C-58/22

62022CC0058

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 8. júna 2023 ( 1 )

Vec C-58/22

NR,

Zásada ne bis in idem (alebo zákazu dvojitého trestu), ktorá zahŕňa právo jednotlivcov nebyť trestne stíhaný alebo potrestaný viac než raz za ten istý skutok, zastáva popredné miesto vo väčšine vnútroštátnych a medzinárodných systémov trestného práva. ( 2 ) Táto zásada – aj keď s rôznymi nuansami – sa uvádza vo viacerých vnútroštátnych ústavách a medzinárodných dohovoroch. Pre prejednávanú vec je ešte dôležitejšie, že v článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) sa výslovne uznáva za základné právo.

2.

Súdny dvor a ESĽP v posledných rokoch vydali značný počet rozsudkov s cieľom objasniť podmienky požadované v rámci príslušných právnych systémov na uplatnenie zásady ne bis in idem , pričom oba súdy často zasadali v rozšírenom zložení. Dva prúdy judikatúry plynúce od týchto súdov vykazujú významnú mieru vzájomného ovplyvňovania a zbližovania. V týchto prúdoch ani zďaleka nejde len o preformulovanie alebo spresňovanie (existujúceho) práva, ale priniesli aj určitý dôležitý vývoj.

3.

Prejednávaná vec predstavuje príležitosť ďalej vysvetliť a rozviesť nedávny vývoj, pokiaľ ide o zložky „ bis “ aj „ idem “ tejto zásady. Vnútroštátny súd totiž Súdny dvor žiada predovšetkým o objasnenie požiadavky, aby i) sa rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania zakladalo na meritórnom posúdení veci vyplývajúcom z podrobného vyšetrovania a ii) aby sa náležite preskúmala trestná zodpovednosť údajného páchateľa.

Článok 1 rozhodnutia Komisie 2006/928/ES z 13. decembra 2006, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii ( 3 ), stanovuje:

„Rumunsko bude každoročne k 31. marcu… podávať Komisii správu o pokroku v plnení jednotlivých referenčných kritérií uvedených v prílohe.

…“

6.

Podľa bodu 4 prílohy k rozhodnutiu 2006/928 referenčné kritériá pre Rumunsko uvedené v článku 1 tohto rozhodnutia zahŕňajú „prija[tie] ďalš[ích] opatren[í] na prevenciu a boj proti korupcii, najmä v miestnej samospráve“.

7.

C. Vnútroštátne právo

9.

Článok 6 Legea nr. 135 din 1 iulie 2010 privind Codul de procedură penală (zákon č. 135 z 1. júla 2010 o trestnom poriadku; ďalej len „Trestný poriadok“) s názvom „ Ne bis in idem “ stanovuje:

„Nikoho nemožno stíhať alebo súdiť za trestný čin, ak už vo vzťahu k nemu bolo za ten istý skutok vydané konečné trestné rozhodnutie, hoci aj s inou právnou kvalifikáciou.“

10.

Článok 335 Trestného poriadku s názvom „Postup v prípade pokračovania vo vyšetrovaní“ stanovuje:

Dňa 30. apríla 2015 obžalovaná požadovala uvedenú sumu od piatich zamestnancov družstva; výmenou za jej vyplatenie mala upustiť od rozhodnutia o výpovediach ich pracovných zmlúv. Vzhľadom na skutočnosť, že finančné požiadavky obžalovanej neboli splnené, vydala a podpísala rozhodnutia o príslušných výpovediach. Dotknutí zamestnanci (ďalej len „oznamovatelia“) podali dve trestné oznámenia s totožným obsahom: prvé bolo podané 8. júna 2015 na príslušnom policajnom orgáne a druhé 26. júna 2015 na Direcția Națională Anticorupție (Národné riaditeľstvo pre boj proti korupcii, Rumunsko; ďalej len „DNA“).

13.

Tieto dve trestné oznámenia viedli k začatiu dvoch trestných konaní, ktoré prebiehali súčasne a ktorých hlavné kroky uvediem nižšie. V záujme jasnosti sa však najprv budem zaoberať konaním vyplývajúcim z druhého trestného oznámenia.

A. Trestné oznámenie z 26. júna 2015 a následné konanie

14.

Ako už bolo uvedené, oznamovatelia podali (druhé) trestné oznámenie 26. júna 2015 na DNA. DNA zastávalo názor, že toto trestné oznámenie zahŕňa dôkazy o možnom čine vydierania, a postúpilo vec týkajúcu sa obžalovanej na Parchetul de pe lângă Judecătoria Slatina (Prokuratúra pri Prvostupňovom súde Slatina, Rumunsko; ďalej len „prokuratúra Slatina“) príslušnú v danej veci, ktorá začala trestné stíhanie.

17.

Dňa 21. novembra 2016 uvedený súd túto žiadosť zamietol, pričom konštatoval neexistenciu zákonných predpokladov na pokračovanie v trestnom konaní. Skutočnosť, že proti tej istej osobe sa viedlo vyšetrovanie v inej veci na inom justičnom orgáne a že toto vyšetrovanie sa dostalo do pokročilého štádia, podľa jeho názoru neumožňovala zrušenie rozhodnutia o zastavení trestného stíhania.

B. Trestné oznámenie z 8. júna 2015 a následné konanie

18.

