C-435/22

62022CC0435

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ANTHONY M. COLLINS

prednesené 13. októbra 2022 ( 1 )

Vec C‑435/22 PPU

Generalstaatsanwaltschaft München

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko), bol podaný v rámci žiadosti o vydanie zaslanej Spojenými štátmi americkými Spolkovej republike Nemecko a týkajúcej sa štátneho príslušníka tretej krajiny na účely trestného stíhania za skutky, za ktoré už bol právoplatne odsúdený v inom členskom štáte na trest, ktorý v celom rozsahu vykonal.

2.

Môže sa v takejto situácii uplatniť zásada ne bis in idem stanovená v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990 a ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013 ( Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 1 ) (ďalej len „DVSD“) ( 2 ), v spojení s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), keď dotknutá osoba nemá postavenie občana Únie? Môže bilaterálna dohoda o vydávaní osôb uzatvorená medzi dožiadaným členským štátom a dotknutým tretím štátom brániť tomu, aby sa na zásadu ne bis in idem mohlo odkázať na účely odmietnutia vydania tejto osoby? Akú úlohu by v tom prípade mohol zohrávať článok 351 ZFEÚ? To sú v podstate základné otázky, ktoré sa kladú v prejednávanej veci.

Právny rámec

Právo Únie

DVSD

Protokol o začlenení Schengenského acquis do práva Únie

5.

DVSD bol do práva Únie začlenený protokolom, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie a ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Amsterdamskou zmluvou ( 4 ), na základe „schengenského acquis“, tak ako je definované v prílohe tohto protokolu.

6.

Z článku 2 rozhodnutia Rady 1999/436/ES z 20. mája 1999, ktorým sa v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii stanovuje právny základ pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria Schengenské acquis ( 5 ) a z jeho prílohy A vyplýva, že Rada určila články 34 a 31 ZEÚ ( 6 ) za právny základ článkov 54 až 58 DVSD.

Dohoda o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými

2. Ak ústavné zásady dožiadaného štátu alebo konečné súdne rozhodnutia záväzné pre dožiadaný štát môžu predstavovať prekážku pre splnenie jeho záväzku extradície a riešenie záležitosti nie je ustanovené v tejto dohode alebo v platnej bilaterálnej zmluve, uskutočnia sa medzi dožiadaným a žiadajúcim štátom konzultácie.“

Kódex schengenských hraníc

9.

Článok 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) ( 8 ), v znení zmenenom nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1240 z 12. septembra 2018, ktorým sa zriaďuje Európsky systém pre cestovné informácie a povolenia (ETIAS) a ktorým sa menia nariadenia (EÚ) č. 1077/2011, (EÚ) č. 515/2014, (EÚ) 2016/399, (EÚ) 2016/1624 a (EÚ) 2017/2226 ( 9 ) (ďalej len „kódex schengenských hraníc“) stanovuje:

„Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky:

a)

majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa [nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1806 zo 14. novembra 2018 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti ( 10 )] alebo platné cestovné povolenie, ak sa takéto povolenie vyžaduje podľa [tohto nariadenia], s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza;

c)

zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom;

d)

nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v SIS [Schengenský informačný systém (SIS)] upozornenie na účely odopretia vstupu;

e)

11.

Článok 3 ods. 1 nariadenia 2018/1806 stanovuje:

„Od štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených v zozname v prílohe I sa vyžaduje, aby mali víza pri prechode vonkajších hraníc členských štátov.“

12.

Podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia:

„Štátni príslušníci tretích krajín uvedených v zozname v prílohe II sú oslobodení od povinnosti stanovenej v článku 3 ods. 1, ak pôjde o pobyty nepresahujúce spolu 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia.“

2. Ak bol trestný čin spáchaný mimo územia žiadajúceho štátu, dožiadaný štát povolí vydanie v súlade s touto dohodou, ak

a)

by tento trestný čin spáchaný za podobných okolností mohol byť trestný podľa jeho právnej úpravy, alebo

b)

osoba, ktorej vydanie sa žiada, je štátnym príslušníkom žiadajúceho štátu.“

15.

16.

