C-518/22

proti

AP Assistenzprofis GmbH

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78/ES – Zákaz diskriminácie na základe veku – Služby osobnej asistencie pre osoby so zdravotným postihnutím – Pracovná ponuka, v ktorej je uvedený minimálny a maximálny vek osoby, ktorá má byť prijatá do zamestnania – Zohľadnenie želaní a potrieb osoby so zdravotným postihnutím“

I. Úvod

1.

V týchto návrhoch navrhnem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že relevantným ustanovením je článok 2 ods. 5 tejto smernice a že toto ustanovenie v spojení s článkom 26 Charty a článkom 19 dohovoru OSN sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby prijímanie osobného asistenta do zamestnania podliehalo na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje povinnosť zohľadniť želania osôb so zdravotným postihnutím, pokiaľ ide o organizáciu osobnej asistencie, ktorá sa im poskytuje, s cieľom zaručiť ich nezávislosť a začlenenie do spoločnosti, podmienke veku, pokiaľ je takéto opatrenie nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.

II. Právny rámec

A.

Medzinárodné právo

5.

Článok 1 dohovoru OSN s názvom „Účel“ stanovuje:

rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, osobnej nezávislosti vrátane slobody voľby a samostatnosti osôb;

b)

nediskriminácia [zákaz diskriminácie – neoficiálny preklad ];

c)

úplné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti;

d)

4. Osobitné opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na urýchlenie alebo dosiahnutie faktickej rovnosti osôb so zdravotným postihnutím, sa v zmysle tohto dohovoru nepovažujú za diskrimináciu.“

8.

Článok 12 toho istého dohovoru s názvom „Rovnosť pred zákonom“ v odseku 2 stanovuje:

„Zmluvné strany uznávajú, že osoby so zdravotným postihnutím majú právnu spôsobilosť vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými.“

9.

Podľa článku 19 dohovoru OSN s názvom „Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti“:

komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.“

B.

Právo Únie

10.

Článok 1 smernice 2000/78, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

…

5. Táto smernica nebude mať žiadny vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných.“

12.

Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Požiadavky na povolanie“, v odseku 1 stanovuje:

„Bez ohľadu na článok 2 ods. 1 a 2 môžu členské štáty stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činnosti alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú [základnú – neoficiálny preklad ] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná.“

13.

a)

stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;

b)

stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;

c)

stanovenie hornej vekovej hranice uchádzačov, ktorá vyplýva z osobitných požiadaviek odbornej prípravy pre obsadzované miesto alebo z nutnosti primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku.

Nemecké právo

1. GG

16.

Článok 1 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) ( 5 ) z 23. mája 1949 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„1. Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Je povinnosťou všetkých orgánov verejnej moci rešpektovať a chrániť ju.

2. Nemecký národ preto uznáva, že neporušiteľnosť a nescudziteľnosť ľudských práv predstavuje základ každého ľudského spoločenstva, mieru a spravodlivosti vo svete.

Cieľom Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz (všeobecný zákon o rovnosti zaobchádzania) ( 6 ) zo 14. augusta 2006 je prebrať smernicu 2000/78 do nemeckého práva.

19.

Ustanovenie § 1 AGG, ktorý definuje cieľ tohto zákona, uvádza:

„Cieľom tohto zákona je zabrániť akejkoľvek diskriminácii na základe rasy alebo etnického pôvodu, pohlavia, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, alebo takúto diskrimináciu odstrániť.“

20.

Ustanovenie § 3 ods. 1 AGG stanovuje:

„Zamestnanci nesmú byť diskriminovaní z nijakého z dôvodov vymenovaných v § 1…“

23.

Ustanovenie § 8 ods. 1 AGG znie takto:

„Rozdielne zaobchádzanie z niektorého z dôvodov uvedených v § 1 je prípustné, ak pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo pre kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí základnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka primeraná.“

24.

Ustanovenie § 10 AGG stanovuje:

stanovenie hornej vekovej hranice uchádzačov, ktorá vyplýva z osobitných požiadaviek odbornej prípravy pre obsadzované miesto alebo z nutnosti primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku,

…“

25.

