C-84/22
ECLI:EU:C:2023:421
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62022CC0084
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62022CC0084
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 17. mája 2023 ( 1 )
Vec C‑84/22
Right to Know CLG
proti
An Taoiseach
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court [(Vyšší súd, Írsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí – Výnimky – Interná korešpondencia – Konanie verejných orgánov – Záznamy z rokovaní vlády – Priradenie záznamov k výnimke na základe predchádzajúceho súdneho rozhodnutia – Prelomenie res iudicata “
I. Úvod
1.
V rámci implementácie Aarhuského dohovoru ( 2 ) sa v smernici o informáciách o životnom prostredí ( 3 ) ustanovuje právo na prístup k informáciám o životnom prostredí. Dohovor aj smernica zároveň stanovujú výnimky z tohto práva, ktoré umožňujú najmä ochranu internej korešpondencie a konania verejných orgánov.
2.
Cieľom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je objasniť, či sa na záznamy diskusií vládneho kabinetu vzťahuje buď výnimka pre internú korešpondenciu, alebo výnimka pre konanie verejných orgánov. Má sa tiež posúdiť, či je vôbec možné túto otázku opätovne preskúmať, ak už o nej bolo rozhodnuté v predchádzajúcom právoplatnom rozsudku o tej istej žiadosti o informácie.
II. Právny rámec
A.
Aarhuský dohovor
3.
Právo na prístup k informáciám o životnom prostredí je stanovené v článku 4 Aarhuského dohovoru.
4.
Článok 4 ods. 3 písm. c) Aarhuského dohovoru obsahuje výnimku pre internú korešpondenciu:
„Žiadosť o informácie o životnom prostredí môže byť zamietnutá, ak
…
c)
žiadosť sa týka nedokončeného materiálu, alebo sa týka vnútornej korešpondencie orgánov verejnej moci, ak je takáto výnimka stanovená vnútroštátnym právom alebo obvyklým postupom, berúc do úvahy verejný záujem, ktorému zverejnenie slúži.“
5.
Dôvernosť konania verejných orgánov môže byť chránená podľa článku 4 ods. 4 písm. a) Aarhuského dohovoru:
„Žiadosť o informáciu o životnom prostredí môže byť zamietnutá, ak by jej zverejnenie nepriaznivo ovplyvnilo
a)
dôvernosť v konaní orgánu verejnej moci, ak je táto dôvernosť upravená vnútroštátnym právom;
…
Spomenuté dôvody pre zamietnutie budú vykladané reštriktívne, berúc do úvahy záujem verejnosti, ktorému zverejnenie slúži, a berúc do úvahy, či požadované informácie súvisia s emisiami do životného prostredia.“
B.
Smernica o informáciách o životnom prostredí
6.
V článku 3 ods. 1 smernice o informáciách o životnom prostredí sa stanovuje právo na prístup k informáciám o životnom prostredí:
„Členské štáty zabezpečia, aby verejné orgány boli povinné, v súlade s ustanoveniami tejto smernice, sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem.“
7.
Článok 4 smernice o informáciách o životnom prostredí stanovuje rôzne výnimky z tohto práva.
8.
Výnimka pre internú korešpondenciu sa nachádza v článku 4 ods. 1 písm. e) smernice o informáciách o životnom prostredí:
„Členské štáty môžu ustanoviť, aby žiadosť o informácie o životnom prostredí bola zamietnutá, ak:
…
e)
žiadosť sa týka internej korešpondencie, s prihliadnutím na verejný záujem, ktorému uverejnenie slúži.“
9.
Okrem toho článok 4 ods. 2 písm. a) smernice o informáciách o životnom prostredí obsahuje výnimku pre konanie verejných orgánov:
„Členské štáty môžu ustanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám o životnom prostredí sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť:
a)
dôvernosť konania verejných orgánov, keď túto dôvernosť ustanovuje zákon;
…
Dôvody zamietnutia uvedené v odsekoch 1 a 2 sa vykladajú reštriktívnym spôsobom, pričom v každom jednotlivom prípade sa musí zohľadňovať verejný záujem na sprístupnení. V každom jednotlivom prípade sa zvažuje verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, oproti záujmu, ktorému slúži zamietnutie. Členské štáty, v zmysle odseku 2 písm. a), d), f), g) a h), nesmú umožniť zamietnutie žiadosti, keď sa žiadosť týka informácií o emisiách do životného prostredia.“
C.
Írske právo
10.
Článok 28.4.3 Ústavy Írska ustanovuje dôvernosť diskusií a zasadnutí írskej vlády. Výnimky sú stanovené len pre vyšetrovania súdov alebo podobných orgánov.
11.
Írsko implementovalo smernicu o informáciách o životnom prostredí prostredníctvom European Communities (Access to Information on the Environment) Regulations 2007 (nariadenia Európskych spoločenstiev o prístupe k informáciám o životnom prostredí z roku 2007) (S.I. č. 133/2007) (28. marec 2007).
III. Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania
12.
Right to Know CLG, neziskové združenie podľa írskeho práva, požiadalo 8. marca 2016 írskeho Taoiseach (predseda vlády) o prístup ku všetkým dokumentom, ktoré zaznamenávajú rokovanie vládneho kabinetu o emisiách skleníkových plynov v Írsku v rokoch 2002 až 2016. Predseda vlády túto žiadosť v júni 2016 zamietol na základe interného preskúmania. Združenie Right to Know následne iniciovalo konanie na High Court (Vyšší súd, Írsko) s cieľom dosiahnuť súdne preskúmanie tohto rozhodnutia.
13.
