C-209/22

62022CC0209

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 23. marca 2023 ( 1 )

Vec C‑209/22

Trestné konanie

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit, Bulharsko) podľa článku 267 ZFEÚ, sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní ( 2 ), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody ( 3 ) a článkov 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásad zákonnosti a efektivity.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti AB za prechovávanie zakázaných látok. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta na ochranu, z hľadiska práva na informácie a na prístup k obhajcovi stanoveného smernicami 2012/13 a 2013/48, ktorú by mala požívať osoba, ktorá bola vo fáze prípravného konania v rámci trestného konania podrobená osobnej prehliadke a zhabaniu vecí nachádzajúcich sa v jej vlastníctve. Vnútroštátny súd sa tiež pýta na dosah súdneho preskúmania donucovacích opatrení nariadených s cieľom získať dôkazy, ktoré právo Únie vyžaduje zaviesť. Táto vec tak vznáša citlivé otázky súvisiace s ochranou práv podozrivých a obvinených osôb v rámci trestného konania, ku ktorým sa Súdny dvor bude musieť vyjadriť v záujme o koherentné uplatňovanie práva Únie, ako aj o účinnú ochranu základných práv v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

„Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.“

4.

Článok 3 tejto smernice s názvom „Právo na informácie o právach“ stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie:

a)

právo na prístup k advokátovi;

e)

právo nevypovedať.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa informácie poskytnuté podľa odseku 1 podali v jednoduchej a prístupnej forme, ústne alebo písomne, pričom sa prihliada na akékoľvek konkrétne potreby podozrivých zraniteľných osôb alebo obvinených zraniteľných osôb.“

5.

Článok 8 tejto smernice s názvom „Overenie a opravné prostriedky“ stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa poskytnutie informácií podozrivým alebo obvineným osobám podľa článkov 3 až 6 zaznamenalo postupom vedenia záznamov upraveným v práve dotknutého členského štátu.

Článok 3 tejto smernice stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.

2. Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:

a)

pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu;

b)

a)

členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo stretnúť sa bez prítomnosti tretej osoby s obhajcom, ktorý ich zastupuje, a komunikovať s ním pred výsluchom zo strany polície, iného orgánu presadzovania práva alebo justičného orgánu;

b)

členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu. Takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ týmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon a podstata dotknutého práva…

c)

členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo aspoň na účasť ich obhajcu na týchto vyšetrovacích úkonoch alebo pri úkonoch na obstaranie dôkazov, ak sú tieto úkony ustanovené vo vnútroštátnom práve a ak sa pri nich vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby:

…

6. Členské štáty môžu dočasnú výnimku z výkonu práv ustanovených v odseku 3 uplatniť len za výnimočných okolností a len v predsúdnom štádiu konania a v odôvodnenom rozsahu, ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené niektorým z týchto závažných dôvodov:

…

b)

ak je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania.“

8.

Podľa článku 54 Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok), ktorý je účinný od 29. apríla 2006 (DV č. 86 z 28. októbra 2005, ďalej len „NPK“) je obvineným osoba, s ktorou sa v tomto postavení koná za podmienok stanovených týmto zákonom a v súlade s predpísaným postupom.

10.

Článok 55 tohto trestného poriadku s názvom „Práva obvineného“ stanovuje:

„1. Obvinený má tieto práva: byť oboznámený s trestným činom, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie, a na základe akých dôkazov k nemu došlo; vyjadriť sa k obvineniu alebo odoprieť výpoveď; oboznámiť sa so spisom, ako aj s informáciami získanými špeciálnymi vyšetrovacími prostriedkami, a zaobstarať si potrebné výpisy; predložiť dôkazy; zúčastniť sa na trestnom konaní; podávať návrhy, pripomienky a námietky; mať posledné slovo; napadnúť úkony, ktoré porušujú jeho práva a oprávnené záujmy; a byť zastúpený obhajcom. Obvinený má právo na to, aby sa jeho obhajca zúčastnil na vyšetrovacích úkonoch a iných procesných úkonoch, ktoré si vyžadujú jeho súčinnosť, ibaže sa tohto práva výslovne vzdá…

2. Obvinený má právo na to, aby sa mu poskytli všeobecné informácie, ktoré mu uľahčia výber obhajcu. Má právo slobodne komunikovať so svojím obhajcom, stretávať sa s ním osamote, má právo na poskytnutie právnej pomoci a na úhradu procesných nákladov, a to aj v čase pred začatím výsluchu a v jeho priebehu a v rámci akéhokoľvek iného procesného úkonu, na ktorom sa obvinený zúčastňuje.

…“

pokiaľ existujú dostatočné dôvody domnievať sa, že osoby prítomné pri prehliadke určitých priestorov ukryli predmety alebo dokumenty relevantné pre daný prípad.

2. Prehliadku vykoná osoba rovnakého pohlavia za prítomnosti svedkov osobnej prehliadky rovnakého pohlavia.

3. Zápisnica o vykonanom vyšetrovacom úkone sa bezodkladne, najneskôr však do 24 hodín, predloží na schválenie súdu.“

12.

Článok 212 NPK s názvom „Prípravné konanie“ stanovuje:

„1. Prípravné konanie začína na základe rozhodnutia prokurátora.

