčkou nehnuteľnosti určenej na bývanie nachádzajúcej sa v Poľsku. V Poľsku požiadala notára, aby formou notárskej zápisnice spísal závet obsahujúci okrem iných ustanovení voľbu ukrajinského práva ako rozhodného práva pre dedenie jej dedičstva.

14.

OP napadla zamietavé rozhodnutie notára opravným prostriedkom na vnútroštátnom súde z dôvodu, že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho výkladu článkov 22 a 75 nariadenia č. 650/2012. Najmä uviedla, že

–

článok 22 dovoľuje, aby si „osoba“ mohla zvoliť právny poriadok svojej krajiny ako rozhodné právo pre dedenie. Nariadenie č. 650/2012 má univerzálny charakter, ako to vyplýva z jeho článku 20,

–

cieľom článku 75 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 je zaručiť súlad medzi týmto nariadením a povinnosťami vyplývajúcimi z dohôd uzavretých medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Vzhľadom na to, že bilaterálny dohovor neupravuje voľbu rozhodného práva pre dedenie, uplatnenie článku 22 nariadenia č. 650/2012 nie je nezlučiteľné s týmto dohovorom,

16.

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Opolu (Krajský súd Opole), ktorý má rozhodnúť spor, kladie Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 22 [nariadenia č. 650/2012] vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá nie je občanom Európskej únie, má právo zvoliť si právny poriadok štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, za právny poriadok, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva?

2.

Má sa článok 75 nariadenia č. 650/2012 v spojení s článkom 22 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď bilaterálna dohoda uzatvorená medzi členským štátom a tretím štátom neupravuje voľbu rozhodného práva v dedičskej veci, ale stanovuje toto právo, štátny príslušník takéhoto tretieho štátu, ktorý má bydlisko [v uvedenom štáte] viazanom touto bilaterálnou dohodou, si môže zvoliť rozhodné právo?“

Uskutočnenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.

IV. Analýza

20.

V situácii, ktorá vyvolala spor vo veci samej, by sa v zásade mohli uplatniť tak nariadenie č. 650/2012, ako aj bilaterálny poľsko‑ukrajinský dohovor. ( 6 )

21.

Keďže sa môžu uplatniť viaceré predpisy, je potrebné rozhodnúť, ktorý z nich má prednosť. Účinky uvedenej voľby boli vysvetlené pri citácií relevantných ustanovení:

23.

Písomné pripomienky predložené v konaní na Súdnom dvore sa vo všeobecnosti zameriavajú na odsek 1 článku 75 (konkrétne na jeho prvú vetu). ( 8 ) Domnievam sa však, že na správne pochopenie odseku 1 je potrebné zohľadniť aj odsek 2.

24.

Oba odseky ako celok predstavujú ustanovenie o zlučiteľnosti, resp. koordinačné ustanovenie,

–

ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie medzinárodnoprávnych záväzkov, ktoré členské štáty ( 9 ) prijali pred prijatím nariadenia č. 650/2012 (odsek 1),

27.

Uvedené stanovisko by však bolo možné označiť za unáhlené, ak – ako sa tvrdí v iných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru ( 12 ) – by sa analogicky mala uplatniť judikatúra vydaná v súvislosti s článkom 57 Bruselského dohovoru ( 13 ) a článkom 71 nariadenia č. 44/2001 ( 14 ).

28.

Skôr než sa budem zaoberať prejudiciálnou otázkou ako takou, preskúmam tieto odlišné prístupy.

A. Zlučiteľnosť nariadenia č. 650/2012 s medzinárodnými dohovormi uzavretými pred jeho prijatím

29.

stanovujú cieľ neovplyvniť uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou sú jeden alebo viaceré členské štáty a ktoré upravujú rovnaké otázky,

–

napriek tomu zavádzajú odchýlky, ak sa tieto dohovory uplatňujú medzi členskými štátmi.

32.

