C-242/22

62022CC0242

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 14. júla 2022 ( 1 )

Vec C‑242/22 (PPU)

TL,

2.

V samotnom odsudzujúcom rozsudku súd rozhodol o odklade výkonu trestu za určitých podmienok. Jednou z nich bolo, aby bol TL zastihnuteľný na adrese bydliska, ktorú uviedol na tlačive nazvanom „vyhlásenie o totožnosti a pobyte“ (ďalej len „VTP“). Keďže na tejto adrese bydliska nebol zastihnutý, odklad výkonu trestu bol zrušený a TL nastúpil do väzenia na účely výkonu trestu.

3.

Tribunal da Relação de Évora (Odvolací súd Évora, Portugalsko) sa vzhľadom na to, že VTP a iné procesné úkony boli uskutočnené bez prítomnosti tlmočníka a preloženia niektorých dokumentov do rumunského jazyka, pýta Súdneho dvora na výklad oboch vyššie uvedených smerníc v súvislosti s neplatnosťou úkonov, pri uskutočnení ktorých neboli dodržané ustanovenia týchto smerníc.

I. Právny rámec

A.

…“

5.

V článku 2 („Právo na tlmočenie“) sa uvádza:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nehovoria jazykom príslušného trestného konania alebo mu nerozumejú, bezodkladne poskytlo tlmočenie počas trestného konania pred vyšetrovacími a justičnými orgánmi vrátane policajného výsluchu, všetkých súdnych pojednávaní a akýchkoľvek potrebných predbežných pojednávaní.

…“

6.

7.

V článku 2 („Rozsah pôsobnosti“) sa uvádza:

„1. Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.

…“

8.

Článok 3 („Právo na informácie o právach“) stanovuje:

„…

2. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti mali právo namietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade s touto smernicou.“

B.

Portugalské právo. Código de processo penal ( 4 )

10.

Podľa článku 57 („Postavenie obvineného“) má postavenie obvineného každý, voči komu bolo vznesené obvinenie alebo nariadené vyšetrovanie v trestnom konaní.

14.

V článku 119 („Prípady neplatnosti, ktorú nemožno napraviť“) je uvedených šesť prípadov neplatnosti, ktorú nemožno napraviť, ktoré sa musia skúmať ex offo v ktoromkoľvek štádiu konania. ( 5 )

15.

Článok 120 („Prípady neplatnosti, ktorú treba namietať“) v odseku 1 stanovuje, že v ktoromkoľvek z prípadov neplatnosti odlišných od prípadov neplatnosti uvedených v článku 119 musí neplatnosť namietať dotknutá osoba. V odseku 2 tohto ustanovenia sú stanovené prípady neplatnosti, ktorú treba namietať, medzi ktorými sa nachádza „neustanovenie tlmočníka v prípadoch, v ktorých sa podľa zákona musí ustanoviť“ [písmeno c)].

16.

Podľa článku 120 ods. 3 je potrebné domáhať sa určenia neplatnosti, ktorú treba namietať:

18.

Podľa článku 196 ods. 3 musí byť vo VTP uvedené, že obvinený bol poučený:

–

o povinnosti dostaviť sa na príslušný orgán alebo zostať k dispozícii tomuto orgánu, pokiaľ to bude vyžadovať zákon alebo ak bude na tento účel riadne predvolaný,

–

o povinnosti nezmeniť miesto pobytu a nezdržiavať sa mimo tohto miesta viac ako päť dní bez oznámenia nového miesta pobytu alebo miesta, v ktorom ho bude možné zastihnúť,

II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka

20.

Dňa 10. júla 2019 bolo vydané uznesenie o obvinení TL, ktorý nerozumie ani nehovorí po portugalsky.

21.

Uvedené rozhodnutie bolo „vyhotovené v portugalčine a preložené do rumunčiny, úradného jazyka Moldavska, ako vyplýva z uvedeného uznesenia, ktoré [TL] podpísal“. ( 6 )

22.

Tribunal Judicial da Comarca de Beja (Okresný súd Beja, Portugalsko) rozsudkom z 11. júla 2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. septembra 2019, odsúdil TL na trest odňatia slobody v dĺžke troch rokov, ale odložil jeho výkon.

26.