3. V uznesení o vznesení obvinenia proti danej osobe a v zápisnici o vyšetrovacom úkone podľa odseku 2 sa uvedie:

(1)

dátum a miesto vyhotovenia;

(2)

vyhotovujúci orgán;

(3)

práva obvinenej osoby vyplývajúce z článku 55, vrátane práva nevypovedať, ako aj práva zvoliť si obhajcu alebo práva na obhajobu ustanoveného ex offo .

…

8. Vyšetrovací orgán nesmie vykonať vyšetrovacie úkony v prítomnosti obvineného skôr, ako si splnil svoje povinnosti podľa odsekov 1 až 7.“

III. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

14.

Spor vo veci samej, o ktorom rozhoduje Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit), sa týka návrhu prokurátora na Rajonna prokuratura Loveč (Okresná prokuratúra Loveč, Bulharsko) na následné schválenie osobnej prehliadky a zhabania veci, ktoré boli vykonané voči osobe AB.

18.

Dňa 9. februára 2022 prokurátor zaslal Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit) návrh na schválenie zápisnice o osobnej prehliadke a o zhabaní veci, vykonaných voči AB.

19.

Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti v súvislosti s otázkou, či vnútroštátnym právom stanovené súdne preskúmanie donucovacích opatrení s cieľom získať dôkazy v prípravnej fáze trestného konania predstavuje dostatočnú záruku dodržiavania práv podozrivých a obvinených osôb, tak ako je stanovené v smerniciach 2012/13 a 2013/48.

20.

Tento súd predovšetkým uvádza, že vnútroštátne právo neobsahuje jasné pravidlo týkajúce sa dosahu súdneho preskúmania donucovacích opatrení na získanie dôkazov v rámci prípravného konania a že podľa judikatúry vnútroštátnych súdov sa preskúmanie prehliadky, osobnej prehliadky a zhabania veci týka ich formálnej zákonnosti. V tejto súvislosti pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) opakovane odsúdil Bulharskú republiku za porušenie článkov 3 a 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

24.

Vnútroštátny súd však nemá žiadnu pochybnosť o tom, že AB má v prejednávanej veci postavenie „osoby obvinenej z trestného činu“ v zmysle EDĽP, tak ako je vykladané judikatúrou ESĽP, nezávisle na vnútroštátnych právnych riešeniach. Na základe toho sa vnútroštátny súd domnieva, že podľa platnej vnútroštátnej právnej úpravy si daná osoba bude môcť uplatňovať svoje práva na obhajobu, len ak získa postavenie obvinenej osoby, čo závisí od vôle orgánu povereného vyšetrovaním pod dohľadom prokurátora. Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti domnieva, že neposkytnutie informácií a neumožnenie prístupu k obhajcovi v prípravnom štádiu trestného konania predstavuje neodstrániteľnú procesnú vadu, ktorá môže ohroziť spravodlivý priebeh celého následného trestného konania.

25.

Za týchto podmienok Rajonen sad Lukovit (Okresný súd Lukovit) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Patria skutkové okolnosti, za ktorých sa počas vyšetrovania trestného činu v súvislosti s prechovávaním omamných látok, vedeného proti fyzickej osobe, vo vzťahu ku ktorej má polícia informácie, že prechováva omamné látky, vykoná donucovacie opatrenie (osobná prehliadka a zaistenie veci), do pôsobnosti [smerníc 2013/48 a 2012/13]?

5.

Sú v súlade so zásadou právneho štátu taká vnútroštátna právna úprava a judikatúra, v zmysle ktorých nemá súd právomoc preskúmať úkon, ktorým bolo osobe priznané postavenie obvineného, a to napriek tomu, že práve a výlučne od tohto formálneho úkonu závisí, či sa občanovi prizná právo na obhajobu v prípade, že sú vo vzťahu k nemu na účely vyšetrovania vykonané donucujúce opatrenia?“

IV. Konanie na Súdnom dvore

26.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 18. marca 2022 bol v ten istý deň doručený do kancelárie Súdneho dvora.

27.

29.

Podľa článku 67 ZFEÚ Únia vytvára „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pri rešpektovaní základných práv a rozličných právnych systémov a tradícií členských štátov“. Vzhľadom na to, že vzájomné uznávanie rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí je považované za základný kameň súdnej spolupráce v oblasti občianskeho a trestného práva v rámci Únie, je zrejmé, že predpokladá vzájomnú dôveru v príslušné súdne systémy. Vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach môže byť totiž účinné iba v atmosfére dôvery, v rámci ktorej nielen súdne orgány, ale tiež všetci účastníci trestného konania považujú rozhodnutia súdnych orgánov iných členských štátov za rovnocenné so svojimi. Zbližovanie trestnoprávnych úprav, vrátane pravidiel týkajúcich sa ochrany a procesných práv, je teda jedným z uprednostňovaných prostriedkov používaných na účely posilnenia vzájomného uznávania a uľahčenia spolupráce medzi príslušnými orgánmi. ( 4 )

30.

