C-374/22

proti

Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Maloletí detskí utečenci – Smernica 2011/95/EÚ – Žiadosť o odvodenú medzinárodnú ochranu podaná otcom – Zamietnutie – Článok 23 – Podmienky prístupu k výhodám poskytovaným rodinným príslušníkom – Definícia – Požiadavka existencie rodiny utečenca v krajine pôvodu – Priamy účinok – Charta základných práv Európskej únie – Články 7, 18 a 24 – Rovnosť zaobchádzania – Účinnosť medzinárodnej ochrany – Zachovanie celistvosti rodiny“

1.

„Pre utečencov a pre tých, ktorí sa ich usilujú chrániť, právo na celistvosť rodiny zahŕňa právo na zlúčenie rodiny v krajine azylu, lebo utečenci sa nemôžu bezpečne vrátiť do svojej krajiny pôvodu, aby tam mohli využívať právo na rodinný život. Integrita rodiny utečenca je právom a zároveň humanitárnou zásadou; predstavuje tiež základný rámec ochrany a dôležitú podmienku úspechu udržateľných riešení pre utečencov, čím im pomáha prinavrátiť vidinu normálneho života.“ ( 2 ) Jednou zo zásadných otázok, ktorá vzniká v rámci prejednávanej veci, je otázka, či je možné obmedziť priznanie takéhoto práva len na rodiny utečencov, ktoré existovali už v krajine pôvodu.

Odôvodnenia 18 a 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 4 ) znejú:

„(18)

Pri vykonávaní tejto smernice by členské štáty mali zohľadňovať hlavne ‚najlepší záujem dieťaťa‘ v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by členské štáty mali riadne zohľadňovať najmä zásadu celistvosti rodiny, prospechu a sociálneho rozvoja maloletej osoby, hľadiská ochrany a bezpečnosti a názory maloletej osoby v súlade s jej vekom a zrelosťou.

(19)

Je potrebné rozšíriť pojem rodinných príslušníkov a zohľadniť rozličné osobitné okolnosti týkajúce sa závislého postavenia a osobitnú pozornosť treba venovať najlepšiemu záujmu dieťaťa.“

4.

‚rodinní príslušníci‘ sú, pokiaľ už rodina existovala v krajine pôvodu, títo rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí sú prítomní v tom istom členskom štáte, pokiaľ ide o žiadosť o medzinárodnú ochranu:

–

manželský partner osoby s postavením medzinárodnej ochrany alebo jej nezosobášený partner v stabilnom vzťahu tam, kde právo alebo vnútroštátne postupy dotknutého členského štátu zaobchádzajú s nezosobášenými dvojicami spôsobom porovnateľným so zosobášenými dvojicami podľa svojho práva týkajúceho sa štátnych príslušníkov tretej krajiny,

–

maloleté deti dvojíc uvedených v prvej zarážke alebo osoby s postavením medzinárodnej ochrany pod podmienkou, že sú nezosobášené, a bez ohľadu na to, či sa narodili v manželskom zväzku alebo mimo neho, alebo boli adoptované, ako je vymedzené podľa vnútroštátneho práva,

–

Článok 23 tejto smernice, ktorý tiež patrí do uvedenej kapitoly VII, má názov „Zachovanie celistvosti rodiny“. Znie takto:

„1. Členské štáty zaistia, aby sa zachovala celistvosť rodiny.

2. Členské štáty zaistia, aby rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí nie sú jednotlivo oprávnení na takúto ochranu, boli oprávnení požadovať výhody uvedené v článkoch 24 až 35 v súlade s vnútroštátnymi postupmi, pokiaľ je to zlučiteľné s ich osobným právnym postavením rodinného príslušníka.

3. Odseky 1 a 2 nie sú uplatniteľné v prípade, keď rodinný príslušník je alebo by bol vylúčený z medzinárodnej ochrany podľa kapitol III a V.

4. Bez ohľadu na odseky 1 a 2 môžu členské štáty odmietnuť, znížiť alebo zrušiť výhody uvedené v tomto dokumente z dôvodov vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku.

5. Členské štáty môžu rozhodnúť, že sa tento článok uplatňuje aj na ostatných blízkych príbuzných, ktorí žili spolu ako súčasť rodiny v čase opustenia krajiny pôvodu a ktorí boli v tom čase celkom alebo podstatne závislí od osoby s postavením medzinárodnej ochrany.“

„1. Za výnimočných okolností a pod podmienkou, že cudzinec má doklad totožnosti, je možné o povolenie na pobyt požiadať starostu obce, v ktorej sa cudzinec zdržiava, ktorý túto žiadosť predloží ministrovi alebo ním poverenému zástupcovi. Keď minister alebo ním poverený zástupca udelí povolenie na pobyt, toto povolenie bude vydané v Belgicku.

Podmienka, že cudzinec má doklad totožnosti, sa neuplatňuje:

–

na žiadateľa o azyl, o ktorého žiadosti o azyl nebolo právoplatne rozhodnuté alebo ktorý podal kasačnú sťažnosť v správnom konaní, ktorá bola vyhlásená za prípustnú…,

–

na cudzinca, ktorý platne preukáže, že nie je schopný získať v Belgicku požadovaný doklad totožnosti.

skutočnosti, ktoré už boli uvedené v rámci predchádzajúcej žiadosti o povolenie na pobyt v Belgickom kráľovstve, s výnimkou skutočností uvedených v rámci žiadosti, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú z dôvodu chýbajúcich požadovaných dokladov totožnosti alebo z dôvodu nezaplatenia, resp. neúplného zaplatenia poplatku uvedeného v článku 1/1, a s výnimkou skutočností uvedených v predchádzajúcich žiadostiach, ktoré boli vzaté späť;

4.

skutočnosti, ktoré boli uvedené v rámci žiadosti o udelenie povolenia na pobyt na základe článku 9b.

