C-763/22
ECLI:EU:C:2024:707
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62022CC0763
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62022CC0763
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 5. septembra 2024 ( 1 )
Vec C‑763/22
Procureur de la République
proti
OP
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal judiciaire de Marseille (súd v Marseille, Francúzsko)]
„Návrh za začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač a žiadosť o vydanie týkajúce sa tej istej osoby – Orgán príslušný rozhodnúť o prednosti medzi nimi – Súdne preskúmanie uvedeného rozhodnutia“
I. Úvod
1.
OP – francúzsky štátny príslušník – čelí trestnému stíhaniu na Tribunal judiciaire de Marseille (súd v Marseille, Francúzsko; ďalej len „súd v Marseille“ alebo „vnútroštátny súd“). Očakávalo sa, že bude pred uvedeným súdom súdený za niekoľko trestných činov. Uväznili ho však v Španielsku na základe žiadosti švajčiarskych orgánov o jeho vydanie. ( 2 )
2.
V záujme zabezpečenia jeho prítomnosti na konaní vo Francúzsku vydala Procureur de la République (francúzska prokuratúra) európsky zatykač určený španielskym orgánom. Vzhľadom na tieto dve konkurenčné žiadosti Consejo de Ministros (Rada ministrov, Španielsko) prijala rozhodnutie uprednostniť švajčiarsku žiadosť o vydanie (pričom OP zostal uväznený v Španielsku).
3.
V tejto súvislosti súd v Marseille žiada o objasnenie podmienok, za ktorých môže orgán vykonávajúceho členského štátu (v danom prípade Španielska) rozhodnúť o tom, či uprednostní európsky zatykač alebo žiadosť o vydanie, a to konkrétne či takéto rozhodnutie môže prijať vládny orgán, ak podľa vnútroštátneho súdu rozhodnutie tohto orgánu nepodlieha súdnemu preskúmaniu.
II. Právny rámec
A.
Právo Únie
4.
V článku 16 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV ( 3 ) s názvom „Rozhodnutie v prípade viacnásobných žiadostí“ sa stanovuje:
„1. Ak dva alebo viacero členských štátov vydalo európske zatykače na tú istú osobu, rozhodnutie o tom, ktorý z európskych zatykačov sa vykoná, vydá vykonávajúci súdny orgán, pri riadnom zvážení všetkých okolností, najmä relatívnej závažnosti a miesta spáchania trestných činov, ďalej dátumu európskych zatykačov a či zatykač bol vydaný pre účely trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.
…
3. V prípade sporu medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie predloženou treťou krajinou, rozhodnutie o tom, či má prednosť európsky zatykač alebo žiadosť o vydanie, prijme príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu pri riadnom zvážení všetkých okolností, najmä okolností uvedených v odseku 1 a okolností uvedených v platnom dohovore.
…“
B.
Španielske právo
5.
Z článku 57 ods. 2 Ley 23/2014 de reconocimiento mutuo de resoluciones penales en la Unión Europea (zákon č. 23/2014 o vzájomnom uznávaní súdnych rozhodnutí v Európskej únii, ďalej len „zákon č. 23/2014“), ako je opísaný v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a ako ho ďalej vysvetlila španielska vláda, v podstate vyplýva, že ak vznikne rozpor medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie podanou treťou krajinou, španielsky súdny orgán musí konanie pozastaviť a postúpiť všetky dotknuté dokumenty ministerstvu spravodlivosti. Návrh ministra spravodlivosti na rozhodnutie o tom, či sa má dať prednosť európskemu zatykaču alebo žiadosti o vydanie, s náležitým zohľadnením všetkých okolností, najmä tých, ktoré sú uvedené v odseku 1, ( 4 ) a tých, ktoré sú uvedené v príslušnom dohovore, sa predloží Rade ministrov.
III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálna otázka
6.
Obvinenia vznesené vo Francúzsku proti OP sa týkajú viacerých trestných činov (ako je držba zariadení na falšovanie platobných kariet a účasť v zločineckej organizácii v súvislosti s falšovaním platobných kariet) spáchaných v niekoľkých krajinách (Francúzsko, Rumunsko a Thajsko).
7.
V septembri 2021 mal byť OP za tieto trestné činy postavený pred súd v Marseille. Jeho právny zástupca však uvedenému súdu oznámil, že OP bol zadržaný a uväznený v Španielsku na základe zatykača a žiadosti o jeho vydanie, ktoré vydali švajčiarske orgány.
8.
V júni 2022 právny zástupca OP ten istý súd informoval, že OP zostáva uväznený v Španielsku a neželá si byť vydaný do Švajčiarska. Namiesto toho požiadal o repatriáciu do Francúzska, aby sa mohol osobne zúčastniť na konaní a brániť sa proti obvineniam vzneseným proti nemu.
9.
Za týchto okolností vnútroštátny súd vydal zatykač, aby ho prinútil postaviť sa pred súd vo Francúzsku. Na základe toho francúzska prokuratúra vydala európsky zatykač s cieľom dosiahnuť jeho odovzdanie zo Španielska.
10.
Vnútroštátny súd však následne vzal na vedomie skutočnosť, že Rada ministrov rozhodla, že uprednostní švajčiarsku žiadosť o vydanie, pričom OP zostal uväznený v Španielsku.
11.
V decembri 2022 právny zástupca OP požiadal súd v Marseille, aby Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa priznáva vládnemu orgánu právomoc rozhodnúť, ktorá z konkurenčných žiadostí o odovzdanie/vydanie má mať prednosť, s rámcovým rozhodnutím 2002/584.
12.
V tejto súvislosti vnútroštátny súd konštatuje, že dotknutá vnútroštátna právna úprava umožňuje vládnemu orgánu – Rade ministrov –, a nie súdnemu orgánu, aby rozhodol o priorite medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie od tretej krajiny. Podľa vedomostí vnútroštátneho súdu navyše neexistuje žiadny opravný prostriedok na napadnutie rozhodnutia Rady ministrov. Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti takejto vnútroštátnej právnej úpravy s rámcovým rozhodnutím 2002/584.
13.
Francúzska prokuratúra však zastávala názor, že súd v Marseille nemá legitímny záujem, na účely prejednávanej veci, predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa súladu španielskeho práva s predmetným rámcovým rozhodnutím.
14.
Vnútroštátny súd sa s týmto názorom nestotožňuje. V podstate tvrdí, že má skutočný záujem požiadať Súdny dvor o objasnenie zlučiteľnosti predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy s rámcovým rozhodnutím 2002/584, pretože sa tým v podstate určia podmienky, za ktorých bude môcť pokračovať v súdnom konaní týkajúcom sa OP.
15.
Za týchto podmienok vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni [rámcové rozhodnutie 2002/584] tomu, aby právny poriadok členského štátu udelil vládnemu orgánu právomoc rozhodnúť bez možnosti podania opravného prostriedku, či sa má vykonať [európsky zatykač] alebo žiadosť o vydanie podaná tretím štátom, ktoré existujú súbežne?“
16.
Písomné pripomienky predložili francúzska, španielska a poľská vláda, ako aj Európska komisia. OP, francúzska, španielska, holandská a poľská vláda, ako aj Komisia predniesli ústne vyjadrenia na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 28. novembra 2023.
IV. Analýza
17.
Predtým, ako sa budem zaoberať podstatou otázky vnútroštátneho súdu (časť B), budem sa zaoberať tým, či je táto žiadosť prípustná (a či je ešte potrebné rozhodnúť) (časť A).
A.
Prípustnosť položenej otázky (a či je ešte potrebné rozhodnúť)
18.