Smernice 2012/13 a 2013/48 sa riadia medzi legislatívne opatrenia smerujúce práve k stanoveniu spoločných minimálnych pravidiel v oblasti procesných práv. Smernica 2012/13 obsahuje ustanovenia, ktoré sa majú uplatňovať v oblasti informovania osôb podozrivých alebo obvinených z trestného činu, pričom smernica 2013/48 zavádza ustanovenia týkajúce sa práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní. Tieto práva, ktoré predstavujú výraz práva na spravodlivý proces v trestnej oblasti, sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, ako aj v článku 6 EDĽP, čo im priznáva ústavný štatút v právnom poriadku Únie.

31.

Bulharská republika je tak ako všetky ostatné členské štáty povinná prebrať tieto smernice do svojho právneho poriadku. V tomto kontexte je dôležité uviesť, že hoci Komisia upriamila pozornosť na skutočnosť, že voči Bulharskej republike bolo v tejto súvislosti nedávno začaté konanie o nesplnení povinnosti, je zrejmé, že úloha Súdneho dvora v tomto prejudiciálnom konaní sa bude musieť obmedziť na výklad relevantných ustanovení Únie, na základe právomoci, ktorú mu zveruje článok 267 ZFEÚ. To však nebráni vnútroštátnemu súdu vyvodiť potrebné následky z výkladu, ktorý bude prípadne v rozpore s pravidlami vnútroštátneho práva, na účely zabezpečenia prednosti práva Únie.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či také skutkové okolnosti, v ktorých donucovacie opatrenie, predovšetkým osobná prehliadka a/alebo zaistenie veci, bolo vykonané počas vyšetrovania proti osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, patria do pôsobnosti smerníc 2012/13 a 2013/48. Na účely odpovede na túto otázku je potrebné najprv vymedziť pôsobnosť týchto smerníc.

34.

Ako bude vidno nižšie, ide predovšetkým o určenie, prostredníctvom výkladu relevantných ustanovení, v akom štádiu trestného konania musia byť dotknutej osobe priznané procesné práva zaručené týmito smernicami. Druh opatrení, ktorým je dotknutá osoba vystavená v rámci trestného konania , tiež predstavuje indíciu umožňujúcu určiť uplatniteľnosť uvedených smerníc.

35.

Pokiaľ ide o pôsobnosť smernice 2012/13, jej článok 2 ods. 1 stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na podozrivé alebo obvinené osoby v rámci trestných konaní „od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu , až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku“ ( 5 ).

36.

Zo znenia vyššie citovaných ustanovení, ako aj z relevantných odôvodnení smerníc 2012/13 a 2013/48 teda vyplýva, že sa uplatňujú od okamihu, keď sú splnené dve podmienky: po prvé dotknutá osoba je de facto podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu a po druhé bola prostredníctvom úradného oznámenia alebo iným spôsobom príslušnými orgánmi upovedomená , že je podozrivá alebo obvinená. Tieto dve kritériá podrobnejšie vysvetlím pred ich uplatnením na okolnosti prejednávanej veci.

40.

Hoci v záujme účinného uplatňovania týchto smerníc na všetky prípadné okolnosti nie je žiaduce klásť na formu tohto oznámenia príliš vysoké požiadavky, považujem za nevyhnutné, aby neexistovala žiadna pochybnosť o existencii podozrenia voči dotknutej osobe . Táto požiadavka je dôležitá nielen na účely ochrany dotknutej osoby pred každou nejasnou právnou situáciou, ale tiež vzhľadom na skutočnosť, že príslušné orgány majú určité povinnosti, ktoré môžu v prípade porušenia predstavovať procesné vady, ktoré môžu viesť k nezákonnosti rozhodnutí prijatých týmito orgánmi. Na účely predchádzania tomuto scenáru by sa príslušné orgány mali uistiť, že dotknutá osoba je oboznámená o každom podozrení voči nej.

41.

Informácie v tejto súvislosti musia byť oznámené „bezodkladne“, v každom prípade „najneskôr pred prvým úradným výsluchom“ podozrivej alebo obvinenej osoby policajným orgánom v trestnom konaní. Skutočnosť, že smernice 2012/13 a 2013/48 uvádzajú časové obdobie a nie presný okamih „v priebehu konania“, ako naznačuje odôvodnenie 19 smernice 2012/13, umožňuje vyvodiť záver, že hoci majú príslušné orgány určitú voľnosť pri výbere okamihu, kedy o tom informujú dotknutú osobu, pri poskytnutí tejto informácie nemôže dôjsť k výraznému oneskoreniu, ktoré by dotknutej osobe bránilo vykonávať jej práva na obhajobu. Vyplýva z toho, že na to, aby bolo informovanie o právach účinné, musí k nemu nevyhnutne dôjsť v skorom štádiu konania . ( 10 )

Ak sa uplatnia tieto dve kritériá na okolnosti sporu vo veci samej, rozhodujúcim prvkom na účely odpovede na prvú otázku je to, či v okamihu, keď došlo k osobnej prehliadke a zaisteniu veci, bol AB už de facto podozrivý a či bol o tom upovedomený pri výkone týchto donucovacích opatrení. Z opisu skutkového stavu uvedeného v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že AB sa sám priznal pred osobnou prehliadkou a zaistením veci, oznámením, že prechováva omamné látky. Jeho priznanie bolo v zápisnici uvedené ako ústne oznámenie trestného činu. Na tomto základe bol AB vyzvaný, aby odovzdal omamné látky, ktoré prechovával.

