C-579/22

proti

Európskej centrálnej banke (ECB),

Belegging‑Maatschappij „Far‑East“ BV

„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Smernica 2013/36/EÚ – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Osobitné úlohy v oblasti dohľadu zverené Európskej centrálnej banke (ECB) – Rozhodnutie o odňatí povolenia úverovej inštitúcii – Výklad vnútroštátneho práva“

I. Úvod

1.

Toto ustanovenie je jadrom tohto odvolania. Anglo Austrian AAB AG, predtým Anglo Austrian AAB Bank AG (ďalej len „AAB Bank“), odvolateľka v prejednávanej veci, bola menej významnou úverovou inštitúciou usadenou v Rakúsku. Keď ECB odňala tejto úverovej inštitúcii povolenie, odvolateľka napadla toto rozhodnutie na Všeobecnom súde, pričom tvrdila, že ECB jej odňala povolenie bez toho, aby boli splnené nevyhnutné podmienky stanovené právom Únie, ako bolo prebraté do rakúskeho práva.

5.

Všeobecný súd túto žalobu zamietol v rozsudku z 22. júna 2022, Anglo Austrian AAB a Belegging‑Maatschappij Far‑East/ECB ( T‑797/19 , EU:T:2022:389 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Odvolateľka v prejednávanej veci okrem iného tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vykladal a uplatnil vnútroštátne právo.

II. Príslušné vnútroštátne právo

6.

V rámci tohto odvolania sú relevantné dva rakúske zákony. Po prvé Bundesgesetz über das Bankwesen (Bankwesengesetz) (zákon o bankovníctve; ďalej len „BWG“) a po druhé Bundesgesetz zur Verhinderung der Geldwäsche und Terrorismusfinanzierung im Finanzmarkt (spolkový zákon o boji proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu na finančných trhoch; ďalej len „FM‑GwG“).

2. riziko koncentrácie;

3. trhové riziko;

4. riziko nadmernej finančnej páky;

5. prevádzkové riziko;

6. riziko sekuritizácie;

7. riziko likvidity;

14. mechanizmy podnikového auditu a kontroly úverových inštitúcií a zodpovedných subjektov podľa § 30 ods. 6, ich podnikovú kultúru a schopnosť riadiaceho orgánu plniť si svoje povinnosti.“

8.

§ 70 ods. 4 BWG upravuje právomoci Finanzmarktaufsichtsbehörde (rakúsky orgán pre dohľad nad finančnými trhmi; ďalej len „FMA“) v oblasti dohľadu a uvádza, že ak úverová inštitúcia poruší ustanovenia BWG alebo iné právne predpisy, ktoré sú v ňom uvedené, ( 8 ) FMA musí:

„1. nariadiť úverovej inštitúcii, finančnej holdingovej spoločnosti, zmiešanej finančnej holdingovej spoločnosti alebo zmiešanej holdingovej spoločnosti, aby pod hrozbou sankcie obnovila súlad so zákonom v lehote primeranej okolnostiam prípadu;

2. v prípade opakovania alebo pokračovania porušenia zakázať konateľom riadiť spoločnosť úplne alebo čiastočne, pokiaľ by to nebolo neprimerané vzhľadom na povahu a závažnosť porušenia a možno očakávať, že súlad so zákonom sa obnoví prijatím ďalších opatrení v súlade s bodom 1; v tomto prípade sa uplatní prvá uložená správna sankcia a príkaz sa zopakuje pod hrozbou vyššej správnej sankcie;

3. odňať povolenie udelené úverovej inštitúcii, ak iné opatrenia uvedené v tomto spolkovom zákone nemôžu zabezpečiť fungovanie úverovej inštitúcie. …“

Skutkové okolnosti relevantné pre toto odvolanie možno zhrnúť takto.

12.

Odvolateľka, AAB Bank, bola menej významnou úverovou inštitúciou so sídlom v Rakúsku. Belegging‑Maatschappij „Far‑East“ BV (ďalej len „akcionár“) je holdingová spoločnosť, ktorá vlastnila 99,99 % akcií AAB Bank.

13.

Dňa 26. apríla 2019 FMA predložila ECB návrh rozhodnutia o odňatí povolenia úverovej inštitúcie AAB Bank v súlade s článkom 80 ods. 1 nariadenia o rámci JMD. ( 10 )

14.

ECB tiež odmietla pozastaviť účinky sporného rozhodnutia na obdobie 30 dní z dôvodu, že pripomienky AAB Bank nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o zákonnosti tohto rozhodnutia, že rozhodnutie nie je spôsobilé spôsobiť nenapraviteľnú ujmu a že verejný záujem na ochrane vkladateľov, investorov a ďalších partnerov AAB Bank a stability finančného systému odôvodňujú okamžité uplatnenie tohto rozhodnutia.

IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

18.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. novembra 2019 AAB Bank a akcionár podali žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

19.

