C-148/22

62022CC0148

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ANTHONY MICHAEL COLLINS

prednesené 4. mája 2023 ( 1 )

Vec C‑148/22

OP

Vo viacerých európskych krajinách je problematika nosenia náboženských symbolov na verejnom priestore, vo vzdelávacích inštitúciách a na pracovisku pravidelne predmetom intenzívnych diskusií v občianskej spoločnosti, politickej sfére a médiách. Vážne spory vzbudzuje predovšetkým otázka, či má zamestnávateľ právo uložiť svojim pracovníkom obmedzenia v tejto oblasti v rámci výkonu ich úloh. Ide o citlivú otázku, ktorá si vyžaduje zosúladenie základného práva na slobodu náboženského vyznania, ktorého dôsledkom je zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe náboženstva, s inými slobodami a zásadami, ako je sloboda podnikania, so zásadou sekularizmu, neutrality a nestrannosti a ochrany práv a slobôd iných.

2.

V posledných rokoch bola Súdnemu dvoru viackrát prednesená požiadavka, aby z hľadiska zákazu „diskrimináci[e]… na základe náboženstva alebo viery“ v zmysle článkov 1 a 2 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( 2 ), preskúmal prípad pracovníčok moslimského vierovyznania v súkromnom sektore, ktorým ich zamestnávateľ zakázal nosiť moslimskú šatku ( 3 ) na pracovisku. ( 4 )

3.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal du travail de Liège (Pracovný súd Liège, Belgicko), sa začleňuje do línie uvedených vecí, pričom jeho osobitosťou je, že tentoraz zákaz nosiť náboženské symboly na pracovisku nepochádza od súkromného zamestnávateľa, ale od zamestnávateľa vo verejnom sektore, v tomto prípade obce. Je to po prvýkrát, čo má Súdny dvor rozhodnúť o takomto prípade, ktorý nastoľuje najmä otázku, či povaha a osobitosti verejnej služby, ako aj kontext vlastný každému členskému štátu vyžadujú prijať v prejednávanej veci iné riešenie, než aké bolo prijaté v týchto predchádzajúcich veciach.

6.

Článok 2 ods. 2 smernice 2000/78 stanovuje, že na účely uplatňovania článku 2 ods. 1 tejto smernice:

„a)

o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;

b)

o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak [ibaže – neoficiálny preklad ]:

„V rámci právomocí delegovaných na [Úniu] sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

…

c)

podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania;

…“

9.

Podľa článku 3 všeobecného antidiskriminačného zákona je jeho cieľom vytvoriť v oblastiach uvedených v článku 5 všeobecný rámec na boj proti diskriminácii na základe veku, sexuálnej orientácie, osobného stavu, narodenia, majetku, náboženského alebo filozofického presvedčenia, politického presvedčenia, jazyka, súčasného alebo budúceho zdravotného stavu, zdravotného postihnutia, fyzickej alebo genetickej charakteristiky alebo sociálneho pôvodu.

12.

Článok 4 tohto zákona, ktorý sa týka definícií, stanovuje:

„Na účely tohto zákona sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

1° pracovnoprávne vzťahy: vzťahy, ktoré okrem iného zahŕňajú zamestnanie, podmienky prístupu k zamestnaniu, pracovné podmienky a ustanovenia o prepustení, a to:

–

8° nepriame rozlišovanie: situácia, ktorá nastane vtedy, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla, v porovnaní s inými osobami, do nevýhodného postavenia osoby, ktoré sú charakterizované jedným z chránených kritérií,

9° nepriama diskriminácia: nepriame rozlišovanie na základe niektorého z chránených kritérií, ktoré nemožno odôvodniť na základe ustanovení hlavy II,

…“

13.

Článok 5 ods. 1 všeobecného antidiskriminačného zákona stanovuje, že s výnimkou záležitostí, ktoré patria do právomoci spoločenstiev alebo regiónov, sa uvedený zákon vzťahuje na všetky osoby tak vo verejnom, ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov, najmä pokiaľ ide o pracovnoprávne vzťahy.

14.

‐ určená charakteristika súvisiaca s vekom, sexuálnou orientáciou, náboženským alebo filozofickým presvedčením alebo zdravotným postihnutím je podstatná a rozhodujúca vzhľadom na povahu príslušných konkrétnych pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, a

‐ požiadavka sa zakladá na legitímnom cieli a je vo vzťahu k nemu primeraná.

3. Je úlohou súdu, aby v každom jednotlivom prípade overil, či táto charakteristika predstavuje podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na výkon povolania.

…“

16.

Článok 9 tohto zákona stanovuje:

18.

