C-776/22

62022CC0776

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 27. februára 2025 ( 1 )

Vec C‑776/22 P

Studio Legale Ughi e Nunziante

2.

Prvá otázka sa týka rozsahu, v akom môže advokátsku kanceláriu zastupovať pred súdom Únie advokát, ktorý je spoločníkom tejto kancelárie, ale nie je jej právnym zástupcom. Všeobecný súd totiž v uznesení z 10. októbra 2022, Studio Legale Ughi e Nunziante/EUIPO – Nunziante a Ughi (UGHI E NUNZIANTE) ( 3 ), proti ktorému smeruje toto odvolanie, rozhodol, že advokát, ktorý zastupuje advokátsku kanceláriu a je jej spoločníkom a vykonáva v nej svoju činnosť, nespĺňa požiadavky nezávislosti stanovené v článku 19 treťom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Štatút“), čím prijal mimoriadne prísny výklad splnomocnenia na zastupovanie, ktorý sa líši od pravidiel platných vo väčšine právnych systémov členských štátov.

3.

Druhá otázka sa týka právnych dôsledkov, ktoré Všeobecný súd spojil s tým, že odvolateľka nedodržala požiadavku nezávislosti svojich zástupcov. Otvára sa totiž otázka, či Všeobecný súd tým, že zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú bez toho, aby umožnil odvolateľke odstrániť nedostatky svojej žaloby, neuplatnil pravidlo judikatúry, ktoré by bolo v rozpore s právom na prístup k spravodlivosti zaručeným v článku 47 prvom a druhom odseku Charty základných práv Európskej únie, ( 4 ) ako aj so zásadou proporcionality uvedenou v jej článku 52 ods. 1.

4.

V týchto návrhoch Súdnemu dvoru navrhnem, aby odvolaniu vyhovel, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil Všeobecnému súdu.

7.

Článok 19 prvý až štvrtý odsek Štatútu, ktorý je uplatniteľný na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku, stanovuje:

„Členské štáty a orgány Únie zastupuje na Súdnom dvore splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne; splnomocnenému zástupcovi môže pomáhať poradca alebo advokát.

Štáty, ktoré nie sú členskými štátmi, ale ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 ( 5 )], a taktiež Dozorný úrad EZVO uvedený v tejto dohode, sú zastupované rovnakým spôsobom.

Ostatné strany zastupuje advokát.

Účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody [o EHP].“

Článok 51 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý sa týka „povinnosti zastúpenia“ v konaniach o priamych žalobách, stanovuje:

„1. Účastníkov konania musí zastupovať splnomocnený zástupca alebo advokát podľa podmienok stanovených v článku 19 štatútu.

2. Advokát, ktorý zastupuje účastníka konania v konaní pred Všeobecným súdom alebo mu poskytuje právnu pomoc, musí v kancelárii Všeobecného súdu uložiť osvedčenie o tom, že je oprávnený zastupovať v konaní pred súdom členského štátu alebo iného zmluvného štátu Dohody o EHP, pokiaľ takáto listina už nebola uložená na účely otvorenia prístupového účtu k e-Curii.

3. Advokáti musia v prípade, že účastníkom konania, ktorého zastupujú, je právnická osoba podľa súkromného práva, uložiť v kancelárii Všeobecného súdu plnomocenstvo udelené touto osobou.

4. Ak listina uvedená v odseku 2 alebo listina uvedená v odseku 3 nie je uložená, tajomník určí dotknutému účastníkovi konania primeranú lehotu na jej predloženie. Ak v určenej lehote nedôjde k predloženiu požadovanej listiny, Všeobecný súd rozhodne, či má nesplnenie dotknutej náležitosti za následok formálnu neprípustnosť žaloby alebo vyjadrenia, alebo či platí, že advokát nezastupuje dotknutého účastníka konania ani mu neposkytuje právnu pomoc.“

10.

…

b)

označenie a adresu zástupcu žalobcu;

…

5. K žalobe sa priložia dokumenty uvedené v článku 51 ods. 2 a 3.

6. Ak žaloba nie je v súlade s odsekmi 3 až 5, tajomník určí žalobcovi primeranú lehotu na odstránenie nedostatkov žaloby. Ak v určenej lehote nedôjde k odstráneniu nedostatkov žaloby, Všeobecný súd rozhodne, či má nesplnenie náležitostí za následok formálnu neprípustnosť žaloby.“

Toto zamietnutie vyplývalo v podstate zo skutočnosti, že v danej veci bola žalobkyňou advokátska kancelária, ktorá si na zastupovanie pred Všeobecným súdom zvolila troch advokátov v postavení spoločníkov kancelárie, ktorí v nej vykonávali svoju činnosť. V bodoch 15 až 17 napadnutého uznesenia Všeobecný súd konštatoval, že títo advokáti nemali voči žalobkyni postavenie nezávislých tretích osôb, ktoré vyžaduje článok 19 tretí a štvrtý odsek štatútu.

15.

Všeobecný súd na účely odôvodnenia tohto posúdenia podal v bodoch 6 a 7 napadnutého uznesenia doslovný a kontextový výklad článku 19 tretieho a štvrtého odseku štatútu, a v bodoch 9 a 10 tohto uznesenia analyzoval ciele sledované týmto ustanovením.

16.

Okrem toho Všeobecný súd v bode 12 napadnutého uznesenia na jednej strane pripomenul, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že požiadavka nezávislosti advokáta vyžaduje neexistenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, a to aj v prípade, ak je týmto klientom advokátska kancelária, a na druhej strane v bode 13 tohto uznesenia uviedol, že sa nevyžaduje neexistencia akéhokoľvek prepojenia medzi advokátom a jeho klientom, ale len neexistencia prepojenia, ktoré zjavne narúša schopnosť advokáta vykonávať svoju úlohu obrany tak, aby čo najlepšie slúžil záujmom svojho klienta. V bode 14 tohto uznesenia okrem toho uviedol, že povinnosť účastníkov konania obrátiť sa na tretiu osobu na účely ich zastupovania pred súdmi Únie kladie na účastníkov konania pred týmito súdmi rovnaké podmienky obhajoby.