Ustanovenie § 15 ods. 1 a 2 AGG stanovuje:

„1. V prípade porušenia zákazu diskriminácie je zamestnávateľ povinný nahradiť škodu, ktorá týmto porušením vznikla…

2. Za škodu, ktorá nie je majetkovou ujmou, môže zamestnanec požadovať primeranú finančnú náhradu škody…“

„Pri rozhodovaní o dávkach a pri poskytovaní dávok, ktoré majú za cieľ uľahčiť začlenenie do spoločnosti, sa vyhovie legitímnym želaniam osôb oprávnených poberať dávku. V tejto súvislosti sa prihliada aj na osobnú situáciu, vek, pohlavie, rodinné vzťahy, ako aj náboženské a svetonázorové potreby osôb oprávnených poberať dávku; na ostatné sa uplatní § 33 [SGB I]…“

28.

Ustanovenie § 78 ods. 1 SGB IX znie takto:

„Pre nezávislé a samostatné zvládnutie bežného života vrátane usporiadania dňa sa poskytujú služby osobnej asistencie. Zahŕňajú najmä služby pre všeobecné záležitosti bežného dňa, ako je vedenie domácnosti, usporiadanie sociálnych vzťahov, plánovanie osobného života, účasť na spoločenskom a kultúrnom živote, usporiadanie voľného času vrátane športových aktivít, ako aj zabezpečenie efektívnosti lekárskych dávok a dávok predpísaných lekárom. Tieto služby zahŕňajú dorozumenie sa s okolím v týchto oblastiach.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka

29.

Žalobkyňa vo veci samej po neúspešnom mimosúdnom uplatnení svojich práv podala proti žalovanej vo veci samej žalobu na Arbeitsgericht Köln (Pracovný súd Kolín nad Rýnom, Nemecko), ktorou sa podľa § 15 ods. 2 AGG domáhala náhrady škody spôsobenej diskrimináciou na základe veku.

33.

V tomto rámci žalobkyňa vo veci samej po prvé tvrdí, že keďže pracovná ponuka bola výslovne určená osobám vo veku „18 až 30 rokov“, zakladá to domnienku, že v postupe pri prijímaní do zamestnania neuspela z dôvodu svojho veku, čo žalovaná vo veci samej nevyvrátila. Po druhé rozdielne zaobchádzanie na základe veku, ktoré z toho vyplýva, nie je, pokiaľ ide o asistenčné služby, odôvodnené zo žiadneho hľadiska. Toto rozdielne zaobchádzanie teda nie je prípustné ani na základe § 8 ods. 1 AGG, ani na základe § 10 AGG, a to najmä v rozsahu, v akom určitý vek nie je relevantný na vytvorenie dôverného vzťahu v rámci takejto asistenčnej služby. Podľa žalobkyne vo veci samej môže mať poskytovanie osobnej asistencie osobou vyššieho veku, než bol vek požadovaný v pracovnej ponuke, pre osoby so zdravotným postihnutím naopak značné výhody, keďže takáto osoba poskytujúca osobnú asistenciu má väčšie životné skúsenosti.

34.

Žalovaná vo veci samej navrhuje žalobu zamietnuť, pričom tvrdí, že prípadné rozdielne zaobchádzanie na základe veku je odôvodnené podľa § 8 ods. 1 alebo § 10 AGG. V tejto súvislosti uviedla, že požadovaná asistencia spočíva v každodennom sprevádzaní veľmi osobnej povahy, ktoré zahŕňa všetky aspekty života a pri ktorom je osoba využívajúca asistenciu neustále a úplne závislá od osoby, ktorá asistenciu poskytuje. Požiadavka určitého veku je podmienkou uspokojenia veľmi osobných potrieb A., osoby, ktorej sa asistencia poskytuje, aby sa mohla ako študentka na vysokej škole primerane zúčastňovať na spoločenskom živote.

38.