Dňa 11. apríla 2016 bola OP, vzdelaním právnička, prijatá na základe zmluvy na dobu určitú v Commune d’Ans (obec Ans, Belgicko) (ďalej len „obec“) ako zmluvný zamestnanec. Dňa 11. októbra 2016 bola povýšená na pracovné miesto vedúcej oddelenia a jej zmluva bola zmenená na zmluvu na dobu neurčitú. Jej úlohou je zaoberať sa verejným obstarávaním obce a vykonáva väčšiu časť svojich úloh bez toho, aby bola v kontakte s verejnosťou, teda, ako uviedol vnútroštátny súd, pracuje v „back office“. ( 8 )

19.

Dňa 8. februára 2021 OP, ktorá je moslimského vierovyznania, oficiálne informovala obec o svojom zámere nosiť od 22. februára 2021 na pracovisku moslimskú šatku.

20.

Dňa 18. februára 2021 obec prijala prvé rozhodnutie zakazujúce OP nosiť „symboly presvedčenia“ ( 9 ) pri výkone jej pracovnej činnosti „až do prijatia všeobecnej právnej úpravy týkajúcej sa nosenia symbolov presvedčenia v správnych orgánoch“. ( 10 )

…“

23.

OP následne začala viacero konaní na vnútroštátnych súdoch s cieľom, okrem iného, dosiahnuť určenie, že obec porušila jej slobodu náboženského vyznania, a dosiahnuť pozastavenie a zrušenie jej rozhodnutí z 18. a 26. februára 2021.

24.

Dňa 26. mája 2021 OP podala na vnútroštátny súd, Tribunal du travail de Liège (Pracovný súd Liège, Belgicko), žalobu o zdržanie sa konania ( 12 ), ktorou sa domáhala najmä určenia, že je diskriminovaná na základe náboženstva a pohlavia a že rozhodnutia obce z 18. a 26. februára 2021, ako aj pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, sú neplatné.

25.

Pokiaľ ide o pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, vnútroštátny súd konštatuje, toto pravidlo má „kolektívny dosah“, ktorý sa týka každého nápadného symbolu presvedčenia a pri ktorého prijatí si obec vybrala „výlučnú neutralitu“ ( 13 ). Domnieva sa, že toto pravidlo nepredstavuje priamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere, ale zjavne nepriamu diskrimináciu založenú na týchto kritériách, pričom najmä uvádza, že pokiaľ sa nemožno domnievať, že „výlučná neutralita je základnou a zrejmou zásadou právneho štátu [v Belgicku] a musí byť prísne dodržiavaná všetkými“, zavedené rozlišovanie sa nezdá byť odôvodnené legitímnym cieľom, keďže OP v zásade vykonáva svoje funkcie bez toho, aby bola v kontakte s používateľmi verejnej služby. Okrem toho sa zdá, že obec uplatňuje neutralitu „s premenlivou geometriou“, ktorá je výlučná, pokiaľ ide o OP, a inkluzívnejšia, pokiaľ ide o jej kolegov s iným filozofickým alebo náboženským presvedčením. V dôsledku toho vnútroštátny súd dočasne umožňuje OP nosiť viditeľný symbol presvedčenia okrem prípadov, keď je v kontakte s užívateľmi verejnej služby alebo keď vykonáva verejnú moc.

27.

Vnútroštátny súd sa pýta, či uloženie „výlučnej a absolútnej“ neutrality všetkým úradníkom verejnej služby, teda aj tým, ktorí nemajú žiadny priamy kontakt s užívateľmi verejnej služby, predstavuje legitímny cieľ a či prostriedky použité na dosiahnutie tohto cieľa, konkrétne zákaz nosenia symbolov presvedčenia, sú primerané a nevyhnutné.

28.

V tomto kontexte Tribunal du travail de Liège (Pracovný súd Liège, Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

Analýza

30.

Najprv preskúmam druhú prejudiciálnu otázku, ktorej prípustnosť spochybňuje francúzska vláda a ktorej význam pre konanie spochybňuje väčšina účastníkov konania.

O druhej prejudiciálnej otázke

31.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, možno považovať za zlučiteľné s článkom 2 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2000/78, keďže sa zdá, že zákaz, ktorý stanovuje, sa týka skôr žien ako mužov, a teda môže predstavovať nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia.

35.

V prejednávanej veci súhlasím s názorom francúzskej vlády, podľa ktorého návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa tieto požiadavky, pokiaľ ide o druhú prejudiciálnu otázku, a tak je neprípustná.

36.

Na jednej strane totiž návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadnu skutkovú okolnosť, ktorá by umožňovala v prejednávanej veci posúdiť existenciu prípadnej nepriamej diskriminácie na základe pohlavia.