Rozsudkom z 1. júna 2018, Right to Know CLG/An Taoiseach (predseda vlády) ([2018] IEHC 372), High Court (Vyšší súd, Írsko) vrátil rozhodnutie predsedovi vlády na opätovné posúdenie. High Court (Vyšší súd) okrem iného na základe precedensu, ktorý účastníci konania uviedli, ( 4 ) rozhodol, že zasadnutia írskej vlády sa majú považovať za „internú korešpondenciu“ verejného orgánu, a tak povinnosť zverejniť záznamy o emisiách do životného prostredia (tretia veta článku 4 ods. 2 smernice o informáciách o životnom prostredí) sa neuplatňuje. Predseda vlády však nezvážil verejný záujem na zverejnení informácií oproti záujmu na zachovaní dôvernosti (článok 4 ods. 2 druhá veta).
14.
Rozhodnutím zo 16. augusta 2018 predseda vlády čiastočne sprístupnil požadované dokumenty. Right to Know sa následne opäť obrátilo na High Court (Vyšší súd) so žiadosťou o súdny prieskum tohto druhého rozhodnutia. Sudca, ktorý vyniesol rozsudok 1. júna 2018, už nemá právomoc. Nový sudca sa obrátil na Súdny dvor s týmito otázkami:
„1.
Považujú sa záznamy z formálnych zasadnutí výkonnej moci členského štátu, na ktorých sa členovia vlády musia stretnúť a konať ako kolektívny orgán, na účely žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré sú v nich uvedené, za ‚ internú korešpondenciu ‘ alebo za ‚ konania ‘ verejného orgánu v zmysle týchto pojmov, ako sú uvedené v článku 4 ods. 1 písm. e), resp. článku 4 ods. 2 písm. a) smernice 2003/4?
2.
Presahuje zásada res iudicata (ako bola uvedená v rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01 , EU:C:2003:513 a v neskoršej judikatúre) rámec výrokovej alebo dispozitívnej časti skoršieho rozsudku a zahŕňa okrem týchto častí aj skutkové a právne závery uvedené v skoršom rozsudku? Inými slovami, obmedzuje sa zásada res iudicata na skorší rozsudok vo veci samej (‚cause of action estoppel‘), alebo sa vzťahuje aj na právne a skutkové otázky, o ktorých sa rozhodlo v súvislosti s týmto rozsudkom vo veci samej (‚issue estoppel‘)?
3.
V prebiehajúcom konaní medzi účastníkmi konania o údajnom porušení smernice 2003/4 týkajúcom sa konkrétnej žiadosti o informácie o životnom prostredí, keď sa žiadateľovi podarilo dosiahnuť zrušenie rozhodnutia na základe dôvodov založených na práve Únie, z ktorých boli niektoré potvrdené a iné zamietnuté, bráni právo Únie, a najmä zásada efektivity, vnútroštátnemu právnemu pravidlu res iudicata založenému na zásade ‚estoppel‘, ktorá vnútroštátnemu súdu ukladá, aby v novom konaní týkajúcom sa ďalšieho rozhodnutia o tej istej žiadosti neumožnil takémuto žiadateľovi napadnúť uvedené ďalšie rozhodnutie z dôvodov založených na práve Únie, ktoré boli predtým zamietnuté, ale nebol voči ich zamietnutiu podaný opravný prostriedok?
4.
Má na odpoveď na tretiu otázku vplyv, že: i) na Súdny dvor nebol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania a ii) účastníci konania sa na vnútroštátnom súde neodvolávali na príslušnú judikatúru Súdneho dvora?“
15.
Right to Know, Írsko a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Podľa článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor neuskutočnil ústne pojednávanie, pretože sa domnieval, že má na rozhodnutie dostatok informácií.
IV. Právne posúdenie
16.
Prijatím smernice o informáciách o životnom prostredí chcel normotvorca Únie zabezpečiť súlad práva Únie s Aarhuským dohovorom prostredníctvom všeobecnej úpravy. To má zabezpečiť, aby každý žiadateľ mal právo na prístup k informáciám o životnom prostredí držaným orgánmi verejnej moci alebo na ich účet bez toho, aby musel preukázať oprávnený záujem. ( 5 )
17.
V článku 4 smernice o informáciách o životnom prostredí stanovujeil, že členské štáty môžu zaviesť výnimky z tohto práva. Pokiaľ boli takéto výnimky skutočne prebraté do vnútroštátneho práva, verejné orgány sa na ne môžu odvolávať, aby nevyhoveli žiadostiam o informácie, ktoré im boli predložené. ( 6 )
18.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka jednak otázky, či sa na sporné informácie vzťahuje buď výnimka týkajúca sa internej korešpondencie, alebo výnimka chrániaca dôvernosť konania verejných orgánov (pozri písmeno A). Na druhej strane sa týka toho, či a v akom rozsahu už bolo o uplatniteľnosti týchto výnimiek v pôvodnom konaní s konečnou platnosťou rozhodnuté právoplatným rozsudkom z 1. júna 2018 (pozri písmeno B).
A.
Výklad diskutovaných dôvodov pre výnimku (prvá prejudiciálna otázka)
19.
Podľa článku 4 ods. 2 tretej vety smernice o informáciách o životnom prostredí určité výnimky z práva na prístup k informáciám o životnom prostredí neodôvodňujú odmietnutie prístupu k informáciám o emisiách do životného prostredia. Jedna z týchto výnimiek je stanovená v článku 4 ods. 2 písm. a). Umožňuje ochranu dôvernosti konania orgánov verejnej správy. Keďže záznamy z rokovaní vlády o emisiách skleníkových plynov možno považovať za informácie o emisiách do životného prostredia, je otázne, či táto výnimka môže odôvodniť odmietnutie sprístupnenia.
20.
Na druhej strane, ak sa uplatňuje výnimka pre internú korešpondenciu podľa článku 4 ods. 1 písm. e) smernice o informáciách o životnom prostredí, tak sa musia v rámci porovnania záujmov podľa článku 4 ods. 2 druhej vety zohľadniť emisie do životného prostredia ako súčasť verejného záujmu na zverejnení, ale úlohu môžu zohrávať aj protichodné záujmy.