3. Žiadosť o povolenie na pobyt v Belgickom kráľovstve sa posudzuje len na základe poslednej žiadosti, ktorú starosta alebo jeho zástupca predložil ministrovi alebo ním poverenému zástupcovi. Keď cudzinec podá novú žiadosť, jeho skoršie podané nevybavené žiadosti sa považujú za späťvzaté.“

11.

Článok 10, ktorý je súčasťou kapitoly III hlavy I zákona z roku 1980 v znení neskorších predpisov, v odseku 1 bode 7 stanovuje:

XXX je guinejským štátnym príslušníkom. Do Belgicka prišiel v roku 2007. Podal prvú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola zamietnutá, a po nej ďalšie dve žiadosti v rokoch 2010 a 2011, ktoré belgické orgány odmietli posúdiť. Dňa 29. januára 2019 XXX podal štvrtú žiadosť o medzinárodnú ochranu, v rámci ktorej tentoraz tvrdil, že je otcom dvoch detí narodených v Belgicku v rokoch 2016 a 2018, z ktorých minimálne jednému bolo priznané postavenie utečenca ( 6 ), tak ako ich matke ( 7 ). Dňa 2. októbra 2019 bola táto štvrtá žiadosť zamietnutá ako neprípustná. Dňa 15. októbra 2019 XXX podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), ktorá túto žalobu zamietla 17. apríla 2020.

13.

XXX následne podal kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd. V konaní na tomto súde v podstate tvrdí, že ako otec detského utečenca by sa mal považovať za „rodinného príslušníka“ v zmysle smernice 2011/95 a mala by mu byť poskytnutá medzinárodná ochrana. Odporca v konaní vo veci samej zas tvrdí, že smernica 2011/95 nestanovuje povinnosť poskytnúť medzinárodnú ochranu rodinným príslušníkom, ktorí individuálne nespĺňajú podmienky na poskytnutie takejto ochrany. Článok 23 smernice 2011/95 sa obmedzuje na požiadavku, aby členské štáty zabezpečili prístup k výhodám stanoveným v článkoch 24 až 35 tejto smernice, tento prístup je však obmedzený len na určitých rodinných príslušníkov pod podmienkou, že táto rodina existovala v krajine pôvodu, čo nie je prípad rodiny XXX.

14.

Ak by Súdny dvor rozhodol, že článok 23 smernice 2011/95 je uplatniteľný na situáciu vo veci samej, XXX tvrdí, že toto ustanovenie nebolo prebraté do belgického práva a že vzhľadom na to, že ide o ustanovenie s priamym účinkom, vyžaduje, aby bola XXX poskytnutá medzinárodná ochrana. Vnútroštátny súd sa zas domnieva, že aj keby mal článok 23 smernice 2011/95 priamy účinok, nezdá sa, že by z neho vyplývalo poskytnutie medzinárodnej ochrany XXX, aj keď nespĺňa podmienky potrebné na jej poskytnutie. Konkrétne článok 23 smernice 2011/95 v spojení s článkom 24 tejto smernice umožňuje len to, aby XXX mohol požiadať o udelenie povolenia na pobyt. Vnútroštátny súd preto považuje za potrebné opýtať sa Súdneho dvora na prípadný priamy účinok článku 23 smernice 2011/95 a z toho vyplývajúce dôsledky. Okrem toho vnútroštátny súd poukazuje na tvrdenie navrhovateľa vo veci samej, podľa ktorého najlepší záujem dieťaťa uvedený v článku 20 smernice 2011/95, ako aj rešpektovanie rodinného života vyžadujú, aby sa článok 23 smernice 2011/95 vykladal v tom zmysle, že vyžaduje, aby sa otcovi detí, ktoré sa narodili v Belgicku a ktorým bolo v Belgicku priznané postavenie utečenca, poskytla medzinárodná ochrana, aj keď sám nespĺňa podmienky na poskytnutie tejto ochrany.

16.

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 2 písm. j) a článok 23 [smernice 2011/95] vykladať tak, že sa uplatnia na otca dvoch detí, ktoré sa narodili v Belgicku a ktorým tam bolo priznané postavenie utečenca, hoci v už citovanom článku 2 písm. j) sa uvádza, že smernica 2011/95 sa vzťahuje na rodinných príslušníkov osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ‚pokiaľ už rodina existovala v krajine pôvodu‘?

5.

Vyžaduje potrebný účinok článku 23 [smernice 2011/95] v spojení s článkami 7, 18 a 24 Charty základných práv Európskej únie [ďalej len ‚Charta‘] a s odôvodneniami 18, 19 a 38 [tejto smernice], aby členský štát, ktorý neupravil svoje vnútroštátne právo tak, aby sa rodinní príslušníci [v zmysle uvedenom v článku 2 písm. j) uvedenej smernice alebo vo vzťahu ku ktorým existuje individuálna situácia odkázanosti] osoby s takým postavením mohli v prípade, ak individuálne nespĺňajú podmienky na priznanie takéhoto postavenia, domáhať určitých výhod, priznal týmto rodinným príslušníkom právo na odvodené postavenie utečenca, aby sa mohli domáhať uvedených výhod s cieľom zachovať celistvosť rodiny?

6.

Vyžaduje článok 23 [smernice 2011/95] v spojení s článkami 7, 18 a 24 [Charty] a s odôvodneniami 18, 19 a 38 [tejto smernice], aby členský štát, ktorý neupravil svoje vnútroštátne právo tak, aby rodičia osoby, ktorej bolo priznané postavenie utečenca, mohli požívať výhody vymenované v článkoch 24 až 35 tejto smernice, poskytol týmto rodičom odvodenú medzinárodnú ochranu s cieľom prednostne zohľadniť najlepší záujem dieťaťa a zabezpečiť účinnosť jeho postavenia utečenca?“

III. Analýza

A.