Všeobecný súd v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora ECB a i./Trasta Komercbanka ( 12 ) vyhlásil žalobu akcionára za neprípustnú. Žalobu AAB Bank vo veci samej zamietol v celom rozsahu.

zrušil rozhodnutie zo 14. novembra 2019, ktorým ECB odvolateľke odňala povolenie ako úverovej inštitúcii,

–

subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu v rozsahu, v akom sa Súdny dvor nepovažuje za spôsobilý rozhodnúť vo veci samej, a

–

uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania v rámci tohto konania a konania na Všeobecnom súde.

21.

Akcionár vstúpil do konania ako vedľajší účastník na podporu odvolateľky.

VI. Analýza

23.

Odvolateľka uvádza sedem odvolacích dôvodov.

24.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd prekročil hranice svojej právomoci, porušil právo Únie a skreslil skutkový stav. Druhým odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil porušenia, keď akceptoval právomoc ECB v oblasti prania špinavých peňazí. Tretí odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd nesprávne vykladal právo Únie a vnútroštátne právo a v každom prípade skreslil skutkové okolnosti. Štvrtý odvolací dôvod pripisuje Všeobecnému súdu nesprávny výklad článku 67 ods. 1 písm. d) smernice 2013/36 a vnútroštátneho práva. Piaty odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd sa nezaoberal tvrdeniami týkajúcimi sa zásady proporcionality. Šiesty odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd porušil právo odvolateľky na obhajobu. Nakoniec siedmy odvolací dôvod pripisuje Všeobecnému súdu procesné pochybenia, ktoré poškodili záujmy odvolateľky.

27.

Nariadenie o JMD pri regulácii bankového dohľadu neharmonizuje vnútroštátne hmotnoprávne pravidlá vzťahujúce sa na úverové inštitúcie. Namiesto toho sa opiera o rôzne vnútroštátne rozhodnutia týkajúce sa obsahu uplatniteľných pravidiel a zameriava sa na „spôsoby dohľadu“ a „vzájomné pôsobenie medzi orgánmi dohľadu“. ( 13 )

28.

Rozdelenie regulácie oblasti práva medzi Európsku úniu a členské štáty je v Európskej únii bežnou regulačnou metódou. Prepojenie práva EÚ a vnútroštátneho práva je spoločnou črtou právneho poriadku EÚ. To je spravidla výsledok, keď sa regulácia vykonáva prostredníctvom smerníc. To isté sa však často dosahuje používaním nariadení, ktoré členským štátom umožňujú dodatočné regulačné rozhodnutia alebo si tieto rozhodnutia vyžadujú.

29.

Vo väčšine situácií takúto kombináciu práva EÚ a vnútroštátneho práva uplatňujú orgány členských štátov. Súdne preskúmanie rozhodnutí vnútroštátnych orgánov sa uskutočňuje na vnútroštátnych súdoch, ktoré vykladajú a uplatňujú vnútroštátne právo a môžu sa obrátiť na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa práva EÚ.

33.

Pri rozhodovaní o udelení alebo odňatí povolenia sa od ECB vyžaduje, aby uplatňovala ustanovenia práva EÚ aj práva členského štátu dotknutej úverovej inštitúcie. Podľa článku 4 ods. 3 nariadenia o JMD je vnútroštátne právo pre ECB pri prijímaní určitých rozhodnutí výslovne relevantné. ( 18 )

34.

Vzniká teda otázka, kto a na základe akého práva preskúmava výkon tejto právomoci zo strany ECB.

35.

Na otázku „kto“ už Súdny dvor odpovedal v rozsudku Berlusconi: článok 263 ZFEÚ priznáva súdom Únie výlučnú právomoc preskúmavať zákonnosť aktov inštitúcií Únie. Preto majú výlučnú právomoc aj vo vzťahu k rozhodnutiam ECB. ( 19 )

39.

Výsledkom logiky konaní o nesplnení povinnosti, prejudiciálnych konaní ( 21 ) a občas konaní o neplatnosť ( 22 ) je to, že vnútroštátne právo sa bežne považuje za skutkovú otázku. ( 23 ) V takom prípade by preskúmanie konštatovaní Všeobecného súdu týkajúcich sa vnútroštátneho práva zahŕňalo preskúmanie jeho procesu zisťovania skutkového stavu, čo Súdny dvor môže urobiť v rámci odvolania len vtedy, ak účastníci konania tvrdia, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav. ( 24 )

40.

V práve EÚ však existujú situácie, keď sa otázky týkajúce sa vnútroštátneho práva považujú za právne otázky. V tejto súvislosti JMD nie je jediným prípadom, keď právo EÚ výslovne odkazuje na vnútroštátne právo ako na rozhodné právo.

41.