V nadväznosti na (prvé) trestné oznámenie z 8. júna 2015 začala prokuratúra Olt trestné stíhanie obžalovanej vo veci prijímania úplatku. V rámci súdneho konania na Tribunalul Olt (Vyšší súd Olt) sa obžalovaná dovolávala zásady ne bis in idem a tvrdila, že pre tie isté skutky už bola predmetom vyšetrovania v rámci konania týkajúceho sa trestného činu vydierania, pričom v tejto súvislosti už bolo vydané konečné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania.

19.

Proti tomuto rozsudku bol podaný kasačný opravný prostriedok na Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko; ďalej len „NKS“). Rozhodnutím z 21. septembra 2021 NKS uvedenému návrhu vyhovel, zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec na Curtea de Apel Craiova (Odvolací súd Craiova). NKS vo svojom rozhodnutí pripomenul judikatúru Súdneho dvora a ESĽP v danej oblasti a v podstate vyhlásil, že hoci zásadu ne bis in idem možno uplatniť v prípade rozhodnutí prokurátora, ktorými sa končí konanie, nie všetky takéto rozhodnutia možno považovať za „konečné“. NKS preskúmal uznesenie o zastavení trestného stíhania z 27. septembra 2016 a konštatoval, že nespĺňa požiadavku „konečnosti“, keďže neobsahuje nijaké meritórne posúdenie veci. Poverený prokurátor sa predovšetkým obmedzil iba na rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vo veci trestného činu vydierania a toto uznesenie nijakým spôsobom neodôvodnil.

22.

V dôsledku rozhodnutia NKS sa vec vrátila na Curtea de Apel Craiova (Odvolací súd Craiova), aby sa opätovne zaoberal odvolaniami podanými obžalovanou a prokuratúrou Olt proti rozsudku Tribunalul Olt (Vyšší súd Olt) z 19. novembra 2018. Curtea de Apel Craiova (Odvolací súd Craiova) však vzhľadom na pochybnosti o správnom výklade článku 50 Charty rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa zásada ne bis in idem tak, ako ju zaručuje článok 50 [Charty], v spojení s povinnosťami Rumunska dodržiavať kritériá stanovené v [prílohe k rozhodnutiu Komisie 2006/928] vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané prokuratúrou po zabezpečení podstatných dôkazov v príslušnej veci bráni ďalšiemu trestnému stíhaniu rovnakej osoby za ten istý skutok, hoci s inou právnou kvalifikáciou, keďže ide o konečné rozhodnutie, s výnimkou prípadov, v ktorých sa zistí, že okolnosť, z ktorej rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vychádzalo, neexistovala, alebo sa objavia nové skutočnosti alebo okolnosti, z ktorých vyplynie, že okolnosť, z ktorej rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vychádzalo, zanikla?“

25.

Rumunská vláda spochybňuje právomoc Súdneho dvora prejednať túto vec. Tvrdí, že článok 50 Charty nie je na konanie vo veci samej uplatniteľný, lebo táto vec sa netýka vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 Charty. Podľa tejto vlády sa vzhľadom na to, že v správach vypracovaných Komisiou podľa rozhodnutia 2006/928 neboli identifikované žiadne nedostatky spojené so zásadou ne bis in idem , musí konštatovať, že Rumunsku v tejto súvislosti nebola uložená žiadna špecifická povinnosť.

26.

Komisia zastáva opačný názor. Zdôrazňuje, že ustanovenia trestného práva hmotného, ktoré sú podľa prokurátora vo veci prejednávanej na vnútroštátnom súde uplatniteľné na konanie obžalovanej, predstavujú vykonávanie rámcového rozhodnutia 2003/568. ( 6 ) To má podľa nej za následok uplatniteľnosť Charty.

27.

V tejto súvislosti musím uviesť, že do istej miery chápem niektoré argumenty predložené rumunskou vládou.

31.

V tejto súvislosti treba pamätať na to, že Súdny dvor už konštatoval, že rozhodnutie 2006/928 Rumunsku ukladá špecifickú povinnosť plniť referenčné kritériá, ktoré sa v ňom stanovujú, keďže „sú formulované jasne a presne a nie sú spojené s nijakou podmienkou“. Od Rumunska sa teda podľa tohto rozhodnutia vyžaduje, aby prijalo všetky primerané opatrenia na splnenie referenčných kritérií v čo najkratšom čase a aby sa zdržalo uplatňovania opatrení, ktoré by mohli tento cieľ ohroziť. ( 7 )

32.

Jedným z osobitných referenčných kritérií podľa rozhodnutia 2006/928 je „prijať ďalšie opatrenia na prevenciu a boj proti korupcii“ ( 8 ). Z tohto ustanovenia vyplýva špecifická povinnosť Rumunska účinne bojovať proti korupcii, čo bráni vnútroštátnym pravidlám, ktoré by mohli tento boj akýmkoľvek spôsobom oslabiť . ( 9 )

33.

Prejednávaná vec sa týka prípadu údajnej korupcie. Skutočnosť zdôrazňovaná rumunskou vládou, že v správach Komisie sa neuvádza žiadny prípadný problém spojený s uplatňovaním zásady ne bis in idem v Rumunsku, podľa môjho názoru v tomto kontexte nie je relevantná. Na účely tohto konania je naopak relevantné to, či vnútroštátne pravidlá, ktoré sú uplatniteľné v prejednávanej veci (hmotnoprávne a procesnoprávne, umožňujúce a zakazujúce trestné stíhanie), môžu mať priamy vplyv na schopnosť Rumunska plniť ciele stanovené v rozhodnutí 2006/928, ktorými sú v tomto prípade prevencia korupcie a boj proti korupcii.

