C-611/22

62022CC0611

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 21. marca 2024 ( 1 )

Spojené veci C‑611/22 P a C‑625/22 P

Illumina, Inc.

Európskej komisii (C‑625/22 P)

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Koncentrácie medzi podnikmi – Článok 22 nariadenia (ES) č. 139/2004 – Koncentrácie, ktoré nemajú význam pre celé Spoločenstvo – Žiadosť o postúpenie podaná orgánom na ochranu hospodárskej súťaže, ktorý nemá právomoc podľa vnútroštátneho práva – Rozhodnutie Komisie o posudzovaní koncentrácie – Právomoc Komisie – Lehota na podanie žiadosti o postúpenie – Povinnosť konať v primeranej lehote – Zásada riadnej správy vecí verejných – Právo na obhajobu – Legitímna dôvera“

I. Úvod

1.

Väčšina moderných protimonopolných právnych predpisov v Európskej únii aj inde je založená na trojici ustanovení: ustanovenia upravujúce dohody a zosúladené postupy, ustanovenia o jednostrannom správaní (alebo zneužívaní dominantného postavenia) a ustanovenia o kontrole fúzií.

2.

5.

Systém kontroly fúzií v EÚ – upravený nariadením Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (nariadenie [EÚ] o fúziách) (ďalej len „nariadenie EÚ o fúziách“) ( 4 ) – je založený predovšetkým na obrate spoločností podieľajúcich sa na fúzii. V tomto nariadení však existujú určité ustanovenia, ktoré výnimočne splnomocňujú Európsku komisiu preskúmať fúzie, ktoré nedosahujú predmetné prahové hodnoty obratu, keď orgány členských štátov postúpia prípady tejto inštitúcii, prípadne po výzve Komisie. Prejednávaná vec sa týka najmä vymedzenia významu a pôsobnosti jedného z týchto ustanovení: článku 22 nariadenia EÚ o fúziách. Stručne povedané, v tomto konaní je kľúčová nasledujúca otázka: umožňuje toto ustanovenie Komisii preskúmať fúziu, ktorú jej postúpia orgány členského štátu, ak tieto orgány nemajú právomoc na jej preskúmanie, keďže predmetná fúzia nedosahuje prahové hodnoty stanovené v ich vnútroštátnej právnej úprave kontroly koncentrácií?

6.

Napriek zdanlivej jednoduchosti otázky nie je nájdenie správnej odpovede v nijakom prípade ľahké. Určenie správneho výkladu si vyžaduje dôkladnú hermeneutickú analýzu článku 22 nariadenia EÚ o fúziách. Na tento účel je potrebné preskúmať nielen znenie, pôvod, kontext a účel tohto ustanovenia, ale treba zohľadniť aj logiku systému kontroly koncentrácií v EÚ, ako aj niektoré základné zásady práva Únie (akou je inštitucionálna rovnováha, subsidiarita, právna istota, teritorialita atď.). V neposlednom rade je ťažké preceniť význam, ktorý môže mať odpoveď na túto otázku pre správnu a účinnú funkciu systému kontroly koncentrácií v EÚ.

Každý iný členský štát má právo pripojiť sa k pôvodnej žiadosti v lehote 15 pracovných dní odo dňa, kedy bol Komisiou informovaný o tejto pôvodnej žiadosti.

…

3. Komisia môže v lehote najviac 10 pracovných dní po uplynutí lehoty podľa odseku 2 rozhodnúť, že posúdi koncentráciu, pokiaľ zistí, že ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a hrozí, že značne ovplyvní hospodársku súťaž na území členského štátu alebo štátov, ktoré podávajú žiadosť. Ak Komisia neprijme rozhodnutie v tejto lehote, považuje sa to za prijatie rozhodnutia o posudzovaní koncentrácie v súlade so žiadosťou.

Komisia informuje všetky členské štáty a účastníkov koncentrácie o svojom rozhodnutí. Môže požiadať o predloženie oznámenia podľa článku 4.

Členský štát alebo štáty, ktoré podali žiadosť, už na koncentráciu neuplatňujú svoje vnútroštátne právne predpisy hospodárskej súťaže.

4. Článok 2, článok 4 ods. 2 až 3, články 5, 6 a 8 až 21 sa uplatňujú, ak Komisia posudzuje koncentráciu podľa odseku 3. článok 7 sa uplatňuje v rozsahu, v ktorom sa nevykonala koncentrácia ku dňu, kedy Komisia informuje účastníkov koncentrácie, že bola podaná žiadosť.

Najrelevantnejšie skutkové okolnosti, ktoré sú uvedené v rozsudku Illumina/Komisia, T‑227/21 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ( 7 ) možno zhrnúť takto.

10.

Dňa 20. septembra 2020 spoločnosť Illumina Inc. so sídlom v USA, ktorá uvádza na trh sekvenčné a radové riešenia pre genetickú a genomickú analýzu, uzavrela dohodu a plán zlúčenia s cieľom získať výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Grail LLC (predtým Grail, Inc.), ktorá vyvíja krvné testy na včasné odhalenie rakoviny a v ktorej už mala podiel 14,5 % (ďalej len „sporná koncentrácia“). Dňa 21. septembra 2020 Illumina a Grail (ďalej len „odvolateľky“) vydali tlačovú správu, v ktorej oznámili túto koncentráciu.

11.

Keďže obrat odvolateliek neprekračoval príslušné prahové hodnoty najmä vzhľadom na skutočnosť, že spoločnosť Grail nedosahovala príjmy v nijakom členskom štáte Únie ani inde vo svete, sporná koncentrácia nemala európsky význam v zmysle článku 1 nariadenia EÚ o fúziách, a preto nebola oznámená Komisii. Sporná koncentrácia nebola oznámená ani v členských štátoch Únie alebo v štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ( 8 ) lebo nepatrila do pôsobnosti ich vnútroštátnych pravidiel kontroly koncentrácií.

12.

Dňa 9. marca 2021 Autorité de la concurrence française (Francúzsky orgán na ochranu hospodárskej súťaže; ďalej len „ACF“) požiadal Komisiu, aby v súlade s článkom 22 ods. 1 nariadenia EÚ o fúziách preskúmala spornú koncentráciu (ďalej len „žiadosť o postúpenie“). Komisia 10. marca 2021 v súlade s článkom 22 ods. 2 nariadenia EÚ o fúziách informovala vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže a Dozorný úrad EZVO (ďalej len „DÚ EZVO“) o žiadosti o postúpenie. Dňa 11. marca 2021 Komisia informovala o žiadosti o postúpenie aj odvolateľky, pričom uviedla, že sporná koncentrácia sa nemôže uskutočniť, pokiaľ platí povinnosť pozastavenia upravená v článku 7 nariadenia EÚ o fúziách v spojení s článkom 22 ods. 4 prvým pododsekom druhou vetou tohto nariadenia (ďalej len „informačný list“).

16.

V dňoch 16. a 29. marca 2021 odvolateľky predložili Komisii pripomienky proti žiadosti o postúpenie. Illumina 2., 7. a 12. apríla 2021 odpovedala na žiadosti o informácie, ktoré jej Komisia zaslala 26. marca a 8. apríla 2021.

17.

Listami z 24., 26. a 31. marca 2021 belgické, grécke, islandské, holandské a nórske orgány na ochranu hospodárskej súťaže požiadali o pripojenie sa k žiadosti o postúpenie podľa článku 22 ods. 2 nariadenia EÚ o fúziách (ďalej len „žiadosti o pripojenie“).

18.

21.

Uzneseniami a rozhodnutiami predsedu tretej rozšírenej komory Všeobecného súdu (i) bol spoločnosti Grail povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na podporu návrhov spoločnosti Illumina, (ii) Helénskej republike, Francúzskej republike, Holandskému kráľovstvu a DÚ EZVO bol povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom na podporu návrhov Komisie a (iii) bola zamietnutá žiadosť o vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov spoločnosti Illumina, ktorú podala Computer & Communications Industry Association.

22.

Illumina, podporovaná spoločnosťou Grail, navrhla, aby Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutia a informačný list a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. Komisia, ktorú podporovala Helénska republika, Francúzska republika, Holandské kráľovstvo a DÚ EZVO, navrhla, aby Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú a uložil spoločnosti Illumina povinnosť nahradiť trovy konania.

23.

Dňa 13. júla 2022 Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, rozhodol, že Illumina znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie, a uložil Helénskej republike, Francúzskej republike, Holandskému kráľovstvu, DÚ EZVO a spoločnosti Grail povinosť znášať svoje vlastné trovy konania.

27.

Komisia, Francúzska republika, Holandské kráľovstvo a DÚ EZVO vo svojich vyjadreniach k odvolaniu navrhli, aby Súdny dvor zamietol odvolania a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania. Grail predložila vyjadrenie k odvolaniu vo veci C‑611/22 P a Illumina vo veci C‑625/22 P, pričom obe spoločnosti navrhli, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a sporné rozhodnutia a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

28.

Odvolateľky predložili repliku a odporkyne dupliku. Odvolateľky, odporkyne a vedľajší účastníci konania predložili svoje stanoviská na pojednávaní na Súdnom dvore, ktoré sa konalo 12. decembra 2023.

V. Posúdenie

29.

„183 … vzhľadom na doslovný, historický, kontextový a teleologický výklad článku 22 [nariadenia EÚ o fúziách], treba konštatovať, že členské štáty môžu za podmienok, ktoré sú v ňom uvedené, podať žiadosť o postúpenie podľa tohto ustanovenia bez ohľadu na rozsah pôsobnosti ich vnútroštátnych pravidiel kontroly koncentrácií.

184 Komisia teda napadnutými rozhodnutiami správne vyhovela žiadosti o postúpenie veci a žiadostiam o pripojenie podľa článku 22 [nariadenia EÚ o fúziách]. …“

1.

Argumentácia účastníkov konania

32.

Illumina tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že potvrdil uplatnenie článku 22 ods. 1 nariadenia EÚ o fúziách zo strany Komisie, dopustil nesprávneho výkladu tohto ustanovenia. Illumina konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd (i) neuplatnil niekoľko základných zásad práva Únie (akou je právna istota, proporcionalita a subsidiarita), (ii) riadne neurčil a nevzal do úvahy predmet nariadenia EÚ o fúziách, (iii) nevykladal reštriktívne ustanovenie, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, a (iv) neuznal dôležitosť kontextu a predmetu sporného ustanovenia. Grail sa podobne domnieva, že doslovný, historický, kontextový a teleologický výklad článku 22 ods. 1 nariadenia EÚ o fúziách nepodporuje jeho výklad zo strany Všeobecného súdu.

2.

Analýza

36.

V nasledujúcich častiach najprv posúdim niektoré predbežné námietky procesnej povahy vznesené Komisiou a následne sa budem zaoberať dôvodnosťou prvých odvolacích dôvodov odvolateliek.

a)

Predbežné otázky

40.

Tvrdenie Komisie, podľa ktorého odvolateľky nespochybnili konštatovania Všeobecného súdu uvedené v niektorých častiach napadnutého rozsudku (body 90 až 94, pokiaľ ide o spoločnosť Illumina, a body 183 a 184, pokiaľ ide o Grail), je v rozpore so znením odvolaní. Zdá sa totiž, že výhrady Komisie sa týkajú skôr sily tvrdení predložených odvolateľkami s cieľom spochybniť konštatovania Všeobecného súdu uvedené v týchto pasážach. Ide však o otázku, ktorá sa týka dôvodnosti odvolacieho dôvodu, a nie jeho údajnej neúčinnosti.

41.

Po druhé tvrdenie Komisie týkajúce sa údajnej neprípustnosti niektorých dokumentov, na ktoré sa odvoláva Grail v súvislosti s historickým výkladom článku 22 nariadenia EÚ o fúziách (ďalej len „sporné dokumenty“), je rovnako nedôvodné. Komisia v podstate tvrdí, že takéto dokumenty mali byť najprv predložené Všeobecnému súdu, aby boli potom prípustné v odvolacom konaní na Súdnom dvore. Komisia sa na tento účel odvoláva na uznesenie predsedu Súdneho dvora z 10. októbra 2023, Deutsche Lufthansa/Ryanair a i. ( 11 )

42.

Všeobecná požiadavka, podľa ktorej musia byť dokumenty najprv predložené Všeobecnému súdu, aby boli potom prípustné v odvolacom konaní na Súdnom dvore, však nie je stanovená v rokovacom poriadku ani nevyplýva z judikatúry súdov EÚ. Nemôže to byť inak: takéto pravidlo by bolo úplne neprimerané a kontraproduktívne. Sotva musím v tejto súvislosti zdôrazňovať, že žaloby o neplatnosť a odvolacie konania majú odlišný predmet (rozhodnutie v prvom prípade, rozsudok v druhom), a preto sa právne otázky, o ktorých majú tieto dva súdy rozhodnúť, nemusia úplne zhodovať.

45.

Z rovnakého dôvodu je zjavne neobhájiteľný názor Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd nemôže skúmať dokumenty zákonne predložené účastníkom konania. Ako v tejto súvislosti uviedol Súdny dvor, „v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov“ ( 15 ) a „jedine vierohodnosť dôkazov predložených Súdnemu dvoru je rozhodujúca pre posúdenie ich hodnoty“ ( 16 ).

46.

Uznesenie

predsedu, na ktoré sa odvoláva Komisia, je v tejto súvislosti irelevantné. Táto vec sa týkala žiadosti istej spoločnosti adresovanej Súdnemu dvoru o dôverné zaobchádzanie voči ostatným účastníkom konania s určitými informáciami uvedenými v texte a v prílohe jej odvolania. Dôležité je, že informácie, v súvislosti s ktorými sa požadovalo dôverné zaobchádzanie, boli predložené v prvostupňovom konaní, ale následne boli odstránené zo spisu, lebo ich Všeobecný súd považoval za nepodstatné. V dôsledku toho sa s týmito informáciami v prvostupňovom konaní nezaobchádzalo dôverne, keďže Všeobecný súd ich odstránil zo spisu bez zváženia ich dôvernej povahy vo vzťahu k požiadavkám spojeným s právom na účinnú súdnu ochranu, ktoré sú stanovené v článku 103 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku. Z tohto dôvodu predseda zamietol žiadosť spoločnosti o dôverné zaobchádzanie, pričom zdôraznil, že vzhľadom na to, že sporné informácie neboli uvedené v spise, ktorý slúžil ako základ pre rozsudok Všeobecného súdu, tieto informácie v zásade nemôžu byť relevantné na účely preskúmania zákonnosti tohto rozsudku Súdnym dvorom v štádiu odvolania. Neexistoval teda nijaký dôvod priznať v odvolacom konaní dôverné zaobchádzanie informáciám, ktoré odvolateľka dobrovoľne uviedla vo svojich pripomienkach.

b)

O veci samej

50.

