C-294/22

proti

SW

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azyl – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2011/95/EÚ – Podmienky, ktoré musia splniť štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátneho občianstva, keď žiadajú o priznanie postavenia utečenca – Osoby bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, ktoré využili pomoc Agentúry Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA) – Článok 12 ods. 1 písm. a) – Vylúčenie z postavenia utečenca – Zánik ochrany alebo pomoci UNRWA – Podmienky vzniku oprávnenia na výhody vyplývajúce z ustanovení smernice 2011/95 ipso facto – Význam slovného spojenia ‚ak takáto ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla‘“

I. Úvod

1.

Ženevský dohovor

3.

Článok 1 časť D Ženevského dohovoru ( 5 ) stanovuje:

„Tento dohovor sa nevzťahuje na osoby, ktoré v súčasnosti majú ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov.

Ak takáto ochrana alebo pomoc z akýchkoľvek dôvodov zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo podľa platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru.“

2.

V súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 74/83 z 13. decembra 2019 sa činnosti UNRWA musia vykonávať so zreteľom na „dobré životné podmienky, ochranu a humánny rozvoj palestínskych utečencov“. Okrem toho poskytuje „pomoc pri zabezpečovaní základných potrieb v oblasti zdravia, vzdelávania a živobytia“.

B. Právo Európskej únie

7.

Podľa odôvodnenia 15 smernice 2011/95:

„(15) Na štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ktorí majú povolené zotrvať na územiach členských štátov z dôvodov, ktoré nie sú kvôli potrebe medzinárodnej ochrany, ale na diskriminačnom [diskrečnom – neoficiálny preklad ] základe z naliehavých rodinných alebo humanitárnych dôvodov, sa táto smernica nevzťahuje.“

8.

9.

Smernica 2011/95 bola do francúzskeho práva prebratá prostredníctvom Loi n o 2015‑925 du 29 juillet 2015 relative à la réforme du droit d’asile (zákon č. 2015‑925 z 29. júla 2015 o reforme práva na azyl) (JORF č. 0174 z 30. júla 2015) a décret n o 2015‑1166 du 21 septembre 2015 pris pour l’application de la loi n o 2015‑925 du 29 juillet 2015 relative à la réforme du droit d’asile (dekrét č. 2015‑1166 z 21. septembra 2015, ktorým sa vykonáva zákon č. 2015‑925 z 29. júla 2015 o reforme práva na azyl) (JORF č. 0219 z 22. septembra 2015).

10.

Zákonom č. 2015‑925 z 29. júla 2015 o reforme práva na azyl sa vložil článok L711‑3 do Code de l’entrée et du séjour des étrangers et du droit d’asile (zákon o vstupe a pobyte cudzincov a o práve na azyl). Prvý odsek tohto článku v znení uplatniteľnom na spor stanovuje:

„Postavenie utečenca sa neprizná osobe, na ktorú sa vzťahuje niektoré z ustanovení o vylúčení uvedených v článku 1 častiach D, E alebo F Ženevského dohovoru z 28. júla 1951…“

III. Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

–

SW celý život trpí závažnou formou talasémie, čo je genetická choroba ovplyvňujúca tvorbu hemoglobínu, ktorá si okrem iného vyžaduje pravidelnú transfúziu krvi.

–

Ako SW vyrastal, v dôsledku svojho zdravotného problému musel čoraz častejšie využívať transfúziu krvi. UNRWA ho nasmerovala do nemocnice palestínskeho Červeného kríža, kde mu však podľa jeho tvrdení neboli schopní poskytnúť náležitú zdravotnú starostlivosť. SW sa preto rozhodol, že namiesto toho využije transfúziu krvi od svojho otca.

–

V roku 2014 otec SW, ktorý dovtedy SW poskytoval krv na transfúzie, ktoré potreboval na prežitie, zomrel. SW potom začal využívať transfúziu krvi od kompatibilných darcov, ktorú si získaval sám.

15.

OFPRA sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) a tvrdil po prvé, že CNDA nepreskúmal, či SW odišiel z Libanonu, lebo bol nútený opustiť zónu pôsobenia UNRWA vzhľadom na ohrozenie svojej bezpečnosti, po druhé, že tento súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že to, že UNRWA nie je schopná zaplatiť alebo inak poskytnúť SW zdravotnú starostlivosť, predstavuje dôvod domnievať sa, že účinná ochrana alebo pomoc tejto agentúry zanikla, a po tretie, že sa takisto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že úhrada špecializovanej lekárskej starostlivosti ( 6 ) je súčasťou úlohy UNRWA. OFPRA okrem toho tvrdil, že sa nepreukázalo, že SW nebolo možné poskytnúť adekvátnu lekársku starostlivosť v Libanone.

16.

