C-173/22

proti

Európskej investičnej banke

„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci Európskej investičnej banky (EIB) – Charta základných práv Európskej Únie – Článok 41 ods. 2 písm. a) – Právo byť vypočutý – Administratívne predpisy uplatniteľné na zamestnancov EIB – Odmeňovanie – Rodinné prídavky – Príspevky vyplácané rodičovi, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti – Žaloba o neplatnosť a žaloba o náhradu škody – Námietka nezákonnosti“

I. Úvod

1.

Ak medzi dvoma zamestnancami pracujúcimi pre tú istú inštitúciu dôjde k rozvodu, ako má táto inštitúcia rozhodnúť o rozdelení rodinných prídavkov? Je pred prijatím takého rozhodnutia povinná vypočuť oboch rodičov, a ak sa tak nestane, aké to bude mať dôsledky?

V prejednávanej veci ide o správne konanie v EIB týkajúce sa prijatia rozhodnutia o odňatí rodinných prídavkov MG po jeho rozvode s A.

5.

Zo skutkových okolností, ako sú vysvetlené v napadnutom rozsudku, ( 2 ) vyplýva, že toto konanie prebiehalo súbežne so súdnym konaním pred luxemburskými súdmi, ktoré viedlo k rozvodu. S cieľom uľahčiť pochopenie kontextu tohto konania uvediem osobitne konanie pred luxemburskými súdmi a osobitne vnútorné konanie pred EIB.

A.

Konanie pred luxemburskými súdmi

6.

Dňa 9. januára 2019 Cour supérieure de justice (Vyšší súd, Luxembursko), konajúci ako odvolací súd, zamietol odvolanie MG proti predbežnému opatreniu zo 14. novembra 2017 v rozsahu, v akom ním bolo stanovené bydlisko maloletých detí na adrese A, ale priznal otcovi právo na styk s deťmi a pobyt u neho každý druhý víkend a počas polovice školských prázdnin.

10.

Dňa 21. marca 2019 Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Oblastný súd Luxemburg) vyhovel návrhu na rozvod medzi MG a A.

11.

Dňa 10. júla 2019 vydal Cour supérieure de justice (Vyšší súd), konajúci ako odvolací súd, rozsudok v odvolacom konaní proti druhému predbežnému opatreniu z 20. júla 2018, v ktorom potvrdil nárok A dostávať od MG výživné vo výške 300 eur mesačne na každé dieťa. Toto predbežné opatrenie však zmenil tak, že MG oslobodil od úhrady niektorých výdavkov, najmä nákladov na starostlivosť o deti, ktoré vznikli v záujme detí.

B.

Dňa 12. septembra 2018 prezident EIB rozhodol, že od októbra 2018 sú deti A a MG považované za osoby vyživované A (ďalej len „rozhodnutie z 12. septembra 2018“). Z tohto rozhodnutia vyplynulo uznanie nároku A na vyplácanie rodinných prídavkov a odvodených finančných nárokov.

15.

Z napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že MG nebol účastníkom prvého zmierovacieho konania. ( 3 ) EIB vo svojich pripomienkach a na pojednávaní vysvetlila, že zmierovacieho konania sa nemôže zúčastniť iná strana než osoba, ktorá takéto konanie zahájila. Preto MG nemohol zasiahnuť do konania, ktoré zahájila A.

16.

Listom z 11. októbra 2018 EIB informovala MG o svojom rozhodnutí (ďalej len „rozhodnutie z 11. októbra 2018“), že od októbra 2018 už nemá nárok na rodinné prídavky, príspevok na nezaopatrené dieťa alebo príspevok na vzdelanie (spolu ďalej len „rodinné prídavky“) a odvodené finančné nároky stanovené v administratívnych predpisoch uplatniteľných na zamestnancov EIB (ďalej len „administratívne predpisy EIB“). V tomto liste vysvetlila, že tieto prídavky boli pridelené rozhodnutím z 12. septembra 2018 A.