Podľa článku 8 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA s názvom „ Ne bis in idem “:

„Vydanie sa nepovolí, ak už príslušné orgány dožiadaného štátu právoplatne oslobodili alebo odsúdili stíhanú osobu za trestný čin, za ktorý sa žiada o vydanie.“

17.

Článok 34 tejto dohody s názvom „Ratifikácia; Vstup do platnosti; Vypovedanie dohody“, v odseku 4 stanovuje:

„Táto dohoda ostáva v platnosti až do uplynutia lehoty jedného roka odo dňa, kedy jedna zmluvná strana písomne oznámi svoju výpoveď dohody druhej strane.“

HF, srbský štátny príslušník, bol 20. januára 2022 predbežne zadržaný v Mníchove (Nemecko) na základe červeného obežníka vydaného Medzinárodnou organizáciou kriminálnej polície (Interpol) na žiadosť orgánov Spojených štátov amerických. Spojené štáty chcú dosiahnuť vydanie HF na účely trestného stíhania za trestné činy, ktoré mal spáchať v období od septembra 2008 do decembra 2013. Tento červený obežník bol vydaný na základe zatýkacieho rozkazu, ktorý vydal 4. decembra 2018 US District Court for the District of Columbia (Federálny súd Spojených štátov amerických pre dištrikt Columbia) a týkal sa obvinení zo „spolčenia na účely účasti na kriminálne ovplyvnených korupčných organizáciách a spolčenia na účely spáchania bankového podvodu a podvodu prostredníctvom telekomunikačných zariadení“, podľa Hlavy 18, U. S. Code, § 1962 d) a Hlavy 18, U. S. Code, § 1349. ( 15 ) HF je v súčasnosti vo vydávacej väzbe v Nemecku a čaká na vydanie.

20.

Orgány Spojených štátov amerických listom z 25. januára 2022 požiadali nemecké orgány o predbežné zadržanie HF a zaslali im zatýkací rozkaz zo 4. decembra 2018, ako aj obžalobu veľkej poroty na United States Court of Appeals for the District of Columbia Circuit (Federálny odvolací súd Spojených štátov amerických pre dištrikt Columbia) z toho istého dňa. Listom zo 17. marca 2022 zaslali nemeckým orgánom dokumenty, ktoré musia byť priložené k žiadosti o vydanie.

21.

HF v momente svojho zadržania uviedol, že mal bydlisko v Slovinsku a predložil srbský cestovný pas vydaný 11. júla 2016 a platný do 11. júla 2026, slovinské povolenie na pobyt vydané 3. novembra 2017, ktorého platnosť uplynula 3. novembra 2019, ako aj kosovský preukaz totožnosti. Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu slovinské orgány počas roku 2020 zamietli žiadosť HF o predĺženie jeho povolenia na pobyt.

–

rozhodnutím z 23. septembra 2020 Okrožno sodišče v Kopru (Krajský súd Koper, Slovinsko) odmietol žiadosť o vydanie HF podanú orgánmi Spojených štátov amerických na účely trestného stíhania, z dôvodu, že o skutkoch spáchaných pred júlom 2010 uvedených v tejto žiadosti bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor),

–

neexistuje podozrenie zo spáchania ďalších trestných činov opísaných v tejto žiadosti o vydanie, spáchaných po júni 2010,

–

toto rozhodnutie z 23. septembra 2020 bolo potvrdené rozhodnutím Višje sodišče v Kopru (Odvolací súd Koper, Slovinsko) z 8. októbra 2020 a nadobudlo právoplatnosť.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že zásady stanovené Súdnym dvorom v rozsudku z 12. mája 2021, Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu) ( 16 ) nepostačujú na vyriešenie veci, o ktorej rozhoduje, vzhľadom na rozdiely medzi touto vecou a vecou, v ktorej bol vydaný tento rozsudok. Uvádza, že v prejednávanej veci po prvé dotknutá osoba nie je občanom Únie, po druhé ide o formálnu žiadosť o vydanie a nie o predbežné zadržanie na základe červeného obežníka vydaného Interpolom a po tretie, ak by Spolková republika Nemecko mala odmietnuť vydať HF z dôvodu povinnosti uloženej právom Únie rešpektovať zásadu ne bis in idem , porušila by povinnosť vydania, ktorá jej vyplýva z dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA. Pokiaľ ide o tento posledný bod, uvádza, že v danom prípade orgány Spojených štátov amerických predložili dokumenty, ktoré musia byť podľa článku 14 tejto dohody priložené k žiadosti o vydanie, že konanie vytýkané HF je trestné tak podľa amerického, ako aj podľa nemeckého práva ( 17 ) a že za predmetné trestné činy je možné uložiť trest odňatia slobody v maximálnom rozsahu 20 alebo 30 rokov podľa amerického práva, a v maximálnom rozsahu od 2 do 10 rokov podľa nemeckého práva. ( 18 )

26.

