C-222/22
ECLI:EU:C:2023:485
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62022CC0222
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62022CC0222
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 15. júna 2023 ( 1 )
Vec C‑222/22
Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl
za účasti:
JF
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Smernica 2011/95/EÚ – Normy týkajúce sa priznania medzinárodnej ochrany a obsahu tejto ochrany – Potreby medzinárodnej ochrany, ktoré vznikli na mieste – Podmienky – Článok 5 odsek 3 – Zamietnutie priznania postavenia utečenca – Pojem ‚okolnosti, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu‘ – Priestor na voľné uváženie členských štátov – Vnútroštátne právne predpisy podmieňujúce priznanie postavenia utečenca tým, že činnosti na mieste sú zákonné činnosti, ktoré predstavujú zotrvanie na presvedčení alebo orientácii prejavovaných v krajine pôvodu – Náboženská konverzia štátneho príslušníka tretej krajiny na mieste“
I. Úvod
1.
Táto vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť podmienky a obmedzenia, za ktorých môžu členské štáty uznať existenciu potreby medzinárodnej ochrany vyplývajúcej z činností vykonávaných štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti po opustení krajiny pôvodu, t. j. „na mieste“.
2.
Od Súdneho dvora sa predovšetkým žiada, aby sa vyjadril k zmyslu a pôsobnosti článku 5 ods. 3 smernice 2011/95/EÚ ( 2 ), podľa ktorého môžu členské štáty „spravidla“ odmietnuť priznať postavenie utečenca po preskúmaní následnej žiadosti, ak riziko prenasledovania vyplýva z okolností, „ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu“. V tejto súvislosti bude musieť Súdny dvor určiť, do akej miery môže členský štát využiť priestor na voľnú úvahu, ktorý sa mu týmto ustanovením priznáva, aby podmienil priznanie tohto postavenia tým, že činnosti, ktoré žiadateľ vykonáva na mieste, sú činnosťami povolenými v tomto členskom štáte, v súvislosti s ktorými sa preukáže, že sú vyjadrením presvedčenia a zotrvaním pri presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu.
3.
Táto vec je súčasťou sporu medzi JF, iránskym štátnym príslušníkom, ktorý počas pobytu v Rakúsku konvertoval na kresťanstvo, a Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Spolkový úrad pre cudzinecké právo a azyl, Rakúsko, ďalej len „BFA“), ktorý sa týka zákonnosti rozhodnutia tohto úradu o zamietnutí priznania postavenia utečenca. BFA na základe článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 usúdil, že riziko prenasledovania vyplývajúce z tejto náboženskej konverzie je dôsledkom okolností, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu.
4.
Nižšie uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát môže odmietnuť priznať postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal následnú žiadosť, alebo osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá podala následnú žiadosť, len ak sa preukáže, že táto žiadosť je zjavne založená na riziku prenasledovania, ktoré žiadateľ zámerne spôsobil po prijatí konečného rozhodnutia o jeho predchádzajúcej žiadosti, a to činnosťami, páchaním činov alebo neúprimným správaním, s jediným cieľom: vytvoriť podmienky potrebné na to, aby bol považovaný za utečenca.
5.
Vysvetlím tiež, prečo sa domnievam, že členský štát nemôže využiť priestor na voľné uváženie, ktorý sa mu týmto ustanovením priznáva, na to, aby podmienil udelenie tohto postavenia inými podmienkami než tými, ktoré sú výslovne stanovené v smernici 2011/95.
II. Právny rámec
A.
Medzinárodné právo
6.
V článku 1 časti A ods. 2 prvom pododseku Dohovoru o právnom postavení utečencov ( 3 ) v znení doplnenom Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov ( 4 ) (ďalej len „Ženevský dohovor“) sa stanovuje, že pojem „utečenec“ sa vzťahuje na každú osobu, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu“.
B.
Právo Únie
7.
V článku 2 písm. d) smernice 2011/95 je pojem „utečenec“ vymedzený ako „štátny príslušník tretej krajiny, ktorý kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny… a na [ktorého] sa neuplatňuje článok 12“.
8.
V kapitole II tejto smernice s názvom „Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu“ sa v článku 4 ods. 3 písm. d) uvádza:
„Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:
…
d)
či činnosti žiadateľa od opustenia krajiny pôvodu boli vykonávané s výlučným alebo hlavným cieľom vytvorenia potrebných podmienok pre požadovanie medzinárodnej ochrany tak, aby sa posúdilo, či by uvedené činnosti spôsobili, že žiadateľ bude vystavený prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v prípade návratu do tejto krajiny.“
9.
Článok 5 uvedenej smernice s názvom „Potreby medzinárodnej ochrany vznikajúce na mieste“ znie takto:
„1. Opodstatnená obava z prenasledovania alebo reálne riziko vážneho bezprávia môžu byť založené na udalostiach, ktoré sa uskutočnili odvtedy, ako žiadateľ opustil krajinu pôvodu.
2. Opodstatnená obava z prenasledovania alebo reálne riziko utrpenia vážneho bezprávia môže vychádzať z činností, ktoré vykonával žiadateľ odvtedy, ako opustil krajinu pôvodu, najmä ak sa preukáže, že dané činnosti predstavujú vyslovenie určitého presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení alebo orientácii, ktoré žiadateľ prejavoval už v krajine pôvodu.
3. Bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor, členské štáty môžu určiť, že žiadateľovi, ktorý podá následnú žiadosť, sa spravidla neudelí postavenie utečenca, ak je riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu.“
C.
Rakúske právo
10.
V § 2 ods. 1 bode 23 Bundesgesetz über die Gewährung von Asyl (spolkový zákon o udeľovaní azylu) ( 5 ) zo 16. augusta 2005, zmeneného Bundesgesetz, mit dem das Asylgesetz 2005, das Fremdenpolizeigesetz 2005 und das BFA‑Verfahrensgesetz geändert werden (spolkový zákon, ktorým sa mení zákon o azyle z roku 2005, zákon o cudzineckej polícii z roku 2005 a zákon o konaní pred BFA) ( 6 ) z 20. mája 2016, vymedzuje pojem „následná žiadosť“ tak, že je to „každá nová žiadosť podaná po prijatí konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti“.
11.
V § 3 AsylG 2005 s názvom „Postavenie osoby s nárokom na azyl“ sa stanovuje:
„1. Cudziemu štátnemu príslušníkovi, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Rakúsku, sa za predpokladu, že žiadosť nebude zamietnutá podľa článkov 4, 4a alebo 5, prizná postavenie osoby s nárokom na azyl, ak je pravdepodobné, že mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie v zmysle článku 1 časti A ods. 2 [Ženevského dohovoru].
2. Prenasledovanie môže byť založené aj na udalostiach, ktoré nastali po odchode cudzinca z krajiny pôvodu (objektívne dôvody úteku, ktoré sa prejavia na mieste), alebo na činnostiach, ktoré cudzinec vykonal po odchode z krajiny pôvodu a ktoré sú najmä vyjadrením presvedčenia a zotrvaním pri presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu (subjektívne dôvody úteku, ktoré sa prejavia na mieste). Cudzincovi, ktorý podá následnú žiadosť (§ 2 ods. 1 bod 23), sa spravidla postavenie osoby s nárokom na azyl neprizná, ak riziko prenasledovania vyplýva z okolností, ktoré cudzinec vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, ak nejde o činnosti v Rakúsku povolené, v prípade ktorých je preukázané, že sú vyjadrením presvedčenia a zotrvaním pri presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu.