Conseil d’État (Štátna rada) pripomenula, že podľa článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 je osoba vylúčená z postavenia utečenca, ak patrí do rozsahu pôsobnosti článku 1 časti D Ženevského dohovoru, čo platí, keď je dotknutá osoba osobou bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, ktorá využila ochranu alebo pomoc UNRWA, s výnimkou prípadu, že táto ochrana alebo pomoc sa považuje za „zaniknutú“. Na základe rozsudku Abed El Karem El Kott a i. tento súd konštatoval, že o takýto prípad ide, ak je osoba nútená opustiť zónu pôsobenia tejto agentúry, pretože jej osobná bezpečnosť je vážne ohrozená a UNRWA nie je schopná zaručiť jej životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá bola tejto agentúre zverená.

17.

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

IV. Analýza

19.

Článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, ktorým sa uvádza do platnosti a začleňuje do práva Únie obsah článku 1 časti D Ženevského dohovoru, ( 7 ) obsahuje ustanovenie o vylúčení aj ustanovenie o začlenení . ( 8 )

20.

Na jednej strane stanovuje, že ak osoba patrí do pôsobnosti článku 1 časti D Ženevského dohovoru – v prejednávanej veci preto, že ide o osobu bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, ktorej sa poskytuje ochrana alebo pomoc UNRWA –, je vylúčená z možnosti priznania postavenia „utečenca“ podľa smernice 2011/95 rovnako, ako je vylúčená z postavenia „utečenca“ aj podľa Ženevského dohovoru. ( 9 )

21.

23.

Postupne sa budem zaoberať každou z týchto otázok.

A. Prvá otázka: môže sa uplatňovať ustanovenie o začlenení?

24.

Skôr než budem analyzovať problém nastolený v prvej otázke, chcel by som uviesť niekoľko úvodných pripomienok kontextuálnej povahy, ktoré sa týkajú mimoriadnej právnej situácie osôb bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, ktoré využili ochranu alebo pomoc UNRWA.

1.

Ako uviedla generálna advokátka Sharpston ( 14 ), článok 1 časť D Ženevského dohovoru bol napísaný v osobitnom kontexte. Bol vypracovaný krátko po izraelsko‑arabskom konflikte z roku 1948 s cieľom okrem iného zabrániť masovej migrácii z geografickej oblasti, ktorá bola bývalou Palestínou, a vyhnúť sa prekrývaniu právomocí medzi UNHCR a UNRWA. ( 15 ) Dôvodom vylúčenia osôb bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom z pôsobnosti daného dohovoru bola skutočnosť, že tieto osoby mali využívať primeranú a rovnocennú úroveň ochrany zo strany UNRWA v jej zóne pôsobnosti a ako také v zásade nemali dôvod spoliehať sa na ochranu poskytovanú týmto nástrojom. ( 16 )

28.

Osobitné zaobchádzanie s osobami bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom malo navyše pôvodne trvať iba počas obmedzeného obdobia. Cieľom článku 1 časti D Ženevského dohovoru bolo zabezpečiť, aby sa takýmto osobám bez štátneho občianstva nepretržite poskytovala ochrana, až kým sa o ich postavení definitívne nerozhodne podľa platných rezolúcií Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov. ( 17 ) Riešenie v tejto súvislosti sa však dosiaľ nenašlo. Článok 1 časť D Ženevského dohovoru preto stále platí a jeho obsah sa odráža v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95.

29.

Po týchto objasneniach ešte poznamenám, že v kontexte uplatňovania smernice 2011/95 sa jedinečný režim, ktorému podliehajú osoby bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, týka len možnosti priznať im postavenie utečenca, nie doplnkovú ochranu. ( 18 )

30.

Súdny dvor už objasnil viaceré otázky spojené s výkladom článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. Predovšetkým uviedol, že „zánik ochrany alebo pomoci“ UNRWA v zmysle uvedeného ustanovenia sa musí konštatovať vo všetkých situáciách, keď je nemožné , aby si plnila svoju úlohu. ( 20 ) V tejto súvislosti postačuje, keď k zániku dôjde z „akéhokoľvek dôvodu“, ako sa uvádza aj v samotnom článku 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice.

33.

Súdny dvor sa ďalej zaoberal významom týchto slov („akéhokoľvek dôvodu“) a konštatoval, že sa netýkajú len skutočností, ktoré sa dotýkajú priamo UNRWA (napríklad zánik tejto agentúry). Dôvod, pre ktorý takáto ochrana alebo pomoc zanikne, totiž môže vyplývať všeobecnejšie tiež z okolností, ktoré dotknutú osobu nezávisle od jej vôle nútia opustiť zónu pôsobenia UNRWA. ( 21 )

34.

V tejto súvislosti Súdny dvor ďalej uviedol, že osoba sa musí považovať za osobu, ktorá je nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, ak sa na základe individuálneho posúdenia všetkých relevantných dôkazov ( 22 ) zistí, že jej osobná bezpečnosť je vážne ohrozená (prvé kritérium), a UNRWA nie je schopná zaručiť jej v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá bola tejto agentúre zverená (druhé kritérium). ( 23 )

35.