Za súčasného stavu teda nič nebráni prípustnosti vydania HF vzhľadom na článok 2 a nasledujúce Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen (IRG) (zákon o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach) z 23. decembra 1982 ( 19 ) a článok 4 a nasledujúce zmluvy o vydávaní medzi Nemeckom a USA.

27.

29.

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd v prvom rade domnieva, že podmienky vyplývajúce z ustanovení týchto dvoch článkov sú v prejednávanej veci splnené. HF bol totiž po prvé právoplatne odsúdený súdom členského štátu, a síce Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) a uložený trest bol v celom rozsahu vykonaný. Po druhé tieto ustanovenia sa neviažu na občianstvo Únie alebo štátnu príslušnosť členského štátu. Po tretie z bodov 94 a 95 rozsudku Červený obežník Interpolu vyplýva, že dočasné zadržanie osoby, ktorej sa týka červený obežník Interpolu, niektorým zo zmluvných štátov ( 20 ) na žiadosť tretieho štátu, predstavuje „trestné stíhanie“ v zmysle článku 54 DVSD. Na základe toho treba rozhodnutie o prípustnosti vydania, ktoré vedie k odovzdaniu dotknutej osoby tretiemu štátu na účely trestného stíhania, tiež považovať za „trestné stíhanie“. Po štvrté rozhodnutie o prípustnosti vydania štátneho príslušníka tretej krajiny do Spojených štátov amerických vydané v členskom štáte Únie predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 Charty, keďže sa v každom prípade týka dohody medzi EÚ a USA. Pri uplatňovaní tejto dohody je preto potrebné prihliadať na základné práva zaručené Chartou. Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu mal HF v čase svojho zadržania právo voľného pohybu podľa článku 20 ods. 1 DVSD v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. b) Kódexu schengenských hraníc, ako aj podľa článku 4 ods. 1 nariadenia 2018/1806, keďže ako srbský štátny príslušník bol oslobodený od vízovej povinnosti. Aj z tohto dôvodu sa malo prihliadnuť na uvedené základné práva.

32.

V tomto kontexte vnútroštátny súd súhlasí s názorom vyjadreným v právnej náuke, podľa ktorého sa článok 351 prvý odsek ZFEÚ uplatňuje na dohody, ktoré sa, hoci boli uzatvorené členským štátom po 1. januári 1958, týkajú oblasti, v ktorej Únia nadobudla právomoc až neskôr „z dôvodu rozšírenia právomocí, [ktoré] dotknutý členský štát nemohol objektívne predvídať pri uzatvorení [predmetnej dohody]“. Generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch, ktoré predniesla vo veci Commune de Mesquer ( 21 ), zdá sa podporila rovnaké stanovisko. Vnútroštátny súd v tomto smere uvádza, že Schengenská dohoda a DVSD boli uzatvorené po vstupe do platnosti dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA 30. júla 1980, a že Schengenská dohoda bola začlenená do práva Únie až Amsterdamskou zmluvou v roku 1997. Spolková republika Nemecko tak nemohla v roku 1978 a roku 1980 predvídať, že otázky týkajúce sa zásady ne bis in idem uplatniteľnej „na európskej úrovni“ alebo policajná a súdna spolupráca v trestných veciach budú začlenené do oblasti právomoci Únie.

33.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že zmeny zavedené prvou a druhou dodatkovou dohodou nemajú vplyv na túto situáciu. Prvá dodatková dohoda nepredstavuje zásadné prerokovanie dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA a vstúpila do platnosti už 11. marca 1993. Druhou dodatkovou dohodou sa Spolková republika Nemecko uspokojila s prebratím dohody medzi EÚ a USA a nebolo prijaté žiadne osobitné ustanovenie týkajúce sa uplatňovania zásady ne bis in idem „na európskej úrovni“.