B. Prejudiciálna otázka (I): výklad článku 50 Charty

37.

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou Súdneho dvora v podstate pýta, či osobu možno považovať za oslobodenú konečným rozsudkom v zmysle článku 50 Charty v dôsledku prijatia uznesenia o zastavení trestného stíhania prokurátorom, ak sa v tomto uznesení nenachádza odôvodnenie a len sa odkazuje na dôvody uvedené v správe, ktorú vypracoval policajný orgán poverený vyšetrovaním.

38.

Z tejto otázky, najmä so zreteľom na vysvetlenia vnútroštátneho súdu v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva viacero výkladových otázok týkajúcich sa podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby sa v prípade prijatia rozhodnutia prokurátorom stala uplatniteľnou zásada ne bis in idem .

39.

Je pravda, že pre Súdny dvor je dôležité, aby bol náležite informovaný o skutkovom a právnom rámci položených otázok, aby sa mohol dopracovať k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný. ( 12 ) Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že Súdnemu dvoru neprináleží rozhodovať o výklade príslušných ustanovení vnútroštátneho práva, preskúmavať akty vydané vo vnútroštátnom konaní a všeobecnejšie vystupovať ako arbiter medzi protichodnými závermi rôznych vnútroštátnych justičných orgánov v konkrétnej veci.

42.

Úlohou Súdneho dvora v kontexte postupu na základe článku 267 ZFEÚ je podať vnútroštátnemu súdu všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré mu umožnia vyriešiť spor, ktorý prejednáva. ( 13 ) To znamená, že vo veci, ako je táto, musí Súdny dvor objasniť podmienky, za ktorých je uplatniteľná zásada ne bis in idem zakotvená v článku 50 Charty, čím vnútroštátnemu súdu umožní samostatne posúdiť , či rozhodnutie prokurátora o ukončení vyšetrovania bez prijatia ďalších krokov predstavuje konečné rozhodnutie na tento účel. ( 14 )

43.

Po druhé pri výklade článku 50 Charty takisto uvediem relevantnú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda ( 15 ), ako aj judikatúru ESĽP, ktorá sa týka článku 4 protokolu č. 7.

44.

V konaní vo veci samej nevznikli žiadne pochybnosti v súvislosti s „trestnoprávnou povahou“ oboch dotknutých konaní. Isté nezhody medzi vnútroštátnymi orgánmi zúčastnenými na konaniach však vyvolala otázka, či boli splnené podmienky „ bis “ a „ idem “.

2.

Podmienka „bis“

48.

Článok 50 Charty bráni dvojitému stíhaniu a trestaniu v prípade, že jednotlivec „už bol… oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom“. Z judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti jasne vyplýva, že na to, aby sa na trestnoprávne rozhodnutie mohlo nazerať ako na konečné rozhodnutie o skutkovom stave predloženom v druhom konaní, „je potrebné nielen to, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť , ale aj to, aby bolo vydané po posúdení vzťahujúcom sa na vec samu “ ( 19 ).

49.

Splnenie tejto požiadavky sa musí posudzovať na základe vnútroštátneho práva členského štátu, ktorý dotknuté rozhodnutie vydal. ( 21 ) V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora rozhodnutie, ktoré podľa práva dotknutého členského štátu nevylučuje obžalobu s konečnou platnosťou, nemôže v zásade predstavovať procesnú prekážku, pokiaľ ide o prípadné začatie alebo pokračovanie trestného stíhania za ten istý skutok proti tejto osobe v inom členskom štáte. ( 22 )

52.

Právoplatnosti rozhodnutia, a teda začatiu uplatňovania zásady ne bis in idem , však nebráni skutočnosť, že v dotknutom vnútroštátnom systéme existujú určité opravné prostriedky, ktoré za mimoriadnych okolností umožňujú pokračovať v súdnom konaní. ( 23 ) Pravidlo v tomto zmysle sa výslovne stanovuje v článku 4 ods. 2 protokolu č. 7, podľa ktorého zásada ne bis in idem nie je „na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci“.

53.

Na tomto základe ESĽP uviedol, že na účely určenia, či bolo konanie s konečnou platnosťou uzavreté na účely zásady ne bis in idem , by sa nemali brať do úvahy mimoriadne opravné prostriedky . ESĽP konštatoval, že hoci tieto opravné prostriedky „predstavujú pokračovanie prvého konania, ‚právoplatnosť‘ rozhodnutia od ich použitia nezávisí“ ( 24 ). Takýto výklad sa podľa tohto súdu potvrdzuje vo výkladovej správe k protokolu č. 7, ktorá označuje rozhodnutie za právoplatné, ak „nadobudlo silu res judicata . Je to tak v prípade, keď je nezvratné, to znamená, že proti nemu nie je možné podať žiaden ďalší riadny opravný prostriedok , že už strany takéto opravné prostriedky vyčerpali alebo že márne uplynula lehota na ich podanie“ ( 25 ).

57.

Vhodnosť použitia kritéria „predvídateľnosti“ pri posudzovaní riadnej alebo mimoriadnej povahy opravného prostriedku však bola kritizovaná v spoločnom súhlasnom stanovisku k rozsudku Mihalache. Podľa tohto stanoviska môže zavedenie takéhoto kritéria viesť k nejasnostiam. Podľa názoru sudcov, ktorí vypracovali stanovisko, je jediným funkčným kritériom to, či existuje lehota, v ktorej sa musí opravný prostriedok uplatniť: skutočnosť, že s určitým opravným prostriedkom sa nespája žiadna lehota, znamená, že je mimoriadny. ( 28 )

58.