Direção‑Geral de Reinserção e Serviços Prisionais (Generálne riaditeľstvo pre nápravu odsúdených a väzenské služby, Portugalsko) sa viackrát neúspešne pokúsilo zastihnúť TL na adrese bydliska uvedenej vo VTP.

27.

Dňa 7. januára 2021 súd, ktorý vydal rozsudok, vydal uznesenie, ktorým predvolal TL na účely overenia splnenia stanovených podmienok odkladu výkonu trestu. Dňa 12. januára 2021 mu bolo doporučenou zásielkou zaslané predvolanie na adresu bydliska uvedenú vo VTP. Dňa 6. apríla 2021 mu bolo rovnakým spôsobom opäť zaslané predvolanie.

28.

Dňa 30. septembra 2021 bol TL zatknutý na účely výkonu trestu, ktorý mu bol uložený. Od uvedeného dňa je pozbavený osobnej slobody.

32.

Dňa 11. októbra 2021 si TL určil nového advokáta na zastupovanie v konaní a 18. novembra 2021 predložil podanie, ktorým navrhol určiť, že uznesenie o vznesení obvinenia, VTP, uznesenie, ktorým mu bola uložená povinnosť dostaviť sa na účely objasnenia okolností nesplnenia podmienok odkladu výkonu trestu, pokusy o doručenie a uznesenie o zrušení odkladu výkonu trestu sú neplatné.

33.

Na podporu návrhu na určenie neplatnosti uvedených úkonov TL uviedol, že predmetné písomnosti mu neboli doručené, lebo sa presťahoval na inú adresu. Túto skutočnosť neoznámil, lebo nevedel, že má povinnosť urobiť to, a nevedel ani o následkoch spojených s neoznámením tejto skutočnosti, keďže VTP nebolo preložené do rumunčiny.

34.

TL sa osobne zúčastnil na konaní, bol vypočutý a zastupoval ho advokát. Bolo dodržané jeho právo vyjadriť sa ku každému rozhodnutiu, ktoré sa ho môže osobne týkať, ktoré mohol uplatniť jeho advokát. Jeho advokátovi boli doručené všetky oznámenia o procesných úkonoch uskutočnených počas konania, najmä mu bol doručený rozsudok, uznesenie o určení termínu pojednávania na posúdenie splnenia podmienok odkladu výkonu trestu a uznesenie o zrušení odkladu výkonu trestu;

–

všetky doručené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť, lebo neboli napadnuté opravným prostriedkom, a preto treba akúkoľvek procesnú vadu považovať za napravenú.

36.

TL podal odvolanie proti tomuto uzneseniu na Tribunal da Relação de Évora (Odvolací súd Évora), ktorý predkladá Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Možno články 1 až 3 smernice [2010/64] a článok 3 smernice [2012/13], ktoré prijali Európsky parlament a Rada, samostatne alebo v spojení s článkom 6 EDĽP [Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd] vykladať v tom zmysle, že nebránia ustanoveniu vnútroštátneho práva, ktoré sankcionuje neustanovenie tlmočníka a nepreloženie základných procesných úkonov obvinenému, ktorý nerozumie jazyku konania, relatívnou neplatnosťou, ktorú treba namietať, a ktoré dovoľuje, aby sa takáto neplatnosť uplynutím času napravila?“

Písomné pripomienky predložili TL, portugalská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní konanom 27. júna 2022 sa zúčastnili len poslední dvaja uvedení účastníci konania.

IV. Posúdenie

A.

Úvod. Vymedzenie predmetu diskusie

40.

Aj keď TL navrhol určiť neplatnosť iných úkonov uskutočnených v trestnom konaní, ( 8 ) vnútroštátny súd sa zameriava na tri z nich: a) VTP, b) uznesenie o predvolaní TL na účely objasnenia okolností splnenia podmienok odkladu výkonu trestu a c) uznesenie o zrušenie tohto odkladu. ( 9 )

–

tri úkony uvedené v bode 40 vyššie možno zaradiť pod pojem „základné dokumenty“ trestného konania,

–

nezabezpečenie tlmočníka a prekladu dokumentov týkajúcich sa uvedených úkonov do rumunčiny predstavuje jeden z prípadov relatívnej (nie absolútnej) neplatnosti vymenovaných v článku 120 CPP,

–

pochybnosť spočíva v tom, či, ako rozhodol prvostupňový súd, prípady neplatnosti z dôvodu nezabezpečenia tlmočenia a prekladu možno považovať za „napravené“, keďže príslušné procesné úkony neboli včas napadnuté opravným prostriedkom.

