C-582/22

Prignitzer Eisenbahn GmbH,

Ostdeutsche Eisenbahn,

Ostseeland Verkehrs GmbH

proti

Bundesrepublik Deutschland,

za účasti:

Súd, ktorý má rozhodnúť tento spor, žiada Súdny dvor, aby vyložil rôzne ustanovenia 2012/34/EÚ ( 3 ) týkajúce sa právomoci vnútroštátnych regulačných orgánov pre sektor železničnej dopravy.

I. Právny rámec

A.

Právo Únie. Smernica 2012/34

3.

V súlade s článkom 3 („Vymedzenie pojmov“):

19.

‚žiadateľ‘ je železničný podnik alebo medzinárodné zoskupenie železničných podnikov alebo iné osoby, alebo právnické osoby, ako sú príslušné orgány podľa nariadenia (ES) č. 1370/2007, odosielatelia, špeditéri a prevádzkovatelia kombinovanej dopravy, ktorí majú verejný alebo komerčný záujem na získaní kapacity infraštruktúry;

…

25.

‚sieť‘ je celá železničná infraštruktúra, ktorú spravuje manažér infraštruktúry;

26.

Článok 55 („Regulačný orgán“) stanovuje:

„1. Každý členský štát zriadi jediný vnútroštátny regulačný orgán pre sektor železničnej dopravy. …

…“

5.

Článok 56 („Funkcie regulačného orgánu“) znie:

„1. Bez toho, aby bol dotknutý článok 46 ods. 6, má žiadateľ právo odvolať sa na regulačný orgán, ak sa domnieva, že sa s ním zaobchádzalo nespravodlivo, že bol diskriminovaný alebo akýmkoľvek iným spôsobom poškodený, a najmä právo odvolať sa proti rozhodnutiam prijatým manažérom infraštruktúry alebo prípadne železničným podnikom alebo prevádzkovateľom servisného zariadenia, ktoré sa týkajú:

2. Bez toho, aby boli dotknuté právomoci vnútroštátnych orgánov pre hospodársku súťaž týkajúce sa zabezpečenia hospodárskej súťaže na trhoch so železničnými dopravnými službami, regulačný orgán má právomoc monitorovať situáciu týkajúcu sa hospodárskej súťaže na trhoch so železničnými dopravnými službami, a to najmä vrátane trhu pre služby vysokorýchlostnej osobnej dopravy, a činnosti manažérov infraštruktúry v súvislosti s odsekom 1 písm. a) až j). Regulačný orgán najmä overuje súlad s odsekom 1 písm. a) až j) z vlastnej iniciatívy a s cieľom predísť diskriminácii žiadateľov. Kontroluje najmä to, či podmienky používania siete neobsahujú diskriminačné ustanovenia alebo či neposkytujú manažérovi infraštruktúry diskrečné právomoci, ktoré by mohol využiť na diskrimináciu žiadateľov.

…

6. Regulačný orgán zabezpečí, aby poplatky stanovené manažérom infraštruktúry spĺňali požiadavky kapitoly IV oddielu 2 a aby boli nediskriminačné. Rokovania medzi žiadateľmi a manažérom infraštruktúry týkajúce sa úrovne poplatkov za infraštruktúru sa pripúšťajú len vtedy, keď sa uskutočnia pod dohľadom regulačného orgánu. Regulačný orgán zasiahne v prípade, keď sú rokovania pravdepodobne v rozpore s požiadavkami tejto kapitoly.

