C-90/22

62022CJ0090

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 21. marca 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 45 – Zamietnutie uznania rozhodnutia – Článok 71 – Vzťah tohto nariadenia k dohovorom týkajúcim sa osobitnej oblasti – Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) – Článok 31 ods. 3 – Prekážka začatého konania – Dohoda o voľbe právomoci – Pojem ‚verejný poriadok‘“

Vo veci C‑90/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva) z 10. februára 2022 a doručený Súdnemu dvoru 10. februára 2022, ktorý súvisí s konaním:

generálny advokát: N. Emiliou,

tajomník: R. Stefanova‑Kamiševa, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. marca 2023,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

„Gjensidige“ ADB, v zastúpení: G. Raišutienė, advokatė,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 14. decembra 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ods. 1 písm. a) a e) bodu ii) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ) a článku 71 tohto nariadenia jednak v spojení s článkami 25, 29 a 31 uvedeného nariadenia a jednak s prihliadnutím na odôvodnenia 21 a 22 toho istého nariadenia.

2

Únia si stanovila za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti okrem iného uľahčením prístupu k spravodlivosti, a to predovšetkým prostredníctvom zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí v občianskych veciach. …

(4)

… Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.

…

(21)

V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Mal by existovať jasný a účinný spôsob na riešenie prípadov prekážky začatej veci a súvisiacich vecí, ako aj na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy sa začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne.

Uznanie rozsudku by sa však malo zamietnuť len vtedy, ak existuje jeden alebo viacero dôvodov zamietnutia uvedených v tomto nariadení.

…

(34)

Treba zaručiť kontinuitu medzi [Dohovorom z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 , ďalej len,Bruselský dohovor‘)], [nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42)] a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu Bruselského dohovoru z roku 1968 a nariadení, ktoré ho nahradili, Súdnym dvorom Európskej únie.“

4

Kapitola II nariadenia č. 1215/2012 obsahuje oddiel 6, nazvaný „Výlučná právomoc“, ktorý pozostáva len z článku 24 tohto nariadenia. Tento článok určuje súdy, ktoré majú ako jediné právomoc rozhodovať spory vo veciach, ktoré vymenúva, bez ohľadu na bydlisko účastníkov konania.

2. V prípadoch uvedených v odseku 1 je konajúci súd, na svoju žiadosť, bezodkladne informovaný ktorýmkoľvek iným konajúcim súdom o dátume, keď tento súd začal konať podľa článku 32.

3. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“

7

Článok 31 tohto nariadenia stanovuje:

„1. Ak sú veci vo výlučnej právomoci niekoľkých súdov, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech súdu, ktorý začal konať ako prvý.

2. Bez toho, aby bol dotknutý článok 26, ak začne konať súd členského štátu, ktorý má výlučnú právomoc na základe dohody uvedenej v článku 25, akýkoľvek súd iného členského štátu preruší konanie dovtedy, kým súd konajúci na základe dohody nevyhlási, že nemá právomoc podľa tejto dohody.

Článok 45 toho istého nariadenia uvádza:

„1. Uznanie rozsudku sa na návrh zainteresovaného účastníka zamietne:

a)

ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom ( ordre public ) dožiadaného členského štátu;

…

e)

3. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1 písm. e), právomoc súdu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa odseku 1 písm. a).

…“

10

Článok 71 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„1. Toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach.

2. Na účely jednotného výkladu sa odsek 1 bude uplatňovať takto:

Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave podpísaný v Ženeve 19. mája 1956, zmenený protokolom podpísaným v Ženeve 5. júla 1978 (ďalej len „CMR“), sa podľa svojho článku 1 ods. 1 vzťahuje na „každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania… ležia vo dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru… bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán“.

12

CMR bol dojednaný v rámci Európskej hospodárskej komisie Organizácie spojených národov. K CMR pristúpilo viac ako 50 štátov vrátane všetkých členských štátov Európskej únie.