Súdny dvor, ktorý rozhodoval o Bruselskom dohovore a nariadení č. 44/2001, konštatoval, že koordinačné ustanovenie, ktoré sa nachádza v článku 57 Bruselského dohovoru a v článku 71 nariadenia č. 44/2001:

–

uplatnením pravidiel stanovených osobitnými dohovormi v oblastiach, ktoré upravujú, členskými štátmi však nemôžu byť dotknuté zásady, na ktorých je založená súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach v Európskej únii. ( 24 ) Koordinačné ustanovenie „nemôže mať rozsah, ktorý by bol v rozpore so zásadami, na ktorých je založená právna úprava, ktorej je súčasťou“ ( 25 ).

33.

Už som uviedol, že v niektorých pripomienkach účastníkov tohto prejudiciálneho konania sa odporúča uplatniť túto judikatúru (presnejšie jej modus operandi ) aj na výklad článku 75 nariadenia č. 650/2012.

34.

V tejto súvislosti mám určité pochybnosti.

35.

všeobecný dohovor o právnej pomoci (akým je dohovor, o ktorý ide v prejednávanej veci) je jedným z dohovorov uvedených v článku 75 nariadenia č. 650/2012, ak sa niektoré z ustanovení tohto dohovoru vzťahuje na otázky, ktoré upravuje aj uvedené nariadenie,

–

v takých prípadoch sa však povinnosť dodržiavať dohovor, ktorá vyplýva z článku 75 nariadenia č. 650/2012, nevzťahuje na celý jeho obsah: týka sa len ustanovení dohovoru, ktoré upravujú rovnakú oblasť ako iné ustanovenia európskeho právneho nástroja,

–

pokiaľ ide o otázky týkajúce sa dedenia, ktoré dohovor neupravuje a ktoré naopak upravuje nariadenie č. 650/2012, členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, uplatnia nariadenie. ( 26 )

38.

Moje pochybnosti sú čiastočne spôsobené tým, že dosah uvedenej judikatúry nie je príliš jasný. ( 30 ) Súdny dvor ho v rozsudku TNT Express Nederland obmedzil na „vzťah[y] medzi členskými štátmi“ ( 31 ), pričom v tom istom rozsudku, ako aj v rozsudku Nipponkoa Insurance poukázal na uplatňovanie dohovorov „v rámci Únie“, ( 32 ) čo je slovné spojenie, ktoré je ešte menej presné než prvé uvedené slovné spojenie. Napokon v rozsudku Nickel & Goeldner Spedition sa nenachádza nijaká podobná zmienka. ( 33 )

42.

Dodávam, že tieto rozsudky nestanovujú nijakú odchýlku pre prípad, že členský štát, ktorý je zmluvnou stranou medzinárodnej dohody, by musel ignorovať záväzky vyplývajúce z tejto dohody, aby neporušil zásady, na ktorých je založená súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach v rámci Európskej únie.

43.

Nemôžem však súhlasiť s názorom, že za uvedených okolností má právo Únie automaticky prednosť, a to do takej miery, že ohrozí uplatňovanie medzinárodného dohovoru vo vzťahu k tretím štátom. Skôr si myslím, že Súdny dvor jednoducho ešte nerozhodol o tejto otázke v oblasti súdnej spolupráce v občianskych a obchodných veciach. ( 34 )

44.

Domnievam sa, že tieto úvahy možno uplatniť aj na oblasť cezhraničnej súdnej spolupráce v občianskych a obchodných veciach.

46.

Uzavretie dohovoru v tejto oblasti je výsledkom rokovania, v rámci ktorého sa vymedzia práva a povinnosti štátov, ktoré sú zmluvnými stranami, na základe zásady vzájomnosti.

47.

Domnievam sa, že je to mimoriadne jasné v prípade širokospektrálnych dohôd, ako je bilaterálna dohoda medzi Poľskom a Ukrajinou z roku 1993, ktorých cieľom je za veľmi špecifických historických okolností vytvoriť systém súdnej vzájomnej právnej pomoci v občianskych a trestných veciach, ako aj vzájomne priznať výhody ich štátnym príslušníkom.

48.

1.

Riešenie v bilaterálnom dohovore

51.

Ako som už uviedol, bilaterálny dohovor bol uzavretý pred pristúpením Poľska k Únii a tiež pred tým, ako si Únia v tejto oblasti vyhradila výlučnú právomoc. ( 41 )

52.

