C-680/22

62022CC0680

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 7. decembra 2023 ( 1 )

Vec C‑680/22 P

DD

2.

Toto odvolanie, ktoré patrí do pôsobnosti práva v oblasti verejnej služby Európskej únie, pozostáva z ôsmich odvolacích dôvodov, ktorými odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa viackrát dopustil nesprávneho právneho posúdenia. V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy zameriavajú na štvrtý odvolací dôvod, ktorým odvolateľ v podstate spochybňuje analýzu Všeobecného súdu týkajúcu sa zákonnosti začatia administratívneho vyšetrovania v rámci disciplinárneho konania. Odvolateľ konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia podmienky, podľa ktorej správny orgán musí disponovať aspoň neúplným dôkazom, aby mohol začať toto vyšetrovanie.

3.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa k požiadavkám, ktoré treba splniť, pokiaľ ide o úroveň dokazovania odôvodňujúcu začatie takého administratívneho vyšetrovania. Súdny dvor bude tiež musieť zaujať stanovisko k stupňu presnosti, s akou musí správny orgán určiť porušenia povinností vyplývajúcich zo služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „služobný poriadok“), ktoré vytýka príslušnému úradníkovi, a k otázke, či je správny orgán povinný uviesť konkrétne ustanovenia služobného poriadku, ktoré boli údajne porušené. Súdny dvor tak bude musieť rozvinúť svoju judikatúru týkajúcu sa procesných záruk zakotvených v disciplinárnom režime Európskej únie.

II. Právny rámec

Služobný poriadok úradníkov Európskej únie

6.

Podľa článku 21 služobného poriadku:

„Úradník bez ohľadu na svoje služobné postavenie pomáha a radí svojim nadriadeným; je zodpovedný za plnenie úloh, ktoré mu boli pridelené.

Úradník zodpovedný za akúkoľvek časť služby je zodpovedný svojim nadriadeným vo vzťahu k právomociam, ktoré mu boli udelené, a za vykonanie pokynov, ktoré vydal. Zodpovednosť jeho podriadených ho v žiadnom prípade nezbavuje jeho vlastnej zodpovednosti.“

7.

Článok 86 služobného poriadku, ktorý sa nachádza v jeho hlave VI nazvanej „Disciplinárne opatrenia“, znie takto:

2. V prípadoch, ktoré vyžadujú absolútnu dôvernosť na účely vyšetrovania a použitie vyšetrovacích postupov patriacich do právomoci vnútroštátneho súdneho orgánu, môže byť splnenie povinnosti vyzvať úradníka, aby sa vyjadril, odložené po dohode s ustanovujúcim orgánom. V takýchto prípadoch sa disciplinárne konanie nesmie začať skôr, ako úradník dostane príležitosť na vyjadrenie.

3. Ak sa po vyšetrovaní inštitúciou OLAF nemôže byť podaná žaloba proti úradníkovi, ktorý bol obvinený, príslušné vyšetrovanie sa uzavrie bez prijatia ďalších opatrení, na základe rozhodnutia riaditeľa OLAF, ktorý o tom písomne informuje úradníka a jeho inštitúciu. Úradník môže požiadať, aby toto rozhodnutie bolo vložené do jeho osobného spisu.“

9.

Článok 2 prílohy IX služobného poriadku stanovuje:

„1. Pravidlá stanovené v článku 1 tejto prílohy sa uplatňujú s nevyhnutnými zmenami aj na ostatné administratívne vyšetrovania, vykonané ustanovujúcim orgánom.

2. Ustanovujúci orgán informuje príslušnú osobu v čase ukončenia vyšetrovania, poskytne jej závery vyšetrovacej správy a na požiadanie aj všetky dokumenty priamo súvisiace s obvineniami, ktoré boli proti nej vznesené v súlade s ochranou legitímnych záujmov tretích strán.

11.

Listom z 13. júna 2013 vtedajší riaditeľ FRA informoval odvolateľa o svojom rozhodnutí ukončiť jeho zmluvu.

12.

Rozsudkom z 8. októbra 2015, DD/FRA ( F‑106/13 a F‑25/14 , EU:F:2015:118 ), Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie o ukončení zmluvy z dôvodu, že riaditeľ FRA pred jeho prijatím odvolateľa výslovne neinformoval o tom, že na základe rôznych incidentov zamýšľa vypovedať jeho zmluvu, a nevyzval ho, aby sa k tomuto rozhodnutiu vyjadril.

13.