Španielska vláda sa domnieva, že predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Komisia zasa tvrdí opak. Na pojednávaní však vyjadrila názor, že už nie je potrebné, aby Súdny dvor na položenú otázku odpovedal.
19.
Pokiaľ ide po prvé o prípustnosť tohto návrhu, malo by sa pripomenúť, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 5 )
20.
Z toho vyplýva, že na otázky, ktoré sa týkajú práva EÚ, sa vzťahuje domnienka relevantnosti a Súdny dvor môže odmietnuť odpovedať na položenú otázku len vtedy, ak sa ukáže, že požadovaný výklad pravidla práva EÚ nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak má problém hypotetickú povahu alebo ak Súdny dvor nepozná skutkové a právne okolnosti potrebné na to, aby na položené otázky poskytol užitočnú odpoveď. ( 6 )
21.
Vzhľadom na tieto prvky judikatúry španielska vláda na jednej strane tvrdí, že tento návrh je neprípustný, pretože vnútroštátny súd neuvádza ani španielske súdne alebo vládne rozhodnutie, ani ustanovenie rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré by boli relevantné pre položenú otázku.
22.
Na rozdiel od tohto stanoviska sa domnievam, že je úplne zrejmé, že vnútroštátny súd sa na jednej strane odvoláva na článok 57 ods. 2 zákona č. 23/2014, v ktorom sa stanovuje, že v prípade súbehu medzi žiadosťou o vydanie a žiadosťou o výkon európskeho zatykača – ako v prípade žiadostí vo veci samej – musí rozhodnúť o tom, ktorej z nich sa má dať prednosť, Rada ministrov. Po druhé sa odvoláva na rozhodnutie, ktorým Rada ministrov rozhodla uprednostniť švajčiarsku žiadosť o vydanie pred európskym zatykačom, pričom obe žiadosti boli vydané v súvislosti s OP. Hoci o tomto rozhodnutí neboli poskytnuté žiadne podrobnosti (napríklad dátum alebo odôvodnenie tohto rozhodnutia, ako Komisia upozornila na pojednávaní), z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že informácie o jeho existencii boli vnútroštátnemu súdu poskytnuté listom Juzgado Central no 5 de Madrid (Ústredný súd č. 5 v Madride, Španielsko) z 2. septembra 2022. ( 7 ) Po tretie je celkom zrejmé, že vnútroštátny súd žiada najmä o výklad článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý sa týka otázky rozporu medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie.
23.
Domnievam sa preto, že vnútroštátny súd identifikoval relevantné prvky vnútroštátneho práva a práva EÚ v dostatočnej miere, aby Súdny dvor mohol pochopiť otázku práva EÚ, ktorú treba objasniť.
24.
Na druhej strane španielska vláda tvrdí, že položená otázka je hypotetická, pretože sa v podstate týka právnych predpisov iného členského štátu a odpoveď, ktorú má poskytnúť Súdny dvor, nebude mať pre konanie vo veci samej žiaden význam.
25.
S týmto názorom nesúhlasím. V tejto súvislosti najprv konštatujem, že osobitný systém justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi môže celkom prirodzene viesť k situáciám, v ktorých vnútroštátny súd vydávajúceho štátu (v danom prípade Francúzska) potrebuje objasniť súlad podmienok výkonu európskeho zatykača vo vykonávajúcom štáte (v danom prípade v Španielsku) s právom EÚ. Ako španielska vláda uznáva, Súdny dvor v minulosti považoval takéto návrhy na začatie prejudiciálneho konania za prípustné, keď by požadovaný výklad rámcového rozhodnutia 2002/584 umožnil príslušnému vnútroštátnemu súdu určiť správny postup pri vydaní alebo zrušení daného európskeho zatykača alebo pri vydaní nového európskeho zatykača, ak bol výkon predchádzajúceho európskeho zatykača zamietnutý. ( 8 )
26.
Po druhé, a ako uviedla Komisia, chápem, že ak by Súdny dvor dospel k záveru, že procesné prvky stanovené v predmetných španielskych právnych predpisoch sú nezlučiteľné s rámcovým rozhodnutím 2002/584, v zásade by to ponechalo otvorenú možnosť, aby bol európsky zatykač týkajúci sa OP stále vykonaný, pokiaľ OP zostáva na španielskom území. Na druhej strane, ak Súdny dvor zistí, že predmetná vnútroštátna právna úprava je v súlade s rámcovým rozhodnutím, toto zistenie bude pre konanie prebiehajúce pred vnútroštátnym súdom relevantné, pretože mu umožní prijať opatrenia s cieľom zabezpečiť následné vydanie OP zo Švajčiarska, ak a keď tam bude vydaný, v súlade s príslušnými pravidlami medzinárodného práva.
27.
Za týchto okolností sa mi javí, že otázka položená vnútroštátnym súdom nie je hypotetická.
28.
Pokiaľ ide o to, či je ešte stále potrebné rozhodnúť, konštatujem, že právny zástupca OP počas pojednávania uviedol, že OP bol vydaný do Švajčiarska po podaní prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V dôsledku toho Komisia uviedla, že prejednávaná žiadosť o začatie prejudiciálneho konania sa stala bezpredmetnou. Podľa jej názoru odpoveď Súdneho dvora na otázku, či rámcové rozhodnutie 2002/584 bráni príslušným pravidlám španielskeho vnútroštátneho práva, už nie je potrebná na určenie ďalšieho postupu vo veci samej.
29.
Komisia sa v tejto súvislosti odvolávala na uznesenie Súdneho dvora vo veci Ministerio Fiscal, ( 9 ) v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že už nie je potrebné rozhodnúť o žiadosti, ktorú predložil Audiencia Nacional (Vrchný súd s celoštátnou pôsobnosťou, Španielsko), pokiaľ ide o zlučiteľnosť prebiehajúceho vydávania štátneho príslušníka Spojeného kráľovstva zo Španielska do Spojených štátov amerických, a to po tom, ako bol informovaný právnym zástupcom vyžiadanej osoby, ako potvrdil vnútroštátny súd v uvedenej veci, že vydanie sa skutočne uskutočnilo.
30.
Súhlasím s Komisiou, že ak by sa potvrdilo, že OP bol skutočne vydaný do Švajčiarska, prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania by sa už musel považovať za bezúčelný. Návrh na začatie prejudiciálneho konania skutočne neumožňuje pochopiť, či je za takýchto (nových) okolností pre konanie prebiehajúce pred vnútroštátnym súdom potrebná odpoveď Súdneho dvora. ( 10 )
31.
Španielska vláda ale na pojednávaní nemohla informáciu o vydaní OP potvrdiť (a to, ako táto vláda vysvetlila, z dôvodu anonymizácie prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania). Za týchto okolností pristúpim k preskúmaniu podstaty položenej otázky.
B.
Podstata prejudiciálnej otázky
32.
Pripomeňme, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate snaží zistiť, či je rámcové rozhodnutie 2002/584, a najmä jeho článok 16 ods. 3, nezlučiteľné s pravidlom vnútroštátneho práva, podľa ktorého je vládny orgán (a nie súdny orgán) oprávnený rozhodnúť, či sa uprednostní európsky zatykač alebo žiadosť o vydanie predložená treťou krajinou týkajúca sa tej istej osoby, keď takéto rozhodnutie o uprednostnení podľa vnútroštátneho súdu nepodlieha súdnemu preskúmaniu.
33.
