C-130/22

DD , v zastúpení: N. Lorenz, Rechtsanwältin,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Agentúra Európskej únie pre základné práva (FRA) , v zastúpení: pôvodne M. O’Flaherty, neskôr S. Rautio, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Wägenbaur, Rechtsanwalt,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (piata komora),

Rozsudok

1

DD sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 21. decembra 2021, DD/FRA ( T‑703/19 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2021:923 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu založenú na článku 270 ZFEÚ a požadujúcu v podstate náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú odvolateľ údajne utrpel a odhaduje sa ex aequo et bono na 50000 eur, pričom ide o ujmu spôsobenú začatím a vedením správneho konania v Agentúre Európskej únie pre základné práva (FRA).

Právny rámec

Služobný poriadok

2

Podľa článku 17 služobného poriadku:

„1. Úradník je povinný zdržať sa nepovoleného zverejnenia informácií, ktoré získal pri vykonávaní služby, do zverejnenia alebo sprístupnenia takýchto informácií verejnosti.

2. Úradník zostáva viazaný touto povinnosťou aj po odchode zo služby.“

5

Článok 25 druhý odsek služobného poriadku stanovuje:

„Každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s týmto služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi. Každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené.“

Článok 1 prílohy IX k služobnému poriadku stanovuje:

„1. Vždy, keď OLAF vyšetrovaním odhalí možnosť osobnej účasti úradníka alebo bývalého úradníka určitej inštitúcie, táto osoba musí byť o tom urýchlene informovaná, ak sa tým nenaruší ďalší priebeh vyšetrovania. V žiadnom prípade sa závery, poukazujúce menovite na úradníka, nesmú po skončení vyšetrovania spájať s ním bez toho, aby príslušný úradník nedostal príležitosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sa ho týkajú. V záveroch sa musí uviesť odkaz na tieto pripomienky.

…

3. Ak po vyšetrovaní inštitúciou OLAF nemôže byť podaná žaloba [neexistujú usvedčujúce dôkazy – neoficiálny preklad ] proti úradníkovi, ktorý bol obvinený, príslušné vyšetrovanie sa uzavrie bez prijatia ďalších opatrení, na základe rozhodnutia riaditeľa OLAF, ktorý o tom písomne informuje úradníka a jeho inštitúciu. Úradník môže požiadať, aby toto rozhodnutie bolo vložené do jeho osobného spisu.“

8

Článok 2 ods. 1 prílohy IX k služobnému poriadku stanovuje:

b)

rozhodnúť, že aj keď skutočne došlo alebo pravdepodobne došlo k porušeniu povinností, že nebude prijaté žiadne disciplinárne opatrenie, a v prípade potreby udeliť úradníkovi napomenutie, alebo

c)

v prípade porušenia povinností podľa článku 86 Služobného poriadku:

i)

rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania stanoveného v oddiele 4 tejto prílohy, alebo

11

Článok 47 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) je formulovaný takto:

„Okrem zániku v prípade úmrtia, pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká:

c) ak je zmluva uzatvorená na dobu neurčitú:

…

i)

spracovávané spravodlivo a zákonne;

…“

Okolnosti predchádzajúce sporu

13

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 26 napadnutého rozsudku takto:

„1

E‑mailmi z 5. marca a 9. októbra 2014 (ďalej spoločne len ‚sporné e‑maily‘) žalobca sprístupnil A, bývalému zamestnancovi FRA, zo svojej súkromnej e‑mailovej adresy určité dôverné interné informácie FRA. Išlo o dokumenty obsahujúce najmä zoznam platieb, ktoré FRA vyplatila B, jej bývalému právnemu poradcovi.

5

Dňa 20. marca 2015 riaditeľ FRA začal administratívne vyšetrovanie podľa článku 2 prílohy IX služobného poriadku…, ktoré sa v podstate týkalo okolností úniku interných dokumentov FRA mimo jej priestorov (ďalej len… ‚administratívne vyšetrovanie‘).

6

[Administratívne] vyšetrovanie bolo vedené na základe troch rozhodnutí (ďalej spoločne len ‚rozhodnutia o začatí administratívneho vyšetrovania‘), a to po prvé rozhodnutia DIR/003/2015 z 20. marca 2015 o začatí administratívneho vyšetrovania (ďalej len ‚rozhodnutie o začatí administratívneho vyšetrovania‘) po druhé rozhodnutia DIR/004/2016, z 3. marca 2016 o rozšírení rozsahu administratívneho vyšetrovania (ďalej len ‚rozhodnutie o rozšírení administratívneho vyšetrovania‘) a po tretie rozhodnutia DIR/005/2016 z 18. marca 2016 o vymenovaní vyšetrovacieho výboru.

7

FRA zaslala 30. marca 2016 žalobcovi oznámenie, ktorým ho informovala jednak o začatí administratívneho vyšetrovania a jednak o vypočutí naplánovanom na 5. apríla 2016.

