C-46/22

proti

Rade Európskej únie,

Európskej komisii,

Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ),

Eulex Kosovo

„Odvolanie – Arbitrážna doložka – Zamestnanci medzinárodných misií Európskej únie – Po sebe nasledujúce pracovné zmluvy na dobu určitú – Žiadosť o rekvalifikáciu všetkých zmluvných vzťahov na zmluvu na dobu neurčitú – Uplatniteľné vnútroštátne právo – Určenie a uplatnenie – Úloha súdu – Rozsah preskúmania“

Toto odvolanie, ktoré podal pán Jenkinson proti rozsudku z 10. novembra 2021, Jenkinson/Rada a i. ( 8 ), ktorým bola zamietnutá jeho žaloba, poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah svojho rozhodnutia o právomoci Všeobecného súdu založenej arbitrážnou doložkou vzhľadom na predmet sporu, ako aj právny režim, ktorému podlieha zmluvný pracovnoprávny vzťah, ak si zmluvné strany nezvolili pre tento vzťah rozhodné právo.

4.

V tomto spore v oblasti pracovného práva, ktorý nie je izolovaný, o čom svedčia veci prejednávané na Všeobecnom súde, ( 9 ) alebo veci, v ktorých sa možno obrátiť na belgické súdy z dôvodu ich určenia vo väčšine dotknutých zmlúv, ( 10 ) bude tiež potrebné určiť, za akých podmienok sa má zohľadniť osobitný kontext, v ktorom sa zamestnanie vykonáva, a to kontext misií patriacich do SZBP, a najmä kontext misie Eulex Kosovo, ktorej bola priznaná právna spôsobilosť od 12. júna 2014.

5.

Moja analýza odvolania sa teda bude týkať najmä otázok týkajúcich sa právomoci Všeobecného súdu, jeho posúdenia právneho režimu uplatniteľného na zmluvy uzavreté najmä s touto misiou a rozsahu preskúmania, ktoré bude musieť Súdny dvor vykonať v súvislosti s uplatňovaním vnútroštátneho práva Všeobecným súdom v rámci tohto sporu založeného na článku 272 ZFEÚ.

II. Právny rámec

Článok 2 tejto jednotnej akcie, nazvaný „Mandát“, stanovuje:

„EULEX KOSOVO pomáha kosovským inštitúciám, justičným orgánom a orgánom činným v trestnom konaní pri napredovaní v udržateľnom rozvoji a zodpovednosti a pri ďalšom rozvoji a posilňovaní nezávislého multietnického systému súdnictva a multietnickej polície a colnej správy, pričom zabezpečuje, aby tieto inštitúcie boli chránené pred politickým vplyvom a aby dodržiavali medzinárodne uznávané normy a najlepšie európske postupy.

EULEX KOSOVO plní svoj mandát prostredníctvom monitorovania, školení a poradenstva v plnej spolupráci s programami pomoci Európskej komisie, pričom si ponecháva určité výkonné právomoci.“

8.

Článok 9 uvedenej jednotnej akcie, nazvaný „Členovia personálu“, stanovuje:

„1. Počet a odborná spôsobilosť členov personálu EULEX KOSOVO zodpovedajú vyhláseniu misie uvedenému v článku 2, úlohám uvedeným v článku 3 a štruktúre EULEX KOSOVO uvedenej v článku 6.

B.

Nariadenie Rím I

10.

Článok 3 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( 15 ) stanovuje:

„Existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13.“

11.

12.

Okolnosti predchádzajúce sporu sú zhrnuté v bodoch 1 až 5 napadnutého rozsudku:

„1. Žalobca, pán… Jenkinson, írsky štátny príslušník, bol najprv zamestnaný od 20. augusta 1994 do 5. júna 2002 na základe opätovne uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú (ZDU) Pozorovateľskou misiou v Juhoslávii, ktorá bola zriadená memorandom o porozumení podpísaným v Belehrade 13. júla 1991 a ktorá bola v tom čase označená ako ‚Pozorovateľská misia Európskeho spoločenstva (ECMM)‘ a následne premenovaná na ‚Pozorovateľská misia Európskej únie (EUMM)‘ jednotnou akciou Rady 2000/811/SZBP z 22. decembra 2000 o Pozorovateľskej misii Európskej únie [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 328, 2000, s. 53 ). Mandát ECMM a neskôr EUMM bol viackrát predĺžený, naposledy jednotnou akciou Rady 2006/867/SZBP z 30. novembra 2006, ktorou sa predlžuje a mení a dopĺňa mandát Pozorovateľskej misie Európskej Únie (EUMM) ( Ú. v. EÚ L 335, 2006, s. 48 ), do 31. decembra 2007.

2. Následne bol na základe opätovne uzatváraných ZDU zamestnaný od 17. júna 2002 do 31. decembra 2009 Policajnou misiou Európskej únie v Bosne a Hercegovine (EUPM), ktorá bola založená jednotnou akciou Rady 2002/210/SZBP z 11. marca 2002 o Policajnej misii Európskej únie ( Ú. v. ES L 70, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 18/001, s. 278). Mandát EUPM bol viackrát predĺžený, naposledy rozhodnutím Rady 2011/781/SZBP z 1. decembra 2011 o Policajnej misii Európskej únie (EUPM) v Bosne a Hercegovine ( Ú. v. EÚ L 319, 2011, s. 51 ), do 30. júna 2012.

3. Napokon bol žalobca zamestnaný misiou Eulex Kosovo od 5. apríla 2010 do 14. novembra 2014, a to na základe jedenástich po sebe nasledujúcich ZDU uzavretých, pokiaľ ide o prvých deväť, s vedúcim misie Eulex Kosovo a, pokiaľ ide o posledné dve, so samotnou misiou (ďalej len ‚jedenásť ZDU‘)[ ( 16 )]. Misia Eulex Kosovo bola založená jednotnou akciou Rady 2008/124… Táto jednotná akcia bola viackrát predĺžená, konkrétne do 14. júna 2016 rozhodnutím Rady 2014/349…

14.

Uznesením z 9. novembra 2016 Jenkinson/Rada a i. ( 21 ) Všeobecný súd vyhlásil, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o dvoch hlavných žalobných návrhoch a zamietol ako zjavne neprípustný subsidiárne uvedený žalobný návrh. Všeobecný súd žalobu zamietol v plnom rozsahu a uložil pánovi Jenkinsonovi povinnosť nahradiť trovy konania.

15.

Rozsudkom Jenkinson I Súdny dvor vyhovel odvolaniu, ktoré podal pán Jenkinson, vrátil vec Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

16.

Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na základe článku 272 ZFEÚ vyhlásil, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o hlavných žalobných návrhoch. Dospel k záveru, že právomoc Všeobecného súdu sa môže rozšíriť aj na skoršie pracovné zmluvy stanovujúce právomoc súdov v Bruseli pod podmienkou, že žaloba podaná pánom Jenkinsonom obsahuje návrhy, ktoré sú odvodené od poslednej ZDU alebo ktoré majú priamy vzťah s povinnosťami, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že návrhy pána Jenkinsona zahŕňajú zohľadnenie účinkov predchádzajúcich pracovných zmlúv.

určil, že Rada, Komisia a ESVČ ho v priebehu jeho zamestnania v [troch misiách ( 24 )] diskriminovali, pokiaľ ide o jeho odmeňovanie, právo na dôchodok a iné výhody, a aby konštatoval, že mal byť zamestnaný ako dočasný zamestnanec jednej zo žalovaných, a aby ich v dôsledku toho zaviazal na náhradu škody[ ( 25 )], a

–

subsidiárne zaviazal žalované, aby na základe ich mimozmluvnej zodpovednosti nahradili škodu spôsobenú porušením ich záväzkov[ ( 26 )]“.

18.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol v celom rozsahu.

19.

Pokiaľ ide o prvý žalobný návrh týkajúci sa rekvalifikácie zmluvného vzťahu na ZDN , Všeobecný súd najprv uviedol, že žalobca v ňom mieri na všetky po sebe nasledujúce ZDU, ktoré uzavrel v rámci svojich činností v rámci troch misií. ( 31 )

23.

Všeobecný súd ďalej dospel k záveru, že „v prvom rade“ musí preskúmať návrh žalobcu, pokiaľ ide o jedenásť ZDU uzavretých v súvislosti s jeho zamestnaním v rámci misie Eulex Kosovo z dôvodu, že prípadné zamietnutie tohto návrhu bude určujúce na účel preskúmania série ZDU uzavretých v rámci prvých dvoch misií. ( 32 ) Napokon dospel k záveru, že v prípade neexistencie osobitných pravidiel stanovených normotvorcom Únie ( 33 ) alebo aktov prijatých v nadväznosti na vytvorenie misie Eulex Kosovo ( 34 ) musí spor rozhodnúť na základe uplatniteľného vnútroštátneho hmotného práva, pričom musí najmä dbať, prostredníctvom výkladu v súlade s právom Únie, na dodržiavanie všeobecnej zásady zákazu zneužitia práva vyplývajúceho z opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. ( 35 )

24.