34.

Vnútroštátny súd napokon uvádza, že vzhľadom na to, že dohoda medzi EÚ a USA nestanovuje zásadu ne bis in idem uplatniteľnú „na európskej úrovni“, ktorá by bola v súlade s ustanovením článku 50 Charty v spojení s článkom 54 DVSD, možno z toho a contrario vyvodiť, že bilaterálnu dohodu o vydávaní, ktorá stanovuje dodržiavanie tejto zásady iba na vnútroštátnej úrovni, treba naďalej dodržiavať.

37.

Súdny dvor rozhodnutím z 15. júla 2022 rozhodol vyhovieť tomuto návrhu.

38.

Generalstaatsanwaltschaft München (Generálna prokuratúra Mníchov), HF, nemecká vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky, v ktorých najmä písomne odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom. Títo účastníci konania predniesli ústne pripomienky a odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom na pojednávaní z 13. septembra 2022.

Analýza

Úvodné pripomienky

42.

Z judikatúry vyplýva, že ako dôsledok zásady res iudicata má uvedená zásada ne bis in idem za cieľ zaručiť právnu istotu a spravodlivosť zabezpečením toho, že dotknutá osoba, ktorá bola stíhaná a prípadne odsúdená, bude mať istotu, že nebude znovu stíhaná za rovnaký čin. ( 24 )

43.

Na účely odpovede na prejudiciálnu otázku najprv preskúmam, či zásady vyvodené Súdnym dvorom v rozsudku Červený obežník Interpolu v súvislosti s výkladom článku 54 DVSD možno preniesť na takú situáciu, o akú ide vo veci samej, a následne, či Spolková republika Nemecko odmietnutím vydať HF do Spojených štátov amerických z dôvodu zásady ne bis in idem porušila svoje povinnosti stanovené v dohode o vydávaní medzi Nemeckom a USA v spojení s dohodou medzi EÚ a USA, a napokon, v kontinuite tohto posledného bodu, či článok 351 ZFEÚ môže byť relevantný na účely výkladu žiadaného vnútroštátnym súdom.

O uplatniteľnosti zásad stanovených v rozsudku Červený obežník Interpolu na prejednávanú vec

44.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z konštatovaní uvedených vnútroštátnym súdom vyplýva, že Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor), teda súd zmluvného štátu, svojím rozsudkom zo 6. júla 2012 právoplatne rozhodol o trestných činoch, ktoré spáchal HF pred júlom 2010 a že HF si už v celom rozsahu odpykal uložený trest. Z týchto konštatovaní tiež vyplýva, že tieto skutky ( 25 ) sú tie isté ako skutky, ktoré sú uvedené v žiadosti o vydanie HF podanej Spojenými štátmi americkými, v rozsahu, v akom sú v tejto žiadosti opísané trestné činy spáchané pred júlom 2010. Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu žiadosť orgánov Spojených štátov amerických o vydanie sa týka v širšom rozsahu trestných činov, ktoré mal HF spáchať medzi septembrom 2008 a decembrom 2013. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa však týka iba skutkov, ktoré sa vzťahujú na trestné činy spáchané pred júlom 2010. Na účely týchto návrhov a rozsudku, ktorý má byť vynesený, sa treba pridŕžať hypotézy uvedenej v prejudiciálnej otázke, a síce tej, podľa ktorej sú predmetné skutky – a teda trestné činy – totožné. Vnútroštátnemu súdu, a nie Súdnemu dvoru, teda prináleží určiť, či skutky, o ktorých právoplatne rozhodli slovinské súdy, sú totožné so skutkami, ktoré sú uvedené v žiadosti o vydanie.

46.

49.

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že znenie článku 54 DVSD sa vzťahuje na každú „osobu“ právoplatne odsúdenú jedným zo zmluvných štátov, bez obmedzenia sa na osoby, ktoré majú štátnu príslušnosť niektorého členského štátu alebo zmluvného štátu. Rovnako článok 50 Charty použitím pojmu „nikoho“ nestanovuje žiaden vzťah s občianstvom Únie. Tento posledný uvedený článok okrem toho nie je uvedený v hlave V s názvom „Občianstvo“, ale v hlave VI s názvom „Spravodlivosť“.