Podľa článku 3 ods. 1 písm. d) smernice 2012/13 majú podozrivé alebo obvinené osoby bezodkladne dostať informácie o oboch právach (o práve na tlmočenie a o práve na preklad základných dokumentov).

44.

Tak článok 1 ods. 2 smernice 2010/64, ako aj článok 2 ods. 1 smernice 2012/13 stanovujú začiatok a koniec obdobia, počas ktorého sa majú tieto smernice uplatniť na trestné konanie:

–

začiatkom tohto obdobia je okamih, keď sa osoba od príslušných orgánov členského štátu úradným oznámením alebo inak dozvie, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu,

–

Súdny dvor vymedzil okolnosti, za ktorých sa uplatnia tieto dve smernice:

–

článok 1 ods. 1 smernice 2010/64 sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa neuplatní na konanie, ktoré sa „podľa svojej definície uskutoční po konečnom rozhodnutí o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, pričom sa v prípade potreby vzťahuje aj na jej odsúdenie“, ( 13 )

–

z článku 1 a z článku 2 ods. 1 smernice 2012/13 „… vyplýva, že konanie, ktorého cieľom nie je určenie trestnoprávnej zodpovednosti určitej osoby, nemôže patriť do pôsobnosti smernice 2012/13“. ( 14 )

48.

51.

Čo sa týka prejednávaného sporu, k vyhotoveniu VTP (ktoré je najspornejším úkonom, keďže je príčinou toho, k čomu došlo v štádiu odkladu výkonu trestu) došlo v okamihu pred súdnym konaním a vydaním odsudzujúceho rozsudku.

52.

Účelom VTP nie je „určenie trestnoprávnej zodpovednosti“, lebo je to úkon, ktorým sa zisťuje totožnosť a miesto pobytu obvineného na účely doručovania písomností v budúcnosti. V tom istom zmysle VTP nemôže ovplyvniť rozhodnutie o tom, či obvinený spáchal trestné činy, ktoré sa mu kladú za vinu.

53.

Z VTP však môžu vyplynúť významné dôsledky pre osoby, ktoré sú povinné urobiť toto vyhlásenie, ( 15 ) ktorého účinky sa vzťahujú tak na súdne konanie v neprítomnosti obvineného [ktoré sa podľa článku 196 ods. 3 písm. d) CPP môže uskutočniť, ak obvinený nesplní povinnosti spojené s VTP], ako aj na zrušenie odkladu výkonu uloženého trestu, k čomu došlo v prejednávanom prípade. ( 16 )

57.

Aby som to zhrnul, domnievam sa, že

–

článok 1 ods. 2 smernice 2010/64 a článok 2 ods. 1 smernice 2012/13 sa v zásade neuplatnia na procesné úkony, ktoré sa uskutočňujú v štádiu výkonu rozsudku a ktorých účelom je zrušenie rozhodnutia o odklade výkonu trestu odňatia slobody,

–

uvedené ustanovenia sa však uplatnia, ak tieto procesné úkony vyplývajú z nesplnenia povinnosti uloženej vo VTP (v štádiu pred vydaním rozsudku), o následkoch ktorého obvinený nemohol vedieť, keďže neovláda jazyk, v ktorom bolo VTP vyhotovené, a jeho obsah mu nebol preložený.

60.

Uvedené články teda majú priamy účinok, takže jednotlivci sa na ne môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi.

61.

V článku 3 smernice 2010/64 sú konkrétne uvedené tri druhy základných dokumentov [a to „každé rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody, každá obžaloba alebo obvinenie a každý rozsudok“ (odsek 2)], ( 18 ) ale tento článok umožňuje, aby príslušné orgány rozhodli o tom, „či sú v každom danom prípade ešte iné základné dokumenty“ (odsek 3) ( 19 ).

62.