Na účely určenia rozhodného práva pre spor Všeobecný súd rozhodol o „použití“ nariadenia Rím I, a najmä jeho článku 8 týkajúceho sa individuálnych pracovných zmlúv. ( 36 ) Pokiaľ ide o prvých deväť ZDU, Všeobecný súd v bode 119 napadnutého rozsudku konštatoval, že zmluvné strany si odkazom na oznámenie K(2009) 9502 ( 37 ) v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Rím I zvolili írske právo ako uplatniteľné vnútroštátne pracovné právo.

25.

V bode 209 tretej vete napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že návrhu na rekvalifikáciu ZDU na ZDN založenému na nedodržaní požiadaviek na informovanie zamestnanca stanovených v článku 8 ods. 2 zákona z roku 2003 ( 40 ) nemožno vyhovieť. Hoci sa totiž pán Jenkinson v prejednávanej veci správne odvoláva na toto porušenie, ( 41 ) írske právo nestanovuje takúto rekvalifikáciu z dôvodu primeraných a spravodlivých dôsledkov. ( 42 )

29.

V bode 215 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol návrh na náhradu všetkých zmluvných škôd ako nedôvodný. Na jednej strane uviedol, že návrh na náhradu týchto škôd podaný v rámci prvého žalobného návrhu sa zakladá na rekvalifikácii ZDU, ktoré boli uzatvorené zneužívajúcim spôsobom, na ZDN, a na porušení pravidiel zmluvného formalizmu, ktoré sú stanovené v belgickom alebo írskom práve. ( 43 ) Na druhej strane pripomenul, že tieto tvrdenia žalobcu boli zamietnuté. ( 44 )

30.

V bode 216 tohto rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že z dôvodu zamietnutia prvého žalobného návrhu nebolo potrebné skúmať námietku neprípustnosti založenú na tom, že skutkové okolnosti, rozhodnutia a prípadné protiprávnosti uvádzané žalobcom nemožno v celom rozsahu alebo sčasti pripísať žalovaným. ( 45 )

31.

32.

Pokiaľ ide o tretí žalobný návrh týkajúci sa subsidiárne predloženého návrhu na náhradu mimozmluvnej ujmy , Všeobecný súd ho zamietol ako zjavne neprípustný z dôvodu jeho nejasnosti, ( 50 ) čím vyhovel prvej námietke neprípustnosti, ktorú podali žalované. ( 51 )

VI. Návrhy účastníkov konania

33.

Svojím odvolaním pán Jenkinson navrhuje, aby Súdny dvor v prvom rade zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol vo veci, a subsidiárne, aby vrátil vec na prejednanie Všeobecnému súdu. Navrhuje tiež, aby boli žalované zaviazané na náhradu trov konania na oboch stupňoch.

34.

A.

Úvodné poznámky

37.

Vzhľadom na množstvo tvrdení uvedených na podporu tohto odvolania považujem za vhodné pripomenúť hranice, v ktorých sa musí uskutočniť ich analýza.

38.

Po prvé podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ je možné odvolať sa na Súdny dvor proti rozhodnutiam Všeobecného súdu „len v právnych otázkach“. Súdny dvor však môže preskúmať niektoré skutkové dôvody, ak sa namieta skreslenie skutkových okolností alebo vecná nepresnosť, ako aj nedostatok odôvodnenia. ( 53 )

Po tretie z dôvodu požiadaviek uvedených v článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ( 58 ) treba uviesť skutočnosti, ktoré sú v súčasnosti nesporné. Tak je to v prípade kvalifikácie časti žaloby pána Jenkinsona. Konštatovanie Všeobecného súdu v bodoch 41, 44, 45 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolateľ nepodal žalobu o neplatnosť akéhokoľvek aktu založenú na článku 263 ZFEÚ, ( 59 ) totiž nie je predmetom žiadnej kritiky. To isté platí pre konštatovanie, podľa ktorého nespochybňuje dôvodnosť neobnovenia jeho zmluvy a že nepožaduje svoje opätovné vzatie do zamestnania. ( 60 ) Za týchto podmienok je neúčinná akákoľvek kritika založená na nezákonnosti aktu, v prípade ktorej sa okrem iného predpokladá, že bola uvedená a podporená právnymi a skutkovými tvrdeniami. ( 61 ) Okrem toho možno poukázať na neexistenciu kritiky týkajúcej sa bodov 140 až 146 a 198 až 200 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú írskeho hmotného práva uplatniteľného v prejednávanej veci.

41.

Po štvrté neexistencia kritiky opisu, ktorý vykonal Všeobecný súd v súvislosti s návrhmi pána Jenkinsona predloženými v rámci prvého žalobného dôvodu v bodoch 31, 38 ( 62 ) a 54, ako aj v bode 77 prvej vete, v bode 85, v bode 197 druhej vete a v bode 209 druhej vete napadnutého rozsudku, podľa ktorého sú návrhy žalobcu na náhradu škody založené na rekvalifikácii ZDU na ZDN alebo na ňu nadväzujú, vedie k záveru, že iba zrušenie rozhodnutia v oblasti pracovného práva povedie k preskúmaniu náhrady údajnej zmluvnej ujmy. ( 63 )

42.

Moju analýzu dôvodov týkajúcich sa právomoci Všeobecného súdu, ako aj právomoci súdu v rámci článku 272 ZFEÚ, na základe ktorého bol podaný prvý žalobný návrh, teda rozoberiem na základe všetkých týchto skutočností.

Tvrdí, že právomoc Všeobecného súdu je rozšírená na všetky ZDU na rozhodnutie o návrhu z hľadiska vnútroštátneho práva a že toto právo ukladá povinnosť preskúmať ZDU v chronologickom poradí. Pán Jenkinson sa domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa vylúčenia prvých 30 ZDU je nedostatočné, keďže nie je založené ani na írskom práve, ani na práve Únie. Okrem toho neexistencia analýzy pojmu „trvalé zamestnanie u jedného alebo viacerých zamestnávateľov“ alebo „spoloční zamestnávatelia“ v zmysle írskeho práva, za predpokladu jeho uplatniteľnosti, podľa neho vedie k popretiu zmyslu bodu 77 napadnutého rozsudku, ako aj vzájomnej závislosti otázky identifikácie zamestnávateľa, teda Únie v prípade všetkých zmlúv, a existencie nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu v rámci Únie s analýzou rekvalifikácie ZDU na ZDN. V tejto súvislosti odvolateľ vo svojej replike zdôrazňuje, že misia Eulex Kosovo nemá rovnakú spôsobilosť zamestnávať v zmysle Zmlúv ako Únia ( 64 ) a že v prípade prvých dvoch misií vznikla zodpovednosť Únie z dôvodu ich zániku, rovnako ako môže vzniknúť zodpovednosť likvidátora v prípade zrušenia spoločnosti.

45.

Rada sa domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia vzhľadom na bod 50 rozsudku Jenkinson I a judikatúru citovanú v bodoch 38 až 40 a 44 tohto rozsudku, keď sa na základe reštriktívneho výkladu svojej právomoci domnieval, že len jedenásť ZDU podpísaných s misiou Eulex Kosovo má priamy vzťah s poslednou ZDU označujúcou súd Únie. Dodáva, že na účely vymedzenia svojej právomoci založenej na článku 272 ZFEÚ nemožno voči Všeobecnému súdu namietať ustanovenia írskeho práva.

2. Posúdenie

49.

Kritika v druhom odvolacom dôvode sa týka bodu 82 napadnutého rozsudku, ktorý znie takto: „Keďže posledná ZDU je súčasťou jedenástich ZDU, ktoré sa týkajú činností žalobcu v misii Eulex Kosovo, treba v prvom rade preskúmať žiadosť žalobcu o prekvalifikovanie jedenástich ZDU na jedinú ZDN. Ak by sa totiž tento návrh mal zamietnuť, Všeobecný súd by nemal právomoc preskúmať návrh na prekvalifikovanie prvých dvoch sérií ZDU, ktoré žalobca uzatvoril v rámci jeho činností v prvých dvoch misiách uvedených v bodoch 1 a 2 vyššie[ ( 66 )], na ZDN, pretože tieto posledné uvedené ZDU neobsahovali arbitrážnu doložku označujúcu súd Únie.“

50.

Pán Jenkinson v podstate spochybňuje obmedzenie právomoci Všeobecného súdu na poslednú sériu ZDU týkajúcich sa jeho činností v rámci misie Eulex Kosovo, pričom podľa neho uplatnenie vnútroštátneho práva malo viesť Všeobecný súd k tomu, aby na účely rozhodnutia o prvom žalobnom návrhu zohľadnil všetky uzatvorené zmluvy bez ohľadu na misiu, na ktorú bol pridelený.

51.