Bez ohľadu na tento názorový rozdiel sa prikláňam k tomu, čo je zrejme nesporné: existencia jasnej lehoty na uplatnenie opravného prostriedku by mala byť hlavným kritériom na určenie jeho riadnej alebo mimoriadnej povahy. V tomto kontexte by som možno ešte zdôraznil, že ako vyplýva zo samotného pojmu „mimoriadny“, takýto opravný prostriedok nemôže spočívať v procese preskúmania, ktorý je súčasťou bežného postupu odvolacieho konania v rámci každodenného výkonu trestnej spravodlivosti, ktorý zvyčajne zahŕňa viacero stupňov rozhodovania s cieľom minimalizovať riziko pochybení justičných orgánov.

b)

Meritórne posúdenie

62.

Súdny dvor naopak takisto objasnil, že rozhodnutia, ktorými sa osoba oslobodzuje spod obžaloby, zbavuje obvinenia alebo ktorými sa zastavuje trestné stíhanie čisto z procesných dôvodov alebo ktoré v každom prípade nezahŕňajú žiadne posúdenie trestnej zodpovednosti osoby, nemožno považovať za „konečné“ na účely zásady ne bis in idem . ( 32 ) To je podľa môjho názoru zvyčajne prípad, keď sa konanie ukončí napríklad z dôvodu amnestie, imunity, abolitio criminis alebo premlčania trestného stíhania ( 33 ).

63.

V tomto kontexte je potrebné podotknúť, že z judikatúry vyplýva, že požiadavku, aby rozhodnutie obsahovalo meritórne posúdenie veci – v zmysle posúdenia trestnej zodpovednosti vyšetrovanej osoby –, nemožno overiť na čisto formálnom základe .

64.

Pravdaže, ak sa rozhodnutie o zastavení trestného stíhania výslovne zakladá na procesných dôvodoch, nie je potrebné vykonať žiadne ďalšie overenie: rozhodnutie zo svojej podstaty nemôže mať za následok uplatňovanie zásady ne bis in idem . Ak sa však rozhodnutie zakladá na nedostatku dôkazov, vyžaduje sa ďalší krok. Ako totiž Súdny dvor konštatoval v rozsudku Kossowski, čo ESĽP zopakoval v rozsudku Mihalache, so skutočným meritórnym posúdením veci sa nevyhnutne spája podrobné vyšetrovanie . ( 34 )

Toto rozšírenie predstavuje významné zlepšenie ochrany práv jednotlivcov v rámci trestného práva aj konania. Napriek tomu je sotva potrebné podotýkať, že rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania počas fázy vyšetrovania nemožno ipso facto postaviť na roveň rozhodnutiu súdu o oslobodení jednotlivca spod obžaloby, ktoré bolo vydané po riadnom súdnom konaní, v ktorom boli dôkazy predložené sudcovi (alebo porote), prejednané stranami a napokon posúdené sudcom (alebo porotou).

68.

Ako je dobre známe, trestné systémy členských štátov obsahujú rôzne právne režimy, ktoré na jednej strane upravujú podmienky, za ktorých prokurátori môžu alebo musia vyšetrovať údajné trestné činy a prípadne začať trestné stíhanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, a na druhej strane dôvody, na základe ktorých možno trestné stíhanie zastaviť. Vo viacerých členských štátoch sú napríklad opodstatnenými dôvodmi na ukončenie vyšetrovania zo strany prokurátora dôvody, ktoré sa týkajú neexistencie verejného záujmu, nedostatočnej závažnosti trestného činu alebo neexistencie trestného oznámenia poškodeného, správania obvineného v minulosti alebo dokonca rozpočtových obmedzení. ( 36 )

69.

Bez ohľadu na to, či je trestné stíhanie v trestnom systéme členského štátu v zásade povinné alebo ponechané na voľnom uvážení, navyše nevyhnutne platí, že rozhodnutia prokurátorov viac či menej proaktívne vyšetrovať údajný trestný čin alebo naopak trestné stíhanie zastaviť môžu byť ovplyvnené faktormi účelnosti, hospodárnosti konania alebo politiky justičných orgánov (ako je aktuálne pracovné zaťaženie, priority presadzovania práva, finančné náklady a náklady práce spojené s vyšetrovaním). Predpoklad, že každý prokurátor v Európskej únii rozhoduje o osude vyšetrovaní a konaní, za ktoré zodpovedá, výlučne na základe svojho vnútorného presvedčenia o vine údajného páchateľa a svojej schopnosti preukázať ju na súde, by nebol ničím viac než zbožným želaním.

73.

Skutočnosť, že prokurátor vykonal dôkladné posúdenie dostatočne komplexného súboru dôkazov, prirodzene neznamená, že pri rozhodovaní o ukončení konania nevyhnutne musia byť rozptýlené všetky pochybnosti spojené s trestnou zodpovednosťou vyšetrovanej osoby. V skutočnosti môže byť nutné, aby prokurátor vyvodil nevyhnutné dôsledky zo skutočnosti, že bez ohľadu na jeho osobný názor na vinu dotknutej osoby z podrobného vyšetrovania nevyplynul súbor dôkazov, ktorý by pravdepodobne podporil odsúdenie.