21.
Cieľom prvej otázky je preto určiť, ktorá z týchto dvoch výnimiek sa uplatňuje. Vychádza však z predpokladu, že tieto dve výnimky nemôžu byť uplatniteľné súčasne. V nasledujúcom texte ukážem, že tento predpoklad nie je správny.
1. Interná korešpondencia
22.
Pojem „interná korešpondencia“ zahŕňa informácie, ktoré sa šíria v rámci verejného orgánu a ktoré ku dňu podania žiadosti o informácie neopustili internú sféru tohto orgánu, a to najmä z dôvodu ich sprístupnenia tretej osobe alebo ich zverejnenia. ( 7 ) Úlohou tejto výnimky je reagovať na potrebu verejných orgánov disponovať chráneným priestorom s cieľom pokračovať v úvahách a viesť interné diskusie. ( 8 )
23.
Článok 2 ods. 2 písm. a) smernice o informáciách o životnom prostredí definuje vládu ako verejný orgán v zmysle tejto smernice. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania dokumenty, ktoré obsahujú záznamy z rokovania kabinetu írskej vlády, zostávajú vo vnútornej sfére írskej vlády. Nemajú byť sprístupnené tretím osobám ani verejnosti. To je v súlade s článkom 28.4.3 Ústavy Írska, ktorý stanovuje dôvernosť diskusií a zasadnutí írskej vlády.
24.
Požadované dokumenty sú preto internou korešpondenciou. Prístup k týmto dokumentom môže byť zamietnutý, ak neexistuje prevažujúci verejný záujem na ich zverejnení.
25.
Záznamy z formálnych zasadnutí írskej výkonnej moci sa preto majú klasifikovať ako interná korešpondencia orgánu verejnej moci v zmysle článku 4 ods. 1 písm. e) smernice o informáciách o životnom prostredí na účely žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré sú v nich obsiahnuté.
2. Konanie verejných orgánov
26.
Okrem toho podľa článku 4 ods. 2 písm. a) smernice o informáciách o životnom prostredí môžu členské štáty ustanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám o životnom prostredí sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť dôvernosť konania verejných orgánov, keď túto dôvernosť ustanovuje zákon.
27.
Ak sa pozrieme len na nemeckú verziu tohto nariadenia, je zrejmé, že rokovanie kabinetu írskej vlády je v tomto zmysle konaním orgánu.
28.
Je preto prekvapujúce, že High Court (Vyšší súd) považoval uplatnenie tejto výnimky za „umelé a napäté“ ( 9 ). Tento názor zrejme vychádza z anglickej verzie smernice o informáciách o životnom prostredí. Tak ako v mnohých iných jazykových verziách, ani tam sa nenachádza pojem, ktorý by sa nevyhnutne prekladal ako „konanie“ [„Beratungen“]. Skôr sa používa výraz„proceedings“ ( 10 ), ktorý naznačuje ochranu dôvernosti konania. Iba francúzska ( 11 ) a talianska ( 12 ) verzia smernice stále zodpovedajú nemeckému termínu, zatiaľ čo ostatné jazykové verzie odkazujú na činnosti orgánov ( 13 ), najmä na spracovanie prípadov ( 14 ).
29.
Tieto rozdiely sa nachádzajú aj v záväzných jazykových zneniach článku 4 ods. 4 písm. a) Aarhuského dohovoru, ktorý je prebratý článkom 4 ods. 2 písm. a) smernice o informáciách o životnom prostredí. V tomto ohľade sú anglická a francúzska verzia dohovoru totožné s príslušnými jazykovými verziami smernice. V ruskej verzii dohovoru, ktorá je tiež záväzná, sa hovorí o dôvernosti práce úradu verejnej moci ( 15 ).
30.
Rôzne jazykové verzie ustanovenia práva Únie, v tomto prípade najmä smernice o informáciách o životnom prostredí, sa musia vykladať jednotne, ( 16 ) pričom žiadna jazyková verzia nemá prednosť. ( 17 ) Preto je potrebné preskúmať všeobecnú štruktúru právneho predpisu a jeho účel. ( 18 )
31.
Východiskom musí byť, že výnimky z práva na prístup podľa článku 4 ods. 2 druhej vety smernice a článku 4 ods. 4 druhej vety [Aarhuského] dohovoru sa majú vykladať úzko. ( 19 ) Aby výnimka pre konanie mala popri výnimke pre „internú korešpondenciu“ svoju vlastnú funkciu, musí sa obmedziť na samotný proces rokovania v rámci rozhodovacieho konania, zatiaľ čo na vecný základ rozhodovania sa nevzťahuje. ( 20 ) Súdny dvor preto rozhodol, že článok 4 ods. 2 písm. a) smernice o informáciách o životnom prostredí a článok 4 ods. 4 písm. a) Aarhuského dohovoru sa vzťahujú na záverečné štádiá rozhodovacieho procesu orgánov verejnej moci, ( 21 ) teda chránia dôvernosť (záverečného) rokovania orgánov verejnej moci, a nie celý správny postup, na základe ktorého tieto orgány rozhodujú. ( 22 )
32.
Pokiaľ rokovania írskej vlády treba priradiť k záverečnej fáze konania, čo by musel posúdiť vnútroštátny súd, ide teda o konanie verejného orgánu v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a) smernice o informáciách o životnom prostredí.
3. Spoločné uplatňovanie viacerých výnimiek
33.
