C-160/22

62022CJ0160

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 26. septembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Verejné zákazky na služby – Nezrovnalosti v postupe zadávania verejnej zákazky – Rozhodnutie Európskej komisie o vymáhaní prijaté po podpísaní zmluvy – Právna povaha – Rozhodnutie, ktoré nevyvoláva účinky výlučne v rámci tejto zmluvy – Ochrana finančných záujmov Európskej únie – Administratívnoprávne opatrenia – Výkon právomocí orgánu verejnej moci – Žaloba o neplatnosť – Článok 263 ZFEÚ – Právomoc súdu Únie“

V spojených veciach C‑160/22 P a C‑161/22 P,

ktorých predmetom sú dve odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 3. marca 2022,

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Piçarra (spravodajca), N. Jääskinen a M. Gavalec,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: A. Lamote, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. septembra 2023,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 25. januára 2024,

vyhlásil tento

Článok 1 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 312, 1995, s. 1 ; Mim. vyd. 01/001, s. 340) v odseku 2 stanovuje:

„‚Nezrovnalosť‘ je akékoľvek porušenie ustanovenia práva spoločenstva vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu spoločenstiev alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene spoločenstiev alebo neoprávnenou výdajovou položkou.“

3

V článku 2 ods. 1 tohto nariadenia sa uvádza:

„Správne kontroly, opatrenia a sankcie sa zavedú v takej miere, aby zabezpečili náležité uplatňovanie práva spoločenstva. Opatrenia majú byť účinné, primerané a majú odrádzať tak, aby poskytovali primeranú ochranu finančných záujmov spoločenstiev.“

4

Nariadenie o rozpočtových pravidlách z roku 2002

5

Článok 103 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 01/004, s. 74), zmeneného nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1995/2006 z 13. decembra 2006 ( Ú. v. EÚ L 390, 2006, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie o rozpočtových pravidlách z roku 2002“), ktoré bolo zrušené s účinnosťou od 31. decembra 2012, stanovoval:

„Ak sa preukáže, že počas postupu zadávania zákazky došlo k závažným chybám, nezrovnalostiam alebo podvodu, inštitúcie konanie pozastavia a môžu prijať akékoľvek potrebné opatrenia vrátane zrušenia konania.

Ak sa po zadaní zákazky preukáže, že pri postupe zadávania zákazky alebo plnení zmluvy došlo k podstatným chybám, nezrovnalostiam alebo podvodu, inštitúcia môže v závislosti na etape konania odstúpiť od uzatvorenia zmluvy, pozastaviť jej plnenie alebo ju prípadne i vypovedať.

Ak je možné tieto chyby, nezrovnalosti alebo podvod pripísať dodávateľovi, inštitúcie okrem toho môžu odmietnuť uskutočniť platby, môžu vymáhať sumy, ktoré už boli vyplatené, alebo môžu vypovedať všetky zmluvy, ktoré s týmto dodávateľom uzavreli, a to úmerne k závažnosti chýb, nezrovnalostí alebo podvodu.“

príjmy plynúce z vrátenia nesprávne vyplatených súm v súlade s článkom 101“.

7

V článku 131 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018, nazvanom „Pozastavenie, ukončenie a zníženie“, sa v odsekoch 2 a 4 uvádza:

„2. Ak sa po udelení preukáže, že pri postupe udeľovania došlo k nezrovnalostiam alebo podvodu, zodpovedný povoľujúci úradník môže:

a)

odmietnuť prijatie právneho záväzku alebo zrušiť udelenie ceny;

…

4. Okrem opatrení uvedených v odseku 2 alebo 3 môže zodpovedný povoľujúci úradník znížiť grant, cenu, príspevok poskytnutý na základe dohody o príspevku alebo dlžnú cenu na základe zmluvy úmerne k závažnosti nezrovnalosti, podvodu alebo porušenia povinností, a to aj vtedy, ak sa príslušné činnosti nevykonali alebo ak sa vykonali nedostatočne, čiastočne alebo oneskorene.