…

9. Regulačný orgán posúdi všetky sťažnosti a v prípade potreby požiada o relevantné informácie a začne konzultácie so všetkými príslušnými stranami, a to do jedného mesiaca od prijatia sťažnosti. Rozhodne o akejkoľvek sťažnosti, prijme kroky na nápravu situácie a informuje príslušné strany o svojom odôvodnenom rozhodnutí vo vopred určenej primeranej lehote, a v každom prípade do šiestich týždňov od prijatia všetkých relevantných informácií. Bez toho, aby boli dotknuté právomoci vnútroštátnych orgánov pre hospodársku súťaž týkajúce sa zabezpečenia hospodárskej súťaže na trhoch so službami železničnej dopravy, regulačný orgán v príslušných prípadoch rozhoduje z vlastnej iniciatívy o primeraných opatreniach na nápravu diskriminácie žiadateľov, narušenia trhu a každého iného nežiaduceho vývoja na týchto trhoch, najmä v súvislosti s odsekom 1 písm. a) až j).

2.

Zmena cestovného poriadku sa uskutoční o polnoci druhú sobotu v decembri. … Manažéri infraštruktúry sa môžu dohodnúť na iných dátumoch a v takom prípade musia informovať Komisiu, ak to má vplyv na medzinárodnú dopravu.

…“

B.

Nemecké právo. Nationales Eisenbahnregulierungsgesetz ( 4 )

7.

5.

režim spoplatňovania,

6.

výšku alebo štruktúru poplatkov za používanie infraštruktúry, ktoré držiteľ povolenia na prístup musí alebo by musel zaplatiť,

7.

výšku a štruktúru ostatných poplatkov, ktoré držiteľ povolenia na prístup musí alebo by musel zaplatiť,

V § 68 („Rozhodnutia regulačného orgánu“) sa uvádza:

„(1) Regulačný orgán preskúma sťažnosť do jedného mesiaca od jej prijatia. Na tento účel požiada dotknuté subjekty, aby poskytli informácie potrebné na prijatie rozhodnutia, a začne konzultácie so všetkými dotknutými subjektmi. Vo vopred určenej primeranej lehote, v každom prípade však do šiestich týždňov od prijatia všetkých potrebných informácií, rozhodne o sťažnosti, prijme nápravné opatrenia a informuje dotknuté subjekty o svojom rozhodnutí, ktoré sa musí odôvodniť. Nezávisle od právomocí orgánov pre hospodársku súťaž rozhodne z úradnej moci o primeraných opatreniach na zabránenie diskriminácii a narušeniu trhu.

(2) Ak sa v prípade uvedenom v článku 66 ods. 1 a 3 rozhodnutie manažéra železničnej infraštruktúry dotýka práva držiteľa povolenia na prístup na prístup k železničnej infraštruktúre:

1.

regulačný orgán nariadi manažérovi železničnej infraštruktúry, aby zmenil rozhodnutie, alebo

2.

11.

Länderbahn GmbH DLB, Prignitzer Eisenbahn GmbH, Ostdeutsche Eisenbahn a Ostseeland Verkehrs GmBH (ďalej len „žalobkyne“) sú podnikmi železničnej dopravy, ktoré využívajú infraštruktúru spravovanú spoločnosťou DB Netz.

12.

Žalobkyne nesúhlasili s opodstatnenosťou uplatnenia „regionálneho faktora“, ktorý bol súčasťou podkladov na stanovenie poplatkov za používanie infraštruktúry spoločnosti DB Netz. Domnievali sa, že poplatky, ktoré stanovila DB Netz, sú čiastočne protiprávne, lebo „regionálny faktor“ diskriminoval podniky, ktoré prevádzkovali regionálne linky. ( 6 ) V dôsledku toho buď zaplatili požadované poplatky s podmienkami, alebo ich odmietli zaplatiť.

13.

Dňa 5. marca 2010 Bundesnetzagentur na základe kontroly poplatkov, ktoré schválila DB Netz, vydala rozhodnutie, v ktorom ( 7 )

15.

Žalobkyne na základe rozsudku CTL Logistics požiadali Bundesnetzagentur, aby určila, že poplatky schválené za cestovné poriadky od roku 2003 do roku 2011 sú neplatné, a aby uložila spoločnosti DB Netz povinnosť vrátiť poplatky, ktoré boli zaplatené v nadmernej výške.

16.

