C-406/22

62022CC0406

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 30. mája 2024 ( 1 )

Vec C‑406/22

CV

Spoločné procesné pravidlá poskytovania medzinárodnej ochrany stanovené v smernici 2013/32/EÚ ( 2 ) umožňujú osobitné zaobchádzanie so žiadosťami predloženými osobami, ktoré sú skrátka štátnymi príslušníkmi krajiny označenej ako „bezpečná krajina pôvodu“. Toto označenie má významné právne dôsledky, ktoré obmedzujú podmienky, za akých sa takéto žiadosti posudzujú.

2.

K dnešnému dňu neexistuje spoločný zoznam bezpečných krajín pôvodu na úrovni EÚ. Naopak, smernica 2013/32 oprávňuje členské štáty prijať takéto zoznamy na vnútroštátne účely. Hoci pojem „bezpečná krajina pôvodu“ je v členských štátoch (19 z nich) pomerne rozšírený, nie všetky členské štáty ho používajú. ( 3 ) V tejto súvislosti uvedený pojem vyvoláva aj kritiku.

3.

Zoznam prijatý Českou republikou zahŕňa Moldavsko.

4.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa vnútroštátny súd pýta, či to, že krajina využila ustanovenia článku 15 EDĽP, znamená, že ju už nemožno považovať za bezpečnú krajinu pôvodu v zmysle smernice 2013/32. Kladie si tiež otázku, či táto smernica zakazuje členským štátom označiť krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu len čiastočne s určitou územnou výnimkou. Nakoniec, ak by z posúdenia ktorejkoľvek z týchto otázok vyplynulo, že právo Únie bráni kvalifikácii Moldavska ako bezpečnej krajiny pôvodu, vnútroštátny súd sa pýta, či mu smernica 2013/32 ukladá povinnosť zaoberať sa touto otázkou ex offo .

II. Právny rámec

A.

Medzinárodné právo

8.

Článok 15 EDĽP stanovuje:

9.

Jediný článok protokolu č. 24 stanovuje:

„Berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty sa bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu. Podľa toho je možné brať do úvahy, resp. pokladať za prípustnú žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v nasledovných prípadoch:

a)

ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 [EDĽP], v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa [EDĽP];

…“

8. Členské štáty môžu stanoviť, že sa konanie o posúdení žiadosti v súlade so základnými zásadami a zárukami kapitoly II skráti a/alebo uskutoční na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch v súlade s článkom 43, ak:

…

b)

žiadateľ je z bezpečnej krajiny pôvodu v zmysle tejto smernice,…

…“

11.

a)

je štátnym príslušníkom tejto krajiny, alebo

b)

je osobou bez štátnej príslušnosti a predtým sa v tejto krajine zvyčajne zdržiaval,

a nepredložil žiadne závažné dôvody, aby sa táto krajina nepovažovala za bezpečnú krajinu pôvodu v jeho konkrétnej situácii a v zmysle splnenia požiadavky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice 2011/95EÚ.[ ( 6 )]

2. Členské štáty stanovia vo vnútroštátnych právnych predpisoch ďalšie pravidlá a postupy uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu.“

14.

Článok 46 smernice 2013/32, nazvaný „Právo na účinný opravný prostriedok“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

a)

rozhodnutiu o ich žiadosti o medzinárodnú ochranu vrátane rozhodnutia:

i)

neuskutočniť posúdenie podľa článku 39;

b)

odmietnutiu znovu otvoriť posudzovanie žiadosti po jeho prerušení podľa článkov 27 a 28;

c)

rozhodnutiu o odňatí medzinárodnej ochrany podľa článku 45.

…

považujúceho žiadosť za zjavne neopodstatnenú podľa článku 32 ods. 2 alebo za neopodstatnenú po posúdení podľa článku 31 ods. 8, s výnimkou prípadov, keď sa tieto rozhodnutia zakladajú na okolnostiach uvedených v článku 31 ods. 8 písm. h);

…

má súd právomoc rozhodnúť, či žiadateľ môže alebo nemôže zostať na území členského štátu, a to buď na žiadosť žiadateľa alebo z úradnej moci, ak takéto rozhodnutie zrušuje právo žiadateľa zostať v členskom štáte a ak v takýchto prípadoch nie je vo vnútroštátnom práve stanovené právo zostať v členskom štáte dovtedy, kým nebude rozhodnuté o opravnom prostriedku.

…“

15.

Príloha I smernice 2013/32, nazvaná „Určenie bezpečných krajín pôvodu na účely článku 37 ods. 1“, stanovuje:

c)

rešpektovania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa Ženevského dohovoru;

d)

zavedenia systému účinných opravných prostriedkov proti porušovaniu týchto práv a slobôd.“

C.

České právo

(4) ktorý umožňuje činnosť právnických osôb, ktoré dohliadajú nad stavom dodržiavania ľudských práv…“

17.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že § 2 vyhlášky č. 328/2015 Sb., kterou se provádí zákon o azylu a zákon o dočasné ochraně cizinců (ďalej len „vyhláška č. 328/2015“) v čase skutkových okolností stanovoval, že Česká republika považuje Moldavsko za bezpečnú krajinu pôvodu s výnimkou Podnesterska. ( 7 )

18.

Podľa § 16 ods. 2 a 3 zákona o azyle sa žiadosti o medzinárodnú ochranu zamietnu ako zjavne neopodstatnené aj vtedy, ak žiadateľ prichádza zo štátu, ktorý Česká republika považuje za bezpečnú krajinu pôvodu, pokiaľ žiadateľ nepreukáže, že v jeho prípade daný štát nemožno považovať za takúto krajinu. Ak existujú dôvody na takéto zamietnutie, neposudzuje sa, či žiadateľ spĺňa kritériá na udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany a či žiadateľ uvádza skutočnosti svedčiace o tom, že by mohol byť vystavený prenasledovaniu alebo že mu hrozí vážna ujma.

19.

22.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v januári 2022 Moldavsko vyhlásilo núdzový stav z dôvodu energetickej krízy a že 24. februára 2022 po ruskej invázii na Ukrajinu Moldavsko vyhlásilo výnimočný stav obliehania a vojny. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je tiež uvedené, že 25. februára 2022 Moldavsko oznámilo Rade Európy, že uplatňuje článok 15 EDĽP.

23.

CV požiadal 9. februára 2022 o medzinárodnú ochranu v Českej republike. Vo svojej žiadosti tvrdil, že bol svedkom nehody, pri ktorej auto zrazilo na chodníku chodca a zabilo ho. Vodič vozidla z miesta činu ušiel. V tú noc prišli do jeho domu nejakí ľudia, ktorých CV nepoznal, vzali ho do lesa a zbili ho. CV utiekol a ukryl sa. O dva dni neskôr, keď sa vrátil do svojho domu, zistil, že dom vyhorel. Krátko nato utiekol z Moldavska do Českej republiky, pričom na vstup použil falošný rumunský pas. CV tiež uviedol, že moldavská polícia tvrdí, že nepozná páchateľov údajného incidentu, a že sa bojí vrátiť do Moldavska, lebo má strach z útočníkov, ale aj z dôvodu ruskej invázie na Ukrajinu.

24.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v roku 2016 a opäť v roku 2019, pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, sa CV vrátil do Moldavska a v úsilí zachovať diskrétnosť informoval o svojich návštevách len svojich bratrancov. CV priznal, že bol v roku 2016 administratívne vyhostený na obdobie dvoch rokov z dôvodu, že bol zamestnaný na základe falošného rumunského pasu. Okrem toho mu bol v roku 2020 uložený príkaz na vyhostenie, ktorý bol opätovne vydaný 23. januára 2022. Vysvetlil, že o medzinárodnú ochranu nepožiadal skôr, lebo tomuto mechanizmu nerozumel.

28.

CV podal žalobu na Krajský soud v Brně.

29.

Dňa 9. mája 2022 vnútroštátny súd na žiadosť CV pozastavil výkon rozhodnutia ministerstva na základe tvrdenia CV, že v prípade návratu do Moldavska by bol vystavený riziku vážnej ujmy zo strany útočníkov. Vnútroštátny súd tiež zohľadnil skutočnosť, že 8. mája 2022 začala separatistická armáda Podnesterska prípravy na konflikt. Uvedený súd ďalej zohľadnil skutočnosť, že Moldavsko 28. apríla 2022 oznámilo Rade Európy, že z dôvodu vojny na Ukrajine predlžuje odstúpenie od svojich záväzkov vyplývajúcich z EDĽP na základe článku 15 EDĽP, ako aj výnimočný stav do 23. júna 2022.

30.

Za týchto podmienok, keďže sa Krajský soud v Brně domnieval, že úspech veci CV závisí od výkladu pojmu „bezpečná krajina pôvodu“ v zmysle smernice 2013/32, prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31.

Česká, nemecká a holandská vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Česká a holandská vláda, ako aj Komisia predniesli ústne pripomienky a odpovedali na otázky Súdneho dvora na pojednávaní 6. júna 2023.

IV. Analýza

32.

S cieľom odpovedať na položené otázky najprv vysvetlím, že určitý vývoj, ku ktorému podľa všetkého došlo od predloženia tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nevylučuje relevantnosť odpovede Súdneho dvora na účely rozhodnutia vo veci prejednávanej vnútroštátnym súdom (časť A). Potom uvediem úvodné pripomienky k pojmu bezpečná krajina pôvodu (časť B). V odpovedi na prvú otázku vysvetlím, že samotná skutočnosť, že krajina využije článok 15 EDĽP, nebráni jej označeniu za bezpečnú krajinu pôvodu v zmysle smernice 2013/32 (časť C). V odpovedi na druhú otázku načrtnem dôvody, ktoré ma viedli k záveru, že smernica 2013/32 umožňuje členským štátom označiť krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu len v súvislosti s celým jej územím (časť D). Nakoniec sa budem zaoberať treťou prejudiciálnou otázkou a uvediem, že smernica 2013/32 ukladá vnútroštátnemu súdu, aby ex offo vzniesol námietku nezlučiteľnosti označenia krajiny za bezpečnú krajinu pôvodu so smernicou 2013/32 (časť E).