11

Prostredníctvom výmeny e‑mailov z toho istého dňa žalobca požiadal FRA, aby mu poskytla dôkazy v jeho neprospech. V reakcii na jeho žiadosť mu vyšetrovatelia v ten istý deň zaslali určité dokumenty vrátane kópie e‑mailu z 9. októbra 2014.

12

FRA zaslala e‑mailom zo 4. apríla 2016 doplňujúcim e‑mail uvedený v bode 11 žalobcovi ďalšie dôkazy vrátane kópie svojho e‑mailu z 5. marca 2014.

13

V e‑maile z 20. októbra 2016, ktorý bol odpoveďou na e‑mail uvedený v bode 15 vyššie FRA zaslala žalobcovi závery vyšetrovacej správy.

17

Dňa 17. novembra 2016 bol žalobca pozvaný na vypočutie v zmysle článku 3 prílohy IX k služobnému poriadku naplánované na 6. decembra 2016. Pri tejto príležitosti žalobca tiež dostal kópiu vyšetrovacej správy spolu s jej prílohami.

18

FRA informovala 5. decembra 2016 žalobcu, že vypočutie uvedené v bode 17 vyššie bolo odložené na neskorší dátum.

19

Dňa 28. apríla 2017 riaditeľ FRA rozhodol o uzavretí administratívneho vyšetrovania bez prijatia ďalších opatrení. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi oznámené 4. mája 2017.

23

Žalobca podal 27. augusta 2018 žiadosť… v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorou sa domáhal po prvé prístupu k určitým dokumentom, konkrétne k rozhodnutiam týkajúcim sa začatia administratívneho vyšetrovania, ako aj k oznámeniu vedúceho oddelenia ľudských zdrojov FRA z 20. marca 2015 adresovanému riaditeľovi… po druhé začatia vyšetrovania porušenia dôvernosti administratívneho vyšetrovania a po tretie, náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel v dôsledku protiprávneho správania FRA počas administratívneho vyšetrovania.

24

Dňa 21. decembra 2018 riaditeľ FRA čiastočne vyhovel žiadosti z 27. augusta 2018 a poskytol žalobcovi prístup k určitým dokumentom, ktoré požadoval a ktoré sú uvedené v bode 23 vyššie (ďalej len ‚rozhodnutie z 21. decembra 2018‘). Medzi dokumentmi predloženými žalobcovi boli uvedené rozhodnutia týkajúce sa začatia administratívneho vyšetrovania. Vo zvyšnej časti bola žiadosť zamietnutá.

25

15

Žalobca na podporu prvého žalobného návrhu, ktorým sa domáhal, aby Všeobecný súd uložil FRA povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu, ktorú údajne utrpel z dôvodu protiprávností, ktorých sa táto agentúra dopustila tak pri začatí administratívneho vyšetrovania, ako aj v jeho priebehu, uviedol deväť dôvodov protiprávnosti, ktoré vyplývali z protiprávneho konania vytýkaného agentúre FRA (ďalej spoločne len „protiprávne konanie“) a boli založené:

–

po prvé na tom, že vyšetrovatelia nemali dostatočný mandát na vyšetrenie jednak porušenia článkov 11 a 17 služobného poriadku zo strany odvolateľa a jednak e‑mailu z 5. marca 2014, z čoho vyplýva, že administratívne vyšetrovanie nemalo právny základ a porušilo článok 86 ods. 2 služobného poriadku, ako aj článok 2 rozhodnutia správnej rady FRA 2013/01 z 22. mája 2013 o vedení administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní (ďalej len „prvý dôvod protiprávnosti“),

–

po druhé na tom, že rozhodnutie o začatí administratívneho vyšetrovania nebolo založené na existencii dôvodného podozrenia (ďalej len „druhý dôvod protiprávnosti“),

–

po šieste na tom, že vyšetrovacia správa bola poznačená nesprávnym právnym posúdením a zjavne nesprávnym posúdením,

–

po siedme na tom, že bola porušená dôvernosť administratívneho vyšetrovania zo strany FRA,

–

po ôsme na tom, že bol porušený článok 4 ods. 1 písm. a) a článok 5 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 45/2001 (ďalej len „ôsmy dôvod protiprávnosti“), a

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

následne priznal odvolateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel, odhadnutú ex æquo et bono na 50000 eur, a v prípade potreby zrušil rozhodnutie z 21. decembra 2018, ako aj rozhodnutie z 24. júna 2019, a

–

uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

O odvolaní

19

Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza osem odvolacích dôvodov založených na nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v každej z ôsmich častí napadnutého rozsudku, a to pri opise skutkového stavu, pri preskúmaní prvého, druhého a piateho až deviateho dôvodu protiprávnosti, ako aj v časti týkajúcej sa preskúmania existencie skutočnej škody a príčinnej súvislosti.