74.

Pokiaľ však bolo vyšetrovanie primerane vyčerpávajúce a dôsledné, rozhodnutie o zastavení trestného stíhania možno postaviť na roveň oslobodeniu spod obžaloby. Ako sa uvádza v bode 60, Súdny dvor uznal, že rozhodnutia založené na nedostatku dôkazov sa v zásade majú považovať za rozhodnutia založené na meritórnom posúdení veci. Podľa môjho názoru ide okrem iného o logický dôsledok zásady prezumpcie neviny. ( 38 )

75.

Z uvedených úvah vyplýva nasledujúca otázka: akým spôsobom by sa malo určiť, či rozhodnutie ako to, o ktoré ide v prejednávanej veci, je založené na podrobnom vyšetrovaní ?

Musí sa teda vykonať posúdenie konkrétneho prípadu, a to najmä so zreteľom na skutočný obsah rozhodnutia. ( 43 ) Ak by sa v danom rozhodnutí nachádzali nejasnosti, orgánom v druhom členskom štáte nič nebráni v tom, aby využili nástroje spolupráce zavedené v rámci právneho poriadku Únie ( 44 ) s cieľom požiadať o potrebné objasnenie orgány prvého členského štátu. ( 45 )

79.

Z dôvodov právnej istoty a predvídateľnosti je však kľúčové, aby boli hlavné prvky, ktoré umožňujú posúdenie „konečnosti“ rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, zahrnuté v samotnom rozhodnutí (prípadne doplnenom dokumentmi, na ktoré odkazuje a/alebo ktoré sú k nemu pripojené). Údajný páchateľ totiž musí byť schopný overiť, či dotknuté rozhodnutie so zreteľom na príslušné vnútroštátne právo pravdepodobne bude mať za následok uplatňovanie zásady ne bis in idem . ( 46 ) Výmeny informácií ex post teda môžu byť užitočné na objasnenie rozsahu a významu rozhodnutia alebo na doplnenie odôvodnenia tohto rozhodnutia, no nemôžu zásadne zmeniť jeho obsah.

80.

V tejto fáze môže byť užitočné zdôrazniť dôležitú skutočnosť. Vyššie uvedené posúdenie nemožno vykladať v tom zmysle, že orgánom činným v druhom trestnom konaní v podstate umožňuje preskúmať správnosť rozhodnutí prijatých v prvom konaní. To by bolo v rozpore so zásadou vzájomnej dôvery, ktorá je jadrom pravidiel Únie týkajúcich sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, a malo by to za následok, že zásada ne bis in idem by bola do značnej miery neúčinná. ( 47 )

81.

Podľa práva všetkých členských štátov totiž existuje viacero alternatívnych mechanizmov riešenia sporov, ktoré môžu viesť k zastaveniu trestného stíhania výmenou za to , že predpokladaný páchateľ prijme uloženie mierne(jše)j správnej sankcie alebo alternatívneho trestného opatrenia. Je zjavné, že tento druh rozhodnutí o zastavení trestného stíhania by sa mal za bežných okolností na účely zásady ne bis in idem považovať za rovnocenný odsúdeniu. Platí to bez ohľadu na to, či je ich súčasťou formálne konštatovanie zodpovednosti predpokladaného páchateľa. Keďže je judikatúra v tejto súvislosti pomerne jednoznačná, podľa môjho názoru nie je potrebné ďalej sa tejto otázke venovať. ( 50 )

85.

Teraz sa budem zaoberať podmienkou „ idem “.

3.

Podmienka „idem“

86.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je kritériom relevantným na posúdenie existencie toho istého trestného činu kritérium totožnosti skutkov chápaných ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené a ktoré viedli ku konečnému oslobodeniu alebo odsúdeniu dotknutej osoby. ( 52 )

89.

V tomto kontexte by sa pojem „totožnosť“ nemal chápať ako absolútna a úplná zhoda skutkových okolností, ktoré sú relevantné z hľadiska jedného či viacerých trestných činov, z ktorých je osoba obvinená. Súdny dvor totiž často odkazuje na skutkové okolnosti, ktoré sú „v podstate tie isté“ ( 53 ), čo sa zhoduje s výrazom „v zásade tie isté“, ktorý vo všeobecnosti používa ESĽP. ( 54 ) Súdny dvor však zároveň objasnil, že len podobnosť skutkového stavu nepostačuje: vedľajšie skutkové okolnosti sa môžu líšiť ( 55 ), no hlavné skutkové okolnosti konania, ktoré údajne predstavuje trestný čin, musia byť rovnaké. ( 56 ) Samotná skutočnosť, že údajný páchateľ konal s rovnakým úmyslom spáchať trestný čin v kontexte viacerých po sebe nasledujúcich činov, napríklad nepostačuje na vyvodenie záveru, že tieto činy sú súčasťou rovnakého súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, na účely zásady ne bis in idem . ( 57 )

90.

Na druhej strane právna kvalifikácia skutkov z hľadiska vnútroštátneho práva nie je relevantná na účely konštatovania existencie toho istého trestného činu, keďže rozsah ochrany priznanej v článku 50 Charty sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu. ( 58 ) Ako Súdny dvor vysvetlil v rozsudku Van Esbroeck, z dôvodu neexistencie harmonizácie vnútroštátnych trestnoprávnych úprav by kritérium založené na právnej kvalifikácii skutku mohlo vytvárať toľko prekážok slobode pohybu v Európskej únii, koľko existuje systémov trestného práva v členských štátoch. ( 59 ) ESĽP v rozsudku Zolotukhin takisto podotkol, že formalistický a reštriktívny prístup založený na právnej kvalifikácii dvoch trestných činov by príliš obmedzoval práva jednotlivcov, takže by hrozilo narušenie záruky, ktorej vytvorenie je zámerom zásady ne bis in idem . ( 60 )

93.