Vnútroštátny súd uvádza, že v situácii, v ktorej sa ochrany pred diskrimináciou môže domáhať tak žalobkyňa vo veci samej, ako aj dotknutá osoba so zdravotným postihnutím, je cieľom jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania zistiť, ako sa majú v konkrétnom prípade osobnej asistencie vyvážiť práva každej z týchto osôb.

39.

V tejto súvislosti tento súd spresňuje, že osobná asistencia sa týka všetkých oblastí života a zasahuje do súkromnej a intímnej sféry osoby oprávnenej na poskytovanie tejto asistencie. Uvedená asistencia môže v závislosti od okolností každého prípadu uspokojovať rôzne potreby. V situácii, o akú ide vo veci samej, je jednou z potrieb A. asistencia na vysokej škole, ktorá môže spočívať v zaznamenávaní a spracovaní obsahu štúdia a môže zahŕňať najmä prípravu študijných materiálov. Osobná asistencia sa nevyhnutne vyžaduje pri každom stretnutí s inými študentmi, a preto je neoddeliteľnou súčasťou vysokoškolského života dotknutej osoby so zdravotným postihnutím.

40.

Zo všeobecného hľadiska vnútroštátny súd uvádza, že osobná asistencia je založená na zásade sebaurčenia a jej cieľom je umožniť osobám so zdravotným postihnutím, aby si organizovali svoj život samostatne. To vyžaduje najmä priznať týmto osobám právomoc, aby si ony samy vybrali pracovníkov, ktorí im budú túto asistenciu poskytovať, aby im dávali pokyny a aby určovali podmienky a rozsah poskytovania služieb.

44.

Z tohto hľadiska sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, ktoré ustanovenie alebo ktoré ustanovenia uvedenej smernice môžu odôvodniť rozdielne zaobchádzanie na základe veku, o ktoré ide vo veci samej.

45.

V prvom rade, pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 smernice 2000/78, tento súd sa pýta, či želanie osoby so zdravotným postihnutím v rámci jej práva na sebaurčenie, pokiaľ ide o vek osoby poskytujúcej osobnú asistenciu, predstavuje charakteristiku, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie a či môže veková preferencia predstavovať „[základnú] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ v zmysle tohto ustanovenia. Tento súd v tejto súvislosti vyjadruje svoje pochybnosti, pretože predmetné konkrétne želanie nemožno zovšeobecniť a ako také nie je objektívne určené povahou dotknutej pracovnej činnosti alebo podmienkami jej výkonu. Je teda možné, že iný mladý človek so zdravotným postihnutím bude uprednostňovať skôr osobu vo veku svojich rodičov. Svedčí to o tom, že pokiaľ ide o vlastné a samostatné usporiadanie života, želanie každej osoby so zdravotným postihnutím je založené na subjektívnych prioritách.

46.

V druhom rade, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 smernice 2000/78, vnútroštátny súd uvádza, že si nie je istý, či sa toto ustanovenie môže uplatniť na situáciu, o akú ide vo veci samej. Podľa tohto súdu by sa dalo predpokladať, že cieľ zohľadniť právo osôb so zdravotným postihnutím usporiadať si svoje životné podmienky čo najsamostatnejšie a najnezávislejšie a posilniť osobnú nezávislosť týchto osôb, ako aj ich motiváciu zapojiť sa do spoločenského života, môže predstavovať „oprávnený cieľ“ v zmysle tohto ustanovenia.

„Môže sa článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1, článok 7 a/alebo článok 2 ods. 5 [smernice 2000/78] – s prihliadnutím na ustanovenia [Charty], ako aj s prihliadnutím na článok 19 [dohovoru OSN] – vykladať v tom zmysle, že v situácii, ako je tá v konaní vo veci samej, môže byť odôvodnené priame znevýhodnenie z dôvodu veku?“

50.

Písomné pripomienky predložili žalobkyňa vo veci samej, žalovaná vo veci samej, grécka, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.

IV. Analýza

51.

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či možno rozdielne zaobchádzanie na základe veku podľa smernice 2000/78 odôvodniť rešpektovaním individuálnych želaní osôb, ktoré majú z dôvodu svojho zdravotného postihnutia nárok na služby osobnej asistencie. Z tohto hľadiska tento súd žiada Súdny dvor, aby vyložil najmä článok 2 ods. 5, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a/alebo článok 7 tejto smernice v spojení s ustanoveniami Charty a dohovoru OSN. ( 9 )

55.