17.

zamestnanci, ktorí sú odlúčení alebo rozvedení a majú na základe súdneho rozhodnutia povinnosť vyživovať svojho manžela/manželku ako jeho hlavný živiteľ/živiteľka;

c)

zamestnanci, ktorí sú nezosobášení, odlúčení alebo rozvedení alebo ovdovelí a majú nárok na príspevok na nezaopatrené dieťa …

…

Ak sú obaja manželia zamestnancami Banky, vypláca sa príspevok tomu z manželov, ktorý má vyšší základný mesačný plat. Ak je jeden z manželov zamestnaný v Banke a druhý u inej medzinárodnej organizácie, zamestnanec Banky má nárok na príspevok, ak druhá organizácie nevypláca podobný príspevok druhému z manželov.

…

19.

Keďže MG nedostal od EIB žiadnu odpoveď, listom z 10. decembra 2018 svoj návrh opakoval.

20.

EIB listom zo 7. januára 2019 zamietla námietky MG, pričom sa nezaoberala otázkou zahájenia zmierovacieho konania (ďalej len „rozhodnutie zo 7. januára 2019“).

21.

MG reagoval 11. januára 2019 e‑mailom, ktorým predložil nový návrh na začatie zmierovacieho konania podľa článku 41 služobného poriadku. Tento návrh smeroval proti rozhodnutiu z 11. októbra 2018 a prípadne, ak by to bolo nutné, proti rozhodnutiu zo 7. januára 2019.

C.

Žaloba podaná na Všeobecnom súde

25.

Dňa 14. septembra 2020 podal MG na Všeobecný súd žalobu, v ktorej navrhoval, aby tento súd:

–

zrušil rozhodnutie z 11. októbra 2018, ktorým mu boli odňaté rodinné prídavky (najmä vrátane nákladov na starostlivosť o deti a nákladov na CPE, ktoré mu EIB neoprávnene odpočítala z jeho platu až do novembra 2019) a odvodené finančné nároky (najmä vrátane daňových úľav a náhrady liečebných nákladov na deti, ktoré znášal),

26.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd zamietol všetky tieto žalobné dôvody týkajúce sa návrhov na zrušenie, a teda zamietol aj súvisiacu časť jeho žaloby.

27.

Pokiaľ však ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, Všeobecný súd uznal, že odpoveď EIB na návrh MG na začatie zmierovacieho konania po vydaní rozhodnutia zo 7. januára 2019 bola neprimerane oneskorená o viac ako tri mesiace a že EIB nijako nereagovala na prvý návrh na začatie zmierovacieho konania obsiahnutý v liste z 29. októbra 2018. Všeobecný súd ďalej uviedol, že EIB v dôsledku tohto neprimeraného oneskorenia udržiavala MG v dlhotrvajúcom stave neistoty, a tým mu spôsobila nemajetkovú ujmu. Všeobecný súd preto uložil EIB povinnosť zaplatiť MG náhradu škody vyčíslenú ex aequo et bono vo výške 500 eur a v zostávajúcej časti návrh na náhradu škody zamietol. Všeobecný súd tiež rozhodol, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

III. Odvolanie

28.

v dôsledku toho mu vyhovel v jeho tvrdeniach v prvostupňovom konaní a následne zrušil rozhodnutie EIB z 11. októbra 2018, ktorým mu boli odňaté rodinné prídavky (najmä vrátane nákladov na starostlivosť o dieťa a nákladov na CPE, ktoré mu EIB neoprávnene odpočítala zo mzdy do novembra 2019) a odvodené finančné nároky (najmä vrátane daňových úľav a náhrady liečebných nákladov na deti, ktoré znáša), a v prípade potreby zrušil rozhodnutie zo 7. januára 2019, ktorým boli jeho nároky v celom rozsahu zamietnuté, v prípade potreby zrušil rozhodnutie EIB z 30. júla 2020, ktorým bolo vzaté na vedomie, že nedošlo k zmieru a ktoré potvrdzuje rozhodnutie z 11. októbra 2018, nahradil MG majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel, a

–

uložil EIB povinnosť nahradiť všetky trovy konania v oboch konaniach.

29.

EIB navrhuje, aby Súdny dvor:

–

31.

Odvolanie obsahuje päť dôvodov.

32.

Na žiadosť Súdneho dvora sa však tieto návrhy obmedzujú iba na analýzu dvoch otázok uvedených v odvolaní: či Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že právo byť vypočutý nebolo porušené (prvý odvolací dôvod) a či nesprávne posúdil námietku nezákonnosti administratívnych predpisov EIB týkajúcich sa rodinných prídavkov (druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu a štvrtý odvolací dôvod).

