C-133/22

proti

BB Sport GmbH & Co. KG

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]

„Prejudiciálne konanie – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 2011/83/EÚ – Článok 2 bod 14 – Smernica (EÚ) 2019/771 – Článok 2 bod 12 – Zmluva uzavretá na diaľku medzi spotrebiteľom a obchodníkom – Obchodná záruka vzťahujúca sa na požiadavky, ktoré nesúvisia so zhodou výrobku – Záväzok výrobcu vziať tovar späť a vrátiť zaplatenú kúpnu cenu bez časového obmedzenia len z dôvodu nespokojnosti kupujúceho“

1.

„Spokojnosť alebo vrátenie peňazí!“ Hoci tento chytľavý reklamný argument zodpovedá dobre známej a rozšírenej propagačnej technike, v tomto prípade sa vynára otázka, či môže byť predmetom obchodnej záruky v zmysle článku 2 bodu 14 smernice 2011/83/EÚ ( 2 ) a článku 2 bodu 12 smernice (EÚ) 2019/771 ( 3 ).

V súlade s ustanovením § 443 ods. 1 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) záruka vzniká vtedy, ak sa predávajúci, výrobca alebo iná tretia strana vo vyhlásení alebo v príslušnej reklame vydanej v čase uzavretia kúpnej zmluvy alebo pred jej uzavretím zaviaže okrem svojich zákonných povinností týkajúcich sa záruky aj k osobitnému záväzku vrátiť kúpnu cenu, vymeniť alebo opraviť tovar alebo poskytnúť akúkoľvek inú službu v súvislosti s tovarom, ak tovar nespĺňa špecifikácie alebo iné požiadavky, ktoré sa netýkajú záruky, uvedené v záručnom liste alebo v príslušnej reklame.

4.

Ustanovenie § 479 ods. 1 BGB stanovuje, že záručný list v zmysle § 443 tohto zákonníka má jasnú a zrozumiteľnú formu a uvádza prvky, ktoré toto vyhlásenie musí obsahovať.

Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky

5.

Okrem predajnej činnosti vykonávanej vo vlastnom internetovom obchode spoločnosť LACD GmbH distribuuje prostredníctvom maloobchodných predajcov a internetových obchodníkov športové a fitnes produkty, ktoré sama vyrába, pod značkou LACD. Na tričká pripevnila visačky s nasledujúcim textom:

8.

LACD podala opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý usúdil, že výsledok sporu závisí od výkladu článku 2 bodu 14 smernice 2011/83 a článku 2 bodu 12 smernice 2019/771.

9.

Súd poznamenal, že žaloba spoločnosti BB Sport by mohla byť úspešná len vtedy, ak by sa konanie, ktoré sa vytýka spoločnosti LACD, kvalifikovalo ako „nekalá obchodná praktika“. Konštatovanie porušenia informačnej povinnosti zo strany LACD podľa ustanovenia § 479 ods. 1 BGB, a teda existencie takéhoto skutku, podľa tohto súdu predpokladá, že záväzok vziať späť odevný výrobok v prípade nespokojnosti spotrebiteľa, obsiahnutý vo vyhlásení LACD, predstavuje „záruku“ v zmysle ustanovenia § 443 ods. 1 BGB – ktorým sa do nemeckého práva prebral článok 1 ods. 2 písm. e) a článok 6 ods. 1 smernice 1999/44/ES ( 4 ) a ktorý od 1. januára 2022 vychádza z článku 2 bodu 12 smernice (EÚ) 2019/771.

10.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že hoci „spokojnosť spotrebiteľa so zakúpeným výrobkom“ nie je „údajom predmetu predaja“, môže predstavovať „iné požiadavky, ktoré nesúvisia so zákonnou zárukou“ v zmysle ustanovenia § 443 ods. 1 BGB. Uvádza, že toto kritérium bolo do tohto ustanovenia BGB doplnené 13. júna 2014 s cieľom prebrať pojem „obchodná záruka“ uvedený v článku 2 bode 14 smernice 2011/83, a preto sa toto ustanovenie vnútroštátneho práva má vykladať v súlade s týmto článkom.