…“

Okolnosti predchádzajúce sporom

8

Okolnosti predchádzajúce obidvom predmetným sporom Všeobecný súd uviedol v bodoch 1 až 29 prvého napadnutého rozsudku a v bodoch 1 až 24 druhého napadnutého rozsudku a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

12

Spomedzi piatich uchádzačov, ktorí predložili ponuky, bola dňa 10. júna 2008 zákazka CARDS/2008/166‑429 (ďalej len „zákazka CARDS“) zadaná konzorciu koordinovanému spoločnosťou HB. S tým súvisiaca zmluva (ďalej len „zmluva CARDS“) bola podpísaná 30. júla 2008 s maximálnou hodnotou zákazky vo výške 1999125 eur.

13

Tak zmluva CARDS, ako aj zmluva TACIS (ďalej spoločne len ako „sporné zmluvy“) okrem iného stanovovali, že akákoľvek otázka, na ktorú sa nevzťahuje príslušná zmluva, sa riadi belgickým právom a že akýkoľvek spor týkajúci sa tejto zmluvy, ktorý nemožno vyriešiť zmierom, patrí do výlučnej právomoci súdov v Bruseli (Belgicko). V prípade, že by sa zmluvný partner Únie dopustil chýb, nezrovnalostí alebo podvodu pri zadávaní zákazky, v týchto zmluvách sa uvádzalo, že Únia môže jednak odmietnuť vykonať platby, na ktoré vznikol nárok, a/alebo vymáhať pomernú časť už vyplatených súm, a jednak vypovedať zmluvu, predovšetkým v prípade, že sa jej zmluvná strana dopustí závažného odborného pochybenia.

14

Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) po vykonaní vyšetrovacej misie poukázal v správe zo 7. apríla 2009 na existenciu závažných nezrovnalostí a možnej korupcie vo vzťahu k účasti spoločnosti HB na verejných obstarávaniach týkajúcich sa tak zákazky CARDS, ako aj zákazky TACIS. Úrad OLAF v záverečných vyšetrovacích správach zaslaných Komisii 19. apríla 2010 a 28. novembra 2011 potvrdil existenciu týchto nezrovnalostí a korupcie a odporučil vypovedanie sporných zmlúv, ktorých plnenie bolo medzičasom pozastavené, ako aj vymáhanie neoprávnene vyplatených súm.

18

Komisia 15. októbra 2019 prijala rozhodnutie o vymáhaní CARDS.

19

V sporných rozhodnutiach, ktoré sa zakladajú predovšetkým na článku 103 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2002, článku 131 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 a článku 4 nariadenia č. 2988/95, Komisia konštatovala, že v postupoch verejného obstarávania CARDS a TACIS došlo k nezrovnalosti v zmysle týchto článkov 103 a 131, ktorú možno pripísať príslušným konzorciám koordinovaným spoločnosťou HB (článok 1). V dôsledku uvedeného boli hodnoty týchto zákaziek znížené na nula eur (článok 2) a všetky platby uskutočnené na základe týchto zákaziek sa považovali za vyplatené neoprávnene a malo dôjsť k ich vymáhaniu (článok 3). V článku 5 týchto rozhodnutí sa uvádzalo, že v súlade s článkom 263 ZFEÚ je proti týmto rozhodnutiam možné „do dvoch mesiacov podať žalobu o neplatnosť na Súdnom dvore Európskej únie“.

Konania na Všeobecnom súde a napadnuté rozsudky

Vec T‑795/19

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť poslednú vystavenú faktúru vo výške 437649,39 eura, ku ktorej sa prirátajú úroky z omeškania vypočítané na základe sadzby uplatňovanej ECB, zvýšenej o sedem percentuálnych bodov,

–

nariadil uvoľnenie bankovej záruky a náhradu majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku jej oneskoreného uvoľnenia,

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť symbolické jedno euro ako náhradu škody „s výhradou spresnenia“ a

–

zamietol ostatné návrhy ako neprípustné alebo v každom prípade ako nedôvodné a

–

uložil spoločnosti HB povinnosť nahradiť trovy konania.