50.

53.

Pokiaľ ide o vyhlásenie Súdneho dvora citované v bode 50 vyššie a zopakované nemeckou vládou, podľa ktorého sa má článok 54 DVSD vykladať s prihliadnutím na článok 3 ods. 2 ZEÚ, ktorý obsahuje odkaz na pojem „občan Únie“, podľa mňa nie je rozhodujúce. Súdny dvor v rozsudku Spasic ( 30 ) podal takýto výklad, hoci dotknutá osoba bola srbským štátnym príslušníkom. Rovnako skoršia judikatúra už vykladala článok 54 DVSD s prihliadnutím na ustanovenie, ktoré predchádzalo článku 3 ods. 2 ZEÚ, a síce článok 2 prvý odsek štvrtú zarážku ZEÚ, ( 31 ) pričom toto posledné uvedené ustanovenie na uvedený koncept neodkazovalo. ( 32 )

54.

Na základe toho sa domnievam, že zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD chráni každú osobu, ktorá má právo na voľný pohyb v rámci schengenského priestoru, bez ohľadu na to, či je alebo nie je občanom Únie.

55.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako správne uvádzajú vnútroštátny súd a Komisia, že za určitých podmienok štátni príslušníci tretích krajín, najmä pokiaľ majú platné povolenie na pobyt alebo nemajú vízovú povinnosť, majú tiež právo na voľný pohyb v rámci schengenského priestoru, prinajmenšom počas určitého obdobia. Vnútroštátny súd v prejednávanej veci uvádza, že HF mal v čase svojho zatknutia právo voľne sa pohybovať v rámci schengenského priestoru podľa článku 20 ods. 1 DVSD, keďže bol oslobodený od vízovej povinnosti z dôvodu svojej srbskej štátnej príslušnosti. Situácia týchto štátnych príslušníkov je v kontexte DVSD teda v určitých prípadoch porovnateľná so situáciou občanov Únie, čo môže byť, ako uvádza aj Komisia, jedným z dôvodov, pre ktoré zmluvné strany tohto Dohovoru neobmedzili uplatňovanie zásady ne bis in idem na túto poslednú uvedenú kategóriu osôb.

Po tretie súhlasím s tvrdením Komisie, že zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 DVSD nemá za výlučný cieľ zabezpečiť voľný pohyb osôb, hoci je nepopierateľné, že tento zohráva v relevantnej judikatúre ( 34 ) dôležitú úlohu. Táto zásada má totiž v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti zabezpečiť, aj bez harmonizácie alebo aproximácie trestnoprávnych úprav členských štátov, právnu istotu prostredníctvom rešpektovania rozhodnutí verejných orgánov, ktoré nadobudli právoplatnosť. ( 35 ) Skutočnosť, že zásada ne bis in idem , ktorej pôsobnosť bola pôvodne obmedzená na územie každej krajiny posudzovanej samostatne, sa podľa článku 54 DVSD uplatňuje „nadnárodne“, je výrazom tohto priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý spočíva na zásadách vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach. Na základe toho Súdny dvor v rozsudku Červený obežník Interpolu, ako aj už vo viacerých skorších rozhodnutiach zdôrazňuje, že tento článok nevyhnutne znamená, že existuje vzájomná dôvera zmluvných štátov v ich príslušné systémy trestného súdnictva, pričom každý z nich súhlasí s uplatnením trestného práva platného v iných zmluvných štátoch, hoci by uplatnenie jeho vlastnej vnútroštátnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku. ( 36 ) Ako správne uvádza Komisia, ak by v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bolo možné vykonávať viaceré trestné stíhania proti tej istej osobe za tie isté skutky, bolo by to v rozpore s účelom tohto priestoru a porušilo by to zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa domnievam, že zásady vyvodené Súdnym dvorom v rozsudku Červený obežník Interpolu, pokiaľ ide o článok 54 DVSD, sú uplatniteľné na skutkovú a právnu situáciu, o akú ide vo veci samej. Keďže DVSD tvorí neoddeliteľnú súčasť práva Únie, ( 38 ) treba sa okrem toho domnievať, že v takejto situácii orgány členského štátu vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, a teda musia rešpektovať základné práva ňou zaručené, v rámci ktorého je aj právo nebyť dvakrát stíhaný alebo potrestaný za ten istý trestný čin, zakotvené v jej článku 50. ( 39 ) Na základe toho sa domnievam, že rozhodnutie Spolkovej republiky Nemecko vydať HF do Spojených štátov amerických na účely trestného stíhania za tie isté skutky, ako sú tie, za ktoré už bol právoplatne odsúdený v Slovinsku na trest, ktorý si už v celom rozsahu odpykal, by bolo v rozpore s článkom 54 DVSD v spojení s článkom 50 Charty.