A.

Právo byť vypočutý

„73.

V tejto súvislosti… je nesporné, že [rozhodnutím] z 11. októbra 2018 bolo [MG] zaslané oznámenie EIB, ktorým bol informovaný, že už nebude poberať rodinné prídavky, príspevok na nezaopatrené dieťa a príspevok na vzdelanie. Cieľom tohto [rozhodnutia] bolo teda informovať [MG] o výsledku zmierovacieho konania, ktoré iniciovala A, bez toho, aby bol v tomto konaní vypočutý.

74.

Na druhej strane… treba uviesť, že [rozhodnutie] zo 7. januára 2019, ktorým sa potvrdilo [rozhodnutie] z 11. októbra 2018, pričom sa spresnilo a rozvinulo odôvodnenie v ňom obsiahnuté, bolo prijaté na základe pripomienok, ktoré [MG] uviedol vo svojich listoch z 29. októbra a 10. decembra 2018. Je teda potrebné poznamenať, že [MG] mal možnosť vyjadriť sa k odôvodneniu, ktoré EIB uviedla vo svojom pôvodnom [rozhodnutí] z 11. októbra 2018, a predložiť svoje pripomienky k dôvodom v ňom uvedeným, ktoré boli zohľadnené v záveroch EIB vyjadrených v jej [rozhodnutí] zo 7. januára 2019.“

36.

Všeobecný súd teda rozhodol, že právo byť vypočutý nebolo porušené, pretože MG mal možnosť predložiť svoje pripomienky k rozhodnutiu po jeho prijatí a EIB ich zohľadnila.

Právo byť vypočutý teda prospieva tak správnemu orgánu, pretože mu umožňuje prijať správne rozhodnutie, ako aj osobe, ktorej práva sú dotknuté. Prvým z cieľov je umožniť preskúmanie veci a čo najpresnejšie a najsprávnejšie zistenie skutkového stavu a jeho druhým cieľom je zabezpečiť, aby sa dotknutá osoba mohla vyjadriť k veci, ktorá sa jej týka.

40.

Aby bol dosiahnutý takýto dvojitý účel, je zrejmé, že osoba musí mať možnosť vyjadriť svoje stanovisko počas správneho konania, t. j. pred prijatím rozhodnutia, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť záujmy dotknutej osoby. ( 5 )

41.

V prejednávanej veci nie je sporné, že MG bol nepriaznivo ovplyvnený rozhodnutím z 11. októbra 2018. Judikatúra už stanovila, že zníženie odmeny, ako je zníženie rodinných prídavkov, predstavuje opatrenie, ktoré má nepriaznivý vplyv na dotknutú osobu. ( 6 )

42.

Som si vedomá toho, že v každodennom živote správne orgány nevypočujú každú osobu, keď zmena v jej osobnom živote nepriaznivo ovplyvňuje jej práva. To však neznamená, že takýto správny postup je v súlade s požiadavkami článku 41 ods. 2 písm. a) Charty.

46.

V súčasnosti už nie je ťažké komunikovať. To platí najmä v rámci administratívy. Každý zamestnanec má zvyčajne e‑mailovú adresu, ktorá je známa rôznym orgánom s rozhodovacími právomocami. Kríza COVID‑19 totiž ukázala, že elektronická komunikácia môže často jednoducho nahradiť osobné jednanie.

47.

Je preto ťažké pokúsiť sa ospravedlniť administratívny postup, ktorý nedáva osobe možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu, ktoré ju ovplyvní, z dôvodu časovej tiesne, nedostatku personálu a podobne.

48.

EIB to potvrdila na pojednávaní, keď vysvetlila, že rozhodnutie z 11. októbra 2018 bolo naozaj konečné, a nie len predbežnej povahy, napriek tomu, že ho EIB potvrdila listom zo 7. januára 2019.

52.

MG nebol pred prijatím rozhodnutia z 11. októbra 2018 nikdy vyzvaný sa k veci vyjadriť.

53.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že právo MG na vypočutie nebolo porušené.

2. Dôsledky porušenia práva byť vypočutý

57.

To ma privádza k nasledujúcej otázke: mohol byť za okolností prejednávanej veci možný iný výsledok?

58.