Ak je článok 3 smernice 2010/64 koncipovaný takto, domnievam sa, že je tiež bezpodmienečným a presným ustanovením, aj keď zoznam základných dokumentov, ktorý sa v ňom nachádza, nie je uzavretý a za také dokumenty možno považovať aj iné dokumenty než tie, ktoré sú v ňom uvedené, ak o tom rozhodne súd. Každá podozrivá alebo obvinená osoba má právo disponovať prekladom všetkých týchto dokumentov bez ohľadu na to, pod ktorý z odsekov článku 3 smernice tieto dokumenty spadajú.

65.

Tieto dve skupiny porušení preskúmam samostatne.

1. Práva na tlmočenie a preklad

66.

Vzhľadom na to, že prvostupňový súd a vnútroštátny súd konštatovali, že došlo k porušeniu týchto práv, nemusím sa k tejto otázke podrobnejšie vyjadrovať.

67.

Povinnosť ustanoviť tlmočníka na účely VTP v skutočnosti bez väčších výkladových problémov vyplýva nielen zo smernice 2010/64, ale aj z vnútroštátneho ustanovenia (článok 92 CPP). S výhradou overenia, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, portugalské procesné predpisy týkajúce sa tlmočenia v prípade ktoréhokoľvek procesného úkonu umožňujú chrániť príslušné právo osoby, ktorá neovláda portugalský jazyk. ( 21 ) Inou otázkou je, či sa v procesnej praxi de facto dodržiava uvedené právo, ktoré je uznané v samotnom vnútroštátnom zákone.

2. Právo na informácie

71.

Aj keď vnútroštátny súd venuje menšiu pozornosť informáciám o právach na tlmočenie a preklad do jazyka, ktorému obvinená alebo podozrivá osoba rozumie, je potrebné preskúmať uplatnenie práva na informácie na prejednávaný prípad.

72.

Právo na informácie priamo súvisí s ustanoveniami smernice 2010/64. ( 22 ) Cieľom tejto smernice je „zabezpečiť právo podozrivých alebo obvinených osôb na tlmočenie a preklad v trestnom konaní, aby sa zaručilo ich právo na spravodlivý proces“ ( 23 ).

76.

Aj keď prináleží vnútroštátnemu súdu, aby o tom rozhodol, všetko nasvedčuje tomu, že v prejednávanej veci uvedené právo na informácie nebolo dodržané od okamihu vyhotovenia VTP bez účasti tlmočníka pre rumunský jazyk. Jeho neprítomnosť teda spôsobila, že TL sa nemohol dozvedieť o právach, ktoré mal pri uskutočňovaní tohto úkonu v súdnom konaní.

E.

Neplatnosť spojená s porušením práv uznaných v smerniciach 2010/64 a 2012/13

77.

Smernice 2010/64 a 2012/13 neobsahujú nijaké ustanovenie, podľa ktorého by porušenie práv, ktoré sú v nich uznané, malo nevyhnutne viesť ku konštatovaniu absolútnej neplatnosti úkonov v trestnom konaní, pri ktorých došlo k tomuto porušeniu.

81.

Relatívna neplatnosť je konkrétne podľa článku 120 ods. 2 písm. c) CPP sankciou stanovenou pre prípad neustanovenia tlmočníka, ak sa podľa zákona (v tomto prípade podľa smernice) musí ustanoviť. Tak ako som to navrhol v súvislosti s iným ustanovením CPP, ( 25 ) tá istá sankcia by sa mala uplatniť v prípade nepreloženia základného dokumentu konania.

82.

Z abstraktného hľadiska nemožno podľa môjho názoru voči trestným procesným predpisom stanoveným v článkoch 119 a 120 CPP z pohľadu práva Únie nič namietať. Na základe zásady procesnej autonómie môžu členské štáty obmedziť kategóriu „prípadov neplatnosti, ktorú nemožno napraviť“ na prípady neplatnosti spôsobenej určitými vadami a považovať za „prípady neplatnosti, ktorú treba namietať“ prípady neplatnosti spôsobenej inými vadami, pokiaľ sa dodržia zásady ekvivalencie a efektivity.

83.

Pokiaľ ide o uvedené dve zásady:

85.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vnútroštátne ustanovenie (v tomto prípade článok 120 CPP), podľa ktorého neplatný úkon, ktorého obsah osoba, ktorej je určený, nemôže pochopiť z dôvodu nezabezpečenia tlmočenia a prekladu do jazyka, ktorý táto osoba ovláda, treba napadnúť v určitej lehote, spravidla nie je v súlade so zásadou efektivity.