O prvom odvolacom dôvode, druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu a piatom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

Odvolateľ najmä tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 3 a 78 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy a nesprávne kvalifikoval skutkové okolnosti, keď rozhodol, že počas výpovednej doby nebol odvolateľ len „zbavený svojej povinnosti poskytovať svoje služby“, ale bol zároveň požiadaný nielen o to, aby nevykonával svoje pracovné úlohy, ale aj o to, aby nechodil do priestorov FRA. Preto na rozdiel od konštatovania Všeobecného súdu v bodoch 77 a 78 napadnutého rozsudku, výpovedná doba nemôže byť považovaná za bežný pracovný čas. Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že toto obdobie nemôže zbaviť odvolateľa povinnosti lojálnosti a mlčanlivosti, ktoré mu v uvedenom poradí ukladajú články 11 a 17 služobného poriadku. Odvolateľ vo svojej replike dodáva, že toto skreslenie dôkazov je základom, na ktorom sú postavené závery Všeobecného súdu v bodoch 58, 63, 86, 155, 174, 229, 243 a 245 napadnutého rozsudku.

22

25

Po druhé FRA uvádza, že odvolateľ svojím tvrdením, že povinnosti stanovené v článkoch 11 a 17 služobného poriadku sa počas výpovednej doby neuplatňovali, len opakuje tvrdenia, ktoré uviedol vo svojej žalobe, ako aj vo svojej replike v prvostupňovom konaní, teda tvrdenia, ktoré Všeobecný súd zamietol. V každom prípade z judikatúry vyplýva, že služobné povinnosti sa na dotknutú osobu vzťahujú aj počas pracovného voľna z osobných dôvodov, takže to isté platí aj pre výpovednú dobu.

Posúdenie Súdnym dvorom

26

Pokiaľ ide v prvom rade o tvrdenie odvolateľa týkajúce sa údajného skreslenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bodoch 3 a 78 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že len Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. To znamená, že posúdenie skutkového stavu, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom, nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 25. apríla 2024, NS/Parlament, C‑218/23 P , EU:C:2024:358 , bod 58 a citovaná judikatúra).

27

30

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie založené na údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktoré spočívalo v tom, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že výpovedná doba sa má kvalifikovať ako „bežný pracovný čas“, v bodoch 77 až 80 a 154 napadnutého rozsudku tento súd v podstate konštatoval, že počas desaťmesačnej výpovednej doby, ktorú bol odvolateľ povinný dodržiavať, síce bol oslobodený od povinnosti vykonávať prácu vyplývajúcu z jeho pracovnej zmluvy a nachádzať sa v priestoroch FRA, avšak naďalej podliehal právam a povinnostiam vyplývajúcim zo služobného poriadku, najmä povinnostiam lojálnosti a mlčanlivosti.

31

V tejto súvislosti z článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ vyplýva, že okrem zániku v prípade úmrtia, pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká v prípade zmlúv uzatvorených na dobu neurčitú na konci výpovednej doby ustanovenej v zmluve a táto výpovedná doba nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služobného pomeru, pričom najkratšia výpovedná doba je tri mesiace a najdlhšia je 10 mesiacov.

32

Z toho vyplýva, že dočasný zamestnanec nestráca počas výpovednej doby postavenie zamestnanca Únie, a teda naďalej podlieha povinnostiam, ktoré má každý úradník Únie, pokiaľ nie je výslovne stanovené inak (pozri analogicky rozsudok zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P , EU:C:2001:127 , bod 69 ).

36

Na druhej strane, pokiaľ ide o povinnosť mlčanlivosti, ktorá v súlade s článkom 17 prvým odsekom služobného poriadku ukladá každému úradníkovi alebo zamestnancovi Únie povinnosť zdržať sa akéhokoľvek nepovoleného zverejnenia informácií, ktoré mu boli oznámené pri výkone jeho služby, pokiaľ tieto informácie už neboli zverejnené alebo nie sú prístupné verejnosti, stačí uviesť, že z druhého odseku tohto ustanovenia vyplýva, že takýto úradník alebo zamestnanec má túto povinnosť aj po odchode zo zamestnania.

37

Táto zásada sa teda a fortiori vzťahuje na výpovednú dobu, ktorá prípadne predchádza skončeniu služobného pomeru úradníka alebo iného zamestnanca Únie.

38

Tieto úvahy nemožno spochybniť tvrdeniami odvolateľa založenými na tom, že v prejednávanej veci mu riaditeľ FRA počas výpovednej doby nariadil, aby nevykonával svoje pracovné úlohy, a zakázal mu vstup do priestorov agentúry, čo malo za následok, že s ním jeho zamestnávateľ počas tohto obdobia nezaobchádzal ako so zamestnancom.

42

Preto treba prvý odvolací dôvod, druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu a piaty odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodné.

