C-46/22
ECLI:EU:C:2023:419
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62022CC0046
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62022CC0046
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 17. mája 2023 ( 1 )
Vec C‑46/22 P
Liam Jenkinson
proti
Rade Európskej únie,
Európskej komisii,
Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ),
Eulex Kosovo
„Odvolanie – Arbitrážna doložka – Zamestnanci medzinárodných misií Európskej únie – Po sebe nasledujúce pracovné zmluvy na dobu určitú – Žiadosť o rekvalifikáciu všetkých zmluvných vzťahov na zmluvu na dobu neurčitú – Uplatniteľné vnútroštátne právo – Určenie a uplatnenie – Úloha súdu – Rozsah preskúmania“
I. Úvod
1.
Súdny dvor už rozhodoval o žalobe pána Liama Jenkinsona, ktorou sa domáha toho, aby boli zmenené na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú ( 2 ) opakovane uzatvorené pracovné zmluvy na dobu určitú ( 3 ), v rámci ktorých vykonával svoje úlohy počas takmer 20 rokov v rámci troch medzinárodných misií zriadených alebo predlžovaných Európskou úniou ( 4 ) v rámci jej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP), vrátane poslednej misie Eulex Kosovo ( 5 ), ako aj náhrady zmluvnej a mimozmluvnej škody.
2.
Rozsudkom z 5. júla 2018, Jenkinson/Rada a i. ( 6 ), totiž Súdny dvor zrušil uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie z 9. novembra 2016, Jenkinson/Rada a i. ( 7 ), ktorý na základe článku 272 ZFEÚ dospel k záveru, že jeho právomoc obmedzená na poslednú ZDU, ktorá ho uvádza, sa nemôže vzťahovať na všetky ostatné ZDU uzavreté v rámci troch misií, ktoré stanovovali právomoc belgických súdov.
3.
Toto odvolanie, ktoré podal pán Jenkinson proti rozsudku z 10. novembra 2021, Jenkinson/Rada a i. ( 8 ), ktorým bola zamietnutá jeho žaloba, poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah svojho rozhodnutia o právomoci Všeobecného súdu založenej arbitrážnou doložkou vzhľadom na predmet sporu, ako aj právny režim, ktorému podlieha zmluvný pracovnoprávny vzťah, ak si zmluvné strany nezvolili pre tento vzťah rozhodné právo.
4.
V tomto spore v oblasti pracovného práva, ktorý nie je izolovaný, o čom svedčia veci prejednávané na Všeobecnom súde, ( 9 ) alebo veci, v ktorých sa možno obrátiť na belgické súdy z dôvodu ich určenia vo väčšine dotknutých zmlúv, ( 10 ) bude tiež potrebné určiť, za akých podmienok sa má zohľadniť osobitný kontext, v ktorom sa zamestnanie vykonáva, a to kontext misií patriacich do SZBP, a najmä kontext misie Eulex Kosovo, ktorej bola priznaná právna spôsobilosť od 12. júna 2014.
5.
Moja analýza odvolania sa teda bude týkať najmä otázok týkajúcich sa právomoci Všeobecného súdu, jeho posúdenia právneho režimu uplatniteľného na zmluvy uzavreté najmä s touto misiou a rozsahu preskúmania, ktoré bude musieť Súdny dvor vykonať v súvislosti s uplatňovaním vnútroštátneho práva Všeobecným súdom v rámci tohto sporu založeného na článku 272 ZFEÚ.
II. Právny rámec
A.
Jednotná akcia 2008/124
6.
Článok 1 jednotnej akcie Rady 2008/124/SZBP zo 4. februára 2008 o misii Európskej únie na podporu právneho štátu v Kosove, EULEX KOSOVO ( 11 ), menenej až do rozhodnutia Rady 2014/349/SZBP z 12. júna 2014 ( 12 ), nazvaný „Misia“, vo svojom odseku 1 stanovuje:
„EÚ týmto zriaďuje misiu Európskej únie na podporu právneho štátu v Kosove, EULEX KOSOVO (ďalej len ‚EULEX KOSOVO‘).“
7.
Článok 2 tejto jednotnej akcie, nazvaný „Mandát“, stanovuje:
„EULEX KOSOVO pomáha kosovským inštitúciám, justičným orgánom a orgánom činným v trestnom konaní pri napredovaní v udržateľnom rozvoji a zodpovednosti a pri ďalšom rozvoji a posilňovaní nezávislého multietnického systému súdnictva a multietnickej polície a colnej správy, pričom zabezpečuje, aby tieto inštitúcie boli chránené pred politickým vplyvom a aby dodržiavali medzinárodne uznávané normy a najlepšie európske postupy.
EULEX KOSOVO plní svoj mandát prostredníctvom monitorovania, školení a poradenstva v plnej spolupráci s programami pomoci Európskej komisie, pričom si ponecháva určité výkonné právomoci.“
8.
Článok 9 uvedenej jednotnej akcie, nazvaný „Členovia personálu“, stanovuje:
„1. Počet a odborná spôsobilosť členov personálu EULEX KOSOVO zodpovedajú vyhláseniu misie uvedenému v článku 2, úlohám uvedeným v článku 3 a štruktúre EULEX KOSOVO uvedenej v článku 6.
2. EULEX KOSOVO sa skladá hlavne z členov personálu, ktorých dočasne vyslali členské štáty alebo inštitúcie [Únie]. Každý členský štát alebo inštitúcia [Únie] znáša náklady na každého člena personálu, ktorého dočasne vyslal alebo vyslala, zahŕňajúce cestovné náklady na cestu na miesto misie a späť, platy, zdravotné poistenie a iné príspevky ako diéty a príslušné príspevky za rizikovú a náročnú prácu.
3. EULEX KOSOVO môže podľa potreby zamestnávať medzinárodný civilný personál a miestny personál na základe zmluvy, pokiaľ potrebné funkcie nebudú plniť členovia personálu vyslaní členskými štátmi. V riadne odôvodnených výnimočných prípadoch, keď nie sú k dispozícii vhodné žiadosti členských štátov, sa môžu podľa potreby zamestnávať na základe zmluvy štátni príslušníci zúčastňujúcich sa tretích štátov[ ( 13 )].
…“
9.
Článok 10 tej istej jednotnej akcie s názvom „Štatút EULEX KOSOVO a jej personálu“ vo svojom odseku 3 stanovuje:
„Podmienky zamestnávania a práva a povinnosti medzinárodného a miestneho personálu sa ustanovia v zmluvách, ktoré sa uzavrú medzi misiou EULEX KOSOVO a dotknutými členmi personálu [ ( 14 )].“
B.
Nariadenie Rím I
10.
Článok 3 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( 15 ) stanovuje:
„Existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13.“
11.
Článok 8 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.
2. Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva. Za zmenu krajiny obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine.
3. Ak rozhodné právo nemožno určiť podľa odseku 2, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny miesta podnikania, prostredníctvom ktorého bol zamestnanec zamestnaný.
4. Ak z celkovej situácie vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseko[ch] 2 alebo 3, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
12.
Okolnosti predchádzajúce sporu sú zhrnuté v bodoch 1 až 5 napadnutého rozsudku:
„1. Žalobca, pán… Jenkinson, írsky štátny príslušník, bol najprv zamestnaný od 20. augusta 1994 do 5. júna 2002 na základe opätovne uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú (ZDU) Pozorovateľskou misiou v Juhoslávii, ktorá bola zriadená memorandom o porozumení podpísaným v Belehrade 13. júla 1991 a ktorá bola v tom čase označená ako ‚Pozorovateľská misia Európskeho spoločenstva (ECMM)‘ a následne premenovaná na ‚Pozorovateľská misia Európskej únie (EUMM)‘ jednotnou akciou Rady 2000/811/SZBP z 22. decembra 2000 o Pozorovateľskej misii Európskej únie [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 328, 2000, s. 53 ). Mandát ECMM a neskôr EUMM bol viackrát predĺžený, naposledy jednotnou akciou Rady 2006/867/SZBP z 30. novembra 2006, ktorou sa predlžuje a mení a dopĺňa mandát Pozorovateľskej misie Európskej Únie (EUMM) ( Ú. v. EÚ L 335, 2006, s. 48 ), do 31. decembra 2007.
2. Následne bol na základe opätovne uzatváraných ZDU zamestnaný od 17. júna 2002 do 31. decembra 2009 Policajnou misiou Európskej únie v Bosne a Hercegovine (EUPM), ktorá bola založená jednotnou akciou Rady 2002/210/SZBP z 11. marca 2002 o Policajnej misii Európskej únie ( Ú. v. ES L 70, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 18/001, s. 278). Mandát EUPM bol viackrát predĺžený, naposledy rozhodnutím Rady 2011/781/SZBP z 1. decembra 2011 o Policajnej misii Európskej únie (EUPM) v Bosne a Hercegovine ( Ú. v. EÚ L 319, 2011, s. 51 ), do 30. júna 2012.
3. Napokon bol žalobca zamestnaný misiou Eulex Kosovo od 5. apríla 2010 do 14. novembra 2014, a to na základe jedenástich po sebe nasledujúcich ZDU uzavretých, pokiaľ ide o prvých deväť, s vedúcim misie Eulex Kosovo a, pokiaľ ide o posledné dve, so samotnou misiou (ďalej len ‚jedenásť ZDU‘)[ ( 16 )]. Misia Eulex Kosovo bola založená jednotnou akciou Rady 2008/124… Táto jednotná akcia bola viackrát predĺžená, konkrétne do 14. júna 2016 rozhodnutím Rady 2014/349…
4. V priebehu desiatej ZDU uzavretej s misiou Eulex Kosovo, ktorá sa vzťahovala na obdobie od 15. júna do 14. októbra 2014, bol žalobca listom vedúceho misie Eulex Kosovo z 26. júna 2014… informovaný, že v dôsledku rozhodnutia o reštrukturalizácii misie Eulex Kosovo prijatého členskými štátmi 24. júna 2014 bolo pracovné miesto, ktoré zastával od svojho zamestnania v rámci misie, po 14. novembri 2014… zrušené a že v dôsledku toho sa jeho zmluva po tomto dátume neobnoví. Jedenásta a posledná ZDU bola teda uzatvorená medzi žalobcom a misiou Eulex Kosovo na obdobie od 15. októbra do 14. novembra 2014 (ďalej len ‚posledná ZDU‘).
5. S výnimkou poslednej ZDU všetky ZDU uzavreté žalobcom v súvislosti s jeho činnosťami v misii Eulex Kosovo obsahovali [arbitrážnu doložku ( 17 )] uvádzajúcu belgické súdy. Pokiaľ ide o poslednú ZDU, tá vo svojom článku 21 na základe článku 272 ZFEÚ obsahuje arbitrážnu doložku uvádzajúcu súd Európskej únie pre akýkoľvek spor týkajúci sa zmluvy [ ( 18 )].“ ( 19 )
IV. Konanie na Všeobecnom súde a Súdnom dvore
13.
Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2015 podal pán Jenkinson žalobu, ktorej predmetom bol v prvom rade návrh založený na článku 272 ZFEÚ, ktorým sa na jednej strane domáha rekvalifikácie všetkých jeho zmluvných vzťahov na ZDN, ako aj náhrady škody, ktorú utrpel v dôsledku zneužívania po sebe nasledujúcich ZDU a neoprávneného prepustenia, a na druhej strane určenia, že Rada Európskej únie, Európska komisia a Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) s ním zaobchádzali diskriminačne, a v dôsledku toho navrhuje, aby im bola uložená povinnosť nahradiť škodu, a subsidiárne návrh založený na mimozmluvnej zodpovednosti európskych inštitúcií. ( 20 )
14.
Uznesením z 9. novembra 2016 Jenkinson/Rada a i. ( 21 ) Všeobecný súd vyhlásil, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o dvoch hlavných žalobných návrhoch a zamietol ako zjavne neprípustný subsidiárne uvedený žalobný návrh. Všeobecný súd žalobu zamietol v plnom rozsahu a uložil pánovi Jenkinsonovi povinnosť nahradiť trovy konania.
15.
Rozsudkom Jenkinson I Súdny dvor vyhovel odvolaniu, ktoré podal pán Jenkinson, vrátil vec Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
16.
Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na základe článku 272 ZFEÚ vyhlásil, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o hlavných žalobných návrhoch. Dospel k záveru, že právomoc Všeobecného súdu sa môže rozšíriť aj na skoršie pracovné zmluvy stanovujúce právomoc súdov v Bruseli pod podmienkou, že žaloba podaná pánom Jenkinsonom obsahuje návrhy, ktoré sú odvodené od poslednej ZDU alebo ktoré majú priamy vzťah s povinnosťami, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že návrhy pána Jenkinsona zahŕňajú zohľadnenie účinkov predchádzajúcich pracovných zmlúv.
V. Napadnutý rozsudok
17.
Všeobecný súd po tom, čo v bode 31 napadnutého rozsudku citoval návrhy pána Jenkinsona, v bode 38 zopakoval ich zhrnutie založené na rozsudku Jenkinson I ( 22 ), v ktorom bolo spresnené, že „návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2015 podal odvolateľ žalobu proti Rade, Komisii, ESVČ, ako aj misii Eulex Kosovo, ktorou navrhoval, aby Všeobecný súd:
–
rekvalifikoval jeho zmluvný vzťah na ‚[ZDN]‘, konštatoval, že žalované porušili svoje zmluvné povinnosti, a najmä že porušili povinnosť oznámiť výpoveď v rámci skončenia [ZDN], konštatoval, že jeho prepustenie bolo protiprávne, a v dôsledku toho zaviazal žalované na náhradu ujmy vzniknutej na základe zneužívania opätovne uzatváraných ZDU, porušenia povinnosti oznámiť výpoveď a protiprávneho prepustenia[ ( 23 )],
–
určil, že Rada, Komisia a ESVČ ho v priebehu jeho zamestnania v [troch misiách ( 24 )] diskriminovali, pokiaľ ide o jeho odmeňovanie, právo na dôchodok a iné výhody, a aby konštatoval, že mal byť zamestnaný ako dočasný zamestnanec jednej zo žalovaných, a aby ich v dôsledku toho zaviazal na náhradu škody[ ( 25 )], a
–
subsidiárne zaviazal žalované, aby na základe ich mimozmluvnej zodpovednosti nahradili škodu spôsobenú porušením ich záväzkov[ ( 26 )]“.
18.
Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol v celom rozsahu.
19.
Na úvod Všeobecný súd v bode 45 napadnutého rozsudku konštatoval, že žaloba nebola podaná na základe článku 263 ZFEÚ. ( 27 ) V bode 62 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že pokiaľ ide o prvý žalobný návrh, ktorý bol predložený ako hlavný, táto žaloba bola podaná na základe arbitrážnej doložky označujúcej súd Únie, ktorá je uvedená v poslednej ZDU, a že pokiaľ ide o druhý žalobný návrh, ktorý bol tiež predložený ako hlavný, a tretí žalobný návrh predložený subsidiárne, uvedená žaloba je žalobou o mimozmluvnú zodpovednosť podanou na základe článkov 268 a 340 ZFEÚ. ( 28 )
20.
V bode 70 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vyhlásil, že má právomoc preskúmať tri žalobné návrhy.
21.
Pokiaľ ide o druhú námietku neprípustnosti návrhov ( 29 ) vznesenú žalovanými , Všeobecný súd pripomenul, že žalované popierajú, že skutkové okolnosti, rozhodnutia a prípadné nezrovnalosti, na ktoré sa odvoláva žalobca, by im bolo možné pripísať ( 30 ) z dôvodu, že Rada, ESVČ alebo Komisia nezaložili nijaký zmluvný vzťah so žalobcom, alebo pokiaľ ide o misiu Eulex Kosovo, že nezaložila nijaký zmluvný vzťah pred 5. aprílom 2010. Všeobecný súd v bodoch 75, 76 a 78 dospel k záveru, že táto námietka neprípustnosti v podstate nesmeruje proti žalobe ako celku, ale výlučne proti prvému žalobnému návrhu, a že až po vecnom preskúmaní tohto žalobného návrhu by bolo prípadne z hľadiska práva uplatniteľného na spor potrebné určiť, v akom rozsahu sú návrhy formulované žalobcom v uvedenom žalobnom návrhu dôvodné vo vzťahu ku každej zo žalovaných.
22.
Pokiaľ ide o prvý žalobný návrh týkajúci sa rekvalifikácie zmluvného vzťahu na ZDN , Všeobecný súd najprv uviedol, že žalobca v ňom mieri na všetky po sebe nasledujúce ZDU, ktoré uzavrel v rámci svojich činností v rámci troch misií. ( 31 )
23.
Všeobecný súd ďalej dospel k záveru, že „v prvom rade“ musí preskúmať návrh žalobcu, pokiaľ ide o jedenásť ZDU uzavretých v súvislosti s jeho zamestnaním v rámci misie Eulex Kosovo z dôvodu, že prípadné zamietnutie tohto návrhu bude určujúce na účel preskúmania série ZDU uzavretých v rámci prvých dvoch misií. ( 32 ) Napokon dospel k záveru, že v prípade neexistencie osobitných pravidiel stanovených normotvorcom Únie ( 33 ) alebo aktov prijatých v nadväznosti na vytvorenie misie Eulex Kosovo ( 34 ) musí spor rozhodnúť na základe uplatniteľného vnútroštátneho hmotného práva, pričom musí najmä dbať, prostredníctvom výkladu v súlade s právom Únie, na dodržiavanie všeobecnej zásady zákazu zneužitia práva vyplývajúceho z opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. ( 35 )
24.