V tomto ohľade je možné rozlišovať medzi situáciami, v ktorých má správny orgán možnosť voľnej úvahy, ako rozhodnúť v konkrétnom prípade, a situáciami, v ktorých túto možnosť nemá.

59.

V prípade, že správny orgán požíva voľnú úvahu týkajúcu sa spôsobu riešenia individuálnej situácie, vedie nevypočutie dotknutej osoby k neplatnosti rozhodnutia prijatého v rozpore s právom byť vypočutý. Pri uplatnení tohto záveru na dotknutú vec, v prípade, že EIB mala na účely rozhodnutia, kto má nárok na rodinné prídavky, možnosť voľne uvážiť všetky relevantné skutočnosti, napríklad to, ako A a MG v praxi zdieľajú náklady na výživu svojich detí po rozvode a ako rozhodujú o rozdelení rodinných prídavkov, vypočutie MG naozaj mohlo ovplyvniť jej rozhodnutie.

63.

Navrhujem inú odpoveď. Existujú prinajmenšom dva rôzne spôsoby, ktorými by osoba v podobnej situácii ako MG mohla ovplyvniť konečné rozhodnutie, ak by mala možnosť vyjadriť svoj postoj.

64.

Po prvé MG mohol tvrdiť, že EIB nesprávne vyložila svoje administratívne predpisy. Teda aj keby tieto predpisy neponechávali žiaden priestor pre voľnú úvahu pri rozhodovaní o spôsobe pridelenia rodinných prídavkov, bolo by možné dospieť k inému výsledku, než aký navrhla EIB.

65.

Na pojednávaní EIB vysvetlila, že na začiatku (od konca roka 2017 do septembra 2018) naďalej vyplácala rodinné prídavky MG. Keďže tieto prídavky sa vyplácali v závislosti od dosiahnutej mzdy a vzhľadom na to, že mzda MG bola vyššia ako mzda A, suma in fine poskytnutá v prospech detí prostredníctvom ich rodičov by sa neznížila. Neskôr zmenila svoj výklad a dospela k záveru, že podľa platnej právnej úpravy má EIB povinnosť prideliť rodinné prídavky osobe, ktorej boli deti zverené do starostlivosti. Podľa jej názoru to vyplývalo z kombinovaného výkladu článkov 2.2.2 a 2.2.1 administratívnych predpisov EIB, podľa ktorých sa rodinné prídavky prideľujú osobe, ktorá má deti zverené do starostlivosti.

69.

Týmto sa snažím zdôrazniť, že je ťažké in abstracto rozhodnúť, že by zapojenie osoby, ktorá je rozhodnutím negatívne ovplyvnená, do procesu vedúceho k prijatiu takéhoto rozhodnutia, nemohlo toto rozhodnutie ovplyvniť.

70.

Z tohto dôvodu navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že správny orgán neumožnil vyjadriť svoje stanovisko osobe, ktorá by mohla byť jeho rozhodnutím nepriaznivo ovplyvnená, vedie v zásade k neplatnosti rozhodnutia a vedie k nutnosti začať nové konanie, v ktorom by bola dotknutá osoba vypočutá.

71.

Príklad správneho konania, ktoré rešpektuje právo byť vypočutý v prejednávanej veci, by mohol prebiehať takto. Po ukončení zmierovacieho konania začatého na návrh A mala EIB vyzvať MG, aby vyjadril svoje stanovisko pred rozhodnutím o pridelení rodinných prídavkov A. Ak by MG vzniesol námietku neplatnosti predpisov, ktoré vedú k výsledku, podľa ktorého má nárok na rodinné prídavky len A, EIB by musela vysvetliť svoje stanovisko, prečo považuje tieto predpisy za platné. Až potom by mohla EIB prijať rozhodnutie o pridelení rodinných prídavkov A. MG by následne mal možnosť napadnúť rozhodnutie EIB na Všeobecnom súde, pričom by okrem iného mohol namietať právnu neplatnosť administratívnych predpisov EIB.

74.

V druhej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu MG v podstate tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol jeho námietku nezákonnosti vyššie uvedených administratívnych predpisov EIB týkajúcich sa rodinných prídavkov. Konkrétne odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že tieto ustanovenia neporušujú zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.

75.

