C-216/22

proti

Bundesrepublik Deutschland

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azyl – Smernica 2013/32/EÚ – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Žiadosť o medzinárodnú ochranu – Dôvody neprípustnosti – Článok 33 ods. 2 písm. d) – Následná žiadosť o medzinárodnú ochranu – Okolnosti, za ktorých nemožno následnú žiadosť vyhlásiť za neprípustnú – Rozsudok Súdneho dvora relevantný na preskúmanie toho, či žiadateľ spĺňa podmienky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu – Článok 40 – Pojem ‚nová skutočnosť‘ – Možnosť, aby rozsudok Súdneho dvora predstavoval takúto novú skutočnosť – Článok 46 ods. 1 písm. a) bod ii) – Opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktoré považuje následnú žiadosť za neprípustnú podľa článku 33 ods. 2 písm. d) – Rozsah preskúmania vykonaného vnútroštátnymi súdmi v rámci opravného prostriedku – Procesné záruky“

I. Úvod

1.

Prejednávaná vec sa okrem iného týka výkladu tohto pojmu. Žalobca vo veci samej, A. A., je sýrsky štátny príslušník. V roku 2017 podal v Nemecku žiadosť o medzinárodnú ochranu. Bola mu poskytnutá doplnková ochrana, nie však postavenie utečenca. V roku 2021 podal následnú žiadosť na tom istom orgáne. Hoci neodkázal na žiadne nové skutkové okolnosti, uviedol, že potom, ako bolo prijaté rozhodnutie o jeho prvej žiadosti, vydal Súdny dvor rozsudok ( 4 ), z ktorého, podľa jeho názoru vyplýva, že mu príslušný orgán pri posudzovaní tejto žiadosti uložil dôkazné bremeno, ktoré prekračuje rámec toho, čo vyžaduje právo Únie. Tvrdí, že s ohľadom na tento rozsudok by mu malo byť priznané postavenie utečenca. V tomto kontexte má Súdny dvor okrem iného príležitosť stanoviť, za akých okolností sa má niektorý z jeho rozsudkov, ako ten, na ktorý sa odvoláva A. A., považovať za „novú skutočnosť“, ktorá bráni tomu, aby následná žiadosť bola vyhlásená za neprípustnú v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32.

4.

V týchto návrhoch vyzvem Súdny dvor, aby zvolil prístup založený na záveroch, ku ktorým dospel v rozsudku zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság (ďalej len „rozsudok zo 14. mája 2020“) ( 5 ). V tomto rozsudku Súdny dvor prvýkrát konštatoval, že ním vydané rozhodnutie predstavuje za určitých okolností „novú skutočnosť“, ktorá bráni tomu, aby následná žiadosť bola vyhlásená za neprípustnú.

5.

V tejto súvislosti sa zameriam na objasnenie významu rozsudku zo 14. mája 2020, najmä pokiaľ ide o zásadu právnej sily rozhodnutej veci a cieľ smernice 2013/32, ktorým je zmierniť administratívnu záťaž, ktorej by boli vystavené príslušné vnútroštátne orgány, ak by boli povinné vykonávať posúdenie v plnom rozsahu pri každej následnej žiadosti, ktorá im je predložená. Ako zdôrazním v týchto návrhoch, prejednávaná vec sa opäť dotýka krehkej rovnováhy, ktorú je potrebné dosiahnuť medzi týmto cieľom a potrebou zabezpečiť vo všetkých prípadoch dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a primeranú ochranu práv žiadateľov o azyl.

…

d)

žiadosť predstavuje následnú žiadosť, pričom sa neobjavili ani neboli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia súvisiace s posúdením, či žiadateľ spĺňa požiadavku na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2011/95/EÚ, alebo

…“

7.

Článok 40 tejto smernice s názvom „Následná žiadosť“ stanovuje:

8.

Článok 46 tejto smernice s názvom „Právo na účinný opravný prostriedok“ v odseku 5 stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

a)

rozhodnutiu o ich žiadosti o medzinárodnú ochranu vrátane rozhodnutia:

…

B. Nemecké právo

9.

Hlavné hmotnoprávne a procesné pravidlá, ktorými sa riadia azylové konania, sú stanovené v Asylgesetz (zákon o azyle) z 26. júna 1992 (BGB1. 1992 I, s. 1126), v znení vyhlásenom 2. septembra 2008 (BGB1. 2008 I, s. 1798), v znení uplatniteľnom vo veci samej (ďalej len „AsylG“).

10.

Ustanovenie § 29 AsylG s názvom „Následná žiadosť“ stanovuje:

„1. Žiadosť je neprípustná, ak:

VwVfG obsahuje všeobecné ustanovenia o správnom konaní pred orgánmi verejnej správy. Ustanovenie § 51 ods. 1 až 3 tohto zákona stanovuje:

„1. Správny orgán musí na žiadosť dotknutej osoby rozhodnúť o zrušení alebo zmene právoplatného správneho aktu, ak:

(1) sa skutkový alebo právny stav, na ktorom bol tento správny akt založený, neskôr zmenil v prospech dotknutej osoby;

(2) ak sa objavili nové dôkazy, z ktorých by pre dotknutú osobu vyplývalo priaznivejšie rozhodnutie, a

(3) ak existujú dôvody na obnovu konania podľa § 580 Zivilprozessordnung [Občiansky súdny poriadok].

2. Žiadosť je prípustná iba vtedy, ak dotknutá osoba, ktorá sa dopustila závažného pochybenia, nemohla uplatniť dôvod na opätovné preskúmanie v rámci predchádzajúceho konania, vrátane odvolania sa voči správnemu aktu.

15.