Dňa 29. februára 2016 FRA na čele s novým riaditeľom opätovne prijala odvolateľa na jeho pracovné miesto v rámci výkonu rozsudku z 8. októbra 2015, DD/FRA ( F‑106/13 a F‑25/14 , EU:F:2015:118 ).

17.

Dňa 7. apríla 2016 vedúci oddelenia informoval odvolateľa, že spornú prezentáciu zaslal riaditeľovi FRA, a vyzval ho, aby jednému zo svojich kolegov zaslal odkaz na tento dokument zaznamenaný v systéme správy dokumentov FRA, aby sa mohol oboznámiť s uvedeným dokumentom a analýzou, ktorú obsahuje.

18.

E‑mailom zo 16. októbra 2017 vedúci oddelenia požiadal odvolateľa, aby spornú prezentáciu prepracoval a prehĺbil analýzu slobody náboženského vyznania z hľadiska Únie vzhľadom na prípadné zverejnenie.

19.

Okrem toho odvolateľ podal 7. novembra 2017 interné odvolanie proti svojej hodnotiacej správe za rok 2016, pričom tvrdil, že hodnotenie jeho efektívnosti, schopnosti a správania malo byť „veľmi dobré“ namiesto „uspokojivého“. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o spornú prezentáciu, odvolateľ na jednej strane tvrdil, že je poľutovaniahodné, že hoci vedúci jeho oddelenia ako hodnotiteľ počas hodnotiaceho dialógu potvrdil, že táto prezentácia je veľmi užitočná a plní svoj účel, v neskorších pripomienkach ju kritizoval. Na druhej strane odvolateľ tvrdil, že pripomienky hodnotiteľa týkajúce sa skutočnosti, že sporná prezentácia pozostáva najmä z odkazov na judikatúru, sú nepresné, keďže prezentácia obsahuje aj právnu, pojmovú a politickú analýzu.

23.

Dňa 20. marca 2018 sa OLAF rozhodol nezačať vyšetrovanie, lebo neexistujú „dostatočné dôkazy o podvode, korupcii alebo iných nezákonných činnostiach“.

24.

Dňa 23. marca 2018 riaditeľ FRA začal administratívne vyšetrovanie týkajúce sa správania odvolateľa v súvislosti so spornou prezentáciou. Určený vyšetrovateľ konštatoval, že nedošlo ku konfliktu záujmov. Cieľom tohto vyšetrovania bolo po prvé určiť presný rozsah, v akom odvolateľ prezentoval spornú prezentáciu ako výsledok vlastnej práce, pričom obsahovala výňatky z dokumentov nepochádzajúcich od agentúry FRA, ktoré neboli citované ani uvedené v rámci odkazov; po druhé, na ktorý z týchto dokumentov sa prípadne vzťahuje autorské právo; po tretie, či existujú iné dokumenty vyhotovené odvolateľom v rámci jeho práce v agentúre FRA v oblasti slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktoré spĺňajú obe vyššie uvedené podmienky, a po štvrté, či prípadne došlo k porušeniu služobného poriadku alebo práva duševného vlastníctva.

25.

V dňoch 23. a 24. apríla 2018 vyšetrovateľ vypočul sedem svedkov a odvolateľa, ktorý vyšetrovateľovi predložil písomné pripomienky.

29.

Dňa 15. októbra 2018 odvolateľa vypočul riaditeľ FRA podľa článku 3 prílohy IX služobného poriadku a následne odvolateľ podal písomné vyhlásenie z toho istého dňa.

30.

Rozhodnutím z 23. októbra 2018 riaditeľ FRA začal proti odvolateľovi disciplinárne konanie pred disciplinárnou komisiou. Toto rozhodnutie bolo odvolateľovi oznámené 7. novembra 2018.

31.

Dňa 26. februára 2019 bola rozhodnutím riaditeľa FRA zriadená disciplinárna komisia.

35.

Dňa 7. mája 2019 disciplinárna komisia vydala odôvodnené stanovisko v súlade s článkom 18 prílohy IX služobného poriadku, v ktorom konštatovala, že obvinenia týkajúce sa správania, ktoré je v rozpore s povinnosťami odvolateľa podľa článkov 11, 12 a 21 služobného poriadku, a to prezentácia písomností iných osôb ako jeho vlastnej práce bez uvedenia zdrojov, sú dôvodné. Disciplinárna komisia odporučila, aby bol odvolateľ preradený o dve platové triedy nižšie do platovej triedy AD 7. Disciplinárna komisia sa nezmienila o nijakých poľahčujúcich okolnostiach.

36.