Svojou prvou otázkou sa však vnútroštátny súd pýta, či záznamy z formálnych zasadnutí výkonnej moci členského štátu, na ktorých sa členovia vlády musia stretávať a konať ako kolektívny orgán, treba kvalifikovať ako „konanie“ alebo ako „korešpondenciu“. Podľa toho by bolo potrebné v rozpore s vyššie uvedenými úvahami od seba odlíšiť dve výnimky podľa článku 4 ods. 1 písm. e) a článku 4 ods. 2 písm. a) smernice o informáciách o životnom prostredí. Tento predpoklad je však nesprávny. Tieto dve výnimky sa skôr prekrývajú. ( 23 )
34.
Vychádzajú totiž z rovnakej potreby úradov mať chránený priestor na vnútorné úvahy a diskusiu.
35.
Výnimka z práva na prístup k dokumentom inštitúcií Únie podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 ( 24 ) to objasňuje obzvlášť jasne. Podľa nej môže byť prístup k dokumentu vypracovanému inštitúciou pre vnútornú potrebu odmietnutý okrem iného vtedy, ak by zverejnenie dokumentu mohlo vážne narušiť rozhodovací proces orgánu.
36.
Okrem toho v rámci pôsobnosti pravidiel Únie o prístupe k dokumentom sa odmietnutie prístupu k určitým informáciám často zakladá na viacerých výnimočných dôvodoch súčasne, pričom Súdny dvor v tom nenachádza pochybenie. ( 25 )
37.
Na prvú otázku treba preto odpovedať tak, že záznamy z formálnych zasadnutí výkonnej moci členského štátu, na ktorých sa členovia vlády musia stretávať a konať ako kolektívny orgán, musia byť, na účely žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré sú v nich obsiahnuté, kvalifikované ako „interná korešpondencia“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. e) smernice o informáciách o životnom prostredí. Ak sa tieto zasadnutia majú priradiť k záverečnej fáze konania, sú zároveň „konaním“ orgánu v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a).
B.
O res iudicata
1. Nepodstatnosť otázok týkajúcich sa res iudicata
38.
Zostávajúcimi otázkami sa High Court (Vyšší súd) snaží zistiť, či mu inštitút res iudicata bráni spochybniť závery svojho rozsudku z 1. júna 2018 na základe predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Podľa právoplatného prvého rozsudku z 1. júna 2018 totiž sporné informácie spadajú pod výnimku pre internú korešpondenciu v zmysle článku 4 ods. 1 písm. e) smernice o informáciách o životnom prostredí, ( 26 ) ale nie pod výnimku pre ochranu konania verejných orgánov v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a). ( 27 )
39.
Vnútroštátny súd teraz zvažuje, že rozhodne v opačnom zmysle, t. j. že sporné informácie nezaradí pod výnimku pre internú korešpondenciu, ale pod výnimku pre konanie. Výnimka na ochranu konania by však zrejme nemala prednosť, keďže podľa článku 4 ods. 2 tretej vety smernice o informáciách o životnom prostredí neumožňuje neposkytnúť informácie o emisiách do životného prostredia. Toto obmedzenie sa naopak nevzťahuje na ochranu internej korešpondencie.
40.
Z odpovede na prvú otázku však vyplýva, že podmienky oboch výnimiek môžu byť splnené súčasne a že podľa dostupných údajov o predmetných informáciách ide v každom prípade o internú korešpondenciu. Preto sa výnimka na ochranu internej korešpondencie môže vzťahovať na uverejnenie informácií, aj keď predmetom týchto informácií sú emisie do životného prostredia a týkajú sa konania verejných orgánov.
41.
Z tohto dôvodu už nie je res iudicata spojená so záverom, že išlo o internú korešpondenciu a nie o konanie verejných orgánov, relevantná. V prípade, že by sa Súdny dvor napriek tomu chcel k týmto otázkam vyjadriť, subsidiárne sa preto uplatnia nasledujúce úvahy.
2. Alternatívne odpovede na otázky týkajúce sa res iudicata
42.
Vzhľadom na neexistenciu ustanovení práva Únie o účinku res iudicata rozhodnutí vnútroštátnych súdov patrí táto otázka do procesnej autonómie členských štátov. Uplatňujú sa však zásady ekvivalencie a efektivity. ( 28 )
a) Rozsah res iudicata (druhá prejudiciálna otázka)
43.
Cieľom druhej prejudiciálnej otázky je objasniť, či je v súlade so zásadou efektivity, ak sa res iudicata neobmedzuje len na výrok rozsudku, ale zahŕňa aj jeho odôvodnenie.
44.
Zásada efektivity nie je v žiadnom prípade porušená, ak rozsah res iudicata podľa vnútroštátneho práva zodpovedá zásadám uplatňovaným v tejto súvislosti podľa práva Únie. Tam sa res iudicata vzťahuje na tie časti odôvodnenia, o ktoré sa výrok opiera, a preto sú od neho neodlúčiteľné . ( 29 ) Na druhej strane sa na časti odôvodnenia rozsudku, ktoré nepodporujú výrok, res iudicata podľa práva Únie nevzťahuje. ( 30 )
45.
Ak by sa toto vymedzenie res iudicata uplatnilo na pôvodný prípad, subsumpcia sporných informácií pod výnimku ochrany internej korešpondencie by bola ako nosné odôvodnenie rozsudku z 1. júna 2018 vecou právoplatne rozhodnutou. Táto bola potrebná na účel zrušenia zamietnutia žiadosti o informácie a vrátenie žiadosti správnemu orgánu na nové rozhodnutie.
46.
Na druhej strane je menej jasné, či odmietnutie výnimky na ochranu dôvernosti konania je tiež neoddeliteľné od výrokovej časti. Z pohľadu High Court (Vyšší súd) bolo toto odmietnutie neoddeliteľné od uplatnenia výnimky týkajúcej sa internej korešpondencie, keďže predpokladal, že možno uplatniť len jednu výnimku. Podľa úvah týkajúcich sa prvej otázky však možno obe výnimky uplatniť súčasne.