22

V prvom napadnutom rozsudku Všeobecný súd z vlastnej iniciatívy poukázal na neprípustnosť žaloby v rozsahu, v akom sa v nej navrhuje zrušenie rozhodnutia o vymáhaní CARDS. Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 67 až 88 tohto rozsudku preskúmal obsah tohto rozhodnutia, v bode 89 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že toto rozhodnutie môže vyvolávať účinky len v rámci zmluvy CARDS a nemožno ho od tejto zmluvy oddeliť. Všeobecný súd z toho v bode 90 daného rozsudku vyvodil, že rozhodnutie o vymáhaní CARDS nie je vzhľadom na svoju povahu aktom, proti ktorému by bolo možné podať žalobu o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ. Návrh na zrušenie tohto rozhodnutia teda zamietol ako neprípustný. Okrem toho v rozsahu, v akom sa v uvedenej žalobe navrhovalo konštatovanie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, Všeobecný súd v bodoch 97 až 103 prvého napadnutého rozsudku zamietol žalobu ako nedôvodnú. Napokon v bodoch 107 a 108 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol, že v prejednávanej veci došlo k podaniu návrhu na začatie súdneho konania na základe znenia článku 5 uvedeného rozhodnutia, a preto tiež uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté spoločnosti HB, hoci HB nemala úspech vo svojich návrhoch.

nariadil vrátenie všetkých súm, ktoré už Komisia prípadne vymohla na základe rozhodnutia o vymáhaní TACIS a ku ktorým sa prirátajú úroky z omeškania vypočítané na základe sadzby uplatňovanej ECB, zvýšenej o sedem percentuálnych bodov,

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť symbolické jedno euro ako náhradu škody „s výhradou spresnenia“ a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

24

uložil spoločnosti HB povinnosť nahradiť trovy konania.

25

V druhom napadnutom rozsudku Všeobecný súd z vlastnej iniciatívy poukázal na neprípustnosť žaloby v rozsahu, v akom sa v nej navrhuje zrušenie rozhodnutia o vymáhaní TACIS. Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 62 až 85 tohto rozsudku preskúmal obsah tohto rozhodnutia, v bode 86 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že toto rozhodnutie môže vyvolávať účinky len v rámci zmluvy TACIS a nemožno ho od tejto zmluvy oddeliť. Všeobecný súd z toho v bode 87 daného rozsudku vyvodil, že rozhodnutie o vymáhaní TACIS nie je vzhľadom na svoju povahu aktom, proti ktorému by bolo možné podať žalobu o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ. V dôsledku toho zamietol návrh na zrušenie tohto rozhodnutia ako neprípustný. Okrem toho v rozsahu, v akom sa v uvedenej žalobe navrhovalo konštatovanie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, Všeobecný súd v bodoch 93 až 99 druhého napadnutého rozsudku zamietol žalobu ako nedôvodnú. Napokon v bodoch 103 a 104 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol, že v prejednávanej veci došlo k podaniu návrhu na začatie súdneho konania na základe znenia článku 5 uvedeného rozhodnutia, a preto tiež uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté spoločnosti HB, hoci HB nemala úspech vo svojich návrhoch.

Návrhy účastníkov konania a konanie na Súdnom dvore

26

Komisia vo svojom odvolaní vo veci C‑160/22 P navrhuje, aby Súdny dvor:

27

Komisia vo svojom odvolaní vo veci C‑161/22 P navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil druhý napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bola ako neprípustná zamietnutá žaloba o neplatnosť, ktorú podala HB proti rozhodnutiu o vymáhaní TACIS, a v akom bola Komisii uložená povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia,

–

vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol vo veci samej vo vzťahu k žalobe o neplatnosť, a tiež aby rozhodol o trovách konania, a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

29

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 11. mája 2022 boli veci C‑160/22 P a C‑161/22 P spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

O odvolaniach

30

Reakcia Komisie je taká, že v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol žaloby o neplatnosť podané proti sporným rozhodnutiam ako neprípustné, nemala úspech vo svojom návrhu na vyhlásenie týchto žalôb za nedôvodné, pričom tento návrh bol založený na predpoklade právomoci Všeobecného súdu, a teda aj prípustnosti uvedených žalôb.

Posúdenie Súdnym dvorom

33

Podľa článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odvolanie môže podať účastník konania, ktorý vo svojich návrhoch nebol vôbec úspešný alebo bol len čiastočne úspešný.