17.

20.

Ughi e Nunziante navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie, konštatujúc, že jej zastúpenie pred Všeobecným súdom bolo platné, a aby vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej. Subsidiárne navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, že je oprávnená pokračovať v konaní s tým, že sa nechá zastupovať advokátom, ktorý spĺňa podmienky článku 19 tretieho a štvrtého odseku štatútu, a aby vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej. Navrhuje tiež uložiť EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

21.

EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil spoločnosti Ughi e Nunziante povinnosť nahradiť trovy konania. Európska komisia, ktorej vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka na podporu návrhov EUIPO bol schválený rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 18. septembra 2023, tiež navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

V. Posúdenie

22.

Domnievam sa tiež, že by bolo užitočné a vhodné, aby Súdny dvor pristúpil k preskúmaniu tretieho odvolacieho dôvodu, keďže vznáša dôležitú procesnú otázku, o ktorej má podľa môjho názoru Súdny dvor rozhodnúť. Myslím si totiž, že pravidlo uplatnené Všeobecným súdom, podľa ktorého sa nedostatky žaloby nedajú odstrániť a žaloba sa zamietne ako zjavne neprípustná, ak zástupca žalobkyne nemá vo vzťahu k nej požadovanú nezávislosť, porušuje článok 47 prvý a druhý odsek a článok 52 ods. 1 Charty.

A. O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade kritéria nezávislosti zástupcu v zmysle článku 19 štatútu

1.

Argumentácia účastníkov konania

26.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Ughi e Nunziante v podstate tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 16 a 17 napadnutého uznesenia nesprávne vyložil článok 19 Štatútu a článok 51 rokovacieho poriadku. Odvolateľka v tejto súvislosti uvádza dve výhrady.

30.

Odvolateľka dodáva, že pokiaľ ide o advokátsku kanceláriu Ughi e Nunziante, táto je zriadená vo forme „združenia, ktoré nie je uznané za právnickú osobu“ v zmysle článku 36 Codice Civile (Občiansky zákonník) a je samostatným subjektom práva vo vzťahu k svojim členom. Podľa judikatúry Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) ide o kolektívny subjekt predstavujúci autonómne záujmové združenie s majetkom oddeleným od majetku svojich individuálnych členov, ktorý – hoci bez právnej subjektivity – je subjektom práva riadiacim sa dohodami uzavretými medzi jeho členmi.

31.

V druhom rade odvolateľka v podstate tvrdí, že advokáti, jej spoločníci, ktorých si zvolila na účely svojho zastupovania pred súdmi Únie, spĺňajú požiadavku nezávislosti.

32.

Po prvé pripomína predpoklad, podľa ktorého cieľom právneho zastúpenia je chrániť záujmy klienta, a najmä jeho prístup k súdu, a že v tomto kontexte by sankcionované mali byť len tie prípady, v ktorých je zrejmé, že zástupca nie je schopný zabezpečiť túto úlohu.

36.

Pokiaľ ide o prvé kritérium, odvolateľka tvrdí, že medzi profesijným združením, ktoré predstavuje Ughi e Nunziante, a advokátmi, ktorí sú jeho spoločníkmi, neexistuje žiaden pracovnoprávny vzťah ani vzťah podriadenosti. Odvolateľka zdôrazňuje, že v Taliansku je výkon povolania advokáta organicky nezlučiteľný so závislou činnosťou. Túto vec preto treba odlišovať od veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 13. mája 2020, Pontinova/EUIPO – Ponti & Partners (pontinova) ( 9 ), v ktorej zástupca Ponti & Partners, SLP, bol zamestnancom tejto advokátskej kancelárie, takže medzi advokátom a jeho klientom existoval pracovnoprávny vzťah nezlučiteľný s požiadavkou nezávislosti. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, v súlade s článkom 2 ods. 1 legge n. 247 – Nuova disciplina dell’ordinamento della professione forense (zákon č. 247, ktorým sa upravuje povolanie advokáta) ( 10 ) z 31. decembra 2012 je advokát samostatne zárobkovo činnou osobou. Zápis do zoznamu advokátov, ktorému podlieha výkon povolania advokáta podľa článku 2 ods. 3 tohto zákona, je nezlučiteľný s akýmkoľvek podriadeným pracovným pomerom.

37.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, odvolateľka tvrdí, že neexistuje žiaden vzťah, ktorý by zjavne narúšal schopnosť jej advokátov zabezpečiť úlohu obrany. Predovšetkým spresňuje, že úloha zastupovania vykonávaná jej členmi je v súlade s relevantnými vnútroštátnymi právnymi predpismi, ako aj etickými pravidlami tejto profesie, ktoré ukladajú povinnosť nezávislosti.

38.

Posúdenie

a)

O prvej výhrade založenej na nesprávnom uplatnení článku 19 štvrtého odseku Štatútu

41.

Myslím si, tak ako odvolateľka, že Všeobecný súd sa v bode 17 napadnutého uznesenia dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že „… žaloba nebola podaná v súlade s článkom 19 tretím a štvrtým odsekom štatútu“, pričom je nesporné, že každý zo zástupcov odvolateľky spĺňal podmienku stanovenú v článku 19 štvrtom odseku Štatútu. Títo zástupcovia boli totiž oprávnení vystupovať ako advokáti pred talianskymi súdmi a predložili Všeobecnému súdu dokumenty preukazujúce ich spôsobilosť na tento účel.

42.

Druhá výhrada sa týka otázky zastupovania advokátskych kancelárií pred súdmi Únie v zmysle článku 19 tretieho odseku štatútu. Súdny dvor vyvodil z judikatúry dve zásady týkajúce sa úlohy a podmienok zastupovania právnických osôb pred súdom: zásadu týkajúcu sa nevyhnutnosti zastupovania treťou osobou a zásadu splnenia kritéria nezávislosti advokáta.