V prejednávanej veci teda vzniká otázka, či smernica 2011/95 poskytuje tomuto otcovi rodiny nejakú ochranu alebo výhodu, ktorá by mu umožnila legálne sa zdržiavať v Belgicku so svojimi deťmi utečencami. Táto otázka vzniká v meniacom sa vnútroštátnom kontexte. Podľa všetkého totiž Commissariat général aux réfugiés et aux apatrides (Úrad generálneho komisára pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, Belgicko) až do roku 2018 automaticky priznával rodičovi dieťaťa utečenca odvodené postavenie podobné postaveniu dieťaťa bez ohľadu na akékoľvek úvahy týkajúce sa toho, či tento rodič spĺňa podmienky potrebné na poskytnutie medzinárodnej ochrany. V roku 2019 Úrad generálneho komisára pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti túto prax ukončil. Rodič utečenca, ktorému bola zamietnutá medzinárodná ochrana z dôvodu, že nespĺňa podmienky na jej poskytnutie, musí teraz podať žiadosť o legalizáciu z humanitárnych dôvodov na základe článku 9a zákona z roku 1980 v znení neskorších predpisov. Podľa navrhovateľa vo veci samej toto konanie podľa všeobecného práva podlieha vlastným podmienkam prípustnosti a poskytuje málo záruk, najmä pokiaľ ide o lehoty.

20.

V znení prejudiciálnych otázok sa striedavo spomína poskytnutie medzinárodnej ochrany rodinným príslušníkom v situácii XXX a prístup k výhodám stanoveným v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95.

21.

V tejto súvislosti je potrebné hneď na začiatku uviesť jedno spresnenie. Ako Súdny dvor rozhodol, smernica 2011/95 nestanovuje takéto odvodené rozšírenie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané, ktorí individuálne nespĺňajú podmienky priznania uvedeného postavenia, keďže článok 23 tejto smernice sa obmedzuje na to, že ukladá členským štátom povinnosť upraviť svoje vnútroštátne právo tak, aby sa takíto rodinní príslušníci mohli v súlade s vnútroštátnymi postupmi a v rozsahu, v akom je to v súlade s osobným právnym postavením týchto rodinných príslušníkov, dožadovať určitých výhod, ktoré okrem iného zahŕňajú vydanie povolenia na pobyt, prístup k zamestnaniu alebo prístup ku vzdelaniu ( 8 ).

23.

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru pritom vyplýva, že na situáciu, akou je situácia XXX, sa v Belgickou v súčasnosti nevzťahuje nijaké vnútroštátne ustanovenie alebo prax, ktoré by boli priaznivejšie ako ustanovenia smernice 2011/95. Naopak, zdá sa, že Úrad generálneho komisára pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti chcel svoju skoršiu priaznivejšiu prax ukončiť.

24.

Za týchto okolností vzhľadom na neexistenciu vôle dotknutého členského štátu zaviesť priaznivejší režim nebude bez ohľadu na prijatý výklad ustanovení smernice 2011/95, ktorý je jadrom prejednávanej veci, možné, aby sa XXX odvodene priznalo postavenie utečenca.

25.

Ako však Súdny dvor uviedol, priznanie takéhoto postavenia nie je jedinou formou ochrany, ktorú smernica 2011/95 poskytuje, keďže táto smernica zaručuje aj prístup k výhodám pre rodinných príslušníkov osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu. Prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru preto treba chápať v tom zmysle, že ich cieľom je určiť, či XXX môže mať nárok na jednu alebo viacero výhod stanovených v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95.

28.

Rovnako ako Komisia sa budem spoločne zaoberať prvými dvomi prejudiciálnymi otázkami, ktorými sa vnútroštátny súd usiluje zistiť, či sa článok 2 písm. j) a článok 23 smernice 2011/95 môžu vykladať v tom zmysle, že otec, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a má deti s postavením utečenca narodené v Belgicku v rámci rodiny založenej v tomto štáte, sa má považovať za „rodinného príslušníka“ v zmysle tejto smernice. Vnútroštátny súd sa pýta, aký vplyv môže mať stav odkázanosti dieťaťa na svojho otca a znenie odôvodnení 18, 19 a 38 smernice 2011/95 na výklad, ktorý sa má poskytnúť pojmu „rodinní príslušníci“ v zmysle tejto smernice.

29.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať predovšetkým kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou ( 11 ).

30.

33.

Túto doslovnú analýzu potvrdzuje aj teleologická analýza, hoci zachovanie celistvosti rodiny nie je hlavným cieľom smernice 2011/95 ( 14 ). Súdny dvor tak už rozhodol, že dôvodom existencie článku 23 smernice 2011/95 je „umožniť osobe s postavením medzinárodnej ochrany, aby požívala práva, ktoré jej priznáva táto ochrana pri zachovaní celistvosti svojej rodiny na území hostiteľského členského štátu“ ( 15 ). Keďže ide práve o zachovanie celistvosti rodiny, rodina teda v zásade existuje už pred premiestnením sa do hostiteľského členského štátu ( 16 ) a výhody stanovené v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95 budú teda prípadne priznané príslušníkom už existujúcej rodiny ( 17 ). Problémom v prejednávanej veci je, že detskí utečenci sa nepremiestnili.

34.

Vzhľadom na tieto veľmi jasné výkladové prvky tento výklad nemôže zmeniť ani odvolávanie sa na vzťah odkázanosti medzi deťmi s priznaným postavením utečenca a ich otcom, ani výklad odôvodnení 18, 19 a 38 smernice 2011/95, ktoré ako také nie sú záväzné.

35.