A.

Nakoniec tretia otázka súvisí s odpoveďami, ktoré treba poskytnúť na prvú a druhú otázku, a jej relevantnosť závisí od týchto odpovedí.

36.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v podstate vyplýva, že ak by Súdny dvor rozhodol, že využitie článku 15 EDĽP alebo existencia predmetnej územnej výnimky bránia označeniu Moldavska za bezpečnú krajinu pôvodu, znamená to, že žiadosť CV nemala byť prejednaná v rámci osobitného režimu preskúmania spojeného s pojmom bezpečná krajina pôvodu.

37.

Toto vysvetlenie bolo, prirodzene, poskytnuté vzhľadom na právny stav, ktorý existoval v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vzhľadom na vyššie uvedený vývoj si nie som istý, aké presné dôsledky by z riešenia problémov nastolených prvou a druhou otázkou plynuli pre konanie vo veci samej, ak by Súdny dvor odpovedal na jednu alebo obe tieto otázky vo vyššie uvedenom zmysle.

38.

Pojem „bezpečná krajina pôvodu“ je súčasťou širšej kategórie súvisiacich pojmov, akými sú „prvá krajina azylu“, „bezpečná tretia krajina“ a „európska bezpečná tretia krajina“, ktoré môžu členské štáty používať v konaniach o azyle podľa smernice 2013/32 v podstate na zefektívnenie tohto konania. Všetky zavádzajú určitú formu výnimky z hlavných pravidiel, ktoré inak upravujú posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu, ale ich právne dôsledky sa líšia. ( 14 )

41.

Od svojho vzniku v roku 1990 (a následného rýchleho rozšírenia naprieč vnútroštátnymi právnymi systémami) ( 15 ) sú predmetom kritiky z dôvodu, že môžu viesť k obmedzeniu práva žiadateľov o medzinárodnú ochranu na primerané preskúmanie ich situácie. Zároveň sú v spojení s primeranými zárukami uznané aj ako nástroje, ktoré môžu zlepšiť účelnosť spracúvania (rastúceho počtu) žiadostí o medzinárodnú ochranu, a to tým, že umožňujú štátu sústrediť svoje zdroje na posúdenie žiadostí z krajín, ktoré sa považujú za pravdepodobnejší pôvod žiadateľov o azyl s opodstatnenými nárokmi. ( 16 )

42.

Prejednávaná vec sa týka systému preskúmania v spojení s pojmom bezpečná krajina pôvodu, ktorý upravujú články 36, 37 a príloha I smernice 2013/32 a ktorý na rozdiel od ostatných vyššie uvedených pojmov nezbavuje príslušné orgány povinnosti posúdiť dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu.

43.

Po tretie, keď sa však členské štáty rozhodnú používať pojem bezpečná krajina pôvodu, musia rešpektovať jeho spoločnú definíciu, pripomenutú v bode 44 vyššie. To si vyžaduje overenie neexistencie niektorého z rizík, ktoré sú v nej opísané, zohľadnením viacerých faktorov demonštratívne vymenovaných v prílohe I smernice 2013/32 vrátane „a) príslušných zákonov a iných právnych predpisov… a spôsobu ich uplatňovania; b) rešpektovania práv a slobôd uvedených v [EDĽP] a/alebo v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a/alebo v Dohovore Organizácie Spojených národov proti mučeniu, najmä pokiaľ ide o práva, z ktorých podľa článku 15 ods. 2 [EDĽP] nemožno urobiť výnimku; c) rešpektovania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa Ženevského dohovoru[ ( 21 ) ] [a] d) zavedenia systému účinných opravných prostriedkov proti porušovaniu týchto práv a slobôd“.

47.

Okrem toho členské štáty musia splniť určité procesné povinnosti, najmä povinnosť oznámiť Komisii vnútroštátne označenia a povinnosť pravidelne prehodnocovať situáciu „[na základe celého spektra] informačných zdrojov najmä vrátane informácií od iných členských štátov, [EUAA ( 22 )], UNHCR, Rady Európy a iných relevantných medzinárodných organizácií“ ( 23 ).

48.

V neposlednom rade určenie krajiny ako bezpečnej krajiny pôvodu má významné dôsledky pre žiadateľov z týchto krajín.

49.

V súlade s tým, čo v podstate uviedla holandská vláda a Komisia, dôsledkom tejto dodatočnej kvalifikácie je najmä to, že žiadateľovi nemôže byť umožnené zostať na vnútroštátnom území až do rozhodnutia o opravnom prostriedku proti zamietavému rozhodnutiu (na rozdiel od hlavného pravidla, ktoré sa uplatňuje v prípade „jednoduchého“ zamietnutia), pokiaľ vnútroštátny súd neprizná opravnému prostriedku odkladný účinok. ( 27 )

53.

Naopak skutočnosť, že žiadateľ pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu, neumožňuje vnútroštátnym orgánom zamietnuť žiadosť osoby z bezpečnej krajiny pôvodu bez individuálneho posúdenia potrieb žiadateľa v oblasti medzinárodnej ochrany. Opačné konštatovanie by bolo nezlučiteľné so smernicou 2013/32, ktorej článok 31 ods. 8 podriaďuje skrátené konanie (aj pokiaľ ide o žiadateľov z bezpečných krajín pôvodu) „základným zásadám a zárukám“ všeobecne definovaným v kapitole II tej istej smernice. Tieto záruky zahŕňajú povinnosť členského štátu zabezpečiť, aby sa žiadosti preskúmali a aby sa rozhodnutia prijímali individuálne, ako je stanovené v článku 10 ods. 3 písm. a) a pripomenuté v súvislosti s „osobitným režimom posúdenia“, o ktorý ide v prejednávanej veci, v článku 36 ods. 1 smernice 2013/32. ( 28 )

54.

Po týchto úvodných poznámkach teraz preskúmam prvú prejudiciálnu otázku.

C.

57.

Článok 15 ods. 1 EDĽP umožňuje zmluvnej strane odstúpiť od záväzkov, ktoré jej vyplývajú z EDĽP, „v prípade vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia existencie štátu“. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vysvetlil, že tento pojem odkazuje na „výnimočnú krízovú alebo núdzovú situáciu, ktorá postihuje celé obyvateľstvo a predstavuje hrozbu pre organizovaný život spoločenstva, ktoré tvorí štát“ ( 29 ), pričom príslušný stav núdze musí byť „skutočný alebo bezprostredný“ ( 30 ).

58.

Opatrenia prijaté na prekonanie takejto výnimočnej situácie však možno prijať len „v rozsahu, v akom to bezprostredne vyžaduje naliehavosť situácie a za predpokladu, že… sú zlučiteľné s… inými záväzkami podľa medzinárodného práva“ ( 31 ). Okrem toho v súlade s článkom 15 ods. 2 (v spojení s následnými protokolmi k EDĽP ( 32 )) takéto opatrenia nesmú za nijakých okolností ovplyvniť práva, od ktorých nie je možné odchýliť sa: právo na život, zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, zákaz otroctva a nevoľníctva, zákaz trestu bez zákona, zrušenie trestu smrti a právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát.

59.

S výhradou týchto dôležitých obmedzení ESĽP opakovane rozhodol, že zmluvné strany EDĽP disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri určovaní, či nastalo „verejn[é] ohrozen[ie] existencie štátu“ v zmysle článku 15 EDĽP, ako aj pri definovaní primeranej reakcie. ( 33 )

63.

V minulosti sa „oznámenia podľa článku 15“ predkladali v rôznych situáciách. Ako príklady z nedávnej minulosti uvediem, že 10 zmluvných strán (vrátane troch členských štátov – Estónska, Lotyšska a Rumunska, ale aj Moldavska) oznámilo výnimky podľa tohto ustanovenia v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID‑19 ( 40 ) a od začiatku roka 2020 do konca roka 2023 bolo predložených sedem nových oznámení z iných dôvodov, akými sú prírodné katastrofy, energetické krízy a vojna. ( 41 ) Uplatnenie článku 15 EDĽP Moldavskom, o ktoré ide vo veci samej, sa zdá byť súčasťou tohto najnovšieho vývoja. ( 42 )

64.

Vzhľadom na to teraz preskúmam otázku, ako rozhodnutie tretej krajiny uplatniť článok 15 EDĽP ovplyvňuje možnosť členského štátu naďalej ju označovať za bezpečnú krajinu pôvodu v zmysle smernice 2013/32.

2. Uplatnenie článku 15 EDĽP a pojem bezpečná krajina pôvodu v zmysle smernice 2013/32

65.

Ako som už vysvetlil, uplatniť toto ustanovenie neznamená pripustiť, že práva zaručené EDĽP (tie, od ktorých sa možno odchýliť) budú skutočne dotknuté. ( 45 ) Naopak, určenie tejto skutočnosti bude nevyhnutne závisieť od každého jednotlivého prípadu a najmä od skutočnej situácie prevládajúcej v danej tretej krajine. Ako Česká republika zdôraznila na pojednávaní, rozhodnutie využiť článok 15 EDĽP vyplýva z posúdenia, či si daná situácia tento krok vyžaduje alebo by si mohla vyžadovať, ktoré vykoná krajina uplatňujúca tento článok. Niektoré krajiny totiž môžu využiť článok 15 EDĽP preventívne, zatiaľ čo iné zastávajú názor, že rovnaká situácia by nemala viesť k odklonu od bežného režimu EDĽP. ( 46 )

69.