13

Podľa článku 31 CMR:

„1. Spory vzniknu[té] z prepráv podliehajúcich tomuto Dohovoru môže žalobca viesť, pokiaľ ich nevedie na súdoch zmluvných štátov určených dohodou strán, na súdoch toho štátu, na území ktorého:

3. Ak sa stal v spore uvedenom v odseku 1 tohto článku rozsudok vynesený súdom niektorého zo zmluvných štátov v tomto štáte vykonateľným, stáva sa vykonateľným aj vo všetkých ostatných zmluvných štátoch, len čo boli splnené v príslušnom štáte predpísané formality. Tieto formality však nemôžu byť základom obnovy konania.

…“

14

Článok 41 ods. 1 CMR stanovuje:

„Všetky dojednania, ktoré sa priamo alebo nepriamo odchyľujú od ustanovení tohto Dohovoru, sú, s výnimkou ustanovení článku 40, neplatné a právne neúčinné. Neplatnosť takých dojednaní nemá za následok neplatnosť ostatných ustanovení zmluvy.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

18

ACC Distribution a Gjensidige podali na tento súd návrh, aby vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o tejto žalobe, alebo aby prerušil konanie z dôvodu, že ACC Distribution a Rhenus Logistics sa dohodli na právomoci litovských súdov rozhodovať o sporoch vyplývajúcich z plnenia dotknutej zmluvy o medzinárodnej preprave.

19

Rozhodnutím z 23. augusta 2017 uvedený súd zamietol návrh spoločnosti ACC Distribution a poisťovne Gjensidige. V tejto súvislosti usúdil, že podľa článku 41 ods. 1 CMR je dohoda o voľbe právomoci uzavretá medzi spoločnosťami ACC Distribution a Rhenus Logistics neplatná a neúčinná, keďže má za následok obmedzenie voľby súdov, ktoré majú právomoc podľa článku 31 CMR.

20

Dňa 19. septembra 2017 Gjensidige podala na Kauno apygardos teismas (Krajský súd Kaunas, Litva) regresnú žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola spoločnosti Rhenus Logistics uložená povinnosť vrátiť sumu 205108,89 eura, ktorú táto poisťovňa vyplatila spoločnosti ACC Distribution ako náhradu škody.

24

Rozhodnutím z 22. mája 2020 Kauno apygardos teismas (Krajský súd Kaunas) zamietol regresnú žalobu podanú poisťovňou Gjensidige z dôvodu, že vo veci, o ktorej rozhodoval, bola pre tento súd záväzná právna sila rozhodnutej veci vzťahujúca sa na rozhodnutie Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (súd pre Zeeland a Západný Brabant) z 25. septembra 2019.

25

Uznesením z 25. februára 2021 Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd, Litva) potvrdil rozhodnutie Kauno apygardos teismas (Krajský súd Kaunas) z 22. mája 2020 z dôvodu, že v prejednávanej veci sú na rozhodnutie o otázke právomoci relevantné tak ustanovenia nariadenia č. 1215/2012, ako aj ustanovenia CMR. Podľa článku 31 ods. 1 CMR, aj keby zmluvné strany dotknutej zmluvy o medzinárodnej preprave uzavreli dohodu o voľbe právomoci, spor medzi stranami môže byť podľa voľby žalobcu predložený súdom, ktoré majú právomoc podľa článku 31 ods. 1 písmena a) alebo b) CMR.

26

Gjensidige podala proti tomuto uzneseniu kasačný opravný prostriedok na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu tohto kasačného opravného prostriedku Gjensidige uviedla, že v prípade súbehu pravidiel právomoci CMR a nariadenia č. 1215/2012 musí mať prednosť článok 25 ods. 1 tohto nariadenia, keďže toto ustanovenie kvalifikuje právomoc, ktorú sa zmluvné strany dohodli priznať určenému súdu členského štátu, ako výlučnú právomoc.

30

Vnútroštátny súd pritom uvádza, že CMR a nariadenie č. 1215/2012 sa k dohodám o právomoci stavajú zásadne odlišne. Podľa tohto súdu článok 25 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že určenie právomoci dohodnuté zmluvnými stranami je v zásade výlučné. Naproti tomu podľa článku 31 CMR súd určený dohodou o voľbe právomoci nemá výlučnú právomoc. Systém právomoci stanovený v článku 31 CMR teda nebráni nekalému taktizovaniu v súdnom konaní, či dokonca ho podporuje.