Na jednej strane, pokiaľ ide o stav odkázanosti detí na svojho otca, v tejto fáze analýzy tento stav nemôže mať za následok zmenu toho, čo normotvorca Únie jasne stanovil, teda že na to, aby sa členovia rodiny považovali za rodinných príslušníkov v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2011/95, táto rodina musí okrem iných podmienok existovať už v štáte pôvodu. Stav odkázanosti je zo svojej podstaty tým, čo významne charakterizuje vzťah každého dieťaťa s jeho rodičmi, a predsa to nebránilo normotvorcovi Únie chrániť tento vzťah na základe článku 23 ods. 2 smernice 2011/95 len v prípade, ak tento vzťah vznikol už pred príchodom na územie hostiteľského štátu. Hoci judikatúra Súdneho dvora vyžaduje široký výklad ustanovení sekundárneho práva, ktorých cieľom je podporiť výkon základných práv, táto požiadavka širokého výkladu nemôže odôvodňovať výklad, ktorý by bol v rozpore so znením uvedených ustanovení ( 18 ).

39.

Napokon výklad navrhovaný v bode 31 vyššie má oporu aj v judikatúre Súdneho dvora. Súdny dvor tak už rozhodol, že priznanie výhod uvedených v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95 rodinným príslušníkom osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu „vyžaduje splnenie troch podmienok, ktoré sa týkajú po prvé postavenia rodinného príslušníka v zmysle článku 2 písm. j) tejto smernice, po druhé skutočnosti, že individuálne nie sú splnené podmienky potrebné na získanie medzinárodnej ochrany, a po tretie zlučiteľnosti s osobným právnym postavením dotknutého rodinného príslušníka“ ( 22 ), čím jasne potvrdil súvislosť medzi pojmom „rodinní príslušníci“, ako je uvedený v článku 23 smernice 2011/95, a článkom 2 písm. j) tejto smernice, ktorého predmetom je práve vymedziť uvedený pojem. Ešte jasnejšie Súdny dvor pár mesiacov predtým rozhodol, že zo spoločného výkladu uvedených dvoch ustanovení vyplýva, že „povinnosť členských štátov stanoviť prístup [k výhodám uvedeným v článku 23 ods. 2 smernice 2011/95] sa nevzťahuje na deti osoby, ktorej bola poskytnutá medzinárodná ochrana, ktoré sa narodili v hostiteľskom členskom štáte v rodine založenej v tomto štáte “ ( 23 ).

40.

Článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 v spojení s článkom 2 písm. j) tejto smernice sa má teda vykladať v tom zmysle, že pojem „rodinní príslušníci“ v zásade predpokladá, že predmetná rodina existovala už v krajine pôvodu.

C.

O tretej otázke

43.

Teraz je teda potrebné preskúmať, či je článok 23 smernice 2011/95 z hľadiska svojho obsahu bezpodmienečný a dostatočne presný na to, aby sa naň jednotlivec odvolával voči členskému štátu pred súdmi tohto štátu.

44.

Znenie tejto tretej otázky sa týka celého článku 23 smernice 2011/95 a nerozlišuje jeho jednotlivé zložky. Vzhľadom na to, že situácia XXX nepatrí do pôsobnosti článku 23 ods. 5 smernice 2011/95, hneď na úvod vylúčim tento odsek z rozsahu tejto analýzy.

45.

Pokiaľ ide o odsek 1 tohto článku 23, ktorý stanovuje, že „členské štáty zaistia, aby sa zachovala celistvosť rodiny“, nezdá sa mi, že by mal znaky nevyhnutné na uznanie priameho účinku. Rovnako ako Komisia ( 27 ) sa domnievam, že tento odsek je formulovaný príliš všeobecne na to, aby bolo možné považovať ho za „dostatočne presný“ v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 42 vyššie ( 28 ).

49.

Pokiaľ ide o prvú námietku, článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 nestanovuje automatický prístup k výhodám uvedeným v článkoch 24 až 35 tejto smernice, ale vyžaduje, aby existovala možnosť pre rodinných príslušníkov, ktorí majú nárok domáhať sa určitých výhod. Článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 je autonómnym ustanovením, ktoré predstavuje predpoklad pre priznanie výhod uvedených v článkoch 24 až 35 tejto smernice.

50.

Pokiaľ ide o druhú námietku, už som pripomenul, že aj ustanoveniu, ktoré ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení spôsobov jeho vykonania, možno priznať priamy účinok, pokiaľ jednoznačne ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, ktorá nie je viazaná nijakou podmienkou týkajúcou sa uplatnenia pravidla, ktoré stanovuje. Článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 skutočne ponecháva určitú mieru voľnej úvahy členským štátom, ktoré musia upraviť svoje postupy alebo ich zaviesť (sloboda prostriedkov), aby dotknuté osoby boli oprávnené požadovať (požadovaný výsledok) výhody uvedené v článkoch 24 až 35 tejto smernice ( 29 ). Už len z tohto pohľadu sa mi článok 23 ods. 2 uvedenej smernice nejaví ako podmienečný .

51.

Na záver uvádzam, že podmienky priameho účinku už boli v judikatúre ustálené a otázkou položenou v prejednávanej veci je otázka, či je článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 dostatočne operatívny ( 35 ) na to, aby ho vnútroštátny súd mohol uplatniť. Dôležité je pritom práve toto: „jasnosť, presnosť, bezpodmienečnosť, úplnosť alebo dokonalosť pravidla a jeho nezávislosť od diskrečných vykonávacích opatrení sú v tomto smere len aspektmi jednej a tej istej základnej vlastnosti, ktorou sa toto pravidlo musí vyznačovať, t. j. musí byť možné, aby ho súd uplatnil v konkrétnej veci“ ( 36 ). Z analýzy, ktorú som vykonal, podľa môjho názoru vyplýva, že článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 je dostatočne operatívny na to, aby mohol byť použitý pred vnútroštátnym súdom, ktorý je schopný porozumieť tomu, akú povinnosť chcel normotvorca Únie uložiť členským štátom.

54.

