C-175/22

62022CC0175

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

TAMARA ĆAPETA

prednesené 25. mája 2023 ( 1 )

Vec C‑175/22

BK,

Podľa najnovších správ čelí každoročne trestnému konaniu v rámci celej Európskej únie 9 miliónov ľudí. ( 2 ) Európska únia preto prijala niekoľko právnych nástrojov, v ktorých sa stanovujú určité spoločné procesné práva, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní.

2.

Jedným z týchto nástrojov je smernica 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní ( 3 ), v ktorej sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva osôb na informácie o ich procesných právach vrátane obvinenia, ktoré bolo voči nim vznesené.

3.

Prejednávaná vec vychádza z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) a ktorý sa týka výkladu uvedenej smernice spolu s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

4.

7.

Obhajoba BK proti takejto právnej kvalifikácii namietala a tvrdila, že predmetné činy nepatria do rozsahu povinností BK ako policajného vyšetrovateľa a skôr predstavujú trestný čin podvodu. Podľa bulharského Trestného zákona ( 5 ) sa za takýto skutok môže uložiť trest odňatia slobody v dĺžke do piatich rokov.

8.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že jeho rozhodnutie musí byť v zásade vydané v súvislosti s trestným činom tak, ako ho formulovala prokuratúra. Ak by dospel k záveru, že nie sú splnené znaky namietanej skutkovej podstaty trestného činu, musel by vyhlásiť oslobodzujúci rozsudok. Ak by však považoval ďalšie skutočnosti uvádzané prokuratúrou za správne, musel by preskúmať, či tieto skutočnosti nenapĺňajú znaky iného trestného činu, za ktorý sa uloží rovnaká alebo prísnejšia trestná sadzba.

9.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že v takomto prípade sa príslušné bulharské právne predpisy ( 6 ) vykladajú podľa judikatúry v tom zmysle, že umožňujú súdu na základe vlastného podnetu zmeniť právnu kvalifikáciu trestného činu bez toho, aby predtým informoval obvinenú osobu. Je to tak len v prípade, ak nedochádza k podstatnej zmene skutočností, na základe ktorých bolo vznesené obvinenie, a nová právna kvalifikácia nevedie k uloženiu prísnejšieho trestu. ( 7 ) V praxi to znamená, že obvinená osoba sa o novej právnej kvalifikácii dozvie až pri vynesení rozsudku súdu.

13.

Za týchto okolností Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„[1.]

Bráni článok 6 ods. 3 a 4 smernice [2012/13] tomu, aby ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne článok 301 ods. 1 bod 2 v spojení s článkom 287 ods. 1 [NPK], boli v judikatúre vykladané v tom zmysle, že súd sa vo svojom rozsudku môže odchýliť od právnej kvalifikácie skutku uvedenej v obžalobe – za predpokladu, že sa takýto skutok nekvalifikuje ako závažnejší trestný čin –, pričom dôvodom pre rozpor s uvedeným článkom smernice by bola skutočnosť, že obžalovaný nebol pred vyhlásením rozsudku riadne informovaný o novej, zmenenej právnej kvalifikácii a nemohol sa voči nej brániť?

[2.]

V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku: Bráni článok 47 druhý odsek [Charty] tomu, aby súd informoval obvineného o tom, že môže vo veci samej rozhodnúť na základe inej právnej kvalifikácie skutku, a aby mu okrem toho umožnil pripraviť si obhajobu vo vzťahu k tejto kvalifikácii, pričom dôvodom pre rozpor s uvedeným článkom Charty by bolo to, že podnet na takúto zmenu právnej kvalifikácie nevychádzal od prokurátora?“

Dve otázky, ktoré boli Súdnemu dvoru predložené, vyplývajú z určitých osobitostí bulharského trestného práva procesného, pokiaľ ide o možnosť súdu za určitých okolností zmeniť kvalifikáciu trestného činu bez upovedomenia obvinenej osoby. V praxi to znamená, že takáto osoba sa o novej právnej kvalifikácii trestného činu dozvie až pri vynesení rozsudku súdu, a nemá tak v rámci trestného konania možnosť obrany proti tejto novej právnej kvalifikácii. Takáto zmena kvalifikácie je však prípustná len vtedy, ak nedochádza k podstatnej zmene skutočností, na základe ktorých bolo vznesené obvinenie, a nová právna kvalifikácia nevedie k uloženiu prísnejšej trestnej sadzby. Tieto osobitosti sú dôsledkom súdneho výkladu príslušných bulharských právnych predpisov.