O druhom odvolacom dôvode, ako aj o prvej a tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu

Argumentácia účastníkov konania

43

Druhým odvolacím dôvodom, ako aj prvou a treťou časťou tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 49 až 84 napadnutého rozsudku dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení a zjavne nesprávnych posúdení, ako aj skreslenia dôkazov v rámci svojho posúdenia prvého a druhého dôvodu protiprávnosti, ktoré sa týkajú začatia administratívneho vyšetrovania a rozšírenia jeho rozsahu, a že v tejto súvislosti neposkytol dostatočné odôvodnenie.

Po druhé odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd vo svojej analýze dostatočne nerozlíšil medzi začatím správneho vyšetrovania a rozšírením jeho rozsahu. Odvolateľ síce pripúšťa, že ako vyplýva z bodu 66 napadnutého rozsudku, druhý dôvod protiprávnosti úzko súvisí s prvým, domnieva sa však, že pokiaľ ide o tento prvý dôvod, rozhodnutie o začatí administratívneho vyšetrovania sa týkalo úniku jediného dokumentu, kým právna otázka formulovaná v rámci druhého dôvodu protiprávnosti spočívala v tom, či dôkazy, ktorými FRA disponovala v čase začatia administratívneho vyšetrovania, spĺňali podmienky na to, aby sa považovali za dôkaz prima facie potrebný na začatie administratívneho vyšetrovania. Všeobecný súd preto dostatočne nerozlišoval medzi spornými e‑mailmi a neuviedol, že e‑mail z 9. októbra 2014, ktorý bol ako jediný pôvodne uvedený pri začatí administratívneho vyšetrovania, možno považovať za takýto dôkaz prima facie .

46

Po tretie Všeobecný súd skreslil dôkazy, poskytol nedostatočné odôvodnenie a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď na rozdiel od toho, čo vyplýva z mimoriadne širokej formulácie rozhodnutia o rozšírení administratívneho vyšetrovania prijatého v marci 2016, konštatoval, že tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého FRA začala „impulzívne vyhľadávať“ alebo „loviť informácie“ v jeho neprospech, predstavuje iba tvrdenie, ktoré nebolo podložené nijakým konkrétnym dôkazom.

47

FRA namieta neprípustnosť druhého odvolacieho dôvodu, ako aj prvej a tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu, pričom tvrdí, že odvolateľ sa obmedzuje na spochybnenie skutkových zistení Všeobecného súdu, a dodáva, že jeho argumentácia je v každom prípade zjavne nedôvodná.

50

Konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 51, 55 a 58 napadnutého rozsudku, že rozhodnutia týkajúce sa začatia administratívneho vyšetrovania boli formulované dostatočne široko na to, aby mohli byť považované za rozhodnutia zahŕňajúce všetky otázky súvisiace so sporným únikom, takže toto vyšetrovanie sa nevyhnutne mohlo vzťahovať na akýkoľvek iný dokument, ktorý mohol byť predmetom neoprávneného zverejnenia súvisiaceho so spornými e‑mailmi, konkrétne na e‑mail z 9. októbra 2014, ako aj na e‑mail z 5. marca 2014, sa preto vzhľadom na znenie a kontext týchto dokumentov nezdá byť zjavne nesprávne.

51

Argumentáciu založenú na skreslení rozhodnutí týkajúcich sa začatia administratívneho vyšetrovania treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

52

Pokiaľ ide po druhé o argumentáciu týkajúcu sa toho, že Všeobecný súd v bodoch 64 až 85 napadnutého rozsudku dostatočne nerozlišoval medzi začatím administratívneho vyšetrovania a rozšírením jeho rozsahu, keďže e‑mail z 5. marca 2014 nemohol predstavovať dôkaz prima facie umožňujúci začatie administratívneho vyšetrovania, treba pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 26 tohto rozsudku, že v rámci odvolania Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, o ktoré Všeobecný súd oprel svoje skutkové zistenia.

56

Napokon po tretie odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 85 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že tvrdenie, podľa ktorého FRA začala v marci 2016 „impulzívne vyhľadávať“ alebo „loviť informácie“, vychádzalo iba z tvrdenia, ktoré nebolo podporené nijakým konkrétnym dôkazom.

57

V tejto súvislosti treba konštatovať, že argumentácia uvedená na podporu tejto výhrady neumožňuje preukázať, že konštatovania Všeobecného súdu v uvedenom bode napadnutého rozsudku sa zakladajú na skreslení dôkazov predložených v prvostupňovom konaní, keďže cieľom tejto argumentácie je v skutočnosti spochybniť nezávislé posúdenie skutkového stavu, ktoré Všeobecný súd na tento účel vykonal.

58

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 26 tohto rozsudku preto treba túto argumentáciu zamietnuť ako neprípustnú.

