C-125/22

62022CJ0125

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 9. novembra 2023 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná politika v oblasti azylu a doplnkovej ochrany – Smernica 2011/95/EÚ – Článok 15 – Podmienky priznania doplnkovej ochrany – Zohľadnenie aspektov týkajúcich sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu – Humanitárna situácia“

Vo veci C‑125/22,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko) z 22. februára 2022 a doručený Súdnemu dvoru 22. februára 2022, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei, J.‑C. Bonichot, S. Rodin a L. S. Rossi (spravodajkyňa),

generálny advokát: P. Pikamäe,

tajomník: A. Lamote, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. marca 2023,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard, A.‑L. Desjonquères a J. Illouz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 8. júna 2023,

Právny rámec

Právo Únie

3

Odôvodnenia 12, 16 a 34 smernice 2011/95 stanovujú:

„(12)

Hlavným cieľom tejto smernice je na jednej strane zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá pre identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a na druhej strane zaistiť, aby bola k dispozícii minimálna úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch.

4

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

a)

‚medzinárodná ochrana‘ znamená postavenie utečenca a doplnkovú ochranu, ako sú vymedzené v písmenách e) a g);

b)

h)

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;

i)

‚žiadateľ‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, vo veci ktorej zatiaľ nebolo prijaté konečné rozhodnutie;

…“

5

b)

príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom vrátane informácií o tom, či žiadateľ bol alebo môže byť predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia;

c)

individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa vrátane faktorov takýchto ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či by na základe osobných okolností žiadateľa činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, predstavovali prenasledovanie alebo vážne bezprávie;

…

4. Skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať.

vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa;

d)

žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a

e)

bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.“

6

z trestu smrti alebo popravy, alebo

b)

z mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania žiadateľa v krajine pôvodu, alebo

c)

z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby [ohrozenia života alebo osoby civilistu – neoficiálny preklad ] z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

8

a)

má postavenie utečenca, alebo

b)

dostatočne preukáže, že má oprávnené dôvody domnievať sa, že v prípade vyhostenia mu hrozí reálne riziko utrpenia vážneho bezprávia, ktorým sú:

1°

trest smrti alebo poprava,

Dňa 28. januára 2018 X a Y, dvaja manželia líbyjskej štátnej príslušnosti, podali štátnemu tajomníkovi, ako aj v mene svojich šiestich maloletých detí žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom tvrdili, že v prípade, ak by boli vrátení do Líbye, by čelili reálnemu riziku utrpenia „vážneho bezprávia“ v zmysle článku 15 písm. b) a/alebo c) smernice 2011/95.

11

X a Y na podporu svojich žiadostí o medzinárodnú ochranu poukázali na skutočnosti týkajúce sa tak ich osobných okolností, ako aj všeobecnej situácie ich krajiny pôvodu, najmä všeobecnej úrovne násilia v Líbyi a z toho vyplývajúcej humanitárnej situácie.

12

14

X a Y podali proti týmto rozhodnutiam žaloby na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko).

15

Tento súd v prvom rade zdôrazňuje, že žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktoré ide vo veci samej, sú podložené tak individuálnymi a osobnými okolnosťami žalobcov, ako aj odkazom na všeobecnú situáciu násilia a humanitárnu situáciu vyplývajúcu z tohto násilia v krajine pôvodu. Poznamenáva však, že sa nezdá, že by takéto skutočnosti posudzované samostatne dosiahli stupeň individualizácie vážneho bezprávia a prah závažnosti všeobecného násilia vyžadovaný na priznanie doplnkovej ochrany podľa článku 15 písm. b) a článku 15 písm. c) smernice 2011/95.

16

Podľa uvedeného súdu teda vzniká otázka, či sa má článok 15 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že prejavy vážneho bezprávia uvedené v tomto článku 15 sa majú posudzovať striktne oddelene, v dôsledku čoho sú skutočnosti a okolnosti uvádzané žiadateľom relevantné len na účel zdôvodnenia obavy z niektorého typu tohto vážneho bezprávia, alebo naopak, že je potrebné vykonať úplné a spoločné posúdenie všetkých relevantných skutočností, ktoré sa týkajú tak individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu, a následne určiť, aký prejav vážneho bezprávia takéto skutočnosti a okolnosti umožňujú zdôvodniť.