Teraz sa zameriam na podstatu prvých odvolacích dôvodov predložených odvolateľkami. Tieto odvolacie dôvody v podstate vyvolávajú otázku, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 22 ods. 1 nariadenia EÚ o fúziách. Ako som už uviedol, tento súd dospel k záveru, že „doslovný, historický, kontextový a teleologický“ výklad tohto ustanovenia podporuje názor, že členské štáty môžu požiadať Komisiu o posúdenie koncentrácie, ktorá nemá význam pre celé Spoločenstvo, aj keď nemajú právomoc posudzovať takúto koncentráciu podľa vnútroštátneho práva. Všeobecný súd totiž konštatoval, že článok 22 nariadenia EÚ o fúziách sleduje iné ciele, najmä cieľ „umožniť v rámci ‚ nápravného mechanizmu ‘ účinnú kontrolu všetkých koncentrácií, ktoré môžu významne narušiť účinnú hospodársku súťaž na vnútornom trhu a ktoré nepatria do pôsobnosti pravidiel kontroly fúzií medzi Európskou úniou a členskými štátmi z dôvodu, že prahové hodnoty obratu neboli prekročené“ ( 21 ).

51.

V nasledujúcich častiach vysvetlím, prečo sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách. Hoci tvrdenia založené na znení ustanovenia, ktoré uviedla Komisia a ktoré prijal Všeobecný súd, majú určitú váhu, z viacerých ďalších výkladových prvkov – ktoré sa týkajú histórie, kontextu a cieľa tohto ustanovenia, ako aj širšieho systémového významu – jasne vyplýva, že zmysel a pôsobnosť článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách nie sú také, ako je uvedené v napadnutom rozsudku.

Súhlasím s oboma týmito bodmi.

55.

Na prvý pohľad je široký výklad znenia článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách, ktorý poskytol Všeobecný súd, možné obhájiť. Vyššie uvedené skutočnosti možno naozaj chápať tak, že naznačujú, že všetky členské štáty môžu postúpiť akúkoľvek fúziu Komisii bez ohľadu na to, či majú vnútroštátny systém kontroly fúzií, a ak majú, či táto fúzia patrí do pôsobnosti takého systému.

56.

Zároveň je tiež pravda, že – ako konštatoval Všeobecný súd – stručné a všeobecné znenie tohto ustanovenia neposkytuje jasnú odpoveď na spornú otázku výkladu.

57.

60.

Na význame, ktorý Súdny dvor dôsledne pripisuje najmä kontextovému a teleologickému výkladu, totiž nie je nič nezvyčajné. Dokonca aj Viedenský dohovor o zmluvnom práve, ktorý je známy tým, že rozlišuje medzi „všeobecným pravidlom výkladu“ a „doplnkovými prostriedkami výkladu“ ( 30 ), totiž zahŕňa všetky tieto prvky do prvej skupiny a vytvára medzi nimi nerozlučnú súvislosť. Jeho článok 31 ods. 1 stanovuje: „Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti , a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.“ ( 31 )

61.

Aj preto je dôraz, ktorý kladie Komisia na výraz „[akákoľvek] koncentrácia“ použitý v článku 22 ods. 1 prvom pododseku nariadenia EÚ o fúziách, nemiestny. Treba sa zamerať na druh koncentrácií, ktorými sa zaoberá článok 22 nariadenia EÚ o fúziách, s cieľom zistiť, na čo presne odkazuje výraz „[akákoľvek]“. Je zjavné, výraz „[akákoľvek] koncentrácia“ sa môže vzťahovať len na koncentráciu, ktorá patrí do pôsobnosti nielen článku 22 nariadenia EÚ o fúziách, ale tým viac aj na koncentráciu, ktorá patrí do pôsobnosti nariadenia EÚ o fúziách. Kontextové preskúmanie tohto ustanovenia je teda nevyhnutné.

62.

Rovnako by bolo absurdné tvrdiť, že Súdny dvor by sa mal zastaviť pri skúmaní znenia ustanovenia, keď bol upozornený na niektoré konkrétne skutočnosti, ktoré spochybňujú údajne jasné znenie tohto ustanovenia. ( 32 ) Presne o takýto prípad ide v prejednávanej veci: ako ukážem neskôr, mnohé skutočnosti poukazujú na odlišný výklad predmetného ustanovenia.

66.

Po druhé podľa článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách jednou z podmienok, ktoré musí Komisia splniť, aby mohla preskúmať fúzie, ktoré nedosahujú prahové hodnoty stanovené v článku 1 tohto nariadenia, je skutočnosť, že predmetná fúzia „hrozí, že značne ovplyvní hospodársku súťaž na území členského štátu alebo štátov , ktoré podávajú žiadosť“. ( 34 ) Táto formulácia dáva zmysel pri predpoklade, že sporné ustanovenie má od svojho zavedenia do pôvodného nariadenia ES o fúziách umožniť preskúmanie koncentrácií, ktoré by mohli narušiť hospodársku súťaž v členskom štáte, ktorý nemá vnútroštátny systém kontroly koncentrácií. Okrem toho je toto znenie v súlade s účelom ustanovenia, ktoré má po svojich zmenách a doplneniach v rokoch 1997 a 2004 – ako uvediem neskôr – tiež posilniť jednostupňovú povahu systému kontroly koncentrácií EÚ tým, že sa v čo najväčšej možnej miere zabráni viacnásobným vnútroštátnym podaniam.

67.

Naopak, znenie tohto ustanovenia sa stáva menej zrejmým, ak sa toto ustanovenie, ako uviedol Všeobecný súd, vykladá v tom zmysle, že predstavuje „‚ nápravný mechanizmus ‘…na dosiahnutie cieľa…, ktorým je umožniť kontrolu koncentrácií schopných významne narušiť účinnú hospodársku súťaž na vnútornom trhu “ ( 35 ). Ak je to tak, prečo normotvorca Únie odkázal len na narušenia hospodárskej súťaže, ku ktorým dochádza na úrovni členských štátov? Nemalo by toto ustanovenie všeobecnejšie alebo navyše odkazovať na obmedzenia hospodárskej súťaže na vnútornom trhu ? Čo je ešte podstatnejšie, prečo by Komisia vôbec potrebovala postúpenie od orgánu členského štátu, ak je problém hospodárskej súťaže na úrovni EÚ?

V bodoch 96 až 117 napadnutého rozsudku Všeobecný súd po preskúmaní viacerých dokumentov týkajúcich sa histórie nariadenia EÚ o fúziách dospel k záveru, že „historický výklad potvrdzuje, že článok 22 ods. 1 prvý pododsek [nariadenia EÚ o fúziách] umožňuje členskému štátu bez ohľadu na pôsobnosť jeho vnútroštátnych pravidiel kontroly fúzií postúpiť Komisii koncentrácie, ktoré nespĺňajú prahové hodnoty obratu stanovené v článku 1 tohto nariadenia, ktoré však môžu mať významné cezhraničné účinky“.

71.

S takýmto posúdením nesúhlasím. V tejto súvislosti mám najmä štyri hlavné výhrady: (i) dokumenty uvedené v napadnutom rozsudku majú určité vnútorné obmedzenia pri objasňovaní zámeru normotvorcu Únie, (ii) citované pasáže týchto dokumentov nepodporujú zistenia Všeobecného súdu, (iii) keď sa tieto dokumenty vykladajú ako celok, v skutočnosti sú v rozpore s týmito zisteniami, a (iv) Všeobecný súd nezohľadnil množstvo ďalších dokumentov vrátane relevantných prípravných prác, ktoré podporujú výklad uvádzaný odvolateľkami.

i) Hranice posúdenia histórie vzniku zo strany Všeobecného súdu (I)

72.

Po prvé, ako správne uvádza Grail, existujú dve dôležité obmedzenia, ktoré sú vlastné druhu dokumentov uvedených v napadnutom rozsudku na podporu záveru, ktorý z nich bol vyvodený. Všetky tieto dokumenty (zelená kniha z roku 1996, ( 36 ) zelená kniha z roku 2001, ( 37 ) návrh Komisie z roku 2003 ( 38 ) a pracovný dokument útvarov Komisie z roku 2009) ( 39 ) vypracovala Komisia a vznikli až po prijatí nariadenia ES o fúziách. Prístup Všeobecného súdu je podľa môjho názoru v prejednávanej veci zvlášť mätúci.

76.

Ak široká pôsobnosť tohto ustanovenia existuje od prijatia nariadenia ES o fúziách v roku 1989, prečo Všeobecný súd zohľadnil viaceré dokumenty vypracované po roku 1989, ale nie tie, ktoré uviedli odvolateľky? Ak sa na druhej strane pôsobnosť tohto ustanovenia rozšírila prijatím nariadenia EÚ o fúziách v roku 2004, prečo Všeobecný súd necitoval nijaký dokument týkajúci sa legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu tohto nariadenia, a najmä dokumenty inštitúcie, ktorá konala ako jediný normotvorca, t. j. Rady? To ma privádza k ďalšiemu bodu.

77.

Je totiž dosť prekvapujúce, že na potvrdenie výkladu článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách, ktorý navrhla Komisia, Všeobecný súd vychádzal len z dokumentov vypracovaných samotnou Komisiou, ale necitoval nijaké dokumenty Rady.

78.

Určite súhlasím s tým, že oficiálny dokument vyjadrujúci názor Komisie na význam a pôsobnosť daného ustanovenia nariadenia alebo smernice má určitú váhu, najmä ak toto ustanovenie bolo zahrnuté do pôvodného návrhu a nebolo predmetom významných diskusií alebo pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov počas legislatívneho procesu. Názor Komisie však nemožno považovať za rozhodujúci prvok na účely výkladu tohto ustanovenia zo strany Súdneho dvora. Platí to ešte viac, ak toto ustanovenie doplnila Rada v pomerne neskorom štádiu legislatívneho procesu po zdĺhavých diskusiách, ako je to v prípade (terajšieho) článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách.

Všeobecný súd začal svoje posúdenie histórie vzniku tohto ustanovenia konštatovaním, že „tento mechanizmus postúpenia vyhovel želaniu Holandského kráľovstva, ktoré v tom čase [nemalo systém kontroly fúzií], aby Komisia skúmala koncentrácie, ktoré majú nepriaznivé účinky na jeho území, pokiaľ koncentrácie ovplyvňujú aj obchod medzi členskými štátmi, a preto sa tento mechanizmus označoval ako ‚holandská doložka‘“ ( 41 ). Ďalej odkázal na niekoľko relevantných dokumentov, z ktorých vyplýva, že (i) mechanizmus postúpenia sa vo všeobecnosti považuje za užitočný nástroj najmä pre tie členské štáty, ktoré v súčasnosti nemajú systém kontroly koncentrácií, ale jeho použitie nie je pre ne vôbec vyhradené, ( 42 ) (ii) cieľom tohto mechanizmu je umožniť členským štátom požiadať Komisiu o posúdenie koncentrácie s cezhraničnými účinkami v situácii, keď nie sú splnené prahové hodnoty stanovené v článku 1 nariadenia, ( 43 ) (iii) ciele tohto mechanizmu sa časom rozšírili s cieľom umožniť spoločné žiadosti o postúpenie, ktoré by zabránili viacnásobným vnútroštátnym podaniam, pričom však nie je spochybnený jeho pôvodný cieľ, ( 44 ) a (iv) zmeny a doplnenia ustanovenia ukázali, že Komisia uprednostňuje výraznejšie využívanie mechanizmu postúpenia. ( 45 )

82.

Všetky tieto tvrdenia Všeobecného súdu sú podľa môjho názoru vecne správne. Je zjavne pravda, že článok 22 ods. 1 nariadenia EÚ o fúziách sa uplatňuje na koncentrácie s cezhraničnými účinkami, ktoré nedosahujú prahové hodnoty stanovené v článku 1 tohto nariadenia. Okrem toho je nesporné, že mechanizmus postúpenia stanovený v článku 22 ods. 1 nariadenia EÚ o fúziách môžu využiť tak členské štáty, ktoré nemajú systém kontroly koncentrácií, ako aj členské štáty, ktoré majú kontrolný systém. Nakoniec niet pochýb ani o tom, že mechanizmus postúpenia bol časom zmenený s cieľom rozšíriť jeho ciele a umožniť jeho častejšie využívanie.

Po tretie sa zdá, že samotné dokumenty uvedené v napadnutom rozsudku sú pri výklade v celkovej súvislosti v rozpore so zisteniami Všeobecného súdu, a teda potvrdzujú výklad uvádzaný odvolateľkami. Je potrebné zdôrazniť dôležitosť tohto bodu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora dokumenty, o ktoré sa opiera Všeobecný súd, treba vykladať ako celok, aby sa správne posúdila ich dôkazná hodnota. Extrapolácia jednej alebo viacerých konkrétnych častí dokumentu a následné vyvodzovanie záverov, ktoré nie sú v súlade so skutočným obsahom dokumentu chápaného ako celok, predstavuje nesprávne právne posúdenie. ( 46 )

86.

Tieto zásady sú podľa môjho názoru v tomto kontexte relevantné.

87.

89.

Okrem toho ďalšie veľmi jasné a významné časti dokumentov, na ktoré odkazuje Všeobecný súd, neboli v napadnutom rozsudku spomenuté.

90.

Napríklad pri analýze obmedzení regulačného rámca, ktorý bol v tom čase platný, a dostupných možností jeho zmeny a doplnenia s cieľom zachytiť viac fúzií s cezhraničnými účinkami, sa zelená kniha z roku 1996 nezmieňuje o údajnej možnosti postúpiť Komisii preskúmanie fúzií, ktoré sa vymykajú vnútroštátnym systémom kontroly fúzií podľa článku 22 nariadenia ES o fúziách. Toto ustanovenie sa totiž spomína len v tom zmysle, že sa týka „ rozdelenia vecí medzi Komisiu a členské štáty“. Zelená kniha z roku 1996 zachádza až tak ďaleko, že uvádza, že „pod prahovými hodnotami [nariadenia ES o fúziách] podliehajú koncentrácie vnútroštátnej kontrole fúzií, ak taká kontrola existuje “. ( 49 )

91.

93.