Na účely určenia rozhodného práva pre spor Všeobecný súd rozhodol o „použití“ nariadenia Rím I, a najmä jeho článku 8 týkajúceho sa individuálnych pracovných zmlúv. ( 36 ) Pokiaľ ide o prvých deväť ZDU, Všeobecný súd v bode 119 napadnutého rozsudku konštatoval, že zmluvné strany si odkazom na oznámenie K(2009) 9502 ( 37 ) v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Rím I zvolili írske právo ako uplatniteľné vnútroštátne pracovné právo.
25.
Pokiaľ ide o desiatu a jedenástu ZDU, Všeobecný súd v bode 130 tohto rozsudku rozhodol, že majú užšie väzby s írskym právom v zmysle článku 8 ods. 4 tohto nariadenia.
26.
Na záver svojej analýzy v bodoch 152 až 186 napadnutého rozsudku týkajúcej sa uplatnenia ustanovení írskeho práva ( 38 ) s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora na okolnosti prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 184, 187 a 188 tohto rozsudku rozhodol, že existovali objektívne dôvody súvisiace najmä s dočasnou a pokračujúcou zmenou mandátu misie Eulex Kosovo, ktoré odôvodňovali to, že pánovi Jenkinsonovi bolo navrhnuté uzavretie prvých ZDU, ako aj poslednej ZDU na jeden mesiac bez toho, aby došlo k zneužitiu.
27.
V bode 188 uvedeného rozsudku Všeobecný súd v dôsledku toho zamietol všetky návrhy na rekvalifikáciu ZDU na ZDN vrátane návrhov týkajúcich sa ZDU uzavretých medzi pánom Jenkinsonom a prvými dvomi misiami. ( 39 )
28.
V bode 209 tretej vete napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že návrhu na rekvalifikáciu ZDU na ZDN založenému na nedodržaní požiadaviek na informovanie zamestnanca stanovených v článku 8 ods. 2 zákona z roku 2003 ( 40 ) nemožno vyhovieť. Hoci sa totiž pán Jenkinson v prejednávanej veci správne odvoláva na toto porušenie, ( 41 ) írske právo nestanovuje takúto rekvalifikáciu z dôvodu primeraných a spravodlivých dôsledkov. ( 42 )
29.
V bode 215 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol návrh na náhradu všetkých zmluvných škôd ako nedôvodný. Na jednej strane uviedol, že návrh na náhradu týchto škôd podaný v rámci prvého žalobného návrhu sa zakladá na rekvalifikácii ZDU, ktoré boli uzatvorené zneužívajúcim spôsobom, na ZDN, a na porušení pravidiel zmluvného formalizmu, ktoré sú stanovené v belgickom alebo írskom práve. ( 43 ) Na druhej strane pripomenul, že tieto tvrdenia žalobcu boli zamietnuté. ( 44 )
30.
V bode 216 tohto rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že z dôvodu zamietnutia prvého žalobného návrhu nebolo potrebné skúmať námietku neprípustnosti založenú na tom, že skutkové okolnosti, rozhodnutia a prípadné protiprávnosti uvádzané žalobcom nemožno v celom rozsahu alebo sčasti pripísať žalovaným. ( 45 )
31.
Pokiaľ ide o druhý žalobný návrh týkajúci sa návrhu na náhradu mimozmluvnej ujmy , ktorý bol tiež predložený ako hlavný žalobný návrh, Všeobecný súd pripomenul, že sa zakladá na ustanoveniach článkov 268 a 340 ZFEÚ a jeho cieľom je, aby Rada, Komisia a ESVČ nahradili mimozmluvnú ujmu, ktorú pán Jenkinson utrpel z dôvodu politiky zamestnávania medzinárodného civilného personálu misií, ktorú prijali. ( 46 ) V bode 237 napadnutého rozsudku Všeobecný súd bez toho, aby rozhodol o neprípustnosti vznesenej Komisiou a ESVČ, ( 47 ) konštatoval, že pán Jenkinson nepredložil dôkaz o dostatočne závažnom porušení právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať mu práva. Konkrétne v bode 228 tohto rozsudku rozhodol, že normatívne ustanovenia týkajúce sa misie Eulex Kosovo výslovne stanovili právny základ umožňujúci vedúcemu misie a neskôr tejto misii prijímať medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe práve tak, že vychádzali z ustanovení primárneho práva týkajúcich sa SZBP. Všeobecný súd okrem toho v bode 230 uvedeného rozsudku vylúčil existenciu diskriminácie medzi zmluvnými zamestnancami vyplývajúcej z uplatnenia odlišných vnútroštátnych právnych predpisov. V bodoch 231 a 233 toho istého rozsudku tiež odmietol tvrdenia týkajúce sa nerovnosti zaobchádzania oproti zamestnancom, na ktorých sa vzťahujú podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie, ( 48 ) pričom dospel k záveru, že pán Jenkinson nepreukázal, že podľa práva Únie mal právo byť zamestnaný podľa pravidiel týchto PZOZ alebo podľa ekvivalentného služobného poriadku. ( 49 )
32.
Pokiaľ ide o tretí žalobný návrh týkajúci sa subsidiárne predloženého návrhu na náhradu mimozmluvnej ujmy , Všeobecný súd ho zamietol ako zjavne neprípustný z dôvodu jeho nejasnosti, ( 50 ) čím vyhovel prvej námietke neprípustnosti, ktorú podali žalované. ( 51 )
VI. Návrhy účastníkov konania
33.
Svojím odvolaním pán Jenkinson navrhuje, aby Súdny dvor v prvom rade zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol vo veci, a subsidiárne, aby vrátil vec na prejednanie Všeobecnému súdu. Navrhuje tiež, aby boli žalované zaviazané na náhradu trov konania na oboch stupňoch.
34.
Na podporu svojho odvolania pán Jenkinson uvádza šesť odvolacích dôvodov založených po prvé na nesprávnom výklade žalobných návrhov a dôvodov v rozsahu, v akom Všeobecný súd vylúčil zo svojho preskúmania akýkoľvek žalobný návrh založený na námietke nezákonnosti, po druhé na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Všeobecný súd analyzoval výlučne posledné zamestnanie pána Jenkinsona v misii Eulex Kosovo, po tretie na viacerých nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa mal dopustiť Všeobecný súd pri skúmaní dôvodnosti jeho návrhov v rámci prvého žalobného návrhu, po štvrté na nesprávnom uplatnení zásady rovnosti zaobchádzania so zamestnancami Únie a porušení článku 336 ZFEÚ tým, že vylúčil akúkoľvek mimozmluvnú zodpovednosť žalovaných, po piate na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa dopustil Všeobecný súd zamietnutím tretieho žalobného návrhu ako neprípustného, a po šieste na nesprávnom odôvodnení týkajúcom sa trov konania.
35.
Rada, Komisia a Eulex Kosovo navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolania a zaviazal pána Jenkinsona na náhradu trov konania. ( 52 ) Prvé tri žalované v prvom rade tvrdia, že žaloba v prvostupňovom konaní mala byť vyhlásená za neprípustnú. Eulex Kosovo tvrdí, že odvolanie je sčasti právne nedôvodné a sčasti neprípustné.
VII. Analýza
36.
Na žiadosť Súdneho dvora sa tieto návrhy budú týkať len druhého odvolacieho dôvodu, ako aj prvej, tretej a štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu.
A.
Úvodné poznámky
37.
Vzhľadom na množstvo tvrdení uvedených na podporu tohto odvolania považujem za vhodné pripomenúť hranice, v ktorých sa musí uskutočniť ich analýza.
38.
Po prvé podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ je možné odvolať sa na Súdny dvor proti rozhodnutiam Všeobecného súdu „len v právnych otázkach“. Súdny dvor však môže preskúmať niektoré skutkové dôvody, ak sa namieta skreslenie skutkových okolností alebo vecná nepresnosť, ako aj nedostatok odôvodnenia. ( 53 )
39.
Po druhé, pokiaľ ide o rozhodnutie Všeobecného súdu spojiť námietky neprípustnosti vznesené žalovanými ( 54 ) s konaním vo veci samej, toto rozhodnutie nemožno preskúmať bez toho, aby bolo podané vzájomné odvolanie. ( 55 ) Za týchto podmienok treba prípustnosť žaloby podanej proti žalovaným preskúmať len v prípade zrušenia napadnutého rozsudku. Na jednej strane však treba zohľadniť rozsudok Eulex Kosovo, ( 56 ) pokiaľ ide o prvý žalobný návrh v rozsahu, v akom smeruje proti misii Eulex Kosovo. Na druhej strane treba zohľadniť rozdiel v predmete tohto žalobného návrhu a ostatných dvoch žalobných návrhov v rozsahu, v akom sú založené na článkoch 268 a 340 ZFEÚ týkajúcich sa mimozmluvnej zodpovednosti najmä inštitúcií Únie. ( 57 )
40.
Po tretie z dôvodu požiadaviek uvedených v článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ( 58 ) treba uviesť skutočnosti, ktoré sú v súčasnosti nesporné. Tak je to v prípade kvalifikácie časti žaloby pána Jenkinsona. Konštatovanie Všeobecného súdu v bodoch 41, 44, 45 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolateľ nepodal žalobu o neplatnosť akéhokoľvek aktu založenú na článku 263 ZFEÚ, ( 59 ) totiž nie je predmetom žiadnej kritiky. To isté platí pre konštatovanie, podľa ktorého nespochybňuje dôvodnosť neobnovenia jeho zmluvy a že nepožaduje svoje opätovné vzatie do zamestnania. ( 60 ) Za týchto podmienok je neúčinná akákoľvek kritika založená na nezákonnosti aktu, v prípade ktorej sa okrem iného predpokladá, že bola uvedená a podporená právnymi a skutkovými tvrdeniami. ( 61 ) Okrem toho možno poukázať na neexistenciu kritiky týkajúcej sa bodov 140 až 146 a 198 až 200 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú írskeho hmotného práva uplatniteľného v prejednávanej veci.
41.
Po štvrté neexistencia kritiky opisu, ktorý vykonal Všeobecný súd v súvislosti s návrhmi pána Jenkinsona predloženými v rámci prvého žalobného dôvodu v bodoch 31, 38 ( 62 ) a 54, ako aj v bode 77 prvej vete, v bode 85, v bode 197 druhej vete a v bode 209 druhej vete napadnutého rozsudku, podľa ktorého sú návrhy žalobcu na náhradu škody založené na rekvalifikácii ZDU na ZDN alebo na ňu nadväzujú, vedie k záveru, že iba zrušenie rozhodnutia v oblasti pracovného práva povedie k preskúmaniu náhrady údajnej zmluvnej ujmy. ( 63 )
42.
Moju analýzu dôvodov týkajúcich sa právomoci Všeobecného súdu, ako aj právomoci súdu v rámci článku 272 ZFEÚ, na základe ktorého bol podaný prvý žalobný návrh, teda rozoberiem na základe všetkých týchto skutočností.
B.
O druhom odvolacom dôvode
1. Argumentácia účastníkov konania
43.
Svojím druhým odvolacím dôvodom pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd v bode 82 napadnutého rozsudku nesprávne dospel k záveru, že posledná zmluva bola len súčasťou jedenástich ZDU podpísaných s misiou Eulex Kosovo, a nie súčasťou dlhšieho zmluvného vzťahu. Pán Jenkinson sa domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že musí overiť zákonnosť jedenástich ZDU pred zákonnosťou prvých dvoch sérií ZDU, v ktorých nebol označený za príslušný súd.
44.
Tvrdí, že právomoc Všeobecného súdu je rozšírená na všetky ZDU na rozhodnutie o návrhu z hľadiska vnútroštátneho práva a že toto právo ukladá povinnosť preskúmať ZDU v chronologickom poradí. Pán Jenkinson sa domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa vylúčenia prvých 30 ZDU je nedostatočné, keďže nie je založené ani na írskom práve, ani na práve Únie. Okrem toho neexistencia analýzy pojmu „trvalé zamestnanie u jedného alebo viacerých zamestnávateľov“ alebo „spoloční zamestnávatelia“ v zmysle írskeho práva, za predpokladu jeho uplatniteľnosti, podľa neho vedie k popretiu zmyslu bodu 77 napadnutého rozsudku, ako aj vzájomnej závislosti otázky identifikácie zamestnávateľa, teda Únie v prípade všetkých zmlúv, a existencie nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu v rámci Únie s analýzou rekvalifikácie ZDU na ZDN. V tejto súvislosti odvolateľ vo svojej replike zdôrazňuje, že misia Eulex Kosovo nemá rovnakú spôsobilosť zamestnávať v zmysle Zmlúv ako Únia ( 64 ) a že v prípade prvých dvoch misií vznikla zodpovednosť Únie z dôvodu ich zániku, rovnako ako môže vzniknúť zodpovednosť likvidátora v prípade zrušenia spoločnosti.
45.
Rada sa domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia vzhľadom na bod 50 rozsudku Jenkinson I a judikatúru citovanú v bodoch 38 až 40 a 44 tohto rozsudku, keď sa na základe reštriktívneho výkladu svojej právomoci domnieval, že len jedenásť ZDU podpísaných s misiou Eulex Kosovo má priamy vzťah s poslednou ZDU označujúcou súd Únie. Dodáva, že na účely vymedzenia svojej právomoci založenej na článku 272 ZFEÚ nemožno voči Všeobecnému súdu namietať ustanovenia írskeho práva.
46.
Komisia sa v prvom rade domnieva, že v prípade neexistencie arbitrážnej doložky, ktorá by Súdnemu dvoru priznávala právomoc rozhodovať o ZDU uzavretých v rámci činností pána Jenkinsona v rámci prvých dvoch misií, bol Všeobecný súd v súlade s bodom 47 rozsudku Jenkinson I povinný začať analýzou ZDU uzavretých s misiou Eulex Kosovo s cieľom posúdiť, či existoval jediný a nepretržitý vzťah, a následne rozhodnúť, či sa môže rozšíriť na prvé dve série ZDU. Komisia sa ďalej domnieva, že tvrdenia pána Jenkinsona týkajúce sa bodov 77 a 232 napadnutého rozsudku sú založené na ich nesprávnom výklade. Napokon táto inštitúcia uvádza, že tvrdenie odvolateľa založené na pojme „spoloční zamestnávatelia“ je v rozpore s tvrdením, ktoré uviedol vo svojom predchádzajúcom odvolaní, teda že prvé dve misie už ako také neexistujú. Okrem toho Komisia zdôrazňuje, že tvrdenia týkajúce sa spôsobilosti Únie zamestnávať, ktoré sú sčasti nové, nemajú žiadny základ v súvislosti s misiou Eulex Kosovo od vyhlásenia rozsudku Eulex Kosovo, ako aj v širšom zmysle v súvislosti s ostatnými misiami.
47.
ESVČ sa domnieva, že tento spor sa týka len zmluvy uzavretej medzi pánom Jenkinsonom a misiou Eulex Kosovo. Vyplýva to z bodov 47 a 48 rozsudku Jenkinson I. Skutočnosť, že pán Jenkinson bol zamestnaný na dvoch ďalších misiách, je irelevantná. Je zjavné, že pokiaľ ide o odlišné misie, neexistuje žiadna kontinuita zamestnania.
48.
Misia Eulex Kosovo zastáva názor, že pokus o jednotnú a nepretržitú konštrukciu pracovnoprávneho vzťahu neobstojí pri skúmaní troch odlišných dôb zamestnania pána Jenkinsona a že pán Jenkinson po prvýkrát v štádiu odvolania uviedol argumentáciu týkajúcu sa pojmu „spoloční zamestnávatelia“ v spojení s Úniou. Táto misia okrem toho zdôrazňuje, že akékoľvek tvrdenie, ktoré je v rozpore s rozhodnutím 2014/349 ( 65 ), ktoré jej priznáva právnu spôsobilosť uzatvárať zmluvy a byť účastníkom súdneho konania, ako aj s rozsudkom Eulex Kosovo týkajúcim sa jej zodpovednosti za všetky skutočnosti, ku ktorým došlo pred 12. júnom 2014, nie je dôvodné.
2. Posúdenie
49.
Kritika v druhom odvolacom dôvode sa týka bodu 82 napadnutého rozsudku, ktorý znie takto: „Keďže posledná ZDU je súčasťou jedenástich ZDU, ktoré sa týkajú činností žalobcu v misii Eulex Kosovo, treba v prvom rade preskúmať žiadosť žalobcu o prekvalifikovanie jedenástich ZDU na jedinú ZDN. Ak by sa totiž tento návrh mal zamietnuť, Všeobecný súd by nemal právomoc preskúmať návrh na prekvalifikovanie prvých dvoch sérií ZDU, ktoré žalobca uzatvoril v rámci jeho činností v prvých dvoch misiách uvedených v bodoch 1 a 2 vyššie[ ( 66 )], na ZDN, pretože tieto posledné uvedené ZDU neobsahovali arbitrážnu doložku označujúcu súd Únie.“
50.
Pán Jenkinson v podstate spochybňuje obmedzenie právomoci Všeobecného súdu na poslednú sériu ZDU týkajúcich sa jeho činností v rámci misie Eulex Kosovo, pričom podľa neho uplatnenie vnútroštátneho práva malo viesť Všeobecný súd k tomu, aby na účely rozhodnutia o prvom žalobnom návrhu zohľadnil všetky uzatvorené zmluvy bez ohľadu na misiu, na ktorú bol pridelený.