Svoju analýzu začnem vysvetlením, prečo sa nejaví, že situácia, ktorá nastala v tejto veci, je v rozpore s „mechanizmom Petruhhin“, z ktorého vyplýva pravidlo prednosti, ktoré sa za určitých podmienok uplatňuje, keď boli žiadosť o vydanie a európsky zatykač vydané v súvislosti s tou istou osobou a tými istými trestnými činmi (1 a).
34.
Potom prejdem k podstate položenej otázky, ktorá, ako vyplýva z uznesenia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, má v skutočnosti dva aspekty. Prvý z nich sa týka možnosti členského štátu zveriť úlohu rozhodovať o prednosti medzi žiadosťou o vydanie a európskym zatykačom vládnemu orgánu (riešenie, o ktorom sa vnútroštátny súd domnieva, že mu bráni rámcové rozhodnutie 2002/584). Druhý aspekt sa týka nevyhnutnosti poskytnúť možnosť súdneho preskúmania rozhodnutia prijatého takýmto orgánom.
35.
Postupne sa budem venovať obom aspektom, aby som vysvetlil, že rámcové rozhodnutie 2002/584 nebráni vnútroštátnemu pravidlu, ktorým sa právomoc rozhodovať o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie zveruje vládnemu orgánu (časť 2), vyžaduje sa ale, aby takéto rozhodnutie podliehalo súdnemu preskúmaniu (časť 3).
1. „Mechanizmus Petruhhin“
36.
Na úvod chcem poznamenať, že ak členský štát dostane európsky zatykač (od iného členského štátu) a žiadosť o vydanie (od tretej krajiny) v súvislosti s tou istou osobou, neexistuje všeobecná povinnosť riešiť takúto situáciu v prospech európskeho zatykača. Hoci pôvodný návrh, ktorý viedol k prijatiu rámcového rozhodnutia 2002/584, obsahoval pravidlo v tomto zmysle v situácii, keď by bol európsky zatykač „napadnutý“ žiadosťou o vydanie podanou treťou krajinou, ktorá nie je signatárom Európskeho dohovoru o vydávaní z roku 1957, v rámcovom rozhodnutí 2002/584 sa nakoniec neprijalo žiadne automatické pravidlo prednosti v prospech európskeho zatykača. ( 11 ) Preto sa každá situácia, v ktorej si európsky zatykač a žiadosť o vydanie „konkurujú“, spravidla rieši ad hoc podľa všeobecných kritérií, ktoré uvediem neskôr.
37.
Výnimkou z tohto pravidla je jediná situácia, v ktorej musí mať európsky zatykač prednosť, a to situácia, ktorá môže vyplynúť z uplatnenia tzv. mechanizmu Petruhhin.
38.
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku vo veci Petruhhin objasnil, že keď členský štát dostane žiadosť o vydanie od tretej krajiny týkajúcu sa štátneho príslušníka iného členského štátu, pričom tento štátny príslušník využil svoje právo na voľný pohyb a dožiadaný členský štát svojich vlastných štátnych príslušníkov nevydáva, tieto okolnosti zakladajú povinnosť uvedeného štátu poskytnúť členskému štátu, ktorého štátnym príslušníkom je vyžiadaná osoba, možnosť stíhať vyžiadanú osobu vydaním európskeho zatykača (ak vnútroštátne právo členského štátu, ktorého príslušníkom je vyžiadaná osoba, umožňuje stíhať trestné činy spáchané mimo územia štátu). Táto povinnosť vyplýva z článkov 18 a 21 ZFEÚ, v ktorých sa na jednej strane zakazuje diskriminácia na základe štátnej príslušnosti a na druhej strane sa stanovuje sloboda pohybu a pobytu na území členských štátov. ( 12 )
39.
Ak by teda skutočnosti, ktorých sa týka žiadosť o vydanie a európsky zatykač, o ktoré ide v prejednávanej veci, boli totožné, rozhodnutie o prednosti prijaté Radou ministrov by sa javilo ako nezlučiteľné s logikou tzv. mechanizmu Petruhhin, ( 13 ) v dôsledku čoho by skúmanie aspektov procesu , ktorý k nemu viedol, ako sa uvádza v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, bolo do určitej miery vedľajšie.
40.
V uznesení v každom prípade nie sú uvedené žiadne informácie o pôsobnosti švajčiarskej žiadosti o vydanie. Preto len absencia akejkoľvek diskusie o možnom prekrývaní oboch žiadostí (a o dôsledkoch mechanizmu Petruhhin) naznačuje, že obe žiadosti sa podľa všetkého týkajú rôznych skutočností. Túto domnienku výslovne prijali niektorí z vedľajších účastníkov konania a potvrdzuje ju poznámka španielskej vlády v jej písomných pripomienkach, v ktorých sa uvádza, že po prijatí švajčiarskej žiadosti o vydanie španielske orgány uskutočnili konzultácie s francúzskymi orgánmi v súlade s mechanizmom Petruhhin a že francúzske orgány sa vzdali možnosti vydať európsky zatykač s cieľom stíhať OP za skutočnosti, ktoré viedli k švajčiarskej žiadosti o vydanie. Francúzska vláda však túto skutočnosť na pojednávaní nemohla potvrdiť. ( 14 )
41.
V súlade s tým budem vychádzať z toho, že jediné právné otázky, ktoré treba v tejto veci riešiť, sa skutočne týkajú aspektov, ktoré určil vnútroštátny súd, keďže zo spisu nijako nevyplýva, že by sa nezohľadnil mechanizmus Petruhhin a dôsledky, ktoré z neho vyplývajú.
2. Orgán, ktorý má právomoc rozhodovať o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie
42.
Pokiaľ ide o prvý aspekt položenej otázky, a to, či rámcové rozhodnutie 2002/584 bráni tomu, aby sa vo vnútroštátnej právnej úprave zverila úloha rozhodnúť o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie vládnemu, a nie súdnemu orgánu, domnievam sa, že na túto otázku treba odpovedať záporne. V tomto ohľade súhlasím so všetkými vládami, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania a zaujali k tomuto aspektu stanovisko, a s Komisiou.
43.
Tento záver vyplýva po prvé a predovšetkým zo znenia článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.
44.
Pripomínam, že podľa uvedeného ustanovenia „rozhodnutie o tom, či má prednosť európsky zatykač alebo žiadosť o vydanie, prijme príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu…“ ( 15 )
45.
Otvorená povaha tejto vety znamená, že nie je možné domnievať sa, že odkazuje len na súdny orgán.
46.
Jej otvorená povaha v kombinácii s absenciou akéhokoľvek vymedzenia alebo objasnenia tohto pojmu v rámcovom rozhodnutí 2002/584 skôr naznačuje, že normotvorca EÚ sa rozhodol ponechať na členských štátoch, aby určili, ktorý orgán je príslušný rozhodovať o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie.
47.
Záver, že pojem „príslušný orgán“ nemusí nevyhnutne odkazovať len na súdny orgán, potvrdzuje po druhé aj porovnanie znenia rôznych ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584.
48.
V tejto súvislosti konštatujem, že výber pojmu „príslušný orgán“ v článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 kontrastuje s použitím pojmu „vykonávajúci súdny orgán“, ( 16 ) ktorý sa používa v článku 16 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia na určenie vnútroštátneho orgánu, ktorý má oprávnenie rozhodnúť v prípade konkurencie dvoch alebo viacerých európskych zatykačov vydaných rôznymi členskými štátmi vo vzťahu k tej istej osobe.
49.
Inými slovami, z kombinovaného výkladu článku 16 ods. 1 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že hoci normotvorca EÚ jasne vyžaduje, aby členské štáty zverili úlohu rozhodovať o prednosti v kontexte viacerých európskych zatykačov súdnemu orgánu („vykonávajúci súdny orgán“), ponecháva členským štátom širšiu možnosť voľby („príslušný orgán“), pokiaľ ide o konkurenciu medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie.