34

V prejednávanej veci, tak ako je pripomenuté v bodoch 21 a 24 tohto rozsudku, Komisia v prvostupňovom konaní navrhla zamietnuť žaloby o neplatnosť podané proti sporným rozhodnutiam ako nedôvodné.

37

Všetkými tromi odvolacími dôvodmi vo veciach C‑160/22 P a C‑161/22 P, ktoré sa týkajú bodov 67 až 90 prvého napadnutého rozsudku a bodov 62 až 87 druhého napadnutého rozsudku a ktoré treba z dôvodu ich vzájomného prepojenia preskúmať spoločne, Komisia vytýka Všeobecnému súdu to, že nesprávne „pristupoval ako k zmluvným podmienkam“ k právomociam orgánu verejnej moci, ktoré tomuto orgánu priznáva predovšetkým článok 103 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2002 a na základe ktorých tento orgán môže konštatovať nezrovnalosti, ku ktorým došlo vo verejnom obstarávaní, a v dôsledku toho môže znížiť cenu tejto zákazky a vymáhať neoprávnene vyplatené sumy.

38

Komisia v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd „prevrátil naruby právny systém Únie“, keď v bodoch 75 a 76 prvého napadnutého rozsudku a v bodoch 70 a 71 druhého napadnutého rozsudku konštatoval, že sporné zmluvy „pohlcujú“ opatrenia orgánu verejnej moci prijaté na základe tohto článku 103 v spojení s článkom 4 nariadenia č. 2988/95, ktoré sú ustanoveniami uvedenými v článkoch 1 až 3 sporných rozhodnutí, v dôsledku čoho tieto opatrenia podliehajú preskúmaniu súdom, ktorý má právomoc rozhodovať vo veciach týkajúcich sa zmluvy. Všeobecný súd tým, že nezohľadnil právnu povahu týchto rozhodnutí a vychádzal len zo skutočnosti, že zmluva bola podpísaná pred prijatím uvedených rozhodnutí, nerešpektoval rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia ( C‑584/17 P , EU:C:2020:576 , body 69 až 72 ).

39

Všeobecný súd tým, že v bodoch 76 a 77 prvého napadnutého rozsudku, ako aj v bodoch 71 a 72 druhého napadnutého rozsudku konštatoval, že sporné rozhodnutia majú „zmluvnú“ povahu, pričom však tieto sú prejavením právomocí orgánu verejnej moci, konal tiež v rozpore s „duchom a znením“ nariadenia č. 2988/95, ako aj nariadení o rozpočtových pravidlách z rokov 2002 a 2018 a zmenil samotnú povahu právomocí, ktoré Komisii priznal normotvorca Únie.

V druhom rade sa podľa názoru Komisie v bodoch 78 a 86 prvého napadnutého rozsudku, ako aj v bodoch 73 a 83 druhého napadnutého rozsudku Všeobecný súd dopustil viacerých prípadov nesprávneho právneho posúdenia, keď články 1 až 3 sporných rozhodnutí kvalifikoval ako „zmluvné“ opatrenia alebo akty. Všeobecný súd tak nerešpektoval vlastnú právomoc Komisie jednostranne určiť, čo predstavuje nezrovnalosť, a to aj v prípade, že k nej došlo počas administratívnej fázy konania predchádzajúceho uzavretiu zmluvy. Okrem toho opatrenia, ktoré by Komisia pri tejto príležitosti alebo neskôr mohla prijať predovšetkým na základe článku 103 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2002 alebo článku 131 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018, nie sú určené na náhradu zmluvnej škody. Navyše vymáhanie vyplatených súm v závislosti od závažnosti nezrovnalosti, tak ako je stanovené v tomto článku 131, je opatrením, ktoré nepatrí do zmluvného rámca. Okrem toho zníženie sumy zákazky na nula eur a vrátenie celej vyplatenej sumy nemožno považovať za priame dôsledky konštatovania nezrovnalostí, ktorých sa dopustila HB ako zmluvná strana a ktoré mali vplyv na zadanie zákaziek TACIS a CARDS, a teda na uzavretie sporných zmlúv.