Ako už Súdny dvor spresnil, normotvorca Únie mal prijatím uvedeného ustanovenia v oblasti zamestnania a povolania v úmysle jednak predísť rozporu medzi na jednej strane zásadou rovnosti zaobchádzania a na druhej strane potrebou zabezpečiť verejný poriadok, verejnú bezpečnosť a verejné zdravie, predchádzať porušeniam zákona, ako aj ochrániť práva a slobody jednotlivcov, ktoré sú pre fungovanie demokratickej spoločnosti neodmysliteľné, a jednak tento rozpor vyriešiť. Rozhodol tak, že v niektorých prípadoch vymenovaných v článku 2 ods. 5 smernice 2000/78 sa zásady stanovené touto smernicou neuplatňujú na opatrenia obsahujúce rozdielne zaobchádzanie založené na niektorom z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice, no pod podmienkou, že tieto opatrenia sú nevyhnutné na uskutočnenie vyššie uvedených cieľov. ( 10 )

56.

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že tento článok 2 ods. 5 v rozsahu, v akom zavádza výnimku zo zásady zákazu diskriminácie, sa musí vykladať reštriktívne. ( 11 )

57.

Na to, aby mohol článok 2 ods. 5 smernice 2000/78 predstavovať dôvod odôvodňujúci rozdielne zaobchádzanie na základe veku, o ktoré ide vo veci samej, treba v prvom rade overiť, či existuje opatrenie stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, ako vyžaduje toto ustanovenie.

61.

Odpoveď je áno. Ako totiž uvádza vnútroštátny súd, cieľom práva na vyjadrenie želaní a slobodnú voľbu, ktoré uvedená právna úprava zaručuje osobám oprávneným poberať dávku, je zohľadniť právo osôb so zdravotným postihnutím usporiadať si svoje životné podmienky čo najsamostatnejšie a najnezávislejšie a posilniť osobnú nezávislosť dotknutých osôb, ako aj ich motiváciu zapojiť sa do spoločenského života za rovnakých podmienok, ako majú ostatní, a pri rešpektovaní ich dôstojnosti.

62.

Súhlasím preto s vnútroštátnym súdom v tom, že ak sa osoba vo veku A. bez zdravotného postihnutia môže samostatne rozhodnúť deliť sa o svoj každodenný život s osobami v akomkoľvek veku, ktorý jej vyhovuje, takéto právo na slobodnú voľbu by malo byť zaručené aj osobám so zdravotným postihnutím, pokiaľ ide o osobnú asistenciu. Ako správne uvádza poľská vláda, osobný asistent pomáha osobe so zdravotným postihnutím prekonať prekážky, ktoré jej bránia zúčastňovať sa na spoločenskom, hospodárskom a politickom živote rovnako ako osoby bez zdravotného postihnutia.

63.

Stručne povedané, právo iných osôb, ktoré si zasluhuje ochranu v zmysle článku 2 ods. 5 smernice 2000/78, je právo osôb so zdravotným postihnutím na sebaurčenie, na základe ktorého musia mať tieto osoby možnosť vybrať si ako, kde a s kým budú žiť, aby bola zaručená ich nezávislosť a začlenenie do spoločnosti. Toto právo najmä znamená, že tieto osoby musia mať možnosť rozhodnúť o podobe služieb, ktoré sa im majú poskytovať, a dávať pokyny priamo osobe, ktorá im poskytuje asistenciu, čo zahŕňa vymedzenie kritérií výberu ich osobného asistenta a aktívnu účasť na postupe pri jeho prijímaní do zamestnania.

67.

V tejto súvislosti sa domnievam, že vyjadrenie vekovej preferencie pri prijímaní osobného asistenta pre osobu so zdravotným postihnutím je na základe vnútroštátnej právnej úpravy primerané a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, ktorým je v prejednávanej veci ochrana práva osôb so zdravotným postihnutím na sebaurčenie s cieľom zaručiť ich nezávislosť a začlenenie do spoločnosti.