Bundesnetzagentur rozhodnutiami z 11. októbra 2019, 3. júla 2020 a 11. decembra 2020, ktorých obsah bol v podstate rovnaký, zamietla žiadosti žalobkýň. Konštatovala, že návrh na vykonanie spätnej kontroly nemá právny základ, keďže železničné podniky majú možnosť napadnúť poplatky, len pokiaľ sú účinné.

17.

Žalobkyne žalobami podanými 6. a 9. novembra 2019 navrhli, aby Verwaltungsgericht Köln (Správny súd Kolín, Nemecko) určil, že Bundesnetzagentur je povinná uskutočniť spätnú kontrolu, ktorá jej umožní určiť, že sporné poplatky sú neplatné s účinkom ex tunc , a uložil spoločnosti DB Netz povinnosť vrátiť ich.

19.

Za týchto okolností Verwaltungsgericht Köln (Správny súd Kolín) kladie päť prejudiciálnych otázok, pričom na základe pokynu Súdneho dvora navrhnem odpoveď na prvé štyri z týchto otázok, ktoré znejú takto:

„1.

Má sa článok 56 ods. 1, 6 a 9 smernice 2012/34/EÚ vykladať v tom zmysle, že režim spoplatňovania môže byť spôsobilým predmetom sťažnosti aj vtedy, keď už uplynula doba platnosti poplatku, ktorý sa má preskúmať (sťažnosť proti tzv. minulému poplatku)?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 56 ods. 1, 6 a 9 smernice 2012/34/EÚ vykladať v tom zmysle, že regulačný orgán môže v prípade spätnej kontroly minulých poplatkov vyhlásiť tieto poplatky za neúčinné s účinkom ex tunc ?

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 2. septembra 2022.

21.

Písomné pripomienky predložili Prignitzer Eisenbahn GmbH, Ostdeutsche Eisenbahn a Ostseeland Verkehrs GmBH (spoločne), DB Netz, nemecká, litovská, nórska a poľská vláda, ako aj Európska komisia.

22.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 15. júna 2023, sa zúčastnili Prignitzer Eisenbahn (ktorá navyše zastupovala spoločnosti Ostdeutsche Eisenbahn a Ostseeland Verkehr), DB Netz, nemecká, rakúska a poľská vláda, ako aj Komisia.

IV. Posúdenie

25.

Článok 56 ods. 1, 6 a 9 smernice 2012/34 v každom prípade zodpovedá menej podrobným ustanoveniam článku 30 ods. 2, 3 a 5 smernice 2001/14. ( 13 ) Z tohto dôvodu – ako potvrdili všetci účastníci konania na pojednávaní – nie je problematické zamerať sa na článok 56 smernice 2012/34, ako to žiada vnútroštátny súd.

B.

Judikatúra Súdneho dvora

26.

V rozhodnutí vnútroštátneho súdu je citovaný rozsudok CTL Logistics, na ktorý sa v tomto rozhodnutí opakovane odkazuje, a rozsudok z 8. júla 2021, Koleje Mazowieckie ( 14 ). V čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdny dvor ešte nevydal rozsudok DB Station.

29.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Bundesnetzagentur pri zamietnutí sťažnosti podnikov, ktoré sú žalobcami, podmienila právo napadnúť schválenie poplatkov tým, aby boli napadnuté počas doby ich platnosti. ( 16 ) Nie je teda možné napadnúť „minulé poplatky“. ( 17 )

30.

Toto stanovisko podľa všetkého odráža riešenie, ktoré bolo v minulosti prijaté v nemeckých právnych predpisoch ( 18 ) a v nemeckej judikatúre ( 19 ), podľa ktorej Bundesnetzagentur môže preskúmavať len platné poplatky a prijímať rozhodnutia s účinkami do budúcnosti ( 20 ).

31.

Riešenie, ktoré vyplýva z práva Únie, však nepripúšťa uvedené časové obmedzenie, ako to samotná nemecká vláda uznáva vo svojich písomných pripomienkach ( 21 ), pričom odkazuje na rozsudok DB Station.