Súdny dvor po tom, čo v bode 38 tohto rozsudku pripomenul, že „právomoc Všeobecného súdu vychádzajúca z arbitrážnej doložky predstavuje výnimku zo všeobecného práva, a preto ju treba vykladať reštriktívne“, v bode 45 uvedeného rozsudku rozhodol, že právomoc Všeobecného súdu „sa môže rozšíriť na skoršie pracovné zmluvy stanovujúce právomoc súdov v Bruseli[ ( 69 )] pod podmienkou, že žaloba podaná pánom Jenkinsonom obsahuje návrhy, ktoré vyplývajú z poslednej ZDU alebo ktoré majú priamy vzťah s povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy“, a

–

Súdny dvor spresnil, aké overenia mal vykonať Všeobecný súd, ( 70 ) a zohľadnil návrhy pána Jenkinsona, ( 71 ) konštatoval, že „žaloba… zahŕňa nároky, ktoré vyplývajú takisto zo ZDU“ ( 72 ), a vyvodil z toho, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil, že zjavne nemá právomoc „preto, že návrhy pána Jenkinsona implikujú zohľadnenie účinkov predchádzajúcich pracovných zmlúv“ ( 73 ).

53.

Preto sa na jednej strane domnievam, že z tohto posledného uvedeného dôvodu osobitne vyplýva, že Súdny dvor venoval osobitnú pozornosť predmetu návrhu, a to rekvalifikácii rôznych ZDU na ZDN, keďže takýto nárok vyžaduje určenie jediného súdu na preskúmanie týchto zmlúv ako celku. Na druhej strane vzhľadom na neexistenciu výhrady, ktorú by uviedol Súdny dvor, nemožno z odkazu na rozsudok z 1. júla 1982, Porta/Komisia ( 74 ), v bode 44 rozsudku Jenkinson I vyvodiť, že Súdny dvor mal v úmysle obmedziť svoje rozhodnutie na poslednú sériu ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo a že by boli rozhodné určité kritériá, ako je zmluvný vzťah s jediným zamestnávateľom, neexistencia prerušenia tejto činnosti alebo neexistencia vôle predložiť spor konkrétnemu súdu. ( 75 )

57.

Rovnako sa domnievam, že Všeobecný súd, na ktorý boli podané návrhy na rekvalifikáciu rôznych ZDU a na náhradu zmluvných škôd smerujúce proti viacerým žalovaným, bez toho, aby sa medzi nimi rozlišovalo podľa ich postavenia pri uzatváraní rôznych zmlúv, ( 80 ) mohol legitímne vykonať analýzu v dvoch fázach. ( 81 ) Vzhľadom na podanie návrhu na základe článku 272 ZFEÚ a na skutočnosti, ktoré mu predložil pán Jenkinson na posúdenie, bol totiž Všeobecný súd oprávnený na základe zmluvného vzťahu s misiou Eulex Kosovo najprv hľadať kritériá určenia práva upravujúceho ZDU uzavreté v rámci tejto misie, aby mohol rozhodnúť o návrhu na základe podmienok stanovených týmto právom. ( 82 )

58.

Naproti tomu v rozsahu preskúmania, ktoré takto vymedzil v bode 82 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd podľa môjho názoru z dôvodu predmetu návrhu, ktorý mu bol predložený na posúdenie, nesprávne usúdil, že sa môže vyhnúť zohľadneniu všetkých zmlúv v prípade zamietnutia návrhu len na základe zmlúv medzi pánom Jenkinsonom a misiou Eulex Kosovo.

59.

C.

O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu

1. Argumentácia účastníkov konania

62.

Prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson kritizuje neexistenciu dôsledkov, ktoré by Všeobecný súd vyvodil z konštatovania uvedeného v bode 92 napadnutého rozsudku, že „európske inštitúcie“ nedodržali článok 336 ZFEÚ.

63.

Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo zdôrazňujú, že tvrdenia založené na prípadnom porušení článku 336 ZFEÚ a neuplatniteľnosti oznámenia K(2009) 9502 neboli predložené v prvostupňovom konaní. Rada a Komisia sa domnievajú, že Všeobecný súd sa v bode 92 napadnutého rozsudku obmedzil na konštatovanie, že normotvorca Únie neprijal pravidlá upravujúce podmienky zamestnávania zmluvných zamestnancov misií.

67.

Rada a ESVČ tvrdia, že inštitúcie Únie neboli povinné prijať takéto pravidlá. Ustanovenia primárneho práva týkajúce sa konkrétne SZBP, na ktorých sú založené normatívne ustanovenia týkajúce sa misie Eulex Kosovo, predstavujú právny základ umožňujúci vedúcemu tejto misie a neskôr tejto misii prijímať medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe prispôsobenom jej potrebám. V tejto súvislosti Komisia pripomína, že Súdny dvor v rozsudku Eulex Kosovo rozhodol, že zodpovednosť misie Eulex Kosovo je výlučná.

68.

Eulex Kosovo zdôrazňuje, že odkaz na „Kosovo Specialist Chambers“ je neúčinný z dôvodu, že tento súdny orgán nie je porovnateľný s diplomatickou misiou, akou je Eulex Kosovo.

69.

72.

Táto kritika je nedôvodná. Po prvé treba pripomenúť, že sa týka bodov 92 a 95 napadnutého rozsudku, ktoré sú súčasťou úvodných pripomienok Všeobecného súdu po tom, čo v bodoch 84 až 89 zhrnul tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa určenia práva uplatniteľného na jedenásť ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo.

73.

Tieto body pán Jenkinson v odvolaní nekritizoval. Je teda nesporné, že argumentácia pána Jenkinsona bola založená výlučne na ustanoveniach vnútroštátneho práva, najmä na belgickom práve, ktoré sa podľa neho na základe nariadenia Rím I ( 87 ) uplatňuje, a v dôsledku toho nebolo uvedené nijaké ustanovenie založené na primárnom práve, Zmluve o FEÚ alebo PZOZ. ( 88 )

74.

Po druhé skutočnosť, že predmetom prvého žalobného návrhu preskúmaného Všeobecným súdom v tejto časti napadnutého rozsudku je rekvalifikácia ZDU a zakladá sa na článku 272 ZFEÚ, vedie k zamietnutiu akéhokoľvek tvrdenia týkajúceho sa protiprávnosti akéhokoľvek aktu alebo zmluvného vzťahu, ktorú možno uviesť len na podporu druhého žalobného návrhu. ( 89 ) Je teda odôvodnené, aby odôvodnenie tohto rozsudku bolo venované hľadaniu základu pravidiel uplatniteľných na spor.

78.

V spore týkajúcom sa pracovného práva totiž identifikácia zamestnávateľa a kvalifikácia pravidiel upravujúcich dotknutú právnu situáciu musí predchádzať určeniu uplatniteľného práva. ( 92 )

79.

Otázka určenia zamestnávateľa bola Súdnym dvorom vyriešená v rozsudku Eulex Kosovo. Súdnemu dvoru bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania, ( 93 ) ktorý podal Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny pracovný súd Brusel, Belgicko) ( 94 ) v rámci pracovného sporu medzi 45 členmi alebo bývalými členmi medzinárodného civilného personálu Eulex Kosovo a vedúcim misie, najmä vo veci zmeny ich pracovných podmienok a v prípade niektorých z nich neobnovenia ich pracovnej zmluvy. ( 95 ) Títo zamestnanci boli prijatí na základe ZDU, ktoré boli rovnaké ako ZDU uzavreté s pánom Jenkinsonom, najmä pokiaľ ide o výber príslušných súdov. ( 96 ) Prejudiciálna otázka sa týkala určenia subjektu zodpovedného za výkon misie Eulex Kosovo pred 12. júnom 2014, a teda subjektu v postavení žalovanej v konaní vo veci samej. ( 97 )

80.

Súdny dvor na jednej strane konštatoval, že z právnej spôsobilosti, ktorú misii Eulex Kosovo priznáva článok 15a jednotnej akcie 2008/124, ( 98 ) vyplýva, že tento subjekt bol už pred 15. júnom 2014 zodpovedný za plnenie misie, ktorá mu bola zverená, ( 99 ) a na druhej strane, že článok 16 ods. 5 tejto jednotnej akcie sa má vykladať v tom zmysle, že na Eulex Kosovo prešli práva a povinnosti osoby alebo osôb, ktoré boli predtým zodpovedné za plnenie misie. ( 100 )

84.

Za týchto podmienok Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku správne odkázal na pravidlá medzinárodného práva súkromného ( 111 ) a osobitne na nariadenie Rím I uplatniteľné v zmluvných veciach. ( 112 )

85.

Pre zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009 totiž nariadenie Rím I stanovuje pravidlá na určenie vnútroštátneho práva rozhodného pre zmluvné záväzky v občianskych a obchodných veciach ( 113 ) v medzinárodnej situácii. ( 114 ) Článok 8 tohto nariadenia stanovuje osobitné pravidlá uplatniteľné na individuálne pracovné zmluvy, ktoré sa líšia v závislosti od toho, či si zmluvné strany zvolili rozhodné právo pre ich zmluvu alebo nie.