17.

Pochybnosti vznesené vnútroštátnym súdom o súlade týchto vnútroštátnych právnych predpisov s právom Únie si vyžadujú výklad článku 6 smernice 2012/13 a základného práva na nestranný súd zaručeného článkom 47 Charty. Týmito dvoma otázkami sa budem zaoberať postupne.

A.

Prvá otázka

18.

Vzhľadom na to, že odpoveď na túto otázku si vyžaduje výklad smernice 2012/13, najprv sa stručne vyjadrím k tejto smernici a jej článku 6.

1. Smernica 2012/13 a jej článok 6

22.

Smernica 2012/13 je jednou zo šiestich smerníc o „procesných právach“ alebo smerníc „založených na pláne“, ktoré vychádzajú z uznesenia Rady o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní z roku 2009. ( 11 ) To bolo prijaté v rámci Štokholmského programu Európskej rady pre priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ( 12 ). Uvedené smernice sa zakladajú na právomoci Únie podľa článku 82 ods. 2 písm. b) ZFEÚ stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa práv jednotlivcov v trestnom konaní ( 13 ).

23.

Hlavným odôvodnením takýchto spoločných pravidiel je uľahčenie vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach. ( 14 ) Veľmi jasne je to premietnuté do preambuly smernice 2012/13. ( 15 )

3. Členské štáty zabezpečia, aby sa najneskôr pri podaní obžaloby súdu poskytli podrobné informácie o obvinení, vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu.

4. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli bezodkladne informované o akýchkoľvek zmenách, ktoré sa týkajú informácií, ktoré im boli poskytnuté v súlade s týmto článkom, ak je to potrebné na zaručenie spravodlivého konania.“

26.

V odôvodnení 27 smernice 2012/13 sa uvádza, že osobám obvineným zo spáchania trestného činu by sa mali poskytnúť všetky informácie o obvinení, ktoré sú potrebné na prípravu ich obhajoby, ako aj na zaručenie spravodlivého konania.

27.

V odôvodnení 29 smernice 2012/13 sa ďalej uvádza, že ak sa v priebehu trestného konania zmenia skutočnosti, na základe ktorých bolo voči podozrivým alebo obvineným osobám vznesené obvinenie, do takej miery, že sa tým výrazne zmení ich postavenie, malo by sa im to oznámiť, ak je to potrebné na zaručenie spravodlivého konania, a to v čase, ktorý im umožní účinné uplatnenie práva na obhajobu.

Česká republika sa domnieva, že článok 6 ods. 4 smernice 2012/13 takým vnútroštátnym právnym predpisom, ako sú predmetné právne predpisy, nebráni, pokiaľ nová právna kvalifikácia nie je prísnejšia alebo prekvapujúca. Svoje tvrdenie zakladá na znení tohto ustanovenia, podľa ktorého musia byť podozrivé alebo obvinené osoby o zmenách informované len vtedy, „ak je to potrebné na zaručenie spravodlivého konania“. Česká republika na pojednávaní uviedla príklad trestných činov krádeže a lúpeže. Ako vysvetlila, krádež sa zvyčajne vymedzuje ako privlastnenie majetku niekoho iného, kým lúpežou sa vo všeobecnosti označuje krádež s použitím násilia. Ak je trestný čin najprv právne kvalifikovaný ako lúpež a následne sa táto kvalifikácia zmení na krádež, obvinenú osobu o tom nie je potrebné informovať, pretože lúpež zahŕňa všetky znaky skutkovej podstaty krádeže, a tak už existovala príležitosť na predloženie obhajoby. Ak je však pôvodnou právnou kvalifikáciou trestného činu krádež, nie je možné zmeniť ju na lúpež bez toho, aby bola obvinená osoba informovaná a bola jej poskytnutá príležitosť na predloženie obhajoby, keďže krádež nezahŕňa všetky znaky skutkovej podstaty lúpeže.

31.