50.
Na uvedenú pozíciu nemá vplyv článok 28 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, o ktorom sa na pojednávaní pomerne obšírne diskutovalo.
51.
Konkrétne, v článku 28 rámcového rozhodnutia ide o „[následné] odovzdanie alebo následné vydanie“. V článku 28 ods. 1 a 3 sa podrobne uvádzajú podmienky, za ktorých možno osobu, ktorá už bola odovzdaná vydávajúcemu členskému štátu, odovzdať ďalšiemu členskému štátu (inému ako vykonávajúcemu členskému štátu) na základe európskeho zatykača vydaného v súvislosti s trestným činom spáchaným pred pôvodným odovzdaním. V tejto súvislosti sa v článku 28 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia odkazuje na podmienky, za ktorých sa vyžaduje súhlas vykonávajúceho súdneho orgánu s následným odovzdaním (do ďalšieho členského štátu).
52.
Naproti tomu v prvej vete článku 28 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uvádza, že „osoba, ktorá bola odovzdaná v súlade s európskym zatykačom, sa nesmie vydať do tretieho štátu bez súhlasu príslušného orgánu členského štátu, ktorý odovzdal túto osobu“.
53.
Vzhľadom na túto formuláciu sa diskusia počas pojednávania zameriavala na otázku, či použitie pojmu „príslušný orgán“ v článku 28 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže v skutočnosti (výlučne) odkazovať na vykonávajúci súdny orgán, keďže následné vydanie sa podľa uvedeného ustanovenia týka osoby, ktorá bola najprv odovzdaná na základe európskeho zatykača, a takéto odovzdanie sa muselo nevyhnutne uskutočniť na základe rozhodnutia prijatého súdnym (vykonávajúcim) orgánom. Ak by to tak bolo, potom by vznikla otázka, ako som pochopil z diskusie, či sa tento záver má rozšíriť na pojem „príslušný orgán“ uvedený v článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, čo by znamenalo, že tento pojem skutočne a napriek použitému širšiemu výrazu odkazuje (len) na súdny orgán.
54.
Podľa môjho názoru je táto diskusia založená na nedorozumení spôsobenom nejasnosťou vo francúzskej jazykovej verzii článku 28 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorá existuje aj v anglickej verzii, ako aj v niektorých iných verziách. ( 17 )
55.
Niektoré jazykové verzie totiž, zdá sa, ponechávajú otvorené, či vyjadrenie „príslušný orgán členského štátu, ktorý odovzdal túto osobu“ použité v článku 28 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 skutočne odkazuje na príslušný orgán, ktorý túto osobu odovzdal, alebo skôr na členský štát , ktorý predmetnú osobu odovzdal. Podľa týchto jazykových verzií by mohlo ísť o ktorúkoľvek z týchto možnosti alebo o obe.
56.
Táto neistota však nevzniká v iných jazykových verziách, ako je nemecká, španielska, talianska alebo poľská, ( 18 ) v ktorých je jasné, že táto veta odkazuje na členské štáty , ktoré vyžiadanú osobu odovzdali a ktorých „príslušný orgán“ dal súhlas s následným vydaním.
57.
Domnievam sa, že by sa mal prijať druhý výklad.
58.
Na úvod treba povedať, že prvý výklad neumožňuje dospieť k záveru v záležitosti posudzovanej v prejednávanej veci. Naopak druhý výklad je veľmi jasný a neponecháva žiadne pochybnosti o presnom význame tohto vyjadrenia. Druhý výklad je napokon úplne v súlade s celkovou logikou rámcového rozhodnutia 2002/584, v ktorom sa – zopakujme – zodpovednosť za výkon európskeho zatykača pripisuje konkrétne súdnym orgánom, pričom v kontexte, v ktorom prichádza do úvahy otázka vydania do tretej krajiny (v článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584), sa používa širší pojem „príslušný orgán“.
59.
Na základe tohto sa javí, že rozlišovanie medzi „vykonávajúcim súdnym orgánom“ a „príslušným orgánom“ v článku 16 ods. 1 a 3 tohto rámcového rozhodnutia na jednej strane a v článku 28 ods. 3 a 4 tohto rozhodnutia na strane druhej sa riadi rovnakými dôvodmi.
60.
Z článku 28 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 totiž jasne vyplýva, že súhlas s následným odovzdaním (do iného členského štátu) má udeliť vykonávajúci súdny orgán, ktorý vyžiadanú osobu odovzdal, a že súhlas s následným vydaním má udeliť príslušný orgán (prípadne iný než vykonávajúci justičný orgán), ale rovnaká logika sa používa aj v článku 16 ods. 1 a 3 tohto rámcového rozhodnutia, pokiaľ ide o rozhodnutie o prednosti v prípade viacerých žiadostí v závislosti od toho, či ide o dva alebo viac európskych zatykačov ( vykonávajúci súdny orgán ) alebo o jeden európsky zatykač a jednu žiadosť o vydanie ( príslušný orgán ). ( 19 )
61.
Navyše sa zdá, že rozhodnutie poskytnúť členským štátom širšiu možnosť voľby, pokiaľ ide o orgán, ktorý má právomoc rozhodnúť o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie, sa potvrdilo aj v legislatívnom procese, ako v podstate uviedla španielska vláda.
62.
Ako už bolo uvedené, v pôvodnom návrhu, ktorý viedol k rámcovému rozhodnutiu 2002/584, sa stanovovalo, že rozhodnutie o prednosti bude potrebné len vtedy, keď konkurenčnú žiadosť o vydanie predloží signatár Európskeho dohovoru o vydávaní z roku 1957. ( 20 ) Navrhovalo sa, aby v takejto situácii rozhodnutie o prednosti prijal „vykonávajúci súdny orgán“. V znení článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 (v konečnom prijatom znení) však bol tento pojem nahradený pojmom „príslušný orgán“, ( 21 ) indikujúc tak zámer normotvorcu Únie použiť širší pojem ako je „súdny orgán“.
63.
Vyššie uvedený záver sa navyše potvrdzuje, keď sa vezme do úvahy širší kontext, v ktorom sa článok 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 objavuje.
64.
Po prvé pojem „súdny orgán“, či už v podobe „vydávajúci súdny orgán“ alebo „vykonávajúci súdny orgán“, sa v celom rámcovom rozhodnutí 2002/584 dôsledne používa na označenie orgánov zodpovedných za vydávanie a výkon európskych zatykačov. ( 22 )
65.
Po druhé dôraz na zapojenie súdnych (alebo rovnocenných) orgánov odráža skutočnosť, že celý osobitný systém odovzdávania podľa rámcového rozhodnutia 2002/584 je koncipovaný ako justičná spolupráca so súdnymi orgánmi pôsobiacimi na oboch stranách (vydávajúcej aj vykonávajúcej) tohto osobitného systému. ( 23 )
66.
To po tretie odráža cieľ rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorým je „zaviesť zjednodušený systém odovzdávania osôb priamo medzi súdnymi orgánmi , ktorý má nahradiť tradičný systém spolupráce medzi zvrchovanými štátmi, ktorého súčasťou je zásah a posúdenie politického orgánu, aby sa zabezpečil voľný pohyb súdnych rozhodnutí v trestných veciach v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“, ( 24 ) ktorého základom je vysoká úroveň vzájomnej dôvery, ktorá by mala existovať medzi členskými štátmi. ( 25 ) Súdny dvor vyjadril tú istú myšlienku, a to že rámcové rozhodnutie 2002/584 sa spolieha na spoluprácu medzi súdnymi orgánmi, keď rozhodol, že rámcové rozhodnutie má zabrániť tomu, aby rozhodovaciu právomoc v konaní o odovzdávaní hľadaných osôb mala výkonná moc. ( 26 )
67.