Pokiaľ ide o návrh Komisie z roku 2003, jeho bod 21 znie takto: „Jedným z pôvodných účelov článku 22 [nariadenia ES o fúziách] bolo poskytnúť členským štátom, ktoré nemajú vnútroštátne právne predpisy o kontrole fúzií, možnosť postúpiť prípady s vplyvom na obchod medzi členskými štátmi Komisii; dnes do tejto kategórie patrí iba Luxembursko. Možnosť jedného členského štátu postúpiť prípady Komisii by sa však nemala úplne vylúčiť .“ ( 56 ) To naznačuje, že jednostranné využitie mechanizmu postúpenia členskými štátmi síce bolo možné, ale považovalo sa za nepravdepodobné. Je pravdepodobné, že ak by článok 22 nariadenia ES o fúziách umožňoval členským štátom so systémom kontroly fúzií postupovať aj prípady, ktoré nemohli preskúmať, použitie mechanizmu postúpenia by sa nemohlo považovať za nepravdepodobné.

94.

Okrem toho sa v bodoch 22 až 25 tohto návrhu ďalej uvádza, že hlavným nedostatkom ustanovení o postúpení (články 9 a 22 nariadenia ES o fúziách) je skutočnosť, že sa môžu použiť až po oznámení fúzie Komisii alebo vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže, podľa okolností. Navyše z bodu 28 tohto dokumentu jasne vyplýva, že možnosť Komisie vyzvať členské štáty, aby podali žiadosť o postúpenie veci, bola obmedzená na prípady, ktoré už boli oznámené.

95.

98.

Z prípravných prác celkom jasne vyplýva, že počas diskusií a rokovaní, ktoré viedli k prijatiu nariadenia ES o fúziách Radou v roku 1989, sa niektoré z najkontroverznejších tém týkali vymedzenia vecnej pôsobnosti nariadenia a jeho zosúladenia s inými pravidlami (ES a vnútroštátnymi), ktoré by mohli byť rovnako uplatniteľné na transakcie oznámené podľa tohto nariadenia. Vznikli najmä dve otázky: má byť uplatňovanie nariadenia ES o fúziách výlučné alebo môžu členské štáty oznámené koncentrácie skúmať aj súbežne? Vylúčilo by uplatnenie nariadenia ES o fúziách a priori uplatnenie vtedajších článkov 85 a 86 EHS na tú istú transakciu? ( 59 )

99.

V tejto súvislosti bola nakoniec v Rade dosiahnutá dohoda, že právomoc Komisie podľa nariadenia ES o fúziách musí byť výlučná a naopak koncentrácie, ktoré nedosahujú prahové hodnoty stanovené v nariadení ES o fúziách, budú preskúmavané len vnútroštátnymi orgánmi. ( 60 ) Okrem toho, hoci nebolo možné vylúčiť uplatnenie článkov 85 a 86 EHS (primárne právo) na transakcie, na ktoré sa vzťahuje nariadenie, bolo naopak možné obmedziť na ne uplatnenie právnych predpisov vykonávajúcich tieto ustanovenia. ( 61 ) To viedlo k pridaniu dvoch odsekov do článku 22 návrhu Komisie. ( 62 )

100.

Táto dohoda v rámci Rady nastolila problém viacerých členských štátov, ktoré v tom čase nemali vnútroštátny systém kontroly koncentrácií (vrátane Belgicka, Talianska, Luxemburska a Holandska): kto bude posudzovať koncentrácie, ktoré nedosahujú prahové hodnoty nariadenia ES o fúziách, ale majú vplyv na ich vnútroštátny trh? Preto bola zavedená „holandská doložka“, ktorá umožňovala Komisii „zastúpiť“ vnútroštátne orgány a výnimočne konať v ich mene, ak neexistujú právne predpisy o preskúmaní fúzií alebo ak tieto orgány z dôvodu svojej relatívnej neskúsenosti alebo obmedzených zdrojov považujú Komisiu za „vhodnejší“ orgán na preskúmanie fúzie, ktorá im bola oznámená.

103.

To isté analogicky platí pre zmeny a doplnenia nariadenia ES o fúziách v roku 1997. Ako som uviedol v bode 82 vyššie, je pravda, že normotvorca Únie mal v úmysle rozšíriť pôsobnosť mechanizmu postúpenia stanoveného v článku 22 nariadenia ES o fúziách. V prípravných prácach týkajúcich sa revízie nariadenia však nie je zmienka o tom, že zmeny sledovali cieľ odstrániť medzery, ktorý uvádza Všeobecný súd. Naopak, samotný cieľ posilniť systém jednostupňového konania zabránením viacnásobným podaniam je v rozpore s výkladom článku 22 nariadenia EÚ o fúziách, ktorý prijal Všeobecný súd.

104.

Vidím totiž vnútorný paradox v tom, že Všeobecný súd odkazuje na dokument, ktorý vysvetľuje, že cieľom zmeny článku 22 nariadenia ES o fúziách v roku 1997 bolo zabrániť viacnásobným podaniam, s cieľom podporiť výklad tohto ustanovenia, ktorý – ako vysvetlím neskôr ( 71 ) – de facto povzbudí podniky, ktoré podľa právnych predpisov EÚ a vnútroštátnych právnych predpisov o kontrole fúzií nie sú povinné predkladať vôbec nijaké podania, aby to predsa len robili (potenciálne až 30 z nich) ( 72 ) z opatrnosti.

105.

Okrem toho historické dokumenty týkajúce sa prijatia nariadenia EÚ o fúziách v roku 2004 nepodporujú konštatovania Všeobecného súdu, pokiaľ ide o zámer normotvorcu Únie použiť mechanizmus postúpenia stanovený v článku 22 na nápravu údajných nedostatkov vyplývajúcich z nepružnosti prahových hodnôt uvedených v článku 1 nariadenia. ( 73 ) Cieľom zmien ustanovení článku 22 nariadenia EÚ o fúziách bolo posilniť funkciu mechanizmu postúpenia ako jednostupňového konania, ktorá zabraňuje tomu, aby účastníci fúzie museli podávať viacnásobné podania. Samotné znenie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov to celkom jasne dokazuje. ( 74 )

Predovšetkým v návrhu oznámenia Komisie o postúpení veci v súvislosti s koncentráciami z roku 2005, ( 75 ) ktorý bol uverejnený po prijatí nariadenia EÚ o fúziách, sa postúpenia podľa článku 22 nariadenia EÚ o fúziách dôsledne označujú ako postúpenia „po oznámení“ ( 76 ). Použitie tohto výrazu je ťažko zlučiteľné s opakovaným tvrdením Komisie, podľa ktorého toto ustanovenie vždy vykladala v tom zmysle, že umožňuje členským štátom postúpiť veci, ktoré nedosahujú prahové hodnoty stanovené vnútroštátnym právom. Ak by som sa stotožnil s tvrdeniami Komisie, bolo by tiež zvláštne, že ten istý dokument sa pri vymenúvaní „kategóri[í] vecí, ktoré sú spravidla najvhodnejšie na to, aby boli postúpené Komisii podľa článku 22“, nezmieňuje o koncentráciách, ktoré vyvolávajú vážne obavy z narušenia hospodárskej súťaže, ale nepatria do pôsobnosti nijakého systému kontroly fúzií v rámci Európskej únie. ( 77 ) Táto situácia mala byť pravdepodobne uvedená na prvom mieste zoznamu.

108.

110.

Môj predbežný záver je taký, že historický výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách jednoznačne podporuje konštatovanie, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o význam a pôsobnosť dotknutého mechanizmu postúpenia.

3) Kontextový výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách

111.

Teraz sa budem zaoberať bodmi 118 až 139 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd vykonal kontextový výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách. Na tento účel Všeobecný súd posúdil 12 kontextových prvkov obsiahnutých v 5 ustanoveniach (alebo súboroch ustanovení) nariadenia EÚ o fúziách. Po preskúmaní týchto prvkov Všeobecný súd dospel k záveru, že „z kontextového výkladu… vyplýva, že žiadosť o postúpenie podľa článku 22 [nariadenia EÚ o fúziách] možno podať bez ohľadu na pôsobnosť vnútroštátnych pravidiel kontroly koncentrácií“ ( 83 ).

112.

115.

Toto konštatovanie je podľa môjho názoru správne. Z odôvodnení nariadenia ES o fúziách a nariadenia EÚ o fúziách, ( 86 ) ako aj z prípravných prác ( 87 ) vyplýva, že normotvorca Únie sa domnieval, že článok 103 ZFEÚ – ktorý umožňuje prijatie právnych predpisov určených „na vykonávanie zásad stanovených v článkoch 101 a 102 [ZFEÚ]“ – sám osebe nepostačuje na vytvorenie systému kontroly fúzií, ktorý by mal zabrániť už samotnému vytváraniu dominantného postavenia (na rozdiel od jeho zneužívania , ktoré zakazuje článok 102 ZFEÚ) a ktorý by tiež zachycoval koncentrácie na trhu poľnohospodárskych výrobkov, ktoré podľa článku 38 ods. 3 ZFEÚ a prílohy I k Zmluve o FEÚ ( 88 ) môžu podliehať osobitnému právnemu režimu, ktorý zahŕňa výnimky z úplného uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ. Normotvorca Únie preto považoval za potrebné založiť nariadenie aj na článku 352 ZFEÚ. ( 89 )

116.

Na ústnom pojednávaní sa podrobne diskutovalo aj o tom, či by právne základy nariadenia EÚ o fúziách mohli byť relevantné v tejto otázke. Komisia tvrdila, že voľba normotvorcu nepriamo potvrdzuje jej stanovisko, keďže článok 352 ZFEÚ je ustanovením, ktoré môže členským štátom vytvoriť novú právomoc požiadať Komisiu o preskúmanie danej koncentrácie, aj keď na to neexistuje právomoc podľa vnútroštátneho práva. Bez ohľadu na to, či by sa článok 352 ZFEÚ mohol vykladať týmto spôsobom, som však v nijakom historickom dokumente nenašiel ani stopu po takejto úvahe normotvorcu. Ako som uviedol, odôvodnenia aj prípravné práce veľmi jasne ukazujú, že voľba právneho základu zo strany normotvorcu nebola ovplyvnená pôsobnosťou článku 22 nariadenia EÚ o fúziách. ( 90 )

120.

Z dôvodov vysvetlených v bode 63 vyššie považujem tento prístup za odôvodnený. Podľa môjho názoru je znenie článku 4 ods. 5 nariadenia EÚ o fúziách jednoducho nerozhodné, pokiaľ ide o výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách.

121.

Po štvrté Všeobecný súd rozhodol, že článok 22 nariadenia EÚ o fúziách „nemožno vykladať z hľadiska mechanizmov postúpenia stanovených v článku 4 ods. 4 a v článku 9 tohto nariadenia“ ( 93 ). Rozdiely v znení týchto ustanovení podľa Všeobecného súdu preukazujú, že tieto mechanizmy „nie sú zosúladené“, a preto nie je možné vyvodiť nijaký záver, pokiaľ ide o zmysel a pôsobnosť článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách. ( 94 )

122.

Konštatovanie Všeobecného súdu je opäť správne: tvrdenia odvolateliek v tejto súvislosti neboli presvedčivé. Zároveň možno stojí za to dodať, že ani tieto ustanovenia nepodporujú tvrdenia Komisie; v skutočnosti nehovoria nič o spornej otázke.

Všeobecný súd nevzal do úvahy zjavnú skutočnosť, že výraz „dozvedeli“ bol nevyhnutný na to, aby toto ustanovenie splnilo svoju základnú funkciu „holandskej doložky“: umožniť členským štátom bez vnútroštátneho systému kontroly koncentrácií požiadať Komisiu o preskúmanie fúzií, ktoré môžu byť problematické na vnútroštátnej úrovni.

126.

Okrem toho Všeobecný súd nezohľadnil postupné zmeny a doplnenia článku 22 ods. 1 druhého pododseku nariadenia EÚ o fúziách. V pôvodnom nariadení ES o fúziách toto ustanovenie odkazovalo len na žiadosť, ktorú treba podať „najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa koncentrácia stala známou pre členský štát alebo sa uskutočnila “. Keď bolo nariadenie ES o fúziách v roku 1997 zmenené a doplnené, toto ustanovenie znelo takto: „žiadosť sa musí podať do jedného mesiaca od dátumu, kedy bola koncentrácia oznámená [v angličtine ‚made known‘, nie ‚notified‘ – pozn. prekl .] členskému štátu alebo všetkým členským štátom vykonávajúcim spoločnú žiadosť alebo kedy bola vykonaná“. Nakoniec až prijatím nariadenia EÚ o fúziách bolo toto ustanovenie zmenené tak, aby obsahovalo aj odkaz na „ oznámenie “ koncentrácie. ( 98 )

127.

Čo vyplýva z týchto zmien a doplnení? Podľa môjho názoru jasne potvrdzujú to, čo vyplýva z analýzy prípravných prác: (i) článok 22 pôvodného nariadenia ES o fúziách bol koncipovaný tak, aby upravoval postúpenia zo strany členských štátov bez systému kontroly fúzií (preto neobsahuje zmienku o oznamovaní), (ii) článok 22 nariadenia ES o fúziách bol zmenený a doplnený v roku 1997 s cieľom umožniť postúpenie niekoľkým členským štátom, aby sa zabránilo viacnásobným podaniam, keď sa Komisia považuje za najvhodnejší orgán (preto sa zaviedol odkaz na spoločné žiadosti), a (iii) článok 22 nariadenia EÚ o fúziách konsolidoval acquis článku 22 a posilnil funkciu jednostupňového konania zavedeného týmto ustanovením (preto bol doň vložený odkaz na oznámenia). ( 99 ) Konštatovanie Všeobecného súdu založené na znení článku 22 ods. 1 druhého pododseku nariadenia EÚ o fúziách je preto podľa môjho názoru nesprávne.

131.

Je pravda, že ide o prvok, ktorý, ako uviedol Všeobecný súd, podľa všetkého podporuje stanovisko Komisie. Výpovedná hodnota takéhoto prvku je však pomerne obmedzená, a to z nasledujúcich štyroch dôvodov.

–

Na úvod, ako uviedol samotný Všeobecný súd, znenie článku 22 ods. 2 druhého pododseku nariadenia EÚ o fúziách je podobné zneniu článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách. Vzhľadom na striktnú a vnútornú súvislosť medzi týmito dvoma ustanoveniami (ktoré upravujú, kto môže podať žiadosť a kto môže podať spoločnú žiadosť) je to celkom logické. Nie je preto prekvapujúce, že obe ustanovenia obsahujú výrazy, ktoré sú podobne nepodmienené. V rozsahu, v akom je prvé ustanovenie údajne nejasné, však zodpovedajúce znenie druhého ustanovenia možno len ťažko považovať za spoľahlivé usmernenie týkajúce sa významu prvého ustanovenia.