37.

Na druhej strane vnútroštátny súd neposkytol vysvetlenia dôvodov, ktoré ho viedli k otázke týkajúcej sa výkladu ustanovení práva Únie, na ktoré odkazuje v súvislosti s druhou prejudiciálnou otázkou, a vysvetlenia súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a sporom, ktorý mu bol predložený, pokiaľ ide o takúto diskrimináciu. Z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že v tejto súvislosti sa oprel len o určité tvrdenia prednesené zo strany OP, a to bez toho, aby o nich uviedol podrobnosti. Pritom systém zavedený článkom 267 ZFEÚ nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý majú k dispozícii účastníci sporu prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, a na to, aby dotknutý súd musel prísť k záveru, že vznikla otázka v zmysle článku 267 ZFEÚ, a teda nestačí, aby jeden z účastníkov konania tvrdil, že spor nastoľuje otázku výkladu práva Únie. ( 17 )

40.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd v zásade zistiť, či pravidlo, o ktoré ide v spore vo veci samej, vyvoláva priamu alebo nepriamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere, a to v rozpore s článkom 2 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2000/78. Tak, ako je formulovaný, sa zákaz nosiť symboly presvedčenia na pracovisku upravený týmto pravidlom uplatňuje vo všeobecnosti a absolútne na úradníkov obce, teda nezávisle tak od povahy ich činností (činnosti pri výkone verejnej moci alebo jednoduchá výkonná činnosť), ako aj od podmienok ich výkonu (priamy kontakt s verejnosťou alebo nie). Treba uviesť, že vnútroštátny súd nežiada Súdny dvor, aby posúdil zlučiteľnosť tohto všeobecne záväzného pravidla s citovanými ustanoveniami smernice 2000/78 tak, že by rozlišoval v závislosti od vyššie uvedených predpokladov. Vnútroštátny súd chce vedieť, či túto smernicu možno vykladať tak, že oprávňuje verejnoprávny subjekt vytvoriť „úplne neutrálne administratívne prostredie“, a teda zakázať „všetkým zamestnancom bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú v priamom kontakte s verejnosťou“, nosenie takýchto symbolov.

41.

Okrem toho považujem za užitočné pripomenúť niektoré skutočnosti, ktoré možno považovať za preukázané na základe judikatúry a ktoré sú relevantné na účely prejednávanej veci.

42.

V prvom rade je jasné, že pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 2000/78. Na jednej strane sa totiž, ako to vyplýva z článku 3 ods. 1, táto smernica uplatňuje tak na verejný, ako aj na súkromný sektor. Na druhej strane pravidlo zakazujúce nosenie viditeľných symbolov presvedčenia, najmä filozofického alebo náboženského, v rámci pracovnej činnosti, treba považovať za „podmienk[y] zamestnania a pracovn[é] podmienk[y]“ v zmysle písmena c) toho istého ustanovenia.

V súlade s úvahami uvedenými v predchádzajúcom bode zastávam názor francúzskej vlády, podľa ktorej je táto voľná úvaha ešte širšia, keď ide o zásady, ktoré sa môžu týkať národnej identity členských štátov v zmysle článku 4 ods. 2 ZEÚ. ( 21 ) Na základe tohto ustanovenia je povinnosťou Únie rešpektovať národnú identitu členských štátov, ktorá je vlastná ich základným politickým a ústavným štruktúram, čo možno, podľa generálnej advokátky Kokott, chápať ako povinnosť rešpektovať viaceré koncepcie, a teda rozdiely, ktoré charakterizujú každý členský štát. ( 22 ) Rovnako ako generálny advokát Emiliou ( 23 ) sa domnievam, že nie je úlohou Európskej únie určovať pre každý členský štát prvky, ktoré tvoria súčasť jadra národnej identity uvedenej v článku 4 ods. 2 ZEÚ. Členské štáty majú v tomto smere značné oprávnenie voľnej úvahy, ktoré však nie je neobmedzené. ( 24 ) Okrem iného musí byť koncepcia národnej identity, na ktorú sa členský štát odvoláva, v súlade najmä so základnými hodnotami Únie (článok 2 ZEÚ). ( 25 )

46.

V tejto súvislosti a bez toho, aby som v tomto štádiu predčasne odpovedal na otázku, či je to tak v prejednávanej veci, súhlasím tiež s francúzskou vládou, keď uvádza, že zavedenie obmedzení slobody zamestnancov verejného sektora prejavovať svoje politické, filozofické alebo náboženské presvedčenie pri výkone ich činností, môže mať v niektorých členských štátoch taký význam, že je súčasťou národnej identity, ktorá je vlastná ich základným politickým a ústavným štruktúram.