Podľa môjho názoru je zrejmé, že prvé kritérium, konkrétne to, či je bezpečnosť osoby vážne ohrozená, môže byť splnené v niektorých prípadoch, keď táto osoba nemôže získať prístup k liečbe v zóne pôsobenia UNRWA.

37.

V tejto súvislosti môžem bez problémov uznať, že pojem „osobná bezpečnosť“ sa na prvý pohľad zdá byť pojmom týkajúcim sa situácií, v ktorých ohrozenie osoby nie je vnútorné, ale vonkajšie. Je zrejme jednoduchšie predstaviť si, že osobná bezpečnosť je vážne ohrozená, ak ide o situáciu, v ktorej došlo k prírodnej katastrofe (ako sú záplavy alebo zemetrasenie) alebo v ktorej, ako tvrdí belgická a francúzska vláda, ujmu úmyselne spôsobuje iná osoba, subjekt alebo sila, ( 24 ) na rozdiel od prípadu, keď je hlavnou príčinou ujmy osoby prirodzene sa vyskytujúci zdravotný problém. Podľa môjho názoru a v súlade s tvrdením Komisie je však tento pojem dostatočne široký na to, aby sa vzťahoval aj na situácie vnútornej povahy, v ktorých osoba utrpí ujmu, ktorá nie je spôsobená úmyselne ani vonkajšími okolnosťami, ale nastane prirodzene a vonkajšie faktory ju iba zhoršujú (napríklad neschopnosť UNRWA zaručiť dôstojné materiálne podmienky alebo zabezpečiť primeranú lekársku starostlivosť). ( 25 )

38.

Súdny dvor už totiž uviedol, že osobná bezpečnosť môže byť vážne ohrozená v situácii, keď osoba tvrdí, že nemôže získať prístup k vzdelávaniu alebo zdravotnej starostlivosti, ktoré by boli prispôsobené jej potrebám vzhľadom na vážne zdravotné postihnutie, s ktorým sa narodila. ( 26 ) Pojem „osobná bezpečnosť“ sa už teda uplatnil v prípadoch, keď hlavná alebo pôvodná príčina ujmy osoby nie je vonkajšia, ale súvisí so zdravotným postihnutím alebo zdravotným problémom, ktoré sú vrodené alebo všeobecnejšie prirodzene sa vyskytujúce a z pohľadu danej osoby sú čisto vnútorné , ( 27 ) a keď je s prvkami, ktoré sú z pohľadu dotknutej osoby vonkajšie , spojená iba zhoršujúca príčina danej ujmy, teda nemožnosť získať prístup k lekárskej starostlivosti alebo liečbe. ( 28 )

Samozrejme, je mi jasné, že okrem existencie ohrozenia osobnej bezpečnosti musia byť splnené ďalšie dve požiadavky. Po prvé musia mať hrozby takú povahu, že je možné preukázať „vážne ohrozenie“ osobnej bezpečnosti, a po druhé úroveň ujmy, ktorú by osoba utrpela, keby zotrvala v zóne pôsobenia UNRWA, musí byť závažná (inak nie je možné považovať takéto ohrozenie za dostatočne vážne na to, aby sa dotklo „osobnej bezpečnosti“). Pokiaľ ide o prvú z týchto požiadaviek, konkrétne o existenciu „vážneho ohrozenia“, je mi jasné, že pojem „vážne ohrozenie“ sa týka reálnosti rizika , že príslušné ohrozenie osobnej bezpečnosti sa skutočne zhmotní a že sa dotkne bezpečnosti osoby, ak táto osoba zotrvá v zóne pôsobenia UNRWA. Aby som sa vyjadril jasne, súhlasím so žiadateľom v konaní vo veci samej, že ohrozenie nemôže byť iba hypotetické. Musí byť dostatočne reálne , aby vzniklo vážne riziko, že sa dotkne osobnej bezpečnosti tejto osoby.

41.

Pokiaľ ide o druhú z týchto požiadaviek, konkrétne o to, či je úroveň utrpenej ujmy dostatočne závažná na to, aby sa mohlo konštatovať, že ohrozenie sa dotýka „osobnej bezpečnosti“, požadovanú hranicu v tejto súvislosti podrobnejšie uvediem vo svojej odpovedi na druhú otázku. Zatiaľ však stačí povedať, že túto hranicu závažnej ujmy podľa môjho názoru dosiahnu aspoň niektoré prípady, ktoré sa týkajú nemožnosti získať prístup k potrebnej liečbe, najmä tie, v ktorých sa dotknutá osoba bez liečby ocitne v situácii ohrozujúcej život.

42.