Najznámejším príkladom je nariadenie o ochrannej známke, ( 25 ) ktoré obsahuje rozsiahle výslovné odkazy na vnútroštátne právo. ( 26 ) Generálny advokát Mengozzi ( 27 ) ďalej spomenul oblasti verejného obstarávania, v ktorých niekedy prináleží inštitúciám EÚ, aby v mieste plnenia verejnej zákazky dodržiavali príslušné ustanovenie vnútroštátneho práva, ako aj právomoc Súdneho dvora podľa článku 272 ZFEÚ, pričom v takom prípade by sa na základe zmluvnej rozhodcovskej doložky mohlo uplatniť vnútroštátne právo.

45.

Na pochopenie významu vnútroštátneho práva v kontexte JMD uvediem, že súhlasím s tvrdeniami, ktoré uviedli generálni advokáti Mengozzi a Bot a podľa ktorých by Všeobecný súd v prípade potreby mal ex offo zohľadniť tak vnútroštátny legislatívny kontext, ako aj vnútroštátnu judikatúru relevantnú pre správny výklad príslušných vnútroštátnych ustanovení. ( 32 )

46.

Keďže vnútroštátne právo sa považuje za právnu otázku, Súdny dvor je oprávnený v rámci odvolania preskúmať, ako Všeobecný súd toto právo uplatnil.

47.

Zostáva rozhodnúť, aké kritérium preskúmania by mal Súdny dvor použiť pri posudzovaní tvrdení v odvolacom konaní, podľa ktorých Všeobecný súd nesprávne vykladal uplatniteľné vnútroštátne právo.

51.

Preskúmanie Súdnym dvorom by sa preto malo zamerať na určenie povinnosti náležitej starostlivosti, ktorú Všeobecný súd uplatnil pri určovaní správneho významu vnútroštátneho práva. Súdny dvor by sa mal sústrediť na faktory, ktoré Všeobecný súd zohľadnil pri posudzovaní významu vnútroštátneho práva, a na jasnosť jeho úvah, ktorými odôvodnil uprednostnenie určitého protichodného výkladu pred druhým.

B.

Analýza odvolacích dôvodov

52.

Vzhľadom na vyššie uvedené teraz preskúmam sedem odvolacích dôvodov odvolateľky. Vo svojej analýze zmením poradie prvého a druhého odvolacieho dôvodu a následne sa budem zaoberať ostatnými odvolacími dôvodmi v poradí, v akom boli vznesené.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, odvolateľka sa odvoláva na odôvodnenie 28 nariadenia o JMD, pričom ho vykladá tak, že FMA priznáva výlučnú právomoc v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí. Podľa odvolateľky Všeobecný súd nesprávne rozdelil rozhodovanie v tejto oblasti na dve časti: po prvé zisťovanie porušení, ktoré prináleží FMA, a po druhé sankčná právomoc vo forme odňatia bankovej licencie, ktorá prináleží ECB.

56.

Na podporu tohto tvrdenia odvolateľka ďalej uvádza, že ak by sa článok 4 ods. 3 nariadenia o JMD vykladal inak, viedlo by to k nezákonnosti tohto ustanovenia, lebo by bolo v rozpore s oddelením právomocí.

57.

Pokiaľ ide o odôvodnenie 28 nariadenia o JMD, Súdny dvor už odmietol výklad, ktorý odvolateľka navrhuje v prejednávanej veci.

58.

Druhým tvrdením odvolateľka tvrdí, že podľa odôvodnenia 36 a článku 18 nariadenia o JMD môže ECB ukladať sankcie len na základe priamo uplatniteľného práva Únie, a nie v prípade porušenia vnútroštátneho práva.

62.

Z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v prvej časti tohto odvolacieho dôvodu, však Súdny dvor jednoznačne potvrdil, že ECB uplatňuje aj príslušné vnútroštátne právo. Všeobecný súd teda podľa môjho názoru správne rozhodol, že povinnosti podľa § 34 ods. 2 a 3 FM‑GwG preberajú relevantné ustanovenia smernice 2005/60 a porušenie týchto povinností teda patrí do pôsobnosti § 31 ods. 3 bodu 2 FM‑GwG, ktorý ako dôsledok stanovil odňatie licencie úverovej inštitúcii. ( 39 ) Všeobecný súd teda správne rozhodol, že ECB, ktorá má výlučnú právomoc odňať povolenie podľa nariadenia o JMD, bola oprávnená založiť toto rozhodnutie na porušeniach vnútroštátneho práva. ( 40 )

63.

Tvrdenie založené na nezákonnosti článku 4 ods. 3 nariadenia o JMD nebolo v konaní na Všeobecnom súde prejednané, a preto by sa malo v odvolacom konaní považovať za nové, v dôsledku čoho je neprípustné. ( 41 )

64.

Na záver treba konštatovať, že v rozsahu, v akom je prípustný, treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

2. Prvý odvolací dôvod: právomoc Všeobecného súdu

68.

