C-771/22

62022CC0771

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 7. marca 2024 ( 1 )

Spojené veci C‑771/22 a C‑45/23

Bundesarbeitskammer

C,

D

proti

MS Amlin Insurance SE

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Nederlandstalige Ondernemingsrechtbank Brussel (Holandskojazyčný obchodný súd Brusel, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Balíky cestovných služieb a spojené cestovné služby – Smernica (EÚ) 2015/2302 – Neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti – Pandémia ochorenia COVID-19 – Platobná neschopnosť organizátora – Článok 17 ods. 1 – Ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb pred platobnou neschopnosťou – Zábezpeka refundácie všetkých platieb uskutočnených cestujúcimi – Rozsah ochrany pred platobnou neschopnosťou“

Ako sa uvádza v odôvodneniach 39 a 40 smernice 2015/2302:

„(39)

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby cestujúci, ktorí si zakúpili balík služieb, boli plne chránení pred platobnou neschopnosťou organizátora. Členské štáty, v ktorých sú organizátori usadení, by mali zabezpečiť, aby organizátori poskytovali zábezpeku refundácie všetkých platieb vykonaných cestujúcimi alebo v ich mene v prípade, že balík služieb zahŕňa prepravu cestujúcich a repatriáciu cestujúcich v prípade platobnej neschopnosti organizátorov. Malo by však byť možné ponúknuť cestujúcim pokračovanie poskytovania balíka služieb. Členským štátom je ponechaná právomoc rozhodovať o spôsobe zabezpečenia ochrany v prípade platobnej neschopnosti, pričom by mali zaistiť, že táto ochrana je účinná. Účinnosť znamená, že ochrana by mala byť k dispozícii hneď, ako sa v dôsledku problémov organizátora s likviditou cestovné služby neposkytujú, nebudú poskytovať alebo budú poskytovať iba čiastočne, alebo ak poskytovatelia služieb vyžadujú od cestujúcich, aby za ne zaplatili. Členské štáty by mali mať možnosť vyžadovať, aby organizátori poskytli cestujúcim osvedčenie potvrdzujúce priame oprávnenie voči poskytovateľovi ochrany v prípade platobnej neschopnosti.

(40)

Ochrana v prípade platobnej neschopnosti by sa v záujme účinnosti mala vzťahovať na predvídateľné sumy platieb, ktoré by mohla ovplyvniť platobná neschopnosť organizátora, a prípadne na predvídateľné náklady na repatriáciu. Znamená to, že ochrana by mala byť dostatočná na pokrytie všetkých predvídateľných platieb uskutočnených cestujúcimi alebo v ich mene v súvislosti s balíkmi služieb v hlavnej sezóne, pričom sa zohľadňuje obdobie medzi prijatím takýchto platieb a realizáciou cesty alebo dovolenky, a prípadne aj predvídateľných nákladov na repatriáciu…V rámci účinnej ochrany v prípade platobnej neschopnosti by sa však nemuseli zohľadňovať vysoko nepravdepodobné riziká, napríklad súčasná platobná neschopnosť viacerých najväčších organizátorov, v prípade, že by ich zohľadnenie neprimerane ovplyvnilo cenu ochrany, čím by sa znížila jej účinnosť. Záruka refundácie môže byť v takýchto prípadoch obmedzená.“

b)

neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti zabraňujú organizátorovi plniť zmluvu a cestujúcemu oznámi ukončenie zmluvy bez zbytočného odkladu pred začiatkom poskytovania balíka služieb.

4. Organizátor poskytne refundáciu požadovanú podľa odsekov 2 a 3, alebo pokiaľ ide o odsek 1, vráti všetky platby uskutočnené cestujúcim alebo v jeho mene za balík služieb znížené o primeraný stornovací poplatok. Takéto refundácie alebo platby sa cestujúcemu refundujú alebo vrátia bez zbytočného odkladu a v každom prípade najneskôr do 14 dní po ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb.

…“

4.

Článok 17 smernice 2015/2302 s názvom „Účinnosť a rozsah ochrany v prípade platobnej neschopnosti“ stanovuje:

Rakúske právo

6.

Ustanovenie §3 Verordnung der Bundesministerin für Digitalisierung und Wirtschaftsstandort über Pauschalreisen und verbundene Reiseleistungen (vyhláška spolkového ministerstva digitalizácie a hospodárskych záležitostí o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách) znie takto:

„1. Osoby oprávnené organizovať cestovné služby musia zabezpečiť, aby cestujúcemu bola poskytnutá náhrada:

(1)

už uskutočnených platieb (zálohové platby a doplatok), ak sa z dôvodu platobnej neschopnosti organizátora cestovné služby neposkytnú úplne alebo čiastočne, alebo ak poskytovateľ požaduje, aby cestujúci za tieto služby zaplatil;

Arrêté Royal relatif à la protection contre l’insolvabilité lors de la vente de voyages à forfait, de prestations de voyage liées et de services de voyage (kráľovské nariadenie o ochrane pred platobnou neschopnosťou pri predaji balíkov cestovných služieb, spojených cestovných služieb a cestovných služieb) z 29. mája 2018 ( Moniteur belge č. 2018012508 z 11. júna 2018, s. 48438; ďalej len „kráľovské nariadenie“) definuje spôsob poskytovania zábezpeky podľa článku 54 zákona o balíkoch cestovných služieb.

9.