Musí byť nesplnenie požiadaviek, ktoré sa zakladajú na okolnostiach spočívajúcich v osobe spotrebiteľa (tu: jeho spokojnosť s nadobudnutým tovarom), zistiteľné na základe objektívnych okolností?“

Konanie na Súdnom dvore

12.

Žalobkyňa a žalovaná vo veci samej a Európska komisia predložili písomné pripomienky.

O určení príslušného právneho rámca

13.

16.

Smernica 1999/44 bola zmenená smernicou 2011/83 ( 7 ), ktorej ustanovenia sa uplatňujú na zmluvy uzavreté po 13. júni 2014 ( 8 ), čím sa harmonizujú pravidlá týkajúce sa informácií, ktoré sa musia poskytnúť v prípade zmlúv uzavretých na diaľku a zmlúv uzavretých mimo prevádzkových priestorov. Zmluva na diaľku je podľa článku 2 bodu 7 smernice 2011/83 definovaná ako „akákoľvek zmluva uzavretá medzi obchodníkom a spotrebiteľom v rámci systému predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku bez súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa výhradne s využitím jedného alebo viacerých prostriedkov komunikácie na diaľku, a to až do uzavretia zmluvy vrátane tohto okamihu“. V tomto prípade bolo oblečenie zakúpené od spoločnosti Outdoor‑Works na online obchodnej platforme spoločnosti Amazon Marketplace, čo je charakteristické pre zmluvu o predaji na diaľku. ( 9 )

17.

Takto zavedená harmonizácia predzmluvných informácií sa týka aj novodefinovanej „obchodnej záruky“ v článku 2 bode 14 smernice 2011/83 ako „akýkoľvek záväzok obchodníka alebo výrobcu (ďalej len ‚poskytovateľ záruky‘) nad rámec jeho zákonnej povinnosti poskytnúť záruku, vrátiť spotrebiteľovi zaplatenú cenu alebo vymeniť alebo opraviť tovar alebo zariadiť jeho servis, ak nezodpovedá údajom alebo akýmkoľvek iným požiadavkám, ktoré nie sú súčasťou zákonnej záruky, uvedený v záručnom liste alebo v príslušnej reklame dostupnej v čase uzatvorenia zmluvy alebo pred jej uzatvorením“.

18.

Smernica 2011/83 sa podľa môjho názoru nemôže považovať za lex specialis vo vzťahu k smernici 1999/44, pretože medzi týmito pravidlami osobitných ustanovení, ktoré sa odchyľujú od všeobecných pravidiel v tej istej oblasti zmlúv o predaji spotrebného tovaru, neexistuje žiadny vzťah. Na zodpovedanie otázky položenej vnútroštátnym súdom je však potrebné v súlade so zásadou lex posterior derogat legi priori platnou pre chronológiu právnych noriem, ktorá stanovuje prednosť smernice 2011/83 pred smernicou 1999/44, pokiaľ ide o obchodné záruky v zmluvách na diaľku, odkázať výlučne na jej novú definíciu obchodnej záruky.

21.

Je potrebné uviesť, že vo veci týkajúcej sa totožného konania vo veci samej sa Súdny dvor rozhodol vykladať normu práva Únie použiteľnú ratione temporis v štádiu rozhodovania o odvolaní bez ohľadu na zistenie, že skutkové okolnosti, ktoré boli základom sporu vo veci samej, nastali pred prijatím tejto normy.

22.