51.
V prvom rade poznamenávam, že kritizovaný dôvod sa nachádza v časti napadnutého rozsudku venovanej meritórnemu preskúmaniu „žiadosti o zmenu kvalifikácie po sebe nasledujúcich ZDU na jedinú ZDN“ ( 67 ), po tom, čo Všeobecný súd v bodoch 64 až 66 tohto rozsudku rozhodol o svojej právomoci, čo pripomína v bode 81 uvedeného rozsudku. V týchto bodoch 64 až 66 ( 68 ) totiž Všeobecný súd prevzal znenie rozhodnutia Súdneho dvora v rozsudku Jenkinson I a konštatoval, že jeho právomoc sa vzťahuje na všetky návrhy, ktoré vyplývajú z poslednej ZDU alebo ktoré majú priamy vzťah s povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy.
52.
V druhom rade, pokiaľ ide o dosah tohto rozhodnutia, poukazujem na to, že:
–
podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, na ktorú Súdny dvor odkázal v bode 39 rozsudku Jenkinson I, sa posúdenie právomoci Všeobecného súdu v rámci arbitrážnej doložky uzavretej podľa článku 272 ZFEÚ vykonáva bez odkazu na uplatniteľné vnútroštátne právo a bez toho, aby bolo potrebné kvalifikovať zmluvu ako zmluvu podľa verejného alebo súkromného práva,
–
Súdny dvor po tom, čo v bode 38 tohto rozsudku pripomenul, že „právomoc Všeobecného súdu vychádzajúca z arbitrážnej doložky predstavuje výnimku zo všeobecného práva, a preto ju treba vykladať reštriktívne“, v bode 45 uvedeného rozsudku rozhodol, že právomoc Všeobecného súdu „sa môže rozšíriť na skoršie pracovné zmluvy stanovujúce právomoc súdov v Bruseli[ ( 69 )] pod podmienkou, že žaloba podaná pánom Jenkinsonom obsahuje návrhy, ktoré vyplývajú z poslednej ZDU alebo ktoré majú priamy vzťah s povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy“, a
–
Súdny dvor spresnil, aké overenia mal vykonať Všeobecný súd, ( 70 ) a zohľadnil návrhy pána Jenkinsona, ( 71 ) konštatoval, že „žaloba… zahŕňa nároky, ktoré vyplývajú takisto zo ZDU“ ( 72 ), a vyvodil z toho, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil, že zjavne nemá právomoc „preto, že návrhy pána Jenkinsona implikujú zohľadnenie účinkov predchádzajúcich pracovných zmlúv“ ( 73 ).
53.
Preto sa na jednej strane domnievam, že z tohto posledného uvedeného dôvodu osobitne vyplýva, že Súdny dvor venoval osobitnú pozornosť predmetu návrhu, a to rekvalifikácii rôznych ZDU na ZDN, keďže takýto nárok vyžaduje určenie jediného súdu na preskúmanie týchto zmlúv ako celku. Na druhej strane vzhľadom na neexistenciu výhrady, ktorú by uviedol Súdny dvor, nemožno z odkazu na rozsudok z 1. júla 1982, Porta/Komisia ( 74 ), v bode 44 rozsudku Jenkinson I vyvodiť, že Súdny dvor mal v úmysle obmedziť svoje rozhodnutie na poslednú sériu ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo a že by boli rozhodné určité kritériá, ako je zmluvný vzťah s jediným zamestnávateľom, neexistencia prerušenia tejto činnosti alebo neexistencia vôle predložiť spor konkrétnemu súdu. ( 75 )
54.
V dôsledku toho sa domnievam, že Všeobecný súd správne uznal svoju právomoc preskúmať návrhy uvedené v prvom žalobnom návrhu s prihliadnutím na všetky pracovné zmluvy. ( 76 )
55.
V treťom rade treba zdôrazniť, že pri skúmaní merita návrhov súd vykonáva inú úlohu, než je tá, ktorú vykonáva, keď rozhoduje o svojej právomoci, pričom tieto dve úlohy spočívajú na odlišných základoch. ( 77 ) Rozsudok Jenkinson I týkajúci sa právomoci Všeobecného súdu, nemá teda v tejto súvislosti žiadny dosah.
56.
Na účely posúdenia dôvodnosti návrhu na rekvalifikáciu ZDU uzavretých v rámci troch rôznych misií na ZDN uzavreté v rámci troch časových období, ktoré neboli nepretržité, mohol Všeobecný súd podľa môjho názoru bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, rozhodnúť začať svoje posúdenie sériou jedenástich ZDU vrátane zmluvy obsahujúcej arbitrážnu doložku, ktorá ho označuje, po tom, čo uviedol, že nebol spochybnený iba zmluvný vzťah medzi misiou Eulex Kosovo a žalobcom, ( 78 ) a konštatoval, že posúdenie účasti každej zo žalovaných v žalobe týkajúcej sa pracovného práva, ktorá mu bola predložená, záviselo od uplatniteľného práva. ( 79 )
57.
Rovnako sa domnievam, že Všeobecný súd, na ktorý boli podané návrhy na rekvalifikáciu rôznych ZDU a na náhradu zmluvných škôd smerujúce proti viacerým žalovaným, bez toho, aby sa medzi nimi rozlišovalo podľa ich postavenia pri uzatváraní rôznych zmlúv, ( 80 ) mohol legitímne vykonať analýzu v dvoch fázach. ( 81 ) Vzhľadom na podanie návrhu na základe článku 272 ZFEÚ a na skutočnosti, ktoré mu predložil pán Jenkinson na posúdenie, bol totiž Všeobecný súd oprávnený na základe zmluvného vzťahu s misiou Eulex Kosovo najprv hľadať kritériá určenia práva upravujúceho ZDU uzavreté v rámci tejto misie, aby mohol rozhodnúť o návrhu na základe podmienok stanovených týmto právom. ( 82 )
58.
Naproti tomu v rozsahu preskúmania, ktoré takto vymedzil v bode 82 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd podľa môjho názoru z dôvodu predmetu návrhu, ktorý mu bol predložený na posúdenie, nesprávne usúdil, že sa môže vyhnúť zohľadneniu všetkých zmlúv v prípade zamietnutia návrhu len na základe zmlúv medzi pánom Jenkinsonom a misiou Eulex Kosovo.
59.
Po prvé kritériá stanovené na určenie práva upravujúceho poslednú sériu ZDU sa mali uplatniť na tie v prvých dvoch misiách. Po druhé až po skončení druhej časti jeho analýzy, venovanej vymenovaniu podmienok stanovených týmto právom na vyhovenie alebo zamietnutie žiadosti o rekvalifikáciu, môže byť odôvodnený vplyv tohto posúdenia týkajúceho sa ZDU uzavretých v rámci misie na zmluvy uzavreté v rámci každej z ďalších dvoch misií, pričom sa majú zohľadniť hranice argumentácie žalobcu v tejto súvislosti. Po tretie z právomoci Všeobecného súdu nemožno vyvodiť nijaký dôvod, pretože by hrozilo, že bude v rozpore s dôvodmi uvedenými v rozsudku Jenkinson I, ktorému sa tento súd podriadil. ( 83 ) Práve skutočnosť, že jeho právomoc je založená na návrhoch vyplývajúcich z poslednej ZDU, nebráni Všeobecnému súdu, aby rozhodol vo veci samej, že medzi rôznymi ZDU neexistuje súvislosť, ktorá by umožňovala ich rekvalifikáciu na ZDN.
60.
Zdá sa mi však, že dôvod uvedený v bode 82 napadnutého rozsudku treba vykladať s prihliadnutím na dôvody týkajúce sa uplatnenia práva, ktorým sa riadia pracovné zmluvy, ( 84 ) a že tento predčasný záver Všeobecného súdu nemôže viesť k zrušeniu rozsudku.
61.
Preto navrhujem, aby Súdny dvor dospel k záveru, že aj keď Všeobecný súd nesprávne vychádzal zo svojej právomoci, správne dospel k záveru, že dôvody zamietnutia žiadosti o rekvalifikáciu ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo na ZDN, stanovené uplatniteľným právom, ktoré mu prináležalo hľadať, sa mohli vzťahovať aj na ZDU z ďalších dvoch misií, čo by malo za následok zamietnutie žiadosti týkajúcej sa všetkých zmluvných vzťahov. ( 85 ) V dôsledku toho druhému odvolaciemu dôvodu nemožno vyhovieť.
C.
O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu
1. Argumentácia účastníkov konania
62.
Prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson kritizuje neexistenciu dôsledkov, ktoré by Všeobecný súd vyvodil z konštatovania uvedeného v bode 92 napadnutého rozsudku, že „európske inštitúcie“ nedodržali článok 336 ZFEÚ.
63.
Všeobecnému súdu tiež vytýka, že v prípade potreby ex offo nepreskúmal otázku neuplatniteľnosti oznámenia K(2009) 9502, hoci tvrdil, že o podmienkach zamestnávania, ktoré toto oznámenie zahŕňa, sa nerozhodlo v súlade s týmto článkom 336 ZFEÚ. To isté platí pre otázku porušenia nariadenia o rozpočtových pravidlách.
64.
Okrem toho pán Jenkinson poukazuje na neexistenciu pravidiel týkajúcich sa určenia hmotného práva uplatniteľného na zmluvu uzavretú v mene Únie, pričom táto zmluva je na jednej strane stanovená pre všetkých zamestnancov Únie, je identifikovateľná podľa ustanovenia PZOZ a rovnaká pre každú kategóriu zamestnancov. V bode 95 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd výslovne označil odvolateľa za „iných zamestnancov Únie“, pričom vylúčil uplatnenie Európskeho kódexu dobrej správnej praxe Európskeho ombudsmana. Na druhej strane medzinárodný zmluvný personál orgánu zriadeného misiou Eulex Kosovo, ktorým je „Registry‑Kosovo Specialist Chambers“, podlieha jednotnému súboru hmotnoprávnych predpisov.
65.
Okrem toho tvrdí, že normotvorca Únie nezamýšľal, aby sa nariadenie Rím I uplatňovalo na taký verejnoprávny spor, o aký ide v prejednávanej veci. Toto nariadenie sa totiž uplatňuje na spory týkajúce sa súkromnoprávnych zmlúv, zatiaľ čo článkom 270 ZFEÚ v spojení s článkom 336 ZFEÚ tento normotvorca stanovil, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc overiť dodržiavanie povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru zamestnanca Únie.
66.
Komisia, ESVČ a Eulex Kosovo zdôrazňujú, že tvrdenia založené na prípadnom porušení článku 336 ZFEÚ a neuplatniteľnosti oznámenia K(2009) 9502 neboli predložené v prvostupňovom konaní. Rada a Komisia sa domnievajú, že Všeobecný súd sa v bode 92 napadnutého rozsudku obmedzil na konštatovanie, že normotvorca Únie neprijal pravidlá upravujúce podmienky zamestnávania zmluvných zamestnancov misií.
67.
Rada a ESVČ tvrdia, že inštitúcie Únie neboli povinné prijať takéto pravidlá. Ustanovenia primárneho práva týkajúce sa konkrétne SZBP, na ktorých sú založené normatívne ustanovenia týkajúce sa misie Eulex Kosovo, predstavujú právny základ umožňujúci vedúcemu tejto misie a neskôr tejto misii prijímať medzinárodný civilný personál na zmluvnom základe prispôsobenom jej potrebám. V tejto súvislosti Komisia pripomína, že Súdny dvor v rozsudku Eulex Kosovo rozhodol, že zodpovednosť misie Eulex Kosovo je výlučná.
68.
Eulex Kosovo zdôrazňuje, že odkaz na „Kosovo Specialist Chambers“ je neúčinný z dôvodu, že tento súdny orgán nie je porovnateľný s diplomatickou misiou, akou je Eulex Kosovo.
69.
Pokiaľ ide o nariadenie o rozpočtových pravidlách, Rada tvrdí, že Všeobecný súd ho mohol správne neanalyzovať, keďže nijako nesúvisí s otázkou, či sa Služobný poriadok úradníkov Európskej únie alebo PZOZ majú uplatňovať na zmluvný vzťah medzi pánom Jenkinsonom a misiou Eulex Kosovo. Komisia uvádza, že odvolávanie sa na toto nariadenie je nepresné a že Všeobecný súd nie je povinný ex offo prihliadnuť na protiprávnosť, na ktorú sa odvoláva odvolateľ. ( 86 )
70.
Pokiaľ ide o výhradu založenú na neuplatniteľnosti nariadenia Rím I, Komisia sa domnieva, že je zjavne nedôvodná, pretože jednak pán Jenkinson nespochybňuje body 103 až 104 napadnutého rozsudku a jednak táto výhrada je v rozpore s ostatnými časťami jeho žaloby, ako aj odvolania. Misia Eulex Kosovo považuje toto tvrdenie za neprípustné, pretože je oneskorené a v rozpore s pôvodným návrhom pána Jenkinsona, v ktorom žiadal uplatnenie belgického práva.
2. Posúdenie
71.
Po uvedení tvrdení na podporu tejto prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson dospel k záveru, že „v dôsledku toho sa treba domnievať, že [Všeobecný súd] nemohol zákonne vylúčiť akúkoľvek zodpovednosť inštitúcií a považovať pracovnoprávny vzťah v rámci misie Eulex Kosovo, ako aj akýkoľvek iný pracovnoprávny vzťah za zákonný, bez toho, aby sa niekedy analyzovali dôsledky, ktoré treba vyvodiť z konštatovania uvedeného v bode 92 napadnutého rozsudku“.
72.
Táto kritika je nedôvodná. Po prvé treba pripomenúť, že sa týka bodov 92 a 95 napadnutého rozsudku, ktoré sú súčasťou úvodných pripomienok Všeobecného súdu po tom, čo v bodoch 84 až 89 zhrnul tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa určenia práva uplatniteľného na jedenásť ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo.
73.
Tieto body pán Jenkinson v odvolaní nekritizoval. Je teda nesporné, že argumentácia pána Jenkinsona bola založená výlučne na ustanoveniach vnútroštátneho práva, najmä na belgickom práve, ktoré sa podľa neho na základe nariadenia Rím I ( 87 ) uplatňuje, a v dôsledku toho nebolo uvedené nijaké ustanovenie založené na primárnom práve, Zmluve o FEÚ alebo PZOZ. ( 88 )
74.
Po druhé skutočnosť, že predmetom prvého žalobného návrhu preskúmaného Všeobecným súdom v tejto časti napadnutého rozsudku je rekvalifikácia ZDU a zakladá sa na článku 272 ZFEÚ, vedie k zamietnutiu akéhokoľvek tvrdenia týkajúceho sa protiprávnosti akéhokoľvek aktu alebo zmluvného vzťahu, ktorú možno uviesť len na podporu druhého žalobného návrhu. ( 89 ) Je teda odôvodnené, aby odôvodnenie tohto rozsudku bolo venované hľadaniu základu pravidiel uplatniteľných na spor.
75.
Po tretie kritika pána Jenkinsona voči bodu 92 napadnutého rozsudku je založená na jeho nesprávnom výklade. V tomto bode, ako aj v bode 93 Všeobecný súd odpovedá na tvrdenia ESVČ a Eulex Kosovo, podľa ktorých sa na zmluvy uzavreté so zmluvnými zamestnancami uplatňuje samostatné právo. ( 90 ) V bode 94 tohto rozsudku zamietol toto tvrdenie vyplývajúce z konštatovania neexistencie osobitného ustanovenia prijatého buď normotvorcom Únie na základe primárneho práva, najmä článku 336 ZFEÚ, alebo v aktoch prijatých v nadväznosti na zriadenie misie Eulex Kosovo.
76.
Po štvrté pán Jenkinson na základe nesprávneho výkladu bodu 95 napadnutého rozsudku nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd ho „označil… za ‚súčasť iných zamestnancov Únie‘“.
77.
Pokiaľ ide o kritiku týkajúcu sa uplatniteľnosti nariadenia Rím I, keďže odvolanie sa netýka bodov 103 až 104 napadnutého rozsudku venovaných tejto otázke, domnievam sa, že ju treba v podstate chápať tak, že jej predmetom je uplatnenie výlučne pravidiel súkromného práva na zmluvy medzinárodných zamestnancov bez dostatočného odôvodnenia, keďže pán Jenkinson namietal, že sa na neho majú uplatniť pravidlá PZOZ alebo rovnocenný služobný poriadok. ( 91 )
78.
V spore týkajúcom sa pracovného práva totiž identifikácia zamestnávateľa a kvalifikácia pravidiel upravujúcich dotknutú právnu situáciu musí predchádzať určeniu uplatniteľného práva. ( 92 )
79.
Otázka určenia zamestnávateľa bola Súdnym dvorom vyriešená v rozsudku Eulex Kosovo. Súdnemu dvoru bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania, ( 93 ) ktorý podal Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny pracovný súd Brusel, Belgicko) ( 94 ) v rámci pracovného sporu medzi 45 členmi alebo bývalými členmi medzinárodného civilného personálu Eulex Kosovo a vedúcim misie, najmä vo veci zmeny ich pracovných podmienok a v prípade niektorých z nich neobnovenia ich pracovnej zmluvy. ( 95 ) Títo zamestnanci boli prijatí na základe ZDU, ktoré boli rovnaké ako ZDU uzavreté s pánom Jenkinsonom, najmä pokiaľ ide o výber príslušných súdov. ( 96 ) Prejudiciálna otázka sa týkala určenia subjektu zodpovedného za výkon misie Eulex Kosovo pred 12. júnom 2014, a teda subjektu v postavení žalovanej v konaní vo veci samej. ( 97 )
80.