V tejto súvislosti sa mi zdá jasné, že keď sa normotvorca EÚ rozhodol v článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 odkázať na „príslušný orgán“ (a nie na súdny orgán), vedome sa rozhodol odchýliť od celkovej logiky rámcového rozhodnutia, ako je opísané vyššie (a ako OP v podstate poznamenal počas pojednávania).
68.
Odôvodnenie
použitia pojmu „príslušný orgán“ v uvedenom ustanovení sa totiž opiera o to, že zatiaľ čo rozhodnutie o konkurenčných európskych zatykačoch spadá úplne a výlučne do oblasti, na ktorú sa vzťahuje zjednodušený a súdmi riadený systém odovzdávania osôb podľa rámcového rozhodnutia 2002/584, potreba rozhodnúť o prednosti výkonu európskeho zatykača pred žiadosťou o vydanie podanou treťou krajinou spája túto situáciu s režimom vydávania osôb dohodnutým s príslušnou treťou krajinou. Takýto režim sa pravdepodobne opiera o tradičné zapojenie výkonnej moci (a zahŕňa politické aspekty), ako poznamenávajú v podstate poľská vláda a Komisia, a ako to vyplýva aj zo záverov judikatúry Súdneho dvora, ako je citovaná vyššie a uvedená v bode 66, a ako to môže byť výslovne potvrdené aj v príslušnej dohode o vydávaní.
69.
V takejto dohode sa môže okrem toho stanoviť osobitné inštitucionálne riešenie, pokiaľ ide o orgán, ktorý má právomoc rozhodovať v prípade, že ide o dve alebo viaceré súbežné žiadosti, ako je to napríklad v prípade dohody o extradícii medzi EÚ a USA. Podľa uvedenej dohody má o konflikte medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie zo Spojených štátov rozhodnúť „výkonný orgán“ dožiadaného členského štátu („pouvoir executif“ vo francúzskej verzii tejto dohody), „ak, podľa bilaterálnej zmluvy o extradícii medzi Spojenými štátmi a členským štátom, sú rozhodnutia o konkurujúcich si žiadostiach vykonávané [prijímané – neoficiálny preklad ] týmto orgánom“. ( 27 )
70.
V súlade s uvedeným, keď normotvorca EÚ nevyžadoval, aby rozhodnutie o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie musel nevyhnutne prijať súdny orgán členského štátu, ale rozhodol sa ponechať týmto štátom v tomto ohľade väčšiu voľnosť, jeho cieľom bolo podľa mňa priznať tradičné zapojenie výkonnej moci v oblasti vydávania a nebrániť fungovaniu dvojstranných režimov vydávania dohodnutých s tretími krajinami.
71.
Tieto úvahy teda potvrdzujú predchádzajúce posúdenie a vedú ma k záveru, že rámcové rozhodnutie 2002/584 nebráni pravidlu vnútroštátneho práva, ktoré oprávňuje vládny orgán rozhodnúť o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie.
72.
Z uvedených úvah pritom vyplýva, že článok 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa nachádza na rozhraní medzi režimami vydávania osôb dohodnutými s tretími krajinami a zjednodušeným režimom odovzdávania osôb uplatniteľným na vzťahy medzi členskými štátmi. Hoci som vysvetlil, prečo úvahy vlastné režimom vydávania osôb viedli k rozhodnutiu poskytnúť členským štátom dostatočnú voľnosť pri určovaní orgánov, ktoré majú rozhodovať o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie, niet pochýb o tom, že keď o prednosti rozhoduje vládny orgán, a nie súdny orgán, takéto riešenie vnáša do systému odovzdávania v rámci EÚ určité napätie.
73.
Hoci sa tento systém zakladá na spolupráci medzi súdnymi orgánmi, situácia ako v prejednávanej veci vedie k tomu, že o situácii vyžiadanej osoby in fine rozhoduje (v dôsledku rozhodnutia o prednosti) orgán, ktorý nie je súdom. Preto sa domnievam, že takéto rozhodnutie musí podliehať súdnemu preskúmaniu, a to z dôvodov, ktoré vysvetlím v nasledujúcej časti.
3. Súdne preskúmanie
74.
Pri riešení otázky súdneho preskúmania sa najprv predbežne vyjadrím k presnému rozsahu skúmania, ktoré sa má v tejto súvislosti vykonať (časť a), a potom preskúmam rámcové rozhodnutie 2002/584 z tohto hľadiska (časť b).
a) Úvodné poznámky
75.
Po prvé, ako na pojednávaní uviedla holandská vláda, rozhodnutie o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie v zmysle článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 treba odlišovať od rozhodnutia o tom, či sú splnené príslušné podmienky na vykonanie uvedených aktov. Ako v rovnakom duchu uviedla Komisia, na to, aby sa dala prednosť jednému alebo druhému (a aby sa otázka prednosti stala vôbec relevantnou), musí byť daná žiadosť „vykonateľná“ z hľadiska príslušných pravidiel. Ak napríklad nie sú splnené platné podmienky na výkon európskeho zatykača, ale sú splnené platné podmienky pre žiadosť o vydanie, bude tá mať logicky prednosť. ( 28 )
76.
V tomto smere zdôrazňujem, že otázka, či je každá z „konkurenčných“ žiadostí vykonateľná, nie je priamo relevantná pre prejednávanú vec, ktorá sa týka otázky, či (iné) rozhodnutie o kritériách prednosti podľa článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí podliehať súdnemu preskúmaniu, ak ho vydal vládny subjekt.
77.
Po druhé francúzska vláda uvádza, že v uvedenom ustanovení sa nevyžaduje, aby bolo k dispozícii súdne preskúmanie rozhodnutia o prednosti, pretože vôbec neexistuje povinnosť prijať samostatné rozhodnutie o prednosti. Rozhodnutie o prednosti môže podľa jej názoru predstavovať neoddeliteľnú súčasť rozhodovacieho postupu, ktorým sa buď vykoná európsky zatykač, alebo sa vyhovie žiadosti o vydanie. Preto je potrebné preskúmať splnenie požiadavky súdneho preskúmania (za predpokladu, že takáto požiadavka existuje) na základe vnútroštátnych postupov posudzovaných ako celok.
78.
Samozrejme, uznávam rôznorodosť riešení, ktoré môžu členské štáty prijať pri koncepcii mechanizmu, v ktorom sa prijíma rozhodnutie o prednosti (vo formálnom alebo vecnom zmysle týchto pojmov). Skúmanie, ktorým sa treba zaoberať v prejednávanej veci, je však obmedzené vlastnosťami vnútroštátneho mechanizmu, ako boli v tomto konaní prezentované. Následnú analýzu je teda potrebné chápať tak, že sa vykladá predovšetkým na pozadí toho osobitného kontextu vnútroštátneho práva, v ktorom sa podľa všetkého stanovuje samostatné rozhodnutie o prednosti bez toho, aby takéto rozhodnutie bolo rozdelené do rôznych procesných štádií.
79.
Po tretie, zatiaľ čo vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že rozhodnutie o prednosti prijaté Radou ministrov nepodlieha súdnemu preskúmaniu, španielska vláda vysvetlila, že opak je pravdou.
80.