V tejto súvislosti podotýkam, že Komisia za takýto prípad považuje napríklad situáciu SW. Pripomínam, že SW trpí závažnou genetickou chorobou. S výhradou overenia vnútroštátnymi súdmi sa zdá, pričom účastníci konania vo veci samej to ani nespochybňujú, že ak SW nezíska prístup k potrebnej liečbe, jeho očakávaná dĺžka života a šanca na prežitie sa výrazne znížia. Za takýchto okolností sa úroveň utrpenej ujmy rozhodne musí považovať za závažnú.

46.

Po druhé by som chcel takisto objasniť, že na to, aby sa mohlo konštatovať vážne ohrozenie osobnej situácie tejto osoby, nie je potrebné systematicky posudzovať, či takéto vážne ohrozenie pre dotknutú osobu existuje na každom z území, kde pôsobí UNRWA. To by bolo úplne neopodstatnené. Naopak je potrebné zohľadniť len všetky oblasti zóny pôsobenia UNRWA, na ktoré má dotknutá osoba konkrétnu možnosť vstúpiť a bezpečne sa tam zdržiavať. ( 32 )

b)

Druhé kritérium: či UNRWA už nie je schopná zaručiť tejto osobe vo svojej zóne pôsobenia životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá bola tejto agentúre zverená

47.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, konkrétne o to, či UNRWA už nie je schopná zaručiť tejto osobe vo svojej zóne pôsobenia životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá bola tejto agentúre zverená, podotýkam, že výmena argumentov medzi účastníkmi konania vo veci samej a zainteresovanými stranami v prejednávanej veci sa sústreďovala na otázku, ako sa má chápať „úloha“ UNRWA vo všeobecnosti (časť 1) a konkrétne so zreteľom na lekárske alebo zdravotné potreby (časť 2).

V prvom rade pripomínam, že UNRWA je financovaná zväčša z dobrovoľných príspevkov členských štátov OSN. V dôsledku toho sa jej operačná kapacita líši v závislosti od pravidelných rozhodnutí prijímaných týmito členskými štátmi, ktoré sa, samozrejme, môžu v priebehu času meniť podľa rozpočtových obmedzení a celého radu ďalších faktorov. Podľa môjho názoru však táto skutočnosť neznamená, že zároveň s touto operačnou kapacitou sa mení aj samotná úloha UNRWA. Tieto dve otázky sa totiž významne líšia: „operačná kapacita“ sa týka dostupných „prostriedkov“, zatiaľ čo „úloha“ sa týka „hlavného účelu“ (alebo raison d’être ) UNRWA. Vo všeobecnosti možno povedať, že prostriedky na určitú činnosť sa môžu často meniť, ale hlavný účel by mal byť do istej miery pevne stanovený v čase a mal by byť trvalý.

51.

Keď Súdny dvor uviedol „úlohu“ UNRWA ako relevantný prvok pri určení, či UNRWA už nie je schopná zaručiť osobe vo svojej zóne pôsobenia životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou , ktorá bola tejto agentúre zverená, a teda či sa má uplatniť ustanovenie o začlenení v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, podľa môjho názoru mal na mysli práve tento hlavný účel alebo raison d’être UNRWA, ktorý je pevne stanovený v čase a je trvalý. Skutočnosť, či UNRWA má k dispozícii dostatočné materiálne prostriedky, a jej operačná kapacita sa netýkajú rozsahu samotnej úlohy, ale (ne)možnosti tejto agentúry plniť túto úlohu.

52.

V tomto kontexte pripomínam, že ako zdôraznila Komisia, úloha UNRWA (teda jej hlavný účel) nie je stanovená v žiadnom štatúte, ale vyplýva z príslušných rezolúcií Valného zhromaždenia OSN. Túto úlohu preto nemožno vyvodiť len z jedného zdroja. Znenie použité v rôznych rezolúciách Valného zhromaždenia OSN v tejto súvislosti je navyše pomerne široké. Predovšetkým v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 74/83 z 13. decembra 2019 má UNRWA vykonávať svoje činnosti so zreteľom na „dobré životné podmienky, ochranu a humánny rozvoj palestínskych utečencov“ vo všeobecnosti.

2) Úloha UNRWA konkrétne so zreteľom na lekárske alebo zdravotné potreby

56.

Vzhľadom na to, že úloha UNRWA poskytovať účinnú ochranu alebo pomoc osobám, ktoré sú touto agentúrou zaregistrované, nie je jasne vymedzená a nemožno ju vyvodiť len z jedného zdroja, Súdny dvor na pojednávaní požiadal účastníkov konania a zainteresované strany, aby objasnili, čo úloha UNRWA zahŕňa, pokiaľ ide o lekárske alebo zdravotné potreby týchto osôb.

57.

Všetci účastníci konania a zainteresované strany vo svojich odpovediach odkazovali na znenie rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 74/83 z 13. decembra 2019, z ktorého vyvodzovali, že úloha UNRWA spočíva v účinnej „pomoci pri zabezpečovaní základných potrieb v oblasti zdravia“. Účastníci konania a zainteresované strany však tieto pojmy chápali odlišne.

58.

61.