Súdny dvor na jednej strane konštatoval, že z právnej spôsobilosti, ktorú misii Eulex Kosovo priznáva článok 15a jednotnej akcie 2008/124, ( 98 ) vyplýva, že tento subjekt bol už pred 15. júnom 2014 zodpovedný za plnenie misie, ktorá mu bola zverená, ( 99 ) a na druhej strane, že článok 16 ods. 5 tejto jednotnej akcie sa má vykladať v tom zmysle, že na Eulex Kosovo prešli práva a povinnosti osoby alebo osôb, ktoré boli predtým zodpovedné za plnenie misie. ( 100 )
81.
Súdny dvor rozhodol, že „článok 16 ods. 5 jednotnej akcie 2008/124… sa má vykladať v tom zmysle, že od 15. júna 2014 označuje Eulex Kosovo za zodpovedný subjekt, a teda za žalovanú v konaniach o každej žalobe týkajúcej sa dôsledkov výkonu misie, ktorou bola poverená, a to bez ohľadu na okolnosť, že ku skutočnostiam, na ktorých je takáto žaloba založená, došlo pred 12. júnom 2014, dňom nadobudnutia účinnosti rozhodnutia 2014/349“ ( 101 ).
82.
Pokiaľ ide o otázku kvalifikácie pravidiel upravujúcich dotknutú právnu situáciu, v ktorej je medzinárodný personál spojený s misiou Eulex Kosovo, na účely definovania uplatniteľného práva treba najprv pripomenúť, že práva a povinnosti medzinárodného personálu Eulex Kosovo sú definované zmluvou podľa článku 10 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124. ( 102 ) Konštatovanie Všeobecného súdu v bode 116 napadnutého rozsudku ( 103 ) nemá vplyv na kontext, do ktorého v prejednávanej veci patrí sporný právny vzťah. Ten nemá služobnú povahu. ( 104 ) Súdny dvor ďalej rozhodol, že Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a PZOZ „nepredstavujú vyčerpávajúcu právnu úpravu, ktorá by mohla zakázať prijímanie osôb mimo takto stanoveného regulačného rámca“ ( 105 ). Napokon pán Jenkinson vykonával technické funkcie. ( 106 )
83.
Keďže Všeobecný súd rozhodoval na základe arbitrážnej doložky uvedenej v súlade s článkom 272 ZFEÚ v zmluve, ktorá neobsahuje žiadne spresnenie týkajúce sa hmotného práva ( 107 ) alebo uplatniteľného kogentného režimu, ( 108 ) Všeobecný súd vzhľadom na kontext sporu a jeho predmet správne rozhodol, že v ňom treba rozhodnúť na základe uplatniteľného vnútroštátneho hmotného práva, ( 109 ) ktoré sa musí určiť v súlade s pravidlami pracovného práva, ( 110 ) ktorými sa riadia súkromnoprávne zmluvy.
84.
Za týchto podmienok Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku správne odkázal na pravidlá medzinárodného práva súkromného ( 111 ) a osobitne na nariadenie Rím I uplatniteľné v zmluvných veciach. ( 112 )
85.
Pre zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009 totiž nariadenie Rím I stanovuje pravidlá na určenie vnútroštátneho práva rozhodného pre zmluvné záväzky v občianskych a obchodných veciach ( 113 ) v medzinárodnej situácii. ( 114 ) Článok 8 tohto nariadenia stanovuje osobitné pravidlá uplatniteľné na individuálne pracovné zmluvy, ktoré sa líšia v závislosti od toho, či si zmluvné strany zvolili rozhodné právo pre ich zmluvu alebo nie.
86.
V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že odôvodnenie uvedené v bodoch 92, 99, 102, 103 a 108 napadnutého rozsudku umožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré Všeobecný súd, ktorý konštatoval, že na spor, ktorý prejednáva v oblasti pracovného práva, týkajúci sa ZDU, ktoré uzavrel pán Jenkinson s misiou Eulex Kosovo, nie je uplatniteľné žiadne samostatné právo, ( 115 ) dospel k záveru, že tento spor podlieha pravidlám súkromného práva. Preto správne odkázal na článok 8 nariadenia Rím I, a najmä v prípade neexistencie zmluvného ustanovenia, na jeho odseky 2 až 4. ( 116 )
87.
Preto sa domnievam, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná.
D.
O tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu
1. Argumentácia účastníkov konania
88.
Treťou časťou tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne určil rozhodné právo pre zmluvný vzťah.
89.
Na úvod na jednej strane pripomína, že uplatnenie nariadenia Rím I je „ukážkou úplnej nepredvídateľnosti a právnej istoty rámca prijímania do zamestnania… medzinárodných zmluvných zamestnancov pracujúcich v misiách zriadených Úniou“.
90.
Na druhej strane tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že misia Eulex Kosovo mala tiež pobočku v Bruseli (Belgicko), keď sa rozhodol vylúčiť uplatnenie článku 8 ods. 2 a 3 nariadenia Rím I.
91.
Okrem toho v bode 111 napadnutého rozsudku Všeobecný súd bez osobitného odôvodnenia a nesprávne rozhodol o začatí svojej analýzy prvými deviatimi zmluvami uzavretými s vedúcim misie Eulex Kosovo. ( 117 )
92.
Pokiaľ ide o určenie práva uplatniteľného na posledné dve ZDU, pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 126 napadnutého rozsudku nezohľadnil skutočnosť, že tieto zmluvy neuvádzali podmienky zamestnávania, ako aj práva a povinnosti medzinárodného personálu. V tomto bode sa Všeobecný súd zjavne nesprávne vyjadril k vôli zmluvných strán, ako aj k jasnosti a úplnosti jeho súhlasu. Tieto orgány nikdy nezamýšľali podriadiť írskemu právu ich zmluvný vzťah, a to tým skôr, že misia Eulex Kosovo sa odvolávala na uplatnenie „práva sui generis “. Pán Jenkinson tiež tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil vôľu zmluvných strán zrušiť v posledných zmluvách odkaz na oznámenie K(2009) 9502 s cieľom zmeniť rozhodné právo. Rozhodnutie Všeobecného súdu v bode 130 napadnutého rozsudku založené na existencii užších väzieb s írskym právom je nesprávne, pretože Všeobecný súd obmedzil svoje posúdenie na misiu Eulex Kosovo bez toho, aby predtým analyzoval potenciálne postavenie inštitúcií Únie ako spoluzamestnávateľa. Okrem toho Všeobecný súd neanalyzoval ani celý právny rámec zamestnania zmluvného personálu misií, ani funkčné väzby misie Eulex Kosovo s Bruselom, ako aj s inštitúciami, ktoré upravujú jej činnosť. Pán Jenkinson tak vytýka Všeobecnému súdu, že nevysvetlil, z akého dôvodu sa rozhodol neuplatniť belgické právo a neodôvodnil svoje rozhodnutie s ohľadom na európsku judikatúru.
93.
Pokiaľ ide o určenie práva uplatniteľného na prvých deväť ZDU, pán Jenkinson kritizuje rozhodnutie Všeobecného súdu v bode 113 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa voči nemu možno odvolávať na oznámenie K(2009) 9502. Všeobecný súd nezohľadnil judikatúru týkajúcu sa uplatniteľnosti zmluvných údajov voči slabým stranám zmluvy, ako aj právo Únie týkajúce sa platnosti všeobecných podmienok jednostranne stanovených podnikom „považovaných za ‚zmluvu o pristúpení‘“ ( 118 ).
94.
Okrem toho konkrétna analýza tohto oznámenia v bodoch 116 až 119 napadnutého rozsudku bola vykonaná bez zohľadnenia pojmu chýbajúci prejav súhlasu, ktorý treba posúdiť v súlade s právom uplatniteľným na zmluvu podľa článkov 10, 11 a 12 nariadenia Rím I. Pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 112 napadnutého rozsudku nesprávne zovšeobecnil svoj úmysel v rámci určenia miesta pôvodu.
95.
Napokon, odvolávajúc sa na opomenutie rozhodnúť, pán Jenkinson tvrdí, že Všeobecný súd neuplatnil kritérium uvedené v článku 8 ods. 1 nariadenia Rím I s cieľom overiť, či sa účastníci konania nevzdajú dodržania priaznivejších ustanovení alebo ustanovení týkajúcich sa verejného poriadku stanovených belgickým právom, keďže neexistuje podobný rámec ako PZOZ. Rovnako mal Všeobecný súd uplatniť ustanovenia lex fori zahŕňajúce zásady označené ako „imperatívne normy“ v zmysle článku 9 tohto nariadenia. Všeobecný súd tým, že vylúčil uplatnenie „zásad európskeho práva“, porušil pôsobnosť uvedeného nariadenia.
96.
Rada sa v prvom rade domnieva, že uplatnenie nariadenia Rím I Všeobecným súdom je dôsledkom jeho právomoci na základe arbitrážnej doložky, ktorá jej ukladá rozhodnúť spor na základe práva uplatniteľného na zmluvu. Domnieva sa, že poradie preskúmania ZDU nemá nijaký vplyv na výsledok analýzy Všeobecného súdu. Ďalej tvrdí, že predmetom preskúmania Všeobecným súdom v bodoch 126 až 128 napadnutého rozsudku bolo určiť, či zmluvné strany určili uplatniteľné pracovné právo, a nie porušenie pravidiel upravujúcich zmluvy. Okrem toho sa domnieva, že v rámci analýzy prvého žalobného návrhu sa Všeobecný súd mohol opierať len o zmluvy, ktoré medzi sebou skutočne uzavreli zmluvné strany, a nie s inými hypotetickými zamestnávateľmi. Spresňuje, že dôvody týkajúce sa uplatnenia írskeho práva, vrátane dôvodu uplatniteľnosti oznámenia K(2009) 9502 v prípade neexistencie informovaného a platného súhlasu s jeho dôsledkami, patria do posúdenia skutkového stavu, ktoré nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania. Rada napokon uvádza, že „zásady európskeho práva“ nepatria do kategórií ustanovení uvedených v článku 8 ods. 1 druhej vete a článku 9 nariadenia Rím I.
97.
Komisia tvrdí, že tri tvrdenia sú neprípustné: tvrdenie založené na porušení judikatúry Súdneho dvora, keďže nebolo ničím podložené, ako aj tvrdenia založené na existencii pobočky misie Eulex Kosovo v Bruseli a na uplatniteľnosti belgického zákona ako imperatívnej normy z dôvodu, že neboli uvedené v prvostupňovom konaní.
98.
Podľa Komisie existencia nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu s misiou Eulex Kosovo odôvodňuje zohľadnenie vôle strán prejavenej počas celého tohto vzťahu. Preskúmanie ZDU v dvoch etapách teda nemožno kritizovať a akákoľvek úvaha v súvislosti s analýzou právomoci Všeobecného súdu nie je relevantná.
99.
Pokiaľ ide o určenie práva uplatniteľného na posledné dve ZDU, keďže Všeobecný súd preukázal existenciu užších väzieb medzi týmito zmluvami a írskym právom, tvrdenie založené na nezohľadnení opomenutia odkazu na oznámenie K(2009) 9502 v týchto zmluvách je neúčinné.
100.
Komisia zdôrazňuje, že v každom prípade v zmluvnom spore môže byť zamestnávateľom len ten subjekt, ktorého sa týka zmluva, konkrétne misia Eulex Kosovo.
101.
Domnieva sa, že Všeobecný súd nemusel osobitne odôvodniť svoje rozhodnutie o neuplatniteľnosti belgického práva, keďže toto zjavne vyplýva z jeho rozhodnutia uplatniť írske právo.
102.
Pokiaľ ide o určenie práva uplatniteľného na prvých deväť ZDU, Komisia uvádza, že Všeobecný súd sa v bodoch 194 a 195 napadnutého rozsudku vyjadril k výhrade týkajúcej sa údajného chýbajúceho prejavu súhlasu pána Jenkinsona týkajúceho sa oznámenia K(2009) 9502. V tejto súvislosti vzhľadom na opakovaný odkaz na neho v deviatich ZDU a pokračovanie pracovného pomeru pána Jenkinsona až do posledných dvoch ZDU, sa pán Jenkinson nemohol domnievať, že írske právo sa na tento pracovný pomer neuplatňuje.
103.
Výhrada založená na uplatnení kogentných pravidiel, od ktorých sa nemožno odchýliť, je zjavne nedôvodná, pretože sa uvádza „rámec podobný PZOZ“, ktorý mal byť podľa žalobcu prijatý na základe článku 336 ZFEÚ.
104.
Okrem toho sa Komisia domnieva, že vzhľadom na to, že zmluvné strany vyjadrili svoju voľbu, Všeobecný súd nemusel určiť ani právo, ktoré by sa na zmluvu uplatnilo, ak by si strany údajne nezvolili uplatniť írske právo, ani ustanovenia týkajúce sa verejného poriadku uplatniteľné pri absencii voľby. Pokiaľ ide o uplatnenie práva Únie, ide o zjavne nedôvodné tvrdenie, pretože spor mal byť rozhodnutý na základe uplatniteľného hmotného práva, ktorého uplatnenie zahŕňa zásady práva Únie.
105.
Eulex Kosovo tvrdí, že nikdy neplánovala uplatniť belgické právo a že jej sídlo sa nachádza v Prištine (Kosovo). Pán Jenkinson nevysvetľuje, prečo by sa na neho malo toto právo uplatňovať, hoci, ako konštatoval Všeobecný súd, má írsku štátnu príslušnosť, býva v Írsku a bol informovaný vo svojich zmluvách o uplatňovaní írskeho práva odkazom na oznámenie K(2009) 9502, ktoré je vyjadrením spoločnej vôle zmluvných strán. Pán Jenkinson ho napokon využil a požiadal o náhradu svojich cestovných výdavkov do miesta svojho bydliska v Írsku. Eulex Kosovo uvádza, že v bodoch 191 až 195 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že pán Jenkinson mal dokonalú vedomosť o svojich podmienkach zamestnávania a že nie je oprávnený tvrdiť, že jeho zmluvný vzťah nie je predvídateľný a nemá právnu istotu vzhľadom na informácie, ktoré mu boli poskytnuté pred prijatím do zamestnania.
106.
Pokiaľ ide o posledné dve ZDU, Eulex Kosovo zdôrazňuje, že Všeobecný súd správne vychádzal z nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu a že pán Jenkinson naďalej popiera neexistenciu užších väzieb s Belgickom napriek jeho štátnej príslušnosti, miestu výkonu jeho funkcie a jeho miestu zamestnania.
107.
Pokiaľ ide o prípadné obmedzenia uplatnenia vnútroštátneho hmotného práva, ktoré dopĺňa právo Únie, Eulex Kosovo tvrdí, že rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( 119 ), potvrdzuje prístup Všeobecného súdu, podľa ktorého je uplatnenie vnútroštátneho práva odôvodnené najmä vtedy, keď zmluva neumožňuje vyriešiť všetky aspekty sporu.
2. Posúdenie
108.
Pán Jenkinson spochybňuje skutočnosti uvedené Všeobecným súdom na účely rozhodnutia, že írske právo sa uplatňuje na jeho zmluvný vzťah s misiou Eulex Kosovo.
109.
Táto kritika podlieha trom obmedzeniam. V prvom rade poznamenávam, že kritizované odôvodnenie patrí do kontinuity rozhodnutia Všeobecného súdu obmedziť preskúmanie zmluvného vzťahu na jedenásť ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo, ( 120 ) jeho konštatovania neexistencie doložky v zmluve týkajúcej sa rekvalifikácie zmlúv, ktorá by umožnila rozhodnúť spor, ( 121 ) jeho rozhodnutia odkázať na vnútroštátne hmotné právo uplatniteľné na zmluvu, ktoré obsahuje ochranné pravidlá práva Únie, ( 122 ) a pripomenutia, že v prípade neexistencie spresnenia tohto práva sa ustanovenia nariadenia Rím I budú musieť použiť ( 123 ) na to, aby bolo možné rozhodnúť o návrhu na rekvalifikáciu, ktorý mu bol predložený. Z dôvodov, ktoré som uviedol v bodoch 71 až 86 vyššie týkajúcich sa analýzy prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, sa domnievam, že akákoľvek kritika založená na údajnom európskom rámci zamestnávania, ktorý by sa mal uplatniť, nie je dôvodná.
110.
V druhom rade treba zdôrazniť, že snaha o určenie rozhodného práva v zmluvách sa zakladá na skutkových okolnostiach, ktoré nepodliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom, ibaže by sa namietalo akékoľvek skreslenie, čo tak nie je v prejednávanej veci. V dôsledku toho zastávam názor, že výhrady týkajúce sa odkazu v prvých deviatich ZDU na oznámenie K(2009) 9502 (bod 112 napadnutého rozsudku) a jeho uplatniteľnosti (bod 113 tohto rozsudku), ako aj konštatovania spoločnej vôle účastníkov konania (bod 115 uvedeného rozsudku) treba zamietnuť ako neúčinné. Z týchto konštatovaní teda vyplýva, že pán Jenkinson mal dokonalú vedomosť o svojich podmienkach zamestnávania. Nie je teda oprávnený tvrdiť, že v jeho zmluvnom vzťahu nebola predvídateľnosť a právna istota. Okrem toho v bodoch 120 až 124 napadnutého rozsudku, ktoré neboli v odvolaní kritizované, Všeobecný súd uviedol skutkové okolnosti vlastné situácii odvolateľa, z ktorých na základe ustanovení bodu 4a oznámenia K(2009) 9502 vyvodil, že sa uplatní írske právo.