47.
V konečnom dôsledku je však otázka oddeliteľnosti irelevantná. Zásada efektivity totiž nevyžaduje, aby členské štáty prispôsobili rozsah res iudicata podľa vnútroštátneho práva normám práva Únie pre res iudicata . Umožňuje aj širšiu res iudicata , pokiaľ prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie.
48.
S výhradou nasledujúcich úvah, najmä pokiaľ ide o možnosť opravného prostriedku, ( 31 ) nie je zrejmé, že by rozšírenie res iudicata na dôvody, ktoré nie sú nosné, súdneho rozhodnutia neprimerane skomplikovalo výkon takýchto práv.
49.
V dôsledku toho je odpoveď na druhú otázku taká, že zásada efektivity nevyžaduje, aby bol účinok res iudicata rozsudku obmedzený na nosné dôvody.
b) Neprihliadnutie na právoplatné závery (tretia a štvrtá prejudiciálna otázka)
50.
Svojou treťou a štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či je v súlade so zásadou efektivity, aby právoplatné závery [ res iudicata ] jeho rozsudku z 1. júna 2018 o tej istej žiadosti o informácie bránili opätovnému preskúmaniu subsumpcie dotknutých informácií pod výnimku pre internú korešpondenciu a pod výnimku pre konanie verejných orgánov vo veci samej. Konkrétne sa pýta, či skutočnosť, že v prvom konaní nebol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor a že účastníci konania súd neupozornili na príslušnú judikatúru Súdneho dvora, je relevantná pre zlučiteľnosť res iudicata , čo sa týka záverov prvého rozsudku v rámci druhého súdneho konania.
51.
V dôsledku toho sa vnútroštátny súd pýta, či právo Únie vyžaduje neprihliadnuť na právoplatné závery, ak existuje možnosť, že sú v rozpore s právom Únie.
52.
Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry právo Únie neukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť neuplatňovať vnútroštátne procesné pravidlá res iudicata . To platí aj vtedy, ak by sa tým mohlo napraviť porušenie ustanovenia práva Únie. ( 32 )
53.
Iné však platí, ak platné vnútroštátne procesné pravidlá umožňujú vnútroštátnemu súdu za určitých podmienok zmeniť právoplatné rozhodnutie, aby ním vytvorenú situáciu zosúladil s vnútroštátnym právom. Súd potom musí využiť aj túto možnosť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, aby obnovil súlad situácie s právom Únie. ( 33 )
54.
Hoci v samotnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie sú uvedené príslušné požiadavky vnútroštátneho práva, v pripojenom rozsudku ( 34 ), ktorým vnútroštátny súd rozhodol o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, sa tieto požiadavky uvádzajú. Podľa tohto rozsudku môžu írske súdy za osobitných okolností umožniť účastníkovi konania pokračovať v spornej záležitosti v ďalšom konaní bez ohľadu na to, že v predchádzajúcom konaní bolo rozhodnuté v jeho neprospech. Pri výkone tejto voľnej úvahy musí súd vyvážiť ústavné právo na prístup k súdu s verejným záujmom a verejným blahom. Je vo verejnom záujme, aby sa o sporoch (v zásade) rozhodlo s konečnou platnosťou a aby osoba nebola vystavená opakovaným alebo duplicitným sporom o otázkach, o ktorých už bolo rozhodnuté.
55.
Pri výkone tejto právomoci si zásada ekvivalencie, ako aj zásada efektivity môžu vyžadovať, aby vnútroštátny súd neuplatnil res iudicata vo vzťahu k záverom v rozsudku z 1. júna 2018.
56.
Zásada ekvivalencie vyžaduje, aby vnútroštátny súd vykonával svoju diskrečnú právomoc v otázkach týkajúcich sa práva Únie podobným spôsobom ako v čisto vnútroštátnych veciach. Je pravda, že vnútroštátny súd neposkytol žiadne konkrétne informácie o írskej praxi. V anglickom common law , kde sa zdá byť právny stav podobný írskemu, je však veľmi dôležité, či strana, ktorej sa týkajú pre ňu určené právoplatné závery z predchádzajúceho rozsudku, mala možnosť tieto závery napadnúť opravným prostriedkom. ( 35 )
57.
Keďže Right to Know, Írsko a vyššie uvedený rozsudok z 23. apríla 2021 sa zaoberajú otázkou, či Right to Know mohlo proti rozsudku z 1. júna 2018 podať opravný prostriedok, toto hľadisko pravdepodobne zohráva podobnú úlohu [aj] v írskej praxi. A po vyššie uvedených úvahách sa zdá byť pochybné, či takéto odvolanie bolo možné.
58.
Hoci Írsko tvrdí, že Right to Know mohlo napadnúť rozsudok z 1. júna 2018 opravným prostriedkom, rozsudok z 23. apríla 2021 a vyjadrenia Right to Know to spochybňujú. Keďže Right to Know dosiahlo v rozsudku z 1. júna 2018 zrušenie napadnutého zamietnutia jeho žiadosti o informácie, existovalo by riziko, že odvolanie proti časti odôvodnenia rozsudku by bolo zamietnuté ako predčasné. ( 36 )
59.
To by zodpovedalo právnej situácii na súdoch Únie. Podľa článku 56 ods. 2 prvej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže odvolanie podať (len) strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne. Na druhej strane sú neprípustné odvolania, ktoré len napádajú odôvodnenie rozsudku, ktorý je vo výsledku priaznivý pre odvolateľa. ( 37 ) A aj v rámci konania o opravnom prostriedku, ktoré je v zásade prípustné, sú pre nedostatok oprávneného záujmu na právnej ochrane neprípustné niektoré námietky, ktoré smerujú len proti odôvodneniu rozhodnutia vo veci samej, ak dotknutý účastník konania zároveň nenamieta proti tomuto rozhodnutiu vo veci samej. ( 38 )
60.