47.

V rovnakom kontexte považujem tiež za užitočné uviesť, že národná identita umožňuje najmä „obmedziť vplyv práva Únie v oblastiach, ktoré sú považované za zásadné pre členské štáty“ ( 26 ), a preto ju inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie musia pri výklade a uplatňovaní práva Únie náležite zohľadniť. ( 27 )

Vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, dostal Súdny dvor otázku, či vnútorné pravidlo súkromného podniku, ktoré vo všeobecnosti zakazuje viditeľne nosiť akýkoľvek politický, filozofický alebo náboženský symbol na pracovisku, predstavuje priamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. ( 28 ) V uvedenom rozsudku Súdny dvor uviedol, že uvedené pravidlo takú diskrimináciu nepredstavuje, keďže sa týka bez rozdielu každého prejavu takéhoto presvedčenia a zaobchádza rovnakým spôsobom so všetkými pracovníkmi podniku tým, že im všeobecne a nediferencovaným spôsobom ukladá neutralitu obliekania sa, ktorá bráni noseniu takýchto symbolov. ( 29 )

51.

54.

Bolo by však potrebné konštatovať takúto diskrimináciu, ak by sa pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, malo chápať tak, že sa vzťahuje len na nosenie nápadných rozmerných symbolov najmä filozofického alebo náboženského presvedčenia, čo by podľa môjho názoru mohlo zahŕňať moslimskú šatku. Ako už totiž Súdny dvor rozhodol, vnútorné pravidlo podniku, ktoré zakazuje len nosenie takýchto nápadných rozmerných symbolov, môže predstavovať priamu diskrimináciu v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 v prípade, keď je toto kritérium neoddeliteľne spojené s jedným alebo viacerými určenými náboženstvami alebo presvedčeniami. ( 32 ) Pravidlo, o ktoré ide v spore vo veci samej, sa týka každého „nápadného“ symbolu, čo je vymedzenie pojmu, ktoré, podľa môjho názoru správne, vnútroštátny súd považuje za obdobné ako „viditeľné“, a teda sa zdá, že sa neobmedzuje len na ostentatívne, rozmerné symboly, čo je skutočnosť, ktorú musí overiť vnútroštátny súd.

55.

Vnútroštátnemu súdu tiež prináleží overiť, či obec v skutočnosti skutočne uplatňuje pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, všeobecným a nediferencovaným spôsobom, a najmä, či zaobchádza s OP rovnakým spôsobom ako s každým iným úradníkom, ktorý prejavil svoje náboženské vyznanie alebo filozofické alebo náboženské presvedčenie nosením viditeľných symbolov. Poznamenávam totiž, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania tento súd uvádza, že obec „uplatňuje neutralitu s geometriou, ktorá sa mení v priestore a čase a ktorá je výlučná, pokiaľ ide o OP, a menej výlučná alebo inkluzívnejšia pre jej spolupracovníkov iných vierovyznaní“ a že OP v tejto súvislosti poskytla „dostatočné dôkazy“. OP a švédska vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdia, že v prejednávanej veci teda existujú dôvody na vyvodenie záveru o existencii priamej diskriminácie.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že taký vnútorný predpis, akým je predpis, o ktorý ide vo veci samej, môže predstavovať rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na náboženstve alebo viere v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78, ak sa preukáže, že zdanlivo neutrálna povinnosť, ktorú obsahuje, v skutočnosti vedie k osobitnému znevýhodneniu osôb vyznávajúcich určité náboženstvo alebo vieru. ( 33 )

59.

Podľa môjho názoru a ako uviedla švédska vláda a Komisia, hoci je pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, zdanlivo neutrálne, nemožno vylúčiť, že sa v praxi dotýka najmä úradníkov obce, ktorí dodržiavajú náboženské predpisy, ktoré im ukladajú nosenie určitého odevu, a najmä pracovníkov ženského pohlavia, ktorí nosia šatku z dôvodu ich moslimskej viery. V tejto súvislosti súhlasím s pripomienkou, ktorú uviedla generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch, ktoré predniesla vo veci Bougnaoui a ADDH, podľa ktorej títo úradníci „ak chcú zostať vern[í] svojmu náboženskému presvedčeniu, nemajú inú možnosť než porušiť predpis a znášať následky“ ( 34 ). V konečnom dôsledku však prináleží vnútroštátnemu súdu, aby túto otázku overil vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené. ( 35 )

60.