Disciplinárna komisia v podstate po prvé poukázala na to, že odvolateľ nekonal výlučne so zreteľom na záujmy Únie, ale na vlastné záujmy, keď sa domáhal uznania textu, ktorého nie je autorom; po druhé, že sa nesprával zodpovedne spôsobom, ktorý sa očakáva od úradníka FRA; po tretie, že jeho konanie mohlo poškodiť dobrú povesť agentúry FRA, a po štvrté, že nepomáhal svojim nadriadeným alebo dokonca konal proti nim tým, že vydával prácu iných za svoju vlastnú.

37.

Disciplinárna komisia tak konštatovala, že odvolateľ porušil po prvé článok 11 služobného poriadku tým, že úmyselne prezentoval skopírované dielo ako svoje vlastné; po druhé článok 12 služobného poriadku, keďže vydávanie práce iných osôb za vlastnú malo nepriaznivý vplyv na dobrú povesť odvolateľa, a po tretie článok 21 služobného poriadku, keďže odvolateľ si nesplnil úlohy, ktoré mu boli zverené, ale prácu iných osôb vydával za vlastnú, a keďže existuje riziko, že sporná prezentácia alebo jej časti budú začlenené do jedného alebo viacerých dokumentov uverejnených agentúrou FRA, čo môže poškodiť dobré meno agentúry.

41.

Riaditeľ FRA ako OOUPZ prijal 12. novembra 2019 rozhodnutie o odvolaní z funkcie, ktoré nadobudlo účinnosť 15. novembra 2019. Týmto rozhodnutím riaditeľ FRA potvrdil závery disciplinárnej komisie s výnimkou navrhovanej sankcie, keďže dospel k záveru, že preradenie do nižšej platovej triedy dostatočne neodráža závažnosť porušení pracovných povinností stanovených v článkoch 11, 12 a 21 služobného poriadku. Riaditeľ FRA najmä na jednej strane uviedol, že disciplinárna komisia neuviedla poľahčujúce okolnosti, ale poukázala na priťažujúce okolnosti, konkrétne na úmyselné správanie odvolateľa, na skutočnosť, že sa usiloval získať osobné uznanie za prácu predstavujúcu plagiátorstvo, že neuznal závažnosť svojho správania a že existovalo reálne riziko poškodenia dobrej povesti FRA, a na druhej strane, že vzťah dôvery bol vážne narušený.

42.

Okrem toho sa riaditeľ FRA domnieval, že disciplinárna komisia dostatočne nezohľadnila závažnosť porušení služobného poriadku, pokiaľ ide na jednej strane o správanie odvolateľa, ktoré riaditeľ FRA označil ako „mimoriadne závažné porušenie“, a na druhej strane o účinky takého správania na dobrú povesť FRA, keďže podľa jeho názoru odvolateľ sám úmyselne vytvoril vážne riziko poškodenia tejto dobrej povesti počas značného časového obdobia. Riaditeľ FRA súhlasil s konštatovaním disciplinárnej komisie, že vzťah dôvery bol vážne narušený, pričom sa domnieval, že tento vzťah bol nenapraviteľne zničený, a preto preradenie do nižšej platovej triedy nie je primeranou sankciou.

43.

Dňa 16. decembra 2019 odvolateľ podal sťažnosť proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie.

46.

Na podporu svojej žaloby uviedol odvolateľ osem hlavných žalobných dôvodov a jeden subsidiárny žalobný dôvod, ktoré boli založené:

–

po prvé na porušení zásady právnej istoty, nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení, porušení § 7 ods. 1 Bundesgesetz über das Urheberrecht an Werken der Literatur und der Kunst und über verwandte Schutzrechte (Urheberrechtsgesetz) (zákon o autorskom práve k literárnym a umeleckým dielam a s ním súvisiacich právach) z 9. apríla 1936 (BGBl. 1936, 111/1936) a porušenie článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v rozsahu, v akom po prvé plagiátorstvo bolo uznané za porušenie služobného poriadku, po druhé skopírované texty neboli chránené týmto zákonom a po tretie bola porušená jeho sloboda prejavu,

–

po druhé na porušení povinnosti náležitej starostlivosti alebo povinnosti starostlivosti vyšetrovateľom a riaditeľom FRA pri začatí disciplinárneho konania, rozhodnutím o odvolaní z funkcie a disciplinárnou komisiou, ako aj na porušení prezumpcie neviny a požiadavky vysokej úrovne dokazovania pri administratívnych vyšetrovaniach a disciplinárnych konaniach,

