C-517/22

62022CC0517

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 7. septembra 2023 ( 1 )

Vec C‑517/22 P

Eurobolt BV,

I. Úvod

1.

Svojím odvolaním Eurobolt BV, Fabory Nederland BV a ASF Fischer BV (ďalej len „odvolateľky“) – tri spoločnosti so sídlom v Holandsku, ktoré dovážajú a predávajú spojovacie materiály zo železa a ocele – žiadajú Súdny dvor, aby zrušil rozsudok Všeobecného súdu ( 2 ), ktorým bola zamietnutá ich žaloba o neplatnosť vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2020/611 z 30. apríla 2020 ( 3 ), ktorým sa opätovne ukladá konečné antidumpingové clo uložené nariadením Rady (ES) č. 91/2009 ( 4 ) na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele zasielaných z Malajzie, bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii alebo nie.

2.

Odvolateľky uvádzajú sedem odvolacích dôvodov. Na základe žiadosti Súdneho dvora však obmedzím svoju analýzu v týchto návrhoch na šiesty odvolací dôvod, v ktorom sa tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil a uplatnil článok 13 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 z 8. júna 2016 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie ( 5 ), článok 5 ods. 1 a 2 ZEÚ, ako aj zásadu dobrej správy vecí verejných, keď konštatoval, že napadnuté nariadenie má primeraný právny základ.

3.

„1. Antidumpingové clo uložené podľa tohto nariadenia možno rozšíriť na dovozy podobných výrobkov… z tretích krajín…, keď dochádza k obchádzaniu platných opatrení.

…

3. … Prešetrovania sa začnú na základe nariadenia Komisie, ktoré môže tiež nariadiť colným orgánom, aby dovozy podrobili registrácii v súlade s článkom 14 ods. 5…

Ak skutočnosti, tak ako boli s konečnou platnosťou zistené, opodstatňujú rozšírenie opatrení, toto rozšírenie vykoná Komisia v súlade s postupom preskúmania uvedeným v článku 15 ods. 3 Rozšírenie nadobudne účinnosť dňom, keď bola uložená registrácia v zmysle článku 14 ods. 5…“

6.

V článku 14 ods. 5 základného nariadenia týkajúcom sa „všeobecných ustanovení“ sa stanovuje:

9.

Článkom 1 ods. 1 a 3 napadnutého nariadenia sa v podstate rozširuje antidumpingové clo uložené článkom 1 ods. 2 pôvodného nariadenia „na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele… zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii alebo nie…“, keď sú „[registrované] v súlade s článkom 2 nariadenia (EÚ) č. 966/2010 a článkom 13 ods. 3 a článkom 14 ods. 5 nariadenia (ES) č. 1225/2009…“.

10.

V článku 2 napadnutého nariadenia sa stanovuje:

„1. Clá vybrané na základe vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 723/2011 sa nevracajú.

2. Všetky clá, ktoré sa prípadne vrátili v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora vo veci C‑644/17 Eurobolt ( EU:C:2019:555 ), vymôžu naspäť orgány, ktoré ich vrátili.“

Rada v roku 2009 zistila, že čínski vyvážajúci výrobcovia využívajú dumping v prípade spojovacích materiálov predávaných na trhu Únie. Z tohto dôvodu 26. januára 2009 prijala pôvodné nariadenie.

13.

Po uložení konečného antidumpingového cla Európska komisia získala dôkazy o tom, že uvedené opatrenia sa obchádzali prostredníctvom prekládky v Malajzii. Z tohto dôvodu 27. októbra 2010 prijala [pôvodné nariadenie] na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike dovozom určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie, ktoré majú alebo nemajú deklarovaný pôvod v Malajzii, a na základe ktorého začína takýto dovoz podliehať registrácii ( 10 ). Ako vyplýva z odôvodnenia 18 a článku 2 tohto nariadenia, colné orgány boli usmernené, aby prijali vhodné kroky na registráciu dovozu do Únie v súlade s článkom 13 ods. 3 a článkom 14 ods. 5 základného nariadenia s cieľom zabezpečiť, aby v prípade zistenia obchádzania počas prešetrovania bolo možné vymerať antidumpingové clo v patričnej sume spätne k dátumu registrácie takýchto dovozov odosielaných z Malajzie.

14.