19

V prípade kladnej odpovede vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby uviedol, či sa majú zohľadniť na jednej strane osobné faktory alebo riziko stať sa obeťou „trestného násilia“ z dôvodu situácie všeobecného násilia, a na druhej strane individuálne okolnosti, ktoré nemajú osobnú povahu, ako je výkon určitých povolaní a/alebo miesta ich výkonu, alebo skutočnosť, že na to, aby bolo možné využiť základné služby, sa treba dostaviť na určité miesta.

20

Tento súd chce tiež vedieť, ako sa má pri posudzovaní existencie vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. a) a b) smernice 2011/95 zohľadniť úroveň všeobecného násilia v krajine pôvodu žiadateľa v zmysle tohto článku 15 písm. c). Konkrétne chce zistiť, či sa opačná súvislosť medzi schopnosťou žiadateľa preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobným okolnostiam, a úrovňou všeobecného násilia vyžadovanou na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu, vyplývajúca z judikatúry vychádzajúcej z rozsudku zo 17. februára 2009, Elgafaji ( C‑465/07 , EU:C:2009:94 , bod 39 ), uplatňuje aj na posúdenie vážneho bezprávia podľa uvedeného článku 15 písm. b), ak v krajine pôvodu žiadateľa existuje vysoká úroveň všeobecného násilia, ale táto úroveň sama osebe nestačí na odôvodnenie priznania doplnkovej ochrany.

21

Vnútroštátny súd sa napokon pýta, či a za akých podmienok sa pri posudzovaní žiadosti o doplnkovú ochranu musí zohľadniť humanitárna situácia, ktorá je na rozdiel od situácie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 18. decembra 2014, M’Bodj ( C‑542/13 , EU:C:2014:2452 ), priamym alebo nepriamym dôsledkom násilných činov spáchaných aktérom vážneho bezprávia, nanúteného v rámci medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, a ktorá môže viesť k porušeniu článkov 1, 4 a článku 19 ods. 2 Charty. Tento súd v tejto súvislosti spresňuje, že odkazuje tak na humanitárnu situáciu úmyselne vytvorenú aktérom vážneho bezprávia, ako aj na situáciu, ktorá by bola spôsobená ľahostajným postojom takéhoto aktéra voči dôsledkom ozbrojeného konfliktu na civilné obyvateľstvo.

3.

Má sa článok 15 smernice [2011/95] vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní potreby doplnkovej ochrany sa tzv. ‚degresívna‘ stupnica, o ktorej už Súdny dvor konštatoval, že sa má uplatňovať pri posudzovaní údajnej obavy z utrpenia vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. c) [tejto smernice], musí uplatňovať aj pri posudzovaní údajnej obavy z utrpenia vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. b) [tejto smernice]?

4.

Má sa článok 15 smernice [2011/95] v spojení s článkami 1 a 4, ako aj s článkom 19 ods. 2 [Charty] vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní toho, či žiadateľ potrebuje doplnkovú ochranu, sa má zohľadniť humanitárna situácia, ktorá je (ne)priamym dôsledkom konania a/alebo opomenutia aktéra vážneho bezprávia?“

23

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 8. apríla 2022 bolo konanie v tejto veci podľa článku 55 ods. 1 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora prerušené až do rozhodnutia, ktorým sa ukončí konanie vo veci Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Pojem vážneho a individuálneho ohrozenia) (C‑579/20).

Na podporu svojho návrhu tento súd v podstate uviedol, že hoci navrhovatelia majú legálny pobyt až do konečného rozhodnutia v spore vo veci samej, maloleté deti X a Y sa nachádzali v situácii neistoty. V tejto súvislosti uvedený súd uviedol, že päť zo šiestich maloletých detí X a Y dostalo od 22. apríla 2020 vzdelávaciu pomoc a že tieto deti boli vážne ohrozené na svojom vývoji a vyrastali v nebezpečnom a nestabilnom vzdelávacom kontexte, v ktorom boli svedkami a obeťami násilia a trpeli pocitom emocionálneho a fyzického opustenia. Okrem toho vnútroštátny súd zdôraznil, že podľa X a Y kontext predmetnej neistoty vyplýval aj z dĺžky konania, o ktoré ide vo veci samej, ako aj z neistoty, pokiaľ ide o jeho výsledok.