Súdny dvor na jednej strane pripomenul svoju judikatúru, podľa ktorej sa súdy členských štátov musia odo dňa nadobudnutia účinnosti smernice v čo najväčšej miere zdržať výkladu vnútroštátneho práva spôsobom, ktorý by mohol po uplynutí lehoty na prebratie vážne ohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného touto smernicou. V prejednávanej veci sa takáto povinnosť zdržať sa uplatňovala prinajmenšom v čase prijatia uznesenia o nariadení prejudiciálneho konania, t. j. 10. februára 2022, keď už smernica 2019/771 nielen nadobudla účinnosť, ale uplynula aj lehota na jej prebratie stanovená na 1. júla 2021. Súdny dvor ďalej poznamenáva, že z uznesenia o prejudiciálnej otázke, rovnako ako v prejednávanej veci, vyplýva, že výsledok opravného prostriedku „Revision“ závisí od toho, či je možné podať návrh na vydanie predmetného súdneho príkazu na základe práva uplatniteľného v čase, keď bude po vydaní rozhodnutia o prejudiciálnej otázke vydané rozhodnutie, ktorým sa rozhodne vo veci samej, keďže táto žaloba sa týka aj budúcich porušení. Za týchto podmienok je potrebné výklad smernice 2019/771, o ktorý požiadal vnútroštátny súd, považovať za užitočný pre tento súd na účely rozhodnutia vo veci samej. ( 12 )

23.

26.

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora vzhľadom na výklad ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho doslovné znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 15 )

O doslovnom výklade

27.

Zo znenia článku 2 bodu 14 smernice 2011/83 pripomenutého v bode 17 vyššie vyplýva, že normotvorca Únie mal jednoznačne v úmysle poskytnúť pojmu „obchodná záruka“ širší rozsah pôsobnosti.

28.

31.

Je zaujímavé, že vymedzenie pojmu „obchodná záruka“ obsiahnuté v článku 2 bode 12 smernice 2019/771 je formulované, najmä vo francúzskej a španielskej verzii, takmer totožne ako v článku 2 bode 14 smernice 2011/83, pričom zmena relevantná pre našu diskusiu sa týka práve nahradenia výrazu „akékoľvek iné [prvky]“ výrazom „akékoľvek iné požiadavky“, ktoré sa netýkajú zákonnej záruky.

32.

Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že tieto iné požiadavky sú vo vyššie uvedených verziách výslovne opísané ako prípadné a majú byť uvedené v záručnom liste alebo v príslušnej reklame, za ktorých obsah zodpovedá výlučne obchodník. To je úplne v súlade s jeho slobodou podnikania a s jeho konečnou voľbou, pokiaľ ide o povahu a rozsah obchodnej záruky viazanej na predávané výrobky.

33.

Zdá sa teda, že znenie článku 2 bodu 14 smernice 2011/83, ako aj článku 2 bodu 12 smernice 2019/771 nebráni tomu, aby výrobca ponúkol samostatnú záruku nie na samotný výrobok, ale na požiadavky týkajúce sa zhody tohto výrobku s kúpnou zmluvou, a to vo forme bezpodmienečného prísľubu vziať výrobok späť a vrátiť kupujúcemu peniaze, ak nie je s výrobkom spokojný.

Okrem možného rozšírenia zákonnej záruky súladu tovaru so zmluvou bude mať spotrebiteľ ďalšie práva, ktoré sú pre obchodníka záväzné. Toto uznanie povedie k plneniu informačných povinností týkajúcich sa zmlúv na diaľku, informácií poskytnutých pred uzavretím zmluvy o zmluvných podmienkach a dôsledkoch tohto uzavretia zmluvy, ktoré majú zásadný význam pre spotrebiteľa. ( 17 ) Na základe týchto informácií sa spotrebiteľ rozhoduje, či vstúpi do zmluvného vzťahu s obchodníkom. Informačná povinnosť stanovená v článku 6 ods. 1 a článku 8 ods. 1 a 4 smernice 2011/83 umožňuje spotrebiteľovi, aby dostal pred uzatvorením zmluvy na diaľku vhodným spôsobom nevyhnutné informácie, na základe ktorých sa môže rozhodnúť, či zmluvu uzatvorí, čím sa splní legitímny cieľ všeobecného záujmu ochrany spotrebiteľa v súlade s článkom 169 ZFEÚ, ktorý je pripomenutý v odôvodnení 3 tejto smernice, ale bez toho, aby tým bola dotknutá podstata slobody prejavu a informácií, ako aj slobody podnikania, ako sú zakotvené v článkoch 11 a 16 Charty. ( 18 )

37.