86.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že odôvodnenie uvedené v bodoch 92, 99, 102, 103 a 108 napadnutého rozsudku umožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré Všeobecný súd, ktorý konštatoval, že na spor, ktorý prejednáva v oblasti pracovného práva, týkajúci sa ZDU, ktoré uzavrel pán Jenkinson s misiou Eulex Kosovo, nie je uplatniteľné žiadne samostatné právo, ( 115 ) dospel k záveru, že tento spor podlieha pravidlám súkromného práva. Preto správne odkázal na článok 8 nariadenia Rím I, a najmä v prípade neexistencie zmluvného ustanovenia, na jeho odseky 2 až 4. ( 116 )

Treťou časťou tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne určil rozhodné právo pre zmluvný vzťah.

89.

Na úvod na jednej strane pripomína, že uplatnenie nariadenia Rím I je „ukážkou úplnej nepredvídateľnosti a právnej istoty rámca prijímania do zamestnania… medzinárodných zmluvných zamestnancov pracujúcich v misiách zriadených Úniou“.

90.

Na druhej strane tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že misia Eulex Kosovo mala tiež pobočku v Bruseli (Belgicko), keď sa rozhodol vylúčiť uplatnenie článku 8 ods. 2 a 3 nariadenia Rím I.

91.

93.

Pokiaľ ide o určenie práva uplatniteľného na prvých deväť ZDU, pán Jenkinson kritizuje rozhodnutie Všeobecného súdu v bode 113 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa voči nemu možno odvolávať na oznámenie K(2009) 9502. Všeobecný súd nezohľadnil judikatúru týkajúcu sa uplatniteľnosti zmluvných údajov voči slabým stranám zmluvy, ako aj právo Únie týkajúce sa platnosti všeobecných podmienok jednostranne stanovených podnikom „považovaných za ‚zmluvu o pristúpení‘“ ( 118 ).

94.

Okrem toho konkrétna analýza tohto oznámenia v bodoch 116 až 119 napadnutého rozsudku bola vykonaná bez zohľadnenia pojmu chýbajúci prejav súhlasu, ktorý treba posúdiť v súlade s právom uplatniteľným na zmluvu podľa článkov 10, 11 a 12 nariadenia Rím I. Pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 112 napadnutého rozsudku nesprávne zovšeobecnil svoj úmysel v rámci určenia miesta pôvodu.

95.

Napokon, odvolávajúc sa na opomenutie rozhodnúť, pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd neuplatnil kritérium uvedené v článku 8 ods. 1 nariadenia Rím I s cieľom overiť, či sa účastníci konania nevzdajú dodržania priaznivejších ustanovení alebo ustanovení týkajúcich sa verejného poriadku stanovených belgickým právom, keďže neexistuje podobný rámec ako PZOZ. Rovnako mal Všeobecný súd uplatniť ustanovenia lex fori zahŕňajúce zásady označené ako „imperatívne normy“ v zmysle článku 9 tohto nariadenia. Všeobecný súd tým, že vylúčil uplatnenie „zásad európskeho práva“, porušil pôsobnosť uvedeného nariadenia.

99.

Pokiaľ ide o určenie práva uplatniteľného na posledné dve ZDU, keďže Všeobecný súd preukázal existenciu užších väzieb medzi týmito zmluvami a írskym právom, tvrdenie založené na nezohľadnení opomenutia odkazu na oznámenie K(2009) 9502 v týchto zmluvách je neúčinné.

100.

Komisia zdôrazňuje, že v každom prípade v zmluvnom spore môže byť zamestnávateľom len ten subjekt, ktorého sa týka zmluva, konkrétne misia Eulex Kosovo.

101.

Domnieva sa, že Všeobecný súd nemusel osobitne odôvodniť svoje rozhodnutie o neuplatniteľnosti belgického práva, keďže toto zjavne vyplýva z jeho rozhodnutia uplatniť írske právo.

105.

Eulex Kosovo tvrdí, že nikdy neplánovala uplatniť belgické právo a že jej sídlo sa nachádza v Prištine (Kosovo). Pán Jenkinson nevysvetľuje, prečo by sa na neho malo toto právo uplatňovať, hoci, ako konštatoval Všeobecný súd, má írsku štátnu príslušnosť, býva v Írsku a bol informovaný vo svojich zmluvách o uplatňovaní írskeho práva odkazom na oznámenie K(2009) 9502, ktoré je vyjadrením spoločnej vôle zmluvných strán. Pán Jenkinson ho napokon využil a požiadal o náhradu svojich cestovných výdavkov do miesta svojho bydliska v Írsku. Eulex Kosovo uvádza, že v bodoch 191 až 195 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že pán Jenkinson mal dokonalú vedomosť o svojich podmienkach zamestnávania a že nie je oprávnený tvrdiť, že jeho zmluvný vzťah nie je predvídateľný a nemá právnu istotu vzhľadom na informácie, ktoré mu boli poskytnuté pred prijatím do zamestnania.

106.

Pokiaľ ide o posledné dve ZDU, Eulex Kosovo zdôrazňuje, že Všeobecný súd správne vychádzal z nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu a že pán Jenkinson naďalej popiera neexistenciu užších väzieb s Belgickom napriek jeho štátnej príslušnosti, miestu výkonu jeho funkcie a jeho miestu zamestnania.

107.

Pokiaľ ide o prípadné obmedzenia uplatnenia vnútroštátneho hmotného práva, ktoré dopĺňa právo Únie, Eulex Kosovo tvrdí, že rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( 119 ), potvrdzuje prístup Všeobecného súdu, podľa ktorého je uplatnenie vnútroštátneho práva odôvodnené najmä vtedy, keď zmluva neumožňuje vyriešiť všetky aspekty sporu.

V druhom rade treba zdôrazniť, že snaha o určenie rozhodného práva v zmluvách sa zakladá na skutkových okolnostiach, ktoré nepodliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom, ibaže by sa namietalo akékoľvek skreslenie, čo tak nie je v prejednávanej veci. V dôsledku toho zastávam názor, že výhrady týkajúce sa odkazu v prvých deviatich ZDU na oznámenie K(2009) 9502 (bod 112 napadnutého rozsudku) a jeho uplatniteľnosti (bod 113 tohto rozsudku), ako aj konštatovania spoločnej vôle účastníkov konania (bod 115 uvedeného rozsudku) treba zamietnuť ako neúčinné. Z týchto konštatovaní teda vyplýva, že pán Jenkinson mal dokonalú vedomosť o svojich podmienkach zamestnávania. Nie je teda oprávnený tvrdiť, že v jeho zmluvnom vzťahu nebola predvídateľnosť a právna istota. Okrem toho v bodoch 120 až 124 napadnutého rozsudku, ktoré neboli v odvolaní kritizované, Všeobecný súd uviedol skutkové okolnosti vlastné situácii odvolateľa, z ktorých na základe ustanovení bodu 4a oznámenia K(2009) 9502 vyvodil, že sa uplatní írske právo.

111.

Rovnako, pokiaľ ide o posledné dve ZDU uzavreté pánom Jenkinsonom, neuvádza sa žiadne skreslenie, pokiaľ ide o konštatovania Všeobecného súdu, podľa ktorých si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo v týchto zmluvách. ( 124 ) Za týchto podmienok Všeobecný súd správne preskúmal, podľa akých kritérií definovaných v článku 8 ods. 2 až 4 nariadenia Rím I možno určiť rozhodné právo. ( 125 ) Pokiaľ ide o hraničný ukazovateľ stanovený v odseku 2 tohto článku, teda miesto plnenia pracovnej zmluvy, Všeobecný súd ho preskúmal správne prednostne, ( 126 ) keďže toto kritérium zodpovedá všeobecnej požiadavke predvídateľnosti zákona, a teda právnej istoty v zmluvných vzťahoch. ( 127 ) To vedie okrem iného k zamietnutiu kritiky pána Jenkinsona týkajúcej sa nariadenia Rím I vzhľadom na tieto požiadavky.

115.

Po druhé, pokiaľ ide o tento hraničný ukazovateľ zvolený normotvorcom Únie, treba ho vykladať tak, že vyjadruje vôľu uprednostniť kritérium blízkosti pred hľadaním práva, ktoré je pre zamestnanca najvýhodnejšie. ( 132 ) Tvrdenia pána Jenkinsona založené na povinnosti uplatniť právny poriadok, ktorý by bol pre neho priaznivejší, teda nie sú dôvodné.

116.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o metódu posúdenia existencie užších väzieb s krajinou, Súdny dvor rozhodol, že súd musí vykonať celkové posúdenie všetkých objektívnych skutočností, ktoré charakterizujú zmluvný vzťah, a posúdiť tú alebo tie, ktoré sú podľa neho najdôležitejšie. Ich počet je irelevantný. ( 133 )

117.