V súlade s článkom 2 ods. 2 písm. b) bodom i) smernice 2000/78 by však takéto rozdielne zaobchádzanie nepredstavovalo nepriamu diskrimináciu v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice, ak by bolo objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa by boli primerané a nevyhnutné. Tieto podmienky sa musia vykladať reštriktívne. ( 36 )

Rovnako ako väčšina účastníkov konania sa domnievam, že vôľa takého verejnoprávneho subjektu, akým je obec, uplatňovať prístup politickej, filozofickej alebo náboženskej neutrality môže v zásade predstavovať legitímny cieľ.

64.

Je pravda, že, na rozdiel od toho, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudkoch G4S Secure Solutions, WABE a MH Müller Handel, a S.C.R.L. ( 42 ), v takej veci, ako je prejednávaná vec, ktorá sa týka verejného sektora, a nie súkromného sektora, sa vôľa zamestnávateľa vo verejnom sektore viesť takú politiku nevzťahuje na slobodu podnikania, ktorú uznáva článok 16 Charty základných práv Európskej únie. ( 43 ) Túto vôľu však podľa mojej mienky vo všeobecnejšej rovine možno vztiahnuť k potrebe ochrany práv a slobôd iných, ktorá vyžaduje najmä rešpektovanie všetkých filozofických alebo náboženských presvedčení občanov, ako aj nediskriminačné a rovnoprávne zaobchádzanie s užívateľmi verejnej služby. Ako uvádza belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach, pri citovaní časti rozsudku Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) z 27. marca 2013, v demokratickom právnom štáte musí byť orgán verejnej moci neutrálny, „pretože je orgánom verejnej moci všetkých občanov a pre všetkých občanov a musí s nimi v zásade zaobchádzať rovnako bez diskriminácie na základe ich náboženstva, viery alebo ich preferencie pre spoločenstvo alebo stranu“ ( 44 ).

– O existencii objektívneho odôvodnenia

65.

Treba preskúmať, či vôľa zamestnávateľa vo verejnom sektore, v tomto prípade obce, viesť politiku neutrality, môže objektívne odôvodniť potenciálne rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na náboženstve alebo viere. V tejto súvislosti judikatúra Súdneho dvora rozvinutá v súvislosti so súkromným sektorom, ( 45 ) podľa ktorej objektívnu povahu takéhoto odôvodnenia možno identifikovať len v prípade existencie skutočnej potreby tohto zamestnávateľa, ktorú musí tento zamestnávateľ preukázať, je podľa môjho názoru aj v tomto kontexte úplne relevantná.

68.

Podľa môjho názoru by mal vnútroštátny súd posúdiť z dvoch hľadísk, ktoré sú alternatívne, a nie nevyhnutne kumulatívne, či obec, ktorá v tejto súvislosti nesie dôkazné bremeno, ( 48 ) z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že jej rozhodnutie prijať výlučnú koncepciu zásady neutrality štátu zodpovedá skutočnej potrebe.

69.

V prvom rade treba túto otázku preskúmať z právneho hľadiska. V tejto súvislosti, keďže Súdnemu dvoru neprináleží zaujať stanovisko k vnútroštátnemu právu, ani a fortiori rozhodovať medzi rôznymi výkladmi koncepcie alebo zásady vnútroštátneho práva a určovať, ktorý z týchto výkladov je správny, obmedzím svoje nižšie uvedené pripomienky na niektoré úvahy, ktoré vyplývajú zo spisu a z vyjadrení na pojednávaní.

70.

Konštatujem teda, že žiadny z účastníkov konania nepoukázal na žiadnu vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá by obci ukladala povinnosť prijať výlučnú koncepciu neutrality, a teda uložiť svojim zamestnancom absolútny zákaz nosenia symbolov filozofického alebo náboženského presvedčenia v rámci výkonu ich činností.

Po druhé treba overiť, či rozhodnutie obce uplatniť výlučnú koncepciu neutrality štátu je odôvodnené skutkovými okolnosťami. V tejto súvislosti poukazujem na to, že Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že toto chápanie nemajú spoločné všetky belgické obce, pričom ako príklady uvádza mestá Gent (Belgicko) a Malines (Belgicko), ktoré bez výhrad povoľujú nosenie symbolov filozofického alebo náboženského presvedčenia zamestnancami ich správnych orgánov na pracovisku, a že žiadny účastník konania to v tejto súvislosti na pojednávaní nespochybnil. Nemožno vylúčiť, že takéto riešenie nebude možné uplatniť na obec Ans napríklad z dôvodu prípadnej existencie silného napätia medzi rôznymi spoločenstvami, alebo z dôvodu vážnych sociálnych problémov na jej území, alebo z dôvodu výskytu prozelytizmu, alebo konkrétneho rizika konfliktov medzi úradníkmi spojeného s takýmito presvedčeniami vnútri jej vlastnej verejnej správy. V tejto súvislosti opakujem, že je na obci, aby predložila konkrétny dôkaz o takýchto skutočnostiach a aby vnútroštátny súd posúdil, či sú relevantné.