–

Znenie článku 22 ods. 2 druhého pododseku nariadenia EÚ o fúziách je nejasné aj z iného dôvodu. Odôvodnenie 15 nariadenia EÚ o fúziách – ktoré sa týka článku 22 nariadenia EÚ o fúziách – totiž stanovuje, že „ostatné členské štáty, ktoré majú tiež právomoc posudzovať koncentráciu, by tiež mali byť oprávnené pripojiť sa k žiadosti [o postúpenie]“. ( 102 ) Toto odôvodnenie prinajmenšom vyvoláva určité pochybnosti o výklade článku 22 ods. 2 druhého pododseku nariadenia EÚ o fúziách, ktorý prijal Všeobecný súd, keďže naznačuje, že členský štát, ktorý podá žiadosť, musí mať právomoc.

133.

Aj v tomto bode sa stotožňujem s bezprostredným záverom Všeobecného súdu: článok 22 ods. 2 tretí pododsek nariadenia EÚ o fúziách sám osebe neobjasňuje pôsobnosť článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách. ( 106 )

134.

Po piate sa Všeobecný súd zaoberal znením článku 22 ods. 3 tretieho pododseku nariadenia EÚ o fúziách, podľa ktorého „členský štát alebo štáty, ktoré podali žiadosť, už na koncentráciu neuplatňujú svoje vnútroštátne právne predpisy hospodárskej súťaže“. V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že takéto ustanovenie nepodporuje tvrdenia odvolateliek: predmetná vnútroštátna právna úprava odkazuje aj na vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa protisúťažných dohôd a zneužívania dominantného postavenia. ( 107 )

135.

V tejto súvislosti sa plne stotožňujem s posúdením Všeobecného súdu. Článok 22 ods. 2 tretí pododsek nariadenia EÚ o fúziách totiž nepodporuje výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách, ktorý navrhli odvolateľky (a z rovnakého dôvodu výklad navrhnutý Komisiou).

139.

Podľa článku 22 ods. 4 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách sa povinnosť pozastavenia uplatňuje na všetky fúzie, pre ktoré bola podaná žiadosť o postúpenie, aby sa zabezpečila účinnosť systému preskúmania a zabránilo sa narušeniu hospodárskej súťaže, kým Komisia rozhodne, či prípad preskúma.

140.

Skutočnosť, že povinnosť pozastavenia sa uplatní len v rozsahu, v ktorom „sa nevykonala koncentrácia ku dňu, kedy Komisia informuje účastníkov koncentrácie, že bola podaná žiadosť“, je nevyhnutným výsledkom toho, že fúzia, v súvislosti s ktorou bola podaná žiadosť o postúpenie, mohla byť (zákonne) vykonaná pred podaním žiadosti. Existujú rôzne dôvody, pre ktoré je to možné. Žiadosť o postúpenie môže pochádzať najmä od členského štátu (alebo štátu EHP/EZVO): ( 110 ) (i) ktorý nemá systém kontroly fúzií, (ii) ktorý má systém kontroly fúzií, ktorý neupravuje povinnosť pozastavenia, ( 111 ) a (iii) v ktorom povinnosť pozastavenia síce existuje, ale v konkrétnom prípade sa neuplatní. Pokiaľ ide o tento posledný bod, je skutočne dôležité spomenúť, že rozsah povinností pozastavenia vrátane výnimiek a možných odchýlok od nich, ako aj dĺžka uplatniteľných čakacích lehôt sa v jednotlivých členských štátoch líšia. ( 112 )

141.

Konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa článku 7 nariadenia EÚ o fúziách teda predstavuje non sequitur . Podľa môjho názoru článok 22 ods. 4 prvý pododsek nariadenia EÚ o fúziách neobjasňuje správny výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách.

145.

Jedno z týchto vysvetlení je zrejmé pri pohľade na bod 110 napadnutého rozsudku. V tejto časti Všeobecný súd poukázal na to, že v minulom rozsudku (ďalej len „rozsudok Kesko“) už rozhodol, že „Komisii neprináleží rozhodovať o právomoci vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže podať žiadosť o postúpenie podľa článku 22 [nariadenia EÚ o fúziách], ale je povinná len overiť, či je táto žiadosť prima facie žiadosťou členského štátu“. ( 114 ) Tento rozsudok je správny v tom, že otázka, či daná fúzia podlieha oznamovacej povinnosti podľa vnútroštátneho práva, nie je otázkou práva Únie, ale vnútroštátneho práva. Komisii teda nemôže prináležať, aby informovala členský štát podľa článku 22 ods. 5 nariadenia EÚ o fúziách o tom, že podľa jej názoru sú splnené nielen hmotnoprávne podmienky postúpenia, ale aj dosiahnuté vnútroštátne prahové hodnoty.

146.

Ďalšie vysvetlenie vyplýva z toho, že v článku 22 ods. 5 nariadenia EÚ o fúziách nie je uvedené nič, pokiaľ ide o kritériá, ktoré by Komisia mala použiť na určenie „jedného alebo viacerých členských štátov“, na ktoré sa podľa tohto ustanovenia môže najprv obrátiť a potom ich vyzvať, aby podali žiadosť. Sú to členské štáty, na území ktorých môže byť ovplyvnená hospodárska súťaž? Ak áno, môže si Komisia slobodne vybrať len niektoré z nich (a na základe akých kritérií?) alebo je povinná zaobchádzať s nimi rovnako? Znenie ustanovenia by sa v tejto súvislosti mohlo na prvý pohľad zdať trochu nejednoznačné. Alebo možno nie. Dalo by sa tvrdiť, že Komisia má v tejto oblasti širokú mieru voľnej úvahy, lebo okrem iného môže byť potrebné, aby v každom konkrétnom prípade preskúmala, ktoré členské štáty sú prima facie príslušné na postúpenie fúzie a ktoré nie.

–

Sedem prvkov je podľa samotného Všeobecného súdu irelevantných na účely výkladu článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách; boli totiž preskúmané najmä s cieľom zamietnuť niektoré tvrdenia odvolateliek. Všeobecný súd neuviedol (a dokonca ani nenaznačil), že tieto prvky môžu podporiť stanovisko Komisie.

–

Na jeden prvok sa Všeobecný súd odvolával s cieľom potvrdiť skutočnosť, ktorá však nie je sporná a navyše neposkytuje nijaké usmernenie, pokiaľ ide o sporný výklad.

150.

Preto aj keby som sa mal v celom rozsahu riadiť odôvodnením Všeobecného súdu, quod non , jeho záver by bol založený len na štyroch kontextových prvkoch. Ako som však vysvetlil, tri z týchto prvkov boli posúdené nesprávne a jeden, hoci nepochybne podporuje stanovisko Komisie, sa nezdá byť zvlášť presvedčivý.

Dovoľte mi to vysvetliť. Prvky, na ktoré odkazujem, sú ustanovenia a odôvodnenia nariadenia EÚ o fúziách, ktoré, ak sa skúmajú samostatne, sa nemusia javiť ako osobitne významné pre výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách. Keď však v skutočnosti urobím krok späť a pozriem sa na tieto ustanovenia a odôvodnenia spoločne, pričom vezmem do úvahy, kedy a prečo boli zavedené do nariadenia, môžem naozaj získať niektoré užitočné informácie.

154.

V prvostupňovom konaní sa odvolateľky odvolávali na viaceré ustanovenia a odôvodnenia nariadenia EÚ o fúziách, ktoré sa zdajú byť založené na predpoklade, že (i) fúzia podliehajúca postúpeniu podľa článku 22 nariadenia EÚ o fúziách je buď oznámená, alebo podlieha oznamovacej povinnosti na vnútroštátnej úrovni, ( 117 ) (ii) túto fúziu musí v každom prípade niekto preskúmať, aj keď sa Komisia rozhodne, že ju nepreskúma, ( 118 ) alebo (iii) vnútroštátne orgány, ktoré vec postúpia, musia mať právomoc na preskúmanie fúzie. Tento posledný bod si zaslúži stručné vysvetlenie.

155.

Ako už bolo uvedené, článok 22 ods. 2 prvý pododsek nariadenia EÚ o fúziách požaduje, aby Komisia „inform[ovala] príslušné orgány členských štátov a účastníkov koncentrácie o každej doručenej žiadosti [o postúpenie]“. Rovnako ako Všeobecný súd, aj ja mám tendenciu chápať pojem „príslušné orgány“ tak, že odkazuje na vnútroštátne orgány, ktoré sú vo všeobecnosti zodpovedné za fúzie – na rozdiel od orgánov príslušných na preskúmanie konkrétnej fúzie podľa vnútroštátneho práva.

156.

159.

V tejto súvislosti si nemožno nepoložiť otázku, či v tvrdeniach predložených Komisiou, ako aj v odôvodneniach napadnutého rozsudku neexistuje určitý rozpor. Obe sa vo veľkej miere opierajú o (údajne jasné) znenie niektorých ustanovení a následne odmietajú to, čo zrejme vyplýva z (údajne jasného) znenia iných ustanovení, a to len z dôvodu, že tieto ustanovenia nemožno zladiť s výkladom prvých uvedených ustanovení. Podľa môjho názoru dôkladný kontextový výklad nespočíva v odmietnutí indícií vyplývajúcich z niektorých ustanovení z dôvodu, že tieto indície nezodpovedajú predbežnému záveru, ku ktorému sa dospelo skôr. Blíži sa to kruhovému uvažovaniu.

160.

Domnievam sa, že obozretnejšia osoba, ktorá sa pokúša o výklad, by sa mala zamyslieť nad tým, prečo niektoré ustanovenia a odôvodnenia nariadenia EÚ o fúziách nemusia znamenať to, čo naznačuje ich znenie. Podľa môjho názoru dôvod osobitnej povahy týchto odôvodnení a ustanovení spočíva v tom, že ani jedno z nich nebolo zahrnuté do pôvodného nariadenia ES o fúziách v roku 1989. Všetky boli zavedené neskôr, keď bolo nariadenie ES o fúziách po zmene a doplnení v tomto smere v roku 1997 nakoniec zrušené nariadením EÚ o fúziách.

161.

Keďže týmto bodom som sa už podrobne zaoberal, nemusím sa ním zaoberať znova. Nariadenie EÚ o fúziách malo v úmysle rozvinúť cieľ mechanizmu postúpenia ako jednostupňového konania. Keďže sa teda tento cieľ týka len fúzií oznámených alebo podliehajúcich oznamovacej povinnosti, je zjavné, že znenie týchto ustanovení a odôvodnení bolo vypracované so zreteľom na tieto transakcie.

V tejto súvislosti môžem byť opäť stručný. Na niektoré z týchto prvkov som už poukázal v predchádzajúcich častiach vyššie.

165.

V prvom rade odôvodnenie 15 in fine uvádza, že podľa článku 22 nariadenia EÚ o fúziách Komisia nadobúda „právo posudzovať a zaoberať sa koncentráciou v mene členského štátu alebo členských štátov, ktoré ju o to požiadali“. ( 121 ) Znenie tohto odôvodnenia je ťažko zlučiteľné s ustanovením, ktoré – podľa Komisie a Všeobecného súdu – priznáva Komisii právomoc preskúmať určité fúzie, ktoré ovplyvňujú hospodársku súťaž na vnútornom trhu . Ak je problém na vnútornom trhu, prečo by mala Komisia konať v záujme , namiesto alebo v mene ( 122 ) vnútroštátneho orgánu, a to tým viac takého, ktorý nemá právomoc na preskúmanie predmetnej fúzie?

166.

Moje pochybnosti v tejto súvislosti ešte znásobuje znenie článku 22 ods. 5 pôvodného nariadenia ES o fúziách, ktoré znie takto: „Podľa odseku 3 Komisia prijme iba opatrenia nevyhnutne potrebné na udržanie alebo obnovu účinnej hospodárskej súťaže na území členského štátu , na ktorých požiadanie zasahuje.“ ( 123 ) Výslovné obmedzenie právomocí priznaných Komisii za týchto okolností ( 124 ) podľa môjho názoru jednoznačne preukazuje, že cieľom článku 22 nariadenia EÚ o fúziách nebolo mať širokú nápravnú funkciu, ktorú mu pripísal Všeobecný súd.

167.

Treba pripomenúť, že ustanovenie podobné článku 1 ods. 4 a 5 nariadenia EÚ o fúziách sa už nachádzalo v pôvodnom nariadení ES o fúziách a v tomto poslednom uvedenom nariadení bola súvislosť medzi mechanizmom úpravy prahových hodnôt a mechanizmom postúpenia priama a výslovná. Je zaujímavé, že mechanizmus postúpenia stanovený v článku 22 ods. 3 až 5 nariadenia ES o fúziách bol pôvodne koncipovaný ako dočasný . Článok 22 ods. 6 nariadenia ES o fúziách totiž stanovoval, že „odseky 3 až 5 ostávajú v platnosti až do prehodnotenia prahových hodnôt uvedených v článku 1 ods. 2“. To znamená, že normotvorca Únie sa v roku 1989 domnieval, že mechanizmus postúpenia sa stane zastaraným, len čo skúsenosti „z praxe“ umožnia vykonať primerané úpravy prahových hodnôt obratu. ( 127 ) Je zrejmé, že takáto úvaha by bola úplne bezvýznamná, ak by mechanizmus postúpenia, ako tvrdí Komisia, mal zahŕňať aj koncentrácie nedosahujúce vnútroštátne prahové hodnoty: jeho užitočnosť by vôbec nebola ovplyvnená zmenou prahových hodnôt v nariadení ES o fúziách. A fortiori , ak bol mechanizmus postúpenia určený na zachytenie fúzií nedosahujúcich vnútroštátne prahové hodnoty, prečo by mal byť dočasný?

170.

Môj predbežný záver je, že kontextový výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách celkovo tiež podporuje záver, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o význam a pôsobnosť dotknutého mechanizmu postúpenia. Hoci totiž existujú prvky podporujúce obe možnosti, tie, ktoré poukazujú na užšiu pôsobnosť tohto ustanovenia, sú oveľa početnejšie a relevantnejšie ako tie, ktoré poukazujú na jeho širšiu pôsobnosť.

173.

Odpoveď na prvú otázku je v tomto bode mojej analýzy čiastočne jasná. Tak historické, ako aj kontextové posúdenie nariadenia EÚ o fúziách totiž odhalilo dva ciele, ktoré nepochybne sleduje mechanizmus postúpenia stanovený v článku 22 tohto nariadenia. Prvým cieľom, ktorý podnietil zahrnutie mechanizmu postúpenia do pôvodného nariadenia ES o fúziách (tzv. „holandská doložka“), bolo umožniť preskúmanie fúzií, ktoré by mohli narušiť hospodársku súťaž na miestnej úrovni, ak príslušný členský štát nemá vnútroštátny systém kontroly fúzií. Druhým cieľom, ktorý bol zavedený reformou nariadenia ES o fúziách v roku 1997 a následne posilnený prijatím nariadenia EÚ o fúziách, je cieľ jednostupňového konania: umožniť Komisii preskúmanie fúzie, ktorá bola oznámená alebo musí byť oznámená vo viacerých členských štátoch, aby sa zabránilo viacnásobným vnútroštátnym podaniam.