Komisia tvrdí, že článok 6 ods. 4 smernice 2012/13 bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom prejednávanej veci. Komisia však zastáva názor, že v situácii, v ktorej sú znaky skutkovej podstaty prekvalifikovaného trestného činu už obsiahnuté v pôvodnom trestnom čine, by nebolo nutné obvinenú osobu informovať pred vynesením rozsudku. V takomto prípade by obvinená osoba nemusela meniť stratégiu svojej obhajoby. Toto však podľa Komisie nie je prípad prejednávanej veci.

Rozsudok

vo veci Kolev a i. ( 20 ) sa primárne týkal výkladu článku 6 ods. 3 smernice 2012/13. Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore rozhodol, že cieľ článku 6 smernice 2012/13, ktorým je umožniť účinný výkon práva na obhajobu a zaručiť spravodlivé konanie, si vyžaduje, že obvinená osoba musí dostať podrobné informácie o obvineniach v takom čase, ktorý jej umožní účinne si pripraviť svoju obhajobu. Pre prejednávanú vec je dôležité, že Súdny dvor ďalej rozhodol, že takáto požiadavka nebráni možnosti, že informácie týkajúce sa obvinení, ktoré boli zaslané obhajobe, môžu podliehať neskorším zmenám, najmä pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu činov, ktoré sú predmetom obvinení, ako sa stanovuje v článku 6 ods. 4 smernice 2012/13. Súdny dvor však zdôrazňuje, že takéto zmeny musia byť oznámené obvinenej osobe alebo jej obhajcovi v čase, keď ešte stále môžu účinne reagovať, a to pred fázou porady súdu. ( 21 )

35.

Vo svojom rozsudku vo veci Moro ( 22 ) Súdny dvor zopakoval vyššie uvedené zistenia a rozhodol, že informácie o akejkoľvek zmene v súvislosti s obvinením sa týkajú nielen zmien v činoch, z ktorých je daná osoba obvinená, ale aj zmeny právnej kvalifikácie týchto činov. To je potrebné podľa článku 6 ods. 4 smernice 2012/13, aby si obvinená osoba mohla uplatniť svoje práva na obhajobu konkrétnym a účinným spôsobom. ( 23 )

36.

Z judikatúry Súdneho dvora tak jasne vyplýva, že v situácii zmeny kvalifikácie trestného činu sa v článku 6 ods. 4 smernice 2012/13 vyžaduje, aby bola obvinená osoba o zmene kvalifikácie informovaná v čase, ktorý jej umožní reagovať na nové obvinenie a ktorý musí nastať pred fázou porady súdu.

Na úvod ESĽP konštatoval, že článok 6 ods. 3 písm. a) EDĽP poskytuje jednotlivcovi právo byť oboznámený nielen s dôvodom obvinenia (to znamená s činmi, ktoré spáchal a z ktorých obvinenie vychádza), ale aj s tým, ako boli tieto činy z právneho hľadiska charakterizované. To sa považuje za dôležité na zabezpečenie spravodlivého konania. ( 24 ) Následne sa pôsobnosť článku 6 ods. 3 písm. a) EDĽP posudzuje z hľadiska všeobecnejšieho práva na spravodlivé pojednávanie zaručené v článku 6 ods. 1 EDĽP a práva jednotlivca mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. b) EDĽP. ( 25 )

40.

Pokiaľ ide o zmeny v obvineniach, obvinená osoba musí byť o nich riadne a plne informovaná a musí mať aj čas a prostriedky potrebné na to, aby mohla na ne reagovať a pripraviť si obhajobu na základe akýchkoľvek nových informácií či tvrdení. ( 26 ) Podľa ustálenej judikatúry ESĽP v prípade, že súdy majú podľa vnútroštátneho práva právo zmeniť kvalifikáciu náležite zistených skutočností, musia zabezpečiť, aby mala obvinená osoba možnosť uplatniť svoje právo na obhajobu v tejto veci konkrétnym a účinným spôsobom. Z toho vyplýva, že osoba je podrobne a včas oboznámená nielen so skutkovým stavom, na ktorom je obvinenie založené, ale aj s tým, ako bol tento skutkový stav právne kvalifikovaný. ( 27 )

41.