Podľa článku 13 nariadenia č. 1225/2009 Rada 18. júla 2011 prijala vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 723/2011, ktorým sa rozširuje konečné antidumpingové clo uložené nariadením č. 91/2009 na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii alebo nie ( 11 ).

17.

V období od januára 2012 do októbra 2013 vydali holandské colné orgány platobné výmery na antidumpingové clo, ktoré mali zaplatiť žalobcovia za dovoz spojovacích materiálov podľa vykonávacieho nariadenia č. 723/2011. V lehote stanovenej podľa holandského práva žalobcovia tieto platobné výmery napadli v súlade s článkom 243 nariadenia (EHS) č. 2913/92 ( 13 ).

18.

Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) 17. novembra 2017 podal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti vykonávacieho nariadenia č. 723/2011 v rámci vnútroštátneho opravného prostriedku „Revision“, ktorý podala spoločnosť Eurobolt proti antidumpingovým clám plateným na základe uvedeného vykonávacieho nariadenia.

19.

Súdny dvor vo svojom rozsudku z 3. júla 2019, Eurobolt ( 14 ), rozhodol, že vykonávajúce nariadenie stráca platnosť z dôvodu porušenia podstatných formálnych náležitostí. Súdny dvor v zásade zistil, že prijatiu rozšírenia antidumpingového opatrenia nepredchádzali platné konzultácie s poradným výborom, ako sa stanovuje v článku 15 ods. 2 základného nariadenia. V tomto ustanovení sa uvádzalo, že všetky príslušné informácie majú byť doručené poradnému výboru najneskôr 10 dní pred jeho zasadnutím. Pripomienky, ktoré predložila Eurobolt, ktoré sa mali považovať za „príslušné informácie“ na účely článku 15 ods. 2 základného nariadenia, však boli členským štátom oznámené len dva dni pred zasadnutím poradného výboru. Súdny dvor preto dospel k záveru, že vykonávacie nariadenie č. 723/2011 je neplatné v rozsahu, v akom bolo prijaté v rozpore s článkom 15 ods. 2 základného nariadenia.

IV. Napadnutý rozsudok a konanie na Súdnom dvore

22.

Odvolateľky 28. júla 2020 podali na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť napadnutého nariadenia. Odvolateľky vo svojej žalobe uviedli tri žalobné dôvody.

23.

Všeobecný súd 18. mája 2022 vyniesol napadnutý rozsudok, v ktorom žalobu zamietol a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

24.

Obaja účastníci konania uviedli svoje stanoviská na pojednávaní na Súdnom dvore, ktoré sa uskutočnilo 6. júla 2023.

V. Posúdenie šiesteho odvolacieho dôvodu

28.

Ako už bolo uvedené v úvode, moja analýza sa bude obmedzovať na šiesty odvolací dôvod odvolateliek, ktorý je namierený proti bodom 123 až 155 napadnutého rozsudku.

29.

V týchto častiach Všeobecný súd zamietol ako neodôvodnený druhý žalobný dôvod odvolateliek, v ktorom tvrdili, že napadnuté nariadenie je v rozpore s článkom 13 ods. 1 základného nariadenia, článkom 5 ods. 1 a 2 ZEÚ a so zásadou dobrej správy vecí verejných, keďže napadnutému nariadeniu chýba primeraný právny základ.

32.

Po druhé odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne odkazoval na článok 207 ZFEÚ ako právny základ na prijímanie antidumpingových opatrení vo všeobecnosti. Odvolateľky znovu zdôrazňujú, že napadnuté nariadenie si ako právny základ vyžadovalo platné nariadenie, ktorým sa ukladajú antidumpingové clá, ktoré sa údajne obchádzali. Bez primeraného právneho základu napadnuté nariadenie podľa odvolateliek porušuje článok 5 ods. 1 a 2 ZEÚ, v ktorom je zakotvená zásada prenesenia právomocí.

33.

Po tretie Všeobecný súd podľa odvolateliek pochybil, keď rozhodol, že zrušenie pôvodného nariadenia nemá vplyv na jeho platnosť. Odvolateľky zdôrazňujú, že Komisia toto nariadenie zrušila, pretože bolo nezákonné, keďže sa zistilo, že nie je v súlade s dohodami WTO. Prijatie napadnutého nariadenia preto podľa ich názoru znamenalo oživenie nezákonného nariadenia.