Súdny dvor spresnil, že „spomedzi významných hraničných ukazovateľov treba naproti tomu zohľadniť najmä štát, v ktorom zamestnanec platí dane a poplatky z príjmov zo svojej činnosti, ako aj štát, v ktorom je sociálne, dôchodkovo, nemocensky a invalidne poistený. Navyše vnútroštátny súd musí tiež zohľadniť všetky také okolnosti veci, akými sú najmä kritériá týkajúce sa stanovenia mzdy alebo ďalších pracovných podmienok“ ( 134 ).

121.

V dôsledku toho zastávam názor, že tretia časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

E.

O štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu

1. Argumentácia účastníkov konania

122.

V treťom rade, pokiaľ ide o analýzu legitímneho cieľa sledovaného misiou Eulex Kosovo, ktorý odôvodňuje po sebe nasledujúce ZDU, pán Jenkinson sa domnieva, že Všeobecný súd mal v bodoch 152, 154 a 155 napadnutého rozsudku uplatniť nie európsku judikatúru, ale írsku judikatúru. V tejto súvislosti sa pán Jenkinson domnieva, že judikatúra citovaná misiou Eulex Kosovo ( 138 ) nie je relevantná, keďže sa týka osoby „zamestnanej tou istou organizáciou na viacerých rôznych pracovných miestach“, kým on vždy zastával rovnaké pracovné miesto v rámci 21 ZDU. Všeobecný súd tak obmedzil ochranu, ktorú pracovníkovi priznáva írske právo.

126.

V tejto súvislosti po prvé podľa pána Jenkinsona Všeobecný súd v bode 156 napadnutého rozsudku nesprávne a bez odôvodnenia obmedzil analýzu objektívnych dôvodov odôvodňujúcich použitie po sebe nasledujúcich ZDU na analýzu „dočasného rozmeru misie“. Táto analýza je zjavne v rozpore s írskou judikatúrou, na ktorú sa odvolával. Pán Jenkinson po tom, čo pripomenul, že v írskom práve treba objektívne dôvody oprávňujúce používanie po sebe nasledujúcich ZDU vykladať reštriktívne, postupne kritizuje každé z kritérií, ktoré Všeobecný súd zohľadnil v bodoch 157 až 175 napadnutého rozsudku.

127.

129.

Vo štvrtom rade podľa pána Jenkinsona Všeobecný súd opomenul rozhodnúť, keď nezohľadnil neexistenciu právnej subjektivity Eulex Kosovo, ako aj úvahy týkajúce sa splnomocnenia a rozpočtu.

130.

Pán Jenkinson subsidiárne tvrdí, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania a jednotnosti práva. Poukazuje na potrebu analyzovať pojem „trvalý a dlhodobý“ z hľadiska írskeho práva a vykladať ho rovnakým spôsobom ako normotvorca Únie, keď prijal PZOZ na základe článku 336 ZFEÚ. Odkazuje postupne na rozsudky zo 4. júla 2006, Adeneler a i. ( 140 ), a z 11. júla 1985, Maag/Komisia ( 141 ), ako aj z 15. apríla 2008, Impact ( 142 ). Kritizuje rozhodnutie Všeobecného súdu v rozsahu, v akom „vytvorilo podstatne širší výklad pojmu stabilné a trvalé zamestnanie“ v zmysle rámcovej dohody, než je výklad, ktorý si európske inštitúcie presadili v rámci PZOZ tým, že obmedzili počet obnovení ZDU na dve.

131.

Pokiaľ ide o výhradu uvedenú v prvom rade, Rada sa domnieva, že táto výhrada je v rozpore s prvým žalobným návrhom odvolateľa, ako bol pripomenutý v bode 38 prvej zarážke napadnutého rozsudku, ktorý možno vykladať len tak, že sa týka zmluvného vzťahu s misiou Eulex Kosovo. Eulex Kosovo a Komisia sa domnievajú, že uvedená výhrada predstavuje nové a nesprávne tvrdenie z dôvodu, že Eulex Kosovo je jediným zamestnávateľom pána Jenkinsona. Navyše je založený na nesprávnom výklade článku 9 zákona z roku 2003.

134.

Komisia vo svojej podrobnej odpovedi na jednotlivé tvrdenia pána Jenkinsona kritizujúce uplatnenie objektívnych dôvodov na jeho právnu situáciu uvádza, že sú čiastočne neprípustné, keďže neboli predložené na prvom stupni, a v každom prípade nedôvodné vzhľadom na relevantnosť odôvodnenia rozsudku. Zdôrazňuje najmä, že potreby zamestnávateľa treba podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zohľadniť, a nie „iba“ prácu odvolateľa. V tejto súvislosti Všeobecný súd správne poukázal na „dočasný rozpočtový kontext“, od ktorého závisí uzatváranie zmlúv, čo spôsobuje neplatnosť porovnania odvolateľa s plánom pracovných miest inštitúcie, ktorá nepodlieha rovnakým finančným a prevádzkovým obmedzeniam. Súvislosť medzi dĺžkou trvania ZDU a trvaním mandátu vedúceho misie podliehajúcej riziku riadenia medzinárodnej krízy mala byť tiež zohľadnená Všeobecným súdom ( 145 ) bez toho, aby z toho odvolateľ mohol vyvodiť „jednostranné ‚stanovenie‘ objektívnych dôvodov zamestnávateľom na odôvodnenie opakovania ZDU“.

135.

Pokiaľ ide o výhradu uvedenú vo štvrtom rade, Komisia uvádza námietku obscuri libelli . Za predpokladu, že sa pán Jenkinson odvoláva na zodpovednosť za plnenie rozpočtu, ktorú Komisia delegovala na vedúceho misie na základe článku 8 ods. 5 jednotnej akcie 2008/124, toto ustanovenie bolo zrušené článkom 1 rozhodnutia 2014/349. Navyše takáto výhrada je neúčinná vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora o zodpovednosti za misiu. ( 146 ) Rada zastáva názor, že podmienky nekonania stanovené v článku 165 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nie sú splnené.

Táto časť napadnutého rozsudku nadväzuje na to, že v bodoch 140 až 146 tohto rozsudku, ktoré neboli predmetom odvolania kritizované, boli pripomenuté ustanovenia uplatniteľného práva Únie, a to smernica 1999/70 a rámcová dohoda pripojená k tejto smernici, ako aj ustanovenia zákona z roku 2003, ktorým sa preberá táto smernica. Predstavujú teda hmotné právo upravujúce sporné zmluvy v znení uplatniteľnom na spor, na základe ktorého musí Všeobecný súd rozhodujúci v rámci arbitrážnej doložky podľa článku 272 ZFEÚ rozhodnúť. ( 147 ) V bode 150 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný, Všeobecný súd konštatoval súlad zákona z roku 2003 s rámcovou dohodou ( 148 ) a všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva, ktorého vykonanie zabezpečuje. ( 149 )

139.

Nespochybňuje sa ani analýza Všeobecného súdu v bode 146 napadnutého rozsudku týkajúca sa článku 9 ods. 4 zákona z roku 2003, podľa ktorej v podstate objektívny dôvod, na ktorý sa môže odvolávať zamestnávateľ na odchýlenie sa od povinností vyplývajúcich z odsekov 1 až 3 tohto článku, ( 150 )„musí byť založený na dôvodoch nesúvisiacich so zamestnancom a menej priaznivé zaobchádzanie, ktoré pre neho vyplýva zo ZDU, musí mať za účel dosiahnuť legitímny cieľ zamestnávateľa primeraným a nevyhnutným spôsobom“.

140.

Tvrdenia pána Jenkinsona pripomenuté v bodoch 147 a 148 napadnutého rozsudku, ktoré odvolanie nekritizovalo, boli tieto:

–

V dôsledku toho poukazujem na to, že ak sa má vykladať bod 151 napadnutého rozsudku tak, ako ho vníma pán Jenkinson, ( 151 ) otázka týkajúca sa určenia orgánu zodpovedného za výber spôsobu prijímania do zamestnania na základe ZDU nebola predmetom diskusie týkajúcej sa uplatňovania írskeho práva. Navyše je neúčinná. Keďže predmetom sporu je rekvalifikácia ZDU na ZDN, posúdenie Všeobecného súdu sa musí obmedziť na odôvodnenie opätovného obnovovania po sebe nasledujúcich záväzkov na dobu určitú. Druhá výhrada ( 152 ) sa preto musí zamietnuť.

142.

Ďalšie výhrady treba tiež zamietnuť z už uvedených dôvodov. Prvá výhrada ( 153 ) založená na pojme „spoloční zamestnávatelia“ totiž zodpovedá výhrade uvedenej v rámci druhého odvolacieho dôvodu. Okrem toho, pokiaľ ide o právnu spôsobilosť Eulex Kosovo, štvrtá výhrada ( 154 ) je nedôvodná. ( 155 )

143.