V tejto súvislosti zastávam názor, že UNRWA samozrejme nemôže zaručiť prístup ku každému dostupnému druhu lieku alebo liečby. V súlade so svojou úlohou poskytovať „pomoc pri zabezpečovaní základných potrieb v oblasti zdravia“ však musí osobám, ktoré zaregistrovala, účinne poskytovať pomoc pri získavaní prístupu k lekárskej starostlivosti alebo liečbe nevyhnutnej na zabezpečenie ich základných zdravotných alebo lekárskych potrieb, a to obzvlášť v prípade, že táto starostlivosť alebo liečba zohráva kľúčovú úlohu v boji proti zdravotnému problému, ktorý by sa bez nej mohol nanešťastie skončiť smrťou. Úrovňou závažnosti, ktorá sa v tejto súvislosti vyžaduje na určenie toho, čo predstavuje základnú zdravotnú alebo lekársku potrebu, sa budem podrobnejšie zaoberať v časti B nižšie v rámci svojej odpovede na druhú otázku. Už v tejto fáze však môžem uviesť, že ak sa osoba ocitne v situácii ohrozujúcej život, čo sa zrejme stalo v prípade SW, ( 36 ) pretože UNRWA jej nemôže účinne pomôcť alebo jej účinne nepomáha získať prístup k lekárskej starostlivosti alebo liečbe, ktorú si vyžaduje jej choroba alebo problém, je potrebné konštatovať, že UNRWA nie je schopná danej osobe zaručiť zabezpečenie základných zdravotných alebo lekárskych potrieb, a teda ani životné podmienky vo svojej zóne pôsobenia, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá bola tejto agentúre zverená.

62.

Aby som sa vyjadril jasne, bez problémov môžem uznať, že liečba, ku ktorej SW potrebuje mať prístup, je do istej miery komplexná a/alebo špecializovaná. Z informácií v spise vyplýva, že SW nepotrebuje len transfúziu krvi, ale aj špecializovaný liek, ktorý je k dispozícii iba za určitú cenu (pričom UNRWA tvrdí, že ju nemôže znášať). Podľa môjho názoru však komplexnosť liečby, jej finančná náročnosť či špecializovaná povaha nie sú relevantné z hľadiska samotného rozsahu úlohy UNRWA, ale skôr z hľadiska toho, či je táto agentúra schopná svoju úlohu plniť. ( 37 )

65.

Praktické úvahy podľa môjho názoru tento výklad podporujú. Ak by totiž Súdny dvor rozhodol inak, osoba v situácii, v akej sa nachádza SW, nielenže by nebola ipso facto oprávnená na výhody vyplývajúce z danej smernice [na základe ustanovenia o začlenení v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95], ale navyše by nemohla požiadať o priznanie postavenia „utečenca“ podľa žiadneho z ostatných ustanovení smernice 2011/95, pretože by bola vylúčená z pôsobnosti tejto smernice ako celku na základe uplatnenia ustanovenia o vylúčení, ktoré je v nej obsiahnuté. Inými slovami, táto osoba by sa ocitla v situácii, ktorá by bola menej priaznivá ako situácia iných žiadateľov o azyl [tých, na ktorých sa článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 neuplatňuje], pretože tieto iné osoby by sa mohli pri žiadaní o priznanie postavenia utečenca oprieť aspoň o tieto všeobecné podmienky, zatiaľ čo táto osoba by to urobiť nemohla. Takéto riešenie by podľa môjho názoru bolo v jasnom rozpore s cieľom článku 1 časti D Ženevského dohovoru, ktorý som pripomenul v bode 27 vyššie a ktorý spočíva v zaručení ochrany a pomoci osobám bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom.

66.

Napriek tomu sa domnievam, že kladná odpoveď na prvú otázku neznamená, že všetky osoby bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom sú len na základe toho, že sa sťažujú na lekársku starostlivosť, ktorá sa im poskytuje (alebo neposkytuje) v zóne pôsobenia UNRWA, oprávnené, aby sa im ipso facto priznalo postavenie utečenca podľa smernice 2011/95. Tejto záležitosti sa teraz budem venovať podrobnejšie v súvislosti s druhou otázkou.

Po prvé by som chcel povedať pár slov o riešení navrhovanom francúzskou vládou. Podľa tejto vlády by sa taký prípad, aký je predmetom vo veci samej, nemal riešiť so zreteľom na ustanovenie o začlenení v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, ale pri jeho riešení by sa malo vychádzať iba z vnútroštátnych ustanovení ( 40 ), ktoré za určitých obmedzených okolností priznávajú štátnym príslušníkom tretích krajín alebo osobám bez štátneho občianstva možnosť zotrvať na území členských štátov, a to okrem iného z dôvodu ich zdravia.

70.