–

po šieste na nedodržaní rámca vyšetrovania vyšetrovateľom a na porušení článku 4 ods. 2 a článku 7 ods. 6 rozhodnutia správnej rady FRA 2013/01 z 22. mája 2013 o vedení administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní, článku 4 ods. 1 písm. a) až d) a článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES ( Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39 ), a pred začatím uplatňovania nariadenia 2018/1725 článku 4 ods. 1 písm. a) až d) a článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov ( Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 13/026, s. 102), ako aj na porušení účinkov zrušujúceho rozsudku,

–

po siedme na nedostatku nestrannosti, neutrality a objektívnosti vyšetrovateľa,

–

po ôsme na porušení práva na obhajobu, najmä práva byť vypočutý, porušení článkov 1 a 2, ako aj článku 12 prílohy IX služobného poriadku a

Konanie na Súdnom dvore

48.

V súlade s článkom 76 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor rozhodol, že pojednávanie sa neuskutoční.

B.

Návrhy účastníkov konania

49.

uložil agentúre FRA povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

50.

FRA navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

52.

Dotknuté právne otázky sa týkajú po prvé požiadaviek, ktoré treba dodržať, pokiaľ ide o úroveň dôkazov odôvodňujúcich začatie administratívneho vyšetrovania v rámci disciplinárneho konania, po druhé stupňa presnosti, s akou musí správny orgán určiť porušenia povinností vyplývajúcich zo služobného poriadku vytýkané príslušnému úradníkovi, a po tretie povinnosti správneho orgánu uviesť konkrétne ustanovenia služobného poriadku, ktoré boli porušené. Vo svojej analýze vysvetlím ustanovenia služobného poriadku upravujúce disciplinárne konanie, najmä fázu vyšetrovania, aby som následne preskúmal, či je uvažovanie Všeobecného súdu v súlade s požiadavkami tohto regulačného rámca.

53.

Konkrétne preukážem, že Všeobecný súd nepreskúmal zákonnosť začatia vyšetrovania podľa článku 86 služobného poriadku. Všeobecný súd najmä jasne neuviedol, že začatie takého vyšetrovania proti úradníkovi je odôvodnené len vtedy, keď existujú dôvody domnievať sa, že úradník si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo služobného poriadku. Keďže sa zdá, že Všeobecný súd vychádza z predpokladu, že takýto postup je možný aj pri stíhaní údajného porušenia autorského práva, jeho odôvodnenie podľa môjho názoru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

B.

O štvrtom odvolacom dôvode

Po druhé tvrdí, že Všeobecný súd neposúdil právny rámec začatia administratívneho vyšetrovania. Podľa odvolateľa je potrebné zohľadniť znenie článku 86 ods. 1 a 2 služobného poriadku, ktoré odkazuje na dôkazy o porušeniach služobného poriadku, teda dôvodné podozrenie založené na aspoň neúplných dôkazoch. Overenie dôvodného podozrenia z porušenia služobného poriadku na základe aspoň neúplných dôkazov je teda jediným legitímnym cieľom administratívneho vyšetrovania. Okrem toho odvolateľ tvrdí, že administratívne vyšetrovanie je svojou povahou spracovanie údajov, ktoré podľa článku 4 nariadenia č. 45/2001 musí mať „konkrétne, explicitné a legitímne účely“.

57.

Odvolateľ ďalej tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že články 1 a 2 prílohy IX služobného poriadku neukladajú ustanovujúcemu orgánu povinnosť uviesť konkrétne ustanovenia služobného poriadku, ktoré boli porušené, keďže táto otázka patrí skôr do pôsobnosti článku 86 ods. 2 služobného poriadku a nariadenia č. 45/2001. Nakoniec odvolateľ tvrdí, že článok 86 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že administratívne vyšetrovanie možno začať len s cieľom overiť porušenie služobného poriadku, a nie porušenie práva duševného vlastníctva, ktoré je nezávislé od služobného poriadku.

58.

Po tretie odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 111 napadnutého rozsudku, keď neuplatnil judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia ( T‑48/05 , EU:T:2008:257 ), potvrdenú rozsudkom z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos ( T‑308/10 P , EU:T:2012:370 ), podľa ktorej správny orgán musí mať pred začatím disciplinárneho konania k dispozícii dostatočne presné a relevantné dôkazy.

61.

Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s článkom 86 ods. 3 služobného poriadku „disciplinárne predpisy, postupy a opatrenia, a predpisy a postupy týkajúce sa administratívneho vyšetrovania , sú upravené v prílohe IX“ tohto služobného poriadku (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Z ustanovení tejto prílohy vyplýva, že disciplinárne konanie pozostáva z dvoch samostatných fáz, pričom prvú tvorí administratívne vyšetrovanie v neprospech a v prospech, ktoré sa začína rozhodnutím ustanovujúceho orgánu a končí sa vyšetrovacou správou po vypočutí dotknutej osoby v súvislosti so skutkami, ktoré sa jej vytýkajú, a druhú tvorí samotné disciplinárne konanie, začaté ustanovujúcim orgánom na základe tejto vyšetrovacej správy, ktoré predpokladá, že úradník je vypočutý, skôr než mu ustanovujúci orgán uloží sankciu. ( 2 )

62.

V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci DD/FRA (C‑587/21 P), som mal príležitosť vyjadriť sa k výkladu článku 3 prílohy IX služobného poriadku, ktorého cieľom je upraviť možnosti, ktoré má správny orgán k dispozícii na konci fázy vyšetrovania. Prejednávaná vec sa od uvedenej veci líši v tom, že sa týka možnosti začať administratívne vyšetrovanie. Ide teda o počiatočnú fázu postupu upraveného v tejto prílohe.

63.

65.

Hoci inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o začatie administratívneho vyšetrovania, musí existovať dôvodné podozrenie, že došlo k disciplinárnemu previneniu . ( 5 ) Inými slovami, musia mať „aspoň neúplné dôkazy“ vo vzťahu k dotknutej osobe. ( 6 ) Na účely ochrany práv úradníka musí správny orgán zabezpečiť, aby pred začatím vyšetrovania mal k dispozícii dôkazy svedčiace o tom, že dotknutá osoba si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo služobného poriadku, a pred začatím disciplinárneho konania dostatočne presné a relevantné dôkazy na podporu jeho podozrenia. Zdá sa totiž, že je nevyhnutné uložiť takú požiadavku na začatie vyšetrovania vzhľadom na vážne a nenapraviteľné dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z disciplinárneho konania. ( 7 )

66.

V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci DD/FRA (C‑587/21 P), som poukázal na riziko poškodenia dobrého mena a profesijnej povesti príslušného úradníka. V tejto súvislosti som uviedol, že správny orgán má povinnosť overiť pravdivosť a závažnosť skutočností, ktoré sú mu vytýkané, pred prijatím rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania. Na podporu svojej argumentácie som citoval niekoľko ustanovení prílohy IX – konkrétne článok 22 ods. 2, článok 27 a článok 29 –, z ktorých jasne vyplýva, že normotvorca služobného poriadku si bol plne vedomý negatívneho vplyvu, ktorý by neodôvodnené začatie disciplinárneho konania mohlo mať na dobrú povesť úradníka. ( 8 )

67.

Na jednej strane sa musia stanoviť prísne požiadavky na úroveň dokazovania vzhľadom na potrebu chrániť práva príslušného úradníka. Na druhej strane treba uviesť, že ustanovenia citované v predchádzajúcich bodoch sa týkajú situácie, v ktorej už bolo začaté samotné disciplinárne konanie, zatiaľ čo prejednávaná vec sa týka skôr otázky prahovej hodnoty požadovanej na odôvodnenie začatia administratívneho vyšetrovania. Keďže cieľom takého vyšetrovania je práve umožniť správnemu orgánu overiť existenciu porušenia povinností, ktorými sú úradníci viazaní, domnievam sa, že by bolo neprimerané stanoviť rovnaké požiadavky v oboch fázach konania. Zdá sa rozumnejšie priznať správnemu orgánu určitú mieru voľnej úvahy v počiatočnej fáze konania. Táto otázka bude tiež podrobne analyzovaná v rámci týchto návrhov.

Naproti tomu tvrdenie, že správnemu orgánu Únie prináleží stíhať aj iné porušenia práva vrátane vnútroštátneho práva duševného vlastníctva, sa mi zdá nepresvedčivé. Platí to tým viac, že v prejednávanej veci nie je vôbec isté, že tieto porušenia vnútroštátneho práva majú trestnoprávne dôsledky, ( 11 ) čo by prípadne vyvolávalo otázku uplatniteľnosti článku 23 služobného poriadku, podľa ktorého majú úradníci a zamestnanci Únie povinnosť „dodržiavania platných zákonov a policajných predpisov“, čo zahŕňa trestné právo. ( 12 ) V rozpore s týmto názorom totiž nie je len znenie článku 86 ods. 2 služobného poriadku, ale aj samotný predmet disciplinárneho režimu, ktorý sa týka výlučne pracovnoprávneho vzťahu medzi úradníkom a inštitúciou . Je pravda, že táto okolnosť nebráni tomu, aby výkon právomocí úradníka podliehal dodržiavaniu určitých pravidiel, ktoré nie sú výslovne stanovené služobným poriadkom, takže ich porušenie môže viesť k disciplinárnym opatreniam.