34.

Po štvrté odvolateľky tvrdia, že úvahy Všeobecného súdu týkajúce sa nemožnosti, aby sa odvolávali sa na právo WTO ako na parameter platnosti právnych predpisov Únie nie sú relevantné. Zdôrazňujú, že, ako uznal sám Všeobecný súd, netvrdili, že porušením práva WTO v pôvodnom nariadení sa zneplatňuje napadnuté nariadenie. Tvrdili však, že pôvodné nariadenie nemôže slúžiť ako právny základ napadnutého nariadenia.

37.

Začnem tým, že nie som presvedčený, že by Všeobecný súd nepochopil podstatu tvrdenia odvolateliek. Podľa môjho názoru sa v bodoch 123 až 155 napadnutého rozsudku presne uvádzajú a správne analyzujú argumenty, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní. Konkrétne zastávam názor, že dva predpoklady, na ktorých odvolateľky zakladajú svoje rôzne argumenty (absencia primeraného právneho základu a nezákonnosť pôvodného nariadenia), sú nesprávne.

38.

Dôvody svojich názorov vysvetlím nižšie.

1. Všeobecný súd správne určil právny základ

39.

42.

Odkazom na tieto dve ustanovenia v preambule napadnutého nariadenia sa tak správne identifikujú právne ustanovenia, z ktorých Komisia odvodzuje svoju právomoc rozšíriť dané clo na dovoz, akým je aj ten, ktorý uskutočňujú odvolateľky.

43.

V dôsledku toho nemajú odvolateľky pravdu, keď tvrdia, že napadnuté nariadenie je alebo by malo byť založené na pôvodnom nariadení. Ako správne zdôrazňuje Komisia, existencia (platného) pôvodného nariadenia je len jednou z podmienok , ktoré musia byť splnené, aby bolo rozšírenie uvedených ciel možné.

44.

Táto podmienka vyplýva z článku 13 ods. 1 základného nariadenia. ( 19 ) Napokon je samozrejmé, že antidumpingové clo možno rozšíriť , iba ak bolo v prvom rade platne uložené. Aj napriek tomu môže byť dobré znovu upozorniť, že právomoc rozšíriť antidumpingové clo nedáva Komisii akt, ktorým sa toto clo ukladá (teda pôvodné nariadenie), ale, ako už bolo vysvetlené, základné nariadenie.

48.

Vyššie uvedené úvahy ma priviedli k druhému bodu, na ktorý chcem poukázať, pokiaľ ide o predpoklady, na ktorých odvolateľky zakladajú svoju argumentáciu.

2. Platnosť pôvodného nariadenia

49.

Druhým predpokladom, na ktorom odvolateľky zakladajú svoju argumentáciu, je, že pôvodné nariadenie bolo nezákonné.

50.

Zo znenia článku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia 2015/476 jasne vyplýva, že nepriaznivé zistenia OUS týkajúce sa možného nesúladu opatrenia Únie s dohodami WTO nevedú ipso facto k neplatnosti daného aktu Únie. Vyvodiť z takýchto zistení nevyhnutné dôsledky, pokiaľ ide o to, čo sa musí urobiť, aby sa opäť dosiahol súlad, náleží inštitúciám Únie, ktoré v tomto smere majú určitý manévrovací priestor. V článku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia 2015/476 sa v skutočnosti uvádza, že Komisia „môže“ prijať jedno alebo viac opatrení podľa toho, „ktoré považuje za vhodné“.

54.

Vyššie uvedené je v súlade s ustanoveniami dohôd WTO. Podľa článku 19 Dohovoru o pravidlách a postupoch pri urovnávaní sporov (ďalej len „DSU“) „v prípade, ak porota alebo Odvolací orgán dospeje k záveru, že opatrenie je nezlučiteľné [s dohodami WTO], odporučí dotknutému členovi, aby uviedol opatrenie do súladu s touto dohodou“. Uvedené orgány môžu len „navrhnúť spôsoby, prostredníctvom ktorých by príslušný člen mohol odporúčania uskutočniť“. Panuje zhoda, že „členovia WTO majú diskrečnú právomoc rozhodnúť o tom, ako s povinnosťami WTO zosúladiť opatrenie, o ktorom sa zistilo, že nie je s nimi v súlade“ ( 22 ). V tomto smere sa členom WTO väčšinou podľa článku 21 ods. 3 DSU poskytne „primeraná lehota“ na obnovenie súladu.