Na základe týchto úvah ESĽP zistil, že k porušeniu článku 6 ods. 3 písm. a) a b) EDĽP v spojení s článkom 6 ods. 1 EDĽP dochádza v situáciách, keď súd zmení kvalifikáciu trestného činu a obvinená osoba nedostane možnosť obhajovať sa proti novej právnej kvalifikácii praktickým a účinným spôsobom a včas. ( 28 ) ESĽP predovšetkým zdôraznil, že pokiaľ sa informácie poskytnú v čase, keď už dotknutá osoba nemá možnosť pripraviť si obhajobu proti novému obvineniu a o prekvalifikovaní sa dozvie až prostredníctvom rozsudku súdu, už je to príliš neskoro. ( 29 )

45.

Vec D.M.T. a D.K.I. v. Bulharsko ( 33 ) sa na prejednávanú vec podobá zrejme najviac, keďže v nej išlo o prekvalifikovanie trestného činu korupcie na trestný čin podvodu. ESĽP zistil, že došlo k porušeniu EDĽP, pretože obvinený nebol v priebehu konania o zmene kvalifikácie informovaný a o nových obvineniach, ktoré boli proti nemu vznesené, sa dozvedel až z rozsudku súdu. Podľa ESĽP obvinený nemohol toto prekvalifikovanie predpokladať, keďže znaky skutkovej podstaty daných dvoch trestných činov boli odlišné, a preto bolo možné, že by sa obhajoba líšila.

46.

Považujem za dôležité poznamenať, že v týchto veciach existovali rozdiely v znakoch skutkovej podstaty, ktoré sa mali preukázať v rámci pôvodného a prekvalifikovaného trestného činu.

47.

ESĽP naopak nezistil porušenie EDĽP v situáciách, keď sa obvinenej osobe poskytla možnosť reagovať na novú právnu kvalifikáciu trestného činu. ( 34 ) Je to tak v prípade, že bola obvinená osoba informovaná o možnosti zmeny obvinení počas skúmania veci príslušným súdom a mala možnosť predložiť argumenty proti novým obvineniam pred vynesením rozsudku. ( 35 ) Táto situácia sa však líši od situácie v prejednávanej veci, v ktorej sa obvinený o zmene kvalifikácie trestného činu dozvedel až po vynesení rozsudku.

51.

A napokon napríklad v rozsudku Gea Catalán v. Španielsko ( 38 ) ESĽP nezistil žiadne porušenie EDĽP, keď nezrovnalosť, v súvislosti s ktorou bola podaná sťažnosť, bola dôsledkom administratívnej chyby, ktorej sa dopustil prokurátor, ale obvinená osoba bola riadne informovaná o všetkých prvkoch obvinenia v danom konaní.

52.

Uvedenú judikatúru ESĽP tak možno zaradiť do dvoch skupín. V prvej skupine vecí sa znaky skutkovej podstaty pôvodného trestného činu a prekvalifikovaného trestného činu líšia. V takýchto veciach ESĽP dospel k záveru, že obvinená osoba nemala možnosť obhájiť sa pred vynesením rozsudku, ktorým bola odsúdená za prekvalifikovaný trestný čin. Prejednávaná vec sa podľa všetkého týka takejto situácie, ale to musí posúdiť vnútroštátny súd. Do druhej skupiny patria veci, v ktorých znaky skutkovej podstaty pôvodného trestného činu zahŕňajú znaky skutkovej podstaty prekvalifikovaného trestného činu (ako príklad uvedený Českou republikou, ktorý sa týka krádeže a lúpeže a ktorý sa uvádza v bode 30 vyššie). Judikatúra ESĽP podľa všetkého naznačuje, že v takýchto situáciách už obvinená osoba mala možnosť obhájiť sa a stratégia jej obhajoby by nebola iná. Z tohto dôvodu informovanie obvinenej osoby až pri vynesení rozsudku nepredstavuje porušenie EDĽP.

c) Ako by mal Súdny dvor vykladať článok 6 ods. 4 smernice 2012/13?

53.

Povinnosť vykladať smernicu 2012/13 spôsobom, ktorý je v súlade so základnými právami, však znamená, že práva, ktoré táto smernica obsahuje, nemôžu poskytovať menšiu ochranu než práva zaručené Chartou a EDĽP. To neznamená, že normotvorca Únie nemôže obvineným osobám poskytnúť práva, ktoré budú rozsiahlejšie. Ak sa navyše v sekundárnom práve Únie stanovujú takéto rozsiahlejšie práva, neznamená to automaticky, že Charta má vyšší štandard ako EDĽP. Znamená to len, že legislatívne riešenie je ešte priaznivejšie, než ako sa vyžaduje podľa štandardu základných práv Únie, pod ktorý už normotvorca Únie nemôže ísť, pričom ho ale môže prekročiť.