111.
Rovnako, pokiaľ ide o posledné dve ZDU uzavreté pánom Jenkinsonom, neuvádza sa žiadne skreslenie, pokiaľ ide o konštatovania Všeobecného súdu, podľa ktorých si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo v týchto zmluvách. ( 124 ) Za týchto podmienok Všeobecný súd správne preskúmal, podľa akých kritérií definovaných v článku 8 ods. 2 až 4 nariadenia Rím I možno určiť rozhodné právo. ( 125 ) Pokiaľ ide o hraničný ukazovateľ stanovený v odseku 2 tohto článku, teda miesto plnenia pracovnej zmluvy, Všeobecný súd ho preskúmal správne prednostne, ( 126 ) keďže toto kritérium zodpovedá všeobecnej požiadavke predvídateľnosti zákona, a teda právnej istoty v zmluvných vzťahoch. ( 127 ) To vedie okrem iného k zamietnutiu kritiky pána Jenkinsona týkajúcej sa nariadenia Rím I vzhľadom na tieto požiadavky.
112.
V treťom rade uplatniteľnosť kosovského práva, ktorú Všeobecný súd odmietol, nemôže pán Jenkinson kritizovať, lebo je v súlade s jeho analýzou. ( 128 ) To isté platí pre uplatnenie kritéria stanoveného v článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I, teda kritéria užších väzieb s iným členským štátom. Konštatovania Všeobecného súdu týkajúce sa kontinuity práce počas jedenástich ZDU sa totiž zakladajú najmä na spresneniach pána Jenkinsona o jeho úlohách, ( 129 ) ako aj na zohľadnení jeho počtu odpracovaných rokov kumulovaných počas jedenástich ZDU a jeho väzby na systém sociálneho zabezpečenia a dôchodkového a daňového systému, ktoré súvisia s výkonom jeho zmlúv. ( 130 )
113.
Za týchto podmienok sa domnievam, že pán Jenkinson v podstate žiada Súdny dvor, aby preskúmal podmienky uplatnenia článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I, ako aj kritériá, ktoré môžu charakterizovať existenciu úzkej väzby v zmysle tohto ustanovenia.
114.
Po prvé, pokiaľ ide o podmienky uplatnenia tohto článku 8 ods. 4, ktoré predpokladajú existenciu okolností umožňujúcich vylúčenie uplatnenia práva určeného podľa odsekov 2 a 3 tohto článku, domnievam sa, že ich možno vykladať v súlade s cieľom tohto ustanovenia chrániaceho zamestnanca ( 131 ) tak, že sa vzťahujú na prípad, keď na spor nemožno uplatniť žiadne zákonné ustanovenie upravené právom upravujúcim pracovnú zmluvu. Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zistil, s ktorou krajinou ZDU mali užšie väzby.
115.
Po druhé, pokiaľ ide o tento hraničný ukazovateľ zvolený normotvorcom Únie, treba ho vykladať tak, že vyjadruje vôľu uprednostniť kritérium blízkosti pred hľadaním práva, ktoré je pre zamestnanca najvýhodnejšie. ( 132 ) Tvrdenia pána Jenkinsona založené na povinnosti uplatniť právny poriadok, ktorý by bol pre neho priaznivejší, teda nie sú dôvodné.
116.
Pokiaľ ide konkrétnejšie o metódu posúdenia existencie užších väzieb s krajinou, Súdny dvor rozhodol, že súd musí vykonať celkové posúdenie všetkých objektívnych skutočností, ktoré charakterizujú zmluvný vzťah, a posúdiť tú alebo tie, ktoré sú podľa neho najdôležitejšie. Ich počet je irelevantný. ( 133 )
117.
Súdny dvor spresnil, že „spomedzi významných hraničných ukazovateľov treba naproti tomu zohľadniť najmä štát, v ktorom zamestnanec platí dane a poplatky z príjmov zo svojej činnosti, ako aj štát, v ktorom je sociálne, dôchodkovo, nemocensky a invalidne poistený. Navyše vnútroštátny súd musí tiež zohľadniť všetky také okolnosti veci, akými sú najmä kritériá týkajúce sa stanovenia mzdy alebo ďalších pracovných podmienok“ ( 134 ).
118.
Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že Všeobecný súd sa zjavne nedopustil nesprávneho posúdenia pri výbere hraničných ukazovateľov, ktoré skúmal v bodoch 131 až 135 napadnutého rozsudku, a tým, že v bodoch 136 až 139 tohto rozsudku zohľadnil celý pracovnoprávny vzťah. ( 135 )
119.
Okrem toho tvrdenia odvolateľa založené na každom z článkov 9, 10, 11 a 12 nariadenia Rím I na to, aby mohli byť preskúmané, musia byť tak právne, ako aj skutkovo podložené na podporu kritiky bodov uvedených v tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ( 136 ) čo tak v tejto veci zjavne nie je.
120.
Preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že odôvodneným rozhodnutím na základe svojich konštatovaní mohol Všeobecný súd v bode 139 napadnutého rozsudku rozhodnúť, že írske právo je uplatniteľné, a teda bez toho, aby musel podrobne odpovedať na tvrdenia odvolateľa týkajúce sa uplatniteľnosti belgického práva, na ktoré sa pôvodne odvolával. ( 137 )
121.
V dôsledku toho zastávam názor, že tretia časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná.
E.
O štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu
1. Argumentácia účastníkov konania
122.
Štvrtou časťou tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil írske právo, ako aj že sa dopustil zjavne nesprávneho výkladu a uplatnenia článku 9 zákona z roku 2003 na účely odôvodnenia použitia po sebe nasledujúcich ZDU.
123.
V prvom rade pán Jenkinson poukazuje na nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri preskúmaní vykonanom v bode 153 napadnutého rozsudku z dôvodu, že Všeobecný súd pri analýze návrhov predložených v rámci prvého žalobného návrhu nezohľadnil všetky ZDU v rámci troch misií v súlade s pojmom „spoloční zamestnávatelia“. V írskom práve je to však podstatné.
124.
V druhom rade, pokiaľ ide o výber typu zmluvy, Všeobecný súd sa v bode 151 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu, že iba Rada mala právomoc stanoviť podmienky prijatia do zamestnania a že oznámenie K(2009) 9502 vyžadovalo typ zmluvy v závislosti od druhu uvedených funkcií.
125.
V treťom rade, pokiaľ ide o analýzu legitímneho cieľa sledovaného misiou Eulex Kosovo, ktorý odôvodňuje po sebe nasledujúce ZDU, pán Jenkinson sa domnieva, že Všeobecný súd mal v bodoch 152, 154 a 155 napadnutého rozsudku uplatniť nie európsku judikatúru, ale írsku judikatúru. V tejto súvislosti sa pán Jenkinson domnieva, že judikatúra citovaná misiou Eulex Kosovo ( 138 ) nie je relevantná, keďže sa týka osoby „zamestnanej tou istou organizáciou na viacerých rôznych pracovných miestach“, kým on vždy zastával rovnaké pracovné miesto v rámci 21 ZDU. Všeobecný súd tak obmedzil ochranu, ktorú pracovníkovi priznáva írske právo.
126.
V tejto súvislosti po prvé podľa pána Jenkinsona Všeobecný súd v bode 156 napadnutého rozsudku nesprávne a bez odôvodnenia obmedzil analýzu objektívnych dôvodov odôvodňujúcich použitie po sebe nasledujúcich ZDU na analýzu „dočasného rozmeru misie“. Táto analýza je zjavne v rozpore s írskou judikatúrou, na ktorú sa odvolával. Pán Jenkinson po tom, čo pripomenul, že v írskom práve treba objektívne dôvody oprávňujúce používanie po sebe nasledujúcich ZDU vykladať reštriktívne, postupne kritizuje každé z kritérií, ktoré Všeobecný súd zohľadnil v bodoch 157 až 175 napadnutého rozsudku.
127.
Pokiaľ ide o dĺžku funkčného obdobia, ( 139 ) Všeobecný súd mal skôr zohľadniť povahu práce vykonanej pánom Jenkinsonom, ktorá zodpovedala stálym a trvalým potrebám zamestnávateľa, než odkázať v bodoch 177 až 180 napadnutého rozsudku na činnosť misie Eulex Kosovo alebo na prioritu prijímania vyslaného personálu. Pokiaľ ide o rozpočtové obdobia, posúdenie uvedené v bodoch 161 a 162 tohto rozsudku, podľa ktorého časové obmedzenie rozpočtu poskytnutého misii Eulex Kosovo odôvodňovalo použitie po sebe nasledujúcich ZDU, je v rozpore s írskou judikatúrou. Pokiaľ ide o zmenu právomocí a pôsobnosť misie Eulex Kosovo uvedenú v bodoch 163 až 169 uvedeného rozsudku, zákonnosť rámca prispôsobenia vzhľadom na Zmluvy nemôže podľa pána Jenkinsona odôvodniť obmedzenie ochrany, ktorú požíva každý pracovník v súlade s írskym právom. Pokiaľ ide o dĺžku funkčného obdobia vedúcich misie Eulex Kosovo, pán Jenkinson sa domnieva, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil toto kritérium v bodoch 170 až 175 toho istého rozsudku, keďže poskytuje zamestnávateľovi prostriedok na to, aby sa zbavil akejkoľvek povinnosti. Pokiaľ ide o poslednú ZDU, Všeobecný súd nemohol v bodoch 185 a 187 napadnutého rozsudku konštatovať, že dôvody jej uzavretia boli rovnaké ako dôvody týkajúce sa ostatných ZDU, zatiaľ čo misia Eulex Kosovo spresnila, že cieľom tejto poslednej uvedenej zmluvy bolo koordinovať účely ZDU rôznych osôb.
128.
Po druhé Všeobecný súd opomenul analyzovať primeranosť použitia ZDU z hľadiska írskeho práva a v bodoch 181 a 184 napadnutého rozsudku nesprávne zamietol návrh alternatívneho opatrenia, ktorý predložil pán Jenkinson. Všeobecný súd tak presunul dôkazné bremeno. V bode 187 Všeobecný súd považoval použitie poslednej ZDU za nevyhnutné a primerané, a tak došlo ku skresleniu írskeho práva.
129.
Vo štvrtom rade podľa pána Jenkinsona Všeobecný súd opomenul rozhodnúť, keď nezohľadnil neexistenciu právnej subjektivity Eulex Kosovo, ako aj úvahy týkajúce sa splnomocnenia a rozpočtu.
130.
Pán Jenkinson subsidiárne tvrdí, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania a jednotnosti práva. Poukazuje na potrebu analyzovať pojem „trvalý a dlhodobý“ z hľadiska írskeho práva a vykladať ho rovnakým spôsobom ako normotvorca Únie, keď prijal PZOZ na základe článku 336 ZFEÚ. Odkazuje postupne na rozsudky zo 4. júla 2006, Adeneler a i. ( 140 ), a z 11. júla 1985, Maag/Komisia ( 141 ), ako aj z 15. apríla 2008, Impact ( 142 ). Kritizuje rozhodnutie Všeobecného súdu v rozsahu, v akom „vytvorilo podstatne širší výklad pojmu stabilné a trvalé zamestnanie“ v zmysle rámcovej dohody, než je výklad, ktorý si európske inštitúcie presadili v rámci PZOZ tým, že obmedzili počet obnovení ZDU na dve.
131.
Pokiaľ ide o výhradu uvedenú v prvom rade, Rada sa domnieva, že táto výhrada je v rozpore s prvým žalobným návrhom odvolateľa, ako bol pripomenutý v bode 38 prvej zarážke napadnutého rozsudku, ktorý možno vykladať len tak, že sa týka zmluvného vzťahu s misiou Eulex Kosovo. Eulex Kosovo a Komisia sa domnievajú, že uvedená výhrada predstavuje nové a nesprávne tvrdenie z dôvodu, že Eulex Kosovo je jediným zamestnávateľom pána Jenkinsona. Navyše je založený na nesprávnom výklade článku 9 zákona z roku 2003.
132.
Pokiaľ ide o výhradu uvedenú v druhom rade, Rada sa domnieva, že táto výhrada sa prekrýva s výhradou uvedenou v prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu. ( 143 ) Komisia zdôrazňuje rozsah pôsobnosti článku 10 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124 a pripomína, že oznámenie K(2009) 9502 iba pripomína kategórie zamestnancov uvedené v článku 9 tejto jednotnej akcie.
133.
Pokiaľ ide o výhradu uvedenú v treťom rade, Rada sa domnieva, že táto vychádza z nesprávnych predpokladov. Všeobecný súd totiž správne veľmi podrobne preskúmal pojem „objektívne dôvody“ z hľadiska judikatúry Súdneho dvora, keďže zákon z roku 2003 preberá smernicu 1999/70 a írska judikatúra sa týka situácií zamestnania vo vnútroštátnom kontexte, ktorý je odlišný od kontextu misie. V každom prípade sa tieto judikatúry navzájom dopĺňajú. Komisia v tejto súvislosti uvádza podobné tvrdenia založené aj na rámcovej dohode a zdôrazňuje osobitnú povahu misie krízového riadenia. Eulex Kosovo sa domnieva, že by sa mali zohľadniť len rozsudky High Court (Vyšší súd, Írsko) v odvolacom konaní o právnych otázkach vyplývajúcich z rozhodnutí, ktoré vydal Labour Court (Pracovný súd, Írsko). ( 144 ) Eulex Kosovo tiež tvrdí, že analýza skutkových okolností Všeobecným súdom v bodoch 157 až 184 napadnutého rozsudku je relevantná a odráža skutočné vykonávanie jej mandátu, ako aj osobitosť regionálneho postavenia„IT officer“ zastávaného odvolateľom, ktoré nebolo trvalé, čo odôvodnilo uzavretie ZDU. Eulex Kosovo tiež tvrdí, že odvolateľ nesprávne a bez dôkazov kritizuje odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa zákonnosti po sebe nasledujúcich ZDU za osobitných okolností výkonu jej mandátu.
134.
Komisia vo svojej podrobnej odpovedi na jednotlivé tvrdenia pána Jenkinsona kritizujúce uplatnenie objektívnych dôvodov na jeho právnu situáciu uvádza, že sú čiastočne neprípustné, keďže neboli predložené na prvom stupni, a v každom prípade nedôvodné vzhľadom na relevantnosť odôvodnenia rozsudku. Zdôrazňuje najmä, že potreby zamestnávateľa treba podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zohľadniť, a nie „iba“ prácu odvolateľa. V tejto súvislosti Všeobecný súd správne poukázal na „dočasný rozpočtový kontext“, od ktorého závisí uzatváranie zmlúv, čo spôsobuje neplatnosť porovnania odvolateľa s plánom pracovných miest inštitúcie, ktorá nepodlieha rovnakým finančným a prevádzkovým obmedzeniam. Súvislosť medzi dĺžkou trvania ZDU a trvaním mandátu vedúceho misie podliehajúcej riziku riadenia medzinárodnej krízy mala byť tiež zohľadnená Všeobecným súdom ( 145 ) bez toho, aby z toho odvolateľ mohol vyvodiť „jednostranné ‚stanovenie‘ objektívnych dôvodov zamestnávateľom na odôvodnenie opakovania ZDU“.
135.
Pokiaľ ide o výhradu uvedenú vo štvrtom rade, Komisia uvádza námietku obscuri libelli . Za predpokladu, že sa pán Jenkinson odvoláva na zodpovednosť za plnenie rozpočtu, ktorú Komisia delegovala na vedúceho misie na základe článku 8 ods. 5 jednotnej akcie 2008/124, toto ustanovenie bolo zrušené článkom 1 rozhodnutia 2014/349. Navyše takáto výhrada je neúčinná vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora o zodpovednosti za misiu. ( 146 ) Rada zastáva názor, že podmienky nekonania stanovené v článku 165 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nie sú splnené.
136.
Pokiaľ ide o subsidiárne tvrdenie, Komisia tvrdí, že pán Jenkinson nespresňuje, na ktorom ustanovení rámcovej dohody alebo írskeho práva je založená jeho kritika, a že citovaná judikatúra v oblasti európskej verejnej služby nemôže slúžiť ako referencia v prejednávanej veci.
2. Posúdenie
137.
Štvrtou časťou tretieho odvolacieho dôvodu pán Jenkinson kritizuje body 151 až 188 napadnutého rozsudku týkajúce sa uplatnenia írskeho práva na žiadosť o rekvalifikáciu jedenástich ZDU na ZDN.
138.
Táto časť napadnutého rozsudku nadväzuje na to, že v bodoch 140 až 146 tohto rozsudku, ktoré neboli predmetom odvolania kritizované, boli pripomenuté ustanovenia uplatniteľného práva Únie, a to smernica 1999/70 a rámcová dohoda pripojená k tejto smernici, ako aj ustanovenia zákona z roku 2003, ktorým sa preberá táto smernica. Predstavujú teda hmotné právo upravujúce sporné zmluvy v znení uplatniteľnom na spor, na základe ktorého musí Všeobecný súd rozhodujúci v rámci arbitrážnej doložky podľa článku 272 ZFEÚ rozhodnúť. ( 147 ) V bode 150 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný, Všeobecný súd konštatoval súlad zákona z roku 2003 s rámcovou dohodou ( 148 ) a všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva, ktorého vykonanie zabezpečuje. ( 149 )
139.