…“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka
12.
JF, iránsky štátny príslušník, podal 3. októbra 2015 rakúskym orgánom žiadosť o medzinárodnú ochranu z dôvodu, že ako inštruktor autoškoly bol napríklad vypočúvaný iránskymi tajnými službami z dôvodu neposlušnosti a stíhaný za kritiku kazateľa v prvom ročníku svojho štúdia.
13.
Rozhodnutím zo 7. júna 2017 BFA túto žiadosť zamietol, keďže dospel k záveru, že argumenty, ktoré JF uviedol na odôvodnenie úteku z krajiny pôvodu, nie sú dôveryhodné, a prijal rozhodnutie o jeho návrate. JF podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ktorú Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) rozsudkom z 3. januára 2018, ktorý už nadobudol právoplatnosť, zamietol.
14.
JF podal 26. júna 2019 následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu z dôvodu, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku konvertoval na kresťanstvo, a v dôsledku toho sa obáva prenasledovania v krajine pôvodu. Rozhodnutím z 24. júna 2020 BFA odmietol priznať žiadateľovi postavenie utečenca, pričom uplatnil ustanovenia § 3 ods. 2 druhej vety AsylG 2005. Dotknutej osobe však udelil postavenie osoby, ktorej sa poskytla doplnková ochrana. BFA usúdil, že JF počas viacerých pohovorov a na základe presných dôkazov hodnoverne preukázal, že počas svojho pobytu v Rakúsku konvertoval na kresťanstvo a že tam toto náboženstvo aktívne praktizoval, a preto mu v prípade návratu do Iránu hrozí riziko individuálneho prenasledovania. BFA však dospel k záveru, že tento dôvod prenasledovania vznikol na mieste a vytvoril ho žiadateľ svojím vlastným rozhodnutím.
15.
Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozsudkom z 29. septembra 2020 vyhovel odvolaniu JF proti tomuto rozhodnutiu. Tento súd usúdil, že hoci v kontexte následnej žiadosti riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril „svojím vlastným rozhodnutím“, „spravidla“ bráni priznaniu postavenia utečenca, posledný uvedený pojem napriek tomu naznačuje, že existujú prípady, v ktorých môže byť toto postavenie priznané, a to bez ohľadu na § 3 ods. 2 druhú vetu AsylG 2005, v ktorej sa vyžaduje overenie existencie zneužitia zo strany žiadateľa. Uvedený súd tiež rozhodol, že samotná skutočnosť, že nič nenasvedčovalo tomu, že by žiadateľova konverzia bola vyjadrením a pokračovaním presvedčenia, ktoré už mal v krajine pôvodu, nestačí na zamietnutie priznania postavenia utečenca.
16.
BFA podal proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), pričom tvrdí, že v § 3 ods. 2 druhej vete AsylG 2005 sa stanovuje všeobecné pravidlo, že postavenie utečenca nemôže byť priznané v prípadoch, ako je ten vo veci samej. Jedinou výnimkou z tohto pravidla by boli prípady, keď sú predmetné činnosti povolenými činnosťami v Rakúsku, v prípade ktorých sa preukáže, že sú vyjadrením a pokračovaním presvedčenia, ktoré žiadateľ už mal vo svojej krajine pôvodu.
17.
Vnútroštátny súd sa domnieva, že rozhodnutie v konaní vo veci samej závisí od výkladu článku 5 ods. 3 smernice 2011/95.
18.
Za týchto podmienok Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 5 ods. 3 smernice [2011/95] vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa cudzincovi, ktorý podá následnú žiadosť, spravidla neprizná postavenie osoby s právom na azyl, ak je riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré cudzinec vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia svojho štátu pôvodu, okrem prípadu, že ide o činnosti, ktoré sú v Rakúsku dovolené, ak sa preukáže, že predstavujú vyslovenie určitého presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré cudzinec prejavoval už v štáte pôvodu?“
19.
Písomné pripomienky predložili JF, rakúska a nemecká vláda, ako aj Európska komisia.
IV. Analýza
20.
Svojou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby spresnil zmysel a pôsobnosť pravidla uvedeného v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 s cieľom určiť, do akej miery sa môže členský štát v rámci priestoru na voľnú úvahu, ktorý sa mu týmto ustanovením priznáva, od neho odchýliť.
21.
Pri výklade uvedeného ustanovenia je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext, ako aj ciele sledované smernicou 2011/95. Aj z vývoja tohto textu možno vyvodiť skutočnosti relevantné na jeho výklad. ( 7 ) Okrem toho by sa mal zohľadniť aj Ženevský dohovor ( 8 ) a užitočným zdrojom informácií sú aj konzultácie poskytované Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). ( 9 )
A.
Znenie článku 5 ods. 3 smernice 2011/95
22.
V článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa stanovuje, že „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor, členské štáty môžu určiť, že žiadateľovi, ktorý podá následnú žiadosť, sa spravidla neudelí postavenie utečenca, ak je riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu“.
23.
Po prvé, ako vyplýva zo znenia tohto článku, ide o fakultatívne ustanovenie, a tak zamietnutie priznania postavenia utečenca je len možnosťou ponechanou na uváženie členských štátov. Toto ustanovenie sa teda líši od článku 12 smernice 2011/95, v ktorom sa stanovujú povinné dôvody na vylúčenie z postavenia utečenca, a od článku 14 ods. 1 a 3 uvedenej smernice, v ktorom sa stanovujú povinné dôvody na zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia postavenia utečenca.
24.
Použitie príslovky „spravidla“ tiež odráža zámer normotvorcu Únie umožniť členským štátom uplatňovať toto pravidlo flexibilne a v prípade potreby zaviesť výnimky.
25.
Po druhé členské štáty môžu túto možnosť využiť „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor“. Vnútroštátny súd sa pýta, do akej miery sú členské štáty povinné zabezpečiť dodržiavanie tohto dohovoru vzhľadom na výraz použitý v nemeckom znení smernice 2011/95, a to „unbeschadet der Genfer Flüchtlingskonvention“. Pojem „unbeschadet“ je nejednoznačný a mohol by sa preložiť ako „bez toho, aby bol dotknutý,“ aj ako príslovka „nonobstant“, čo znamená „bez ohľadu na, hoci, napriek“ ( 10 ).
26.
Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry sa formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôže chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže považovať za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami. ( 11 ) V tejto súvislosti poznamenávam, že vo väčšine jazykových verzií smernice 2011/95, napríklad španielskej, anglickej, talianskej, lotyšskej, portugalskej a švédskej verzii, sa používa výraz „bez toho, aby bol dotknutý,“ alebo rovnocenný výraz. Tento výraz znamená „bez toho, aby bol porušený, bez zrieknutia sa“ ( 12 ), alebo „bez poškodenia, bez zrieknutia sa, bez porušenia“ ( 13 ), ako sa potvrdzuje v judikatúre Súdneho dvora. ( 14 )
27.