ESĽP v rozsudku Mihalache zdôraznil, že rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania je založené na meritórnom posúdení, keď zahŕňa posúdenie skutkových okolností trestného činu aj konkrétnej situácie osoby. To znamená, že z dotknutého rozhodnutia by malo vyplývať, že prokurátor posúdil dôkazy v spise, ako aj „účasť [údajného páchateľa] na jednej alebo všetkých udalostiach, ktoré vyvolali zásah vyšetrovacích orgánov, na účely určenia, či vznikla ‚trestná‘ zodpovednosť“ ( 63 ). Súdny dvor podobne konštatoval, že na to, aby bol článok 50 Charty uplatniteľný, sa vyžaduje, aby „došlo k preskúmaniu trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby a v tejto súvislosti bolo vydané rozhodnutie“ ( 64 ).

94.

Podľa môjho chápania to znamená, že v dotknutom trestnoprávnom rozhodnutí sa musí osobitne preskúmať trestná zodpovednosť danej osoby a musí sa vylúčiť na hmotnoprávnom základe: osoba napríklad nie je páchateľom alebo ju v každom prípade za čin nemožno brať na zodpovednosť.

95.

V ideálnom prípade by to malo byť v dotknutom rozhodnutí výslovne uvedené. Napriek tomu nemožno vylúčiť, že ak prokurátor dospeje k záveru, že tvrdené skutkové okolnosti nezakladajú žiadny trestný čin, v rozhodnutí o zastavení trestného stíhania sa osoba, ktorá sa dovoláva ochrany vyplývajúcej zo zásady ne bis in idem , formálne neidentifikuje pojmami ako „údajný páchateľ“, „podozrivý“, „obvinený“ alebo „vyšetrovaná osoba“. V rovnakej súvislosti by navyše v prípade formalistického výkladu článku 50 Charty hrozilo, že sa príliš obmedzia práva jednotlivcov. Podľa môjho názoru by osoba mala byť oprávnená dovolávať sa ochrany vyplývajúcej zo zásady ne bis in idem , ak zo znenia rozhodnutia jasne a nespochybniteľne vyplýva, že došlo k dôkladnému posúdeniu jej právneho postavenia ako páchateľa alebo osoby zodpovednej za konanie, ktoré údajne predstavuje trestný čin.

Zdá sa mi, že pokiaľ ide o podmienku „ bis “, otázka týkajúca sa právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania z 27. septembra 2016 bola vyriešená v nadväznosti na uznesenie Judecătoria Slatina (Prvostupňový súd Slatina) z 21. novembra 2016. ( 65 ) Ak sú totiž konštatovania tohto súdu správne a ak správne chápem vnútroštátne právo, znamenalo by to, že proti uvedenému uzneseniu možno podať iba mimoriadne opravné prostriedky. Z toho vyplýva, že dané uznesenie je podľa článku 50 Charty „konečné“ a môže mať teda v zásade za následok uplatňovanie zásady ne bis in idem .

99.

Na druhej strane je zrejme oveľa menej jasné, či uznesenie o zastavení trestného stíhania z 27. septembra 2016 zahŕňa meritórne posúdenie založené na podrobnom vyšetrovaní. Podľa môjho názoru je nepodstatné, či sa informácie o tomto aspekte uvádzajú v samotnom rozhodnutí prokurátora alebo v správe, ktorá je k nemu pripojená a ktorú vypracovala polícia, za predpokladu, že prokurátor sa jasne stotožní s posúdením polície a vnútroštátne právo takýto postup umožňuje.

100.

To, na čom skutočne záleží a čo by mal teda vnútroštátny súd overiť, sú tieto prvky: bolo uznesenie založené predovšetkým na posúdení hmotnoprávnych prvkov údajného trestného činu (napríklad existencie údajného skutku, jeho právnej kvalifikácie, trestnej zodpovednosti údajného páchateľa atď.) alebo na procesných dôvodoch? Ak ide o prvý prípad, boli zistenia prokurátora výsledkom náležitého vyšetrovania, pri ktorom došlo k dôkladnému posúdeniu dostatočne komplexného súboru dôkazov, alebo bolo uznesenie motivované aj faktormi účelnosti, hospodárnosti konania alebo politiky justičného orgánu?

104.

Napriek tomu si nie som istý, či by mali mať osobitosti vnútroštátneho práva významnú váhu v kontexte posudzovania, ktoré bude vnútroštátny súd musieť vykonať pri uplatňovaní článku 50 Charty v tejto veci. Ako sa vysvetľuje v bode 95, v rámci tohto ustanovenia nejde o otázku označenia, ale podstaty. Skutočnosť, či mal údajný páchateľ v prvom konaní formálne postavenie „podozrivého“ alebo iné porovnateľné postavenie, má preto len malý význam. Kľúčové je, či je na základe znenia rozhodnutia o zastavení tohto trestného stíhania primerane jasné, že došlo k náležitému preskúmaniu právneho postavenia tejto osoby ako možného páchateľa, ktoré potenciálne zakladá trestný čin.