V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nevyjadruje obavy týkajúce sa konkrétneho opatrenia, ktoré Moldavsko oznámilo alebo prijalo. Po prvé však uvádza skutočnosť, že 25. februára 2022 Moldavsko predložilo oznámenie, v ktorom načrtlo potrebu odchýliť sa od uplatňovania určitých ustanovení EDĽP a jeho protokolov vrátane článku 10 EDĽP (ktorý upravuje slobodu prejavu). Chcem poukázať na to, že toto oznámenie odkazuje na „výnimočný stav“ v reakcii na energetickú krízu a naznačuje možné prijatie opatrení, ktoré zahŕňajú „racionalizáciu spotreby zemného plynu… koordináciu práce médií… [alebo] zavedenie rýchlych nástrojov na výber platieb od spotrebiteľov za použitý zemný plyn“ ( 47 ).

70.

Po druhé vnútroštátny súd odkazuje na oznámenie z 3. marca 2022, v ktorom Moldavsko opisuje „výnimočný stav obliehania a vojny“ ( 48 ). Ako vyplýva z verejne dostupných informácií, toto oznámenie a jeho následné predĺženia obsahujú zoznam opatrení, ktoré sú porovnateľne oveľa širšie ako opatrenia uvedené v skoršom oznámení. Zdá sa, že tento zoznam sa týka rôznych aspektov života jednotlivcov, ktorí sa nachádzajú na vnútroštátnom území, a okrem iných možných opatrení zahŕňa „vyhostenie z územia… v prípade osôb, ktorých prítomnosť môže ovplyvniť zaistenie verejného poriadku a bezpečnosti“, alebo „prijatie nevyhnutných opatrení na riadenie migračných tokov“ ( 49 ).

74.

Moja pripomienka, že uplatnenie článku 15 EDĽP samo osebe a abstraktne nemá vplyv na označenie bezpečnej krajiny pôvodu, totiž neznamená, že toto uplatnenie je nepodstatné. Podobne ako v podstate tvrdili všetci účastníci konania na pojednávaní, zastávam názor, že využitie článok 15 EDĽP je okolnosťou, ktorú treba zohľadniť pri riadnom posudzovaní situácie, ktoré musia členské štáty (ktoré používajú pojem bezpečná krajina pôvodu) vykonať, ako som už vysvetlil. ( 53 ) V tejto súvislosti musia členské štáty podľa môjho názoru preskúmať rozsah opatrení tak, ako boli definované v oznámení predloženom podľa článku 15 EDĽP a ako boli vykonané v praxi.

75.

Treba však ešte preskúmať, či je toto stanovisko dotknuté zohľadnením protokolu č. 24, na ktorý vnútroštátny súd osobitne poukázal v rámci svojej prvej otázky.

3. Zohľadnenie protokolu č. 24

76.

Ako totiž (v podstate) tvrdí Komisia, domnievam sa, že význam pojmu „bezpečná krajina pôvodu“, ktorý sa nachádza v protokole č. 24, je jednoducho odlišný od významu, ktorý upravuje smernica 2013/32.

80.

Na rozdiel od toho, čo vyplýva z uvedeného protokolu, pokiaľ ide o žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Únie, totiž určenie tretej krajiny ako bezpečnej krajiny pôvodu v zmysle smernice 2013/32 nemôže samo osebe nikdy brániť posúdeniu žiadosti. Ako som už stručne uviedol v predchádzajúcej časti týchto návrhov, žiadosť podaná jednotlivcom z takejto krajiny sa musí vždy preskúmať (pokiaľ sa, podľa môjho názoru, nepovažuje za neprípustnú na základe niektorého z taxatívnych dôvodov uvedených v smernici 2013/32). ( 55 )

81.

Pripomínam, že protokol č. 24 predstavuje aktualizovanú verziu protokolu o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie, ktorý bol pripojený k Amsterdamskej zmluve (ďalej len „pôvodný protokol“) ( 56 ) a predchádzal nielen súčasnej smernici 2013/32, ale aj predchádzajúcej smernici (smernica 2005/85), ktorou pojem bezpečná krajina pôvodu vstúpil do oblasti sekundárneho práva EÚ.

82.

Z týchto dôvodov a rovnako ako všetci vedľajší účastníci tohto konania zastávam názor, že protokol č. 24 nemá vplyv na môj predchádzajúci záver uvedený v bode 74 vyššie vo vzťahu k tomu, aké dôsledky vyplývajú z uplatnenia článku 15 EDĽP tretím štátom na to, či ho možno naďalej považovať za bezpečnú krajinu pôvodu. Môj všeobecný záver k prvej otázke je teda taký, že samotná skutočnosť, že tretia krajina označená za bezpečnú krajinu pôvodu využila článok 15 EDĽP, automaticky nebráni tomu, aby bola takto naďalej označovaná v zmysle článku 37 ods. 1 smernice 2013/32 v spojení s prílohou I tejto smernice. Uplatnenie článku 15 EDĽP však musia príslušné orgány zohľadniť pri rozhodovaní, či možno zachovať označenie bezpečná krajina pôvodu, najmä vzhľadom na rozsah opatrení odchyľujúcich sa od záväzkov vyplývajúcich z EDĽP, ako sú vymedzené v oznámení predloženom podľa článku 15 EDĽP, a ich vykonávanie v praxi.

D.

Územná výnimka z označenia bezpečná krajina pôvodu

86.

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 36 a 37 smernice 2013/32 bránia tomu, aby členský štát označil tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu s výhradou územnej výnimky, a či v prípade, že situácia prevládajúca v časti tretej krajiny si vyžaduje takúto výnimku z tohto označenia, to znamená, že danú tretiu krajinu nemožno považovať za bezpečnú krajinu pôvodu na účely predmetnej smernice.

87.

90.

Pripomínam, že príloha I smernice 2013/32 stanovuje, že „krajina sa považuje za bezpečnú krajinu pôvodu, ak na základe právneho stavu, uplatňovania práva v rámci demokratického systému a všeobecných politických okolností možno preukázať, že v nej vo všeobecnosti a sústavne neexistuje prenasledovanie, ako je vymedzené v článku 9 [smernice 2011/95], mučenie ani neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, a že v nej neexistuje hrozba všeobecného násilia v situáciách medzinárodných alebo vnútorných ozbrojených konfliktov“.

91.

Dva prvky tejto definície majú podľa mňa osobitnú výpovednú hodnotu. Ide po prvé o požiadavku, že bezpečnosť krajiny musí byť vo všeobecnosti preukázaná a), a po druhé o skutočnosť, že normotvorca sa rozhodol definovať predmetný pojem výlučne vo vzťahu ku krajine b). Tieto dva body postupne rozviniem.

a) Požiadavka, že bezpečnosť musí byť preukázaná vo všeobecnosti

92.

Skutočná možnosť nájsť útočisko v inej časti krajiny sa totiž musí posúdiť v rámci preskúmania veci samej prostredníctvom pojmu „vnútroštátna ochrana“ upraveného v článku 8 smernice 2011/95, ( 63 ) ako Komisia správne vysvetlila na pojednávaní. Toto preskúmanie musí byť individuálne a jeho výsledok bude vždy závisieť od situácie konkrétneho žiadateľa. Preto možnosť existencie „alternatívy vnútroštátnej ochrany“ nemôže viesť k odlišnému rozhodnutiu o tom, či vo všeobecnosti možno predpokladať existenciu bezpečnosti v danej krajine, čo je jediná okolnosť, ktorá môže odôvodniť uplatnenie právnych dôsledkov spojených s pojmom bezpečná krajina pôvodu, ktoré som stručne opísal v bodoch 48 až 52 vyššie. ( 64 )

96.

Z týchto dôsledkov vyplýva, že pojem bezpečná krajina pôvodu je predovšetkým nástrojom procesnej účinnosti, ktorý umožňuje spracovať všetky žiadosti podané žiadateľmi z danej tretej krajiny v skrátenom konaní založenom na domnienke bezpečnosti prevládajúcej v krajine pôvodu žiadateľa.

97.

Hoci tento postup môže byť odôvodnený vo vzťahu ku krajinám, v ktorých neexistujú pochybnosti o všeobecnej situácii, ako v podstate uvádza vnútroštátny súd, a za predpokladu, že existujú primerané záruky, ( 65 ) podľa môjho názoru je, naopak, vylúčený, ak všeobecná situácia prevládajúca v časti danej tretej krajiny vedie k opačnému názoru, aj keď je nedostatočná bezpečnosť obmedzená na konkrétny región.

98.

Tento výsledok považujem za problematický, lebo si nie som istý, či je vždy možné ľahko nadobudnúť (a udržať si) istotu, pokiaľ ide o to, kde presne leží vnútroštátna „hranica“ medzi bezpečnými a nebezpečnými časťami dotknutej tretej krajiny, okrem iného vzhľadom na to, že z dôvodu neistej situácie v danom regióne môže byť táto línia zo svojej podstaty nestabilná. Chcem poukázať na to, že UNHCR tiež opakovane vyjadril názor, že pojem bezpečná krajina pôvodu by sa mal uplatňovať len na krajiny zohľadnené ako celok. ( 67 )

102.

Nezávisle od tejto úvahy voľba spočívajúca v rozdelení krajiny na dve časti, aby sa zachoval režim skráteného preskúmania v prípade časti žiadateľov z danej tretej krajiny, znamená, že pojem bezpečná krajina pôvodu sa chápe inak ako pojem „krajina“ v bežnom jazyku a v osobitnom kontexte azylu, ktorý je relevantný v prejednávanej veci. Nižšie vysvetlím, že ak nie je stanovené inak, normotvorca Únie definuje predmetný pojem výlučne odkazom na tento význam.

b) Voľba definovať predmetný pojem výlučne odkazom na krajinu

103.