Okrem toho ustanovenia práva Únie sa majú vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom so zreteľom na verzie vyhotovené vo všetkých jazykoch Únie a v prípade rozdielu medzi týmito verziami sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou. ( 15 ) Na základe článku 78 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 Charty základných práv Európskej únie ( 16 ) je spoločný európsky azylový systém, do ktorého patrí smernica 2011/95, založený na úplnom a komplexnom uplatňovaní Ženevského dohovoru, ktorý je „základným kameňom“ medzinárodného právneho režimu ochrany utečencov. ( 17 ) Hoci sa v tejto smernici stanovuje systém pravidiel obsahujúci pojmy a kritériá, ktoré sú spoločné pre členské štáty, a teda charakteristické pre Úniu, jej cieľom je to, aby sa v plnej miere dodržiaval článok 1 tohto dohovoru. ( 18 )
28.
Z toho vyvodzujem, že členské štáty môžu odmietnuť priznať postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá podá následnú žiadosť z dôvodov uvedených v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, len ak zaručia účinné dodržiavanie práv stanovených Ženevským dohovorom, na ktorý táto smernica odkazuje, a najmä zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.
29.
Po tretie sa článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 týka podmienok, za ktorých možno zamietnuť priznanie „postavenia utečenca“. Tento pojem je vymedzený v článku 2 písm. e) tejto smernice ako „uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za utečenca“. V rámci systému zavedeného uvedenou smernicou možno štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa hmotnoprávne podmienky stanovené v kapitole III tejto istej smernice, alebo osobu bez štátnej príslušnosti spĺňajúcu takéto hmotnoprávne podmienky, na základe tohto samotného dôvodu považovať za utečenca v zmysle jej článku 2 písm. d) a článku 1 časti A Ženevského dohovoru. ( 19 ) Formálne uznanie určitej osoby za utečenca, ktoré predstavuje priznanie postavenia utečenca, má za následok to, že dotknutému utečencovi sa podľa článku 2 písm. b) smernice 2011/95 poskytne medzinárodná ochrana, a tak sa mu priznajú všetky práva a výhody stanovené v kapitole VII tejto smernice. V opačnom prípade sa naňho vzťahujú aspoň práva a ochrana stanovené v Ženevskom dohovore, na ktoré sa odkazuje v článku 14 ods. 6 uvedenej smernice, vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia. ( 20 )
30.
Po štvrté pôsobnosť článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 je obmedzená na preskúmanie „následnej žiadosti“ o medzinárodnú ochranu. Z vymedzenia tohto pojmu v článku 2 písm. q) smernice 2013/32/EÚ ( 21 ) vyplýva, že členský štát môže odmietnuť priznať postavenie utečenca len vtedy, ak príslušný orgán už prijal konečné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti o medzinárodnú ochranu, v ktorom konštatoval, že žiadosť je neprípustná alebo neopodstatnená, alebo že žiadosť bola výslovne alebo konkludentne vzatá späť. ( 22 )
31.
Napokon po piate členské štáty môžu odmietnuť priznať postavenie utečenca, ak sa preukáže, že riziko prenasledovania, ktorému je žiadateľ vystavený, je „založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím“. Hoci je táto podmienka nevyhnutná na uplatnenie možnosti stanovenej v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, zdá sa mi, že pojmy, ktoré normotvorca Únie použil, neumožňujú určiť jej presný rozsah.
32.
Pojem „okolnosti“ sa v smernici 2011/95 nevymedzuje. V kombinácii s rizikom prenasledovania, ktoré tieto okolnosti môžu vyvolať, tento pojem podľa môjho názoru zahŕňa širokú škálu činností, činov alebo dokonca správania, ktoré si žiadateľ mohol osvojiť po opustení krajiny pôvodu a ktoré môžu osoby zapojené do prenasledovania vnímať ako dôvod prenasledovania súvisiaci s rasou žiadateľa, jeho národnosťou, náboženstvom, politickými názormi alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Pokiaľ ide o výraz „[okolnosti], ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím“ ( 23 ), domnievam sa, že osobitný význam treba prikladať voľbe slovesa „vytvoriť“, ktorá vzhľadom na prípravné práce na smernici 2004/83/ES ( 24 ), ktorá smernici 2011/95 predchádzala, nie je náhodná. Z Komisiou vypracovaného návrhu smernice ( 25 ) skutočne vyplýva, že mala v úmysle riešiť situáciu, keď sú obavy žiadateľa z prenasledovania „vykonštruované“ (vo francúzštine „fabriquée de toutes pièces“, v anglickej verzii komentárov k článkom „manufactured“). Podľa môjho názoru sa teda výraz použitý normotvorcom Únie má vzťahovať na nové okolnosti – na rozdiel od už existujúcich okolností, ktoré mohli odôvodňovať jeho útek z krajiny pôvodu –, ktoré si žiadateľ vymyslel alebo „vykonštruoval“ po svojom odchode z krajiny pôvodu a nad ktorými má určitú kontrolu – na rozdiel od udalostí, ktoré môžu nastať v krajine pôvodu, uvedených v článku 5 ods. 1 smernice 2011/95.
33.
Ako som už uviedol, tento doslovný výklad neumožňuje určiť presný rozsah podmienky stanovenej normotvorcom Únie v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95. Preto sa domnievam, že je nevyhnutné preskúmať kontext tohto ustanovenia a účel smernice.
B.
Štruktúra a účel smernice 2011/95
34.
Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu je predmetom kapitoly II smernice 2011/95. V článku 4 tejto smernice sa stanovujú všeobecné pravidlá, ktorými sa riadi proces posudzovania skutočností a okolností, na ktorých je založená žiadosť o medzinárodnú ochranu. V článku 5 uvedenej smernice sa zasa v súlade s odôvodnením 25 stanovujú osobitné pravidlá posudzovania potreby medzinárodnej ochrany, ktorá vznikla na mieste. ( 26 )
35.
Článok 4 aj článok 5 smernice 2011/95 sa vzťahujú na následnú žiadosť, ak príslušný orgán po predbežnom preskúmaní zistí, že nové skutočnosti alebo zistenia predložené žiadateľom zvyšujú pravdepodobnosť, že žiadateľ spĺňa podmienky na udelenie medzinárodnej ochrany. ( 27 )
36.
Zatiaľ čo v článku 5 ods. 2 smernice 2011/95 sa stanovuje zásada, že príslušný orgán môže preukázať existenciu opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodu vykonávania činností na mieste, článok 5 ods. 3 tejto smernice naopak umožňuje tomuto orgánu postavenie utečenca nepriznať, ak sa konanie o udelení medzinárodnej ochrany zneužíva.
1. Uznanie existencie opodstatnenej obavy z prenasledovania v dôsledku vykonávania činností žiadateľa na mieste v zmysle článku 5 ods. 2 smernice 2011/95
37.