Ako EIB vysvetlila na pojednávaní, dva dotknuté administratívne predpisy sa vykladajú tak, že po rozvode dvoch osôb, ktoré sú obe zamestnancami EIB, sa rodinné prídavky poskytujú tomu z rodičov, ktorému boli deti zverené do starostlivosti. Tieto predpisy, v znení platnom v danom čase, ako aj v novom znení, umožňujú rozdelenie rodinných prídavkov len v prípade spoločnej starostlivosti. Keďže Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Oblastný súd Luxemburg) rozhodol o zverení dieťaťa do starostlivosti A, predpisy vyžadovali, aby jej boli pridelené aj rodinné prídavky.

76.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku usúdil, že tieto administratívne predpisy neporušujú zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže „situácia rodiča, ktorý má dieťa v starostlivosti, a rodiča, ktorý nemá dieťa v starostlivosti, je odlišná, a preto môžu administratívne predpisy stanoviť odlišné zaobchádzanie s každou z týchto situácii“ ( 12 ).

80.

Je rozvedený rodič, ktorý má deti v starostlivosti, v porovnateľnej situácii ako rodič, ktorý nemá deti v starostlivosti, ale má len právo na víkendové a prázdninové návštevy?

81.

Prvá reakcia by mohla byť, že takíto rodičia nie sú v porovnateľnej situácii. Koniec koncov, rodič, ktorý má deti v starostlivosti, sa musí starať o každodenný život detí a jeho vlastný čas je obmedzený touto každodennou potrebou starostlivosti o ne. No v prípade rodiča, ktorému deti neboli zverené do starostlivosti, je čas, ktorým disponuje, ovplyvnený len okrajovo (napríklad každý druhý víkend a polovica prázdnin). Ako jednoduchý príklad možno uviesť, že rodič, ktorému neboli deti zverené do starostlivosti, sa môže ľahko rozhodnúť, že pôjde večer do kina, zatiaľ čo druhý rodič by musel plánovať a prípadne nájsť a zaplatiť niekoho, kto by deti postrážil, kým by bol tento rodič v kine. Verím, že väčšina ľudí by sa domnievala, že tieto dve osoby nie sú v porovnateľnej situácii.

82.

Keď však ide o posúdenie, či sú dve osoby v porovnateľnej situácii vo vzťahu k určitým právnym nárokom, je potrebné posúdiť porovnateľnosť v kontexte predpisu, ktorý takýto nárok priznáva, a jeho účelu. ( 15 )

86.

Stručne povedané, aj keď rodinné prídavky nie sú poskytované ako dávka pre rodičov, ale ako príspevok zameraný na rozvoj a vzdelávanie ich detí, slúžia na zmiernenie finančného zaťaženia rodičov, ktorí vyživujú tieto deti.

87.

Vzhľadom na takýto účel rodinných prídavkov je kritériom, na základe ktorého možno rozhodnúť, či je rodič, ktorý má deti v starostlivosti, v porovnateľnej situácii s rodičom, ktorý ich v starostlivosti nemá, to, či obaja rodičia finančne prispievajú na výživu svojich detí. Je preto potrebné dospieť k záveru, ako to podľa môjho názoru správne tvrdí odvolateľ, že obaja rodičia, ktorí skutočne prispievajú na výživu svojich detí, sú v porovnateľnej situácii.

88.

Okrem toho judikatúra už naznačila, že nič nebráni tomu, aby sa dieťa považovalo za skutočne vyživované viacerými osobami súčasne. Dieťa dvoch rozvedených úradníkov Únie je teda možné považovať za dieťa skutočne vyživované obomi úradníkmi súčasne, a preto ho možno považovať za dieťa, ktoré je vyživované obomi. ( 20 )

92.

Tvrdenie, že na účely rodinných prídavkov je situácia oboch rodičov porovnateľná, neznižuje osobitné ťažkosti a dodatočné zaťaženie, ktorému čelí rodič, ktorému boli deti zverené do starostlivosti. Takýto rodič môže mať vskutku ďalšie finančné náklady vyplývajúce zo skutočnosti, že deti žijú pod jeho strechou (napríklad náklady na opatrovateľku, aby mohol ísť do kina, ako už bolo uvedené v predchádzajúcom príklade). Existujú však aj iné právne prostriedky na konkrétne riešenie prípadných zostávajúcich rozdielov medzi rodičmi, napríklad prostredníctvom výživného alebo iných dávok. Výživné a rodinné prídavky sú však dve odlišné veci. ( 21 )

93.