Článok 12 ods. 1 kráľovského nariadenia stanovuje:

„V prípade platobnej neschopnosti organizátora sa v poistnej zmluve stanovuje táto zábezpeka:

(1)

pokračovanie balíka služieb, ak je to možné;

10.

Prvá veta článku 13 kráľovského nariadenia stanovuje:

„Náhrada sa týka všetkých platieb, ktoré príjemca uhradil organizátorovi za zmluvu o balíku cestovných služieb, v rozsahu, v akom zmluva nebola splnená v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora, alebo všetkých platieb za cestovné služby, ktoré neboli poskytnuté v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora“.

III. Spory vo veci samej a návrhy na začatie prejudiciálneho konania

Vec C‑771/22

11.

Likvidátor formálne ukončil zmluvu o balíku cestovných služieb 8. júna 2020.

15.

Spotrebiteľ postúpil svoju pohľadávku proti Flamenco na refundáciu platieb uskutočnených za balík služieb na Bundesarbeitskammer (Spolková komora pracovníkov a zamestnancov, Rakúsko), ktorá je žalobkyňou vo veci samej.

16.

Žalobkyňa podala žalobu proti HDI Global SE, poisťovateľovi spoločnosti Flamenco. HDI Global namietala, že nie je povinná uhradiť spotrebiteľovi náklady, keďže platobná neschopnosť nebola príčinou neposkytnutia cestovných služieb. Žalobkyňa tvrdila, že existencia takejto príčinnej súvislosti sa podľa článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 nevyžaduje.

17.

Má sa článok 17 [smernice 2015/2302] vykladať tak, že na platby, ktoré cestujúci uhradil organizátorovi pred začiatkom poskytovania balíka služieb, sa zábezpeka vzťahuje iba v prípade, keď sa cesta neuskutoční v dôsledku konkurzného konania, alebo sa zábezpeka vzťahuje aj na platby, ktoré boli organizátorovi uhradené pred začatím konkurzného konania, keď cestujúci pred konkurzným konaním ukončí cestu z dôvodu mimoriadnych okolností v zmysle článku 12 uvedenej smernice 2015/2302?

2.

Má sa článok 17 [smernice 2015/2302] vykladať tak, že na platby, ktoré cestujúci uhradil organizátorovi pred začiatkom poskytovania balíka služieb, sa zábezpeka vzťahuje iba v prípade, keď cestujúci pred konkurzným konaním ukončí cestu z dôvodu mimoriadnych okolností v zmysle článku 12 vyššie uvedenej smernice 2015/2302, ale konkurzné konanie sa začalo počas rezervovanej cesty?

3.

Má sa článok 17 [smernice 2015/2302] vykladať tak, že na platby, ktoré cestujúci uhradil organizátorovi pred začiatkom poskytovania balíka služieb, sa zábezpeka vzťahuje iba v prípade, keď cestujúci ešte pred konkurzným konaním ukončí cestu z dôvodu mimoriadnych okolností v zmysle článku 12 vyššie uvedenej smernice 2015/2302 a konkurzné konanie organizátora bolo spôsobené týmito mimoriadnymi okolnosťami?“

20.

23.

Cesta bola preložená na november 2020 z dôvodu pandémie COVID-19 a bola stanovená vyššia cena. Pôvodná cena už bola organizátorovi zaplatená.

24.

V októbri 2020 predajca na žiadosť spotrebiteľov oznámil organizátorovi rozhodnutie spotrebiteľov ukončiť zmluvu a získať úplnú refundáciu platby. Organizátor potvrdil, že na tento účel prijme potrebné kroky.

25.

Rozsudkom z 8. decembra 2020 Ondernemingsrechtbank Gent (Obchodný súd Gent, Belgicko) vyhlásil platobnú neschopnosť organizátora.

29.

MS Amlin Insurance nesúhlasí s tvrdením, že by sa na situáciu žalobcov vzťahovala poistná zmluva, pretože poistenie sa na refundáciu súvisiacu s cestou vzťahuje len v prípade, ak sa cesta neuskutočnila z dôvodu platobnej neschopnosti organizátora.

30.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že zábezpeka stanovená v článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 je povinná len v rozsahu, v akom sa príslušné služby nevykonávajú v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora. Podľa jeho názoru smernica 2015/2302 nestanovuje povinnú zábezpeku v prípade, že sa služby neposkytnú z iného dôvodu, ako je platobná neschopnosť organizátora, ako napríklad v prípade, keď balík cestovných služieb ukončí cestujúci z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností podľa článku 12 ods. 1 smernice 2015/2302.

31.

Vnútroštátny súd konštatuje, že znenie článku 54 belgického zákona o balíku cestovných služieb, ktorým sa preberá smernica 2015/2302, v podstate zodpovedá zneniu článku 17 ods. 1 tejto smernice, ale nestanovuje širšiu ochranu.

35.

Po druhé vnútroštátny súd poznamenáva, že v prípade platobnej neschopnosti existujú v zásade dve kategórie cestujúcich, ktorí znášajú finančné riziko spojené so zaplatenou cenou. Do prvej kategórie patria cestujúci, ktorých cesta sa nemôže uskutočniť v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora. Títo cestujúci utrpia finančnú ujmu, keďže prídu o zaplatenú cenu cestovných služieb. Druhú kategóriu tvoria cestujúci, ktorí majú nárok na vrátenie celej zaplatenej ceny cestovných služieb z dôvodu ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností. Aj títo cestujúci utrpia finančnú ujmu, a to v prípade, ak sa organizátor dostane do platobnej neschopnosti po ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb, ale pred tým, ako je cestujúcemu refundovaná cena cestovných služieb.