Rozhodnutím zo 16. augusta 2017 mu Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) poskytol doplnkovú ochranu, ale zamietol žiadosť o priznanie postavenia utečenca. Usúdil v podstate, že vzhľadom na to, že A. A. pochádza z oblasti, v ktorej bolo za bombardovanie zodpovedných viacero ozbrojených skupín, vrátane sýrskej armády, a že v období, keď jeho rodina dostala opätovný povolávací rozkaz, žalobca už v Sýrii nežil, nie je možné predpokladať, že by sýrsky štát preto jeho odchod zo Sýrie nutne považoval za akt dezercie alebo že by ho vnímal ako osobu s opozičným postojom. Domnieval sa tiež, že A. A. nepreukázal, že v prípade návratu do Sýrie by bol nútený slúžiť v sýrskej armáde. A. A. nepodal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, a preto nadobudlo právoplatnosť.

16.

Dňa 15. januára 2021 A. A. opätovne požiadal o priznanie postavenia utečenca v Nemecku. Odvolával sa na rozsudok Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok vo veci Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl), ktorý bol vydaný potom, ako bola jeho prvá žiadosť zamietnutá, a z ktorého podľa neho vyplýva, že pri posudzovaní tejto žiadosti mu Spolkový úrad pre migráciu a utečencov uložil väčšie dôkazné bremeno, než aké vyžaduje právo Únie, a že vnútroštátne orgány mali predpokladať, že jeho odchod zo Sýrie bude vnímaný ako výslovný prejav politického nesúhlasu. Argumentoval tým, že tento rozsudok predstavuje zmenu jeho „právneho stavu“ v zmysle § 51 ods. 1 VwVfG, a preto je spolkový úrad povinný vykonať vecné posúdenie jeho následnej žiadosti žiadosť o azyl.

20.

Podľa nemeckého práva bol pojem zmena „právneho stavu“ v zmysle tohto ustanovenia vykladaný tak, že zahŕňa iba zmeny uplatniteľných právnych predpisov. Rozsudok Súdneho dvora, akým je rozsudok Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl), na ktorý sa A. A. odvoláva vo veci samej – a ktorý sa týka iba spôsobu výkladu tejto právnej úpravy, bez toho, aby ovplyvňoval jej platnosť alebo vyžadoval jej zmenu – teda nepredstavuje zmenu „právneho stavu“ dotknutej osoby.

21.

Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen) chce v podstate zistiť, či § 51 ods. 1 VwVfG, tak ako ho vykladá nemecká judikatúra, správne odráža spôsob chápania pojmu „nová skutočnosť“ v rámci uplatňovania článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 a článku 40 ods. 1 až 3 tejto smernice. ( 8 ) Vzhľadom na rozsudok zo 14. mája 2020 si kladie otázku, či možno usúdiť, že § 71 ods. 1 AsylG nedostatočne transponoval požiadavky stanovené v týchto ustanoveniach.

22.

Chce tiež vedieť, či je v prejednávanej veci oprávnený rozhodnúť o žiadosti A. A. o medzinárodnej ochrane z vecného hľadiska. V tomto smere poznamenáva, že podľa nemeckého práva platí, že ak Spolkový úrad pre migráciu a utečencov vyhlási následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, dotknutá osoba má samozrejme právo napadnúť toto rozhodnutie na vnútroštátnom súde. Pri rozhodovaní o odvolaní týkajúcom sa prípustnosti takejto žiadosti však vnútroštátne súdy nemôžu rozhodovať o tom, či sa má alebo nemá dotknutej osobe poskytnúť medzinárodná ochrana. V zásade tak urobia až po tom, čo Spolkový úrad pre migráciu a utečencov si sám vytvorí názor, či je potrebné zmeniť rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti o medzinárodnú ochranu vzhľadom na následnú žiadosť.

V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku písm. a) a b) kladná: majú sa článok 33 ods. 2 písm. d) a článok 40 ods. 2 smernice [2013/32] vykladať v tom zmysle, že rozsudok [Súdneho dvora], ktorým sa rozhodlo, že existuje silná domnienka, že odmietnutie vykonania vojenskej služby sa za podmienok spresnených v článku 9 ods. 2 písm. e) smernice [2011/95] viaže na jeden z piatich dôvodov pripomenutých v jej článku 10, sa má zohľadniť ako ‚nová skutočnosť‘ alebo ‚nové zistenie‘?

3.

a) Má sa článok 46 ods. 1 písm. a) bod ii) smernice [2013/32] vykladať v tom zmysle, že opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiu o neprípustnosti, ktoré prijal rozhodujúci orgán, v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 ods. 5 smernice [2013/32] je obmedzený na posúdenie, či rozhodujúci orgán správne uznal, že sú splnené podmienky na to, aby sa následná žiadosť o azyl podľa článku 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 ods. 2 a 5 [tejto smernice] mohla považovať za neprípustnú?

b) V prípade, ak je odpoveď na tretiu otázku písm. a) záporná: má sa článok 46 ods. 1 písm. a) bod ii) smernice [2013/32] vykladať v tom zmysle, že opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiu o neprípustnosti zahŕňa aj posúdenie, či sú splnené podmienky na poskytnutie medzinárodnej ochrany v zmysle článku 2 písm. b) smernice [2011/95], ak [vnútroštátny] súd po vlastnom posúdení konštatuje, že nie sú splnené podmienky na zamietnutie následnej žiadosti o azyl ako neprípustnej?

c) V prípade, ak je odpoveď na tretiu otázku písm. b) kladná: je podmienkou vydania takého súdneho rozhodnutia, aby sa žiadateľovi predtým poskytli osobitné procesné záruky podľa článku 40 ods. 3 tretej vety v spojení s ustanoveniami kapitoly II smernice [2013/32]? Môže [tento] súd sám uskutočniť toto konanie, alebo ho musí – prípadne po prerušení súdneho konania – delegovať na rozhodujúci orgán? Môže sa žiadateľ vzdať dodržania týchto procesných záruk?“