45.

Z týchto skutočností možno vyvodiť, že AB bol podozrivý zo spáchania trestného činu. Použitie týchto konkrétnych procesných opatrení totiž jednoznačne naznačuje, že sa s AB zaobchádzalo ako s „podozrivým“. Nazdávam sa, že AB o tom musel vedieť, a to o to viac, že jeho priznanie malo za okamžitý následok to, že bol podrobený osobnej prehliadke a zhabaniu veci. Dve podmienky na uplatňovanie smerníc 2012/13 a 2013/48 uvedené v bode 39 vyššie sa mi teda zdajú splnené od okamihu, keď AB polícii oznámil, že prechováva omamné látky.

3. Skutočnosti, ktoré nemajú vplyv na uplatniteľnosť smerníc 2012/13 a 2013/48

46.

Pre úplnosť považujem za potrebné v krátkosti vysvetliť dôvody, pre ktoré si myslím, že skutočnosť, že AB nebol políciou oficiálne „upovedomený“ o začatí trestného konania voči nemu a o jeho postavení v tomto konaní, nemá žiaden vplyv na uplatniteľnosť smerníc 2012/13 a 2013/48 v prejednávanej veci.

4. Odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku

50.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že skutkové okolnosti, za ktorých boli donucovacie opatrenia v podobe osobnej prehliadky a/alebo zhabania veci vykonané počas vyšetrovania vedeného voči osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, patria do pôsobnosti smerníc 2012/13 a 2013/48.

C.

O druhej a piatej prejudiciálnej otázke

1. Zákaz svojvoľne obmedzujúcich postupov, ktoré môžu brániť účinnému výkonu procesných práv súvisiacich s postavením „podozrivého“

54.

Ako vyplýva z preskúmania prvej otázky, k oznámeniu práv musí nevyhnutne dôjsť v skorom štádiu konania, ( 14 ) keďže Súdny dvor spresnil, že táto informácia musí byť daná „ čo najrýchlejšie od okamihu, keď podozrenia, ktoré voči nim [dotknutým osobám] existujú – v inom ako naliehavom prípade – odôvodňujú, že príslušné orgány obmedzujú ich osobnú slobodu prostredníctvom donucovacích opatrení “ ( 15 ). V záujme o účinnú ochranu dotknutej osoby by som dodal, že toto pravidlo by malo byť uplatňované nielen v prípade, keď je dotknutá osoba vystavená najprísnejším donucovacím opatreniam, ako je zatknutie alebo dočasné pozbavenie slobody, ale tiež vtedy, keď podozrenia voči nej odôvodňujú iné donucovacie úkony, ktoré výrazne zasahujú do jej základných práv .

55.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že prístup v súlade s ustanoveniami smernice 2012/13 by pozostával z okamžitého oznámenia AB jej práv, keď sa polícia rozhodla vykonať osobnú prehliadku a zhabať omamné látky, ktoré prechovával, v reakcii na jeho priznanie. Je totiž zrejmé, že AB bol vystavený všetkým opatreniam, ktoré mali k dispozícii príslušné orgány v rámci trestného stíhania už od okamihu, keď sa AB sám priznal za prítomnosti polície. Navyše treba v tomto kontexte zdôrazniť, že hoci AB mohol implicitne vyvodiť, že sa stal „podozrivým“ z dôvodu donucovacích opatrení prijatých voči nemu, táto okolnosť nemôže nahradiť riadne oznámenie jeho procesných práv .

56.

D.

O štvrtej prejudiciálnej otázke

1. Zlučiteľnosť práva na účinný prostriedok nápravy so súdnym preskúmaním obmedzeným na dodržiavanie formálnych požiadaviek

58.

Vnútroštátny súd sa svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou, ktorú podľa mňa treba preskúmať pred treťou otázkou, v podstate pýta, či sa smernice 2012/13 a 2013/48, ako aj články 47 a 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej v rámci postupu následného schválenia súdom donucovacích opatrení, nariadených s cieľom získať dôkazy pre potreby trestného vyšetrovania, súd nemôže preskúmať, či došlo k porušeniu základných práv podozrivých a obvinených osôb, zaručených týmito smernicami a týmito článkami.

59.

Pokiaľ ide o výklad smernice 2012/13, treba uviesť, že jej článok 8 ods. 2 vyžaduje, aby „podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti mali právo namietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade s touto smernicou“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Podľa judikatúry Súdneho dvora vzhľadom na význam práva na účinný prostriedok nápravy chránený článkom 47 Charty a na jasné, bezpodmienečné a presné znenie článku 8 ods. 2 smernice 2012/13, toto posledné uvedené ustanovenie bráni akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu, ktoré bráni výkonu účinných opravných prostriedkov v prípade porušenia práv chránených touto smernicou. ( 17 ) Súdny dvor rozhodol, že ten istý výklad sa uplatní, pokiaľ ide o článok 12 smernice 2013/48, podľa ktorého „podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní… majú podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice“ ( 18 ).

62.