Ako som už uviedol, smernica 2013/32 je súčasťou spoločného európskeho azylového systému (ďalej len „CEAS“), ktorého jednotlivé zložky konkretizujú právo na azyl. Tieto zložky CEAS zahŕňajú úvahy týkajúce sa rizík, ktorým môžu byť vystavení žiadatelia o medzinárodnú ochranu a ktoré sa zvyčajne posudzujú na základe situácie prevládajúcej v ich krajine pôvodu, a nie na základe inak vymedzených územných oblastí. Tento prístup sa odráža v rôznych pojmoch, na ktorých je založený CEAS, počnúc definíciou utečenca ( 68 ) alebo základnou zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. ( 69 )

107.

Pripomínam, že príloha II smernice 2005/85 definovala pojem bezpečná krajina pôvodu rovnakým spôsobom ako dnešná príloha I smernice 2013/32. Na rozdiel od tejto smernice však smernica 2005/85 okrem toho stanovovala dve samostatné kategórie čiastočného označenia za bezpečnú krajinu pôvodu.

108.

Po prvé článok 30 ods. 1 smernice 2005/85 stanovoval, že členské štáty môžu pristúpiť k určeniu časti krajiny ako bezpečnej , ak sú uplatniteľné podmienky splnené len vo vzťahu k tejto časti. Táto možnosť zahŕňala použitie spoločných podmienok označenia stanovených v prílohe II smernice 2005/85 (ktoré boli opäť rovnaké ako podmienky, ktoré sa v súčasnosti uplatňujú podľa prílohy I smernice 2013/32). ( 70 ) Po druhé článok 30 ods. 3 obsahoval stabilizačnú doložku potvrdzujúcu možnosť členských štátov ponechať v platnosti už existujúce vnútroštátne právne predpisy, ktoré umožňovali označiť časť krajiny za bezpečnú alebo označiť krajinu alebo časť krajiny za bezpečnú pre určitú skupinu osôb . ( 71 ) Táto možnosť zahŕňala použitie podmienok takéhoto označenia, ktoré sa mohli líšiť od podmienok uvedených v prílohe II smernice 2005/85.

109.

Hoci to svedčí o tom, že normotvorca Únie v minulosti pristupoval k pojmu bezpečná krajina pôvodu nad rámec obvyklého významu, ktorý sa bežne pripisuje pojmu „krajina“, zároveň to dokazuje, že odchýlenie sa od takého zjavného a bežného významu si vyžaduje výslovné vyhlásenie a súčasné vysvetlenie jeho presnej pôsobnosti: či sa pojem bezpečná krajina pôvodu môže vzťahovať aj na časť vnútroštátneho územia alebo na časť obyvateľstva žijúceho na celom vnútroštátnom území, alebo dokonca na časť obyvateľstva žijúceho na časti vnútroštátneho územia, čo sú všetko možnosti poskytované smernicou 2005/85, ako som práve opísal.

Ako som vysvetlil v predchádzajúcej časti týchto návrhov, žiadosti o medzinárodnú ochranu podané žiadateľmi z bezpečných krajín pôvodu sa musia posúdiť z vecného hľadiska. Pri posúdení v porovnaní so širším systémom spoločných procesných pravidiel stanovených v smernici 2013/32 sa však pravidlá, ktorými sa toto preskúmanie riadi, líšia v troch dôležitých ohľadoch.

113.

Po prvé pripomínam, že pojem bezpečná krajina pôvodu môže viesť k použitiu skráteného konania, ktoré sa zo svojej podstaty vykonáva v kratších lehotách v porovnaní s lehotami, ktoré sa uplatňujú podľa hlavného pravidla v rámci riadneho postupu. Hoci výhodou je určite rýchlejšie určenie právneho postavenia žiadateľov, zahŕňa to aj nepríjemnosti spojené s tým, že sa týmto žiadateľom ponechá menej času na obhájenie ich veci v porovnaní s „bežnými“ žiadateľmi o medzinárodnú ochranu. ( 72 )

114.

Po druhé, ak posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu vedie k jej zamietnutiu, „bežní“ žiadatelia majú právo zostať na vnútroštátnom území až do rozhodnutia o ich opravnom prostriedku, ak je podaný. Naopak, členské štáty sa môžu rozhodnúť, že toto právo žiadateľom z bezpečných krajín pôvodu nepriznajú automaticky, pričom takéto právo môže vyplývať len z odkladných účinkov priznaných opravnému prostriedku. ( 73 )

115.

118.

Toto konštatovanie je nakoniec podporené legislatívnym zámerom, ktorý viedol k prijatiu súčasnej smernice 2013/32 a ktorým sa teraz budem zaoberať.

3. Legislatívny zámer smernice 2013/32

119.

Ako som už uviedol, pri prijímaní smernice 2013/32 zostala definícia predmetného pojmu rovnaká ako definícia stanovená v smernici 2005/85, ale dve osobitné ustanovenia upravujúce dve samostatné kategórie čiastočného označenia za bezpečnú krajinu pôvodu (analyzované v bodoch 107 až 109 vyššie) boli vypustené.

120.

Toto stanovisko ma nepresvedčilo.

124.

Po prvé na rozdiel od týchto vedľajších účastníkov konania nepovažujem za prekvapujúcu neexistenciu odôvodnenia vysvetľujúceho vplyv tejto konkrétnej zmeny. Táto zmena totiž nespočívala v stanovení nového pravidla alebo novej výnimky z existujúceho pravidla, ale v odstránení výnimky. ( 76 ) Ako som vysvetlil vyššie, účinkom tejto výnimky bolo rozšírenie pojmu bezpečná krajina pôvodu na časť krajiny, časť obyvateľstva alebo časť obyvateľstva v časti krajiny. Po zrušení tejto výnimky sa definícia predmetného pojmu jednoducho vrátila k prirodzenému významu pojmu, v ktorom sa bežne chápe aj v oblasti azylu. To si samo osebe nevyžaduje nijaké konkrétne vysvetlenie, čo je možno dôvod, prečo Komisia vysvetlenie neposkytla ani v návrhoch odôvodnení pôvodného návrhu.

125.

Po druhé považujem za relevantné porovnať „vstupné“ a „výstupné“ body celého legislatívneho procesu. Z tohto porovnania vyplýva, že uvedená legislatívna zmena (vypustenie) bola prijatá tak, ako bola pôvodne navrhnutá, čo umožňuje odôvodnene predpokladať, že táto zmena nevyvolávala nijaké obavy, a to ani pokiaľ ide o vysvetlenie výsledku, ktorý sa má dosiahnuť, zo strany Komisie.

126.

129.

Okrem toho prijatie výkladu navrhovaného českou a holandskou vládou by znamenalo, že napriek odstráneniu výslovnej a pomerne prepracovanej odchýlky od už existujúceho hlavného pravidla ( 83 ) budú aj naďalej existovať rovnaké (a/alebo možno iné) výnimky z toho istého hlavného pravidla.

130.

Takýto výsledok výkladu je podľa mňa jednoducho príliš mätúci na to, aby bol presvedčivý. Nie je mi totiž jasné, prečo by normotvorca Únie zrušil predmetnú výnimku, ak by jeho zámerom bolo v skutočnosti zachovať ju. Ak by to bol skutočne zamýšľaný výsledok, takýto úmysel – a nie vyššie opísaný zámer – by si vyžadoval vysvetlenie, ktoré by objasnilo, prečo zrušenie režimu, ktorý sa odchyľuje od hlavného pravidla, znamená, že tento režim vlastne zostáva zachovaný, a za akých presných podmienok.

131.

Tento záver nakoniec nie je spochybnený článkom 36 ods. 2 smernice 2013/32, na ktorý odkazuje česká vláda a podľa ktorého „členské štáty stanovia vo vnútroštátnych právnych predpisoch ďalšie pravidlá a postupy uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu“. Ako vyplýva zo znenia a štruktúry tohto ustanovenia, táto možnosť odkazuje na „ďalšie“ pravidlá a spôsoby nad rámec tých, ktoré sú uvedené v článku 36 ods. 1, pričom upravuje podmienky, za akých možno krajinu považovať za bezpečnú krajinu pôvodu vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi. ( 84 ) Naopak, tento odsek sa netýka definície pojmu, ktorú, ako uznáva česká vláda, treba rešpektovať na prvom mieste. Táto definícia (uvedená v prílohe I smernice 2013/32) však neobsahuje podobnú formuláciu, ktorá by naznačovala, že členský štát môže doplniť podmienky, ktoré sú v nej stanovené.

Ako som už uviedol, Podnestersko bolo vylúčené z označenia Moldavska ako bezpečnej krajiny pôvodu z toho dôvodu, že sa dospelo k záveru, že Moldavsko nevykonáva „účinnú kontrolu“ nad týmto regiónom.

135.

Komisia na základe toho tvrdila, že hoci smernica 2013/32 podľa jej názoru nepripúšťa územné výnimky (a označenia bezpečnej krajiny pôvodu, ktoré by si vyžadovali takéto výnimky), neschopnosť Moldavska vykonávať právomoc v Podnestersku predstavuje platný dôvod na takúto výnimku, pričom podľa tohto vedľajšieho účastníka konania normotvorca Únie takýto scenár opomenul. ( 85 )

136.

Po prvé na rozdiel od Komisie mi nie je jasné, ako môže otázka účinnej kontroly ovplyvniť výsledok vyššie uvedenej analýzy.

137.

Po druhé ma nepresvedčilo tvrdenie o opomenutí normotvorcu. Zdá sa totiž, že tvrdenie týkajúce sa účinnej kontroly odkazuje na judikatúru ESĽP, v ktorej ESĽP obmedzil zodpovednosť Moldavska za porušenia EDĽP v Podnestersku z dôvodu, že táto krajina „nevykonáva právomoc“ nad týmto regiónom, ktorý ESĽP, stručne povedané, opakovane označuje za krajinu pod „účinnou kontrolou“ Ruska. ( 88 )

141.