Po prvé žiada Súdny dvor o usmernenie k výkladu pojmu „nová skutočnosť“ v zmysle č. 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 smernice 2013/32 a podmienok, za ktorých môže byť následná žiadosť na základe týchto ustanovení vyhlásená za neprípustnú (prvá a druhá otázka). Ako som už vysvetlil v bode 2 vyššie, čím širší je výklad pojmu „nová skutočnosť“, tým náročnejšie je pre príslušné orgány vyhlásiť následné žiadosti za neprípustné. Naopak, čím užšie sa daný pojem vykladá, tým ľahšie je pre tieto orgány rozhodnúť o týchto žiadostiach bez akéhokoľvek posúdenia z vecného hľadiska.

27.

Po druhé vnútroštátny súd sa pýta na rozsah opravného prostriedku, ktorý musí mať A. A. proti spornému rozhodnutiu, ktoré sa týka iba rozhodnutia Spolkového úradu pre migráciu a utečencov o zamietnutí jeho následnej žiadosti ako neprípustnej. V podstate sa pýta, či sa v rámci odvolania, ktoré naň A. A. podal, musí obmedziť na určenie, či bola následná žiadosť dotknutej osoby oprávnene zamietnutá ako neprípustná, alebo či môže ísť vo svojom preskúmaní ďalej a tiež preskúmať, či jej musí byť priznané postavenie utečenca, vzhľadom na požiadavku stanovenú v článku 46 ods. 1 smernice 2013/32, podľa ktorej sa žiadateľom o medzinárodnú ochranu musí poskytnúť účinný opravný prostriedok [tretia otázka písm. a) a b)]. V prípade kladnej odpovede chce vnútroštátny súd vedieť, ktoré z osobitných procesných záruk uvedených v kapitole II tejto smernice musí prípadne dodržiavať [tretia otázka písm. c)].

28.

Týmito dvomi otázkami sa budem postupne zaoberať.

A. (Ne)prípustnosť následných žiadostí o medzinárodnú ochranu (prvá a druhá otázka)

31.

V tomto ohľade je zrejmé, že článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 treba chápať tak, že obsahuje taxatívny dôvod pre vyhlásenie následných žiadostí za neprípustné. V prvej vete článku 33 ods. 2 tejto smernice sa totiž uvádza, že členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú (vrátane následnej žiadosti), „iba ak“ sa uplatní jeden z dôvodov uvedených v tomto ustanovení. ( 14 ) V dôsledku toho členské štáty nemôžu stanoviť vo svojich právnych predpisoch ďalšie dôvody neprípustnosti následných žiadostí. ( 15 )

32.

35.

Po druhé s cieľom zabrániť tomu, aby bola následná žiadosť vyhlásená za neprípustnú, musí sa „nová skutočnosť“ nielen „týkať posúdenia, či žiadateľ spĺňa podmienky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice 2011/95/EÚ“, ale tiež „významne zvýšiť pravdepodobnosť“, že jeho žiadosť bude úspešná z vecného hľadiska. ( 21 ) To je dôležitý obmedzujúci faktor. Ako totiž vysvetľuje rakúska vláda, nie každá nová skutočnosť môže zabrániť vyhláseniu následnej žiadosti za neprípustnú. Smernica 2013/32 iba vyžaduje, aby sa členské štáty vyhli takému výsledku len vtedy, ak nová skutočnosť „významne zvyšuje pravdepodobnosť“, že dotknutá osoba bude uznaná za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu.

36.

Po týchto objasneniach konštatujem, že Súdny dvor už v rozsudku zo 14. mája 2020 uviedol, že pojem „nová skutočnosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 nie je obmedzený na skutkové okolnosti, ale môže zahŕňať aj skutočnosti čisto právnej povahy, vrátane rozsudkov Súdneho dvora. Doslova uviedol, že „existencia rozsudku Súdneho dvora konštatujúceho, že vnútroštátna právna úprava… nie je zlučiteľná s právom Únie, predstavuje novú skutočnosť týkajúcu sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle tohto ustanovenia“ ( 22 ).

37.

Tento rozsudok sa týkal situácie, kde bolo zjavné, že žiadosti dotknutých osôb o medzinárodnú ochranu boli zamietnuté na základe vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v rozpore s právom Únie. Príslušné orgány totiž použili dôvod neprípustnosti, ktorý bol síce stanovený maďarským právom, ale nebol zahrnutý medzi dôvody vymenovanými v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32. Súdny dvor teda výslovne konštatoval, že toto vnútroštátne ustanovenie je v rozpore s právom Únie. ( 23 )

40.

V rozsudku zo 14. mája 2020 Súdny dvor najskôr rozhodol ( 24 ), že s výnimkou určitých, úzko vymedzených okolností, nie sú príslušné orgány členských štátov povinné z úradnej moci opätovne otvoriť konanie, predmetom ktorého bola predchádzajúca žiadosť dotknutej osoby o medzinárodnú ochranu po tom, ako bolo toto konanie ukončené konečným rozhodnutím, a to aj keď je takéto rozhodnutie v rozpore s právom Únie.

41.

Súdny dvor pripomenul ustálenú judikatúru súvisiacu s významom zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych predpisoch. ( 25 ) Okrem toho uviedol, že právo Únie v súlade so zásadou právnej istoty nevyžaduje, aby boli správne orgány v zásade povinné opätovne preskúmať správne rozhodnutie, ktoré sa po uplynutí primeraných lehôt na podanie opravných prostriedkov alebo po vyčerpaní vnútroštátnych opravných prostriedkov stalo konečným. Konštatoval, že dodržiavanie tejto zásady bráni tomu, aby boli správne akty, ktoré vyvolávajú právne účinky, donekonečna spochybňované. ( 26 )

42.