Z mojej analýzy teda vyplýva, že článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 v rozsahu, v akom stanovuje povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k výhodám uvedeným v článkoch 24 až 35 tejto smernice, má priamy účinok a jednotlivci sa naň môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, ktorý túto smernicu prebral nesprávne alebo ju neprebral.

D.

O štvrtej otázke

55.

V rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru prináleží dať vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Súdnemu dvoru preto v niektorých prípadoch prináleží preformulovať otázky, ktoré sú mu položené ( 40 ). Vzhľadom na spôsob formulácie a prepojenosť piatej a šiestej prejudiciálnej otázky sa domnievam, že by bolo vhodné ich preformulovať. Podľa môjho názoru treba tieto otázky chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa usiluje zistiť, či sa má článok 23 smernice 2011/95 v spojení s článkami 7, 18 a 24 Charty vykladať v tom zmysle, že ukladá členským štátom povinnosť, aby s cieľom zachovať celistvosť rodiny a zabezpečiť účinnosť postavenia utečenca priznaného dieťaťu priznal otcovi tohto dieťaťa prístup k výhodám uvedeným v článkoch 24 až 35 tejto smernice, aj keď tento otec nespĺňa podmienky na poskytnutie medzinárodnej ochrany a nemožno ho ani považovať za „rodinného príslušníka“ v zmysle článku 2 písm. j) a článku 23 ods. 2 smernice 2011/95.

1. Analýza z hľadiska otca

58.

V tejto fáze analýzy pripomínam, že som navrhol, aby Súdny dvor rozhodol, že článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 v spojení s článkom 2 písm. j) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „rodinní príslušníci“ v zmysle týchto ustanovení predpokladá, že rodina existovala už v krajine pôvodu. XXX preto – podľa posúdení belgických orgánov – nespĺňa ani podmienky na získanie medzinárodnej ochrany ako takej, ani podmienky na uplatnenie nároku na prístup k výhodám, ktoré článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 vyhradzuje pre rodinných príslušníkov osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu. Okrem toho, ako som už pripomenul ( 41 ), smernica 2011/95 nestanovuje ani odvodené poskytnutie medzinárodnej ochrany ( 42 ).

61.

Chcel by som sa však vrátiť k niektorým skutkovým okolnostiam, ktoré si podľa môjho názoru zaslúžia ďalšiu analýzu. S výhradou prípadného potvrdenia alebo overenia vnútroštátnym súdom z môjho chápania veci vyplýva, že dcére XXX bolo priznané postavenie utečenca z dôvodu rizika zmrzačenia pohlavných orgánov ( 49 ), ktorému by bola vystavená, keby bola nútená vycestovať do krajiny, ktorej sú jej rodičia štátnymi príslušníkmi – a ktorej je tiež štátnou príslušníčkou, ale nikdy v nej nežila, keďže sa narodila v Belgicku – a preto, lebo jej matka, ktorá má tiež postavenie utečenca, trpí vážnymi psychickými problémami. Táto posledná skutočnosť si, samozrejme, vyžaduje dôkladné preskúmanie príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, nemožno však vylúčiť, že nad budúcnosťou tohto dieťaťa sa vznáša tieň neistoty, ak sa matka nedokáže sama postarať o svoje deti ( 50 ). Práve v tomto zmysle chápem odkaz na „účinnosť postavenia utečenca“ uvedený v šiestej prejudiciálnej otázke. Otec sa totiž v skutočnosti už 16 rokov neoprávnene zdržiava na území Únie, a teda ho možno vyhostiť ( 51 ).

62.

Je teda potrebné zmeniť perspektívu a pozrieť sa teraz na vec z pohľadu detských utečencov a konkrétnejšie dcéry, o ktorej máme viac informácií, a z pohľadu záruk, ktoré jej právo Únie poskytuje vo vzťahu k jej základným právam, pričom pravidlá sekundárneho práva Únie treba vykladať a uplatňovať pri rešpektovaní základných práv zaručených Chartou ( 52 ).

63.

Toto dieťa, ktoré dnes musí mať 7 rokov, nie je v zásade schopné existovať nezávisle od svojich rodinných príslušníkov ( 53 ).

65.

Okrem toho Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, podobne ako všetci medzinárodní aktéri v oblasti ochrany utečencov, zásadný význam celistvosti rodiny, ktorá predstavuje základné právo utečenca. Uznal tiež súvislosť, ktorá existuje medzi opatreniami na ochranu rodiny utečenca a logikou medzinárodnej ochrany ( 58 ). Toto právo je ešte dôležitejšie, ak je utečenec maloletý, a to vzhľadom na jeho osobitnú zraniteľnosť. Okrem toho Súdny dvor už pripomenul význam najmä Dohovoru o právach dieťaťa ( 59 ), ktorého článok 9 ods. 1 stanovuje, že „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli“ ( 60 ).

66.

68.

Podľa môjho názoru však vzhľadom na to, že článok 23 ods. 1 smernice 2011/95 odkazuje na celistvosť rodinného života, navrhovateľ a jeho dcéra ( 69 ) musia mať možnosť odvolávať sa naň, lebo v opačnom prípade by mohlo vzniknúť určité napätie medzi týmto článkom 23 a článkom 7 Charty v spojení s jej článkom 24. Tento názor hneď vysvetlím.

69.