Výklad, ktorý by bol v rozpore s navrhovaným výkladom, by na druhej strane mohol ohroziť cieľ ochrany spotrebiteľa, pričom treba pripomenúť, že v tejto oblasti je potrebné prihliadať na predpokladané očakávania priemerného spotrebiteľa riadne informovaného a primerane pozorného a obozretného. ( 19 ) Zdá sa mi, že ak by bola obchodná prax založená na hesle typu „spokojnosť alebo vrátenie peňazí“, ktoré je síce pôsobivé v tom, že upúta jeho pozornosť, ale zradné v tom, že mu naznačuje, že má skutočný nárok na záruku, ktorú môže uplatniť voči obchodníkovi, priemerný spotrebiteľ by sa pod vplyvom tejto druhej úvahy priklonil k rozhodnutiu uzavrieť zmluvu. Ako uvádza Komisia, zavádzanie spotrebiteľov o ich právach by mohlo predstavovať klamlivú, a teda zakázanú obchodnú praktiku podľa článku 6 ods. 1 písm. g) smernice 2005/29/ES ( 20 ).

Pokiaľ ide o vyššie uvedenú slobodu podnikania, Súdny dvor síce rozhodol, že pri výklade ustanovení smernice 2011/83 je potrebné zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľa a konkurencieschopnosťou podnikov, ako to uvádza odôvodnenie 4 tejto smernice, pričom treba rešpektovať slobodu podnikania podnikateľa, ako je zakotvená v článku 16 Charty základných práv, takéto vyvažovanie nie je v prejednávanej veci relevantné, keďže určenie predmetu a rozsahu obchodnej záruky je samotným vyjadrením tejto slobody. ( 21 ) Je to totiž predávajúci alebo výrobca, kto slobodne určuje podmienky realizácie tejto záruky a ponúka ju spotrebiteľovi ako súčasť svojej obchodnej stratégie, pričom očakáva, že jeho predajný alebo reklamný argument bude účinný pri zvyšovaní konkurencieschopnosti a atraktívnosti jeho ponuky v porovnaní s ponukou jeho konkurentov a pri následnom zvyšovaní objemu jeho predaja a že len málo predaného tovaru bude vráteného v dôsledku toho, že sa zákazníci rozhodnú nákup prehodnotiť.

40.

Okrem toho je potrebné poznamenať, že záväzok obchodíka „spokojnosť alebo vrátenie peňazí“ je stará a mimoriadne rozšírená reklamná technika, ktorú normy Únie časom jednoducho začali presnejšie upravovať. Táto záruka je sama osebe prekročená záväzkom „spokojnosť a vrátenie peňazí“, ktorý spočíva v tom, že obchodník ponúka položky, za ktoré je možné na požiadanie v plnej výške vrátiť peniaze bez toho, aby zákazník musel byť s výrobkom „nespokojný“.

41.

Je potrebné pripomenúť, že cieľ zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa v politikách Únie vychádza zo skutočnosti, že spotrebitelia sa nachádzajú v slabšom postavení v porovnaní s obchodníkmi v tom zmysle, že musia byť považovaní za menej informovaných, ekonomicky slabších a právne menej skúsených ako ich zmluvní partneri. ( 22 ) Obchodníci sú teda schopní dokonalo pochopiť právny rámec svojho konania vo vzťahu k spotrebiteľom, a teda určiť rozsah obchodného záväzku, ktorý dopĺňa zákonnú záruku zhody a je pre nich záväzný v celom rozsahu, v súvislosti s ktorým normotvorca Únie logicky neposkytol obchodníkom žiadnu ochranu.