55.

V tomto smere musím povedať, že som trochu zaskočený vyhláseniami odvolateliek – a to v prvostupňovom konaní ( 23 ) aj v rámci konania vo veci samej ( 24 )–, podľa ktorých netvrdia, že údajné porušenie pravidiel WTO pôvodným nariadením zneplatňuje napadnuté nariadenie. Faktom je, že jedným z kľúčových argumentov odvolateliek v podstate je, že Komisia zrušila pôvodné nariadenie preto, že toto nariadenie bolo nezákonné z dôvodu svojho nesúladu s dohodami WTO a že táto nezákonnosť má následne vplyv na platnosť napadnutého nariadenia.

59.

Tento argument nie je správny. Jednoduché zrušenie aktu Únie – bez ohľadu na motívy, ktoré viedli k tomuto zrušeniu – nemôže viesť k záveru, že je takýto akt nezákonný. Zrušené nariadenie už nie je účinné, a tak sa ním situácie, ktoré nastanú v budúcnosti, už nemôžu riadiť. Naopak schopnosť riadiť situácie, ktoré sa stali v minulosti v čase, keď bolo nariadenie účinné, nie je vo všeobecnosti jeho zrušením spochybnená.

60.

Treba mať na pamäti, že v právnom poriadku Únie náleží rozhodnutie o tom, či je akt Únie zákonný, len Súdnemu dvoru Európskej únie, a to na základe výlučnej právomoci, ktorá mu bola zverená Zmluvami. ( 26 )

61.

Prirodzene, keby neplatnosť pôvodného nariadenia z dôvodu jeho účinkov ex tunc vyhlásil Súdny dvor, malo by to vplyv na platnosť napadnutého nariadenia. ( 27 ) Ako však zdôrazňuje Komisia, súdy Únie toto nariadenie nevyhlásili za nezákonné ani vtedy, keď na nich bola napadnutá jeho platnosť na základe článku 263 ZFEÚ, ( 28 ) ani keď bolo spochybnené v rámci návrhov na začatie prejudiciálneho konania. ( 29 )

Nechápem však, ako by mohli byť zistenia Súdneho dvora vo veci Vitol relevantné pre prejednávanú vec. V uvedenej veci sa vnútroštátny súd Súdneho dvor prostredníctvom prejudiciálneho konania pýtal na platnosť nariadenia, ktorým sa ukladá antidumpingové clo, ktoré už Všeobecný súd vyhlásil za neplatné v rozsudku vynesenom podľa článku 263 ZFEÚ, ktorý sa medzitým stal res iudicata . Hoci účastníci konania, ktorí podali žalobu na vnútroštátny súd, neboli osobami, ktoré sa úspešne usilovali o zrušenie na Všeobecnom súde, Súdny dvor zistil, že všetky náležité závery sa mali vyvodiť zo zistení Všeobecného súdu týkajúcich sa skutočnosti, že spochybneným nariadením sa porušilo určité ustanovenie základného nariadenia. Keďže dané porušenie malo vplyv aj na právne postavenie účastníkov konania, ktorí podali podnet na vnútroštátnom súde, Súdny dvor nemal žiadny problém rozhodnúť o tom, že spochybnené nariadenie má byť neplatné. ( 31 )

64.

V prejednávanej veci však neexistuje žiadne predchádzajúce zistenie súdov Únie týkajúce sa údajnej neplatnosti pôvodného nariadenia. V skutočnosti je opak pravdou, ako som vysvetlil v bode 61 vyššie.

65.

Ešte by som dodal, že odvolateľky ani nevyužili ustanovenia článku 277 ZFEÚ s cieľom odvolávať sa na neuplatniteľnosť pôvodného nariadenia z dôvodu jeho údajnej nezákonnosti. Na pojednávaní odvolateľky podľa všetkého naznačili, že sa implicitne odvolávali na žalobný dôvod nezákonnosti v prvostupňovom konaní a/alebo v konaní vo veci samej. Dve časti pripomienok, na ktoré odkazujú odvolateľky, však v tomto zmysle podľa mňa toto tvrdenie nepodporujú.