27

Článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že predseda Súdneho dvora môže na návrh vnútroštátneho súdu, alebo výnimočne i bez návrhu, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní odchylne od ustanovení uvedeného rokovacieho poriadku.

28

V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora 20. mája 2022 po vypočutí sudkyne spravodajkyne a generálneho advokáta rozhodol o zamietnutí návrhu uvedeného v bode 25 tohto rozsudku.

29

O prejudiciálnych otázkach

Úvodné pripomienky

32

Pred poskytnutím odpovedí na položené otázky treba na úvod pripomenúť, že keďže smernica 2011/95 bola prijatá predovšetkým na základe článku 78 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, jej cieľom je okrem iného zaviesť jednotný systém doplnkovej ochrany. V tejto súvislosti z odôvodnení 12 a 34 tejto smernice vyplýva, že jedným z jej hlavných cieľov je zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá na identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, pričom im poskytnú zodpovedajúce právne postavenie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. mája 2019, Bilali, C‑720/17 , EU:C:2019:448 , bod 35 a citovanú judikatúru, ako aj z 10. júna 2021, Bundesrepublik Deutschland (Pojem vážne a individuálne ohrozenie), C‑901/19 , EU:C:2021:472 , body 22 a 34 ].

33

Z článku 18 smernice 2011/95 v spojení s definíciou pojmu „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ nachádzajúcou sa v článku 2 písm. f) tejto smernice a definíciou pojmu „doplnková ochrana“ nachádzajúcou sa v jej článku 2 písm. g) vyplýva, že doplnková ochrana upravená v tejto smernici sa v zásade musí priznať každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorí by v prípade vrátenia do svojej krajiny pôvodu alebo do krajiny, v ktorej mali obvyklý pobyt, čelili reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia v zmysle článku 15 tej istej smernice [rozsudok z 10. júna 2021, Bundesrepublik Deutschland (Pojem vážne a individuálne ohrozenie), C‑901/19 , EU:C:2021:472 , bod 23 , ako aj citovaná judikatúra].

V prvom rade treba uviesť, že tento článok 15 stanovuje tri druhy „vážneho bezprávia“, ktoré môžu odôvodniť priznanie doplnkovej ochrany osobe, ktorá by v prípade vrátenia do svojej krajiny pôvodu alebo do krajiny, v ktorej mala obvyklý pobyt, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia.

37

Pokiaľ ide po prvé o dôvody obsiahnuté v písmene a) uvedeného článku 15, a to riziko „trestu smrti alebo popravy“, a v písmene b) tohto článku, teda riziko „mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania“, takéto „vážne bezprávie“ sa vzťahuje na situácie, v ktorých je žiadateľ o doplnkovú ochranu špecificky vystavený riziku bezprávia osobitného typu, za predpokladu jasného stupňa individualizácie [rozsudky zo 17. februára 2009, Elgafaji, C‑465/07 , EU:C:2009:94 , body 32 a 38 , ako aj z 10. júna 2021, Bundesrepublik Deutschland (Pojem vážne a individuálne ohrozenie), C‑901/19 , EU:C:2021:472 , bod 25 , ako aj citovaná judikatúra].

38

Z toho vyplýva, že priznanie doplnkovej ochrany podľa článku 15 písm. a) a b) smernice 2011/95 predpokladá, že existujú závažné a preukázané dôvody veriť, že ak by bol žiadateľ vrátený do svojej krajiny pôvodu alebo do krajiny, v ktorej mal obvyklý pobyt, bol by špecificky a individuálne vystavený reálnemu riziku, že bude vystavený trestu smrti, poprave, mučeniu alebo neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo potrestaniu.

39

42

V iných menej výnimočných situáciách sa však skutočnosti týkajúce sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa javia relevantné. O čo viac je teda žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho individuálnemu postaveniu alebo osobným okolnostiam, o to nižšia bude úroveň všeobecného násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu podľa článku 15 písm. c) smernice 2011/95 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. februára 2009, Elgafaji, C‑465/07 , EU:C:2009:94 , bod 39 , a z 30. januára 2014, Diakité, C‑285/12 , EU:C:2014:39 , bod 31 ).