61

Odvolateľ sa predovšetkým domnieva, že Všeobecný súd v bode 146 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že článok 25 druhý odsek služobného poriadku sa týka povinnosti odôvodnenia, najmä pokiaľ ide o rozhodnutia spôsobujúce ujmu úradníkovi Únie. Ďalej tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že sa nemôže legitímne dovolávať porušenia článku 3 prílohy IX k služobnému poriadku z dôvodu, že rozhodnutie o ukončení administratívneho vyšetrovania nebolo odôvodnené. Okrem toho Všeobecný súd neuviedol dôvod, pre ktorý odvolateľ nemohol poukazovať na článok 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

62

Napokon Všeobecný súd preskúmal len čiastočne piaty dôvod protiprávnosti a v bode 149 napadnutého rozsudku z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, podľa ktorého nebolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia, ktoré odvolateľ v tejto súvislosti uviedol, najmä pokiaľ ide o údajné porušenie zásady právnej istoty.

63

Podľa odvolateľa FRA tým, že ukončila administratívne vyšetrovanie bez toho, aby si zvolila konkrétnu možnosť, porušila zásadu právnej istoty. Výkon práva na náhradu škody spôsobenej úradníkovi alebo zamestnancovi Únie, proti ktorému neexistujú nijaké usvedčujúce dôkazy, ako je stanovené v článku 29 prílohy IX k služobnému poriadku, totiž podlieha tomu, že menovací orgán sa rozhodne zvoliť riešenie uvedené v článku 3 písm. a) prílohy IX k služobnému poriadku. V prejednávanej veci FRA tým, že si nezvolila jedno z riešení uvedených v tomto článku 3, obišla toto ustanovenie, ako aj článok 29 prílohy IX k služobnému poriadku a významne zbavila tieto ustanovenia zmyslu a akéhokoľvek účinku. FRA z tohto dôvodu porušila zásadu právnej istoty, keďže odvolateľ mal legitímny záujem na uplatnení práv, ktoré mu priznáva článok 29 prílohy IX k služobného poriadku v spojení s jeho článkom 3.

67

V treťom rade FRA uvádza, že aj keby sa v prejednávanej veci Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že rozhodnutie o definitívnom ukončení vyšetrovania malo byť odôvodnené, neprinieslo by to odvolateľovi nijaký prospech. Odvolateľ teda nemôže mať legitímny záujem na tom, aby kritizoval rozhodnutie, ktorým bolo bez prijatia ďalších opatrení uzavreté administratívne vyšetrovanie týkajúce sa jeho osoby, z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia.

Posúdenie Súdnym dvorom

68

Treba pripomenúť, že podľa článku 25 druhého odseku druhej vety služobného poriadku každé individuálne rozhodnutie prijaté v súlade so služobným poriadkom a „negatívne ovplyvňujúce“ dotknutého úradníka musí byť odôvodnené. Cieľom tejto povinnosti odôvodniť akt, ktorý má negatívny účinok, je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na posúdenie toho, či je akt dôvodný alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť, a jednak umožniť súdu vykonať v tejto súvislosti preskúmanie [uznesenie z 23. júla 2019, UC/Parlament, C‑196/19 P , EU:C:2019:653 , bod 5 (stanovisko, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe, bod 6 a citovaná judikatúra)].

69

Podľa judikatúry Súdneho dvora v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku majú negatívne účinky len akty alebo opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť priamo a bezprostredne záujmy navrhovateľa tým, že významným spôsobom menia jeho právne postavenie (rozsudok z 15. decembra 2022, Picard/Komisia, C‑366/21 P , EU:C:2022:984 , bod 95 a citovaná judikatúra).

73

Na účely stanovenia, či napadnutý akt vyvoláva takéto účinky, treba vychádzať z podstaty tohto aktu a posúdiť tieto účinky vzhľadom na objektívne kritériá, akými je obsah tohto aktu, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bol tento akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, ktorá je jeho autorom (rozsudok z 15. decembra 2022, Picard/Komisia, C‑366/21 P , EU:C:2022:984 , bod 96 a citovaná judikatúra).

74

Pojem „akt, ktorý má negatívny účinok“ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku sa totiž má vykladať extenzívne a má sa chápať ako akýkoľvek akt, ktorý môže priamo ovplyvniť konkrétnu právnu situáciu (pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2023, Scuola europea di Varese, C‑431/22 , EU:C:2023:1021 , bod 64 ).

75

78

Na druhej strane podľa článku 1 ods. 3 prílohy IX služobného poriadku v spojení s článkom 2 ods. 1 tejto prílohy ak proti úradníkovi, ktorý bol obvinený, neexistujú nijaké usvedčujúce dôkazy, príslušné vyšetrovanie sa uzavrie bez prijatia ďalších opatrení, na základe rozhodnutia menovacieho orgánu, ktorý o tom písomne informuje úradníka, pričom ten môže požiadať, aby toto rozhodnutie bolo vložené do jeho osobného spisu.