71.

Na tento účel je však potrebné, aby sa tieto pravidlá stali neoddeliteľnou súčasťou právneho nástroja, ktorým sa zakladá pracovnoprávny vzťah , lebo inak by nebolo zabezpečené, že úradník nimi bude viazaný. Okrem toho musí ísť o pravidlá, ktoré konkretizujú povinnosti stanovené v článku 11 a nasl. služobného poriadku dostatočne presným spôsobom, aby sa zabezpečilo, že úradník o nich vie a zabezpečí ich úplné dodržiavanie. Takýto prístup považujem za nevyhnutný o to viac, že článok 11 a nasl. služobného poriadku sú formulované dosť abstraktne a všeobecne, často s použitím neurčitých právnych pojmov , ako správne uvádza odvolateľ. Práve preto je obsah niektorých povinností úradníkov rozvinutý a spresnený v kódexoch správania prijatých inštitúciami. ( 13 )

74.

Okrem toho z judikatúry vyplýva, že ukončenie disciplinárneho konania bez uloženia disciplinárnej sankcie príslušnému úradníkovi nemôže brániť súdu Únie v preskúmaní zákonnosti rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania proti dotknutej osobe. ( 16 ) Právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty, by však bolo vážne ohrozené, ak by súd Únie nebol schopný sám overiť, či príslušný úradník skutočne porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo služobného poriadku a ktoré sú prípadne konkretizované v interných právnych aktoch . Predchádzajúce a dostatočne podrobné vymedzenie povinností úradníka tak prispieva k zabezpečeniu účinnej súdnej ochrany.

75.

77.

V bode 70 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vychádza z platovej triedy úradníka, ako aj zo skutočnosti, že zastával zodpovednú funkciu a že FRA ho poverila úlohou vykonávať právny výskum a analýzu a poskytovať poradenstvo v oblasti tvorby politík. Nič to však nemení na tom, že Všeobecný súd nespomína konkrétne ustanovenie služobného poriadku alebo interných právnych aktov FRA, podľa ktorého by sa neuvedenie odkazu na zdroje dokumentu považovalo za odporujúce požiadavkám stanoveným v článku 12 služobného poriadku. Toto opomenutie je o to závažnejšie, že profesijné dôsledky pre odvolateľa boli závažné. Treba pripomenúť, že disciplinárne konanie viedlo k sankcii spočívajúcej v odvolaní z funkcie, ktorá sa ukladá len v najzávažnejších prípadoch. ( 17 )

78.

V bode 72 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odkazuje na „interné pravidlá uverejňovania a prezentovania výsledkov“, neuvádza však, aká je právna sila tohto dokumentu v internom právnom poriadku FRA. Všeobecný súd tvrdí, že dôležitosť odkazovania na zdroje jasne vyplýva z týchto pravidiel. Všeobecný súd však necituje presné znenie sporného pravidla a nevysvetľuje, či má každé porušenie tohto pravidla automaticky viesť k disciplinárnym sankciám . Na základe reštriktívneho výkladu, ktorý presadzuje Všeobecný súd, sa zdá, že je to tak. Na to, aby takýto dokument predstavoval právny základ na uloženie takýchto opatrení voči úradníkovi, však musí byť presne vysvetlená jeho právna sila, čo Všeobecný súd zjavne opomenul.

79.

Naproti tomu sa zdá, že Všeobecný súd sa opiera o tvrdenie založené na povahe funkcie odvolateľa, z ktorej vyplýva, že odvolateľ si musí byť nevyhnutne vedomý údajného nesplnenia povinností, ktoré mu vyplývajú zo služobného poriadku. Keďže sa zdá, že cieľom tohto tvrdenia je oslobodiť Všeobecný súd od povinnosti presne určiť pôvod tejto povinnosti , domnievam sa, že odôvodnenie uvedené v bodoch 53 až 76 napadnutého rozsudku nie je konzistentné. Výhrada odvolateľa spochybňujúca prístup Všeobecného súdu sa mi teda zdá byť odôvodnená.