– O primeranosti a nevyhnutnosti prostriedkov na dosiahnutie legitímneho cieľa

74.

Za predpokladu, že vzhľadom na informácie uvedené v predchádzajúcich bodoch vnútroštátny súd dospeje k záveru, že vôľa obce vytvoriť „úplne neutrálny administratívny priestor“ uplatňovaním politiky výlučnej neutrality môže objektívne odôvodniť rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na náboženstve alebo viere, musí ešte posúdiť, či je zákaz stanovený pravidlom, o ktoré ide vo veci samej, primeraný a nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

77.

Vzhľadom na už vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor v druhej časti odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na náboženstve alebo viere vyplývajúce z ustanovenia pracovného poriadku verejnoprávneho subjektu, ktoré zakazuje úradníkom nosiť akýkoľvek viditeľný symbol politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku, môže byť odôvodnené vôľou tohto subjektu vytvoriť úplne neutrálne administratívne prostredie, pokiaľ v prvom rade táto vôľa zodpovedá skutočnej potrebe tohto subjektu, čo musí tento subjekt preukázať, v druhom rade, pokiaľ je toto rozdielne zaobchádzanie vhodné na zabezpečenie správneho uplatňovania tejto vôle, a v treťom rade, pokiaľ sa tento zákaz obmedzí na to, čo je úplne nevyhnutné.

O možnostiach výnimiek

78.

Za predpokladu, že by sa malo dospieť k záveru, že pravidlo, o ktoré ide vo veci samej, predstavuje priamu alebo nepriamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere, mohlo by sa vyhnúť zákazu stanovenému smernicou 2000/78 v prípade uplatnenia jednej z výnimiek stanovených touto smernicou a osobitne výnimiek uvedených v článku 2 ods. 5 a článku 4 ods. 1.

79.

82.

Ak by sa v prejednávanej veci malo dospieť k záveru o existencii rozdielneho zaobchádzania, toto rozdielne zaobchádzanie by vyplývalo zo zákazu stanoveného pravidlom, o ktoré ide vo veci samej.

83.

Ako však Komisia zdôraznila na pojednávaní, toto pravidlo zjavne nepredstavuje akt, ktorý je výsledkom legislatívneho procesu, teda zákonom vo formálnom zmysle.

84.

Okrem toho, hoci v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o tejto otázke, na prvý pohľad sa tiež nezdá, že by sa bolo možné domnievať, že predmetný zákaz bol zavedený „na základe dostatočne presnej splnomocňovacej právnej normy“ v zmysle judikatúry citovanej v bode 81 vyššie. V tejto súvislosti konštatujem, že žiadny z účastníkov konania nebol schopný identifikovať žiaden vnútroštátny zákon alebo právnu úpravu, ktorú by bolo možné chápať tak, že splnomocňuje taký verejnoprávny subjekt, akým je obec, prijať pravidlá, „ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných“. Skutočnosť, na ktorú sa obec odvolávala na pojednávaní, a to že má podľa Ústavy Belgicka právomoc upraviť všetky otázky obecného záujmu, s výhradou zásahu orgánu pre dohľad, nemožno podľa môjho názoru považovať za takéto splnomocnenie.

OP nesúhlasí s týmto výkladom, pričom v podstate tvrdí, že na účely uplatnenia tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť povahu a podmienky výkonu dotknutej pracovnej činnosti. V prejednávanej veci však činnosť OP spočíva v riešení právnych otázok súvisiacich s verejnými zákazkami obce a vykonáva sa bez toho, aby bola OP v kontakte s verejnosťou. V prejednávanej veci teda nemôže ísť o otázku rozhodujúcej požiadavky na výkon povolania.

88.

Pripomínam, že ak sú splnené podmienky článku 4 ods. 1 smernice 2000/78, ktoré postupne preskúmam nižšie, rozdielne zaobchádzanie, ktoré by inak predstavovalo priamu alebo nepriamu diskrimináciu, nepatrí do pôsobnosti tejto smernice. Pripomínam tiež, že v rozsahu, v akom toto ustanovenie umožňuje odchýliť sa od zásady zákazu diskriminácie, treba ho v spojení s odôvodnením 23 tejto smernice, ktoré odkazuje na „veľmi obmedzené okolnosti“, za ktorých môže byť takéto rozdielne zaobchádzanie odôvodnené, vykladať reštriktívne. ( 54 )

89.