79

Rozhodnutie o uzavretí administratívneho vyšetrovania bez prijatia ďalších opatrení, ktoré sa týkalo úradníka alebo zamestnanca Únie, treba preto považovať za akt, ktorý môže priamo ovplyvniť jeho právnu situáciu, a teda za „akt, ktorý má negatívny účinok“ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a fortiori , ak formulácia tohto aktu a kontext, do ktorého patrí, neumožňujú, ako v prejednávanej veci, s dostatočnou istotou konštatovať, že voči tomuto úradníkovi alebo tomuto zamestnancovi neexistujú v zmysle článku 3 prílohy IX služobného poriadku nijaké usvedčujúce dôkazy. Odvolateľ musí mať možnosť presne sa oboznámiť s konkrétnymi dôvodmi, pre ktoré bolo ukončené správne konanie, ktoré sa ho týka, inak by bol zbavený účinnej súdnej ochrany, ktorá by mu umožnila uplatniť si práva vyplývajúce pre neho zo služobného poriadku.

80

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 147 a 148 napadnutého rozsudku rozhodol, že rozhodnutie FRA ukončiť správne konanie voči odvolateľovi bez prijatia ďalších opatrení nepredstavuje akt, ktorý má negatívny účinok, takže žalobca sa nemohol legitímne dovolávať porušenia článku 3 prílohy IX k služobnému poriadku z dôvodu, že uvedené rozhodnutie nebolo odôvodnené.

83

V prvej časti svojho šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľ tvrdí, že pochybenia, ktorých sa dopustil Všeobecný súd v rámci svojho posúdenia prvého a druhého dôvodu protiprávnosti, majú vplyv na jeho posúdenie ôsmeho dôvodu protiprávnosti, takže argumentácia odvolateľa sa čiastočne prekrýva s argumentáciou uvedenou na podporu prvých dvoch odvolacích dôvodov. V tejto súvislosti odvolateľ v podstate tvrdí, že Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, podľa ktorého článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 45/2001 nebol v prejednávanej veci porušený. Podľa odvolateľa bol však Všeobecný súd tiež povinný preskúmať, či administratívne vyšetrovanie dodržalo požiadavky v oblasti ochrany osobných údajov.

84

V druhej časti svojho šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že vzhľadom na skutočnosť, že administratívne vyšetrovanie bolo začaté na základe dostatočných dôkazov, odvolateľ sa nemohol účinne dovolávať porušenia nariadenia č. 45/2001. Podľa odvolateľa však začatie a vedenie administratívneho vyšetrovania, ako aj všetky neskoršie akty vyplývajúce z administratívneho vyšetrovania boli v rozpore s nariadením č. 45/2001. FRA mala totiž k dispozícii osobné údaje týkajúce sa odvolateľa, ktoré sa nachádzali v sporných e‑mailoch ako prílohy žiadosti o prístup k dokumentom tretej osoby, a rozhodla sa ďalej spracovať tieto údaje spôsobom nezlučiteľným s týmto účelom. V tejto súvislosti odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že nerozhodol o týchto tvrdeniach, ktoré predložil v rámci svojich pripomienok z 15. februára 2021 k odpovediam FRA na otázky Všeobecného súdu.

Pokiaľ ide o údajný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto súvislosti, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že povinnosť odôvodnenia nezaväzuje Všeobecný súd vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, čo znamená, že odôvodnenie Všeobecného súdu môže byť implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok podkladov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 9. novembra 2023, XC/Komisia, C‑527/21 P , EU:C:2023:850 , bod 99 a citovaná judikatúra).

88

V prejednávanej veci Všeobecný súd po tom, čo v bode 170 napadnutého rozsudku konštatoval, že tvrdenia odvolateľa týkajúce sa údajného porušenia článku 4 ods. 1 písm. a) a článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 45/2001 zo strany FRA pri začatí administratívneho vyšetrovania úzko súviseli s tvrdeniami, ktoré uviedol na podporu existencie druhého dôvodu protiprávnosti, v bodoch 171 až 173 tohto rozsudku rozhodol, že z analýzy vykonanej v rámci tohto druhého dôvodu protiprávnosti vyplýva, že administratívne vyšetrovanie týkajúce sa odvolateľa bolo začaté na základe dostatočných dôkazov o porušení služobných povinností v súlade s článkom 86 ods. 2 služobného poriadku. Za týchto okolností Všeobecný súd v podstate usúdil, že tvrdenia odvolateľa, ktorými vytýkal FRA porušenie ustanovení nariadenia č. 45/2001, treba zamietnuť z dôvodu, že vychádzali z nesprávneho predpokladu.