D. Niekoľko záverečných pripomienok

105.

Potom ako som sa zaoberal rôznymi právnymi otázkami nastolenými vnútroštátnym súdom, chcel by som tieto návrhy ukončiť niekoľkými záverečnými úvahami v nádeji, že môžu priniesť usmernenie k výkladu a uplatňovaniu článku 50 Charty.

106.

Zdá sa, že zatiaľ čo presný význam a rozsah zásady ne bis in idem sa v priebehu storočí do istej miery líšil, chápanie jej dvojakého zdôvodnenia, ktorým je spravodlivosť a právna istota, zostalo pomerne nemenné. ( 69 )

110.

Na jednej strane sa vo všeobecnosti považuje za nespravodlivé a svojvoľné, že štát „so všetkými svojimi zdrojmi a mocou sa opakovane pokúša odsúdiť jednotlivca za údajný trestný čin, čím ho vystavuje rozpakom, výdavkom a tvrdej skúške a núti ho žiť v neustálom stave úzkosti a neistoty“ ( 70 ). Účelom zásady ne bis in idem je teda v prvom rade zabrániť situácii, v ktorej je osoba „ohrozená“ viac než raz. ( 71 )

111.

Na druhej strane je zásada ne bis in idem takisto nerozlučne spojená so zásadou res judicata , teda s myšlienkou, že na zabezpečenie stability práva a právnych vzťahov a riadneho výkonu spravodlivosti by sa právoplatné súdne rozhodnutia už nemali napádať. ( 72 )

112.

V tejto súvislosti nemožno ignorovať, že povrchný prístup k uplatňovaniu zásady ne bis in idem by mohol viesť k zneužívaniu a manipulácii zo strany páchateľov, ktorí by sa mohli uchýliť k „taktizovaniu pri výbere jurisdikcie“, aby si zabezpečili beztrestnosť svojho konania. Keď totiž trestné činy vyšetrujú zároveň viacerí prokurátori, existuje konkrétne riziko, že prokuratúra s najhoršou pozíciou (alebo s najväčším nedostatkom pracovníkov či najväčším pracovným preťažením) môže de facto zamedziť vykonaniu seriózneho vyšetrovania daného trestného činu, pretože jej rozhodnutie o zastavení trestného stíhania by mohlo zabrániť krokom všetkých ostatných prokuratúr.

116.

Aj na tejto strane spektra sa navyše nachádza záujem súvisiaci s Úniou, ktorý si zaslúži náležité uváženie a ktorým je vzájomná dôvera. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že túto vzájomnú dôveru možno zachovať a posilniť len v prípade, že orgány členského štátu sa môžu uistiť, že v inom členskom štáte došlo k riadnemu posúdeniu trestnej zodpovednosti osoby podozrivej zo spáchania trestného činu. ( 77 )

117.

Preto je mimoriadne dôležité, aby sa pri výklade článku 50 Charty našla primeraná rovnováha medzi týmito záujmami. Zosúladiť by sa mala predovšetkým účinná ochrana individuálnych práv s oprávneným záujmom členských štátov zabrániť beztrestnosti páchateľov. ( 78 ) To je hlavná myšlienka, ktorou som sa riadil v týchto návrhoch, keď som sa po preskúmaní a zvážení judikatúry pokúsil Súdnemu dvoru navrhnúť prístup k podmienkam „ bis “ a „ idem “, ktorý je podľa môjho názoru „vyvážený“.

( 2 ) Pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 8. júla 2019, Mihalache v. Rumunsko (CE:ECHR:2019:0708JUD005401210, bod 47) (ďalej len „rozsudok Mihalache“).

( 3 ) Ú. v. EÚ L 354, 2006, s. 56 .

( 4 ) Ú. v. EÚ L 192, 2003, s. 54 ; Mim. vyd. 19/006, s. 182.

( 5 ) Pokiaľ ide o pojem „trestné stíhanie vo veci“, pozri body 101 a 102 nižšie.

( 6 ) Komisia odkazuje na články 289 a 308 Cod penal (rumunský Trestný zákon), ktoré sa v podstate týkajú okrem iného skutkov prijímania úplatku spáchaných osobami rovnocennými so zamestnancami verejnej správy, a na články 1, 5 a 6 zákona č. 78/2000 o prevencii, odhaľovaní a sankcionovaní korupcie, ktoré sa týkajú okrem iného skutkov korupcie spáchaných zamestnancami, ktorí vykonávajú funkcie v právnických osobách.

( 7 ) Pozri najmä rozsudok z 18. mája 2021, Asociația „Forumul Judecătorilor din România“ a i. ( C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , body 172 , 177 a 249 ) (ďalej len „rozsudok AFJR“).

( 14 ) Pozri podobne návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Gözütok a Brügge ( C‑187/01 a C‑385/01 , EU:C:2002:516 , body 36 a 37 ).

( 15 ) Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, ktorá bola podpísaná 19. júna 1990 a nadobudla platnosť 26. marca 1995 ( Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19 ; Mim. vyd. 19/002, s. 9) (ďalej len „DVSD“). Dané ustanovenie znie: „Osoba, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté jednou zo zmluvných strán[,] nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou…“

( 16 ) Pozri okrem iného rozsudok z 5. júna 2014, M ( C‑398/12 , EU:C:2014:1057 , bod 35 ) (ďalej len „rozsudok M“).