Na jednej strane vysvetlila, že všeobecné zákonné pravidlá nebránia možnosti súdneho preskúmania rozhodnutia Rady ministrov (na rozdiel od toho, čo je stanovené pre niektoré kategórie aktov). Na druhej strane odkázala najmä na rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ( 29 ) v ktorom tento súd preskúmal rozhodnutie Rady ministrov, ktorým sa uprednostnila žiadosť Ruskej federácie o vydanie pred európskym zatykačom vydaným litovským súdnym orgánom.
81.
V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „len vnútroštátnemu súdu prislúcha definovať predmet otázok“ ( 30 ) a vymedziť skutkový a právny kontext veci. ( 31 ) Vzhľadom na to sa domnievam, že Súdny dvor by mal naďalej vychádzať z predpokladu stanoveného vnútroštátnym súdom, pričom jeho úlohou by bolo potvrdiť stav španielskeho práva.
82.
Napokon s ohľadom na uvedené vysvetlenie španielskej vlády OP na pojednávaní uviedol, že rozhodnutie o prednosti prijaté Radou ministrov mu nebolo nikdy doručené a že vzniknutá situácia predstavuje porušenie článku 5 smernice 2012/13/EÚ ( 32 ) a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
83.
Konštatujem, že otázka týkajúca sa v podstate podmienok, za ktorých by OP mohol napadnúť rozhodnutie o prednosti, nie je zahrnutá v položenej otázke ani sa o nej nehovorí v návrhu na začatie prejudiciálneho konania (ktorý predovšetkým vychádza z predpokladu, že žiadne súdne preskúmanie predmetného rozhodnutia neexistuje).
84.
Už som pripomenul, že je výlučne úlohou vnútroštátneho súdu vymedziť predmet otázky, ktorú má Súdny dvor preskúmať v rámci prejudiciálneho konania. Preto nie je úlohou Súdneho dvora, aby tento predmet menil. ( 33 ) Vnútroštátny súd sa obmedzil na to, aby požiadal Súdny dvor o výklad rámcového rozhodnutia 2002/584, a to v súvislosti s dvoma aspektmi opísanými v bode 34 vyššie. Preto sa domnievam, že Súdny dvor nemôže zaujať stanovisko k uvedenej záležitosti, ktorú OP nastolil počas pojednávania a ktorá je odlišná od tej, ktorú nastolil vnútroštátny súd.
85.
V nadväznosti na tieto objasnenia ďalej vysvetlím dôvody, ktoré ma vedú k záveru, že v rámcovom rozhodnutí 2002/584 sa vyžaduje dostupnosť súdneho preskúmania rozhodnutia o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie, ak takéto rozhodnutie prijíma vládny subjekt, ako to v podstate tvrdili najmä Komisia a španielska vláda.
b) Analýza vo svetle rámcového rozhodnutia 2002/584
86.
Je pravda, že v tejto záležitosti rámcové rozhodnutie mlčí, ako konštatuje francúzska vláda.
87.
Konkrétne v článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s jeho článkom 16 ods. 1 sa jasne uvádza, že rozhodnutie o prednosti sa má prijať „pri riadnom zvážení všetkých okolností“, „najmä“ závažnosti a miesta spáchania príslušných trestných činov, dátumu jednotlivých žiadostí a toho, či sa žiadosti týkajú trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, ako aj tých okolností, ktoré sú uvedené v príslušnom dohovore. ( 34 ) Vzhľadom na to, že tieto kritériá nie sú vyčerpávajúce, príslušný orgán môže zohľadniť aj iné kritériá okrem tých, ktoré sú uvedené vyššie, napríklad tie, ktoré sú uvedené v usmerneniach vydaných Eurojustom, ako uviedli francúzska vláda a Komisia počas pojednávania ( 35 ) (s výhradou príslušného dohovoru o vydávaní osôb).
88.
Ďalej, na jednej strane Súdny dvor vždy trval na tom, aby rozhodnutia týkajúce sa európskych zatykačov podliehali súdnemu dohľadu. Ako totiž Súdny dvor uviedol, rámcové rozhodnutie 2002/584 „vychádza zo zásady, že na rozhodnutia týkajúce sa európskeho zatykača sa vzťahujú všetky záruky, ktoré sú charakteristické pre súdne rozhodnutia, najmä záruky vyplývajúce zo základných práv a základných právnych zásad uvedených v článku 1 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia“. ( 36 )
89.
Z tohto hľadiska, a ako už bolo uvedené, si celý systém odovzdávania podľa rámcového rozhodnutia 2002/584 vyžaduje účasť súdnych (alebo rovnocenných) orgánov v čase vydania európskeho zatykača a v čase jeho výkonu, pričom v tejto požiadavke sa odráža aj skutočnosť, že vydanie a následný výkon európskeho zatykača má významný vplyv na situáciu vyžiadanej osoby.
90.
Na druhej strane hoci normotvorca EÚ stanovil výnimku z uvedenej zásady účasti súdu, pokiaľ ide o rozhodovanie o prednosti, ktoré môže byť zverené orgánu výkonnej moci členského štátu, z dôvodov, ktoré som už uviedol, to neznamená, že by potreba súdneho preskúmania mala za takýchto okolností zmiznúť.
91.
Po prvé rozhodnutia o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie skutočne môžu mať významný vplyv na právnu situáciu dotknutej osoby.
92.
Konkrétne ak rozhodnutie o prednosti vedie k tomu, že európsky zatykač sa nevykoná, znamená to, že vyžiadaná osoba namiesto toho, aby bola odovzdaná do jedného z členských štátov, prípadne dokonca do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom a ktorého jazyku a prostrediu rozumie, môže byť vydaná do tretej krajiny, ktorej normy trestného súdnictva sa môžu líšiť a v ktorej sa môže líšiť aj ochrana základných práv, ktorá – pokiaľ ide o základné práva uznané právnym poriadkom EÚ – sa predpokladá aj vo všetkých členských štátoch EÚ (ale nie v tretích krajinách). ( 37 )
93.
Rovnako tak v prípade, že sa uprednostní žiadosť o vydanie, sa vyžiadaná osoba môže v závislosti od okolností ocitnúť v tretej krajine, ktorá je značne vzdialená od územia členského štátu, kde môžu existovať rodinné väzby vyžiadanej osoby, čo zasa môže mať vplyv na výkon jej základného práva na rodinný život.
94.
Aj keď tieto dôsledky vo všeobecnosti nepredstavujú dôvod, ktorý by bránil prednostnému vybaveniu danej žiadosti o vydanie, význam rozhodnutia o udelení takejto prednosti si podľa môjho názoru vyžaduje, aby bolo povinne dostupné súdne preskúmanie, čím sa poskytnú potrebné záruky – požadované aj podľa rámcového rozhodnutia 2002/584 –, že situácia vyžiadanej osoby bola preskúmaná podľa príslušných noriem.
95.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie je súčasťou osobitného systému odovzdávania stanoveného rámcovým rozhodnutím 2002/584, v ktorom sa v článku 1 ods. 3 – uvedenom už v bode 88 vyššie – stanovuje, že toto rámcové rozhodnutie „nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii“. Francúzska vláda a Komisia na pojednávaní v tomto duchu a ako príklad uviedli povinnosť dodržiavať zákaz diskriminácie alebo potrebu zohľadniť základné práva tretích osôb, ako sú napríklad práva malých detí, ktorých sa to prípadne môže týkať.
96.
V tomto kontexte povinnosť zabezpečiť súdne preskúmanie otázky, či príslušné základné práva zaručené právnym poriadkom Únie (keďže sa môžu stať relevantnými v závislosti od okolností a tak ako sú zakotvené v Charte) boli riadne posúdené, vyplýva z článku 47 ods. 1 Charty, pričom sa tým v právnom poriadku Únie zaručuje všeobecná zásada účinnej súdnej ochrany.