Svojou treťou výhradou ( 156 ) pán Jenkinson Všeobecnému súdu vytýka, že pojem „objektívne dôvody“ preskúmal len z hľadiska judikatúry Súdneho dvora. Domnieva sa tiež, že vzhľadom na írske právo Všeobecný súd na základe nedostatočných dôvodov konštatoval, že použitie po sebe nasledujúcich ZDU bolo odôvodnené dočasnou dimenziou misie Eulex Kosovo a na základe skreslenia obsahu poslednej ZDU konštatoval, že táto bola uzavretá za podmienok súvisiacich so zrušením jeho pracovného miesta.

144.

147.

Za týchto podmienok ako súdu Únie ( 164 ) prináleží aj Všeobecnému súdu, aby uplatnil toto vnútroštátne právo v súlade s právom Únie. V určitých situáciách dokonca musí dokonca vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení. Tak je to v prípade, ak sa predmet sporu riadi nariadením, ( 165 ) alebo v prípade priameho účinku ustanovením práva Únie. ( 166 ) V prejednávanej veci Všeobecný súd musel zohľadniť osobitný kontext pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je kontext misie patriacej do SZBP, ktorý je vo vnútroštátnom práve nevyhnutne neznámy.

148.

Preto v prípade ustanovenia alebo judikatúry rovnocenného vnútroštátneho práva ( 167 ) môže Všeobecný súd oprávnene uprednostniť to, aby svoje rozhodnutie založil na kritériách uplatniteľných vo všetkých členských štátoch, ( 168 ) ktoré vyplývajú z ustáleného výkladu Súdneho dvora rozhodujúceho na základe článku 267 ZFEÚ, osobitne v oblasti ochrany pracovníkov.

149.

V prejednávanej veci Všeobecný súd práve v bode 154 napadnutého rozsudku citoval bod 27 ( 169 ) rozsudku z 26. januára 2012, Kücük ( 170 ), ktorého znenie vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora. V mnohých rozsudkoch totiž Súdny dvor pripomenul svoj výklad pojmu „objektívne dôvody“ v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody. Táto judikatúra usmerňuje súdy členských štátov pri ich konkrétnom preskúmaní situácií, ktoré podliehajú ich posúdeniu, z čoho môže vyplývať, že opakované obnovovanie pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú má v skutočnosti za cieľ pokryť trvalé a dlhodobé potreby zamestnávateľa, pokiaľ ide o obsadzovanie pracovných miest.

153.

Na jednej strane zastávam názor, že Všeobecný súd sa v bodoch 156 až 188 napadnutého rozsudku v reakcii na tvrdenia pána Jenkinsona vyjadril odôvodneným rozhodnutím založeným na všetkých prijatých opatreniach týkajúcich sa misie Eulex Kosovo od jej vytvorenia a počas jej vývoja, ako aj opatreniach upravujúcich jej fungovanie a financovanie ( 173 ) podľa mandátov, ktoré jej boli zverené, ( 174 ) najmä vzhľadom na želania vyjadrené kosovskými orgánmi. ( 175 ) Na druhej strane Všeobecný súd presne rozhodol, že použitie po sebe nasledujúcich ZDU na účely obsadenia pracovných miest subsidiárne s medzinárodným civilným personálom najmä ( 176 ) na obmedzené ( 177 ) a premenlivé ( 178 ) obdobia, s rozpočtom veľmi pravidelne stanoveným počas približne siedmich rokov na obdobia kratšie ako šesť mesiacov až šestnásť mesiacov, ( 179 ) bolo odôvodnené okolnosťami typickými pre činnosť misie pre medzinárodné krízové riadenie v rámci SZBP. ( 180 ) V tejto súvislosti Všeobecný súd zo svojich konštatovaní týkajúcich sa geopolitických a diplomatických rizík, ktorým tento typ misie inherentne podlieha, ako je misia Eulex Kosovo, ( 181 ) správne vyvodil, že táto misia sa vyznačuje svojím dočasným rozmerom. ( 182 )

154.

Okrem toho poukazujem na to, že tieto konštatovania sú tiež základom posúdenia Všeobecného súdu, ( 183 ) podľa ktorého sú podmienky zamestnávania nevyhnutne spojené so samotnou povahou misie , ako aj so spôsobmi jej financovania, keďže nebola koncipovaná ako trvalá, a podlieha mandátom, ktoré sú jej zverené. Mohol teda rozhodnúť, že trvalá prax nevyužívania ZDN je odôvodnená potrebou flexibility s cieľom reagovať v čo najkratšom čase na nestabilné situácie. Poukázal teda na to, že v takomto osobitnom prípade obnovovanie ZDU nemôže mať za cieľ ani za následok obsadenie stabilného a trvalého pracovného miesta financovaného trvalým spôsobom. ( 184 )

VIII. Návrh

158.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý odvolací dôvod a prvú, tretiu a štvrtú časť tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodné.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ďalej len „ZDN“.

( 3 ) Ďalej len „ZDU“.

( 10 ) Pozri napríklad vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 24. februára 2022, Eulex Kosovo (C‑283/20, ďalej len „rozsudok Eulex Kosovo, EU:C:2022:126 ).

( 11 ) Ú. v. EÚ L 42, 2008, s. 92 . Podľa článku 20 druhého odseku prvej vety tejto jednotnej akcie bola počiatočná dĺžka 28 mesiacov od prijatia operačného plánu (OPLAN). Táto bola viackrát predĺžená, naposledy do 14. júna 2023 rozhodnutím Rady (SZBP) 2021/904 z 3. júna 2021 ( Ú. v. EÚ L 197, 2021, s. 114 ).

( 12 ) Ú. v. EÚ L 174, 2014, s. 42 . Ďalej len „jednotná akcia 2008/124“.

( 13 ) Vo svojom pôvodnom znení pred zmenou rozhodnutím Rady 2010/322/SZBP z 8. júna 2010 ( Ú. v. EÚ L 145, 2010, s. 13 ), ktoré nadobudlo účinnosť v deň jeho prijatia, tento odsek znel takto: „EULEX KOSOVO môže podľa potreby zamestnávať aj medzinárodných zamestnancov a miestny personál na základe zmluvy.“

( 14 ) Ako bolo spresnené v bode 227 napadnutého rozsudku, toto ustanovenie v pôvodnom znení pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia 2014/349 v deň jeho prijatia, znelo takto: „Podmienky zamestnávania a práva a povinnosti medzinárodného a miestneho personálu sa ustanovia v zmluvách medzi vedúcim misie a členmi personálu.“ Porovnaj s článkom 15a jednotnej akcie 2008/124 vloženým týmto rozhodnutím (pozri bod 80 nižšie).

( 15 ) Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 . Ďalej len „nariadenie Rím I“.

( 18 ) Treba poznamenať, že v bode 42 rozsudku Jenkinson I, ktorý sa týka predchádzajúceho odvolania, Súdny dvor spresnil, „ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 21 a 22 napadnutého uznesenia, že je nesporné, že všetky predchádzajúce pracovné zmluvy uzatvorené medzi misiami a žalobcom obsahujú klauzulu výslovne stanovujúcu, že spory vyplývajúce z týchto zmlúv, alebo spory, ktoré sa týchto zmlúv týkajú, patria do právomoci súdov v Bruseli [Belgicko] a že iba posledná ZDU výslovne stanovuje v článku 21, že spory vyplývajúce z tejto zmluvy patria do právomoci Súdneho dvora na základe článku 272 ZFEÚ“. Pozri rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , bod 30 a citovaná judikatúra), ktorý spresňuje, že „článok 272 ZFEÚ je osobitným ustanovením, ktoré umožňuje obrátiť sa na súd Únie na základe arbitrážnej doložky dohodnutej zmluvnými partnermi v prípade verejnoprávnych alebo súkromnoprávnych zmlúv, a to bez obmedzenia, pokiaľ ide o povahu žaloby podanej na súd Únie“.

( 19 ) V bode 111 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že jedenásť ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by mohli priamo vyriešiť spor.

( 20 ) Pokiaľ ide o podrobné opísanie žalobných návrhov, pozri bod 17 vyššie.

( 21 ) ( T‑602/15 , EU:T:2016:660 ).

( 22 ) Pozri bod 3 tohto rozsudku.

( 23 ) Ďalej len „prvý žalobný návrh“.

( 30 ) Pozri body 71 a 74 napadnutého rozsudku.

( 31 ) Pozri bod 80 napadnutého rozsudku, porovnaj s bodom 46 rozsudku Jenkinson I.

( 32 ) Pozri bod 82 napadnutého rozsudku.

( 33 ) Pozri bod 92 napadnutého rozsudku.

( 34 ) Pozri bod 93 napadnutého rozsudku.

( 35 ) Body 99 až 101 napadnutého rozsudku.

( 42 ) Pozri konštatovania v bodoch 199 a 200 napadnutého rozsudku.

( 43 ) Pozri bod 211 napadnutého rozsudku, porovnaj s jeho bodmi 197 a 209.

( 44 ) Pozri body 213 a 214 napadnutého rozsudku.