Ak Right to Know skutočne nemohlo napadnúť nález z 1. júna 2018, bolo by to relevantné nielen na uplatnenie zásady ekvivalencie, ale aj na uplatnenie zásady efektivity .
61.
Na prvý pohľad sa nezdá, že by neexistencia opravného prostriedku nápravy predstavovala obzvlášť závažnú prekážku výkonu práv. Je to preto, že zásada účinnej súdnej ochrany, ktorá sa do značnej miery prekrýva so zásadou efektivity, ( 39 ) poskytuje jednotlivcom prístup len k jednému súdu podľa práva Únie, nie k viacerým súdnym inštanciám. ( 40 ) V tomto prípade z rozsudku z 1. júna 2018 vyplýva, že prístup k súdu v tomto zmysle existoval.
62.
V tomto prípade by však neexistencia opravného prostriedku bola sprevádzaná porušením zásady rovnosti zbraní. Možno predpokladať, že protistrana, predseda vlády, ako strana, ktorá spor prehrala, mala možnosť napadnúť rozsudok z 1. júna 2018.
63.
Zásada rovnosti zbraní je neoddeliteľnou súčasťou zásady účinnej súdnej ochrany práv, ktoré jednotlivci vyvodzujú z práva Únie, ako je garantovaná článkom 47 Charty. ( 41 ) Vyplýva z pojmu spravodlivý proces ako takého a zahŕňa povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. ( 42 )
64.
Je však jednoznačne nevýhodné, ak je strana viazaná záverom, ktorý sa v ďalšom priebehu udalostí ukáže ako nevýhodný, zatiaľ čo protistrana, ktorá z tohto záveru získava výhodu, si môže vybrať, či tento záver napadne, alebo prijme.
65.
Oba aspekty, na ktoré poukázal vnútroštátny súd vo štvrtej otázke, t. j. vydanie právoplatného rozsudku bez podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania a medzery v podaniach účastníkov konania, sú tiež zaujímavé, ale samy osebe nie sú rozhodujúce.
66.
Skutočnosť, že v konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 1. júna 2018, nebola Súdnemu dvoru predložená žiadna prejudiciálna otázka, tak môže svedčiť skôr v prospech opätovného otvorenia právnej otázky, o ktorej už bolo vydané právoplatné rozhodnutie [ res iudicata ]. Pri neexistencii povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania má však táto okolnosť pri vyvažovaní pomerne malú váhu. ( 43 )
67.
Na druhej strane, ak sa účastníci konania, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 1. júna 2018, a najmä Right to Know, neodvolávali na už existujúcu relevantnú judikatúru Súdneho dvora, hovorí to skôr v prospech toho, aby sa riadili závermi tohto rozsudku. V takom prípade by totiž nevynaložili všetko primerané úsilie na dosiahnutie správneho a pre nich priaznivého rozhodnutia. Platí to o to viac, ak má predmetné procesné právo silne rozvinutú dispozičnú zásadu, ktorá vyžaduje, aby účastníci konania predložili relevantné precedensy. Aj toto hľadisko má však obmedzenú váhu, pretože nedostatok precedensov by bol pre High Court (Vyšší súd) väčším dôvodom na to, aby zvážil podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania už v prvom konaní. Navyše kľúčový rozsudok týkajúci sa výkladu pojmu interná korešpondencia ( 44 ) bol vydaný až po rozsudku z 1. júna 2018.
68.
Na tretiu a štvrtú otázku je preto potrebné odpovedať tak, že v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity vnútroštátny súd nesmie prihliadnuť na právoplatné závery s cieľom obnoviť zlučiteľnosť dotknutej situácie s právom EÚ, ak takáto možnosť existuje podľa uplatniteľných vnútroštátnych procesných pravidiel pre čisto vnútroštátnu situáciu. V rozsahu, v akom má súd možnosť voľnej úvahy, musí zohľadniť najmä to, či účastník konania, ktorého sa právoplatné závery nepriaznivo dotýkajú, mal možnosť napadnúť toto rozhodnutie opravným prostriedkom a či v tomto ohľade existovala rovnosť zbraní medzi účastníkmi konania. Naopak skutočnosť, či bol pred vydaním právoplatných záverov podaný Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo či účastníci konania pred vydaním týchto záverov predložili vnútroštátnemu súdu relevantnú judikatúru Súdneho dvora, má pre výkon diskrečnej právomoci menší význam.
V. Návrh
69.
Navrhujem preto, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1.
Záznamy z formálnych zasadnutí výkonnej moci členského štátu, na ktorých sa členovia vlády musia stretávať a konať ako kolektívny orgán, sa majú, na účely žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí v nich obsiahnutých, klasifikovať ako „interná korešpondencia“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. e) smernice 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí. Ak sa tieto stretnutia majú zaradiť do záverečnej fázy konania, sú zároveň „konaním“ orgánu verejnej moci v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a) smernice.
2.
Účinok res iudicata rozhodnutí vnútroštátnych súdov je súčasťou procesnej autonómie členských štátov. Uplatňujú sa však zásady ekvivalencie a efektivity.
a)
Zásada efektivity nevyžaduje, aby sa účinok res iudicata rozsudku obmedzil na nosné dôvody.
b)
Vnútroštátny súd nesmie v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity prihliadnuť na právoplatné závery s cieľom obnoviť zlučiteľnosť danej situácie s právom Únie, ak táto možnosť existuje podľa uplatniteľných vnútroštátnych procesných pravidiel pre čisto vnútroštátnu situáciu. V rozsahu, v akom má súd možnosť voľnej úvahy, musí zohľadniť najmä to, či účastník konania, ktorého sa konečný záver nepriaznivo dotýka, mal možnosť napadnúť tento záver opravným prostriedkom a či v tomto ohľade existovala rovnosť zbraní medzi účastníkmi konania. Na druhej strane skutočnosť, či bol Súdnemu dvoru pred vydaním konečných záverov predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo či účastníci konania pred týmto rozhodnutím predložili vnútroštátnemu súdu relevantnú judikatúru Súdneho dvora, má pre výkon diskrečnej právomoci menší význam.