Pokiaľ ide o dedičské veci, v bilaterálnom dohovore bol použitý dualistický model, resp. model deľby: pokiaľ ide o hnuteľné veci, uplatní sa právny poriadok štátu, ktorého štátnym príslušníkom bol zosnulý v čase smrti, a pokiaľ ide o nehnuteľnosti, uplatní sa právny poriadok štátu, v ktorom sa nehnuteľnosti nachádzajú.

55.

Nariadenie č. 650/2012 bolo prijaté s cieľom uľahčiť jednotlivcom výkon ich práv v dedičských veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky.

56.

Normotvorca Únie totiž stanovil normy týkajúce sa právomoci a rozhodného práva v dedičských veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, ako aj uznávania (alebo prijatia) a výkonu rozhodnutí vydaných a verejných listín vyhotovených v jednom členskom štáte v inom členskom štáte.

57.

Nariadenie č. 650/2012 odzrkadľuje určité legislatívne rozhodnutia, pričom niektoré z nich by bolo možné označiť za „zásady“ systému. ( 44 ) V prejednávanej veci vzniká otázka, či sú zásada autonómie vôle a zásada celistvosti dedičstva takými zásadami.

60.

Autonómia vôle zohráva (z koncepčného hľadiska) pri dedení, ktoré má cezhraničné dôsledky, podľa právnej úpravy Únie obmedzenú úlohu.

61.

Na účely určenia rozhodného práva nariadenie č. 650/2012 stanovuje objektívny hraničný ukazovateľ, ktorým je obvyklý pobyt zosnulého v čase smrti. Možnosť zvoliť si odlišný právny poriadok na základe článku 22 tohto nariadenia je obmedzená, pokiaľ ide o jej predmet (možno si zvoliť len právny poriadok, ktorého štátnym príslušníkom je zosnulý), a navyše podlieha formálnym požiadavkám charakteristickým pre nakladanie s majetkom pre prípad smrti.

62.

Za týchto podmienok podľa môjho názoru nemožno autonómii vôle určiť rozhodné právo priznať postavenie základnej zásady nariadenia č. 650/2012.

Celistvosť dedičstva (alebo presnejšie jednotnosť právnej úpravy dedenia) však je – na rozdiel od predchádzajúcej zásady – jednou zo zásad, z ktorých vychádza nariadenie č. 650/2012. Spomedzi viacerých prejavov celistvosti dedičstva treba zdôrazniť:

–

stanovenie jedinej okolnosti ako kritéria súdnej právomoci a hraničného ukazovateľa kolíznej normy, ( 45 )

–

skutočnosť, že o celom dedičstve rozhoduje jediný súd, ( 46 )

–

keďže z neho vyplýva, že sa uplatní len jeden právny poriadok na celý majetok, ktorý je predmetom dedenia, uľahčuje občanom ( 49 ) nakladanie s majetkom pre prípad smrti, ( 50 )

–

z pohľadu orgánu, ktorý prejednáva dedičstvo, uplatnenie jediného právneho poriadku, ideálne vlastného právneho poriadku, uľahčuje prejednanie dedičstva s medzinárodnými prvkami, ( 51 )

–

tá istá skutočnosť v spojení s priznaním právomoci jedinému súdu uľahčuje voľný pohyb rozhodnutí v rámci Únie, keďže minimalizuje riziko nezlučiteľných rozhodnutí týkajúcich sa toho istého dedičstva.

66.

skutočnosť, že obvyklý pobyt zosnulého ako kritérium na určenie medzinárodnej súdnej právomoci alebo hraničný ukazovateľ v kolíznej norme môže byť len jeden, ( 54 )

–

veľkorysé vymedzenie vecnej pôsobnosti nariadenia č. 650/2012 ( 55 ) (a teda aj rozhodného práva pre dedenie).

2) Zásada, ktorá nie je absolútna

69.