35.

Je však namieste položiť si otázku, či sa na právo podnikov pôsobiacich v sektore železničnej dopravy navrhnúť preskúmanie „minulých poplatkov“ nevzťahujú lehoty ( 24 ), alebo preň možno stanoviť časové obmedzenia založené na zásade právnej istoty. Tohto problému sa týkala veľká časť vyjadrení prednesených na pojednávaní, aj keď ho vnútroštátny súd výslovne nespomenul. Pre úplnosť sa ním teda budem zaoberať.

36.

Pokiaľ sa v smernici 2012/34 nenachádza výslovné ustanovenie, podľa zásady procesnej autonómie prináleží členským štátom, aby určili lehoty na uplatnenie nárokov jednotlivcov na vrátenie súm, ktoré boli bez právneho dôvodu zaplatené v rozpore s právom Únie, na vnútroštátnych orgánoch. Členské štáty musia v každom prípade dodržať zásady efektivity a ekvivalencie. ( 25 )

37.

Podľa informácií poskytnutých na pojednávaní však nemecké právo zrejme nestanovuje tieto lehoty osobitne pre poplatky za používanie železničnej infraštruktúry. ( 26 )

41.

Na pojednávaní sa na tento účel zvažovali dva možné začiatky lehoty:

–

Prignitzer Eisenbahn tvrdila, že rozsudok CTL Logistics predstavuje obrat a že bol podnetom na podanie jej žiadosti o zrušenie a vrátenie na Bundesnetzagentur v roku 2018,

–

naopak DB Netz uviedla, že situácia bola dostatočne jasná, keď v roku 2010 podpísala verejnoprávnu zmluvu s Bundesnetzagentur týkajúcu sa „regionálneho faktora“, a že neexistoval dôvod, aby nekonala už vtedy.

44.

Článok 56 ods. 9 smernice 2012/34, v ktorom sú vymedzené funkcie regulačného orgánu, priznáva tomuto orgánu široké intervenčné právomoci, na základe ktorých môže prijať primerané opatrenia na „nápravu… nežiaduceho vývoja na týchto [železničných] trhoch, najmä v súvislosti s odsekom 1 písm. a) až j)“.

45.

Kontrolná právomoc regulačného orgánu, ktorú možno za podmienok, ktoré som uviedol vyššie, rozšíriť na „minulé poplatky“, tomuto orgánu umožňuje určiť, že napadnuté rozhodnutia sú neplatné, pričom tieto rozhodnutia stratia právny základ. Domnievam sa, že to vyplýva z článku 56 ods. 9 smernice 2012/34, ktorý – ako som uviedol vyššie – dovoľuje, aby regulačný orgán po prijatí a posúdení žiadosti ( 28 ) prostredníctvom rozhodnutí, ktoré sú záväzné pre všetky dotknuté subjekty, prijal „kroky na nápravu situácie“.

46.

Tomu by nebránila skutočnosť, že obdobné riešenie nevyplýva z vnútroštátneho práva: Súdny dvor zdôraznil, „že ustanovenia [článku 56 ods. 9 smernice 2012/34] sú nepodmienené a dostatočne presné, a preto majú priamy účinok…. Týmito ustanoveniami sú preto viazané všetky orgány členských štátov, teda nielen vnútroštátne súdy, ale tiež všetky správne orgány vrátane decentralizovaných orgánov, pričom tieto orgány sú povinné ich uplatňovať“. ( 29 )

E.

Tretia prejudiciálna otázka

50.

Účelom tretej otázky, ktorá sa kladie pre prípad, že odpoveď na predchádzajúce dve otázky bude kladná, je objasniť, či článok 56 ods. 1, 6 a 9 smernice 2012/34 „pripúšťa… vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá vylučuje možnosť spätnej kontroly minulých poplatkov s účinkom ex tunc “.

51.