Opierajúc sa okrem iného o rozsudok Kühne & Heitz ( 27 ), Súdny dvor zdôraznil, že samozrejme existujú určité situácie, v ktorých môže byť potrebné opätovne preskúmať správne rozhodnutie, ktoré sa stalo konečným po tom, čo bolo potvrdené súdnym rozhodnutím. Tieto situácie sú však obmedzené. ( 28 )

45.

Súhlasím s touto vládou, že rozlišovanie, ktoré Súdny dvor urobil v rozsudku zo 14. mája 2020, na jednej strane medzi neexistenciou akejkoľvek povinnosti príslušných orgánov členských štátov opätovne preskúmať už vydané rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby, aj keď existuje „nová skutočnosť“, a na druhej strane povinnosťou týchto orgánov vzhľadom na tú istú skutočnosť vyhlásiť následnú žiadosť rovnakej osoby za prípustnú a preskúmať ju z vecného hľadiska, sa môže javiť do istej miery umelé. V oboch prípadoch sú totiž príslušné orgány členských štátov v podstate povinné opätovne posúdiť situáciu danej osoby a náležite zohľadniť „novú skutočnosť“ ( 31 ).

46.

Existuje však niekoľko presvedčivých dôvodov, ktoré podľa môjho názoru vysvetľujú, prečo rozsudok Súdneho dvora môže byť bez toho, aby bola dotknutá platnosť konečného rozhodnutia, ktoré už bolo vydané o takejto predchádzajúcej žiadosti, považovaný za „novú skutočnosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 smernice 2013/32.

47.

V tejto súvislosti poznamenávam, že Súdny dvor v rozsudku zo 14. mája 2020 uviedol, že ak by bola následná žiadosť vyhlásená za neprípustnú pre neexistenciu „novej skutočnosti“ v situácii, keď je vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora zrejmé, že zamietnutie predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby bolo v rozpore s právom Únie, potom sa nesprávne uplatnenie práva Únie môže opakovať v každej novej žiadosti dotknutej osoby o medzinárodnú ochranu bez možnosti poskytnúť tejto osobe preskúmanie jej žiadosti, ktoré nebude v rozpore s právom Únie. Domnieval sa, že takáto prekážka účinného uplatňovania pravidiel práva Únie v súvislosti s konaním o udelení medzinárodnej ochrany nemôže byť rozumne odôvodnená zásadami právnej istoty alebo právnej sily rozhodnutej veci. ( 32 )

51.

Okrem toho sa domnievam, že je potrebné vysvetliť význam zásady právnej sily rozhodnutej veci. Ako som uviedol v bode 29 vyššie, odôvodnenie 36 smernice 2013/32 túto zásadu výslovne uvádza a spája ju s možnosťou členských štátov, ktorá je stanovená v článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice, vyhlásiť následné žiadosti za neprípustné. To však podľa môjho názoru neznamená, že táto zásada zohráva úlohu v každej situácii, keď je podaná následná žiadosť.

52.

54.

V kontexte tejto veci musia byť zásada právnej istoty a zásada právnej sily rozhodnutej veci v každom prípade vyvážené skutočnosťou, že normotvorca Únie sa pri prijímaní smernice 2013/32 výslovne snažil obmedziť okolnosti, za ktorých môže byť následná žiadosť vyhlásená za neprípustnú. V odôvodnení 36 uvedenej smernice sa totiž uznáva, že možnosť členských štátov „zamietnuť [následnú] žiadosť ako neprípustnú v súlade so zásadou res judicata “ sa neuplatní, ak žiadateľ „predloží nový dôkaz alebo argumenty“. Táto možnosť je ešte obmedzená znením článku 33 ods. 2 písm. d) uvedenej smernice, ktorý spresňuje, že v tejto súvislosti stačí, že žiadateľ „predložil novú skutočnosť“, alebo že sa „objavila“. Z toho vyplýva, že hoci článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 umožňuje zamietnuť následné žiadosti ako neprípustné, toto ustanovenie sa tiež snaží uviesť do platnosti výslovné uznanie normotvorcu Únie, že existujú dôvody, pre ktoré môže byť potrebné, aby žiadateľ po zamietavom rozhodnutí príslušných orgánov podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu. ( 37 )

55.

57.

Všeobecnejšie poznamenávam, že Súdny dvor v rozsudku zo 14. mája 2020 pripomenul význam práva uznaného v článku 18 Charty a konkretizovaného smernicami 2011/95 a 2013/32 na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu, ak sú splnené podmienky požadované právom Únie. Konštatoval, že potrebný účinok tohto práva by bol vážne ohrozený, ak by mohla byť následná žiadosť vyhlásená za neprípustnú podľa článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v situácii, keď je s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora zjavné, že konečné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby bolo v rozpore s právom Únie. ( 46 )

58.

Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku zo 14. mája 2020, hoci článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 umožňuje zamietnuť následné žiadosti ako neprípustné z dôvodu rešpektovania zásady právnej sily rozhodnutej veci alebo zásady právnej istoty a s cieľom zabrániť neprimeranému administratívnemu zaťaženiu príslušných vnútroštátnych orgánov, tieto zásady nevyhnutne strácajú na význame, ak vo svetle rozsudku Súdneho dvora, ktorý nebol preskúmaný počas predchádzajúceho konania o poskytnutí medzinárodnej ochrany, vyjde najavo, že konečné zamietavé rozhodnutie, ktorým sa toto konanie skončilo, bolo prijaté v rozpore s právom určitej osoby na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu, ak sú splnené podmienky vyžadované právom Únie, podľa článku 18 Charty, alebo so zásadou zákazu vyhostenia a vrátenia chránenou článkom 19 Charty. Podľa môjho názoru normotvorca Únie zamýšľal v kontexte uplatnenia článku 33 ods. 2 písm. d) uvedenej smernice, aby práva chránené týmito ustanoveniami Charty pôsobili ako protiváha práve týchto zásad, čo znamená, že vo všeobecnosti musí byť možné, aby sa rozsudky Súdneho dvora, ktoré sú relevantné pri určovaní okolností, za ktorých môžu byť tieto práva porušené, považovali za „nové skutočnosti“ ( 49 ).

60.

V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť ďalší prvok, ktorý má podľa môjho názoru veľký praktický význam. Ako som už uviedol, cieľom možnosti vyhlásiť následné žiadosti za neprípustné je predovšetkým zabrániť neprimeranému administratívnemu zaťaženiu príslušných vnútroštátnych orgánov tým, že by boli nútené opätovne posudzovať situáciu, ktorú už preskúmali.

64.

Vo svetle týchto úvah je mi jasné, že výnimka z práva žiadateľov na preskúmanie ich žiadosti z vecného hľadiska, ktorú im priznáva článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32, musí zostať obmedzená na úzko vymedzené okolnosti. Myslím si totiž, že pojem „nová skutočnosť“ sa má vykladať dostatočne široko na to, aby zahŕňal existenciu takého rozsudku Súdneho dvora, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie prijaté v súvislosti s predchádzajúcou žiadosťou tej istej osoby bolo v rozpore s právom Únie, a ktorý je relevantný nielen z hľadiska určenia toho, či je možné túto osobu uznať za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu, ale aj z hľadiska, že „významne zvyšuje pravdepodobnosť“, že dotknutá osoba bude za takú uznaná.

65.

Vec, o ktorú ide v konaní vo veci samej

67.

Rovnako ako rozsudok zo 14. mája 2020, aj rozsudok, na ktorý sa A. A. odvoláva vo veci samej, bol vydaný po prijatí konečného rozhodnutia o jeho pôvodnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Neobsahuje však konštatovanie, že niektoré vnútroštátne predpisy sú v rozpore s právom Únie. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor v tomto rozsudku dospel k záveru, že v kontexte ozbrojeného konfliktu, osobitne občianskej vojny, a pri neexistencii zákonnej možnosti vyhnúť sa vojenským povinnostiam, je veľmi pravdepodobné, že orgány vykladajú odmietnutie vykonania vojenskej služby ako nesúhlas s politikou bez ohľadu na prípadné komplexnejšie osobné dôvody dotknutej osoby. ( 52 ) Na základe tejto úvahy okrem iného rozhodol, že za takýchto okolností existuje silná domnienka, že stíhanie a potrestanie za odmietnutie vykonania vojenskej služby podľa článku 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 sa viaže na jeden z piatich dôvodov pripomenutých v jej článku 10. ( 53 )

68.

Podľa A. A. z tohto rozsudku vyplýva, že dôkazné bremeno, ktoré mal splniť v rámci konania o jeho predchádzajúcej žiadosti o medzinárodnú ochranu, presahuje rámec toho, čo vyžaduje právo Únie. Ako som uviedol v bode 15 vyššie, keď Spolkový úrad pre migráciu a utečencov odmietol poskytnúť A. A. postavenie utečenca, urobil tak z dôvodu, že A. A. nepreukázal s dostatočnou istotou, že jeho odchod zo Sýrie po skončení vojenskej služby bude považovaný za akt politického nesúhlasu. V dôsledku toho tento orgán nepredpokladal, že v prípade návratu A. A. do Sýrie by potrestanie alebo stíhanie, ktorému by mohol byť vystavený, súviselo s dôvodom prenasledovania.

72.

V tomto ohľade podotýkam, že z formulácie prvých dvoch otázok ani z informácií v spise nie je úplne jasné, ako treba chápať toto rozlišovanie. Možno si klásť otázku, ak vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania žiada o objasnenie toho, či pri posudzovaní pojmu „nová skutočnosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32, treba rozlišovať medzi rozhodnutiami Súdneho dvora, ktoré, slovami vnútroštátneho súdu, „nekonštatujú nezlučiteľnosť vnútroštátneho ustanovenia s právom Únie“, a tými, ktoré ju konštatujú (prvý aspekt), alebo či treba rozlišovať medzi rozhodnutiami Súdneho dvora, ktoré majú za následok neplatnosť alebo potrebu zmeny vnútroštátnej právnej úpravy, a tými, ktoré spôsobujú len potrebu nového výkladu tejto právnej úpravy (druhý aspekt). Prvý aspekt by priniesol rozlišovanie na základe znenia rozhodnutí Súdneho dvora, zatiaľ čo druhý aspekt by sa zameral na rôzne účinky, ktoré môžu mať takéto rozhodnutia bez ohľadu na ich znenie vo vnútroštátnych ustanoveniach.

73.

Oboma aspektmi sa budem zaoberať ešte predtým, ako sa v krátkosti zameriam na otázku nastolenú počas pojednávania, či je potrebné používať rôzne spôsoby rozlišovania v závislosti od toho, či rozhodnutie Súdneho dvora existovalo už v čase prijatia konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby, alebo bolo vydané a posteriori .

1) Prvý aspekt

74.