174.

Prvý cieľ nie je zrejmý zo znenia odôvodnení pôvodného nariadenia ES o fúziách. Všeobecný súd však potvrdil skutočnosť, že mechanizmus postúpenia bol pôvodne zavedený na dosiahnutie tohto cieľa, a účastníci konania s tým súhlasia. V každom prípade neexistencia odkazu na tento cieľ v odôvodneniach nariadenia ES o fúziách nie je prekvapujúca, keďže, ako som vysvetlil vyššie, jeho pôsobnosť a význam mali byť pôvodne veľmi obmedzené. Pôvodne sa totiž mal uplatňovať len dočasne , teda do úpravy prahových hodnôt obratu, a výnimočne vzhľadom na svoju úzku pôsobnosť, ako výslovne uviedol vtedajší komisár pre hospodársku súťaž. ( 128 )

175.

Naopak, druhý cieľ je výslovne (a dôrazne) uvedený v odôvodneniach nariadenia z roku 1997 i nariadenia EÚ o fúziách. ( 129 ) Ani to nie je prekvapujúce vzhľadom na dôležitosť zmien vykonaných v predmetnom mechanizme postúpenia.

Po prvé, čo je predmetom odôvodnenia 11? Jeho kontext je dôležitý. Odôvodnenie 8 objasňuje základné zásady rozdelenia právomocí medzi Komisiu a vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže. Odôvodnenia 9 a 10 sa týkajú prahových hodnôt obratu, ktoré nariadenie EÚ o fúziách stanovuje na to, aby mali fúzie „význam pre celé Spoločenstvo“. Odôvodnenie 12 sa zas týka fúzií, ktoré nedosahujú prahové hodnoty obratu nariadenia EÚ o fúziách, ale „podlieha[jú] posudzovaniu podľa mnohých národných systémov kontroly fúzií“. V tejto súvislosti odôvodnenie 12 poukazuje na to, že „viacnásobné oznamovanie tej istej transakcie zvyšuje právnu neistotu, vynaložené úsilie a náklady podnikov a môže viesť k rozporným hodnoteniam“, a z tohto dôvodu konštatuje, že „preto je potrebné ďalej rozvíjať systém, v ktorom môžu členské štáty postupovať koncentrácie Komisii“. Odôvodnenia 13 až 16 ďalej poukazujú na spoluprácu, ktorá sa má na tento účel nadviazať medzi Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže, a ilustrujú fungovanie rôznych mechanizmov postúpenia.

179.

Podľa môjho názoru z vyššie uvedeného kontextu vyplýva, že odôvodnenie 11 odkazuje na mechanizmus, ktorý má nápravnú funkciu, pokiaľ ide o rozdelenie právomocí medzi Komisiu a vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže. Toto odôvodnenie sa netýka vytvorenia právomoci, ktorú Všeobecný súd označil ako „subsidiárnu právomoc Komisie, ktorá jej poskytuje flexibilitu potrebnú na dosiahnutie cieľa tohto nariadenia“ ( 130 ).

180.

Uvedená úvaha má dodatočnú oporu po prvé v skutočnosti, že toto odôvodnenie nebolo uvedené v pôvodnom nariadení ES o fúziách, ale bolo zavedené až do nariadenia EÚ o fúziách. Užitočnosť mechanizmu postúpenia, pokiaľ ide o prideľovanie prípadov rôznym orgánom, ktoré sú všetky príslušné na preskúmanie danej fúzie, sa totiž objavila až v roku 1997 a v roku 2004 nadobudla väčší význam.

Keď sa odôvodnenie 11 vykladá ako celok, vyššie uvedené úvahy sa ďalej potvrdzujú. Uvedené odôvodnenie stanovuje: „pravidlá upravujúce postupovanie koncentrácií… by mali slúžiť ako účinný nápravný mechanizmus v zmysle zásady subsidiarity. Tieto pravidlá vhodným spôsobom chránia záujmy členských štátov v oblasti hospodárskej súťaže, pričom náležite zohľadňujú právnu istotu a zásadu jednostupňového konania“. Z tohto znenia vyvodzujem dva závery. Po prvé odkaz na zásadu subsidiarity a primeranú ochranu hospodárskej súťaže členských štátov potvrdzuje úzku pôsobnosť mechanizmu postúpenia: je určený len na nápravu situácií, v ktorých je hospodárska súťaž ovplyvnená na miestnej úrovni . Po druhé odkaz na právnu istotu a zásadu jednostupňového konania tiež naznačuje, že mechanizmy postúpenia sú zamerané na nahradenie viacerých vnútroštátnych postupov jedným centralizovaným postupom, čo predpokladá, že predmetné fúzie spĺňajú vnútroštátne prahové hodnoty.

183.

Preto ma výklad odôvodnenia 11 nariadenia EÚ o fúziách vykonaný Všeobecným súdom nepresvedčil. Nepresvedčilo ma ani to, že Všeobecný súd vychádzal z odôvodnení 6 a 24 nariadenia EÚ o fúziách v rozsahu, v akom odkazujú na účinnú kontrolu všetkých koncentrácií.

184.

Ešte raz uvediem, že keď sa tieto odôvodnenia vykladajú ako celok a v správnom kontexte, zdá sa byť pomerne jasné, že výraz „všetky“ neznamená, že každá jedna fúzia, ku ktorej dochádza vo svete, by mala podliehať „účinnej“ kontrole podľa nariadenia EÚ o fúziách za predpokladu, že môže vyvolať určité obavy v súvislosti s hospodárskou súťažou v niektorom členskom štáte. Odôvodnenie 6 stanovuje: „Preto je potrebný osobitný právny nástroj, ktorý umožní účinnú kontrolu všetkých koncentrácií z hľadiska ich vplyvu na štruktúru hospodárskej súťaže v spoločenstve a ktorý bude jediným právnym nástrojom uplatniteľným na takéto koncentrácie.“ Podobne odôvodnenie 24 stanovuje: „… musí toto nariadenie umožňovať účinnú kontrolu všetkých koncentrácií z hľadiska ich účinku na hospodársku súťaž v spoločenstve.“

Ak je to však tak, vzniká otázka: na čo odkazuje výraz „všetky“ v kontexte týchto odôvodnení? Odpoveď opäť spočíva v znení týchto odôvodnení a potvrdzuje ju ich história a účel. Výrazy použité v týchto odôvodneniach pochádzajú zo siedmeho odôvodnenia pôvodného nariadenia ES o fúziách ( 134 ) a majú úplne jasne vyjadriť, že podľa nariadenia o fúziách sa všetky koncentrácie budú posudzovať „z hľadiska ich účinku na hospodársku súťaž “. Toto vysvetlenie, ktoré sa dnes nepochybne môže javiť ako samozrejmé, a teda zbytočné, nebolo v čase prijatia nariadenia ES o fúziách v nijakom prípade bezvýznamné. Ďalším dôvodom, ktorý na mnoho rokov zastavil rokovania v rámci Rady, boli totiž veľmi výrazné rozdiely v názoroch medzi jednotlivými členskými štátmi, pokiaľ ide o kritériá, ktoré má Komisia použiť pri rozhodovaní o povolení alebo nepovolení fúzie. Zatiaľ čo Komisia a mnohé členské štáty uprednostňovali čisto protimonopolnú analýzu, niektoré členské štáty boli proti tejto myšlienke a zastávali názor, že fúzie by sa mali posudzovať aj z hľadiska iných úvah, najmä z hľadiska priemyselnej politiky. Nakoniec zvíťazil prvý názor a kompromisom bolo zahrnúť do nariadenia takzvanú nemeckú doložku (vtedy článok 21 ods. 3 nariadenia ES o fúziách, teraz článok 21 ods. 4 nariadenia EÚ o fúziách), ktorá členským štátom udelila určitú zostatkovú právomoc na zásah. ( 135 ) Zdá sa, že judikatúra súdov EÚ potvrdzuje môj výklad odôvodnenia. ( 136 )

187.

To, že Všeobecný súd v tejto súvislosti vychádzal z odôvodnení 6, 11 a 24, je preto podľa môjho názoru nesprávne. Pri bližšom skúmaní sa ukáže, že v odôvodneniach ani jedného z troch nariadení o fúziách nie je nijaký odkaz na funkciu vypĺňania medzier, ktorá je prisudzovaná článku 22 nariadenia EÚ o fúziách, ani z nich nič také nevyplýva. Neexistencia zmienky o tomto bode je pomerne významná vzhľadom na potenciálne mimoriadny vplyv, ktorý by takéto ustanovenie malo na fungovanie systému kontroly koncentrácií, ktorý (i) „spočíva na zásade presného rozdelenia právomocí medzi [Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi]“ ( 137 ) a (ii) ktorého rozsah pôsobnosti je „obmedzený kvantitatívnymi limitmi“ ( 138 ).

V tejto analýze nachádzam dva hlavné problémy: Všeobecný súd nezohľadnil niektoré kľúčové prvky odôvodnení a určité odôvodnenia vykladal nesprávne.

191.

Po prvé Všeobecný súd opakovane zdôraznil cieľ nariadenia EÚ o fúziách, ktorým je zabezpečiť účinnú kontrolu koncentrácií, pričom ho dokonca označil za „cieľ“, teda jediný cieľ.

192.

Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že cieľ zabezpečiť účinnú kontrolu koncentrácií je samotným raison d’être nariadenia, a preto je jeho význam zdôraznený v odôvodneniach nariadenia EÚ o fúziách. Nemôže však ísť o jediný cieľ alebo, inak povedané, tento cieľ neexistuje vo vákuu. Pravdou je, že článok 2 nariadenia EÚ o fúziách uvádza, že „koncentrácie v pôsobnosti tohto nariadenia sa… posudzujú v súlade so zámermi tohto nariadenia“ ( 140 ).

193.

Zatiaľ čo prvé dva ciele uvedené v predchádzajúcom bode sú zo zrejmých dôvodov osobitnými charakteristikami systému kontroly fúzií EÚ, tretí ňou nie je. Každý systém kontroly fúzií existujúci na svetovej úrovni sa totiž usiluje dosiahnuť rovnováhu medzi účinnou kontrolou hospodárskej súťaže a predchádzaním zbytočným nákladom a prieťahom pre účastníkov fúzie, ako aj pre samotnú verejnú správu. ( 144 ) Aby sa zabezpečila táto rovnováha, pravidlá fúzií sú zvyčajne založené na prahových hodnotách, ktoré filtrujú transakcie, ktoré sa majú preskúmať, a ukladajú orgánom osobitné lehoty na uskutočnenie posúdenia. Nemožno teda preceniť význam, ktorý má predvídateľnosť a právna istota, najmä pre účastníkov fúzie. Podniky, na ktoré sa potenciálne vzťahujú povinnosti oznamovania a pozastavenia výkonu, musia s pomerne vysokou mierou spoľahlivosti vedieť, či ich navrhovaná dohoda bude podliehať protimonopolnému skúmaniu, ktoré orgány ho vykonajú a kedy možno od týchto orgánov očakávať konečnú odpoveď. ( 145 )

195.

198.

Je za týchto okolností cieľ článku 22 nariadenia EÚ o fúziách spočívajúci v odstránení medzier, ktorý presadzuje Komisia a ktorý potvrdil Všeobecný súd, v súlade s ostatnými vyššie opísanými cieľmi a rovnováhou medzi nimi? Podľa môjho názoru je odpoveď na takúto otázku jednoznačne „nie“. Domnievam sa, že výklad článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách, ktorý prijal Všeobecný súd, je v rozpore s tromi cieľmi uvedenými v bode 193 vyššie a môže narušiť rovnováhu medzi nimi, ktorú normotvorca Únie zamýšľal dosiahnuť.

199.

Po prvé „sendvič právomocí“, ktorý by vyplynul z výkladu článku 22 ods. 1 prvého pododseku nariadenia EÚ o fúziách zo strany Všeobecného súdu – Komisia (veľké fúzie)/vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže (fúzie pod prahovými hodnotami nariadenia EÚ o fúziách, ale nad vnútroštátnymi prahovými hodnotami)/Komisia (fúzie pod vnútroštátnymi prahovými hodnotami) –, sa javí byť ťažko zlučiteľný so systémom, ktorý, ako zdôraznil Súdny dvor, „spočíva na zásade presného rozdelenia právomocí medzi vnútroštátnymi orgánmi verejnej moci a kontrolnými orgánmi [EÚ]“ ( 147 ).

200.

202.

V tejto súvislosti sa zdá byť dôležité uviesť, že podľa Komisie by oznámenie účastníkov koncentrácie dotknutým vnútroštátnym orgánom malo obsahovať všetky údaje a informácie, ktoré tieto orgány potrebujú na určenie, či sú splnené dve hmotnoprávne podmienky uvedené v článku 22 ods. 1 prvom pododseku nariadenia EÚ o fúziách – fúzia ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a hrozí, že podstatne ovplyvní hospodársku súťaž na území príslušného členského štátu. Je mi však zrejmé, že dôkladné posúdenie týchto podmienok nie je jednoduché, a už vôbec nie v priebehu iba 15 pracovných dní. Preto je pravdepodobné, že neformálne oznámenia adresované vnútroštátnym orgánom by museli byť v mnohých prípadoch dosť prepracované a podrobné, a teda by sa príliš nelíšili od podaní, ktoré sa bežne vyžadujú na formálne oznámenie.

203.

V praxi to znamená, že podniky, ktoré uzavrú transakciu, ktorá v zásade nepatrí do nijakého systému kontroly koncentrácií v Európskej únii, môžu byť nútené podávať neformálne oznámenia všetkým vnútroštátnym orgánom len preto, aby sa vyhli budúcemu použitiu dotknutého mechanizmu postúpenia, ktoré by z ich pohľadu mohlo mať dramatické dôsledky.

204.

Okrem toho, ak jeden vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže, ktorý nemá právomoc skúmať fúziu, predloží žiadosť o postúpenie, čím sa spustí mechanizmus postúpenia, a jeden alebo viaceré vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže, ktoré sú, naopak, príslušné na jej preskúmanie, sa rozhodnú nepripojiť sa k žiadosti, mechanizmus postúpenia môže mať za následok znásobenie súbežne prebiehajúcich konaní. Konania vedené príslušnými vnútroštátnymi orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže by totiž existovali súbežne s ďalším konaním vedeným Komisiou, ktoré by neexistovalo, ak by neexistoval mechanizmus postúpenia.