Odpoveď na túto otázku v skutočnosti vyplýva z odpovede na druhú otázku (v skutočnosti by ich bolo možné zodpovedať spoločne), a to na základe týchto predpokladov:

F.

Štvrtá prejudiciálna otázka

53.

Vnútroštátny súd sa pýta, či „nápravné opatrenia… v zásade priznávajú príslušnému regulačnému orgánu aj oprávnenie nariadiť vrátenie poplatkov protiprávne vybratých manažérom infraštruktúry, hoci nároky na vrátenie platieb medzi železničnými podnikmi a manažérom infraštruktúry je možné uplatniť v občianskom súdnom konaní“.

54.

Táto otázka vychádza z predpokladu, že v Nemecku sa železničné podniky môžu v každom prípade na civilných súdoch domáhať, aby súd uložil manažérovi infraštruktúry povinnosť vrátiť protiprávne vybraté poplatky.

58.

Riešenie tohto problému súvisí s otázkou, či vnútroštátne regulačné orgány môžu zasahovať do vzťahov medzi hospodárskymi subjektmi, pre ktoré platia v zásade súkromnoprávne predpisy, ( 32 ) a to tak so zreteľom na deklaratórne aspekty (určenie neplatnosti zmluvy) ( 33 ), ako aj so zreteľom na vykonávacie aspekty (nariadenie vrátenia, nároky jedného subjektu na náhradu škody voči druhému subjektu). Opäť prináleží každému členskému štátu, aby si vo svojom právnom poriadku zvolil jedno alebo druhé riešenie, ak ho vopred neurčuje právo Únie.

59.

Z pohľadu práva Únie stačí uviesť, že – pokiaľ ide o deklaratórnu fázu – rozsudkom CTL Logistics boli odstránené pochybnosti týkajúce sa právomocí regulačných orgánov pre sektor železničnej dopravy vo vyššie uvedenom zmysle a z tohto vychádzal aj nemecký zákonodarca. ( 34 )

60.

Naopak, čo sa týka vykonávacej fázy, právo Únie neobsahuje vždy výslovné ustanovenia týkajúce sa právomoci regulačných orgánov uložiť podnikom, ktoré podliehajú ich kontrole, vrátiť protiprávne vybraté sumy. Pokiaľ tieto ustanovenia neexistujú, členské štáty majú v tomto smere určitú mieru voľnej úvahy.

–

potvrdil, že napriek neexistencii tejto zmienky „slovné spojenie,regulačný orgán [má] minimálne tieto právomoci‘, použit[é] v článku 37 ods. 4 smernice 2009/72,… naznačuje, že takémuto orgánu možno priznať aj iné právomoci ako tie, ktoré sú výslovne uvedené v tomto článku 37 ods. 4, aby mohol plniť povinnosti“ uložené uvedenou smernicou, ( 39 )

–

rozhodol, že „členský štát môže takémuto orgánu priznať právomoc uložiť týmto subjektom povinnosť vrátiť sumy, ktoré získali v rozpore s požiadavkami“, ktoré sú relevantné, ( 40 )

–

zdôraznil, že „aj keď smernica 2009/72 nevyžaduje , aby členské štáty stanovili, že národný regulačný orgán má právomoc nariadiť elektroenergetickému podniku, aby vrátil sumy neoprávnene vybraté od jeho odberateľov, táto smernica nebráni tomu, aby členský štát priznal tomuto orgánu takúto právomoc“ ( 41 ).

66.

Tomuto oprávneniu na druhej strane zodpovedá právomoc regulačného orgánu určiť, či rozhodnutia manažéra infraštruktúry týkajúce sa poplatkov sú alebo nie sú platné. Regulačný orgán musí v súlade s článkom 56 ods. 6 smernice 2012/34 zabezpečiť, „aby poplatky stanovené manažérom infraštruktúry spĺňali požiadavky kapitoly IV oddielu 2 a aby boli nediskriminačné“. ( 43 )

67.