1) Zásady vyplývajúce z judikatúry upravujúce zastupovanie právnických osôb pred súdom Únie

45.

Nebudem sa vracať k vývoju tejto judikatúry, ani k mnohým ťažkostiam, ktoré jej vykonávanie mohlo spôsobiť, ktoré výborne predstavil generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch v spojených veciach Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA ( 13 ). Práve na jeho podnet a na podnet generálneho advokáta Emiliou, ktorý predniesol svoje návrhy vo veci Universität Bremen/REA ( 14 ), Súdny dvor pristúpil k „zmene orientácie“ svojej judikatúry. ( 15 )

46.

Za jej súčasného stavu musí zastupovanie účastníka konania „advokátom“ v zmysle článku 19 tretieho odseku Štatútu spĺňať nasledujúce podmienky.

50.

Prvá podmienka vyžaduje, aby medzi advokátom a jeho klientom neexistoval pracovnoprávny vzťah („negatívne“ vymedzenie).

51.

Druhá podmienka sa týka profesijnej disciplíny advokáta („pozitívne“ vymedzenie). Podľa Súdneho dvora túto nezávislosť treba chápať tak, že vyžaduje neexistenciu nie akéhokoľvek spojenia medzi advokátom a jeho klientom, ale len spojenia, ktoré zjavne zasahuje do schopnosti advokáta zabezpečiť svoju úlohu obrany tak, aby čo najlepšie slúžil záujmom svojho klienta pri dodržaní zákona a profesijných a etických pravidiel. ( 23 ) Súdny dvor zastáva názor, že súd Únie musí v tejto súvislosti vykonávať obmedzenú kontrolu a obmedziť sa na sankcionovanie žaloby, ktorá mu bola predložená, ako neprípustnej v prípadoch, v ktorých je zjavné, že advokát nie je schopný zabezpečiť svoju úlohu obrany. Súdny dvor odkazuje na „nesplnenie úlohy zastupovania“, požadujúc vylúčenie advokáta v záujme účastníka konania, ktorého zastupuje. ( 24 ) Táto judikatúra podľa mňa vyžaduje, aby súd Únie odôvodneným spôsobom preukázal, že existujú závažné a legitímne dôvody na pochybnosti o schopnosti advokáta plniť si svoju úlohu zastupovania. Iba z týchto dôvodov by malo byť možné obmedziť právo každej osoby, ktorá podlieha súdnej právomoci, na zastúpenie advokátom podľa vlastného výberu. ( 25 )

52.

Vzhľadom na tieto zásady treba preskúmať dôvodnosť druhej výhrady uvádzanej odvolateľkou.

V bode 17 napadnutého uznesenia však Všeobecný súd rozhodol, že žalobu podpísali advokáti, ktorí vo vzťahu k spoločnosti Ughi e Nunziante nemali postavenie „nezávislých tretích osôb“. Všeobecný súd založil svoje rozhodnutie na domnienke uvedenej v bode 16 tohto uznesenia, že „skutočnosť, že advokáti sú spoločníkmi advokátskej kancelárie, v tomto prípade žalobkyne,… nie je zlučiteľná s požiadavkami nezávislosti potrebnými na jej zastupovanie pred Všeobecným súdom“.

56.

Podľa môjho názoru však takéto všeobecné a kategorické konštatovanie, ktoré vedie k sprísneniu podmienok zastupovania advokátskych kancelárií pred súdom Únie, nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.

57.

Zatiaľ čo Súdny dvor na jednej strane vychádzal z predpokladu nezávislosti advokáta, ( 27 ) Všeobecný súd tu stanovuje domnienku závislosti.

58.

S týmto odôvodnením nesúhlasím. Ak cieľom, na ktorý Všeobecný súd odkazuje, je zaručiť zásadu rovnosti „účastníkov konania“, a teda zabezpečiť rovnaké podmienky obrany pred súdom Únie, jeho stanovisko sa mi v skutočnosti zdá ešte prísnejšie ako to, ktoré by bolo prijaté vo vzťahu k akémukoľvek inému „účastníkovi“ konania. Táto úvaha totiž ignoruje špecifické charakteristiky advokátskych kancelárií, ktoré ich podľa môjho názoru odlišujú od akejkoľvek inej právnickej osoby. Advokátska kancelária sa nevyhnutne nenachádza v rovnakých podmienkach obrany, a to nielen z dôvodu predmetu svojej činnosti, ktorým je zabezpečiť obranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci a zastupovanie pred súdmi, ale aj z dôvodu svojej štruktúry, ktorá združuje odborníkov z oblasti práva, a najmä advokátov oprávnených vystupovať pred vnútroštátnymi súdmi, ktorí podliehajú vlastným profesijným a etickým pravidlám.

62.

Po druhé z procesných dokumentov vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 5. októbra 2017, Hoyng Reimann Osterrieth Köhler Haft Monégier du Sorbier/EUIPO (We do IP.) ( 31 ), vyplýva, že advokát, ktorý bol spoločníkom advokátskej kancelárie, bol tiež právnym zástupcom advokátskej kancelárie. Judikatúra, z ktorej vychádzal Všeobecný súd v tomto uznesení, navyše zodpovedá situáciám, v ktorých individuálny advokát zabezpečoval svoje vlastné zastupovanie.

63.

V prejednávanej veci neexistuje takáto zámena právnych postavení, keďže Ughi e Nunziante nie je pred súdom Únie zastupovaná svojím právnym zástupcom.

64.

67.

Okrem toho uvádzam, že Všeobecný súd neumožnil spoločnosti Ughi e Nunziante vyvrátiť túto domnienku závislosti dotknutých zástupcov tým, že by tejto kancelárii umožnil uviesť spresnenia o povahe a rozsahu jej vzťahov s týmito zástupcami, ktorí, pripomínam, nie sú jej právnymi zástupcami. Všeobecný súd mohol prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, čo v takom prípade obvykle robí. ( 34 )

68.