Ak si XXX nebude môcť uplatniť nárok na prístup k výhodám uvedeným v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95 z dôvodu reštriktívneho vymedzenia pojmu „rodinní príslušníci“ v zmysle článku 23 ods. 2 tejto smernice v spojení s jej článkom 2 písm. j), vzhľadom na nemožnosť zlegalizovať svoj pobyt v Belgicku bude nakoniec nútený opustiť územie Únie. V najlepšom prípade tak za sebou zanechá svoju rodinu, ktorú tvoria matka jeho detí a jeho deti vrátane dcéry utečenky, čo bude predstavovať porušenie základného práva tejto jeho dcéry na rešpektovanie rodinného života ( 70 ), ktoré je chránené článkom 7 Charty ( 71 ). Je pravda, že takéto obmedzenie definované smernicou 2011/95 v tom zmysle, že obmedzuje prístup k výhodám len na rodinných príslušníkov, ktorých rodina existovala už v štáte pôvodu, je skutočne v súlade so zákonom. Ťažšie je domnievať sa, že toto obmedzenie rešpektuje podstatu uvedeného práva, keďže vylučuje rodiny utečencov, ktoré boli založené až po úteku alebo premiestnení, len z tohto dôvodu. Ak je pritom možné priznať postavenie utečenca dieťaťu narodenému na území Únie, je pre mňa ťažké pochopiť dôvody, prečo by jeho rodina mala byť menej hodná ochrany len z toho dôvodu, že bola založená až po odchode niektorých jej členov z krajiny pôvodu, či dokonca po ich príchode do hostiteľského štátu, keď zraniteľnosť maloletej osoby a potreby detského utečenca z hľadiska ochrany jeho rodinného života sú rovnako intenzívne ako potreby dieťaťa v rovnakej situácii, ktorého rodina sa však premiestnila.

73.

V tejto súvislosti možno venovať osobitnú pozornosť rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydanému vo veci Hode a Abdi v. Spojené kráľovstvo ( 74 ). V uvedenej veci žalobca prišiel do Spojeného kráľovstva v roku 2004 a postavenie utečenca mu bolo priznané od marca 2006. V júni toho istého roku sa zoznámil so ženou, ktorá sa v roku 2007 stala jeho manželkou. Manželom sa v rokoch 2008 a 2011 narodili dve deti. Manželka, štátna príslušníčka tretej krajiny, ktorej samotnej nebola poskytnutá medzinárodná ochrana, požiadala v roku 2007 o vízum, aby sa mohla pripojiť k svojmu manželovi v Spojenom kráľovstve. Jej manžel, hoci bol utečenec, nemohol využiť vnútroštátne pravidlá týkajúce sa zlúčenia rodiny utečencov, keďže tieto pravidlá sa uplatňovali len na manželov, ktorí tvorili rodinu pred odchodom utečenca z krajiny pôvodu. Manželka potom podala žiadosť o udelenie povolenia na pobyt ako manželka rezidenta prítomného a usadeného v Spojenom kráľovstve, ktorá jej bola tiež zamietnutá, a to z dôvodu, že jej manžel, ktorý sa zdržiaval v Spojenom kráľovstve na základe povolenia na pobyt obmedzeného na päť rokov, sa v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy nepovažoval za „prítomného a usadeného“ v tomto štáte.

74.

ESĽP tak rozhodol, že situáciu žalobcov, teda utečenca, ktorý uzavrel manželstvo po odchode zo svojej krajiny pôvodu, a manželky tohto utečenca, možno považovať za rovnocennú s „akoukoľvek inou situáciou“ v zmysle článku 14 EDĽP, a preto patrí do pôsobnosti tohto Dohovoru ( 79 ). Dotknutý zmluvný štát navyše nenamietal, že podľa jeho vnútroštátnej právnej úpravy sa so študentmi a pracovníkmi na jednej strane a s utečencami, ktorí uzatvorili manželstvo pred svojím odchodom z krajiny pôvodu, na druhej strane zaobchádza rozdielne ako s utečencami a ich manželskými partnermi, ktorých manželstvo bolo uzatvorené po odchode z krajiny pôvodu ( 80 ). ESĽP rozhodol, že utečenci, ktorí uzatvorili manželstvo pred odchodom z krajiny pôvodu, sa nachádzajú v podobnej situácii, keďže tiež majú postavenie utečenca a dostali povolenie na pobyt v Spojenom kráľovstve na obmedzenú dobu, a že jediným relevantným rozdielom je čas, keď došlo k uzatvoreniu manželstva ( 81 ). Hoci sa Spojené kráľovstvo usilovalo odôvodniť takéto rozdielne zaobchádzanie tým, že je povinné dodržiavať svoje medzinárodné záväzky, pričom sa však neusiluje poskytovať viac výhod, ktoré by viedli utečencov k výberu tohto štátu ako hostiteľského štátu, a hoci tvrdilo, že ide o politické rozhodnutie, ktoré patrí do rámca jeho širokej miery voľnej úvahy priznanej v tejto oblasti ( 82 ), ESĽP rozhodol, že nevidí nijaký dôvod zaobchádzať rozdielne s utečencami, ktorí uzatvorili manželstvo po premiestnení, a s utečencami, ktorí uzatvorili manželstvo pred premiestnením, a že aj keď povolením zlúčenia rodiny manželským partnerom utečencov, ktorí boli manželmi pred premiestnením, Spojené kráľovstvo dodržalo svoje medzinárodné záväzky, vzhľadom na to, že predmetné opatrenie vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu s osobami nachádzajúcimi sa v podobných situáciách, skutočnosť, že došlo k splneniu medzinárodného záväzku zmluvného štátu, nemôže odôvodniť rozdielne zaobchádzanie ( 83 ). ESĽP preto konštatoval porušenie článku 14 EDĽP v spojení s článkom 8 tohto Dohovoru ( 84 ).

Článok 23 ods. 1 smernice 2011/95 tak vzhľadom na jeho všeobecne formulované znenie možno vykladať tak, že zaručuje otcovi maloletého utečenca, ktorý nemôže získať medzinárodnú ochranu ani sa odvolávať na článok 23 ods. 2 tejto smernice len z toho dôvodu, že rodina tohto dieťaťa neexistovala už v krajine pôvodu, prístup k výhodám stanoveným v článkoch 24 až 35 uvedenej smernice. Takýto výklad podporuje záver, ku ktorému dospel Súdny dvor, keď rozhodol, že „dôvodom existencie článku 23 [smernice 2011/95] je totiž umožniť osobe s postavením medzinárodnej ochrany, aby požívala práva, ktoré jej priznáva táto ochrana pri zachovaní celistvosti svojej rodiny na území hostiteľského členského štátu“ ( 89 ).