Nič z toho, čo bolo uvedené vyššie, nenaznačuje, že rozhodnutia regulačného orgánu pre sektor železničnej dopravy musia byť výlučne deklaratórne. Zo smernice 2012/34 nevyplýva existencia povinnosti členských štátov priznať regulačnému orgánu výkonné právomoci. Uplatnilo by sa teda to isté kritérium (smernica to nevyžaduje ani tomu nebráni ), ktoré bolo stanovené v rozsudku Green Network.

68.

Bolo by však možné tvrdiť, že funkcie železničného regulačného orgánu podľa článku 56 ods. 9 smernice 2012/34 prekračujú deklaratórny rámec, lebo tento orgán je oprávnený prijímať „primeran[é] opatreni[a] na nápravu diskriminácie žiadateľov, narušenia trhu a každého iného nežiaduceho vývoja na týchto trhoch, najmä v súvislosti s odsekom 1 písm. a) až j)“.

72.

Nič by nebránilo normotvorcovi Únie v tom, aby rozhodol, že v prípade, ak manažér infraštruktúry vybral protiprávne poplatky, regulačný orgán mu môže sám uložiť povinnosť vrátiť ich, aby zabezpečil opätovné dodržiavanie právnych predpisov, ktoré boli porušené. ( 44 ) Pripomínam však, že toto ustanovenie sa v smernici 2012/34 nenachádza.

73.

Inak povedané, podľa môjho názoru smernica 2012/34 neukladá členským štátom povinnosť, aby v každom prípade priznali regulačnému orgánu právomoc nariadiť vrátenie, a už vôbec nestanovuje, že to môže urobiť len tento orgán. Tým skôr sú prípustné iné systémy, ktoré zahŕňajú mechanizmy koordinácie medzi orgánmi odlišnej (súdnej a správnej) povahy. ( 45 )

74.

Pokiaľ ide konkrétne o poplatky upravené v smernici 2012/34, v rozsudku CTL Logistics sa pripúšťa, že za podmienok, ktoré stanovuje, ich možno vrátiť „v súlade s ustanoveniami občianskeho práva“. ( 46 )

78.

Hoci považujem za ťažké pochopiť, prečo by regulačný orgán nemohol urobiť na návrh účastníka konania to, čo by mohol urobiť ex offo , ( 48 ) pokiaľ sa v smernici 2012/34 tieto dva postupy posudzujú rovnako, ( 49 ) pripomínam, že o tom môžu rozhodnúť len nemecké súdy pri výklade svojho vnútroštátneho práva.

79.

Dodávam, že ak sa vnútroštátny zákonodarca rozhodne priznať regulačnému orgánu právomoc uložiť manažérovi infraštruktúry povinnosť vrátiť protiprávne vybraté poplatky, nevidím dôvod na to, aby sa postupovalo odlišne v závislosti od toho, či tento orgán konal na návrh účastníka konania, alebo ex offo .

V. Návrh

80.

regulačný orgán môže pri skúmaní poplatkov, ktorých doba platnosti uplynula, určiť, že sú neplatné, s účinkom ex tunc , pričom vnútroštátna právna úprava mu nemôže odňať túto právomoc,

–

prináleží každému členskému štátu rozhodnúť, či má regulačný orgán pre sektor železničnej dopravy právomoc uložiť manažérovi infraštruktúry povinnosť vrátiť poplatky, o ktorých tento orgán rozhodol, že sú neplatné, pričom článok 56 smernice 2012/34 túto možnosť nevyžaduje ani nezakazuje.

( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( 2 ) Bundesnetzagentur für Elektrizität, Gas, Telekommunikation, Post und Eisenbahnen (Spolková agentúra pre siete v oblasti elektriny, plynu, telekomunikácií, pôšt a železníc, Nemecko; ďalej len „Bundesnetzagentur“).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 21. novembra 2012, ktorou sa zriaďuje jednotný európsky železničný priestor ( Ú. v. EÚ L 343, 2012, s. 32 ).