Ďalšou právnou otázkou, ktorú treba preskúmať, je požiadavka na „aspoň neúplný dôkaz“, ktorý opodstatňuje začatie takého vyšetrovania. Ako som uviedol pri predstavovaní regulačného rámca, ktorým sa riadi administratívne vyšetrovanie, je potrebné, aby existovalo dôvodné podozrenie, že došlo k disciplinárnemu previneniu . Správny orgán musí zabezpečiť, aby mal pred začatím vyšetrovania k dispozícii dôkazy naznačujúce, že dotknutá osoba si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo služobného poriadku . Z vyššie uvedených dôvodov mu treba v počiatočnom štádiu konania priznať určitú mieru voľnej úvahy. ( 19 ) Nakoniec je samozrejmé, že v každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú splnené podmienky na začatie takého vyšetrovania.

83.

V prejednávanej veci odvolateľ namieta neexistenciu aspoň neúplného dôkazu, ktorý by odôvodňoval začatie vyšetrovania proti nemu. V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že Všeobecný súd sa naozaj nevyjadril ani k pôsobnosti článku 86 ods. 2 služobného poriadku, ani k možnosti, že toto ustanovenie vylučuje akúkoľvek možnosť stíhať porušenie autorského práva v disciplinárnom konaní. Ak by však Všeobecný súd zaujal stanovisko k tejto otázke, bolo by možné vylúčiť aspoň neúplný dôkaz, ktorý odôvodňuje začatie vyšetrovania, prinajmenšom pokiaľ ide o porušenie rakúskej právnej úpravy autorského práva.

84.

Ako totiž správne uvádza odvolateľ, pojem „aspoň neúplný dôkaz“ si logicky vyžaduje právnu kvalifikáciu . Z tohto dôvodu mal Všeobecný súd konštatovať, že FRA porušila pravidlá disciplinárneho režimu, keďže článok 86 ods. 2 služobného poriadku v zásade neumožňuje stíhanie porušenia autorského práva. Neexistencia takého konštatovania preukazuje, že Všeobecný súd riadne nepreskúmal zákonnosť začatia vyšetrovania voči odvolateľovi, čo predstavuje nesprávne posúdenie.

87.

Zdá sa však, že tieto úvahy Všeobecný súd vo svojom rozsudku nevzal do úvahy. Podľa všetkého sa skôr riadil stanoviskom FRA a neposúdil skutkový stav z hľadiska pravidiel disciplinárneho režimu. V dôsledku toho, keďže Všeobecný súd porušil požiadavky týkajúce sa požadovanej úrovne dôkazov, ktorú stanovuje článok 86 ods. 2 služobného poriadku na odôvodnenie začatia administratívneho vyšetrovania, treba jeho odôvodnenie považovať za postihnuté nesprávnym právnym posúdením.

d) O povinnosti uviesť ustanovenia, ktorých porušenie sa úradníkovi vytýka

88.

Následne je potrebné preskúmať, či je správny orgán povinný pri začatí administratívneho vyšetrovania uviesť, ktoré konkrétne ustanovenia služobného poriadku boli porušené. Táto otázka súvisí s tvrdením Všeobecného súdu uvedeným v bode 106 napadnutého rozsudku, podľa ktorého články 1 a 2 prílohy IX služobného poriadku takúto povinnosť nestanovujú.

89.

91.

Na rozdiel od veci Rasmussen/Komisia (T‑203/03), ktorá sa týkala nepravdivých vyhlásení úradníka, ktoré boli správne považované za správanie spôsobilé poškodiť jeho postavenie v zmysle článku 12 služobného poriadku, prejednávaná vec sa týka situácie, keď zamestnanec neuviedol zdroje dokumentu. V tejto súvislosti treba uviesť, že názory účastníkov konania sa značne líšia, pokiaľ ide o existenciu záväznej povinnosti v tomto zmysle. Vzhľadom na toto konštatovanie sa domnievam, že uplatniteľnosť niektorých sporných ustanovení služobného poriadku nie je taká jasná, ako tvrdí Všeobecný súd.

92.

Predovšetkým skutočnosť, že FRA založila vyšetrovanie začaté proti odvolateľovi na porušení rakúskych ustanovení o autorských právach a zároveň viacerých ustanovení služobného poriadku, svedčí o tom, že FRA si nebola istá právnou kvalifikáciou údajných porušení. Ak je tento predpoklad správny, zdá sa byť neprimerané požadovať od príslušného úradníka, aby sám vykonal potrebnú právnu kvalifikáciu, hoci táto úloha patrí do výlučnej zodpovednosti inštitúcie . Z týchto dôvodov sa domnievam, že judikatúru, na ktorú odkazuje Všeobecný súd, nemožno uplatniť na prejednávanú vec.