Poskytnúť takúto možnosť odvolateľke pritom považujem za podstatné z hľadiska právnych dôsledkov, ktoré Všeobecný súd vyvodzuje z nedodržania požiadavky nezávislosti a ku ktorým sa vrátim v rámci preskúmania tretieho odvolacieho dôvodu.

69.

71.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor rozhodol, že druhý odvolací dôvod je dôvodný, a vrátil vec na posúdenie Všeobecnému súdu.

72.

V tomto kontexte Všeobecný súd bude musieť posúdiť všetky skutočnosti uvádzané odvolateľkou, týkajúce sa nielen jej právnej formy, vnútroštátnych predpisov upravujúcich výkon advokátskeho povolania v Taliansku, ako aj spôsobov spolupráce a účasti advokátov, ktorí sú spoločníkmi advokátskych kancelárií v rámci týchto štruktúr, ale aj predmetu sporu.

73.

Pokiaľ ide o otázku, či sporná situácia predstavuje prípad vlastného zastupovania, treba vziať do úvahy, že Ughi e Nunziante je právny subjekt, ktorý je samostatný vo vzťahu k svojim členom a nie je zastupovaný svojím právnym zástupcom pánom Leccese, ktorý je tiež poverený správou tohto združenia, ( 40 ) ale troma spoločníkmi tejto advokátskej kancelárie, ktorých pán Leccese splnomocnil a ktorí nie sú zamestnancami profesijného združenia, ktoré predstavuje Ughi e Nunziante.

77.

Napokon bude potrebné určiť, či výkon profesijnej činnosti zástupcov Ughi e Nunziante v rámci tohto profesijného združenia môže ovplyvniť ich nezávislosť z dôvodu existencie spoločného záujmu na vyriešení sporu a rizika, že ich odborný názor môže byť aspoň čiastočne ovplyvnený ich pracovným prostredím. ( 46 ) EUIPO vo svojom vyjadrení k odvolaniu totiž zdôrazňuje, že spoločné záujmy účastníka sporu a jeho advokáta nemusia nevyhnutne znamenať najlepšiu ochranu práv tohto účastníka konania. Súdny dvor v rozsudku zo 14. júla 2022, Universität Bremen/REA ( 47 ), potvrdenom v uznesení Kirimova/EUIPO ( 48 ), rozhodol, že existencia spoločných záujmov pri riešení sporu medzi splnomocnencom a jeho zástupcom nepostačuje na konštatovanie, že zástupca nie je schopný riadne vykonávať zastupovanie, ktoré mu bolo zverené. V prejednávanej veci bude preto potrebné zohľadniť predmet sporu, ktorý sa týka návrhu na zrušenie ochrannej známky Únie UGHI E NUNZIANTE, ktorý pôvodne podali Giovanni Maria Ughi a Giovanni Battista Nunziante (prvý z nich už nežije a druhý založil inú advokátsku kanceláriu: Nunziante Magrone).

78.

Domnievam sa, že Všeobecnému súdu prislúcha vykonať toto posúdenie z hľadiska všetkých dôkazov, ktoré mu boli poskytnuté.

B. O treťom odvolacom dôvode založenom na existencii neprimeraného obmedzenia práva na prístup k súdu v rozpore s článkom 47 prvým a druhým odsekom a článkom 52 ods. 1 Charty

79.

Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu najmä to, že prijal príliš reštriktívny výklad svojho rokovacieho poriadku, pričom nezohľadnil skutočnosť, že požiadavka týkajúca sa nezávislosti advokáta vyplýva z konštrukcie vytvorenej judikatúrou a nie je výslovne uvedená v článku 19 treťom odseku štatútu.

82.

Zdôrazňuje, že je paradoxné, že je možné napraviť nedodržanie pravidiel upravujúcich podávanie žalôb, ktoré sú výslovne stanovené v príslušných právnych predpisoch, zatiaľ čo takáto možnosť je vylúčená v prípade nedostatku zastúpenia vyplývajúceho z porušenia požiadavky nezávislosti advokáta, ktorá však v tejto právnej úprave nie je výslovne stanovená, pri porušení článku 52 Charty.

83.

EUIPO, podporovaný Komisiou, spochybňuje argumentáciu odvolateľky. Na podporu svojich tvrdení sa EUIPO a Komisia v podstate odvolávajú na rozsudok PJ a PC/EUIPO, na ktorom Všeobecný súd založil svoje odôvodnenie.

2.

Ako vyplýva z rozsudkov z 26. septembra 2024, Ordre des avocats du barreau de Luxembourg ( 51 ), a z 2. októbra 2024, Ordre des avocats à la cour de Paris et Couturier/Rada ( 52 ), vyhlásených v tomto poradí Súdnym dvorom a Všeobecným súdom, cieľom zastupovania ad litem (alebo, použitím výrazu z judikatúry, „základnou úlohou v demokratickej spoločnosti“, „zverenou advokátom“) je prispieť k riadnemu fungovaniu súdnictva, ako aj zabezpečiť obranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci. ( 53 ) Tento cieľ si podľa mňa vyžaduje, aby osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla odstrániť nedostatky svojej žaloby v prípade, že zástupca, ktorého si zvolila, nespĺňa potrebnú požiadavku nezávislosti.

87.

Pripomínam, že zásada účinnej súdnej ochrany práv priznaných jednotlivcom právom Únie má kardinálny význam a predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vyplývajúcu z ústavných tradícií spoločných členským štátom. ( 54 ) Táto zásada je zakotvená tak v článku 47 Charty, ako aj v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ( 55 )

88.