79.

Tento prístup si však bude vyžadovať určité predchádzajúce overenia. Na jednej strane bude potrebné overiť existenciu skutočnej rodinnej väzby medzi otcom a jeho dieťaťom s postavením utečenca ( 90 ) a intenzitu vzťahu odkázanosti. Keďže ide o maloleté deti, predmetom tohto overenia bude, či zachovanie takejto väzby s dotknutým rodinným príslušníkom sa vzhľadom na osobitnú situáciu dotknutej rodiny zhoduje s najlepším záujmom dieťaťa. Na druhej strane obmedzenia stanovené článkom 23 ods. 3 a 4 smernice 2011/95 jednoznačne naďalej platia, takže prístup k výhodám založený na článku 23 ods. 1 tejto smernice už nebude zaručený, keď otec je alebo by bol vylúčený z nároku na medzinárodnú ochranu podľa kapitol III a V smernice 2011/95 alebo ak členský štát rozhodne, že takýto prístup je hrozbou pre jeho vnútornú bezpečnosť alebo verejný poriadok.

Článok 23 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany v spojení s článkom 2 písm. j) tejto smernice

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „rodinní príslušníci“ v zásade predpokladá, že predmetná rodina existovala už v krajine pôvodu.

Článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 v rozsahu, v akom stanovuje povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k výhodám uvedeným v článkoch 24 až 35 tejto smernice, má priamy účinok a jednotlivci sa naň môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, ktorý túto smernicu prebral nesprávne alebo ju neprebral.

Smernica 2011/95 nestanovuje odvodené rozšírenie postavenia utečenca na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bolo priznané toto postavenie, pokiaľ títo príslušníci individuálne nespĺňajú podmienky na priznanie uvedeného postavenia. Článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 umožňuje osobám, ktoré patria do jeho pôsobnosti, požadovať prístup k výhodám stanoveným v článkoch 24 až 35 smernice 2011/95.

2.

( 4 ) Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 .

( 5 ) Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584.

( 6 ) Hoci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že obe deti XXX majú postavenie utečenca, XXX vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru uvádza, že takéto postavenie má len jeho dcéra. Táto skutková nezrovnalosť nemá vplyv na analýzu prejednávanej veci, keďže je v každom prípade nesporné, že aspoň jedno z detí XXX má postavenie utečenca. Zo spisu vyplýva, že dcére XXX bolo v Belgicku priznané postavenie utečenca z dôvodu rizika ženskej obriezky, ktorému by bola vystavená, keby bola nútená žiť v Guinei. Ak to bude na účely analýzy potrebné, situácii tohto dieťaťa budem venovať osobitnú pozornosť.

( 7 ) Matka je guinejskou štátnou príslušníčkou. V roku 2017 jej bolo v Belgicku priznané postavenie utečenca.

( 8 ) Pozri rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:898 , bod 36 ). Pozri tiež rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova ( C‑652/16 , EU:C:2018:801 , body 48 a 68 ).

( 9 ) Pozri rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:898 , bod 62 ).

( 16 ) V rovnakom zmysle pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:384 , bod 39 ), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Pikamäe vo veci Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Celistvosť rodiny – Už priznaná ochrana) ( C‑483/20 , EU:C:2021:780 , bod 39 ).

( 17 ) Smernica Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny ( Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12 ) sa a priori uplatňuje na rodinu v širšom zmysle [pozri článok 2 písm. d) tejto smernice], hoci článok 9 ods. 2 uvedenej smernice poskytuje členským štátom možnosť obmedziť výhody plynúce z ustanovení kapitoly tejto smernice, ktorá je osobitne venovaná zlúčeniu rodiny utečencov, na rodinné vzťahy časovo predchádzajúce vstupu utečencov na územie hostiteľského členského štátu.

( 18 ) Pozri napríklad rozsudok z 26. marca 2019, SM (Dieťa zverené do poručníctva na základe alžírskeho inštitútu kafala) ( C‑129/18 , EU:C:2019:248 , body 53 až 55 ).

( 19 ) Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12 .; Mim. vyd. 19/007, s. 96.

( 20 ) Pozri článok 2 písm. h) smernice 2004/83.

( 21 ) Na porovnanie pozri článok 2 písm. h) smernice 2004/83 a článok 2 písm. j) smernice 2011/95.

( 28 ) Hoci Súdnemu dvoru nebola položená otázka, či sa má článku 23 ods. 1 smernice 2011/95 priznať priamy účinok, poznamenávam, že Súdny dvor už zdôraznil všeobecnú povahu tohto ustanovenia: pozri rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:898 , bod 43 ).

( 29 ) Z rozsudku z 19. novembra 1991, Francovich a i. ( C‑6/90 a C‑9/90 , EU:C:1991:428 , bod 17 ) tak vyplýva, že „možnosť členského štátu vybrať si medzi viacerými možnými spôsobmi s cieľom dosiahnuť výsledok opísaný smernicou nevylučuje možnosť jednotlivcov uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi práva, ktorých obsah môže byť určený s dostatočnou presnosťou na základe samotných ustanovení tejto smernice“ [pozri tiež rozsudky z 2. augusta 1993, Marshall ( C‑271/91 , EU:C:1993:335 , bod 37 ), a z 12. februára 2009, Cobelfret ( C‑138/07 , EU:C:2009:82 , bod 61 )].

( 30 ) Pozri rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:898 , bod 48 a nasl.).