( 17 ) Pozri okrem iného rozsudok z 22. marca 2022, bpost ( C‑117/20 , EU:C:2022:202 , bod 23 ).

( 18 ) Tamže, bod 24 a citovaná judikatúra.

( 19 ) Pozri napríklad rozsudok z 23. marca 2023, Dual Prod ( C‑412/21 , EU:C:2023:234 , bod 55 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 26 ) Pozri rozsudok M (body 39 a 41).

( 27 ) Rozsudok Mihalache (body 102 až 116).

( 28 ) Spoločné súhlasné stanovisko sudcov Raimondiho, Nussbergerovej, Sicilianosa, Spana, Yudkivskej, Motocovej a Ravaraniho.

( 29 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2021, AB a i. (Zrušenie amnestie) ( C‑203/20 , EU:C:2021:1016 , body 56 a 57 a citovaná judikatúra) (ďalej len „rozsudok AB a i.“). Takisto podotýkam, že v článku 4 protokolu č. 7 sa uvádza slovné spojenie „oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom“.

( 30 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok M (body 28 a 29 a citovaná judikatúra).

( 31 ) Porovnaj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci van Straaten ( C‑150/05 , EU:C:2006:381 , bod 65 ).

( 36 ) Pozri napríklad súhlasné stanovisko sudcu Pinta de Albuquerque k rozsudku Mihalache, bod 10 a nasl.

( 37 ) Rámcové rozhodnutie Rady 2009/948/SVV z 30. novembra 2009 o predchádzaní kolíziám pri výkone právomoci v trestných veciach a ich urovnávaní ( Ú. v. EÚ L 328, 2009, s. 42 ).

( 38 ) Táto zásada je zakotvená okrem iného v článku 48 ods. 1 Charty.

( 39 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Kossowski, bod 52.

( 40 ) Pozri podrobnejšie návrhy, ktoré som predniesol vo veci GR a i. ( C‑726/21 , EU:C:2023:240 , body 35 až 53 ).

( 41 ) Rozsudok Kossowski (bod 53).

( 48 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok M (bod 30).

( 49 ) Pozri okrem iného rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem) ( C‑435/22 PPU , EU:C:2022:852 , body 92 a 93 a citovaná judikatúra). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci van Straaten ( C‑150/05 , EU:C:2006:381 , body 52 a 63 ).

( 50 ) Pozri najmä rozsudok z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge ( C‑187/01 a C‑385/01 , EU:C:2003:87 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Gözütok a Brügge ( C‑187/01 a C‑385/01 , EU:C:2002:516 , body 83 , 88 , 89 , 97 a 106 ), a súhlasné stanovisko sudcu Bošnjaka, ku ktorému sa pripojil sudca Serghides, v rozsudku Mihalache.

( 51 ) Pozri napríklad rozsudok z 23. marca 2023, Dual Prod ( C‑412/21 , EU:C:2023:234 , bod 49 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 52 ) Pozri napríklad rozsudok z 22. marca 2022, Nordzucker a i. ( C‑151/20 , EU:C:2022:203 , bod 38 a citovaná judikatúra). Táto judikatúra sa zhoduje s judikatúrou ESĽP, v ktorej sa odkazuje na „skutok, ktorý predstavuje súbor konkrétnych skutkových okolností zahŕňajúcich toho istého obvineného a neoddeliteľne spojených v čase a priestore, ktorého existencia sa musí preukázať, aby bolo možné dospieť k odsúdeniu alebo začať trestné konanie“ (pozri okrem iného rozsudok Zolotukhin, body 83 a 84).

( 53 ) Rozsudok z 22. marca 2022, bpost ( C‑117/20 , EU:C:2022:202 , bod 37 ).

( 60 ) Rozsudok ESĽP Zolotukhin (body 78 až 84).

( 61 ) Pozri rozsudok z 28. septembra 2006, Gasparini a i. ( C‑467/04 , EU:C:2006:610 , bod 37 ).

( 62 ) Pozri rozsudok z 5. apríla 2017, Orsi a Baldetti ( C‑217/15 a C‑350/15 , EU:C:2017:264 , body 17 a 19 a citovaná judikatúra).

( 63 ) Rozsudok Mihalache (body 97 a 98).

( 64 ) Pozri napríklad rozsudok AB a i. (bod 57) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 65 ) Pozri body 15 až 17 vyššie.

( 72 ) Pokiaľ ide o pojem „ res judicata “, pozri okrem mnohých iných rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler ( C‑224/01 , EU:C:2003:513 , bod 38 ). Pokiaľ ide o vzťah medzi týmito dvoma pojmami, pozri rozsudok z 22. marca 2022, Nordzucker a i. ( C‑151/20 , EU:C:2022:203 , bod 62 a citovaná judikatúra).

( 73 ) Pozri rozsudok z 12. mája 2021, Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu) ( C‑505/19 , EU:C:2021:376 , bod 79 a citovaná judikatúra).

( 74 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) ( C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 97 ), a rozsudok AB a i. (bod 58).

( 75 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Kossowski ( C‑486/14 , EU:C:2015:812 , bod 80 ), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci BV ( C‑129/19 , EU:C:2020:375 , bod 113 ).

( 76 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 10. marca 2005, Miraglia ( C‑469/03 , EU:C:2005:156 , bod 34 ).

( 77 ) Pozri rozsudok z 12. mája 2021, Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu) ( C‑505/19 , EU:C:2021:376 , bod 81 a citovaná judikatúra).