43

Z toho vyplýva, že článok 15 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že tak skutočnosti týkajúce sa všeobecnej situácie v krajine pôvodu, najmä všeobecnej úrovne násilia a neistoty v tejto krajine, ako aj skutočnosti týkajúce sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa môžu predstavovať relevantné aspekty posúdenia akejkoľvek žiadosti o doplnkovú ochranu príslušným vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na špecifický typ vážneho bezprávia v zmysle tohto článku 15, ktoré je predmetom takéhoto posúdenia.

44

V tejto súvislosti v prvom rade z článku 4 tejto smernice – ktorý sa nachádza v jej kapitole II týkajúcej sa „posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu“ a ktorý je teda uplatniteľný tak na žiadosti o priznanie postavenia utečenca, ako aj na žiadosti o poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle uvedenej smernice – vyplýva, že posudzovanie skutočností a okolností, na ktorých je založená žiadosť o medzinárodnú ochranu, sa uskutočňuje v dvoch rôznych etapách. Prvá etapa sa týka určenia skutkových okolností, ktoré môžu predstavovať podklady na podporu žiadosti, kým druhá etapa sa týka právneho posúdenia týchto podkladov a spočíva v rozhodnutí o tom, či sú vzhľadom na skutočnosti charakterizujúce konkrétny prejednávaný prípad splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie doplnkovej ochrany stanovené v článku 15 tej istej smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2022, Secretary of State for the Home Department (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca), C‑349/20 , EU:C:2022:151 , bod 63 a citovanú judikatúru].

47

49

Z článku 4 ods. 3 uvedenej smernice ďalej vyplýva, že medzi relevantné skutočnosti, ktoré musí tento orgán zohľadniť pri posudzovaní každej žiadosti o medzinárodnú ochranu, patria najmä tak „všetky príslušné skutočnosti, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu“ v zmysle písmena a) tohto ustanovenia, ako aj „individuálne postavenie a osobné okolnosti žiadateľa“ v zmysle písmena c) tohto ustanovenia.

50

Takto Súdny dvor rozhodol, že hoci sa v žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej podľa článku 15 písm. c) tej istej smernice neuvádzajú skutočnosti vlastné okolnostiam žiadateľa, z článku 4 ods. 3 tejto smernice vyplýva, že takáto žiadosť musí byť predmetom individuálneho posúdenia, na ktorého účely sa musí zohľadniť celý rad skutočností vymenovaných v tomto ustanovení v rámci celkového zohľadnenia všetkých relevantných okolností prejednávanej veci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, Bundesrepublik Deutschland (Pojem vážne a individuálne ohrozenie), C‑901/19 , EU:C:2021:472 , body 40 a 41 ].

51

Okrem toho podľa článku 4 ods. 4 smernice 2011/95 skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo už utrpel vážne bezprávie alebo priame hrozby takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, môže v zásade predstavovať vážnu indíciu reálneho rizika, že žiadateľ utrpí vážne bezprávie, a preto sa musia tieto skutočnosti týkajúce sa osobných okolností žiadateľa pri posudzovaní existencie reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia definovaného v článku 15 tej istej smernice vždy zohľadniť.

Takýto výklad je okrem toho v súlade s článkom 4 a článkom 19 ods. 2 Charty, ktoré sa týkajú zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov, ako aj ochrany v prípade vysťahovania, vyhostenia alebo extradície, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd. V tejto súvislosti však treba poznamenať, že hoci základné práva zaručené v týchto ustanoveniach musia byť pri vykonávaní smernice 2011/95, a teda aj pri posudzovaní žiadostí o doplnkovú ochranu z hľadiska článku 15 tejto smernice, nepochybne dodržané, uvedené ustanovenia neposkytujú v rámci odpovede na túto prejudiciálnu otázku dodatočné osobitné usmernenie, pokiaľ ide o rozsah požiadavky, aby sa pri takomto posudzovaní systematicky skúmali všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa týkajú tak individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu (pozri analogicky rozsudky z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 129 , a zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova, C‑652/16 , EU:C:2018:801 , bod 64 ).