Preto aj keď Všeobecný súd správne uznal tieto charakteristiky a účely rodinných prídavkov, vyvodil následne nesprávny záver, že situácia oboch rodičov, pokiaľ ide o nárok na rodinné prídavky, nie je porovnateľná.

94.

Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol námietku nezákonnosti podanú odvolateľom, z dôvodu, že administratívne predpisy EIB neporušujú zásadu rovnosti zaobchádzania.

Domnievam sa, že v tomto prípade je to tak. Nie je na mieste, aby Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

98.

Navrhujem, aby Súdny dvor zrušil rozhodnutie z 11. októbra 2018 a zo 7. januára 2019, ako aj všetky následné rozhodnutia, ktorými bola MG odňatá polovica rodinných prídavkov a odvodených finančných nárokov. Rozhodnutie z 11. októbra 2018 je neplatné z dvoch dôvodov: bolo prijaté v rozpore s právom byť vypočutý a porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania. Rozhodnutie zo 7. januára 2019 neporušilo právo byť vypočutý, keďže MG mal možnosť vyjadriť svoje stanovisko pred jeho prijatím, ale je neplatné, pretože porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania.

VI. Návrh

99.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti zastávam názor, že:

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Napadnutý rozsudok (body 1 až 25).

( 3 ) Bod 73 napadnutého rozsudku.

( 4 ) Rozsudky zo 4. júna 2020, ESVČ/De Loecker ( C‑187/19 P , EU:C:2020:444 , bod 69 a citovaná judikatúra), a z 21. októbra 2021, Parlament/UZ ( C‑894/19 P , EU:C:2021:863 , bod 90 ).

( 5 ) Rozsudky zo 4. júna 2020, ESVČ/De Loecker ( C‑187/19 P , EU:C:2020:444 , bod 68 a citovaná judikatúra), a z 21. októbra 2021, Parlament/UZ ( C‑894/19 P , EU:C:2021:863 , bod 89 ) (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

( 6 ) Rozsudok z 10. marca 2021, AM/EIB ( T‑134/19 , EU:T:2021:119 , bod 41 a citovaná judikatúra).

( 12 ) Bod 107 napadnutého rozsudku.

( 13 ) Judikatúra nevyžaduje, aby situácie boli totožné, ale len aby boli porovnateľné. V tomto ohľade pozri napríklad rozsudky z 27. októbra 1993, Enderby ( C‑127/92 , EU:C:1993:859 , bod 16 ), a zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i. ( C‑127/07 , EU:C:2008:728 , bod 25 ).

( 14 ) Rozsudky z 13. decembra 1984, Sermide ( 106/83 , EU:C:1984:394 , bod 28 ), a zo 4. mája 2023, Glavna direcija Požarna bezopasnost i zaštita na naselenieto (Nočná práca) ( C‑529/21 až C‑536/21 a C‑732/21 až C‑738/21 , EU:C:2023:374 , bod 52 a citovaná judikatúra).

( 15 ) Pozri v tejto súvislosti napríklad v práve verejnej služby rozsudok zo 14. júla 2022, Komisia/VW a i. ( C‑116/21 P až C‑118/21 P, C‑138/21 P a C‑139/21 P , EU:C:2022:557 , bod 127 a citovaná judikatúra); a všeobecnejšie v oblasti slobody pohybu rozsudok z 18. júla 2007, Oy AA ( C‑231/05 , EU:C:2007:439 , body 36 a 38 ); a zo 17. marca 2022, AllianzGI‑Fonds AEVN ( C‑545/19 , EU:C:2022:193 , body 51 a 59 , ako aj citovaná judikatúra).

( 16 ) Tento výklad zastával Všeobecný súd v napadnutom rozsudku o účele rodinných prídavkov (pozri bod 102 napadnutého rozsudku). Všeobecnejšie pozri predchádzajúce rozsudky z 27. novembra 1980, Sorasio‑Allo a i./Komisia ( 81/79, 82/79 a 146/79 , EU:C:1980:270 , body 15 a 16 ), z 28. novembra 1991, Schwedler/Parlament ( C‑132/90 P , EU:C:1991:452 , bod 14 ).

( 17 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 05/005, s. 72), ako aj článku 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie ( Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1 ).