V prvom rade prináleží členským štátom, aby prípadne „stanovili“, že rozdielne zaobchádzanie založené na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov uvedených v článku 1 smernice 2000/78 nepredstavuje diskrimináciu. V prejednávanej veci sa zdá, že Belgické kráľovstvo využilo túto možnosť, prinajmenšom pokiaľ ide o prípady priameho rozdielneho zaobchádzania, a to prijatím článku 8 všeobecného antidiskriminačného zákona, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

90.

Po tretie dotknutá charakteristika musí predstavovať „skutočnú [podstatnú – neoficiálny preklad ] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ a táto požiadavka musí „objektívne“ ( 56 ) vyplývať z povahy alebo podmienok výkonu predmetnej pracovnej činnosti. V tejto súvislosti sa úplne stotožňujem so stanoviskom generálnej advokátky Sharpston, ktorá sa domnieva, že článok 4 ods. 1 smernice 2000/78 sa musí uplatniť špecifickým spôsobom a nemožno ho použiť na odôvodnenie plošnej výnimky na všetky činnosti, ktoré by zamestnanec teoreticky mohol vykonávať. ( 57 ) Pokiaľ ide o konkrétny prípad, o ktorý ide v prejednávanej veci, mám ťažkosti identifikovať, v čom by skutočnosť, že nosí moslimskú šatku, mohla OP akýmkoľvek spôsobom zabrániť v riadnom plnení jej úloh ako právničky zamestnanej v obecnej správe. Návrh na začatie prejudiciálneho konania navyše neobsahuje žiadnu informáciu, ktorá by tomu mohla v tomto zmysle nasvedčovať. Platí to o to viac, že v iných belgických obciach vykonávajú rovnaké úlohy úradníci bez toho, aby im bolo uložené akékoľvek obmedzenie v oblasti nosenia odevu, a to bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú v priamom kontakte s verejnosťou.

92.

Po štvrté, pokiaľ ide o podmienku, že sledovaný cieľ musí byť legitímny a požiadavka primeraná, pokiaľ je potrebné ju preskúmať vzhľadom na vyššie uvedené, dovoľujem si odkázať na moju analýzu uvedenú v bodoch 62 až 64 a 76 vyššie.

93.

Zastávam teda názor, s výhradou overení, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, že ani výnimka stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2000/78 sa v prejednávanej veci neuplatní.

ustanovenie pracovného poriadku verejnoprávneho subjektu, ktoré zakazuje úradníkom nosiť na pracovisku akýkoľvek viditeľný symbol politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia s cieľom vytvoriť úplne neutrálne administratívne prostredie, nepredstavuje, vo vzťahu k úradníkom, ktorí majú v úmysle vykonávať svoju slobodu náboženského vyznania a vierovyznania viditeľným nosením symbolu alebo odevu s náboženským významom, priamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere v zmysle tejto smernice, pokiaľ sa toto ustanovenie uplatňuje všeobecným a nediferencovaným spôsobom.

2.

Článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78

sa má vykladať v tom zmysle, že:

rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na náboženstve alebo viere vyplývajúce z ustanovenia pracovného poriadku verejnoprávneho subjektu, ktoré zakazuje úradníkom nosiť akýkoľvek viditeľný symbol politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku, môže byť odôvodnené vôľou tohto subjektu vytvoriť úplne neutrálne administratívne prostredie, pokiaľ v prvom rade táto vôľa zodpovedá skutočnej potrebe tohto subjektu, čo musí tento subjekt preukázať, v druhom rade, pokiaľ je toto rozdielne zaobchádzanie vhodné na zabezpečenie správneho uplatňovania tejto vôle, a v treťom rade, pokiaľ sa tento zákaz obmedzí na to, čo je úplne nevyhnutné.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 8 ) Podľa OP sa jej priame kontakty s verejnosťou obmedzujú na prijímanie ponúk do vlastných rúk vtedy, ak nie je povinné elektronické predkladanie ponúk, k čomu dochádza zriedkavo, a na občasné zastupovanie obce pred odvolacím orgánom Région wallonne (Valónsky región, Belgicko) v oblasti povoľovaní v územnom konaní.

( 9 ) Pod výrazom „symboly presvedčenia“, ktorý sa bežne používa v Belgicku, treba rozumieť akýkoľvek predmet, obraz, odev alebo symbol, ktorý vyjadruje príslušnosť k politickému, filozofickému alebo náboženskému presvedčeniu.