86.

V uvedenom prípade účinnosť práva na preklad a tlmočenie chráneného smernicou 2010/64 a práva na informácie, ktoré zaručuje smernica 2012/13, vyžaduje, aby lehota na napadnutie relatívne neplatného úkonu začala plynúť v okamihu, keď bude dotknutá osoba v jazyku, ktorému rozumie, v plnom rozsahu informovaná o jeho obsahu. ( 26 )

87.

V opačnom prípade by došlo k porušeniu článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ktorý poukazuje vnútroštátny súd, a článkov 47 a 48 Charty, v ktorých je zakotvené právo na spravodlivý proces a rešpektovanie práva obvineného na obhajobu. ( 27 )

90.

Je pravda, že advokát TL mohol v príslušnej lehote napadnúť ktorékoľvek z uvedených rozhodnutí a tvrdiť, že je neplatné, keďže jeho klient sa – práve z dôvodu neprítomnosti tlmočníka a nepreloženia dokumentov – nemohol dozvedieť o povinnostiach, ktoré sa tým, že vyplnil VTP, zaviazal dodržiavať.

91.

Účasť advokáta je uvedená najmä v článku 8 ods. 2 smernice 2012/13, podľa ktorého podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti majú „právo namietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu informácií“ o ich práve na tlmočenie a preklad príslušnými orgánmi.

92.

Právo namietať majú teda nielen podozrivé alebo obvinené osoby, ale aj ich advokáti, a to v súlade s vnútroštátnymi predpismi. Hoci vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vyložil tieto predpisy, všetko nasvedčuje tomu, že sú v súlade s uvedeným ustanovením smernice 2012/13.

G.

Právna sila rozhodnutej veci

96.

V prípade, ak portugalské trestné procesné predpisy neupravujú mechanizmy na preskúmanie ( 31 ) relatívne neplatných úkonov, ktoré nadobudli právnu silu rozhodnutej veci, prináleží vnútroštátnemu súdu objasniť, či by ešte bolo možné prehodnotiť neplatné rozhodnutie, o aké ide v prejednávanom prípade, s cieľom opäť zosúladiť vzniknutú situáciu s právom Únie. ( 32 )

97.

Hoci nemám v úmysle vykonať uvedené posúdenie namiesto vnútroštátneho súdu, kladiem si otázku, či má zrušenie odkladu výkonu trestu odňatia slobody v skutočnosti znaky rozhodnutia s právnou silou rozhodnutej veci, alebo ho naopak možno zmeniť na základe zásad, ktorými sa riadi podmienečný odklad výkonu trestu.

101.

Je pravda, že smernica 2016/343 – pokiaľ ide o právo byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní – sa neuplatní na odklad výkonu trestu (ku ktorému prirodzene dochádza po konaní pred súdom). Ak je však – tak ako v prejednávanom prípade – predmetom sporu procesné rozhodnutie, ktoré má za následok pozbavenie osobnej slobody a dotknutá osoba nemohla byť bez vlastnej viny poučená o svojom práve byť vypočutá pred jeho prijatím, ( 35 ) domnievam sa, že smernica 2016/343 stanovuje kritériá, ktoré možno analogicky uplatniť aj na tento prípad.

102.

Uplatnenie uvedených kritérií v prípade osoby, ktorá sa z dôvodu, za ktorý nezodpovedá, nedostavila na pojednávanie o zrušení odkladu výkonu trestu, ktorý jej bol uložený (keďže neovládala jazyk konania a nebol jej zabezpečený preklad a tlmočenie, nevedela o povinnostiach vyplývajúcich z VTP), by viedlo k tomu, že po uskutočnení tohto pojednávania a nájdení uvedenej osoby ju treba poučiť o úkonoch, ktoré boli vykonané v jej neprítomnosti. Po tomto okamihu sa táto osoba môže rozhodnúť buď tak, že nenapadne zákonnosť uvedeného úkonu z dôvodu svojej neprítomnosti, alebo tak, že požiada o jeho opätovné uskutočnenie, aby sa na ňom mohla zúčastniť. ( 36 )

103.