208.

Komisia namieta, že účastníci fúzie môžu napriek tomu získať právnu istotu, ak, ako už bolo uvedené, upozornia týchto 30 orgánov na plánovanú koncentráciu prostredníctvom neformálnych oznámení. Tým začne plynúť lehota, a ak do 15 pracovných dní nebude podaná žiadosť o postúpenie veci, účastníci fúzie si môžu byť istí, že fúzia sa vyhne preskúmaniu v Európskej únii.

209.

Nie som si však istý, či takýto postup poskytuje týmto účastníkom konania oveľa väčšiu alebo prinajmenšom primeranú právnu istotu. Hlavným problémom je, že ide o neformálny postup, ktorý nie je nikde stanovený v nariadení EÚ o fúziách ani, pokiaľ viem, v právnych predpisoch členských štátov. Fúzie nepodliehajúce oznamovacej povinnosti preto nepodliehajú vnútroštátnym procesným pravidlám ani pravidlám stanoveným v samotnom nariadení EÚ o fúziách. Je pravda, že podľa článku 22 ods. 4 nariadenia EÚ o fúziách sú niektoré ustanovenia nariadenia EÚ o fúziách uplatniteľné na preskúmanie týchto fúzií, ale až po tom , čo Komisia prijme žiadosť o postúpenie. Obdobie predtým je akousi právnou „krajinou nikoho“, v ktorej panuje len veľmi malá miera jasnosti a predvídateľnosti.

210.

Kto je napríklad oprávnený začať neformálny postup? Mali by to byť len účastníci fúzie alebo to môžu urobiť aj tretie strany (napríklad konkurenti účastníkov fúzie)? Znenie článku 22 ods. 1 druhého pododseku nariadenia EÚ o fúziách naznačuje druhú možnosť. Ak je to tak, mohol by vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže postúpiť vec podľa článku 22 nariadenia EÚ o fúziách na základe informácií poskytnutých týmito tretími osobami a prípadne bez vypočutia účastníkov koncentrácie? Vzhľadom na to, že orgán má na prijatie rozhodnutia len 15 pracovných dní, nemožno vylúčiť povrchné posúdenie situácie. Čo ak sú tieto informácie nepresné alebo neúplné? Dôsledky chybného posúdenia hmotnoprávnych podmienok postúpenia vnútroštátnym orgánom nemusia byť pre účastníkov fúzie zanedbateľné.

Okrem toho sa v nariadení EÚ o fúziách nenachádza nijaká zmienka o druhu a miere podrobnosti informácií, ktoré by účastníci fúzie mali uviesť v neformálnych oznámeniach. Účastníci by určite mohli použiť ako vzor oficiálne tlačivá EÚ (v nedávno upravených zneniach: tlačivo CO, skrátené tlačivo CO, tlačivo RS a tlačivo RM). ( 151 ) Tak ďaleko však nezašla dokonca ani Komisia. To by zjavne znamenalo, že oznamovací postup nariadenia EÚ o fúziách sa môže de facto uplatniť na fúzie, na ktoré sa nevzťahuje oznamovacia povinnosť. Komisia namiesto toho na pojednávaní naznačila, že účastníci fúzie by sa mohli inšpirovať informáciami, ktoré podľa článku 14 aktu o digitálnych trhoch ( 152 ) musia Komisii poskytnúť podniky definované ako strážcovia prístupu, keď plánujú uskutočniť určité fúzie. Odhliadnuc od toho, že je zvláštne navrhovať stranám, aby hľadali usmernenie v inom regulačnom nástroji prijatom po nariadení EÚ o fúziách, ktorý sa uplatňuje len na niektoré konkrétne odvetvia hospodárstva, si však nie som istý, či informácie vymenované v tomto nástroji postačujú na účely článku 22 nariadenia EÚ o fúziách.

213.

Okrem toho malý, ale dôležitý detail: v akom jazyku by sa mali tieto informácie oznamovať? Komisia tvrdila, že by bol vhodný akýkoľvek jazyk, ktorému zamestnanci príslušného vnútroštátneho orgánu bežne rozumejú (napríklad angličtina). Nie je mi jasné, čím môže Komisia tento názor podporiť. V každom prípade pochybujem, že by vnútroštátne orgány súhlasili s vykonaním pomerne komplexnej analýzy vo veľmi krátkej lehote na základe podania (prípadne s prílohami) vypracovaného v jazyku, ktorý im nie je vlastný.

Na úvod treba zdôrazniť, že výklad tohto ustanovenia Všeobecným súdom vedie k veľmi významnému rozšíreniu pôsobnosti nariadenia EÚ o fúziách a právomoci Komisie. ( 154 ) Prostredníctvom pôvodného výkladu článku 22 nariadenia EÚ o fúziách Komisia jedným šmahom získava právomoc preskúmať takmer akúkoľvek koncentráciu, ku ktorej dôjde kdekoľvek na svete, bez ohľadu na obrat a prítomnosť podnikov v Európskej únii a hodnotu transakcie, a to kedykoľvek, aj dlho po dokončení fúzie. To je jasné a nesporné. Komisia totiž na pojednávaní v odpovedi na konkrétnu otázku v tejto súvislosti potvrdila, že teoreticky je to pravda. Dodala však, že v praxi to tak nebude, keďže Komisia nemá záujem často využívať túto právomoc, a preto bude v tejto súvislosti konať disciplinovane. Podľa názoru Komisie mala predmetná fúzia určité špecifické charakteristiky na rozdiel od veľkej väčšiny ostatných fúzií, na ktoré by sa mohol vzťahovať článok 22 nariadenia EÚ o fúziách.

217.

V prejednávanej veci však nejde len o uplatnenie tejto (prípadne novej) kontrolnej právomoci na spornú koncentráciu. Súdny dvor má totiž prvýkrát vykladať význam a pôsobnosť článku 22 nariadenia EÚ o fúziách, ktorý sa môže uplatniť v neobmedzenom počte vecí. Stanovisko Komisie v rôznych ohľadoch nemôže nevzbudzovať obavy.

218.

Po prvé pochybujem, že toto stanovisko je v súlade so zásadou inštitucionálnej rovnováhy, ktorou sa vyznačuje inštitucionálna štruktúra Európskej únie a ktorá vyplýva z článku 13 ods. 2 ZEÚ, pričom táto zásada si v podstate vyžaduje, aby každá inštitúcia vykonávala svoje právomoci s náležitým prihliadnutím na právomoci ostatných inštitúcií. ( 155 )

222.

Určite súhlasím s Komisiou v tom, že hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 22 ods. 1 nariadenia EÚ o fúziách sú v zásade spôsobilé zabezpečiť primeranú väzbu na územie EÚ. Treba však pripomenúť, že ako už bolo uvedené, overenie týchto podmienok sa vykonáva len na prvý pohľad a v mimoriadne krátkej lehote (15 pracovných dní). Preto nemožno vylúčiť, že podľa článku 22 nariadenia EÚ o fúziách by sa Európska únia mohla dovolávať právomoci preskúmať fúziu (so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane náhleho vzniku povinnosti pozastaviť na celosvetovej úrovni akýkoľvek akt v rámci jej vykonávania), pri ktorej by sa neskôr mohlo ukázať, že nemá nepredvídateľný, bezprostredný a podstatný účinok na území dotknutého členského štátu.

223.

226.

Táto situácia sa mi zdá byť problematická z hľadiska zásady rovnosti, ktorá požaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 163 ) Zdá sa tiež, že to vytvára neprimeranú záťaž z hľadiska nákladov a rizík pre podniky, ktoré uzatvárajú transakcie a ktoré, ako som už uviedol, vykonávajú v Európskej únii pomerne obmedzenú činnosť. ( 164 )

227.

Po piate zásada efektivity nemôže viesť k rozšíreniu pôsobnosti predmetného ustanovenia nad rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na účely nariadenia ES o fúziách. Svoj názor na túto otázku som vysvetlil v bode 197 vyššie. V tejto súvislosti musím dodať len poslednú vec: tvrdenie Komisie týkajúce sa potreby vyplniť medzeru v pôsobnosti nariadenia EÚ o fúziách ma nepresvedčilo.

228.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora – naposledy rozsudok Towercast ( 165 ) – sa články 101 a 102 ZFEÚ uplatňujú na fúzie, ktoré nedosahujú prahové hodnoty stanovené v nariadení EÚ o fúziách (vrátane tých, ktoré nespĺňajú vnútroštátne prahové hodnoty). Tieto ustanovenia umožňujú vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže zasiahnuť ex post , pokiaľ ide o fúzie, ktoré sa ukážu ako protisúťažné. Je pravda, že zásah ex post môže byť často „druhé najlepšie riešenie“ v porovnaní s preskúmaním ex ante . Rozdiely medzi týmito dvoma formami preskúmania však boli, ako jednoznačne vyplýva z prípravných prác, aspektom, ktorý normotvorca Únie náležite zohľadnil počas procesu, ktorý viedol k prijatiu nariadenia ES o fúziách. Úvahy Komisie teda nemôžu spochybniť konkrétne rozhodnutia normotvorcu Únie.

232.

Okrem toho treba mať na pamäti, že pri vyšetrovaní možných porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ majú vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže právomoci stanovené v tzv. smernici o ESHS+. ( 170 ) Podľa tejto smernice, ak sa zistí porušenie, príslušný orgán je nielen oprávnený uložiť peňažné sankcie (články 13 až 16 tejto smernice), ale môže tiež podľa článku 10 ods. 1 tejto smernice požadovať od dotknutých podnikov „ukončenie uvedeného porušovania. Na uvedený účel môžu [orgány] uložiť akékoľvek behaviorálne a štrukturálne nápravné opatrenia, ktoré sú primerané vzhľadom na páchané porušovanie a nevyhnutné na účinné ukončenie tohto porušovania“. V obzvlášť závažných prípadoch to môže zahŕňať čiastočné alebo úplné zrušenie zlúčeného subjektu. ( 171 ) Okrem toho podľa článku 11 ods. 1 tejto smernice vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže môžu tiež „z vlastnej iniciatívy rozhodnutím nariadiť podnikom… dočasné opatrenia, a to aspoň v naliehavých prípadoch, ak existuje riziko vážneho a nenapraviteľného narušenia hospodárskej súťaže, na základe prima facie zistenia porušenia článku 101 alebo 102 ZFEÚ“. Takéto opatrenia by mohli mať napríklad formu odkladných súdnych príkazov. ( 172 )

233.

Po šieste veľmi široká pôsobnosť, ktorú Všeobecný súd priznal ustanoveniu, ktoré nepochybne predstavuje výnimku z ustanovení článku 1 nariadenia EÚ o fúziách, je v rozpore so všeobecne uznávanou zásadou výkladu, podľa ktorej sa výnimky zo všeobecného režimu alebo všeobecných pravidiel právneho nástroja a odchýlky od nich majú vykladať reštriktívne, aby tieto pravidlá nestratili zmysel. ( 173 ) Všeobecný súd už totiž rozhodol, že táto zásada je relevantná pri výklade pôsobnosti mechanizmu postúpenia stanoveného v článku 9 nariadenia EÚ o fúziách. ( 174 ) Nie je mi jasné, z akých dôvodov sa v napadnutom rozsudku rozhodol vylúčiť relevantnosť tejto zásady výkladu vo vzťahu k mechanizmu postúpenia upravenému v článku 22 nariadenia EÚ o fúziách. ( 175 )

Druhý odvolací dôvod spoločností Illumina a Grail sa týka toho, že Všeobecný súd zamietol druhý žalobný dôvod spoločnosti Illumina v prvostupňovom konaní založený na oneskorenom podaní žiadosti o postúpenie a subsidiárne na porušení zásad právnej istoty a riadnej správy vecí verejných. Odvolateľky spochybňujú najmä body 190 až 211 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd dospel k záveru, že:

„… sa má výraz ‚príslušné členské štáty dozvedeli‘ uvedený v článku 22 ods. 1 druhom pododseku [nariadenia EÚ o fúziách] vykladať v tom zmysle, že príslušné informácie musia byť aktívne zaslané tomuto členskému štátu, čo mu umožní predbežne posúdiť, či boli splnené podmienky na podanie žiadosti o postúpenie podľa tohto článku. V dôsledku toho ak sa oznámenie koncentrácie nevyžaduje, podľa tohto výkladu lehota 15 pracovných dní stanovená v uvedenom ustanovení začína plynúť v okamihu zaslania týchto informácií.“

237.

Odvolateľky tiež spochybňujú body 240 a 242 až 245 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd okrem iného konštatoval, že (i) „[Illumina] nebola schopná dostatočne špecifikovať údajné ‚závažné faktické chyby‘, ktorými je postihnuté napadnuté rozhodnutie a predtým bol nimi postihnutý list s výzvou, a teda mohli mať rozhodujúci vplyv na obsah žiadosti ACF o postúpenie veci“, a (ii) „[odvolateľky]… mali viacero príležitostí vyjadriť svoje názory počas správneho konania vedúceho k prijatiu [sporných] rozhodnutí“.

1.

Argumentácia účastníkov konania

240.

Tvrdenia odvolateliek ma nepresvedčili.

241.

Po prvé si nemyslím, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade výrazu „príslušné členské štáty dozvedeli“ uvedeného v článku 22 ods. 1 druhom pododseku nariadenia EÚ o fúziách. Ako je zdôraznené v bode 192 napadnutého rozsudku, z porovnania rôznych jazykových verzií nariadenia vyplýva, že na začatie plynutia lehoty 15 pracovných dní nestačí, aby bola fúzia verejne oznámená v dotknutom členskom štáte – napríklad prostredníctvom tlačovej správy alebo mediálneho pokrytia ( 176 ) –, aby sa o nej mohli dozvedieť príslušné orgány. Naopak, toto ustanovenie požaduje aktívne oznámenie fúzie týmto orgánom. Tento výklad sa mi zdá byť v súlade s cieľom tohto ustanovenia, ktorým je umožniť orgánom vykonať predbežné preskúmanie s cieľom posúdiť, či sú na prvý pohľad splnené hmotnoprávne podmienky uvedené v článku 22 ods. 1 prvom pododseku nariadenia EÚ o fúziách. ( 177 )

242.

Odvolateľky podľa môjho názoru neuviedli nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť tento výklad článku 22 ods. 1 druhého pododseku nariadenia EÚ o fúziách.