Článok 5 ods. 2 smernice 2011/95 sa týka postavenia utečenca „na mieste“. Pojem „utečenec“ vymedzený v článku 2 písm. d) tejto smernice zahŕňa nielen situáciu osoby, ktorá opustila svoju krajinu pôvodu z dôvodu obáv z prenasledovania z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, politického presvedčenia alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ale aj situáciu osoby, ktorá sa už nachádza mimo tejto krajiny a obáva sa tam vrátiť z dôvodu rizika prenasledovania, ktorému bude vystavená v dôsledku svojej činnosti v hostiteľskom členskom štáte, t. j. „na mieste“. V každej z týchto dvoch situácií sa osoba „nachádza mimo krajiny, ktorej štátnu príslušnosť má“, v súlade s článkom 2 písm. d) uvedenej smernice. ( 28 )
38.
V článku 5 ods. 2 smernice 2011/95 sa tak uvádza zásada, podľa ktorej „opodstatnená obava z prenasledovania alebo reálne riziko utrpenia vážneho bezprávia môže vychádzať z činností, ktoré vykonával žiadateľ odvtedy, ako opustil krajinu pôvodu, najmä ak sa preukáže, že dané činnosti predstavujú vyslovenie určitého presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení alebo orientácii, ktoré žiadateľ prejavoval už v krajine pôvodu“.
39.
Ako vyplýva z použitia pojmu „najmä“, ktoré je v tomto prípade ekvivalentom pojmu „predovšetkým“, skutočnosť, že činnosti, ktoré žiadateľ vykonáva v hostiteľskom členskom štáte, sú zotrvaním pri presvedčení alebo orientácii, ktoré prejavoval už vo svojej krajine pôvodu, nepredstavuje na účely uznania potreby medzinárodnej ochrany, ktorá vznikla na mieste, nutnú podmienku. Ide skôr o prvok, ktorý pravdepodobne zvýši dôveryhodnosť žiadateľa tým, že uľahčí vylúčenie rizika zneužitia, a tým aj zjednoduší preukázanie opodstatnenosti žiadosti.
40.
V dôsledku toho článok 5 ods. 2 smernice 2011/95 umožňuje zohľadniť situáciu, keď dotknutá osoba neprejavila svoje politické názory, náboženské presvedčenie alebo sexuálnu orientáciu vo svojej krajine pôvodu preto, že k tomu bola donútená, alebo sa vedome rozhodla zatajiť ich vzhľadom na súvisiace riziká alebo z dôvodu nízkeho veku. ( 29 ) Slovo „najmä“ v článku 5 ods. 2 umožňuje zohľadniť aj situáciu, keď sa dotknutá osoba po opustení svojej krajiny pôvodu rozhodne vykonávať na mieste nové činnosti z dôvodu zmeny svojej osobnej identity, náboženského presvedčenia alebo politického presvedčenia, pričom tieto okolnosti nie sú vyslovením jej predchádzajúceho presvedčenia alebo orientácie ani zotrvaním pri predchádzajúcom presvedčení a orientácii.
41.
Vzhľadom na citlivú povahu otázok týkajúcich sa osobnej sféry žiadateľa, a najmä jeho náboženstva alebo sexuality, nemôže príslušný orgán dospieť k záveru, že došlo k zneužitiu práv len preto, že napríklad konvertoval na iné náboženstvo alebo odhalil svoju homosexualitu po odchode z krajiny pôvodu. Pri takomto prístupe by sa nezohľadnila nielen potreba medzinárodnej ochrany tohto žiadateľa, keďže jeho aktivity na mieste ho rovnako pravdepodobne vystavujú riziku prenasledovania alebo vážnej ujmy, ak by sa vrátil do tejto krajiny, ale ani základné práva, ktoré mu zaručuje Charta, ako je právo na náboženskú slobodu, ktoré zahŕňa právo na zmenu náboženstva, alebo právo na slobodu názoru a prejavu. ( 30 )
42.
Uplatňovanie článku 5 ods. 2 smernice 2011/95 si preto vyžaduje, aby príslušný orgán preskúmal všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu v súlade s pravidlami stanovenými v článku 4 tejto smernice.
43.
V tejto súvislosti sa v článku 4 ods. 3 písm. d) uvedenej smernice stanovuje základné pravidlo na účely posúdenia existencie potreby medzinárodnej ochrany, ktorá vznikla na mieste. Týmto ustanovením sa v skutočnosti zdôrazňuje osobitná ťažkosť súvisiaca s posudzovaním žiadosti o medzinárodnú ochranu založenej na činnostiach vykonávaných žiadateľom na mieste, a to situácia, keď žiadateľ zámerne vykonáva tieto činnosti na území hostiteľského členského štátu s cieľom podať alebo podporiť túto žiadosť. ( 31 )
44.
Európsky súd pre ľudské práva uznáva, že vo všeobecnosti je veľmi ťažké posúdiť, či má osoba o predmetnú činnosť úprimný záujem – či už ide o politickú činnosť, alebo náboženskú prax – alebo či sa do nej zapojila len preto, aby následne ospravedlnila svoj útek. ( 32 ) UNHCR sa zasa domnieva, že osoba, ktorej v krajine pôvodu objektívne hrozí prenasledovanie, má nárok na medzinárodnú ochranu bez ohľadu na svoje motívy, zámery alebo správanie, keďže v smernici 2011/95 ani Ženevskom dohovore sa nestanovuje žiadna právna povinnosť dobrej viery v súvislosti so žiadosťami o medzinárodnú ochranu, pričom podmienky na jej udelenie sú objektívne. ( 33 )
45.
Podľa článku 4 ods. 3 písm. d) smernice 2011/95 teda normotvorca Únie od príslušného orgánu požaduje, aby pri individuálnom posudzovaní žiadosti zohľadnil, „či činnosti žiadateľa od opustenia krajiny pôvodu boli vykonávané s výlučným alebo hlavným cieľom vytvorenia potrebných podmienok pre požadovanie medzinárodnej ochrany tak, aby sa posúdilo, či by uvedené činnosti spôsobili, že žiadateľ bude vystavený prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v prípade návratu do tejto krajiny “ ( 34 ).
46.
Toto ustanovenie odráža napätie medzi na jednej strane potrebou čisto objektívneho posúdenia žiadosti, v ktorom sa zohľadnia konkrétne riziká prenasledovania alebo vážneho bezprávia, ktorým je žiadateľ vystavený vo svojej krajine pôvodu v dôsledku činností, ktoré vykonáva na mieste, a potrebou zohľadniť subjektívnejšie faktory posúdením rozsahu, v akom sa žiadateľ pokúša zneužiť systém medzinárodnej ochrany vykonávaním „krycích“ činností, ktoré sú len zámienkou na udelenie postavenia utečenca alebo doplnkovej ochrany, na strane druhej.
47.
Hoci je zrejmé, že dôveryhodnosť žiadateľa je dotknutá, ak vykonáva činnosti na mieste „zainteresovaným“ spôsobom, podmienky zvolené normotvorcom Únie v článku 4 ods. 3 písm. d) smernice 2011/95 však odrážajú skutočnosť, že posúdenie, ktoré má vykonať príslušný orgán, sa vždy týka toho, či okolnosti, ktoré žiadateľ vytvoril, vedú k predpokladu, že sa vzhľadom na svoju individuálnu situáciu môže odôvodnene obávať, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený prenasledovaniu na základe niektorého z dôvodov uvedených v článku 10 tejto smernice alebo vážnemu bezpráviu. ( 35 )
48.