Tieto úvahy podľa môjho názoru svedčia o tom, že ochrana, ktorú v záujme právnej istoty poskytuje nezrušiteľnosť spojená s právnou silou rozhodnutej veci, sa nevzťahuje na súdne rozhodnutia, ako je súdne rozhodnutie, o ktoré ide v prejednávanej veci, ktoré boli prijaté v neprítomnosti dotknutej osoby, ak táto osoba bez vlastnej viny nevedela o povinnosti (nezmeniť miesto pobytu), ktorej nesplnenie spôsobilo, že bola pozbavená osobnej slobody.

107.

Súdny dvor však – jednoznačnejšie od vydania rozsudku Lucchini ( 39 ) – zaviedol výnimky z absolútnej prednosti právnej sily rozhodnutej veci, pričom na tento kontext rozšíril pôsobnosť zásad ekvivalencie a efektivity, ktorými sa riadi vzťah medzi právom Únie a predpismi členských štátov prijatými na základe ich procesnej autonómie ( 40 ).

108.

Súdny dvor vo svojich nedávnych rozsudkoch ( 41 ) rozšíril rozsah výnimiek z nezrušiteľnosti vnútroštátnych súdnych rozhodnutí, ktoré majú právu silu rozhodnutej veci, pričom poukázal práve na zásadu efektivity, s cieľom zabrániť neuplatneniu ustanovení práva Únie ( 42 ).

109.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, podľa judikatúry Súdneho dvora sa vnútroštátne ustanovenia musia skúmať s prihliadnutím na ich postavenie v celom konaní. Je potrebné „v prípade potreby zohľadniť zásady, ktoré sú základom predmetného vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu , zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania“. ( 43 )

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú mu položil Tribunal da Relação de Évora (Odvolací súd Évora, Portugalsko), takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní:

–

sa neuplatnia na procesné úkony, ktoré nasledujú po vydaní konečného rozhodnutia o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, ktorý sa jej kladie za vinu,

–

uplatnia sa však na procesné úkony, ktoré predchádzajú vydaniu uvedeného konečného rozhodnutia, ako aj na dôsledky pre neskoršie úkony, ktoré z nich vyplývajú, ak pri prvých uvedených úkonoch boli porušené príslušné práva,

( 5 ) Týmito prípadmi, popri ktorých existujú prípady uvedené v iných zákonných ustanoveniach, sú: a) nedostatočný počet sudcov alebo prísediacich, ktorí majú byť členmi senátu, alebo porušenie právnych predpisov týkajúcich sa spôsobu určenia zloženia senátu, b) skutočnosť, že konanie sa nezačalo na základe rozhodnutia prokuratúry v zmysle článku 48 a že prokurátor sa nezúčastnil na úkonoch, na ktorých sa musí zúčastniť, c) neprítomnosť obvineného alebo jeho obhajcu v prípadoch, v ktorých je ich účasť podľa zákona povinná, d) neuskutočnenie prešetrovania alebo vyšetrovania v prípadoch, v ktorých sú podľa zákona povinné, e) porušenie predpisov týkajúcich sa príslušnosti bez toho, aby bolo dotknuté ustanovenie článku 32 bodu 2, a f) použitie osobitnej formy konania s výnimkou prípadov stanovených zákonom.

( 6 ) Bod II.III rozhodnutia vnútroštátneho súdu. V tom istom bode sa v nasledujúcich riadkoch uvádza, že nebol ustanovený nijaký tlmočník, ktorého by mal obvinený k dispozícii počas uvedeného úkonu alebo pri vyhotovovaní VTP.

( 7 ) Bod I.II rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( 8 ) Konkrétne uznesenia o vznesení obvinenia a predvolaní (pozri bod 32 vyššie).

( 9 ) V tom istom zmysle rozhodol prvostupňový súd, podľa ktorého TL namietal neplatnosť VTP, doručenia vykonaného v portugalskom jazyku podľa 495 ods. 2 CPP a uznesenia o zrušení odkladu výkonu trestu.

( 10 ) Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu obe smernice ako také neboli formálne prebraté do portugalského právneho poriadku pred uplynutím termínu určeného na ich prebratie. Komisia uvádza (poznámka pod čiarou 3 jej písomných pripomienok), že v roku 2021 začala proti Portugalsku konania o nesplnenie povinností z dôvodu, že Portugalsko riadne neprebralo obe smernice. Portugalská vláda na pojednávaní tvrdila, že praktické uplatňovanie ustanovení CPP je v súlade s obsahom smerníc 2010/64 a 2012/13.