97.
Po druhé, a odhliadnuc od uváženia ochrany základných práv (v rámci primárneho práva), je pravda, že rozhodnutie o prednosti sa pravdepodobne prijíma s ohľadom na rôzne dotknuté záujmy vrátane záujmov tretích krajín. Z tohto hľadiska normotvorca EÚ ponechal členským štátom značnú mieru voľnej úvahy, ako sa to potvrdzuje v znení článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a ako to na pojednávaní konštatovali všetky vlády, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania, a Komisia.
98.
Zo znenia uvedeného ustanovenia však takisto vyplýva, že miera voľnej úvahy členských štátov nie je absolútna. Z článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 totiž vyplýva, že normotvorca EÚ sa rozhodol vymedziť posúdenie dotknutých záujmov požiadavkou prijať rozhodnutie o prednosti „pri riadnom zvážení všetkých okolností“, a to najmä tých, ktoré sú uvedené v článku 16 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584.
99.
Z tohto hľadiska sa domnievam, že článok 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 by stratil svoju účinnosť, ak by nebola k dispozícii žiadna možnosť súdneho preskúmania, ktoré by zabezpečilo dodržiavanie uvedenej požiadavky, keď o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie rozhoduje vládny orgán.
100.
Súhlasím však so všetkými vládami, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania a zaujali vo veci stanovisko, ako aj s Komisiou, že rozsah požadovaného súdneho preskúmania, konkrétne pokiaľ ide o posúdenie kritérií prednosti stanovených v článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, je obmedzený. Vzhľadom na veľkú mieru voľnej úvahy, ktorá sa uvedeným ustanovením priznáva príslušnému orgánu, sa podľa môjho názoru obmedzuje na to, či boli riadne zohľadnené všetky relevantné okolnosti. To podľa môjho názoru znamená, že sa musí overiť, či príslušný orgán dôkladne a objektívne preskúmal všetky relevantné prvky predmetnej situácie a či dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s požiadavkou účinného súdneho preskúmania zakotveného v článku 47 Charty ( 38 ), aby dotknutej osobe umožnil napadnúť výsledok pred vnútroštátnym súdom a umožnil tomuto súdu splniť si svoju povinnosť.
101.
Napokon otázka osobitných podmienok, za ktorých sa má poskytnúť súdne preskúmanie, a procesného štádia, v ktorom sa má poskytnúť, je – samozrejme – v právomoci členských štátov, aby ju určili v rámci svojej procesnej autonómie, ako francúzska vláda v podstate uviedla na pojednávaní.
102.
Vzhľadom na uvedené úvahy sa domnievam, že ak sa vo vnútroštátnej právnej úprave členského štátu zveruje úloha prijať rozhodnutie v zmysle článku 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vládnemu orgánu, musí sa toto ustanovenie v spojení s článkom 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia a článkom 47 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že sa v ňom vyžaduje dostupnosť súdneho preskúmania takéhoto rozhodnutia za procesných podmienok, ktorých určenie prináleží členským štátom.
V. Záver
103.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Tribunal judiciaire de Marseille (súd v Marseille, Francúzsko) takto:
Článok 16 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa úloha rozhodnúť o prednosti medzi európskym zatykačom a žiadosťou o vydanie podanou v súvislosti s tou istou osobou zveruje vládnemu orgánu. V uvedenom stanovení v spojení s článkom 1 ods. 3 toho istého rámcového rozhodnutia a článkom 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa vyžaduje, aby takéto rozhodnutie podliehalo súdnemu preskúmaniu, a to za procesných podmienok, ktoré určia členské štáty.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Nie je úplne jasné, či sa švajčiarska žiadosť o vydanie týka iných trestných činov, než sú tie, ktoré sú predmetom trestného konania pred vnútroštátnym súdom. Na základe informácií uvedených v spise sa však zdá, že to tak je, ako vysvetlím neskôr v týchto návrhoch.
( 3 ) Rámcové rozhodnutie z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. EÚ L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34).
( 4 ) Z informácií, ktoré predložila španielska vláda, vyplýva, že článok 57 ods. 1 zákona č. 23/2014 v podstate zodpovedá článku 16 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 uvedenému v predchádzajúcom bode.
( 5 ) Pozri napríklad rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) ( C‑510/19 , EU:C:2020:953 , bod 25 a citovaná judikatúra).
( 6 ) Tamže, bod 26 a citovaná judikatúra.
( 7 ) Španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach odkazuje na list Juzgado Central no 3 (a nie no 5 ) de Madrid (Ústredný súd č. 3 v Madride) z 22. septembra 2022.
( 8 ) Pozri napríklad rozsudky z 25. júla 2018, AY (Zatykač – Svedok) ( C‑268/17 , EU:C:2018:602 , body 28 a 29 ; z 28. januára 2021, Specializirana prokuratura (Poučenie o právach) ( C‑649/19 , EU:C:2021:75 , body 38 a 39 ), a z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2022:57 , body 52 až 54 ). Pozri tiež rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), ( C‑510/19 , EU:C:2020:953 , najmä body 30 až 37).
( 9 ) Uznesenie z 3. októbra 2023, Ministerio Fiscal (Vydanie britského štátneho občana do Spojených štátov) ( C‑235/22 , EU:C:2023:730 , ďalej len „uznesenie vo veci Ministerio Fiscal“).
( 10 ) Pre úplnosť poznamenávam, že v rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin ( C‑182/15 , EU:C:2016:630 , ďalej len „rozsudok vo veci Petruhhin“), Súdny dvor rozhodol, že na (lotyšským súdom) položené otázky odpovie, a to napriek tomu, že osoba, o ktorej vydanie sa žiadalo, územie dožiadaného štátu (Lotyšska) opustila. Hoci by sa uvedená vec do určitej miery podobala prejednávanej veci, keby sa potvrdilo vydanie OP, hlavná otázka v nej sa týkala zlučiteľnosti lotyšského rozhodnutia o povolení vydania s právom EÚ, ktorá bola naďalej relevantná na určenie toho, či toto rozhodnutie možno zachovať (ak by sa vyžiadaná osoba neskôr do Lotyšska vrátila). Naopak, v prejednávanej veci žiadna takáto základná otázka zlučiteľnosti predmetného európskeho zatykača nevzniká, čo túto situáciu odlišuje od situácie, ktorá vznikla vo veci, ktorá viedla k rozsudku vo veci Petruhhin.
( 11 ) Toto osobitné pravidlo bolo vysvetlené skutočnosťou, že automatické uprednostnenie európskeho zatykača by bolo v rozpore s uvedeným dohovorom, ktorého sú členské štáty signatármi. Preto sa navrhlo, aby sa pravidlo automatickej prednosti európskeho zatykača uplatňovalo len v prípade žiadostí o vydanie podaných tretími krajinami, ktoré nie sú signatármi uvedeného dohovoru. Pozri návrh článku 40 ods. 3 a súvisiacu dôvodovú správu v návrhu rámcového rozhodnutia Rady o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi [KOM(2001) 522 v konečnom znení].
( 12 ) Pozri aj rozsudky z 10. apríla 2018, Pisciotti ( C‑191/16 , EU:C:2018:222 , body 41 až 44 ); zo 17. decembra 2020, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Vydanie na Ukrajinu) ( C‑398/19 , EU:C:2020:1032 , body 33 a 34 ), a z 2. apríla 2020, Ruska Federacija ( C‑897/19 PPU , EU:C:2020:262 , body 75 a 76 ). Pozri ďalej oznámenie Komisie – Príručka o vydávaní a vykonávaní európskeho zatykača (C/2023/1270), bod 9.1., a oznámenie Komisie – Usmernenia k vydávaniu osôb do tretích štátov z 8. júna 2022 ( Ú. v. EÚ C 223, 2022, s. 1 ).