V tomto smere majú Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA) ( 36 ), UNHCR ( 37 ) a Európsky súd pre ľudské práva ( 38 ) rovnaký prístup, pokiaľ ide o spôsoby preskúmania, ktoré má vykonať príslušný orgán. V prvom rade musí preskúmať, či činnosti vykonávané na mieste preukazujú skutočné, úprimné a vážne presvedčenie alebo orientáciu. Toto preskúmanie musí umožniť určiť rozsah, v akom bude žiadateľ pokračovať v týchto činnostiach po návrate do krajiny pôvodu, a teda posúdiť závažnosť a povahu rizík, ktorým bude vystavený. Ako usúdil Súdny dvor, toto posúdenie závažnosti rizika treba vykonať opatrne a obozretne, keďže tu ide o otázky súvisiace s integritou ľudskej bytosti a osobnými slobodami, ktoré patria medzi základné hodnoty Únie. ( 39 ) Preto aj osoba, ktorej náboženská konverzia nie je úprimná, ale je doložená aktom krstu, môže byť orgánmi niektorých krajín, ako je vo veci samej Irán, považovaná za vinnú zo spáchania trestného činu odpadlíctva, z čoho vyplýva skutočné riziko prenasledovania, ak sa táto osoba do tejto krajiny vráti.
49.
Po druhé príslušný orgán musí posúdiť, do akej miery sú činnosti vykonávané na mieste schopné upútať pozornosť osôb zapojených do prenasledovania alebo do akej miery sa o nich už dozvedeli, a prípadne aj to, ako ich tieto osoby vnímajú (či sú vnímané ako „krycie“ činnosti alebo naopak ako prejav vlastnosti súvisiacej napríklad s náboženstvom alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, ktorá je dôvodom prenasledovania? ( 40 )).
50.
Práve na základe tohto individuálneho posúdenia môže príslušný orgán určiť, či činnosti, ktoré žiadateľ vykonáva na mieste, napriek ich zainteresovanej povahe vytvárajú opodstatnené obavy z prenasledovania z niektorého z dôvodov uvedených v článku 10 smernice 2011/95, a či teda spĺňa podmienky na to, aby ho bolo možné považovať za utečenca v zmysle článku 2 písm. d) tejto smernice. ( 41 )
2. Odmietnutie priznania postavenia utečenca z dôvodu zneužitia konania o poskytnutí medzinárodnej ochrany v zmysle článku 5 ods. 3 smernice 2011/95
51.
Článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 nadväzuje na článok 5 ods. 2 tejto smernice. Členským štátom vlastne dáva možnosť formálne neuznať postavenie utečenca tým, že odmietnu priznať príslušné právne postavenie, a to v osobitnom rámci následnej žiadosti, ak „je riziko prenasledovania založené na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím“.
52.
Článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa preto musí vykladať striktne.
53.
Predovšetkým pripomínam, že podľa článku 13 smernice 2011/95 členské štáty majú postavenie utečenca priznať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca v súlade s kapitolami II a III tejto smernice. ( 42 ) Súdny dvor vo svojej judikatúre jasne uviedol, že členské štáty „v tejto súvislosti nemajú žiadnu diskrečnú právomoc“ ( 43 ).
54.
Článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 preto tým, že dáva členským štátom možnosť odmietnuť priznanie postavenia utečenca, predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 13 tejto smernice. Konkrétne povedané, osobe, ktorá spĺňa podmienky na to, aby mohla byť považovaná za utečenca, sa napriek tomu postavenie utečenca neprizná z dôvodu, že si riziko prenasledovania spôsobila sama. Okolnosti, za ktorých môže členský štát túto možnosť využiť, sa preto musia vykladať reštriktívne.
55.
Zamietnutie priznania postavenia utečenca má následne významné následky, a to, že dotknutá osoba nebude mať všetky práva a výhody stanovené v kapitole VII uvedenej smernice, pretože tie sú spojené s týmto postavením. ( 44 )
56.
Za týchto okolností sa domnievam, že zamietnutie priznania postavenia utečenca môže byť odôvodnené len vtedy, keď smeruje k potrestaniu zjavne zneužívajúceho alebo oportunistického správania ( 45 ) žiadateľa, ktorý „vykonštruoval“ ( 46 ) okolnosti, na ktorých sa zakladá riziko prenasledovania, ktorému je vystavený, a to s cieľom zvýšiť šance na úspech svojej následnej žiadosti. ( 47 )
57.
Podľa môjho názoru si to vyžaduje, aby príslušný orgán preukázal, že následná žiadosť je zjavne založená na riziku prenasledovania, ktoré žiadateľ zámerne vyvolal po prijatí konečného rozhodnutia o jeho predchádzajúcej žiadosti, a to činnosťami, páchaním činov alebo neúprimným správaním, s jediným cieľom: vytvoriť podmienky potrebné na to, aby bol považovaný za utečenca.
58.
V tejto súvislosti možno do určitej miery nájsť paralelu s článkom 14 ods. 3 písm. b) smernice 2011/95, ktorého cieľom je trestať zjavne podvodné konanie štátnych príslušníkov tretích krajín tým, že sa od členských štátov vyžaduje, aby zrušili, ukončili alebo odmietli obnoviť postavenie utečenca, ak dotknutá osoba skreslila alebo neuviedla skutočnosti alebo použila falošné doklady na účely priznania tohto postavenia.
59.
Je zrejmé, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa musí uplatňovať opatrne, pretože príslušný orgán je povinný pred rozhodnutím o zamietnutí priznania postavenia utečenca preskúmať všetky okolnosti individuálnej situácie žiadateľa.
60.
Z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozhodnutiu o vylúčení, zrušení, ukončení alebo odmietnutí obnovenia postavenia utečenca musí predchádzať posúdenie presných skutočností známych príslušnému orgánu a úplné preskúmanie všetkých okolností individuálneho prípadu žiadateľa s cieľom určiť, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že situácia dotknutej osoby, ktorá inak kritériá na získanie alebo zachovanie medzinárodnej ochrany spĺňa, predstavuje jeden z prípadov vylúčenia, zrušenia, ukončenia alebo odmietnutia obnovenia tohto postavenia. ( 48 ) Podľa názoru Súdneho dvora je toto posúdenie neoddeliteľnou súčasťou konania o medzinárodnej ochrane, ktoré sa musí uskutočniť v súlade so smernicami 2011/95 a 2013/32 ( 49 ), a preto vylúčil akékoľvek automatické rozhodovanie. ( 50 )
61.
V rámci smernice 2004/83 normotvorca Únie tiež najprv počítal s odstupňovaním opatrení, ktoré môžu členské štáty prijať voči žiadateľovi, ktorý prejavil úmysel zneužiť právo. Mohli tak buď „ znížiť výhody… priznané utečencovi, ktorého postavenie utečenca bolo získané na základe činností vykonávaných s výlučným alebo hlavným cieľom vytvorenia potrebných podmienok pre uznanie za utečenca“ ( 51 ) (článok 20 ods. 6 tejto smernice), alebo odňať tejto osobe toto postavenie z dôvodov, ktoré sú totožné s dôvodmi v súčasnosti uvedenými v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 (článok 5 ods. 3 smernice 2004/83). Toto rozhodnutie sa prijímalo po zvážení všetkých skutočností a okolností súvisiacich so žiadosťou o medzinárodnú ochranu.