Po tomto objasnení teraz vysvetlím, prečo sa domnievam, že pojem „nová skutočnosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 rovnako neumožňuje rozlišovať medzi takými rozsudkami Súdneho dvora, na základe ktorých musia byť príslušné vnútroštátne ustanovenia zmenené či zrušené, a takými, ktoré vyžadujú len odlišný výklad týchto ustanovení.

2) Druhý aspekt

78.

Podľa môjho názoru nemožno akceptovať rozlišovanie, ktoré som práve uviedol v predchádzajúcom bode. Takýto výklad článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 by okrem toho, že je príliš formalistický, spôsobil, že definícia pojmu „nová skutočnosť“ by závisela na znení vnútroštátnych ustanovení, a to by viedlo k neprijateľným rozdielom, čo sa týka úrovne ochrany žiadateľov o medzinárodnú ochranu medzi členskými štátmi.

79.

Iba ten členský štát, ktorého vnútroštátne právne predpisy sú formulované užšie, by bol totiž povinný považovať takýto rozsudok za „novú skutočnosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 (pretože jeho právne predpisy by sa mali zrušiť alebo zmeniť vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora). Na ostatné členské štáty, ktorých právne predpisy by boli formulované širšie, by sa táto povinnosť nevzťahovala. Určitá osoba by sa dočkala toho, že jej následná žiadosť by bola vyhlásená za prípustnú alebo neprípustnú v závislosti od toho, aké úzke alebo široké je znenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa na ňu vzťahuje. ( 55 )

82.

Ako som už uviedol vyššie, rozsudok, na ktorý sa A. A. odvoláva vo veci samej, bol prijatý po vydaní konečného rozhodnutia o jeho pôvodnej žiadosti (rovnako ako rozsudok zo 14. mája 2020). Na pojednávaní však účastníci konania odpovedali aj na otázky Súdneho dvora týkajúce sa situácie, keď je takýto rozsudok vydaný nie po , ale pred prijatím takéhoto konečného rozhodnutia. Keďže nejde o situáciu, o ktorú ide vo veci samej, domnievam sa, že Súdny dvor nemusí vo svojom rozsudku skúmať širšiu otázku, či aj za takýchto okolností treba za „novú skutočnosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 považovať rozsudok Súdneho dvora. Ak by sa však napriek tomu rozhodol tak urobiť, uvediem nasledujúce poznámky.

83.

Ak sa vrátim k definícii pojmu „nová skutočnosť“, ktorú som pripomenul v bode 34 vyššie, je zrejmé, že tento pojem sa vzťahuje na skutočnosti, ktoré neboli preskúmané v rámci rozhodnutia prijatého o predchádzajúcej žiadosti, a na ktorých sa teda toto rozhodnutie nemohlo zakladať. ( 56 )

84.

Súhlasím s tým, že táto definícia sa ľahšie uplatní na rozsudok vydaný po vydaní konečného rozhodnutia o pôvodnej žiadosti, a nie pred ním. V tejto súvislosti chápem, že nemecká vláda na pojednávaní tvrdila, že ak v čase prijatia takéhoto rozhodnutia už existoval rozsudok Súdneho dvora, príslušné orgány ho mohli zohľadniť, a teda ho nemožno podľa kritérií, ktoré som práve pripomenul, považovať za skutočnosť, na ktorej sa toto rozhodnutie nemohlo zakladať. Pre tento argument mám určité pochopenie. Pokiaľ totiž členské štáty musia umožniť napadnutie rozhodnutí prijatých ich príslušnými orgánmi na súde, prípadné nezohľadnenie už existujúceho rozsudku Súdneho dvora by sa malo v zásade (a odhliadnuc od praktických ťažkostí, s ktorými sa žiadatelia stretávajú a ktoré som objasnil v bode 61 vyššie) riešiť v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré nezohľadňuje (alebo nesprávne zohľadňuje) uvedený rozsudok.

88.

Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že za predpokladu, že rozsudok Súdneho dvora možno považovať za „novú skutočnosť“ v zmysle týchto ustanovení a článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32, je dátum vydania takéhoto rozsudku irelevantný. ( 59 )

89.

Tento široký výklad pojmu „nová skutočnosť“ sa mi zdá byť v súlade s odôvodnením Súdneho dvora v rozsudku zo 14. mája 2020, pretože v uvedenom rozsudku Súdny dvor neprikladal žiadnu váhu dátumu, ku ktorému vydal relevantné rozhodnutie.

B. Rozsah súdneho preskúmania v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorým bola následná žiadosť o medzinárodnú ochranu vyhlásená za neprípustnú (tretia otázka)

90.

Aby bol takýto opravný prostriedok účinný, musí stanovovať, ako aj článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 vyžaduje, aby zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc . Takéto posúdenie môže tiež zahŕňať „posúdenie potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ“. To sa však systematicky nevyžaduje. Vnútroštátne súdy totiž musia skúmať „potreby medzinárodnej ochrany“ namiesto príslušných správnych orgánov iba „v prípade potreby“, teda za určitých okolností, ktoré nie sú podrobne uvedené v tomto ani žiadnom inom ustanovení tejto smernice.

94.

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ vnútroštátne postupy nie sú harmonizované, podrobné pravidlá upravujúce právo na podanie opravného prostriedku sú vecou právneho poriadku jednotlivých členských štátov v súlade so zásadou procesnej autonómie, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity). ( 60 ) Tieto požiadavky vyjadrujú všeobecnú povinnosť členských štátov zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie.

95.