Ako som vysvetlil vo svojich návrhoch prednesených vo veci HSBC, zdá sa, že judikatúra súdov Únie rozlišuje medzi dvoma hlavnými formami procesných pochybení: porušenia „základných procesných požiadaviek“, ktoré majú automaticky za následok neplatnosť predmetného aktu, a porušenia iných procesných pravidiel, ktoré podliehajú „ kritériu nepodstatnej chyby “. To znamená, že „bežné“ procesné vady vedú k zrušeniu napadnutého aktu, pokiaľ pochybenie nemožno považovať za neškodné v tom zmysle, že nemalo alebo nemohlo mať nijaký vplyv na výsledok konania. Dôležité je, že toto kritérium sa v závislosti od charakteristík porušeného pravidla uplatnilo v troch rôznych formách: (i) porušenia závažnej a štrukturálnej povahy, na základe ktorých vzniká (vyvrátiteľná) domnienka , že pochybenie ovplyvnilo výsledok konania, pričom bremeno vyvrátenia domnienky nesie odporca, (ii) „štandardné“ pochybenia, ktoré môžu, ale nemusia ovplyvniť výsledok konania, v prípade ktorých musí žalobca preukázať, že napadnutý akt mohol byť odlišný, ak by nedošlo k pochybeniu, a (iii) menej závažné nezrovnalosti, ktoré vedú k zrušeniu dotknutého aktu, ak žalobcovia preukážu, že bez týchto nezrovnalostí by bol výsledok konania odlišný. ( 178 )

246.

Vzhľadom na znenie príslušného ustanovenia (ktoré nestanovuje nijakú konkrétnu lehotu) ( 179 ) a účel a logiku systému kontroly fúzií zavedeného nariadením EÚ o fúziách (ktorého cieľom je zabezpečiť účinnú kontrolu koncentrácií, ktoré potenciálne narúšajú hospodársku súťaž, prostredníctvom účinného a predvídateľného systému spôsobilého poskytnúť účastníkom koncentrácie právnu istotu) ( 180 ) sa domnievam, že skutočnosť, že Komisia nekonala v primeranej lehote, nemožno považovať za porušenie základnej procesnej požiadavky, a že by sa malo uplatniť štandardné kritérium pre procesné pochybenia. ( 181 )

C. Tretí odvolací dôvod: zásady legitímnej dôvery a právnej istoty

250.

Svojím tretím odvolacím dôvodom – smerujúcim proti bodom 254 až 260 napadnutého rozsudku – Illumina a Grail vytýkajú Všeobecnému súdu, že zamietol tretí žalobný dôvod spoločnosti Illumina založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty. V týchto pasážach Všeobecný súd posúdil len tvrdenia týkajúce sa legitímnej dôvery, keďže tvrdenia týkajúce sa právnej istoty neboli dostatočne rozvinuté.

251.

Pokiaľ ide o zásadu ochrany legitímnej dôvery, Všeobecný súd konštatoval, že hlavné skutočnosti, ktoré Illumina uvádza, nepreukazujú „existenciu údajnej politiky Komisie, na ktorú sa [Illumina] odvoláva“, a nemožno ich považovať za „presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa záruky [od Komisie], pokiaľ ide o zaobchádzanie s dotknutou koncentráciou“.

1.

Analýza

254.

Hoci niektoré relevantné časti napadnutého rozsudku považujem za nepresvedčivé, opäť zastávam názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď zamietol tretí žalobný dôvod spoločnosti Illumina.

255.

Začnem tým, že tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd nesprávne posúdil zmysel tvrdení založených na legitímnej dôvere, nie je presvedčivé. Odvolateľky uvádzajú, že tvrdenie spoločnosti Illumina spočívalo v tom, že Komisia vyvolala očakávanie, že nebude podporovať žiadosti o postúpenie koncentrácií nedosahujúcich vnútroštátne prahové hodnoty, zatiaľ čo Všeobecný súd skúmal, či Komisia môže oprávnene prijať takéto žiadosti. To považujem za chytanie za slovíčka. Je zrejmé, že tieto dva aspekty sa navzájom dopĺňajú a ťažko ich možno oddeliť.

256.

Je pravda, že niektoré časti napadnutého rozsudku sú podľa môjho názoru nesprávne. V bode 254 tohto rozsudku Všeobecný súd odkázal na judikatúru, podľa ktorej presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa informácie správneho orgánu môžu vyvolať legitímnu dôveru, pokiaľ sú okrem iného „v súlade s platnými predpismi“. Všeobecný súd ďalej v bode 265 uvedeného rozsudku s odkazom na túto judikatúru dodal, že „vzhľadom na to, že z prvého žalobného dôvodu vyplýva, že napadnuté rozhodnutia boli založené na správnom výklade pôsobnosti tohto článku, sa žalobkyňa nemôže odvolávať na zmenu smerovania rozhodovacej praxe Komisie“.

260.

V tomto smere nemôžem so Všeobecným súdom súhlasiť. Judikatúra, na ktorú odkazuje Všeobecný súd (ktorá sa podľa môjho názoru v podstate skladá z jeho vlastných rozsudkov), nemôže logicky znamenať, že jednotlivci sa môžu odvolávať na legitímnu dôveru len vtedy, ak sú záruky poskytnuté správnym orgánom v súlade s príslušnými pravidlami. Ak sú totiž záruky v súlade s uplatniteľným právom, dotknutí jednotlivci sa nemusia dovolávať ochrany legitímnej dôvery: ich postavenie by bolo náležite chránené samotnými ustanoveniami, na ktoré odkazuje správny orgán. Zmyslom zásady legitímnej dôvery je zjavne chrániť jednotlivcov, ktorí sú bez vlastného zavinenia uvedení do omylu výkladom uplatniteľného práva zo strany správneho orgánu.

261.

Podľa môjho názoru možno túto judikatúru prijať len vtedy, ak sa chápe tak, že vylučuje možnosť jednotlivcov odvolávať sa na zásadu legitímnej dôvery, pokiaľ by si primerane obozretný jednotlivec uvedomil, že uistenia poskytnuté správnym orgánom nie sú v súlade s príslušnými pravidlami. Ak teda odvolateľky v prejednávanej veci skutočne dostali od Komisie „presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa uistenia“, skutočnosť, že táto inštitúcia následne správne uplatnila článok 22 nariadenia EÚ o fúziách, nemohla týmto podnikom zabrániť v tom, aby sa odvolávali na porušenie zásady legitímnej dôvery.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

265.

Podľa môjho názoru je to jednoznačne prípad prejednávanej veci. Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu a uplatnenia článku 22 nariadenia EÚ o fúziách. Toto ustanovenie sa má správne vykladať v tom zmysle, že neoprávňuje Komisiu na prijatie takých rozhodnutí, aké napadli odvolateľky v prejednávanej veci. Tieto rozhodnutia by preto mali byť zrušené.

266.

Žiadosť ACF a informačný list Komisie však nemožno zrušiť, lebo (i) žiadosť ACF nebola napadnutá v prvostupňovom konaní ( 187 ) (odhliadnuc od toho, že nejde o akt inštitúcií Únie) a (ii) informačný list síce bol napadnutý v prvostupňovom konaní, ale bol uznaný za akt, ktorý nie je možné napadnúť na Všeobecnom súde. ( 188 ) Odvolateľky nenapadli ani príslušné časti napadnutého rozsudku.

VII. O trovách

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor:

–

zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2022, Illumina/Komisia ( T‑227/21 , EU:T:2022:447 ),

–

zrušil rozhodnutie Komisie C(2021) 2847 final z 19. apríla 2021, ktorým vyhovela žiadosti Autorité de la concurrence française o preskúmanie koncentrácie v súvislosti s tým, že spoločnosť Illumina, Inc. získala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Grail, Inc. (vec COMP/M.10188 – Illumina/Grail), rozhodnutia Komisie C(2021) 2848 final, C(2021) 2849 final, C(2021) 2851 final, C(2021) 2854 final a C(2021) 2855 final z 19. apríla 2021, ktorými vyhovela žiadostiam belgického, holandského, gréckeho, islandského a nórskeho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže o pripojenie sa k tejto žiadosti o postúpenie veci, a list Komisie z 11. marca 2021, ktorým informovala spoločnosti Illumina a Grail o tejto žiadosti o postúpenie,

–

( 4 ) Ú. v. EÚ L 24, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 08/003, s. 40.

( 5 ) Nariadenie Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ( Ú. v. ES L 395, 1989, s. 1 ; Mim. vyd. 08/001, s. 31). Jeho článok 22 ods. 3 až 6 znel takto:

„3. Ak Komisia na žiadosť členského štátu zistí, že koncentrácia…, ktorá nemá rozsah spoločenstva v zmysle článku 1, vytvára alebo posilňuje dominantné postavenie, ktoré by malo za dôsledok prekážku účinnej hospodárskej súťaže na území dotknutého členského štátu alebo štátov, ktoré podali spoločnú žiadosť, môže, ak má táto koncentrácia vplyv na obchod medzi členskými štátmi, prijať rozhodnutie podľa článku 8 ods. 2, druhého pododseku, článku 3 a 4.

4. Uplatnia sa ustanovenia článku 2 ods. 1 písm. a) a b), článkov 5, 6, 8 a 10 až 20.… Žiadosť musí byť najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa koncentrácia stala známou pre členský štát alebo sa uskutočnila.…

5. Podľa odseku 3 Komisia prijme iba opatrenia nevyhnutne potrebné na udržanie alebo obnovu účinnej hospodárskej súťaže na území členského štátu, na ktorých požiadanie zasahuje.

6. Odseky 3 až 5 ostávajú v platnosti až do prehodnotenia prahových hodnôt uvedených v článku 1 ods. 2.“

( 12 ) Pozri okrem iného rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 128 a tam citovanú judikatúru). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 13 ) Pozri v tomto zmysle tamže (body 130 a 131), a pokiaľ ide o ďalšie odkazy, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2021:831 , bod 120 ).

( 14 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ( Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43 ; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

( 15 ) Rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 129 a tam citovaná judikatúra).

( 16 ) Pozri napríklad uznesenie z 12. júna 2019, OY/Komisia ( C‑816/18 P , EU:C:2019:486 , bod 6 návrhov generálneho advokáta citovaný v bode 4 tohto uznesenia, a tam citovanú judikatúru).

( 17 ) Pozri totiž body 9 a 10 vyššie uvedeného uznesenia.

( 24 ) Bod 93 napadnutého rozsudku.

( 25 ) Body 94 a 95 napadnutého rozsudku.

( 26 ) Rozsudok zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. ( 283/81 , EU:C:1982:335 , bod 20 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 27 ) Pozri okrem mnohých iných rozsudok zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld ( C‑181/19 , EU:C:2020:794 , bod 61 a tam citovanú judikatúru). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 28 ) Tamže (body 62 až 66).

( 29 ) Pozri napríklad rozsudky z 19. novembra 2009, Sturgeon a i. ( C‑402/07 a C‑432/07 , EU:C:2009:716 , body 40 až 69 ), a z 27. októbra 2016, Komisia/Nemecko ( C‑220/15 , EU:C:2016:815 , body 38 až 47 ).

( 36 ) Zelená kniha Komisie z 31. januára 1996 o revízii nariadenia o fúziách [ neoficiálny preklad ] [COM(96) 19 final], uvedená v bodoch 97 a 98 napadnutého rozsudku.

( 37 ) Zelená kniha Komisie z 11. decembra 2001 o revízii nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 [ neoficiálny preklad ] [COM(2001) 745 final], uvedená v bodoch 97, 99, 101 a 103 napadnutého rozsudku.

( 38 ) Návrh Komisie na nariadenie Rady o kontrole koncentrácií medzi podnikmi („nariadenie ES o fúziách“) [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. EÚ C 20, 2003, s. 4 ), uvedený v bodoch 97 a 106 až 113 napadnutého rozsudku.

( 39 ) Pracovný dokument útvarov Komisie pripojený k oznámeniu Komisie Rade – Správa o uplatňovaní nariadenia č. 139/2004 z 30. júna 2009 [ neoficiálny preklad ] [SEC(2009) 808 final/2], uvedený v bodoch 97 a 115 napadnutého rozsudku.

( 40 ) Žiaľ, Všeobecný súd k tejto otázke nezaujal výslovné stanovisko a toto stanovisko nemožno vyvodiť ani z preskúmania odôvodnenia napadnutého rozsudku. Všeobecný súd totiž odkazoval bez rozdielu na prvky obsiahnuté v pôvodnom nariadení ES o fúziách a na prvky následne doplnené nariadením z roku 1997 alebo nariadením EÚ o fúziách.

( 41 ) Bod 97 napadnutého rozsudku.

( 48 ) V čase písania týchto návrhov to stále platilo. Viem však, že situácia sa môže v blízkej budúcnosti zmeniť, keďže luxemburská vláda v auguste 2023 predložila návrh zákona, ktorým sa v krajine zavádza systém kontroly fúzií.

( 49 ) Body 9 a 10 zelenej knihy z roku 1996 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 50 ) Bod 86 zelenej knihy z roku 2001, uvedený v bode 103 napadnutého rozsudku.

( 51 ) Výrazom „dobrovoľné“ oznámenia odkazoval na oznámenia podané orgánu na ochranu hospodárskej súťaže Spojeného kráľovstva, keďže Spojené kráľovstvo (ktoré bolo v tom čase členským štátom EÚ) uplatňuje systém kontroly koncentrácií, ktorý na rozdiel od systémov Únie a ostatných členských štátov nie je založený na povinných oznámeniach, ale na dobrovoľných oznámeniach.

( 52 ) Pozri najmä stranu 4 („Zhrnutie“) a body 72 až 88 zelenej knihy z roku 2001.

( 53 ) Bod 53 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 60 ) Návrh zápisnice z 1339. zasadnutia Rady 18. júla 1989 (8016/89 PV/CONS 47), s. 2.

( 61 ) In primis nariadenie Rady EHS č. 17 zo 6. februára 1962: prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy [EHS] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).

( 62 ) Zmenený a doplnený návrh Komisie na nariadenie Rady (EHS) o kontrole koncentrácií medzi podnikmi [ neoficiálny preklad ] [COM(88) 97 final] ( Ú. v. ES C 130, 1988, s. 4 ). Článok 22 tohto návrhu, nazvaný „Výlučné uplatňovanie tohto nariadenia“, znel takto: „Nariadenia č. 17, (EHS) č. 1017/68, (EHS) č. 4056/86 a (EHS) č. 3975/87 sa neuplatňujú na koncentrácie, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia.“

( 63 ) Pozri poznámku predsedníctva Rade zo 7. apríla 1989 [5857/89 (RC 9)], prílohu, s. 4; správy z 12. apríla 1989 (6267/89, RC 12); návrh zápisnice z 1339. zasadnutia Rady 18. júla 1989 (8016/89 PV/CONS 47), s. 13; správy z 9. novembra 1989, [9672/89 (RC 41)], s. 3. Pozri tiež list sira Leona Brittana Rade [SG (89) D/5429] z 24. apríla 1989, s. 2.