62.
Tento úzky výklad ustanovení článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 napokon podporuje aj účel tejto smernice.
63.
V odôvodnení 12 smernice 2011/95 sa totiž jasne vyjadruje vôľa normotvorcu Únie zabezpečiť, aby všetky členské štáty identifikovali osoby, ktoré „skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu“, a poskytli túto medzinárodnú ochranu na základe spoločných kritérií s tým, že individuálne preskúmajú situáciu každého žiadateľa. ( 52 )
64.
Článok 5 ods. 3 tejto smernice však umožňuje zaručiť dôveryhodnosť a integritu spoločného európskeho azylového systému tým, že členským štátom umožňuje vylúčiť z postavenia utečenca osoby, ktoré sa pokúšajú zneužiť tento systém tým, že zámerne vytvárajú okolnosti, ktoré ich pri návrate do krajiny pôvodu vystavujú riziku prenasledovania, a to výlučne s cieľom využiť výhody vyplývajúce z postavenia utečenca. ( 53 )
65.
Vzhľadom na už vyššie uvedené sa domnievam, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát môže odmietnuť priznať postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal následnú žiadosť, alebo osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá podala následnú žiadosť, až po tom, ako s primeranou istotou a po úplnom preskúmaní všetkých okolností individuálnej situácie žiadateľa zistil, že táto žiadosť je zjavne založená na riziku prenasledovania, ktoré žiadateľ zámerne vyvolal po prijatí konečného rozhodnutia o svojej predchádzajúcej žiadosti tým, že sa zapojil do činností, dopustil sa činov alebo sa správal neúprimne, s jediným cieľom: vytvoriť podmienky potrebné na to, aby bol považovaný za utečenca.
C.
Preskúmanie predmetnej právnej úpravy
66.
Vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli práve uvedené, sa domnievam, že rakúsky zákonodarca prijatím takej právnej úpravy, akou je § 3 ods. 2 AsylG 2005, prekročil mieru voľnej úvahy, ktorá sa mu priznáva v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95.
67.
Pripomínam, že podľa predmetného vnútroštátneho ustanovenia „cudzincovi, ktorý podá následnú žiadosť…, sa spravidla postavenie osoby s nárokom na azyl neprizná, ak riziko prenasledovania vyplýva z okolností, ktoré cudzinec vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, ak nejde o činnosti v Rakúsku povolené, v prípade ktorých je preukázané, že sú vyjadrením presvedčenia a zotrvaním pri presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu“.
68.
Týmto ustanovením sa stanovuje na jednej strane zásada, ktorá je stanovená aj v článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, a na druhej strane výnimka, ktorú rakúsky zákonodarca doplnil, pričom využil priestor na voľnú úvahu, ktorý mu tento článok priznáva. ( 54 ) Podľa môjho chápania článku 3 ods. 2 AsylG 2005 to teda umožňuje, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal následnú žiadosť, alebo osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá podala následnú žiadosť, a to na základe vykonávania činností na mieste, bolo priznané postavenie utečenca, ak riziko prenasledovania vyplýva z vykonávania povolených činností v Rakúsku, v prípade ktorých je preukázané, že predstavujú zotrvanie na presvedčení alebo orientácii, ktoré táto osoba prejavovala vo svojej krajine pôvodu.
69.
Priznám sa, že mám problém pochopiť, ako výnimka zavedená rakúskym zákonodarcom zapadá do zásady, ktorá je základom článku 5 ods. 3 smernice 2011/95, a to odmietnutie priznania postavenia utečenca v prípade rizika prenasledovania, ktoré žiadateľ zámerne vytvoril. Zdá sa, že predmetné vnútroštátne ustanovenie z hľadiska svojho predmetu náleží skôr k duchu článku 5 ods. 2 smernice 2011/95, keďže, ako rakúska vláda zdôraznila vo svojich pripomienkach, § 3 ods. 2 AsylG 2005 má zabezpečiť, aby sa „v konaní o následnej žiadosti zohľadnili aj určité dôvody úteku, ktoré sa prejavili na mieste“. Práve to je ale účelom článku 5 ods. 2 smernice 2011/95, ktorý sa, pripomínam, vzťahuje na následné žiadosti o medzinárodnú ochranu. Ustanovenie § 3 ods. 2 AsylG 2005 sa však od neho v podmienkach uplatňovania líši. Skutočnosť, že činnosti vykonávané žiadateľom na mieste predstavujú zotrvanie na jeho presvedčení alebo orientácií, ktoré prejavoval vo svojej krajine pôvodu, nie je len prvok, ktorý pomáha preukázať dôveryhodnosť žiadateľa na účely preukázania opodstatnených obáv z prenasledovania. Ide skôr o základnú podmienku priznania postavenia utečenca, spolu s novým kritériom založeným na zákonnosti daných činností. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa mi zdá, že v predmetnom vnútroštátnom ustanovení sa teda stanovuje nová podmienka pre priznanie postavenia utečenca „na mieste“ v osobitnom rámci podania následnej žiadosti.
70.
V tomto smere pripomínam, že členské štáty tým, že využívajú možnosť, ktorú im poskytuje článok 5 ods. 3 smernice 2011/95, vykonávajú právo Únie. Na jednej strane to znamená, že túto možnosť nemôžu využiť spôsobom, ktorý by narušil cieľ a potrebný účinok tejto smernice. V súlade s jej odôvodneniami 12 a 25 je pritom jej cieľom zabezpečiť, aby všetky členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a najmä na uznanie potrieb, ktoré vznikajú na mieste. Na druhej strane sa tým od členských štátov vyžaduje, aby uplatňovali dôvody na odmietnutie priznania postavenia utečenca uvedené v tomto ustanovení spôsobom, ktorý je v súlade so základnými právami zakotvenými v Charte ( 55 ). V odôvodnení 16 smernice 2011/95 sa navyše uvádza, že táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznávané Chartou ( 56 ).
71.
V žiadnom ustanovení smernice 2011/95 sa však na účely preukázania potreby medzinárodnej ochrany, ktorá vznikla na mieste, nevyžaduje, aby činnosti, ktoré žiadateľ vykonáva, boli činnosťami povolenými na území hostiteľského členského štátu, o ktorých sa navyše zistilo, že predstavujú zotrvanie na presvedčení alebo orientácii, ktoré prejavoval vo svojej krajine pôvodu. Zákonnosť týchto činností nemôže byť podmienkou priznania medzinárodnej ochrany. Rakúsky zákonodarca teda dopĺňa podmienku, ktorá nie je stanovená v smernici 2011/95 a ktorá neumožňuje zaručiť jednotnosť kritérií, o ktorú sa normotvorca Únie usiluje na účely uznania potreby medzinárodnej ochrany, ktorá vzniká na mieste.