Z toho vyplýva, a všetci účastníci konania v prejednávanej veci s tým súhlasia, že ak smernica 2013/32 nestanoví inak, a samozrejme s výhradou požiadaviek, ktoré vyplývajú zo zásad ekvivalencie a efektivity, je na každom členskom štáte, aby rozhodol, či jeho vnútroštátne súdy môžu alebo musia pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí následnej žiadosti ako neprípustnej analyzovať namiesto príslušných orgánov žiadosti dotknutej osoby o azyl aj z vecného hľadiska, alebo či musia namiesto toho vrátiť žiadosť týmto orgánom na posúdenie. ( 61 )

99.

Ak by však Súdny dvor zaujal iný názor a domnieval sa, že za daných okolností musia mať vnútroštátne súdy naďalej možnosť posúdiť žiadosť osoby z vecného hľadiska, potom je mi jasné, že takúto právomoc môžu tieto súdy vykonávať len vtedy, ak majú k dispozícii všetky skutkové a právne náležitosti, ktoré sú v tomto ohľade relevantné. ( 63 ) Okrem toho zastávam názor, že za takýchto okolností procesné záruky vymenované v kapitole II smernice 2013/32, najmä záruky stanovené v článku 12 smernice 2013/32, v článkoch 14 až 17 a v článkoch 19 až 25 tejto smernice (týkajúce sa napríklad spôsobu, akým sa majú uskutočňovať osobné pohovory, poskytovania právnych a procesných informácií dotknutej osobe a jej práva na informácie a na poskytnutie právnej pomoci) nemožno vylúčiť len z toho dôvodu, že posúdenie žiadosti určitej osoby o azyl z vecného hľadiska vykonáva súd, a nie príslušné správne orgány. Z toho vyplýva, ako vysvetlila Komisia, že ak tieto orgány neuskutočnili osobný pohovor so žiadateľom, pokiaľ ide o vecnú stránku jeho žiadosti o azyl, je úlohou príslušného súdu, aby tak urobil. ( 64 )

V. Návrh

100.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen, Nemecko), takto:

1.

Článok 46 tejto smernice

sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni členským štátom, aby prijali ustanovenia, podľa ktorých ich vnútroštátne súdy nie sú v rámci konania o opravnom prostriedku podaného proti rozhodnutiu o zamietnutí následnej žiadosti ako neprípustnej, oprávnené vydať rozhodnutie, v ktorom by posúdili žiadosť dotknutej osoby o azyl z vecného hľadiska, avšak za predpokladu, že sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Pozri publikáciu Praktická príručka o následných žiadostiach , ktorú vydal Európsky podporný úrad pre azyl (EASO) [teraz nazývaný Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA)], december 2021, s. 8; k dispozícii na https://op.europa.eu/en/publication‑detail/‑/publication/5838f4ed‑620c‑11ec‑a033‑01aa75ed71a1/language‑en. Podľa tohto dokumentu do roku 2020 1 z 10 žiadateľov o medzinárodnú ochranu už požiadal o medzinárodnú ochranu v tom istom členskom štáte Únie (alebo pridruženej krajine).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ); pozri článok 2 písm. q).

( 4 ) Pozri rozsudok z 19. novembra 2020, Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl) [ C‑238/19 , EU:C:2020:945 ; ďalej len „rozsudok Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl)“].

( 10 ) Pozri najmä odôvodnenie 18 smernice 2013/32, v ktorom sa uvádza, že „je v záujme členských štátov aj žiadateľov o medzinárodnú ochranu , aby sa o žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodlo čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia “ (zvýraznil generálny advokát).

( 11 ) Pozri odôvodnenie 3 smernice 2013/32.

( 12 ) Konečným rozhodnutím podľa článku 2 písm. e) smernice 2013/32 je „rozhodnutie o tom, či sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti prizná postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou… a ktoré už nepodlieha opravnému prostriedku…“.

( 13 ) Pre spresnenie treba uviesť, že v článku 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 smernice 2013/2023 sú uvedené tak „nové skutočnosti“, ako aj „[nové] zistenia“. V týchto návrhoch budem odkazovať iba na „nové skutočnosti“, pretože tento pojem použil Súdny dvor v rozsudku zo 14. mája 2020 (pozri bod 203 uvedeného rozsudku). Okrem toho sa domnievam, že pojem „nová skutočnosť“ je taký široký, že nevyhnutne zahŕňa a prekrýva pojem „[nové] zistenia“, ktorý je o niečo užší (domnievam sa totiž, že „zistenie“ je zvyčajne výsledkom vyšetrovania, skúmania alebo odhalenia, zatiaľ čo „skutočnosť“ zahŕňa prakticky čokoľvek). Čokoľvek však uvediem o pojme „nová skutočnosť“ právnej povahy, platí aj pre „[nové] zistenia“ právnej povahy.

( 14 ) Pozri tiež bod 149 rozsudku zo 14. mája 2020 a citovanú judikatúru. Pripomínam, že dôvody uvedené v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32 sa uplatňujú „okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s [nariadením Dublin III]“.

( 18 ) Ak existuje jedna alebo viac „nových skutočností“ a táto podmienka je splnená, príslušné orgány nemajú možnosť vyhlásiť následnú žiadosť za neprípustnú. Namiesto toho ju musia preskúmať z vecného hľadiska a zabezpečiť, aby toto preskúmanie bolo v súlade so základnými zásadami a zárukami uvedenými v kapitole II tejto smernice (pozri článok 40 ods. 3). Naopak, ak dospejú k záveru, že následná žiadosť je neprípustná, musia žiadateľa informovať o dôvodoch takéhoto výsledku (podľa článku 42 ods. 3 uvedenej smernice) a žiadateľ musí mať tiež možnosť využiť právo na účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu príslušných orgánov pred súdom (pozri článok 46 ods. 1 smernice 2013/32). Pripomínam, že v situácii, o ktorú ide vo veci samej, sa A. A. snažil využiť práve túto možnosť. Preto je rozhodnutie Spolkového úradu pre migráciu a utečencov, ktorým bola jeho následná žiadosť zamietnutá ako neprípustná, v súčasnosti predmetom preskúmania vnútroštátnym súdom.