36.

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že obe kategórie cestujúcich nesú rovnaké finančné riziko. Uznáva, že situácia týchto dvoch kategórií cestujúcich sa v iných ohľadoch líši. Napríklad platobná neschopnosť organizátora spôsobuje, že plnenie zmluvy o balíku cestovných služieb je trvalo nemožné, zatiaľ čo neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti majú spravidla dočasnú povahu. Okrem toho prvá kategória cestujúcich má uzatvorenú zmluvu o balíku cestovných služieb v čase, keď sa organizátor dostane do platobnej neschopnosti, zatiaľ čo druhá kategória cestujúcich ukončila svoju zmluvu pred tým, ako sa organizátor do platobnej neschopnosti dostal. Vnútroštátny súd sa však pýta, do akej miery môžu tieto faktory odôvodniť rozdielne zaobchádzanie.

Rozhodnutím Súdneho dvora z 24. októbra 2023 boli veci C‑771/22 a C‑45/23 spojené na účely písomnej a ústnej časti konania a rozsudku.

IV. Právne posúdenie

O prvej otázke položenej vo veci C‑771/22 a jedinej otázke položenej vo veci C‑45/23

40.

Svojimi otázkami, ktoré treba posudzovať spoločne, sa vnútroštátne súdy snažia v podstate zistiť rozsah ochrany v prípade platobnej neschopnosti, pokiaľ ide o refundáciu všetkých platieb uskutočnených cestujúcimi, ktorá je stanovená v článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302.

41.

Napokon v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd vo veci C‑45/23 pýta na platnosť článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302, treba pripomenúť, že podľa všeobecnej výkladovej zásady sa má akt Únie vykladať v čo najväčšom možnom rozsahu spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť, a v súlade s celým primárnym právom, okrem iného s ustanoveniami Charty. V prípade, že sa text sekundárneho práva Únie môže vykladať viac ako jedným spôsobom, treba dať prednosť tomu výkladu, podľa ktorého je ustanovenie v súlade s primárnym právom, pred výkladom, ktorý vedie k zisteniu, že ustanovenie je s primárnym právom nezlučiteľné. ( 8 )

45.

Na úvod je preto treba overiť, či znenie článku 17 ods. 1 umožňuje viac než jeden výklad.

a)

Možno znenie článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 vykladať viacerými spôsobmi?

46.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že slovné spojenie „v rozsahu, v akom sa príslušné služby neposkytnú v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora“, a najmä formulácia „ v dôsledku “, by sa na prvý pohľad mohli chápať tak, že zábezpeka refundácie vyžaduje príčinnú súvislosť medzi neplnením zmluvy a platobnou neschopnosťou. Rovnakým spôsobom možno vykladať aj francúzsku verziu tohto ustanovenia, ( 9 ) ako aj iné jazykové verzie, ( 10 ) keďže všetky zdôrazňujú, že neplnenie zmluvy musí byť priamym dôsledkom platobnej neschopnosti.

50.

Otázka výkladu tohto ustanovenia by mohla byť vyriešená, ak by sa vo vzťahu k pojmu „príslušné služby“ postupovalo v súlade s tvrdením Bundesarbeitskammer (Spolková komora pracovníkov a zamestnancov), ktoré na pojednávaní podporila aj grécka vláda. Podľa Bundesarbeitskammer (Spolková komora pracovníkov a zamestnancov) a gréckej vlády by sa mal pojem „príslušné služby“ chápať široko a zahŕňať všetky záväzky organizátora súvisiace so zmluvou o balíku cestovných služieb vrátane refundácie.

51.

Nie som presvedčená, že pojem „služby“ treba chápať tak, že zahŕňa žiadosť o refundáciu. Po prvé právna povaha refundácie je nárokom , ktorý má cestujúci voči organizátorovi. Žiadosť cestujúceho o refundáciu nemožno kvalifikovať ako „službu“, ktorá musí byť poskytnutá.

52.

55.

Ustanovenie článku 17 ods. 1 je možné chápať aj tak, že poskytuje poistné krytie vo všetkých situáciách, v ktorých v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora cestujúci zaplatili cenu bez toho, aby im organizátor poskytol služby.

56.

Z tohto pohľadu je článok 17 ods. 1 ustanovením, ktoré zvyšuje účinnosť ochrany v prípade platobnej neschopnosti tým, že zahŕňa všetky situácie neposkytnutia cestovných služieb v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora, avšak bez toho, aby to znamenalo vylúčenie (nespochybnených) nevyrovnaných nárokov na refundáciu.

57.

Odôvodnenie

39 posilňuje tento druhý výklad článku 17 ods. 1 uvedenej smernice. Podľa tohto odôvodnenia musia členské štáty zabezpečiť, aby cestujúci, ktorí si zakúpili balík služieb, boli „ plne chránení “ pred platobnou neschopnosťou organizátora a aby poskytovali zábezpeku refundácie „ všetkých platieb “ vykonaných cestujúcimi alebo v ich mene. V tomto odôvodnení sa tiež uvádza, že členské štáty musia zaistiť, že táto ochrana je „účinná“.

61.