57.

Ak by sa aj teda judikatúra ESĽP mala vykladať v tom zmysle, že za určitých okolností umožňuje zmenu kvalifikácie trestného činu bez toho, aby sa obvinenej osobe poskytla možnosť reagovať na takúto zmenu, neznamená to nevyhnutne, že by sa tak mal vykladať aj článok 6 ods. 4 smernice 2012/13.

58.

Pri výklade práva Únie musí Súdny dvor okrem zohľadňovania ochrany základných práv ako minimálnej hranice zohľadňovať aj účel právneho aktu, ktorý sa má vykladať.

59.

V tomto smere je potrebné posúdiť, aké sú možné spôsoby výkladu formulácie „potrebné na zaručenie spravodlivého konania“ v článku 6 ods. 4 smernice 2012/13. Ak existuje viac ako jedna možnosť, domnievam sa, že Súdny dvor by si mal zvoliť možnosť, ktorou sa najlepšie dosiahne zlepšenie vzájomnej dôvery.

63.

Podľa môjho názoru znenie článku 6 ods. 4 smernice 2012/13 necháva otvorené (prinajmenšom) dve možnosti.

64.

Podľa prvej možnosti výkladu sa spravodlivé konanie zaručí v situáciách, keď sa znaky skutkovej podstaty pôvodného a prekvalifikovaného trestného činu zhodujú, a to aj v prípade, že obvinená osoba nie je o zmene kvalifikácie trestného činu informovaná pred vynesením rozsudku. Táto možnosť odráža judikatúru ESĽP. Vychádza z predpokladu, že v takýchto situáciách súd môže dospieť k záveru, že obvinená osoba už mala možnosť obhájiť sa a stratégia obhajoby by nebola iná.

65.

Za okolností prejednávanej veci sa zdá, že znaky skutkovej podstaty pôvodného a prekvalifikovaného trestného činu sa líšia, a tak skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje súdu informovať obvinenú osobu o zmene kvalifikácie trestného činu až pri vynesení rozsudku, by nebola v súlade s článkom 6 ods. 4 smernice 2012/13 ani podľa prvej možnosti výkladu. Keby sa však znaky skutkovej podstaty oboch trestných činov zhodovali, prvá možnosť výkladu by nebránila vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré dovoľujú, aby bola obvinená osoba o zmene kvalifikácie informovaná až pri vynesení rozsudku. To znamená, že v českom príklade krádeže a lúpeže (pozri bod 30 vyššie) by súd musel dospieť k názoru, že stratégia obhajoby by nebola iná. Predstavte si však, že by osoba obvinená z lúpeže zamerala svoju obhajobu na vyvrátenie použitia sily, pretože ak by tento znak chýbal, bola by v súvislosti s týmto trestným činom oslobodená. Obvinená osoba by sa nemusela zamerať na prvok privlastnenia majetku niekoho iného. Ak by obvinená osoba vedela, že trestným činom bola krádež, mohla by klásť väčší dôraz na vyvrátenie tejto časti obvinenia. Mohol by súd s určitou istotou dospieť k záveru, že iná stratégia obhajoby by obvinenej osobe nepomohla? Vzhľadom na neistotu súvisiacu s touto možnosťou výkladu nebude táto možnosť účinne prispievať k budovaniu dôvery, ktorú majú súdy v jednom členskom štáte k praxi súdov v iných členských štátoch.

68.

Mohlo by sa dokonca tvrdiť, že článok 6 ods. 4 smernice 2012/13 je nadbytočný, pokiaľ sa v ňom len opakuje právo vyplývajúce z Charty a EDĽP. Členské štáty a ich súdy sú už viazané pravidlami podľa prvej možnosti výkladu. Uznávam, že nemožno poprieť, že niekedy obyčajné vyjadrenie pravidiel prijatých súdmi pri výklade základných práv uvedené v sekundárnom práve Únie môže prispieť k viditeľnosti týchto pravidiel. ( 44 ) Druhá možnosť výkladu však vedie k ešte jasnejšiemu pravidlu, a preto je účinnejšia na zlepšenie vzájomnej dôvery.

72.