55

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 15 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že príslušný vnútroštátny orgán musí na účely určenia, či môže byť žiadateľ o medzinárodnú ochranu oprávnený na doplnkovú ochranu, skúmať všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa tak individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ako aj všeobecnej situácie v krajine pôvodu, a to predtým, ako zistí typ vážneho bezprávia, ktoré tieto skutočnosti prípadne umožňujú zdôvodniť.

Za týchto podmienok treba usúdiť, že svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 písm. c) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia existencie reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v tomto ustanovení, musí mať príslušný vnútroštátny orgán možnosť zohľadniť iné skutočnosti týkajúce sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, než je samotná okolnosť, že pochádza z oblasti danej krajiny, kde dochádza k „najextrémnejším prípadom všeobecného násilia“ v zmysle rozsudku ESĽP zo 17. júla 2008, NA. v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0717JUD002590407, § 115).

59

V tejto súvislosti treba hneď na začiatku uviesť, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je pri výklade článku 15 smernice 2011/95 v zásade relevantná. Na jednej strane totiž z článku 6 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že základné právo zaručené článkom 3 EDĽP je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva sa teda musí pri výklade rozsahu tohto práva v právnom poriadku Únie zohľadniť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2009, Elgafaji, C‑465/07 , EU:C:2009:94 , bod 28 ).

60

62

Súdny dvor pritom už rozhodol, že článku 3 EDĽP v podstate zodpovedá článok 15 písm. b) smernice 2011/95. Naopak článok 15 písm. c) tejto smernice je ustanovením, ktorého obsah sa odlišuje od obsahu článku 3 EDĽP a ktorého výklad sa teda musí vykonať autonómne, najmä s cieľom zabezpečiť rozsah pôsobnosti vlastný tomuto ustanoveniu, rešpektujúc základné práva zaručené Chartou a EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2009, Elgafaji, C‑465/07 , EU:C:2009:94 , body 28 a 36 ).

63

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa iste vzťahuje na výnimočnú situáciu, v ktorej je úroveň všeobecného násilia vyplývajúca z vnútroštátneho alebo medzinárodného ozbrojeného konfliktu taká, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vrátená do predmetnej krajiny alebo regiónu by už z dôvodu svojej prítomnosti na území tejto krajiny alebo tohto regiónu čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia svojho života alebo svojej osoby.

64

Ako však bolo uvedené v bode 42 tohto rozsudku, toto ustanovenie sa môže vzťahovať aj na iné situácie, v ktorých kombinácia na jednej strane nižšieho stupňa všeobecného násilia, než je stupeň charakterizujúci takúto výnimočnú situáciu, a na druhej strane skutočností vlastných osobným okolnostiam žiadateľa, môže konkretizovať reálne riziko utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia v zmysle uvedeného ustanovenia.

Vzhľadom na otázky položené vnútroštátnym súdom a pripomenuté v bode 19 tohto rozsudku treba ešte spresniť, že zoznam relevantných skutočností týkajúcich sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa uvedený v článku 4 ods. 3 písm. c) tejto smernice nemá taxatívnu povahu, a tak v situáciách uvedených v bode 64 tohto rozsudku musí vnútroštátny orgán príslušný na priznanie doplnkovej ochrany vykonať posúdenie v každom jednotlivom prípade, a pokiaľ je to potrebné, zohľadniť akékoľvek iné skutočnosti týkajúce sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, ktoré by mohli prispieť ku konkretizácii reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15 písm. c) uvedenej smernice, vzhľadom na stupeň všeobecného násilia v dotknutej krajine alebo regióne. V tomto kontexte by bolo možné považovať za relevantné najmä aspekty vlastné súkromnému, rodinnému alebo pracovnému životu žiadateľa, o ktorých možno odôvodnene predpokladať, že zvýšia riziko, že žiadateľ bude vystavený takémuto vážnemu bezpráviu v prípade vrátenia do jeho krajiny pôvodu alebo do krajiny, v ktorej mal obvyklý pobyt.