Chcem poukázať na to, že prvý rozsudok v rámci tejto judikatúry pochádza z roku 2004, zatiaľ čo návrh, ktorý viedol k prijatiu súčasnej smernice, bol uverejnený v roku 2009, pričom samotná smernica bola prijatá v roku 2013. Predmetná situácia teda určite nebola neznáma.

142.

Navyše takáto situácia určite nie je ojedinelá, ako v podstate uviedla česká vláda na pojednávaní. Okrem toho holandská vláda na pojednávaní vysvetlila, že Holandsko označilo Gruzínsko za bezpečnú krajinu pôvodu s výnimkou Abcházska a Južného Osetska z dôvodu neúčinného výkonu právomoci územným štátom v rámci týchto regiónov. ( 89 )

143.

Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či mu článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty ukladá povinnosť preskúmať ex offo nezlučiteľnosť označenia za bezpečnú krajinu pôvodu, o ktoré ide vo veci samej, so smernicou 2013/32, ak by Súdny dvor konštatoval takúto nezlučiteľnosť na základe odpovede na prvú alebo druhú otázku.

146.

Z toho vyplýva, že potreba odpovedať na tretiu otázku je podmienená odpoveďami na prvé dve prejudiciálne otázky. Vzhľadom na odpoveď, ktorú som navrhol na druhú otázku, je takáto potreba preukázaná. ( 91 )

147.

V tejto súvislosti by som chcel začať poukázaním na to, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32, ktorého sa v prvom rade týka tretia otázka, predstavuje osobitnú záruku, ktorú normotvorca Únie poskytol v oblasti azylového práva na ochranu práva žiadateľa na účinné súdne preskúmanie. Požaduje, aby „účinný opravný prostriedok [na súde] zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa [smernice 2011/95], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa“.

148.

151.

Komisia sa v podstate domnieva, že takáto procesná situácia predpokladá prijatie najprv rozhodnutia o uplatnení skráteného konania, potom rozhodnutia vo veci samej, ktorým bola žiadosť o medzinárodnú ochranu označená za neopodstatnenú , a nakoniec rozhodnutia, podľa ktorého je tá istá žiadosť (navyše) zjavne neopodstatnená (čo podľa Komisie nemôže nastať, pokiaľ a kým sa daná žiadosť najprv nepovažuje za neopodstatnenú). ( 93 )

152.

Opierajúc sa o toto rozlíšenie, Komisia štruktúruje svoju odpoveď na tretiu prejudiciálnu otázku spôsobom, ktorý sa líši v závislosti od toho, ktorý z vyššie uvedených aspektov sa skúma. Hoci sa budem podrobne zaoberať týmito úvahami v rámci nižšie uvedeného posúdenia, je potrebné uviesť nasledujúce tri pripomienky.

153.

Po prvé nič v spise nenasvedčuje tomu, že vnútroštátne konanie o žiadosti CV zahŕňa viac ako jedno formálne rozhodnutie. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa totiž zdá, že nebolo prijaté ani formálne rozhodnutie, ktorým by sa začalo skrátené konanie, ani samostatné formálne rozhodnutie, ktoré by žiadosť CV najprv označilo za neopodstatnenú a potom za zjavne neopodstatnenú.

157.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd vysvetľuje, že ak z odpovede Súdneho dvora na prvú alebo druhú položenú otázku vyplýva, že označenie Moldavska za bezpečnú krajinu pôvodu je nezlučiteľné so smernicou 2013/32, uplatniteľné vnútroštátne právo mu neumožňuje zaoberať sa takouto otázkou ex offo . Konkrétne vysvetľuje, že súdne preskúmanie v správnych veciach sa podľa § 75 ods. 2 správneho súdneho poriadku obmedzuje na právne otázky vznesené žalobcom.

158.

Ďalej však uvádza, že výnimkou z tohto pravidla je vnútroštátna prax na českých správnych súdoch, podľa ktorej sudcovia musia ex offo zohľadniť procesné vady, ktoré viedli správny orgán k vydaniu rozhodnutia, ktorému bránil procesný rámec konkrétnej veci. Vnútroštátny súd poukazuje na to, že toto riešenie by sa hypoteticky mohlo uplatniť na predmetnú situáciu, keďže, ak to chápem správne, osobitný režim preskúmania spojený s pojmom bezpečná krajina pôvodu sa nemal uplatniť, ak neboli splnené podmienky jeho použitia (z dôvodu nezlučiteľnosti označenia ako bezpečná krajina pôvodu so smernicou 2013/32, ak sa potvrdí).

159.

Vnútroštátny súd zároveň vysvetľuje, že vnútroštátna judikatúra nepotvrdzuje, že túto výnimku možno uplatniť na súdne preskúmanie v azylových veciach, a že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 nebol prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku. V podstate sa teda pýta, či môže právomoc namietať z vlastnej iniciatívy protiprávnosť označenia za bezpečnú krajinu pôvodu (ak sa potvrdí) odvodiť z (priamo uplatniteľného) článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty ( 96 ) a či tieto ustanovenia skutočne požadujú, aby uvedený súd vykonal také preskúmanie. Práve tento aspekt teda musím preskúmať nižšie.

Vzhľadom na tieto vysvetlenia a vzhľadom na kontext, v ktorom sa článok 46 ods. 3 smernice 2013/13 uplatňuje, ako aj na ciele sledované touto smernicou, zastávam názor, že povinnosť vykonať úplné alebo, ako vysvetlil Súdny dvor, „vyčerpávajúce“ a aktualizované preskúmanie v zásade znamená, že vnútroštátny súd je povinný zaoberať sa z vlastného podnetu pochybením spočívajúcim v preskúmaní danej žiadosti v rámci osobitného režimu preskúmania spojeného s pojmom bezpečná krajina pôvodu, aj keď neboli splnené podmienky na jeho uplatnenie.

163.

Na vysvetlenie svojho stanoviska po prvé pripomínam, že primárne právo Únie ukladá normotvorcovi Únie povinnosť dodržiavať Ženevský dohovor ( 99 ) a stanovuje aj právo na azyl ako základné právo. ( 100 ) To znamená, že právna úprava Únie, ktorá bola prijatá na vyjadrenie tohto práva, akou je smernica 2013/32, musí byť navrhnutá a vykladaná v súlade s týmito požiadavkami primárneho práva. ( 101 ) Okrem toho tieto nástroje treba vykladať aj s prihliadnutím na povahu práv, ktorých sa štátni príslušníci tretích krajín môžu domáhať podľa smernice 2011/95, ktorá v rámci Únie zavádza osobitný právny režim medzinárodnej ochrany.

164.

V tejto súvislosti Súdny dvor už vysvetlil, že ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany, ktoré sú stanovené v smernici 2011/95, členské štáty sú v zásade povinné priznať príslušné požadované postavenie, keďže v tejto súvislosti nemajú právomoc voľnej úvahy. ( 102 )

165.

Po tretie si nie som istý, ako presne by fungovala povinnosť posúdenia skutkových a právnych otázok „v plnom rozsahu ex nunc “ vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľa, ak by sa článok 46 ods. 3 smernice 2013/32, ktorý túto povinnosť obsahuje, nevykladal v tom zmysle, že požaduje, aby vnútroštátny súd ex offo namietal nezákonnosť uplatneného konania, a obmedzil sa, ako navrhuje česká vláda, na otázku, či žiadateľ vyvrátil domnienku bezpečnosti, pričom sudca by nemal možnosť preskúmať v prvom rade uplatniteľnosť pojmu, na základe ktorého sa takáto domnienka uplatňuje. ( 104 )

169.

Nemožnosť namietať nezákonnosť uplatneného procesného rámca, pokiaľ žiadateľ v tomto smere nepredloží nijaké tvrdenie, by totiž znamenala, že vnútroštátny súd by bol naďalej viazaný procesnou voľbou rozhodujúceho orgánu, ktorá by v tomto prípade ovplyvnila nielen časový rámec preskúmania postupu, ale aj rozsah preskúmania (z dôvodu uplatnenia domnienky bezpečnosti krajiny pôvodu žiadateľa).

170.

Za týchto okolností by nemožnosť vnútroštátneho súdu posúdiť prípadnú protiprávnosť režimu preskúmania, ktorý v skutočnosti postihol vadou celý proces posudzovania potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľa, viedla k neprimeraným obmedzeniam vnútroštátneho súdu a bránila by mu ísť nad rámec obmedzení uložených daným režimom preskúmania, pokiaľ ide o posúdenie otázky, či žiadateľovi musí byť poskytnutá medzinárodná ochrana.

171.

Jediným spôsobom, ako môže tento súd zabezpečiť, aby bola žiadosť primerane a úplne preskúmaná (po jej posúdení v rámci režimu, ktorý sa nemal uplatniť), je buď to, že žiadosť preskúma sám, alebo že spis vráti rozhodujúcemu orgánu. ( 107 ) V oboch prípadoch musí mať vnútroštátny súd možnosť nezohľadniť akékoľvek procesné riešenie prijaté vo veci (čo nevyhnutne zahŕňa zaujatie stanoviska k jej zákonnosti) a prípadne vydať záväzné rozhodnutie o správnom procesnom rámci, podľa ktorého by rozhodujúci orgán mal žiadosť opätovne preskúmať, bez ohľadu na to, či žiadateľ napadol nezákonnosť procesného rámca uplatneného v prvostupňovom konaní.

175.

Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že Súdny dvor v rozsudku Fathi vykladal článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu neukladá povinnosť preskúmať ex offo , či kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako sú stanovené v nariadení Dublin III, boli správne použité. ( 108 ) Záporná odpoveď Súdneho dvora bola založená na osobitných ustanoveniach oboch dotknutých legislatívnych aktov Únie, ktoré v konečnom dôsledku vylučujú z pôsobnosti smernice 2013/32 konania medzi členskými štátmi, ktoré upravuje nariadenie Dublin III. ( 109 ) Naopak, v prejednávanej veci sa takéto vylúčenie neuplatňuje.