( 10 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza existencia nepísaného pravidla v obecnej správe, ktoré je bežne uznávané a dodržiavané, na základe ktorého sa úradníci obecnej správy pri výkone svojej pracovnej činnosti vždy zdržiavajú nosenia symbolov presvedčenia.

( 11 ) Na pravidlo stanovené týmto zmeneným znením článku 9 pracovného poriadku obce budem ďalej odkazovať výrazom „pravidlo, o ktoré ide vo veci samej“.

( 12 ) Táto žaloba je založená tak na všeobecnom antidiskriminačnom zákone, ako aj na zákone z 10. mája 2007 o boji proti diskriminácii žien a mužov ( Moniteur belge z 30. mája 2007, s. 29031).

( 13 ) Pokiaľ ide o rozlišovanie medzi výlučnou a inkluzívnou neutralitou, pozri bod 66 nižšie.

( 20 ) Rozsudok S.C.R.L., body 48 až 50 a citovaná judikatúra.

( 21 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i. ( C‑391/20 , EU:C:2022:638 , bod 83 a citovaná judikatúra).

( 22 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Stolična obština, rajon Pančarevo ( C‑490/20 , EU:C:2021:296 , bod 71 ).

( 23 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Emiliou vo veci Cilevičs a i. ( C‑391/20 , EU:C:2022:166 , bod 86 ).

( 24 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Emiliou vo veci Cilevičs a i. ( C‑391/20 , EU:C:2022:166 , bod 86 ).

( 25 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Stolična obština, rajon Pančarevo ( C‑490/20 , EU:C:2021:296 , bod 73 ), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Emiliou vo veci Cilevičs a i. ( C‑391/20 , EU:C:2022:166 , bod 87 ).

( 31 ) Rozsudok WABE a MH Müller Handel, bod 53.

( 32 ) Rozsudok WABE a MH Müller Handel, body 72 a 73, a rozsudok S.C.R.L., bod 31.

( 33 ) Rozsudok S.C.R.L., bod 37 a citovaná judikatúra.

( 34 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Bougnaoui a ADDH ( C‑188/15 , EU:C:2016:553 , bod 110 ).

( 35 ) Rozsudok G4S Secure Solutions, bod 34, a rozsudok WABE a MH Müller Handel, bod 59.

( 36 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok WABE a MH Müller Handel, body 61 a 62.

( 43 ) Ako spresňuje generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci G4S Secure Solutions ( C‑157/15 , EU:C:2016:382 , bod 81 ), na základe tejto slobody „podnik má v zásade právo stanoviť, akým spôsobom a tiež za akých podmienok sa budú organizovať a vykonávať práce v podniku, ako aj formu, v akej sa budú ponúkať výrobky a služby“.

( 44 ) C.E., rozsudok č. 223.042 z 27. marca 2013, bod VI.2.6.

( 45 ) Rozsudok S.C.R.L., bod 40 a citovaná judikatúra. V tejto súvislosti sa môžem len stotožniť so spresnením Súdneho dvora v bode 41 tohto rozsudku, podľa ktorého „tento výklad je inšpirovaný snahou v zásade podporiť toleranciu a rešpekt, ako aj akceptáciu väčšieho stupňa rozmanitosti a zabrániť zneužívaniu zavedenia politiky neutrality v rámci podniku na úkor pracovníkov dodržiavajúcich náboženské predpisy, ktoré od nich vyžadujú nosenie určitého oblečenia“.

( 46 ) Pozri poznámku pod čiarou 41 vyššie.

( 47 ) Obec tak odkazuje na „samotnú štruktúru priestorov“, z ktorej vyplýva, že úradníci sa môžu kedykoľvek stretnúť s účastníkom správneho konania, a na skutočnosť, že „neutralita vzhľadu uložená všetkým úradníkom má nielen funkciu príkladu, z hľadiska postoja, ktorý sa má zaujať voči verejnosti, ale aj funkciu záruky riadneho fungovania služby a ide tiež o spôsob, ktorým sa zabráni tomu, aby medzi úradníkmi vznikalo napätie“.

( 48 ) Pozri v tejto súvislosti článok 10 ods. 1 smernice 2000/78, ktorý stanovuje, že „členské štáty prijmú také potrebné opatrenia, aby v súlade s ich vnútroštátnymi súdnymi systémami bolo na žalovanom, aby preukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, predložia súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k priamej alebo nepriamej diskriminácii došlo“.

( 55 ) Rozsudok Bougnaoui a ADDH, bod 37 a citovaná judikatúra.

( 56 ) Rozsudok Bougnaoui a ADDH, bod 40.

( ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Bougnaoui a ADDH ( C‑188/15 , EU:C:2016:553 , bod 95 ).