( 45 ) Pozri bod 21 vyššie.

( 46 ) Pozri bod 219 napadnutého rozsudku a bod 19 vyššie.

( 47 ) Pozri bod 220 napadnutého rozsudku.

( 54 ) Pozri bod 21 vyššie.

( 55 ) Pozri článok 178 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ako aj NAÔMÉ, C.: c. d., body 119 až 121 a 128. Pozri tiež najmä rozsudok z 24. marca 2022, Hermann Albers/Komisia ( C‑656/20 P , neuverejnený, EU:C:2022:222 , body 23 a 24 , ako aj citovaná judikatúra).

( 56 ) Pozri bod 81 nižšie.

( 57 ) Pozri body 67 až 70 napadnutého rozsudku, ktoré nie sú kritizované.

( 58 ) Podľa tohto ustanovenia „v právnych dôvodoch a právnych tvrdeniach sa presne označia časti odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré sa napádajú“.

( 59 ) Pokiaľ ide o tento základ, ktorý treba odlišovať od článku 272 ZFEÚ, pozri rozsudky z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , body 30 až 32 a citovaná judikatúra), ako aj z 25. júna 2020, SATCEN/KF ( C‑14/19 P , EU:C:2020:492 , body 68 , 78 , 80 a 81 ).

( 66 ) Pozri bod 12 vyššie.

( 67 ) Pozri oddiel IV, C, bod 1 písm. a), s. 17 napadnutého rozsudku.

( 68 ) Tieto body neboli predmetom vzájomného odvolania.

( 69 ) Pozri poznámku pod čiarou 18 vyššie.

( 70 ) Pozri rozsudok Jenkinson I (bod 50).

( 71 ) Pozri bod 46 tohto rozsudku: „Pán Jenkinson požadoval, aby Všeobecný súd v podstate rekvalifikoval všetky jeho zmluvné vzťahy na [ZDN]“. V bode 47 Súdny dvor uviedol, že „keďže návrhy pána Jenkinsona sa týkajú existencie jediného a nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu založeného na po sebe nasledujúcich ZDU, ich cieľom je rekvalifikácia všetkých uzatvorených zmlúv a sú založené na všetkých uvedených zmluvách vrátane poslednej ZDU “. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 78 ) Pozri bod 74 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný. V tejto súvislosti poukazujem na to, že v bode 90 svojho odvolania pán Jenkinson tvrdí, že „žalobkyne a prinajmenšom Rada a Komisia (a subsidiárne má len Komisia...) sú jeho zamestnávateľmi“. Na pojednávaní uviedol, že mal zmluvy s približne dvadsiatimi zamestnávateľmi.

( 79 ) Body 76 až 78 napadnutého rozsudku.

( 80 ) Pozri bod 77 napadnutého rozsudku. Ako bolo pripomenuté v jeho odvolaní, pán Jenkinson tvrdí, že v rámci prvých dvoch misií boli ZDU uzavreté v mene a na účet Únie, pričom Únia sa považovala za jeho zamestnávateľa. Zo širšieho hľadiska táto všeobecná povaha súvisí so skutočnosťou, že jeho žaloba smerovala k tomu, aby bola uznaná existencia pokračujúceho vzťahu ako zamestnanca Únie. Z toho istého dôvodu pozri tvrdenie na podporu druhého žalobného dôvodu, podľa ktorého mal pán Jenkinson na základe ustanovení práva Únie právo byť zamestnaný v misiách podľa pravidiel PZOZ alebo podľa rovnocenného služobného poriadku, pripomenuté v bode 31 vyššie. Pozri tiež bod 77 nižšie.

( 81 ) Pozri v bode 82 napadnutého rozsudku výraz „v prvom rade“.

( 82 ) Pozri bod 83 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný.

( 83 ) Pozri bod 54 vyššie.

( 90 ) Poznamenávam, že toto tvrdenie podporila aj EUCAP Somalia ako zamestnávateľ vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , bod 34 ), predtým, ako sa strany dohodli na uplatniteľnosti belgického práva (body 35 a 43).

( 91 ) Pozri v tomto zmysle body 217 a 236 napadnutého rozsudku. Pozri tiež poznámku pod čiarou 80 vyššie.

( 92 ) Pozri v tejto súvislosti uznesenie z 30. septembra 2014, Bitiqi a i./Komisia a i. ( T‑410/13 , neuverejnené, EU:T:2014:871 , bod 27 ), a rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , bod 37 ).

( 93 ) V bode 36 tohto rozsudku Súdny dvor dospel k záveru, že „vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa článok 8 ods. 3 a 5, článok 9 ods. 3 a článok 10 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124, ako aj článok 16 ods. 5 jednotnej akcie 2008/124, v znení zmien, majú vykladať v tom zmysle, že za zamestnávateľa personálu Eulex Kosovo za obdobie pred 12. júnom 2014 označujú vedúceho misie konajúceho vo vlastnom mene a na vlastný účet, a/alebo Komisiu, ESVČ, Radu alebo akýkoľvek iný subjekt“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 94 ) Pokiaľ viem, ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej.

( 95 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (body 2 a 16).

( 102 ) Pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie. Pozri tiež základy zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami uvedené v bode 227 napadnutého rozsudku. Pozri tiež rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , bod 37 ).

( 103 ) Podľa tohto bodu „článok 1.1 prvých deviatich ZDU stanovoval, že podpísaním pracovnej zmluvy zamestnanec uznal a prijímal ustanovenia a zásady uvedené v týchto zmluvách, jej prílohách, normalizovaných operačných postupoch a etickom kódexe misie Eulex Kosovo. Podľa článku 23 prvých deviatich ZDU bolo odkázané na oznámenie K(2009) 9502 a spresnilo sa, že je neoddeliteľnou súčasťou uvedených zmlúv“.

( 104 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. septembra 2014, Bitiqi a i./Komisia a i. ( T‑410/13 , neuverejnené, EU:T:2014:871 , bod 27 ), ako aj rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , body 5 , 37 , 38 a 39 ).

( 105 ) Rozsudok zo 6. decembra 1989, Mulfinger a i./Komisia ( C‑249/87 , EU:C:1989:614 , bod 10 a citovaná judikatúra).

( 106 ) Pozri poznámku pod čiarou 16 vyššie. Treba zdôrazniť, že v súlade s článkom 9 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124 je medzinárodný personál podľa potrieb misie prijímaný na zmluvnom základe na rozdiel od vyslaných zamestnancov, ktorí tvoria prevažným spôsobom misiu Eulex Kosovo (pozri odsek 2 tohto článku).

( 107 ) Ako príklad určenia rozhodného práva v zmluvách mimo pracovnoprávneho vzťahu pozri rozsudok zo 7. decembra 1976, Pellegrini/Komisia a Flexon‑Italia ( 23/76 , EU:C:1976:174 , s. 1870, bod 8), ako aj rozsudky z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek ( 426/85 , EU:C:1986:501 , bod 4 ), a zo 4. mája 2017, Meta Group/Komisia ( T‑744/14 , neuverejnený, EU:T:2017:304 , bod 64 ), ktoré Všeobecný súd citoval v bode 99 napadnutého rozsudku. Proti poslednému citovanému rozsudku bolo podané odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozsudkom zo 14. marca 2019, Meta Group/Komisia ( C‑428/17 P , neuverejnený, EU:C:2019:201 ).

( 112 ) Pozri, pokiaľ ide o použitie nariadenia Rím I, rozsudok z 18. februára 2016, Calberson GE/Komisia ( T‑164/14 , EU:T:2016:85 , bod 25 ). Vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky, na ktoré tento bod odkazuje, si účastníci konania zvolili nemecké právo [pozri rozsudky z 11. októbra 2001, Komisia/Oder‑Plan Architektur a i. ( C‑77/99 , EU:C:2001:531 , bod 4 ), ako aj zo 17. marca 2005, Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i. ( C‑294/02 , EU:C:2005:172 , bod 3 ). Naproti tomu na účely rozhodnutia o prípustnosti návrhu sa Súdny dvor vyjadril v bode 28 prvého uvedeného rozsudku a v bode 60 druhého uvedeného rozsudku na základe väzby, ktorá určuje rozhodné právo všeobecne uznávané medzinárodným právom súkromným]. Na tento rozsudok z 18. februára 2016, Calberson GE/Komisia ( T‑164/14 , EU:T:2016:85 ) sa odkazuje aj v rozsudkoch z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , bod 40 ), a z 13. júla 2022, JF/EUCAP Somalia ( T‑194/20 , EU:T:2022:454 , bod 55 ). Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Jenkinson/Rada a i. ( C‑43/17 P , EU:C:2018:231 , poznámka pod čiarou 18, odkazujúc na KOHLER, C.: La Cour de justice des Communautés européennes et le droit international privé. In: Droit international privé: travaux du Comité français de droit international privé , 12. ročník, 1993 – 1995, Paríž: Éditions A. Pedone, 1996, s. 71 až 95). Pozri s. 77 až 79 tohto článku a najmä s. 78 posledný odsek, spresnenia k článku 6 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 ( Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10 , ďalej len „Rímsky dohovor“), ktorého ustanovenia týkajúce sa rozhodného práva pre pracovné zmluvy boli v podstate prebraté do článku 8 nariadenia Rím I. Pozri okrem toho LENAERTS, K., MASELIS, I., GUTMAN, K.: Jurisdiction of the Union Courts to give judgement Pursuant to an Arbitration Clause or a Special Agreement. In: EU Procedural Law . Oxford University Press: Oxford, 2014, s. 686 až 699, najmä s. 695.