Odvolateľka vo svojom prvom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd prekročil svoju právomoc a porušil článok 263 ZFEÚ tým, že sa zaoberal otázkami týkajúcimi sa výkladu a uplatňovania rakúskeho práva v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí. Subsidiárne odvolateľka tvrdí, že tento výklad a uplatnenie vnútroštátneho práva boli nesprávne. Nakoniec pre prípad, že by Súdny dvor dospel k záveru, že vnútroštátne právo treba považovať za skutkovú otázku, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd skreslil jeho význam.

69.

Navrhujem, aby Súdny dvor považoval tieto tvrdenia za nedôvodné. Konkrétne, ako som vysvetlila v predchádzajúcej časti, článok 4 ods. 3 nariadenia o JMD začlenil vnútroštátne právo do svojho príslušného právneho rámca.

73.

Odvolateľka správne tvrdí, že pri posudzovaní konečnej povahy vnútroštátneho správneho aktu by mal Všeobecný súd zohľadniť rakúske zásady správneho práva. Odvolateľka však nevysvetľuje, v čom sa zásady uplatnené Všeobecným súdom odlišujú od rakúskych správnych ustanovení. Preto navrhujem zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd dospel k vecne nesprávnemu rozhodnutiu. ( 44 )

74.

Odvolateľka nakoniec tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu je rozporuplné, lebo na jednej strane uvádza, že určenie podmienok na odňatie licencie prináleží vnútroštátnym správnym orgánom, zatiaľ čo na druhej strane sám vykonáva súdne preskúmanie takýchto rozhodnutí.

75.

Podľa môjho názoru toto konštatovanie Všeobecného súdu nie je nijako rozporuplné. Právo EÚ (nariadenie o JMD) požaduje, aby členské štáty stanovili podmienky udelenia povolenia úverovým inštitúciám. Po určení týchto podmienok ich však musí zohľadňovať inštitúcia, ktorá udeľuje (alebo odoberá) takéto povolenie, a tou je ECB. Keďže súdy Únie majú právomoc preskúmavať rozhodnutia ECB, jediným možným výsledkom je, že musia zohľadniť podmienky stanovené vnútroštátnym právom.

78.

V prvej časti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vykladal a uplatnil § 31 ods. 3 bod 2 FM‑GwG, keď v bode 44 napadnutého rozsudku konštatoval, že pred rozhodnutím, že podmienky na odňatie povolenia sú splnené, nie je potrebné čakať na nadobudnutie právoplatnosti príslušných vnútroštátnych rozhodnutí. Okrem toho odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd poskytol „radikálny“ výklad rakúskeho práva v tom zmysle, že nepovažoval za problematické dve samostatné rozhodnutia týkajúce sa toho istého porušenia: jedno (vnútroštátne rozhodnutie), ktorým bolo porušenie konštatované, a druhé (rozhodnutie ECB), ktorým bolo porušenie sankcionované odňatím povolenia.

79.

Okrem toho odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 61 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď nesprávne vykladal § 70 ods. 4 BWG, výslovne uplatniteľný na základe § 31 ods. 3 bodu 2 FM‑GwG.

80.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, nie je úplne jasné, či Všeobecný súd skutočne dospel ku konštatovaniu, ktoré mu odvolateľka pripisuje. Všeobecný súd odpovedal na tvrdenie, podľa ktorého závažné porušenie možno preukázať len na základe trestného práva správneho alebo trestného práva a musí sa konštatovať v súdnom konaní právoplatným rozhodnutím. ( 45 )

84.

Môže byť pravda, že takéto rozdelenie právomocí mení spôsob fungovania správneho práva v členských štátoch pred vytvorením bankovej únie. Nemožno ho však považovať za nesprávny výklad vnútroštátneho práva.

85.

Nakoniec odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 61 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia tým, že nesprávne vykladal § 70 ods. 4 BWG. Podľa odvolateľky toto ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré sa výslovne uplatňuje na základe § 31 ods. 3 bodu 2 FM‑GwG, požaduje postupné ukladanie sankcií podľa troch po sebe nasledujúcich úrovní sankcií.

86.

Nezdá sa mi však, že by Všeobecný súd v bode 61 napadnutého rozsudku dospel k takémuto výkladu. V uvedenom bode konštatoval, že porušenia, aj keď boli medzičasom napravené, odôvodňujú odňatie povolenia vzhľadom na cieľ spočívajúci v ochrane európskeho bankového systému.

90.

Aj keby som mohla súhlasiť s tým, že Všeobecný súd mohol jasnejšie vysvetliť vplyv tohto rozsudku na svoje konštatovanie, je zjavné, že Všeobecný súd zahrnul do svojho posúdenia rozsudok Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) a uviedol, že nemení konštatovanie FMA a ECB, podľa ktorého porušenia zo strany AAB Bank boli systematické, závažné a pokračujúce.