31

Vnútroštátny súd poznamenáva, že nariadenie č. 1215/2012 sa priamo nezaoberá právnymi dôsledkami porušenia pravidiel o prekážke začatej veci v prípade, že bola uzavretá dohoda o voľbe právomoci. Toto nariadenie najmä výslovne nestanovuje dôvod odmietnutia uznania súdneho rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte v rozpore s týmto dohovorom.

32

Vnútroštátny súd sa však pýta, či najmä vzhľadom na vôľu normotvorcu Únie posilniť účinnosť dohôd o voľbe súdu by sa ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 nemali vykladať v tom zmysle, že rozširujú ochranu takýchto dohôd na uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí.

„1.

Možno článok 71 [nariadenia č. 1215/2012] s prihliadnutím na články 25, 29 a 31, ako aj odôvodnenia 21 a 22 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že umožňuje uplatniť článok 31 [CMR] aj v prípade, ak účastníci sporu, ktorý patrí do pôsobnosti týchto dvoch právnych aktov, uzavreli dohodu o voľbe súdu?

2.

So zreteľom na zámer normotvorcu posilniť ochranu dohody o voľbe právomoci v Európskej únii, možno článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia č. 1215/2012 vykladať širšie ako zahŕňajúci nielen oddiel 6 kapitoly II daného nariadenia, ale aj jeho oddiel 7?

3.

Po posúdení špecifík situácie a z toho vyplývajúcich právnych dôsledkov, môže sa pojem ‚verejný poriadok‘ použitý v nariadení č. 1215/2012 vykladať tak, že zahŕňa dôvod na neuznanie rozsudku iného členského štátu rozhodnutím, keď uplatnenie osobitného dohovoru, ako je dohovor CMR vytvára právnu situáciu, v rámci ktorej sa tak dohoda o voľbe právomoci, ako aj dohoda o rozhodnom práve v tej istej veci nedodržia?“

38

V tejto súvislosti treba najprv preskúmať, či by súd členského štátu mohol skutočne odmietnuť uznať rozhodnutie súdu iného členského štátu týkajúce sa žaloby podanej na základe zmluvy o medzinárodnej preprave z dôvodu, že tento posledný uvedený súd vyhlásil, že má právomoc, napriek existencii dohody o voľbe právomoci v prospech iných súdov, a to bez ohľadu na to, či súd tohto iného členského štátu z právneho hľadiska správne alebo nesprávne vyhlásil, že má právomoc.

39

V tomto kontexte treba určiť, či sa má táto otázka posúdiť z hľadiska nariadenia č. 1215/2012 alebo CMR, keďže v prejednávanej veci je nesporné, že predmetná zmluva o medzinárodnej preprave patrí do pôsobnosti tak tohto nariadenia, ako aj tohto dohovoru.

40

Keďže nariadenie č. 1215/2012 zrušilo a nahradilo nariadenie č. 44/2001, ktoré nahradilo Bruselský dohovor, výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam jedného z týchto právnych nástrojov platí rovnako aj vo vzťahu k ustanoveniam ostatných právnych nástrojov, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako rovnocenné (rozsudok zo 16. novembra 2023, Roompot Service, C‑497/22 , EU:C:2023:873 , bod 21 a citovaná judikatúra).

44

V tomto kontexte treba zohľadniť článok 71 ods. 2 prvý pododsek písm. b) a článok 71 ods. 2 druhý pododsek druhú vetu nariadenia č. 1215/2012, z ktorých vyplýva, že rozsudky vydané v členskom štáte súdom, ktorý si založil právomoc na dohovore týkajúcom sa špecifickej veci, musia byť uznané a vykonané v iných členských štátoch v súlade s týmto nariadením, ktorého ustanovenia sa môžu v každom prípade uplatniť, aj keď tento dohovor určuje podmienky uznávania a výkonu týchto rozsudkov.