Je však potrebné spresniť, že celistvosť dedičstva vôbec nie je nemennou zásadou v ktorejkoľvek z oblastí, v ktorých sa uplatňuje. Podľa Súdneho dvora je zabránenie rozdeleniu dedičstva na niekoľko častí niečím, čo sa nariadenie č. 650/2012 snaží uprednostniť , ( 56 ) ale nie je to absolútna požiadavka. ( 57 )

–

vo viacerých prípadoch neplatí pravidlo, že právomoc má súd štátu, ktorého právny poriadok sa uplatní: patrí k nim prípad, keď si zosnulý ( 60 ) zvolil rozhodné právo, pokiaľ je štátnym príslušníkom tretieho štátu ( 61 ) (okrem nápravných opatrení, ako je spätný a ďalší odkaz podľa článku 34 nariadenia č. 650/2012), a tiež prípad, keď sa voľbou určí právny poriadok členského štátu, ak nefungujú mechanizmy, ktoré majú zaručiť, aby orgán, ktorý prejednáva dedičstvo, uplatnil svoj právny poriadok, ( 62 )

–

v nariadení č. 650/2012 sa počíta s rozdelením dedičstva na niekoľko častí, pričom je dovolené, aby sa konkrétne aspekty dedičského konania spravovali rôznymi právnymi poriadkami, ( 63 ) a tiež s tým, že za určitých podmienok sa na dedenie určitého majetku uplatní lex rei sitae . ( 64 )

3) Vplyv článku 12 ods. 1 nariadenia č. 650/2012

71.

uplatnenie lex rei sitae je obvykle povinné v prípade nehnuteľností nachádzajúcich sa na území daného štátu,

–

medzinárodná súdna právomoc vo veciach týkajúcich sa dedenia týchto nehnuteľností je stanovená ako výlučná,

–

v dôsledku toho je opodstatnené odmietnuť uznanie cudzích rozhodnutí týkajúcich sa takých nehnuteľností. ( 66 )

74.

Potenciálnym dôsledkom článku 12 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 je narušenie jednotného zaobchádzania s dedičstvom:

–

pokiaľ ide o medzinárodnú súdnu právomoc, ak súd, ktorý má právomoc podľa nariadenia č. 650/2012, vylúči zo svojho rozhodnutia určitý majetok, ktorý je súčasťou dedičstva, lebo sa obáva, že toto rozhodnutie nebude účinné v treťom štáte, v ktorom sa tento majetok nachádza, je opodstatnené, aby dotknuté osoby uplatnili svoje nároky na súdoch posledného uvedeného štátu,

–

čo sa týka lex successionis , vzhľadom na to, že tieto súdy ho určujú podľa svojich kolíznych noriem, rozdelenie dedičstva možno predpokladať, ak sa právny poriadok, ktorý sa určí, nezhoduje s právnym poriadkom, ktorý sa na základe nariadenia č. 650/2012 uplatní na zvyšok dedičstva.

78.

81.

Článok 351 ZFEÚ upravuje súbežné uplatnenie práva Únie a určitých dohovorov, ktorých zmluvnou stranou sú členské štáty a tretie štáty. Slovami Súdneho dvora, tento článok „je pravidlom, ktoré môže, pokiaľ sú splnené podmienky jeho uplatnenia, umožniť odchýlky z uplatňovania práva Únie, vrátane primárneho práva“ ( 69 ).

82.

Rozpory medzi dohovorom uzavretým pred pristúpením členského štátu a právnym predpisom Únie môžu byť jedným z týchto dôvodov na uplatnenie odchýlky. ( 70 )

83.

Pred vyvodením takého dôsledku však členské štáty majú podľa článku 351 druhého odseku ZFEÚ povinnosť podniknúť všetky vhodné opatrenia na odstránenie existujúcich nezlučiteľností medzi právom Únie a predmetným medzinárodným dohovorom. ( 71 )

85.

Ak by sa vyššie uvedené úvahy uplatnili v prejednávanej veci, znamenalo by to, že Poľsko by sa muselo pokúsiť zosúladiť výklad bilaterálneho dohovoru s nariadením č. 650/2012, a to pri dodržaní medzinárodného práva. ( 74 )

86.

Pokiaľ by uvedený pokus nebol úspešný, Poľsko by malo zvážiť zmenu dohovoru alebo jeho vypovedanie. Dovtedy právo Únie oprávňuje Poľsko uplatňovať dohovor, aby dodržalo uzavretý medzinárodný záväzok.