68

Okrem toho, ako už bolo pripomenuté v bode 51 tohto rozsudku a v súlade s článkom 4 ods. 4 smernice 2011/95, príslušnému vnútroštátnemu orgánu prináleží zohľadniť okolnosť, že žiadateľ už utrpel vážne bezprávie alebo bol v tomto zmysle priamo ohrozený, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že toto vážne bezprávie sa už nebude opakovať.

69

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia existencie reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v tomto ustanovení, musí mať príslušný vnútroštátny orgán možnosť zohľadniť iné skutočnosti týkajúce sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, než je samotná okolnosť, že pochádza z oblasti danej krajiny, kde dochádza k „najextrémnejším prípadom všeobecného násilia“ v zmysle rozsudku ESĽP zo 17. júla 2008, NA. v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0717JUD 002590407, § 115).

Ako bolo totiž pripomenuté v bode 38 tohto rozsudku, bezprávie týkajúce sa rizika „trestu smrti alebo popravy“ a „mučenia alebo neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania“, na ktoré sa vzťahuje článok 15 písm. a) a b) uvedenej smernice, sa vzťahuje na situácie, v ktorých je žiadateľ o doplnkovú ochranu špecificky a individuálne vystavený riziku bezprávia osobitného typu.

73

Hoci, ako bolo zdôraznené v bode 39 tohto rozsudku, za takýchto predpokladov sa majú skúmať aj relevantné skutočnosti týkajúce sa všeobecnej situácie krajiny pôvodu žiadateľa, najmä tie, ktoré súvisia so všeobecnou úrovňou násilia a neistoty v tejto krajine, stále platí, že existencia akokoľvek podstatnej úrovne násilia a neistoty v uvedenej krajine nemôže oslabiť rozsah podmienky, podľa ktorej na to, aby existovalo reálne riziko vážneho bezprávia v zmysle článku 15 písm. a) a b) smernice 2011/95, treba pri prípadnom zohľadnení takejto úrovne násilia preukázať, že žiadateľovi hrozí reálne riziko, že bude v prípade vrátenia do tej istej krajiny osobitne a individuálne vystavený takémuto bezpráviu.

74

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 15 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že intenzita všeobecného násilia panujúceho v krajine pôvodu žiadateľa nemôže oslabiť požiadavku individualizácie vážneho bezprávia definovaného v tomto ustanovení.

O štvrtej otázke

Podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzuje na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti, nič to nemení na tom, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ predstavuje nástroj spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom prvky výkladu práva Únie, ktoré potrebujú na vyriešenie sporov, ktoré majú rozhodnúť. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa neodôvodňuje formulovaním poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potrebou účinného riešenia sporu. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozhodnutie“ vo veci, ktorá mu bola predložená [rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 167 , ako aj citovaná judikatúra].

78

Je teda najmä nevyhnutné, ako uvádza článok 94 písm. a) rokovacieho poriadku, aby návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval stručné zhrnutie relevantných skutočností, ktoré zistil vnútroštátny súd, alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého vychádzajú otázky (rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18 , EU:C:2019:1036 , bod 28 a citovaná judikatúra).

79

V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bodoch 11, 12 a 15 tohto rozsudku, patria medzi podklady zdôvodňujúce žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktoré ide vo veci samej, ako boli predložené žalobcami vo veci samej a zistené príslušným vnútroštátnym orgánom, ako aj vnútroštátnym súdom, skutočnosti týkajúce sa všeobecnej úrovne násilia a neistoty v Líbyi, ťažkých životných podmienok v Tripolise, ako aj z toho vyplývajúcej „humanitárnej situácie“.

83

Za týchto podmienok treba štvrtú otázku vyhlásiť za neprípustnú.

O trovách

84

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na účely posúdenia existencie reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v tomto ustanovení, musí mať príslušný vnútroštátny orgán možnosť zohľadniť iné skutočnosti týkajúce sa individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa, než je samotná okolnosť, že pochádza z oblasti danej krajiny, kde dochádza k „najextrémnejším prípadom všeobecného násilia“ v zmysle rozsudku ESĽP zo 17. júla 2008, NA. v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0717JUD002590407, § 115).

3.

Článok 15 písm. b) smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že:

intenzita všeobecného násilia panujúceho v krajine pôvodu žiadateľa nemôže oslabiť požiadavku individualizácie vážneho bezprávia definovaného v tomto ustanovení.