Bez ohľadu na znenie týkajúce sa príčinnej súvislosti je v článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 ešte jeden výraz, ktorý môže byť predmetom rôznych výkladov. Toto ustanovenie sa týka „platobnej neschopnosti organizátora“. V odôvodnení 39 sa však širšie odkazuje na „problémy s likviditou“. Ako zdôraznila Bundesarbeitskammer (Spolková komora pracovníkov a zamestnancov), ak by sa pojem „platobná neschopnosť organizátora“ mal striktne chápať ako formálne začatie konkurzného konania, znamenalo by to, že nároky na refundáciu za služby, ktoré neboli poskytnuté a ktoré vznikli v krátkom čase pred vyhlásením platobnej neschopnosti organizátora z dôvodu problémov s likviditou, nie sú kryté zábezpekou.

62.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že z existujúceho znenia článku 17 ods. 1 nie je úplne jasné, či nároky cestujúcich na refundáciu, ktoré vznikli pred vyhlásením platobnej neschopnosti, sú vylúčené z ochrannej pôsobnosti tohto ustanovenia. ( 16 )

b)

Genéza vzniku článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302: otázka, či existoval legislatívny zámer znížiť ochranu spotrebiteľa

66.

Komisia zdôraznila, že celkovým cieľom jej návrhu na zrušenie smernice 90/314 ( 21 ) bolo dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa zakotvenú v článku 169 ZFEÚ. Pokiaľ ide o ochranu pre prípad platobnej neschopnosti, táto inštitúcia vysvetlila, že zámerom návrhu bolo zachovať rovnakú úroveň ochrany. Odôvodnenie 34 a článok 15 návrhu Komisie teda vychádzali z existujúcej úrovne ochrany. ( 22 )

67.

Komisia však vysvetlila, že počas legislatívneho procesu došlo k zmene prístupu, pokiaľ ide o rozsah ochrany v prípade platobnej neschopnosti.

68.

V tejto súvislosti Komisia odkazuje na odôvodnenie stanoviska Rady k jej pozícii v prvom čítaní legislatívneho návrhu. ( 23 ) V bode 15 tohto dokumentu Rada uviedla, že v texte (upravujúcom ochranu v prípade platobnej neschopnosti) sa stanovuje, že „ochrana v prípade platobnej neschopnosti by mala poskytovať primerané krytie za všetkých pravdepodobných okolností a odrážať úroveň finančného rizika, ktoré predstavuje činnosť obchodníka, ale táto zodpovednosť by nemala byť neobmedzená“. Na tom istom mieste sa uvádza, že „zodpovednosť systému ochrany v prípade platobnej neschopnosti by sa mala vzťahovať len na okolnosti, ktoré odrážajú bežné posúdenie rizika“ a že „v rámci účinnej ochrany v prípade platobnej neschopnosti by sa však nemuseli zohľadňovať vysoko nepravdepodobné riziká …“.

72.

Prezentácia genézy článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 Komisiou vyvoláva určité pochybnosti o jeho význame. Táto prezentácia však sama osebe nevedie k záveru, že existoval jasný úmysel normotvorcu odchýliť sa od predchádzajúcej úrovne ochrany a od judikatúry Súdneho dvora a vylúčiť nároky cestujúcich na refundáciu, ktoré existovali pred platobnou neschopnosťou.

73.

Na rozdiel od tvrdení Komisie Parlament uviedol, že znenie smernice 2015/2302 má zabezpečiť „ kontinuitu “ medzi článkom 7 smernice 90/314 a článkom 17 smernice 2015/2302. Cieľom posledného uvedeného ustanovenia je naďalej zabezpečovať vysokú a jednotnú úroveň ochrany cestujúcich v zmysle „ rozšírenia a posilnenia “ tejto ochrany.

74.

Konkrétne Parlament pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora k článku 7 smernice 90/314 bolo toto ustanovenie vykladané tak, že „obsahuje povinnosť priznať spotrebiteľom balíka cestovných služieb právo na záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené, a na repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti organizátora cestovnej služby“. ( 27 ) Táto povinnosť bola jasná už v čase prijatia smernice 2015/2302, pričom v tomto ohľade neexistovali žiadne nejasnosti alebo medzery, ktoré by bolo potrebné odstrániť. ( 28 )

78.

Na pojednávaní vyzval Súdny dvor Komisiu a Radu, aby preskúmali možný dôvod zmeny znenia článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 v priebehu legislatívneho procesu. V tejto súvislosti Komisia poznamenala, že v článku 12 ods. 2 uvedenej smernice bolo zavedené nové právo cestujúceho ukončiť zmluvu v prípade neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, zatiaľ čo zodpovedajúce právo na refundáciu nebolo zahrnuté do pôsobnosti ochrany poskytovanej článkom 17 ods. 2 uvedenej smernice. Podľa názoru Komisie sa úroveň ochrany spotrebiteľa neznížila v porovnaní s úrovňou ochrany, ktorú poskytovala predchádzajúca smernica, a to z toho dôvodu, že vylúčenie z ochrany v prípade platobnej neschopnosti sa týka nároku vyplývajúceho z uplatnenia práva, ktoré predtým neexistovalo.

79.

V odpovedi na tú istú otázku Rada uviedla, že ak by sa Súdny dvor domnieval, že by sa článok 17 ods. 1 smernice 2015/2302 mal vykladať v tom zmysle, že z ochrany pred platobnou neschopnosťou vylučuje nároky cestujúcich na refundáciu, ktoré vznikli pred tým, ako sa organizátor stal platobne neschopným, dalo by sa predpokladať, že normotvorca prijal politické rozhodnutie zaviesť osobitný systém ochrany. Rada však výslovne nepotvrdila, že by existoval legislatívny zámer vylúčiť určité kategórie nárokov.