( 31 ) Pozri napríklad rozsudok z 22. decembra 2010, Gavieiro Gavieiro a Iglesias Torres ( C‑444/09 a C‑456/09 , EU:C:2010:819 , bod 80 a nasl.). Dokonca ani možnosť odchýliť sa od povinnosti stanovenej ustanovením s priamym účinkom nemusí byť nevyhnutne spôsobilá spochybniť tento účinok. Pozri napríklad, pokiaľ ide o článok 31 ods. 2 Charty, rozsudok zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth ( C‑569/16 a C‑570/16 , EU:C:2018:871 , body 84 a 85 ).

( 32 ) Podľa tohto ustanovenia článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 nie je uplatniteľný v prípade, keď rodinný príslušník je alebo by bol vylúčený z medzinárodnej ochrany podľa kapitol III a V tejto smernice.

( 39 ) Pozri rozsudok z 22. februára 2022, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Celistvosť rodiny – Už priznaná ochrana) ( C‑483/20 , EU:C:2022:103 , bod 41 ).

( 40 ) Spomedzi bohatej judikatúry pozri rozsudok z 30. júna 2016, Toma a Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu‑Vasile Cruduleci ( C‑205/15 , EU:C:2016:499 , bod 30 a citovaná judikatúra).

( 41 ) Pozri bod 21 a nasl. vyššie.

( 42 ) Odvolanie sa na článok 18 Charty nemôže zmeniť toto konštatovanie, keďže z tohto článku nevyplýva požiadavka, aby sa postavenie utečenca priznalo rodinným príslušníkom utečenca, ktorí nespĺňajú podmienky na priznanie tohto postavenia. To isté platí aj v prípade článkov 7 a 24 Charty, keďže článok 23 smernice 2011/95 zaviedol práva, ktoré tieto články 7 a 24 zakotvujú, do pôsobnosti smernice 2011/95. Články 7 a 24 Charty samy osebe nevyžadujú ani priznanie postavenia utečenca rodinným príslušníkom utečenca, ktorí nespĺňajú podmienky na priznanie takéhoto postavenia, pričom právo utečenca na rešpektovanie rodinného života a práva dieťaťa je možné zaručiť inými prostriedkami.

( 43 ) Pozri rozsudky zo 17. novembra 2022, Belgische Staat (Maloletá utečenka v manželskom zväzku) ( C‑230/21 , EU:C:2022:887 , bod 41 ), a z 18. apríla 2023, Afrin ( C-1/23 PPU , EU:C:2023:296 , bod 43 ).

( 44 ) Pozri na porovnanie odôvodnenie 6 a článok 2 písm. d) na jednej strane a článok 9 ods. 2 smernice 2003/86 na druhej strane.

( 51 ) Pripomínam, že rozhodnutie o vyhostení predstavuje zásah do práva na rešpektovanie rodinného života: pozri, v odlišnom kontexte, rozsudok z 11. júla 2002, Carpenter ( C‑60/00 , EU:C:2002:434 , bod 42 ).

( 52 ) Rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 59 ). Pozri tiež bod 26 vyššie.

( 53 ) Pozri rozsudok z 5. mája 2022, Subdelegación del Gobierno en Toledo (Pobyt rodinného príslušníka – Nedostatočné zdroje) ( C‑451/19 a C‑532/19 , EU:C:2022:354 , bod 56 ).

( 54 ) Pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie.

( 55 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , body 79 a 80 ).

( 56 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 91 ).

( 63 ) Ako nedávny príklad pozri rozsudok z 18. apríla 2023, Afrin ( C-1/23 PPU , EU:C:2023:296 , bod 45 ).

( 64 ) Pozri rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník) ( C‑768/19 , EU:C:2021:709 , bod 39 a citovaná judikatúra).

( 65 ) Pozri rozsudok zo 17. novembra 2022, Belgische Staat (Maloletá utečenka v manželskom zväzku) ( C‑230/21 , EU:C:2022:887 , bod 48 ).

( 66 ) Pozri rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník) ( C‑768/19 , EU:C:2021:709 , body 38 a 44 ).

( 67 ) Pozri rozsudky zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 59 a citovaná judikatúra), a z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 , bod 87 ).

( 68 ) Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol vo veci Ligue des droits humains ( C‑817/19 , EU:C:2022:65 , bod 64 a nasl.).

( 75 ) Rozsudok ESĽP, 6. novembra 2012, Hode a Abdi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2012:1106JUD002234109, bod 43).

( 76 ) Rozsudok ESĽP, 6. novembra 2012, Hode a Abdi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2012:1106JUD002234109, bod 44).

( 77 ) Rozsudok ESĽP, 6. novembra 2012, Hode a Abdi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2012:1106JUD002234109, bod 45).

( 78 ) Rozsudok ESĽP, 6. novembra 2012, Hode a Abdi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2012:1106JUD002234109, bod 45).

( 79 ) Rozsudok ESĽP, 6. novembra 2012, Hode a Abdi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2012:1106JUD002234109, bod 48).

( 80 ) Rozsudok ESĽP, 6. novembra 2012, Hode a Abdi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2012:1106JUD002234109, bod 49).

( 87 ) Ak by v prípade odchodu otca bolo dieťa nútené nasledovať ho do jeho krajiny pôvodu, toto dieťa by bolo veľmi konkrétne vystavené vážnemu riziku neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, na ktoré sa vzťahuje absolútny zákaz podľa článku 4 Charty a pred ktorým ho postavenie utečenca malo chrániť.

( 88 ) Pozri analogicky rozsudok z 30. júna 2022, Valstybės sienos apsaugos tarnyba a i. ( C‑72/22 PPU , EU:C:2022:505 , bod 63 ).

( 89 ) Rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny) ( C‑91/20 , EU:C:2021:898 , bod 60 ).

( ) Podľa Súdneho dvora „existencia skutočného rodinného života… predpokladá preukázanie skutočnej existencie rodinného vzťahu alebo vôle vytvoriť alebo zachovať takýto vzťah“ [rozsudok z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Zlúčenie s maloletým utečencom) ( C‑273/20 a C‑355/20 , EU:C:2022:617 , bod 65 )].