Kontextová analýza podľa mňa podporuje navrhnutú interpretáciu obchodnej záruky. Zahrnutie ponuky zameranej na späťvzatie predaného tovaru a vrátenie jeho kúpnej ceny bez časového obmedzenia v prípade nespokojnosti kupujúceho sa skutočne javí ako rozšírenie práva na odstúpenie od zmluvy, ktoré spotrebiteľom poskytuje smernica 2011/83.

45.

Článok 9 smernice stanovuje, že spotrebiteľ môže uplatniť toto právo v stanovenej lehote, bez sankcie a bez toho, aby uviedol dôvod . Pokiaľ ide o právne dôsledky odstúpenia od zmluvy, v článku 13 ods. 1 smernice 2011/83 sa uvádza, že „obchodník vráti spotrebiteľovi všetky uhradené platby, prípadne vrátane nákladov na doručenie“, spotrebiteľ znáša priame náklady na vrátenie tovaru a v osobitných prípadoch aj časť nákladov na doručenie. ( 26 ) Podľa odôvodnenia 37 tejto smernice je právo na odstúpenie od zmluvy určené na ochranu spotrebiteľa v prípade predaja na diaľku, ak „nemôže tovar pred uzatvorením zmluvy vidieť“. Právo na odstúpenie od zmluvy má preto spotrebiteľovi kompenzovať nevýhodu zmluvy uzavretej na diaľku tak, že mu priznáva zodpovedajúcu lehotu na rozmyslenie, počas ktorej má možnosť preskúmať a vyskúšať nadobudnutý tovar. ( 27 )

46.

Možnosť spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy a vrátiť tovar zakúpený online bez časového obmedzenia a len z dôvodu nespokojnosti s výrobkom, ako je uvedené v záručnom liste alebo v príslušnej reklame, len posúva logiku práva na odstúpenie od zmluvy v jej časovom rozmere do krajnosti.

47.

Článok 2 bod 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES a článok 2 bod 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/771 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o predaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES a zrušuje smernica 1999/44/ES,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

pojem „obchodná záruka“, ktorý je v ňom uvedený, zahŕňa záväzok výrobcu vziať tovar späť a vrátiť zaň peniaze na základe zmluvy o predaji na diaľku bez časového obmedzenia, a to výlučne na základe prejavenej nespokojnosti spotrebiteľa s týmto tovarom.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES ( Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64 ).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o predaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES a zrušuje smernica 1999/44/ES ( Ú. v. EÚ L 136, 2019, s. 28 ).

( 9 ) Je zrejmé, že predmetné výrobky boli zakúpené online od spoločnosti Outdoor‑Works „fiktívnym“ zákazníkom, ktorého poverila BB Sport. Podľa judikatúry Súdneho dvora je „obchodníkom“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2011/83 nielen fyzická alebo právnická osoba, ktorá koná na účely spadajúce do rámca jej vlastnej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, pokiaľ ide o zmluvy, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, ale aj fyzická alebo právnická osoba konajúca ako sprostredkovateľ v mene alebo na účet tohto obchodníka, pričom tohto sprostredkovateľa a tohto hlavného obchodníka možno obidvoch považovať za „obchodníkov“ v zmysle tohto ustanovenia bez toho, aby na to bolo potrebné preukázať dvojaké poskytovanie služieb [rozsudok z 24. februára 2022, Tiketa ( C‑536/20 , EU:C:2022:112 , bod 36 )]. Konštatujem však, že predmetom konania vo veci samej je žaloba o zdržanie sa konania proti nekalej obchodnej praktike, ktorá sa pripisuje spoločnosti LACD, a že na účely vyriešenia sporu sa vnútroštátny súd, ktorý musí vzhľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu posúdiť tak potrebu prejudiciálneho konania, aby mohol rozhodnúť, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru, pýta Súdneho dvora, čo môže v prípade záväzku výrobcu predstavovať obchodnú záruku v zmysle smernice 2011/83. Vzhľadom na domnienku relevantnosti, ktorá sa viaže na otázky položené vnútroštátnymi súdmi, a keďže nie je zrejmé, že požadovaný výklad ustanovení práva Únie uvedených v týchto otázkach nemá žiadnu súvislosť so skutkovým stavom alebo predmetom sporu vo veci samej, je potrebné odpovedať na otázky položené vnútroštátnym súdom.