45

Na druhej strane a v každom prípade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci v súlade s článkom 71 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 platí, že ak spor patrí do pôsobnosti osobitného dohovoru, ktorého zmluvnými stranami sú členské štáty, treba v zásade uplatniť tento dohovor, nič to nemení na tom, že uplatnenie takéhoto dohovoru nemôže byť v rozpore so zásadami, na ktorých je založená súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach v rámci Únie, ako sú zásady voľného pohybu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, predvídateľnosti príslušných súdov, a teda právnej istoty pre osoby podliehajúce súdnej právomoci, riadneho výkonu spravodlivosti, minimalizácie rizika súbežných konaní, ako aj vzájomnej dôvery vo výkon súdnictva v Únii (pozri analogicky rozsudok zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland, C‑533/08 , EU:C:2010:243 , body 45 a 49 ).

46

Pokiaľ však ide konkrétne o zásadu vzájomnej dôvery, súd dožiadaného štátu nie je v žiadnom prípade vhodnejší než súd štátu pôvodu na to, aby rozhodol o právomoci tohto posledného uvedeného súdu, a tak nariadenie č. 1215/2012 nepovoľuje okrem niekoľkých obmedzených výnimiek preskúmanie právomoci súdu členského štátu súdom iného členského štátu (pozri analogicky rozsudok zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland, C‑533/08 , EU:C:2010:243 , bod 55 a citovanú judikatúru).

Svojou druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 45 ods. 1 písm. a) a článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že dovoľuje súdu členského štátu odmietnuť uznať rozhodnutie súdu iného členského štátu z dôvodu, že tento posledný uvedený súd vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o žalobe podanej na základe zmluvy o medzinárodnej preprave v rozpore s dohodou o voľbe právomoci v zmysle článku 25 tohto nariadenia, ktorá je súčasťou tejto zmluvy.

50

Na úvod treba pripomenúť, že výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou (rozsudok z 22. júna 2023, Pankki S, C‑579/21 , EU:C:2023:501 , bod 38 a citovaná judikatúra).

51

Pokiaľ ide na jednej strane o článok 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že uznanie rozsudku sa na návrh zainteresovaného účastníka zamietne, ak je toto uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom dožiadaného členského štátu.

52

Tento oddiel 6 tvorí výlučne článok 24 nariadenia č. 1215/2012, ktorý určuje súdy, ktoré majú ako jediné právomoc rozhodovať spory vo veciach, ktoré vymenúva, bez ohľadu na bydlisko účastníkov konania

56

Práve v tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta, či nie je potrebné širšie vykladať článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia č. 1215/2012 v tom zmysle, že uznanie rozsudku možno tiež odmietnuť, ak je toto uznanie v rozpore s ustanoveniami oddielu 7 kapitoly II tohto nariadenia, ktorého súčasťou je najmä článok 25 tohto nariadenia, ktorý sa týka voľby právomoci na základe dohody o voľbe právomoci.

57

V tejto súvislosti jasné a jednoznačné znenie článku 45 ods. 1 písm. e) bodu ii) nariadenia č. 1215/2012 samo osebe umožňuje dospieť k záveru, že takýto extenzívny výklad tohto ustanovenia je vylúčený, inak by išlo o výklad tohto ustanovenia contra legem .

58

Ako je naopak zdôraznené v odôvodnení 30 nariadenia č. 1215/2012, uznanie rozsudku by sa malo zamietnuť len v prípade existencie jedného alebo viacerých dôvodov zamietnutia stanovených v tomto nariadení. V tomto kontexte článok 45 ods. 1 uvedeného nariadenia taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré možno odmietnuť uznanie rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2022, H Limited, C‑568/20 , EU:C:2022:264 , bod 31 ).

62

Z tohto dôvodu na jednej strane, pokiaľ ide o výhradu verejného poriadku uvedenú v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, treba ju vykladať doslovne, keďže predstavuje prekážku dosiahnutia jedného zo základných cieľov tohto nariadenia, a tak dôvod neuznania rozhodnutia založeného na porušení verejného poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, možno účinne uplatniť len vo výnimočných prípadoch (pozri analogicky rozsudok zo 7. septembra 2023, Charles Taylor Adjusting, C‑590/21 , EU:C:2023:633 , bod 32 a citovanú judikatúru).

63

Hoci členské štáty majú v zásade voľnosť určiť podľa výhrady uvedenej v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 požiadavky týkajúce sa ich verejného poriadku podľa svojich vnútroštátnych koncepcií, obmedzenia tohto pojmu vyplývajú z výkladu tohto nariadenia (pozri analogicky rozsudok zo 7. septembra 2023, Charles Taylor Adjusting, C‑590/21 , EU:C:2023:633 , bod 33 a citovanú judikatúru).

64

67

Pokiaľ ide na druhej strane o pravidlá právomoci stanovené v nariadení č. 1215/2012, jeho článok 45 umožňuje zamietnuť uznanie rozhodnutia z dôvodu porušenia týchto pravidiel len v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. e) tohto článku.

68

Okrem možnosti uvedenej v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) nariadenia č. 1215/2012 zamietnuť uznanie rozsudku, ak je tento rozsudok v rozpore s ustanoveniami oddielu 6 kapitoly II tohto nariadenia, uznanie rozsudku možno zamietnuť v súlade s článkom 45 ods. 1 písm. e) bodom i) uvedeného nariadenia len v prípade porušenia ustanovení oddielov 3, 4 alebo 5 kapitoly II toho istého nariadenia, ak bol žalovaným poistník, poistený, oprávnený z poistenia, poškodený, spotrebiteľ alebo zamestnanec. Potvrdzuje to článok 45 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012, ktorý spresňuje, že bez toho, aby bol dotknutý článok 45 ods. 1 písm. e) tohto nariadenia, právomoc súdu pôvodu sa nesmie skúmať v rámci preskúmania prípadného zamietnutia uznania rozhodnutia prijatého týmto súdom.

69

V prejednávanej veci vnútroštátny súd po prvé poznamenáva, že cieľom nariadenia č. 1215/2012 je, ako vyplýva z jeho odôvodnenia 22, posilniť účinnosť dohôd o voľbe súdu. Zdá sa teda paradoxné, že porušenie pravidla prekážky začatej veci v prípade, že takáto dohoda bola uzavretá, nemá vplyv na uznanie vydaného rozhodnutia.

73

Je nutné však konštatovať, že normotvorca Únie rozhodol neuviesť porušenie ustanovení oddielu 7 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012 týkajúcich sa voľby právomoci medzi dôvody umožňujúce zamietnuť uznanie rozhodnutia. Ochrana dohôd o voľbe právomoci uvedená v tomto nariadení tak nemá za následok, že ich porušenie by samo osebe predstavovalo dôvod na zamietnutie uznania.

74

Okrem toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 117 svojich návrhov, pokiaľ ide o konkrétne dôsledky uznania rozhodnutia Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (súd pre Zeeland a Západný Brabant) z 25. septembra 2019, nič v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nedovoľuje dospieť k záveru, že toto uznanie by neprijateľným spôsobom bolo v rozpore s litovským právnym poriadkom, keďže by porušilo základnú zásadu, ako to vyžaduje judikatúra pripomenutá v bode 66 tohto rozsudku.

75

Konkrétne samotná skutočnosť, že o žalobe nerozhoduje súd určený v dohode o voľbe právomoci a že v dôsledku toho sa o tejto žalobe nebude rozhodovať podľa práva členského štátu, v ktorom sa nachádza tento súd, nemožno považovať za také závažné porušenie práva na spravodlivý proces, že uznanie rozhodnutia o uvedenej žalobe by bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.

78

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 45 ods. 1 písm. a) a článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nedovoľuje súdu členského štátu odmietnuť uznať rozhodnutie súdu iného členského štátu z dôvodu, že tento posledný uvedený súd vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o žalobe podanej na základe zmluvy o medzinárodnej preprave v rozpore s dohodou o voľbe právomoci v zmysle článku 25 tohto nariadenia, ktorá je súčasťou tejto zmluvy.