Možnosť účinne si uplatniť svoje práva na súde neznamená len právo každej osoby na poradenstvo, obhajobu a zastupovanie advokátom, ale tiež právo na prístup k súdu na uplatnenie svojich nárokov a využitie súdneho preskúmania tak v občianskoprávnej, ako aj trestnoprávnej oblasti. ( 56 ) Súdny dvor okrem toho uznal, že „povinnosť ‚účastníka konania‘ nechať sa zastupovať advokátom neohrozuje… ani právo žalobcu na účinný prostriedok nápravy, ani jeho právo na prístup k nestrannému súdu, ani právo na spravodlivé prejednanie jeho veci“. ( 57 ) Nebolo by však vhodné dospieť k paradoxne opačnej situácii, v ktorej bude účastníkovi konania, ktorý je zo zákona povinný nechať sa zastupovať advokátom, definitívne zatvorený prístup k súdu z dôvodu pochybenia pri výbere tohto advokáta, pochybenia, ktoré nebude môcť napraviť. Takáto situácia je neprípustná.

92.

Pokiaľ ide v prvom rade o štatút a rokovací poriadok, ani v jednom z nich sa neuvádza podmienka týkajúca sa nezávislosti advokáta a a fortiori ani právne dôsledky porušenia tejto požiadavky.

93.

Článok 19 tretí odsek štatútu, na ktorý odkazuje článok 51 ods. 1 rokovacieho poriadku, sa obmedzuje na stanovenie, že účastníkov konania, ktorí nie sú privilegovaní, „zastupuje advokát“. Štatút teda neobsahuje žiaden odkaz na požiadavku nezávislosti advokáta, zatiaľ čo judikatúra z nej v praxi urobila podmienku prípustnosti. Takáto situácia môže spôsobiť určitý zmätok v mysliach osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o spôsoby ich zastupovania pred súdom Únie. Súdny dvor síce pripúšťa, že obmedzenie základného práva môže byť formulované dostatočne otvoreným spôsobom, aby bolo možné prispôsobiť sa rôznym prípadom, ako aj zmenám situácií. ( 60 ) Nemyslím si však, že článok 19 tretí odsek Štatútu možno vykladať tak, že podriaďuje prípustnosť žaloby podmienke, že zástupca disponuje všetkými zárukami nezávislosti, s výhradou porušenia zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ktoré vyžadujú, aby procesné ustanovenie bolo dostatočne jasné a presné a aby jeho uplatnenie mohla osoba podliehajúca súdnej právomoci dostatočne predvídať. ( 61 )

94.

Pripomínam, že podmienka týkajúca sa oprávnenia advokáta vystupovať pred vnútroštátnym súdom a podmienka týkajúca sa riadneho výkonu jeho plnomocenstva sú predmetom výslovných ustanovení článku 19 štvrtého odseku Štatútu, ako aj článku 51 ods. 2 a 3 rokovacieho poriadku. Ako uviedol generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch v spojených veciach Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA ( 62 ), nič nebráni formulovaniu kritéria takým spôsobom, aby žalobcom zaručilo predvídateľnosť prípadných dôsledkov výberu určitého právneho zástupcu. ( 63 )

Hoci v súlade s ich šiestym odôvodnením a ich bodom 104 sa PVU ( 67 ) nachádzajú medzi predpismi, ktorých dodržiavanie musí zabezpečiť tajomník spolu s ustanoveniami štatútu a rokovacieho poriadku, nemožno ich považovať za „zákon“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty. Tieto PVU boli totiž prijaté na základe článku 224 rokovacieho poriadku predsedom a tajomníkom Všeobecného súdu a ich cieľom je vysvetliť, spresniť a doplniť niektoré ustanovenia rokovacieho poriadku v záujme transparentnosti, právnej istoty a riadneho uplatňovania rokovacieho poriadku. ( 68 ) Podľa ich štvrtého odôvodnenia ( 69 ) majú umožniť zástupcom účastníkov konania prihliadnuť na skutočnosti, ktoré musí zohľadniť súd Únie, najmä tie, ktoré sa týkajú podávania procesných písomností. Svedčí o tom použitie priraďovacej spojky „a“ v bode 78 PVU, ktorá pridáva požiadavku nezávislosti advokáta, ktorú Všeobecný súd a Súdny dvor vyvodili vo svojej judikatúre.

97.

Je pravda, že PVU umožňujú informovať osoby podliehajúce súdnej právomoci a ich zástupcov, keďže sú uverejnené vo všetkých úradných jazykoch Únie v Úradnom vestníku Európskej únie spolu s rokovacím poriadkom. Nemyslím si však, že tieto informácie sú dostatočne úplné a transparentné. Nedostatok nezávislosti zástupcu totiž podľa judikatúry predstavuje nenapraviteľnú prekážku konania, pričom na jednej strane pojem „nezávislosť“ nie je ľahko definovateľný a na druhej strane neexistuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o právne dôsledky tohto nedostatku. Hoci PVU v tejto súvislosti v bodoch 101 až 103, ako aj vo svojich prílohách 1 až 3 ( 70 ) vyčerpávajúcim spôsobom spresňujú prípady, v ktorých tajomník môže alebo nemôže napraviť nedostatky žaloby, treba konštatovať, že sa vôbec nespomína prípad, keď bola žaloba podaná osobou, ktorej zástupca nespĺňa požadované podmienky nezávislosti. ( 71 )

101.

Tieto úvahy sú v zásade dostatočné na konštatovanie porušenia článku 47 prvého a druhého odseku Charty, ako aj článku 52 ods. 1 Charty Všeobecným súdom vzhľadom na kumulatívnu povahu podmienok stanovených v poslednom uvedenom článku.

102.

Chcel by som však uviesť dve dodatočné poznámky.

103.