Francúzska vláda na podporu tohto záveru odkazuje na odôvodnenie 15 smernice 2011/95, v ktorom sa pripomína, že členské štáty môžu umožniť týmto osobám zotrvať na ich území na diskrečnom základe z naliehavých rodinných alebo humanitárnych dôvodov. V tom istom odôvodnení sa uvádza, že jednotlivci, ktorí túto možnosť využijú, nepatria do pôsobnosti tejto smernice a táto smernica sa na nich nevzťahuje.

71.

Po druhé sa s cieľom zistiť, či ochrana alebo pomoc UNRWA „zanikla“ v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, musí vykonať skutkové aj právne posúdenie. V súvislosti so skutkovým posúdením pripomínam, ako som už uviedol v bode 34 vyššie, že toto posúdenie sa musí vykonať na individuálnom základe, pričom sa musia zohľadniť všetky relevantné okolnosti, ktoré môžu súvisieť s dotknutou osobou (napríklad jej zdravotný stav, liečba, ktorú potrebuje, a s pomocou expertov skutočné dôsledky v prípade, že by jej liečba nebola poskytnutá) alebo ktoré majú kontextuálnu povahu, a to predovšetkým vrátane toho, či by bola potrebná lekárska starostlivosť alebo liečba dostupná v členských štátoch, a špecifickej situácie v štáte alebo štátoch, kde UNRWA pôsobí. ( 41 ) To je podľa môjho názoru pomerne dôležitý bod. V situácii, ako je tá v prejednávanej veci, sú totiž životné podmienky osôb bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom v Libanone ako celok spolu s tými, ktorým čelí konkrétne SW, relevantné z hľadiska toho, či ochrana alebo pomoc UNRWA „zanikla“.

73.

V prejednávanej veci to znamená, že pri posúdení otázky, či je SW oprávnený na výhody vyplývajúce zo smernice 2011/95, sa musí zohľadniť liečba, ktorú mu môže poskytnúť priamo UNRWA a libanonský systém zdravotnej starostlivosti s pomocou tejto agentúry, keďže SW je zaregistrovaný agentúrou UNRWA v Libanone. V širších súvislostiach je nemožné oddeliť činnosť UNRWA (alebo jej nečinnosť) od kontextu, v ktorom tento subjekt pôsobí. ( 42 )

74.

76.

V nadväznosti na tieto objasnenia pripomínam, ako som už vysvetlil v časti A vyššie, že na to, aby sa „ochrana alebo pomoc“ UNRWA považovala za „zaniknutú“, musia byť splnené dve kritériá: musí byť vážne ohrozená osobná bezpečnosť žiadateľa (prvé kritérium) a UNRWA musí byť neschopná zaručiť mu v danej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá bola tejto agentúre zverená (druhé kritérium).

77.

Zatiaľ čo v situácii, ako je tá vo veci samej, si druhé kritérium v podstate vyžaduje určenie, či UNRWA už nie je schopná zaručiť zabezpečenie základných lekárskych a zdravotných potrieb danej osoby, ak by táto osoba zotrvala v zóne pôsobenia tejto agentúry, prvé kritérium podľa môjho názoru možno rozdeliť na tri požiadavky. Po prvé musí existovať ohrozenie bezpečnosti dotknutej osoby, čo bude v tejto situácii prirodzene sa vyskytujúci zdravotný problém, ktorým daná osoba trpí (vnútorné ohrozenie) a ktorý zhoršujú vonkajšie faktory. Po druhé musí mať toto ohrozenie takú povahu, že možno konštatovať „vážne ohrozenie“ osobnej bezpečnosti (inými slovami, nemôže byť iba hypotetické a musí byť dostatočne reálne ). Po tretie ujma, ktorú by daná osoba utrpela, keby zotrvala v zóne pôsobenia UNRWA, musí byť závažná (inak takéto ohrozenie nemožno považovať za dostatočne závažné na to, aby sa dotklo „osobnej bezpečnosti“).

78.

V tomto kontexte je zrejmé, že v súvislosti s touto treťou požiadavkou sa musí určiť istá hranica týkajúca sa závažnosti ujmy. Stanovenie určitej hranice sa rovnako vyžaduje aj v prípade druhého kritéria, pri ktorom je potrebné určiť hranicu medzi situáciami, v ktorých možno konštatovať, že základné lekárske a zdravotné potreby osoby sú zabezpečené, a tými, v ktorých to konštatovať nemožno. Podľa môjho názoru totiž „základné“ lekárske a zdravotné potreby zahŕňajú iba určité hlavné lekárske a zdravotné potreby, ktoré by v prípade, že nie sú zabezpečené, viedli k úmrtiu alebo závažnej ujme. Z uvedeného vyplýva, že v súvislosti s týmto kritériom sa pozornosť musí venovať aj závažnej ujme.

82.

Ide o pomerne vysokú hranicu. Dôležité je, že daná hranica vychádza iba z úrovne ujmy , ktorá dotknutej osobe vážne alebo reálne hrozí, bez ohľadu na druh zdravotného problému a na to, či je tento problém zriedkavý alebo bežný.