68.

Okrem toho, že ide o preferenciu („najlepšie 18 až 30 rokov“), a nie o absolútnu požiadavku, z § 78 ods. 1 SGB IX totiž vyplýva, že služby osobnej asistencie zahŕňajú najmä služby pre všeobecné záležitosti bežného dňa, ako je vedenie domácnosti, usporiadanie sociálnych vzťahov, plánovanie osobného života, účasť na spoločenskom a kultúrnom živote, usporiadanie voľného času vrátane športových aktivít, ako aj zabezpečenie efektívnosti lekárskych dávok a dávok predpísaných lekárom. Osobná asistencia sa preto týka všetkých oblastí života a zasahuje do súkromnej a intímnej sféry osoby, ktorej sa táto asistencia poskytuje, čo odôvodňuje rešpektovanie želaní tejto osoby.

69.

71.

Vnútroštátnemu súdu však prináleží, aby vzhľadom na informácie, ktoré má k dispozícii, overil, či je v prejednávanej veci dodržané kritérium nevyhnutnosti.

72.

Keďže opatrenie, o aké ide vo veci samej, je odôvodnené na základe článku 2 ods. 5 smernice 2000/78 – s výhradou overení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd – nie je podľa môjho názoru potrebné, aby Súdny dvor preskúmal, či by takéto opatrenie mohlo byť odôvodnené aj z hľadiska iných ustanovení tejto smernice. ( 17 )

73.

V každom prípade sa domnievam, že iné ustanovenia uvedenej smernice, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nie sú v situácii, o akú ide vo veci samej, relevantné.

77.

Pokiaľ ide o otázku, či môže charakteristika súvisiaca s vekom v rámci konania vo veci samej predstavovať „[základnú] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2000/78, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že disponovanie osobitnými fyzickými schopnosťami je charakteristikou, ktorá sa spája s vekom. ( 20 ) No na rozdiel od jednotlivých povolaní, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru na posúdenie, konkrétne napríklad činnosti strednej technickej služby hasičov ( 21 ), príslušníkov polície ( 22 ) alebo pilotov lietadiel ( 23 ), použitie fyzickej sily súvisiacej s vekom v zmysle odôvodnenia 18 tejto smernice nie je v rámci sporu vo veci samej relevantné.

78.

Nemyslím si však, že charakteristika súvisiaca s vekom musí nevyhnutne spočívať v disponovaní osobitnými fyzickými schopnosťami, aby mohla predstavovať „[základnú] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2000/78. Každý vek sa totiž vyznačuje aj inými schopnosťami, najmä spoločenskými alebo psychickými. Naproti tomu považujem za rozhodujúce, aby takto určená charakteristika súvisiaca s vekom bola objektívne podmienená povahou dotknutej pracovnej činnosti alebo podmienkami jej výkonu. Inými slovami, táto charakteristika musí byť nevyhnutná na riadne vykonávanie takejto činnosti.

79.

Už som uviedol, že osobná asistencia poskytovaná osobe so zdravotným postihnutím sa týka všetkých oblastí života tejto osoby a zasahuje do jej súkromnej a intímnej sféry. Okrem toho táto asistencia môže uspokojovať rôzne potreby, medzi ktoré v prejednávanej veci patrí aj sprevádzanie A. v rámci jej štúdia na vysokej škole.