Na jednej strane si myslím, že pravidlo judikatúry, podľa ktorého nemožno napraviť žalobu podanú osobou, ktorej zástupca nespĺňa požadované podmienky nezávislosti, a žaloba musí byť zamietnutá ako zjavne neprípustná, môže ovplyvniť základný obsah práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom Únie. Tým, že sa odvolateľke neumožnilo odstrániť nedostatky jej žaloby, nachádza sa v situácii, keď nemôže predložiť rozhodnutie odvolacieho senátu EUIPO, ktoré sa jej týka, na súdne preskúmanie na príslušný súd. ( 75 )

107.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva „právo na prístup k súdu“ zakotvené v článku 6 EDĽP vyžaduje zabezpečiť osobe podliehajúcej súdnej právomoci účinné právo na prístup k súdu, pokiaľ ide o rozhodnutia týkajúce sa jej občianskych práv a povinností. ( 79 ) Priznáva však, že toto právo nie je absolútne a môže byť obmedzené, najmä pokiaľ ide o podmienky prípustnosti žalôb. ( 80 ) Tento súd v tomto kontexte skúma, či sa predmetné procesné pravidlo týka „zjavne neprimeraných dôsledkov“ a predstavuje neprimeraný zásah do práva žalobcov na prístup k súdu. ( 81 ) Uvedený súd však vo svojom rozsudku z 11. februára 2014, Maširević v. Srbsko, ( 82 ) rozhodol, že nadmerne reštriktívny výklad vnútroštátnych procesných ustanovení o povinnom zastupovaní predstavuje porušenie tohto článku 6, a konkrétne práva na prístup k súdu, v prípade vyhlásenia žaloby podanej žalobcom – v danom prípade aktívnym advokátom – za neprípustnú, čím bolo žalobcovi odopreté vecné preskúmanie jeho návrhov v plnom rozsahu. ( 83 )

108.

Ako vyplýva z porovnávacej analýzy vykonanej vo výskumnej správe 24/005, väčšina členských štátov stanovuje platnosť procesných úkonov, ktoré boli vykonané v rozpore s pravidlami týkajúcimi sa požiadavky nezávislosti pri zastupovaní advokátskej kancelárie, pričom táto platnosť nemôže byť spochybnená. Hoci sa francúzske občianske a správne právo opäť odlišuje, keď stanovuje, že takéto pochybenie predstavuje podstatnú vadu, ktorá môže mať za následok neprípustnosť žaloby, toto pochybenie však možno v správnom práve napraviť v priebehu konania, ( 84 ) keďže Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) rozhodla, že takúto neprípustnosť možno vyhlásiť až po tom, čo súd vyzve osobu, ktorá žalobu podala, aby nedostatok odstránila. ( 85 )

112.

Súdny dvor predovšetkým zastával názor, že účinná súdna ochrana fyzickej osoby je zabezpečená právom tejto osoby podať na súd Únie žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu odvolacieho senátu EUIPO. ( 86 ) Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 87 a 88 vyššie sa však domnievam, že Súdny dvor prijal v tomto prípade príliš reštriktívny výklad práva na účinnú súdnu ochranu.

113.

Ďalej pokiaľ ide o možnosti odstránenia vád žaloby, Súdny dvor pripomenul, že aj keď štatút a rokovací poriadok stanovujú možnosť odstránenia vád žaloby, ktorá nespĺňa určité formálne náležitosti, nesplnenie povinnosti zastúpenia advokátom, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohody o EHS, sa nenachádza medzi požiadavkami, ktoré môžu byť predmetom odstránenia vád po uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa článku 21 druhého odseku Štatútu a článku 78 ods. 6 tohto rokovacieho poriadku. ( 87 ) V tejto súvislosti sa Súdny dvor obmedzil na odkaz na dve skoršie rozhodnutia, a to uznesenia z 27. novembra 2007, Diy‑Mar Insaat Sanayi ve Ticaret a Akar/Komisia ( 88 ), a z 20. februára 2008, Comunidad Autónoma de Valencia/Komisia ( 89 ), ktoré sa týkali zjavných prípadov, v ktorých neboli splnené podmienky výslovne stanovené v článku 19 treťom a štvrtom odseku Štatútu. Zatiaľ čo totiž v prvej veci žalobu podpísali dvaja tureckí advokáti, ktorí nemali oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o EHP. ( 90 ) v druhom prípade žalobu podpísala osoba, ktorá síce bola členom právneho oddelenia, ale nemala postavenie advokáta.

„Nesplnenie pomerne jasne uvedených požiadaviek je napraviteľné. Naopak, nesplnenie požiadavky, ktorá nie je výslovne stanovená v procesných pravidlách, konkrétne požiadavky ‚nezávislého‘ advokáta v zmysle článku 19 tretieho odseku [štatútu], vedie ku konštatovaniu neprípustnosti žaloby, pričom Všeobecný súd nástojí na tom, že nedostatočná nezávislosť právneho zástupcu predstavuje prekážku konania z dôvodov verejného záujmu… Nerešpektovanie (procesných) požiadaviek, ktoré sú jasne stanovené (a pri ktorých by sa teda dalo očakávať, že primerane obozretný advokát ich splní), je napraviteľné, zatiaľ čo nerešpektovanie (rovnako procesných) požiadaviek, ktoré nie sú jasne stanovené (a teda je ťažšie očakávať, že by ich splnili dokonca aj primerane obozretní advokáti), napraviteľné nie je.“

117.

Na záver spomeniem, že už generálny advokát Roemer dospel k rovnakému konštatovaniu vo svojich návrhoch vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. februára 1965, Barge/Vysoký úrad ( 94 ): „Nie všetky porušenia výslovných formálnych pravidiel rokovacieho poriadku vedú k neprípustnosti žaloby. To platí a fortiori v prípade nedodržania procesných zásad, ktoré nie sú výslovne upravené v rokovacom poriadku “. ( 95 ) Generálny advokát Roemer tak vysvetlil dôvody, pre ktoré nebolo obhájiteľné uplatniť na konanie na Súdnom dvore „v záujme riadneho priebehu konania“ pevné zásady obhajované Vysokým úradom, a uprednostnil vyvodiť z rokovacieho poriadku tvrdenia v prospech „liberálneho názoru“. ( 96 )

118.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa preto domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnil pravidlo, podľa ktorého nedostatky žaloby nemožno odstrániť a žaloba musí byť zamietnutá ako zjavne neprípustná, ak právny zástupca žalobcu nespĺňa požadovanú nezávislosť voči žalobcovi, keďže toto pravidlo porušuje článok 47 prvý a druhý odsek a článok 52 ods. 1 Charty.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

122.