( 119 ) ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , body 37 a 38 ).

( 120 ) Pozri bod 83 napadnutého rozsudku.

( 121 ) Body 108 až 111 napadnutého rozsudku. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 1985, Komisia/CO.DE.MI. ( 318/81 , EU:C:1985:467 , body 21 a 23 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „zmluvné ustanovenia vyjadrujúce spoločnú vôľu zmluvných strán musia mať prednosť pred akýmkoľvek iným kritériom použiteľným len v prípade, že zmluva v danej súvislosti nič nestanovuje“ a že na účely vecného preskúmania sporu „je potrebné v prvom rade odkázať na relevantné zmluvné ustanovenia“. Pozri v tom istom zmysle rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , body 37 a 45 ). Pozri tiež rozsudky z 12. apríla 2018, PY/EUCAP Sahel Niger ( T‑763/16 , EU:T:2018:181 , bod 66 ), a z 13. júla 2022, JF/EUCAP Somalia ( T‑194/20 , EU:T:2022:454 , bod 59 ), v prípade odkazu v zmluve na štandardný kódex správania alebo štandardné operačné postupy, ktorých ustanovenia môžu postačovať. Pozri tiež LENAERTS, K., MASELIS, I., GUTMAN, K.: c. d., s. 696 a 697, body 19.17 a 19.19.

( 122 ) Pozri body 92 až 101 napadnutého rozsudku.

( 123 ) Pozri body 105 a 106 napadnutého rozsudku.

( 124 ) Pozri bod 127 napadnutého rozsudku.

( 131 ) Pozri v tomto zmysle článok 8 ods. 1 nariadenia Rím I, ako aj rozsudok Schlecker (body 33 až 36).

( 132 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok Schlecker (bod 34).

( 133 ) Pozri rozsudok Schlecker (bod 40).

( 134 ) Pozri rozsudok Schlecker (bod 41).

( 135 ) Ako príklad uplatnenia článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I v nedávnej dobe pozri rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , bod 44 ).

( 136 ) Všeobecný súd preskúmal tvrdenia odvolateľa týkajúce sa platnosti jeho súhlasu v bodoch 193 až 195 napadnutého rozsudku.

( 143 ) Pozri bod 62 a nasl. vyššie.

( 144 ) Z tohto dôvodu treba rozsudky citované v prílohách 5 až 8 k odvolaniu odmietnuť. Na druhej strane rozsudok Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) z 31. marca 2022, Maurice Power v. Health Service Executive (č. 2021/94, bod 20), k dispozícii na tejto internetovej stránke: https://www.courts.ie/ga/view/Judgments/431fa418‑32b9‑48a7‑92af‑a1a7617c5a4a/17951cac‑4583‑484d‑b8b9‑7852cbcf3272/2022_IESC_17.pdf/pdf, potvrdzuje analýzu napadnutého rozsudku.

( 145 ) Pokiaľ ide o význam tohto rizika, Komisia uvádza porovnanie s rozsudkom Eulex Kosovo.

( 146 ) Komisia odkazuje na rozsudok Eulex Kosovo.

( 147 ) Pozri bod 83 vyššie.

( 148 ) Súdny dvor už rozhodoval o zákone z roku 2003 vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 15. apríla 2008, Impact ( C‑268/06 , EU:C:2008:223 ), týkajúci sa najmä doložky 4 bodu 1 a doložky 5 rámcovej dohody. V bode 50 tohto rozsudku Súdny dvor konštatoval, že zákon z roku 2003 „predstavuje právnu úpravu, ktorou Írsko splnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo smernice 1999/70“.

( 155 ) Pozri bod 80 vyššie.

( 156 ) Pozri body 125 až 128 vyššie.

( 157 ) ( C‑586/10 , EU:C:2012:39 ).

( 158 ) Prvý odsek tohto článku stanovuje, že „odvolanie na Súdny dvor sa obmedzuje len na právne otázky. Môže sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci Všeobecného súdu, porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolávajúceho sa, ako aj na porušení práva Únie Všeobecným súdom“. Na tomto základe pozri analýzu generálnej advokátky Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Commune de Millau a SEMEA/Komisia ( C‑531/12 P , EU:C:2014:1946 , body 75 až 79 ), za stavu judikatúry k 27. februáru 2014. Pokiaľ ide o všeobecný opis problematiky, pokiaľ ide o rozsah preskúmania, ktoré vykonáva Súdny dvor v súvislosti s analýzou vnútroštátneho práva, ktorú vykonal Všeobecný súd, pozri PREK, M., LEFÈVRE, S.: The EU Courts as,National‘ Courts: National Law in the EU Judicial Process. In: Common Market Law Review . Zv. 54, č. 2, Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2017, s. 369 až 402, najmä s. 396 a nasl.

( 159 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia ( C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P , EU:C:2023:60 , body 65 a 66 , ako aj citovaná judikatúra).

( 160 ) Pozri v bode 19 napadnutého rozsudku pripomenutie odpovede pána Jenkinsona z 27. septembra 2019 o írskej právnej úprave, pre porovnanie s bodom 147 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný. Pozri tiež, pokiaľ ide o prax Všeobecného súdu v tejto oblasti, PREK, M., LEFÈVRE, S.: c. d., najmä časť 4.1, s. 388 až 390, ako aj s. 394, komentár k článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

( 167 ) Podľa môjho názoru z odôvodnenia napadnutého rozsudku implicitne vyplýva, že žiadne vnútroštátne rozhodnutie nebolo osobitne relevantné.

( 168 ) Pozri, pokiaľ ide o poslanie článku 272 ZFEÚ vytvoriť privilegovaný rámec na vytvorenie harmonizovaných riešení, BUTLER, G.: The EU’s contractual relations and the arbitration clause: disputes at the Court of Justice of the European Union. In: European Law Review . Zv.46, č. 3, London: Sweet & Maxwell, 2021, s. 345 až 363, najmä s. 347 a 348.

( 169 ) Tento bod bol naposledy citovaný v rozsudku z 28. februára 2018, John ( C‑46/17 , EU:C:2018:131 , bod 53 ).

( 170 ) ( C‑586/10 , EU:C:2012:39 ).

( 171 ) Pozri najmä rozsudky zo 16. novembra 2017, Ludwig‑Bölkow‑Systemtechnik/Komisia ( C‑250/16 P , EU:C:2017:871 , bod 39 ), a z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia ( C‑70/16 P , EU:C:2017:1002 , bod 50 ).

( 172 ) Pozri druhú časť kritiky v bode 143 vyššie.

( 179 ) Pozri bod 162 napadnutého rozsudku.

( 180 ) Pozri bod 179 napadnutého rozsudku.

( 181 ) Pozri body 164 až 168 napadnutého rozsudku a osobitne tento posledný bod.

( 182 ) Pozri bod 184 napadnutého rozsudku, ako aj v tom istom zmysle rozsudok Eulex Kosovo (bod 45, týkajúci sa cieľov sledovaných jednotnou akciou 2008/124, a odkaz na odôvodnenie 6 rozhodnutia 2014/349). Tieto skutočnosti tiež umožňujú poukázať na autonómiu misie Eulex Kosovo.

( 183 ) Pozri najmä bod 181 tretiu vetu až po slovo „personálu“ napadnutého rozsudku.

( 184 ) Pozri najmä konštatovania Všeobecného súdu v bodoch 186 a 187 napadnutého rozsudku týkajúce sa poslednej navrhovanej ZDU. Pozri, pokiaľ ide o situácie, v ktorých použitie ZDU nezodpovedá dočasným, ale trvalým potrebám, najmä rozsudky z 26. novembra 2014, Mascolo a i. [ C‑22/13, C‑61/13 až C‑63/13 a C‑418/13 , EU:C:2014:2401 , bod 120 , v prípade neobmedzeného obnovovania ZDU (bod 84)]; zo 14. septembra 2016, Pérez López [ C‑16/15 , EU:C:2016:679 , v prípade štrukturálneho nedostatku stálych pracovných miest v dotknutom odvetví činnosti (bod 55)], a z 19. marca 2020, Sánchez Ruiz a i. [ C‑103/18 a C‑429/18 , EU:C:2020:219 , v prípade, keď zamestnávateľ nezorganizoval výberové konanie na účely definitívneho obsadenia voľného pracovného miesta (bod 51)].