( 64 ) Pozri správu Komisie Rade o vykonávaní nariadenia o fúziách z 28. júla 1993 [COM(93) 385 final, s. 14] (ďalej len „správa z roku 1993“); Komisia, poznámku G. Drauza právnemu servisu (COMP/HT.60), pracovná skupina Rady, 6. júna 2003 (11430), bod 4.

( 65 ) Pozri sir BRITTAN, L.: Competition Policy and Merger Control in the Single European Market . Grotius, 1991, s. 33 a 49. Podobne JONES, C.: Procedures and Enforcement under EEC Merger Regulation. In: HAWK, B. (ed.): Annual Proceedings of the Fordham Corporate Law Institute . 1990, p. 476.

( 72 ) Tento údaj odráža všetky členské štáty EÚ (s výnimkou Luxemburska) a štáty EHP/EZVO (Island a Nórsko), ktoré majú v súčasnosti vnútroštátny systém kontroly fúzií.

( 73 ) Naopak, cieľom prijatia nariadenia EÚ o fúziách bolo posilniť aktíva nariadenia ES o fúziách. Pozri Komisia, poznámku G. Drauza právnemu servisu (COMP/HT.60), pracovná skupina Rady, 6. júna 2003 (11430), s. 7, a návrh Komisie z roku 2003, s. 10.

( 74 ) Pozri poznámky pod čiarou 5 a 6 vyššie.

( 75 ) Ú. v. EÚ C 56, 2005, s. 2 .

( 76 ) Pozri najmä body 33, 45, 47 a 50 návrhu oznámenia.

( 77 ) Pozri bod 45 návrhu oznámenia.

( 84 ) Predtým články 87 a 235 EHS.

( 85 ) Body 119 a 120 napadnutého rozsudku.

( 86 ) Pozri siedme odôvodnenie nariadenia ES o fúziách a odôvodnenie 7 nariadenia EÚ o fúziách.

( 87 ) Pozri okrem iného Rada, Résultats des travaux du Groupe des questions économiques (contrôle des concentrations), 29. mája1989 (7752/89 RC 20), s. 5; Résultats des travaux du Groupe des questions économiques (contrôle des concentrations), 22. júna 1989 (7827/89 RC 22), s. 1, príloha II, s. 3, a avis du service juridique, 11. júla 1989 (7896/89 JUR 98 RC 24), s. 4.

( 88 ) Vtedajší článok 38 EHS a príloha II Zmluvy o EHS.

( 89 ) Článok 352 ods. 1 ZFEÚ v podstate umožňuje Rade prijať vhodné opatrenia, ak sa ukáže, že činnosť Únie je v rámci politík vymedzených v Zmluvách nevyhnutná na dosiahnutie niektorého z cieľov uvedených v Zmluvách, zatiaľ čo Zmluvy na to potrebné právomoci neposkytujú.

( 96 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 97 ) Bod 130 napadnutého rozsudku. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 98 ) Kurzívou v týchto ustanoveniach zvýraznil generálny advokát.

( 99 ) Pozri body 100, 103 a 105 vyššie. Pokiaľ ide konkrétnejšie o nariadenie EÚ o fúziách, pozri tiež jeho odôvodnenie 12. Tento vývoj, a to aj z dôvodu postupne menšieho priestoru na využívanie mechanizmu postúpenia, bol zdôraznený v právnej náuke: pozri napríklad ALBORS‑LLORENS, A., GOYDER, D. G., GOYDER, J.: Goyder’s EC Competition Law . 5. vydanie, Oxford University Press, 2009, s. 431, a FRENZ, W.: Handbook of EU Competition Law . Springer, 2016, s. 1308.

( 100 ) Bod 131 napadnutého rozsudku.

( 101 ) Bod 132 napadnutého rozsudku. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 108 ) Body 135 a 136 napadnutého rozsudku.

( 109 ) Totiž (i) ak členský štát bez vnútroštátneho systému kontroly fúzií predloží žiadosť o postúpenie, povinnosť pozastavenia stanovená v článku 7 nariadenia EÚ o fúziách sa na danú fúziu uplatní bez ohľadu na to, či táto fúzia patrí do pôsobnosti jedného alebo viacerých ďalších vnútroštátnych systémov kontroly fúzií, a (ii) ak členský štát predloží žiadosť o postúpenie, povinnosť pozastavenia upravená v článku 7 nariadenia EÚ o fúziách sa uplatní na predmetnú fúziu na základe nariadenia ES o fúziách, a teda bez ohľadu na to, či právne predpisy tohto členského štátu stanovujú rovnocennú povinnosť.

( 110 ) Ako DÚ EZVO správne uviedol vo svojich podaniach, nariadenie EÚ o fúziách je aktom, ktorý sa podľa článku 57 Dohody o EHP uplatní aj v „štátoch EZVO, ktoré sú členmi EHP“ (Island, Lichtenštajnsko a Nórsko); Lichtenštajnsko nemá vnútroštátny systém kontroly fúzií.

( 111 ) To je notoricky známy prípad Spojeného kráľovstva, ktoré bolo v čase prijatia nariadenia ES o fúziách a nariadenia EÚ o fúziách ešte členským štátom Európskej únie.

( 112 ) Pokiaľ ide o dobrý prehľad týchto špecifických aspektov systému, pozri „Merger Notification and Procedures Templates“ (Vzory oznámení o fúziách a postupov), ktoré predložili mnohé členské štáty EÚ Medzinárodnej sieti pre hospodársku súťaž (k dispozícii na webovej stránke siete).

( 113 ) Bod 137 napadnutého rozsudku.

( 120 ) Pokiaľ ide o článok 22 ods. 2 tretí pododsek nariadenia EÚ o fúziách, pozri body 133 a 150 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd sa však zaoberá len pojmom „všetky národné lehoty“, a nie formuláciou „až kým sa… nerozhodne, kto bude koncentráciu posudzovať“. Pokiaľ ide o odôvodnenie 15 („majú tiež právomoc“), pozri body 149 až 151 napadnutého rozsudku.

( 121 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 122 ) Pozri tiež podobné výrazy napríklad v nemeckom („für“), gréckom („για λογαριασμό“), španielskom („en nombre de“), francúzskom („au nom d[e]“) a talianskom („per conto di“) znení nariadenia. Zdôrazňujem, že Komisia podľa všetkého koná na základe určitého prenesenia právomocí, ktoré má príslušný vnútroštátny orgán: COHEN‑TANUGI, C., et al.: La pratique communautaire du contrôle des concentrations . De Boeck Université, 1995, s. 56. Podobne sir BRITTAN, L.: c. d., s. 52.

( 123 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Toto ustanovenie bolo v roku 1997 predmetom len menšej zmeny a následne bolo zrušené nariadením EÚ o fúziách, lebo už nebolo v súlade s novou funkciou jednostupňového konania podľa článku 22 nariadenia EÚ o fúziách. Pozri COOK, J., KERSE, C.: EC Merger Control . 5. vydanie, Sweet&Maxwell, 2005, s. 343.

( 124 ) Skutočnosť, že obmedzené právomoci Komisie znamenali obmedzený priestor pre mechanizmus postúpenia stanovený vo vtedajšom článku 22 nariadenia ES o fúziách, zdôraznili napríklad COOK, J., KERSE, C.: EEC Merger Control – Regulation 4064/89 . 1. vydanie, Sweet&Maxwell, 1991, s. 60 a 61.

( 125 ) Zmena nariadenia EÚ o fúziách by si totiž za normálnych okolností vyžadovala jednomyseľnosť (z dôvodu právneho základu podľa článku 352 ZFEÚ), ale článok 1 ods. 5 nariadenia EÚ o fúziách umožňuje Rade zmeniť prahové hodnoty „kvalifikovanou väčšinou“.

( 129 ) Pozri najmä odôvodnenie 10 nariadenia z roku 1997 a odôvodnenia 11, 12 a 14 nariadenia EÚ o fúziách.

( 130 ) Ako je uvedené v bode 142 napadnutého rozsudku.

( 131 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 132 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 133 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia ( C‑10/18 P , EU:C:2020:149 , bod 108 a tam citovanú judikatúru). Pozri tiež rozsudok z 12. decembra 2012, Electrabel/Komisia ( T‑332/09 , EU:T:2012:672 , bod 246 ).

( 134 ) Toto odôvodnenie znelo takto: „keďže je preto potrebné vytvoriť nový právny nástroj vo forme nariadenia, ktorý by umožnil účinnú kontrolu všetkých foriem koncentrácie z hľadiska ich účinku na sústavu hospodárskej súťaže v rámci spoločenstva a ktorý by bol jediným nástrojom upravujúcim takéto formy koncentrácie“.

( 141 ) Pozri odkazy na zásadu subsidiarity v odôvodneniach 6, 8, 11 a 14. Pozri tiež odôvodnenie 8 in fine : „Koncentrácie, na ktoré sa nevzťahuje toto nariadenie, patria v zásade do právomoci členských štátov.“

( 142 ) Pozri odkazy na zásadu jednostupňového konania v odôvodneniach 8 a 11, na „výlučnú právomoc“ Komisie v odôvodnení 17 a na z toho vyplývajúce obmedzenia činnosti členských štátov v odôvodneniach 18 a 19.

( 143 ) Pozri odkazy na účinnosť v odôvodneniach 14, 15 a 16, na predvídateľnosť v odôvodnení 15 a na právnu istotu v odôvodneniach 11, 25 a 34. Pozri tiež zelenú knihu z roku 1996, bod 29. V právnej náuke pozri najmä BLAISE, J. B.: Concurrence – Contrôle des opérations de concentration. In: Revue trimestrielle de droit européen , 1990, s. 743, a VENIT, J.: The „merger“ control regulation: Europe comes of age… or Caliban’s dinner. In: Common Market Law Review , 1990, s. 44.

( 144 ) Podobne WHISH, R., BAILEY, D.: Competition Law . 8. vydanie. Oxford University Press, 2018, s. 832 a 833.

( 145 ) Pozri vo všeobecnosti IRARRAZABAL PHILIPPI, F.: Merger control procedure. In: Global Dictionary of Competition Law , Concurrences, čl. č. 12342.

( 146 ) Rozsudok z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia ( C‑42/01 , EU:C:2004:379 , body 51 a 53 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Cementbouw Handel & Industrie/Komisia ( C‑202/06 P , EU:C:2007:255 , bod 44 ).

( 153 ) Rozsudok z 13. júla 2023, Komisia/CK Telecoms UK Investments ( C‑376/20 P , EU:C:2023:561 , bod 72 a tam citovaná judikatúra).

( 154 ) Ako zdôrazňuje celá právna náuka; pozri napríklad BUSHELL, G.: Chapter II. In: JONES, C., WEINERT, L. (ed.): EU Competition Law . Zv. II, Book One, Edward Elgar Publishing, 2021, s. 41.

( 155 ) Pozri nedávny rozsudok z 22. novembra 2022, Komisia/Rada (Pristúpenie k Ženevskému aktu) ( C‑24/20 , EU:C:2022:911 , bod 83 ).

( 156 ) Platí to ešte viac, ak sa vychádza z toho, ako to robím ja, že zjednodušený postup zmeny týchto prahových hodnôt stanovený v článku 1 ods. 4 a 5 nariadenia EÚ o fúziách je stále uplatniteľný. Pozri poznámky pod čiarou 125 a 126 vyššie.

( 157 ) Pozri okrem iného rozsudok z 24. novembra 1992, Poulsen a Diva Navigation ( C‑286/90 , EU:C:1992:453 , bod 28 ).

( 158 ) Rozsudky zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia ( C‑413/14 P , EU:C:2017:632 , body 40 až 47 ), a z 25. marca 1999, Gencor/Komisia ( T‑102/96 , EU:T:1999:65 , bod 243 ).

( 165 ) Rozsudok zo 16. marca 2023 ( C‑449/21 , EU:C:2023:207 ).

( 166 ) Rozsudok z 21. decembra 2023 ( C‑333/21 , EU:C:2023:1011 , bod 131 ).

( 167 ) Pozri analogicky Ministerstvo spravodlivosti Spojených štátov amerických a Federálna komisia pre obchod, Horizontal Merger Guidelines (Horizontálne usmernenia pre fúzie) , 2010, oddiel 6.4.

( 168 ) Pozri s odkazmi Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), „Disentangling Consummated Mergers: Experiences and Challenges“ (Oddelenie uskutočnených fúzií: skúsenosti a výzvy), podkladová poznámka k okrúhlemu stolu o politike hospodárskej súťaže, 2022.

( 169 ) K tejto téme pozri napríklad GINSBURG, D. H., WONG‑ERWIN, K. W.: Challenging Consummated Mergers Under Section 2. Competition Policy International, máj 2020.

( 170 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1 z 11. decembra 2018 o posilnení právomocí orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v členských štátoch na účely účinnejšieho presadzovania práva a o zabezpečení riadneho fungovania vnútorného trhu ( Ú. v. EÚ L 11, 2019, s. 3 ). Pokiaľ ide o túto smernicu, pozri všeobecne ARSENIDOU, E.: The ECN+ Directive. In: DEKEYSER, K., et al. (ed.): Regulation 1/2003 and EU Antitrust Enforcement – A Systematic Guide . Wolters Kluwer, 2023, s. 143 až 149.

( 177 ) Pozri v tejto súvislosti bod 199 napadnutého rozsudku.

( 178 ) Pokiaľ ide o ďalšie odkazy, pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci HSBC Holdings a i./Komisia ( C‑883/19 P , EU:C:2022:384 , body 38 až 59 ).

( 179 ) Pozri v tejto súvislosti bod 221 napadnutého rozsudku.

( 180 ) Pozri v tejto súvislosti bod 226 napadnutého rozsudku.

( 181 ) Pozri analogicky judikatúru súdov Únie uvedenú v bode 240 napadnutého rozsudku.

( 182 ) Je zvlášť ťažké pochopiť, prečo Komisia kontaktovala odvolateľky a následne ich informovala o svojich obavách takmer tri mesiace po tom, čo jej bola doručená sťažnosť týkajúca sa fúzie, a to napriek tomu, že Komisia počas tohto obdobia intenzívne komunikovala so sťažovateľom, s niekoľkými vnútroštátnymi orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže, s orgánmi iných členských štátov a s Competition and Markets Authority.