V prejednávanej veci sa domnievam, že Súdny dvor nedisponuje informáciami potrebnými na vydanie konečného rozhodnutia o dôvodnosti odvolania, ktoré by zahŕňalo preskúmanie skutočností, ktoré Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neposudzoval a neboli ani prejednané pred Súdnym dvorom.

123.

Považujem preto za potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie o spore v celom rozsahu s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

VII. Návrh

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Pozri uznesenie z 8. mája 2023, Studio Legale Ughi a Nunziante/EUIPO ( C‑776/22 P , EU:C:2023:441 ).

( 3 ) T‑389/22, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2022:662 .

( 4 ) Ďalej len „Charta“.

( 11 ) C‑529/18 P a C‑531/18 P, ďalej len „rozsudok PJ a PC/EUIPO, EU:C:2022:218 .

( 12 ) Pozri uznesenie z 15. februára 2023, Fundacja Instytut na rzecz Kultury Prawnej Ordo Iuris/Parlament ( C‑546/21 P , EU:C:2023:123 , bod 29 a citovaná judikatúra).

( 13 ) C‑515/17 P a C‑561/17 P , EU:C:2019:774 , body 31 až 78 .

( 14 ) C‑110/21 P , EU:C:2022:133 , body 44 až 69 .

( 15 ) Pozri rozsudok zo 14. júla 2022, Universität Bremen/REA ( C‑110/21 P , EU:C:2022:555 , bod 67 ).

( 16 ) Pozri uznesenie z 21. apríla 2023, Kirimova/EUIPO (C‑306/22 P, ďalej len „uznesenie Kirimova/EUIPO, EU:C:2023:338 , bod 29 a citovaná judikatúra).

( 23 ) Pozri uznesenia Kirimova/EUIPO (bod 33), ako aj z 15. februára 2023, Fundacja Instytut na rzecz Kultury Prawnej Ordo Iuris/Parlament ( C‑546/21 P , EU:C:2023:123 , bod 34 a citovaná judikatúra), ako aj rozsudok zo 14. júla 2022, Universität Bremen/REA ( C‑110/21 P , EU:C:2022:555 , body 52 a 58 , ako aj citovaná judikatúra).

( 24 ) Pozri uznesenia Kirimova/EUIPO (bod 34), ako aj z 15. februára 2023, Fundacja Instytut na rzecz Kultury Prawnej Ordo Iuris/Parlament ( C‑546/21 P , EU:C:2023:123 , bod 35 a citovaná judikatúra). Ako uviedol generálny advokát Emiliou vo svojich návrhoch vo veci Universität Bremen/REA ( C‑110/21 P , EU:C:2022:133 , bod 67 ), toto druhé kritérium sa týka zjavných situácií, keď niet pochýb o tom, že právny zástupca nemusí konať v najlepšom záujme klienta, ktorého zastupuje.

( 25 ) V trestnoprávnej oblasti pozri najmä rozsudok ESĽP z 20. októbra 2015, Dvorski v. Chorvátsko (CE:ECHR:2015:1020JUD002570311, body 76 až 82).

( 30 ) Pozri uznesenie z 5. októbra 2017, Hoyng Reimann Osterrieth Köhler Haft Monégier du Sorbier/EUIPO (We do IP.) ( T‑345/17 , EU:T:2017:710 , bod 10 ).

( 31 ) T‑345/17 , EU:T:2017:710 .

( 32 ) Je to najmä prípad nemeckej, španielskej, talianskej, rakúskej, poľskej, rumunskej a slovenskej právnej úpravy. Napríklad článok 86 talianskeho občianskeho súdneho poriadku stanovuje, že „aj v konaniach, v ktorých sa vyžaduje formálna obhajoba, sa účastník alebo jeho zástupca s postavením advokáta môže obhajovať sám bez toho, aby musel určiť iného advokáta“.

( 33 ) Z výskumnej správy 24/005 vyplýva, že napríklad v Rakúsku, kde neexistuje požiadavka nezávislosti advokáta, sa niektoré pravidlá upravujúce organizáciu výkonu povolania advokáta vo forme spoločnosti, predovšetkým zastupovanie advokátskych spoločností, týkajú práve zosúladenia fungovania týchto spoločností so všeobecnou požiadavkou nezávislosti advokáta.

( 34 ) Štúdia judikatúry Všeobecného súdu totiž umožňuje konštatovať, že tento môže v mimoriadne krátkych lehotách požiadať žalobcu, aby spresnil povahu a rozsah väzieb, ktoré má so svojím zástupcom. Pozri najmä uznesenie z 9. marca 2022, Kirimova/EUIPO ( T‑727/20 , EU:T:2022:136 ), v ktorom Všeobecný súd vyzval žalobkyňu, aby uviedla pracovnoprávny vzťah, ktorý mala so svojím advokátom, a aby tak urobila vo veľmi krátkej lehote (návrh podaný 7. decembra 2020, odpoveď na žiadosť o informácie z 20. januára 2021 a uznesenie o neprípustnosti bolo prijaté 9. marca 2022). Pozri tiež uznesenie z 25. júla 2023, Malmendier/Rada ( T‑832/22 , EU:T:2023:448 , bod 8 ), v ktorom žalobca vo svojej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom uznal, že podpísanie žaloby ním samým bolo chybou vzhľadom na požiadavky článku 19 Štatútu.

( 41 ) Pozri uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia ( C‑74/10 P a C‑75/10 P , EU:C:2010:557 , body 50 a 51 ).

( 42 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia ( C‑464/16 P , EU:C:2017:291 , body 25 a 35 ).