Judikatúra Súdneho dvora podľa môjho názoru svedčí v prospech mojich vyššie uvedených úvah. Súdny dvor totiž rozhodol, že pojem „[základná] a rozhodujúca požiadavka na zamestnanie“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2000/78 odkazuje na požiadavku, ktorá objektívne vyplýva z povahy alebo podmienok výkonu predmetnej pracovnej činnosti. Nemôže sa však vzťahovať na subjektívne úvahy, akými sú vôľa zamestnávateľa zohľadniť osobitné želanie zákazníka. ( 24 ) Podľa môjho názoru z tejto judikatúry vyplýva, že podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice možno za [základnú] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ považovať len charakteristiky, ktoré sú v každom konkrétnom prípade objektívne nevyhnutné na vykonávanie dotknutých pracovných činností. V prejednávanej veci je však nesporné, na rozdiel od toho, čo tvrdí najmä žalovaná vo veci samej, že dotknutú pracovnú činnosť môže objektívne vykonávať aj osoba v inom než požadovanom veku, aj keď by z pohľadu A. nebolo poskytovanie služieb z hľadiska plnenia jej potrieb, najmä potrieb týkajúcich sa asistencie v rámci jej štúdia na vysokej škole, natoľko uspokojujúce.

83.

V tejto súvislosti poznamenávam, že potreby, ktoré má poskytovanie osobnej asistencie uspokojovať, nemožno určiť a priori , aspoň nie v plnom rozsahu, keďže z podstaty služieb tohto typu vyplýva, že majú uspokojovať legitímne želania vyjadrené v každom jednotlivom prípade osobou, ktorej sa majú poskytovať.

84.

Práve potreba vždy prispôsobiť službu danej špeciálnej situácii v závislosti od vyjadrených potrieb bráni vzhľadom na jej subjektívny rozmer tomu, aby sa dospelo k záveru, že určitá požadovaná charakteristika predstavuje základnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie, ktorá objektívne vyplýva z povahy činnosti alebo podmienok jej výkonu.

88.

Pokiaľ ide ďalej o článok 6 ods. 1 prvý pododsek smernice 2000/78, z tohto ustanovenia vyplýva, že „bez ohľadu na článok 2 ods. 2 [tejto smernice] členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné“.

89.

Pokiaľ ide o požiadavku oprávneného cieľa v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/78, treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že ciele, ktoré možno považovať za „oprávnené“, a v dôsledku toho schopné odôvodniť, že dôjde k výnimke zo zásady zákazu diskriminácie založenej na veku, sú ciele patriace do sociálnej politiky, akými sú tie, ktoré sú spojené s politikou zamestnanosti, trhu práce alebo odbornej prípravy. Tieto oprávnené ciele sa vzhľadom na svoju všeobecnú povahu odlišujú od dôvodov čisto individuálnych, ktoré sú vlastné situácii zamestnávateľa. ( 25 )

90.

Ako som už uviedol, cieľom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je základom pre individuálne opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, je zohľadniť právo osôb so zdravotným postihnutím usporiadať si svoje životné podmienky čo najsamostatnejšie a najnezávislejšie a posilniť osobnú nezávislosť dotknutých osôb, ako aj ich motiváciu zapojiť sa do spoločenského života za rovnakých podmienok, ako majú ostatní, a pri rešpektovaní ich dôstojnosti. Takýto cieľ však nepredstavuje oprávnený cieľ politiky zamestnanosti, trhu práce alebo odbornej prípravy v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/78. Preto sa domnievam, že toto ustanovenie nie je na účely odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania na základe veku, o ktoré ide vo veci samej, relevantné.

94.

Po prvé, pokiaľ ide o odsek 1 tohto článku, z bodu 64 rozsudku z 22. januára 2019, Cresco Investigation ( 26 ), vyplýva, že presným a výhradným cieľom tohto ustanovenia je povoliť opatrenia, ktoré, hoci sú podľa ich prejavu diskriminačné, smerujú účinne k odstráneniu alebo k obmedzeniu faktických nerovností, ktoré môžu v sociálnom živote existovať. Vzhľadom na skutočnosť, že cieľom tejto smernice, ako vyplýva tak z jej názvu a odôvodnení, ako aj z jej obsahu a účelu, je ustanoviť všeobecný rámec pre rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní ( 27 ), výraz „sociálny život“ sa má podľa môjho názoru chápať tak, že sa v súlade so samotným znením uvedeného článku 7 ods. 1 týka len „pracovného života“.

95.