V dôsledku toho tieto dve smernice ukladajú členským štátom povinnosť stanoviť účinný prostriedok nápravy v prípade porušenia práv, ktoré zakotvujú, s cieľom zaručiť spravodlivé konanie a účinný výkon práv na obhajobu. Treba však zdôrazniť, že podľa článku 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článku 12 ods. 1 smernice 2013/48 právo namietať proti prípadným porušeniam týchto práv je priznané v súlade „s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve“, respektíve „podľa vnútroštátneho práva“. Tieto ustanovenia teda neurčujú ani spôsob, akým by mali byť dané porušenia týchto práv namietané, ani okamih v priebehu trestného konania, kedy je možné tak urobiť, ponechávajúc tým členským štátom určitú mieru voľnej úvahy na stanovenie konkrétnych prostriedkov nápravy .

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti majú byť vo vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu na základe zásady procesnej autonómie členských štátov určené príslušné súdy a upravené procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Z toho dôvodu v súlade so zásadou lojálnej spolupráce, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ, procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nemôžu byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity). Tieto požiadavky ekvivalencie a efektivity vyjadrujú všeobecnú povinnosť členských štátov zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, vrátane práva na obhajobu. ( 19 )

65.

67.

Naproti tomu vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o súlad tejto vnútroštátnej praxe so zásadou efektivity. Odkazujúc na judikatúru ESĽP, pripomína, že mimosúdne priznania podozrivej osoby za neprítomnosti obhajcu môžu v tomto skorom štádiu viesť k porušeniu spravodlivého konania v rozpore s článkom 6 ods. 1 a 3 EDĽP. Podľa vnútroštátneho súdu judikatúra bulharských súdov jednotne odmietla uznať za dôkazy informácie získané od osôb, ktoré sú v skutočnosti podozrivé, ale ktoré sú často vypočúvané ako svedkovia o svojich vlastných činoch . Vnútroštátny súd však pochybuje, že táto procesná sankcia na dôkaznom základe môže predstavovať dostatočnú záruku, že právo občanov na obhajobu, tak ako je stanovené Chartou a podrobne uvedené v smerniciach 2012/13 a 2013/48, bude dodržané.

68.

Pokiaľ ide o vyššie uvedenú zásadu efektivity, na úvod treba pripomenúť, že právo Únie neukladá členským štátom povinnosť zaviesť iné právne prostriedky, než sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, s výnimkou toho, že by zo štruktúry dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje nijaký súdny prostriedok nápravy umožňujúci, hoci len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, alebo že jediný prostriedok nápravy spočívajúci v prístupe k súdu znamená nútiť jednotlivcov k porušeniu práva. ( 22 )

69.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práv priznaných jednotlivcom právnym poriadkom Únie, sa musí preskúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v rámci celého konania, na priebeh tohto konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Za týchto okolností treba prípadne zohľadniť zásady, na ktorých sa zakladá vnútroštátny súdny systém, ako je ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania. ( 23 )

72.

Inými slovami, súčasná judikatúra bulharských súdov umožňuje vylúčiť informácie a dôkazy získané pri porušení ustanovení práva Únie, v danom prípade článku 3 smernice 2012/13, týkajúcich sa poskytnutia informácií podozrivej osobe o jej právach, a článku 3 smernice 2013/48, týkajúceho sa prístupu k obhajcovi. Nezrovnalosti prípadne zistené v rámci trestného konania teda neostávajú bez nápravy. ( 26 ) Naopak zdá sa, že každý podozrivý má možnosť namietať porušenie svojich práv v rámci trestného konania. Mechanizmus, ktorý bulharský právny poriadok, zdá sa, prijal, tak vykazuje podobnosti s mechanizmami rozvinutými v iných členských štátoch, či už sú stanovené písaným právom (ústavné právo/trestné zákony) alebo obyčajovým právom. Okrem toho nie je nezvyčajné, aby tieto mechanizmy mali svoj pôvod práve v judikatúre vnútroštátnych súdov. Zdá sa preto, že procesné pravidlá v bulharskom práve, tak ako sú vykladané príslušnými súdmi, nie sú schopné prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práva podozrivej osoby namietať, v súlade s vnútroštátnymi postupmi, porušenie vyššie uvedených procesných práv. Hoci vnútroštátny súd má v tomto smere určité výhrady, najmä pokiaľ ide o vhodnosť mechanizmov stanovených bulharským právom na ochranu práv podozrivého, návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje dostatočné dôkazy na podporu tejto tézy.

73.

75.

Z dôvodov vysvetlených v predchádzajúcich bodoch som náchylný dospieť k záveru, že bulharská právna úprava v oblasti trestného konania, tak ako je vykladaná vnútroštátnymi súdmi, nevznáša pochybnosti z hľadiska zásady efektivity . Táto zásada nebráni súdnemu preskúmaniu, ktoré sa týka iba formálnych požiadaviek donucovacieho opatrenia, akým je osobná prehliadka, bez overenia dodržiavania práv vyplývajúcich zo smerníc 2012/13 a 2013/48 v spojení so základnými právami, pokiaľ toto dodržiavanie môže byť overené súdom rozhodujúcim vo veci samej v rámci trestného konania , ktorý bude rozhodovať o vine AB. Prislúcha však vnútroštátnemu súdu, ktorý priamo pozná uplatniteľné procesné pravidlá, aby vykonal potrebné overenia a prípadne vyvodil všetky potrebné následky na zabezpečenie efektivity práva Únie.