42

Komisia navyše vytýka Všeobecnému súdu to, že v bode 73 prvého napadnutého rozsudku a v bode 68 druhého napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia „chcela v podstate konštatovať vadu, ktorá mala vplyv na uzavretie… zmluvy“, pričom však z obsahu sporných rozhodnutí vyplýva, že chcela prijať opatrenia patriace do rámca výkonu jej právomocí orgánu verejnej moci s cieľom chrániť finančné záujmy Únie.

HB reaguje tak, že Komisia pripisuje napadnutým rozsudkom obsah, ktorý nemajú. Odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bode 72 prvého napadnutého rozsudku a v bode 67 druhého napadnutého rozsudku, podľa ktorého právomoci, ktoré Komisii vyplývajú z nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2002 alebo z iných noriem sekundárneho práva, patria od podpisu zmluvy do rámca zmluvných vzťahov, totiž so sebou neprináša nič nové, a ani neprevracia naruby právny systém Únie. Z rozsudku zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia ( C‑584/17 P , EU:C:2020:576 , bod 67 ), po prvé vyplýva, že nariadenia o rozpočtových pravidlách a nariadenie č. 2988/95 síce priznávajú Komisii právomoc vynucovať od zmluvného partnera, aby si plnil svoje povinnosti finančnej povahy, no existencia zmluvy bráni tomu, aby Komisia jednostranne vykonávala právomoci, ktoré jej tieto nariadenia priznávajú. Po druhé z bodu 73 uvedeného rozsudku vyplýva, že hoci prijatie rozhodnutia predstavujúceho exekučný titul patrí do rámca výkonu právomocí Komisie ako orgánu verejnej moci, táto inštitúcia prekračuje svoju právomoc, keď takéto rozhodnutie prijme v prípade, že existujú zmluvné vzťahy a súd Únie nie je súdom, ktorý má právomoc rozhodovať vo veciach týkajúcich sa zmluvy.

46

Okrem toho z rozsudku z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , bod 21 ), vyplýva, že v prípade, že si Komisia na účely priznania finančných príspevkov zvolí uzavretie zmluvy podľa článku 272 ZFEÚ, je povinná konať len v rámci tejto zmluvy. Podľa HB tak skutočnosť, že Komisia chcela vykonávať svoje vlastné právomoci, neznamená, že má právomoc tak robiť alebo že pri tom, ako tak robí, vykonáva svoje právomoci mimo rámca zmluvného vzťahu.

49

Po prvé sa totiž v článku 274 ZFEÚ uvádza, že spory, ktorých účastníkom je Únia, nie sú z tohto dôvodu vyňaté z právomoci vnútroštátnych súdov. Po druhé z článku 272 ZFEÚ vyplýva, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať v sporoch vyplývajúcich z verejnoprávnej zmluvy alebo zo súkromnoprávnej zmluvy uzavretej Úniou alebo v mene Únie len vtedy, ak táto zmluva obsahuje arbitrážnu doložku v tomto zmysle.

50

Z uvedeného je zrejmé, že ak by súd Únie v prípade neexistencie arbitrážnej doložky uznal svoju právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa zrušenia aktov, ktoré patria výlučne do zmluvného rámca, mohlo by tým dôjsť nielen k tomu, že by bol článok 272 ZFEÚ zbavený akéhokoľvek potrebného účinku, ale aj k tomu, že by svoju súdnu právomoc rozšíril nad rámec obmedzení stanovených v článku 274 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , bod 19 ; zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia, C‑378/16 P , EU:C:2020:575 , bod 73 a citovanú judikatúru, ako aj zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P , EU:C:2020:576 , body 63 a 64 ).

51

V prípade existencie zmluvy, ktorá zaväzuje žalobcu voči jednej z inštitúcií Únie, je teda možné na súdy Únie podať žalobu na základe článku 263 ZFEÚ len vtedy, keď cieľom napadnutého aktu je vyvolať záväzné právne účinky, ktoré nepatria do zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami a ktoré zahŕňajú výkon verejných právomocí zverených inštitúcii, ktorá je zmluvnou stranou, ako správnemu orgánu (rozsudky z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , bod 20 , ako aj zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia, C‑378/16 P , EU:C:2020:575 , bod 74 a citovaná judikatúra).