Normotvorca Únie to však pri rozhodnutí o zrušení pôvodného nariadenia neurobil. Zo samotného znenia nariadenia o zrušení ciel vyplýva, že pôvodné nariadenie bolo zrušené s účinkom ex nunc . V článku 2 nariadenia o zrušení ciel sa stanovuje, že „zrušenie [daných] antidumpingových ciel… nadobudne účinnosť odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia… a neposkytuje základ pre vrátenie ciel vybratých pred týmto dátumom“. Toto ustanovenie odráža aj odôvodnenie 14 daného nariadenia, v ktorom sa uvádza: „Zrušenie sporných opatrení by malo nadobudnúť účinnosť odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, a preto neposkytuje žiaden základ pre vrátenie ciel vybratých pred týmto dátumom.“

69.

Voľba normotvorcu Únie je v tomto smere v súlade so zásadami uzákonenými v nariadení 2015/476. V článku 3 uvedeného nariadenia sa uvádza, že „akékoľvek opatrenia prijaté podľa tohto nariadenia nadobúdajú účinnosť dňom nadobudnutia ich platnosti a nestanovujú základ pre vrátenie cla vybraného k tomuto dátumu, ak nie je stanovené inak“. V odôvodnení 7 tohto nariadenia sa opakujú ustanovenia článku 3 a vysvetľujú sa ich dôvody. Toto odôvodnenie znie takto: „… odporúčania v správe prijatej OUS majú len účinok do budúcnosti. V dôsledku toho je vhodné upresniť, ktoré opatrenia prijaté na základe tohto nariadenia nadobudnú účinnosť odo dňa nadobudnutia ich účinnosti, ak nie je stanovené inak a nestanoví sa tým základ pre úhradu ciel zavedených k tomuto dátumu“.

70.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na žiadnu situáciu, ktorá sa ratione temporis riadila ustanoveniami pôvodného nariadenia, nemalo zrušenie vplyv. V dôsledku toho, pokiaľ normotvorca Únie potvrdil správne chápanie antidumpingového cla vybratého v období od dátumu nadobudnutia účinnosti pôvodného nariadenia do dátumu zrušenia tohto nariadenia, nie je dôvod domnievať sa, že rozšírenie tohto cla na dovoz, ktorý predstavoval pokus obísť obchodné opatrenia Únie, je neplatné.

V rozsudku APEX – na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa platnosti iného nariadenia rozširujúceho antidumpingové clo z dôvodu obchádzania – jeden z účastníkov konania, ktorý predložil pripomienky, tvrdil, že napadnuté nariadenie sa musí považovať za neplatné, pretože bolo prijaté v čase, keď sa už skončila účinnosť nariadenia, ktorým sa pôvodne ukladalo takéto clo.

74.

Súdny dvor toto tvrdenie zamietol, pričom rozhodol, že článok 13 základného nariadenia umožňuje rozhodnúť o rozšírení antidumpingových opatrení proti obchádzaniu aj v prípade skončenia účinnosti pôvodného nariadenia, ktorým bolo clo uložené. Takýto výklad, ako uviedol Súdny dvor, nebol vylúčený znením ustanovenia a, čo je dôležitejšie, podporovalo ho jeho kontextové a účelové čítanie. V tomto kontexte Súdny dvor tiež zamietol argument, podľa ktorého subsidiárna povaha opatrenia rozširujúceho clo za obchádzanie – teda prvok, ktorý Súdny dvor zdôraznil v predchádzajúcom rozsudku ( 33 ) – by bola v rozpore s uvedeným výkladom. Súdny dvor rozhodol, že „hoci z tohto konštatovania vyplýva, že rozšírené opatrenia nemôžu prežiť uplynutie platnosti opatrení, ktoré rozširujú, zo spojenia, ktoré spája jedny a druhé, nemožno vyvodiť, že rozhodnutie zaviesť rozšírené opatrenia sa musí prijať pred uplynutím platnosti rozširovaných opatrení“ ( 34 ).

75.

Odvolateľky však nesúhlasia s relevantnosťou rozsudku APEX pre prejednávanú vec, a to z dôvodu, že v tomto rozsudku nešlo o platnosť pôvodného nariadenia. Ako som však už vysvetlil vyššie, ani v prejednávanej veci neexistuje náznak, že by pôvodné nariadenie bolo nezákonné.