Proti druhej možnosti výkladu vidím len jeden argument. Tento argument je založený na legislatívnej histórii článku 6 ods. 4 smernice 2012/13. ( 46 ) Jeden z inštitucionálnych dokumentov Rady Európskej únie ( 47 ) podľa všetkého naznačuje, že zámerom Rady bolo riadiť sa prístupom prijatým v judikatúre ESĽP. Rada preto navrhla odôvodnenie, súčasné odôvodnenie 29, v ktorom sa používajú výrazy „výrazne zmení“ a „potrebné na zaručenie spravodlivého konania“, prevzaté priamo z jazyka judikatúry ESĽP.

73.

Keďže však nie je isté, či sa slová „potrebné na zaručenie spravodlivého konania“ uvedené v článku 6 ods. 4 smernice 2012/13 zachovali v konečnej verzii tejto smernice ako odraz zámeru normotvorcu Únie iba opakovane pripomenúť právo na informácie o obvinení, ako sa vyvinulo v judikatúre ESĽP, myslím si, že nie je dôvod prisudzovať tomuto argumentu väčšiu váhu než argumentu založenému na účele smernice 2012/13 zlepšiť vzájomnú dôveru.

74.

A napokon sa nedomnievam, že je možné z odôvodnenia 40 smernice 2012/13, v ktorom sa vysvetľuje, že v smernici sa len stanovujú minimálne pravidlá, vyvodiť to, že zámerom bolo iba preformulovať úroveň ochrany zaručenú v EDĽP. Je užitočné citovať toto odôvodnenie v plnom znení:

Druhá otázka

77.

Ak Súdny dvor odpovie na prvú otázku kladne, čo navrhujem, svojou druhou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či záruky nestrannosti súdov, ktorá je zakotvená v článku 47 ods. 2 Charty, bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá súdu umožňuje informovať obvinenú osobu o možnej zmene kvalifikácie trestného činu, pokiaľ podnet na takúto zmenu kvalifikácie nepochádza od prokurátora.

78.

Ako som už vysvetlila (pozri bod 20 vyššie), prejednávaná vec sa netýka možnosti, že súdy, a nie prokurátori, prekvalifikujú trestný čin v trestnom konaní. Ako vysvetlil jeden autor, skôr „je celkom možné, že podľa vnútroštátneho práva nie je súd viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú inkriminovanému správaniu priradil prokurátor, ale tým sa len presúva povinnosť informovať z prokurátora na súd – pokiaľ sa stanoví nejaká zmena, súd musí informovať obhajobu a odročiť pojednávanie, aby umožnil prispôsobiť obhajobu novým obvineniam“ ( 48 ).

79.

Podľa môjho názoru skutočnosť, že súd informuje obvinenú osobu o tom, že sa rozhodol zmeniť kvalifikáciu trestného činu alebo že o takejto zmene kvalifikácie uvažuje, do jeho nestrannosti nezasahuje. A to najmä v prípade, ak súd po oznámení (možnosti) zmeny kvalifikácie trestného činu umožní obvinenej osobe predložiť novú obhajobu.

83.

Záver, že nestrannosť súdu neovplyvňuje samotná skutočnosť, že súd informuje obvinenú osobu o zmene kvalifikácie trestného činu, možno podporiť rozsudkom ESĽP Bäckström a Andersson v. Švédsko ( 51 ). V tomto rozsudku ESĽP dospel k záveru, že zásah súdu s cieľom informovať účastníkov konania o možnosti zmeny právnej kvalifikácie trestného činu nevyvolával pochybnosti o nestrannosti súdu na účely práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 EDĽP.

84.

Nepovažujem za nutné ďalej túto otázku rozoberať a domnievam sa, že odpoveď na druhú otázku je, že záruky nestrannosti súdov zakotvenej v článku 47 ods. 2 Charty nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá súdu umožňuje informovať obvinenú osobu o možnej zmene kvalifikácie trestného činu, a to ani v prípade, že podnet na takúto zmenu kvalifikácie nepochádza od prokurátora, ale od súdu.

IV. Návrh

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Pozri Európska komisia, Factsheet – Your rights if accused or suspected of criminal offences in the EU, 2018, dostupné na: https://commission.europa.eu/strategy‑and‑policy/policies/justice‑and‑fundamental‑rights/criminal‑justice/rights‑suspects‑and‑accused_en#documents.

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2012 ( Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1 ).