176.

Na vyššie uvedený záver nemá vplyv ani skutočnosť, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 neodkazuje na preskúmanie „z úradnej moci“, a tým sa odlišuje od článku 46 ods. 4 a 6, v ktorom sa tento pojem používa, ako zdôrazňuje holandská vláda.

180.

V tejto súvislosti však vyššie uvedené úvahy neumožňujú domnievať sa, že povinnosť súdneho preskúmania právnych otázok „v plnom rozsahu“ podľa článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov preskúmať tieto otázky z úradnej moci bez obmedzenia ich vecnej pôsobnosti. Platí to tým viac, že výraz „v plnom rozsahu“ sa týka, ako vyplýva z rozsudku Alheto, okrem iného právnych otázok, ktoré orgán, ktorý prijal prvostupňové rozhodnutie, nezohľadnil. Ak by sa táto požiadavka spojila s povinnosťou preskúmania z úradnej moci, znamenalo by to povinnosť vnútroštátnych súdov preskúmať ex offo prípadne neurčitú kategóriu právnych otázok. ( 112 )

181.

Naopak otázka, či bola žiadosť posúdená v rámci správneho režim preskúmania, je po prvé nevyhnutnou súčasťou posúdenia, ktoré vykonal rozhodujúci orgán. Po druhé som vysvetlil, že voľba rozhodujúceho orgánu uplatniť osobitný režim preskúmania spojený s pojmom bezpečná krajina pôvodu ovplyvňuje parametre tohto preskúmania, a preto je úzko spojená s rozsahom zhromažďovaných skutočností, ktoré potom môžu byť predmetom súdneho preskúmania.

182.

Vzhľadom na to zastávam názor, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že požaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v zmysle článku 32 ods. 2 smernice 2013/32 v rámci osobitného režimu preskúmania spojeného s pojmom bezpečná krajina pôvodu, ex offo namietal nezlučiteľnosť označenia za bezpečnú krajinu pôvodu s požiadavkami smernice 2013/32, ak ju žiadateľ nenamietal a ak tento súd nemôže dospieť k záveru, ktorý by bol z vecného hľadiska odlišný od záveru, ku ktorému dospel rozhodujúci orgán.

Ako som už uviedol, vnútroštátny súd zdôraznil, že na českých správnych súdoch existuje prax, podľa ktorej v oblastiach, ktoré sa riadia – ak to správne chápem – vnútroštátnym právom, musia vnútroštátne súdy zohľadniť procesné vady ex offo , ak táto vada spočíva v tom, že správny orgán prijal rozhodnutie, ktoré procesný kontext veci vylučuje. Vnútroštátny súd zároveň poukázal na skutočnosť, že táto prax nebola rozšírená na súdne preskúmanie rozhodnutia prijatého o žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré sa riadi uplatniteľnými pravidlami práva Únie.

186.

V tejto súvislosti odkazujem na ustálenú judikatúru, ktorá stanovuje, že uplatniteľnosť zásady ekvivalencie sa posudzuje na základe toho, či sú predmetné žaloby, ktoré sú založené na vnútroštátnom práve a na práve Únie, skutočne porovnateľné. Otázku treba posudzovať z hľadiska „ich predmetu, dôvodu a podstatných náležitostí“ ( 115 ) a tiež s prihliadnutím na „postavenie dotknutých ustanovení v celom konaní, priebeh uvedeného konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov“ ( 116 ). Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že toto preskúmanie prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý priamo a podrobne pozná uplatniteľné procesné pravidlá. ( 117 )

187.

Z tohto hľadiska teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či žaloby založené na ustanoveniach vnútroštátneho práva, vo vzťahu ku ktorým sú vnútroštátne súdy povinné preskúmať zákonnosť konania ex offo , sú porovnateľné so žalobou, o ktorú ide v prejednávanej veci. V prípade kladnej odpovede si zásada ekvivalencie vyžaduje, aby uvedený súd uplatnil takúto vnútroštátnu prax aj na žalobu vo veci samej.

191.

Na jednej strane je však pravda, že Súdny dvor postupne definuje ďalekosiahle povinnosti vnútroštátnych súdov ex offo v oblasti spotrebiteľského práva, aby v konečnom dôsledku zabezpečil, že nekalé zmluvné podmienky nebudú pre spotrebiteľov záväzné. ( 120 )

192.

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že tento prístup je v konečnom dôsledku špecifický pre oblasť, v ktorej bol vyvinutý. Súdny dvor totiž vysvetlil, že rovnaký prístup sa nevyžaduje v rámci trestného konania, s výhradou určitých podmienok vlastných tejto oblasti práva, a nevidím dôvod na to, aby sa v kontexte prejednávanej veci uvažovalo inak. ( 121 )

193.

Na druhej strane je tiež pravda, že Súdny dvor dospel k záveru, že príslušný súdny orgán musí ex offo preskúmať zákonnosť zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín, a to aj pokiaľ ide o dôvody, ktoré dotknutá osoba neuviedla.

197.

Vnútroštátny súd však poukazuje na skutočnosť, že skrátené konanie žiadateľom osobitne sťažuje uplatnenie ich tvrdení.

198.

Táto skutočnosť však sama osebe nesvedčí o tom, že pre žiadateľov, akým je CV, je nemožné alebo nadmerne ťažké spochybniť uplatniteľnosť pojmu bezpečná krajina pôvodu.

199.

Ako tvrdí nemecká vláda, je pravda, že v prvostupňovom konaní sa úlohy žiadateľov na jednej strane a rozhodujúcich orgánov na druhej strane líšia.

203.

Za týchto podmienok si nemyslím, že zásada efektivity ukladá povinnosť, aby vnútroštátny súd ex offo namietal nezlučiteľnosť označenia za bezpečnú krajinu pôvodu so smernicou 2013/32.

V. Návrh

204.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Krajskému soudu v Brně (Česká republika) takto:

1.

Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32

sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v rámci osobitného režimu preskúmania spojeného s pojmom bezpečná krajina pôvodu, určí, že toto označenie za bezpečnú krajinu pôvodu je nezlučiteľné so smernicou 2013/32, musí túto právnu otázku vzniesť ex offo , ak ju nevzniesol žiadateľ a ak tento súd nemôže dospieť k záveru, ktorý by bol z vecného hľadiska odlišný od záveru, ku ktorému dospel rozhodujúci orgán.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ) (ďalej len „smernica 2013/32“).

( 3 ) Pozri informácie dostupné na adrese https://whoiswho.euaa.europa.eu/Pages/safe-country-concept.aspx.

( 4 ) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 4. novembra 1950 (ETS č. 005), ktorý vstúpil do platnosti 3. septembra 1953, zmenený protokolmi č. 11, 14 a 15 a doplnený protokolmi č. 1, 4, 6, 7, 12, 13 a 16.

( 11 ) Note verbale č. FRA-CoE/352.6/410110 stáleho zastúpenia Moldavskej republiky z 11. apríla 2024, zapísaná do registra Generálneho sekretariátu 11. apríla 2024, dostupná na adrese rm.coe.int/0900001680af4f7e.

( 12 ) Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.

( 13 ) Podľa ustálenej judikatúry „platí pre návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Súdnemu dvoru prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené“. Pozri napríklad rozsudok zo 7. marca 2024, Roheline Kogukond a i. ( C-234/22 , EU:C:2024:211 , bod 26 a tam citovaná judikatúra).

( 14 ) Pozri články 36 a 37 (a prílohu I) smernice 2013/32 (bezpečná krajina pôvodu), článok 38 (bezpečná tretia krajina) a článok 39 (európska bezpečná tretia krajina) smernice 2013/32. Pokiaľ ide o vysvetlenie jednotlivých pojmov, pozri Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA), Applying the Concept of Safe Countries in the Asylum Procedure (Uplatňovanie pojmu bezpečné krajiny v konaní o azyle) , december 2022. Pozri tiež GOLDNER LANG, I., NAGY, B.: External border control techniques in the EU as a challenge to the principle of non-refoulement. In: European Constitutional Law Review . 2021, roč. 17, č. 3, s. 442 – 470.

( 15 ) Ako uvádza MARTENSON, H., MCCARTHY, J.: In General, no serious risk of persecution: Safe country of origin practices in nine European States. In: Journal of Refugee Studies . 1998, roč. 11, č. 3, s. 304 – 325, na s. 306. Pozri tiež VAN SELM J.: Access to Procedures „Safe Third Countries“, „Safe Countries of Origin“ and „Time Limits“, 2001, k dispozícii na https://www.unhcr.org/media/access-procedures-safe-third-countries-safe-countries-origin-and-time-limits.

( 20 ) Rozsudok zo 6. mája 2008, Parlament/Rada ( C-133/06 , EU:C:2008:257 ). Rovnaká myšlienka bola následne opätovne zavedená v legislatívnych návrhoch. Pozri návrh nariadenie Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovuje spoločný zoznam EÚ týkajúci sa bezpečných krajín pôvodu na účely smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany a ktorým sa mení smernica 2013/32/EÚ, COM(2015) 452, a návrh nariadenie Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32/EÚ, COM/2016/0467 final, s. 18 a 19. Pokiaľ ide o najnovší prvok legislatívneho procesu, ktorý je k dispozícii v čase vypracovania týchto návrhov, pozri článok 61 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32/EÚ, dokument PE 16 2024 REV 1 z 15. mája 2024.

( 21 ) Dohovor o právnom postavení utečencov, zmenený Newyorským protokolom z 31. januára 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).