76.

V tomto kontexte treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice zdajú byť z hľadiska ich obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné, sa jednotlivci na ne môžu odvolávať pred vnútroštátnym súdom voči štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote, alebo ju prebral nesprávne. ( 28 ) Súdny dvor vo svojej judikatúre rozhodol, že článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článok 12 smernice 2013/48, ako aj článok 47 Charty sú jasné, bezpodmienečné a presné ustanovenia. ( 29 ) Z tohto dôvodu majú priamy účinok. Vyplýva z toho, že osoby, ktoré sú de facto „podozrivé“ podľa bulharského práva, tak ako AB vo veci samej, musia mať možnosť priamo uplatniť opravné prostriedky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2012/13 a v článku 12 smernice 2013/48, v spojení s článkami 47 a 48 Charty.

78.

Vnútroštátny súd sa svojou treťou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či zásady zákonnosti a zákazu svojvoľného výkonu právomoci, ako aj smernica 2013/48 a predovšetkým jej článok 3 ods. 3 písm. b) majú byť vykladané v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej iba osoby, s ktorými sa formálne koná ako s „obvinenými“, môžu požívať práva vyplývajúce z tejto smernice, pričom okamih nadobudnutia tohto postavenia je ponechaný na posúdenie vyšetrujúceho orgánu.

79.

Odpoveď na túto otázku podľa mňa jasne vyplýva z preskúmania predchádzajúcich otázok. Ako som už uviedol vyššie, ( 30 ) výklad, podľa ktorého by výkon práv zaručených smernicami 2012/13 a 2013/48 mal v plnom rozsahu závisieť od prijatia „formálneho“ aktu vnútroštátnymi orgánmi, by bol svojvoľne reštriktívny a nezabezpečoval by účinný výkon práv zakotvených v týchto smerniciach. Zdá sa totiž nezlučiteľné s požiadavkou uvedenou v článku 3 ods. 2 smernice 2013/48, podľa ktorej má mať dotknutá osoba prístup k obhajcovi „bez zbytočného odkladu“ ( 31 ), aby účinný výkon tohto práva podliehal len úvahe príslušných orgánov.

80.

Hoci sa tretia otázka môže zdať vzhľadom na predchádzajúce úvahy na prvý pohľad zbytočná, treba pripomenúť, že Súdny dvor bude musieť vo svojej odpovedi nevyhnutne prihliadnuť na osobitné okolnosti sporu vo veci samej, a to na skutočnosť, že tento spor sa týka návrhu na následné schválenie sudcom osobnej prehliadky a zhabania omamných látok, ktoré sa našli u AB. Tretiu otázku preskúmam nižšie pri zohľadnení týchto okolností. Z tohto hľadiska otázka položená vnútroštátnym súdom smeruje, zdá sa, skôr k stanoveniu toho, či sa článok 3 smernice 2013/48 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby k osobnej prehliadke a zhabaniu nezákonne držaných vecí došlo bez toho, aby mala dotknutá osoba právo na prístup k obhajcovi.

V súlade s článkom 3 ods. 2 písm. a) smernice 2013/48 podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu. Toto ustanovenie predstavuje kodifikáciu judikatúry ESĽP ( 32 ), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zakotvené v článku 6 ods. 1 EDĽP vo všeobecnosti vyžaduje, aby bol prístup k obhajcovi umožnený od prvého výsluchu podozrivého políciou, okrem prípadu, ak sa s ohľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci preukáže, že existujú naliehavé dôvody na obmedzenie tohto práva. ( 33 ) Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že AB bol po osobnej prehliadke podrobený výsluchu na policajnom komisariáte, počas ktorého podal vysvetlenia a písomne potvrdil svoje priznanie. Zdá sa však, že AB nebol informovaný o svojom práve na prístup k obhajcovi a že toto právo účinne nevyužil, čo je problematické z hľadiska práv zaručených smernicou 2013/48. Domnievam sa, že tento postup zo strany orgánov poverených vyšetrovaním trestných činov nemožno považovať za zlučiteľný s požiadavkami tejto smernice.

3. O práve na prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu po tom, čo bol podozrivý zbavený osobnej slobody

83.

Nezávisle na predchádzajúcich úvahách sa kladie otázka, či si AB mohol uplatniť svoje právo na prístup k obhajcovi v okamihu osobnej prehliadky, aj keď článok 3 ods. 2 smernice 2013/48 výslovne neuvádza toto donucovacie opatrenie. Podľa mňa by to tak bolo v prípade, ak by situácia, v ktorej sa nachádzal AB, mohla byť chápaná za „pozbavenie osobnej slobody“ v súlade s prípadom uvedeným v článku 3 ods. 2 písm. c) tejto smernice. Vzhľadom na to, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neobsahuje žiadnu jasnú informáciu v tomto smere, vnútroštátny súd bude musieť sám preskúmať, či okolnosti vo veci samej môžu byť kvalifikované za „pozbavenie osobnej slobody“ v zmysle tohto ustanovenia.

86.