V. Návrh

87.

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve ( Ú. v. EÚ L 201, 2012, s. 107 ).

( 4 ) Pokiaľ ide o prvú otázku, hoci nešťastná formulácia preambuly nariadenia č. 650/2012 odôvodňuje pochybnosti vnútroštátneho súdu, odpoveď je podľa všetkého jednoznačná. Vo viacerých odôvodneniach tohto nariadenia sú spomenutí „občania“ (dokonca v niektorých zneniach „európski občania“) ako adresáti predpisu, ktorého cieľom je uľahčiť dedenie, ktoré má cezhraničné dôsledky, a prístup k výhodám, ktoré poskytuje vnútorný trh. Ak by sa tento odkaz chápal tak, že vylučuje štátnych príslušníkov tretích štátov, na dedičstvo ktorých sa z nejakého dôvodu má uplatniť nariadenie č. 650/2012, bolo by to v rozpore nielen s doslovným znením článku 22 tohto nariadenia, ale aj s inými ustanoveniami, ako je článok 20, v ktorých sa konštatuje, že toto nariadenie má univerzálny charakter.

( 5 ) Konkrétne že by odporovala článku 81 zákona o notárstve zo 14. februára 1991 (Dz. U. z roku 1991 č. 22, položka 91), podľa ktorého notár musí odmietnuť vykonanie notárskeho úkonu, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi.

( 6 ) Používam pojem „v zásade“, lebo je sporné, či bilaterálny dohovor skutočne vylučuje voľbu rozhodného práva pre dedenie, alebo na ňu nemá nijaký vplyv: pozri poznámku pod čiarou 7. O tejto otázke môže rozhodnúť jedine vnútroštátny súd, a nie Súdny dvor, ktorý nemá právomoc vykladať uvedený dohovor.

( 13 ) Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ).

( 14 ) Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42). Tieto predpisy sa do veľkej miery zhodujú: rozdiely nie sú na účely prejednávanej veci relevantné.

( 15 ) V spojení s článkami 55 a 56.

( 16 ) V spojení s článkami 69 a 70.

( 17 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ). Tak ako v nariadení č. 44/2001, článok 71 sa má vykladať v spojení s článkami 69 a 70.

( 18 ) Nariadenie Rady z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti ( Ú. v. EÚ L 7, 2019, s. 1 ).

( 22 ) Rozsudok zo 6. decembra 1994, Tatry ( C‑406/92 , EU:C:1994:400 , bod 25 ).

( 23 ) Rozsudok zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland ( C‑533/08 , EU:C:2010:243 ; ďalej len „rozsudok TNT Express Nederland“, body 45 až 48).

( 24 ) Rozsudok TNT Express Nederland, bod 49 a nasl., ako aj rozsudky z 19. decembra 2013, Nipponkoa Insurance ( C‑452/12 , EU:C:2013:858 , bod 36 ), a zo 4. septembra 2014, Nickel & Goeldner Spedition ( C‑157/13 , EU:C:2014:2145 , bod 38 ). Nižšie uvádzam pochybnosti o (takpovediac) územnej pôsobnosti tejto judikatúry: bod 41 nižšie. Z nej v každom prípade vyplýva, že pravidlo „neovplyvnenia“ neznamená – ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad – automatické neuplatnenie európskeho právneho nástroja vždy, keď sa má uplatniť súbežne s medzinárodným dohovorom.

( 25 ) Rozsudok TNT Express Nederland, bod 51, a rozsudok z 19. decembra 2013, Nipponkoa Insurance ( C‑452/12 , EU:C:2013:858 , bod 37 ). Praktické dôsledky sú uvedené v bode 55 prvého uvedeného rozsudku: dohovor „možno v rámci Únie uplatniť len vtedy, ak umožňuje dosiahnuť ciele voľného pohybu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ako aj vzájomnú dôveru vo výkon súdnictva v rámci Únie za podmienok, ktoré sú prinajmenšom rovnako priaznivé ako podmienky, ktoré vyplývajú z použitia nariadenia č. 44/2001“. Pozri tiež bod 38 druhého uvedeného rozsudku a záver bodu 39: článok 71 nariadenia č. 44/2001 „sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa medzinárodný dohovor vykladal spôsobom, ktorý nezabezpečuje dodržiavanie cieľov a zásad, na ktorých je založené toto nariadenie, za podmienok, ktoré sú prinajmenšom rovnako priaznivé ako podmienky, ktoré stanovuje toto nariadenie“.