( 19 ) V takejto situácii členské štáty môžu, ale v žiadnom prípade nie sú povinné, prijať vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch ustanovenia, podľa ktorých sa bude následná žiadosť ďalej posudzovať len vtedy, ak nebol dotknutý žiadateľ bez vlastného zavinenia schopný preukázať „nové“ skutočnosti v predchádzajúcom konaní (pozri článok 40 ods. 4 smernice 2013/32).

( 20 ) Pozri rozsudok z 10. júna 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Návrat maloletej osoby bez sprievodu) ( C‑921/19 , EU:C:2021:478 , bod 50 ).

( 21 ) Článok 33 ods. 2 písm. a) a článok 46 ods. 2 smernice 2013/32.

( 28 ) Pozri bod 187 rozsudku zo 14. mája 2020.

( 29 ) Tamže (body 194 a 203).

( 30 ) Aby bolo jasné, z toho vyplýva, že ak určitá osoba podá následnú žiadosť, pričom existuje rozsudok Súdneho dvora, ktorý je možné považovať za „novú skutočnosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 a ktorý „významne zvyšuje pravdepodobnosť“, že táto osoba bude uznaná za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu, je nevyhnutné znovu posúdiť všetky relevantné skutočnosti – aj tie, ktoré už boli posúdené v rámci predchádzajúceho konania o azyle.

( 31 ) Z formálneho hľadiska povinnosť príslušných orgánov členských štátov vykonať nové posúdenie situácie žiadateľa pri skúmaní jeho ďalšej žiadosti samozrejme nemožno stotožňovať s povinnosťou týchto orgánov opätovne preskúmať z vlastnej iniciatívy konečné rozhodnutie. Súdny dvor to jasne uviedol v rozsudku zo 14. mája 2020.

( 32 ) Pozri bod 197 rozsudku zo 14. mája 2020. Poznamenávam, že Súdny dvor sa v tejto súvislosti opieral o rozsudok z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines ( C‑370/17 a C‑37/18 , EU:C:2020:260 , body 95 a 96 ).

( 33 ) Pozri TURMO, A.: L’autorité de la chose jugée en droit de l'Union européenne . Bruylant, 2017, s. 46.

( 40 ) Pozri opäť odôvodnenie 18 smernice 2013/32, ktoré vyžaduje, aby príslušné orgány vykonali primerané a úplné posúdenie . Pozri tiež článok 4 ods. 1 a 3 smernice 2011/95 („v spolupráci so žiadateľom je povinnosťou členského štátu posúdiť príslušné náležitosti žiadosti“).

( 41 ) Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia je tiež súčasťou základných zásad, z ktorých vychádza Dohovor o právnom postavení utečencov podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [ Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , vol. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 (doplnený o Protokol o právnom postavení utečencov z 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967) (ďalej len „Ženevský dohovor“).

( 42 ) V súvislosti so všeobecnou diskusiou o zásade zákazu vyhostenia alebo vrátenia a jej vzťahu k postaveniu „utečenca“ pozri CHETAIL, V.: Le principe de non‑refoulement et le statut de réfugié en droit international. In: La Convention de Genève du 28 juillet 1951 relative au statut des réfugiés 50 ans après: bilan et perspectives . Bruxelles: Bruylant, 2001.

( 43 ) Keďže nie je možné odchýliť sa od tejto zásady, je v článku 41 ods. 1 smernice 2013/32 uvedené, že členské štáty môžu stanoviť výnimky z práva dotknutej osoby zostať na ich území až do preskúmania jej následnej žiadosti len vtedy, ak je dodržaná zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

( 44 ) V tejto súvislosti poznamenávam, že EASO (teraz EUAA) uviedol, že možnosť žiadateľov o azyl podať následnú žiadosť má zásadný význam pre dodržanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia (pozri Praktickú príručku o následných žiadostiach , december 2021, s. 9).

( 51 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 52 ) Pozri bod 60 rozsudku vo veci Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl).

( 53 ) Tamže (bod 61). Pripomínam, že na to, aby určitá osoba získala postavenie utečenca podľa článku 2 písm. d) smernice 2011/95, musí byť preukázaná súvislosť medzi skutkami prenasledovania uvedenými v článku 9 smernice 2011/95 (alebo absenciou ochrany pred takýmito prenasledovaniami) a dôvodmi prenasledovania uvedenými v jej článku 10 (pozri článok 9 ods. 3 uvedenej smernice). V rozsudku Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl) Súdny dvor uznal, že túto súvislosť možno za určitých okolností predpokladať.

( 54 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 55 ) Ako som už pripomenul v bode 57 vyššie, Súdny dvor v rozsudku zo 14. mája 2020 spojil svoj výklad tohto pojmu s významom práva na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu, ak sú splnené podmienky požadované právom Únie (pozri body 195 a 196 tohto rozsudku). Je zrejmé, že nemohol mať na mysli, že možnosť dovolávať sa tohto práva by mala závisieť od toho, ako je formulovaná vnútroštátna právna úprava.

( 56 ) Pozri rozsudok z 10. júna 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Nové skutočnosti alebo zistenia) ( C‑921/19 , EU:C:2021:478 , bod 50 ).

( 63 ) V tejto súvislosti môže byť potrebné, aby vyzvali príslušné orgány na predloženie všetkých dokumentov a všetkých skutkových okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 121 ).

( ) Skutočnosť, že vnútroštátne súdy môžu uskutočniť takýto pohovor, objasnil Súdny dvor vo svojom rozsudku z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 ).