93.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné zamietnuť tvrdenia Všeobecného súdu na podporu stanoviska, podľa ktorého správny orgán nie je pri začatí administratívneho vyšetrovania povinný uviesť, ktoré konkrétne ustanovenia služobného poriadku boli podľa neho porušené. Ako som uviedol vo svojej analýze, uloženie takej povinnosti je nevyhnutné na zabezpečenie ochrany práva príslušného úradníka na obhajobu v disciplinárnom konaní, ako aj účinného súdneho preskúmania súdmi Únie.

96.

Hoci sa zdá, že Všeobecný súd sa s týmito úvahami v bode 104 napadnutého rozsudku stotožňuje, nič to nemení na tom, že nakoniec vychádzal z neplatných tvrdení, aby sa vyhol preskúmaniu zákonnosti začatia vyšetrovania. Všeobecný súd konkrétne neoveril, či FRA správne určila ustanovenia služobného poriadku uplatniteľné na prejednávanú vec . Odkázal len na vyššie citovanú judikatúru s cieľom odôvodniť skutočnosť, že FRA vo svojom rozhodnutí o začatí administratívneho vyšetrovania týkajúceho sa správania odvolateľa nespomenula článok 21 služobného poriadku, hoci táto judikatúra nebola relevantná. V dôsledku toho treba na účely preskúmania štvrtého odvolacieho dôvodu konštatovať, že jeho odôvodnenie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením.

3. Predbežný záver

97.

Nesprávne právne posúdenia, ktorých sa dopustil Všeobecný súd a ktoré som konštatoval v rámci analýzy uvedenej v týchto návrhoch, možno zhrnúť takto. Po prvé Všeobecný súd nevzal do úvahy skutočnosť, že v zásade môžu byť predmetom administratívneho vyšetrovania len porušenia povinností vyplývajúcich zo služobného poriadku. Po druhé Všeobecný súd porušil požiadavky týkajúce sa požadovanej úrovne dôkazov, ktorú stanovuje článok 86 ods. 2 služobného poriadku na odôvodnenie začatia takého vyšetrovania. Po tretie Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že správny orgán je povinný v tomto štádiu konania uviesť, ktoré konkrétne ustanovenia služobného poriadku príslušný úradník porušil.

VI. Návrh

( 5 ) Rozsudok z 13. januára 2010, A a G/Komisia ( F-124/05 a F-96/06 , EU:F:2010:2 , body 173 a 188 ).

( 6 ) Rozsudok z 19. júna 2013, Goetz/Výbor regiónov ( F-89/11 , EU:F:2013:83 , bod 185 ).

( 7 ) Rozsudok z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos ( T-308/10 P , EU:T:2012:370 , bod 150 ).

( 8 ) Pozri bod 70 a nasl. návrhov, ktoré som predniesol vo veci DD/FRA (C‑587/21 P).

( 9 ) Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré som predniesol vo veci PV/Komisia ( C-640/20 P , EU:C:2022:736 , bod 69 ).

( 10 ) PILORGE-VRANCKEN, J.: Le droit de la fonction publique de l’Union européenne , Bruylant, Namur, 2017, s. 248.

( 17 ) PILORGE-VRANCKEN, J.: Le droit de la fonction publique de l’Union européenne , Bruylant, Namur, 2017, s. 225.

( 18 ) Nevylučujem, že ochrana autorského práva môže súvisieť s „povinnosťami, ktoré úradníkovi vyplývajú zo služobného poriadku“, pokiaľ je takáto súvislosť z právneho hľadiska správne podložená, napríklad internými aktmi agentúry, ktoré môžu vyvolať potrebné záväzné účinky. V prejednávanej veci po prvé poukazujem na to, že Všeobecný súd neurčil právnu silu „interných pravidiel uverejňovania a prezentovania výsledkov“, ktoré uplatňuje FRA, a po druhé, že tieto interné pravidlá len pripomínajú úradníkovi potrebu zohľadniť pri vypracovaní textu rad požiadaviek, najmä štylistickej povahy (vrátane požiadavky „overiť a doplniť odkazy na relevantné predchádzajúce práce“), všetky tieto požiadavky však nepovyšujú na „povinnosti vyplývajúce zo služobného poriadku“, ktorých porušenie by nepochybne viedlo k disciplinárnemu konaniu. Po tretie treba uviesť, že autorské práva nie sú výslovne spomenuté.

( 19 ) Pozri bod 67 týchto návrhov.

( ) TOMAC, J.: „Régime disciplinaire“ v Giacobbo, V., Perillo, E., Picod, F.: Statut de la Fonction Publique de l’Union Européenne: commentaire article par article , Bruylant, Namur, 2017, s. 331, ktorý pripomína potrebu rešpektovať procesné záruky v disciplinárnych konaniach.