83.

Ako záverečnú poznámku by som ešte dodal, že hranica, ktorú som práve navrhol, podľa môjho názoru úzko súvisí s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti. Pripomínam, že z odôvodnenia 16 smernice 2011/95 jasne vyplýva, že táto smernica sa snaží „predovšetkým“ o zaistenie plného rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Súdny dvor už navyše na ľudskú dôstojnosť odkázal vo svojom rozsudku Spolková republika Nemecko (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), v ktorom konštatoval, že osobu nemožno považovať za osobu, ktorá bola nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, ak sa tam mohla bezpečne zdržiavať v dôstojných životných podmienkach bez toho, aby jej hrozilo riziko vrátenia na územie svojho obvyklého pobytu, dovtedy, kým sa tam nemôže bezpečne vrátiť. ( 48 )

84.

Komisia aj žiadateľ v konaní vo veci samej sa domnievajú, že otázka, či by sa osoba zaregistrovaná agentúrou UNRWA mohla zdržiavať v zóne pôsobenia tejto agentúry v „dôstojných životných podmienkach“, je relevantná z hľadiska posúdenia toho, či je táto osoba vystavená vážnemu alebo reálnemu riziku závažnej ujmy a či budú zabezpečené jej základné lekárske a zdravotné potreby.

Článok 12 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že bezpečnosť osoby, ktorá využila ochranu alebo pomoc UNRWA, môže byť vážne ohrozená a že táto osoba môže by v situácii, keď jej táto agentúra nie je schopná zaručiť životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá bola tejto agentúre zverená, ak trpí zdravotným problémom a v zóne pôsobenia UNRWA nemôže získať prístup k potrebnej lekárskej starostlivosti alebo liečbe.

2.

Článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že v takejto situácii je potrebné preukázať, že dotknutá osoba je vystavená vážnemu riziku závažnej ujmy a že UNRWA nebude schopná zaručiť tejto osobe zabezpečenie základných lekárskych a zdravotných potrieb, ak táto osoba zotrvá v zóne pôsobenia tejto agentúry. Obe požiadavky sú splnené, ak sa preukáže, že ak by osoba v danej zóne zotrvala, i) bezprostredne by jej hrozila smrť alebo ii) by existovali vážne dôvody domnievať sa, že hoci by jej bezprostredne nehrozila smrť, bola by z dôvodu nedostupnosti primeranej lekárskej starostlivosti alebo liečby vystavená reálnemu riziku vážneho, náhleho a nezvratného zhoršenia zdravotného stavu, ktoré by malo za následok silné bolesti alebo výrazné skrátenie očakávanej dĺžky života.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 3 ) Pozri rozsudky zo 17. júna 2010, Bolbol ( C‑31/09 , EU:C:2010:351 , ďalej len „rozsudok Bolbol“); z 19. decembra 2012, Abed El Karem El Kott a i. ( C‑364/11 , EU:C:2012:826 , ďalej len „rozsudok Abed El Karem El Kott a i.“); z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , ďalej len „rozsudok Alheto“); z 13. januára 2021, Spolková republika Nemecko (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) [ C‑507/19 , EU:C:2021:3 , ďalej len „rozsudok Spolková republika Nemecko (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca)“], a z 3. marca 2022, Secretary of State for the Home Department (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) [ C‑349/20 , EU:C:2022:151 , ďalej len „rozsudok Secretary of State for the Home Department (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca)“]. Viaceré z týchto rozsudkov sa týkajú výkladu článku 12 ods. 1 písm. a) smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12 ; Mim. vyd. 19/007, s. 96), ktorú zrušila a nahradila smernica 2011/95. Keďže je však dané ustanovenie rovnaké ako článok 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice, budem rozsudky týkajúce sa jedného alebo druhého nástroja uvádzať bez toho, aby som medzi nimi rozlišoval.

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ).

( 9 ) Ustanovenie o vylúčení sa vzťahuje iba na osoby, ktoré skutočne využívali ochranu alebo pomoc poskytovanú agentúrou UNRWA. Nemôže sa týkať osôb, ktoré sú alebo boli oprávnené využívať ochranu alebo pomoc tejto agentúry, ale v skutočnosti ju nevyužili (pozri rozsudok Bolbol, bod 51).

( 10 ) Pozri rozsudok Abed El Karem El Kott a i. (bod 71).

( 11 ) Dotknutá osoba predovšetkým nemusí preukazovať oprávnenú obavu z prenasledovania v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2011/95. Vnútroštátne orgány však stále musia overiť, či sa na ňu nevzťahuje niektorý z dôvodov vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 1 písm. b), článku 12 ods. 2 a 3 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok Alheto, bod 86 a citovanú judikatúru). Osoba musí navyše stále podať žiadosť o priznanie postavenia utečenca. Na základe skutočnosti, že dotknuté osoby sú ipso facto oprávnené na výhody vyplývajúce zo smernice 2011/95, teda nevzniká bezpodmienečné právo na priznanie postavenia utečenca (pozri rozsudok Abed El Karem El Kott a i., bod 75).