60.

Tieto závery podľa mňa nemôžu byť spochybnené argumentáciou Generalstaatsanwaltschaft München (Generálna prokuratúra Mníchov), podľa ktorej rozšírenie zásady ne bis in idem v oblasti vydávania osôb do tretích štátov v spojení s odsudzujúcimi rozsudkami vynesenými v iných štátoch, ako je dožiadaný štát, prináša riziko, že páchatelia sa budú zneužívajúcim spôsobom odvolávať na túto zásadu s cieľom vyhnúť sa trestným stíhaniam. Táto argumentácia – navyše ťažko pochopiteľná – sa totiž zakladá na čistých domnienkach. ( 40 ) Okrem toho uvádzané riziko by hypoteticky mohlo vzniknúť aj v situáciách, ktoré zahŕňajú iba zmluvné štáty alebo v ktorých sa obvinenie týka občanov Únie. Napokon nič v rozhodnutí vnútroštátneho súdu neumožňuje domnievať sa, že by sa HF v prejednávanej veci dovolával zásady ne bis in idem zneužívajúcim spôsobom.

Vnútroštátny súd odkazuje na dohodu medzi EÚ a USA, uvádzajúc, že nestanovuje uplatniteľnosť zásady ne bis in idem „na európskej úrovni“, aby z toho a contrario vyvodil, že povinnosť vydania vyplývajúca z dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA musí byť dodržaná.

64.

V tejto súvislosti sa tak ako vnútroštátny súd a Komisia domnievam, že dohoda medzi EÚ a USA, ktorej cieľom je podľa jej článku 1 posilniť spoluprácu medzi Úniou a Spojenými štátmi americkými v rámci existujúcich vzťahov medzi členskými štátmi a týmto tretím štátom v oblasti vydávania osôb, je uplatniteľná v situácii, o ktorú ide v prejednávanej veci. ( 41 ) Ako správne spresňuje Komisia, táto dohoda „poskytuje spoločný rámec, ktorý dopĺňa a prekrýva bilaterálne dohody o vydávaní uzatvorené medzi členskými štátmi a Spojenými štátmi [americkými] a uplatňuje sa teda v zásade na všetky vzťahy v oblasti extradície medzi týmito stranami“. Zo žiadneho ustanovenia uvedenej dohody nie je možné vyvodiť, že dvojstranné dohody o extradícii uzatvorené členskými štátmi majú pred ňou prednosť. Prípadné podriadenie dohody medzi EÚ a USA týmto dohodám nemôže predovšetkým vyplývať ani z jej článku 3, podľa ktorého sa niektoré ustanovenia tejto dohody uplatnia len v prípade neexistencie zodpovedajúcich ustanovení v uvedených dohodách, ani z jej článku 17 ods. 1, podľa ktorého si dožiadaný štát zachováva možnosť odkázať na dôvody odmietnutia vydania uvedené v bilaterálnej dohode a ktoré sa týkajú otázky neupravenej touto dohodou. Naopak, iné ustanovenia dohody medzi EÚ a USA, ako napríklad jej článok 18, z ktorého vyplýva, že po nadobudnutí jej platnosti môžu byť medzi členským štátom a Spojenými štátmi americkými uzatvorené iba bilaterálne dohody, ktoré sú v súlade s touto dohodou, potvrdzujú, že má všeobecnú pôsobnosť.