91.

Navyše Všeobecný súd ďalej konštatoval, že význam prudenciálnych pravidiel zameraných na boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, osobitná zodpovednosť úverových inštitúcií v tejto súvislosti, ako aj potreba konať čo najrýchlejšie v reakcii na porušovanie týchto pravidiel odôvodňujú odňatie povolenia. ( 49 )

92.

Preto som dospela k záveru, že prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

Odvolateľka ďalej jednotlivo analyzuje dokumenty vymenované v bode 26 napadnutého rozsudku, pričom tvrdí, že Všeobecný súd im v tomto bode priznal nesprávnu právnu silu.

96.

Bod 26 napadnutého rozsudku však len odkazuje na rôzne dokumenty, na ktoré sa FMA a ECB odvolávali pri prijímaní rozhodnutia o odňatí povolenia. Odvolateľka nešpecifikuje, akej chyby sa Všeobecný súd dopustil pri zostavovaní tohto zoznamu.

97.

Preto sa domnievam, že Súdny dvor by mal zamietnuť túto časť tretieho odvolacieho dôvodu.

c) Tretia časť: zásady správneho práva

101.

Preto sa domnievam, že túto časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

d) Štvrtá časť: účinky rozhodnutí vnútroštátnych správnych orgánov

102.

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 149 a 150 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď v rozpore s vnútroštátnym právom pripísal rozhodnutiam vnútroštátnych správnych orgánov viaceré dôsledky. ( 51 )

103.

106.

Treba konštatovať, že odvolateľka konkrétne neodkazuje na nijakú časť napadnutého rozsudku, čo má za následok neprípustnosť tejto časti tretieho odvolacieho dôvodu, keďže Súdny dvor nemôže formulovať tvrdenia týkajúce sa odvolania namiesto odvolateľky.

107.

Ďalej však treba uviesť, že Všeobecný súd osobitne preskúmal konštatovania jednotlivých porušení, ktoré viedli FMA a neskôr ECB k záveru, že došlo k závažným, systematickým a pokračujúcim porušeniam § 34 ods. 2 a 3 FM‑GwG, ktoré odôvodňujú odňatie povolenia. ( 52 )

108.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol túto časť tretieho odvolacieho dôvodu.

V rozsahu, v akom odvolateľka odkazuje na posúdenie Všeobecného súdu, ktorý sa podľa jej názoru zaoberal „príliš špecifickými a neaktuálnymi otázkami“, nie je jasné, na ktoré časti napadnutého rozsudku sa toto tvrdenie vzťahuje a v čom presne spočíva nesprávne právne posúdenie pripísané Všeobecnému súdu. Ak nič iné, domnievam sa, že odvolateľka žiada Súdny dvor o posúdenie skutkového stavu v štádiu odvolania.

112.

Súdny dvor však nemá právomoc zisťovať skutkový stav alebo skúmať dôkazy s výnimkou prípadu, keď odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti a že takéto skreslenie zjavne vyplýva z písomností nachádzajúcich sa v spise Súdneho dvora. ( 54 )

113.

Okrem toho účastník konania, ktorý sa odvoláva na skreslenie skutkových okolností, musí presne uviesť dôkazy, ktoré Všeobecný súd údajne skreslil, a preukázať nesprávne posúdenie, ktoré podľa neho viedlo k takémuto skresleniu. ( 55 )

114.

117.

Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa závažného porušenia, odvolateľka vyzýva Súdny dvor, aby prehodnotil skutkový stav, čo nepatrí do jeho právomoci. Ako som vysvetlila v bodoch 112 až 114 vyššie, pokiaľ odvolateľka nenamieta skreslenie skutkového stavu, čo nie je prípad prejednávanej veci, tvrdenia týkajúce sa skutkového stavu by sa mali považovať za neprípustné.

118.

Pokiaľ ide o výklad rozsudku, na ktorý sa odvoláva Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku, odvolateľka nevysvetľuje, v čom je chyba ani aký je správny výklad, ktorý mal Všeobecný súd uplatniť. Toto tvrdenie preto treba rovnako zamietnuť ako nepodložené, a teda neprípustné.

119.

Odvolateľka nakoniec nevysvetľuje, v ktorej konkrétnej časti napadnutého rozsudku Všeobecný súd vykladal rakúske právo len s odkazom na právo Únie, hoci to mal urobiť výlučne vo vzťahu k rakúskemu právu. Keďže Súdnemu dvoru chýba presnejšie vysvetlenie, nemôže urobiť nič iné, len všeobecne vysvetliť, že Všeobecný súd by mal uplatniť vnútroštátne pravidlá uplatniteľné ako súčasť rámca JMD tak z hľadiska rakúskeho práva, ako aj z hľadiska práva EÚ, rovnako ako by to urobil vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho práva.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, treba konštatovať, že odvolateľka vyzýva Súdny dvor, aby prehodnotil skutkové zistenia Všeobecného súdu, najmä hodnotu, ktorú pripísal opatreniam prijatým zo strany AAB Bank na nápravu porušení a rôznym rozhodnutiam v oblasti dohľadu, ktoré vydal FMA.