Nespochybňuje sa ani analýza Všeobecného súdu v bode 146 napadnutého rozsudku týkajúca sa článku 9 ods. 4 zákona z roku 2003, podľa ktorej v podstate objektívny dôvod, na ktorý sa môže odvolávať zamestnávateľ na odchýlenie sa od povinností vyplývajúcich z odsekov 1 až 3 tohto článku, ( 150 )„musí byť založený na dôvodoch nesúvisiacich so zamestnancom a menej priaznivé zaobchádzanie, ktoré pre neho vyplýva zo ZDU, musí mať za účel dosiahnuť legitímny cieľ zamestnávateľa primeraným a nevyhnutným spôsobom“.
140.
Tvrdenia pána Jenkinsona pripomenuté v bodoch 147 a 148 napadnutého rozsudku, ktoré odvolanie nekritizovalo, boli tieto:
–
v súlade s írskou judikatúrou bolo jeho zamestnanie misiou Eulex Kosovo zamerané na trvalé a dlhodobé potreby, uzavretie jedenástich ZDU bolo zneužívajúce,
–
neexistoval objektívny, všeobecný a rozpočtový dôvod, ktorý by mohol odôvodniť uzavretie jedenástich ZDU. Misia Eulex Kosovo nebola systematicky obmedzená na dobu trvania svojho mandátu a dĺžka trvania dotknutých ZDU nekopírovala dobu trvania tohto mandátu, a
–
bolo možné uzavrieť zmluvný vzťah na dobu neurčitú, lebo organizácia rozhodovacieho postupu o predĺžení misie umožňovala dať výpoveď v lehote uplatniteľnej na ZDN.
141.
V dôsledku toho poukazujem na to, že ak sa má vykladať bod 151 napadnutého rozsudku tak, ako ho vníma pán Jenkinson, ( 151 ) otázka týkajúca sa určenia orgánu zodpovedného za výber spôsobu prijímania do zamestnania na základe ZDU nebola predmetom diskusie týkajúcej sa uplatňovania írskeho práva. Navyše je neúčinná. Keďže predmetom sporu je rekvalifikácia ZDU na ZDN, posúdenie Všeobecného súdu sa musí obmedziť na odôvodnenie opätovného obnovovania po sebe nasledujúcich záväzkov na dobu určitú. Druhá výhrada ( 152 ) sa preto musí zamietnuť.
142.
Ďalšie výhrady treba tiež zamietnuť z už uvedených dôvodov. Prvá výhrada ( 153 ) založená na pojme „spoloční zamestnávatelia“ totiž zodpovedá výhrade uvedenej v rámci druhého odvolacieho dôvodu. Okrem toho, pokiaľ ide o právnu spôsobilosť Eulex Kosovo, štvrtá výhrada ( 154 ) je nedôvodná. ( 155 )
143.
Svojou treťou výhradou ( 156 ) pán Jenkinson Všeobecnému súdu vytýka, že pojem „objektívne dôvody“ preskúmal len z hľadiska judikatúry Súdneho dvora. Domnieva sa tiež, že vzhľadom na írske právo Všeobecný súd na základe nedostatočných dôvodov konštatoval, že použitie po sebe nasledujúcich ZDU bolo odôvodnené dočasnou dimenziou misie Eulex Kosovo a na základe skreslenia obsahu poslednej ZDU konštatoval, že táto bola uzavretá za podmienok súvisiacich so zrušením jeho pracovného miesta.
144.
Prvá časť kritiky sa v podstate týka úlohy súdu. Podľa môjho názoru ju treba preskúmať nezávisle od skutočnosti, že pán Jenkinson sa neopiera o írske rozhodnutia predložené na pojednávaní, ktoré by boli priaznivejšie ako rozsudok z 26. januára 2012, Kücük ( 157 ), na ktorý Všeobecný súd odkázal.
145.
Pokiaľ totiž ide o vykonanie vnútroštátneho práva uplatniteľného na zmluvu na základe článku 272 ZFEÚ, vzhľadom na obmedzenia stanovené v článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ( 158 ) sa domnievam, že sa musí uplatniť aj judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej, pokiaľ ide o analýzu posúdenia Všeobecného súdu týkajúceho sa vnútroštátneho práva v rámci preskúmania odvolania, Súdny dvor má právomoc len overiť, či nedošlo ku skresleniu tohto práva. Toto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise, bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. ( 159 ) Nové tvrdenia a dôkazy založené na pozitívnom práve, ktoré boli uvedené na podporu odvolania, sú teda neprípustné.
146.
V tejto súvislosti poukazujem na to, že Všeobecný súd rozhodol o uplatniteľnom vnútroštátnom práve po tom, ako požiadal o pripomienky odvolateľa k írskej právnej úprave, na ktorú sa neodvolával. ( 160 ) Potvrdil tak súlad tohto práva s právom Únie, konkrétne so smernicou 1999/70 a rámcovou dohodou, ( 161 ) a postupoval podľa pravidiel, ktoré z nej vychádzajú, ktoré určujú metódu preskúmania objektívnych dôvodov uplatniteľnú každým vnútroštátnym súdom, ( 162 ) pričom sa domnieval, že skutočnosti týkajúce sa vnútroštátneho práva, ktoré mal k dispozícii, neboli dostatočné na to, aby mu umožnili rozhodnúť spor. ( 163 )
147.
Za týchto podmienok ako súdu Únie ( 164 ) prináleží aj Všeobecnému súdu, aby uplatnil toto vnútroštátne právo v súlade s právom Únie. V určitých situáciách dokonca musí dokonca vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení. Tak je to v prípade, ak sa predmet sporu riadi nariadením, ( 165 ) alebo v prípade priameho účinku ustanovením práva Únie. ( 166 ) V prejednávanej veci Všeobecný súd musel zohľadniť osobitný kontext pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je kontext misie patriacej do SZBP, ktorý je vo vnútroštátnom práve nevyhnutne neznámy.
148.
Preto v prípade ustanovenia alebo judikatúry rovnocenného vnútroštátneho práva ( 167 ) môže Všeobecný súd oprávnene uprednostniť to, aby svoje rozhodnutie založil na kritériách uplatniteľných vo všetkých členských štátoch, ( 168 ) ktoré vyplývajú z ustáleného výkladu Súdneho dvora rozhodujúceho na základe článku 267 ZFEÚ, osobitne v oblasti ochrany pracovníkov.
149.
V prejednávanej veci Všeobecný súd práve v bode 154 napadnutého rozsudku citoval bod 27 ( 169 ) rozsudku z 26. januára 2012, Kücük ( 170 ), ktorého znenie vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora. V mnohých rozsudkoch totiž Súdny dvor pripomenul svoj výklad pojmu „objektívne dôvody“ v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody. Táto judikatúra usmerňuje súdy členských štátov pri ich konkrétnom preskúmaní situácií, ktoré podliehajú ich posúdeniu, z čoho môže vyplývať, že opakované obnovovanie pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú má v skutočnosti za cieľ pokryť trvalé a dlhodobé potreby zamestnávateľa, pokiaľ ide o obsadzovanie pracovných miest.
150.
Pán Jenkinson vzhľadom na túto judikatúru podrobne neodôvodnil skreslenie írskeho pozitívneho práva, ktoré predložil Všeobecnému súdu na posúdenie, a neodôvodnil najmä to, že Všeobecný súd vykonal analýzu, ktorá je zjavne v rozpore s obsahom tohto práva, vzhľadom na rámec, v ktorom bolo uzavretých 11 ZDU. Jeho kritika sa teda musí zamietnuť ako čiastočne neprípustná ( 171 ) a nedostatočne odôvodnená a relevantná v zostávajúcej časti.
151.
V dôsledku toho, pokiaľ ide o druhú časť kritiky ( 172 ), v rámci preskúmania odôvodnenia napadnutého rozsudku požadovaného pánom Jenkinsonom uvádzam, že Všeobecný súd správne skúmal presné a konkrétne okolnosti, ktoré charakterizovali činnosť, pre ktorú boli ZDU uzavreté s pánom Jenkinsonom, ako aj cieľ sledovaný v rámci misie Eulex Kosovo.
152.
Kritika odvolania sa netýka objektívnych skutočností zohľadnených Všeobecným súdom, ale ich posúdenia, ktoré ho viedli k tomu, aby svoje rozhodnutie založil na dočasnej povahe právneho rámca a celkového profesijného kontextu, v ktorom pán Jenkinson plnil úlohy, ktoré mu boli zverené v rámci misie Eulex Kosovo.
153.
Na jednej strane zastávam názor, že Všeobecný súd sa v bodoch 156 až 188 napadnutého rozsudku v reakcii na tvrdenia pána Jenkinsona vyjadril odôvodneným rozhodnutím založeným na všetkých prijatých opatreniach týkajúcich sa misie Eulex Kosovo od jej vytvorenia a počas jej vývoja, ako aj opatreniach upravujúcich jej fungovanie a financovanie ( 173 ) podľa mandátov, ktoré jej boli zverené, ( 174 ) najmä vzhľadom na želania vyjadrené kosovskými orgánmi. ( 175 ) Na druhej strane Všeobecný súd presne rozhodol, že použitie po sebe nasledujúcich ZDU na účely obsadenia pracovných miest subsidiárne s medzinárodným civilným personálom najmä ( 176 ) na obmedzené ( 177 ) a premenlivé ( 178 ) obdobia, s rozpočtom veľmi pravidelne stanoveným počas približne siedmich rokov na obdobia kratšie ako šesť mesiacov až šestnásť mesiacov, ( 179 ) bolo odôvodnené okolnosťami typickými pre činnosť misie pre medzinárodné krízové riadenie v rámci SZBP. ( 180 ) V tejto súvislosti Všeobecný súd zo svojich konštatovaní týkajúcich sa geopolitických a diplomatických rizík, ktorým tento typ misie inherentne podlieha, ako je misia Eulex Kosovo, ( 181 ) správne vyvodil, že táto misia sa vyznačuje svojím dočasným rozmerom. ( 182 )
154.
Okrem toho poukazujem na to, že tieto konštatovania sú tiež základom posúdenia Všeobecného súdu, ( 183 ) podľa ktorého sú podmienky zamestnávania nevyhnutne spojené so samotnou povahou misie , ako aj so spôsobmi jej financovania, keďže nebola koncipovaná ako trvalá, a podlieha mandátom, ktoré sú jej zverené. Mohol teda rozhodnúť, že trvalá prax nevyužívania ZDN je odôvodnená potrebou flexibility s cieľom reagovať v čo najkratšom čase na nestabilné situácie. Poukázal teda na to, že v takomto osobitnom prípade obnovovanie ZDU nemôže mať za cieľ ani za následok obsadenie stabilného a trvalého pracovného miesta financovaného trvalým spôsobom. ( 184 )
155.
V dôsledku toho a v nadväznosti na moje preskúmanie dôvodnosti druhého odvolacieho dôvodu ( 185 ) navrhujem, aby Súdny dvor dospel k záveru, že z analýzy charakteristických znakov misie Eulex Kosovo a základov rozhodnutí Rady v rámci SZBP vyplýva, že Všeobecný súd stanovil všeobecné kritériá charakterizujúce pracovnoprávny vzťah, ktoré sa analogicky uplatňujú na prvé dve misie, v rámci ktorých bol pán Jenkinson zamestnaný vzhľadom na ich povahu, a že tak na základe predloženého posúdenia zákonne odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o rekvalifikáciu všetkých ZDU na ZDN. ( 186 )
156.
Kritika štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu sa teda podľa môjho názoru musí zamietnuť.
157.
Na záver mojej analýzy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že druhý odvolací dôvod a prvá, tretia a štvrtá časť tretieho odvolacieho dôvodu sú nedôvodné.
VIII. Návrh
158.
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý odvolací dôvod a prvú, tretiu a štvrtú časť tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodné.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Ďalej len „ZDN“.
( 3 ) Ďalej len „ZDU“.
( 4 ) Ďalej len „misia“.
( 5 ) Ďalej len „Eulex Kosovo“ alebo „misia Eulex Kosovo“.
( 6 ) (C‑43/17 P, ďalej len „rozsudok Jenkinson I, EU:C:2018:531 ).
( 7 ) ( T‑602/15 , EU:T:2016:660 ).
( 8 ) (T‑602/15 RENV, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:764 ).
( 9 ) Konania, ktorých predmetom sú podobné žaloby a ktoré sú v súčasnosti prerušené, sú, pokiaľ ide o medzinárodných zamestnancov Eulex Kosovo: BL a BM/Rada a i. (T‑204/19); QP a i./Rada a i. (T‑183/21), a RI a i./Rada a i. (T‑190/21). Pokiaľ ide o inú misiu: Stockdale/Rada a i. (vrátane vysokého predstaviteľa Európskej únie v Bosne a Hercegovine) (T‑776/20).
( 10 ) Pozri napríklad vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 24. februára 2022, Eulex Kosovo (C‑283/20, ďalej len „rozsudok Eulex Kosovo, EU:C:2022:126 ).
( 11 ) Ú. v. EÚ L 42, 2008, s. 92 . Podľa článku 20 druhého odseku prvej vety tejto jednotnej akcie bola počiatočná dĺžka 28 mesiacov od prijatia operačného plánu (OPLAN). Táto bola viackrát predĺžená, naposledy do 14. júna 2023 rozhodnutím Rady (SZBP) 2021/904 z 3. júna 2021 ( Ú. v. EÚ L 197, 2021, s. 114 ).
( 12 ) Ú. v. EÚ L 174, 2014, s. 42 . Ďalej len „jednotná akcia 2008/124“.
( 13 ) Vo svojom pôvodnom znení pred zmenou rozhodnutím Rady 2010/322/SZBP z 8. júna 2010 ( Ú. v. EÚ L 145, 2010, s. 13 ), ktoré nadobudlo účinnosť v deň jeho prijatia, tento odsek znel takto: „EULEX KOSOVO môže podľa potreby zamestnávať aj medzinárodných zamestnancov a miestny personál na základe zmluvy.“
( 14 ) Ako bolo spresnené v bode 227 napadnutého rozsudku, toto ustanovenie v pôvodnom znení pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia 2014/349 v deň jeho prijatia, znelo takto: „Podmienky zamestnávania a práva a povinnosti medzinárodného a miestneho personálu sa ustanovia v zmluvách medzi vedúcim misie a členmi personálu.“ Porovnaj s článkom 15a jednotnej akcie 2008/124 vloženým týmto rozhodnutím (pozri bod 80 nižšie).
( 15 ) Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 . Ďalej len „nariadenie Rím I“.
( 16 ) V bodoch 151 a 153 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „je nesporné, že žalobca bol prijatý do zamestnania pre misiu Eulex Kosovo na základe článku 9 ods. 3 prvej vety jednotnej akcie 2008/124“ a že „žalobca bol zamestnaný v misii Eulex Kosovo na základe jedenástich ZDU, ktoré boli postupne uzatvorené medzi 5. aprílom 2010 a 14. novembrom 2014 ako zodpovedný za technológie (,IT Officer‘)“. V bode 132 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že podľa písomných pripomienok žalobcu „v rámci pracovného miesta, ktoré zastával od 15. júna 2012, identifikovaného referenčným číslom EK 10453, vykonával v rámci misie Eulex Kosovo úlohy riadenia a dozoru všetkých členov personálu pracujúcich v kancelárii pre pomoc a podporu v oblasti informatiky (IT help desk/support)“.
( 17 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (bod 14).
( 18 ) Treba poznamenať, že v bode 42 rozsudku Jenkinson I, ktorý sa týka predchádzajúceho odvolania, Súdny dvor spresnil, „ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 21 a 22 napadnutého uznesenia, že je nesporné, že všetky predchádzajúce pracovné zmluvy uzatvorené medzi misiami a žalobcom obsahujú klauzulu výslovne stanovujúcu, že spory vyplývajúce z týchto zmlúv, alebo spory, ktoré sa týchto zmlúv týkajú, patria do právomoci súdov v Bruseli [Belgicko] a že iba posledná ZDU výslovne stanovuje v článku 21, že spory vyplývajúce z tejto zmluvy patria do právomoci Súdneho dvora na základe článku 272 ZFEÚ“. Pozri rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , bod 30 a citovaná judikatúra), ktorý spresňuje, že „článok 272 ZFEÚ je osobitným ustanovením, ktoré umožňuje obrátiť sa na súd Únie na základe arbitrážnej doložky dohodnutej zmluvnými partnermi v prípade verejnoprávnych alebo súkromnoprávnych zmlúv, a to bez obmedzenia, pokiaľ ide o povahu žaloby podanej na súd Únie“.
( 19 ) V bode 111 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že jedenásť ZDU uzavretých v rámci misie Eulex Kosovo neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by mohli priamo vyriešiť spor.
( 20 ) Pokiaľ ide o podrobné opísanie žalobných návrhov, pozri bod 17 vyššie.
( 21 ) ( T‑602/15 , EU:T:2016:660 ).
( 22 ) Pozri bod 3 tohto rozsudku.
( 23 ) Ďalej len „prvý žalobný návrh“.
( 24 ) Pozri body 1 až 5 napadnutého rozsudku, pripomenuté v bode 12 vyššie.
( 25 ) Ďalej len „druhý žalobný návrh“.
( 26 ) Ďalej len „tretí žalobný návrh“.