( 43 ) Pozri uznesenie zo 4. decembra 2014, ADR Center/Komisia ( C‑259/14 P , EU:C:2014:2417 , bod 27 ).

( 44 ) Pozri v tejto súvislosti článok 24 ods. 1 etického kódexu advokátov.

( 45 ) Pozri najmä rozsudok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 28427/2023 z 11. októbra 2023.

( 46 ) Pozri analogicky rozsudok zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA ( C‑515/17 P a C‑561/17 P , EU:C:2020:73 , bod 68 ).

( 53 ) Pozri rozsudky z 26. septembra 2024, Ordre des avocats du barreau de Luxembourg ( C‑432/23 , EU:C:2024:791 , bod 50 a citovaná judikatúra), ako aj z 2. októbra 2024, Ordre des avocats à la cour de Paris et Couturier/Rada ( T‑798/22 , EU:T:2024:671 , bod 54 a citovaná judikatúra).

( 54 ) Pozri rozsudky z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 , bod 55 a citovaná judikatúra), ako aj z 20. apríla 2021, Repubblika ( C‑896/19 , EU:C:2021:311 , bod 51 ).

( 55 ) Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“.

( 56 ) Pozri rozsudok z 8. decembra 2022, Orde van Vlaamse Balies a i. ( C‑694/20 , EU:C:2022:963 , bod 60 a citovaná judikatúra).

( 57 ) Pozri uznesenie zo 6. októbra 2011, Campailla/Komisia ( C‑265/11 P , EU:C:2011:644 , bod 9 ).

( 58 ) Pozri analogicky rozsudok z 26. septembra 2024, Ordre des avocats du barreau de Luxembourg ( C‑432/23 , EU:C:2024:791 , bod 67 ).

( 65 ) Ú. v. EÚ L 294, 2018, s. 23.

( 66 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 67 ) V ich znení z roku 2015.

( 68 ) Pozri prvé a štvrté odôvodnenie PVU v ich znení z roku 2015.

( 69 ) V ich znení z roku 2015.

( 70 ) V ich znení z roku 2018.

( 77 ) Pozri uznesenie z 8. júna 2005, Nuova Agricast/Komisia ( T‑151/03 , EU:T:2005:204 , bod 29 ).

( 78 ) Pozri, podľa mňa v rovnakom zmysle, rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia ( C‑575/18 P , EU:C:2020:530 , bod 82 a citovaná judikatúra).

( 79 ) Pozri rozsudok ESĽP z 23. októbra 1996, Levages Prestations Services v. Francúzsko (CE:ECHR:1996:1023JUD002192093, body 40 a 44).

( 80 ) Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa tieto podmienky musia uplatňovať s určitou pružnosťou a bez nadmerného formalizmu, pri zohľadnení ich predmetu a cieľa, nesmú mať vplyv na samotnú podstatu tohto práva, ale musia sledovať legitímny cieľ a byť mu primerané. Pozri najmä rozsudok ESĽP zo 14. novembra 2000, Annoni di Gussola a iní v. Francúzsko (CE:ECHR:2000:1114JUD003181996, body 48 a 53).

( 81 ) Pozri rozsudok ESĽP zo 14. novembra 2000, Annoni di Gussola a iní v. Francúzsko (CE:ECHR:2000:1114JUD003181996, bod 53).

( 82 ) CE:ECHR:2014:0211JUD003067108.

( 89 ) C‑363/06 P , EU:C:2008:99 , bod 34 .

( 90 ) Pozri uznesenie zo 17. januára 2007, Diy‑Mar Insaat Sanayi ve Ticaret a Akar/Komisia ( T‑129/06 , EU:T:2007:11 , body 43 a 44 ), v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že podmienky týkajúce sa zastupovania fyzických a právnických osôb pred súdmi Únie možno namietať voči žalobcom a ich právnym poradcom v rozsahu, v akom sa títo mohli dozvedieť o ich existencii ich uverejnením v Zbierke zmlúv Európskej únie a v Úradnom vestníku.

( 91 ) Článok 55 rokovacieho poriadku s názvom „Vylúčenie z konania“ stanovuje v odsekoch 1 až 3, že ak sa Všeobecný súd domnieva, že správanie advokáta pred Všeobecným súdom alebo voči predsedovi, sudcovi či tajomníkovi Všeobecného súdu je nezlučiteľné s dôstojnosťou Všeobecného súdu alebo požiadavkou riadneho výkonu spravodlivosti alebo že tento advokát zneužíva svoje oprávnenia na iné účely, než na aké mu boli udelené, informuje o tom dotknutú osobu; z tých istých dôvodov môže Všeobecný súd kedykoľvek po vypočutí dotknutej osoby rozhodnúť o vylúčení advokáta z konania odôvodneným uznesením, a ak je advokát z konania vylúčený, konanie sa preruší na čas určený predsedom, aby si dotknutý účastník konania mohol zvoliť iného advokáta.

( 92 ) Pozri rozsudok PJ a PC/EUIPO (body 89 a 90).

( 93 ) C‑515/17 P a C‑561/17 P , EU:C:2019:774 .

( 94 ) 14/64 , EU:C:1965:13 . Vysoký úrad v tejto veci vzniesol námietku neprípustnosti žaloby z dôvodu, že advokát žalobcu nepredložil svoje splnomocnenie ad litem v okamihu podania žaloby, keďže Súdny dvor v praxi vyžadoval odovzdanie tohto splnomocnenia v rovnakom čase, ako bola podaná žaloba. Súdny dvor sledoval návrhy svojho generálneho advokáta a uviedol, že podľa rokovacieho poriadku advokát, ktorý radí účastníkovi konania alebo ho zastupuje, nemal žiadnu inú formálnu povinnosť okrem tej, aby preukázal svoje postavenie advokáta; tento advokát teda nemusel predložiť splnomocnenie a odôvodniť dodržanie riadnej a správnej formy na podanie žaloby (s. 10).