( 4 ) Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania boli predmetné skutky po právnej stránke kvalifikované ako trestný čin podľa článku 302 bodu 1 a bodu 2 písm. b) v spojení s článkom 301 ods. 3 a 1 Nakazatelen kodex (Trestný zákon, ďalej len „NK“) ako korupcia policajného vyšetrovateľa formou vydierania, ktorá predstavuje zneužitie právomoci.

( 5 ) Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania o podvod podľa článku 209 ods. 2 NK (ustanovenie, ktoré uvádza obhajoba BK) ide vtedy, keď páchateľ spôsobí majetkovú ujmu tým, že zneužije omyl, neskúsenosť alebo chýbajúce poznatky obete, ktorá uskutoční dispozičný úkon s majetkom.

( 6 ) Vnútroštátny súd sa v tomto smere odvoláva na článok 301 ods. 1 bod 2 v spojení s článkom 287 ods. 1 Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok, ďalej len „NPK“). V článku 301 ods. 1 bode 2 NPK sa uvádza: „Pri rozhodovaní o rozsudku súd skúma a rozhoduje o týchto otázkach: … či je skutok trestným činom a aká je jeho právna kvalifikácia“. V článku 287 ods. 1 NPK sa uvádza: „Prokurátor podá novú obžalobu, ak v priebehu vyšetrovania trestného činu zistí dôvody, ktoré opodstatňujú rozsiahlu zmenu skutkovej časti obžaloby alebo uplatnenie prísnejšej trestnej sadzby.“

( 11 ) Uznesenie Rady z 30. novembra 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 1 ). Pozri odôvodnenia 11 a 14 smernice 2012/13. Pozri podrobnejší rozbor napríklad v MITSILEGAS, V.: EU Criminal Law . Second edition. Hart, 2022, najmä s. 254 až 295.

( 12 ) Európska rada, Štokholmský program – Otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich, bod 2.4 ( Ú. v. EÚ C 115, 2010, s. 1 ). Pozri odôvodnenie 12 smernice 2012/13.

( 13 ) Pozri odôvodnenie 9 smernice 2012/13.

( 14 ) Pozri napríklad správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade o vykonávaní [smernice 2012/13], Brusel, COM(2018) 858 final, 18.12.2018, bod 1.1.

( 15 ) Pozri v tejto súvislosti odôvodnenia 3, 4 a 10 smernice 2012/13.

( 16 ) Pozri článok 1 smernice 2012/13.

( 23 ) Pozri rozsudok z 13. júna 2019, Moro ( C‑646/17 , EU:C:2019:489 , najmä body 52, 53, 56 a 70).

( 24 ) Pozri rozsudok ESĽP, 25. marca 1999, Pélissier a Sassi v. Francúzsko (CE:ECHR:1999:0325JUD002544494, body 51 a 52). Súdny dvor túto judikatúru ESĽP uznal vo svojich rozsudkoch z 13. júna 2019, Moro ( C‑646/17 , EU:C:2019:489 , bod 55 ), zo 6. októbra 2021, Prokuratura Rejonowa Łódź‑Bałuty ( C‑338/20 , EU:C:2021:805 , bod 36 ), a z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania) ( C‑564/19 , EU:C:2021:949 , bod 122 ).

( 25 ) Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 25. marca 1999, Pélissier a Sassi v. Francúzsko (CE:ECHR:1999:0325JUD002544494, body 52 a 54); rozsudok ESĽP, 7. januára 2010, Penev v. Bulharsko (CE:ECHR:2010:0107JUD002049404, body 33 až 35), a rozsudok ESĽP, 24. júla 2012, D.M.T a D.K.I. v. Bulharsko (CE:ECHR:2012:0724JUD002947606, body 73 až 75).

( 26 ) Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 25. júla 2000, Mattoccia v. Taliansko (CE:ECHR:2000:0725JUD002396994, bod 61), a rozsudok ESĽP, 26. júna 2018, Pereira Cruz a i. v. Portugalsko (CE:ECHR:2018:0626JUD005639612, bod 198).

( 27 ) Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 11. decembra 2007, Mattoccia v. Taliansko (CE:ECHR:2007:1211JUD002557504, bod 34), a rozsudok ESĽP, 24. júla 2012, D.M.T. a D.K.I. v. Bulharsko (CE:ECHR:2012:0724JUD002947606, bod 75).