( 13 ) Vzhľadom na to, že OP je podľa všetkého francúzskym štátnym príslušníkom, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, ako aj vzhľadom na to, že Španielsko v zásade podľa všetkého nevydáva svojich vlastných štátnych príslušníkov, pokiaľ to nie je osobitne stanovené v uplatniteľnej zmluve o vydávaní (pozri informácie v prílohe 2 k oznámeniu Komisie o vydávaní a vykonávaní európskeho zatykača uvedenému v poznámke pod čiarou 12), čo však musí overiť vnútroštátny súd.
( 14 ) A to, ako vysvetlila, z dôvodu anonymizácie prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
( 15 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 16 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 17 ) Pozri aj českú, dánsku, estónsku, grécku, holandskú, portugalskú alebo slovenskú jazykovú verziu.
( 18 ) Pozri aj bulharskú, chorvátsku, lotyšskú, maďarskú, maltskú, slovinskú, fínsku a švédsku jazykovú verziu.
( 19 ) Poznamenávam, že rovnaké znenie, ktoré zodpovedá zneniu článku 16 ods. 1 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, je použité v článku 19 ods. 1 a 3 Dohody medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom ( Ú. v. EÚ L 292, 2006, s. 2 ).
( 20 ) Pretože v ostatných prípadoch sa navrhovalo, aby mal automaticky prednosť európsky zatykač, ako som už uviedol.
( 21 ) Pozri návrh článku 40 v návrhu rámcového rozhodnutia Rady o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi [KOM(2001) 522 v konečnom znení], citovanom v poznámke pod čiarou 11.
( 22 ) Pozri najmä článok 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, v ktorom sa tieto pojmy vymedzujú.
( 23 ) Súdny dvor vo svojej ustálenej judikatúre vysvetlil, že pojmy vydávajúci a vykonávajúci súdny orgán môžu zahŕňať aj iné orgány, ktoré nie sú súdmi, s odkazom na tradičnú účasť, v určitých právnych poriadkoch, najmä prokurátorov v určitých štádiách trestného konania (za predpokladu, že tieto orgány pri plnení úloh súvisiacich špecificky s vydávaním alebo vykonávaním európskych zatykačov konajú nezávisle od výkonnej moci). Tento aspekt rámcového rozhodnutia 2002/584 však v prejednávanej veci nie je predmetom sporu. Pokiaľ ide o vydávajúci orgán, pozri napríklad rozsudok z 12. decembra 2019, Parquet général du Grand‑Duché de Luxembourg a Openbaar Ministerie (Prokuratúry Lyon a Tours) ( C‑566/19 PPU a C‑626/19 PPU , EU:C:2019:1077 , bod 52 a citovaná judikatúra, ako aj bod 74). Pokiaľ ide o vykonávajúci orgán, pozri rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) ( C‑510/19 , EU:C:2020:953 , body 54 a 55 ).
( 24 ) Pozri napríklad rozsudky z 27. mája 2019, PF (Generálna prokuratúra Litvy) ( C‑509/18 , EU:C:2019:457 , bod 43 a citovaná judikatúra), alebo z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) ( C‑510/19 , EU:C:2020:953 , bod 48 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 25 ) Pozri napríklad rozsudok z 29. júla 2024, MA ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 56 a citovaná judikatúra).
( 26 ) Rozsudok z 10. novembra 2016, Kovalkovas ( C‑477/16 PPU , EU:C:2016:861 , bod 42 ).
( 27 ) V tom istom ustanovení sa dodáva, že „ak tak nie je ustanovené v bilaterálnej zmluve o extradícii, je príslušný orgán určený príslušným členským štátom podľa článku 19“. Pozri článok 10 ods. 2 Dohody o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými ( Ú. v. ES L 181, 2003, s. 27 ; Mim. vyd. 19/006, s. 27).
( 28 ) Pozri aj Pravidlá na rozhodovanie o konkurenčných žiadostiach o odovzdanie a vydanie, Eurojust, revidované znenie, 2019, s. 7.
( 29 ) Rozumiem, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka rozsudku Tribunal Supremo (Najvyšší súd, komora pre odvolania v správnych veciach, oddelenie 6) z 23. februára 2010, ECLI:ECLI:ES:TS:2010:716.
( 30 ) Pozri napríklad rozsudok z 27. októbra 2022, Instituto do Cinema e do Audiovisual ( C‑411/21 , EU:C:2022:836 , bod 20 a citovaná judikatúra).
( 31 ) Rozsudok z 28. novembra 2023, Commune d’Ans ( C‑148/22 , EU:C:2023:924 , bod 45 a citovaná judikatúra).
( 32 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1 ).
( 33 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2022, Instituto do Cinema e do Audiovisual ( C‑411/21 , EU:C:2022:836 , bod 21 ). Navyše pripomínam, že „informácie obsiahnuté v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania neslúžia iba na to, aby Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočné odpovede, ale aj na to, aby vládam členských štátov, ako aj ďalším dotknutým stranám bola poskytnutá možnosť predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie“. Pozri napríklad rozsudok z 28. novembra 2023, Commune d’Ans ( C‑148/22 , EU:C:2023:924 , bod 47 a citovaná judikatúra).
( 34 ) Španielsko aj Švajčiarsko sú zmluvnými stranami Európskeho dohovoru o vydávaní z roku 1957. Konštatujem, že v jeho článku 17 sa uvádza, že „pokiaľ o vydanie žiada súčasne viac ako jeden štát, či už pre rovnaký trestný čin alebo pre rôzne trestné činy, dožiadaná strana rozhodne po prihliadnutí na všetky okolnosti, najmä na relatívnu závažnosť a miesto spáchania trestných činov, ďalej na dátum žiadostí, na občianstvo vyžiadanej osoby a na možnosť následného vydania do ďalšieho štátu“.
( 35 ) Pravidlá na rozhodovanie o konkurenčných žiadostiach o odovzdanie a vydanie , Eurojust, revidované znenie, 2019, s. 10 – 11. Medzi tieto ďalšie faktory patria dátumy spáchania trestných činov a vnútroštátne pravidlá premlčania, štádium konania a vplyv rozhodnutia na rôzne konania, stíhanie spoluobvinených a/alebo stíhanie rôznych členov zločineckej organizácie; počet trestných činov, záujmy obetí, počet obetí a ich stav (napríklad zraniteľnosť), všetky silné osobné väzby vyžiadanej osoby s danou krajinou, možnosť následného odovzdania alebo vydania medzi dožadujúcimi štátmi alebo možnosť konfiškácie. V týchto pravidlách sa zdôrazňuje aj zohľadnenie štátnej príslušnosti dožiadanej osoby (vzhľadom na povinnosť, ktorá môže vyplývať z mechanizmu Petruhhin). Tamže, s. 14.
( 36 ) Pozri rozsudky z 10. novembra 2016, Kovalkovas ( C‑477/16 PPU , EU:C:2016:861 , bod 37 a citovaná judikatúra), a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) ( C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , bod 56 ).
( 37 ) Pozri napríklad rozsudok z 29. júla 2024, MA ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , body 57 a 58 a citovaná judikatúra).
( ) Pozri rozsudok z 25. apríla 2024, NW a PQ (Klasifikované informácie) ( C‑420/22 a C‑528/22 , EU:C:2024:344 , bod 81 a citovanú judikatúru).