( 32 ) Rozsudok TNT Express Nederland, body 53 a 54, a rozsudok z 19. decembra 2013 ( C‑452/12 , EU:C:2013:858 , bod 38 ).

( 33 ) Rozsudok zo 4. septembra 2014 ( C‑157/13 , EU:C:2014:2145 ).

( 34 ) V rozsudku TNT Express Nederland a v rozsudku z 19. decembra 2013, Nipponkoa Insurance ( C‑452/12 , EU:C:2013:858 ), išlo o pravidlá prekážky začatého konania, uznávania a výkonu stanovené v dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, podpísanom 19. mája 1956 v Ženeve, zmenenom a doplnenom protokolom podpísaným 5. júla 1978 v Ženeve (CMR), pri jeho uplatňovaní na konania (alebo rozhodnutia) týkajúce sa dvoch členských štátov. Skutkové okolnosti rozsudku zo 4. septembra 2014, Nickel & Goeldner Spedition ( C‑157/13 , EU:C:2014:2145 ), sa týkali jediného štátu: bolo potrebné určiť, či sa má uplatniť pravidlo medzinárodnej súdnej právomoci stanovené v CMR alebo pravidlo medzinárodnej súdnej právomoci stanovené v nariadení č. 44/2001.

( 35 ) Rozsudok z 21. januára 2010, Komisia/Nemecko ( C‑546/07 , EU:C:2010:25 , bod 42 a tam citovaná judikatúra).

( 36 ) Tamže, body 43 a 44.

( 40 ) Bod 80 a nasl. nižšie.

( 41 ) Tomuto časovému prvku mohol byť v určitom okamihu pripísaný nejaký význam v rámci výkladu článku 351 ZFEÚ. V rozsudku z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem) ( C‑435/22 PPU , EU:C:2022:852 , bod 126 ), sa uvádza, že to nie je tak. Pripomínam, že v kontexte článku 75 nariadenia č. 650/2012 je relevantným dátumom dátum prijatia tohto nariadenia.

( 42 ) Článok 41 bilaterálneho dohovoru. Výnimočne, ak sa všetky hnuteľné veci, ktoré sú súčasťou dedičstva, nachádzajú v jednom zmluvnom štáte, pokiaľ sa na tom dedičia dohodli a jeden z nich to navrhne, celé dedičstvo prejednajú orgány tohto štátu. Pokiaľ sa nemýlim, kolízna norma zostáva nezmenená.

( 43 ) Ako som už uviedol, prináleží vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o výklade tohto aspektu bilaterálneho dohovoru pre štáty, ktoré sú zmluvnými stranami.

( 44 ) Často sa stáva, že technické riešenia použité v nariadení č. 650/2012 sa prezentujú na základe zásad, z ktorých vychádzajú: LAGARDE, P.: Les principes de base du nouveau règlement européen sur les successions. In: Revue Critique de Droit International Privé , 2012, s. 691 až 732. Táto metóda má určité riziká, čo je zrejmé v prejednávanej veci: skutočnosť, že nariadenie povoľuje voľbu rozhodného práva alebo súdu, nevyhnutne neznamená, že autonómia vôle je štrukturálnou zásadou tohto právneho nástroja.

( 45 ) Odôvodnenia 23 a 27. V ustanoveniach nariadenia sú to okrem iného článok 4 a článok 21 ods. 1.

( 52 ) Pozri pracovný dokument útvarov Komisie pripojený k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a verejných listín v oblasti dedenia a o zavedení európskeho dedičského osvedčenia, SEK(2009) 410, s. 12. Je opodstatnené konštatovať, že článok 75 ods. 1 [v návrhu Komisie, KOM(2009) 154 v konečnom znení, článok 45 ods. 1] bol tiež prijatý s vedomím, že odmietnutie monistického riešenia vo viacerých členských štátoch bolo (je) tiež riešením v medzinárodných dohodách uzatvorených s tretími štátmi.