( 10 ) Vtedy išlo o Allgemeines Eisenbahngesetz (všeobecný zákon o železniciach) z 27. decembra 1993 (BGBl. 1993 I, s. 2378) a o Eisenbahninfrastruktur‑Benutzungsverordnung (nariadenie o používaní železničnej infraštruktúry) z 3. júna 2005 (BGBl. 2005 I, s. 1566) v znení účinnom v čase, keď došlo k skutkovým okolnostiam uvedeného sporu.

( 11 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. februára 2001 o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii ( Ú. v. ES L 75, 2001, s. 29 ; Mim. vyd. 07/005, s. 404).

( 12 ) Bolo by teda nepodstatné, že žalobkyne podali žaloby až po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2012/34.

( 13 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2022, DB Station & Service ( C‑721/20 , EU:C:2022:832 , bod 64 ; ďalej len „rozsudok DB Station“).

( 14 ) C‑120/20 , EU:C:2021:553 , ďalej len „rozsudok Koleje Mazowieckie“.

( 15 ) Nemecká vláda sa domnieva, že rozsudok DB Station „predstavuje dostatočný základ na zodpovedanie prvej prejudiciálnej otázky“, že „konštatovania Súdneho dvora [uvedené v tomto rozsudku] sú odpoveďou na druhú prejudiciálnu otázku“ a že tie isté konštatovania v súvislosti s treťou prejudiciálnou otázkou „jednoznačne svedčia o tom, že Bundesnetzagentur nemôže platne odmietnuť svoju právomoc rozhodovať o zákonnosti už vybraných poplatkov…“. Naopak rozsudok DB Station „neumožňuje odpovedať na štvrtú prejudiciálnu otázku“. Prignitzer Eisenbahn a i. zastávajú názor, že v rozsudku DB Station „Súdny dvor už odpovedal na prvé tri prejudiciálne otázky“ a „z tohto rozsudku možno vyvodiť aj odpoveď na štvrtú prejudiciálnu otázku“. Naproti tomu DB Netz tvrdí, že v uvedenom rozsudku „Súdny dvor ešte neodpovedal na otázky 1 až 3“.

( 22 ) Rozsudok DB Station, bod 87 (kurzívou zvýraznil generálny advokát). V článku 30 ods. 2 smernice 2001/14 bola spomenutá „úrov[eň] alebo štruktúr[a] poplatkov za infraštruktúru, ktoré sa zaplatili alebo majú zaplatiť“, pričom toto znenie je takmer totožné so znením článku 56 ods. 1 písm. e) smernice 2012/34.

( 23 ) Rozsudok DB Station, bod 74.

( 24 ) Ako uvádza DB Netz, „neexistuje časovo neobmedzené právo na podanie sťažnosti“ (názov bodu 4 jej písomných pripomienok týkajúceho sa prvej prejudiciálnej otázky).

( 25 ) Rozsudok z 28. novembra 2000, Roquette Frères ( C‑88/99 , EU:C:2000:652 , bod 20 a citovaná judikatúra). Aj keď sa táto judikatúra týka vrátenia vnútroštátnych daní, ktoré boli vybraté bez právneho dôvodu, a poplatky v užšom zmysle nemajú povahu daní, nepovažujem za problematické uplatniť ju aj na poplatky.

( 26 ) Na tejto okolnosti sa zhodli Prignitzer Eisenbahn, Bundesnetzgentur a DB Netz. Bundesnetzgentur poukázala na to, že existujú všeobecné premlčacie lehoty, ale že na túto oblasť sa neuplatnia.

( 27 ) Prípadne môže preskúmať, či vznikol nejaký dôvod na pozastavenie alebo prerušenie premlčania.