79.

Nenachádzam tak žiadne nesprávne právne posúdenie v bodoch 129 až 134 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd na podporu svojich zistení odkazoval na rozsudok APEX.

80.

Nakoniec si nemyslím, že je potrebné osobitne sa venovať porušeniu zásady dobrej správy vecí verejných, ako tvrdia odvolateľky. V tomto smere nepredložili žiadny konkrétny a samostatný argument.

81.

Súhrnne možno povedať, že odvolateľky svojím šiestym odvolacím dôvodom položili otázku, či zrušenie nariadenia, ktorým sa ukladá antidumpingové clo na dovoz s pôvodom v treťom štáte, na základe možného nesúladu s pravidlami WTO, bráni Komisii, aby rozšírila toto clo na dovoz z iného tretieho štátu z dôvodu obchádzania, a to aj v prípade, keď sa rozšírenie vzťahuje na obdobie pred zrušením nariadenia a dovoz bol zaregistrovaný v súlade s príslušnými antidumpingovými pravidlami.

( 2 ) Rozsudok z 18. mája 2022, Eurobolt a i./Komisia ( T‑479/20 , EU:T:2022:304 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

( 3 ) Ú. v. EÚ L 141, 2020, s. 1 (ďalej len „napadnuté nariadenie“).

( 4 ) Nariadenie Rady z 26. januára 2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike ( Ú. v. EÚ L 29, 2009, s. 1 ) (ďalej len „pôvodné nariadenie“).

( 5 ) Ú. v. EÚ L 176, 2016, s. 21 .

( 6 ) Nariadenie z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva ( Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51 ).

( 7 ) Nariadenie z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva ( Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1 ; Mim. vyd. 11/010, s. 45).

( 14 ) ( C‑644/17 , EU:C:2019:555 ).

( 15 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 26. augusta 2019, ktorým sa v nadväznosti na rozsudok z 3. júla 2019 vo veci C‑644/17, Eurobolt, opätovne začína prešetrovanie, pokiaľ ide o vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 723/2011 ( Ú. v. EÚ L 223, 2019, s. 1 ).

( 16 ) Rozsudok zo 17. decembra 2015, APEX ( C‑371/14 , EU:C:2015:828 ) (ďalej len „rozsudok APEX“).

( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2009, Komisia/Rada ( C‑370/07 , EU:C:2009:590 , bod 52 ).

( 18 ) V článku 13 ods. 3 treťom pododseku základného nariadenia sa odkazuje na postup výboru stanovený v článku 15 ods. 3 tohto nariadenia. Toto druhé ustanovenie zase spätne odkazuje na „postup preskúmania“ stanovený v článku 5 nariadenia (EÚ) č. 182/2011 Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú realizáciu vykonávacích právomocí Komisie ( Ú. v. EÚ L 55, 2011, s. 13 ).

( 19 ) Pozri body 5 a 41 vyššie.

( 26 ) Pozri v tomto zmysle okrem iného rozsudky z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest ( C‑219/17 , EU:C:2018:1023 , bod 44 ), a z 22. októbra 1987, Foto‑Frost ( 314/85 , EU:C:1987:452 , bod 17 ).

( 27 ) Pozri napríklad rozsudok z 15. marca 2018, Deichmann ( C‑256/16 , EU:C:2018:187 , bod 62 a citovaná judikatúra).

( 28 ) Pozri okrem iného rozsudky z 11. septembra 2014, Gem‑Year a Jinn‑Well Auto‑Parts (Zhejiang)/Rada ( C‑602/12 P , EU:C:2014:2203 ), a z 27. februára 2014, Ningbo Yonghong Fasteners/Rada ( C‑601/12 , EU:C:2014:115 ).

( 29 ) Pozri okrem iného rozsudky z 9. júla 2020, Donex Shipping and Forwarding ( C‑104/19 , EU:C:2020:539 ); z 15. novembra 2018, Baby Dan ( C‑592/17 , EU:C:2018:913 ), a z 18. októbra 2018, Rotho Blaas ( C‑207/17 , EU:C:2018:840 ).

( 30 ) Rozsudok z 22. júna 2023 ( C‑268/22 , EU:C:2023:508 ).

( 31 ) Tamtiež, body 60 až 78.