( 53 ) Rozsudky z 12. októbra 2017, Kubicka ( C‑218/16 , EU:C:2017:755 , bod 43 ); z 21. júna 2018, Oberle ( C‑20/17 , EU:C:2018:485 , body 54 až 56 ); zo 7. apríla 2022, V A a Z A (Subsidiárna právomoc v dedičských veciach) ( C‑645/20 , EU:C:2022:267 , bod 38 ), a z 9. septembra 2021, UM (Zmluva o prevode vlastníctva pre prípad smrti) ( C‑277/20 , EU:C:2021:708 , bod 33 ).

( 54 ) Rozsudok zo 16. júla 2020, E. E. (Súdna právomoc a rozhodné právo pre dedenia) ( C‑80/19 , EU:C:2020:569 , bod 41 ).

( 55 ) Rozsudky z 12. októbra 2017, Kubicka ( C‑218/16 , EU:C:2017:755 ); z 21. júna 2018, Oberle ( C‑20/17 , EU:C:2018:485 ), a z 9. septembra 2021, UM (Zmluva o prevode vlastníctva pre prípad smrti) ( C‑277/20 , EU:C:2021:708 ). V týchto veciach by alternatívou k nariadeniu bolo vnútroštátne právo, a nie iný európsky právny nástroj.

( 56 ) Rozsudok zo 7. apríla 2022, V A a Z A (Subsidiárna právomoc v dedičských veciach) ( C‑645/20 , EU:C:2022:267 , bod 37 ).

( 57 ) Rozsudky zo 16. júla 2020, E. E. (Súdna právomoc a rozhodné právo pre dedenia) ( C‑80/19 , EU:C:2020:569 , bod 69 ), a zo 7. apríla 2022, V A a Z A (Subsidiárna právomoc v dedičských veciach) ( C‑645/20 , EU:C:2022:267 , body 44 a 45 ).

( 64 ) Odôvodnenie 54 a článok 30 nariadenia č. 650/2012.

( 65 ) Znenie tohto ustanovenia nebolo súčasťou návrhu nariadenia predloženého Komisiou [KOM(2009) 154 v konečnom znení]. Jeho neskoršie vloženie podľa všetkého nie je vysvetlené v správe Výboru Parlamentu pre právne veci zo 6. marca 2013, dokument A7‑0045/2012.

( 66 ) Veľmi názorne BONOMI, A.: Successions internationales: conflits de lois et de juridictions. In: Cours de l’Académie de Droit International de la Haye , zv. 350, s. 71 až 418, najmä s. 107 a 108: „La prétention d’un Etat étranger à soumettre, selon l’approche unitaire, les immeubles à la loi nationale ou à la loi du dernier domicile (ou de la dernière résidence habituelle) du de cujus , est… entièrement irréaliste“.

( 67 ) Prednostné uplatnenie vlastného právneho poriadku ako lex rei sitae a z dôvodu, že tento právny poriadok je lex rei sitae , je obmedzené. Svedčí o tom článok 31 nariadenia č. 650/2012: ak vecné právo, ktorého sa osoba dovoláva na základe rozhodného práva pre dedenie, neexistuje v právnom poriadku členského štátu, v ktorom sa ho osoba dovoláva (ktorým je spravidla členský štát, v ktorom sa nachádza majetok, na ktorý sa právo vzťahuje), lex rei sitae nenahrádza lex successionis , pričom členské štáty majú povinnosť zaručiť kontinuitu vecného práva, ktoré v ich právnom poriadku neexistuje, tým, že ho prispôsobia vecnému právu vo svojom právnom poriadku, ktoré sa mu najviac podobá.

( 68 ) Oba dôvody neuznania sú stanovené v článku 50 bilaterálneho dohovoru medzi Poľskom a Ukrajinou z 24. mája 1993.

( 69 ) Rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem) ( C‑435/22 PPU , EU:C:2022:852 , body 119 a 121 ).