( 12 ) C‑585/16 , EU:C:2018:327 , bod 36 .

( 13 ) V článku 1 časti D Ženevského dohovoru sa UNRWA výslovne neuvádza. Namiesto toho sa všeobecnejšie uvádzajú „iné orgány alebo odborné organizácie Organizácie Spojených národov, než je [UNHCR]“.

( 14 ) Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Bolbol ( C‑31/09 , EU:C:2010:119 , bod 41 ).

( 21 ) Tamže (body 58 a 59). V záujme úplnosti dodám, že Súdny dvor samozrejme konštatoval, že samotnú neprítomnosť v tejto zóne alebo dobrovoľné rozhodnutie opustiť ju nemožno kvalifikovať ako zánik ochrany alebo pomoci.

( 22 ) V tejto súvislosti treba zohľadniť relevantné okolnosti, ktoré nastali nielen v okamihu, keď táto osoba opustí zónu pôsobenia UNRWA, ale aj v okamihu, keď príslušné správne alebo súdne orgány skúmajú žiadosť o priznanie postavenia utečenca alebo rozhodnutie o odmietnutí priznania postavenia utečenca [pozri rozsudok Secretary of State for the Home Department (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), bod 58].

( 23 ) Pozri rozsudok Abed El Karem El Kott a i. (bod 63).

( 24 ) V situáciách, o ktoré išlo v konaní, ktoré viedlo k rozsudku Abed El Karem El Kott a i., napríklad libanonskí vojaci dotknuté osoby urážali, zle s nimi zaobchádzali, svojvoľne ich zadržovali, týrali a ponižovali, domov týchto osôb bol zapálený alebo poškodený a/alebo boli týmto osobám adresované vyhrážky smrťou.

( 25 ) Podľa môjho chápania sa belgická vláda domnieva, že relevantné sú v zásade len hrozby či nedostatky, ktoré sa dotýkajú osôb bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom ako skupiny alebo ktoré majú systémovú povahu (na rozdiel od individuálnych alebo izolovaných hrozieb). Takýto reštriktívny výklad je podľa môjho názoru nesprávny. Ak by sa totiž postupovalo v súlade s prístupom tejto vlády, individuálne posúdenie, ktoré musia vykonať vnútroštátne orgány, by sa stalo zbytočným. Súdny dvor už navyše potvrdil, že stačí preukázať, že pomoc alebo ochrana UNRWA skutočne zanikla z akéhokoľvek dôvodu, čo zahŕňa zánik z „objektívnych dôvodov alebo v súvislosti s individuálnou situáciou uvedenej osoby“ [pozri rozsudok Secretary of State for the Home Department (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), bod 72].

( 31 ) Pozri bod 21 vyššie.

( 32 ) Pozri rozsudok Spolková republika Nemecko (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) (bod 67).

( 33 ) Pozri rozsudky Alheto (bod 84), a Spolková republika Nemecko (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca) (bod 48).

( 34 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Abed El Karem El Kott a i. (bod 60).

( 35 ) Podotýkam, že podľa listu UNRWA z 22. septembra 2021 adresovaného UNHCR, v ktorom sa opisuje mandát a služby UNRWA (k dispozícii na tejto adrese: https://www.unrwa.org/resources/about‑unrwa/UNRWA_letter_to_UNHCR), sa zdá, že k službám UNRWA patrí okrem iného poskytovanie základného vzdelávania a primárnej zdravotnej starostlivosti. Na prvý pohľad teda zrejme terciárna lekárska starostlivosť medzi nimi zahrnutá nie je, no podľa môjho názoru táto medzera nevyhnutne nemusí viesť k zápornej odpovedi na prvú otázku.

( 36 ) Pravdaže, overenie uvedeného prináleží vnútroštátnym súdom.

( 43 ) Pozri články 1, 2 a 4 Charty.

( 44 ) Súdny dvor napríklad konštatoval, že zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov, upravený v článku 4 Charty, je absolútny [pozri rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , bod 85 )].

( 45 ) Pozri tiež rozsudok Bolbol (bod 38 a citovaná judikatúra).

( 46 ) Pozri rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – liečebná konopa) ( C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 65 a citovaná judikatúra) [ďalej len „rozsudok Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – liečebná konopa)“].

( 47 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 13. decembra 2016, Paposhvili v. Belgicko, CE:ECHR:2016:1213JUD004173810, body 178 a 183. Pozri tiež rozsudok Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – liečebná konopa) (body 63 a 66). Táto judikatúra sa týka situácií vyhostenia vážne chorej osoby. Napriek tomu ju na účely prejednávanej veci považujem za relevantnú.

( 48 ) Pozri bod 54 tohto rozsudku a citovanú judikatúru.