123.

Ako som vysvetlila v bodoch 112 až 114 vyššie, pokiaľ odvolateľka nenamieta skreslenie skutkového stavu, čo nie je prípad prejednávanej veci, tvrdenia týkajúce sa skutkového stavu by sa mali považovať za neprípustné.

124.

Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia, odvolateľka neodkazuje na konkrétne časti napadnutého rozsudku ani nespresňuje údajné pochybenie Všeobecného súdu nad rámec všeobecného odkazu na súdnu politiku a právny štát. Také tvrdenia sú podľa judikatúry Súdneho dvora ( 57 ) neprípustné.

125.

128.

Podľa môjho názoru Všeobecný súd v bodoch 105 až 107 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že § 39 ods. 2 a 2b BWG odkazuje aj na riziko prania špinavých peňazí a financovania terorizmu a že FM‑GwG, ako aj BWG možno zohľadniť pri preukazovaní takýchto porušení, čo má za následok odňatie povolenia.

129.

Okrem toho sa domnievam, že Všeobecný súd správne rozhodol, že nesprávny právny základ, keďže má len formálnu pôsobnosť, nemôže viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia. ( 58 )

130.

Všeobecný súd odkazuje na svoj predchádzajúci rozsudok, na ktorý sa neskôr začal odvolávať ako na ustálenú judikatúru. ( 59 )

134.

Na záver navrhujem, aby Súdny dvor zamietol deviatu časť tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.

4. Štvrtý odvolací dôvod: článok 67 ods. 1 písm. d) smernice 2013/36

135.

Štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 132 až 144 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď po prvé konštatoval, že porušenia, ku ktorým došlo pred tromi alebo piatimi rokmi a ktoré boli medzičasom napravené, postačujú na odňatie povolenia; po druhé konštatoval, že na odňatie povolenia nie je potrebné, aby porušenia boli závažnej povahy; po tretie v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora vydaným vo veci Berlusconi konštatoval, že vnútroštátne rozhodnutie, ktorým boli preukázané porušenia v oblasti vnútorného riadenia, je právoplatné a malo byť napadnuté na vnútroštátnej úrovni; po štvrté nesprávne posúdil dokumenty vymenované v bode 122 napadnutého rozsudku.

136.

Všeobecný súd tiež v bode 135 napadnutého rozsudku uviedol, že opačné konštatovanie by znamenalo, že príslušné orgány by museli prijať nové rozhodnutia, aby preukázali, že úverová inštitúcia skutočne porušila požiadavky v oblasti riadenia, ktorých cieľom je chrániť európsky bankový systém.

140.

V odôvodnení Všeobecného súdu nevidím chybu. Okrem toho, že nie je potrebné, aby porušenia mechanizmov riadenia boli systematické alebo závažné, treba zdôrazniť, že ECB odňala povolenie nielen na základe opakovaného porušenia článku 67 ods. 1 písm. d) smernice 2013/36, ale aj článku 67 ods. 1 písm. o) tejto smernice.

141.

Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby toto tvrdenie zamietol ako nedôvodné.

142.

Ako však Všeobecný súd správne rozhodol v bodoch 145 a 146 napadnutého rozsudku, rozhodnutie FMA týkajúce sa nezavedenia požadovaného mechanizmu riadenia zo strany AAB Bank je konečným rozhodnutím. Konštatovania uvedené v rozsudku Berlusconi sa preto neuplatňujú.

146.

Odvolateľka nakoniec tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne posúdil dokumenty vymenované v bode 122 napadnutého rozsudku, neanalyzoval však tri fázy dôsledkov stanovené v § 70 ods. 4 BWG.

147.

Ako však uviedla aj ECB, množstvo opakovaných porušení v tejto súvislosti si v dôsledku toho vyžadovalo práve odňatie povolenia, keďže neexistovalo menej reštriktívne opatrenie, ktoré by rovnako riešilo zvýšený počet opakovaných porušení pravidiel týkajúcich sa mechanizmov riadenia.

148.

151.

Okrem toho odvolateľka tvrdí, že odňatím povolenia ECB v konečnom dôsledku znemožnila uplatniteľnosť FM‑GwG, hoci by tento právny predpis zostal pre odvolateľku záväzným, ak by podstúpila dobrovoľnú likvidáciu. Nie je jasné, aké pochybenie odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu v rámci tohto tvrdenia, ktoré by podľa vyššie uvedenej judikatúry malo byť vyhlásené za neprípustné. ( 65 )

152.