V tejto súvislosti pripomínam, že ESĽP sa domnieval, že osobná prehliadka počas cestnej kontroly, pri ktorej boli vyjadrené sebaobviňujúce vyhlásenia, nenaznačuje žiadne významné obmedzenie osobnej slobody dotknutej osoby, ktoré by mohlo stačiť na odôvodnenie požiadavky na právnu pomoc už v tomto štádiu konania. Treba uviesť skutočnosť, že ESĽP sa v podstate opieral o rovnaké tvrdenia, ako sú tie uvedené v bode 84 vyššie, a to na absenciu formálneho zadržania alebo výsluchu vo väzbe dotknutej osoby zo strany polície , teda opatrení pozbavujúcich osobnú slobodu, ktoré by mohli odôvodniť zásah obhajcu. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že skutočnosť, že osobná prehliadka bola vykonaná na okraji cesty v rámci cestnej kontroly bez poskytnutia právnej pomoci dotknutej osobe, nepredstavuje sama osebe porušenie článku 3 ods. 2 písm. c) smernice 2013/48.

b) Úvahy v prípade, keď by bola osobná prehliadka vykonaná na policajnom komisariáte

87.

Naproti tomu odlišné posúdenie nemožno vylúčiť v prípade, ak by bola osobná prehliadka vykonaná v dobe, keď bol AB pozbavený slobody, napríklad, ak by k tejto osobnej prehliadke došlo na policajnom komisariáte. V takom prípade by bolo možné tvrdiť, že AB mal mať priznané právo na prístup k obhajcovi „bez zbytočného odkladu“ z dôvodu, že sa na jeho situáciu vzťahoval článok 3 ods. 2 písm. c) smernice 2013/48. Vnútroštátny súd bude musieť v prípade potreby zohľadniť rad kritérií, ktoré uvediem v nasledujúcich bodoch, na účely určenia, či v prejednávanej veci došlo k „pozbaveniu osobnej slobody“ v zmysle tohto ustanovenia.

Pokiaľ ide o vyššie citovaný pojem „pozbavenie osobnej slobody“, treba uviesť, že zahŕňa súčasne objektívny aspekt , a to uväznenie osoby v určitom obmedzenom priestore počas nezanedbateľného časového obdobia, a subjektívny aspekt , to znamená skutočnosť, že táto osoba so svojím uväznením platne nesúhlasila. ( 37 ) Medzi objektívnymi skutočnosťami, ktoré treba vziať do úvahy, sa nachádza možnosť opustiť miesto uväznenia, intenzita dozoru a kontroly pohybu uväznenej osoby, stupeň jej izolácie a príležitosti sociálnych kontaktov, ktoré sú jej ponúknuté. ( 38 ) ESĽP rozhodol, že treba vychádzať z konkrétnej situácie jednotlivca a prihliadnuť na všetky kritériá, ako sú pohlavie, doba trvania, účinky a spôsoby výkonu posudzovaného opatrenia. ( 39 ) Podľa ESĽP rozdiel, ktorý má byť stanovený medzi „pozbavením“ a „obmedzením“ slobody, sa týka len stupňa alebo intenzity, ale nie povahy alebo podstaty. Zaradenie do jednej alebo druhej kategórie je niekedy zložité, pretože v niektorých ojedinelých prípadoch by záviselo od čisto individuálneho posúdenia. Je však nevyhnutné vybrať si vzhľadom na to, že od toho závisí uplatniteľnosť alebo neuplatniteľnosť článku 5 EDĽP. ( 40 ) Existencia donucovacieho prvku pri výkone policajných právomocí na zastavenie a osobnú prehliadku naznačuje „pozbavenie slobody“ napriek krátkosti trvania týchto opatrení. ( 41 ) Skutočnosť, že osobe neboli založené putá, že nie je uväznená alebo inak fyzicky obmedzená, nepredstavuje rozhodujúci prvok na účely rozhodnutia o existencii „pozbavenia slobody“. ( 42 )

90.

93.

ESĽP zdôraznil, že práva na obhajobu sú v zásade nezvratne porušené, keď sa na odsúdenie použijú sebaobviňujúce vyhlásenia urobené počas policajného výsluchu bez prístupu k obhajcovi. ( 48 ) Vnútroštátny súd bude musieť z tohto dôvodu preukázať, či obmedzenie práva na prístup k obhajcovi bolo výnimočne odôvodnené naliehavými dôvodmi, pri zohľadnení následkov takéhoto obmedzenia pre spravodlivý priebeh celého konania. Na účely tejto analýzy treba uviesť, že skutkový rámec, tak ako vyplýva zo spisu, nenaznačuje žiaden naliehavý dôvod, ktorý by mohol odôvodniť odmietnutie právnej pomoci.

94.

Napokon v snahe o úplnosť treba uviesť, že v rozsahu, v akom správna alebo súdna prax všeobecne odráža platnú vnútroštátnu právnu úpravu, závery, ktoré vnútroštátny súd vyvodí zo svojho posúdenia skutkového stavu – okrem prípadu, ak ide o izolované porušenie vnútroštátneho práva – by mali tomuto súdu tiež umožniť určiť, či článok 3 ods. 2 písm. c) smernice 2013/48 bráni predmetnej vnútroštátnej úprave.

4. Odpoveď na tretiu prejudiciálnu otázku

95.