( 27 ) Všeobecný súd následne zamietol ako skutkovo a právne nepodloženú námietku neprípustnosti založenú na oneskorenom podaní žaloby v rozsahu, v akom smerovala k zrušeniu listu vedúceho misie Eulex Kosovo z 26. júna 2014 (pozri bod 12 týchto návrhov), ktorú podali Rada, ESVČ a misia Eulex Kosovo.
( 28 ) Pozri tiež body 55 a 61 napadnutého rozsudku.
( 29 ) Prvej námietke, ktorej preskúmanie bolo odložené (pozri bod 73 napadnutého rozsudku), sa vyhovelo (pozri bod 244 tohto rozsudku). Pozri bod 32 vyššie.
( 30 ) Pozri body 71 a 74 napadnutého rozsudku.
( 31 ) Pozri bod 80 napadnutého rozsudku, porovnaj s bodom 46 rozsudku Jenkinson I.
( 32 ) Pozri bod 82 napadnutého rozsudku.
( 33 ) Pozri bod 92 napadnutého rozsudku.
( 34 ) Pozri bod 93 napadnutého rozsudku.
( 35 ) Body 99 až 101 napadnutého rozsudku.
( 36 ) Pozri bod 103 napadnutého rozsudku.
( 37 ) Oznámenie Komisie z 30. novembra 2009 s názvom „Právna úprava týkajúca sa osobitných poradcov Komisie poverených vykonávaním operačných činností SZBP, ako aj medzinárodných zmluvných zamestnancov“ [ďalej len „oznámenie K(2009) 9502“].
( 38 ) Ide o Protection of Employees (Fixed – Term Work) Act 2003 [zákon z roku 2003 o ochrane zamestnancov (práca na dobu určitú), ďalej len „zákon z roku 2003“], ktorým bola do írskeho práva prebratá smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP ( Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43 ; Mim. vyd. 05/003, s. 368). Táto rámcová dohoda, ktorá sa nachádza v prílohe k smernici 1999/70 (ďalej len „rámcová dohoda“), bola uzavretá 18. marca 1999.
( 39 ) Pozri bod 23 vyššie.
( 40 ) V bode 198 napadnutého rozsudku sa spresňuje, že toto ustanovenie ukladá zamestnávateľovi povinnosť písomne informovať zamestnanca najneskôr ku dňu obnovenia ZDU o objektívnych dôvodoch odôvodňujúcich túto zmluvu a o nepredložení návrhu na uzavretie ZDN.
( 41 ) Pozri bod 207 napadnutého rozsudku.
( 42 ) Pozri konštatovania v bodoch 199 a 200 napadnutého rozsudku.
( 43 ) Pozri bod 211 napadnutého rozsudku, porovnaj s jeho bodmi 197 a 209.
( 44 ) Pozri body 213 a 214 napadnutého rozsudku.
( 45 ) Pozri bod 21 vyššie.
( 46 ) Pozri bod 219 napadnutého rozsudku a bod 19 vyššie.
( 47 ) Pozri bod 220 napadnutého rozsudku.
( 48 ) Ďalej len „PZOZ“.
( 49 ) Pozri bod 236 napadnutého rozsudku.
( 50 ) Pozri bod 247 napadnutého rozsudku.
( 51 ) Pozri poznámku pod čiarou 29 vyššie.
( 52 ) Rada konkrétne navrhuje, aby bola pánovi Jenkinsonovi uložená povinnosť nahradiť „trovy tohto konania“ a Eulex Kosovo „všetkých trov konania“.
( 53 ) Pozri VAN RAEPENBUSCH, S.: Le contrôle judiciaire dans l’Union européenne . 3. vyd., zb. Commentaire J. Mégret, Brusel: Éditions de l’Université de Bruxelles, 2018, bod 430, s. 359. Pozri takisto NAÔMÉ, C.: Le pourvoi devant la Cour de justice de l’Union européenne , Brusel: Larcier, 2016, body 32 a 33, s. 23.
( 54 ) Pozri bod 21 vyššie.
( 55 ) Pozri článok 178 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ako aj NAÔMÉ, C.: c. d., body 119 až 121 a 128. Pozri tiež najmä rozsudok z 24. marca 2022, Hermann Albers/Komisia ( C‑656/20 P , neuverejnený, EU:C:2022:222 , body 23 a 24 , ako aj citovaná judikatúra).
( 56 ) Pozri bod 81 nižšie.
( 57 ) Pozri body 67 až 70 napadnutého rozsudku, ktoré nie sú kritizované.
( 58 ) Podľa tohto ustanovenia „v právnych dôvodoch a právnych tvrdeniach sa presne označia časti odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré sa napádajú“.
( 59 ) Pokiaľ ide o tento základ, ktorý treba odlišovať od článku 272 ZFEÚ, pozri rozsudky z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , body 30 až 32 a citovaná judikatúra), ako aj z 25. júna 2020, SATCEN/KF ( C‑14/19 P , EU:C:2020:492 , body 68 , 78 , 80 a 81 ).
( 60 ) Pozri bod 43 a bod 85 poslednú vetu napadnutého rozsudku.
( 61 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Komisia/Taliansko ( C‑467/15 P , EU:C:2017:799 , bod 15 ). To podľa môjho názoru odôvodňuje zamietnutie prvého odvolacieho dôvodu v tejto súvislosti.
( 62 ) Pozri bod 17 vyššie.
( 63 ) Z tohto dôvodu zastávam názor, že šiestu časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť. Navyše zdôrazňujem, že Všeobecný súd nie je povinný odpovedať na tvrdenia, ktoré nie sú dostatočne právne a skutkovo podložené, ani podporené návrhom, ktorý zodpovedá ich predmetu.
( 64 ) Pán Jenkinson tiež tvrdí, že rozhodnutie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku Eulex Kosovo týkajúce sa zodpovednosti Eulex Kosovo nemožno nasledovať, keďže porušuje „Zmluvy (ZEÚ a ZFEÚ) a nariadenie [Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 ( Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1 , ďalej len,nariadenie o rozpočtových pravidlách‘)]“, tým, že neumožňuje Únii obhajovať zákonnosť zmluvy uzavretej v jej mene alebo na jej účet.
( 65 ) Pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie.
( 66 ) Pozri bod 12 vyššie.
( 67 ) Pozri oddiel IV, C, bod 1 písm. a), s. 17 napadnutého rozsudku.
( 68 ) Tieto body neboli predmetom vzájomného odvolania.
( 69 ) Pozri poznámku pod čiarou 18 vyššie.
( 70 ) Pozri rozsudok Jenkinson I (bod 50).
( 71 ) Pozri bod 46 tohto rozsudku: „Pán Jenkinson požadoval, aby Všeobecný súd v podstate rekvalifikoval všetky jeho zmluvné vzťahy na [ZDN]“. V bode 47 Súdny dvor uviedol, že „keďže návrhy pána Jenkinsona sa týkajú existencie jediného a nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu založeného na po sebe nasledujúcich ZDU, ich cieľom je rekvalifikácia všetkých uzatvorených zmlúv a sú založené na všetkých uvedených zmluvách vrátane poslednej ZDU “. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 72 ) Rozsudok Jenkinson (bod 48).
( 73 ) Rozsudok Jenkinson (bod 49).
( 74 ) ( 109/81 , EU:C:1982:253 ).
( 75 ) Existencia väzieb s viacerými zamestnávateľmi alebo prerušenia medzi ZDU totiž neznamenajú vylúčenie rekvalifikácie ZDU na ZDN, keďže možno poukázať na osobitné okolnosti, ako je neexistencia autonómie zamestnávateľských štruktúr spojených so subjektom, ktorý je za ne zodpovedný, alebo odôvodnenia týkajúce sa uplynutia určitej lehoty na uzavretie po sebe nasledujúcich ZDU. Okrem toho Súdny dvor implicitne pripustil, že predmet sporu mal za následok rozšírenie pôsobnosti arbitrážnej doložky na tretie osoby, pokiaľ ide o pracovné zmluvy uzavreté v rámci poslednej misie.
( 76 ) V tejto súvislosti poznamenávam, že takýto výklad je v súlade s účelom voľby zaviesť do zmlúv arbitrážnu doložku založenú na článku 272 ZFEÚ, a to podporiť hľadanie harmonizovaných riešení, ako je napríklad určenie osoby zodpovednej za zmluvné vzťahy. Pozri v tomto zmysle KARPENSTEIN, U.: AEUV Art. 272 Zuständigkeit aufgrund einer Schiedsklausel. In: GRABITZ, E., HILF, M., NETTESHEIM, M.: Das Recht der Europäischen Union . Mníchov: C. H. Beck, 2022, najmä bod 3. Pozri tiež poznámku pod čiarou 168 nižšie.
( 77 ) Pozri napríklad rozsudok z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek ( 426/85 , EU:C:1986:501 , body 12 a 13 ).
( 78 ) Pozri bod 74 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný. V tejto súvislosti poukazujem na to, že v bode 90 svojho odvolania pán Jenkinson tvrdí, že „žalobkyne a prinajmenšom Rada a Komisia (a subsidiárne má len Komisia...) sú jeho zamestnávateľmi“. Na pojednávaní uviedol, že mal zmluvy s približne dvadsiatimi zamestnávateľmi.
( 79 ) Body 76 až 78 napadnutého rozsudku.
( 80 ) Pozri bod 77 napadnutého rozsudku. Ako bolo pripomenuté v jeho odvolaní, pán Jenkinson tvrdí, že v rámci prvých dvoch misií boli ZDU uzavreté v mene a na účet Únie, pričom Únia sa považovala za jeho zamestnávateľa. Zo širšieho hľadiska táto všeobecná povaha súvisí so skutočnosťou, že jeho žaloba smerovala k tomu, aby bola uznaná existencia pokračujúceho vzťahu ako zamestnanca Únie. Z toho istého dôvodu pozri tvrdenie na podporu druhého žalobného dôvodu, podľa ktorého mal pán Jenkinson na základe ustanovení práva Únie právo byť zamestnaný v misiách podľa pravidiel PZOZ alebo podľa rovnocenného služobného poriadku, pripomenuté v bode 31 vyššie. Pozri tiež bod 77 nižšie.
( 81 ) Pozri v bode 82 napadnutého rozsudku výraz „v prvom rade“.
( 82 ) Pozri bod 83 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný.
( 83 ) Pozri bod 54 vyššie.
( 84 ) Pozri bod 148 nižšie.
( 85 ) Pokiaľ ide o nahradenie odôvodnenia, pozri NAÔMÉ, C.: c. d., bod 324 a nasl. Pozri takisto bod 155 nižšie.
( 86 ) Komisia odkazuje na rozsudok z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i. ( C‑272/12 P , EU:C:2013:812 , bod 28 a citovaná judikatúra).
( 87 ) Pozri body 84 a 85 napadnutého rozsudku.
( 88 ) To vedie ku konštatovaniu neprípustnosti tvrdenia uvedeného v bode 62 vyššie.
( 89 ) Pozri okrem toho bod 40 vyššie.
( 90 ) Poznamenávam, že toto tvrdenie podporila aj EUCAP Somalia ako zamestnávateľ vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , bod 34 ), predtým, ako sa strany dohodli na uplatniteľnosti belgického práva (body 35 a 43).
( 91 ) Pozri v tomto zmysle body 217 a 236 napadnutého rozsudku. Pozri tiež poznámku pod čiarou 80 vyššie.
( 92 ) Pozri v tejto súvislosti uznesenie z 30. septembra 2014, Bitiqi a i./Komisia a i. ( T‑410/13 , neuverejnené, EU:T:2014:871 , bod 27 ), a rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , bod 37 ).
( 93 ) V bode 36 tohto rozsudku Súdny dvor dospel k záveru, že „vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa článok 8 ods. 3 a 5, článok 9 ods. 3 a článok 10 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124, ako aj článok 16 ods. 5 jednotnej akcie 2008/124, v znení zmien, majú vykladať v tom zmysle, že za zamestnávateľa personálu Eulex Kosovo za obdobie pred 12. júnom 2014 označujú vedúceho misie konajúceho vo vlastnom mene a na vlastný účet, a/alebo Komisiu, ESVČ, Radu alebo akýkoľvek iný subjekt“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 94 ) Pokiaľ viem, ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej.
( 95 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (body 2 a 16).
( 96 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (bod 14).
( 97 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (bod 34).
( 98 ) Pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie.
( 99 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (bod 44).
( 100 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (body 41 a 45).
( 101 ) Pozri rozsudok Eulex Kosovo (bod 47).
( 102 ) Pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie. Pozri tiež základy zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami uvedené v bode 227 napadnutého rozsudku. Pozri tiež rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , bod 37 ).
( 103 ) Podľa tohto bodu „článok 1.1 prvých deviatich ZDU stanovoval, že podpísaním pracovnej zmluvy zamestnanec uznal a prijímal ustanovenia a zásady uvedené v týchto zmluvách, jej prílohách, normalizovaných operačných postupoch a etickom kódexe misie Eulex Kosovo. Podľa článku 23 prvých deviatich ZDU bolo odkázané na oznámenie K(2009) 9502 a spresnilo sa, že je neoddeliteľnou súčasťou uvedených zmlúv“.
( 104 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. septembra 2014, Bitiqi a i./Komisia a i. ( T‑410/13 , neuverejnené, EU:T:2014:871 , bod 27 ), ako aj rozsudok z 25. júna 2020, SC/Eulex Kosovo ( C‑730/18 P , EU:C:2020:505 , body 5 , 37 , 38 a 39 ).
( 105 ) Rozsudok zo 6. decembra 1989, Mulfinger a i./Komisia ( C‑249/87 , EU:C:1989:614 , bod 10 a citovaná judikatúra).
( 106 ) Pozri poznámku pod čiarou 16 vyššie. Treba zdôrazniť, že v súlade s článkom 9 ods. 3 jednotnej akcie 2008/124 je medzinárodný personál podľa potrieb misie prijímaný na zmluvnom základe na rozdiel od vyslaných zamestnancov, ktorí tvoria prevažným spôsobom misiu Eulex Kosovo (pozri odsek 2 tohto článku).
( 107 ) Ako príklad určenia rozhodného práva v zmluvách mimo pracovnoprávneho vzťahu pozri rozsudok zo 7. decembra 1976, Pellegrini/Komisia a Flexon‑Italia ( 23/76 , EU:C:1976:174 , s. 1870, bod 8), ako aj rozsudky z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek ( 426/85 , EU:C:1986:501 , bod 4 ), a zo 4. mája 2017, Meta Group/Komisia ( T‑744/14 , neuverejnený, EU:T:2017:304 , bod 64 ), ktoré Všeobecný súd citoval v bode 99 napadnutého rozsudku. Proti poslednému citovanému rozsudku bolo podané odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozsudkom zo 14. marca 2019, Meta Group/Komisia ( C‑428/17 P , neuverejnený, EU:C:2019:201 ).
( 108 ) Pozri najmä rozsudky z 19. februára 2016, Ludwig‑Bölkow‑Systemtechnik/Komisia ( T‑53/14 , neuverejnený, EU:T:2016:88 , bod 41 ), a z 9. decembra 2020, Adraces/Komisia ( T‑714/18 , neuverejnený, EU:T:2020:591 , bod 36 ). Pozri tiež BORCHARDT, K.‑D.: Art. 272 AEUV I. Begründung der Zuständigkeit durch Schiedsklausel. In LENZ, C., O., BORCHARDT, K.‑D.: EU‑Verträge Kommentar . 6. vyd., Kolín: Bundesanzeiger Verlag, 2013, najmä bod 12.
( 109 ) Pozri body 99 a 100 napadnutého rozsudku, ktorý sa týka práva Únie. Ak sa teda zmluvné strany rozhodnú vo svojej zmluve prostredníctvom arbitrážnej doložky zveriť súdu Únie právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa tejto zmluvy, tento súd bude mať právomoc posúdiť prípadné porušenia Charty základných práv Európskej únie a všeobecných zásad práva Únie bez ohľadu na uplatniteľné právo zakotvené v uvedenej zmluve [pozri rozsudok zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia, C‑378/16 P , EU:C:2020:575 , bod 81 ). Z týchto dôvodov sa domnievam, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka bodov 99 až 101 napadnutého rozsudku, je nedôvodná.
( 110 ) Pozri bod 102 napadnutého rozsudku.
( 111 ) Pozri ako príklad inšpirácie právnych pravidiel uplatniteľných v oblasti právomoci rozsudok z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek ( 426/85 , EU:C:1986:501 , bod 11 ). K tejto zásade pozri CREMER, W.: AEUV Art. 272 (ex‑Art. 238 EGV) [Zuständigkeit auf Grund einer Schiedsklausel]. In CALLIESS, C., RUFFERT, M.: EUV/AEUV . 6. vyd., Mníchov: C. H. Beck, 2022, najmä body 7 až 9, najmä bod 9, poznámka pod čiarou 18, a BORCHARDT, K.‑D., c. d., bod 12.