80.

Postoj, ktorý obhajuje Komisia, chápem tak, že existuje akási „vyvažovacia“ logika, ktorá vysvetľuje, prečo podľa nej článok 17 ods. 1 smernice 2015/2302 nevyrovnané nároky na refundáciu vylučuje. Protiváhou k novému uznanému právu cestujúcich ukončiť zmluvu je obmedzenie ochrany tohto práva v prípade platobnej neschopnosti. Podľa argumentácie Komisie vďaka tomu, že právo ukončiť zmluvu je nové, nedochádza v porovnaní so zavedenou úrovňou ochrany podľa práva Únie k zníženiu ochrany spotrebiteľa.

Podľa môjho názoru existuje nesúlad aj v argumentácii týkajúcej sa úrovne ochrany spotrebiteľa. Je pravda, že podľa smernice 90/314 nemal cestujúci v prípade neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností právo na ukončenie zmluvy. Ak by sa však článok 17 ods. 1 smernice 2015/2302 mal vykladať v tom zmysle, že vylučuje nároky cestujúcich, ktoré vznikli pred vyhlásením platobnej neschopnosti, toto vylúčenie by sa nemalo vzťahovať len na nároky vyplývajúce z uplatnenia práva na ukončenie zmluvy v prípade neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, ale aj na nároky na refundáciu vyplývajúce z uplatnenia práva na ukončenie zmluvy zo strany organizátora alebo cestujúceho za iných okolností stanovených v smernici 2015/2302. Cestujúci má napríklad právo na refundáciu v prípade ukončenia zmluvy organizátorom podľa článku 12 ods. 3 smernice 2015/2302 alebo v prípade ukončenia zmluvy podľa článku 11 ods. 5 tejto smernice. Toto právo na refundáciu existovalo už podľa smernice 90/314. ( 29 ) V takýchto situáciách by sa ochrana spotrebiteľa v porovnaní s predchádzajúcim systémom znížila, ak by sa usúdilo, že príslušné nároky na refundáciu už nie sú kryté ochranou v prípade platobnej neschopnosti.

84.

V každom prípade vzhľadom na skutočnosť, že jeden zo spolunormotvorcov, konkrétne Parlament, zaujal pevné stanovisko, podľa ktorého normotvorca nemal v úmysle obmedziť rozsah ochrany v prípade platobnej neschopnosti podľa článku 17 ods. 1, nie je možné rozpoznať jasný legislatívny zámer smerujúci k opaku. ( 30 )

85.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné ďalej preskúmať kontext, v ktorom sa toto ustanovenie vyskytuje, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a až potom pristúpiť k výkladu, ktorý je v súlade s primárnym právom Únie ako celkom.

88.

Treba tiež zdôrazniť, že článok 17 ods. 2 smernice 2015/2302 má iný rozsah pôsobnosti ako článok 17 ods. 1 tejto smernice, pretože upravuje obmedzenie záruky refundácie. Príslušné obmedzenie sa týka pokrytia „rozumne predvídateľných nákladov“. V odôvodnení 40 sa vysvetľuje, že „v rámci účinnej ochrany v prípade platobnej neschopnosti by sa však nemuseli zohľadňovať vysoko nepravdepodobné riziká, napríklad súčasná platobná neschopnosť viacerých najväčších organizátorov, v prípade, že by ich zohľadnenie neprimerane ovplyvnilo cenu ochrany, čím by sa znížila jej účinnosť“.

89.

Situáciu, keď cestujúci uplatní výhradne právo na ukončenie zmluvy podľa článku 12 ods. 2 smernice 2015/2302, a s tým spojenú povinnosť organizátora poskytnúť plnú refundáciu podľa článku 12 ods. 4 však nemožno považovať za „vysoko nepravdepodobné riziko“, ktoré by vylučovalo uplatnenie záruky na refundáciu.

90.

V tomto smere treba poznamenať, že článok 12 ods. 2 uznáva právo ukončiť zmluvu v prípade „neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností“. Cestujúci majú zodpovedajúce právo na plnú refundáciu. Ako vyplýva z článku 23 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302, toto právo má kogentnú povahu. ( 32 ) Článok 17 ods. 1 sa musí vykladať tak, aby sa zabezpečila plná účinnosť práva ukončiť zmluvu a získať plnú refundáciu podľa článku 12 ods. 2, a nie spôsobom, ktorý by účinnosť tohto práva obmedzoval. Ak by cestujúci stratil výhodu ochrany v prípade platobnej neschopnosti len preto, že ukončil zmluvu pred vyhlásením platobnej neschopnosti, mohlo by ho to odradiť od toho, aby svoje práva vôbec uplatnil. Ako v podstate uviedol Parlament, článok 12 ods. 2 by bol zbavený svojho effet utile , ak by sa uznalo, že ochrana pred platobnou neschopnosťou sa nevzťahuje na cestujúcich, ktorí uplatnili právo priznané touto smernicou.