( 22 ) Znenie smernice odkazuje na Európsky podporný úrad pre azyl (EASO), ktorý sa však stal Agentúrou Európskej únie pre azyl (EUAA). Pozri nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/2303 z 15. decembra 2021 o Agentúre Európskej únie pre azyl a o zrušení nariadenia (EÚ) č. 439/2010 ( Ú. v. EÚ L 468, 2021, s. 1 ).

( 23 ) Článok 37 ods. 3 smernice 2013/32.

( 24 ) Rozsudok z 25. júla 2018, A ( C-404/17 , EU:C:2018:588 , bod 25 ) (ďalej len „rozsudok A“). Pozri tiež článok 36 ods. 1 smernice 2013/32.

( 31 ) Ako vyplýva priamo z článku 15 ods. 1 EDĽP.

( 32 ) Pozri články 1 a 3 protokolu č. 6 k EDĽP, články 1 a 2 protokolu č. 13 k EDĽP a článok 4 ods. 1 a 3 protokolu č. 7 k EDĽP.

( 33 ) Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 26. septembra 2023, Yüksel Yalçınkaya v. Turecko, CE:ECHR:2023:0926JUD001566920, bod 348 a tam citovanú judikatúru (ďalej len „rozsudok ESĽP vo veci Yüksel Yalçınkaya“.

( 34 ) Pozri rozsudok ESĽP Dareskizb (bod 62).

( 35 ) V tejto súvislosti sa zdá, že ESĽP pripustil, že výnimočná situácia, na ktorú sa odvoláva zmluvná strana s cieľom uplatniť článok 15 EDĽP, nemusí byť kvalifikovaná ako dočasná. Pozri rozsudok ESĽP z 19. februára 2009, A. a i. v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2009:0219JUD000345505, bod 178 (ďalej len „rozsudok ESĽP vo veci A. a i. v. Spojené kráľovstvo“), kde však ESĽP uvádza, že „otázka primeranosti reakcie môže súvisieť s dĺžkou trvania núdzovej situácie“.

( 36 ) Rozsudok ESĽP Yüksel Yalçınkaya (body 349 a 350 a tam citovaná judikatúra).

( 43 ) Pozri prílohu I prvý odsek smernice 2013/32.

( 44 ) Riadiaci výbor pre ľudské práva (CDDH), Redakčná skupina pre ľudské práva v krízových situáciách (CDDH-SCR), Draft Recommendation of the Committee of Ministers on the effective protection of human rights in situations of crisis (Návrh odporúčania Výboru ministrov o účinnej ochrane ľudských práv v krízových situáciách), CDDH-SCR(2024)01, 10. január 2024, 8. odôvodnenie.

( 45 ) Pozri bod 61 vyššie.

( 46 ) Česká vláda na pojednávaní poukázala na príklad pandémie ochorenia COVID-19, počas ktorej sa tri členské štáty rozhodli uplatniť článok 15 EDĽP, ako som uviedol v bode 63 vyššie, zatiaľ čo ostatné členské štáty to neurobili, hoci, ak tvrdenie chápem správne, situácia spôsobená touto pandémiou sa v jednotlivých členských štátoch zásadne nelíšila.

( 47 ) Podľa môjho názoru toto oznámenie zodpovedá Note verbale č. FRA-CoE/352/81 stáleho zastúpenia Moldavskej republiky pri Rade Európy z 25. februára 2022, zapísanej do registra Generálneho sekretariátu 25. februára 2022, https://rm.coe.int/0900001680a5a421. Hoci mi na základe verejne dostupných zdrojov nie je úplne jasný štatút tejto výnimky, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa domnievam, že výnimočný stav, na ktorý sa odvolávala, bol následne zrušený, ako zrejme vyplýva z druhého odseku Note verbale č. FRA-CoE/352/96 stáleho zastúpenia Moldavskej republiky pri Rade Európy z 3. marca 2022, zapísanej do registra Generálneho sekretariátu 3. marca 2022, dostupnej na adrese https://rm.coe.int/0900001680a5b630, na ktorú tiež odkazuje vnútroštátny súd.

( 54 ) Ďalšie výnimky sú spojené so začiatkom alebo ukončením procesu, ktorý je uvedený v článku 7 ods. 1 a 2 ZEÚ a ktorý sa týka „závažného alebo pretrvávajúceho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 [ZEÚ] niektorým členským štátom“, ako stanovujú písmená b) a c) jediného článku protokolu č. 24. Štvrtá výnimka sa uplatňuje, keď sa členský štát rozhodne posudzovať danú žiadosť za osobitných podmienok, ako stanovuje písmeno d) jediného článku protokolu č. 24.

( 55 ) Pozri článok 33 smernice 2013/32.

( 56 ) Amsterdamskou zmluvou bol pripojený k Zmluve ES protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie ( Ú. v. ES C 340, 1997, s. 103 ).

( 57 ) Pozri všeobecne stanovisko 2/13 (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z 18. decembra 2014 ( EU:C:2014:2454 , bod 191 a tam citovaná judikatúra).

( 58 ) Štvrté odôvodnenie protokolu č. 24 pripomína, že „podľa článku 49 [ZEÚ] musí každý štát uchádzajúci sa o členstvo v Únii rešpektovať hodnoty stanovené v článku 2 [ZEÚ]“. Pozri tiež tretie odôvodnenie pôvodného protokolu.

( 59 ) Pozri šieste odôvodnenie protokolu č. 24 a piate odôvodnenie pôvodného protokolu.

( 62 ) Pozri vysvetlenie v poznámke pod čiarou 7 a v bode 34 vyššie.

( 63 ) Niekedy sa označuje ako alternatíva vnútroštátnej ochrany alebo alternatíva vnútroštátneho letu. Článok 8 ods. 1 smernice 2011/95 stanovuje: „Ako súčasť posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu môžu členské štáty určiť, že žiadateľ nepotrebuje medzinárodnú ochranu, ak má žiadateľ v niektorej časti krajiny pôvodu : a) neopodstatnenú obavu z prenasledovania alebo nie je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo b) prístup k ochrane proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, ako sa vymedzuje v článku 7, a môže bezpečne a legálne odcestovať a získať možnosť prijatia do tejto časti krajiny a je možné reálne očakávať, že sa tam usadí .“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 65 ) Pozri napríklad UNHCR, Observations by the UNHCR Representation for Northern Europe on the proposal to introduce in Sweden a list of safe countries of origin (Pripomienky Zastúpenia UNHCR pre severnú Európu k návrhu zaviesť vo Švédsku zoznam bezpečných krajín pôvodu), 31. marec 2020, www.refworld.org/docid/5e8345014.html, s. 3, bod 8; UNHCR, Comments on the European Commission’s Proposal for an Asylum Procedures Regulation – COM(2016) 467 [Pripomienky k návrhu nariadenia o azylovom konaní, ktorý predložila Európska komisia – COM(2016) 467], apríl 2019, www.refworld.org/docid/5cb597a27.html, s. 43; UNHCR, Zlepšenie azylových konaní:…, dokument uvedený v poznámke pod čiarou 64 vyššie, s. 65; Súhrnné pripomienky UNHCR k zmenenému návrhu smernice Rady o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca predloženému Európskou komisiou [COM(2000) 326 final/2, 18. jún 2002], https://www.refworld.org/legal/intlegcomments/unhcr/2003/en/31802, s. 8.

( 66 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – liečebná Konopa) ( C-69/21 , EU:C:2022:913 , bod 55 ), a zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C-391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 82 ) [ďalej len „rozsudok M a i. (Odňatie postavenia utečenca)“].

( 67 ) Pozri napríklad UNHCR, Observations by the UNHCR Representation for Northern Europe on the proposal to introduce in Sweden a list of safe countries of origin (Pripomienky Zastúpenia UNHCR pre severnú Európu k návrhu zaviesť vo Švédsku zoznam bezpečných krajín pôvodu), 31. marec 2020, www.refworld.org/docid/5e8345014.html, s. 4, bod 11; UNHCR, Pripomienky k návrhu zákona, ktorým sa mení zákon o povinnosti opustiť územie…, dokument uvedený v poznámke pod čiarou 64 vyššie, bod 21; UNHCR, Zlepšenie azylových konaní:…, dokument uvedený v poznámke pod čiarou 64 vyššie, s. 67; Súhrnné predbežné pripomienky UNHCR k návrhu smernice Rady o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (dokument Rady 14203/04, Asile 64, z 9. novembra 2004), s. 4 in fine .

( 72 ) Pozri článok 31 ods. 8 písm. b) smernice 2013/32. Táto smernica nepripisuje osobitnú hodnotu dĺžke skráteného konania a ponecháva jej určenie na členské štáty pod podmienkou, že bude „primeraná“, ako som už stručne uviedol v bode 50 vyššie a ako vyplýva z článku 31 ods. 9 smernice 2013/32. Naproti tomu dĺžka štandardného konania je stanovená v článku 31 ods. 3 a 5 tej istej smernice ako 6 mesiacov od podania žiadosti, pričom ju možno predĺžiť až na „21 mesiacov od podania žiadosti“.

( 73 ) Pozri výklad článku 46 ods. 5 v spojení s článkom 46 ods. 6 smernice 2013/32. Pokiaľ ide o tieto ustanovenia, pozri rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu) ( C-808/18 , EU:C:2020:1029 , body 303 a 271 ). Pozri tiež uznesenie z 5. júla 2018, C a i. ( C‑269/18 PPU , EU:C:2018:544 , bod 53 ).

( 74 ) Pozri článok 36 ods. 1 druhý pododsek smernice 2013/32.