( 112 ) Pozri, pokiaľ ide o použitie nariadenia Rím I, rozsudok z 18. februára 2016, Calberson GE/Komisia ( T‑164/14 , EU:T:2016:85 , bod 25 ). Vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky, na ktoré tento bod odkazuje, si účastníci konania zvolili nemecké právo [pozri rozsudky z 11. októbra 2001, Komisia/Oder‑Plan Architektur a i. ( C‑77/99 , EU:C:2001:531 , bod 4 ), ako aj zo 17. marca 2005, Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i. ( C‑294/02 , EU:C:2005:172 , bod 3 ). Naproti tomu na účely rozhodnutia o prípustnosti návrhu sa Súdny dvor vyjadril v bode 28 prvého uvedeného rozsudku a v bode 60 druhého uvedeného rozsudku na základe väzby, ktorá určuje rozhodné právo všeobecne uznávané medzinárodným právom súkromným]. Na tento rozsudok z 18. februára 2016, Calberson GE/Komisia ( T‑164/14 , EU:T:2016:85 ) sa odkazuje aj v rozsudkoch z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , bod 40 ), a z 13. júla 2022, JF/EUCAP Somalia ( T‑194/20 , EU:T:2022:454 , bod 55 ). Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Jenkinson/Rada a i. ( C‑43/17 P , EU:C:2018:231 , poznámka pod čiarou 18, odkazujúc na KOHLER, C.: La Cour de justice des Communautés européennes et le droit international privé. In: Droit international privé: travaux du Comité français de droit international privé , 12. ročník, 1993 – 1995, Paríž: Éditions A. Pedone, 1996, s. 71 až 95). Pozri s. 77 až 79 tohto článku a najmä s. 78 posledný odsek, spresnenia k článku 6 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 ( Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10 , ďalej len „Rímsky dohovor“), ktorého ustanovenia týkajúce sa rozhodného práva pre pracovné zmluvy boli v podstate prebraté do článku 8 nariadenia Rím I. Pozri okrem toho LENAERTS, K., MASELIS, I., GUTMAN, K.: Jurisdiction of the Union Courts to give judgement Pursuant to an Arbitration Clause or a Special Agreement. In: EU Procedural Law . Oxford University Press: Oxford, 2014, s. 686 až 699, najmä s. 695.
( 113 ) Súdny dvor vykladá tento autonómny pojem tak, že vylučuje spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva, pokiaľ tento orgán koná v rámci výkonu verejnej moci, pokiaľ ide o pôsobnosť ustanovení týkajúcich sa určenia právomoci súdov členských štátov stanovenú v článku 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ). Pozri rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice ( C‑307/19 , EU:C:2021:236 , body 62 až 64 ). Pokiaľ viem, Súdny dvor sa nemusel vyjadrovať k výkladu tohto pojmu v rámci uplatňovania Rím I. Pozri, pokiaľ ide o pripomenutie problematiky, GAUDEMET‑TALLON, H.: Rímsky dohovor z 19. júna 1980 a nariadenie,Rím I‘ zo 17. júna 2008. – Champ d’application. – Clauses générales. In: JurisClasseur Europe Traité . Zv. 3200, 1. marec 2020, Paríž: LexisNexis, bod 43.
( 114 ) Pozri GAUDEMET‑TALLON, H., c. d., body 46 a 47. Okrem toho podľa článku 2 nariadenia Rím I „právny poriadok určený podľa tohto nariadenia sa uplatní bez ohľadu na to, či je, alebo nie je právnym poriadkom členského štátu“.
( 115 ) Pozri bod 75 vyššie.
( 116 ) Body 103 až 106 napadnutého rozsudku.
( 117 ) V tejto súvislosti odkazuje na návhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Jenkinson/Rada a i. ( C‑43/17 P , EU:C:2018:231 , bod 49 ) na odôvodnenie analýzy dvoch posledných zmlúv uzatvorených v rámci misie Eulex Kosovo.
( 118 ) Komisia odkazuje na rozsudok zo 14. septembra 2017, Nogueira a i. ( C‑168/16 a C‑169/16 , EU:C:2017:688 ).
( 119 ) ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , body 37 a 38 ).
( 120 ) Pozri bod 83 napadnutého rozsudku.
( 121 ) Body 108 až 111 napadnutého rozsudku. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 1985, Komisia/CO.DE.MI. ( 318/81 , EU:C:1985:467 , body 21 a 23 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „zmluvné ustanovenia vyjadrujúce spoločnú vôľu zmluvných strán musia mať prednosť pred akýmkoľvek iným kritériom použiteľným len v prípade, že zmluva v danej súvislosti nič nestanovuje“ a že na účely vecného preskúmania sporu „je potrebné v prvom rade odkázať na relevantné zmluvné ustanovenia“. Pozri v tom istom zmysle rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , body 37 a 45 ). Pozri tiež rozsudky z 12. apríla 2018, PY/EUCAP Sahel Niger ( T‑763/16 , EU:T:2018:181 , bod 66 ), a z 13. júla 2022, JF/EUCAP Somalia ( T‑194/20 , EU:T:2022:454 , bod 59 ), v prípade odkazu v zmluve na štandardný kódex správania alebo štandardné operačné postupy, ktorých ustanovenia môžu postačovať. Pozri tiež LENAERTS, K., MASELIS, I., GUTMAN, K.: c. d., s. 696 a 697, body 19.17 a 19.19.
( 122 ) Pozri body 92 až 101 napadnutého rozsudku.
( 123 ) Pozri body 105 a 106 napadnutého rozsudku.
( 124 ) Pozri bod 127 napadnutého rozsudku.
( 125 ) Pozri bod 128 napadnutého rozsudku.
( 126 ) Pozri rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker (C‑64/12, ďalej len „rozsudok Schlecker, EU:C:2013:551 , body 32 a 39 ), týkajúci sa článku 6 Rímskeho dohovoru (pozri poznámku pod čiarou 112 na konci vyššie). V bode 38 rozsudku Schlecker Súdny dvor uviedol, že jeho výklad hraničných ukazovateľov tohto dohovoru je v súlade so znením kolíznych noriem týkajúcich sa pracovných zmlúv zavedeným nariadením Rím I, ktoré sa však v tejto veci neuplatnili z hľadiska ratione temporis . Okrem toho o subsidiárnej povahe kritéria miesta zamestnania pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 2011, Voogsgeerd ( C‑384/10 , EU:C:2011:842 , bod 47 ). Tvrdenie pána Jenkinsona v tejto súvislosti teda nie je dôvodné.
( 127 ) Pozri rozsudok Schlecker (bod 35).
( 128 ) Pozri bod 129 napadnutého rozsudku.
( 129 ) Pozri body 132 a 133 napadnutého rozsudku.
( 130 ) Pozri bod 138 napadnutého rozsudku.
( 131 ) Pozri v tomto zmysle článok 8 ods. 1 nariadenia Rím I, ako aj rozsudok Schlecker (body 33 až 36).
( 132 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok Schlecker (bod 34).
( 133 ) Pozri rozsudok Schlecker (bod 40).
( 134 ) Pozri rozsudok Schlecker (bod 41).
( 135 ) Ako príklad uplatnenia článku 8 ods. 4 nariadenia Rím I v nedávnej dobe pozri rozsudok z 13. júla 2022, JC/EUCAP Somalia ( T‑165/20 , EU:T:2022:453 , bod 44 ).
( 136 ) Všeobecný súd preskúmal tvrdenia odvolateľa týkajúce sa platnosti jeho súhlasu v bodoch 193 až 195 napadnutého rozsudku.
( 137 ) Pozri rozsudok zo 16. novembra 2017, Ludwig‑Bölkow‑Systemtechnik/Komisia ( C‑250/16 P , EU:C:2017:871 , bod 56 ).
( 138 ) Pozri poznámku pod čiarou 144 nižšie.
( 139 ) Pozri body 157 až 160 napadnutého rozsudku.
( 140 ) ( C‑212/04 , EU:C:2006:443 , body 58 až 75 ).
( 141 ) ( 43/84 , EU:C:1985:328 , body 16 a 18 ).
( 142 ) ( C‑268/06 , EU:C:2008:223 , body 87 , 111 , 112 a 114 ).
( 143 ) Pozri bod 62 a nasl. vyššie.
( 144 ) Z tohto dôvodu treba rozsudky citované v prílohách 5 až 8 k odvolaniu odmietnuť. Na druhej strane rozsudok Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) z 31. marca 2022, Maurice Power v. Health Service Executive (č. 2021/94, bod 20), k dispozícii na tejto internetovej stránke: https://www.courts.ie/ga/view/Judgments/431fa418‑32b9‑48a7‑92af‑a1a7617c5a4a/17951cac‑4583‑484d‑b8b9‑7852cbcf3272/2022_IESC_17.pdf/pdf, potvrdzuje analýzu napadnutého rozsudku.
( 145 ) Pokiaľ ide o význam tohto rizika, Komisia uvádza porovnanie s rozsudkom Eulex Kosovo.
( 146 ) Komisia odkazuje na rozsudok Eulex Kosovo.
( 147 ) Pozri bod 83 vyššie.
( 148 ) Súdny dvor už rozhodoval o zákone z roku 2003 vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 15. apríla 2008, Impact ( C‑268/06 , EU:C:2008:223 ), týkajúci sa najmä doložky 4 bodu 1 a doložky 5 rámcovej dohody. V bode 50 tohto rozsudku Súdny dvor konštatoval, že zákon z roku 2003 „predstavuje právnu úpravu, ktorou Írsko splnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo smernice 1999/70“.
( 149 ) Pozri bod 140 napadnutého rozsudku.
( 150 ) Tento článok 9 v podstate stanovuje, že zamestnanca na základe dvoch alebo viacerých po sebe nasledujúcich ZDU počas obdobia štyroch rokov nepretržite nemožno nútiť uzavrieť ďalšiu ZDU, pokiaľ na takéto predĺženie neexistujú objektívne dôvody.
( 151 ) Zo znenia tohto bodu 151 v spojení s bodmi 175 a 182 totiž vyvodzujem, že Všeobecný súd poukázal na voľbu dĺžky trvania ZDU vedúcim misie Eulex Kosovo a neskôr misiou Eulex Kosovo, čo je podľa môjho názoru odpoveď na tvrdenie, ktoré uviedol pán Jenkinson v bode 11 svojej odpovede z 27. septembra 2019.
( 152 ) Pozri bod 124 vyššie.
( 153 ) Pozri bod 123 vyššie.
( 154 ) Pozri bod 129 vyššie.
( 155 ) Pozri bod 80 vyššie.
( 156 ) Pozri body 125 až 128 vyššie.
( 157 ) ( C‑586/10 , EU:C:2012:39 ).
( 158 ) Prvý odsek tohto článku stanovuje, že „odvolanie na Súdny dvor sa obmedzuje len na právne otázky. Môže sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci Všeobecného súdu, porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolávajúceho sa, ako aj na porušení práva Únie Všeobecným súdom“. Na tomto základe pozri analýzu generálnej advokátky Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Commune de Millau a SEMEA/Komisia ( C‑531/12 P , EU:C:2014:1946 , body 75 až 79 ), za stavu judikatúry k 27. februáru 2014. Pokiaľ ide o všeobecný opis problematiky, pokiaľ ide o rozsah preskúmania, ktoré vykonáva Súdny dvor v súvislosti s analýzou vnútroštátneho práva, ktorú vykonal Všeobecný súd, pozri PREK, M., LEFÈVRE, S.: The EU Courts as,National‘ Courts: National Law in the EU Judicial Process. In: Common Market Law Review . Zv. 54, č. 2, Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2017, s. 369 až 402, najmä s. 396 a nasl.
( 159 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia ( C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P , EU:C:2023:60 , body 65 a 66 , ako aj citovaná judikatúra).
( 160 ) Pozri v bode 19 napadnutého rozsudku pripomenutie odpovede pána Jenkinsona z 27. septembra 2019 o írskej právnej úprave, pre porovnanie s bodom 147 napadnutého rozsudku, ktorý nie je kritizovaný. Pozri tiež, pokiaľ ide o prax Všeobecného súdu v tejto oblasti, PREK, M., LEFÈVRE, S.: c. d., najmä časť 4.1, s. 388 až 390, ako aj s. 394, komentár k článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
( 161 ) Pozri bod 138 vyššie.
( 162 ) Pozri bod 149 vyššie. Okrem toho z odpovede pána Jenkinsona z 27. septembra 2019 vyplýva, že pán Jenkinson v bode 25 odkázal na judikatúru Súdneho dvora.
( 163 ) Pozri, pokiaľ ide o prípad, v ktorom nie je relevantná žiadna vnútroštátna judikatúra, PREK, M., LEFÈVRE, S.: c. d., najmä s. 388, poznámka pod čiarou 84 vyššie. Okrem toho na jednej strane poznamenávam, že pán Jenkinson neuvádza, že predložil na posúdenie Všeobecnému súdu dostatočné spresnenia týkajúce sa írskej právnej úpravy v súvislosti s osobitosťami misie Eulex Kosovo, ktoré zohľadnil Všeobecný súd, na základe informácií poskytnutých žalovanými. Na druhej strane na podporu svojho odvolania uviedol nové skutočnosti založené na írskej judikatúre.
( 164 ) Pozri v tomto zmysle KARPENSTEIN, U.: c. d., bod 2.
( 165 ) Pozri rozsudky z 19. februára 2016, Ludwig‑Bölkow‑Systemtechnik/Komisia ( T‑53/14 , neuverejnený, EU:T:2016:88 , bod 40 ), a z 9. decembra 2020, Adraces/Komisia ( T‑714/18 , neuverejnený, EU:T:2020:591 , bod 36 ).
( 166 ) Pozri najmä, pokiaľ ide o priamy účinok doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody, rozsudok z 15. apríla 2008, Impact ( C‑268/06 , EU:C:2008:223 , bod 68 ).
( 167 ) Podľa môjho názoru z odôvodnenia napadnutého rozsudku implicitne vyplýva, že žiadne vnútroštátne rozhodnutie nebolo osobitne relevantné.
( 168 ) Pozri, pokiaľ ide o poslanie článku 272 ZFEÚ vytvoriť privilegovaný rámec na vytvorenie harmonizovaných riešení, BUTLER, G.: The EU’s contractual relations and the arbitration clause: disputes at the Court of Justice of the European Union. In: European Law Review . Zv.46, č. 3, London: Sweet & Maxwell, 2021, s. 345 až 363, najmä s. 347 a 348.
( 169 ) Tento bod bol naposledy citovaný v rozsudku z 28. februára 2018, John ( C‑46/17 , EU:C:2018:131 , bod 53 ).
( 170 ) ( C‑586/10 , EU:C:2012:39 ).
( 171 ) Pozri najmä rozsudky zo 16. novembra 2017, Ludwig‑Bölkow‑Systemtechnik/Komisia ( C‑250/16 P , EU:C:2017:871 , bod 39 ), a z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia ( C‑70/16 P , EU:C:2017:1002 , bod 50 ).
( 172 ) Pozri druhú časť kritiky v bode 143 vyššie.
( 173 ) Pozri body 161 a 162 napadnutého rozsudku, ktoré sa osobitne týkajú rozpočtových obmedzení, ako aj body 169 a 176 tohto rozsudku.
( 174 ) Pozri body 157 až 160 a 176 napadnutého rozsudku. Pozri v tejto súvislosti definíciu „pracovníka na dobu určitú“, ktorá je uvedená v doložke 3 bode 1 rámcovej dohody takto: „osoba, ktorá uzavrela pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah [pracovnoprávny vzťah na dobu určitú – neoficiálny preklad ] priamo so zamestnávateľom a ktorých koniec platnosti je vymedzený objektívnymi podmienkami, ako napríklad určitým dátumom, splnením určitej úlohy alebo určitou udalosťou“.
( 175 ) Pozri body 163 až 168 napadnutého rozsudku.
( 176 ) Pozri body 177 a 178 napadnutého rozsudku.
( 177 ) Pozri bod 182 napadnutého rozsudku.
( 178 ) Pozri body 175 a 176 napadnutého rozsudku.
( 179 ) Pozri bod 162 napadnutého rozsudku.
( 180 ) Pozri bod 179 napadnutého rozsudku.
( 181 ) Pozri body 164 až 168 napadnutého rozsudku a osobitne tento posledný bod.
( 182 ) Pozri bod 184 napadnutého rozsudku, ako aj v tom istom zmysle rozsudok Eulex Kosovo (bod 45, týkajúci sa cieľov sledovaných jednotnou akciou 2008/124, a odkaz na odôvodnenie 6 rozhodnutia 2014/349). Tieto skutočnosti tiež umožňujú poukázať na autonómiu misie Eulex Kosovo.
( 183 ) Pozri najmä bod 181 tretiu vetu až po slovo „personálu“ napadnutého rozsudku.
( 184 ) Pozri najmä konštatovania Všeobecného súdu v bodoch 186 a 187 napadnutého rozsudku týkajúce sa poslednej navrhovanej ZDU. Pozri, pokiaľ ide o situácie, v ktorých použitie ZDU nezodpovedá dočasným, ale trvalým potrebám, najmä rozsudky z 26. novembra 2014, Mascolo a i. [ C‑22/13, C‑61/13 až C‑63/13 a C‑418/13 , EU:C:2014:2401 , bod 120 , v prípade neobmedzeného obnovovania ZDU (bod 84)]; zo 14. septembra 2016, Pérez López [ C‑16/15 , EU:C:2016:679 , v prípade štrukturálneho nedostatku stálych pracovných miest v dotknutom odvetví činnosti (bod 55)], a z 19. marca 2020, Sánchez Ruiz a i. [ C‑103/18 a C‑429/18 , EU:C:2020:219 , v prípade, keď zamestnávateľ nezorganizoval výberové konanie na účely definitívneho obsadenia voľného pracovného miesta (bod 51)].
( 185 ) Pozri bod 61 vyššie.
( ) Pozri poznámku pod čiarou 80 vyššie.