Ďalej je potrebné uviesť, že podľa článku 17 ods. 2 smernice 2015/2302 sa zábezpeka vzťahuje na „platby za balíky služieb uskutočnené cestujúcimi alebo v ich mene“. Parametre výpočtu krytia zohľadňujú „dobu uplynutú od zaplatenia záloh a konečných platieb do realizácie balíka služieb“. V odôvodnení 40 sa spresňuje, že „ochrana by mala byť dostatočná na pokrytie všetkých predvídateľných platieb uskutočnených cestujúcimi alebo v ich mene v súvislosti s balíkmi služieb v hlavnej sezóne“. ( 33 ) To podľa toho istého odôvodnenia vo všeobecnosti znamená, že zábezpeka musí kryť „dostatočne vysoký percentuálny podiel obratu organizátora vo vzťahu k balíkom služieb“. Z článku 17 ods. 2 a odôvodnenia 40 vyplýva, že všetky platby uskutočnené v súvislosti s balíkom služieb sú zahrnuté do výpočtu ochrany pre prípad platobnej neschopnosti, ktorý vychádza z údajov o obrate. ( 34 ) Naopak, právny dôvod nároku na refundáciu týchto platieb sa nezdá byť pre výpočet potrebného krytia relevantný.

93.

Pokiaľ ide o osobitný cieľ článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302, účelom tohto ustanovenia je chrániť cestujúcich pred rizikami vyplývajúcimi z platobnej neschopnosti organizátora. Podľa predchádzajúcej smernice 90/314 Súdny dvor vo veci Verein für Konsumenteninformation rozhodol, že riziká vyplývajúce z platobnej neschopnosti, ktoré sú vlastné zmluve uzavretej medzi cestujúcim a organizátorom, vyplývajú z úhrady zálohovej platby za balík cestovných služieb. ( 36 ) Súdny dvor preto rozhodol, že povinnosť stanovená článkom 7 tejto smernice zahŕňa priznanie práv cestujúcim čerpajúcim balík cestovných služieb, ktoré im zaručujú refundáciu uskutočnených platieb. Riziko vyplývajúce z platobnej neschopnosti sa podľa súčasnej smernice nezmenilo. Preto musí byť výsledkom článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 tiež priznanie práv cestujúcim čerpajúcim balík cestovných služieb, ktoré im zaručia refundáciu uskutočnených platieb, vrátane nárokov, ktoré existovali pred vyhlásením platobnej neschopnosti.

95.

Výklad, podľa ktorého musia byť všetci cestujúci plne chránení pred platobnou neschopnosťou, vrátane tých, ktorí ukončili zmluvu pred platobnou neschopnosťou organizátora, potvrdzuje aj cieľ smernice 2015/2302, ktorým je – ako sa uvádza v jej článku 1 – dosiahnutie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa. Cieľ zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa je zakotvený aj v primárnom práve (článok 169 ZFEÚ a článok 38 Charty). Iný výklad, ako poukázala grécka vláda, by znamenal, že cestujúci by niesol ekonomické riziko spojené s následnou platobnou neschopnosťou organizátora cesty.

98.

V tejto súvislosti treba všetky akty Únie vykladať v súlade s primárnym právom ako celkom, vrátane zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá vyžaduje, aby porovnateľné situácie neboli posudzované rozdielne a rozdielne situácie neboli posudzované rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené. ( 39 )

99.

Vzhľadom na cieľ zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa – zakotvený v primárnom práve ( 40 ) – a konkrétny cieľ článku 17 smernice 2015/2302, ktorým je ochrana cestujúcich pred rizikom vyplývajúcim z platobnej neschopnosti, ( 41 ) je potrebné situácie, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, porovnať najmä s ohľadom na ekonomické riziko , ktoré znášajú cestujúci.

100.

V tomto prípade treba porovnať situáciu cestujúcich, ktorí si uplatňujú nárok na vrátenie cestovných nákladov po ukončení cestovnej zmluvy (z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností), so situáciou cestujúcich, ktorí si uplatňujú nárok na refundáciu, pretože im neboli poskytnuté cestovné služby z dôvodu platobnej neschopnosti organizátora. Ako grécka vláda zdôraznila na pojednávaní, obe kategórie cestujúcich sú vystavené rovnakému finančnému riziku súvisiacemu so zálohami, ktoré zaplatili organizátorovi, ktorý sa následne dostal do platobnej neschopnosti.

e)

Zásada právnej istoty

104.

HDI Global vo svojich ústnych vyjadreniach tvrdila, že pri výpočte rozsahu prevzatého rizika pri stanovení podmienok poistenia ( 43 ) a výšky poistného, ktoré majú platiť organizátori, vychádzala z príslušných právnych predpisov. Vzhľadom na to, že znenie článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 podľa názoru HDI Global jasne vyžaduje príčinnú súvislosť medzi platobnou neschopnosťou a neposkytnutím cestovných služieb, odchýlenie sa od tohto výkladu by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá je základnou zásadou práva Únie.

105.

Ako bolo uvedené vyššie, ( 44 ) ak by v tomto smere bolo úplne jasné zo samotného znenia článku 17 ods. 1, že vyžaduje takúto príčinnú súvislosť, Súdny dvor by sa nemohol odchýliť od tohto výkladu. Ako sa však preukázalo vyššie [pododdiel a)], znenie článku 17 ods. 1 uvedenej smernice jednoznačne nevylučuje nároky cestujúcich, ktorí ukončili zmluvu z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností. Poskytuje tak priestor pre rôzny výklad. V súlade s prístupom zaujatým v týchto návrhoch by tento výklad mal viesť k záveru, že v prípade platobnej neschopnosti musia byť kryté všetky uskutočnené platby.