( 1 ) Jazyk originálu: nemčina.
( 2 ) Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia z roku 1998 ( Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 4 ), prijatý rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 ( Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1 ).
( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS ( Ú. v. EÚ L 41, 2003, s. 26 ; Mim. vyd. 15/007, s. 375).
( 4 ) Rozsudok High Court (Vyšší súd, Írsko) zo 4. júna 2012, An Taoiseach/Commissioner for Environmental Information ([2010] IEHC 241).
( 5 ) Rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau ( C‑204/09 , EU:C:2012:71 , bod 31 ), a z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) ( C‑619/19 , EU:C:2021:35 , bod 28 ).
( 6 ) Rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) ( C‑619/19 , EU:C:2021:35 , bod 31 ).
( 7 ) Rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) ( C‑619/19 , EU:C:2021:35 , bod 47 ).
( 8 ) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) ( C‑619/19 , EU:C:2021:35 , body 44 a 46 ). Podobne rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 2020, De Masi a Varoufakis/ECB ( C‑342/19 P , EU:C:2020:1035 , body 51 a 52 ), o pravidlách prístupu k dokumentom ECB. Pozri už návrh Komisie týkajúci sa smernice Európskeho parlamentu a Rady o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí (KOM[2000] 402 v konečnom znení) a o Výbore pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru (Aarhus Convention Compliance Committee, ďalej len „Výbor pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru“), Findings and recommendations with regard to communication ACCC/C/2013/93 concerning compliance by Norway z 19. júna 2017, bod 71.
( 9 ) Rozsudok High Court (Vyšší súd, Írsko) zo 4. júna 2012, An Taoiseach v. Commissioner for Environmental Information ([2010] IEHC 241, bod 83).
( 10 ) Podobne: španielsky: procedimientos; česky: řízení; grécky: διαδικασιών; chorvátsky: postupaka; litovsky: procesinių veiksmų; maltsky: tal‑proċedimenti; portugalsky: procedimentos; rumunsky: procedurilor; slovinsky: postopkov, a švédsky: förfaranden.
( 11 ) Deliberations.
( 12 ) Deliberazioni.
( 13 ) Bulharsky: дейностите; estónsky: töö; holandsky: handlingen; poľsky: działań; slovensky: konania; fínsky: toiminnan.
( 14 ) Lotyščina: lietu.
( 15 )
( 16 ) Rozsudky Súdneho dvora z 27. októbra 1977, Bouchereau ( 30/77 , EU:C:1977:172 , body 13 a 14 ); z 27. marca 1990, Cricket St Thomas ( C‑372/88 , EU:C:1990:140 , bod 19 ), a zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi ( C‑561/19 , EU:C:2021:799 , bod 43 ).
( 17 ) Rozsudky Súdneho dvora z 27. marca 1990, Cricket St Thomas ( C‑372/88 , EU:C:1990:140 , bod 18 ); z 26. januára 2021, Hessischer Rundfunk ( C‑422/19 a C‑423/19 , EU:C:2021:63 , bod 65 ), a zo 17. januára 2023, Španielsko/Komisia ( C‑632/20 P , EU:C:2023:28 , bod 40 ).
( 18 ) Rozsudky Súdneho dvora z 27. októbra 1977, Bouchereau ( 30/77 , EU:C:1977:172 , body 13 a 14 ); z 26. januára 2021, Hessischer Rundfunk ( C‑422/19 a C‑423/19 , EU:C:2021:63 , bod 65 ), a zo 17. januára 2023, Španielsko/Komisia ( C‑632/20 P , EU:C:2023:28 , bod 42 ).
( 19 ) Pozri rozsudky Súdneho dvora z 23. novembra 2016, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting ( C‑442/14 , EU:C:2016:890 , bod 56 ), a z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) ( C‑619/19 , EU:C:2021:35 , body 33 a 48 ), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka E. Sharpston vo veci Flachglas Torgau ( C‑204/09 , EU:C:2011:413 , bod 83 ).
( 20 ) Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka E. Sharpston vo veci Flachglas Torgau ( C‑204/09 , EU:C:2011:413 , bod 83 ), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát M. Szpunar vo veci Saint‑Gobain Glass Deutschland/Komisia ( C‑60/15 P , EU:C:2016:778 , bod 76 a 57 a nasl.), a Výbor pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru, Findings and recommendations with regard to communication ACCC/C/2010/51 concerning compliance by Romania z 28. marca 2014, bod 89.
( 21 ) Rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau ( C‑204/09 , EU:C:2012:71 , bod 63 ).
( 22 ) Rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2017, Saint‑Gobain Glass Deutschland/Komisia ( C‑60/15 P , EU:C:2017:540 , bod 81 ).
( 23 ) Pozri rozsudky Súdneho dvora z 28. júla 2011, Office of Communications ( C‑71/10 , EU:C:2011:525 , bod 30 ), a zo 17. decembra 2020, De Masi a Varoufakis/ECB ( C‑342/19 P , EU:C:2020:1035 , bod 62 ).
( 24 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ( Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43 ).
( 25 ) Rozsudky Súdneho dvora z 21. júla 2011, Švédsko/MyTravel a Komisia ( C‑506/08 P , EU:C:2011:496 , body 77 a nasl. a 109 a nasl.); z 28. novembra 2013, Jurašinović/Rada ( C‑576/12 P , EU:C:2013:777 , body 28 a 38 ), a z 27. februára 2014, Komisia/EnBW Energie Baden‑Württemberg ( C‑365/12 P , EU:C:2014:112 , body 62 , 63 a 79 ).