Po druhé, pokiaľ ide o článok 7 ods. 2 smernice 2000/78, jeho cieľom je umožniť zachovanie alebo prijatie osobitných opatrení, ktoré majú účinným spôsobom odstrániť alebo obmedziť faktické nerovnosti týkajúce sa osôb so zdravotným postihnutím, ktoré môžu existovať v ich spoločenskom a predovšetkým profesijnom živote, a taktiež pomocou obmedzenia týchto nerovností zaviesť skutočnú a nielen formálnu rovnosť. ( 28 ) Hoci bod 47 rozsudku z 9. marca 2017, Milkova ( 29 ), možno vykladať v tom zmysle, že pôsobnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená len na pracovný život, takýto výklad treba podľa môjho názoru odmietnuť z dôvodu súvisiaceho s cieľom tejto smernice, ktorý som uviedol v bode vyššie. Okrem toho poznamenávam, že Súdny dvor v rozsudku zo 17. júla 2008, Coleman ( 30 ), výslovne obmedzil rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia na „pracovné prostredie“.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), takto:

Článok 2 ods. 5 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, v spojení s článkom 26 Charty základných práv Európskej únie a článkom 19 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby prijímanie osobného asistenta do zamestnania podliehalo na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje povinnosť zohľadniť želania osôb so zdravotným postihnutím, pokiaľ ide o organizáciu osobnej asistencie, ktorá sa im poskytuje, s cieľom zaručiť ich nezávislosť a začlenenie do spoločnosti, podmienke veku, pokiaľ je takéto opatrenie nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ; Mim. vyd. 05/004, s. 79.

( 9 ) Poznamenávam, že pracovná ponuka, o ktorú ide vo veci samej, obsahuje aj kritérium výberu týkajúce sa pohlavia osoby, ktorá má poskytovať osobnú asistenciu. Keďže sa však vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora len na odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania na základe veku vzhľadom na smernicu 2000/78, Súdny dvor nebude môcť vo svojom rozsudku preskúmať prípadnú diskriminačnú povahu tohto kritéria týkajúceho sa pohlavia, ktoré nepatrí do pôsobnosti tejto smernice.

( 10 ) Pozri najmä rozsudok z 12. januára 2023, TP (Audiovizuálny editor verejnoprávnej televízie) ( C‑356/21 , EU:C:2023:9 , bod 70 a citovaná judikatúra).

( 11 ) Pozri najmä rozsudok z 12. januára 2023, TP (Audiovizuálny editor verejnoprávnej televízie) ( C‑356/21 , EU:C:2023:9 , bod 71 a citovaná judikatúra).

( 12 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti odkazuje aj na dôvodovú správu k § 78 ods. 2 SGB IX.

( 13 ) V tom istom zmysle poznamenávam, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty môžu sociálnym partnerom prostredníctvom pravidiel bezpečnostnej previerky povoliť, aby prijali opatrenia v zmysle článku 2 ods. 5 smernice 2000/78, a to v oblastiach uvedených v tomto ustanovení, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv. Tieto pravidlá bezpečnostnej previerky musia byť dostatočne presné, aby zabezpečili, že tieto opatrenia dodržiavajú požiadavky stanovené v tomto článku 2 ods. 5: pozri rozsudok z 13. septembra 2011, Prigge a i. ( C‑447/09 , EU:C:2011:573 , bod 61 ).

( 14 ) Pozri najmä rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail ( C‑485/20 , EU:C:2022:85 , bod 38 a citovaná judikatúra).

( 21 ) Pozri rozsudok z 12. januára 2010, Wolf ( C‑229/08 , EU:C:2010:3 ).

( 22 ) Pozri rozsudok z 15. novembra 2016, Salaberria Sorondo ( C‑258/15 , EU:C:2016:873 ).

( 23 ) Pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, Cafaro ( C‑396/18 , EU:C:2019:929 ).

( 24 ) Pozri rozsudok zo 14. marca 2017, Bougnaoui a ADDH ( C‑188/15 , EU:C:2017:204 , bod 40 ).

( 25 ) Pozri rozsudok z 5. marca 2009, Age Concern England ( C‑388/07 , EU:C:2009:128 , bod 46 ).

( 26 ) ( C‑193/17 , EU:C:2019:43 ).