109.

Je tiež potrebné uviesť, že zmluvy dotknuté vo veci samej boli uzavreté pred prijatím odporúčania Komisie 2020/648, čo by mohlo naznačovať, že nároky cestujúcich, ktoré vznikli pred platobnou neschopnosťou, nie sú chránené. Poisťovne, ktoré sú účastníkmi konania vo veci samej, nemohli navrhnúť svoje poistné zmluvy na základe výkladu, ktorý sa uplatňuje v tomto odporúčaní. Okrem toho, ako už bolo uvedené vyššie, ( 48 ) základom pre výpočet zábezpeky je výška všetkých platieb vykonaných cestujúcimi alebo v ich mene v súvislosti s balíkmi cestovných služieb podľa článku 17 ods. 2 smernice 2015/2302. Toto ustanovenie dáva poisťovniam, ktoré sú účastníkmi konania vo veci samej, jasnú informáciu o základe výpočtu potrebného krytia.

110.

Mimochodom, možno poznamenať, že pri vypuknutí pandémie COVID-19 boli právom Únie zavedené osobitné opatrenia, ktoré členským štátom umožnili využiť plnú flexibilitu predpokladanú pravidlami štátnej pomoci na podporu organizátorov a poisťovateľov v cestovnom ruchu, ako aj na ochranu cestujúcich pred dôsledkami platobnej neschopnosti organizátorov. ( 49 )

111.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti zásada právnej istoty nebráni výkladu, podľa ktorého záruka za poistenie podľa článku 17 ods. 1 uvedenej smernice sa vzťahuje na všetky platby, ktoré cestujúci uskutočnili pred platobnou neschopnosťou.

Ak sa Súdny dvor rozhodne uplatniť výkladový prístup uvedený v týchto návrhoch, nebude potrebné odpovedať na tieto otázky. Ak by sa však rozhodol inak, moja odpoveď na tieto otázky by bola záporná. Ak sa rozsah zábezpeky uvedenej v článku 17 ods. 1 nevzťahuje na nároky na refundáciu, ktoré vznikli pred vyhlásením platobnej neschopnosti, rozsah tejto zábezpeky sa nemôže líšiť v závislosti od okolností opísaných vnútroštátnym súdom. Ako zdôraznila Komisia, rozsah uplatnenia tohto právneho ustanovenia sa nemôže líšiť v závislosti od dátumov, kedy sa mala cesta uskutočniť, ani v závislosti od toho, či okolnosti, ktoré údajne odôvodňujú ukončenie zmluvy, viedli k platobnej neschopnosti organizátora.

115.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že na účely výkladu rozsahu pôsobnosti článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 nie je rozhodujúce, či sa cesta mala uskutočniť počas platobnej neschopnosti alebo po nej, ani to, či platobná neschopnosť bola spôsobená tými istými neodvratnými a mimoriadnymi okolnosťami, ktoré cestujúci uviedol ako dôvod na ukončenie zmluvy podľa článku 12 ods. 2 uvedenej smernice.

V. Návrh

116.

Vzhľadom vyššie na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Bezirksgerich für Handelsachen Wien (Okresný obchodný súd Viedeň, Rakúsko) a Nederlandstalige Ondernemingsrechtbank Brussel (Holandskojazyčný obchodný súd Brusel, Belgicko) takto:

( 4 ) Smernica Rady z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb ( Ú. v. ES L 158, 1990, s. 59 ; Mim. vyd. 13/010, s. 132). Táto smernica bola zrušená smernicou 2015/2302.

( 5 ) Rozsudok zo 14. mája 1998, Verein für Konsumenteninformation ( C‑364/96 , EU:C:1998:226 , bod 18 a citovaná judikatúra).

( 6 ) Rozsudok z 12. januára 2023, FTI Touristik (Balík cestovných služieb na Kanárske ostrovy) ( C‑396/21 , EU:C:2023:10 , bod 19 a citovaná judikatúra).

( 7 ) Rozsudok z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND ( C‑181/20 , EU:C:2022:51 , bod 39 ).

( 8 ) Rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) ( C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17 , EU:C:2019:403 , bod 77 ).

( 9 ) Príslušná veta francúzskej verzie článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302 stanovuje: „dans la mesure où les services concernés ne sont pas exécutés en raison de l‘insolvabilité des organisateurs“.

( 15 ) Je vhodné uviesť aj príklad nemeckého prebratia článku 17 ods. 1 smernice 2015/2302. Podľa § 651r ods. 1 Bürgerliches Gesetzbuch (BGB) musí organizátor zaručiť, že cestujúcim bude refundovaná platba za cestu, pokiaľ „ v prípade “ (v nemčine „im Fall“) platobnej neschopnosti organizátora nebudú poskytnuté cestovné služby. § 651r ods. 1 BGB je formulovaný širšie ako jeho predchodca, § 651k ods. 1 bod 1. Toto predošlé ustanovenie stanovovalo, že prevádzkovateľ musí zaručiť, že cestujúcim bude refundovaná platba za cestu, pokiaľ sa cestovné služby neposkytnú „ z dôvodu “ („infolge“) platobnej neschopnosti prevádzkovateľa. Znenie § 651k ods. 1 bod 1 BGB vyvolalo otázky týkajúce sa súladu so smernicou 90/314, ako to vyplýva z rozsudku zo 16. februára 2012, Blödel‑Pawlik ( C‑134/11 , EU:C:2012:98 ). V čase prijatia smernice 2015/2302 sa v nemeckej právnickej literatúre poukazovalo na to, že „ prehrešok všeobecného filtra, ako je ‚v dôsledku ‘“ („der Sündenfall eines allgemeinen Filters wie ‚infolge‘“) by sa v transpozičných právnych predpisoch nemal opakovať (pozri STAUDINGER, A.: Erste Überlegungen zur Umsetzung der reformierten Pauschalreiserichtlinie mit Bezug auf den Insolvenzschutz. In: Reise‑Recht aktuell (RRa) . 2015 (6), s. 281 – 287, na s. 282).