55

Za týchto okolností po tom, čo Všeobecný súd v bode 80 prvého napadnutého rozsudku a v bode 75 druhého napadnutého rozsudku uviedol, že sporné rozhodnutia boli prijaté v čase, keď medzi stranami existoval zmluvný vzťah na základe sporných zmlúv, a že tieto strany si už splnili podstatnú časť, či dokonca všetky svoje príslušné povinnosti, tento súd v bodoch 89 a 90 prvého napadnutého rozsudku, ako aj v bodoch 86 a 87 druhého napadnutého rozsudku uviedol, že tieto rozhodnutia môžu vyvolať len účinky patriace do rámca týchto zmlúv, že od týchto zmlúv nemôžu byť oddelené, a teda že nepatria do kategórie aktov, ktorých zrušenia sa možno domáhať na súde Únie na základe článku 263 ZFEÚ.

56

Ako správne tvrdí Komisia, Všeobecný súd tým, že takto rozhodol, porušil judikatúru Súdneho dvora pripomenutú v bodoch 48 až 52 tohto rozsudku.

57

Ako totiž osobitne vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 48 a 51 tohto rozsudku, žalobu o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ nemôže podať žalobca, ktorého právne postavenie patrí výlučne do rámca zmluvných vzťahov, ktoré sa riadia vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré si zmluvné strany určili. Platí teda, že v prípade existencie zmluvy, ktorá zaväzuje žalobcu voči niektorej z inštitúcií, možno na súdy Únie podať takúto žalobu len za splnenia dvojitej podmienky, a to konkrétne keď má napadnutý akt vyvolávať záväzné právne účinky, ktoré po prvé nepatria do rámca zmluvného vzťahu existujúceho medzi zmluvnými stranami a po druhé zahŕňajú výkon právomocí orgánu verejnej moci, ktoré sa zmluvnej inštitúcii priznávajú ako správnemu orgánu.

61

Po tretie zo znenia sporných rozhodnutí vyplýva, že Komisia chcela vymáhať od spoločnosti HB sumy, o ktorých sa domnievala, že jej boli vyplatené neoprávnene. Komisia tým, že vrátenie týchto súm odôvodnila nie závažnosťou spôsobenej škody, ale závažnosťou nezrovnalosti, ktorej sa HB dopustila pri postupe zadávania zákaziek TACIS a CARDS, chcela v súlade s článkom 2 nariadenia č. 2988/95 uložiť žalobkyni účinné, primerané a odrádzajúce administratívnoprávne opatrenie, s cieľom zabezpečiť primeranú právnu ochranu finančných záujmov Únie.

62

Z tohto hľadiska Komisia napokon vo svojich odvolaniach spresnila, že sumy, ktoré boli spoločnosti HB neoprávnene vyplatené, sú určené na to, aby boli znova použité na pôvodne plánovanú akciu alebo program, keďže predstavujú pripísané príjmy v zmysle článku 21 ods. 3 písm. b) nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 a z tohto dôvodu sa vracajú do pôvodného rozpočtového riadku, aby mohli byť znova použité.

63

Po štvrté v rozpore s tým, ako rozhodol Všeobecný súd v bode 80 prvého napadnutého rozsudku a v bode 75 druhého napadnutého rozsudku, časové hľadisko opatrení prijatých Komisiou, t. j. okolnosť, či k nim došlo pred zadaním zákazky alebo po jej zadaní, a v dôsledku toho pred uzavretím dotknutých zmlúv alebo po ich uzavretí, nemôže predstavovať rozhodujúci faktor, ktorý má byť zohľadnený na účely určenia, či spor má alebo nemá zmluvnú povahu.

67

V dôsledku uvedeného treba konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutých rozsudkoch konštatoval, že sporné rozhodnutia patria do rámca zmluvných vzťahov.

68

Zo zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody treba odvolaniam vyhovieť a napadnuté rozsudky zrušiť.

O žalobách na Všeobecnom súde

69

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 21. decembra 2021, HB/Komisia ( T‑795/19 , EU:T:2021:917 ), a rozsudok z 21. decembra 2021, HB/Komisia ( T‑796/19 , EU:T:2021:918 ), sa zrušujú.

2.

Veci sa vracajú Všeobecnému súdu Európskej únie na ďalšie konanie.

3.