( 17 ) Podobnú súvislosť medzi procesnými úkonmi badať v rozsudku z 12. októbra 2017, Sleutjes ( C‑278/16 , EU:C:2017:757 , body 30 a 31 ).

( 18 ) V súlade s tým, čo som uviedol v bodoch 44 až 50 vyššie, zastávam názor, že pod rozhodnutím „ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody“ treba v tomto kontexte rozumieť ktorékoľvek z rozhodnutí vydaných pred vydaním rozsudku, a nie rozhodnutia vydané na základe rozsudku. V opačnom prípade by došlo k prekročeniu pôsobnosti smernice 2010/64.

( 19 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:686 , bod 50 ): „prináleží vnútroštátnemu súdu[,] zohľadniac najmä vlastnosti konania uplatniteľného na trestný rozkaz vo veci samej…, ako aj charakter veci, o ktorej rozhoduje, určiť, či sa odpor podaný písomne voči trestnému rozkazu musí považovať za základný dokument, ktorého preklad je nevyhnutný“.

( 20 ) Rozsudok z 3. septembra 2014, Deckmyn a Vrijheidsfonds ( C‑201/13 , EU:C:2014:2132 , bod 15 ).

( 21 ) V článku 92 CPP je spomenuté len tlmočenie, a nie (písomný) preklad. Nemalo by byť mimoriadne problematické prekonať tento nedostatok v spojení so smernicou 2010/64, a to s použitím zásady výkladu, ktorý je v súlade s právom Únie, tak, aby sa pravidlo stanovené v uvedenom článku analogicky uplatnilo na preklad základných dokumentov konania, ako to uviedla portugalská vláda na pojednávaní. Výklad článku 92 CPP však môžu podať jedine portugalské súdy.

( 22 ) Odôvodnenie 25 smernice 2012/13.

( 29 ) Európsky súd pre ľudské práva sa domnieva, že podľa článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP má obvinený právo na právnu pomoc, ktorá je praktická a účinná, a nie teoretická alebo iluzórna. O účinnej právnej pomoci nemožno hovoriť, ak sa ustanovený advokát vyhýba svojim povinnostiam. Pozri rozsudok ESĽP z 26. júla 2011, Huseyn a i. v. Azerbajdžan (CE:ECHR:2011:0726JUD003548505, bod 180).

( 30 ) Portugalská vláda na pojednávaní zdôraznila, že účasť advokáta nenahrádza povinnosť osobne oznámiť určité procesné úkony podozrivej alebo obvinenej osobe tak, aby im rozumela, stanovenú v článku 63 ods. 1 CPP.

( 31 ) Pod týmto pojmom treba rozumieť mimoriadny opravný prostriedok, ktorý v niektorých právnych poriadkoch umožňuje z presne vymedzených dôvodov napadnúť právoplatné procesné úkony.

( 32 ) Ako portugalská vláda uviedla na pojednávaní, hoci nebol včas podaný opravný prostriedok, súd, ktorý vydal rozsudok, má také právomoci.

( 33 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 ).

( 34 ) Pozri rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, EU:C.2022:401), ktorý sa týkal uplatnenia smernice 2016/343 na osoby odsúdené v neprítomnosti.

( 41 ) Rozsudok z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines ( C‑370/17 a C‑37/18 , EU:C:2020:260 , body 95 a 96 ), a rozsudky zo 17. mája 2022, MA ( C‑600/19 , EU:C:2022:394 ); SPV Project 1503 a i. ( C‑693/19 , EU:C:2022:395 ); Impuls Leasing România ( C‑725/19 , EU:C:2022:396 ), a Unicaja Banco ( C‑869/19 , EU:C:2022:397 ).

( 42 ) V súvislosti so zásadou ekvivalencie obvykle nevznikajú problémy: právna sila rozhodnutej veci sa uplatňuje bez ohľadu na to, či sa použije vnútroštátne právo alebo právo Únie, a preto je porušenie uvedenej zásady vylúčené.

( ) Rozsudok zo 6. októbra 2015, Târșia ( C‑69/14 , EU:C:2015:662 , body 36 a 37 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.