Na záver navrhujem, aby Súdny dvor v rozsahu, v akom je prípustný, zamietol piaty odvolací dôvod.

6. Šiesty odvolací dôvod: právo na obhajobu

153.

Po druhé, pokiaľ ide o určenie relevantných skutkových okolností zo strany ECB, treba konštatovať, že Všeobecný súd túto povinnosť podrobne analyzoval v bodoch 251 až 273 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľka nespochybňuje.

157.

Preto som dospela k záveru, že šiesty odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.

7. Siedmy odvolací dôvod: procesné nezrovnalosti

158.

Svojím siedmym odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil procesných pochybení, ktoré poškodili jej záujmy.

162.

Po druhé odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd mal 27. apríla 2021 zverejniť zmenu svojho postoja v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania v rozsahu, v akom údajne konštatoval závažné trestné činy, pokiaľ ide o povinnosti týkajúce sa boja proti praniu špinavých peňazí.

163.

Všeobecný súd však svojím opatrením na zabezpečenie priebehu konania z 27. apríla 2021 nezaujal nijaké právne stanovisko, ale položil ECB dve písomné otázky. Toto tvrdenie preto treba zamietnuť.

164.

Po tretie odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že zamietol jej návrh na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 8. apríla 2021, dospel k záveru, že podmienky na odňatie povolenia nie sú splnené z dôvodu neexistencie požadovaných závažných trestných činov.

168.

Na záver navrhujem, aby Súdny dvor v rozsahu, v akom je prípustný, zamietol siedmy odvolací dôvod.

VII. Návrh

169.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

–

( 4 ) Odôvodnenie 30 nariadenia o JMD. Pozri tiež jeho odôvodnenia 16, 17, 27, 65 a 87.

( 5 ) Rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB ( C‑450/17 P , EU:C:2019:372 , body 38 až 41 ).

( 6 ) Pozri tiež BOBIĆ, A.: The Individual in the Economic and Monetary Union. A Study of Legal Accountability . Cambridge University Press, 2024, s. 140 až 144.

( 7 ) BOUCON, L., JAROS, D.: The Application of National Law by the European Central Bank within the EU Banking Union’s Single Supervisory Mechanism: A New Mode of Integration?. In: European Journal of Legal Studies , roč. 10, 2018, s. 155; COMAN‑KUND, F., AMTENBRINK, F.: On the Scope and Limits of the Application of National Law by the European Central Bank within the Single Supervisory Mechanism. In: Banking & Finance Law Review , roč. 33, 2018, s. 133.

( 9 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES z 26. októbra 2005 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu ( Ú. v. EÚ L 309, 2005, s. 15 ). Uvedená smernica bola zrušená 25. júna 2017 a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES ( Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73 ).

( 10 ) Nariadenie Európskej centrálnej banky (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi ( Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie o rámci JMD“).

( 11 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338 ).

( 12 ) Rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 , body 107 až 115 a 119 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že akcionári úverovej inštitúcie, ktorej bolo odňaté povolenie na podnikanie úverovej inštitúcie, nie sú rozhodnutím o odňatí povolenia priamo dotknutí.

( 19 ) Rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest ( C‑219/17 , EU:C:2018:1023 , body 42 až 44 ). Tento rozsudok sa týkal druhej výlučnej právomoci ECB v rámci JMD, ktorá jej umožňuje posudzovať oznámenia o nadobudnutí a prevode kvalifikovaných účastí v úverových inštitúciách.

( 20 ) Pokiaľ ide o komplexnú prezentáciu oboch spôsobov, pozri PREK, M., LEFÈVRE, S.: The EU Courts as „national“ courts: National law in the EU judicial process. In: Common Market Law Review , roč. 54, č. 2, 2017, s. 369.

( 21 ) V ktorých Súdny dvor zdôrazňuje, že vnútroštátne právo patrí do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov. Pozri napríklad rozsudok z 22. decembra 2008, Magoora ( C‑414/07 , EU:C:2008:766 , bod 32 ).

( 22 ) Pozri napríklad rozsudok zo 14. decembra 2023, Komisia/Amazon.com a i. ( C‑457/21 P , EU:C:2023:985 , bod 20 ).

( 23 ) PREK, M., LEFÈVRE, S., c. d (pozri vyššie poznámku pod čiarou 20), s. 383 až 387.

( 24 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina v spojených veciach Nemecko a i./Komisia ( C‑794/21 P a C‑800/21 P , EU:C:2023:854 , body 90 až 92 ) a v spojených veciach WEPA Hygieneprodukte a i./Komisia ( C‑795/21 P a C‑796/21 P , EU:C:2023:855 , body 90 až 92 ).

( 30 ) BOBIĆ, A., c. d (pozri vyššie poznámku pod čiarou 6), na s. 165 až 166 a tam citovaná literatúra.

( 31 ) BOUCON, L., JAROS, D., c. d (pozri vyššie poznámku pod čiarou 7), na s. 186.