( 34 ) Podľa § 68 ods. 2 ERegG regulačný orgán „rozhodne o platnosti zmluvy alebo poplatku, určí, že odporujúce zmluvy sú neúčinné, a stanoví zmluvné podmienky alebo poplatky“. Pozri však názor vnútroštátneho súdu uvedený v bode 44 jeho rozhodnutia: „vzťah medzi železničnými podnikmi a manažérmi infraštruktúry je zmluvný, a teda občianskoprávny. Regulačné predpisy ako súčasť verejného práva záväzne ovplyvňujú tento zmluvný vzťah len s cieľom dosiahnuť regulačné ciele a určiť rámec monopolizovanej hospodárskej súťaže“.

( 35 ) Rozsudok z 30. marca 2023, Green Network (Príkaz na náhradu nákladov) ( C‑5/22 , EU:C:2023:273 , bod 30 ; ďalej len „rozsudok Green Network“).

( 36 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES ( Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55 ).

( 37 ) Bod 30 rozsudku Green Network: „článok 37 ods. 1 písm. i) a n) a článok 37 ods. 4 písm. d) smernice 2009/72, ako aj príloha I k tejto smernici sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát priznal národnému regulačnému orgánu právomoc nariadiť elektroenergetickým podnikom, aby svojim koncovým odberateľom vrátili sumu zodpovedajúcu protiplneniu, ktoré tieto podniky zaplatili ako ‚náklady na administratívnu správu‘ na základe zmluvnej podmienky, ktorú tento orgán považuje za protiprávnu, a to aj v prípadoch, keď sa tento príkaz na vrátenie nezakladá na dôvodoch týkajúcich sa kvality dotknutej služby poskytnutej týmito podnikmi, ale na porušení povinností transparentnosti sadzieb“.

( 44 ) Ako tvrdí nórska vláda (bod 29 jej písomných pripomienok), určenie neplatnosti poplatkov a povinnosť vrátiť ich sú opatreniami, ktoré spolu súvisia. Podľa jej názoru sa zdá zbytočné vyžadovať od železničných podnikov, aby podali návrhy na začatie zdĺhavého a nákladného civilného konania s cieľom dosiahnuť vrátenie súm, ktoré zaplatili bez právneho dôvodu.

( 45 ) Súdny dvor to konštatoval v súvislosti so smernicou 2009/72: postup regulačného orgánu koordinovaný s inými vnútroštátnymi orgánmi neznamená, že len jeden z nich „môže… nariadiť vrátenie súm, ktoré elektroenergetické podniky neoprávnene vybrali od koncových odberateľov“. Rozsudok Green Network, bod 26.

( 46 ) Rozsudok CTL Logistics, bod 97. V uvedenej veci nebolo sporné, či právomoc regulačného orgánu prekračuje výlučne deklaratórny rámec, lebo postačujúcou podmienkou konania na civilnom súde bolo, aby tento orgán určil, že poplatok je protiprávny.

( 47 ) Nemecká vláda v bodoch 43 a 44 svojich písomných pripomienok spája odlišnú právomoc regulačného orgánu konať v závislosti od toho, či koná ex offo alebo na návrh účastníka konania, s obsahom § 67 a 68 ERegG. Na pojednávaní sa v reakcii na žiadosť o vysvetlenie dôvodov, na ktorých je založené toto rozlišovanie, odvolala na mieru voľnej úvahy vnútroštátneho zákonodarcu.

( 48 ) V kontexte článku 56 ods. 1 a 2 smernice 2012/34 podľa môjho názoru neexistujú okolnosti podporujúce záver, že kontrola regulačného orgánu má odlišný rozsah podľa toho, či tento orgán koná na návrh účastníka konania alebo ex offo . Okrem toho kumulácia funkcií regulačného orgánu „znamená, že ak… rozhoduje o odvolaní, táto okolnosť nemá vplyv na právomoc tohto orgánu prijať , v prípade potreby z úradnej moci, vhodné opatrenia na nápravu akéhokoľvek porušenia uplatniteľnej právnej úpravy “. Rozsudok z 3. mája 2022, CityRail ( C‑453/20 , EU:C:2022:341 , bod 61 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).