Vychádzajúc práve z dohody medzi EÚ a USA je však možné sa podobne ako Komisia domnievať, že odmietnutie vydať HF do Spojených štátov nemusí nevyhnutne viesť k porušeniu dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA. Z článku 17 ods. 2 tejto dohody totiž vyplýva, že „ústavné zásady dožiadaného štátu alebo konečné súdne rozhodnutia záväzné pre dožiadaný štát“ môžu predstavovať „prekážku pre splnenie jeho záväzku extradície“ a že ak „riešenie záležitosti nie je ustanovené v tejto dohode alebo v platnej bilaterálnej zmluve, uskutočnia sa medzi dožiadaným a žiadajúcim štátom konzultácie“. Hoci platí, že toto ustanovenie stanovuje za právny následok v tomto prípade iba povinnosť konzultácie medzi dotknutými štátmi, je nesporné, že preukazuje vôľu zmluvných strán dohody medzi EÚ a USA uznať, že niektoré okolnosti, ktoré nie sú výslovne stanovené v uplatniteľnej bilaterálnej dohode o extradícii, môžu predstavovať prekážku extradície. ( 44 )

68.

71.

Dohoda o vydávaní medzi Nemeckom a USA bola podpísaná 20. júna 1978 a vstúpila do platnosti 30. júla 1980, teda po 1. januári 1958, keď už Spolková republika Nemecko bola členom toho, čo sa vtedy nazývalo Európske hospodárske spoločenstvo. Ak sa teda pridŕžame striktného výkladu článku 351 prvého odseku ZFEÚ, treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie sa v prejednávanej veci nebude uplatňovať.

72.

Tak ako vnútroštátny súd, Generalstaatsanwaltschaft München (Generálna prokuratúra Mníchov), nemecká vláda a Komisia sa však domnievam, že článok 351 prvý odsek ZFEÚ sa má vykladať široko, tak, že sa týka analogicky aj dohôd uzatvorených členským štátom po 1. januári 1958 alebo po dátume jeho pristúpenia, ale pred dátumom, kedy Únia získala právomoc v oblasti, ktorej sa tieto dohody týkajú.

73.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, Únia získala právomoc v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach až po nadobudnutí platnosti najprv Maastrichtskej zmluvy 1. novembra 1993 a následne Amsterdamskej zmluvy 1. mája 1999, teda v oboch prípadoch po vstupe dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA do platnosti. Rovnaké konštatovanie platí aj v prípade, ak sa vezme do úvahy Schengenská dohoda, podpísaná 14. júna 1985, a DVSD, podpísaná 19. júna 1990, a do práva Únie boli začlenené až Amsterdamskou zmluvou.

77.

Okrem toho druhý odsek článku 351 ZFEÚ ukladá členským štátom povinnosť podniknúť vhodné opatrenia na odstránenie prípadných nezlučiteľností medzi dotknutými dohodami a Zmluvami. Tieto opatrenia by mohli vyžadovať od ich súdov, aby overili, či túto nezlučiteľnosť možno odstrániť výkladom tejto dohody v súlade s právom Únie, a to v najväčšej možnej miere a v súlade s medzinárodným právom. ( 49 ) Ak by nebolo možné podať takýto konformný výklad, členské štáty by mohli v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, pristúpiť ku konzultáciám, ako je stanovené v článku 17 ods. 2 dohody medzi EÚ a USA a dokonca byť povinné, ak by narazili na ťažkosti znemožňujúce zmenu dohody, vypovedať ju. ( 50 ) Pokiaľ ide o tento posledný bod, treba poznamenať, že článok 34 ods. 4 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA obsahuje klauzulu výslovne stanovujúcu možnosť každej zo zmluvných strán vypovedať túto dohodu.

Návrhy

78.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko) takto:

Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995 a bol zmenený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013, v spojení s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie

( 5 ) Ú. v. ES L 176, 1999, s. 17 ; Mim. vyd. 19/001, s. 152. Toto rozhodnutie bolo prijaté pri uplatnení článku 2 ods. 1 druhého pododseku Protokolu, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie, ktorý stanovuje, že „Rada [Európskej únie]… v súlade s príslušnými ustanoveniami zmlúv určí právny základ pre každé z ustanovení alebo rozhodnutí, ktoré predstavujú Schengenské acquis “.

( 6 ) Článok 34 ZEÚ bol zrušený Lisabonskou zmluvou, zatiaľ čo článok 31 ZEÚ bol nahradený článkami 82, 83 a 85 ZFEÚ.

( 7 ) Ú. v. EÚ L 181, 2003, s. 27 ; Mim. vyd. 19/006, s. 161.