( 26 ) Rozsudok High Court (Vyšší súd, Írsko) z 1. júna 2018, Right to Know CLG proti An Taoiseach ([2018] IEHC 372, bod 65).
( 27 ) Rozsudok High Court (Vyšší súd, Írsko) z 1. júna 2018, Right to Know CLG proti An Taoiseach ([2018] IEHC 372, bod 76).
( 28 ) Rozsudky Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub ( C‑2/08 , EU:C:2009:506 , bod 24 ), a zo 7. apríla 2022, Avio Lucos ( C‑116/20 , EU:C:2022:273 , bod 100 ).
( 29 ) Rozsudky Súdneho dvora z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia ( C‑442/03 P a C‑471/03 P , EU:C:2006:356 , bod 44 ); z 15. novembra 2012, Gothaer Allgemeine Versicherung a i. ( C‑456/11 , EU:C:2012:719 , bod 40 ), a zo 17. septembra 2020, Alfamicro/Komisia ( C‑623/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:734 , bod 37 ).
( 30 ) V tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada ( C‑539/10 P a C‑550/10 P , EU:C:2012:711 , bod 49 ), a z 11. novembra 2015, Klausner Holz Niedersachsen ( C‑505/14 , EU:C:2015:742 , body 43 a 46 ). Takisto aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak v spojených veciach Al‑Aqsa/Rada ( C‑539/10 P a C‑550/10 P , EU:C:2012:321 , bod 35 ).
( 31 ) Pozri bod 56 nižšie a nasl.
( 32 ) Rozsudky Súdneho dvora z 1. júna 1999, Eco Swiss ( C‑126/97 , EU:C:1999:269 , body 46 a 47 ); zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones ( C‑40/08 , EU:C:2009:615 , bod 37 ), a zo 4. marca 2020, Telecom Italia ( C‑34/19 , EU:C:2020:148 , bod 65 ).
( 33 ) Rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti ( C‑213/13 , EU:C:2014:2067 , bod 62 ); zo 6. októbra 2015, Târșia ( C‑69/14 , EU:C:2015:662 , bod 30 ), a z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe ( C‑620/17 , EU:C:2019:630 , bod 60 ).
( 34 ) Rozsudok High Court (Vyšší súd, Írsko) z 23. apríla 2021, Right to Know proti An Taoisach ([2021] IEHC 233, bod 35).
( 35 ) Rozsudok Court of Appeal England & Wales [Odvolací súd (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo] z 20. mája 2021, Thomas ‑v‑ Luv One Luv All Promotions Ltd (A3/2020/1485, [2021] EWCA Civ 732, body 44 až 48, 51 a 75).
( 36 ) Rozsudok High Court (Vyšší súd, Írsko) z 23. apríla 2021, Right to Know proti An Taoisach ([2021] IEHC 233, bod 48).
( 37 ) Rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 2018, Société des produits Nestlé a i./Mondelez UK Holdings & Services ( C‑84/17 P, C‑85/17 P a C‑95/17 P , EU:C:2018:596 , bod 42 ), a uznesenie Súdneho dvora z 29. apríla 2022, Valvis Holding/Sun Stars & Sons a EUIPO ( C‑420/21 P , neuverejnené, EU:C:2022:340 , bod 22 ).
( 38 ) V tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services/Komisia ( C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P , EU:C:2009:610 , body 23 až 25 ); z 21. decembra 2011, Iride/Komisia ( C‑329/09 P , neuverejnený, EU:C:2011:859 , body 48 až 50 ), a z 9. novembra 2017, TV2/Dánsko/Komisia ( C‑649/15 P , EU:C:2017:835 , body 61 až 63 ).
( 39 ) Pozri moje návrhy vo veci Puškár ( C‑73/16 , EU:C:2017:253 , body 49 až 51 , s ďalšími odkazmi).
( 40 ) Rozsudky Súdneho dvora z 28. júla 2011, Samba Diouf ( C‑69/10 , EU:C:2011:524 , bod 69 ), a zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García ( C‑169/14 , EU:C:2014:2099 , bod 36 ).
( 41 ) Rozsudky Súdneho dvora zo 6. novembra 2012, Otis a i. ( C‑199/11 , EU:C:2012:684 , bod 48 ); zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García ( C‑169/14 , EU:C:2014:2099 , bod 48 ), a zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary ( C‑189/18 , EU:C:2019:861 , bod 61 ).
( 42 ) Rozsudky Súdneho dvora zo 6. novembra 2012, Otis a i. ( C‑199/11 , EU:C:2012:684 , bod 71 ); z 28. júla 2016, Conseil des ministres ( C‑543/14 , EU:C:2016:605 , bod 40 ), zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund ( C‑682/15 , EU:C:2017:373 , bod 96 ), a zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary ( C‑189/18 , EU:C:2019:861 , bod 61 ).
( 43 ) O dôsledkoch porušenia povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, rozsudok Súdneho dvora z 13. januára 2004, Kühne & Heitz ( C‑453/00 , EU:C:2004:17 , body 27 a 28 ). Pozri tiež rozsudky Súdneho dvora zo 4. októbra 2012, Biankov ( C‑249/11 , EU:C:2012:608 , body 77 a 78 ), a z 20. decembra 2017, Incyte ( C‑492/16 , EU:C:2017:995 , body 47 a 48 ).
( ) Rozsudok Súdneho dvora z 20. januára 2021, spolková krajina Bádensko‑Württembersko (Interná korešpondencia) ( C‑619/19 , EU:C:2021:35 , bod 28 ).