72.
Okrem toho v situácii, o ktorú ide vo veci samej, keď príslušný orgán preukázal všeobecnú dôveryhodnosť žiadateľa a uznal nielen úprimnosť jeho náboženskej konverzie, ale aj existenciu opodstatnených obáv z prenasledovania v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, takáto podmienka vedie k tomu, že dotknutá osoba je zbavená postavenia utečenca len z dôvodu, že konvertovala po prijatí konečného rozhodnutia o jej predchádzajúcej žiadosti. Týmto prístupom sa nezohľadňuje samotný účel následných žiadostí, ktoré z povahy veci zahŕňajú nové skutočnosti alebo okolnosti, a narúšajú sa základné práva zaručené Chartou, pretože neumožňuje zaistiť účinné dodržiavanie náboženskej slobody zakotvenej v článku 10 Charty, ktorá zahŕňa právo na zmenu náboženstva.
73.
Vzhľadom na už uvedené sa domnievam, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, podľa ktorých sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podá následnú žiadosť, spravidla neprizná postavenie utečenca, ak riziko prenasledovania vyplýva z okolností, ktoré vytvoril svojím vlastným rozhodnutím po opustení krajiny pôvodu, pokiaľ nejde o činnosti v tomto členskom štáte povolené, v prípade ktorých je preukázané, že sú vyjadrením presvedčenia a zotrvaním na presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu.
V. Návrh
74.
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko), takto:
Článok 5 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
sa má vykladať v tom zmysle, že:
–
členský štát môže odmietnuť priznať postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal následnú žiadosť, alebo osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá podala následnú žiadosť, až po tom, ako s primeranou istotou a po úplnom preskúmaní všetkých okolností individuálnej situácie žiadateľa zistil, že táto žiadosť je zjavne založená na riziku prenasledovania, ktoré žiadateľ zámerne vyvolal po prijatí konečného rozhodnutia o svojej predchádzajúcej žiadosti tým, že sa zapojil do činností, dopustil sa činov alebo sa správal neúprimne, s jediným cieľom: vytvoriť podmienky potrebné na to, aby bol považovaný za utečenca,
–
bráni právnym predpisom členského štátu, podľa ktorých sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podá následnú žiadosť, spravidla neprizná postavenie utečenca, ak riziko prenasledovania vyplýva z okolností, ktoré vytvoril svojím vlastným rozhodnutím po opustení krajiny pôvodu, pokiaľ nejde o činnosti v tomto členskom štáte povolené, v prípade ktorých je preukázané, že sú vyjadrením presvedčenia a zotrvaním na presvedčení, ktoré prejavoval už v krajine pôvodu.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ).
( 3 ) Tento dohovor bol podpísaný 28. júla 1951 v Ženeve [ Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)] a nadobudol platnosť 22. apríla 1954.
( 4 ) Tento protokol bol dohodnutý v New Yorku 31. januára 1967 a nadobudol platnosť 4. októbra 1967.
( 5 ) BGBl. I, 100/2005.
( 6 ) BGBl. I, 24/2016, ďalej len „AsylG 2005“.
( 7 ) Pozri rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM ( C‑337/20 , EU:C:2021:671 , bod 31 a citovaná judikatúra).
( 8 ) Pozri rozsudky z 19. novembra 2020, Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl) ( C‑238/19 , EU:C:2020:945 , body 19 a 20 ), ako aj z 13. januára 2021, Spolková republika Nemecko (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) ( C‑507/19 , EU:C:2021:3 , body 38 a 39 , ako aj citovaná judikatúra).
( 9 ) Pozri odôvodnenie 22 smernice 2011/95.
( 10 ) Definícia zo slovníka Larousse.
( 11 ) Pozri rozsudok zo 17. januára 2023, Španielsko/Komisia ( C‑632/20 , EU:C:2023:28 , bod 40 ).
( 12 ) Pozri slovník Larousse.
( 13 ) Pozri online slovník La langue française.
( 14 ) Pozri analogicky rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM ( C‑337/20 , EU:C:2021:671 , bod 35 ).
( 15 ) Pozri rozsudok zo 17. januára 2023, Španielsko/Komisia ( C‑632/20 , EU:C:2023:28 , bod 42 a citovaná judikatúra).
( 16 ) Ďalej len „Charta“.
( 17 ) Pozri odôvodnenia 3 a 4 smernice 2011/95.
( 18 ) Pozri odôvodnenia 3, 12, 23 a 24 smernice 2011/95 [rozsudky zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , body 80 , 81 a 83 , ako aj citovaná judikatúra), a z 19. novembra 2020, Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl) ( C‑238/19 , EU:C:2020:945 , bod 20 )].
( 19 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 86 ).
( 20 ) Ide o práva stanovené v článkoch 3 (zásada nediskriminácie), 4 (právo na náboženskú slobodu), 16 (právo na prístup k súdom), 22 (právo na vzdelanie), 31 (neexistencia trestov a obmedzení za neoprávnený vstup na územie alebo pobyt na ňom), 32 (zákaz vyhostenia, s výnimkou osobitných okolností) a 33 (zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia) Ženevského dohovoru.
( 21 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ).
( 22 ) Pozri články 27, 28, 32 a 33 smernice 2013/32.
( 23 ) Tento výraz sa používa aj v iných jazykových verziách smernice 2011/95, napríklad v nemčine, angličtine, portugalčine či švédčine.
( 24 ) Smernica Rady z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12 ; Mim. vyd. 19/007, s. 96).
( 25 ) Návrh smernice Rady o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany [KOM(2001) 510 v konečnom znení] (ďalej len „návrh smernice 2004/83“).
( 26 ) V odôvodnení 25 smernice 2011/95 sa uvádza, že je „osobitne… potrebné zaviesť spoločné pojmy týkajúce sa potrieb ochrany vznikajúcich na mieste“.
( 27 ) Pozri v tomto smere článok 40 ods. 3 smernice 2013/32.
( 28 ) V tejto súvislosti pozri HATHAWAY, J. C., FOSTER, M.: The law of refugee status . 2. vyd., Cambridge: Cambridge University Press, 2014, s. 75.
( 29 ) Pozri v tomto smere spoločnú pozíciu 96/196/SVV zo 4. marca 1996 stanovenú Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu „utečenec“ v článku 1 Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 týkajúceho sa štatútu utečenca ( Ú. v. ES L 63, 1996, s. 2 ; Mim. vyd. 19/001, s. 20) (bod 9.2).
( 30 ) V tejto súvislosti pozri dokument UNHCR: Comments on the European Commission’s proposal for a Directive of the European Parliament and of the Council on minimum standards for the qualification and status of third country nationals or stateless persons as beneficiaries of international protection and the content of the protection granted [COM(2009)551, 21. október 2009]. UNHCR poznamenáva, že „aj keď nie je možné preukázať, že žiadateľ prejavil príslušné presvedčenie alebo orientáciu už v krajine pôvodu, musí mať právo na slobodu prejavu, náboženskú slobodu a slobodu združovania v medziach vymedzených v článku 2 [Ženevského dohovoru] a v iných aktoch na ochranu ľudských práv. Medzi takéto slobody patrí právo zmeniť náboženstvo alebo vieru, čo môže nastať napríklad po odchode z dôvodu nespokojnosti s náboženstvom alebo politikou krajiny pôvodu alebo z dôvodu lepšieho uvedomenia si vplyvu určitých politík“ (voľný preklad) (s. 15 a 16).