( 16 ) Tento záver nie je spochybnený úvahami, ktoré som rozviedla v bode 61 svojich návrhov vo veci UFC – Que choisir a CLCV ( C‑407/21 , EU:C:2022:690 ), na ktoré sa Komisia odvoláva vo svojich písomných pripomienkach. Cieľom tohto bodu nebolo podrobne analyzovať rozsah pôsobnosti článku 17 smernice 2015/2302, ale skôr reagovať na tvrdenia niektorých vlád v súvislosti s neuplatniteľnosťou práva na plnú refundáciu v prípade pandémie COVID-19, ako aj zamyslieť sa nad vplyvom pandémie na likviditu organizátorov vyplývajúcu z rozsiahlych žiadostí o zrušenie. Z rovnakých dôvodov nemožno bod 55 rozsudku Súdneho dvora z 8. júna 2023, Komisia/Slovensko (Právo na ukončenie zmluvy bez poplatku) ( C‑540/21 , EU:C:2023:450 ) chápať tak, že vyjadruje názor Súdneho dvora v súvislosti s rozsahom ochrany v prípade platobnej neschopnosti podľa článku 17 smernice 2015/2302.

( 23 ) Odôvodnenie stanoviska Rady prijaté Radou 18. septembra 2015, Pozícia Rady v prvom čítaní na účely prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady o balíku cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS, 2013/0246 (COD), 22. septembra 2015 (ďalej len „odôvodnenie stanoviska Rady“).

( 24 ) Odporúčanie Komisie z 13. mája 2020 týkajúce sa poukazov ponúkaných pasažierom a cestujúcim ako alternatívnu náhradu za zrušené balíky cestovných služieb a dopravné služby v súvislosti s pandémiou COVID-19 ( Ú. v. EÚ L 151, 2020, s. 10 ).

( 25 ) Odôvodnenie 14 odporúčania Komisie 2020/648.

( 26 ) Bod 2 odporúčania Komisie 2020/648. Ako vyplýva z bodu 1, ide o poukazy, ktoré môžu organizátori navrhnúť cestujúcim ako alternatívu k peňažnej náhrade v prípade ukončenia zmluvy z dôvodov súvisiacich s pandémiou COVID-19 v kontexte článku 12 ods. 3 a 4 smernice 2015/2302.

( 27 ) Rozsudok z 15. júna 1999, Rechberger a i. ( C‑140/97 , EU:C:1999:306 , bod 74 ).

( 28 ) Parlament sa odvoláva na odôvodnenie 1 smernice 2015/2302.

( 35 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 36 ) Rozsudok zo 14. mája 1998 ( C‑364/96 , EU:C:1998:226 , bod 18 ).

( 37 ) Pozri bod 43 vyššie.

( 38 ) Rozsudok z 19. novembra 2009, Sturgeon a i. ( C‑402/07 a C‑432/07 , EU:C:2009:716 , bod 47 ). V tomto rozsudku týkajúcom sa výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 ( Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 07/008, s. 10), Súdny dvor rozhodol, že s cestujúcimi meškajúcich letov, ktorí utrpeli trojhodinovú alebo dlhšiu časovú stratu, a cestujúcimi zrušených letov nemožno zaobchádzať rozdielne bez toho, aby bola porušená zásada rovnosti zaobchádzania.

( 39 ) Rozsudok z 23. októbra 2012, Nelson a i. ( C‑581/10 a C‑629/10 , EU:C:2012:657 , bod 33 a citovaná judikatúra).

( 40 ) Pozri bod 93 vyššie.

( 47 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2014, Schulz a Egbringhoff ( C‑359/11 a C‑400/11 , EU:C:2014:2317 , bod 57 a nasl.).

( 48 ) Pozri bod 91 vyššie.

( ) Pozri Oznámenie Komisie – Dočasný rámec pre opatrenia štátnej pomoci na podporu hospodárstva v súčasnej situácii spôsobenej nákazou COVID-19, [C(2020) 1863] ( Ú. v. EÚ C 91I, 2020, s. 1 ), v znení zmien. V súvislosti s epidémiou koronavírusu rakúska i belgická vláda dočasný rámec pre opatrenia štátnej pomoci využili [pozri podrobnejšie informačný zoznam opatrení schválený podľa článku 107 ods. 2 písm. b) a článku 107 ods. 3 písm. e) ZFEÚ a podľa dočasného rámca pre opatrenia štátnej pomoci, ktorý je dostupný na adrese: https://competition‑policy.ec.europa.eu/state‑aid/coronavirus/temporary‑framework_en]. Pozri v tomto zmysle aj rozsudok z 8. júna 2023, UFC – Que choisir a CLCV ( C‑407/21 , EU:C:2023:449 , bod 73 ).