( 8 ) Ú. v. EÚ L 77, 2016, s. 1 .

( 9 ) Ú. v. EÚ L 236, 2018, s. 1 .

( 10 ) Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 39 .

( 17 ) Pozri v tejto súvislosti článok 2 ods. 1 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA.

( 18 ) Pozri v tejto súvislosti článok 2 ods. 2 dohody o vydávaní medzi Nemeckom a USA.

( 19 ) BGBl. 1982 I, s. 2071.

( 20 ) Pod „zmluvným štátom“ treba rozumieť štát, ktorý je zmluvnou stranou Schengenskej dohody.

( 21 ) C‑188/07 , EU:C:2008:174 , bod 95 .

( 22 ) Pozri bod 6 vyššie.

( 29 ) Rozsudok Červený obežník Interpolu (body 71, 72, 85, 89, 91 až 93, 100, 102 a 106).

( 30 ) Rozsudok z 27. mája 2014 ( C‑129/14 PPU , EU:C:2014:586 , body 61 až 63 ).

( 31 ) Pozri najmä rozsudky z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge ( C‑187/01 a C‑385/01 , EU:C:2003:87 , bod 36 ; jedna z vecí, ktoré viedli k vydaniu tohto rozsudku, sa týkala tureckého štátneho príslušníka), a z 28. septembra 2006, Gasparini a i. ( C‑467/04 , EU:C:2006:610 , body 34 až 37 ).

( 32 ) Článok 2 prvý odsek štvrtá zarážka ZEÚ stanovoval, že účelom Únie je „zachovávať a rozvíjať úniu ako priestor slobody, bezpečnosti a práva, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa ochrany vonkajších hraníc, azylu, prisťahovalectva a prevencie a boja proti zločinnosti“.

( 33 ) Rozsudok z 28. septembra 2006, Gasparini a i. ( C‑467/04 , EU:C:2006:610 , bod 27 ).

( 34 ) Pozri najmä rozsudok z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge ( C‑187/01 a C‑385/01 , EU:C:2003:87 , bod 38 ).

( 41 ) Čo v prípade potreby potvrdzuje, že sa nachádzame v oblasti pôsobnosti práva Únie a že treba prihliadať najmä na základné práva zaručené Chartou.

( 42 ) Rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti ( C‑191/16 , EU:C:2018:222 , bod 38 ).

( 43 ) C‑505/19 , EU:C:2020:939 , body 78 až 80 . Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin ( C‑182/15 , EU:C:2016:630 , bod 26 ), a Červený obežník Interpolu (bod 100).

( 44 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu) ( C‑505/19 , EU:C:2020:939 , bod 76 ).

( 45 ) Tento článok má všeobecnú pôsobnosť a uplatňuje sa na každý medzinárodný dohovor, ktorý môže mať dopad na uplatňovanie Zmluvy, bez ohľadu na jeho predmet (rozsudok z 5. novembra 2002, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑466/98 , EU:C:2002:624 , bod 23 a citovaná judikatúra). Môže sa preto uplatňovať vo vzťahu k dohode o vydávaní medzi Nemeckom a USA.

( 46 ) Podľa judikatúry má toto ustanovenie v súlade so zásadami medzinárodného práva za cieľ spresniť, že uplatnenie Zmlúv nemá vplyv na záväzky daného členského štátu rešpektovať práva tretích štátov, ktoré vyplývajú z dohovoru prijatého pred dňom jeho pristúpenia, a dodržiavať svoje zodpovedajúce záväzky (rozsudok z 9. februára 2012, Luksan, C‑277/10 , EU:C:2012:65 , bod 61 a citovaná judikatúra). Zopakujúc slová, ktoré použil generálny advokát Jääskinen vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Komisia/Slovensko, „toto ustanovenie teda rieši konflikt medzi dvoma nezlučiteľnými povinnosťami v prospech skoršej povinnosti, a tým kodifikuje zásadu medzinárodného práva, podľa ktorej neskoršia zmluva, ktorá je v rozpore so skoršou, z právneho hľadiska nemôže ovplyvniť práva štátu, ktorý je len zmluvnou stranou skoršej zmluvy“ ( C‑264/09 , EU:C:2011:150 , bod 73 ).