( 32 ) V návrhoch prednesených vo veci Evropaïki Dynamiki/ECB ( C‑401/09 P , EU:C:2011:31 , bod 74 ) generálny advokát Mengozzi uviedol, že ak vnútroštátne právo tvorí súčasť právneho rámca EÚ, súdy EÚ, ktoré toto právo uplatňujú, musia tiež preskúmať, ako vnútroštátne súdy vykladajú predmetné ustanovenia vnútroštátneho práva.

( 33 ) „Pokiaľ ide o preskúmanie konštatovaní Súdu prvého stupňa v súvislosti s uvedenou vnútroštátnou právnou úpravou v rámci odvolania, Súdny dvor má právomoc preskúmať, jednak či Súd prvého stupňa na základe dokumentov a procesných materiálov, ktoré mu boli predložené, neskreslil znenie dotknutých vnútroštátnych ustanovení alebo s nimi súvisiacu vnútroštátnu judikatúru, alebo dokonca diela právnej náuky, ktoré sa ich týkajú, ďalej či Súd prvého stupňa v súvislosti s týmito dôkazmi nedospel ku konštatovaniu, ktoré zjavne odporuje ich obsahu, a napokon či Súd prvého stupňa s cieľom spochybniť dotknutú vnútroštátnu právnu úpravu pri skúmaní všetkých dôkazov jednému z nich nepriznal širší rozsah, ktorý mu vzhľadom na ostatné dôkazy neprináleží, pokiaľ to zjavne vyplýva zo spisových materiálov.“ Rozsudok z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT ( C‑263/09 P , EU:C:2011:452 , bod 53 ).

( 34 ) Súdny dvor sa obmedzil na vysvetlenie, že jeho konštatovanie v rozsudku Edwin/ÚHVT neznamená, že vnútroštátne právo „sa musí považovať za [ čisto ] skutkový stav“. Rozsudok z 27. marca 2014, ÚHVT/National Lottery Commission ( C‑530/12 P , EU:C:2014:186 , bod 37 ). Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 41 ) Podľa článku 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolaním nemožno meniť predmet sporu na Všeobecnom súde. Pozri tiež rozsudok z 1. februára 2007, Sison/Rada ( C‑266/05 P , EU:C:2007:75 , bod 95 ).

( 42 ) Rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest ( C‑219/17 , EU:C:2018:1023 , bod 44 ).

( 43 ) Napadnutý rozsudok, body 45 až 47.

( 44 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 21. októbra 2020, ECB/Estate of Espírito Santo Financial Group ( C‑396/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:845 , bod 24 a tam citovaná judikatúra).

( 45 ) Napadnutý rozsudok, bod 41.

( 46 ) Ako to urobil napríklad v rozsudku z 19. septembra 2012, Komisia/SEMEA a Commune de Millau ( T‑168/10 a T‑572/10 , EU:T:2012:435 , body 62 až 67 ). Súdny dvor to potvrdil ako správny prístup v rozsudku z 19. júna 2014, Commune de Millau a SEMEA/Komisia ( C‑531/12 P , EU:C:2014:2008 , body 82 až 85 ).

( 53 ) Pozri poznámku pod čiarou 41 vyššie.

( 54 ) Rozsudky z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post ( C‑399/08 P , EU:C:2010:481 , bod 63 ), a z 29. októbra 2015, Komisia/ANKO ( C‑78/14 P , EU:C:2015:732 , bod 54 ).

( 55 ) Rozsudok z 10. novembra 2022, Komisia/Valencia Club de Fútbol ( C‑211/20 P , EU:C:2022:862 , bod 55 ).

( 56 ) Rozsudok zo 16. februára 2012, Costa a Cifone ( C‑72/10 a C‑77/10 , EU:C:2012:80 ).

( 57 ) Rozsudok z 28. apríla 2022, Changmao Biochemical Engineering/Komisia ( C‑666/19 P , EU:C:2022:323 , body 187 až 189 ). Okrem toho „tejto požiadavke nezodpovedá odvolanie, ktoré neobsahuje nijakú argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je poznačený predmetný rozsudok alebo uznesenie“. Rozsudok zo 14. októbra 2021, NRW. Bank/SRB ( C‑662/19 P , EU:C:2021:846 , bod 36 ).

( 58 ) Napadnutý rozsudok, bod 108, ktorý odkazuje na rozsudok z 9. júna 2015, Navarro/Komisia ( T‑556/14 P , EU:T:2015:368 , bod 26 ).

( 65 ) Pozri poznámku pod čiarou 57 vyššie.

( 66 ) Napadnutý rozsudok, bod 241.

( 67 ) Tamže, bod 245.

( 68 ) Pozri poznámku pod čiarou 57 vyššie.

( ) Pozri poznámku pod čiarou 57 vyššie.