( 75 ) Návrh smernica európskeho Parlamentu a Rady o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Prepracované znenie) PRÍLOHA, KOM(2009) 554 v konečnom znení PRÍLOHA, s. 15. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 76 ) Podobne ako sa navrhuje v návrhu odôvodnenia 80 a článku 61 ods. 2 v dokumente PE 16 2024 REV 1 z 15. mája 2024 uvedenom v poznámke pod čiarou 20, ktorý uznáva možnosť označiť tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu „s výnimkami určitých častí jej územia alebo jasne identifikovateľných kategórií osôb“. Ako som už uviedol, v čase finalizácie týchto návrhov tento dokument predstavuje najnovší dostupný prvok prebiehajúceho legislatívneho procesu, ktorý sa týka návrhu nariadenia, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32/EÚ (COM/2016/0467 final).

( 83 ) Z vysvetlení v bode 108 vyššie vyplýva, že predchádzajúci režim v skutočnosti rozlišoval medzi dvoma hlavnými možnosťami: zatiaľ čo možnosť pristúpiť k čiastočnému označeniu na územnom základe bola potvrdená v kontexte vnútroštátnych označení, ktoré majú byť založené na spoločných podmienkach označovania (článok 30 ods. 2 smernice 2005/85), označenie za bezpečnú krajinu pôvodu pre časť obyvateľstva bola možná len vtedy, ak takáto možnosť existovala na základe už existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy, ako vyplýva z vyššie uvedenej stabilizačnej doložky v článku 30 ods. 3 smernice 2005/85.

( 84 ) Pripomínam, že je to tak len vtedy, ak je žiadateľ štátnym príslušníkom takejto krajiny alebo v nej má obvyklý pobyt a zároveň neuviedol vážne dôvody na to, aby sa táto krajina v jeho konkrétnej situácii nepovažovala za bezpečnú krajinu pôvodu.

( 85 ) Pripomínam, že stanovisko Komisie, ktorým sa zaoberám v tomto pododdiele, sa zhoduje s hlavným stanoviskom českej a holandskej vlády, ktoré všeobecnejšie argumentujú v prospech prípustnosti územných výnimiek.

( 86 ) ESĽP odkázal na „účinnú celkovú kontrolu“ v rozsudku z 18. decembra 1996, Loizidou v. Turecko (CE:ECHR:1996:1218JUD001531889, bod 56).

( 87 ) Pozri najmä Article 8 of the Draft articles on Responsibility of States for Internationally Wrongful Acts, with commentaries. In: Yearbook of the International Law Commission . 2001, zv. II, druhá časť, najmä s. 47 a bod 4. TALMON, S.: The Responsibility of Outside Powers for Acts of Secessionist Entities. In: International and Comparative Law Quarterly . 2009, roč. 58, č. 3, s. 493 – 517, najmä na s. 493.

( 93 ) Pripomínam, že v systematike smernice 2013/32 má skutočnosť, že neopodstatnená žiadosť sa považuje aj za zjavne neopodstatnenú , za následok to, že členské štáty sa môžu rozhodnúť, že automaticky neumožnia žiadateľovi zostať na vnútroštátnom území až do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu (ako vyplýva zo znenia článku 46 ods. 5 v spojení s článkom 46 ods. 6 smernice 2013/32).

( 94 ) Holandská vláda na pojednávaní uviedla, že rozhodnutie, ktoré označí žiadosť žiadateľa z bezpečnej krajiny pôvodu za zjavne neopodstatnenú , nepredpokladá predchádzajúce rozhodnutie, ktoré označí tú istú žiadosť za neopodstatnenú , lebo obe aspekty sa posudzujú súčasne.

( 95 ) Z článku 46 ods. 1 písm. a) bodu i) smernice 2013/32 vyplýva, že právo na účinný opravný prostriedok pred súdom, ako je definované v článku 46 ods. 3 tejto smernice, musí existovať najmä proti rozhodnutiam, ktoré konštatujú neopodstatnenosť žiadosti o medzinárodnú ochranu, pokiaľ ide o postavenie utečenca a/alebo postavenie doplnkovej ochrany.

( 96 ) Pripomínam, že z judikatúry Súdneho dvora v podstate vyplýva, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 rovnako ako článok 47 Charty je sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátnym právom na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo. Rozsudok z 29. júla 2019, Torubarov ( C-556/17 , EU:C:2019:626 , bod 56 ) (ďalej len „rozsudok Torubarov“).

( 101 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (bod 83).

( 102 ) Rozsudok Torubarov (bod 50 a tam citovaná judikatúra).

( 103 ) Pozri odôvodnenie 18 a článok 31 ods. 2 smernice 2013/32.

( 104 ) Nie je potrebné podrobne rozoberať tvrdenie vyplývajúce zo zložitosti posúdenia, ktoré uviedla česká vláda, a prípadne ho odlíšiť od takej protiprávnosti označenia, akou som sa zaoberal v predchádzajúcich častiach týchto návrhov, ale napriek tomu chápem, že vnútroštátne súdy prestali považovať Ukrajinu za bezpečnú krajinu pôvodu po februári 2022, hoci Ukrajina ešte nebola odstránená zo zoznamu bezpečných krajín pôvodu. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom pozri rozsudok Nejvyššího správního soudu (Česká republika) z 10. marca 2022, 10 Azs 537/2021 – 31, najmä bod 17 (v tomto prípade posledný uvedený súd požadoval opätovné preskúmanie príslušnej žiadosti v rámci bežného režimu). Rovnako s výhradou overenia vnútroštátnym súdom k odstráneniu Ukrajiny zo zoznamu bezpečných krajín pôvodu došlo s účinnosťou od 1. októbra 2023 na základe tej istej vyhlášky, ktorá je uvedená v poznámke pod čiarou 7 vyššie a ktorou bola zrušená sporná územná výnimka. Pozri tiež https://whoiswho.euaa.europa.eu/Pages/safe-country-concept.aspx.

( 107 ) Pripomínam, že zo znenia („prípadného“) článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 a z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci členské štáty majú povinnosť priznať vnútroštátnym súdom právomoc uskutočniť posúdenie potrieb medzinárodnej ochrany, tieto súdy nie sú nevyhnutne povinné vykonať toto posúdenie, lebo v závislosti od informácií dostupných v spise sa môžu domnievať, že rozhodujúci orgán je na tento účel lepšie vybavený [pozri rozsudok Bundesrepublik Deutschland (Prípustnosť následnej žiadosti), bod 67]. Pokiaľ ide o odkaz na to, že rozhodujúce orgány musia byť vybavené „osobitnými prostriedkami a v tejto oblasti kvalifikovaným personálom“, pozri rozsudky Torubarov (bod 64) alebo zo 16. júla 2020, Addis ( C‑517/17 , EU:C:2020:579 , bod 61 ).

( 108 ) Rozsudok zo 4. októbra 2018, Fathi ( C-56/17 , EU:C:2018:803 , bod 72 ).

( 109 ) Tamže (body 69 až 71). Z bodu 57 toho istého rozsudku vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré rozhodujú o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o azyl, boli podľa vnútroštátneho práva povinné preskúmať, či vnútroštátny orgán prvého stupňa dodržal správny postup, čo sa zdá byť dôvodom, pre ktorý sa vnútroštátny súd v uvedenej veci pýtal, či sa takáto povinnosť vzťahuje na správne uplatňovanie pravidiel nariadenia Dublin III.

( 110 ) Podľa článku 43 smernice 2013/32.

( 111 ) Pozri v tejto súvislosti odkazy na judikatúru v poznámke pod čiarou 73 vyššie.

( 112 ) Chcem poukázať na to, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Alheto, bola konkrétnou právnou otázkou, ktorú rozhodujúci orgán nevzniesol, uplatniteľnosť režimu článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95. Práve v súvislosti s týmto právnym aspektom Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku položenú v uvedenej veci, ktorá sa týkala rozsahu súdneho preskúmania podľa článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, ktoré je predmetom prejednávanej veci. Chcem uviesť, že druhá prejudiciálna otázka položená v uvedenej veci sa týkala možnosti uplatniť článok 12 ods. 1 písm. a) druhú vetu smernice 2011/95, aj keď sa naň žiadateľ neodvolal. Zároveň nič nenasvedčuje tomu, že by vnútroštátny súd v uvedenej veci čelil podobnej prekážke, akej čelí vnútroštátny súd v prejednávanej veci. Pozri rozsudok Alheto (najmä body 97 a 117).

( 119 ) Rozsudky zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. ( C-222/05 až C‑225/05 , EU:C:2007:318 , bod 41 ); z 11. júla 1991, Verholen a i. ( C-87/90 až C‑89/90 , EU:C:1991:314 , body 11 až 16 ); zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen ( C-430/93 a C‑431/93 , EU:C:1995:441 , najmä body 17 a 22), a zo 14. decembra 1995, Peterbroeck ( C-312/93 , EU:C:1995:437 , body 15 až 21 ).

( 120 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným súdnym rozhodnutím) ( C-582/21 , EU:C:2023:674 , body 151 až 154 ).

( 121 ) Rozsudok z 22. júna 2023, K. B. a F. S. (Skúmanie trestno-právnych otázok ex offo) ( C-660/21 , EU:C:2023:498 , body 52 a 53 ). Súdny dvor v tomto rozsudku konkrétne rozhodol, že príslušné ustanovenia práva Únie nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje súdu, ktorý prejednáva trestnú vec, namietať ex offo porušenie povinnosti bezodkladne informovať podozrivé alebo obvinené osoby o ich práve nevypovedať, ak tieto osoby mali v konečnom dôsledku praktickú a účinnú možnosť mať prístup k advokátovi a nahliadnuť do spisu a ak mohli príslušné porušenie namietať v primeranej lehote.

( 122 ) Rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid a X (Preskúmanie zaistenia ex offo) ( C-704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , body 85 až 88 a 91 až 94 ). Okrem toho vec C‑156/23, Ararat, ktorú Súdny dvor prejednáva, v konečnom dôsledku nastoľuje otázku povinnosti súdneho orgánu preukázať ex offo dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia v rámci konaní, ktoré patria do pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ).