C-425/22

62022CC0425

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 8. februára 2024 ( 1 )

Vec C‑425/22

MOL Magyar Olaj‑ és Gázipari Nyrt.

Európska komisia v roku 2016 prijala rozhodnutie, v ktorom dospela k záveru, že viaceré podniky – vrátane spoločnosti Mercedes‑Benz Group AG (ďalej len „žalovaná“) – zosúladením hrubých katalógových cien stredne ťažkých nákladných vozidiel a ťažkých nákladných vozidiel porušili zákaz stanovený okrem iného v článku 101 ZFEÚ ( 2 ). Toto rozhodnutie viedlo k radu žalôb o náhradu škody, pričom z niektorých z nich vyplynuli návrhy na začatie prejudiciálneho konania, v ktorých sa od Súdneho dvora žiadalo, aby objasnil správny výklad noriem právomoci stanovených v nariadení (EÚ) č. 1215/2012 ( 3 ), a to s cieľom zistiť, na ktoré súdy by bolo možné podať takéto žaloby. ( 4 )

2.

Prejednávaný návrh vychádza z podobného kontextu a žiada sa v ňom o výklad daného nariadenia v súvislosti s otázkou, či sa materská spoločnosť v podstate môže opierať o pojem hospodárska jednotka používaný v rámci práva hospodárskej súťaže s cieľom založiť právomoc súdov v mieste, kde má sídlo, na konanie a rozhodnutie o jej nároku na náhradu škody utrpenej jej dcérskymi spoločnosťami.

3.

Konkrétnejšie ide o to, že spoločnosť MOL Magyar Olaj‑ és Gázipari Nyrt. (ďalej len „žalobkyňa“), usadená v Maďarsku, má ovládajúci podiel v spoločnostiach patriacich do skupiny MOL, ktoré sú usadené v rôznych členských štátoch. Tieto dcérske spoločnosti od žalovanej nepriamo nadobudli nákladné vozidlá za ceny, ktoré boli údajne skreslené v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa konštatovalo vo vyššie uvedenom rozhodnutí Komisie. Žalobkyňa sa v konaní vo veci samej domáha, aby maďarské súdy uložili žalovanej so sídlom v Nemecku povinnosť poskytnúť náhradu za rozdiel zaplatený navyše v dôsledku porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

7.

Ako podrobnejšie vysvetlím v týchto návrhoch, tento pojem bol vytvorený v rámci práva hospodárskej súťaže a uplatňuje sa okrem iného s cieľom zlepšiť jeho presadzovanie. Odkazuje sa naň najmä na účel toho, aby sa žalovanému pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa v skutočnosti dopustila iná (právnická) osoba, za predpokladu, že obe spoločnosti sú súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky. V tejto súvislosti je teda ústrednou otázkou, ktorá vzniká v prejednávanej veci, otázka, či sa na daný pojem možno odvolať aj s cieľom založiť právomoc vo vzťahu k nároku na náhradu škody bez ohľadu na to, či žalobkyňa je (právnickou) osobou, ktorá prvotne utrpela predmetnú škodu.

II. Právny rámec

8.

Odôvodnenie

15 nariadenia č. 1215/2012 uvádza, že „normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného…“.

9.

Kapitola II oddiel 2 nariadenia č. 1215/2012 sa týka „osobitnej právomoci“. Zahŕňa okrem iného článok 7 bod 2, podľa ktorého osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“.

III. Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

13.

Komisia vo svojom rozhodnutí z 19. júla 2016 konštatovala, že žalovaná, ktorá má sídlo v Nemecku, sa spolu s ďalšími spoločnosťami od 17. januára 1997 do 18. januára 2011 podieľala na karteli, pričom dochádzalo k zosúladeniu hrubých katalógových cien stredne ťažkých nákladných vozidiel a ťažkých nákladných vozidiel v Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „EHP“), čo predstavovalo trvajúce porušovanie zákazu stanoveného v článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore. ( 7 ) Komisia dospela k záveru, že porušenie sa vzťahovalo na celý EHP.

14.

Žalobkyňa je spoločnosťou so sídlom v Maďarsku. Má ovládajúci podiel v spoločnostiach patriacich do skupiny MOL. Je väčšinovým akcionárom alebo má inú výlučnú riadiacu právomoc vo viacerých spoločnostiach, ako sú MOLTRANS so sídlom v Maďarsku, INA so sídlom v Chorvátsku, Panta a Nelsa so sídlom v Taliansku, ROTH so sídlom v Rakúsku a SLOVNAFT so sídlom na Slovensku. Počas obdobia porušovania identifikovaného v rozhodnutí Komisie tieto dcérske spoločnosti vo viacerých členských štátoch od žalovanej nepriamo nadobudli – buď do svojho vlastníctva, alebo na základe finančného lízingu – 71 nákladných vozidiel.

18.

Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko) (ďalej len „druhostupňový súd“) toto stanovisko v odvolacom konaní uznesením potvrdil. Daný súd uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa teória hospodárskej jednotky uplatňuje len na účely určenia zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže a že v podstate sa neuplatňuje na poškodeného na účel určenia právomoci. S odkazom na rozsudok Súdneho dvora CDC Hydrogen Peroxide ( 8 ) dodal, že právomoc podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má určiť na základe sídla spoločnosti, ktorá utrpela stratu, a nie sídla jej materskej spoločnosti.

19.

Žalobkyňa podala kasačný opravný prostriedok na Kúria (Najvyšší súd), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Navrhla, aby sa toto uznesenie druhostupňového súdu zrušilo a vec sa vrátila súdom, ktoré o nej predtým rozhodovali, na ďalšie konanie. V podstate tvrdila, že teória hospodárskej jednotky je na účely založenia právomoci v tomto kontexte relevantná a že ako jediná vedúca spoločnosť skupiny je priamo dotknutá ziskovým alebo stratovým fungovaním spoločností v skupine.

20.

Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobkyňa nenadobudla žiadne z nákladných vozidiel dotknutých kartelom, a tak neutrpela nijakú škodu. Okrem toho tvrdila, že teória hospodárskej jednotky sa pri určovaní právomoci neuplatňuje a že judikatúra Súdneho dvora takýto prístup nepodporuje.

22.

Písomné pripomienky predložili žalobkyňa, žalovaná, česká vláda a Komisia.

IV. Analýza

23.

Vnútroštátny súd sa vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania najprv pýta, či v prípade, že materská spoločnosť podá žalobu o náhradu škody, ktorá vznikla výlučne jej dcérskym spoločnostiam v dôsledku kolúznej dohody o stanovení a zvýšení cien (čím došlo k porušeniu článku 101 ZFEÚ) ( 9 ), možno právomoc súdu založiť na skutočnosti, že sídlo materskej spoločnosti je miestom, kde „došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá [nárok z mimozmluvnej zodpovednosti]“, v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012. Po druhé sa tento súd takisto pýta, či má na odpoveď na danú otázku vplyv skutočnosť, že v čase, keď dcérske spoločnosti nadobudli dotknutý tovar, niektoré z nich ešte neboli súčasťou skupiny žalobkyne.

24.

Z tejto normy existuje viacero výnimiek vo forme noriem osobitnej a výlučnej právomoci, ktoré opisujú situácie, v ktorých sa žalovaný môže alebo musí žalovať na súdoch iného členského štátu.

27.

Prejednávaná vec sa týka jednej z noriem osobitnej právomoci, konkrétne tej, ktorá sa stanovuje v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012 a ktorá priznáva (alternatívnu, voliteľnú) právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti „súdo[m] podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“.

28.

Súdny dvor, počínajúc rozsudkom Bier a pokračujúc v následnej judikatúre, vykladal pojem „miest[o], kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá [nárok z mimozmluvnej zodpovednosti]“ v tom zmysle, že zahŕňa dve kategórie: po prvé miesto príslušnej príčinnej udalosti (miesto, kde nastala udalosť, ktorá viedla ku škode) a po druhé miesto, kde vznikla škoda (miesto, kde sa škoda prejavila). ( 11 ) Žalovaného teda podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 možno žalovať na súde v ktoromkoľvek z týchto miest v závislosti od toho, ktorý si žalobca vyberie. ( 12 )

29.

Vzhľadom na to, že takéto škodlivé následky budú v konečnom dôsledku nevyhnutne pocítené v bydlisku žalobcu, by totiž opačné riešenie bolo v rozpore s požiadavkou úzkej väzby medzi súdom, na ktorý sa podáva žaloba, a predmetom sporu, lebo neexistuje žiadny inherentný dôvod, pre ktorý by sa malo predpokladať, že bydlisko žalobcu je samo osobe najvhodnejším miestom z hľadiska uľahčenia súdneho konania, pretože by tam boli ľahko dostupné dôkazy, pokiaľ ide o existenciu a rozsah škody. V mnohých prípadoch by to navyše žalobcovi umožnilo žalovať žalovaného na súdoch v mieste svojho bydliska, čím by sa prakticky podľa ľubovôle zvrátila všeobecná norma bydliska žalovaného. ( 17 )

33.

Súdny dvor z rovnakých dôvodov (ktoré v podstate vyžadujú, aby bol súdom, na ktorý sa podá žaloba podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, súd v mieste počiatočnej škody) konštatoval, že pojem „miest[o], kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [z mimozmluvnej zodpovednosti]“ v zmysle daného ustanovenia sa nevzťahuje na miesto, kde sú dotknuté aktíva nepriameho poškodeného . ( 18 )

34.

Súdny dvor k tomuto záveru dospel vo veci, v ktorej dve francúzske spoločnosti so sídlom v Paríži (Francúzsko) založili dcérske spoločnosti v Nemecku s cieľom realizovať developerský projekt. Nemecké banky im však zrušili financovanie, čo viedlo k tomu, že tieto dcérske spoločnosti sa stali platobne neschopnými. Francúzske materské spoločnosti sa pokúsili žalovať nemecké banky v Paríži, pričom tvrdili, že práve tam utrpeli výslednú finančnú stratu.

35.

38.

Z týchto úvah vyplýva, ako sa už podotklo, že žalobkyňa vystupuje ako nepriama poškodená. Požaduje náhradu za stratu, ktorá sa už, a predovšetkým, dotkla inej právnickej osoby. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd svojou prvou otázkou podľa môjho chápania pýta, či je napriek uvedenej skutočnosti možné založiť právomoc na kritériu väzby, ktorým je sídlo žalobkyne, vzhľadom na to, že žalobkyňa a dotknuté dcérske spoločnosti tvoria hospodársku jednotku.

39.

Predtým, ako sa budem danou otázkou zaoberať, je potrebné vysvetliť, prečo sa vôbec žalobkyňa odvoláva na svoje sídlo ako na uplatniteľné kritérium väzby. To si zasa vyžaduje, aby som vysvetlil, ktoré kritériá väzby Súdny dvor určil ako relevantné na účely uplatňovania predmetnej normy právomoci v špecifickom kontexte žalôb o náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ.

B.

Kritériá väzby v kontexte nárokov na náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ

Pokiaľ ide o druhú kategóriu, konkrétne miesto, kde vznikla (prejavila sa) škoda, pravidlo, ktorým sa riadi, je zložitejšie.

43.

Súdny dvor najprv v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide rozhodol, že týmto miestom je sídlo poškodeného. Tento prístup odôvodnil poukázaním na to, že príslušné posúdenie závisí od skutočností vlastných situácii žalobcu (údajného poškodeného). ( 24 )

44.

Toto riešenie sa stretlo s istou kritikou. Po prvé sa poukazovalo na skutočnosť, že Súdny dvor zrejme prijal miesto finančnej škody ako platné kritérium väzby. ( 25 ) Po druhé sa podotklo, že kritérium väzby, ktorým je sídlo poškodeného, nemusí byť v súlade s požiadavkou blízkosti súdu, na ktorý sa podáva žaloba, a predmetu sporu. Poukázalo sa predovšetkým na to, že hoci nemožno vylúčiť, že v sídle poškodeného môžu byť k dispozícii isté dôkazy, škoda utrpená v danom kontexte sa bude zvyčajne konštatovať na základe porovnania kartelových cien s hypotetickými trhovými cenami, ktoré možno vo všeobecnosti určiť na základe hospodárskych údajov týkajúcich sa dotknutého trhu. ( 26 )

45.

48.

Touto otázkou sa budem zaoberať nižšie.

2. Sídlo údajného poškodeného a dotknutý trh

49.

Po prvé, ako som už poznamenal, Súdny dvor v rozsudku Volvo objasnil, že dotknutý trh nevyhnutne nie je dostatočne konkrétnym kritériom väzby na založenie právomoci. Ak mala totiž kolúzna dohoda účinky na celom území Európskej únie, článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 neumožňuje, aby sa žaloba o náhradu škody podala skrátka kdekoľvek v Únii. ( 33 ) Príslušný súd sa totiž musí určiť na základe konkrétnejšej väzby (predovšetkým miesta nadobudnutia).

50.

Prima facie súhlasím s Komisiou, že ak by sa v prípade nároku na náhradu škody, ktorá údajne vyplýva z protisúťažného správania, mala založiť právomoc súdu mimo trhu dotknutého daným správaním, nebolo by to v súlade s vývojom uvedeným vyššie, v rámci ktorého Súdny dvor začal zdôrazňovať väzbu medzi dotknutým trhom a údajným miestom škody. Generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch vo veci flyLAL v tom istom duchu považoval za „nemožné, aby na základe [predmetnej normy právomoci] a ‚miesta vzniku škody‘ bola právomoc rozhodovať daná súdom, ktoré sa nachádzajú mimo trhov dotknutých porušením“ ( 37 ).

54.

V reakcii na žiadosť Komisie však zastávam názor, že absolútne vylúčenie relevantnosti konkrétneho prvku pri neexistencii konkrétneho súboru skutkových okolností predstavuje citlivú otázku, ku ktorej by sa malo pristupovať opatrne, obzvlášť vzhľadom na najnovšiu judikatúru.

55.

Scenár, ktorý chce Komisia vylúčiť, sa podľa môjho názoru po rozsudku Volvo môže vyskytnúť v prípade viacerých nadobudnutí uskutočnených na rôznych miestach v členskom štáte A žalobcom, ktorý má sídlo v členskom štáte B, ak sa členský štát B nachádza mimo trhu dotknutého príslušným protisúťažným správaním. Aby sa takémuto výsledku predišlo, uplatnenie riešenia, ku ktorému sa dospelo v rozsudku Volvo, by sa v takomto cezhraničnom kontexte muselo vylúčiť. ( 38 )

56.

Touto otázkou sa budem zaoberať v ďalšej časti.

C.

Škoda, ktorú utrpela dcérska spoločnosť: môže byť sídlo materskej spoločnosti „miest[om], kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [z mimozmluvnej zodpovednosti]“?

60.

S cieľom odpovedať na otázku vnútroštátneho súdu sa budem najprv zaoberať pojmom „hospodárska jednotka“ (časť 1), a potom vysvetlím, prečo sa má na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať záporne (časť 2). Hoci v dôsledku tejto navrhovanej odpovede odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku nie je potrebná, stručne sa ňou budem zaoberať v záujme úplnosti (časť 3).

1. Pojem „hospodárska jednotka“

64.

Po prvé, pokiaľ ide o hmotnoprávny aspekt, ako príklad uvediem, že na dohody uzavreté medzi osobami, ktoré sú súčasťou hospodárskej jednotky, sa nevzťahuje článok 101 ZFEÚ ( 46 ) v podstate preto, že koordinácia v rámci skupiny nemôže mať vplyv na hospodársku súťaž, pretože v rámci tejto jednotky v prvom rade žiadna hospodárska súťaž neexistuje.

65.

Po druhé, pokiaľ ide o presadzovanie, pojem „hospodárska jednotka“ má zásadný vplyv na logiku, ktorou sa riadi pripisovanie zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže. Ešte dôležitejšie je, že Komisii (alebo vnútroštátnemu orgánu na ochranu hospodárskej súťaže) v zásade umožňuje brať na zodpovednosť za takéto porušenie materskú spoločnosť, aj keď sa ho v skutočnosti dopustila jej dcérska spoločnosť. ( 47 ) Súdny dvor okrem toho objasnil, že ak materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť predstavujú hospodársku jednotku a ak sa v rozhodnutí Komisie uvádza a za protisúťažné praktiky je potrestaná iba materská spoločnosť, žalobu o náhradu škody možno za splnenia určitých podmienok podať proti ktorejkoľvek z nich. ( 48 ) Súdny dvor v podstate vysvetlil, že pojem „podnik“ v zmysle článku 101 ZFEÚ nemôže mať rôzny význam v závislosti od toho, či sa uplatňuje v kontexte verejného alebo súkromného presadzovania práva hospodárskej súťaže. ( 49 )

66.

Zastávam názor, že Súdny dvor na všeobecnejšej úrovni (nesúvisiacej s otázkami právomoci) odmietol myšlienku „obráteného uplatňovania“ pojmu hospodárska jednotka, keď konštatoval, že daný pojem sa neuplatňuje v (očividne odlišnom) kontexte žaloby o náhradu škody založenej na článku 340 druhom odseku ZFEÚ, ktorou sa žalobca dovoláva mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie. Na vysvetlenie uvediem, že Všeobecný súd v rozsudku Guardian Europe/Európska únia v podstate vylúčil tvrdenie materskej spoločnosti, podľa ktorého v dôsledku zaplatenia pokuty, ktorá bola uložená Komisiou, a následne čiastočne zrušená, utrpela ušlý zisk, pričom bremeno spojené s pokutou v skutočnosti niesli jej dcérske spoločnosti. Súdny dvor v odvolacom konaní podporil zamietnutie „obráteného“ chápania pojmu „hospodárska jednotka“ zo strany Všeobecného súdu a vysvetlil, že žaloba, ktorou sa žalobca dovoláva mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie, je žalobou „upravenou všeobecnými procesnými pravidlami, ktoré… sú nezávislé od logiky zodpovednosti z hľadiska kartelového práva“ ( 50 ).

68.

Nezávisle od toho, či by sa v kontexte súkromnoprávnej žaloby o náhradu škody mohlo dospieť k inému riešeniu vo veci samej, ( 51 ) podotýkam, že generálny advokát Szpunar nedávno podobný argument odmietol a presvedčivo vysvetlil, že pojem „hospodárska jednotka“ nemôže mať vplyv na výklad pravidiel upravujúcich doručovanie právnych písomností v rámci Únie ( 52 ) a že neumožňuje, aby bola žaloba o náhradu škody adresovaná materskej spoločnosti právoplatne doručená dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti. ( 53 )

Po prvé z predchádzajúcich častí týchto návrhov vyplýva, že opačný postoj žalobkyne skrátka nemá nijakú oporu v judikatúre Súdneho dvora.

72.

Po druhé, ak by sa tento postoj prijal, bolo by to v rozpore so zásadami, na ktorých je založená predmetná norma právomoci. Potláčalo by to jej logický základ, ktorým je blízkosť, ako aj súvisiacu požiadavku individuálneho posudzovania kritérií väzby (časť a). Za okolností prejednávanej veci by takisto nebola splnená požiadavka predvídateľnosti súdu a cieľ súladu medzi súdom a rozhodným právom (časť b).

73.

Napokon s cieľom reagovať na obavy žalobkyne vysvetlím, že daný záver nijako neobmedzuje efektívnosť presadzovania práv vyplývajúcich z porušenia práva hospodárskej súťaže (časť c).

a) Požiadavka blízkosti a individuálne posudzovanie

77.

V tejto súvislosti by bolo riešenie podporované žalobkyňou nezlučiteľné s požiadavkou, podľa ktorej sa musia kritériá väzby v prípade každého poškodeného posudzovať individuálne . Bolo to jasne uvedené v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide, v ktorom išlo o žalobu týkajúcu sa viacerých nárokov, ktoré boli postúpené jedinej spoločnosti. ( 58 )

78.

Je pravda, ako podotýka žalobkyňa, že Súdny dvor v rozsudku Volvo používa pojem „podnik“ na opísanie žalobkyne v danej veci, ktorá bola údajnou poškodenou v dôsledku predmetných protisúťažných praktík. Nemyslím si však, že tento pojem sa použil s cieľom doplniť vývoj, ktorým som sa zaoberal vyššie a v rámci ktorého Súdny dvor nuansoval vymedzenie pojmu „miesto, kde vznikla škoda“, aby zohľadnil špecifickú povahu sporu v oblasti práva hospodárskej súťaže (doplnením vymedzenia pojmu „žalobca“ v danom kontexte).

79.

Po prvé spôsob, akým Súdny dvor používa pojem „podnik“, ako sa opisuje vyššie, sa objavuje už v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide, ktorý predchádzal tomuto vývoju. Ešte dôležitejšie je, ako podotýkajú Komisia aj Česká republika, že z pozornejšieho čítania rozsudkov CDC Hydrogen Peroxide aj Volvo jasne vyplýva, že pojem „podnik“ sa nepoužíva vo význame špecifickom pre právo hospodárskej súťaže, ale v bežnom význame ako synonymum výrazu „spoločnosť“ alebo „právnická osoba“. ( 59 ) Vyvodenie odlišného záveru by bolo navyše v priamom rozpore s potrebou individuálneho posúdenia, ktorá predstavovala jedno z hlavných konštatovaní v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide a ktorá sa neskôr pripomenula v rozsudku Volvo. ( 60 )

82.

V judikatúre uvedenej vyššie Súdny dvor zdôraznil význam súladu medzi príslušným súdom a rozhodným právom na jednej strane a požiadavku predvídateľnosti súdu na druhej strane.

83.

Pokiaľ ide o prvý bod, Súdny dvor podotkol, že určenie miesta, kde vznikla škoda, ako miesta nachádzajúceho sa na dotknutom trhu, spĺňa cieľ súladu medzi rozhodným právom a príslušným súdom, ako sa uvádza v odôvodnení 7 nariadenia Rím II, pretože podľa tohto nariadenia sa v prípade žalôb o náhradu škody vyplývajúcej z porušenia práva hospodárskej súťaže uplatní právny poriadok krajiny, na ktorej trhu má porušenie účinok alebo by mohlo mať účinok. ( 66 )

84.

Pokiaľ ide o druhý bod, Súdny dvor v rozsudku Volvo odôvodnil (subsidiárne) kritérium väzby, ktorým je sídlo poškodeného, odkazom na skutočnosť, že „žalované, členovia kartelu, nemôžu nevedieť o tom, že kupujúci predmetných tovarov sa nachádzajú na trhu dotknutom tajnými postupmi“ ( 67 ).

88.

Pokiaľ ide o predvídateľnosť súdu, ak by sa právomoc určovala na základe miesta sídla materskej spoločnosti, spájalo by sa s tým riziko, že výsledný súd sa stane pohyblivým cieľom. Vždy, keď by sa totiž uskutočnila transakcia, ktorou by sa menila osoba kontrolujúca danú dcérsku spoločnosť, v kontexte prejednávanej veci by sa zmenil súd s právomocou v závislosti od sídla novej materskej spoločnosti. ( 69 ) Toto riziko pomerne dobre ilustruje druhá prejudiciálna otázka, keďže z nej vyplýva, že niektoré z dotknutých dcérskych spoločností v čase nadobudnutí nepatrili do skupiny žalobkyne. V tejto súvislosti, hoci je možné navrhovať, že pokiaľ ide o určovanie konkrétneho miesta, „kde vznikla škoda“, snaha o predvídateľnosť súdu sa (v kontexte celoeurópskeho kartelu) stáva do istej miery iluzórnou, nie je to dôvod, aby sa od tejto snahy úplne upustilo ani aby sa k nej pridala ďalšia vrstva neistoty.

89.

Po tomto objasnení by som sa mal ešte zaoberať tvrdením žalobkyne, že vylúčenie uplatnenia pojmu „hospodárska jednotka“ za okolností prejednávanej veci vážne narúša možnosť poškodených protisúťažným správaním presadzovať svoje práva.

c) Efektívnosť presadzovania práv

90.

92.

Po druhé je potrebné podotknúť, že v uvedenom nariadení sa daná všeobecná norma obracia v prípade určitých kategórií žalobcov, ktorí sa považujú za slabšie strany, keďže sa im poskytuje silnejšia ochrana vo forme možnosti podať žalobu v mieste svojho bydliska (alebo výkonu práce). ( 71 ) Údajní poškodení protisúťažným správaním ako takí medzi tieto kategórie zahrnutí nie sú (okrem prípadu, keď v danej veci vystupujú ako spotrebitelia). Uvedený súčasný stav je nezávislý od skutočnosti, že existuje verejný záujem na zabezpečení dodržiavania práva hospodárskej súťaže a že normotvorca Únie sa na podporu tohto záujmu rozhodol prijať určité spoločné pravidlá v oblasti súkromného presadzovania tohto práva. ( 72 ) V prejednávanej veci je relevantné, že toto rozhodnutie v „ochranných“ normách právomoci, ako sa v súčasnosti stanovujú v nariadení č. 1215/2012, nemá ekvivalent.

93.

Po tretie, ako už bolo vysvetlené vyššie, predmetná norma právomoci má v porovnaní s týmito ochrannými normami zásadne odlišný logický základ. Z toho vyplýva, že príslušné záujmy žalobcov a žalovaných sa musia považovať za rovnocenné. Keďže navyše ide o výnimku zo všeobecnej normy, daná norma právomoci sa musí vykladať reštriktívne.

94.

Po štvrté však Súdny dvor v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide zašiel tak ďaleko, že vytvoril forum actoris pre (priameho) poškodeného cenovým kartelom, pričom toto forum actoris sa subsidiárne potvrdilo v rozsudku Volvo. Ako podotýka Komisia, Súdny dvor takisto v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide konštatoval, že súd podľa sídla poškodeného má právomoc rozhodnúť o celej škode, ktorej náhrady sa žalobca domáha ( 73 ) (čo je zrejme logickým dôsledkom voľby sídla poškodeného ako kritéria väzby).

98.

Vzhľadom na uvedené úvahy som dospel k záveru, že sídlo materskej spoločnosti, ktorá podáva žalobu o náhradu škody spôsobenej výlučne jej dcérskym spoločnostiam protisúťažným správaním tretej strany, v prípade, že sa tvrdí, že daná materská spoločnosť a tieto dcérske spoločnosti sú súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky, pod pojem „miest[o], kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [z mimozmluvnej zodpovednosti]“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, zahrnuté nie je.

3. Druhá prejudiciálna otázka: význam času nadobudnutí (a času nadobudnutia dcérskych spoločností)

99.

Vzhľadom na môj záver uvedený vyššie nie je potrebné zaoberať sa druhou prejudiciálnou otázkou, v ktorej sa vnútroštátny súd pýta, či je možnosť materskej spoločnosti oprieť sa pri zakladaní právomoci o svoje sídlo – a o pojem „hospodárska jednotka“ – dotknutá skutočnosťou, že žalobkyňa niektoré dotknuté dcérske spoločnosti nadobudla až po tom, ako zaplatili umelo zvýšené ceny a utrpeli zodpovedajúcu stratu.

100.

Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

sídlo materskej spoločnosti, ktorá podáva žalobu o náhradu škody spôsobenej výlučne jej dcérskym spoločnostiam protisúťažným správaním tretej strany, v prípade, že sa tvrdí, že daná materská spoločnosť a tieto dcérske spoločnosti sú súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky, pod pojem „miest[o], kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [z mimozmluvnej zodpovednosti]“, zahrnuté nie je.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Rozhodnutie z 19. júla 2016 týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (Vec AT.39824 – Nákladné vozidlá) [C(2016) 4673 final] ( Ú. v. EÚ C 108, 2017, s. 6 , ďalej len „rozhodnutie Komisie“).

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

( 10 ) Pozri poznámku pod čiarou 5 vyššie a odôvodnenie 15 nariadenia č. 1215/2012.

( 11 ) Rozsudok z 30. novembra 1976, Bier ( 21/76 , EU:C:1976:166 , ďalej len „rozsudok Bier“). Jednotlivé časti „vzorca Bier“ sa vo všeobecnosti uvádzajú v opačnom poradí, ale na účely týchto návrhov je vhodnejšie uvádzať ich v poradí, ktoré používam. Rozsudok Bier sa týkal rovnocennej normy v Dohovore z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 304, 1978, s. 36 ), ktorý neskôr nahradilo nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42). Podľa ustálenej judikatúry platí, že „v rozsahu, v akom [nariadenie č. 1215/2012] zrušuje a nahrádza nariadenie č. 44/2001, ktoré nahradilo Bruselský dohovor z roku 1968, platí výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych predpisov rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, pretože tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako ‚rovnocenné‘“. Pozri napríklad rozsudok z 10. marca 2022, BMA Nederland ( C‑498/20 , EU:C:2022:173 , ďalej len „rozsudok BMA Nederland“, bod 27 a citovaná judikatúra).

( 12 ) Pozri napríklad rozsudky CDC Hydrogen Peroxide (bod 38); Volvo (bod 29), alebo rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal ( C‑882/19 , EU:C:2021:800 , ďalej len rozsudok Sumal, bod 65 ).

( 13 ) Rozsudok BMA Nederland (bod 30 a citovaná judikatúra).

( 14 ) Ako Súdny dvor vysvetlil v rozsudku Bier (bod 17 v spojení s bodmi 15 a 16).

( 21 ) Rozsudok Tibor‑Trans (body 12 až 15 a 29 až 31).

( 22 ) Pozri tiež odôvodnenie 41 a článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ).

( 23 ) Rozsudok CDC Hydrogen Peroxide (body 44 a 56), alebo rozsudok flyLAL (bod 49). Keď takéto miesto nemožno identifikovať, ale keď „prijatie osobitnej dohody v rámci dohôd, ktoré spoločne tvoria predmetný nedovolený kartel, bolo samo osebe príčinnou udalosťou v podobe škody údajne spôsobenej kupujúcemu“, „súd, v mieste príslušnosti ktorého bola uzavretá predmetná dohoda, [by] mal právomoc rozhodnúť o škode takto spôsobenej uvedenému kupujúcemu“. Rozsudok CDC Hydrogen Peroxide (bod 46).

( 24 ) Rozsudok CDC Hydrogen Peroxide (body 52 a 53).

( 25 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci flyLAL‑Lithuanian Airlines ( C‑27/17 , EU:C:2018:136 , ďalej len návrhy vo veci flyLAL, bod 75 ) a v ktorých vyjadruje „veľké výhrady k tomuto konkrétnemu aspektu v rozsudku CDC“, a zastáva názor, že „je možné, že Súdny dvor bude v budúcnosti v určitom štádiu vyzvaný, aby sa zaoberal touto otázkou z iného pohľadu“. Pozri tiež poznámku pod čiarou 44 v uvedených návrhoch.

( 26 ) Pozri WURMNEST, W.: International jurisdiction in competition damages cases under the Brussels I Regulation: CDC Hydrogen Peroxide – Case C‑352/13, Cartel Damage Claims (CDC) Hydrogen Peroxide SA v. Akzo Nobel NV, Solvay SA/NV, Kemira Oyj, FMC Foret SA, Judgment of the Court (Fourth Chamber) of 21 May 2015, EU:C:2015:335 . In: Common Market Law Review , roč. 53, Kluwer Law International, 2016, č. 1, s. 225 – 248, na s. 243; HARTLEY, T. C.: Jurisdiction in tort claims for non‑physical harm under Brussels 2012, Article 7(2). In: International and Comparative Law Quarterly , roč. 67, č. 4, Cambridge University Press, 2018, s. 987 – 1003, na s. 996; NOURISSAT, C.: Action indemnitaire en droit de la concurrence: quand la Cour de justice instaure un nouveau forum actoris au bénéfice des victimes. In: Procédures , 2015, č. 7, s. 19 a 20.

( 33 ) Pozri tiež návrhy vo veci flyLAL (body 54 a 55), v ktorých sa podotýka, že takýto výsledok sa zdá byť ťažko zlučiteľný so skutočnosťou, že predmetná norma právomoci sa má vykladať reštriktívne.

( 34 ) Išlo opäť o rovnaké rozhodnutie, ako je rozhodnutie, ktoré je predmetom prejednávanej veci. Rozsudok Volvo (bod 31).

( 35 ) Rozsudok Volvo (body 27 a 43).

( 36 ) Ako sa podotýka aj v LUTZI, T.: Art. 7 Nr. 2 EuGVVO als Regelung der internationalen und örtlichen Zuständigkeit für Kartellschadensersatzklagen: zu EuGH, z 15. 7. 2021, Rs. C‑30/20, RH./. AB Volvo u.a. In: Praxis des internationalen Privat‑ und Verfahrensrechts , 2023, roč. 20, č. 1, s. 20 – 24, na s. 20.

( 37 ) Návrhy vo veci flyLAL (bod 51). Ako sa však podotýka v daných návrhoch, daná vec sa týkala obmedzenia hospodárskej súťaže, ktoré malo „skôr vylučovaciu (strata predaja a zmenšovanie vplyvu na dotknutom trhu) ako vykorisťovaciu povahu (účtovanie nadhodnotených kartelových cien zákazníkom)“. Tamže, bod 76. Prejednávaná vec je odlišná, pretože sa týka scenára, ktorý sa uvádza ako druhý.

( 41 ) WHISH, R., BAILEY, D.: Competition Law . 10. vydanie, Oxford: Oxford University Press, 2021, 1184 s, na s. 84; VAN BAEL & BELLIS: Competition Law of the European Union . 6. vydanie, Wolters Kluwer, 2021, lv – 1771, na s. 25; URRACA CAVIEDES, C.: Concept of Undertaking and Allocation of Liability for Antitrust Fines. In: DEKEYSER, K., GAUER, C., LAITENBERGER, J., WAHL, N., WILS, W., PRETE, L.: Regulation 1/2003 and EU Antitrust Enforcement. A Systematic Guide . Wolters Kluwer, 2023, lxiii – 1060, s. 539 – 546, na s. 540.

( 42 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia ( C‑447/17 P a C‑479/17 P , EU:C:2019:672 , ďalej len rozsudok Európska únia/Guardian Europe, bod 102 a citovaná judikatúra).

( 43 ) Pozri tiež rozsudok Sumal (bod 41 a citovaná judikatúra), alebo rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i. ( C‑724/17 , EU:C:2019:204 , ďalej len rozsudok Skanska, bod 37 ).

( 44 ) Súdny dvor túto situáciu opísal ako situáciu, keď „dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, s prihliadnutím najmä na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi“. Rozsudok z 27. apríla 2017, Akzo Nobel a i./Komisia ( C‑516/15 P , EU:C:2017:314 , ďalej len rozsudok Akzo Nobel, body 52 a 53 a citovaná judikatúra), a nedávny rozsudok Sumal (bod 43).

( 45 ) Rozsudok Sumal (body 39 až 44 a citovaná judikatúra).

( 52 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch („doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 ( Ú. v. EÚ L 324, 2007, s. 79 ).

( 53 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Volvo (Doručenie predvolania do sídla dcérskej spoločnosti žalovanej) ( C‑632/22 , EU:C:2024:31 , najmä body 50 až 51 a 60 ). Uvedená vec, ktorá sa stále prejednáva na Súdnom dvore, sa týka žaloby o náhradu škody podanej v kontexte rovnakého kartelu týkajúceho sa nákladných vozidiel, ako je ten, o ktorý ide v prejednávanej veci.

( 54 ) Pozri bod 29 vyššie.

( 55 ) Pokiaľ ide o zložitosť a obmedzenia posúdenia, pozri oznámenie Komisie o vyčíslení škody pri žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia článku 101 alebo 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( Ú. v. EÚ C 167, 2013, s. 19 ), bod 9; Komisia: Staff Working Document – Practical Guide on Quantifying Harm in Actions for damages based on breaches of Article 101 or 102 of the Treaty on the Functioning of the European Union [SWD(2013) 205], z 11. 6. 2013, body 16 – 20.

( 56 ) Čoho dôkazom sú usmernenia obsahujúce 193 bodov, ktoré sú na tento účel adresované vnútroštátnym súdom. Oznámenie Komisie – Usmernenia pre vnútroštátne súdy, ako odhadom stanoviť, aká časť zvýšenia ceny bola prenesená na nepriameho odberateľa ( Ú. v. EÚ C 267, 2019, s. 4 ). Tento aspekt možno totiž použiť ako „meč“ aj ako „štít“ (tamže, bod 4 a body 17 až 19). To na jednej strane znamená, že žalobca musí byť schopný preukázať škodu, pričom preukáže, že hoci nekonal ako priamy odberateľ, výsledné zvýšenie ceny naňho bolo prenesené. Žalovaný na druhej strane môže proti tomuto tvrdeniu bojovať preukázaním, že žalobca dané zvýšenie ceny preniesol na tretiu stranu. Pozri kapitolu IV smernice 2014/104 zameranú na „prenesenie zvýšenia ceny“.

( 63 ) Pozri článok 1 ods. 1 a 2 smernice 2014/104.

( 64 ) V článku 2 bode 6 smernice 2014/104 sa vymedzuje ako „ osoba , ktorá utrpela škodu v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže“. Jej článok 2 bod 2 naopak vymedzuje pojem „porušiteľ“ ako „ podnik alebo združenie podnikov, ktoré sa dopustili porušenia práva hospodárskej súťaže“. Článok 3 ods. 1 navyše stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby každá fyzická alebo právnická osoba , ktorá utrpela škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže, mala možnosť domáhať sa úplnej náhrady tejto škody a získať ju“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Odôvodnenie 13 v rovnakom duchu uvádza, že „právo na náhradu škody sa priznáva všetkým fyzickým aj právnickým osobám – spotrebiteľom, podnikom a orgánom verejnej moci…“. Pojem „podniky“ znovu opisuje právnické osoby ako odlišné od orgánov verejnej moci.

( 65 ) Bez toho, aby bola dotknutá situácia nepriamych odberateľov, na ktorých sa prenieslo zvýšenie ceny. Pozri kapitolu IV smernice 2014/104 a body 36 a 37 vyššie.

( 66 ) Článok 6 ods. 3 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) ( Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40 ) (ďalej len „nariadenie Rím II“). Jeho odôvodnenie 7 uvádza, že „vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s [nariadením č. 1215/2012]…“. Pozri rozsudky flyLAL (bod 41); Tibor‑Trans (bod 35), a Volvo (bod 32).

( 67 ) Rozsudok Volvo (bod 42). Pozri tiež rozsudky FlyLAL (bod 40), a Tibor‑Trans (bod 34).

( 68 ) Žalobkyňa dodáva, že tieto nadobudnutia sa uskutočnili v Maďarsku, Chorvátsku, Taliansku, Rakúsku a na Slovensku.

( ) Pozri odkazy v poznámke pod čiarou 51 vyššie.