2.

Pojem „podozrivá osoba“ v zmysle smerníc 2012/13 a 2013/48 je autonómnym pojmom práva Únie. Osoba, ktorá je de facto podozrivá zo spáchania trestného činu, má postavenie „podozrivej osoby“ v zmysle týchto smerníc, aj keď vnútroštátne právo nepozná toto procesné postavenie a nepriznáva podozrivej osobe práva, ktoré jej prináležia. Uvedené smernice bránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, podľa ktorých práva na obhajobu vznikajú až od okamihu, keď dotknutá osoba formálne získa postavenie „obvinenej osoby“, pričom k tomu dochádza, ako k predbežnej podmienke výkonu procesných práv a záruk stanovených vnútroštátnym právom, pri plnom dodržiavaní diskrečnej právomoci orgánu povereného vyšetrovaním, ktorý nie je povinný čo najskôr informovať de facto podozrivú osobu o podozreniach, ktoré voči nej existujú.

3.

Právo Únie, najmä zásada efektivity, nebráni tomu, aby členský štát obmedzil súdne preskúmanie donucovacích opatrení, nariadených s cieľom získať dôkazy, na ich formálnu zákonnosť, ak následne v rámci trestného konania súd rozhodujúci vo veci samej môže overiť, že boli zaručené práva dotknutej osoby vyplývajúce zo smerníc 2012/13 a 2013/48 v spojení s článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie.

4.

Článok 3 ods. 2 smernice 2013/48 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby osobná prehliadka a zhabanie nezákonne držaných vecí boli vykonané bez toho, aby dotknutá osoba mala právo na prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu v rámci výsluchu zo strany polície alebo po pozbavení osobnej slobody. Vnútroštátny súd je príslušný posúdiť, či okolnosti prejednávanej veci spadajú do niektorého z týchto dvoch prípadov.

( 7 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 8 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 9 ) Rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom ( C‑467/18 , EU:C:2019:765 , bod 38 ).

( 10 ) Pozri bod 25 návrhov, ktoré som predniesol vo veci K.B. a F.S. (Prihliadanie ex offo na porušenie v trestných veciach) ( C‑660/21 , EU:C:2023:52 ).

( 11 ) Rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom ( C‑467/18 , EU:C:2019:765 , bod 53 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 12 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 19 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. marca 2010, Alassini a i. ( C‑317/08 až C‑320/08 , EU:C:2010:146 , bod 49 ); z 27. júna 2013, Agrokonsulting‑04 ( C‑93/12 , EU:C:2013:432 , body 35 a 36 ), a z 1. augusta 2022, TL (Nezabezpečenie tlmočníka a prekladu) ( C‑242/22 PPU , EU:C:2022:611 , bod 75 ).

( 20 ) Pozri bod 29 vyššie.

( 21 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2019, Moro ( C‑646/17 , EU:C:2019:489 , body 36 a 54 ), a analogicky rozsudok z 19. septembra 2018, Milev ( C‑310/18 PPU , EU:C:2018:732 , bod 47 ).

( 22 ) Rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia ( C‑497/20 , EU:C:2021:1037 , bod 62 ).

( 23 ) Rozsudky zo 14. decembra 1995, Peterbroeck ( C‑312/93 , EU:C:1995:437 , bod 14 ); zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. ( C‑222/05 až C‑225/05 , EU:C:2007:318 , bod 33 ), a z 11. septembra 2019, Călin ( C‑676/17 , EU:C:2019:700 , bod 42 ).

( 24 ) Rozsudok z 28. júna 2022, Komisia/Španielsko (Porušenie práva Únie zákonodarcom) ( C‑278/20 , EU:C:2022:503 , body 59 a 60 ).

( 31 ) Pozri bod 56 vyššie.

( 32 ) Pozri v tomto zmysle MITSILEGAS, V.: EU Criminal Law . Oxford: Hart Publishing, 2022 (2. vyd.), s. 267.

( 33 ) Rozsudok ESĽP, 27. november 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 55).

( 34 ) Pozri bod 30 vyššie.

( 35 ) Rozsudok z 5. júna 2018, Kolev a i. ( C‑612/15 , EU:C:2018:392 , bod 104 ).

( 36 ) Rozsudok ESĽP, 23. apríla 2015, François v. Francúzsko (CE:ECHR:2015:0423JUD002669011, bod 47).

( 43 ) Rozsudok ESĽP, 11. októbra 2016, Kasparov v. Rusko (CE:ECHR:2016:1011JUD005365907, bod 46).

( 44 ) Rozsudok ESĽP, 12. januára 2010, Gillan a Quinton v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2010:0112JUD000415805, bod 57).

( 45 ) Rozsudok ESĽP, 24. júna 2008, Foka v. Turecko (CE:ECHR:2008:0624JUD002894095, bod 78).

( 46 ) Rozsudok ESĽP, 26. júna 2014, Krupko a iní v. Rusko (CE:ECHR:2014:0626JUD002658707, bod 36).

( 47 ) Rozsudok ESĽP, 13. septembra 2016, Ibrahim a iní v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2016:0913JUD005054108, bod 225).

( ) Rozsudok ESĽP, 12. mája 2017, Simeonovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0512JUD002198004, bod 116).