( 13 ) Prvá prejudiciálna otázka sa týka pojmu „poskytovateľ záruky“, ktorý zahŕňa, podľa môjho názoru, výstižnejší pojem „výrobca“, čo zodpovedá situácii spoločnosti LACD. Z dôvodu zrozumiteľnosti týchto návrhov som považoval za vhodnejšie používať tento druhý pojem, ako aj pojem „obchodník“, ktorý je definovaný v protiklade k pojmu „spotrebiteľ“. Okrem toho v rozsudku z 5. mája 2022, Victorinox ( C‑179/21 , EU:C:2022:353 , body 35 a 36 ), Súdny dvor spresnil, že ak výrobca predáva spotrebiteľovi tovar, ktorý vyrába, priamo alebo prostredníctvom inej osoby konajúcej vo svojom mene a na jeho účet, treba ho považovať za „obchodníka“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2011/83. V dôsledku toho obchodná záruka, ktorú ponúka, môže v zmysle článku 2 bodu 14 tejto smernice zodpovedať len „záväzku obchodníka“, a nie záväzku „výrobcu“ v zmysle tohto ustanovenia. To odkazuje na situáciu, v ktorej sa osoba obchodníka odlišuje od osoby výrobcu.

( 14 ) Vyhlásenie spoločnosti LACD, ako sa uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa týka len možného vrátenia zakúpeného tovaru bez výslovnej zmienky o jeho náhrade, čo sa zdá byť prinajmenšom ojedinelé a v rozpore s povahou obchodnej záruky, ktorá sa poskytuje s cieľom „vrátenia kúpnej ceny, výmeny alebo opravy tovaru“. Preskúmanie pripomienok spoločnosti LACD však odstraňuje akúkoľvek nejednoznačnosť tým, že uvádza, že „je nepochybné, že zákazník môže tričko kedykoľvek vrátiť, či už obchodníkovi, alebo spoločnosti LACD, a že tam, kde ho vrátil, môže mu byť uhradená kúpna cena“.

( 15 ) Rozsudok zo 14. júla 2016Verband Sozialer Wettbewerb ( C‑19/15 , EU:C:2016:563 , bod 23 ).

( 22 ) Rozsudok zo 14. mája 2020, NK (Návrh novostavby rodinného domu) ( C‑208/19 , EU:C:2020:382 , bod 39 ).

( 23 ) Pozri článok 3 ods. 3 druhý pododsek smernice 1999/44 a článok 13 ods. 2 a 3 smernice 2019/771.

( 24 ) Pozri najmä rozsudky zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz ( C‑65/09 a C‑87/09 , EU:C:2011:396 , body 58 a 73 ); z 23. mája 2019, Fülla ( C‑52/18 , EU:C:2019:447 , body 52 až 54 ), a z 12. marca 2020, Verbraucherzentrale Berlin ( C‑583/18 , EU:C:2020:199 , body 31 a 36 ).

( 25 ) Rozsudok z 5. mája 2022, Victorinox ( C‑179/21 , EU:C:2022:353 , body 45 a 46 ).

( 26 ) Článok 9 smernice 2011/83, ktorý odkazuje na jej článok 13 ods. 2 a článok 14.

( ) Pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2009, Messner ( C‑489/07 , EU:C:2009:502 , bod 20 ), týkajúci sa smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku ( Ú. v. ES L 144, 1997, s. 19 ; Mim. vyd. 15/003, s. 319).