92

V druhom rade, pokiaľ ide o údajné nesprávne právne posúdenie založené na porušení článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 45/2001 z dôvodu, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že sporné e‑maily obsahujúce osobné údaje týkajúce sa odvolateľa boli FRA doručené omylom, a teda neboli získané legálne, stačí pripomenúť, že v práve Únie platí zásada slobodného predkladania dôkazov, takže účastníci konania majú v zásade možnosť predkladať na preukázanie určitej skutočnosti dôkazy akejkoľvek povahy (rozsudok z 10. septembra 2020, Hamas/Rada, C‑386/19 P , EU:C:2020:691 , bod 73 ).

93

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 45/2001 stanovuje, že osobné údaje musia byť spracované spravodlivo a zákonne. Z tohto ustanovenia však nemožno v rozpore s tvrdením odvolateľa vyvodiť, že predstavuje vyjadrenie všeobecnejšieho pravidla, ktoré by v prejednávanej veci bránilo FRA použiť v rámci administratívneho vyšetrovania informácie, ktoré tomuto subjektu poskytla tretia osoba, len z dôvodu, že tieto informácie boli získané na iné účely a že k ich poskytnutiu tomuto orgánu došlo omylom.

94

Za týchto podmienok treba druhú časť šiesteho odvolacieho dôvodu považovať za nedôvodnú.

97

FRA spochybňuje argumentáciu odvolateľa. V podstate tvrdí, že siedmy odvolací dôvod je zjavne neprípustný a v každom prípade nedôvodný, keďže odvolateľ sa obmedzuje na spochybnenie posúdenia dôkazov Všeobecným súdom uvedených v prvostupňovom konaní.

Posúdenie Súdnym dvorom

98

Siedmym odvolacím dôvodom, ktorý smeruje proti bodom 223 až 229 napadnutého rozsudku, odvolateľ v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že napriek skutočnosti, že v bodoch 98, 111 a 139 napadnutého rozsudku konštatoval, že tretí a štvrtý dôvod protiprávnosti možno skutočne vytýkať FRA, nepostačuje to na preukázanie existencie psychického obťažovania, ktorého bol odvolateľ obeťou v rámci administratívneho vyšetrovania.

99

S prihliadnutím na všetky tieto úvahy treba siedmy odvolací dôvod zamietnuť ako neprípustný.

O ôsmom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

103

Ôsmym odvolacím dôvodom odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 237 a 240 až 242 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil judikatúru uplatniteľnú v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie, konkrétne pokiaľ ide o dôkazy, ktoré treba predložiť na preukázanie existencie nemajetkovej ujmy. S odkazom na judikatúru Všeobecného súdu tvrdí, že predloženie dôkazu sa nevyhnutne nepovažuje za podmienku uznania nemajetkovej ujmy a že stačí, aby odvolateľ preukázal, že konanie vytýkané dotknutej inštitúcii, úradu alebo agentúre Únie mu mohlo takúto ujmu spôsobiť. Okrem toho odvolateľ uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existencia ujmy a príčinnej súvislosti nemusí byť presne preukázaná v prípade nemajetkovej ujmy, a že ich možno vyvodiť aj z povahy pochybenia a z okolností.

104

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa založené na údajnom porušení článku 47 Charty, táto agentúra tvrdí, že právo na účinný prostriedok nápravy sa týka prístupu k spravodlivosti, ale neposkytuje žiadnu záruku úspechu. Okrem toho FRA uvádza, že právo Únie nezbavuje odvolateľa jeho dôkaznej povinnosti a neumožňuje, aby sa návrhu na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy vyhovelo, ak je založený len na špekulácii.

Posúdenie Súdnym dvorom

108

Podľa judikatúry Súdneho dvora môže v prípade každej inštitúcie alebo úradu či agentúry Únie vzniknúť zodpovednosť za jej konanie, ak sú splnené podmienky týkajúce sa protiprávnosti tohto konania, existencie škody a príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a uvádzanou škodou (rozsudky zo 4. júna 2020, Schokker/EASA, C‑310/19 P , EU:C:2020:435 , bod 54 , a z 2. júna 2022, EM/Parlament, C‑299/21 P , EU:C:2022:429 , bod 122 ).

109

Pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa existencie škody a príčinnej súvislosti, môže táto zodpovednosť vzniknúť len vtedy, ak odvolateľ naozaj utrpel skutočnú a určitú škodu a ak škoda vyplýva dostatočne priamo z údajnej protiprávnosti dotknutého konania. Odvolateľovi prináleží, aby súdu Únie predložil dôkazy s cieľom preukázať existenciu a rozsah škody, na ktorú poukazuje, ako aj existenciu dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi touto protiprávnosťou a uvádzanou škodou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2024Kočner/Europol, C‑755/21 P , EU:C:2024:202 , bod 135 , ako aj citovanú judikatúru).