( 31 ) Pozri v tejto súvislosti: DÖRIG, H.: Article 5, International protection needs arising sur place. In HAILBRONNER, K., THYM, D.: EU Immigration and Asylum Law : A Commentary . 2. vyd., Mníchov: C. H. Beck, 2016, s. 1142 až 1147, najmä s. 1144, kde sa vysvetľuje vzťah medzi článkom 5 ods. 2 smernice 2011/95 a článkom 4 ods. 3 písm. d) tejto smernice.
( 32 ) Pozri rozsudok ESĽP, 23. marca 2016, F.G. v. Švédsko (CE:ECHR:2016:0323JUD004361111, § 123).
( 33 ) V tejto súvislosti pozri pripomienky UNHCR citované v poznámke pod čiarou 30 vyššie, ako aj dokument UNHCR: Amicus Curiae of the [UNHCR] on the interpretation and application of 'sur place' claims within the meaning of Article 1A(2) of the 1951 Convention relating to the Status of Refugees , 14. február 2017 (body 25 až 29).
( 34 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 35 ) Komisia už vo svojom návrhu smernice 2004/83 zdôraznila, že skutočnosť, že si žiadateľ „vykonštruoval“ obavy z prenasledovania alebo vážneho bezprávia, sama osebe nutne neznamená, že tieto obavy nemôžu byť opodstatnené.
( 36 ) Pozri dokument Európsky podporný úrad pre azyl (EASO) [ktorý na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/2303 z 15. decembra 2021 o Agentúre Európskej únie pre azyl a o zrušení nariadenia (EÚ) č. 439/2010 ( Ú. v. EÚ L 468, 2021, s. 1 ) nahradila agentúra EUAA], Qualification for International Protection, Judicial analysis, second edition , január 2023 (bod 1.10.3 týkajúci sa článku 5 ods. 2 smernice 2011/95).
( 37 ) Pozri Usmernenia k medzinárodnej ochrane č. 6: žiadosti o azyl založené na náboženstve v zmysle článku 1A ods. 2 Dohovoru z roku 1951 a/alebo Protokolu o právnom postavení utečencov z roku 1967 (ďalej len „usmernenia k žiadostiam o azyl založených na náboženstve“) z 28. apríla 2004 (bod 35).
( 38 ) Európsky súd pre ľudské práva sa už viackrát vyjadril k rizikám prenasledovania a trestu smrti, ktorým čelia štátni príslušníci tretích krajín v krajine pôvodu z dôvodu náboženskej konverzie. Stanovil zásadu, že príslušné orgány musia pred prešetrením, či by dotknutá osoba bola vystavená riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, overiť, či je konverzia dotknutej osoby skutočne úprimná a či je „dostatočne dôležitá, vážna, konzistentná a významná“. Podľa tohto súdu musí príslušný orgán v každom jednotlivom prípade posúdiť aj to, či cudzí štátny príslušník hodnoverne preukázal, že jeho konverzia na mieste je úprimná v tom zmysle, že je založená na „skutočnom a osobnom náboženskom presvedčení“. Pozri v tejto súvislosti rozsudky ESĽP, 23. marca 2016, F.G. v. Švédsko (EC:ECHR:2016:0323JUD004361111, § 144 a 145), a ESĽP, 5. novembra 2019, A.A. v. Švajčiarsko (EC:ECHR:2019:1105JUD003221817, § 49 a 51).
( 39 ) Pozri rozsudok z 2. marca 2010, Salahadin Abdulla a i. ( C‑175/08, C‑176/08, C‑178/08 a C‑179/08 , EU:C:2010:105 , bod 90 ).
( 40 ) Pozri v tomto smere právnu analýzu agentúry EUAA citovanú v poznámke pod čiarou 36 vyššie (bod 1.10.3).
( 41 ) UNHCR vo svojich usmerneniach k žiadostiam o azyl na základe náboženstva zdôrazňuje, že takzvané „zainteresované“ činnosti nevytvárajú opodstatnené obavy z prenasledovania na základe motívu uvedeného v Ženevskom dohovore v krajine pôvodu žiadateľa, ak je oportunistická povaha týchto činností zrejmá každému vrátane orgánov krajiny a návrat dotknutej osoby by nemal vážne negatívne dôsledky (bod 36).
( 42 ) Pozri rozsudok z 12. januára 2023, Migracijos departamentas (Dôvody prenasledovania založené na politických názoroch) ( C‑280/21 , EU:C:2023:13 , bod 23 ).
( 43 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 89 a citovaná judikatúra).
( 44 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 99 ).
( 45 ) Agentúra EUAA vo svojej právnej analýze citovanej v poznámke pod čiarou 36 vyššie (bod 1.10.3) aj UNHCR vo svojich usmerneniach k žiadostiam o azyl na základe náboženstva (bod 36) odkazujú na jednoznačne oportunistické konanie žiadateľa.
( 46 ) Tento výraz použila Komisia vo svojich komentároch k článkom navrhovanej smernice 2004/83.
( 47 ) UNHCR vo svojich usmerneniach k žiadostiam o azyl na základe náboženstva uvádza, že „v prípade, že sa žiadosť považuje za zainteresovanú, ale žiadateľ beztak má opodstatnené obavy z prenasledovania v prípade návratu, je medzinárodná ochrana potrebná. Ak je však oportunistická povaha konania jasne zrejmá, môže to výrazne zavážiť pri zvažovaní možných udržateľných riešení, ktoré sú v takýchto prípadoch k dispozícii“ (bod 36).
( 48 ) Pozri vo vzťahu k článku 12 ods. 2 písm. b) a c) smernice 2011/95 rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 48 a citovaná judikatúra), a vo vzťahu k článku 14 ods. 4 písm. a) a k článku 17 ods. 1 písm. d) tejto smernice rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. ( C‑159/21 , EU:C:2022:708 , bod 72 a citovaná judikatúra).
( 49 ) Pozri rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. ( C‑159/21 EU:C:2022:708 , bod 73 ).
( 50 ) Pozri rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 49 a citovaná judikatúra).
( 51 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 52 ) Pozri rozsudky z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 37 ), ako aj zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 79 ).
( 53 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 51 a citovaná judikatúra).
( 54 ) Pozri bod 24 týchto návrhov.
( 55 ) Pozri analogicky rozsudok z 12. decembra 2019, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Zlúčenie rodiny – Sestra utečenca) ( C‑519/18 , EU:C:2019:1070 , body 61 až 64 ).
( ) V tomto odôvodnení sa okrem toho uvádza, že táto smernica sa usiluje nielen o zaistenie plného rešpektovania ľudskej dôstojnosti a práva na azyl žiadateľov o azyl a ich sprevádzajúcich rodinných príslušníkov, ale aj o podporu uplatňovania článkov 1, 7, 11, 14, 15, 16, 18, 21, 24, 34 a 35 Charty a že by sa preto mala vykonávať primerane.