( 29 ) Pozri rozsudok ESĽP, 25. marca 1999, Pélissier a Sassi v. Francúzsko (CE:ECHR:1999:0325JUD002544494, bod 62); rozsudok ESĽP, 12. apríla 2011, Constantin v. Rumunsko (CE:ECHR:2011:0412JUD002117503, bod 22), a rozsudok ESĽP, 5. marca 2013, Varela Geis v. Španielsko (CE:ECHR:2013:0305JUD006100509, bod 54); pozri tiež rozsudok ESĽP, 17. júla 2001, Sadak a i. v. Turecko (č. 1) (CE:ECHR:2001:0717JUD002990096, bod 57) (zistilo sa, že obvinené osoby boli o novom obvinení informované až v posledný deň procesu, tesne pred vynesením rozsudku, čo bolo zjavne príliš neskoro).

( 30 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok ESĽP, 25. septembra 2008, Seliverstov v. Rusko (CE:ECHR:2008:0925JUD001969202, bod 19): „Navyše, hoci vláda tvrdila, že sa uplatnilo menej prísne ustanovenie, súd sa domnieva, že táto skutočnosť nie je pre predmetnú vec relevantná, keďže podstatou sťažovateľovej sťažnosti nie je prísnosť trestu, ale údajné porušenie jeho práva na informácie o obvineniach, ktoré boli proti nemu vznesené, a jeho možnosti pripraviť si obhajobu, pričom odvolací súd aj tak sťažovateľov trest odňatia slobody potvrdil.“

( 31 ) Pozri rozsudok ESĽP, 25. marca 1999 (CE:ECHR:1999:0325JUD002544494, body 55 až 63).

( 32 ) Pozri rozsudok ESĽP, 7. januára 2010 (CE:ECHR:2010:0107JUD002049404, body 37 až 45).

( 33 ) Pozri rozsudok ESĽP, 24. júla 2012 (CE:ECHR:2012:0724JUD002947606, body 76 až 84).

( 34 ) Porovnaj predovšetkým rozsudok ESĽP, 11. decembra 2007, Drassich v. Taliansko (CE:ECHR:2007:1211JUD002557504, body 36 až 43) (zistenie porušenia EDPĽ založeného na zmene kvalifikácie trestného činu prostej korupcie na trestný čin korupcie v súdnych aktoch, o ktorej daná osoba nebola informovaná v žiadnej fáze konania a nemala možnosť sa proti novému obvineniu obhájiť), s rozsudkom ESĽP, 22. februára 2018, Drassich v. Taliansko (č. 2) (CE:ECHR:2018:0222JUD006517309, body 67 až 74) (nezistilo sa porušenie EDĽP, keď sa znovu otvorilo konanie s cieľom dať obvinenej osobe možnosť brániť sa proti zmene kvalifikácie trestného činu).

( 41 ) Pozri odôvodnenia 1, 3 a 4 smernice 2012/13.

( 42 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:305 , bod 33 ).

( 43 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:305 , bod 33 ).

( 44 ) Odôvodnenie 7 smernice 2012/13 možno vykladať v tomto zmysle. V tomto odôvodnení sa uvádza: „Aj keď sú všetky členské štáty stranami EDĽP, skúsenosti ukazujú, že táto skutočnosť sama osebe nezabezpečuje vždy dostatočný stupeň dôvery v systémy trestného súdnictva ostatných členských štátov.“

( 45 ) V prejednávanej veci si mohol obvinený skutočne byť vedomý toho, že sa trestný čin môže prekvalifikovať ako podvod, keďže túto možnosť navrhol on sám.

( 46 ) V pôvodnom návrhu Komisie nebolo žiadne ustanovenie, ktoré by zodpovedalo článku 6 ods. 4 smernice 2012/13. Pozri Európska komisia, Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve na informácie v trestnom konaní KOM(2010) 392 v konečnom znení, 20. júla 2010, navrhovaný článok 6, s. 18. Toto ustanovenie bolo výsledkom pozmeňujúceho návrhu Európskeho parlamentu. Pozri Európsky parlament, Správa o návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve na informácie v trestnom konaní A7‑0408/2011, 25. novembra 2011, navrhovaný článok 6 ods. 3a; dokument Rady 10114/1/11 REV 1, Brusel, 17. mája 2011, s. 5 až 7.