113

Naopak, pokiaľ ide o ďalšie dve protiprávne konania, ktoré Všeobecný súd v bodoch 89 až 111 napadnutého rozsudku považoval za dôvodné v rámci preskúmania tretieho dôvodu protiprávnosti, a to jednak porušenie povinnosti včas informovať odvolateľa o existencii administratívneho vyšetrovania, ktoré bolo voči nemu vedené, a jednak neposkytnutie dokumentov, ktoré priamo súviseli s tvrdeniami vznesenými proti nemu, Všeobecný súd v bodoch 237 a 238 tohto rozsudku konštatoval, že samotná skutočnosť, že odvolateľ poukazoval na protiprávne konania pripísateľné FRA v priebehu administratívneho vyšetrovania, ktoré poškodili jeho dôstojnosť a integritu, a na ich osobitne škodlivú povahu spočívajúcu v tom, že ho po psychologickej stránke hlboko zranili, bola nedostatočná na preukázanie skutočnej a určitej povahy nemajetkovej ujmy, ktorú odvolateľ údajne utrpel z tohto dôvodu, keďže nepredložil ani najmenší dôkaz na podporu svojich tvrdení.

114

Týmito dôvodmi však Všeobecný súd v rozpore s judikatúrou pripomenutou v bode 110 tohto rozsudku nepreukázal, že porušenie povinnosti včas informovať o existencii administratívneho vyšetrovania a neposkytnutie dokumentov priamo súvisiacich s tvrdeniami vznesenými voči odvolateľovi nemohli samy osebe spôsobiť údajnú ujmu, a to stres, úzkosť a pocit nespravodlivosti.

115

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v bodoch 237 a 238 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že odvolateľ nepreukázal skutočnú a určitú povahu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel z dôvodu porušenia povinnosti včas informovať o existencii administratívneho vyšetrovania a z dôvodu neposkytnutia dokumentov priamo súvisiacich s tvrdeniami, ktoré boli proti nemu vznesené, len preto, že nepredložil dôkazy na podporu svojho návrhu na náhradu škody.

V prejednávanej veci z bodov 230 a 231 napadnutého rozsudku vyplýva, že vzhľadom na to, že Všeobecný súd vyhovel žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní týkajúcim sa tretieho a štvrtého dôvodu protiprávnosti, v bodoch 232 až 243 tohto rozsudku rozhodol len o údajnej ujme vyplývajúcej z protiprávneho konania, na ktoré sa vzťahujú tieto dôvody protiprávnosti, a to jednak z neprimeranej dĺžky správneho konania a z porušenia povinnosti včas informovať o existencii administratívneho vyšetrovania, a jednak z neposkytnutia dokumentov priamo súvisiacich s tvrdeniami vznesenými voči odvolateľovi.

119

Ako však bolo konštatované v bode 80 tohto rozsudku, Všeobecný súd sa v bodoch 147 až 148 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v podstate rozhodol, že rozhodnutie FRA ukončiť správne konanie bez prijatia ďalších opatrení vo vzťahu k odvolateľovi nebolo aktom, ktorý by na neho mohol mať negatívny účinok, takže nebolo potrebné meritórne preskúmať jeho argumentáciu týkajúcu sa piateho dôvodu protiprávnosti založeného na nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia ani overiť, či boli v prejednávanej veci splnené ostatné podmienky, ktoré sú kumulatívne nevyhnutné na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

120

Za týchto podmienok Súdny dvor usúdil, že tento spor týkajúci sa návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú odvolateľ údajne utrpel z dôvodu protiprávneho konania uvedeného na podporu piateho dôvodu protiprávnosti formulovaného v jeho žalobe v prvostupňovom konaní, neumožňuje rozhodnúť vo veci a že je potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu, aby mohol meritórne preskúmať tento dôvod protiprávnosti.

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 21. decembra 2021, DD/FRA ( T‑703/19 , EU:T:2021:923 ), sa zrušuje v rozsahu, v akom na jednej strane zamietol piaty dôvod protiprávnosti uvedený DD a na druhej strane zamietol ako nedôvodné návrhy na náhradu škody uvedené v žalobe a týkajúce sa tretieho dôvodu protiprávnosti v rozsahu, v akom sa vzťahovali na náhradu ujmy, ktorú odvolateľ utrpel v dôsledku porušenia povinnosti zo strany Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) včas ho informovať o existencii administratívneho vyšetrovania vedeného proti nemu a v dôsledku neposkytnutia dokumentov priamo súvisiacich s obvineniami vznesenými proti nemu.

2.

V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

3.

Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie, aby tento súd rozhodol o žalobe v prvostupňovom konaní, pokiaľ ide po prvé o piaty dôvod protiprávnosti, ktorý na podporu tejto žaloby uviedol DD a po druhé o existenciu nemajetkovej ujmy, na ktorú DD poukázal v rámci tretieho dôvodu protiprávnosti vzhľadom na porušenie povinnosti zo strany Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) informovať ho včas o existencii administratívneho vyšetrovania proti nemu, ako aj vzhľadom na nepredloženie dokumentov priamo súvisiacich s obvineniami vznesenými proti nemu.